Rozsudok – Vydržanie – Vlastníctvo bytov… ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Tuesday, November 25, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 28Co/77/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2516203292
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Duman

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2516203292.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov – predsedu: JUDr. Peter Duman a členiek: Mgr.

Lucia Mizerová a JUDr. Erika Tischlerová, v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.XX.XXXX, C. XX/XX,
D., zast.: JUDr. Iveta Balalová, advokátka, Ružová dolina 10, Bratislava, proti žalovaným: 1. E. F.,
nar. XX.XX.XXXX, 2. G. F., nar. XX.XX.XXXX, obaja H. I. XX/XX, D., obaja zast.: AK VAVRINČÍK
s.r.o., IČO: 52 619 818, Hurbanova 752/1, Nové Mesto nad Váhom, za účasti intervenienta na strane
žalovaných: B. J., nar. XX.XX.XXXX, B. XXXX/X, K., zast.: L. D. F., B. X, K., o určenie vlastníckeho práva
avypratanienehnuteľnosti,oodvolanížalobkyneprotirozsudkuOkresnéhosúduPiešťanyz19.01.2022,
č. k. 14C/164/2016-501, takto

r o z h o d o l :

I. Napadnutý rozsudok sa vo výroku I mení tak, že sa určuje, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou
bytu č. XX, vchod 44, v bytovom dome súp. č. XX, na parc. č. 3514 kat. úz. D. a prislúchajúceho
spoluvlastníckeho podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a na príslušenstve
o výške 7742/244685, zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX a žalovaným sa ukladá túto nehnuteľnosť
vypratať do šiestich mesiacov od právoplatnosti rozsudku.

II.Žalobkynisapriznávavočižalovanýmaintervenientovinároknanáhradu100%trovprvoinštančného,

odvolacieho i dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti
označenej vo výroku a o jej vypratanie, podanej pôvodne voči intervenientovi (vtedy žalovaný 1)
a žalovaným 1 a 2 (vtedy žalovaní 2 a 3) zamietol (výrok I), vyslovil, že žalovaní 1 a 2 majú právo na
náhradu trov konania voči žalobkyni v rozsahu 100 % (výrok II) a intervenientovi náhradu trov konania
nepriznal (výrok III).
2. Súd prvej inštancie zistil skutkový stav takto:
3. V ten istý deň (12.10.2001) boli uzavreté tri zmluvy medzi žalobkyňou a intervenientom, a to

zmluva o pôžičke, záložná zmluva a kúpna zmluva. Z výpovedí žalobkyne, intervenienta a svedkov
mal súd prvej inštancie za preukázané, že intervenienta požiadali o poskytnutie pôžičky svedkovia M.
B. (dcéra žalobkyne) a M. N., ktorí potrebovali finančné prostriedky a nevlastnili nehnuteľnosť, ktorou
by mohli zabezpečiť pohľadávku v prospech intervenienta. Keďže žalobkyňa vlastnila byt (označený
vo výroku), dohodli sa, že uzavrie zmluvu ona, pričom podľa intervenienta podmienkou poskytnutia
pôžičky bolo zabezpečenie nehnuteľnosťou. Ak by pôžička nebola splatená, pohľadávku bolo možné
uspokojiť formou nadobudnutia nehnuteľnosti do vlastníctva intervenienta. Z tohto dôvodu intervenient

predložilžalobkyninapodpiskúpnuzmluvu.Tentopostupintervenientodôvodniltým,ževtedysanerobili
dobrovoľné dražby, preto sa uzavrela kúpna zmluva, kde bolo jasne napísané, že v prípade nezaplatenia
pohľadávky veriteľ použije kúpnu zmluvu, aby si mohol „vybrať“ pohľadávku. Žalobkyňa tvrdila, že kúpnu
zmluvu nikdy nechcela uzavrieť, súhlasila iba so záložnou zmluvou, avšak z jej písomných podaní avyjadrení bolo jednoznačné, že vedela a bola uzrozumená s tým, že ak nebude pohľadávka splatená,
intervenient nadobudne nehnuteľnosti na účely uspokojenia svojej pohľadávky. V zmluve o pôžičke bolo
dohodnuté, že intervenient požičal žalobkyni sumu 436 000 Sk, ktorú sa zaviazala vrátiť v lehote do

12.11.2001, teda do jedného mesiaca od poskytnutia pôžičky. Úroky v nej uvedené neboli. Svedkovia
vypovedali, že platili mesačné úroky vo výške 36 000 Sk. Z čl. III zmluvy o pôžičke vyplýva, že dlžník
na účely zabezpečenia pohľadávky poskytol ako záloh nehnuteľnosť. Z čl. IV zmluvy o pôžičke vyplýva,
že pre prípad, že dlžník nevráti požičané peniaze, súhlasí s odkúpením nehnuteľnosti za cenu, ktorá
sa rovná požičanej sume a vysporiada tak svoju pohľadávku. Z potvrdenia z roku 2002 súd zistil, že

je písané rukou intervenientom, ktorý ju aj podpísal. Z textu je zrejmé, že žalobkyni „predlžuje pôžičku“
do 12.03.2002. Nebolo preukázané, že by žalobkyňa sama alebo prostredníctvom svojej dcéry pôžičku
splatila. Ani z potvrdenia o tom, že sa pôžička predlžuje, nemožno vyvodzovať, že sa tak stalo na
základe čiastočnej úhrady dlhu. Predmetom záložnej zmluvy je zriadenie záložného práva k spornej
nehnuteľnosti z dôvodu zabezpečenia pohľadávky zo zmluvy o pôžičke. Z listu vlastníctva (LV) č.
XXXX je zrejmé, že záložné právo k nehnuteľnosti bolo vyznačené v časti ,,C“ ťarchy od 21.11.2001.

Kúpno-predajná zmluva z 12.10.2001 bola do katastra nehnuteľností zapísaná pod V-1220/02 dňa
27.05.2002. Uzavreli ju žalobkyňa ako predávajúca a intervenient ako kupujúci. Predmetom predaja
bola nehnuteľnosť za kúpnu cenu 436 000 Sk. V čl. III sa uvádza, že uvedenú finančnú čiastku
kupujúci odovzdal predávajúcemu pred podpisom zmluvy dňa 12.10.2001. Podľa čl. XI vklad do katastra
nehnuteľnosti uskutočnia zmluvné strany po vzájomnej dohode až dňa 12.11.2001. Z LV č. XXXX (stav

k 22.11.2001) je zrejmé, že ako vlastník nehnuteľnosti bol zapísaný intervenient (titul nadobudnutia -
kúpna zmluva V-1220/02), v časti poznámka je vyznačené: návrh na Okresný súd Piešťany z 20.06.2002
(v KN 28.06.2002) - návrh na neplatnosť zmluvy a návrh na predbežné opatrenie - 1572/02. Z kúpnej
zmluvy z 20.02.2003 súd zistil, že ju uzavrel intervenient na strane predávajúceho a žalovaní na strane
kupujúcich. Jej predmetom bola nehnuteľnosť, ktorú kupujúci kúpili za 420 000 Sk. V čl. VI je uvedené,

že na LV je vyznačená poznámka: zákonné záložné právo v prospech ostatných spoluvlastníkov a právo
užívania k pozemku parc. č. 3514. V čl. I sa uvádza, že nehnuteľnosť vlastní intervenient, titulom kúpy V
- 1220/02, Z 127/03 - zrušenie P2 na základe uznesenia Okresného súdu Bratislava č. 18C/104/02 - 21 -
253/03. Z LV č. XXXX (stav k 12.06.2016) je zrejmé, že ako vlastníci nehnuteľnosti sú zapísaní žalovaní
(titul nadobudnutia kúpna zmluva V-309/03) bez tiarch a poznámok (okrem zákonného záložného práva

ostatných vlastníkov bytov).
4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 1 ods. 1, § 3 ods. 1, § 34, § 37 ods. 1, § 39, § 41a
ods. 1 a 2, § 123, § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 132, § 134 ods. 1, § 151a, § 151b ods. 1, § 553 ods.
1 a 2, § 558, § 657 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 28 ods. 1 až 3 zákona č. 162/1995 Z. z.
o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiach (ďalej len „katastrálny

zákon“), takto:
5. Predmetom konania bolo určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, pričom žalobkyňa žiadala, aby
súd rozhodol tak, že výlučnou vlastníčkou nehnuteľnosti je ona. V konaní bolo nesporné, že žalobkyňa
uzatvorila zmluvu o pôžičke a zmluvu o zriadení záložného práva k nehnuteľnostiam, ako aj to, že
intervenient bol zapísaný ako výlučný vlastník nehnuteľnosti do katastra na základe kúpnej zmluvy z

2001. Sporné boli okolnosti uzavretia kúpnej zmluvy z 2003, ako aj skutočnosť, či žalovaní boli pri
nadobúdaní nehnuteľnosti dobromyseľní. Kľúčová otázka bola platnosť kúpnej zmluvy z 2001 uzavretej
medzi žalobkyňou a intervenientom a následne, či mohol intervenient ako vlastník nehnuteľnosti previesť
vlastnícke právo na žalovaných. Bolo preukázané, že skutočná vôľa žalobkyne a intervenienta nebola
uzavrieť kúpnu zmluvu, ale smerovala k tomu, aby nastali účinky, aké má zmluva o zabezpečovacom

prevode práva, ktorá slúži na to, aby splnenie záväzku bolo zabezpečené prevodom práva dlžníka v
prospech veriteľa. V danom prípade vôľa účastníkov nepochybne chýbala, preto súd vyhodnotil kúpnu
zmluvu z 2001 ako absolútne neplatnú podľa § 37 ods. 1 OZ. Dal do pozornosti čl. III kúpnej zmluvy,
podľa ktorého finančnú čiastku (kúpnu cenu) kupujúci odovzdal predávajúcemu pred podpisom zmluvy
dňa 12.10.2001, pričom z vykonaného dokazovania je zrejmé, že sa to nikdy nestalo a kúpna cena

mala predstavovať nevrátenú pôžičku. V čl. XI zmluvy je uvedené, že vklad do katastra nehnuteľnosti
uskutočnia zmluvné strany po vzájomnej dohode až 12.11.2001. Uvedený dátum korešponduje s
termínom vrátenia pôžičky, čo potvrdzuje, že skutočná vôľa účastníkov kúpnej zmluvy nesmerovala k
predaju nehnuteľnosti. Ďalej súd skúmal, či simulovaný právny úkon (kúpna zmluva z 2001) bol na
ťarchu tretej osoby, teda žalovaných. Keďže žalovaní neboli priamo dotknutí neplatnosťou právneho

úkonu, lebo v čase jeho uzavretia neboli v žiadnom hmotnoprávnom vzťahu ani so žalobkyňou, ani s
intervenientom, neplatnosť právneho úkonu im v čase jeho uzavretia nemohla byť na ťarchu a nemohli
sadovolávaťochranydobrejviery,Nepriaznivénásledkyneplatnostiprávnehoúkonusaprejavilivosfére
žalovaných až v čase, keď sami uzavreli kúpnu zmluvu z 2003 s intervenientom, pričom následkomabsolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy z 2001 išlo o nadobudnutie nehnuteľnosti od nevlastníka. Kúpna
zmluva z 2001 bola v skutočnosti zastretým právnym úkonom, ktorým sa mal simulovať iný právny úkon
- zmluva o zabezpečovacom prevode práva (§ 41a OZ). V prípade zmluvy o zabezpečovacom prevode

práva veriteľ je povinný oznámiť dočasnosť prevodu práva v katastri nehnuteľností. Uspokojením
zabezpečenej pohľadávky prechádza právo späť na toho, kto ho previedol. Zmluvou o zabezpečení
záväzku prevodom práva k nehnuteľnosti si veriteľ zabezpečuje splnenie záväzku dlžníka dočasným
prevodom nehnuteľnosti a tento prevod nehnuteľnosti sa vykoná v katastri nehnuteľnosti vkladom.
Je nepochybné, že intervenient predložil na zápis vlastníckeho práva vkladom katastru nehnuteľností

kúpnu zmluvu z 2001, ktorá bola zastretým právnym úkonom; podmienka vkladu dočasného prevodu
nehnuteľnosti nebola splnená. Preto aj takýto simulovaný právny úkon je z dôvodu obchádzania zákona
neplatný (§ 39 OZ). Vlastnícke právo k nehnuteľnosti na intervenienta neprešlo ani titulom absolútne
neplatnej kúpnej zmluvy, ani výkonom záložného práva zo zmluvy o záložnom práve, ani z titulu platnosti
iného právneho úkonu a výlučným vlastníkom nehnuteľnosti sa tak intervenient nestal. Žalovaní preto
vlastnícke právo k nehnuteľnosti na základe kúpnej zmluvy z 2003 od intervenienta nenadobudli. Žaloba

bola podaná na súd dňa 13.06.2016, teda viac ako 16 rokoch po uzavretí kúpnej zmluvy. Súd prvej
inštancie skúmal, či boli splnené podmienky vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnosti podľa § 134
OZ a dospel k záveru, že splnené boli. Kľúčovou otázkou bola dobrá viera (dobromyseľnosť) žalovaných,
že sa stali vlastníkmi nehnuteľnosti, čo by odôvodňovalo začatie plynutia 10-ročnej vydržacej doby, preto
skúmal okolnosti, ktoré predchádzali uzavretiu kúpnej zmluvy z 2003. Žalovaní nepoznali ani žalobkyňu

a jej blízke osoby, ani intervenienta. Obozretnosť žalovaných v predzmluvnom období bola zachovaná
tým, že sa obrátili na realitnú kanceláriu pri kúpe bytu. V rámci ich vzťahu k sprostredkovateľovi
predaja nehnuteľnosti nebol dôvod nespoľahnúť sa informácie ním poskytované. Nebolo možné pri
zachovaní obvyklej opatrnosti od nich očakávať, aby navyše preverovali stav na LV z vlastnej iniciatívy,
navyše keď išlo o obdobie, keď ešte len išli na obhliadku bytu a nemohli vedieť, či budú mať záujem

o kúpu predmetného bytu. Výpoveď dcéry žalobkyne a jej partnera je nedôveryhodná (vzhľadom na
príbuzenský a blízky vzťah svedkov k žalobkyni a ich záujem na výsledku sporu). Pri obhliadke bytu
žalovaní nenadobudli vedomosť o tom, že by medzi intervenientom a žalobkyňou bol spor, prípadne,
že by žalobkyňa spochybňovala vlastnícke právo intervenienta k nehnuteľnosti. Pokiaľ ide o poznámku
o prebiehajúcom súdnom konaní týkajúceho sa návrhu na neplatnosť kúpnej zmluvy a návrhu na

predbežné opatrenie, ktorá bola dočasne vyznačená na LV, nebolo možné určiť, či sa obhliadka bytu
konala pred alebo až po výmaze poznámky na liste vlastníctva. V deň, keď žalovaní pristupovali
k uzavretiu kúpnej zmluvy z 2003, poznámka už na LV vyznačená nebola. Ich dobromyseľnosť, že
nadobúdali nehnuteľnosť od jej skutočného vlastníka, teda nebola ničím spochybnená. Pokiaľ bolo v čl. I
kúpnej zmluvy z 2003 uvedené, že nehnuteľnosť vlastní intervenient, titulom kúpy V-1220/02, Z 127/03 -

zrušenie P2 na základe uznesenia Okresného súdu Bratislava č. 18C/104/02-21-253/03, od žalovaných
nemožno legitímne očakávať, že budú skúmať históriu vlastníckych vzťahov a vyznačených poznámok
na LV, keď v čase podpisu kúpnej zmluvy na LV č. XXXX táto poznámka vyznačená nebola. Preto
dobrá viera žalovaných bola daná „so zreteľom na všetky okolnosti“, ktoré predchádzali a sprevádzali
uzavretie kúpnej zmluvy z 2003. Boli splnené všetky podmienky vydržania žalovanými, ktorí v dobrej

viere držiteľa nerušene nehnuteľnosť užívali (oprávnená držba) po dobu viac ako 16 rokov (uplynutie
vydržacej doby) a uplynutím vydržacej doby sa stali bezpodielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti.
Žalobu v časti určenia, že žalobkyňa je vlastníčkou nehnuteľnosti, preto súd zamietol. Súd zamietol
žalobuajvčastiovypratanienehnuteľnostizdôvodu,žežalovanísúzapísaníakovlastnícinehnuteľnosti
a neoprávnenosť užívania samotnej nehnuteľnosti by nastala až v momente rozhodnutia v prospech

žalobkyne o tom, že je vlastníkom nehnuteľnosti, čo sa nestalo, preto jej právo užívať nehnuteľnosť
nemohlo byť porušené. O náhrade trov konania vo vzťahu k žalovaným súd rozhodol podľa § 255 ods.
1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) tak, že žalovaným, ktorí boli v konaní úspešní, priznal
voči žalobkyni náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Hoci intervenient v konaní vystupoval na strane
žalovaných,ktoríbolivkonaníúspešní,súdmusodkazomna§257CSPnáhradutrovkonanianepriznal,

keď vzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa dané okolnosťami prejednávaného prípadu, pretože
intervenient konal pri uzatváraní zmlúv so žalobkyňou v rozpore s právnymi predpismi a dobrými mravmi.
6. Včasným odvolaním žalobkyňa navrhla napadnutý rozsudok zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie alebo ho zmeniť tak, že sa žalobe vyhovie. Namietla, že súd prvej inštancie na základe
vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a napadnuté rozhodnutie vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd nesprávne posúdil otázku dobromyseľnosti žalovaných
pri vydržaní. Napadnutý rozsudok trpí nedostatkom kritickej analýzy dôkazov, rozpormi v skutkových
zisteniach, nesprávnym posúdením vierohodnosti výpovedí žalovaných, svedka a intervenienta. Pri
posudzovaní platnosti právneho úkonu mal súd vziať do úvahy všetky okolnosti, ktoré mu boli známea aj okolnosti, ktoré predchádzali vzniku právneho úkonu, vrátane pohnútok strán, ich obozretnosť,
existenciu dobrej vôle a nemohol sa obmedziť len na skúmanie písomného prejavu vôle (textu zmluvy).
V danom prípade možno hovoriť iba o posúdení prejavu, čo však nič nevypovedá o náležitostiach

vôle. Špeciálnu pozornosť mal súd venovať tomu, že predmetom sporu je byt slúžiaci pre potreby
bývania žalobkyne, čím je dotknuté aj jej právo na súkromný, rodinný život a na zachovanie ľudskej
dôstojnosti.Súdsanedostatočnevenovalokolnostiam,zaakýchdošlokuzavretiukúpnejzmluvyz2003,
k jej zmluvným dojednaniam, najmä v čl. VIII, v ktorom si žalovaní dohodli vypratanie bytu aj použitím
násilia voči žalobkyni, a ani materiálnej stránke tohto právneho úkonu. Poskytnutie ochrany strane, ktorá

zamlčala svoju skutočnú vôľu (nadobudnutie bytu „pod cenu“) je v rozpore s dobrými mravmi. Neobstoja
ani závery súdu o riadnom zaplatení kúpnej ceny v hotovosti, keďže išlo o mimoriadne neštandardný
postup a existujú rozpory vo výpovediach žalovaných o tom, či peniaze vybrali z banky alebo mali
hotovosť doma. Za 6 pracovných dní nie je fyzicky možné absolvovať všetky úkony pred a pri kúpe
nehnuteľnosti, čo znamená, že žalovaní museli vykonať obhliadku bytu pred dňom 07.02.2003 (LV
bez poznámky), ešte v čase, keď na LV bola zapísaná poznámka o prebiehajúcom súdnom spore,

ktorým bolo spochybnené vlastníctvo intervenienta. Žalovaní sami potvrdili, že už pri obhliadke bytu
vedeli, že byt užíva žalobkyňa, a nie intervenient, čo malo u nich vzbudiť pochybnosť, a mali si overiť
na základe akého právneho dôvodu. Už pred kúpou došlo k sporom medzi žalobkyňou a žalovanými
(vylomenie pivnice, spor o kuchynskú linku, upozornenie dcéry žalobkyne, že kúpili byt za tretinovú
cenu od intervenienta, ktorý ho ukradol jej mame). Tieto skutočnosti vyvracajú tvrdenia žalovaných,

že nedošlo k sporu a pred kúpou bytu nevedeli, že ona byt vlastnila aj s vnútorným zariadením a
je neudržateľné ich tvrdenie, že žiadnym spôsobom nedala najavo svoj nesúhlas so stratou bytu.
Žalobkyňa ďalej namietala názor súdu, že svedkovia N. a B. mali záujem na výsledku sporu, a preto ich
svedecké výpovede súd považoval za nedôveryhodné, hoci išlo o osoby prítomné pri obhliadke bytu.
Žalovaní si mali pri patričnej obozretnosti preveriť vlastníctvo intervenienta na katastri nehnuteľností, čo

však neurobili a spoliehali sa len na tvrdenie intervenienta, ktorý obchoduje s bytmi a jeho cieľom bolo
dosiahnuť zisk z predaja bytu. Ak by tak žalovaní urobili, zistili by, že na LV je poznámka o prebiehajúcom
spore. Pochybnosti u žalovaných malo vyvolať aj to, že intervenient predával byt v krátkom čase od
jeho nadobudnutia, že žalobkyňa mala na seba napísané odbery energií, na poštovej schránke bolo
uvedené jej meno, na mestskom úrade bola evidovaná ako vlastník bytu s povinnosťou platiť daň

z nehnuteľností, že bola právnym predchodcom, ktorý mal uzavretú zmluvu o výkone správy, a tiež
vzhľadom na extrémne nízku kúpnu cenu. Žalobkyňa nemá inú možnosť reparácie, na rozdiel od
žalovaných, ktorí sa v prípade rozhodnutia v prospech žalobkyne môžu domáhať náhrady škody voči
intervenientovi. Konanie žalovaných nesvedčí o žiadnej, ani minimálnej obozretnosti. To, či držiteľ je v
zmysle § 130 OZ dobromyseľný, mal súd hodnotiť objektívne. Žalobkyňa napadla aj výrok o priznaní

trov konania žalovaným, keďže žaloba smerovala voči absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy z 2001
uzavretej medzi ňou a intervenientom a keďže ani žalovaní sa nestali vlastníkmi bytu na základe kúpnej
zmluvy z 2001. Súd prvej inštancie vyhovel žalobe v danej časti, ktorá bola teda dôvodne podaná.
Pri zachovaní spravodlivosti tak nemal priznať náhradu trov konania žiadnej strane sporu z dôvodov
hodnýchosobitnéhozreteľapodľa§257CSP.Zadôvodhodnýosobitnéhozreteľapovažovalažalobkyňa

tiež svoju nepriaznivú sociálnu situácie a nízky príjem zo starobného dôchodku, čo bol aj dôvod na
oslobodenie od súdneho poplatku.
7. Vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne žalovaní navrhli napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
Podľa žalovaných sa dalo predpokladať, že súd posúdi kúpnu zmluvu z 2001 ako absolútne neplatnú.
Žalobkyňa spochybňuje dobrú vôľu žalovaných, lebo sa nezhodli, či mali finančné prostriedky doma

alebo ich vybrali z banky. Žalovaní považujú takúto argumentáciu za extrémnu, ak žiada, aby si detailne
pamätali sled udalostí, ktoré sa mali stať pred dvadsiatimi rokmi. Moment úhrady kúpnej ceny nemá
právny význam pre rozhodnutie o vydržaní. Svedkovia N. a B. sú odkázaní na bývanie u žalobkyne, ich
priamym zapojením sa žalobkyňa dostala do zmluvného vzťahu s intervenientom, im bola poskytnutá
pôžička, ktorú nesplácali. Motivácia oboch svedkov vykresliť situáciu v prospech žalobkyne je preto viac

ako markantná. Žalobkyňa vzala svoju žalobu [z 2002 voči intervenientovi – pozn. odvolacieho súdu]
späť, v dôsledku čoho sa odstránila aj poznámka na LV. Dohodla so žalovanými spôsob vypratania bytu
a po nadobudnutí ich vlastníctva im poskytla súčinnosť na prepis energií. Postoje žalobkyne k vlastníctvu
bytu, keď na jednej strane so žalovanými dohaduje spôsob odovzdania bytu a na druhej strane tvrdí, že
je vlastníčkou bytu a nechcela sa ho vzdať, sú účelové s cieľom získať byt. Žalovaní odkázali na právnu

zásadu vigilantibus iura scripta sunt, ktorá sa v tomto konaní prejavila stratou nároku žalobkyne z titulu
vydržania, pretože svoje práva neuplatňovala 16 rokov, čím im vznikol nárok na vydržanie vlastníckeho
práva k bytu, ktorý dlhodobo a nerušene užívali, zveľaďovali, platili zaň miestne dane a poplatky. Je
preto prirodzené, že súd považoval užívanie nehnuteľnosti žalovanými za nerušené a dobromyseľné.8. V odvolacej replike žalobkyňa zotrvala na tvrdení, že žalovaní nemohli byť dobromyseľní.
Dobromyseľnosť žalovaných nemôže byť odvodená len od skutočnosti, že v evidencii katastra
nehnuteľnosti je zapísaný niekto ako vlastník. Žalobkyňa bola vystavená vyhrážkam a psychickému

nátlaku zo strany intervenienta a následne aj žalovaných. Len zo strachu vzala pôvodnú žalobu späť
a nakoniec sa nedobrovoľne z bytu vysťahovala. Tieto tvrdenia dokazuje aj kúpna zmluva z 2003 v čl.
VIII.Žalobkyňaodkázalanaviacerésúdnerozhodnutiaavozvyškuvpodstatezopakovalaargumentáciu
z odvolania.
9. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací svojím (v poradí prvým) rozsudkom z 30.01.2023 č. k.

23Co/51/2022-588 na odvolanie žalobkyne potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie (výrok I) a žalovaným
1 a 2 priznal voči žalobkyni náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % (výrok II).
10. Na dovolanie žalobkyne najvyšší súd svojím uznesením z 30.04.2025 sp. zn. 1Cdo/82/2023
rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podľa najvyššieho súdu záver
odvolacieho (ale i prvoinštančného) súdu je založený na arbitrárnej (svojvoľnej) aplikácii § 130 a
§ 134 CSP, pretože súdy dôsledne nehodnotili vykonané dôkazy a odvolacie námietky ohľadne

dobromyseľnosti žalovaných pri oprávnenej držbe (vzhľadom na to, že kúpa nehnuteľnosti je výnimočný
právny úkon a pri uzavretí kúpnej zmluvy je vždy potrebné vyvinúť bežnú opatrnosť), a to po celý čas
vydržacej doby. Nerešpektovaním pravidla riadneho hodnotenia dôkazov a odôvodnenia rozhodnutia
súdu došlo v konaní k procesnej vade podľa § 420 písm. f) CSP, ktorá zakladá nielen prípustnosť
dovolania, ale zároveň aj jeho dôvodnosť.

11. Odvolací súd, viazaný rozsahom odvolania (§ 379 CSP), odvolacími dôvodmi (§ 380 ods. 1
CSP) a právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj
predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie aj z hľadiska vád týkajúcich sa procesných
podmienok (§ 380 ods. 2 CSP), a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné.
12. Predovšetkým treba hneď odmietnuť pochybnosti intervenienta, pokiaľ ide o otázku, či prejednávanú

žalobu skutočne podala žalobkyňa, pretože tie odstránila žalobkyňa ešte pri svojom výsluchu na
prvoinštančnom súde (č. l. 231, 236 a 237).
13. Čo sa týka odvolania žalobkyne, tá svojou prvou odvolacou námietkou vytýka súdu prvej inštancie
nesprávne skutkové zistenia, pokiaľ ide o okolnosti rozhodujúce pre vyhodnotenie dobromyseľnosti
žalovaných ako podmienky vydržania sporného bytu podľa § 134 ods. 1 v spojení s § 130 ods. 1 OZ.

14. Z hľadiska skutkových okolností dôležitých posúdenie oprávnenosti držby na účely vydržania
vlastníckeho práva odvolací súd pripomína stanovisko Najvyššieho súdu ČR z 29.12.1984, sp. zn.
Cpj 51/84 (R 45/1986), kde sa prijal tento názor: „Dobrá víra je přesvědčení nabyvatele, že nejedná
bezprávně, když si např. přisvojuje určitou věc. Jde tedy o psychický stav, o vnitřní přesvědčení subjektu,
které samo o sobě nemůže být předmětem dokazování. Předmětem dokazování mohou být skutečnosti

vnějšího světa, jejichž prostřednictvím se vnitřní přesvědčení projevuje navenek, tedy okolnosti, z nichž
lze dovodit přesvědčení nabyvatele o dobré víře, že mu věc patří (§ 132a odst. 1 o.z.) [teraz § 130 ods.
1 a 2 OZ – pozn. odvolacieho súdu]. Navrhovatel, který se dovolává ochrany podle ustanovení § 132
o.z. [teraz § 126 OZ – pozn. odvolacieho súdu] musí (mimo jiné) tvrdit okolnosti, z nichž bude vyplývat
dobrá víra; její existenci však samu o sobě prokazovat nebude. V tomto směru má však povinnost

dokazovat uvedené okolnosti a snáší v důsledku toho nepříznivé následky nesplnění této povinnosti.
Okolnostmi, které budou svědčit pro závěr o existenci dobré víry, budou zpravidla okolnostmi týkající
se právního důvodu nabytí a svědčící o poctivosti nabyvatele. Na rozdíl od prokazování vlastnictví
nebude třeba, aby prokazoval platný právní důvod nabytí, řádný přechod vlastnictví, ale jen okolnosti
svědčící o poctivosti nabytí. V tom je základní rozdíl mezi ochranou vlastnictví a ochranou držby.“

Novšia judikatúra (5Cdo/30/2010, 4Cdo/283/2009, 2Cdo/236/2012, 9Cdo/67/2022) na tieto východiská
nadviazala a spresnila, že funkciou vydržania je umožniť nadobudnutie vlastníctva držiteľovi, ktorý
vec dlhodobo ovláda v dobrej viere, že je jej vlastníkom, pričom táto dobrá viera (dobromyseľnosť)
je podľa platnej úpravy daná „so zreteľom na všetky okolnosti“. Vydržanie tak hojí najmä vady alebo
nedostatoknadobúdaciehotitulu.Účelomvydržaniajeuviesťdosúladudlhodobýfaktickýstavsostavom

právnym. Odvolací súd len dodáva, že funkciou a účelom vydržania nie je hojiť vady nadobúdacieho
titulu a uvádzať do súladu dlhodobý faktický stav so stavom právnym za každú cenu, ale len za zákonom
stanovených podmienok – musí sa preukázať kvalifikovaná (oprávnená) držba veci počas zákonom
stanoveného obdobia.
15. Oprávneným držiteľom je ten, kto nakladá s vecou ako s vlastnou a je so zreteľom na všetky okolnosti

dobromyseľný, že mu vec patrí (§ 129 ods. 1 a § 130 ods. 1 OZ). Dobromyseľnosť je presvedčenie
nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si napríklad prisvojuje určitú vec alebo ňou disponuje (porov.
§ 129 ods. 1 OZ). Ako to aj plynie citovanej judikatúry, takýto stav mysle je rýdzo subjektívna skutočnosť,
ktorú nemožno priamo dokazovať, lebo nie je navonok poznateľná. Dokazovať však možno prejavytohto presvedčenia vo vonkajšom svete. Treba vždy brať do úvahy, či držiteľ pri bežnej (normálnej)
opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti a povahu daného prípadu od každého požadovať,
nemal, resp. nemohol mať počas celej vydržacej doby dôvodné pochybnosti o tom, že mu vec patrí.

Nebude výnimočné, ak nebude možné jednoznačne ustáliť, že nadobúdateľ bol vnútorne presvedčený,
že mu vec patrí. Práve takéto situácie riešia právne domnienky. Domnienky sú príznačné tým, že v texte
právnej normy obsahujú slová „predpokladá sa“, ako je to v prípade ustanovení § 36 ods. 5, § 151h ods.
3, § 558 prvá veta, § 686 ods. 2, § 831 druhá veta OZ. Druhá veta § 130 ods. 1 OZ nepochybne obsahuje
právnu domnienku už aj len preto, lebo používa rovnaký výraz. Na rozdiel od spomenutých ustanovení je

však druhá veta § 130 ods. 1 OZ formulovaná odlišne, pretože obsahuje aj pojem „pri pochybnostiach“.
Ako už odvolací súd naznačil vyššie, pochybnosti však možno mať len o tom, či držiteľ skutočne vedel
alebo nevedel, že mu predmet držby nepatrí. Práve kvôli tomu odvolací súd zastáva názor, že druhá
veta cit. ustanovenia nezakladá vyvrátiteľnú domnienku, že každá držba je oprávnená, čo by znamenalo,
že neoprávnenú držbu by musel preukazovať ten, kto na ňu upozorňuje. Z porovnania prvej a druhej
vety § 130 ods. 1 OZ preto je zrejmé, že ten, ktorý sa domáha ochrany svojej dobromyseľnej držby,

musí tvrdiť okolnosti, z ktorých vyplýva jeho dobromyseľnosť o tom, že mu vec alebo právo patrí. Je
potom na ňom, aby aj preukázal, že okolnosti jeho držby v ňom vyvolávali odôvodnené presvedčenie, že
mu predmet držby patrí (a tak ospravedlňovali jeho omyl). Inými slovami, domnienka oprávnenej držby
sa môže týkať len presvedčenia držiteľa, že mu vec patrí, ale už nie okolností, z ktorých držiteľ toto
presvedčenie vyvodzuje. O dobromyseľnosti možno hovoriť tam, kde držiteľ drží vec v omyle, že mu vec

patrí a ide pritom o omyl ospravedlniteľný.
16. Vyššie uvedený výklad presadzuje nielen odborná literatúra (pozri HLUŠÁK, M.: O domnienke
oprávnenej držby (§ 130 ods. 1 OZ). In: Súkromné právo. Rok 2024, č. 2, str. 42; MAZÁK, J. a VOJČÍK, P.
in VOJČÍK, P. a kol.: Občiansky zákonník. Stručný komentár. Tretie, doplnené a prepracované vydanie.
Bratislava : IURA EDITION, 2010, s. 304), ale aj judikatúra českého najvyššieho súdu, ktorá síce

nie je v tunajšej veci záväzná, ale týka sa rovnakého ustanovenia, takže je argumentačne použiteľná
(uznesenie Najvyššieho súdu ČR zo 17.07.2007 sp. zn. 22 Cdo 445/2007, publikované pod č. C
5232 Souboru civilních rozhodnutí Nejvyššího soudu a tiež v časopise Soudní rozhledy, 2008, č. 8,
str. 295). Oporu možno nájsť aj v najnovšej judikatúre najvyšších súdnych autorít. Najvyšší súd totiž
neuznal dovolaciu námietku, ktorá sa opierala o druhú vetu § 130 ods. 1 OZ, keď o. i. zdôraznil, že

dobromyseľnosť držby zaniká v okamihu, keď sa držiteľ oboznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne
boli spôsobilé vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec patrí a dodal, že vyvrátiteľná právna domnienka
podľa cit. ustanovenia má svoj význam v rámci dokazovania (pozri rozsudok z 25.05.2023 sp. zn.
7Cdo/302/2021, bod 24, uverejnený v časopise Zo súdnej praxe, ročník 2023, č. 48; pozn. uznesením
zo 16.10.2023 sp. zn. III. ÚS 517/2023, Ústavný súd SR ústavnú sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu

odmietol).

17. Odvolací súd preto vychádzal z takého výkladu § 130 ods. 1 OZ, že sú to žalovaní, ktorí musia tvrdiť
a preukazovať okolnosti svedčiace v prospech dobromyseľného nadobudnutia držby sporného bytu,
teda že boli „so zreteľom na všetky okolnosti“ dobromyseľní v tom, že im sporný byt patrí.

18. Občiansky zákonník ale nestanovuje bližšie kritériá, ktoré musí držiteľ splniť, aby ho bolo
možné považovať za dobromyseľného „so zreteľom na všetky okolnosti“. Možno ich však vyvodiť
z ustálenej súdnej praxe. Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba vychádzať zo zásady, že jej
predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Ide
o psychický stav, o jeho vnútorné presvedčenie, ktoré sa prejavuje aj navonok, a z ktorého možno

vyvodiť, že sa dôvodne považuje za vlastníka veci. Medzi základné okolnosti, ktoré budú svedčiť o
oprávnenostidržbyvecipatríajokolnosť,akovecnadobudol,čimusvedčínejakýoprávnenýnadobúdací
titul. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám o sebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento
pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva. (2Cdo/271/2007,
ale aj 4Cdo/287/2006, 5Cdo/210/2019) Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také

nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za
držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne
išlo o dar ako bezodplatné plnenie. (II. ÚS 484/2015; zverejnený v Zbierke nálezov a uznesení ÚS
SR pod č. 48/2018; pozri tiež III. ÚS 468/2022) Poctivosť konajúceho účastníka občianskoprávneho
vzťahu má pri skúmaní dobromyseľnosti držiteľa nepochybne zásadný význam (pozri v tomto zmysle

1VCdo/1/2024). Aj z uvedenej judikatúry vyplýva, že k vydržaniu nemôže dôjsť, ak držiteľ konal pri
nadobudnutínehnuteľnostinepoctivoapribežnej(obvyklej)opatrnostimoholmaťvzhľadomnaokolnosti
počas celej vydržacej doby dôvodné pochybnosti, že mu vec patrí.19. V prejednávanej veci bolo preto nevyhnutné zodpovedať otázku, či sa žalovaní správali pri
nadobudnutí nehnuteľnosti poctivo, a či teda pri obvyklej opatrnosti pri kúpe spornej nehnuteľnosti v roku
2003 mohli mať vzhľadom na všetky okolnosti počas celej vydržacej doby dôvodné pochybnosti, že im

vec patrí.
20. V tejto súvislosti žalobkyňa v odvolaní upozorňovala na viaceré skutkové okolnosti, ktoré
podľa nej vylučujú dobromyseľnosť žalovaných, a ktoré podľa nej súd prvej inštancie nevyhodnotil
správne, pretože dôkazy nepodrobil kritickej analýze, nevysvetlil rozpory v skutkových zisteniach
a nesprávne posúdil vierohodnosť výpovedí svedkov, ktorých výsluch navrhla žalobkyňa. Podľa

uznesenia najvyššieho súdu z 30.04.2025, sp. zn. 1Cdo/82/2023, ktorého právnym názorom je odvolací
súd viazaný (§ 455 CSP), nemožno toto dokazovanie považovať za vykonané v súlade s CSP, pretože
súd jednostranne pristupoval k vyhodnoteniu dôkazov v prospech žalovaných, (keď dcéru žalobkyne
a jej partnera považoval za nedôveryhodných a jednoznačne tvrdená prítomnosť realitného makléra
na ohliadke bytu z obsahu spisu nevyplýva) a proces kúpy (aj samotná ohliadka bytu) prebiehala
sprostredkovane cez realitného makléra a o jeho dôveryhodnosti nie sú žiadne pochybnosti. Odvolací

dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP je v tomto rozsahu daný.
21. Vzhľadom na to, že v odvolacom konaní vznikla potreba zopakovať dokazovanie, odvolací súd na
prejednanie odvolania nariadil v súlade s § 385 ods. 1 CSP pojednávanie, na ktorom v prítomnosti strán,
intervenienta a ich zástupcov (§ 180 CSP) vykonal dokazovanie, vec právne posúdil a rozhodol.
A. Skutkový stav

22. Na základe skutkových tvrdení strán, ktoré sa považujú za nesporné podľa § 151 CSP, dokazovania
vykonaného súdom prvej inštancie, dokazovania zopakovaného v odvolacom konaní výsluchmi strán,
intervenienta a svedkyne B., listinným dôkazom kúpnou zmluvou z 2003, ktorej pravosť a pravdivosť (s
výnimkou kúpnej ceny) nebola spochybnená (č. l. 379 až 389) a dokazovania doplneného čiastočným
listom vlastníctva z 25.11.2025 (č. l. 693) odvolací ustálil tento skutkový stav:

23. Žalobkyňa sa stala výlučnou vlastníčkou sporného bytu na základe zmluvy č. XX/XX/XX-1999 o
prevode družstevného bytu (č. l. 8 až 16) a takto bola aj zapísaná v katastri nehnuteľností (LV, č. l. 17
a 18).
24. Dňa 12.10.2001 podpísali intervenient ako „záložný veriteľ“ a žalobkyňa ako „záložný dlžník“ zmluvu
o pôžičke na sumu 436 000 býv. Sk, ktorú sa zaviazala vrátiť do 12.11.2001 (č. l. 21 až 23).

25. V rovnaký deň podpísal intervenient ako záložný veriteľ a žalobkyňa ako záložca na účely
zabezpečenia pohľadávky z pôžičky záložnú zmluvu, na základe ktorej sa na sporný byt zriadilo záložné
právo (č. l. 24 až 26), ktoré bolo aj zapísané v katastri nehnuteľností (LV, č. l. 27 a 28).
26. V ten istý deň intervenient ako kupujúci a žalobkyňa ako predávajúca podpísali aj „kúpnu-predajnú
zmluvu“ (č. l. 29 až 32 rub), v ktorej sa o. i. dohodli takto:

„[Čl.] II
Predávajúci predáva [sporný byt] v celosti kupujúcemu…
[Čl.] III
Predávajúci predáva kupujúcemu [sporný byt] za… kúpnu cenu 436 000 Sk… uvedenú finančnú čiastku
kupujúci odovzdal predávajúcemu pred podpisom tejto zmluvy dňa 12.10.2001.

…

[Čl.] XI
Vklad do katastra nehnuteľnosti uskutočnia zmluvné strany po vzájomnej dohode až dňa 12.11.2001. …“
27. Peniaze získané pôžičkou žalobkyňa odovzdala dcére žalobkyne – svedkyni B. a jej partnerovi,

svedkovi N., ktorí ich potrebovali na vlastné účely aktivity (nepopreté tvrdenie žalobkyne, výsluch
svedkyne B. a intervenienta).
28.Intervenientvydalpísomnépotvrdenie,ktorýmpôžičkužalobkynepredĺžildo12.05.2002,anaktorom
sú dátumy 12.03. a 12.04. prečiarknuté s poznámkou „oprava“ (č. l. 33).
29. Niekedy v máji alebo v júni 2002 intervenient podal vtedajšej správe katastra návrh na vklad

vlastníckeho práva vo svoj prospech na základe kúpnej zmluvy z 2001. Vklad bol povolený 11.06.2002
(LV, č. l. 34 a 35). Zmluvu s dodávateľmi energií neuzavrel a zmenu vlastníka nenahlásil ani správcovi
bytu (č. l. 659).
30. Dňa 20.06.2002 bola podaná žaloba o neplatnosť kúpnej zmluvy z 2001 a návrh na bližšie neurčené
predbežné opatrenie, o čom bola na LV č. XXXX k 01.07.2002 zapísaná poznámka „P2 5/02 návrh

na Okresný súd Piešťany z 20.06.2002 (v KN 28.06.2002) - návrh na neplatnosť zmluvy a návrh na
predbežné opatrenie - 1572/02“ (č. l. 34 a 35). Žalobkyňa vzala žalobu späť v auguste 2002 (č. l. 234,
249, 446 rub).31. V presne nezistenom čase intervenient požiadal svedka O. ako realitného makléra
o sprostredkovanie predaja bytu. Nepreukázalo sa, že by tak urobili žalovaní. Jednak sám svedok
vypovedal, že ho oslovil intervenient (č. l. 202) a rovnako vypovedal aj intervenient v prvoinštančnom

konaní (č. l. 369). Hoci na odvolacom pojednávaní označil žalovaných ako „klientov RK“, v tejto časti
mu odvolací súd neuveril, pretože sa takto vyjadril až po tom, čo výslovne uviedol, že to bol on, kto byt
„dal do realitnej kancelárie na predaj“ (č. l. 694 rub). Tomu napovedá aj výpoveď žalovaného 1, ktorý si
spomínal, že to bola žalovaná 2, kto našiel ponuku svedka O. (č. l. 198), čo vyplýva aj z jeho výpovede
na odvolacom pojednávaní (č. l. 695 rub), takže v tom čase už musela existovať dohoda medzi svedkom

O. a intervenientom o sprostredkovaní predaja bytu. Navyše, sám intervenient vypovedal, že o kúpnej
cene sa dohadoval so svedkom O., nie so žalovanými (č. l. 372).
32. Žalovaní mali záujem o kúpu bytu v D., vedeli, že sa dejú aj rôzne podvody s bytmi, a preto žalovaná
2 oslovila realitnú kanceláriu – svedka O., ktorý im ponúkol tri byty vrátane toho sporného (č. l. 200).
Žalovaní osobne nepoznali ani žalobkyňu a jej blízke osoby, ani intervenienta (nesporná skutočnosť).
33. Dňa 06.02.2003 bola na LV č. XXXX zrušená poznámka P2 a do časti B bol zapísaný text „zrušenie

P2 na základe uznesenia Okresného súdu Bratislava č. 18C/104/02 - 21“ (odpoveď katastrálneho úradu,
č. l. 466).
34. Taktiež niekedy začiatkom februára 2003 sa uskutočnila obhliadka bytu (č. l. 364), okolnosti ktorej
boli sporné.
35. Tu odvolací súd poznamenáva, že výpovede svedkov nemožno en bloc odmietnuť pre nedostatok

vierohodnosti z dôvodu blízkeho vzťahu k strane konanie a k prejednávanej veci. Nie je zriedkavé,
že svedkovia takýto vzťah majú. Nemožno vo všeobecnosti predpokladať, že takíto svedkovia budú
vypovedať nevierohodne, inak by ich výsluch nikdy neprichádzal do úvahy. Treba mať na pamäti, že
každýsvedokmusíbyťpredvýsluchompoučenýonásledkochkrivejvýpovedeanakaždéhosvedkatoto
poučenie a okolnosť, že vypovedá pred súdom ako orgánom verejnej moci, inak vplýva. Môže sa stať,

že nebudú mať vplyv na obsah jeho výpovede a svedok nebude dôveryhodný. Nesprávne by ale bolo
považovať to za bezvýnimočné pravidlo. Vierohodnosť svedka preto treba hodnotiť nielen vzhľadom na
jeho pomer k stranám a veci, ale aj na obsah výpovede a správanie svedka. Svedok pri výpovedi uvedie
spravidla množstvo rôznych tvrdení, odpovedá na otázky a reaguje aj mimoverbálne. Nemožno vylúčiť,
že celkový prejav svedka bude nedôveryhodný, avšak pri hodnotení svedeckej výpovede by sa malo

uprednostňovať posudzovanie jednotlivých častí výpovede a tvrdení, ktoré predniesol, lebo niektoré
môžu byť dôveryhodné. Odvolací súd preto takto posudzoval aj výpovede svedkov v tunajšej veci, ktorí
mali blízki vzťah k žalobkyni a k spornej pôžičke. V podstate to platí aj pre výpoveď intervenienta, ale tú
vyhodnocoval odvolací súd skôr ako výpoveď strany, pretože ako intervenient do konania vstúpil priamo
na podporu žalovaných.

36.Nazákladetýchtovýchodískpotomodvolacísúdustálilokolnostiobhliadkyspornéhobytuvofebruári
2003 tak, že sa jej aktívne zúčastnili žalovaní, žalobkyňa a svedkyňa B.. V byte bola prítomná aj matka
žalobkyne, ktorá sa však pre chorobu a úraz nachádzala v samostatnej izbe, ktorú žalovaní neohliadli
(č. l. 198 a 682 rub). V byte sa nachádzal aj svedok N., ktorý sa do obhliadky nezapojil. Tento svedok
síce vypovedal o opaku, no jeho výpoveď v tomto smere nezodpovedá nielen výpovedi žalovaných (č.

l. 199 a 250), ale ani výpovedi samotnej svedkyne B. (č. l. 366) či výpovedi žalobkyne, ktorá spomínala
len svedkyňu B. (č. l. 237). Na druhej strane sa však nepreukázalo tvrdenie žalovaných, že na obhliadke
bol aj svedok O.. Jednak o tejto skutočnosti vypovedal rozporuplne sám tento svedok (č. l. 202), ktorý sa
aj následne v odvolacom konaní vyjadril v podstate tak, že si už na nič nepamätá (č. l. 671), teda už ani
svoju prítomnosť nebol schopný potvrdiť. Jeho prítomnosť nespomínala ani žalobkyňa (č. l. 234), ale ani

svedkovia N. a B.. Možno dodať, že svedka O. žalovaná 2 síce spomína v inej súvislosti, ale jej prednes
„keď sme prišli, my sme povedali, že sme prišli z realitnej kancelárie“ skôr naznačuje, že žalovaní na
obhliadku prišli bez svedka O.. Neistota v tejto otázke však musí byť vyhodnotená v neprospech toho,
kto z danej skutočnosti pre seba vyvodzuje priaznivé právne následky, a tým sú tu žalovaní.
37. Žalovaným otvorila dvere žalobkyňa, ktorá bola z ich prítomnosti prekvapená, pretože nebolo

preukázané, že by intervenient žalobkyni oznámil, že žalovaní prídu na obhliadku, pretože žalobkyňa
toto tvrdenie poprela. Výpoveď intervenienta z odvolacieho pojednávania, ktorá vyznieva opačne
a naznačovala aj prítomnosť viacerých záujemcov, odvolací súd nepovažoval nielen za dôveryhodnú,
pretože o takýchto skutočnostiach intervenient pred prvoinštančným súdom nevypovedal a od jeho
tamojšej výpovede uplynulo dlhší čas. Okrem toho bola v rozpore s výpoveďami na strane žalobkyne,

podľa ktorých intervenient bol v byte len na jeho odovzdaní. Nebolo však preukázané ani to, že by
obhliadku vopred oznámil svedok O. (táto skutočnosť spoľahlivo nevyplynula ani z jeho výpovede).
38. Aj ďalší priebeh obhliadky bol sporný, predovšetkým pokiaľ ide o to, aké informácie žalovaným
poskytla svedkyňa B., najmä to, či im svedkyňa oznámila, že byt sa nepredáva, že intervenient ho získalpodvodom,lebopôžičkajevyplatená.Žalovanísabránili,žetakétotvrdenianeodzneli.Vtomtosmeretak
bolo podľa doktríny negatívnej dôkaznej teórie dôkazné bremeno na žalobkyni, pretože od žalovaných
nemožno spravodlivo očakávať, že preukážu niečo, čo sa nestalo. Vzhľadom na vyššie ustálený okruh

zúčastnených osôb však tieto tvrdenia žalobkyne podporovala len výpoveď svedkyne B., ktorej jednak
odporovali výpovede žalovaných, ale ktorú predovšetkým s dostatočnou istotou nepotvrdila ani samotná
žalobkyňa. Tá totiž pri vhodnej príležitosti len odkázala na svedkyňu B. („pokiaľ viem…“; č. l. 237) a inde
sa odpovedi – pravda, na sugestívnu otázku, ale predsa len – vyhla („vy ste vedeli, že ten byt je môj“;
tamtiež“).

39. Nesporné však bolo, že žalovaní neobhliadli izbu, kde sa nachádzala matka žalobkyne (č. l. 683).
40.Poobhliadkesažalovaná2viackrátstretlasintervenientomkvôlizrušeniutrvaléhopobytužalobkyne
v spornom byte (výpoveď žalovanej 2, č. l. 200). Žalobkyňa si ho na to odhlásila (nepopreté tvrdenie
žalovaných).
41. Odvolací súd neuveril žalovanej 2, že si počas obhliadky myslela, že žalobkyňa (a jej rodina)
sú nájomcovia sporného bytu. Z dokazovania nevyplynulo, že by jej niekto takúto informáciu niekedy

poskytol a zároveň ani nemal prečo, ak žalobkyňa nájomcom ani nikdy nebola. Toto jej tvrdenie
nepodporuje ani výpoveď žalovaného 1, ktorý ako jej manžel uviedol, že to, že vlastníkom sporného
bytu je intervenient, sa dozvedel až pri podpise kúpnej zmluvy 18.02.2003 (č. l. 198; na tento skutkový
záver nemá vplyv, že v odvolacom konaní si na tento okamih už nespomenul, pretože išlo o neskorší
výsluch). Dôveryhodnosti žalovanej 2 v tejto súvislosti nepridáva ani to, že keď žalovaný 1 opakoval

svoju výpoveď na odvolacom pojednávaní, žalovaná 2 priamo zasiahla a opravila ním použité slovo
„vlastník“ na „nájomca“.
42. Dňa 18.02.2003 intervenient ako predávajúci a žalovaní ako kupujúci podpísali kúpnu zmluvu z
2003, ktorá v čl. I označovala sporný byt a pri údajoch o vlastníkovi obsahovala o. i. aj text „zrušenie
P2 na základe uznesenia Okresného súdu Bratislava č. 18C/104/02 - 21 - 253/03“. V čl. VIII ods. 1 sa

nachádzal tento text:
„Účastníci tejto zmluvy sa dohodli, že kupujúci vstúpia do užívania nehnuteľností opísaných v čl. I., II.,
III. tejto zmluvy najneskôr v lehote 28.02.2003 a predávajúci sa zaväzuje prevádzané nehnuteľností
opísané v čl. I. tejto zmluvy v dohodnutej lehote uvoľniť resp. odovzdať kupujúcim. V prípade ak
predávajúci predmetné nehnuteľnosti neuvoľní kupujúcim dohodnutej lehote súhlasí s deložovaním na

vlastné náklady.“
43. Tvrdenie žalobkyne, že žalovaní zaplatili za sporný byt vyššiu kúpnu cenu (1 milión býv. Sk), než
bola dohodnutá (420 000 býv. Sk), nebolo preukázané. Hoci túto sumu intervenient určil podľa výšky
svojej pohľadávky (č. l. 695), z obrany žalovaných a výsluchu intervenienta vyplýva, že kúpna cena
bola taká, aká sa uvádza v kúpnej zmluve z 2003. Žalobkyňa síce odkazovala na priemerné ceny bytov

v Trnavskom kraji, ale relevantné dokazovanie týkajúce sa konkrétnej všeobecnej hodnoty sporného
bytunenavrhla,takžebolonamiestevychádzaťzosprávnostizneniakúpnejzmluvyz2003ajvtejtočasti.
Na druhej strane však u žalovaných pretrvávali pochybnosti o tom, či na účely zaplatenia kúpnej ceny
v hotovosti vybrali peniaze z banky alebo mali hotovosť u seba. Nevyvrátila ich ani výpoveď žalovaného
1 na odvolacom pojednávaní, kde sa priklonil k banke, ale len v dôsledku svojho predpokladu, že ich

asi nemali „v ponožke“ (č. l. 695 rub).
44. V presne nezistenom čase po podpísaní kúpnej zmluvy z 2003 došlo za prítomnosti žalovaných,
svedkyne B., jej manžela, brata žalobkyne, svedka O. a intervenienta k odovzdaniu bytu. Rodina
žalobkyne pred príchodom žalovaných začala s odstraňovaním kuchynskej linky, ktorú nechala na mieru
dorobiť žalobkyňa, kým v byte bývala. Krátko po príchode žalovaných ju do bytu vrátila. (nesporné

skutočnosti; č. l. 202, 236, 365, 368, 682 rub). Na druhej strane však rodina žalobkyne odmietla vydať
žalovaným kľúče od pivnice (č. l. 199).
45. Na druhý deň po odovzdaní bytu sa žalobkyňa spolu so žalovanými navštívila plynárne a elektrárne a
zabezpečila prepis zmlúv, ktoré uzavrela s týmito dodávateľmi energií (nepopreté tvrdenie žalovaných).
46. V roku 2006 bol svedok N. vypočúvaný ako podozrivý z pokusu o zabitie intervenienta (nesporná

skutočnosť).
47. Žalobkyňa sa intervenienta bála, trpela psychickými ťažkosťami, ktoré by sa jej zhoršili kvôli o
výsluchu na súde (č. l. 150 a 230) a žalobu podala až po presviedčaní so strany svedka N. a známeho
právnika (č. l. 231, 682 rub).
48. Žalovaní sú v katastri nehnuteľností zapísaní ako bezpodieloví spoluvlastníci bytu označeného vo

výroku I tohto rozsudku (LV, č. l. 693).
B. Právne posúdenie49. Vzhľadom na to, že intervenient zotrvával na právnom názore, že kúpno-predajná zmluva
z 12.10.2011 je platná a od neplatnosti tejto zmluvy závisia ďalšie právne závery, odvolací súd považoval
za nevyhnutné zaujať postoj najprv k tejto otázke.

50. Z vykonaného dokazovania, predovšetkým z obsahu listín a výpovedí svedkov na strane žalobkyne,
ale aj intervenienta vyplýva, že záložná zmluva a „kúpno-predajná zmluva“ (obe z 12.10.2001) boli
uzavreté na účely zabezpečenia zmluvy o pôžičke z rovnakého dátumu a že výkonom dohodnutého
spôsobu zabezpečenia malo dôjsť k prevodu vlastníckeho práva k zálohu na záložného veriteľa.
Zmluvné strany si teda dohodli tzv. prepadný záloh.

51. V čase uzavretia sporných zmlúv síce OZ neobsahoval výslovný zákaz prepadného zálohu, tento
však vyvodila súdna prax. Podľa judikátu R 61/2009, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje, sa ani v tom
čase nepripúšťal prepadný účinok záložného práva. Záložné právo slúži na zabezpečenie pohľadávky
a jej príslušenstva tým, že v prípade ich riadneho a včasného nesplnenia je záložný veriteľ oprávnený
domáhať sa uspokojenia zo založenej veci (§ 151a ods. 1 OZ, resp. aj § 151f ods. 1 OZ). Zmluva,
ktorej skutočným zmyslom (účelom) je uspokojenie pohľadávky záložného veriteľa tým, že založená

vec (nehnuteľnosť) prechádza do jeho vlastníctva, je v rozpore s účelom záložného práva upraveného
zákonom (§ 552 OZ v spojení s § 151a až § 151j OZ v znení platnom v čase uzavretia zmlúv). Preto
„kúpnazmluva“,ktorábolauzavretá,abypohľadávkazáložnéhoveriteľamohlabyťvprípade,žejudlžník
neuspokojí, uspokojená tým, že na veriteľa prejde vlastníctvo predmetu „kúpy“, je neplatná, pretože
obchádza zákon (§ 39 OZ). Obchádzanie zákona spočíva vo vylúčení záväzného pravidla zámerným

použitím prostriedkov, ktoré sami osebe neodporujú výslovnému zákazu zákona, ale svojimi dôsledkami
odporujú zákonu (in fraudem legis).
52.Vzhľadomnatozhľadiskaotázkysvojejplatnostipretoneobstojíanikúpnazmluvaz2001.Jezrejmé,
že jej cieľom bolo realizovať prepadný záloh, čo sa prieči zabezpečovacej funkcii záložného práva. Táto
zmluva obchádza účel zákona, v dôsledku čoho je podľa § 39 OZ neplatná.

53. Na tomto závere nič nemení, že podľa § 553 ods. 1 OZ môže byť splnenie záväzku zabezpečené
prevodom práva dlžníka na veriteľa (tzv. zabezpečovacím prevodom práva). O zabezpečovací prevod
práva ide vtedy, ak dlžník prevedie na veriteľa svoje právo (napríklad vlastnícke) s rozväzovacou
podmienkou, že zabezpečený záväzok bude splnený. Zabezpečovacím prevodom tak dochádza k
zmene v subjekte práva do momentu splnenia záväzku (v prípade jeho splnenia sa obnovuje pôvodný

stav).Vprejednávanejvecisamalalekúpnouzmluvounavodiťnarozdielodtohotrvalýstav(intervenient
tvrdil, že sa sporný byt pôvodne nemal predávať, mal v ňom zostať bývať jeho kolega). Ani žiadne
ustanovenie tejto zmluvy neumožňuje prijať iný záver. Inými slovami, strany sa v nej dohodli na zmene
subjektu vlastníckeho práva, avšak sa už nedohodli na možnosti obnovy pôvodného stavu tak, ako to
je vlastné zabezpečovaciemu prevodu práva.

54. Pokiaľ ide o následky neplatnej scudzovacej zmluvy, odvolací súd odkazuje na odôvodnenie
napadnutého rozsudku, ktoré je v tomto smere správne a ani ho žiadna zo strán v odvolacom konaní
nespochybňovala. Žalovaní teda nemohli na základe kúpnej zmluvy z 2003 od intervenienta nadobudnúť
vlastnícke právo k spornému bytu, ak intervenient týmto právom sám nedisponoval. Ako správne
poznamenal aj súd prvej inštancie, vlastníkmi sporného bytu sa mohli žalovaní stať potom už jedine

v dôsledku vydržania. Ako však už bolo naznačené vyššie, žalobkyňa svojím odvolaním napáda okrem
skutkových zistení aj právne úvahy súdu prvej inštancie, ktoré ho viedli k zamietnutiu žaloby z dôvodu, že
žalovaných považoval za dobromyseľných držiteľov sporného bytu. Žalobkyňa tu upriamuje pozornosť
na viaceré okolnosti, ktoré podľa nej, ale aj podľa citovaných východísk (body 14 až 18) vylučujú
dobromyseľnosť žalovaných, a tým aj nadobudnutie vlastníckeho práva titulom vydržania podľa § 134

OZ.
55. Odvolací súd na úvod súhlasí s tým, že už okolnosti, ktoré predchádzali uzavretiu kúpnej zmluvy
z 2003, mohli (a mali) v žalovaných vyvolať pochybnosti o tom, či sa stanú oprávnenými držiteľmi
(vlastníkmi) sporného bytu.
56. Namieste je už argument žalobkyne, že pochybnosti (o dobromyseľnosti žalovaných) vzbudzuje, že

žalovaní vedeli, že byt užíva žalobkyňa, a nie predávajúci (intervenient), a preto sa mali informovať u
žalobkyne alebo intervenienta, prečo a na základe akého právneho dôvodu žalobkyňa užíva byt, ktorý
mienili kúpiť.
57. Užívanie je viditeľným prejavom držby a držba je „vonkajším prejavom vlastníctva“. Držba je
legitimačným stavom predbežne osvedčujúcim vlastnícke pomery; preto je predpokladom potrebným

na nadobudnutie veci, ktorú užíva niekto iný než prevodca, od nevlastníka na základe dobrej viery
v stav katastra nehnuteľností, aby si nadobúdateľ overil, prečo skutočné držobné (užívacie) pomery
nezodpovedajú pomerom vlastníckym v katastri nehnuteľností (pozri v tomto zmysle aj uznesenie
Najvyššieho súdu ČR z 19.11.2015 sp. zn. 22 Cdo 2698/2015).58. Žalovaný 1 sa to, že vlastníkom je intervenient, dozvedel až pri podpise kúpnej zmluvy z 2003.
Z toho vyplýva, že dovtedy si nemyslel, že vlastníkom je intervenient, v dôsledku čoho možno spoľahlivo
uzavrieť, že pri obhliadke bol v presvedčení, že žalobkyňa (prípadne s jej rodinou) je vlastníkom bytu.

O svojom „omyle“ sa dozvedel až „pri podpise“ kúpnej zmluvy, a to zjavne pred jej podpisom, pretože
ju podľa svojej výpovede podpisoval spoločne s intervenientom. Najneskôr v tomto okamihu sa teda
dozvedel o tom, že byt majú v držbe iné osoby, než predávajúci. Táto vedomosť je relevantná z hľadiska
okolností, na ktoré sa prihliada pri posudzovaní jeho dobromyseľnosti.
59. V zmysle vyššie citovaného judikátu, ktorý síce netvorí ustálenú súdnu prax v zmysle CSP, ale pre

totožnosť českej právnej úpravy vydržania je naďalej argumentačne uplatniteľný, bolo možné dokonca
od žalovaného 1 očakávať, že v záujme zachovania svojej dobromyseľnosti bude zisťovať, prečo je
užívací stav odlišný od stavu vlastníckeho podľa katastra nehnuteľností. Žalovaný 1 však takúto aktivitu
nevyvinul, hoci tak mohol urobiť najneskôr pri podpise kúpnej zmluvy jednoduchou otázkou smerovanou
na intervenienta.
60. Inak to nie je ani v prípade žalovanej 2, ktorá tak mohla urobiť zjavne aj skôr. Tá totiž podľa svojho

udania videla intervenienta „viackrát“ kvôli trvalému pobytu žalobkyne evidovanému na adrese sporného
bytu a keďže žalobkyňa si trvalý pobyt odhlásila pred podpisom kúpnej zmluvy, je jasné, že žalovaná 2
sa s intervenientom stretávala pred podpisom kúpnej zmluvy.
61.Obvyklejopatrnostiprinadobúdaníbytu,ktorýmožnopovažovaťzavýnimočnýkrokvživotebežného
človeka, nezodpovedá ani spôsob, akým žalovaní uskutočnili obhliadku bytu. Neobvyklé je nielen to,

aby sa záujemcovia obhliadky zúčastnili bez prítomnosti realitného makléra, na ktorého sa sami obrátili,
ale aj to, že sa záujemca neoboznámi s jednou z izieb kupovaného bytu. Žalovaný 1 tu síce spomínal
„etické dôvody“, ktoré dával do súvisu s matkou žalobkyne, avšak skôr sa javí, že súviseli s nezáujmom
žalovaných podrobne sa oboznamovať so stavom bytu (či už z dôvodu vedomosti, že jeho obyvatelia
sa z neho nechcú vysťahovať, alebo aj pre výhodnú kúpnu cenu, či z oboch týchto dôvodov).

62. V prospech dobromyseľnosti žalovaných by síce vyznela skutočnosť, že žalobkyňa im umožnila
vykonať obhliadku bytu, avšak tu treba zohľadniť aj jej vysvetlenie, že bola prekvapená, nechcela pred
svojou chorou matkou a pred susedmi, z ktorých viacerí pracovali v minulosti v rovnakom podniku, ako
žalobkyňa, vyvolávať scény a napokon, že dúfala, že intervenient byt nepredá, ak mu ešte z pôžičky čosi
uhradí. Na toto vysvetlenie žalovaní nereagovali relevantnými protiargumentmi a odvolaciemu súdu sa

javí ako dostatočne logický opis správania človeka, ktorý navyše trpí depresívnou poruchou (nepopretá
skutočnosť).
63. Tu treba podotknúť, že obrana žalovaných, že sa práve kvôli podvodom s bytmi obrátili na
služby realitnej kancelárie (svedka O.), neobstojí. Z dokazovania vyplynulo, že svedok O. uzatvoril
sprostredkovateľskú zmluvu s intervenientom. Úloha takto povereného sprostredkovateľa spočíva

v hľadaní záujemcov, ale nie v tom, že z hľadiska týchto záujemcov sa zaviaže, aby bolo „všetko v
poriadku, bez problémov a skrytých vád“. Ak chceli žalovaní preukázať, že bežnú opatrnosť vyvinuli tým,
že poverili odborne spôsobilú osobu, mali tvrdiť aj taký obsah zmluvy, ktorý zabezpečoval vykonanie
úkonov potrebných z hľadiska bežnej opatrnosti, teda napríklad dohodu o povinnosti svedka O.
oznamovať im podstatné skutočnosti týkajúce sa bytu. Ich správanie však vypovedá o opaku – obhliadky

sa zúčastnili bez svedka O., vlastnícke pomery žalovaný 1 zisťoval až pri podpise zmluve a žalovaná 2
sa uspokojila s domnienkami o nájomnom práve žalobkyne.
64. Pochybnosti o poctivosti kúpy sporného bytu intervenientom by pri normálnej opatrnosti mohli
žalovaní nadobudnúť aj v okamihu, keď sa oboznámili s textom kúpnej zmluvy. Konkrétne ide
o žalobkyňou už spomínaný čl. I, kde sa uvádza, že nehnuteľnosť vlastní intervenient „titulom kúpy V

– 1220/02, Z 127/03 – zrušenie P2 na základe Uznesenia Okr. Súdu Bratislava č. 18C/104/02 – 21 –
253/03“. Pozornosť žalovaných malo upútať už aj len to, že v opise titulu kúpy sa nachádza zmienka
oakomsisúdnomrozhodnutí.Bežneobozretnýkupujúcivie,žeozápise„kúpy“dokatastranehnuteľností
rozhodujú správne orgány (v tom čase správy katastra), a nie súdy.
65. Žalobkyňa ďalej v podstate namietala, že súd prvej inštancie sa nedostatočne zaoberal vplyvom

čl. VIII kúpnej zmluvy z 18.02.2003 na dobromyseľnosť žalovaných, z ktorého vyvodzovala úmysel
žalovaných použiť násilie voči nej. Možno dať za pravdu žalobkyni v tom, že pojem „deložovať“
znamená vysťahovať nútene (podľa Slovníka súčasného slovenského jazyka, r. 2021, dostupného
na P. pojem „deložovanie“ znamená „exekúciu vyprataním al. vysťahovaním bytu al. nebytového
priestoru“), prípadne aj s použitím násilia (podľa Slovníka cudzích slov, r. 2005, dostupného na P.

pojem „deložovať“ znamená „úradne vysťahovať z bytu, obyčajne násilím“). S núteným vysťahovaním
podľa znenia sporného ustanovenia súhlasil predávajúci (intervenient). Priamo preto z neho nevyplýva,
že by sa deložovať mala žalobkyňa. Keďže kúpna zmluva zaväzuje len jej účastníkov, medzi ktorými
žalobkyňa nebola, z hľadiska právneho nemohol súhlas predávajúceho mať na postavenie žalobkyneako faktickej užívateľky bytu žiadny vplyv. Odhliadnuc od toho, takýto súhlas nemá z hľadiska
právnej vymožiteľnosti kvalitu exekučného titulu, a teda by na základe neho neboli žalovaní oprávnení
vysťahovať predávajúceho ani v exekúcii, nieto ešte svojpomocne. O to menej by tak mohli urobiť vo

vzťahu k žalobkyni, ktorá ani nebola zmluvnou stranou. Keďže dané ustanovenie nebolo obsahovo, ale
ani právne namierené na žalobkyňu, jeho prípadný rozpor s dobrými mravmi by mohol mať vplyv len na
vzťahy zmluvných strán kúpnej zmluvy. To zároveň znamená, že z hľadiska dobromyseľnosti žalovaných
je otázka súladu daného ustanovenia s dobrými mravmi nepodstatná.
66. Odvolací súd posudzoval aj mimoprávny rozmer daného ustanovenia, avšak sa nemohol stotožniť

s argumentom žalobkyne, že by svedčilo o úmysle žalovaných žalobkyňu z bytu násilne vysťahovať.
Inak by to bolo, keby sa žalovaní na toto ustanovenie (aj napriek jeho obmedzeným, prípadne žiadnym
právnym účinkom) voči žalobkyni kedykoľvek odvolali, napríklad s cieľom vyvinúť na ňu nátlak z dôvodu,
že sa na jej „deložovaní“ predsa dohodli s vlastníkom bytu. Nátlak pri vysťahovaní možno vyvodiť zo
správania intervenienta, najmä z jeho telefonátov žalobkyni, ktoré potvrdili aj svedkovia, no podobné
správanie sa u žalovaných nepreukázalo.

67. Na druhej strane na presvedčivosti tvrdení žalovaných o ich dobromyseľnosti nepridáva ani to,
že si odporovali v tom, či kúpnu cenu zaplatili intervenientovi v hotovosti z prostriedkov, ktoré vybrali
zbankyalebozprostriedkov,ktorémalidoma.Kúpnacenapredstavovalavtomčasetakmer30-násobok
priemernej mesačnej mzdy a keďže žalovaní pred tým bývali u svojej rodiny, je len málo pravdepodobné,
že by si spôsob úhrady takejto sumy presne nepamätali.

68. Pretože dobromyseľnosť držiteľa musí trvať počas celej vydržacej doby, nemožno odhliadnuť od
okolností, ktoré nasledovali po podpise kúpnej zmluvy, najmä pri odovzdaní bytu.
69. Jednou z nich, ktorá inak takisto vyznieva v neprospech dobromyseľnosti žalovaných, je vedomosť
žalovaných o odstraňovaní kuchynskej linky alebo jej časti z bytu v čase jeho odovzdania. V tom čase
(po podpise kúpnej zmluvy) žalovaní vedeli, že žalobkyňa a jej rodina nie sú vlastníkmi bytu. Bez ohľadu

na rozpory v opise udalostí v tejto súvislosti rozhodujúca je už aj len nesporná skutočnosť, že žalobkyňa
(resp. jej rodina) demontovala prinajmenšom časť kuchynskej linky, ktorú aj vyniesla z bytu, čo zistili
žalovaní, keď prišli prevziať byt. Kuchynská linka nie je jeden kus nábytku, ale ako funkčný celok tvorí
také zariadenie bytu, ktoré je spravidla prispôsobené rozmerom kuchyne daného bytu a nie je určené
do iných priestorov (v tejto veci to vyplýva aj z výpovede J., č. l. 373). Je preto neobvyklé, aby sa pri

odovzdávaní bytu demontovala a odnášala, a už vôbec nie, ak ide len o jej časť. Keďže kuchynská
linka nie je ani ľahko prenosná, zvyčajne netvorí zariadenie bytu, ktoré by si obstarával nájomca. Bežne
preto patrí vlastníkovi bytu. Pri zachovaní obvyklej obozretnosti by si žalovaní mali položiť nielen otázku,
prečo kuchynskú linku odstraňuje „nájomca“, ale predovšetkým sa mali pýtať, prečo vôbec dochádza
k odstraňovaniu kuchynskej linky z bytu. Nešlo pritom o prípad, že by si žalovaní vymienili, aby sa

kuchynská linka demontovala a odstránila. Práve naopak, tvrdili, že podľa dohody mala kuchynská linka
zostať v byte. Tu sa žiada dodať, že už aj len tieto nesporné okolnosti dokonca nasvedčujú tomu, že
žalovaní si museli byť vedomí toho, že žalobkyňa sa nechcela vysťahovať. Potvrdzuje to aj výmena
medzi žalobkyňou a žalovanou 2 počas výsluchu žalobkyne, ktoré k otázke kuchynskej linky uviedla,
že žalovanej 2 pri obhliadke povedala, že keď sa bude musieť vysťahovať, kuchynská linka zostane,

ale „sporák si berie“ (č. l. 235), na čo žalovaná 2 odpovedala: „Presne, ako ste povedali, že sporák si
zoberiete, kuchynskú linku tam necháte a keď ste odchádzali…, tak ste brali aj… kuchynskú linku“ (č.
l. 237). Príznačná skutkovému stavu, ako ho tvrdí žalobkyňa, bola aj následná poznámka žalobkyne:
„Áno, to bolo viac menej z takej zlosti, že… musím odtiaľ odísť…“ (č. l. 237) spolu s výpoveďou J., ktorý
im údajne telefonoval, že „prečo vyberajú linku, keď je súčasťou bytu, ale oni to robili, tak im za to dal

peniaze. Všetko povyberali – to tvrdili aj žalovaní, zo stien trčali káble“.
70. Obdobné úvahy platia aj pre evidenciu trvalého pobytu na adrese sporného bytu. Žalovaná 2
pri výsluchu žalobkyne tvrdila, že v čase obhliadky mala vedomosť, že vlastníkom sporného bytu je
intervenient a žalobkyňu považovala za nájomcu. V kontexte s jej ďalším prednesom, že sa po obhliadke
stretávala s intervenientom práve kvôli trvalému pobytu žalobkyne, možno od bežne obozretného

subjektu očakávať, že bude zisťovať dôvod, pre ktorý má „nájomca“ trvalý pobyt v byte. V danom čase
zjavne nešlo o bežnú okolnosť. Všeobecnou skúsenosťou, ktorá platila aj v rokoch 2001 až 2003, je, že
vlastníci bytov sa zdráhajú udeliť užívateľom súhlas na nahlásenie trvalého pobytu.
71. Rovnako dôležitý je aj spor o pivnicu k spornému bytu. Žalovaní síce popierali, že by došlo
k vylomeniu zámku na pivnici a vyhádzaniu vecí žalobkyne, ale to, že o pivnicu sa musel viesť určitý spor,

vyplýva z výsluchu žalovaného 1. Žalovaný 1 totiž tvrdil, že kľúče od pivnice im odmietli vydať (zápisnica
z 24.06.2019, č. l. 199). Navyše, z kontextu tejto odpovede vyplýva, že sa tak stalo pri odovzdaní bytu,
pretože pri obhliadke sa podľa tvrdení žalovanej 2 uskutočnila aj obhliadka pivnice vrátane diskusie
o regáloch. K odmietnutiu vydať kľúče od pivnice teda došlo v čase, keď žalovaní vedeli, že žalobkyňaa jej dcéra neboli vlastníkmi bytu (zmluvu podpisovali s intervenientom). Nie je obvyklé, ak „nájomca“ pri
vysťahovaní z bytu odmietne vydať kľúče od pivnice novému vlastníkovi. Ak sa tak udeje, ide o okolnosť,
ktorá musí v nadobúdateľovi vyvolať otázku, prečo sa tak „nájomca“ správa.

72. Neobstojí však argument žalobkyne, že o skoršom vlastníckom práve žalobkyne sa museli
žalovanídozvedieťzozmluvyovýkonesprávydomusosprávcombytu.Bezprostrednepredchádzajúcim
vlastníkom bol jednak intervenient a jednak správca nemá povinnosť informovať nového vlastníka
o vlastníckych vzťahoch a ani to nie je bežná prax. Nerobí to ani v súvislosti s vyúčtovaním
predchádzajúcej spotreby, lebo tú vyúčtováva predsa pre predchádzajúcich vlastníkov ku dňu zmeny

vlastníctva, prípadne ku dňu, ktorý nový vlastník nahlási.
73.Naprotitomuvšakto,žežalobkyňabolazmluvnoustranou,pokiaľideododávateľovenergií(elektriny
a plynu) do sporného bytu, už relevantnou okolnosťou je. V prejednávanej veci ide o bežný byt v bytovom
dome, z čoho vyplýva, že dodávky tepla, teplej úžitkovej vody a studenej vody zabezpečoval pre celý
bytový dom buď správca bytového domu alebo spoločenstvo vlastníkov, takže zmluvnou stranou oproti
dodávateľom energií boli buď priamo alebo nepriamo vlastníci bytu. Nie je preto obvyklé, aby ostatné

služby súvisiace s užívaním bytu vrátane dodávky elektriny a plynu zmluvne zabezpečoval nájomca,
aleboináosoba,nežvlastník.Vtejtosúvislostivprospechdobromyseľnostižalovanýchnapokonneslúži,
že žalobkyňa tieto zmluvy „prepísala“ na žalovaných, pretože vysvetlenie žalobkyne, že tak urobila preto,
aby za ne po prevode bytu neplatila, je ekonomicky odôvodnené, a teda logické.
74. Žiada sa dodať, že v období, keď žalovaní kupovali sporný byt, bolo reťazenie prevodov

nehnuteľností jedným zo spôsobov, ako sa oprávneným vlastníkom sťažovala ochrana ich porušených
práv. Predaj nehnuteľnosti krátko po jej nadobudnutí bol typickou praxou nepoctivých nadobúdateľov,
pretožetínemalivzáujmenehnuteľnosť„držať“prílišdlho.Sprievodnýmznakomtakýchtoprevodovbola
aj nižšia než trhová cena, ktorá mala prevod ešte viac urýchliť. Tento škodlivý fenomén bol aj dôvodom,
pre ktorý sa v roku 2008 zaviedla do bývalého Občianskeho súdneho poriadku poznámka spornosti.

V prejednávanej veci preto žalobkyňa upozorňovala, že intervenient sporný byt previedol krátko po jeho
nadobudnutí a že tak urobil za nízku cenu. Žalobkyňa tvrdila, že cena bola v porovnaní s trhovými
cenamitretinová,avšakprepochybnostiopoctivostizámeruintervenientapostačujeajto,žekúpnacena
v zmluve z 2003 (420 000 Sk) bola nižšia, než kúpna cena, ktorá bola určená v kúpnej zmluve z 2001
(436 000 Sk), a intervenient ju určil podľa výšky svojej pohľadávky (a nie podľa trhových podmienok).

Žalovaní dokonca o kúpnej cene nerokovali s intervenientom, ale len so svedkom O.. Nerozptýlili ani
pochybnosti, či mohla byť kúpna cena zaplatená v hotovosti. Žalovaní v tejto súvislosti netvrdili žiadne
relevantné okolnosti, ktoré by svedčili o ich dobromyseľnosti, najmä o dôvodoch, pre ktoré intervenient
sporný byt tak rýchlo prevádzal a za takú „výhodnú“ cenu, ale ani o tom, že by si tieto dôvody nechali od
intervenienta vysvetliť, aby sa tak mohli odstrániť pochybnosti, ktoré by musel mať každý pri zachovaní

bežnej opatrnosti. To platí o to viac, ak žalovaný 2 tvrdil, že vedel, že sa v tom čase diali podvody s bytmi.
75. Pokiaľ ide o okolnosť, že žalobkyňa sa svojho vlastníckeho práva začala na súde domáhať až
po 13 rokoch, a nie skôr, táto sama o sebe nepostačuje na záver o dobromyseľnosti žalovaných.
Dobromyseľnosťsaposudzujevzhľadomnavšetkyokolnosti,nielennato,čisivlastníkvočižalovanému
uplatňuje svoje právo súdnou cestou. Okrem toho žalobkyňa už v žalobe tvrdila, že intervenient na ňu

vyvíjal sústavný hrubý psychický nátlak na vysťahovanie, ktorý označila za psychický teror (aj pri svojom
výsluchuč.l.235a236),čožalobkyňaakodôchodkyňavofebruárineustálaamuselasavysťahovaťproti
svojej vôli. To, že sa žalobkyňa intervenienta bála, potvrdil aj výsluch svedkyne B. (č. l. 682 rub), ale aj
svedkaN.,ktorúvtejtočastimožnopovažovaťzadôveryhodnú,lebosanetýkapriebehuobhliadky(„Ona
odmietala akúkoľvek spoluprácu, bála sa. Ona bola rozklepaná, s ňou sa nič nedalo, bola neschopná“).

Svoj strach odôvodňovala aj tým, že v roku 2006 bol svedok N. vypočúvaný ako podozrivý z pokusu
o zabitie intervenienta, čo je okolnosť, na ktorú upozornil dovolací súd. V spojení s tým, že žalobkyňa
preukázala psychické ťažkosti, ktoré by sa jej zhoršili kvôli o výsluchu na súde (č. l. 150 a 230), je
strach z intervenienta dostatočne presvedčivým dôvodom, pre ktorý mala problém sa o svoje právo skôr
usilovať skôr.

76. Odhliadnuc od okolností, ktoré odvolací súd neposúdil ako relevantné, pri všetkých ostatných vyššie
opísaných okolnostiach je len ťažko predstaviteľné, že žalovaní mohli byť dobromyseľní, že sporný
byt im patrí. Z dokazovania vyplýva, že mali k dispozícii dostatok indícií, ktoré mohli u nich vyvolať
pochybnosti o platnosti kúpnej zmluvy, najmä o okolnostiach, ktoré sprevádzali nadobudnutie sporného
bytu intervenientom, a to nielen o žalobe, ktorou sa žalobkyňa snažila brániť svoje vlastnícke právo,

ale aj o všeobecnom spore medzi intervenientom a žalobkyňou, pokiaľ ide o spôsob nadobudnutia
bytu a podmienky jeho ďalšieho prevodu. Zároveň žalovaní nevyvinuli ani bežnú opatrnosť, pokiaľ ide
o zisťovanie ďalších okolností súvisiacich s právnym stavom nadobúdanej nehnuteľnosti. Nepreukázali,
že by sprostredkovateľa zaviazali na investigatívnu aktivitu, netrvali na jeho prítomnosti na obhliadke,neprejavili dostatočný záujem o vlastnícke ani užívacie vzťahy k spornému bytu a údajne ani
nenadobudli žiadne podozrenie o nepoctivosti predchádzajúceho prevodu, hoci okolnosti prípadu by
takéto podozrenie vyvolali obvykle u každého, kto nadobúda nehnuteľnosť na účely bývania. Vzhľadom

na závažnosť týchto zistení, záver o nedobromyseľnosti žalovaných už nemôže zvrátiť ani to, že sporný
byt zveľadili.
77. Tu ešte odvolací súd poznamenáva, že si je vedomý dlhšieho obdobia, ktoré uplynulo od
nasťahovania žalovaných do sporného bytu, avšak zároveň dáva do pozornosti, že aj v prípade
dobromyseľnej držby by držiteľ nehnuteľnosť nadobudol do svojho vlastníctva až uplynutím 10 rokov.

Inými slovami, dôležité je si uvedomiť, že žalovaní v prejednávanej veci (ani) počas prvých 10 rokov (od
2003 do 2013) celkom zjavne vlastníkmi sporného bytu neboli.
78. Odvolací súd tak na základe vyššie uvedených úvah dospel k záveru, že súd prvej inštancie vec
z hľadiska § 134 v spojení s § 130 ods. 1 OZ nesprávne právne posúdil, pretože žalovaní vlastnícke
právo k spornému bytu nevydržali. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP je preto daný.
79. Pokiaľ ide o samotný žalobný návrh o určenie vlastníckeho práva žalobkyne v spojení so žalobným

návrhom o vypratanie sporného bytu, žaloba o určenie vlastníckeho práva a o vydanie veci, resp. o
vypratanie nehnuteľnosti (aj bytu), je právnym prostriedkom vlastníka na ochranu svojho vlastníckeho
práva. Základmi predpokladmi úspešnosti takejto žaloby sú preukázanie vlastníckeho práva žalobcu a
skutočnosť, že žalovaný vec neprávom zadržuje, a pri určovacej žalobe aj preukázanie naliehavého
právneho záujmu na žiadanom určení. Pretože navrhované určenie vlastníckeho práva je podkladom

pre zápis vlastníckeho práva žalobkyne do katastra nehnuteľností tak, aby právny stav zodpovedal
skutočnému stavu, bola splnená aj podmienka preukázania naliehavého právneho záujmu podľa § 137
písm. c) CSP (pozri napríklad 6Cdo/179/2010).
80. Keďže žalobkyňa preukázala, že sa vlastníkom sporného bytu stala ešte v roku 1999, o toto
vlastnícke právo neprišla ani v roku 2001, ale ani v roku 2003, treba ju aj naďalej považovať za

skutočného vlastníka sporného bytu. Žalovaní sa nestali vlastníkmi bytu a pokiaľ v ňom bývajú,
neoprávnene zasahujú do vlastníckeho práva žalobkyne, ktorá sa preto dôvodne domáha vypratania
bytu (§ 126 ods. 1 OZ).
81. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok podľa § 388 CSP zmenil tak, že žalobe vyhovel (výrok I).
82. Vzhľadom na to, že žalobkyňa býva dlhodobo v byte u svojej sestry, kým žalovaní majú v spornom

svoje obydlie a je zrejmé, že si budú musieť nájsť nové bývanie, odvolací súd nepovažoval bežnú
trojdňovú paričnú lehotu za vhodnú, a preto sa rozhodol v tomto odôvodnenom prípade umožniť
žalovaným vypratať sporný byt do šiestich mesiacov od právoplatnosti rozsudku (§ 232 ods. 3 CSP).
83. O trovách konania (prvoinštančného, odvolacieho aj dovolacieho) rozhodol odvolací súd podľa §
262 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 2 a § 453 ods. 3 CSP vychádzajúc z toho, že nárok na náhradu trov

konania, ktoré sa vydaním tohto rozsudku odvolacieho súdu končí, má podľa § 255 ods. 1 CSP úspešná
strana sporu, ktorou je žalobkyňa. Odvolací súd jej preto priznal voči žalovaným a intervenientovi nárok
na náhradu všetkých trov konania (výrok II).
84. Senát odvolacieho súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 2 : 1.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok § 419 až § 423 CSP. Dovolanie možno podať
v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V
dovolaní treba popri všeobecných náležitostiach podania (označenie súdu, ktorému je určené, spisovej
značkyaoznačenieveci,ktorejsatýka,označenieapodpisdovolateľa)uviesť,protiktorémurozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v
dovolacom konaní zastúpený advokátom, ktorý musí dovolanie a iné podania dovolateľa spísať, ibaže
ide o prípady § 429 ods. 2 CSP.