Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, December 4, 2025

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: 5Sf/17/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0823106286
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Molčan

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2025:0823106286.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Petra Molčana a členov

senátu Mgr. Denisy Rybárovej Slivovej a JUDr. Kataríny Petráň Vinczeovej, v právnej veci žalobcu: SEP,
a.s., so sídlom Kálov 4, 010 01 Žilina, IČO: 36 442 160, právne zastúpený: Hriadel-Heger & Partners
s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Železničiarska 3191/18, 811 04 Bratislava, IČO: 51 643 359,
proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská
Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. 102082115/2023 zo dňa 15.08.2023, č.
102081229/2023 zo dňa 15.08.2023, č. 102082312/2023 zo dňa 15.08.2023, č. 102078998/2023 zo dňa
15.08.2023, č. 102079296/2023 zo dňa 15.08.2023 a č. 102080769/2023 zo dňa 15.08.2023, takto

r o z h o d o l :

Žaloby z a m i e t a.
Žalobcovi a žalovanému právo na náhradu trov konanie n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie
1. Daňový úrad Žilina (ďalej len „správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej
hodnoty za zdaňovacie obdobia január 2017 až jún 2017. Výsledkom daňovej kontroly bol Protokol
zo dňa 21.09.2022 a výsledkom nasledujúceho vyrubovacieho konania boli rozhodnutia správcu č.
100607856/2023 dňa 22.02.2023 (zdaňovacie obdobie január 2017), č. 100633282/2023 zo dňa
22.02.2023 (zdaňovacie obdobie február 2017, č. 100645207/2023 zo

dňa 22.02.2023 (zdaňovacie obdobie marec 2017), č. 100652314/2023 zo dňa 22.02.2023 (zdaňovacie
obdobie apríl 2017), č. 100656141/2023 zo dňa 22.02.2023 (zdaňovacie obdobie máj 2017) a č.
100656328/2023 zo dňa 22.02.2023 (zdaňovacie obdobie jún 2017), ktorými boli žalobcovi za jednotlivé
zdaňovacie obdobia vyrubené rozdiely dane z pridanej hodnoty (ďalej len „prvostupňové rozhodnutia“).
Počas vyrubovacieho konania správca dane vykonal dokazovanie, priebeh ktorého je osvedčený v
odôvodnení prvostupňových rozhodnutí, spoločným obsahom ktorých bolo aj konštatovanie správcu
dane, že daňovou kontrolou zistil u žalobcu porušenie § 49 ods. 1 a 2 v nadväznosti na § 19 ods. 1 a 2

a v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z. z. o DPH v znení neskorších predpisov,
na základe čoho mu nepriznal uplatnené odpočítanie dane z preverovaných faktúr od dodávateľa
Technický a medicínsky znalecký ústav, a. s. Bratislava (ďalej len „TAMZU“). Podľa správcu dane vo
všetkých preverovaných prípadoch dodávok na základe sporných faktúr medzi žalobcom a TAMZU bolo
zistené, že tieto obchodné prípady nenesú znaky základných a reálnych princípov obchodnej činnosti
a podporujú záver, že k dodávke služieb nedošlo tak ako je deklarované faktúrami, ale že majú len
fakturačný charakter a reálne uskutočnené neboli týmto dodávateľom. Žalobca podľa správcu dane

neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie oznámených sporných skutočností.
2. O odvolaniach žalobcu proti prvostupňovým rozhodnutiam rozhodlo Finančné riaditeľstvo Slovenskej
republiky (ďalej len „žalovaný“) svojimi rozhodnutiami, ktorými sa stotožnilo so skutkovým a právnym
posúdením veci správcom dane. Rozhodnutím žalovaného č. 102082115/2023 zo dňa 15.08.2023 bolopotvrdené rozhodnutie správcu dane č. 100607856/2023 dňa 22.02.2023, rozhodnutím
žalovaného č. 102081229/2023 zo dňa 15.08.2023 bolo potvrdené rozhodnutie správcu dane č.
100633282/2023 zo dňa 22.02.2023, rozhodnutím žalovaného č. 102082312/2023 zo dňa 15.08.2023

bolo potvrdené rozhodnutie správcu dane č. 100645207/2023 zo dňa 22.02.2023, rozhodnutím
žalovaného č. 102078998/2023 zo dňa 15.08.2023 bolo potvrdené rozhodnutie
správcu dane č. 100652314/2023 zo dňa 22.02.2023, rozhodnutím žalovaného
č. 102079296/2023 zo dňa 15.08.2023 bolo potvrdené rozhodnutie správcu dane č. 100656141/2023
zo dňa 22.02.2023 a rozhodnutím žalovaného č. 102080769/2023 zo dňa 15.08.2023 bolo potvrdené

rozhodnutie správcu dane č. 100656328/2023 zo dňa 22.02.2023 (ďalej len „napadnuté rozhodnutia“).
3. Podľa žalovaného správca dane nespochybnil skutočnosť, že žalobca zabezpečil pre svojich
odberateľov (SEPS, a. s.) príslušné služby, spornou otázkou bolo poskytnutie týchto služieb
prostredníctvom tretích osôb (TAMZU, a. s.). Správca dane podľa žalovaného dôvodne spochybnil
vykonanie služieb akoukoľvek inou zdaniteľnou osobou, čo je hmotnoprávna podmienka nároku na
odpočítanie dane spojená s dôkazným bremenom žalobcu, pričom žalobca toto dôkazné bremeno

neuniesol. Správca dane konkrétne a preukázateľne spochybnil dodanie predmetných služieb na
základe sporných faktúr spoločnosťou TAMZU žalobcovi, nakoľko žalobca o tom nepredložil relevantné
dôkazy, ktoré by odstránili pochybnosti, ktoré boli v rámci daňovej kontroly zistené správcom dane.

Zhrnutie podstatných argumentov žalobcu – žalobné body
4. Žalobca podal správne žaloby o preskúmanie zákonnosti napadnutých rozhodnutí, kde v rámci prvého
žalobného bodu namietal nevymedzenie dôkazného bremena správcom dane v zmysle § 45 ods.
1 písm. f/ Daňového poriadku, na základe čoho nie je žalobcovi správcom dane jasne, konkrétne
a už vôbec nie zrozumiteľne vymedzené, či správca dane spochybnil reálnosť plnení fakturovaných

žalobcovi preverovanou dodávateľskou faktúrou ako takých, teda či tvrdí, že žiadne poradenské a
konzultačné služby vôbec neboli žalobcovi poskytnuté, t.j. sú fiktívne alebo, či spochybňuje to, že
fakturované plnenia dodal žalobcovi práve dodávateľ uvedený na faktúre a to spoločnosť TAMZU,
pričom obe tieto možnosti sú vzájomne nezlučiteľné. Správca dane spochybňuje vierohodnosť faktúr,
čo je však formálna nie materiálna podmienka na uplatnenie práva na odpočítanie DPH. Pokiaľ

správca dane spochybňoval, že fakturované plnenie bolo poskytnuté práve dodávateľom uvedeným na
faktúre, táto okolnosť v zmysle rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie mu nepostačuje
pre odopretie nároku na odpočítanie DPH v zmysle judikatúry súdneho dvora. K vyššie uvedeným
tvrdeniam sa podľa žalobcu správca dane napriek viacerým výzvam žalobcu jasnejšie postavil až
počas vyrubovacieho konania, respektíve v rozhodnutí napadnutom odvolaním kedy uviedol, že nemá

pochybnosti o reálnosti služieb, ale o tom, že tieto dodala spoločnosť TAMZU. Na základe takéhoto
nesprávneho postupu správcu dane žalobca dlhšiu dobu presne nevedel, čo má správcovi dane vlastne
dokazovať a ako je jeho dôkazné bremeno vlastne vymedzené. Žalobca popiera tvrdenia správcu dane
a žalovaného a trvá na tom, že fakturované služby mu boli riadne poskytnuté zo strany spoločnosti
TAMZU, pričom v tejto súvislosti aj riadne uniesol časť svojho dôkazného bremena. Žalobca namietal aj

nezrozumiteľný protokol a oboznámenie o výkone daňovej kontroly. Žalobca trval na riadnom poskytnutí
služieb a vysvetľoval všetky okolnosti ohľadom spolupráce s TAMZU vrátane overenia žalobcu, za
ktorého správanie nemôže niesť žiadnu právnu zodpovednosť ani za jeho nedostatky, ktoré vyšli
najavo až po tom, čo boli uskutočnené zdaniteľné plnenia. Ďalej namietal, že vzhľadom na charakter
vykonávanej činnosti a jej časovú náročnosť vyplýva, že výkazy prác neprichádzali do úvahy v takom

rozsahu ako to požaduje správca dane. Žalobca ďalej rozsiahlo namieta odmietnutie jeho návrhov na
vykonanie dokazovania vypočutím konkrétnych osôb, respektíve vykonaním ústneho pojednávania s
predstaviteľmi žalobcu. Predložil písomné záznamy svedeckých výpovedí ním navrhovaných svedkov
už v odvolacom konaní a namieta klamlivý a svojvoľný výklad obsahu týchto záznamov o výsluchu
osôb, ktoré potvrdili existenciu obchodných vzťahov so žalobcom a TAMZU. Podľa jeho názoru

správca dane a žalovaný arbitrárne zamietli návrhy žalobcu na vykonanie dokazovania. Osobitne
namietal vypočutie A. B. a vykonanie ďalších dôkazov. V ďalšom žalobnom bode žalobca namieta
neunesenie dôkazného bremena správcu dane a žalovaného, pretože sú mu prikladané na ťarchu
skutočnosti, ktoré nemohol ovplyvniť a to skutočnosti na strane jeho dodávateľa TAMZU, respektíve
ide o skutočnosti, ktoré nastali až po uskutočnení zdaniteľných plnení. Ku konateľovi TAMZU C. D.

uviedol, že skutočnosti, ktoré k nemu správca dane zabezpečil považuje za vytvorenie domnienky
bez podkladu. Poukázal na absurditu niektorých vyjadrení správcu dane, ktorými označoval niektoré
súkromnoprávne úkony za neplatné. Uviedol, že podľa Obchodného zákonníka nie je potrebné na
vykonávanie úkonov v mene obchodnej spoločnosti písomné poverenie svojho zamestnávateľa, alepostačuje aj ústne ta,k ako to bolo v prípade pani E.. Odôvodňovanie nevierohodnosti faktúr týmto
smerom podľa neho bolo výslovne svojvoľné. Zdôraznil, že žiadny právny predpis nestanovuje žalobcovi
povinnosť vykonať dôsledné preverenie svojich obchodných partnerov. V ďalšom žalobnom bode

žalobca namietal nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia ako aj prvostupňového rozhodnutia,
ktoré sa nevysporiadali s jeho podaniami, ktoré v žalobe presne špecifikoval a to podanie v rámci
prvostupňového konania ako aj vo vzťahu k viacerým presne vymedzeným a špecifikovaným odvolacím
námietkam, na ktoré podľa žalobcu žalovaný vôbec nijako nereagoval. Žalobca namietal porušenie
Daňového poriadku v ustanovení § 74 ods. 3 a v zmysle § 3 ods. 9. Namietal aj nedôvodnosť prerušenia

daňovej kontroly a zánik práva vyrubiť daň ako aj ďalšie skutočnosti, najmä porušenie § 68 ods. 3
Daňového poriadku. Záverom navrhol napadnuté rozhodnutie spolu s prvostupňovým rozhodnutím
zrušiť.
5. Žalovaný vo vyjadrení k podanej správnej žalobe poukázal na obsah napadnutého rozhodnutia a
opätovne konštatoval skutočnosti uvedené v jeho odôvodnení. So žalobnými námietkami nesúhlasil,
žalobu považoval za nedôvodnú a žaloby navrhoval preto zamietnuť. Žalobca nesúhlasil s vyjadrením

žalovaného a v podstate zotrval na svojich žalobných námietkach.
Posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov

6. Správny súd v Banskej Bystrici vecne príslušný podľa § 10 zákona č. 162/20015 Z. z. Správneho
súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) a pre toto konanie miestne príslušný podľa § 13 ods. 1

SSP vec prejednal na nariadenom pojednávaní, ktorého sa žalovaný ospravedlnene nezúčastnil a kde
prítomný právny zástupca žalobcu zotrval na celom obsahu správnych žalôb a vyjadrení. Po preskúmaní
zákonnosti napadnutého rozhodnutia správny súd dospel k záveru, že žaloby neboli dôvodné.

7. Podľa § 177 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať

ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu
verejnej správy.

8. Podľa § 134 ods. 1 zákona SSP správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej
ustanovené inak.

9. Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k
záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.

10. Podľa § 3 ods. 1, zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení

niektorých zákonov – (ďalej len „Daňový poriadok“) pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne
záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv
a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

11. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý

dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe
daní vyšlo najavo.

12. Podľa § 3 ods. 5 Daňového poriadku správca dane je povinný vykonať úkony pri správe daní aj z
vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky,

a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti.

13. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v
daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov,

b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní,
c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

14. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi

daňových subjektov.15. Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných
voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať
skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

16. Podľa § 2 ods. 1 písm. b/ zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej len „zákon o DPH“)
predmetom dane je poskytnutie služby za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou,
ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby. Právo odpočítať daň z fakturovaného tovaru alebo služby
vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

17. Podľa § 19 ods. 1, 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru alebo služby....

18. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo na odpočítanie dane vznikne len vtedy, ak vznikla daňová
povinnosť v zmysle citovaného ustanovenia 19 ods. 2 zákona o DPH.

19. Podľa ustanovenia § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je
povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou
podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v
tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byt' platiteľovi dodané.

20. Podľa § 51 ods. 1, písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak po a/ pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú
podľa § 71.

21.Podľa§46ods.5Daňovéhoporiadkuakvzniknúpochybnostiosprávnosti,pravdivostialeboúplnosti

dokladovpredloženýchkontrolovanýmdaňovýmsubjektomaleboopravdivostiúdajovvnichuvedených,
oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim
vyjadril,najmäabyneúplnéúdajedoplnil,nejasnostivysvetlilanepravdivéúdajeopravilalebopravdivosť
údajov riadne preukázal.

22. Správny súd preskúmaním veci zistil, že správca dane prvostupňovými rozhodnutiami rozhodol
o vyrubení rozdielu na DPH žalobcovi za zdaňovacie obdobia január až jún 2017, pretože žalobcovi
nepriznal nárok na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od dodávateľa TAMZU z dôvodu,
že žalobca nepreukázal skutočné dodanie fakturovaných služieb týmto dodávateľom. Žalovaný
napadnutými rozhodnutiami v odvolacom konaní potvrdil prvostupňové rozhodnutia s tým, že na

priznanie nároku na odpočítanie DPH žalobcu neboli splnené zákonné podmienky.
23. Žalobca primárne namietal nevymedzenie dôkazného bremena správcom dane v zmysle § 45
ods. 1 písm. f/ Daňového poriadku, na základe čoho nie je žalobcovi jasne, konkrétne a už vôbec
nie zrozumiteľne vymedzené, či správca dane spochybnil reálnosť plnení fakturovaných žalobcovi
preverovanou dodávateľskou faktúrou ako takých, teda či tvrdí, že žiadne poradenské a konzultačné

služby vôbec neboli žalobcovi poskytnuté, t.j. sú fiktívne alebo, či spochybňuje to, že fakturované
plnenia dodal žalobcovi práve dodávateľ uvedený na faktúre a to spoločnosť TAMZU, pričom obe
tieto možnosti sú vzájomne nezlučiteľné. K týmto tvrdeniam sa podľa žalobcu správca dane napriek
viacerým výzvam žalobcu jasnejšie postavil až počas vyrubovacieho konania, respektíve v rozhodnutí
napadnutom odvolaním kedy uviedol, že nemá pochybnosti o reálnosti služieb, ale o tom, že tieto dodala

spoločnosť TAMZU. Na základe takéhoto nesprávneho postupu správcu dane žalobca tvrdí, že dlhšiu
dobu presne nevedel, čo má správcovi dane vlastne dokazovať a ako je jeho dôkazné bremeno vlastne
vymedzené. Žalobca tvrdí, že splnil všetky podmienky na priznanie odpočítania dane z pridanej hodnoty.
24. Správny súd v prvom rade poukazuje na skutočnosť, že v rámci daňového konania je potrebné
rozlišovať medzi požiadavkou na preukázanie (i) hmotnoprávnych podmienok priznania práva na

odpočítanie DPH (alternatívne oslobodenia od dane), (ii) formálnych podmienok priznania práva na
odpočítanie, (iii) odopretím nároku na odpočítanie DPH alebo oslobodenia od dane z dôvodu daňového
podvodu a (iv) odopretím nároku na odpočítanie DPH alebo oslobodenia od dane z dôvodu zneužitia
práva.
25. Hmotnoprávnymi podmienkami pre priznanie práva na odpočet dane sú požiadavky, aby (i) daňový

subjekt nárokujúci si odpočet bol zdaniteľnou osobou, (ii) tovar alebo služby, na ktorých zakladá právo
na odpočítanie dane, boli dodané, alebo poskytnuté inou zdaniteľnou osobou a (iii) aby zdaniteľná
osoba dotknuté tovary alebo služby následne použila na účely svojich vlastných zdaniteľných plnení,
čo vyplýva, z čl. 168 písm. a/ Smernice Rady č. 2006/112/ES z 28. novembra 2006o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (Ú.v.EÚ L 347, 2006). Nárok na odpočítanie DPH vzniká
príjemcovi plnenia za predpokladu kumulatívneho splnenia týchto hmotnoprávnych podmienok. Pokiaľ
tieto podmienky nie sú splnené, právo na odpočítanie DPH môže byť odopreté (rozsudok sp. zn. 8 Sžfk

16/2020 zo dňa 25.08.2022, bod 25.; rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, napr. vo veci Senatex zo dňa
15.09.2016, C-518/14, bod. 28.; vo veci Vikingo Fővállalkozó zo dňa 03.09.2020, C-610/19, bod 43.; vo
veciKemwaterProchemiezodňa09.12.2021,C-154/20,bod24.).Zatiaľčomedzimateriálnepodmienky
patrí postavenie (status) dodávateľa tovaru alebo služby, ako zdaniteľnej osoby, tak identita dodávateľa,
resp. jeho správne uvedenie na faktúre patrí medzi podmienky formálne (rozhodnutia Súdneho dvora

EÚ vo veci Kemwater Prochemie, bod 25; vo veci Ferimet zo dňa 11.11.2021, C-281/20, body 26., 27.).
26. V daňovom konaní má dôkaznú povinnosť prioritne daňový subjekt. Správca dane dokazovanie
vedie a vykonáva. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie
je procesný postup, na základe ktorého správca dane získava poznatky a informácie o všetkých
skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri dokazovaní
viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie.

Daňovékonanieniejekonanímvyhľadávacím.Zuvedenéhovyplýva,žejetoprávedaňovýsubjekt,ktorý
nesie dôkazné bremeno a dôkazy navrhuje, na druhej strane správca dane autonómne rozhodne, ktoré
dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aj to, aké závery vyvodí z jednotlivých
dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej
pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné orgány verejnej správy povinné postupovať.

27. Správny súd v uvedených súvislostiach fokusuje, že prenos dôkazného bremena medzi daňovým
subjektom a správcom dane má svoje pravidlá. „Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné
povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti
realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom
spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť

(dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť
dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne
spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom
možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len
na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho

pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom
konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje
praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej.“ (rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 377/2018 zo dňa 14. novembra 2018, bod 21;
obdobne sp. zn. III. ÚS 401/09 zo dňa 16. decembra 2009).

28. Správny súd po preskúmaní administratívnych spisov dospel k záveru, že pokiaľ správca dane
a žalovaný argumentovali, že žalobca nepreukázal, že mu služby boli dodané od dodávateľa spoločnosti
TAMZU (resp. dodanie služieb týmto dodávateľom bolo spochybnené), spochybnili práve splnenie
materiálnej/hmotnoprávnej podmienky práva na odpočet – dodanie tovaru alebo služieb osobou so
statusom zdaniteľnej osoby podľa čl. 168 písm. a/ v spojení s článkom 287 Smernice, teda so statusom

platiteľa dane podľa zákona o DPH (z materiálneho hľadiska). Ak správca dane a žalovaný dospeli
k záveru, že neboli splnené hmotnoprávne podmienky pre priznanie odpočtu DPH, bolo na žalobcovi,
aby udržal svoje dôkazné bremeno a vyvrátil pochybnosti správcu dane o nesplnení hmotnoprávnych
podmienok pre priznanie práva na odpočet DPH.
29. Žalobca poukázal na to, že Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 1Sžf/65/2016 zo dňa 12.02.2018

skonštatoval, že v prípade, že sa pochybnosti správcu dane viažu k vecným podmienkam odpočítania
dane, mal by kontrolovaný daňový subjekt vedieť, či považuje správca dane za pochybné reálne
uskutočneniedeklarovanýchplnení,tedačivôbecplatiteľprijalplnenia,zktorýchsiuplatňujeodpočítanie
dane, alebo či sú pochybnosti o tom, že mu ich dodal deklarovaný dodávateľ. Skutkové a právne
okolnosti v zmienenom prípade sa však v značnej miere odchyľujú od prejednávanej veci, pretože

nebolo možné, aby TAMZU priamo dodal zdaniteľné plnenia - služby spoločnosti SEPS, a. s., nakoľko
nebolo zmluvného základu, na ktorom by tak urobil. Súčasne je zrejmé, že sa žalobcovi nevytýkalo
nesplnenie formálnej podmienky spočívajúcej v spochybnenej identite dodávateľa, ale bolo výslovne
akonkrétnespochybnenéprávenesplneniemateriálnejpodmienkydodaniaslužiebzdaniteľnouosobou.
Hoci TAMZU zdaniteľnou osobou bol, nebolo preukázané, že skutočne dodal žalobcovi fakturované

služby. Správca dane na str. 28 úkonu označeného ako „Oboznámenie so skutočnosťami zistenými pri
daňovej kontrole“ zo dňa 12.08.2022 konštatoval, ktorým realizoval postup podľa § 46 ods. 5 Daňového
poriadku, že je logické usudzovať, že dodanie zo strany TAMZU nie je dostatočne preukázané a zo
strany žalobcu je preukázané v rozpore s jeho dôkaznou povinnosťou. Na str. 37 uviedol, že k dodávkeslužieb nedošlo tak, ako je deklarované faktúrami, že obchody medzi TAMZU a žalobcom majú len
fakturačný charakter a reálne uskutočnené menovaným dodávateľom neboli. Na str. 8 sú podrobne
označené a v ďalšom texte popísané právne vzťahy jednotlivých aktérov zdaniteľných plnení, z ktorých

vyplýva, že TAMZU nemal so spoločnosťou SEPS, a. s. uzavretú žiadnu zmluvu, z ktorej by mu plynuli
práva alebo povinnosti voči tejto spoločnosti. Naopak zmluvne dohodnuté služby spoločnosti SEPS, a. s.
dodával výlučne žalobca. TAMZU len subdodávateľsky poskytoval služby žalobcovi na základe Zmluvy
o poskytovaní poradenských a konzultačných služieb.
30. V priebehu daňovej kontroly bolo spochybnené práve dodanie služieb fakturovaných spoločnosťou

TAMZU žalobcovi na základe medzi nimi uzatvorenej zmluvy. Pokiaľ správca dane spochybnil dodanie
služieb, tak ako bolo deklarované predloženými faktúrami a považoval ho za nepreukázané, informačný
obsah tohto konštatovania so sebou pre tento prípad prinášal rovnaké dôsledky a na postavenie žalobcu
nepripúšťal iný dopad, ako keď by skonštatoval, že spochybňuje reálne uskutočnenie deklarovaných
plnení. Tieto dve konštatovania vo svetle konkrétnych okolností danej veci splývajú a prinášajú
rovnaký spochybňujúci záver spočívajúci v tom, že služby, ktoré žalobcovi fakturoval TAMZU, neboli

žalobcovi poskytnuté a žalobca pri poskytovaní služieb dodávaných spoločnosti SEPS, a. s. služby
poskytované TAMZU nevyužil. Tento záver vyplýva z celkového obsahu označeného úkonu správcu
dane. Z uvedeného a rovnako aj z ďalších častí tohto úkonu a Protokolu je podľa správneho
súdu v celkovom kontexte zrejmé, že správca dane spochybnil reálnosť dodania služieb dodávateľom
uvedeným na faktúrach – spoločnosťou TAMZU, na základe čoho tak nemohlo obstáť tvrdenie žalobcu,

že nevedel, v čom spočívalo jeho dôkazné bremeno a čo mal konkrétne správcovi dane dokazovať.
Pokiaľ sa žalobca mienil naznačiť, že správca dane postupoval zmätočne, je nutné poukázať na to, že
jednou zo základných zásad v daňovom konaní je i súčinnosť so správcom dane, a preto pokiaľ by
žalobcovi nebolo zrejmé na základe vyjadrenia správcu dane uvedeného v oboznámení, čo tvorí jeho
dôkazné bremeno a čo má dokazovať, nič mu nebránilo v rámci súčinnosti obrátiť sa na správcu dane

a žiadať o spresnenie, prípadne identifikáciu zistených nejasností správcu dane v danom čase. Okrem
uvedeného „rozporu“ žalobca v správnych žalobách konkrétne netvrdil nič iné, v čom vidí nepresnosť
alebo nezrozumiteľnosť oznámenia o pochybnostiach správcu dane.
31. Neušlo pozornosti správneho súdu, že žalobca na úkon správcu dane z 12.08.2022 kvalifikovane
reagovalsvojimpodanímz07.09.2022,kdevysvetľovalvšetkynezrovnalosti,ktorétambolizrozumiteľne

a jednoznačne vyjadrené. Pokiaľ žalobca bol schopný sformulovať svoje vyjadrenia k pochybnostiam,
čo potvrdzuje obsah jeho podania, nemohol byť v tom čase súčasne v omyle v otázke, k čomu
vlastne sa má vyjadriť. Preto tvrdenie, že žalobca dlhšiu dobu presne nevedel, čo má správcovi
dane vlastne dokazovať a ako je jeho dôkazné bremeno vymedzené, vyznieva účelovo. Správca
dane postupoval z formálneho i obsahového hľadiska v súlade s § 46 ods. 5 Daňového poriadku,

pretože dal žalobcovi jasným a zrozumiteľným spôsobom najavo svoje pochybnosti o pravdivosti údajov
vyplývajúcich z predložených dokladov od dodávateľa, označil základný dôvod týchto pochybností,
keď vyslovil, že k dodaniam podľa jeho zistení nedošlo tak, ako žalobca deklaruje, a zároveň vyzval
žalobcu na vysvetlenie nezrovnalostí, resp. predloženie ďalších dôkazov, preukazujúcich realizáciu
plnenífakturovanýchdodávateľom.Správnysúdsohľadomnauvedenékonštatuje,žežalobnúnámietku

žalobcu o riadnom nevymedzení dôkazného bremena správcom dane a následnej nepreskúmateľnosti
rozhodnutí, vyhodnotil ako nedôvodnú.
32. Žalobca v tejto súvislosti ďalej tvrdil, že správca dane spochybnil vierohodnosť faktúr, čo je však
formálna nie materiálna podmienka na uplatnenie práva na odpočítanie DPH k čomu možno uviesť, že
aj nedodržanie formálnych podmienok je okolnosťou, ktorá môže mať za následok nepriznanie nároku

na odpočítanie dane a ktorá preto môže a má byť predmetom daňovej kontroly k oprávnenosti takého
odpočtu.Pokiaľsprávcadanespochybňoval,žefakturovanéplnenieboloposkytnutéprávedodávateľom
uvedeným na faktúre s tým, že táto okolnosť v zmysle rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej
únie nepostačuje pre odopretie nároku na odpočítanie DPH v zmysle judikatúry súdneho dvora,
potrebné je poukázať na predchádzajúce časti tohto rozsudku a súčasne dodať, že ide o výzvu na

vyjadrenie sa k daňovou kontrolou zisteným pochybnostiam, nejde o rozhodnutie o nepriznaní práva na
odpočítanie dane, ktoré nasledovalo až vo vyrubovacom konaní a akákoľvek nezrovnalosť, ktorá môže
v širšom zmysle poskytnúť správcovi dane obraz o priebehu zdaniteľných plnené osvedčených spornými
faktúrami je v tomto štádiu daňového konania pre správcu dane zaujímavá a spôsobilá na podrobenie
jej hodnoteniu v kontexte ďalších zistených skutočností.

33. Žalobca v bode 20. správnych žalôb poukázal na skutočnosti, ktoré sú podľa neho nad rámec
úkonu správcu dane z 12.08.2022 a nachádzajú v Protokole z daňovej kontroly s tým, že povinnosti
podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku musí správca dane splniť do momentu ukončenia daňovej
kontroly a nie až pri prekovaní Protokolu, inak k prenosu dôkazného bremena nedochádza. Skutočnostitvrdené žalobcom v tejto časti správnych žalôb však majú buď povahu hodnotiacich záverov, resp.
skôr podporných domnienok, ku ktorým možno dospieť práve na základe nevyvrátených pochybností
(„pokiaľ žalobca v súčasnosti poskytuje poradenské služby prostredníctvom vlastných pracovníkov

je možné sa domnievať, že spochybnené práce vykonal prostredníctvom rovnakých pracovníkov“)
alebo boli vytrhnuté z kontextu (posledné dve) a samy o sebe tieto neúplné vety nič neznamenajú.
K druhému tvrdeniu („predložený prehľad spárovaných faktúr nie je dôkazom o tom, že dodania boli
skutočne dodané dodávateľom uvedeným na faktúrach a to TAMZU“) možno uviesť, že správca dane
v úkone z 12.08.2022 opakovane uvádza, že doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na

materiálnomzákladeaakoskutočnosťpreukázané,pričomskutočnosť,žedaňovýsubjektvlastnífaktúry
ešte neznamená, že dodávateľ dodanie aj uskutočnil, teda len inými slovami konštatuje rovnaký obsah.
34. Žalobca namietal neunesenie dôkazného bremena správcom dane. Podľa rozsudku Najvyššieho
správneho súdu SR zo dňa 5Sfk/37/2021 zo dňa 30.05.2023 platí: „K otázke dôkazného bremena
existuje početná a v zásade stabilná rozhodovacia prax kasačného súdu, vyjadrená napríklad v
rozsudkoch sp. zn. 1Sžf/10/2015 zo dňa 3. februára 2016, sp. zn. 6Sžfk/7/2016 zo dňa 27. septembra

2018, sp. zn. 5Sžfk/15/2018 zo dňa 30. apríla 2019 a iné. Z ustanovenia § 24 ods. 1 Daňového
poriadku vyplýva, že z dôvodu ľahkej zneužiteľnosti práva na odpočet dane je dôkazným bremenom
na preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok prioritne zaťažený práve daňový subjekt,
ktorý si toto právo uplatňuje. Obchodné transakcie pritom nepostačuje deklarovať len po formálnej
stránke (vystavenou faktúrou a zmluvou), predložené doklady musia byť odrazom reálneho plnenia,

ktoré v prípade vzniku pochybností preukazuje daňový subjekt. Ak daňový subjekt, na ktorom leží
dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane uznaný
(rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžfk 1/2019 zo dňa 21. apríla 2020, bod
40, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R
26/2021; sp. zn. 6 Sžfk 20/2018 zo dňa 11. júna 2019, body 49 a 50, publikované v Zbierke stanovísk

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 6/2020).“ Uvedené závery vyplývajú
aj z aktuálnej rozhodovacej praxe Najvyššieho správneho súdu SR, rozhodnutia sp. zn. 3Sfk/33/2021
zo dňa 25.07.2023, bod 46.; sp. zn. 5Sfk/12/2022 zo dňa 21.11.2023, bod 25.
35. Obsahom úkonu správcu dane označeného ako „Oboznámenie so skutočnosťami zistenými pri
daňovej kontrole“ zo dňa 12.08.2022, ktorým realizoval postup v zmysle § 46 ods. 5 Daňového poriadku,

je síce pomerne obsiahle, ale celistvé a konkrétne popísanie všetkého, čo počas daňovej kontroly vyšlo
najavo, vrátane presného vymedzenia sporných okolností. Pre úplnosť je súčasťou obsahu označeného
úkonusprávcudaneajvyjadreniepochybností,ktorébolinastraneinejosoby(dodávateľafakturovaných
služieb TAMZU), ktoré žalobca nemal možnosť priamo ovplyvniť alebo odstrániť. Mal však možnosť na
ne reagovať a v predchádzajúcom období v rámci elementárnej podnikateľskej obozretnosti mal najmä

povinnosť (pokiaľ si mienil uplatniť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty) zadovážiť si paralelne iné
podklady (než predložené správcovi dane) preukazujúce splnenie všetkých zákonných podmienok ním
uplatnenéhonárokunaodpočítaniedane.Jevšeobecneznámouskutočnosťou(najmäprepodnikateľov,
resp. ich štatutárov, ktorí sú povinní svoje podnikanie spravovať s odbornou starostlivosťou), že
zákon a všeobecne známa relevantná judikatúra súdov to vzhľadom na vysokú zneužiteľnosť systému

dopočítania dane z pridanej hodnoty vyžaduje. Ak je predmetom fakturovaného plnenia taký druh
služieb, ktoré sú poskytované priebežne, po dlhší časový úsek a jednotlivé úkony nie sú (nevyhnutne)
hmatateľným produktom, resp. výstupom zachyteným na hmotnom substráte, musí si daňový subjekt
v takomto prípade zadovážiť čo najširšie penzum dôkazov preukazujúcich reálnosť plnenia (vrátane
dôkazov, ktoré spoľahlivo zachytávajú najmä formu poskytovania takýchto služieb (osobnú alebo

elektronickú), a s tým súvisiacu prítomnosť osôb participujúcich na poskytovaní onoho plnenia či
relevantnú komunikáciu spojenú s dojednávaním jednotlivých úkonov plnenia), aby sa v prípade budúcej
daňovej kontroly vo vzťahu k oprávnenosti odpočtu DPH z takto poskytnutej služby vyhol negatívnemu
následku spojenému s dôkaznou núdzou (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 2 Sfk 27/2023 z 21. februára 2025).

36. Zreteľnou a neprehliadnuteľnou súčasťou označeného úkonu správcu dane je tiež presné
vymedzenie nezrovnalosti v otázkach týkajúcich sa priamo žalobcu, na ktoré mal reagovať vysvetlením
a predložením ďalších podkladov v zmysle výzvy uvedenej v závere úkonu. Napríklad, že p. F. nevedel
uviesť meno znalca, ktorý zomrel, ani akú činnosť pre TAMZU vykonával, že žalobca nezaujal
v písomnej odpovedi stanovisko k otázke, od koho konkrétne boli služby preberané a pochybnosti

plynúce z vyhodnotenia odpovede žalobu (str. 15), duplicita služieb od TAMZU a Apertis a ekonomická
neopodstatnenosť dodávok služieb (str. 16, 29 až 36), ale aj pochybnosti ohľadom TAMZU, jej sídla,
orgánov a zamestnancov (najmä štatutára C. D., znalca G. H., G. E., p. E., p. B.), nepredloženého
účtovníctva, vnútorných pomerov, zmluvných vzťahov, najmä podkladov pre žalobcu a spolupráceso žalobcom, vrátane nedôveryhodných výberov hotovosti z účtov, rozporov vo vyjadreniach a pod..
Súčasťou úkonu sú zreteľne vymedzené pochybnosti o zachovaní primeranej obozretnosti žalobcu
a vyhodnotenie vykonaného dokazovania (str. 16 až 28). V rámci záverov správcu dane bolo na str.

36 úkonu správcu dane zo dňa 12.08.2022 výslovne uvedené, aké dôkazy neboli žalobcom predložené
a súčasne tam sú zhrnuté všetky kontrolné zistenia. Správca dane ďalej uviedol, že nekontaktnosť
dodávateľskej spoločnosti podľa neho vyvracia vierohodnosť a preukázateľnosť predložených dokladov
a odôvodňuje pochybnosti o ich pravosti a pravdivosti. Záverom úkonu z 12.08.2022 je výzva, aby
žalobca neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil, nepravdivé údaje opravil, pravdivosť údajov riadne

preukázal a vyjadril sa k skutočnostiam zisteným pri kontrole, k spôsobu ich zistenia v lehote 15 dní.
Tým došlo k presunu dôkazného bremena na žalobcu.
37. Správny súd nespochybňuje tvrdenie žalobcu, že žalobca nemôže niesť zodpovednosť za neskoršie
správanie a podnikateľský osud svojich niekdajších obchodných partnerov a nemožno mu klásť na
ťarchu skutočnosti, ktoré nastali „ex post“. V predmetných konaniach však boli vo vzťahu k posúdeniu
a vyhodnoteniu unesenia dôkazného bremena žalobcom relevantné viaceré skutočnosti a zistenia

správcu dane v priebehu daňovej kontroly. Správca dane pri vykonávaní daňovej kontroly zistil,
že hlavnou činnosťou žalobcu je poradenstvo v energetike a že žalobca uzatvoril Rámcovú zmluvu
o poskytovaní podporných služieb o dodávke regulačnej elektriny so spoločnosťou SEPS, a.s., na
základe ktorej mu boli zriadené prístupy pre oprávnené osoby do informačného systému DAMAS, kde
na pozícii užívateľa boli registrovaní zamestnanci žalobcu, ktorí mohli v systéme zapisovať a upravovať

ponuky.Správcadanezistil,žežalobcamaldlhoročnúpraxvoblastienergetiky,vzťahysospoločnosťami
vystupujúcimi na trhu s energiami, ako aj spomenuté prístupy do systému DAMAS, na to, aby prípadne
sám zabezpečil predmetné služby pre svojich odberateľov. Správca dane mal pri vykonávaní daňovej
kontroly preukázané dodanie služieb žalobcom pre jeho odberateľov, a to na základe archivovania
výstupov preukazujúcich predmet dodania pre koncových zákazníkov žalobcu, avšak žalobca správcovi

dane neposkytol počas daňovej kontroly včasné a tým aj dôveryhodné dôkazy k vstupom, ktoré mal
pre žalobcu zabezpečovať dodávateľ TAMZU v súvislosti s plneniami pre zákazníkov žalobcu. V tejto
súvislosti žalovaný a správca dane poukázali najmä na uzatvorené Zmluvy o poskytovaní poradenských
a konzultačných služieb, v zmysle ktorých mali byť všetky oznámenia medzi zmluvnými stranami
uzatvorené v písomnej forme, čo nebolo preukázané, a zároveň aj na rozporuplné vyjadrenia G. E.

(zastupujúceho dodávateľa TAMZU) a žalobcu. G. E. tvrdil, že zápisy z rokovaní boli vykonané a žalobca
tvrdil,žezápisyvykonanénebolianedisponujenimi.Vrámcidaňovejkontrolyžalobcapredložilmesačné
správy slúžiace na zosumarizovanie všetkých činností dodaných žalobcom pre konečného zákazníka,
výsledkom ktorých bola dodávka regulačnej elektriky, slúžiace na účely výpočtu fakturovanej sumy, ktoré
nebolo možné považovať za špecifikáciu a podklady poskytnutej služby zo strany dodávateľa TAMZU.

Pokiaľ sa jednalo o výstupy zo systému DAMAS, tieto neobsahovali informácie, z ktorých by bolo možné
preukázať reálnosť dodania preverovaných služieb zo strany dodávateľa, pričom žiadne listinné dôkazy
(napr. emailová komunikácia medzi dodávateľom a žalobcom), ani iné písomnosti vystavené v zmysle
uzatvorených zmlúv medzi dodávateľom TAMZU a žalobcom (napr. výstupy z osobných stretnutí) reálne
preukazujúce komunikáciu medzi nimi, a tým aj skutočnú realizáciu poradenstva zo strany dodávateľa

v daňovej kontrole za zdaňovacie obdobia január až jún 2017, predložené neboli.
38. Správny súd nespochybňuje ani to, že v rámci poradenstva v oblasti energetiky poskytovaného
dodávateľom TAMZU sa mohlo jednať o špecifické služby, ktorých priebeh mohol byť komplikovane
hmotne uchopiteľný a mali byť poskytované v rámci krátkych časových intervalov počas dňa, čo však
ale zároveň neznamená, že z takto dodaných služieb, žalobca nemal mať zabezpečené listinné dôkazy,

na základe ktorých by následne vedel dostatočne preukázať dodanie služieb dodávateľom. Vo vzťahu
k tvrdeniam žalobcu o tom, že v prípade fakturovaných služieb sa jednalo o služby poskytované na
základe vlastného know-how spoločnosti TAMZU a žalobca sám nemal v danom čase možnosť tieto
služby realizovať prostredníctvom vlastných kapacít, sa potom ako rozporné javí vyjadrenie konateľa
žalobcu na ústnom pojednávaní v rámci administratívnych konaní, v ktorom sám uviedol, že keby vedel,

z akých zdrojov čerpá dodávateľ TAMZU, nepotreboval by ho na spoluprácu. Žalobca mal preukázateľne
dlhoročnú prax v oblasti energetiky, vzťahy so spoločnosťami vystupujúcimi na trhu s energiami, ako aj
prístupy do informačného systému DAMAS, na základe čoho správca dane a žalovaný dospeli k veci
priliehavému záveru, o tom, že disponoval možnosťami na to, aby sám zabezpečil predmetné služby
pre svojich odberateľov.

39. Správca dane v rámci daňovej kontroly zistil, že u dodávateľa TAMZU došlo k zmene sídla
i zmene štatutára s tým, že na adrese nového sídla bol dodávateľ nezastihnuteľný, nebolo možné
u neho vykonať miestne zisťovanie a ani získať žiadne doklady, pričom aj jeho jediný štatutárny orgán
C. D. (občan Českej republiky) bol nekontaktný. Správca dane sa snažil zabezpečiť výsluch C. D.z dôvodu správneho určenia dane, z dôvodu verifikácie poskytovaných plnení a za účelom získania
všetkých relevantných dokladov k preverovaným plneniam, ktorými ako štatutár dodávateľa TAMZU mal
disponovať, aj na základe žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií, avšak z konečnej odpovede

správcu dane v Českej republike vyplynulo len to, že napriek viacerým predvolaniam sa C. D. nepodarilo
vypočuť ani získať potrebné dôkazy, pretože tento je nekontaktnou osobou. Z vyjadrenia G. E., ktorý bol
v preverovanom období predsedom predstavenstva dodávateľa TAMZU vyplynulo, že nevedel uviesť
informačné systémy a zdroje informácií využívané pri poskytovaní služieb pre žalobcu a že dodávateľ
TAMZU nemal žiadne špeciálne oprávnenia pre oblasť energetiky, ani ich nepotreboval, pričom ceny

za poskytnuté služby mal navrhovať už nebohý G. H., avšak o ich vzájomnej komunikácii neposkytol
žiadne dôkazy. Vo vzťahu k skutočnostiam rozsiahlo uvádzaným žalobcom v žalobách ohľadne osoby
G. H. správny súd uvádza, že nijako nespochybňuje, že G. H. ako zamestnanec dodávateľa TAMZU
(ktorá skutočnosť bola preukázaná výpisom zo Sociálnej poisťovne) mohol podklady vypracovávať
v mene svojho zamestnávateľa, ako pochybné sa však javí vyjadrenie G. E., ktorý nedisponoval
žiadnymi dôkazmi o ich vzájomnej komunikácii, napriek tomu, že G. H. mal navrhovať cenotvorbu

za poskytnuté služby dodávateľa a mal byť v podstate jediným vykonávateľom služieb za dodávateľa
TAMZU. Skutočnosti uvádzané správcom dane a žalovaným vo vzťahu k osobe G. H. ohľadne toho, že
nemal dostávať adekvátnu odmenu za svoje služby, boli uvádzané v kontexte celkového poukázania
a dokreslenia situácie ohľadne toho, že výška zárobku G. H. bola v nepomere k výške tržieb, ktoré mali
byť v podstate len v dôsledku ním vykonávanej činnosti pre zamestnávateľa TAMZU ako dodávateľa

žalobcu vyplatené žalobcom pre TAMZU. Tieto závery správcu dane boli teda len jednými z viacerých,
na základe ktorých došlo následne k nepriznaniu odpočtu dane žalobcovi z dodávateľských faktúr od
dodávateľa TAMZU, keďže indikovali v celkovom kontexte spochybnenie dodania plnení dodávateľom
TAMZU.
40. Vo vzťahu k predloženým mesačným správam slúžiacim na zosumarizovanie činností dodaných

žalobcom pre konečných zákazníkov, ktorých výsledkom bola dodávka regulačnej elektriny, správca
dane správne uviedol, že tieto nebolo možné považovať za špecifikáciu a podklady poskytnutých služieb
zo strany dodávateľa TAMZU, ale len za doklady slúžiace na účely výpočtu fakturovanej sumy. Žalobca
zároveň poukazoval v tejto časti aj na nevykonanie miestneho zisťovania v sídle jeho spoločnosti,
ktoré však bolo dostatočne odôvodnené žalovaným tým, že vykonanie miestneho zisťovania u žalobcu

nebolo dôvodné, pretože správca dane nijako nespochybnil činnosť žalobcu ani jeho sídlo. Rovnako
tak dostatočne odôvodnil nevypočutie žalobcom navrhovaných svedkov (G. A. I., G. J. K., G. B.
D.) a neprihliadnutie na žalobcom predložené výpovede osôb (G. A. I., G. J. K., G. L. F., G. M.
H., G. B. D.), kde sa možno stotožniť s jeho vyjadrením o tom, že tieto osoby sa nevyjadrovali ku
konkrétnej činnosti dodávateľa TAMZU a ich vyjadrenia nijako neprispeli k objasneniu jeho činnosti

vykonávanej pre žalobcu, pretože z ich vyjadrení vyplynulo, že sa uskutočňovali rokovania s G. E.,
o ktorých ale v čase rozhodovania správcu dane neboli poskytnuté žiadne zápisy z rokovaní, na
základe čoho vypočutie navrhovaných osôb a predloženie výpovedí nemalo vplyv na správcom dane
zistený skutkový stav a jeho záver. Uvedené výpovede osôb a ako aj všetky listinné podklady boli
správcom dane vyhodnotené v súlade s ich obsahom, pričom žalobca sám neuviedol žiadne konkrétne

relevantné skutočnosti, ktoré by viedli k opačnému záveru, len všeobecne konštatoval svojvôľu správcu
dane a žalovaného pri ich hodnotení a podsúval vlastné hodnotenie. Správca dane a žalovaný sa
vysporiadali aj so žalobcom navrhovaným výsluchom A. B., ktorý sa podľa zistení v rámci daňovej
kontroly nepodieľal na preverovaných plneniach počas roku 2017 a spolupráca so spoločnosťou Energy
consulting & investment s.r.o. (v ktorej bol konateľom) sa začala aj podľa vyjadrenia žalobcu až po

ukončení spolupráce žalobcu s dodávateľom TAMZU (t. j. 30.06.2017). A. B. nebol v preverovanom
období zamestnancom dodávateľa TAMZU, nebol ani v žiadnom obchodnom vzťahu so žalobcom alebo
dodávateľom TAMZU a nemal ani živnosť, na základe ktorej by mohol vykonávať činnosť pre dodávateľa
TAMZU. Podstatné je, že správca dane nemal povinnosť vykonať všetky navrhované dôkazy, ale ich
nevykonanie primerane odôvodniť, čo urobil.

41. Námietku neunesenia dôkazného bremena správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú, keďže
z obsahu administratívnych spisov vyplynulo, že žalobca v priebehu daňovej kontroly a následne
počas vyrubovacích konaní síce podal vyjadrenia k priebehu spolupráce (čo vyplynulo z predložených
dokladov, ako aj z výsluchu konateľa žalobcu, výsluchu G. E. a zamestnankyne TAMZU M.
E.), ku komunikácii s dodávateľom TAMZU, avšak jeho tvrdenia neboli preukázané a podporené

relevantnými dôkazmi, vzhľadom k tomu, že predložené dôkazy sa týkali najmä realizácie poradenských
a konzultačných služieb vo vzťahu k odberateľom žalobcu, ako koncovým spotrebiteľom služieb.
Z obsahu administratívneho spisu ako aj z preskúmavaných rozhodnutí je zreteľné, že správca dane
a žalovaný v žiadnom prípade nespochybnili unesenie dôkazného bremena žalobcu len okolnosťamina strane TAMZU. Úvahy správcu dane a žalovaného správny súd hodnotí ako veci priliehavé,
súladné s obsahom administratívneho spisu a logicky nerozporné. Hodnotenie dôkazov zodpovedá
obsahu hodnotených dôkazných prostriedkov (listín, výpovedí osôb alebo iných úkonov) a základom

logického myslenia (žalobca v tomto zmysle nič konkrétne nenamietal). Nesúhlas žalobcu so spôsobom
hodnotenia predložených podkladov a zabezpečených dôkazov nemá za následok neunesenie
dôkazného bremena správcu dane.
42. Žalobca namietal nepreskúmateľnosť prvostupňových rozhodnutí z dôvodu, že sa nevysporiadali
s námietkami žalobcu k zisteniam v rámci prerokovania Protokolu z daňovej kontroly. Do zápisnice o

ústnom pojednávaní zo dňa 07.02.2023 správca dane prerokoval so žalobcom pripomienky žalobcu
k Protokolu z daňovej kontroly z 20.09.2022, čím sa toto právo žalobcu z procesného hľadiska
vyčerpalo. Nebol žiadny dôvod na to, aby správca dane prevzal celý text tohto úkonu do prvostupňových
rozhodnutí, resp. aby sa opätovne a duplicitne zaoberal námietkami žalobcu k obsahu protokolu. To však
neznamená, že správca nebol povinný sa zaoberať relevantnými skutočnosťami ohľadne vzniku daňovej
povinnosti žalobcu, čo v rámci odôvodnenia prvostupňových rozhodnutí urobil. Správca dane navyše

žalobcovi, ako spoľahlivému daňovému subjektu, umožnil písomne sa k prerokovaniu pripomienok tomu
opätovne vyjadriť, ku ktorému vyjadreniu správca dane uviedol svoje konkrétne stanovisko v záverečnej
časti prvostupňových rozhodnutí. Pokiaľ správca dane prerokoval so žalobcom Protokol a pripomienky
k nemu, nemal povinnosť osobitne prerokovať každý nasledujúci úkon žalobcu k tomu ešte aj v rámci
vyrubovacieho konania alebo obsahom prvostupňových rozhodnutí. Dôvodná nebola ani žalobcova

námietka nepreskúmateľnosti napadnutých rozhodnutí, ktorú žalobca odôvodňoval tým, že žalovaný
ponechal bez povšimnutia jeho odvolacie námietky, ktoré konkretizoval v bode 224. správnych žalôb.
Išlo o námietky, na ktoré sú primerané reakcie žalovaného absorbované odôvodnením napadnutých
rozhodnutí (hoci niektoré implicitne) v rámci vyjadrení a stanovísk žalovaného k iným špecifickým
odvolacím námietkam alebo ku rozhodujúcim skutkovým a právnym otázkam, na základe ktorých

rozhodol o potvrdení prvostupňových rozhodnutí.
43. Za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť možno považovať rozhodnutie orgánu verejnej správy,
z ktorého výroku nemožno zistiť, ako bolo rozhodnuté, ale aj ak rozhodnutie nie je odôvodnené alebo
odôvodnenie trpí takými vadami, že v ňom absentujú právne závery, ktoré vyplývajú z rozhodujúcich
skutkových okolností, alebo sú nejednoznačné. Tiež také vady, keď chýbajú skutkové dôvody.

Nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia však nemôže spôsobiť to, že účastník konania (v
tomto prípade žalobca) nesúhlasí s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
žalovaného. Muselo by ísť o vady v skutkových zisteniach, t.j. ak by bolo rozhodnutie založené na
skutočnostiach, ktoré v konaní neboli zisťované, alebo na dôkazoch, ktoré by boli získané v rozpore
so zákonom, čo žalobca nenamietal. Vyššie uvedenými vadami napadnuté rozhodnutia žalovaného

netrpia. Správny súd preto po preskúmaní napadnutého rozhodnutia nezistil žalobcom uplatnený dôvod
nezákonnosti napadnutého rozhodnutia spočívajúci v jeho nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť
alebo nedostatočné odôvodnenie.
44. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré

jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s
predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný
súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú
pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez
toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Rozhodnutie súdu

musí však obsahovať odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 3. júla 2003, sp. zn. IV. ÚS
115/03). Túto požiadavku výstižne zvýraznil vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý
v tejto súvislosti najmä uviedol: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho

rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd
povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované
so zreteľom na konkrétny prípad.“ Európsky súd pre ľudské práva ale súčasne tiež pripomína, že právo
na spravodlivý súdny proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v
súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho

rozhodnutia považovaný za rozhodujúci (napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci C.
N. proti Španielsku z 09.12.1994, č. sťažnosti 18390/91 a rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva
vo veci I. H. proti Španielsku z 09.12.1994, sťažnosť č. 18064/91). Do práva na spravodlivý proces
nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaníma hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po
vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení) skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem
rozhodnú za predpokladu, že skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo boli prijaté

v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces (napr.
IV. ÚS 20/05). Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania
pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi
názormi (I. ÚS 50/04). Uvedené závery a východiská súdov sú primerane použiteľné aj na správne
konanie vedené orgánom verejnej (moci) správy, teda aj pre posúdenie preskúmateľnosti napadnutého

rozhodnutia žalovaného, ktoré v odôvodnení v zrozumiteľnom obsahu a dostatočnom rozsahu reagovalo
na všetky relevantné otázky, ktoré v konaní vyvstali.
45. Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžo/25/2016 z 29.06.2017: „Hoci je nepochybné,
že správny orgán nie je povinný vydať rozhodnutie, ktoré by vyplývalo z návrhov ostatných účastníkov
konania, je jeho zákonnou povinnosťou vyjadriť sa k návrhom, ktoré by mohli byť podkladom rozhodnutia
a v odôvodnení rozhodnutia uviesť prečo nimi určité návrhy a podklady nie sú. No aj podľa doterajšej

judikatúry Ústavného súdu, z ústavy ani z dohovoru nemožno usudzovať, že dôvody uvedené súdom
sa musia zaoberať s každým bodom, ktorý niektorý z účastníkov konania môže považovať za zásadný
pre svoju argumentáciu. Mutatis mutandis I. ÚS 56/01. Úlohou správneho orgánu tak nebolo reagovať
na každý jeden vyjadrený názor alebo požiadavku v stanovisku alebo v odvolaní žalobcu, ale len
na tie, ktoré mali alebo mohli mať pre konanie podstatný význam. Inak by mal povinnosť reagovať

na každú jednu šikanóznu, bezpredmetnú alebo zjavne nesúvisiacu námietku účastníka konania, čo
nie je účelom administratívneho konania. Správca dane a žalovaný v odôvodnení svojich rozhodnutí
zrozumiteľne vymedzili predmet konania, ozrejmili predmet, spôsob a výsledok preverovania žalobcom
predložených tvrdení a podkladov, vysporiadali sa so všetkými zásadnými skutkovými a právnymi
otázkami a žalobcovými námietkami s uvedením úvah, ktoré ich k prijatým záverom a hodnoteniam

viedli. Inak povedané, žalobca dostal jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky skutkovo a právne
relevantné otázky. Napriek tomu k určitému pochybeniu žalovaného a správcu dane v tejto súvislosti
došlo, pretože sa formálne nevysporiadal so všetkými námietkami žalobcu smerujúcimi voči zisteniam
správcudane.Napríkladvzhľadomnapredchádzajúcezisteniažalovanýneprihliadalnaskôrpredložené
tabuľkyačestnéprehlásenieG.E..Žalobcavecnebližšienekonkretizovalzásadnývýznamtabuliekaich

vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia, na základe čoho to nemohol hodnotiť ani správny súd.
Nemohlo preto byť zistené, že išlo o pochybenie takej intenzity, aby mohlo byť posúdené, ako podstatné
porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré by mohlo mať za následok vydanie
nezákonného rozhodnutia vo veci samej (§ 191 ods. 1 písm. g/ SSP).
46. Vo vzťahu k žalobnej námietke žalobcu týkajúcej sa porušenia zásad daňového konania, založenej

na tom, že správca dane aj žalovaný odmietli vykonať žalobcom riadne odôvodnené dokazovanie
(najmä nevyhovenie návrhom na vypočutie svedkov G. K., G. I., G. D., A. B., resp. nevykonanie
miestneho zisťovania), správny súd opätovne poukazuje na to, že pokiaľ ide o dokazovanie v
daňovom konaní, správca dane vykonáva a vedie dokazovanie, pričom jeho úlohou je zistiť skutočnosti
rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca

dane získa poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne
rozhodnutie a správca dane nie je pri dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov (§ 24
ods. 2 Daňového poriadku), avšak je povinný zistiť skutkový stav veci čo najúplnejšie, pričom daňové
konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto
rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z

jednotlivých dôkazov. Na str. 21 prvostupňových rozhodnutí správca dane jasne uviedol dôvody, pre
ktoré navrhnuté dôkazy nevykonal. Konkrétne A. B. neposkytoval žalobcovi v preverovaných obdobiach
žiadnedodania,jehospoločnosťEnergyconsulting&investment,s.r.o.nebolapredmetompreverovania,
dodania tejto spoločnosti neboli predmetom preskúmavania za predmetné zdaňovacie obdobie a A. B.
v preverovanom období nebol v žiadnom preukázateľnom obchodnom vzťahu so žalobcom. Vo vzťahu

k zostávajúcim trom osobám v súlade s objektívnou realitou uviedol, že ide o predstaviteľov spoločnosti
žalobcu, ktorého opakované vyjadrenia už boli súčasťou spisu. Správcovi dane nemožno vyčítať ani
nevypočutie A. I., ktorý bol v určitom obmedzenom období podpredsedom predstavenstva spoločnosti.
Naopak z hľadiska dokazovania veci priliehavo prostredníctvom MVI preveroval podozrivé okolnosti na
strane C. D., ktorý bol vo funkcii predsedu predstavenstva a jeho reálneho nevykonávania oprávnení

štatutáraspoločnostiTAMZU,ktoréboliobjektívnehocharakteru.Vdaňovomkonanísauplatňujezásada
voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné správne
orgánypovinnépostupovať.Pokiaľpretosprávcadaneažalovanýnevykonaliniektorédôkazynavrhnuté
žalobcom v rámci daňovej kontroly, ale aj vyrubovacieho konania, a ich nevykonanie riadne odôvodnili,postupovali v súlade so zákonom, na základe čoho správny súd dospel k záveru o nedôvodnosti tejto
žalobnej námietky.

47. Pokiaľ žalobca ďalej namietal porušenie precedenčnej zásady v zmysle § 3 ods. 9 Daňového
poriadku poukazujúc na skutkovo zhodný prípad – dodanie identických služieb žalobcovi zo strany
spoločnosti Energy consulting & investment s.r.o. v rámci inej daňovej kontroly, pri ktorej nebol vyslovený
neoprávnený odpočet DPH, správny súd sa stotožnil s argumentáciou uvedenou správcom dane
a žalovaným o tom, že spoločnosť Energy consulting & investment s.r.o. v preverovanom období

neposkytovala žalobcovi žiadne dodania, táto spoločnosť nebola predmetom preverovania, pričom
dodania tejto spoločnosti neboli predmetom preskúmania v rámci odvolaní za preverované zdaňovacie
obdobia. Pokiaľ žalobca uviedol, že žalovaný k tomuto jeho argumentu uviedol, že ide o relevantný
argument, avšak nakoľko mu nebol poskytnutý spisový materiál, nebolo možné preveriť žalobcove
tvrdenia o totožnosti skutkového stavu, správny súd má za to, že hlavnou argumentáciou žalovaného vo
vzťahu k tejto námietke bolo neposkytovanie služieb spoločnosťou Energy consulting & investment s.r.o.

žalobcovi v preverovanom období a ďalších, v predchádzajúcej vete uvedených argumentov, pričom
neposkytnutie spisového materiálu bolo uvedené iba nad rámec tohto odôvodnenia. V predmetných
veciach bolo nevyhnutné skúmanie obchodného vzťahu a dodania medzi žalobcom a jeho dodávateľom
TAMZU, na základe čoho nebolo možné iné zdaniteľné obchody s inými spoločnosťami (Energy
consulting&investments.r.o.)považovaťzaporovnateľné,nazákladečohosprávnysúddospelkzáveru

o nedôvodnosti tejto žalobcom vznesenej žalobnej námietky.
48. Vo vzťahu ku žalobcom vznesenej žalobnej námietke týkajúcej sa nedôvodnosti prerušenia daňovej
kontroly založenej na tom, že prerušenie konania podľa žalobcu nebolo vôbec opodstatnené, keď
medzinárodná výmena informácií podľa neho nemohla priniesť žiadne nové zistenia, správny súd
uvádza, že správca dane k prerušeniu daňovej kontroly a realizácii medzinárodnej výmeny informácií

(MVI) dospel po tom, čo preveroval obchodný vzťah medzi žalobcom a jeho dodávateľom TAMZU,
u ktorého medzičasom došlo k zmene štatutárneho orgánu, u ktorého chcel preveriť dodávateľský
vzťah, zabezpečiť predloženie potrebných dokladov z dôvodu správneho určenia dane, z dôvodu
verifikácie poskytovaných plnení a za účelom získania všetkých relevantných dokladov k preverovaným
plneniam, najmä účtovníctva, ktorými ako štatutár dodávateľa TAMZU mal disponovať. Správca dane tak

k žiadosti o MVI pristúpil zjavne za účelom súladným s účelom daňovej kontroly (§ 44 ods. 1 Daňového
poriadku). Možnosť prerušiť výkon daňovej kontroly je kompetenciou správcu dane, ktorú správca dane
vpredmetnýchprípadochvyužilanáležiteodôvodnil,pričombezodkladnepotom,akoobdržalkompletnú
odpoveď správcu dane v Českej republike, pokračoval vo výkone daňovej kontroly ďalej. Názory žalobcu
ohľadom možnosti pokračovania v daňovej kontrole po doručení čiastkovej odpovede na žiadosť o MVI,

resp. jeho názory na to, aké možnosti a očakávania mal mať správca dane od vykonania MVI nemajú
žiadny vplyv na zákonnosť postupu správcu dane. Správny súd na základe uvedeného, z dôvodu, že
prerušenie daňovej kontroly správcom dane bolo súladné so zákonom, aj túto žalobnú námietku žalobcu
posúdil ako nedôvodnú.
49. K žalobnej námietke žalobcu týkajúcej sa dĺžky daňovej kontroly a zániku práva vyrubiť daň, správny

súd uvádza, že daňová kontrola bola práve s v predchádzajúcom odseku uvedenou realizáciou MVI
prerušená odo dňa 08.03.2022 do 23.05.2022 v zmysle § 61 ods. 1 písm. b/ Daňového poriadku,
ktoré prerušenie bolo už s ohľadom na vyššie konštatované, dôvodné. Prerušenie konania z dôvodu
medzinárodnej výmeny informácií trvalo 77 dní a v súlade s § 61 ods. 6 Daňového poriadku, v zmysle
ktorého počas prerušenia daňového konania lehoty neplynú, neplynula ani lehota na zánik práva vyrubiť

daň. Žalovaný rovnako správne poukázal na znenie § 9 zákona Lex korona, v zmysle ktorého platí,
že „počas obdobia pandémie sa prerušuje plynutie lehoty na zánik práva vyrubiť daň“. Ak sa teda
jedná o akékoľvek zdaňovacie obdobie, pri ktorom plynutie lehoty na zánik práva vyrubiť daň spadá do
obdobia pandémie, potom sa prekluzívna lehota (tak ako to správne uviedol žalovaný) na zánik práva
vyrubiť daň v tomto zdaňovacom období prerušuje o celé obdobie pandémie v súlade s § 9 zákona

Lex korona. Vzhľadom k tomu, že v zmysle zákona Lex korona bolo obdobím pandémie, obdobie od
12.03.2020 do 30.09.2020 (t. j. 202 dní), lehota na zánik práva vyrubiť daň žalobcovi za zdaňovacie
obdobiajanuáražjún2017plynúcaaždo31.12.2022sapredĺžilaoobdobiepandémie(202dní).Podľa§
69 ods. 1, 2 a § 69 ods. 3 písm. a/ Daňového poriadku, upravujúce lehotu ohľadne nemožnosti vyrubenia
dane a úkonu smerujúceho na vyrubenie dane, platí, že Protokol, ktorý sa považuje podľa Daňového

poriadku za úkon smerujúci na vyrubenie dane bol žalobcovi preukázateľne doručený dňa 21.09.2022
(čo žalobca nenamietal), na základe čoho bola žalobná námietka žalobcu o zániku práva vyrubiť daň
nedôvodná. Rovnako nedôvodná bola aj námietka týkajúca sa nedodržania dĺžky daňovej kontroly,
pretože daňová kontrola bola preukázateľne začatá dňa 10.08.2021 a zohľadňujúc jej prerušenie (vobdobí od 08.02.2022 do 18.05.2022), počas ktorého lehoty neplynuli, bola ukončená dňa 21.09.2022,
trvala teda celkovo 333 dní (od 10.08.2021 do 08.03.2022 – 211 dní, od 23.05.2022 do 21.09.2022 – 122
dní), na základe čoho správny súd dospel k záveru, že bola dodržaná zákonom stanovená jednoročná

lehota na výkon daňovej kontroly v zmysle § 46 ods. 10 Daňového poriadku.
50. Podľa § 69 Daňového poriadku
(1) Ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane
alebo uplatniť nárok na sumu podľa osobitných predpisov 1)po uplynutí piatich rokov od konca roka, v
ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť

bez povinnosti podať daňové priznanie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na uplatnenie
sumy podľa osobitných predpisov. 1)
(2) Ak bol pred uplynutím lehoty vykonaný úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane alebo
uplatnenie nároku na sumu podľa osobitných predpisov, 1)plynú lehoty podľa odseku 1 znovu od konca
roka, v ktorom bol daňový subjekt o tomto úkone vyrozumený. Vyrubiť daň alebo rozdiel dane alebo
uplatniť nárok na sumu podľa osobitných predpisov 1)možno najneskôr do desiatich rokov od konca

roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný
daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok
na uplatnenie sumy podľa osobitných predpisov. 1)
(3) Za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane alebo uplatnenie nároku na sumu podľa
osobitných predpisov 1)sa považuje doručenie

a) protokolu z daňovej kontroly,
b) protokolu o určení dane podľa pomôcok.
(4) Ak sa vykonáva daňová kontrola na požiadanie orgánov činných v trestnom konaní alebo orgánov
Policajného zboru, za úkon smerujúci na vyrubenie dane alebo rozdielu dane alebo uplatnenie nároku
na sumu podľa osobitných predpisov1) sa považuje spísanie zápisnice o začatí daňovej kontroly alebo

doručenie oznámenia o daňovej kontrole.
51. Vzhľadom na uvedené nebola dôvodná ani žalobná námietka zániku práva na vyrubenie dane
z dôvodu, že daňová kontrola bola začatá na podnet Kriminálneho úradu finančnej správy (KUFS),
ktorý podľa konštrukcie žalobcu má postavenie orgánu činného v trestnom konaní výlučne v súvislosti
s daňou z pridanej hodnoty pri dovoze, teda nie v rámci intrakomunitárnych zdaniteľných plnení, a z tohto

dôvodu žalobca v podstate tvrdil, že na doručenie oznámenia o začatí daňovej kontroly nemožno
hľadieť, ako na úkon smerujúci k vyrubeniu dane (§ 69 ods. 4 Daňového poriadku). Prvostupňovými
rozhodnutiamibolavyrubenádaňzpridanejhodnotyzazdaňovacieobdobiajanuáražjún2017,vktorom
roku vznikla žalobcovi povinnosť podať daňové priznania. Vzhľadom na to bol správca dane v súlade s
§ 69 ods. 1 Daňového poriadku oprávnený vyrubiť daň až do 31.12.2022, resp. až do neskoršieho dňa

zohľadňujúceho okolnosti prerušenia plynutia prekluzívnej lehoty na vyrubenie dane. Dňa 21.09.2022
(teda zjavne pred 31.12.2022) bol žalobcovi doručený Protokol z daňovej kontroly, účinkom ktorého
doručenia bolo v súlade s § 69 ods. 2, 3 Daňového poriadku opätovné začatie plynutia novej lehoty na
vyrubeniedane,čožalobcanerozporoval.Pokiaľvrámciplynutiazákonnejlehotynavyrubenienesporne
došlo k úkonu smerujúceho k vyrubeniu dane v zmysle § 69 ods. 3 písm. a/ Daňového poriadku, je bez

právneho významu zaoberať sa uvedenou námietkou, pretože, aj v prípade, ak by bola správna, nebola
by spôsobilá zabezpečiť priaznivejšie postavenie žalobcu. Podľa § 2, § 177 ods. 1, § 178 ods. 1 SSP je
možné domáhať sa súdnej ochrany subjektívnych práv v oblasti verejnej správy, na ktorých bol žalobca
reálne ukrátený. Z uvedeného dôvodu táto žalobná námietka nie je pokrytá aktívnou vecnou žalobnou
legitimáciou a preto na ňu nemožno prihliadať.

52. Ako nedôvodnú vyhodnotil správny súd tiež námietku žalobcu spočívajúcu v tom, že žalovaný
neumožnil žalobcovi vyjadriť sa pred vydaním napadnutých rozhodnutí k výsledkom dokazovania v
odvolacích konaniach v zmysle § 74 ods. 3 Daňového poriadku. Žalovaný uviedol, že v priebehu
odvolacích konaní nevykonal žiadne dokazovanie, iba preskúmaval dôkazy, ktoré boli súčasťou

predložených administratívnych spisov k odvolaniam, a preto sa na neho nevzťahuje postup v zmysle
uvedeného ustanovenia. Žalobca fokusoval na ním predložené písomné výpovede osôb zabezpečené
v súlade s Advokátskym poriadkom (G. A. I., G. J. K., G. F., G. H. a G. D.), na ktoré žalobca reagoval
v odôvodnení napadnutých rozhodnutí. Vzhľadom na to, že nešlo o úkon žalovaného, ktorým by
realizoval výsluch svedkov alebo iný zákonný dôkazný prostriedok zhŕňajúci príslušné poučenie týchto

osôb najmä o ich právnej zodpovednosti za následky prípadných a nepravdivých výpovedí, nemožno
považovať „prijatie“ týchto listinných podkladov predložených žalobcom za dokazovanie. Žalovaný sa
k nim vyjadril spôsobom zodpovedajúcim ich povahe, teda ako k listinným podkladom rozhodnutia
s určitou informačnou hodnotou obdobnou tvrdeniu žalobcu. Uplatnenie § 74 ods. 3 Daňového poriadkuby bolo nadbytočné aj z toho dôvodu, že žalobcovi by neprinieslo vyšší stupeň ochrany jeho procesných
práv v štádiu odvolacieho konania, nakoľko by mu boli prakticky len spätne preposlané ním samotným
predložené podklady, ktorých obsah mu bol z tohto dôvodu dobre známy. Iný prístup platná právna

úprava neumožňuje, pretože akékoľvek predbežné vyjadrenie žalovaného k nim by predstavovalo
neprípustné prejudikovanie rozhodnutia o odvolaní.

53. Podľa § 68 ods. 1 až 3 Daňového poriadku
1) Ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, vyrubovacie konanie začína nasledujúci

deň po dni doručenia protokolu, ktorého súčasťou je výzva podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1 a končí
dňom doručenia rozhodnutia daňovému subjektu; vyrubovacie konanie nezačne, ak sa výzva podľa §
46 ods. 8 nezasiela. Vyrubovacie konanie po doručení protokolu, ktorého súčasťou je výzva podľa § 46
ods. 8 vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý začal daňovú kontrolu.
Vyrubovacie konanie po doručení protokolu, ktorého súčasťou je výzva podľa § 49 ods. 1 vykoná a
rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorý doručil daňovému subjektu oznámenie

podľa § 48 ods. 2. Ak daňovú kontrolu vykonalo finančné riaditeľstvo, vyrubovacie konanie vykoná a
rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá miestne príslušný správca dane. Ak je vec vrátená na ďalšie
vyrubovacie konanie, vyrubovacie konanie vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca
dane, ktorého rozhodnutie bolo zrušené.
(2) Správca dane vydá rozhodnutie do 15 dní od uplynutia lehoty na vyjadrenie sa k protokolu podľa §

46 ods. 8 a § 49 ods. 1, ak
a) sa daňový subjekt vzdá práva na vyjadrenie sa k zisteniam v protokole,
b) daňový subjekt nemá pripomienky k zisteniam v protokole,
c) sa daňový subjekt nevyjadrí k protokolu v lehote určenej správcom dane vo výzve; v tom prípade
správca dane o tejto skutočnosti spíše úradný záznam.

(3) Ak daňový subjekt predloží pripomienky a dôkazy v lehote určenej správcom dane vo výzve podľa
§ 46 ods. 8 a § 49 ods. 1, dohodne so správcom dane deň prerokovania pripomienok a dôkazov
ním predložených; ak sa nedohodnú, určí deň ich prerokovania správca dane. Ak sa daňový subjekt
nemôže zúčastniť na prerokovaní, je povinný určiť si na tento účel zástupcu. Správca dane na základe
písomného vyjadrenia daňového subjektu a ním predložených dôkazov vykoná dokazovanie alebo

miestne zisťovanie. Ak sa daňový subjekt alebo jeho zástupca nezúčastní na prerokovaní pripomienok a
dôkazov ním predložených, správca dane spíše o tejto skutočnosti úradný záznam. Správca dane vydá
rozhodnutie do troch mesiacov od uplynutia lehoty určenej vo výzve podľa prvej vety. Ak vzhľadom na
mimoriadnu zložitosť prípadu, iné závažné okolnosti alebo osobitnú povahu prípadu nemožno rozhodnúť
ani v lehote troch mesiacov, môže túto lehotu pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia

primerane predĺžiť druhostupňový orgán. Správca dane o predĺžení lehoty upovedomí daňový subjekt.
54. Žalobca ohľadom vyrubovacieho konania ako porušenie zákona identifikoval „ceremoniálny“
priebeh ústneho pojednávania konaného dňa 07.02.2023, predmetom ktorého bolo prerokovanie
pripomienok žalobcu a tiež skutočnosť, že správca dane v rozpore s § 68 ods. 3 Daňového
poriadku neuskutočnil plnohodnotné prerokovanie jeho pripomienok a dôkazov uvedených vo vyjadrení

žalobcu z 16.02.2023. Pokiaľ správca dane do zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 07.02.2023
prerokoval so žalobcom Protokol a pripomienky k nemu, nemal povinnosť osobitne prerokovať každý
nasledujúci úkon žalobcu. Správca dane žalobcovi, ako spoľahlivému daňovému subjektu, umožnil
písomne sa k prerokovaniu pripomienok opätovne vyjadriť, ku ktorému vyjadreniu správca dane
uviedol svoje konkrétne stanovisko v záverečnej časti prvostupňových rozhodnutí, čím zachoval

jeho právo na prerokovanie veci v dostatočnom rozsahu. V tejto súvislosti je nedôvodná námietka
žalobcu ohľadom nedostatočného priebehu vyrubovacieho konania, pretože pokiaľ (ako to tvrdí
žalobca) zákon neobmedzuje prerokovanie námietok žalobcu vo vyrubovacom konaní v rámci jedného
ústneho pojednávania, rovnako nestanovuje správcovi dane ani povinnosť, aby na každý úkon
daňového subjektu (v ktorom v podstate opakuje svoje názory, návrhy a pripomienky) reagoval

nariadením ústneho prerokovania. Zásadným rozlišovacím kritériom aktivizujúcim nariadenie ústneho
pojednávaniapretakétoprípadyjejasnápotrebazachovaniareálnejochranyprocesnýchprávdaňového
subjektu (v postavení ktorého bol žalobca, ktorý takéto konkrétne námietky v správnych žalobách
nesformuloval), nie bazírovanie na uniformnom a formalistickom výkone oprávnení správcu dane.
Ohľadom „ceremoniálneho“ priebehu ústneho prejednania pripomienok k protokolu žalobca neoznačil

právnu normu, ktorú mal správca dane uplatneným postupom porušiť ani neozrejmil konkrétny negatívny
dopad takejto formy ústneho pojednávania na jeho subjektívne práva.
55. Žalobca namietal absurditu v rozhodovaní správcu dane, ktorý konštatoval neplatnosť niektorých
jeho zmluvných vzťahov. Na tejto skutočnosti prvostupňové rozhodnutie zjavne nestojí, nakoľko nejdeo skutočnosť rozhodujúcu pre právne posúdenie veci, a to aj s poukazom na tú skutočnosť, že samotný
správca dane na str. 19 prvostupňových rozhodnutí uviedol, že platnosť zmlúv neruší (uvedomujúc si
nedostatok právomoci). Správca dane pritom pri posudzovaní zmluvných vzťahov žalobcu zreteľne cielil

na uplatnenie ust. § 3 ods. 6 Daňového poriadku, čo spolu so žalovaným vo svojich rozhodnutiach
zmienili. Preto aj tu chýba negatívny dopad tohto žalobcovho tvrdenia na zákonnosť napadnutého
rozhodnutia.
56. Žalobca v podaných žalobách poukazoval aj na ďalšie skutočnosti (napr., že žalobca poukazoval
na Zmluvy o prevode práv a povinností uzatvorené medzi spoločnosťou SLOVENSKÝ CERTIFIKAČNÝ

A ZNALECKÝ ÚSTAV, a.s. a spoločnosťou TAMZU, okolnosti týkajúce sa vykonania zmien
u dodávateľa TAMZU vrátane účinnosti zápisov do Obchodného registra, obozretnosť žalobcu, niektoré
dokresľujúce skutočnosti zistené prostredníctvom MVI na strane osoby C. D., nadbytočnosť písomného
splnomocnenia na vystavovanie faktúr v spoločnosti TAMZU a pod..). Správny súd zdôrazňuje, že
z týchto častí správnych žalôb nebola priamym dôvodom na nepriznanie odpočtu DPH, ale tieto
okolnosti boli vyhodnocované správcom dane v kontexte všetkých súvislostí, ktoré boli zistené v rámci

daňovej kontroly, vrátane posúdenia všetkých zabezpečených a vykonaných dôkazov, na základe
ktorých správca dane dospel k záveru o spochybnení dodania predmetných služieb dodávateľom
TAMZU. Správca dane následne svoje pochybnosti formuloval a oboznámil s nimi žalobcu, čím došlo
kprenosudôkaznéhobremenaspäťnažalobcu,ktorýpodľasprávcudanenepredložilrelevantnédôkazy
odstraňujúceho jeho pochybnosti, na základe čoho dospel k záveru o spochybnení vykonania služieb

akoukoľvek inou zdaniteľnou osobou z dôvodu neunesenia dôkazného bremena žalobcom.
57. Na uvedené a na ďalšie časti správnych žalôb, v rámci ktorých žalobca produkoval vlastné názory
a svoje závery, uvádzal obšírne popisy rôznych vzťahov (t.j. všetok ďalší obsah správnych žalôb,
okrem tých častí, ktorými sa zaoberajú iné časti tohto rozsudku), napr. že správca dane poňal ako
substitučnú možnosť postihu iného subjektu, ktoré predstavujú všeobecné subjektívne názory žalobcu

na spôsob interpretácie objektívneho práva, jeho polemiky a všeobecné prejavy nesúhlasu, správny
súd nemohol nazerať ako na relevantné dôvody v prospech zrušenia napadnutých rozhodnutí pre
nezákonnosť. Správny súd v prvom rade zdôrazňuje, že v správnom súdnictve poskytuje ochranu
právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby alebo právnickej osoby v oblasti verejnej
správy (§ 2 ods. 1 SSP). Právo domáhať sa ochrany svojich práv má každý, kto tvrdí, že jeho práva

alebo právom chránené záujmy boli rozhodnutím alebo nečinnosťou orgánu verejnej správy porušené
alebo priamo dotknuté, a to za podmienok stanovených Správnym súdnym poriadkom. Správny súdny
poriadok v § 182 ods. 1 písm. e/ ustanovil, že žalobca musí v žalobe uviesť dôvody, z ktorých musí
byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov žalobca považuje napadnuté výroky
rozhodnutia, alebo opatrenia za nezákonné (žalobné body). Je teda na každom žalobcovi, ako svoje

právo na súdnu ochranu pred nezákonnosťou postupu alebo rozhodnutia orgánov verejnej správy
využije. Pokiaľ žalobca v preskúmavanej veci v časti svojich neprimerane rozsiahlych až rozvláčnených
správnychžalôbvovšeobecnostiopisovalskutkovýstav,poukazovalnadôvodyrozhodnutiažalovaného
i správcu dane, prezentoval svoje názory na postup a závery správcu dane i žalovaného, takto
formulovaná konštatačná časť obsahuje iba nekonkrétne námietky, na základe ktorých nemožno

preskúmať rozhodnutia žalovaného i správcu dane a vyvodiť záver o ich nezákonnosti. Rovnako
pokiaľ žalobca v správnych žalobách vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutí žalovaného poukazoval na
nesprávnosť tvrdení žalovaného, z takto formulovaného textu správnej žaloby vyplýva len vyjadrenie
nesúhlasu žalobcu s postupom žalovaného a jeho závermi vo vzťahu k rozhodnutiu správcu dane,
resp. polemika s tvrdeniami žalovaného uvedenými v rozhodnutí a takto formulované žalobné body

neumožňujútaktiežidentifikovaťkonkrétnenámietky,zktorýchbybolozrejmé,akýmspôsobomuvedené
závery prezentované žalobcom môžu mať priamy vplyv na zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia.
Inak povedané, vyjadrenie nesúhlasu, resp. polemika žalobcu so závermi žalovaného a jeho vlastné
hodnotenie dôkazov v zásade neumožňuje správnemu súdu vykonať prieskum rozhodnutia žalovaného
na podklade takto formulovaných žalobných bodov. Úlohou žalobcu bolo konkrétne skutkovo a právne

vymedziť správnu žalobu v súlade s požiadavkami podľa § 134 ods. 1 SSP v nadväznosti na § 182 ods.
1 písm. e/ SSP.
58. Nad rámec uvedeného správny súd uvádza, že je mu známa recentná judikatúra, na ktorú
poukázal žalobca v bodoch 283. až 328. žalôb. Nestačí však poukázať na judikatúru, ale aj náležitým
spôsobom a dostatočne konkrétne uviesť vecnú súvislosť s preskúmavanými vecami, pretože len

samotný poukaz žalobcu na rozhodnutia bez tejto súvislosti nepostačuje na vyslovenie nezákonnosti
napadnutýchrozhodnutí.VzmyslerozhodovacejčinnostiNajvyššiehosúduSRnepostačuje,akúčastník
konania v správnej žalobe poukáže na jednotlivé rozhodnutie, resp. odcituje z neho určitú časť bez
toho, aby súčasne špecifikoval skutkové a právne okolnosti vyplývajúce z predmetného rozhodnutiavzťahujúce sa na preskúmavaný prípad, t.j. bez toho, aby poukázal na jeho totožnosť alebo obdobnosť
s prejednávaným prípadom a bez toho, aby z toho vyvodil konkrétnu nezákonnosť napadnutého
rozhodnutia. Vzhľadom na to, že žalobca tak neurobil, na tieto námietky nebolo možné prihliadať.

59. Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutí, opatrení, iných zásahov alebo
nečinnosti orgánov verejnej správy je v medziach rozsahu a dôvodov podanej správnej žaloby
posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov
pre vydanie rozhodnutia alebo uplatnenie iného správneho aktu alebo postupu, či zistil vo veci skutočný
stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie alebo opatrenie bolo vydané v súlade

so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či bolo
vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia alebo
opatrenia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho
jeho vydaniu. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd vychádza zo skutkového stavu, ktorý
tu bol v čase vyhlásenia alebo vydania rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania
opatrenia orgánu verejnej správy (§ 135 ods. 1 SSP v znení platnom od 01.07.2023). Preto v správnom

súdnictve súd dokazovanie zásadne nevykonáva, vykonáva len také dokazovanie, ktoré je nevyhnutné
na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia, t. j. jeho rozsah je obmedzený účelom správneho
súdnictva (§ 119 ods. 1 SSP). Úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahrádzať činnosť správnych
orgánov, ale preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, teda posúdiť, či správne
orgány splnili povinnosti stanovené zákonom (napr. R 60/2000).

60. Správny súd preto nevykonal žalobcom navrhnuté dokazovanie ohľadne výsluchu svedka A. B.,
jednak preto, že súhlasí s postojom správcu dane, ktorý nepovažoval za dôvodné vykonanie tohto
dôkazu z dôvodu, že spoločnosť Energy consulting & investment s.r.o., ktorej konateľom je Mgr.
Dilhof, neposkytovala žalobcovi v preverovaných obdobiach žiadne dodania, táto spoločnosť nebola
predmetom preverovania, dodania tejto spoločnosti neboli predmetom preskúmavania za predmetné

zdaňovacie obdobie a Mgr. Dilhof v preverovanom období ani nebol v žiadnom preukázateľnom
obchodnom vzťahu so žalobcom. A tiež preto, že by tým sám zisťoval skutkový stav veci, čím by
neprípustne nahrádzal činnosť orgánu verejnej správy, bez toho, aby takéto dokazovanie bolo zamerané
na zákonnosť napadnutých rozhodnutí. Z obdobných dôvodov správny súd nevykonal dokazovanie
pripojením daňových spisov z daňovej kontroly voči žalobcovi za iné zdaňovacie obdobia, pripojením

daňových spisov z daňovej kontroly voči spoločnosti TAMZU a.i., keďže správca dane správne
vyhodnotil, že predmetom súdneho prieskumu v prejednávaných veciach boli rozhodnutia týkajúce
sa výkonu daňovej kontroly voči žalobcovi a nie voči spoločnosti TAMZU. Správny súd navrhované
dokazovanie pripojením daňových spisov z daňovej kontroly voči spoločnosti TAMZU nevykonal, keďže
ho s ohľadom na zistené a preukázané skutočnosti ani nepovažoval za potrebné pre rozhodnutie.

61. Správny súd po preskúmaní napadnutých rozhodnutí žalovaného v spojení s prvostupňovými
rozhodnutiami správcu dane i postupu, ktorý ich vydaniu predchádzal, z dôvodov nezákonnosti
uplatnených žalobcom v podaných správnych žalobách, vzhľadom na vyššie uvedené časti tohto
rozsudku dospel k záveru, že správne žaloby neboli dôvodné, a preto ich podľa § 190 SSP zamietol.

62. Keďže žalobca nebol v konaní úspešný, nakoľko jeho správne žaloby boli v celom rozsahu
zamietnuté, správny súd mu podľa § 167 ods. 1 SSP a contrario nepriznal náhradu trov konania. Správny
súd nepriznal náhradu trov ani vo veci úspešnému žalovanému, pretože v súlade s § 168 SSP nezistil
v predmetnej veci také dôvody, pre ktoré by to bolo možné spravodlivo požadovať.

63. Toto rozhodnutie prijal senát Správneho súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods.
4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu j e p r í p u s t n á kasačná sťažnosť, ktorú môže podať účastník konania, ak
bolo rozhodnuté v jeho neprospech, pričom ju musí podať v lehote 1 mesiaca od doručenia rozhodnutia.

Kasačná sťažnosť sa podáva na tunajšom súde.

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,

e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený krajský súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,

i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývyššiepodpísm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia.Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania

pred správnym súdom.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť:
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,

c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa §
440 sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Sťažovateľ musí

byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa
musia byť spísané advokátom.

Kasačnú sťažnosť je potrebné predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden
rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden

rovnopis s prílohami.
Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví kópie podania na trovy toho,
kto podanie urobil.