Uznesenie – Spotrebiteľské zmluvy ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, October 14, 2025

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 12Co/46/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4115232183
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 10. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Renáta Pátrovičová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2025:4115232183.4

Uznesenie

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Renáty Pátrovičovej a sudkýň
JUDr. Márie Malíkovej a JUDr. Denisy Šaligovej v spore žalobcu: Prvá stavebná sporiteľňa, a. s., so
sídlom Bajkalská 30, 829 48 Bratislava, IČO: 31 335 004, proti žalovaným: 1/ A. B., nar. XX.XX.XXXX,
bytom C. XXXX/XX, XXX XX D., 2/ E. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXX/XX, XXX XX D., 3/ A. F.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom G. XXX/X, XXX XX H., zastúpenému advokátskou kanceláriou JÁNSKÝ &

PARTNERS, s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom Štúrova 13, 949 01 Nitra, IČO: 47 249 650, o
zaplatenie sumy 13.613,16 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného 3/ proti rozsudku Okresného
súdu Nitra č. k. 12C/578/2015-371 zo dňa 25.05.2020, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania
nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom I. výrokom uložil žalovaným 2/ a 3/ povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 11.392,24 eura, spolu s 7,79 % p. a. úrokom za úver zo sumy 12.182,17 eura
od 17.09.2015 do 02.05.2018, spolu s 7,79 % p. a. úrokom za úver zo sumy 11.882,17 eura
od 03.05.2018 do 06.07.2018, spolu s 7,79 % p. a. úrokom za úver zo sumy 11.582,17 eura od
07.07.2018 do 05.09.2018, spolu s 7,79 % p. a. úrokom za úver zo sumy 11.282,17 eura od 06.09.2018
do 16.11.2018,spolu s 7,79 % p. a. úrokom za úver zo sumy 11.132,17 eura od 17.11.2018 do

30.01.2019,spolu s 7,79 % p. a. úrokom za úver zo sumy 10882,17 eura od 31.01.2019 do 22.03.2019,
spolu s 7,79 % p. a. úrokom za úver zo sumy 11.732,17 eura od 23.03.2019 do 25.07.2019, spolu
s 7,79 % p. a. úrokom za úver zo sumy 11.632,17 eura od 26.07.2019 do zaplatenia, spolu s 5,00
% p. a. úrokom z omeškania zo sumy 12.942,24 eura od 17.09.2015 do 02.05.2018, spolu s 5,00
% p. a. úrokom z omeškania zo sumy 12.642,24 eura od 03.05.2018 do 06.07.2018, spolu s 5,00
% p. a. úrokom z omeškania zo sumy 12.342,24 eura od 07.07.2018 do 05.09.2018, spolu s 5,00

% p. a. úrokom z omeškania zo sumy 12.042,24 eura od 06.09.2018 do 16.11.2018, spolu s 5,00
% p. a. úrokom z omeškania zo sumy 11.892,24 eura od 17.11.2018 do 30.01.2019, spolu s 5,00 %
p. a. úrokom z omeškania zo sumy 11.642,24 eura od 31.01.2019 do 22.03.2019, spolu s 5,00 % p.
a. úrokom z omeškania zo sumy 11.492,24 eura od 23.03.2019 do 25.07.2019, spolu s 5,00 % p. a.
úrokom z omeškania zo sumy 11.392,24 eura od 26.07.2019 do zaplatenia, to všetko do 3 dní od
právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť

ostatných žalovaných. Výrokom II. žalovanému 1/ súd uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 7,79 % p. a.
úrok za úver zo sumy 12.182,17 eura od 17.09.2015 do zaplatenia, 5 % p. a. úrok z omeškania zo
sumy 760,07 eura od 17.09.2015 do zaplatenia do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku a plnením
jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť ostatných žalovaných. Výrokom III. súd
konanie v časti o zaplatenie sumy 1.550 eur zastavil. Napokon výrokom IV. priznal žalobcovi náhradu
trov konania v plnej výške, ktorú sú povinní zaplatiť žalovaní 1/ - 3/; o výške tejto náhrady rozhodne súd

prvej inštancie samostatným uznesením, pričom plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto
plnenia povinnosť ostatných žalovaných.2. Toto rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil s odkazom na ustanovenie § 7 ods. 2, 3, 4, § 8 ods.
2, 4, § 9 ods. 1, 2 zákona č. 310/1992 Zb. o stavebnom sporení, § 52 ods. 1, 2, 3, § 53 ods. 9, §

565, § 546, § 548 ods. 1, § 550, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 3 vl. nar. č. 87/1995 Z. z.,
ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, § 1, § 2 ods. 1 písm. a), g), § 23a
ods. 1 zákona č. 634/1992 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, § 497, § 369 ods. 1 Obchodného zákonníka,
§ 145 ods. 2 a § 146 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku, účinného od
01.07.2016 (ďalej len „CSP“). Výrok o trovách konania odôvodnil podľa § 255 ods. 2 a § 262 ods. 1

CSP. V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou dňa 03.11.2015 domáhal
od žalovaných zaplatenia sumy 13.613,16 eura s príslušenstvom tvrdiac, že na podklade zmluvy o
stavebnom sporení bola dňa 16.09.2005 uzatvorená Zmluva o mimoriadnom medziúvere, podľa ktorej
poskytol žalovaným 1/, 2/ mimoriadny medziúver vo výške 12.281,75 eura a žalovaný 3/ vystupoval
ako ručiteľ. Žalovaní 1/ a 2/ sa zaviazali do pridelenia cieľovej sumy splácať úroky mimoriadneho
medziúveru 7,79 % ročne pravidelnými mesačnými splátkami vo výške 79,73 eura a do nasporenia

35 % cieľovej sumy vkladať na účet stavebného sporenia mesačné vklady vo výške 49,13 eura, po
pridelení cieľovej sumy sa žalovaní 1/ a 2/ zaviazali splácať stavebný úver vrátane úrokov vo výške 4,7
% ročne mesačnými splátkami po 122,82 eura. Následne však zmluvné podmienky porušili a medziúver
prestali riadne a včas splácať. Listom zo dňa 24.07.2015 ich žalobca vyzval na doplatenie omeškaných
splátok, inak bude požadovať splatenie celého zostatku úveru s príslušenstvom pred dohodnutou dobou

splatnosti, a potom dňa 16.09.2015 vyhlásil mimoriadnu splatnosť zostatku úveru s príslušenstvom. Ku
dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru 16.09.2015 bola výška dlžnej sumy 13.613,16 eura, ktorá
pozostávala z istiny 12.182,17 eura, nezaplatených úrokov za úver a poplatkov vo výške 1.430,99 eura.
Zároveň si žalobca uplatnil aj úrok 7,79 % ročne z istiny 12.182,17 eura od 17.09.2015 do zaplatenia
a 5% úrok z omeškania ročne zo sumy 13.613,16 eura od 17.09.2015 do zaplatenia. Pred začatím

pojednávania žalobca zobral žalobu späť v časti zaplatenia sumy 163,02 eura uplatňovanej titulom
poplatkov za vedenie účtu ku dňu vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru.

3. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že vo veci rozhodol pôvodne dňa 26.03.2018
rozsudkom č. k. 12C/578/2015-206 tak, že žalovaným 1/, 2/, 3/ uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu

12.942,24 eura s 5% úrokom z omeškania ročne zo sumy 12.182,17 eura od 17.9.2015 do zaplatenia v
splátkach po 300 eur mesačne vždy do 15. dňa v mesiaci počnúc prvou splátkou v mesiaci apríl 2018
až do zaplatenia pod stratou výhody splátok s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu
tohto plnenia povinnosť ostatných žalovaných, a konanie v časti o zaplatenie sumy 163,02 eura zastavil.
Vo zvyšnej časti o zaplatenie sumy 507,90 eura s 5% úrokom z omeškania ročne od 17.09.2015 do

zaplatenia a v úroku vo výške 7,79 % ročne zo sumy 12.182,17 eura od 17.09.2015 do zaplatenia žalobu
zamietol. Proti rozsudku vo výroku o zamietnutí žaloby v časti uplatneného nároku na zmluvný úrok 7,79
% p. a. za úver zo sumy 12.182,17 eura odo dňa 17.09.2015 do zaplatenia (výrok III.) ako aj vo výroku o
trovách konania (výrok IV.) podal odvolanie žalobca a proti rozsudku vo vyhovujúcom výroku (výrok I.) a
vovýrokuotrováchkonaniapodalaodvolaniežalovaná2/azároveňpodalprotivyhovujúcemuvýroku(I.)

a výroku o trovách konania (IV.) aj žalovaný 3/. Krajský súd v Nitre uznesením č. k. 12Co/160/2018-274
zo dňa 12.07.2019 rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I. a III. a vo výroku IV. o
trovách konania zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

4.Súdprvejinštanciepovykonanomdokazovaníkonštatoval,žežalovanísazmluvnezaviazaliuhrádzať

mesačné splátky úroku z medziúveru v sume 79,73 eura mesačne splatnými k 15. dňu v mesiaci a
prvýkrát sa dostali do omeškania so splátkou za mesiac február 2015, splatnou ku dňu 16.02.2015
v sume 79,73 eura s poukazom na upomienku zo dňa 04.03.2015. Následne do dňa vyhlásenia
mimoriadnej splatnosti úveru nevykonali žiadne úhrady, ostávali v omeškaní so splátkami úrokov z
medziúveru za mesiac február až september 2015, na omeškanie boli upozornení listom zo dňa

24.07.2015 a vyzvaní na doplatenie omeškanej sumy 478,38 eura na konto medziúveru 2629452 3 02
predstavujúcej dlžné splátky za mesiace február až júl 2015 (6 x mesačná splátka 79,73 eura = 478,38
eura). Žalovaní sa zároveň zaviazali uhrádzať splátky vkladov na konto sporenia v sume 49,13 eura
mesačne. Listom zo dňa 24.07.2015 boli upozornení, že popri sume 478,38 eura sú povinní uhradiť na
konto sporenia aj sumu 3.397,89 eura za neuhradené splátky vkladov na konto sporenia za mesiace

marec 2015 až júl 2015 a aj nezaplatenú sumu súdnym exekútorom odúčtovaných prostriedkov vo výške
3.152,24 eura, ktorá bola vyplatená. Ku dňu zosplatnenia žalovaní boli v omeškaní so splátkami vkladov
na konto stavebného sporenia za mesiace marec až september 2015 a zároveň so sumou odúčtovaných
prostriedkov vo výške 3.152,24 eura.5. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s názorom žalovaného 3/, že žaloba je v zmysle § 132 CSP neurčitá;
okrem všeobecných náležitostí boli totiž v nej pravdivo a úplne opísané rozhodujúce skutočnosti,

označené dôkazy a petit žaloby bol zrozumiteľný a určitý. Žalovaná suma bola špecifikovaná v žalobe
aj v ostatných podaniach žalobcu, konkrétne v prílohách, ktoré boli súdu aj žalovaným doručené spolu
so žalobou, aj v písomnom vyjadrení žalobcu zo dňa 24.02.2016. Žalovaný 1/ žalovanú sumu neurobil
spornou, skutkové tvrdenia uvádzané v žalobe výslovne nepoprel, preto ich súd považoval v zmysle §
151 ods. 1 CSP za nesporné. Žalovaná 2/ namietala len úrok po vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru,

no nepoprala skutkové tvrdenia žalobcu. Žalovaný 3/ skutkové tvrdenia uvádzané v žalobe výslovne
nepoprel, neuviedol vlastné tvrdenia o skutkových okolnostiach, uvádzal len tvrdenia právne namietajúc
neurčitosť žaloby ako aj vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru. Súd považoval za nesporné skutkové
okolnosti ohľadne uzatvorenia zmluvy, poskytnutia úveru, ručiteľského vyhlásenia, nesplácania úveru,
výzvy, vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru, doručovania výziev, špecifikáciu a výpočet žalovanej
sumy vyplývajúci z výpisu z medziúveru.

6. Súd prvej inštancie na daný právny vzťah aplikoval aj ustanovenia Občianskeho zákonníka, pretože
žalobca pri uzatváraní zmluvy o medziúvere a o stavebnom - spotrebiteľskom úvere vystupoval ako
veriteľ, t. j. osoba, ktorá konala v rámci svojej podnikateľskej činnosti, a žalovaní vystupovali ako
spotrebitelia, t. j. osoby, ktoré nekonali v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej

činnosti. Predmetnú zmluvu o stavebnom - spotrebiteľskom úvere treba považovať za zmluvu
spotrebiteľskú. Aplikáciou zásady lex specialis derogata lex generalis, t. j. pokiaľ špeciálny predpis
obsahuje odlišnú právnu úpravu, má prednosť pred všeobecným zákonom, je špeciálnou právnou
úpravou v prejednávanej veci zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ako aj ustanovenie
§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, upravujúce problematiku spotrebiteľského práva, čo má prednosť

pred všeobecnou právnou úpravou, ktorou je v tomto prípade Obchodný zákonník. Úver ako taký je
tzv. absolútny obchod, no úverová zmluva vykazuje znaky spotrebiteľskej zmluvy a v prípade duplicitnej
právnej úpravy rovnakých inštitútoch súkromného práva je aplikovaná právna úprava obsiahnutá v
Občianskom zákonníku.

7. Podľa záverov súdu prvej inštancie, žalovaní úver nesplácali riadne a včas, a tak ich žalobca
listom zo dňa 24.07.2015 vyzval na doplatenie omeškaných splátok do 10.08.2015 s upozornením na
vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru s požiadavkou okamžitého vrátenia celého zostatku úveru s
príslušenstvom pred dohodnutou dobou splatnosti. K vyhláseniu mimoriadnej splatnosti úveru došlo ku
dňu 16.09.2015 v zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Žalovaní boli v omeškaní so splácaním

úveru od januára 2015 s každou ďalšou splátkou a boli vyzvaní na doplatenie v lehote nie kratšej ako 15
dní, o čom svedčí výzva z 24.07.2015. Strata výhody splátok nastáva, keď si toto právo veriteľ uplatní
a môže si ho uplatniť najskôr až po uplynutí 3-mesačnej lehoty od omeškania dlžníka so zaplatením
splátky, čo bolo tiež splnené, pretože omeškanie nastalo prvýkrát so splátkou za mesiac február 2015
splatnou ku dňu 16.02.2015 v sume 79,73 eura s poukazom na upomienku zo dňa 04.03.2015. Žalovaní

do dňa vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru nevykonali už žiadne úhrady a ostávali v omeškaní so
splátkami úrokov z medziúveru za mesiac február až september 2015; na omeškanie boli upozornení
listom z 24.07.2015 a vyzvaní na doplatenie omeškanej sumy 478,38 eura na konto medziúveru,
predstavujúcu dlžné splátky za mesiace február až júl 2015 (6 x mesačná splátka 79,73 eura). Žalovaní
sa zároveň zaviazali uhrádzať mesačné splátky vkladov na konto sporenia v sume 49,13 eura mesačne.

Listom zo dňa 24.07.2015 boli upozornení, že popri sume 478,38 eura sú povinní ďalej uhradiť na
konto sporenia sumu 3.397,89 eura, predstavujúcu neuhradené splátky vkladov na konto sporenia za
mesiace marec 2015 až júl 2015 a nezaplatenú sumu 3.152,24 eura vyplatených súdnym exekútorom na
základe exekučných príkazov. Bola splnená aj tretia podmienka, že žalovaní boli na uplatnenie práva na
zaplatenie celej pohľadávky upozornení v lehote nie kratšej ako 15 dní. Až po uplynutí lehoty 3 mesiacov

nastáva strata výhody splátok v zmysle § 565 Občianskeho zákonníka.

8. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s názorom žalovaného 3/, že žalobca mu ako ručiteľovi neposkytol
možnosť splácania dlžnej sumy v splátkach, že neboli zachované práva ručiteľa, že sa dostal do
nevýhodnej situácie tým, že žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru a neumožnil mu splácať dlžnú

sumu v splátkach. Obsahom jeho záväzku ako ručiteľa je totiž uspokojiť pohľadávku veriteľa, len ak
ju neuspokojí dlžník. Jeho povinnosťou totiž nebolo splácať úver v splátkach, preto mu žalobca ani
nemal dôvod poskytovať možnosť splácania dlžnej sumy v splátkach, keďže žalovaní 1/ a 2/ ako dlžníci
úver nesplácali a stratili možnosť splácania dlhu v splátkach; obsah ručiteľského záväzku sa totiž riadiobsahom hlavného záväzku. Námietky žalovaných, že list, ktorým mali byť upozornení na možnosť
žalobcu vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, je nejasný, nezrozumiteľný a neurčitý, súd považoval za
neopodstatnené. Tento list bol kvalifikovaným upozornením žalovaných 1/ a 2/ a bolo možné z neho

vyvodiť dôvod vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru; list bol aj dostatočne určitý a aj spôsobilý vyvolať
následky,ktoréstýmtoúkonomzákonspája.Voznámeníovyhlásenímimoriadnejsplatnostimedziúveru
žalobca uviedol, že žalovaní boli v omeškaní s vkladmi na stavebnom sporení v dôsledku odúčtovania
peňažných prostriedkov na základe exekučného príkazu, ako aj splátkami úrokov z medziúveru, a
jedným z dôvodov na vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru je začatie nútenej exekúcie na hnuteľný

alebo nehnuteľný majetok. Súd to vyhodnotil tak, že žalobca mohol za daných okolností vyhlásiť
mimoriadnu splatnosť medziúveru. List žalobcu zo dňa 24.07.2015 obsahuje ako dôvod vyhlásenia
mimoriadnejsplatnostiúveruodúčtovaniefinančnýchprostriedkovzostavebnéhosporeniaavoznámení
o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru je ako dôvod zosplatnenia úveru uvádzaný okrem odúčtovania
peňažnýchprostriedkov,ktoréhonásledkomboloomeškanienaúčtestavebnéhosporenia,ajomeškanie
sosplátkamimedziúveruataktiežzačatienútenejexekúcienamajetokdlžníka.Vlistezodňa24.07.2015

žalobca žiadal doplatenie odúčtovanej sumy, prípadne omeškaných splátok vrátane mesačnej splátky
za mesiac júl 2015 v sume 3.397,89 eura na účet stavebného sporenia a sumy 478,38 eura na účet
medziúveru. Žalovaní boli v omeškaní s platením vkladov na účet zmluvy o stavebnom sporení a úrokov
z medziúveru po dobu dlhšiu ako tri mesiace, a teda boli splnené podmienky na vyhlásenie mimoriadnej
splatnosti úveru v zmysle článku VI. zmluvy.

9. Súd prvej inštancie žalobcovi priznal nárok na zaplatenie dlžnej sumy uplatňovanej titulom istiny a
sumy uplatňovanú titulom úrokov vyčíslených do vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru, pretože nárok
mal za preukázaný listinnými dôkazmi. Uvedené skutkové okolnosti žalovaní nerozporovali, bránili sa
len nedostatkom finančných prostriedkov, žiadali o možnosť splácania dlžnej sumy v splátkach, čo sa v

priebehu konania už zmenilo a žalovaný 1/ vyhlásil, že nie je schopný dlžnú sumu splácať v splátkach;
neuvádzaliinéskutkovéokolnosti,akouvádzalžalobca,ktorývyčíslildovyhláseniapredčasnejsplatnosti
úveru dlžnú istinu a dlžné úroky, voči čomu súd nemal výhrady a túto sumu žalobcovi priznal. Vzhľadom
na to súd žalobcovi priznal sumu 11.392,24 eura spolu so zmluvnými úrokmi ako aj s úrokmi z omeškania
s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu plnenia povinnosť ostatných žalovaných.

Žalovaný 1/ odvolanie nepodal. Medzi žalovanými 1/, 2/, 3/ existuje samostatné spoločenstvo a právne
úkony jedného zo žalovaných nemajú právne účinky voči ostatným žalovaným. Výrok I. rozsudku voči
žalovanému 1/ nadobudol právoplatnosť a súd rozhodol len o zvyšnej časti nároku. Súd priznal žalobcovi
aj nárok na zaplatenie úrokov.

10. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie len žalovaný 3/, ktorý s odkazom na
ustanovenie § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci. Súd podľa neho nesprávne právne posúdil vznik a výkon práva podľa §
565 Občianskeho zákonníka, v dôsledku čoho nesprávne posúdil existenciu žalovaného nároku, ďalej

nesprávne právne posúdil otázku záväznosti zmluvnými podmienkami k hlavnej zmluve, ktoré žalovaní
nepodpísali, a nesprávne vyhodnotil nárok žalobcu na zaplatenie úrokov. Súd teda nesprávne vyhodnotil
to, že došlo k účinnému zosplatneniu pohľadávky, keď list zo dňa 24.07.2015 považoval za právny úkon
podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Podľa neho neboli splnené zákonné podmienky vyplývajúce
z 53 ods. 9 a § 565 Občianskeho zákonníka. Právny úkon dodávateľa musí spĺňať podmienky jasnosti,

určitosti a zrozumiteľnosti a jeho forma musí korešpondovať s formou právneho úkonu, ktorým sa
zakladal spotrebiteľský záväzok; inak nevyvolá zamýšľané účinky. List zo dňa 24.07.2015 je z hľadiska §
53 ods. 9 Občianskeho zákonníka neurčitý a neplatný právny úkon, keďže žalobca presne nešpecifikoval
omeškanie a neučinil právny úkon podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka ako podmienku pre vznik
práva podľa § 565 Občianskeho zákonníka. Žalobcovi tak nevzniklo právo predčasne zosplatniť zvyšnú

časť poskytnutého úveru. Žalobca sa v priebehu konania snažil vyjadreniami dopĺňať obsah uvedeného
listu a neskôr aj modifikoval dôvod zakladajúci možnosť úver zosplatniť; v liste zo dňa 24.07.2015
odkázal na zaťaženie sporiaceho účtu exekúciu ako možný dôvod zakladajúci predčasné zosplatnenie
úveru uvedený v ustanovení čl. XIX. bod 3 Všeobecných podmienok, a to nie je omeškanie s úhradou
splátky, ako to predpokladá ustanovenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka. Začal tiež tvrdiť, že možný

dôvod zakladajúci právo na predčasné zosplatnenie úveru je vyjadrený v čl. VI. bod 3 zmluvy, čím bolo
omeškanie s úhradou splátok. Žalovaní sú spotrebiteľmi a v konaní so slabšou stranou platí výklad
pre spotrebiteľa priaznivejší. Akceptovanie opísaného postupu žalobcu podľa neho odporuje účelu § 53
ods. 9 Občianskeho zákonníka, ktoré súd síce správne aplikoval, ale ho nesprávne interpretoval, resp.nesprávne posúdil jednostranný právny úkon žalobcu - list zo dňa 24.07.2015, keď ho považoval za
riadny právny úkon. Podľa žalovaného 3/ bolo potrebné skúmať, či sa žalovaní zaviazali k povinnostiam,
porušenie ktorých je dôvodom zakladajúcim právo (možnosť) žalobcu za splnenie ostatných podmienok

úverpredčasnezosplatniť.SúdsatiežnezaoberalzáväznosťoupredloženýchVšeobecnýchpodmienok,
a to napriek tomu, že žalobca nepredložil také ich znenie, ktoré by bolo podpísané žalovanými, a
teda nepreukázal, že žalovaných s nimi oboznámil, vrátane ustanovenia čl. XIX. bod. 3, na ktoré
odkazoval v liste zo dňa 24.07.2015 akceptovanej súdom ako právnym úkonom, ktorým si mal splniť
povinnosť podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákona. Prípadné nahrádzanie preukázania oboznámenia

spotrebiteľa so zmluvnými podmienkami, resp. so všeobecnými obchodnými podmienkami, ktoré majú
byť pre neho záväzné a často predstavujú rozsahom väčší dokument ako samotná hlavná zmluva,
písomným vyhlásením spotrebiteľa o tom, že bol s nimi oboznámený, je neprijateľnou podmienkou podľa
§ 53 ods. 4 písm. l) Občianskeho zákonníka. Slovenská obchodná inšpekcia vo vzťahu k prehláseniu
spotrebiteľov v zmluve o tom, že boli oboznámení aj so všeobecnými obchodnými podmienkami ako
prílohou, konštatovala, že ide o neprijateľnú zmluvnú podmienku, čo má za následok, že na spotrebiteľa

je de facto prenášané dôkazné bremeno v otázke riadneho oboznámenia sa so zmluvnými podmienkami
a okolnosťami uzavretia úverovej zmluvy. Okrem toho súd nesprávne priznal žalobcovi aj odplatný úrok
až do úplného zaplatenia celej istiny. Pri predčasnom zosplatnení úveru veriteľovi vzniká totiž len nárok
na jednorazové vrátenie požičanej istiny úveru, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu zosplatnenia
úveru, lebo zánikom zmluvy podľa § 565 Občianskeho zákonníka zanikajú práva a povinnosti strán v

nej uvedené, teda aj povinnosť platiť úroky. Ak by sa aj pripustila správnosť priznania nároku žalobcovi
na zaplatenie istiny úveru, úrok vo výške 7,79 % ročne z dlžnej sumy súd nesprávne právne posúdil. S
ohľadom na to žalovaný 3/ žiadal napadnutý rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť, resp. ho zrušiť a vec
vrátiť súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

11. Žalobca sa vo vyjadrení k odvolaniu stotožnil s odôvodnením napadnutého rozsudku. Uviedol,
že k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti došlo ku dňu 16.09.2015 v súlade s ustanovením § 53 ods.
9 Občianskeho zákonníka. Žalovaní boli totiž v omeškaní so splácaním úveru od januára 2015 s
každou ďalšou splátkou, preto boli vyzvaní na doplatenie v lehote nie kratšej ako 15 dní, o čom svedčí
výzva zo dňa 24.07.2015. Ustanovenie § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka modifikuje ustanovenie §

565 Občianskeho zákonníka vo vzťahu k spotrebiteľským zmluvám. Podľa tohto ustanovenia je strata
výhody splátok podmienená charakterom spotrebiteľskej zmluvy, čo splnené bolo; strata výhody splátok
nastáva, keď si toto právo veriteľ uplatní a môže si ho uplatniť najskôr až po uplynutí 3-mesačnej
lehoty od omeškania dlžníka so zaplatením splátky, čo bolo taktiež splnené, pretože omeškanie nastalo
prvýkrát so splátkou za mesiac február 2015 splatnou ku dňu 16.02.2015 a žalobca si svoje právo

uplatnil v júli 2015. Rovnako bola splnená aj tretia podmienka, že žalovaní boli na uplatnenie práva na
zaplatenie celej pohľadávky upozornení v lehote nie kratšej ako 15 dní. Podľa žalobcu list, ktorým boli
žalovaní upozornení na možnosť vyhlásenia mimoriadnej splatnosti úveru, je jasný a zrozumiteľný a išlo
o kvalifikované upozornenie, z ktorého bolo možné jasne určiť a vyvodiť dôvod vyhlásenia mimoriadnej
splatnosti úveru. Listom zo dňa 24.07.2015 boli žalovaní 1/, 2/ upozornení na možnosť vyhlásenia

mimoriadnej splatnosti úveru, v dôsledku čoho mohol vyhlásiť mimoriadnu splatnosť medziúveru,
pretože uhrádzali na účet medziúveru splátky v sume 79,73 eura, no súčasne boli povinní uhrádzať aj
sumu 49,13 eura na účet stavebného sporenia; vo fáze medziúveru má totiž dlžník dva oddelené účty
- účet medziúveru, kde platí úroky z poskytnutej sumy, a účet stavebného sporenia, na ktorý poukazuje
vklady a ktorý zároveň podlieha exekúcii. List zo dňa 24.07.2015 obsahuje ako dôvod vyhlásenia

mimoriadnejsplatnostiúveruodúčtovaniefinančnýchprostriedkovzostavebnéhosporeniaavoznámení
o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru je ako dôvod zosplatnenia úveru uvádzaný okrem odúčtovania
peňažnýchprostriedkov,ktoréhonásledkomboloomeškanienaúčtestavebnéhosporenia,ajomeškanie
sosplátkamimedziúveruataktiežzačatienútenejexekúcienamajetokdlžníka.Žalovaníbolivomeškaní
s platením vkladov na účet zmluvy o stavebnom sporení a úrokov z medziúveru po dobu dlhšiu ako tri

mesiace, čím boli splnené dôvody pre vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru.

12. K námietke žalovaného 3/ ku kumulácii úrokov z úveru po vyhlásení mimoriadnej splatnosti s úrokmi
z omeškania žalobca poukázal na ustanovenie § 497 a § 502 ods. 1 Obchodného zákonníka. Moment
vzniku povinnosti dlžníka platiť úroky je zákonom výslovne uvedený a neodvíja sa od obsahu dohody

medzi stranami; je naviazaný na moment faktického poskytnutia peňažných prostriedkov dlžníkovi.
Konečný moment trvania tejto povinnosti dlžníka nie je síce v § 502 Obchodného zákonníka explicitne
uvedený, no je potrebné použiť na preklenutie tejto medzery v zákone čo najpodobnejšiu a najbližšiu
zákonnú úpravu v § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka. Ustanovenie § 565 Občianskeho zákonníkaneupravuje samostatný spôsob zániku záväzku, ale iba upravuje určité osobitosti vo vzťahu k spôsobu a
času plnenia záväzku, pri ktorom bolo pôvodne dohodnuté jeho plnenie v splátkach, avšak súčasne bolo
dohodnuté právo veriteľa požadovať zaplatenie celej pohľadávky v prípade omeškania dlžníka s plnením

splátok. Požadovanie zaplatenia celej pohľadávky veriteľom podľa § 565 Občianskeho zákonníka mení
otázku splatnosti jednotlivých častí pohľadávky, no nejde o zánik záväzku - tým je v tomto prípade až
skutočné splnenie dlhu. Dlžník je od okamihu predčasnej splatnosti úveru povinný vrátiť istinu spolu
s úrokmi, keďže tie sa stali podľa § 503 ods. 1 Obchodného zákonníka splatnými spolu s istinou, a
výška úrokov ako ceny úveru sa bude odvíjať od skutočného vrátenia peňažných prostriedkov veriteľovi.

Žalobca navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať mu náhradu trov konania.

13. Odvolací súd následne uznesením zo dňa 12. marca 2024 sp. zn. 12Co/25/2023 rozhodol tak, že
pripustil späťvzatie žaloby v časti týkajúcej sa žalovaného 3/, rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti
zrušil a konanie zastavil. (prvý výrok); žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a
dovolacieho konania nepriznal. (druhý výrok).

14. V štádiu odvolacieho konania po rozhodnutí dovolacieho súdu odvolací súd žalobcu vyzval, aby sa
vyjadril k námietkam žalovaného 3/, pre nezhodnotenie ktorých dovolací súd zrušil dovolaním napadnutý
rozsudok, a či o. i. trvá aj na podanej žalobe voči žalovanému 3/, najmä za situácie, že o priznaní
pohľadávkyvočižalovaným1/,2/akodlžníkomjeprávoplatnerozhodnuté.Žalobcanásledneoznámil,že

vzhľadom na to, že na žalovaného 3/ bol dňa 15.03.2022 vyhlásený konkurz, v rámci ktorého si žalobca
prihlásil svoju pohľadávku do konkurzu a následne došlo k jej splneniu rozvrhom výťažku z predmetného
konkurzu,terazužnevidídôvodnazaujatiestanoviskakžalovaným3/namietanejvadekonaniavzmysle
§ 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka pred využitím postupu podľa § 565 Občianskeho zákonníka a na
podanej žalobe voči nemu už netrvá. Odvolací súd potom vyzval na vyjadrenie k späťvzatiu žaloby

žalovaného 3/, ktorý dňa 23.02.2024 oznámil, že súhlasí so späťvzatím žaloby a žalobcu žiada zaviazať
k náhrade trov konania, ktoré v celom konaní vynaložil. Zároveň opísal jednotlivé úkony advokáta ako aj
nákladyprávnychslužiebaktomuprislúchajúcesumytrov.Podľanehovzhľadomnazáverydovolacieho
súdu sa jednoznačne javí, že jeho obrana bola opodstatnená a zjavne nie bezúspešná. Podľa neho bol
nárok žalobcu uplatnený neoprávnene, a z toho dôvodu by mal byť žalobca zodpovedný za výsledok

konania, najmä za jeho začatie a následné zastavenie, a to aj s prihliadnutím na späťvzatie návrhu,
vrátane jeho zodpovednosti za takto vyvolané trovy konania vzniknuté do roku 2021, ktoré bol žalovaný
3/ nútený znášať.

15. K žalobcom uvádzanému dôvodu späťvzatia žaloby, t. j. k oznámeniu žalobcu o úhrade jeho

pohľadávky žalovaným 3/ z rozvrhu výťažku v konkurznom konaní, do ktorého si žalobca svoju
pohľadávku prihlásil, sa žalovaný 3/ v tomto podaní nijako nevyjadril.

16. Odvolací súd rozhodujúc o späťvzatí žaloby bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a
contrario) postupoval v súlade s ustanovením § 370 ods. 1, 2 CSP. Z podania žalovaného 3/ zo dňa

23.02.2024 bolo zrejmé, že so späťvzatím žaloby súhlasil a nenamietal žalobcom uvádzaný dôvod
späťvzatia jeho žaloby, a teda nenamietal jeho tvrdenie, že dňa 15.03.2022 (t. j. ešte pred rozhodnutím
dovolacieho súdu) bol na neho vyhlásený konkurz a v rámci tohto konkurzu bola pohľadávka žalobcu
rozvrhom výťažku uspokojená. Toto tvrdenie žalobcu žalovaný 3/ vo svojom podaní nepoprel a voči
tomu nevzniesol žiadne námietky. Pri rozhodovaní o späťvzatí žaloby odvolací súd vychádzal z toho, že

právo disponovať so žalobou má výlučne žalobca, ktorý svojím späťvzatím s ohľadom na jeho obsah
(§ 124 ods. 1 CSP) prejavil voči súdu vôľu, aby sa už voči žalovanému 3/ nekonalo a o veci meritórne
nerozhodovalo. V tomto prípade odvolací súd urobil záver, že sú dané podmienky na pripustenie
späťvzatia žaloby, lebo žalobcom požadovaná suma bola podľa jeho oznámenia po podaní odvolania
a po rozhodnutí odvolacieho súdu uhradená v rámci konkurzu vyhlásenom na majetok žalovaného 3/ a

nie je už dôvod na ďalšie vedenie konania. Podľa tvrdenia žalobcu žalobou uplatnená pohľadávka bola
uhradená, žalovaný 3/ v reakcii na späťvzatie žaloby nesúhlas so späťvzatím žaloby neprejavil a zároveň
tvrdenie žalobcu o dôvode späťvzatia žaloby nepoprel a nijako nenamietal, že pohľadávku žalobcu
daným spôsobom uspokojil. Preto v zmysle citovaného ustanovenia procesného predpisu odvolací súd
toto späťvzatie žaloby pripustil, rozsudok súdu prvej inštancie v časti týkajúcej sa žalovaného 3/ zrušil

a konanie zastavil.

17. Odvolací súd poznamenal, že znenie Civilného sporového poriadku v súvislosti s náhradou trov
konania neprevzalo ustanovenie § 146 ods. 1 písm. c) OSP, platného a účinného do 30.06.2016,ktoré upravovalo možnosť všeobecného súdu rozhodnúť o trovách konania tak, že žiaden z účastníkov
nemá nárok na náhradu trov konania, ak bolo konanie zastavené. V súčasnosti platné a účinné
ustanovenie § 256 ods. 1, 2 CSP v prípade zastavenia konania spája povinnosť nahradiť trovy konania

s procesným zavinením zastavenia konania (odsek 1), prípadne so zavinením vzniku trov, ktoré by inak
neboli vznikli (odsek 2). V niektorých prípadoch v záujme spravodlivého vyriešenia otázky povinnosti
nahradiť trovy konania za špecifických skutkových okolností konaní možno aplikovať aj čl. 4 ods. 2
základných princípov CSP, v zmysle ktorého ak nieto výslovného ustanovenia, na základe ktorého
by bolo možné vec prejednať a rozhodnúť, súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú

by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a
princípy, na ktorých spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných
vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych
autorít. V tomto prípade žalovaný 3/ v priebehu konania neuznával pohľadávku uplatnenú žalobcom
voči nemu ako ručiteľovi úverových dlžníkov, žalovaných 1/, 2/, za opodstatnenú. Je zrejmé, že v
dôsledku rozhodnutia dovolacieho súdu, ktorým bol zrušený rozsudok odvolacieho súdu týkajúci sa jeho

povinnosti platenia ručiteľského záväzku, nebolo o jeho povinnosti zaplatenia právoplatne rozhodnuté, t.
j. nebolo rozhodnuté, že tento žalovaný bol povinný zaplatiť žalobcovi ním požadovanú sumu finančných
prostriedkov. Napriek tomu k uspokojeniu pohľadávky žalobcu žalovaným 3/ ako ručiteľom z úverovej
zmluvy došlo rozvrhom výťažku v konkurznom konaní, čo žalovaný 3/ nijako nepoprel, pričom túto
skutočnosť súdu ani len neoznámil. Rovnako uspokojenie pohľadávky žalobcu uvedeným spôsobom

súdu neoznámil ani žalobca. Stalo sa tak až v priebehu tohto obnoveného odvolacieho konania v
dôsledku rozhodnutia dovolacieho súdu, kedy to oznámil žalobca na výslovný dopyt odvolacieho súdu.

18. S ohľadom na uvedené odvolací súd rozhodujúc o trovách celého konania vychádzal zo zákonného
ustanovenia § 256 ods. 1 CSP, podľa ktorého ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná

náhradu trov konania protistrane. Iný spôsob rozhodnutia o trovách konania CSP pre prípad zastavenia
konania v podstate neupravuje. Keďže v tomto prípade dochádza k zastaveniu sporového konania v
dôsledku späťvzatia žaloby pre správanie sa žalovaného 3/, zo strany ktorého došlo k uspokojeniu
pohľadávky žalobcu, tak na jeho strane odvolací súd videl z procesného hľadiska aj zodpovednosť
za zastavenie konania ako takého. Pokiaľ žalobca žalobu zobral späť pre správanie sa žalovaného

3/, spočívajúce v úhrade žalovanej sumy po začatí konania, potom bolo potrebné konštatovať, že
zastavenie konania z procesného hľadiska zavinil tento žalovaný. Žalobca v tomto prípade žalobu zobral
späť len pre správanie sa žalovaného z dôvodu úhrady žalovanej sumy (hoci v rámci vyhláseného
konkurzu), čo žalovaný 3/ nijako nepoprel a odvolaciemu súdu ani neoznámil a neopísal podrobnejšie
okolnosti uspokojenia pohľadávky žalobcu. Odvolací súd preto posúdil jeho návrh na priznanie náhrady

trov celého konania voči žalobcovi ako nezodpovedajúci ustanoveniu § 256 ods. 1 CSP. Vzhľadom
na celkový výsledok súdneho konania vedenému voči žalovanému 3/ by náhrada trov konania podľa
§ 256 ods. 1 CSP mala patriť žalobcovi, ktorý ako strana sporu nezapríčinil zastavenie konania voči
žalovanému 3/ z dôvodu uspokojenia jeho pohľadávky. Žalobca sa náhrady trov konania v súvislosti so
späťvzatím žaloby nedožadoval a nedomáhal a nijako ani na podanie žalovaného 3/ zo dňa 23.02.2024

nereagoval a nekomentoval ho, hoci ho na to odvolací súd dňa 29.02.2024 vyzval. Odvolací súd preto
postupujúc podľa § 396 ods. 1, § 453 ods. 3 a § 262 ods. 1 CSP rozhodol tak, že žalobcovi nárok na
náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania voči žalovanému 3/ nepriznal.

19. Proti výroku rozsudku odvolacieho súdu o trovách konania podal žalovaný 3/ dovolanie, v ktorom

navrhol, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok odvolacieho súdu v napadnutej časti zrušil
a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Prípustnosť dovolania odôvodňoval § 420 písm. f) CSP majúc za
to, že odvolací súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil uskutočňovanie jemu patriacich
procesných práv v miere porušujúcej právo na spravodlivý proces.

20. Uviedol, že tak ako čiastočne vyplýva z odôvodnenia napadnutého uznesenia odvolacieho súdu
(bod 23. a nasl.) odvolací súd neuvádza všetky podstatné skutočnosti a javí sa, že svoj postup pred
zastavením konania opisuje čiastočne selektívne. Napriek výslovnej výzve súdu žalobca oznámil, že
vzhľadom na to, že na žalovaného 3/ bol dňa 15.03.2022 vyhlásený konkurz, v rámci ktorého si žalobca
prihlásil svoju pohľadávku do konkurzu a následne došlo k jej splneniu rozvrhom výťažku z predmetného

konkurzu, teraz už nevidí dôvod na zaujatie stanoviska k žalovaným 3/ namietanej vade konania v
zmysle § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka pred využitím postupu podľa § 565 Občianskeho zákonníka
a na podanej žalobe voči nemu už netrvá. Odvolací súd potom vyzval na vyjadrenie k späťvzatiu žaloby
žalovaného 3/, ktorý dňa 23.02.2024 oznámil, že súhlasí so späťvzatím žaloby a žalobcu žiada zaviazaťk náhrade trov konania, ktoré v celom konaní vynaložil. Zároveň opísal jednotlivé úkony advokáta, ako aj
nákladyprávnychslužiebaktomuprislúchajúcesumytrov.Podľanehovzhľadomnazáverydovolacieho
súdu sa jednoznačne javí, že jeho obrana bola opodstatnená a zjavne nie bezúspešná. Podľa neho bol

nárok žalobcu uplatnený neoprávnene, a z toho dôvodu by mal byť žalobca zodpovedný za výsledok
konania, najmä za jeho začatie a následné zastavenie, a to aj s prihliadnutím na späťvzatie návrhu,
vrátane jeho zodpovednosti za takto vyvolané trovy konania vzniknuté do roku 2021, ktoré bol žalovaný
3/ nútený znášať. Okrem toho však bolo predmetom výzvy (č. l. 480) súdu, aby žalovaný 3/ urýchlene,
najneskôr do 7 dní oznámili, ako navrhuje rozhodnúť o trovách konania, teda či si uplatňuje trovy

konania alebo navrhuje rozhodnúť, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania. Súd však
akokoľvek nevyzval žalovaného 3/, aby sa vyjadril k žalobcom uvádzanému dôvodu späťvzatia žaloby,
t. j. k oznámeniu žalobcu o úhrade jeho pohľadávky žalovaným 3/ z rozvrhu výťažku v konkurznom
konaní, do ktorého si žalobca svoju pohľadávku prihlásil. Z tohto dôvodu, keďže výzva akokoľvek, ani
len náznakom nesmerovala k výzve na vyjadrenie sa k meritu veci, t. j. výške uplatňovanej pohľadávky,
a jednoznačne išlo len o výzvy na vyjadrenie sa k dispozitívnemu procesnému úkonu žalobcu s jeho

žalobou, žalovaný 3/ sa k oznámeniu žalobcu o úhrade jeho pohľadávky žalovaným 3/ z rozvrhu výťažku
v konkurznom konaní, do ktorého si žalobca svoju pohľadávku prihlásil nevyjadril, ako uvádza súd.
Žalovaný 3/ to však považoval za vytrhnuté z kontextu, keď súd, podľa všetkého pre účely nepriznania
náhrady trov zdôrazňuje, že sa žalovaný 3/ nevyjadril k jeho úhrade pohľadávky, napriek tomu, že na
to súd žalovaného 3/ vôbec nevyzýval.

21. Na druhú stranu, napriek tomu, že súd vyzýval žalobcu, aby sa písomne vyjadril k aktuálnej výške
žalovanej sumy voči žalovanému 3/, tento tak neurobil, čo odvolací súd v odôvodnení obišiel, a to
napriek tomu, že ide pre rozhodnutie o náhrade trov konania o kľúčovú skutočnosť. Je pritom zrejmé,
že žalovaný 3/ nemal legitímny dôvod na nesúhlas so späťvzatím žaloby, keď s ohľadom na skoršie

rozhodnutie dovolacieho súdu v merite veci bolo zrejmé, že je možné predpokladať, že žalobca nebude
v spore so žalovaným 3/ úspešný. Nie je preto vzhľadom na vyššie uvedené korektný záver odvolacieho
súdu v bode 27. odôvodnenia uznesenia, že by z podania žalovaného 3/ zo dňa 23.02.2024 malo byť
zrejmé,žesospäťvzatímžalobysúhlasilanenamietalžalobcomuvádzanýdôvodspäťvzatiajehožaloby,
a teda nenamietal jeho tvrdenie, že dňa 15.03.2022 (t. j. ešte pred rozhodnutím dovolacieho súdu)

bol na neho vyhlásený konkurz a v rámci tohto konkurzu bola pohľadávka žalobcu rozvrhom výťažku
uspokojená, keď na to nebol odvolacím súdom vyzvaný, keď na druhú stranu zodpovednosť žalobcu
za zastavenie konania zrejme vyjadril tým, že žiadal zaviazať žalobcu k náhrade trov konania, tzn.
nesúhlasil, aby súd rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania, keďže obrana
žalovaného v 3/ rade bola opodstatnená, tzn. zjavne nie bezúspešná a naopak, nárok žalobcu uplatnený

neoprávnene a preto výslovne uviedol, že žalobca by mal byť zodpovedný za výsledok konania (jeho
zastavenie). Nebol dôvod popierať alebo namietať zjavne nepravdivé tvrdenie žalobcu, že v rámci
konkurzu bola pohľadávka žalobcu rozvrhom výťažku uspokojená, keď je zrejmé, že v rámci konkurzu,
z podstaty veci, nie je možné pohľadávku veriteľa uspokojiť v plnom rozsahu, čo by napokon vylučovalo
vyhlásenie konkurzu na dlžníka vôbec, keďže predpokladom vyhlásenia konkurzu je skutočnosť, že

majetok dlžníka nestačí na uspokojenie pohľadávok veriteľov. Pripomenul naviac, že účinkom konkurzu
niejezastaveniesúdnychkonaní,alelenprerušenie,pričomžalovaný3/predpokladal,nazákladetýchto
notoriet (nemožnosť uspokojiť v konkurze pohľadávku v plnom rozsahu a len prerušenie, nie zastavenie
súdneho konania), že žalobca neberie žalobu späť z dôvodu uspokojenia uplatnenej pohľadávky, ktorú
okrem toho predpokladám vymáhal aj proti primárnym dlžníkom, voči ktorým bolo konanie právoplatne

skončené jej priznaním, no dôvodom je skôr záujem žalobcu nenavyšovať ďalším konaním jeho trovy,
ktoré bude v konečnom dôsledku znášať. V tejto súvislosti zdôraznil, že žalobca na uvedené podanie
žalovaného 3/, v ktorom tento vyčíslil trovy konania, vrátane uvedenia výslovnej zodpovednosti žalobcu
za ich vznik, a teda legitímnu žiadosť žalovaného 3/ o ich náhradu žalobcom, žalobca ani nereagoval.
Logikou odvolacieho súdu v bode 27. odôvodnenia ich teda nepoprel a ani nenamietal, že by ich mal

žalovanému 3/ nahradiť. Z uvedených dôvodov, preto nemohol súd urobiť záver, že sú dané podmienky
na pripustenie späťvzatia žaloby, lebo žalobcom požadovaná suma bola podľa jeho oznámenia po
podaní odvolania a po rozhodnutí odvolacieho súdu uhradená v rámci konkurzu vyhlásenom na majetok
žalovaného 3/ a nie je už dôvod na ďalšie vedenie konania, keď to jednak samotná podstata konkurzu
vylučuje a jednak, žalobca sa k rozsahu uspokojenia pohľadávky v konkurze napriek výslovnej výzve

súdu ani nevyjadril.

22. Vlastným jednoduchým šetrením žalovaný 3/ vo verejne prístupných rezortných, resp. súdnych
registroch a databázach zistil, že pohľadávka žalobcu bola z výťažku uspokojená len v rozsahu 1.145,26eura, tzn. len v rozsahu cca 8,41 %, čo nevyhnutne znamená, že žalobca svojím podaním zaviedol
súd, keď sa ohľadom vymáhanej pohľadávky a jej uspokojenia vyjadril nepravdivo. Zároveň podotkol,
že konkurzné konanie viedol Okresný súd Nitra, tzn. tieto skutočnosti mohli a mali byť súdu známe

aj z vlastnej činnosti. Z vyššie uvedeného je zrejmé, že odvolací súd, ak nevyzval žalovaného 3/,
rovnako ako žalobcu, aby sa vyjadril aj k aktuálnej výške žalovanej sumy voči žalovanému 3/ a
následne svoje rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania založil na nesprávnom, naviac na
základe nepravdivej informácie od žalobcu, založenom závere, že uplatnená pohľadávka bola uhradená,
znemožnil žalovanému 3/ realizáciu jeho procesných oprávnení na náhradu trov konania a zmaril

možnosť spravodlivého uplatnenia jeho legitímneho nároku na ich náhradu. Zároveň je zrejmé, že aj
bez vyjadrenia žalovaného 3/ zastavenie konania procesne zavinil žalobca.

23. Ďalej žalovaný 3/ namietal, že súd nepostupoval ani tak, ako sám avizuje, že mal postupovať v
niektorých prípadoch v záujme spravodlivého vyriešenia otázky povinnosti nahradiť trovy konania za
špecifických skutkových okolností konaní, kedy možno aplikovať aj čl. 4 ods. 2 základných princípov

CSP, v zmysle ktorého ak nieto výslovného ustanovenia, na základe ktorého by bolo možné vec
prejednať a rozhodnúť, súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol
sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých
spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce
stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít. Je pritom

jednoznačné, že priznanie náhrady trov konania žalovanému 3/ by bolo v súlade s princípmi všeobecnej
spravodlivostiaprincípmi,naktorýchspočívaCivilnýsporovýporiadoktak,žebyvýsledkomnepochybne
bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú
rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, a to či už s ohľadom na postavenie žalovaného 3/,
ktorý bol spotrebiteľom, ktorý nebol primárnym dlžníkom žalobcu, ktorého argumentácia v spore

bola legitímna, opodstatnená, tzn. zjavne nie bezúspešná a naopak, že nárok žalobcu bol uplatnený
neoprávnene, že žalobca neodpovedal na výslovnú výzvu súdu, resp. že odpovedal zavádzajúcim
spôsobom a napokon, že žalobca nereagoval ani na vyjadrenie žalovaného 3/ ohľadom náhrady trov
konania a ich vyčíslenie, keď žalovaný 3/ žiadal, aby mu ich, ako strana zodpovedná za zavinené
zastavenie konania, nahradil žalobca.

24. V súvislosti s bodom 30. odôvodnenia napadnutého uznesenia len podotkol, že nebolo povinnosťou
žalovaného 3/ oznamovať čiastočné uspokojenie uplatnenej pohľadávky z rozvrhu v konkurze, keď bolo
predovšetkýmpovinnosťoužalobcujejuspokojenieoznámiť,atoprípadnevrátanerozsahuvymoženého
plnenia od žalovaných 1/ a 2/, ktorou informáciou mohol disponovať jedine žalobca a určite nie žalovaný

3/, a to tým skôr, ak sa na uvedené súd výslovne žalobcu dopytoval. Rozhodnutie o nepriznaní náhrady
trov konania je naviac prekvapivé, vzhľadom na úspešné dovolanie žalovaného 3/, podľa ktorého dal
dovolací súd jednoznačne za pravdu žalovanému 3/ aj ohľadom odvolacích dôvodov, pričom uvedené
žalovaný 3/ namietal prakticky počas celého konania, a to už aj v konaní pred súdom prvej inštancie.

25. Na základe uvedeného mal za to, že rozhodnutie nie je dostatočne presvedčivo a relevantne
odôvodnené v rozhodujúcej skutočnosti, ktorá je určujúcou pre rozhodnutie o nároku na náhradu trov
konania, t. j. ohľadom zavinenia zastavenia konania, keď jednoznačne a objektívne nie je pravdou, že
by v tomto prípade došlo k zastaveniu sporového konania v dôsledku späťvzatia žaloby pre správanie
sa žalovaného 3/, zo strany ktorého došlo k uspokojeniu pohľadávky žalobcu, nie je odôvodnený ani

záver súdu v tom, že na jeho strane odvolací súd videl z procesného hľadiska aj zodpovednosť za
zastavenie konania ako takého. Javí sa skôr, že žalobca žalobu zobral späť nie pre správanie sa
žalovaného 3/, keďže tejto žalovanú sumu po začatí konania žalobcovi neuhradil, nie je odôvodnené
konštatovať, že zastavenie konania z procesného hľadiska zavinil žalovaný 3/. Je zároveň zrejmé, že
žalobca žalobu zobral späť de facto bez udania dôvodu, resp. bez toho, aby išlo o reakciu na správanie

sa žalovaného, keďže tento objektívne nemohol uplatnenú pohľadávku v plnom rozsahu uhradiť, a
preto žalobca nemohol žalobu zobral späť len pre správanie sa žalovaného z dôvodu úhrady žalovanej
sumy. Ak teda súd nepristupoval v otázke skúmania podmienok zodpovednosti za zastavenie konania
rovnocenne k žalobcovi a žalovanému 3/, ktorého ohľadom úhrady nijako nedopytoval a na druhú stranu
sa vo vzťahu k žalobcovi uspokojil s neúplnou a zjavne objektívne nepravdivou informáciou (o úhrade

pohľadávky z výťažku v konkurze), nie je dostatočne relevantne odôvodnený záver súdu o tom, že je
potrebné pričítať procesné zavinenie zastavenia konania žalovanému 3/ a v takom prípade by trovy
konania žalovaného 3/ musel znášať žalobca. Opätovne podotkol, že na vyjadrenie sa k skutočnostiam,
na ktoré odkazuje odvolací súd v závere bodu 31. odôvodnenia napadnutého uznesenia, t. j. podrobnejšíoznam alebo opis okolností uspokojenia pohľadávky žalobcu, nebol žalovaný 3/ súdom vyzvaný – na
rozdiel od žalobcu, ktorý na to však nereagoval, s čím sa súd bez ďalšieho uspokojil.

26. Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu uviedol, že uznesenie Krajského súdu v Nitre č. k.
12Co/25/2023-492 zo dňa 12.03.2024 považoval za vecne správne a navrhol, aby dovolací súd
dovolanie zamietol.

27. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodnutie odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie

konanie, z dôvodu, že konanie bolo zaťažené vadou podľa § 420 písm. f) CSP. V odôvodnení uviedol,
že odvolací súd pri svojom rozhodnutí o náhrade trov konania v bode 30 - 32 konštatoval, že k
uspokojeniu pohľadávky žalobcu žalovaným 3/ ako ručiteľom z úverovej zmluvy došlo rozvrhom výťažku
v konkurznom konaní, čo žalovaný 3/ nijako nepoprel, pričom túto skutočnosť súdu ani len neoznámil.
Rovnako uspokojenie pohľadávky žalobcu uvedeným spôsobom súdu neoznámil ani žalobca. Stalo sa
tak až v priebehu obnoveného odvolacieho konania v dôsledku rozhodnutia dovolacieho súdu, kedy

to oznámil žalobca na výslovný dopyt odvolacieho súdu. Keďže v tomto prípade došlo k zastaveniu
sporového konania v dôsledku späťvzatia žaloby pre správanie sa žalovaného 3/, zo strany ktorého
došlo k uspokojeniu pohľadávky žalobcu, tak na jeho strane odvolací súd videl z procesného hľadiska
aj zodpovednosť za zastavenie konania ako takého. Pokiaľ žalobca žalobu zobral späť pre správanie
sa žalovaného 3/, spočívajúce v úhrade žalovanej sumy dovolací súd konštatoval, že pokiaľ žalovaný

3/ namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutia odvolacieho súdu, namietal tak dôvodne. Odvolací súd vo
svojom rozhodnutí konštatoval, že žalovaná suma bola výťažkom v konkurznom konaní uspokojená,
neskúmajúc však ani výšku uspokojenej pohľadávky uspokojac sa s tým, že žalobca aktuálnu výšku
žalovaného nároku opakovane neuviedol, a takisto ani žalovaný 3/, ktorý však na uvedenie výšky nároku
vyzvaný nebol. Preto dovolací súd uviedol, že odôvodnenie rozhodnutia je v rozpore s obsahom spisu

a jeho záver uvedený v odôvodení je nejasný, vnútorne rozporný, bez uvedenia jasných dôvodov, na
ktorých založil svoje rozhodnutie, nakoľko neskúmal správanie žalovaného 3/ spočívajúce v uspokojení
žalovaného nároku, a to či predmetný nárok bol uspokojený celkom resp. v relevantnom rozsahu
(žalobou tvrdený), čím by žalovaný 3/ uznal dôvodnosť podanej žaloby (z procesného hľadiska), a
vyvolal tým na strane žalobcu nevyhnutnosť späťvzatia podanej žaloby ešte pred vydaním samotného

meritórneho rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené, dovolanie žalovaného 3/ je za takejto situácie
dôvodné, pretože v ňom opodstatnene namietal, že odvolací súd mu nesprávnym procesným postupom
znemožnil, aby ako strana uskutočňoval jemu patriace procesné práva v miere porušujúcej právo
na spravodlivý proces. Dovolací súd ďalej uviedol, že ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti
vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách

pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§ 453 ods. 3 CSP). Ak bolo rozhodnutie zrušené a
ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní
právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 CSP).

28. Žalobca vo vyjadrení k uzneseniu Najvyššieho súdu chronologicky zhrnul stav konania, ktorý podľa

jeho názoru zostal nedoriešený voči žalovanému 3/. Uviedol, že relevantnou informáciou bola len
skutočnosť, že na majetok žalovaného 3/ bol v priebehu súdneho konania vyhlásený konkurz sp. zn.
27Odk/54/2022. Žalobca sa k predchádzajúcej výzve súdu na vyjadrenie nevyjadril, pretože vzhľadom
na exaktnú dikciu ustanovenia § 167e ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o
zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácií“) mal za to, že

akékoľvek vyjadrenie bude už nerelevantné. Poukázal na ustanovenie § 161 ods. 1, 2, 3 CSP, § 47 ods.
1, § 166 ods. 1, § 167e ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácií. Žalovaný 3/ podal na Okresný súd
Nitra prostredníctvom svojho zástupcu Centra právnej pomoci návrh na vyhlásenie konkurzu fyzickej
osoby podľa štvrtej časti zákon o konkurze a reštrukturalizácií. V zmysle zákonnej úpravy oddlženia
fyzickej osoby, návrh na vyhlásenie konkurzu podľa štvrtej časti zákon o konkurze a reštrukturalizácií je

oprávnený podať dlžník, ktorý je fyzickou osobou. Ak je následne na základe tohto návrhu vyhlásený
konkurz na majetok dlžníka podľa § 167a ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácií, súd je povinný
bez zbytočného odkladu zastaviť súdne konania, v ktorých sa uplatňuje nárok (pohľadávka), ktorý je
potrebné prihlásiť do konkurzu, pretože môže byť uspokojený iba v konkurze (§ 166a) alebo ak ide
o nárok vylúčený z uspokojenia, tzv. nevymáhateľná pohľadávka (§ 166b). V návrhovom konaní na

vyhlásenie konkurzu bol žalovaný 3/ (v uvedenom konaní dlžník) zastúpený zástupcom, ktorý ho mal
poučiť o zákonných následkoch konkurzu. Jedným z týchto následkov je v súlade s vyššie citovaným
ustanovením § 167e ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácií zastavenie súdnych konaní ex offo.
Krajský súd v Nitre ako odvolací súd po viac ako roku od doručenia rozhodnutia o dovolaní žalobcovi,vyzval žalobcu listom zo dňa 12.01.2024 na jeho vyjadrenie v zmysle záverov Najvyššieho súdu SR. V
tomto momente žalobca spoliehajúc sa na predvídateľnosť súdnych rozhodnutí posúdených v súlade so
zákonnými ustanoveniami, sám z vlastnej iniciatívy oznámil konajúcemu súdu skutočnosť o konkurze

na majetok žalovaného 3/, keďže súd neprihliadal k uvedenej skutočnosti ex offo. Pripomíname, že
konkurz bol iniciovaný zo strany žalovaného 3/. Podstatnou informáciu z vyjadrenia žalobcu zo dňa
19.02.2024 pre súd mal byť fakt o konkurze, ktorý vyvoláva právne následky. Žalobca k svojmu podaniu
zo dňa 19.02.2024 uviedol, že v žiadnom prípade ho nemožno považovať za späťvzatie žaloby podľa
CSP a slovné vyjadrenia žalobcu mimo základnú informáciu o konkurze voči žalovanému 3/ sú úplne

irelevantné na priebeh tohto súdneho konania. Súdne konanie malo byť zastavené priamo súdom
bez toho, aby musel žalobca pripomenúť súdu verejne známy fakt. Rovnako je vo veci bezpredmetné
podanie žalovaného 3/ zo dňa 23.02.2024, ktorým súhlasil so späťvzatím žaloby a žiadal náhradu trov
konania. Vo výzve súdu zo dňa 28.02.2024 pre žalovaného 3/ si súd exktenzívne vyložil obsah podania
žalobcu keď ho posúdil ako späťvzatie žaloby a vôbec ho nemal žalovanému zasielať na vyjadrenie.
Žalobca si nedokáže vysvetliť čo viedlo právneho zástupcu žalovaného 3/ k domnienke o to, že účinkom

konkurzu nie je zastavenie súdneho konania, ale len jeho prerušenie. Žalovaný 3/ je fyzickou osobou
a zákon o konkurze a reštrukturalizácií rozlišuje osobitnú právu úpravu konkurzu formou tzv. oddlženia,
ktoré má svoje špecifické odchýlky od „klasického“ konkurzu. Žalobca nepovažuje za potrebné sa
vôbec vyjadrovať k sume, ktorá mu bola uhradená z výťažku konkurzu, lebo táto informácia je rovnako
verejnedostupnáakoinformáciaokonkurzeaabsolútnenepodstatnápreprebiehajúcekonanie.Navrhol

rozhodnúť v súlade s právnymi predpismi a berúc na zreteľ konkurz vyhlásený na majetok žalovaného
3/ Okresným súdom Nitra sp. zn. 27Odk/54/2022.

29. Žalovaný 3/ vo vyjadrení k rozhodnutiu Najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/122/2024 zo dňa 31.07.2025
uviedol, že žiada, aby odvolací súd priznal žalovanému 3/ náhradu trov konania v plnom rozsahu a

to vrátane trov dovolacieho konania a trov odvolacieho konania vedeného pod sp. zn. 12Co/46/2025.
Ďalej uviedol, že s uznesením Najvyššieho súdu súhlasil, aj čo sa týka jeho dôvodov. Zdôraznil, že aj
podľa Ústavného súdu SR ustanovenie § 256 CSP modifikuje v otázke náhrady trov konania všeobecnú
zásadu úspechu vo veci zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie zastavenia konania. V dôsledku
toho je teda povinná nahradiť trovy konania tá zo strán, ktorá procesne zavinila zastavenie konania,

keď pojem procesné zavinenie sa v intenciách ustanovenia § 256 CSP posudzuje výlučne z procesného
hľadiska. S odkazom na rozhodnutia najvyšších súdnych autorít (a ich dôvody) je podľa dovolacieho
súdu štandardným prípadom zastavenia konania zastavenie konania z dôvodu späťvzatia žaloby, tak
ako tomu bolo aj v predmetnej veci. V zmysle ustálenej judikatúry všeobecných súdov interpretujúcej
aplikáciu dotknutej zásady zodpovednosti za zavinenie v situáciách, aká podľa dovolacieho súdu nastala

aj v prejednávanej veci, zásadne platí, že pokiaľ navrhovateľ zoberie svoj návrh späť, zastavenie
konania zavinil a je preto povinný uhradiť odporcovi trovy konania (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 5MCdo/12/2008), iba žeby bolo preukázané, že späťvzatie žaloby bolo odôvodnené
neskorším správaním žalovaného, ktorý sa celkom či v relevantnom rozsahu zachoval v zmysle žalobnej
požiadavky (viď napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7MCdo/4/2010).

Uviedol, že nárok žalobcu nebol žalovaným 3/, ktorý bol naviac v subsidiárnom postavení ručiteľa,
uspokojený ani celkom, ani v relevantnom rozsahu (viď. žalobou tvrdený nárok vo výške 13.613,16
eur s príslušenstvom vs. uspokojenie z rozvrhu v rozsahu 1.145,26 eura, tzn. len cca 8,41 % istiny,
tzn. pri zohľadnení príslušenstva v rozsahu ešte nižšom, ako 8,41 %, konkrétne cca 5,82 %). Rovnako
nemožno uspokojenie z rozvrhu konkurzného konania považovať ani za dobrovoľné plnenie žalovaného

3/, ktorý by konal v súlade s názorom žalobcu vyjadreným v žalobe a svojím konaním potvrdil existenciu
žalovanej povinnosti jej dobrovoľným splnením. Uspokojenie žalobcu v konkurze naviac predpokladalo
prihlásenie pohľadávky do konkurzu, kde žalobca prihlásil dokonca pohľadávku nominálne vyššiu, akú
v istine uplatňovala v tomto konaní (13.616,16 EUR vs. 19.675,11 EUR), keď podľa všetkého nárast
predstavovalo zákonné príslušenstvo v podobe úrokov z omeškania. Z podstaty veci je teda zrejmé, že

žalovaný 3/ nikdy neuznal ani dôvodnosť podanej žaloby, čo napokon vyplývalo aj z jeho konzistentného
postoja k podanej žalobe, kedy bol v obrane de facto (procesne) aktívnejší, než primárni dlžníci, žalovaní
v 1/ a 2/. Ani z vyššie dotknutých hľadísk, na ktoré s odkazom na rozhodnutia najvyšších súdnych autorít
poukázal aj dovolací súd, odvolací nemohol, a nemôže ani aktuálne, dospieť k záveru, že by žalovaný
3/ zavinil zastavenie konania.

30. Žalovaný 3/ k vyjadreniu žalobcu uviedol, že zotrváva na skoršej požiadavke priznať žalovanému
3/ náhradu trov konania v plnom rozsahu, a to vrátane náhrady trov dovolacieho konania a aj aktuálne
vedenéhokonanianaodvolacomsúde.Fakt,žežalobcasámuvádza,žesivkonkurznomkonaníprihlásil(musel prihlásiť) pohľadávku, bez čoho by, nemohlo prísť k akémukoľvek prípadnému uspokojeniu
z rozvrhu v konkurznom konaní, potvrdzuje skutočnosť rozhodujúcu pre toto konanie, že akékoľvek
uspokojenie žalovanej pohľadávky v konkurze nepredstavuje (nemôže predstavovať) pre vyhodnotenie

zavinenia zastavenia konania dobrovoľné plnenie žalovaného 3/, nie to v uvádzanom nepodstatnom
rozsahu (8,41 % resp. 5,82 %)! Na druhú stranu, ako nesprávny a odporujúci objektívnej realite odmietol
záver žalobcu, podľa ktorého vyhlásením konkurzu na majetok žalovaného 3/ žalobca mal stratiť
legitímnumožnosťvymáhaťvočinemupohľadávku,ktorábolapredmetomuvedenéhosúdnehokonania,
keď ju vymáhala, resp. prihláškou uplatnila práve v konkurznom konaní, kde naviac bola aj čiastočne

uspokojená, byť v nepodstatnom, až mizivom rozsahu. Rozporoval aj záver žalobcu, ktorý s odkazom na
ustanovenie § 167e ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácií odvodzuje, že následkom vyhlásenia
konkurzu sa predmetné súdne konanie zastavilo. Nie je tomu tak. Poukázal na ustanovenia § 166a ods.
1,2,§166bods.1,§167eods.1zákonaokonkurzeareštrukturalizácie.Zcitovanýchustanovení§166a
a § 166b zákona o konkurze a reštrukturalizácie ďalej vyplýva, že v tomto konaní nejde o pohľadávku,
kvôli ktorej má byť konanie po vyhlásení konkurzu v zmysle ustanovenia § 167e súdom zastavené.

Nejde ani o pohľadávku, ktorú definuje ustanovenie § 166a zákona o konkurze a reštrukturalizácií, a
nebola ani pohľadávkou, ktorú definuje ustanovenie § 166b zákona o konkurze a reštrukturalizácií., tzn.
konanie, v ktorom žalobca, ako veriteľ z pôvodného záväzkového vzťahu, uplatňoval svoju originálnu
pohľadávku voči primárnym dlžníkom, t. j. žalovaným 1/ a 2/ a titulom ručenia ju uplatňoval aj voči
žalovanému 3/, nebolo konaním, ktoré by mal súd podľa vyššie citovaného ustanovenia § 167e zákona

okonkurzeareštrukturalizáciíbezzbytočnéhoodkladupovyhláseníkonkurzunažalovaného3/zastaviť.
V zmysle uvedeného preto nie je podľa názoru žalovaného 3/ správnym záver žalobcu, podľa ktorého
malo byť súdne konanie zastavené priamo súdom bez toho, aby musel žalobca pripomenúť súdu verejne
známy fakt. Rovnako nebolo bezpredmetné ani podanie žalovaného 3/ zo dňa 23.02.2024, ktorým
súhlasil so späťvzatím žaloby a žiadal náhradu trov konania. Okrem toho mal za to, že ak by malo

byť konanie súdom zastavené, v tomto smere by v prebiehajúcom konaní reagoval aj dovolací súd,
minimálne v odôvodnení svojho rozhodnutia, ktorý však dovolaním napadnuté rozhodnutie odvolacieho
súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, keď naviac uložil odvolaciemu súdu aj povinnosť, aby
rozhodol aj o trovách konania, ktoré pred ním prebehlo a ktorého výsledkom bolo jeho uznesenie sp.
zn. 5Cdo/122/2024 zo dňa 31.07.2025.

31. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd (§ 34 CSP) po zrušení a vrátení veci Najvyšším súdom SR
v napadnutom výroku, ktorým Krajský súd v Nitre rozhodol o náhrade trov konania opätovne rozhodol
o nároku na náhradu trov konania žalovaného 3/ tak, že žalobcovi nárok na náhradu trov konania
nepriznal.

32. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

33. Podľa § 262 ods. 1 a 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v

rozhodnutí,ktorýmsakonaniekončí.Ovýškenáhradytrovkonaniarozhodnesúdprvejinštancievlehote
do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá
súdny úradník.

34. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj

na odvolacie konanie.

35. Podľa § 453 ods. 1 a 3 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa primerane
použijú na dovolacie konanie. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách

dovolacieho konania.

36. Odvolací súd z obchodného vestníka č. 118/2022 zistil, že uznesením Okresného súdu Nitra č. k.
27Odk/54/2022-19 zo dňa 08.03.2022 bol vyhlásený konkurz na majetok žalovaného 3/ v postavení
dlžníka.Prišlokspeňaženiukonkurznejpodstatyvcelkovejvýške2.430,51eura,nákladynakonkurzboli

vo výške 638,16 eura a suma určená na uspokojenie nezabezpečených veriteľov po odrátaní odmeny
správcu a súdneho poplatku predstavovala 1.792,35 eura. Žalobca si do konkurzu prihlásil pohľadávku
v sume 19.675,11 eura a z rozvrhu mu bola priznaná suma 1.145,26 eura. Konkurz na žalovaného 3/
sa skončil, po splnení rozvrhu výťažku.37. Podľa § 167 e) ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácií, ak bol vyhlásený konkurz, ide o dôvod,
aby sa bez zbytočného odkladu rozhodlo o zastavení konania, v ktorom sa vymáha pohľadávka, ktorá

môže byť uspokojená iba v konkurze alebo sa považuje za nevymáhateľnú. Výťažok exekúcie, ktorý
ešte nebol vydaný oprávnenému, exekútor po odpočítaní odmeny a svojich trov, vydá oprávnenému.

38. Podľa § 166a ods. 1 a 2 zákona o konkurze a reštrukturalizácií, ak tento zákon neustanovuje
inak (§ 166b a 166c), len v konkurze alebo splátkovým kalendárom môžu byť uspokojené tieto

pohľadávky: a) pohľadávka, ktorá vznikla pred kalendárnym mesiacom, v ktorom bol vyhlásený konkurz
alebo poskytnutá ochrana pred veriteľmi (ďalej len „rozhodujúci deň“), b) budúca pohľadávka ručiteľa,
spoludlžníka alebo inej osoby, ktorej vznikne pohľadávka voči dlžníkovi, ak bude za neho plniť záväzok,
ktorý vznikol pred rozhodujúcim dňom, c) pohľadávka, ktorá vznikne v súvislosti s vypovedaním zmluvy
alebo odstúpením od zmluvy (§ 167d), ak ide o zmluvu uzatvorenú pred vyhlásením konkurzu, d)
pohľadávka zo zmenky, ak bola podpísaná dlžníkom pred rozhodujúcim dňom. Pohľadávky podľa

odseku 1 sa v konkurze uplatňujú prihláškou.

39. V sporovom konaní je rozhodovanie o trovách konania založené na zásade úspechu v spore
vyplývajúcej z § 255 CSP, ktorá sa uplatní tak, že neúspešná strana sporu je povinná nahradiť v spore
úspešnej strane trovy konania, ktoré jej vznikli. Uvedená zásada je doplnená zásadou zodpovednosti

za zavinenie vyplývajúca z § 256 ods. 1 CSP. Uvedená zásada znamená, že trovy je povinná nahradiť
tá zo strán, ktorá zavinila, že vznikli.

40. Vzhľadom na to, že zverejnením rozhodnutia v Obchodnom vestníku o vyhlásení konkurzu na
majetok žalovaného nastali účinky vyhláseného konkurzu a súčasne účinky rozhodnutia o oddlžení,

pričom žalobca si v tomto konaní uplatňuje pohľadávku podľa § 166a ods. 1 písm. a), ktorá môže
byť uspokojená iba v konkurze na majetok žalovaného, boli dané zákonné predpoklady na zastavenie
konania. V súlade s § 167 e) ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácií malo prísť k zastaveniu
konania ex offo, táto skutočnosť však doposiaľ ušla pozornosti vo veci konajúcich súdov. Posúdenie
zastavenia konania podľa ustanovenia § 167 e) ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácií je odlišným

právnym posúdením z dôvodu, že sa na vec vzťahuje ustanovenie všeobecne záväzného právneho
predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a je pre rozhodnutie veci rozhodujúce.
Odvolací súd však nebol povinný vyzvať strany, aby sa k možnému použitiu tohto ustanovenia vyjadrili
podľa § 382 z toho dôvodu, že jeho aplikácie sa žalobca dožadoval vo vyjadrení k výzve súdu
zo dňa 01.10.2025 (po rozhodnutí Najvyššieho súdu SR č. k. 5Cdo/122/2024-549) a žalovaný sa

k jeho vyjadreniu vyjadril vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu doručenému súdu dňa 22.10.2025, mal
teda možnosť zaujať stanovisko k právnej argumentácii žalobcu a jeho návrhu na právne posúdenie
a rozhodnutie veci (viď uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 285/2020 zo dňa 23.06.2020).

41. Žalovaný 3/ inicioval konanie o oddlžení, čím spôsobil procesný následok vo forme zastavenia

sporového konania, v ktorom si žalobca uplatňuje voči nemu pohľadávku, ktorá môže byť uspokojená
iba v konkurze, uvedené mu v čase podania návrhu na vykonanie konkurzu s poukazom na príslušné
ustanovenia zákona o konkurze a reštrukturalizácií muselo byť zrejmé. Žalovaný 3/ mal možnosť súdu
oznámiť, že sa voči jeho majetku vedie konkurz, čím by predišiel zbytočnému vytváraniu ďalších trov
konania, no neurobil tak. Skutočnosť, že na žalovaného 3/ bol dňa 08.03.2022 vyhlásený konkurz,

v rámci, ktorého došlo zo strany žalobcu k prihláseniu pohľadávky a následne k splneniu rozvrhu výťažku
z predmetného konkurzu (v časti) oznámil žalobca vo vyjadrení doručenému Krajskému súdu v Nitre
dňa 20.02.2024.

42. Odvolací súd skúmajúc možnú aplikáciu ust. § 257 CSP, nevzhliadol také dôvody hodné osobitného

zreteľa, pre ktoré by mohol na prebiehajúce konanie aplikovať § 257 CSP. Aplikácia ustanovenia § 257
CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď síce sú naplnené
všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania podľa § 255 a nasl. CSP, súd však dôjde k záveru,
že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí
ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý musí byť v rozhodnutí aj náležite odôvodnený (viď uznesenie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo/93/2024 zo dňa 30.10.2024).

43. Odvolací súd by žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania podľa § 256 ods. 1 CSP nakoľko
to bol žalovaný, ktorý podaním návrhu na vyhlásenie konkurzu procesne zavinil zastavenie odvolaciehokonania v dôsledku vyhlásenia konkurzu na jeho majetok. Žalobca si však náhradu trov konania
v súvislosti zo zastavením konania nežiadal napriek tomu, že ho odvolací súd vyzval aby uviedol ako
navrhuje o trovách konania rozhodnúť. Odvolací súd preto vzhľadom na celkový výsledok súdneho

konania,postupujúcpodľa§396ods.1,§453ods.3a§262ods.1CSProzhodoltak,žežalobcovinárok
na náhradu trov prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania voči žalovanému 3/ nepriznal.

44. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421
CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na
súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii.
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).