Rozsudok – Ochrana osobnosti ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, November 26, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15Co/5/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1222202521
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Mészárosová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1222202521.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Mészárosovej a členov

senátu JUDr. Silvie Walterovej a Mgr. Zity Leimbergerovej, v právnej veci žalobcov: X. Z. Y. O. U. W. Í. Y.
B. D. Á. , T. S. XX.X.XXXX, U. H. H., S. Č.. XXXX/X, X. J. Y. O. U. W. Í. Y. B. D. Á. , T. S.Ň. XX.X.XXXX,
U. H. H., C. Č.. XXXX/X, X. Z. Y. O. U. W. Í. Y. , T. S. XX.X.XXXX, U. H. H., H. Č.. XXXX/XX, X. Z.
S. B. W. V. T. Z. E. , T. S. XX.X.XXXX, U. H. H., T.T. Č.. XX, všetci zastúpení ADVOKÁTI s.r.o., IČO:
36 715 638, Bratislava, Vajanského nábrežie č. 5, za ktorú koná Mgr. Ján Buocik, proti žalovanému:
Slovenská kancelária poisťovateľov, IČO: 36 062 235, Bratislava, Bajkalská č. 19B, zastúpený MGA
IURISs.r.o.,IČO:47233028,Bratislava,Cukrováč.14,zaktorúkonáJUDr.MartinGajarský,onáhradu

nemajetkovej ujmy s príslušenstvom, na odvolanie žalobcov v 3. a 4. rade a žalovaného proti rozsudku
Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 9. februára 2024, č. k. B2-7 C 26/2022-1183, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV. zo dňa 9. februára 2024, č. k. B2-7
C 26/2022-1183,
- vo výroku I. m e n í tak, že žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni v 1. rade sumu 15.000,- € do
troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku a vo zvyšnej časti žalobu z a m i e t a ;
- vo výroku II., III., VII., VIII. p o t v r d z u j e ;

- vo výroku V. v časti zamietnutia nároku žalobcov v 3. a 4. rade o náhradu nemajetkovej ujmy p o t v r
d z u j e a v časti nepriznania nároku žalobcovi v 4. rade na pozostalostnú úrazovú rentu z r u š u j e
a v tomto rozsahu v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie;
- vo výroku VI. m e n í tak, že žalobkyňa v 1. rade m á voči žalovanému nárok na náhradu trov
prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %;
- vo výroku IX. z r u š u j e a v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

II. Žalobkyni v 2. rade p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

III. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v 3. rade
v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 9.2.2024, č. k. B2-7 C 26/2022-1183, uložil žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobkyni v 1. rade sumu 30.000,- € v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku
(výrok I.), žalobkyni v 2. rade sumu 30.000,- € v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II.),
žalobcovi v 4. rade sumu 50.000,- € v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku (výrok III.), konanie v

časti o zaplatenie sumu 2.031,10 € a v časti uplatnenej pozostalostnej úrazovej renty od 30.7.2020 do
31.1.2024 zastavil (výrok IV.); vo zvyšku žalobu zamietol (výrok V.); žalobkyni v 1. rade priznal nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 97,60 % (výrok VI.); žalobkyni v 2. rade priznal nárok na náhradu trov
konania v plnom rozsahu (výrok VII.); žalovanému priznal voči žalobcovi v 3. rade nárok na náhradutrov konania v plnom rozsahu (výrok VIII.); vo vzťahu k žalobcovi v 4. rade rozhodol o trovách konania
tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo (výrok IX.). Súd prvej inštancie svoje
rozhodnutie odôvodnil právne ustanoveniami § 11, § 13 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 517 ods. 2 zákona

č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), § 4 ods. 2, § 24 ods. 2 písm. b/,
ods. 3 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 381/2001
Z. z.“), § 145 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový
poriadok (ďalej len „C.s.p.“). Pokiaľ ide o vecné odôvodnenie rozhodnutia uviedol, že žalobcovia sa voči

žalovanému domáhali zaplatenia nemajetkovej ujmy nasledovne: žalobkyni v 1. rade vo výške 100.000,-
€, žalobkyni v 2. rade vo výške 50.000 €, žalobcovi v 3. rade vo výške 50.000,- €, žalobcovi v 4. rade
vo výške 200.000,- €, spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 15.12.2021 do zaplatenia,
ako aj trov konania. Žalobu odôvodnili tým, že dňa 25.7.2020 došlo v čase okolo 14:10 hod. na ceste
I/63 medzi obcami Iža a Komárno k dopravnej nehode, pri ktorej U. H. ako vodič motorového vozidla
Kia Sorento s EČV: Y za prítomnosti spolujazdca N. M. viedol motorové vozidlo, idúce zo smeru Iža na

Komárno, pričom sa v plnej miere nevenoval vedeniu motorového vozidla a nesledoval situáciu v cestnej
premávke, neprispôsobil rýchlosť jazdy svojim schopnostiam, stavu, povahe vozovky a poveternostným
podmienkam, v dôsledku čoho vozidlo viedol smerovo nestabilným spôsobom, uviedol ho do
šmyku, ktorý skončil prejazdom do protismeru v čase, kedy v ňom prichádzalo osobné motorové vozidlo
značky Dacia Logan s EČV: H ktoré viedol D. S.. V čase dopravnej nehody sa v motorovom vozidle

nachádzala aj F. S. Y. a Z. S.. D. S. podľahol zraneniam spôsobeným pri dopravnej nehode na mieste a
F. S. Y. podľahla následkom dopravnej nehody následne v nemocnici dňa 30.7.2020. Uznesením OR PZ
v Komárne bolo dňa 19.10.2020 v konaní pod ČVS: ORP-396/2-VYS-KN-2020 UM,
proti U. H. vznesené obvinenie pre prečin usmrtenia a ublíženia na zdraví. Na Okresnom súde Komárno
bola následne podaná obžaloba aj pre prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky, pričom konanie

je vedené pod sp. zn. 1 T 72/2021. Z informácie poskytnutej žalovaným bolo zistené, že U. H.,
ktorý zavinil dopravnú nehodu nemal uzatvorené povinné zmluvné poistenie, čím je daná pasívna vecná
legitimácia žalovaného. Žalobcovia sa domáhali práva na ochranu osobnosti vo forme nemajetkovej
ujmy. K narušeniu tohto práva došlo zásahom do emocionálnej sféry žalobcov protiprávnym konaním U.
H.. Pri určovaní výšky nároku bolo nutné zohľadniť aj skutočnosť, že v danom prípade došlo k obzvlášť

tragickej udalosti, kde jedným konaním, ku ktorému došlo obzvlášť zavrhnutia hodným spôsobom, došlo
k strate dvoch životov mladých rodičov maloletého žalobcu v 4. rade, sestry a švagra žalobcu v 1. rade,
dcéry a zaťa žalobcu v 2. rade a žalobcu v 3. rade. Žalobkyňa v 1. rade bola sestrou F. S. Y.,
ich vekový rozdiel bol 5 rokov a od útleho detstva boli nerozlučné, spoločne sa hrávali, mali spoločných
kamarátov, boli si navzájom oporou v škole, neskôr v pracovnom živote, ale hlavne v súkromnom živote,

mohlasanaňukedykoľvekobrátiť.SD.S.saspoznala,keďhoF.S.Y.priviedladomov.Hneďodzačiatku
sa stali niečo ako najlepší kamaráti, dokonca ich vzťah pôsobil, ako keby boli brat a sestra. Všetci
traja popri sebe vyrástli, spájali ich rovnaké záujmy a výrazná občianska angažovanosť, ako aj pomoc
rôznym znevýhodneným skupinám obyvateľstva. Najskôr žalobkyňa v 1. rade pôsobila v združení, ktoré
založila F. S. Y. a D. S.. Spoločne organizovali rôzne aktivity a neskôr spoločne založili združenie a

tiež komunitné centrum, na ktorom popri svojej práci denne aktívne spoločne pracovali. Spoločne trávili
takmer každý deň, či už v dôsledku spoločných aktivít alebo v rámci svojho voľného času. Organizovali
spoločne workshopy. Mali veľmi otvorený vzťah, o čom svedčí aj skutočnosť, že hneď potom, ako sa
F. S. Y. a D. S. rozhodli, že si adoptujú dieťa, konzultovali to so žalobcami v 1. a 2. rade. Spoločne si
adoptovali žalobcu v 4. rade a boli tými najlepšími rodičmi. Po ich smrti sa žalobkyňa v 1. rade stala na

základe rozhodnutia súdu poručníkom a o žalobcu v 4. rade sa stará. Žalobkyňa v 2. rade sa
rozviedla so žalobcom v 3. rade v čase, keď mala F. S. Y. 11 rokov, od tej doby ju žalobkyňa v 2. rade
vychovávala samostatne. So žalobkyňou v 1. rade sa stali nerozlučnou trojicou, trávili spolu veľa času.
Starala sa o žalobkyňu v 1. rade a F. S. Y. s podporou celej rodiny. Napriek tomu však bola mnohokrát
na všetko sama, starala sa o dve deti, ako jednorodič fungovala v nákladnom meste, bez ohľadu na to

bola vždy pre svoje deti oporou a nenahraditeľnou súčasťou ich života.
Zabezpečovala im priestor pre osobný rozvoj, rast a čo najviac príležitostí. Boli pre seba každodennou
oporou a stáli pri sebe v každom životnom okamihu, a to bez ohľadu na to, či sa jednalo o významné
alebo banálne rozhodnutie, podporu, pomoc. Ich vzťah sa s pribúdajúcim vekom len prehlboval, bol plný
dôvery a opory. Prehĺbil sa o to viac, keď F. S. Y. spoznala D. S. a priviedla ho do rodiny. Žalobkyňa

v 2. rade ho aj napriek neexistujúcim pokrvným prepojeniam brala ako svojho syna a neoddeliteľnú
súčasť rodiny. D. S. sa mnohokrát a opakovane obracal na žalobkyňu v 2. rade so žiadosťou o pomoc.
Žalobkyňa v 2. rade zároveň pomáhala žalobkyni v 1. rade F. S. Y. a D. S. s ich dobročinnými projektami,
s pohostením hostí, ktorých priviedol D. S. na Slovensko počas jeho pôsobenia ako učiteľ v Rumunsku.D.S.vždyabezvýhradpodporovala,atoajvobdobí,kedypôsobilvzahraničí.Vždymaldvereotvorené,
čo vedel a aj z tohto dôvodu mnohokrát aj ostával v domácnosti žalobkyne v 2. rade. Žalobkyňa v
2. rade, obdobne ako žalobkyňa v 1. rade, boli jedny z prvých, s ktorými sa F. S. Y. a D. S. podelili s

ich rozhodnutím adoptovať si dieťa. Spoločne zdieľali každý posun v tejto veci až po jeho osvojenie.
Opakovane im pomáhala so starostlivosťou o dieťa, a to nielen v prípade, keď potrebovali pomoc pri
ich vysokej pracovnej vyťaženosti. Od roku 2019 s nimi spolupracovala aj v ich združení Little Monkey.
Po rozvode manželstva žalobkyne v 2. rade a žalobcu v 3. rade bol žalobca v 3. rade so F. S. Y. a
žalobkyňou v 1. rade, aj napriek skutočnosti, že nežili v spoločnej domácnosti, v pravidelnom kontakte,

či už telefonickom, e-mailovom alebo osobnom. Nakoľko žalobca v 3. rade žije posledných 10 rokov v
zahraničí, osobné stretnutia sa čiastočne preformovali aj na výlety a dovolenky, kde F. S. Y. a žalobkyňa
v 1. rade chodievali spoločne s D. S.. Stratu svojej milovanej dcéry a vynikajúceho zaťa vníma ako
obrovskú stratu, a to bez ohľadu na skutočnosť, že v ich prítomnosti nemohol tráviť všetok možný čas.
Žalobcuv4.radesiF.S.Y.aD.S.osvojiliastalsaneoddeliteľnousúčasťourodiny,boltoichsyn,ktorého
prijali do svojej rodiny a stal sa jej nenahraditeľnou a neoddeliteľnou súčasťou. Aj napriek tomu, že k ich

strate došlo v jeho nízkom veku, jeho strata je obrovská a aj napriek veľkej snahe žalobcov si so sebou
bude niesť túto stratu celý svoj život. Rodina F. S. Y. a D. S. bola veľmi družná, a preto boli žalobkyne v
1., 2. rade a F. S. Y. od detstva vo veľmi blízkom a aktívnom kontakte, nielen v kruhu najbližšej rodiny, ale
aj so širšou rodinou, ktorej súčasťou sa hneď od začiatku stal aj D. S.. Trávili spoločné večere, víkendy u
starých rodičov, spoločné chaty, rodinné oslavy a Vianoce. Nebol týždeň, kedy by spolu neboli. Strata F.

S. Y. a D. S. je pre žalobcov neopísateľná, s ktorou sa nikdy úplne nevyrovnajú. Žalobcovia pri uplatnení
svojich nárokov poukázali aj na ďalšie skutočnosti hodné osobitného zreteľa. Žalobcovia si s poukazom
na zákonné ustanovenia uplatnili aj úrok z omeškania, nakoľko žalovaný im odmietol poskytnúť plnenie
uplatneného nároku. Podaním zo dňa 22.7.2022 si žalobca v 4. rade uplatnil aj nárok na vyplácanie
pozostalostnej úrazovej renty vo výške 250,- € mesačne od 30.7.2020 do dovŕšenia plnoletosti, nárok na

úhradu nákladov spojených s liečením vo výške 1.500,- €, ktoré predstavujú náklady na filiálnu terapiu
a žalobkyňa v 1. rade nárok na náhradu nákladov na pohreb F. S. Y. vo výške 257,31 € a nákladov na
zhotovenie pomníka vo výške 663,88 €.
1.2. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe nesúhlasil s uplatnenými nárokmi v celom rozsahu. V súvislosti
s náhradou nemajetkovej ujmy poukázal na to, že jednou zo skutočností, ktorú súdy pro rozhodovaní

o náhrade nemajetkovej ujmy musia posudzovať, sú podľa ustanovenia § 13 ods. 3 Občianskeho
zákonníka aj komplexné okolnosti, za ktorých k zásahu do osobnostných práv došlo. Z relácie dopravnej
polície o priebehu dopravnej nehody vyplýva, že F. S. Y. v čase tragickej nehody nebola pripútaná
bezpečnostným pásom. V zmysle zákona o cestnej premávke však ide o osobitnú
prevenčnúpovinnosť,atozhľadiskavznikuškôd,akoajzhľadiskaichrozsahu.F.S.Y.zavineneporušila

prevenčnú povinnosť, čo bolo jednou z hlavných príčin vzniku škôd na jej zdraví s následkom smrti. Ak
by túto povinnosť neporušila, tak by rozsah škody na jej zdraví bol nepochybne menší. Táto skutočnosť
má byť zohľadnená aj pri posudzovaní náhrady nemajetkovej ujmy žalobcov najmä z hľadiska jej výšky.
Žalovaný by nemal znášať túto nemajetkovú ujmu v plnom rozsahu, ale v rozsahu 80 %.
Mal za to, že z hľadiska posúdenia závažnosti zásahu do osobnostných práv v dôsledku straty blízkej

osoby je potrebné vzťah medzi zomrelou osobou a pozostalou blízkou osobou posudzovať individuálne,
a to aj podľa účastníkov jednotlivých vzťahov a ich pozícií vo vzťahu. To platí aj u vzťahov v kruhu
najbližšej rodiny. Poukazoval na vzťahy medzi súrodencami a tiež na skutočnosť, že žalobcovia v 1. až
3. rade neboli odkázaní na výživu zo strany F. S. Y. a jej manžela D. S., pričom jednou z funkcií vzťahov
medzi najbližšími osobami je aj táto funkcia. Aj tieto skutočnosti zásadne vplývajú na hĺbku zármutku

pozostalých osôb, spôsob prežívania spôsobenej straty a intenzitu zásahu do ich osobnostných
práv. Tieto skutočnosti však najmä žalobcovia v 1. až 3. rade v žalobe dostatočne nezohľadnili, a preto
im tieto nároky ani nevznikli. K uplatnenému nároku na zaplatenie sumy 663,88 € ako náhrady nákladov
na vyhotovenie pomníka uviedol, že tento nárok si žalobkyňa v 1. rade uplatnila aj u žalovaného, ktorý
ju vyzval na riadne preukázanie uplatneného nároku, čo však neurobila. Z predložených listín nevyplýva

zaplatenie ceny za zhotovenie pomníka, z predloženého výpisu nemožno ustáliť ani osobu príjemcu
sumy 1.900,- €. K nároku na náhradu nákladov na pohreb uviedol, že tento žalobkyňa v 1. rade uplatnila
aj u neho vo výške 888,21 €, pričom jej uhradil sumu vo výške 630,90 €, v žalobe uplatňuje len zvyšnú
časť, čo predstavuje sociálnu dávku 257,31 €. Žalovaný teda nahradil žalobkyni v 1. rade 80 % nákladov
zníženú o sumu 79,67 €, čo predstavuje sociálnu dávku poskytovanú úradom práce, sociálnych vecí a

rodiny. K nároku na zaplatenie sumy 1.500,- € ako náhrady liečebných nákladov za poskytnutú filiálnu
terapiu uviedol, že nebola preukázaná účelnosť a nevyhnutnosť vynaloženia týchto nákladov v súvislosti
s poškodením zdravia žalobcu v 4. rade, ktoré utrpel pri dopravnej nehode. Čo sa týka pozostalostnej
úrazovej renty uviedol, že to, či žalobcovi v 4. rade tento nárok vznikol a v akej výške, je závislé ajod výšky sirotského dôchodku, ktorý bol a je žalobcovi v 4. rade vyplácaný v súlade so zákonom
č. 461/2003 Z. z. Žalovaný preto vyzval zástupcu žalobcu v 4. rade na predloženie rozhodnutí sociálnej
poisťovne o výške týchto dávok, čo však neurobil.

1.3. Žalobcovia v replike k okolnostiam zásahu do ich osobnostných práv poukázali na závery
znaleckého posudku, podľa ktorého zistené zranenia tela F. S. Y. dobre zapadajú do obrazu zranení
spolujazdca sediaceho v osobnom motorovom vozidle na zadnom sedadle vľavo. Jej smrť je v príčinnej
súvislosti s poraneniami, ktoré utrpela pri dopravnej nehode dňa 25.7.2020. Vzhľadom na to sa
nestotožnilisargumentácioužalovanéhooporušeníprevenčnejpovinnosti,čomalabyťjednazhlavných

príčin vzniku škôd na jej zdraví s následkom smrti. Znalecký posudok neobsahuje informáciu o tom,
že v prípade neporušenia povinnosti by bol rozsah škody na zdraví nepochybne menší. Práve naopak,
samotný znalecký posudok jednoznačne poukazuje na skutočnosť, že zranenia F. S. Y. sú bežné a
zapadajú do obrazu pri takejto dopravnej nehode. K závažnosti spôsobenej ujmy uviedli,
že ku každému prípadu nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je potrebné pristupovať
individuálne, čo vyplýva aj z rozhodovacej praxe súdov a judikatúry. Vo vzťahu k súrodeneckému vzťahu

žalobcovia uviedli, že žalobkyňa v 1. rade okrem straty súrodenca a švagra, bola
touto stratou postavená do pozície osoby zodpovednej za žalobcu v 4. rade, nakoľko po smrti F. S.
Y. a D. S. bola Okresným súdom Bratislava V ustanovená za poručníka
žalobcu v 4. rade. Vo vzťahu k vyjadreniu žalovaného k nároku na náhradu nákladov na
zhotovenie pomníka F. S. Y. uviedli, že žalovanému už predložili požadované listiny. V otázke úhrady

vykonanej z účtu žalobcu v 4. rade žalobkyňa v 1. rade uviedla, že bankový účet žalobcu v 4. rade je
podúčtom jej účtu a k vykonaniu platby z tohto účtu došlo omylom, nakoľko platba mala byť vykonaná z
účtu žalobkyne v 1. rade. Toto bolo zhojené úhradou žalobkyne v 1. rade v prospech žalobcu v 4. rade.
K preukázaniu dôvodnosti liečebných nákladov predložili vyjadrenie za účelom preukázania dopadov
traumy u maloletého žalobcu v 4. rade. Čo sa týka požadovaných dokladov

k pozostalostnej úrazovej rente, opakovane predkladali žalovanému rozhodnutia sociálnej poisťovne,
ktorými disponovali.
1.4. Žalovaný v duplike uviedol, že nespochybňuje, že k smrti F. S. Y. došlo v dôsledku poškodenia
zdravia pri predmetnej dopravnej nehode. Z dostupných informácií je však zrejmé,
že zosnulá bezprostredne pred ňou porušovala preventívnu povinnosť podľa zákona č. 8/2009 Z. z. Zo

žiadnych skutočností uvádzaných žalobcami nevyplýva, že porušenie tejto povinnosti nemalo vplyv na
rozsah jej vzniknutej škody na zdraví. Spoluzavinenie F. S. Y. konštatoval aj Okresný súd Komárno v
rozsudku sp. zn. 1 T 72/2021, zo dňa 31.3.2022, keď uviedol, že poisťovňa postupovala správne, keď
odrátala 20 % zo žiadanej sumy, nakoľko nebohá poškodená mala určitú spoluvinu na následku, keďže v
čase dopravnej nehody nebola pripútaná bezpečnostným pásom. V ostatnom zotrval na skutočnostiach

uvedených vo vyjadrení k žalobe.
1.5.1. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie oboznámením sa s obsahom listinných dôkazov
založených v spise, výsluchom žalobcov v 1. a 2. rade, svedkov a zistil, že dňa 25.7.2020 došlo v čase
okolo 14:10 hod. na ceste I/63 medzi obcami Iža a Komárno k dopravnej nehode, pri ktorej U. H. ako
vodič motorového vozidla Kia Sorento s EČV: Y za prítomnosti spolujazdca N. M., viedol motorové

vozidlo idúce zo smeru Iža na Komárno, pričom sa v plnej miere nevenoval vedeniu motorového vozidla
a nesledoval situáciu v cestnej premávke, neprispôsobil rýchlosť jazdy svojim schopnostiam, stavu,
povahe vozovky a poveternostným podmienkam, v dôsledku čoho vozidlo viedol smerovo nestabilným
spôsobom, uviedol ho do šmyku, ktorý skončil prejazdom do protismeru v čase, kedy v ňom prichádzalo
osobné motorové vozidlo značky Dacia Logan s EČV: H ktoré viedol D. S.. V čase dopravnej nehody sa

v motorovom vozidle nachádzala aj F. S. Y. a Z. S.. D. S. podľahol zraneniam spôsobeným pri dopravnej
nehode na mieste a F. S. Y. podľahla následkom dopravnej nehody následne v nemocnici dňa 30.7.2020.
Rozsudkom Okresného súdu Komárno č. k. 1 T 72/2021-1123, zo dňa 31.3.2022,
ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 20.4.2022 čo do viny a trestu a dňa 30.11.2022 v časti náhrady
škody, bol obžalovaný U. H. uznaný vinným z trestného činu usmrtenia podľa § 149 ods.

1, ods. 2 písm. a), ods. 4, ods. 5 Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona
a prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 3 písm. c) Trestného zákona a bol
zaviazaný k náhrade škody mal. poškodenému Z. S. vo výške 2.355,36 € a tiež náhrade nemajetkovej
ujmy v peniazoch vo výške 30.000,- €. Poškodených so svojimi nárokmi na náhradu
škody - nemajetkovej ujmy v peniazoch, odkázal na civilný proces. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že

obžalovaný viedol motorové vozidlo pod vplyvom toxikologicky významných látok - psychostimulantov,
a to metamfetamínu, amfetamínu a tramadolu, čo malo za následok, že vozidlo nemohol viesť tak, aby
neohrozil seba a iných účastníkov cestnej premávky. V odôvodnení rozsudku súd
vyjadril názor, že poisťovňa správne postupovala, keď odrátala 20 % zo žiadanej sumy náhradynákladov spojených s pohrebom F. S. Y., nakoľko nebohá poškodená má určitú spoluvinu na následku,
keďže v čase dopravnej nehody nebola pripútaná bezpečnostným pásom. Zo sobášneho listu zo dňa
23.8.2008 vyplýva, že v knihe manželstiev matričného úradu H. je vo zväzku XX, ročník XXXX, na strane

XXX, pod por. č. XXX, zapísané manželstvo D. S. a F. S. Y.. Z rodných listov vyplýva, že F. S. Y. a Z.
Y. (žalobkyňa v 1. rade) sú sestry, ich rodičmi sú žalobkyňa v 2. rade a žalobca v 3. rade,
rodičmi žalobcu v 4. rade sú D. S. a F. S. Y.. Z komunikácie medzi právnym zástupcom
žalobcov a žalovaným vyplýva, že motorové vozidlo s EČV: Y ku dňu dopravnej nehody, t. j. 25.7.2020,
nebolo poistené povinným zmluvným poistením. Listom zo dňa 18.11.2021 si žalobcovia uplatnili voči

žalovanému nárok na náhradu škody. Okresný súd Bratislava V uznesením č. k. 20 P 190/2020-65, zo
dňa 22.9.2020, ustanovil maloletému Z. S. za poručníka Z. Y., ktorej uložil povinnosť vykonávať osobnú
starostlivosť o maloletého, zastupovať ho a spravovať jeho majetok. Predmetné uznesenie nadobudlo
právoplatnosť dňa 30.9.2020. Z prepúšťacej správy Nemocnice Z. Y., s.r.o. zo dňa 31.8.2020 vyplýva,
že žalobca v 4. rade bol po dopravnej nehode hospitalizovaný od 25.7.2020 do 26.7.2020. Občianske
združenie Fascinujúce deti faktúrou č. XXXXXXX, zo dňa 20.12.2021 na sumu 1.500,- € fakturovalo

žalobkyni v 1. rade za poskytnutie terapeutických intervencií dieťaťu individuálne v počte 20
stretnutí v sume 700,- € a za poskytnutie terapeutických intervencií dieťaťa s jeho vzťahovou osobou
v počte 20 stretnutí vo výške 800,- €. Z výpisu z účtu žalobcu v 4. rade vyplýva, že suma 1.500,- €
bola uhradená prevodom dňa 15.1.2022. Z cenovej ponuky R. K. zo dňa 8.12.2021 vyplýva cena za
vyhotovenie pomníka vo výške 4.260,- €. Z výpisu z účtu žalobcu v 4. rade vyplýva, že dňa 15.3.2022

bola uhradená suma 1.900,- € ako záloha za náhrobný kameň. Z pokladničného dokladu vyplýva, že
dňa 7.8.2020 bola spoločnosti Marianum - Pohrebníctvo mesta Bratislavy uhradená suma 167,58 €
podľa objednávky č. XXPO/XXXX za pohrebné, kremačné a ostatné služby a
tovary. Z pokladničného dokladu zo dňa 6.8.2020 vyplýva, že spoločnosti Solamen s.r.o. bola uhradená
suma 720,- € podľa faktúry č. 143, za pohrebné služby. Žalovaný listom zo dňa 23.12.2021 oznámil

žalobcom, že im bude poukázaná náhrada škody za náklady spojené s pohrebom vo výške 630,90
€. Z výpočtu vyplýva, že z celkovej sumy pohrebných nákladov vo výške 888,21 € žalovaný odpočítal
spoluvinu poškodenej v rozsahu 20 %, čo predstavuje 177,64 € a sumu 79,67 €, ktorá predstavuje
príspevok na pohreb z Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava. Žalovaný listom zo dňa 6.3.2023
oznámil žalobcom, že im bude poukázaná náhrada škody za náklady spojené s pohrebom - pomník

vo výške 531,10 €. Z výpočtu vyplýva, že z celkovej sumy pohrebných nákladov vo výške 663,88 €
žalovaný odpočítal spoluvinu poškodenej v rozsahu 20 %, čo predstavuje 132,78 €. Žalovaný listom zo
dňa 6.3.2023 oznámil žalobcom, že im bude poukázaná náhrada škody za náklady spojené s liečením
- náklady na filiálnu terapiu vo výške 1.500,- €. Žalovaný listom zo dňa 4.7.2023 oznámil žalobcom, že
im bude poukázaná náhrada škody za pozostalostnú úrazovú rentu - ušlú výživu vo výške 9.056,42 €

(doplatok od 25.7.2020 do 24.7.2023) a vo výške 250,- € (od 25.7.2023 do 24.8.2023). Rozhodnutím
Sociálnej poisťovne, ústredie č. XXX XXX XXXX 0, zo dňa 20.4.2021 bol žalobcovi v 4. rade priznaný
sirotský dôchodok v sume 260,90 €, ktorý bol zároveň od 1.1.2021 zvýšený na sumu 267,70 €, a to z
dôvodu smrti otca, D. S.. Rozhodnutím Sociálnej poisťovne, ústredie č. XXX XXX XXXX
0, zo dňa 22.4.2021, bol žalobcovi v 4. rade priznaný sirotský dôchodok v sume 283,40

€, ktorý bol zároveň od 1.1.2021 zvýšený na sumu 290,80 €, a to z dôvodu smrti matky, F. S. Y.. Tieto
sumy sú poukazované na účet žalobcu v 4. rade.
1.5.2. Súd prvej inštancie v konaní vypočul žalobkyne v 1. a 2. rade a svedka G. Y., partnera žalobkyne
v 1. rade, ktorí sa vyjadrili ku skutočnostiam, týkajúcim sa naplnenia podmienok nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy. Obsah ich výpovedí popísal v bode 7. odôvodnenia svojho rozhodnutia.

1.6. Súd prvej inštancie konštatoval, že žalobcovia zobrali žalobu späť v časti 1.500,- € titulom náhrady
nákladov za filiálnu terapiu, v časti o zaplatenie sumy 531,10 € titulom náhrady nákladov za zhotovenie
pomníka, ako aj v časti uhradenej pozostalostnej úrazovej renty za obdobie od 25.7.2020 do 31.8.2023,
preto konanie v tejto časti zastavil.
1.7. Predmetom konania zostali nároky žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy v

peniazoch spolu s úrokom z omeškania, hradenie pozostalostnej úrazovej renty žalobcovi v 4.
rade do času, kým nie je schopný samostatne sa živiť, ako aj náhrada krátených nákladov na zhotovenie
pomníka a nákladov na pohreb.
1.8. Súd prvej inštancie v otázke pasívnej vecnej legitimácie dospel k záveru, že táto daná je.
Konštatoval, že z vykonaného dokazovania vyplynulo, že motorové vozidlo, ktoré viedol U. H., EČV:

Y ku dňu dopravnej nehody, t. j. 25.7.2020 nebolo poistené povinným zmluvným poistením. Žalobcom
svedčí právo podľa § 24 ods. 3 zákona č. 381/2001 Z. z. na uplatnenie
nároku na náhradu škody proti žalovanému.1.9. Súd prvej inštancie nárok žalobcov považuje za čiastočne dôvodný, a to v časti náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Uviedol, že podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v
peniazoch v závislosti od individuálnych okolností daného prípadu, je existencia závažnej ujmy. Za

závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu
práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky, považuje za ujmu značnú. Pritom
však nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu
takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení a
pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba. Pre určenie výšky primeraného finančného zadosťučinenia

sú stanovené dve kritériá, a to závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých došlo k
neoprávnenému zásahu. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že ochrana osobnosti podľa § 11 a nasl.
Občianskeho zákonníka predstavuje tzv. generálnu klauzulu ochrany osobnosti a predstavuje právny
základ pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej zásahom do osobnostných práv, pričom
v sebe zahŕňa ochranu života a zdravia, ponímajúc telesnú a psychickú integritu, ako aj ochranu práva
na súkromie, ponímajúc širokú oblasť súkromného a rodinného života, ktorá je spojená s právom

jednotlivca žiť v spoločnosti jeho najbližších. Ustanovenie § 11 Občianskeho zákonníka pritom zaručuje
každému človeku právo na ochranu viacerých zložiek osobnosti, ktoré sú v citovanom ustanovení
zoradené za sebou bez vytvorenia zreteľného vzťahu hierarchie medzi nimi, potom je logické, že aj
práva zaručené v § 13 Občianskeho zákonníka musia byť v rovnakej miere prístupné každému, do čej
osobnosti bolo zasiahnuté, a to bez ohľadu na to, do ktorej konkrétnej zložky bolo zasiahnuté. Ak medzi

fyzickýmiosobamiexistujúsociálne,morálne,citovéakultúrnevzťahyvytvorenévrámciichsúkromného
a rodinného života, môže porušením práva na život jednej z nich dôjsť k neoprávnenému zásahu do
práva na súkromie druhej z týchto osôb. Právo na súkromie totiž zahŕňa aj právo fyzickej osoby vytvoriť a
udržovať vzťahy s inými ľudskými bytosťami, predovšetkým v citovej oblasti, aby tak fyzická osoba mohla
rozvíjať a napĺňať vlastnú osobnosť. Protiprávne narušenie týchto vzťahov zo strany iného predstavuje

neoprávnený zásah do práva na súkromný a rodinný život fyzickej osoby a môže založiť nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy prostredníctvom žaloby na ochranu osobnosti. Inak povedané, ustálená
judikatúra pripúšťa, že v dôsledku tragickej smrti blízkej osoby (napr. rodiča alebo dieťaťa) dochádza k
nesmierne závažnej citovej ujme, spočívajúcej v strate milovanej osoby, čím je pozostalý v budúcnosti
ochudobnený o rodinný život, pričom následky sú trvalé a neodstrániteľné. Vzhľadom na skutočnosť,

že odstránenie následkov alebo morálne zadosťučinenie v tomto prípade nie je možné, súdy priznávajú
pozostalým ako žalobcom za zásah do ich osobnostných práv (práva na súkromný a rodinný život)
nemajetkovú ujmu v peniazoch.
1.10. Súd prvej inštancie v odôvodnení konštatoval, že žalobcovia odvodzujú svoj nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy voči žalovanému od ustanovenia § 24 ods. 2 písm. b) v spojení s ustanovením §

4 ods. 2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. Mal za to, že z ustanovenia § 4 ods.
2 písm. a) zákona č. 381/2001 Z. z. vyplýva, že za škodu možno považovať aj nemajetkovú ujmu
spočívajúcu v zásahu do osobnostných práv pozostalých obete, ktorými sú sestra, matka, otec a syn
F. S. Y. a zároveň syn D. S.. Z vykonaného dokazovania mal preukázané, že dňa 25.7.2020 došlo v
čase okolo 14:10 hod. na ceste I/63 medzi obcami Iža a Komárno k dopravnej nehode, pri ktorej U. H.

ako vodič motorového vozidla Kia Sorento s EČV: Y za prítomnosti spolujazdca N. M. viedol motorové
vozidlo idúce zo smeru Iža na Komárno, pričom sa v plnej miere nevenoval vedeniu motorového vozidla
a nesledoval situáciu v cestnej premávke, neprispôsobil rýchlosť jazdy svojim schopnostiam, stavu,
povahe vozovky a poveternostným podmienkam, v dôsledku čoho vozidlo viedol smerovo nestabilným
spôsobom, uviedol ho do šmyku, ktorý skončil prejazdom do protismeru v čase, kedy v ňom prichádzalo

osobné motorové vozidlo značky Dacia Logan s EČV: H ktoré viedol D. S.. V čase dopravnej nehody
sa v motorovom vozidle nachádzala aj F. S. Y. a Z. S.. D. S. podľahol zraneniam spôsobeným pri
dopravnej nehode na mieste a F. S. Y. podľahla následkom dopravnej nehody následne v nemocnici
dňa 30.7.2020. Rozsudkom Okresného súdu Komárno č. k. 1 T 72/2021-1123, zo dňa 31.3.2022, ktorý
nadobudol právoplatnosť dňa 20.4.2022 čo do viny a trestu a dňa 30.11.2022 v časti náhrady škody,

bol obžalovaný U. H. uznaný vinným z trestného činu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2
písm. a), ods. 4, ods. 5 Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 138 písm. h)
Trestného zákona a prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 3 písm. c)
Trestného zákona. V právoplatne skončenom trestnom konaní bola teda ustálená otázka protiprávneho
konania, zavinenia, ako aj zodpovedného subjektu, ktorým bez pochýb došlo k zásahu do osobnostných

práv žalobcov. Súd prvej inštancie, v súlade s ustanovením § 13 Občianskeho zákonníka
konštatoval, že zadosťučinenie nie je v danej veci dostačujúce, nakoľko protiprávnym konaním škodcu
došlo k smrti dvoch ľudí, a teda najintenzívnejšiemu zásahu do osobnostných práv žalobcov, preto
považoval uplatnený nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch za dôvodný. Uplatnenú výškunemajetkovej ujmy považoval za neprimeranú, konštatoval, že s odkazom na ustanovenie § 13 ods. 3
Občianskeho zákonníka ju určí súd, a to s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,
za ktorých k porušeniu práva došlo.

1.11.1. Vo vzťahu k žalobkyni v 1. rade súd prvej inštancie priznal náhradu nemajetkovej ujmy v
peniazoch vo výške 30.000,- €. Vzal do úvahy predovšetkým skutočnosť, že smrť jej sestry a tiež švagra,
ktorí boli rodičmi žalobcu v 4. rade predstavovala zásadnú zmenu v jej osobnom, rodinnom, ale aj
partnerskom živote. Rozhodnutím súdu bola ustanovená za poručníka žalobcu v 4. rade, maloletého
Z. S., čomu zodpovedá aj povinnosť vykonávať osobnú starostlivosť o maloletého. Bezprostredne po

dopravnej nehode, kedy žalobca v 4. rade prišiel o oboch rodičov, starostlivosť o maloletého prevzala
práve ona, spolu so svojou matkou. Ako vyplynulo z písomných vyjadrení v priebehu konania, ale aj
výsluchov sporových strán, po rozvode manželstva žalobkyne v 2. rade so žalobcom v 3. rade boli
práve žalobkyne v 1. a 2. rade spolu so F. S. Y. nerozlučnou trojicou, pričom si navzájom pomáhali a
podporovali sa. Takýto ich vzťah presiahol z časového hľadiska aj obdobie nadobudnutia plnoletosti a
pretrvával aj v období dospelosti. Mali preto spoločné aktivity aj pracovné. V prípade žalobkyne v 1.

rade prevzatím starostlivosti o maloletého. žalobcu v 4. rade došlo po konzultáciách s odborníkmi k
celkovej zmene v jej pracovnom, ale aj partnerskom živote, a to takmer zo dňa na deň, bezprostredne
po dopravnej nehode, úmrtí rodičov maloletého. Z dôvodu osobnej starostlivosti o maloletého musela
odmietnuť pracovné ponuky, naopak venovala sa jeho adaptácii na materskú školu a kolektív. Spolu so
svojim partnerom podstúpila tiež školenia ako pri osvojení dieťaťa.

1.11.2. Vo vzťahu k žalobkyni v 2. rade súd prvej inštancie, ktorej priznal náhradu nemajetkovej ujmy
v peniazoch vo výške 30.000,- €, vzal do úvahy najmä to, že ide o matku nebohej F. S. Y.. Vzťah
s nebohou dcérou pretrvával aj po dosiahnutí jej plnoletosti, či opustení spoločnej domácnosti, či po
tom, ako sa vydala za D. S.. Vzťahy v tejto, aj širšej rodine možno bezpochyby označiť za veľmi
dobré. Žalobkyňa v 2. rade bola nápomocná dcére aj jej manželovi, po osvojení syna, aj v súvislosti so

zabezpečením starostlivosti o neho. Podieľala sa aj akoukoľvek pomocou v súvislosti s
pracovnými či záujmovými aktivitami svojich blízkych. Strata dcéry a zaťa predstavovala značný zásah
do jej osobnostných práv. Nemožno opomenúť ani skutočnosť, že bezprostredne po tragickej nehode
prevzala starostlivosť o maloletého.
1.11.3. Maloletý žalovaný rade prišiel v jednom momente o oboch rodičov, a preto mu patrí najväčšia

nemajetková ujma, napriek tomu, že to bolo v pomerne nízkom veku, avšak aj práve z tohto dôvodu.
Dopady budú najťažšie práve pre neho, aj napriek tomu, že zosnulí rodičia si ho osvojili, ide o ďalší
zásah do jeho bežného života, keď sa musí orientovať na novú rodinu, aj keď ide o jeho blízkych.
Z týchto dôvodov mu priznal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 50.000,- €. Súd prvej
inštancie prihliadol aj na skutočnosť, že v trestnom konaní mu bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy

v peniazoch, a to vo výške 30.000,- €. Podľa jeho názoru nárok žalobcu v 4. rade uplatnený v tomto
súdnom konaní možno považovať za zvyšok jeho nároku, ktorý si uplatnil v trestnom konaní, s ktorým
bol odkázaný na civilný proces. Celková priznaná náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch (spolu s
náhradou priznanou v trestnom konaní) tak v jeho prípade predstavuje sumu 80.000,-
€. Z výsluchu žalobkyne v 1. rade vyplynulo, že odsúdený nehradil ani čiastočne

1.11.4. Súd prvej inštancie zohľadnil aj skutočnosť, že F. S. Y. nebola v čase dopravnej nehody pripútaná
bezpečnostným pásom. Síce sa stotožnil s názorom žalobcov, že izolovane len táto skutočnosť neviedla
k jej úmrtiu, zo znaleckých posudkov však vyplýva, že aj táto skutočnosť mohla mať dosah na zranenia,
ktoré utrpela a miernejšie následky. Čo sa týka okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, súd prvej
inštancie považoval za podstatné opakovane poukázať na trestné konanie, ktoré bolo vedené vo veci

tragickej dopravnej nehody. Odsúdený vodič, U. H., viedol motorové vozidlo pod vplyvom toxikologicky
významných látok - psychostimulantov, a to metamfetamínu, amfetamínu a tramadolu, čo malo za
následok, že vozidlo nemohol viesť tak, aby neohrozil seba a iných účastníkov cestnej premávky.
1.12.1. Vo zvyšnej časti uplatnených nárokov na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
žalobcov v 1., 2. a 4. rade súd prvej inštancie žalobu zamietol. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy

žalobcu v 3. rade súd prvej inštancie nepovažoval za dôvodný vôbec. Žalobca bol síce otcom F. S.
Y., po rozvode manželstva s jej matkou však nežili v spoločnej domácnosti. Spoločné dovolenky, resp.
vzájomné navštevovanie sa v zahraničí súd nepokladal za dostatočne intenzívne pre
priznanie náhrady nemajetkovej ujmy.
1.12.2. Súd prvej inštancie zamietol žalobu v časti týkajúcej sa uplatneného nároku žalobcu v 4. rade

na pozostalostnú úrazovú rentu. Konštatoval, že v priebehu konania nebolo sporným, že zo strany
žalovaného došlo k doplateniu nároku za obdobie od 30.7.2020 a dochádza k
pravidelnému plneniu tohto nároku, dobrovoľne, bez potreby autoritatívneho rozhodnutia súdu. Mal za
to, že v súčasnosti nie je potrebné vydať exekučný titul na to, aby žalovaný plnil tento uplatnený nárok.V prípade, ak zo strany žalovaného dôjde k zastaveniu výplaty, žalobca sa môže opätovne na súde
domáhať neuhradenej časti pozostalostnej úrazovej renty.
1.12.3.Súdprvejinštanciežalobuzamietolajvčastiuplatnenéhonárokunanáhradukrátenýchnákladov

na zhotovenie pomníka vo výške 132,78 € a nákladov na pohreb vo výške 257,31 €. Z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že tieto sumy predstavujú nezaplatené sumy zo strany žalovaného, krátenie o
20 %, ako spoluúčasť F. S. Y.. Žalovaný má možnosť zohľadniť spoluzavinenie na strane poškodenej,
čo bolo potvrdené aj v trestnom konaní. Súd nepokladal za dôvodné zasahovať do
kompetenciežalovaného,alerovnakoanisúdu,ktorýrozhodovalvtrestnomkonaníaustáliltakýtopodiel

spoluzavinenia poškodenej.
1.12.4. Súd žalobu zamietol aj v časti uplatneného úroku z omeškania z nemajetkovej ujmy dôvodiac, že
povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia,
v ktorom je určená doba plnenia, až uplynutím takto určenej lehoty na plnenie sa dlžník dostáva do
omeškania (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6 Cdo 185/2011).
1.13. O nároku na náhradu trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle ustanovení § 255 a

§ 256 C.s.p. Žalobkyňa v 1. rade bola úspešná v časti priznaného nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch, čo predstavuje úspech v rozsahu 98,80 %, nebola úspešná v zamietajúcej časti, čo
predstavuje neúspech v rozsahu 1,20 %, celkový úspech žalobkyne v 1. rade bol teda v rozsahu 97,60
%. Žalobkyni v 2. rade súd priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, keďže bola v konaní
plne procesne úspešná. Keďže vo vzťahu k žalobcovi v 3. rade žalobu v celom rozsahu zamietol, priznal

žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. V prípade žalobcu v 4. rade súd rozhodol
v zmysle ustanovenia § 255 ods. 2 C.s.p. a žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania.
Konštatoval, že čiastočný neúspech spočíval v zamietnutí žaloby v časti pozostalostnej úrazovej renty
a čiastočné zastavenie konania zavinil žalovaný, ktorý čiastočne plnil až po začatí konania.

2.1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, jeho výroku I. v časti, ktorou uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobkyni v 1. rade sumu nad 12.000,- €, výroku II. v časti, ktorou uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobkyni v 2. rade sumu nad 15.000,- € a v závislých výrokoch VI. a VII., podal v zákonnej lehote
odvolanie žalovaný. Dôvodil, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k

nesprávnym skutkovým zisteniam a prvoinštančný súd nesprávnym postupom znemožnil
žalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces, čo sú dôvody odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) C.s.p. Uviedol, že si je
plne vedomý nepriaznivých dopadov, ktoré môže spôsobiť nečakaná a tragická smrť v okruhu najbližšej
rodiny a uvedomuje si, že zo subjektívneho hľadiska žiadna suma nie je spôsobilá žalobkyniam v 1. a

2. rade kompenzovať ich trápenie a smútok spôsobený pretrhnutím ich väzieb s nebohou F. S. Y. a jej
manželom, avšak s výškou náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorú im súd prvej inštancie priznal,
sa nemôže stotožniť, keď táto je neprimerane vysoká.
2.2.1. Odvolateľ uviedol, že základnými hmotnoprávnymi podmienkami vzniku občianskoprávnych
sankcií za nemajetkovú ujmu spôsobenú neoprávneným zásahom do osobnostných práv podľa §

13 Občianskeho zákonníka sú: zásah do osobnostných práv spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu,
neoprávnenosť tohto zásahu a príčinná súvislosť medzi takýmto zásahom a nemajetkovou ujmou. Ak
by ktorákoľvek z týchto podmienok nebola naplnená, tak by sankcia podľa § 13 Občianskeho zákonníka
neprichádzala do úvahy. Konštatoval, že za jeden z nepriaznivých následkov zásahu do osobnostných
práv žalobkyne v 1. rade prvoinštančný súd považoval to, že smrť F. S. Y. a jej manžela spôsobila

zásadnú zmenu v jej osobnom, rodinnom a partnerskom živote, keď bola rozhodnutím súdu ustanovená
za poručníka žalobcu v 4. rade (ktorý smrťou F. S. Y. a D. S. stratil svojich rodičov). Prevzala na seba
starostlivosť o žalobcu v 4. rade, v dôsledku čoho potom musela odmietnuť pracovné ponuky a naopak
venovala sa adaptácii maloletého na škôlku a kolektív. Odvolateľ považuje tento skutkový záver súdu
prvej inštancie za nesprávny, nakoľko táto zmena vo vybraných zložkách života žalobkyne v 1. rade

nebola priamo vyvolaná stratou sestry a jej manžela (ako rodičov žalobcu v 4. rade), ale tým, že s jej
súhlasom ju súd ustanovil v civilnom mimosporovom konaní za poručnícku žalobcu v 4. rade. Teda
priamou a bezprostrednou príčinou tejto životnej zmeny žalobkyne v 1. rade bolo rozhodnutie súdu o jej
ustanovení za opatrovníčku žalobcu v 4. rade, ktorému predchádzalo jej slobodné rozhodnutie o tom,
že má záujem byť touto poručníčkou (a tomu zodpovedajúci jej návrh súdu). Príčinná súvislosť však

znamená, že medzi protiprávnym zásahom do osobnostných práv na strane jednej a vzniknutou ujmou
na strane druhej existuje vzťah príčiny a následku. Vzťah príčiny a následku musí byť bezprostredný
(priamy). Nepostačuje, ak tento vzťah je iba sprostredkovaný, t. j., ak nepriaznivý následok zásahu je
zároveň príčinou, od ktorej sa odvíja iná prípadná ujma, ku ktorej však protiprávny zásah nesmeroval(nespôsobil ju) (k tomu analogicky rozhodnutie publikované v Zbierke stanovísk
Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov R 63/2008). Rovnako tento vzťah
nie je bezprostredný, ak zásah do osobnostných práv spôsobí iný následok, ktorý je následne príčinou

ďalšiehodôsledku.Životnázmenaužalobkynev1.radebolavyvolanáskutočnosťou(rozhodnutímsúdu,
ktorému predchádzal jej súhlas), ktorá je už sama následkom zásahu do osobnostných práv. Príčinnú
súvislosť medzi samotným zásahom do osobnostných práv žalobkyne v 1. rade smrťou jej sestry a
jej manžela na jednej strane a tvrdeným následkom spočívajúcim v zmene jej života, ako priameho,
bezprostredného následku protiprávneho zásahu na druhej strane, však vyvodiť nie je možné. Z tohto

dôvodu potom skutkový záver súdu prvej inštancie o tom, že zmena v niektorých oblastiach
života žalobkyne v 1. rade vyvolaná tým, že sa stala poručníckou žalobcu v 4. rade, je v priamej príčinnej
súvislosti so stratou F. S. Y. a jej manžela, je nesprávny. Už z tohto dôvodu je potom napadnuté
rozhodnutie v časti týkajúcej sa nároku žalobkyne v napadnutom rozsahu nesprávne.
2.2.2. Odvolateľ v odvolaní uviedol, že pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy a jej výške súdy
síce nie sú obmedzené výslovnou úpravou obsiahnutou v právnom predpise, no v súlade s § 13 ods.

3 Občianskeho zákonníka sú povinné prihliadať na okolnosti, za akých k zásahu do osobnostných
práv došlo a k závažnosti vzniknutej ujmy. Preto, hoci výška tejto náhrady nie je upravená právnym
predpisom a závisí od úvahy súdu, táto úvaha súdu nemôže byť zdrojom svojvôle či arbitrárnosti.
Rozhodnutie súdu o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch a o jej výške sa musí opierať
o preskúmateľné hľadiská a musí byť odôvodniteľné. Súd musí vykonať zodpovedajúce dokazovanie

a následne na základe skutkových zistení posúdiť, či táto ujma vznikla a ako bola závažná. Príslušné
závery súdu potom musia zohľadňovať jedinečnosť veci, byť riadne odôvodnené a musia spočívať na
logických a legitímnych faktoch. Zároveň pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy
musia súdy zohľadňovať aj svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť, a teda v súlade s princípom rovnosti a
princípom predvídateľnosti súdnych rozhodnutí rozhodovať v porovnateľných veciach rovnako (k tomu

zverejnené rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky publikované v Zbierke nálezov a uznesení
Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 46/2017, ku ktorému sa prihlásil v
rozhodnutiach vo veci sp. zn. 6 Cdo 53/2020 a sp. zn. 8 Cdo 66/2018 aj Najvyšší súd Slovenskej
republiky). Odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie, že vo vzťahu k nárokom žalobkyne v 1. rade a
žalobkyne v 2. rade takto dôsledne nepostupoval. Napriek tomu, že aplikoval správne ustanovenie §

13 ods. 2 a ods. 3 Občianskeho zákonníka, tak jeho nesprávnou aplikáciou dospel k nesprávnemu
záveru týkajúcemu sa primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy priznanej žalobkyniam v 1. a 2.
rade. Zároveň vo svojich komparatívnych úvahách nedostatočne zohľadnil rozhodovaciu prax súdov v
porovnateľných veciach, čím postupoval v konaní nesprávne do tej miery, že žalovanému znemožnil
uskutočňovať jemu patriace procesné práva tak, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Odvolateľ poukázal na skutočnosti, z ktorých súd prvej inštancie vychádzal pri rozhodovaní o výške
nemajetkovej ujmy, zároveň poukázal aj na ďalšie okolnosti, ktoré z vykonaného dokazovania vyšli
najavo (z výpovedí žalobkýň v 1. a 2. rade a svedkov). Uviedol, že v dôsledku smrti F. S. Y. a jej manžela
nedošlo k rozvratu vzťahov medzi žalobkyňami v 1. a 2. rade, ako ani k rozvratu vzťahov medzi nimi
a širšou rodinou (napr. partnerom žalobkyne v 1. rade), naopak tieto vzťahy zostali i naďalej rovnako

pevné. Žalobkyne v 1. a 2. rade sú svoju stratu schopné vzájomne zdieľať, byť si vzájomnou
oporou, čo aspoň do istej miery dokáže zmierniť nimi vytrpenú stratu blízkej osoby. Žalobkyňa v 1. rade
aj s pomocou žalobkyne v 2. rade i naďalej pokračuje v pracovných a dobrovoľníckych aktivitách, na
ktorých spolupracovala už so zosnulou F. S. Y. a jej manželom. V neposlednom
rade žalobkyne v 1. a 2. rade v čase smrti F. S. Y. viedli každá vlastnú domácnosť, žalobkyňa v 1. rade

aj partnerský vzťah, ktorý pretrval dodnes a žiadna zo žalobkýň nebola odkázaná
na výživu zosnulej. Smrť F. S. Y. nezanechala ani následky na zdravotnom stave žalobkýň v 1. a 2.
rade. Z vykonaného dokazovania pritom nevyplynuli žiadne také
osobitnéskutočnosti,prektorébyujma,ktorúutrpeližalobkynev1. a2.radebolavýznamnezávažnejšia
ako ujma, ktorú náhlou stratou utrpia iné osoby v obdobnom postavení. V konečnom dôsledku takéto

skutočnosti nekonštatuje vo svojom rozhodnutí ani prvoinštančný súd. Za tohto stavu potom bolo plne
na mieste, aby prvoinštančný súd pri svojom rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej ujmy zohľadnil
rozhodovaciu prax súdov v porovnateľných veciach (po zohľadnení spoluzodpovednosti F. S. Y. na
vzniknutej ujme). Prvoinštančný súd však tak nepostupoval a túto rozhodovaciu prax vôbec nezohľadnil,
keď priznal žalobcom náhradu nemajetkovej ujmy mimo rámca primeraných súm náhrady nemajetkovej

ujmy pre pozostalých po obetiach dopravných nehôd. Odvolateľ v tejto súvislosti poukázal na viaceré
rozhodnutia slovenských súdov: Okresný súd Vranov nad Topľou vo veci sp. zn. 5 C 38/2012 v spojení
s rozhodnutím Krajského súdu v Prešove vo veci sp. zn. 20 Co 183/2014, Okresný súd Trnava vo veci
sp. zn. 37 C 178/2009 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Trnave vo veci sp. zn.11 Co 90/2010,Okresný súd Považská Bystrica vo veci sp. zn. 6 C 51/2014 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v
Trenčíne vo veci sp. zn. 17 Co 243/2015, Okresný súd Liptovský Mikuláš vo veci sp. zn. 7 C 256/2011
v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8 Co 264/2013, Okresný súd

Bratislava I vo veci sp. zn. 10 C 171/2014 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave vo veci
sp. zn. 10 Co 38/2017, Okresný súd Bratislava I vo veci sp. zn. 19 C 68/2014 v spojení s rozhodnutím
Krajského súdu v Bratislave vo veci sp. zn. 14 Co 130/2016, Okresný súd Bratislava I vo veci sp. zn. 18
Csp 52/2017 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave vo veci sp. zn. 8 CoCsp
25/2020, Okresný súd Bratislava II vo veci sp. zn. 52 C 109/2014 v spojení s rozhodnutím Krajského

súdu v Bratislave vo veci sp. zn. 3 Co 140/2018, Okresný súd Bratislava II vo veci sp.
zn. 52 C 41/2017 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave vo veci sp. zn.
16 Co 207/2018, Okresný súd Lučenec vo veci sp. zn. 10 C 2/2019 v spojení s rozhodnutím Krajského
súdu v Banskej Bystrici vo veci sp. zn. 15 Co 79/2021, Okresný súd Dunajská Streda vo veci sp. zn. 12
C 58/2018 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Trnave vo veci sp. zn. 23 Co 24/2020, Okresný
súd Zvolen vo veci sp. zn. 10 C 170/2016 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Banskej Bystrici vo

veci sp. zn. 16 Co 49/2019. Odvolateľ namietal, že z odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej
inštancie nie je zrejmé, z akého dôvodu práve na vyššie uvedenú rozhodovaciu prax neprihliadol, hoci o
nej mal vedomosť. Za primeranú a zodpovedajúcu odvolateľ u žalobkyne v 1. rade
považoval náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 12.000,- € a u žalobkyne v 2. rade vo výške 15.000,- €.
2.3. Odvolateľ odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok súdu prvej inštancie zmenil a

žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni v 1. rade sumu 12.000,- € do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku, v zostávajúcej časti žalobu žalobkyne v 1. rade zamietol a žalobkyni v 2. rade sumu 15.000,-
€ do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, v zostávajúcej časti žalobu žalobkyne v 2. rade zamietol. Uplatnil
si náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

3.1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, jeho výroku V. v časti nepriznanej náhrady nemajetkovej ujmy
vo výške 50.000,- € a výroku VIII. podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca v 3. rade a proti výroku
V. v časti nepriznanej náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 150.000,- € a nepriznanej pozostalostnej
úrazovej renty a výroku IX. podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca v 4. rade.
3.2. Žalobca v 3. rade v odvolaní vytýkal súdu prvej inštancie, že vo vzťahu k nemu vec nesprávne

právne posúdil, keď nesprávne posúdil jeho postavenie v živote F. S. Y. a D. S., keď podľa jeho
názoru ich spoločný vzťah nedosahoval takú intenzitu, aká by bolo potrebná na priznanie náhrady
nemajetkovej ujmy. Odvolateľ vytýkal súdu prvej inštancie, že opomenul skutočnosť, že ich vzťah, okrem
spoločných dovoleniek a návštev, bol založený aj na spoločnom pravidelnom kontakte. Žalobca v 3. rade
si pravidelne so svojou dcérou a zaťom telefonovali alebo si písali e-maily. Tento spôsob komunikácie

existoval z dôvodu, že žalobca v 3. rade sa odsťahoval do zahraničia za pracovnou príležitosťou a
mohol mať so F. S. Y. iba obmedzený osobný kontakt, pričom mal však stále záujem byť súčasťou jej
života, dostávať o nej informácie a mal v úmysle sa s ňou a jej manželom stretávať aj
osobne na výletoch a dovolenkách. Z tohto dôvodu nemožno tvrdiť, že by ich spoločný vzťah nebol
dostatočne intenzívny. Práve s ohľadom na všetky okolnosti žalobca v 3. rade budoval vzťah so F. S.

Y. a jej manželom tak, ako mu to dovolil aktuálny stav. Smrťou F. S. Y. žalobca v 3. rade tiež prišiel
o osobu, ktorá by mala povinnosť ho živiť a starať sa o neho podľa § 66 a § 67 zákona č. 36/2005
Z. z. Zákon o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Z uvedeného vyplýva, že v prípade
jeho nepriaznivého zdravotného stavu sa zhorší kvalita jeho života, ktorá by inak mohla byť dosiahnutá
starostlivosťou nebohej F. S. Y.. Všeobecne dochádza k zhoršeniu zdravotného stavu u osôb vo vyššom

veku, čo s ohľadom na súčasný vek žalobcu v 3. rade, môže nastať už v najbližších rokoch jeho života.
Odvolateľ v odvolaní poukázal aj na rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 22. 6. 2023, sp. zn.
B2-8 C 26/2022-153, v ktorom konaní bol skúmaný zásah do osobnostných práv rodičov a
sestry D. S., dopravnou nehodou spôsobenou U. H. dňa 25.7.2020. Zo skutkového stavu tohto konania
vyplýva, že nebohý D. S. nežil už dlhšiu dobu v spoločnej domácnosti so svojimi rodičmi a iba ich občas

navštevoval a bral na výlety. Rovnako, súd prvej inštancie v danom rozhodnutí konštatoval, že obaja
rodičia D. S. stratili výhľad na starostlivosť a hmotné zabezpečenie zo strany ich syna do budúcnosti.
Navyše súd tiež uviedol, že súčasťou ujmy je aj obmedzená možnosť jej dôsledky vzájomne zdieľať.
Keďže žalobca v 3. rade žije v zahraničí, kvôli čomu je iba v obmedzenom kontakte so svojou druhou
dcérou a vnukom, dôsledky straty jeho staršej dcéry nemôže s nikým zdieľať, čo celú ujmu, ktorá mu

bola spôsobená, iba sťažuje. Podľa žalobcu v 3. rade tu existuje podobnosť jeho vzťahu so F. S. Y.
a vzťahu D. S. s jeho rodičmi. Uvedené preto podporuje nárok žalobcu v 3. rade
na náhradu nemajetkovej ujmy, pretože došlo k rovnakému zásahu do jeho osobnostných práv, ako v
prípade rodičov nebohého D. S.. Žalobca v 3. rade poukázal aj na rozsudok Krajského súdu Bratislavazo dňa 12.1.2022, sp. zn. 2 Co 12/2018 a v tej súvislosti na to, že k pretrhnutiu rodinnej väzby môže
dôjsť, aj keď sa príbuzní, rodič s dieťaťom, určitú dlhšiu dobu v minulosti nestretávali, resp. nemali veľmi
blízky vzťah. V prípade žalobcu v 3. rade prišlo k zvýšenej harmonizácii vzťahu s jeho dcérou až počas

jej dospelosti. Pre porovnanie s citovaným rozsudkom Krajského súdu Bratislava, žalobca v 3. rade, aj
nebohá F. pociťovali zodpovednosť voči sebe navzájom. Obaja sa pokúšali udržiavať svoj vzťah, tak
ako najviac vedeli, teda spoločnými dovolenkami, výletmi alebo návštevami, keďže žalobca v 3. rade
žije dlhodobo v zahraničí. Rovnako tiež spolu pravidelne komunikovali prostredníctvom telefónu alebo
emailu. Preto nemožno povedať, že by ich vzťah nemal dostatočnú intenzitu, pretože každý prípad

vzájomného vzťahu medzi osobami, či už sú príbuzní alebo nie, je nutné posudzovať individuálne na
základe všetkých okolností. Žalobcovi mal byť priznaný nárok na náhradu nemajetkovej ujmy a v tej
súvislosti aj nárok na náhradu trov konania.
3.3.1. Podľa žalobcu v 4. rade rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci. Pokiaľ súd prvej inštancie pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy prihliadol na to,
že v trestnom konaní proti vinníkovi dopravnej nehody, pri ktorej došlo k úmrtiu jeho oboch rodičov, mu

bola priznaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 30.000,- €, odvolateľ poukázal na
to, že vinník dopravnej nehody nevlastní žiadny majetok, je aktuálne vo výkone trestu odňatia slobody
a má vyživovaciu povinnosť k dvom maloletým deťom. Z týchto dôvodov má preto odvolateľ za to,
že jemu priznaných 30.000,- € nebude možné vymôcť, a teda celý účel priznania nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy zostane nenaplnený. Súd prvej inštancie nemal na priznanie náhrady nemajetkovej

ujmy v trestnom konaní prihliadnuť. Výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy (aj s prihliadnutím
na náhradu priznanú v trestnom konaní, teda 80.000,- €) považuje odvolateľ za neprimeranú intenzite
zásahu do jeho osobnostných práv a okolnostiam, za akých k tomuto zásahu došlo. Odvolateľ poukázal
aj na skutočnosti, ktoré mali dopad na intenzitu jeho vzťahu k F. S. Y. a D. S. a na okolnosti, za akých
došlo k zásahu do jeho práv. Žalobca v 4. rade bol osvojeným synom nebohých manželov S.. Žalobcu

si osvojili v roku 2019 v čase, keď mal jeden a pol roka. Jeho biologická matka sa ho vzdala a potom
prešiel do starostlivosti náhradnej matky. Odvolateľ si teda doposiaľ prešiel už štyrmi rôznymi rodinami,
pričom súčasne sa nachádza v starostlivosti žalobkyne v 1. rade a jej priateľa. Ako bolo v konaní
preukázané výsluchom Mgr. I. R., liečebnej pedagogičky s výcvikom v arteterapii
a 12-ročnou praxou, tieto zmeny rodín v tak krátkom čase budú mať u neho dlhodobejšie následky.

Najmä bude mať problémy pri hľadaní vlastnej identity a rovnako môže prežívať aj
latentný pocit viny. Fakt, že žalobca v 4. rade je rómskeho etnika tomuto iba priťaží, keďže si bude stále
uvedomovať, že je odlišný od ostatných členov svojej rodiny. Žalobca bol priamym účastníkom dopravnej
nehody zo dňa 25.7.2020, v čase od momentu nehody do príchodu záchranných zložiek bol na mieste
nehody sám a pri vedomí dlhšiu dobu. V čase nehody mal takmer 3 roky, teda celú situáciu vnímal.

Následkom nehody mu tiež boli spôsobené zranenia, a to pomliaždenie pľúc, otras mozgu, poranenie
hlavy a zlomeninu nohy, v ktorej má, na základe výpovede svedkov, dodnes bolesti
a absolvuje pravidelnú fyzioterapiu a návštevy ortopédov. Okolnosti dopravnej nehody na ňom museli
zanechať trvalú ujmu, keď bol svedkom úmrtia vlastných rodičov, po nehode strávil pri nich v
bolestiach dlhšiu dobu a dodnes má zdravotné problémy. V prípade, ak by vinník dopravnej nehody U.

H. nepožil toxikologicky významné látky, k predmetnej dopravnej nehode by nedošlo. Túto skutočnosť
možno považovať za priťažujúcu okolnosť, kedy U. H. úmyselne riadil motorové vozidlo, pri ktorého
jazde došlo k úmrtiu rodičov žalobcu v 4. rade. Odvolateľ poukázal aj na dlhodobé psychické následky
spôsobené dopravnou nehodou a stratou oboch rodičov, ktoré vyplývajú z výpovede svedkyne Mgr. I.
R.. Odvolateľ v roku 2022 absolvoval terapiu hrou u p. R.. Podľa jej výpovede počas tejto terapie musel

mať všetky veci pod kontrolou, prejavoval bojové tendencie v hre, ktoré síce postupne vďaka terapii
vymizli, no stále sa môžu v budúcnosti objaviť. Odvolateľ počas akýchkoľvek zmien sa ťažšie adaptuje,
čo robí najmä problémy v materskej škole, ako aj v základnej škole, kedy dochádza k častým zmenám
v kolektívoch. Z tohto dôvodu potrebuje menší a citlivejší kolektív rovesníkov, pretože je citlivý na hluk
a dynamické dianie v skupine. Zaradenie do kolektívu môže byť pre odvolateľa ťažšie aj z dôvodu,

že je rómskeho etnika. Toto všetko spôsobuje u neho ťažšie nadväzovanie medziľudských vzťahov.
V budúcnosti preto bude pre neho o dosť zložitejšie nadviazať partnerské alebo pracovné vzťahy, čo
môže výrazne ovplyvniť kvalitu jeho života. Odvolateľ poukázal aj na to, že jeho otec bol v čase nehody
štátny tajomník Ministerstva kultúry Slovenskej republiky, bol verejne činnou osobou, ktorá mala viacero
kontaktov aj na vyšších miestach, ako je bývalý prezident Slovenskej republiky Z. Y., primátor hlavného

mesta Slovenska Bratislavy I. D., poslankyňa Národnej rady Slovenskej republiky N. F. alebo bývalá
ministerka kultúry T. I.. Tieto kontakty nebohého D. S. preukazujú listy, ktoré jeho známi napísali pre
účel tohto konania. Túto skutočnosť považuje odvolateľ za podstatnú z dôvodu, že takéto kontakty jeho
zosnulého otca mu mohli priniesť, na rozdiel od väčšiny ľudí, viaceré lukratívne možnosti uplatnenia sa,či už v spoločenskom alebo pracovnom živote. Keďže boli tieto väzby pretrhané, už keď mal odvolateľ
necelé 3 roky, nemohol so známymi svojho nebohého otca nadviazať žiadny vzťah. Z týchto dôvodov
bola strata otca pre odvolateľa ešte viac závažná, na tieto skutočnosti súd prvej inštancie v rozsudku

neprihliadol. Smrť oboch rodičov bola nesmiernym zásahom do osobnostných práv žalobcu v 4. rade,
jej dopad na jeho život je veľmi závažný, intenzita ich vzťahu bola nadpriemerná vzhľadom na okolnosti
prípadu. Preto je pri posudzovaní nároku odvolateľa dôležité brať do úvahy, že odvolateľ prišiel v jednom
momente o oboch rodičov, bol priamym účastníkom nehody, pričom na mieste nehody strávil dlhšiu dobu
sám, dopravná nehoda bola spôsobená úmyselným konaním U. H., ktorý viedol motorové vozidlo pod

vplyvom toxikologicky významných látok, pričom musel vedieť, že týmto konaním môže ohroziť seba
alebo ostatných účastníkov cestnej premávky, odvolateľ v priebehu 3 rokov prešiel
štyrmi rôznymi rodinami, čo má za následok komplikácie pri hľadaní si identity, u odvolateľa možno
počas školského veku, ako aj v dospelosti očakávať psychické problémy, najmä agresivitu, latentný pocit
viny, problém s nadväzovaním nových vzťahov a iné, otec odvolateľa nebohý D. S., bol verejne činnou
osobou s mnohými kontaktmi, odvolateľ jeho smrťou prišiel o výhody, ktoré táto skutočnosť so sebou

nesie, prípad dopravnej nehody zo dňa 25.7.2020 bol a je medializovaný. Pokiaľ ide o kritériá určenia
výšky náhrady nemajetkovej ujmy odvolateľ poukázal na rozhodnutia Krajského súdu v Žiline zo dňa
17.12.2021, sp. zn. 8 Co 91/2021, Krajského súdu v Nitre zo dňa 18.11.2021, sp. zn. 9
Co 14/2021, Krajského súdu v Prešove zo dňa 3.12.2020, sp zn. 9 Co 37/2020 a na to, že výška náhrady
nemajetkovej ujmy priznaná súdom prvej inštancie nereflektuje skutočný stav, v akom sa po dopravnej

nehode zo dňa 25.7.2020 ocitol.
3.3.2. Pokiaľ ide o nárok v časti pozostalostnej úrazovej renty odvolateľ považuje vydanenie exekučného
titulu za potrebné, najmä z hľadiska zaručenia toho, aby žalovaný naďalej plnil svoju povinnosť. V
prípade, ak by došlo k zastaveniu platieb a odvolateľ by podal novú žalobu, vznikli by mu nové náklady
právneho zastúpenia a ďalšie náklady spojené s uplatnením si nároku. Navyše, u

odvolateľa by týmto konaním došlo aj k strate času, pretože by bolo potrebné opäť vykonať dokazovanie.
Postup súdu prvej inštancie nepovažuje za hospodárny. Odvolateľ poukázal aj na to, že počas konania
nevznikla medzi ním a žalovaným dohoda ohľadom zvyšovania, resp. znižovania výšky pozostalostnej
úrazovejrentysprihliadnutímnainfláciu. Rovnakopočaskonanianenastalatiežzhodavotázke,dokedy
sa má pozostalostná úrazová renta vyplácať, podľa odvolateľa až do času, kým sa nebude schopný

samostatne živiť.
3.4. Žalobcovia v 3. a 4. rade poukázali aj na to, že žalovaný nie je právnickou osobou, ktorá vykonáva
podnikateľskú činnosť. Podľa § 20 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z. je jednou z funkcií žalovaného
spravovanie poistného garančného fondu. Podľa § 20 ods. 5 a 6, v spojení s § 24 cit. zákona je poistný
garančný fond tvorený z príspevkov členov žalovaného. Z uvedeného vyplýva, že

vyplatenie vyššej sumy náhrady nemajetkovej ujmy žalobcom nie je pre žalovaného likvidačné, keďže
podľa citovaného zákona je žalovaný a poistný garančný fond zriadený práve na tento účel. Z tohto
dôvodu sa nemôže brať do úvahy ekonomický a majetkový záujem žalovaného, keďže podľa citovaného
zákona sa garančný fond automaticky dopĺňa o určitú čiastku, nehľadiac na podnikateľský
úžitokztýchtovkladov.Avprípade,akfinančnéprostriedkynepostačujúnaplneniezáväzkovkancelárie,

je povinnosťou jej členov poskytnúť mimoriadny príspevok.
3.5. Odvolatelia navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom
rozsahu zmenil a priznal žalobcom v 3. a 4. rade nimi uplatnené nároky v plnom rozsahu, resp. aby
rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

4.1. K odvolaniu žalobcov v 3. a 4. rade sa vyjadril žalovaný. Má za to, že odvolanie je nedôvodné,
rozhodnutie prvoinštančného súdu v ním napadnutom rozsahu je vecne správne, pričom súd vykonal
potrebné dokazovanie, z vykonaného dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam, vec posúdil
správne aj po právnej stránke, pričom ani konanie, ktoré mu predchádzalo, netrpí žiadnou vadou, ktorá

by mohla mať za následok nesprávnosť rozhodnutia a ani nedošlo k takému nesprávnemu procesnému
postupu prvoinštančného súdu, že by ním došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; prvoinštančný
súd svoje rozhodnutie riadne odôvodnil v intenciách § 220 ods. 2 C.s.p.
4.2. K odvolaniu žalobcu v 3. rade žalovaný uviedol, že s výnimkou nemožnosti zdieľať stratu, ktorú
uvádza až v odvolaní (na toto skutkové tvrdenie pre zákonnú koncentráciu konania nie je možné v

odvolaní prihliadať, nakoľko neexistujú na to dôvody podľa ustanovenia § 366 C.s.p.) žalobca v zásade
poukázal na svoje skutkové tvrdenia, ktorými odôvodňoval uplatnený nárok už v žalobe. Z týchto
tvrdení bol v priebehu konania z vykonaného dokazovania preukázaný výlučne príbuzenský vzťah medzi
žalobcom v 3. rade a F. S. Y., keď bol jej otcom. Zároveň z vykonaného dokazovania vyplynulo, žežalobca v 3. rade a žalobkyňa v 2. rade sa rozviedli v roku XXXX (teda 22 rokov pred
tragickou smrťou F. S. Y.), keď sa žalobca v 3. rade odsťahoval zo spoločnej domácnosti. V tom čase
mala zosnulá 12 rokov a zostala bývať v spoločnej domácnosti so žalobkyňami v 1. a 2. rade. Žiadne

iné skutočnosti preukazujúce žalobcom v 3. rade tvrdenú hĺbku, trvanie a intenzitu vzťahu so zosnulou
(a už vôbec nie s jej manželom) z vykonaného dokazovania nevyplynuli. Obzvlášť to platí za stavu, keď
žalobca v 3. rade sám uvádza, že viac ako 10 rokov žije v zahraničí. Existencia samotného zásahu do
osobnostných práv, jeho protiprávnosť a nemajetková ujma týmto zásahom vyvolaná,
vrátane jej závažnosti sú skutkovými otázkami, ktoré sú predmetom dokazovania v sporovom konaní.

Dôkazné bremeno z tohto hľadiska zaťažuje osobu, do ktorej osobnostných práv bolo zasiahnuté. Podľa
žalovaného žalobca v 3. rade v tomto konaní jeho zaťažujúce dôkazné bremeno neuniesol, keď
nepreukázal obsah, hĺbku, intenzitu svojho vzťahu so zosnulou F. S. Y. a už vôbec nie s jej manželom. Za
stavu, keď žalobca v 3. rade so zosnulou dcérou nežil v spoločnej domácnosti od roku XXXX, keď mala
12 rokov, z tohto posledných viac ako 10 rokov žije v zahraničí, tak obsah, hĺbka, intenzita
jeho vzťahu so zosnulou F. S. Y., výlučne zo samotnej existencie príbuzenského vzťahu, nevyplývajú.

Bez preukázania skutkových okolností preukazujúcich hľadiská významné pre posúdenie vzťahu, ku
ktoréhoprerušeniudošlo,nemožnodospieťktomu,žeprerušenímtohtovzťahupozostalejosobevznikla
nejaká ujma a už vôbec nie je závažnosť. Žalovaný má za to, že žalobca v 3. rade neuniesol dôkazné
bremeno a nepreukázal, že by mu v dôsledku smrti F. S. Y. vzniklo právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Poukazovanie žalobcu v 3. rade na rozhodnutie Mestského súdu Bratislava IV zo dňa

22.6.2023, vo veci sp. zn. B2-8 C 26/2022, je neopodstatnené, bolo výsledkom v ňom
vykonaného dokazovania, z ktorého vyplynuli skutkové závery preukazujúce nielen samotný zásah do
osobnostných práv, ale aj vzniknutú nemajetkovú ujmu a jej závažnosť, ktoré opodstatňovali vznik práva
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch (keď strata syna mala v konečnom dôsledku dopad aj na
vzťahy medzi jeho rodičmi, keď títo medzi sebou neboli schopní spoločne jeho stratu zdieľať).

4.3.1. K odvolaniu žalobcu v 4. rade žalovaný uviedol, že si v zhode so súdom prvej inštancie plne
uvedomuje, že následky dopravnej nehody a strata rodičov najťažšie dopadajú na jeho osobu. Tomuto v
plnom rozsahu zodpovedá aj náhrada nemajetkovej ujmy, ktorá mu bola súdom prvej inštancie priznaná
(v spojení s časťou tejto náhrady priznanou rozhodnutím Okresného súdu Komárno zo dňa 31.3.2022,
vo veci sp. zn. 1 T 72/2021). Táto je vzhľadom ku všetkým okolnostiam veci zodpovedajúca, a to

ako z hľadiska okolností, za ktorých došlo k dopravnej nehode, tak aj s
prihliadnutím na závažnosť ujmy, ktorú tým žalobca v 4. rade utrpel, čo sú podľa ustanovenia § 13 ods.
3 Občianskeho zákonníka rozhodujúce okolnosti na posúdenie výšky nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch v dôsledku zásahu do osobnostných práv. Žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu
v 4. rade, že k dopravnej nehode došlo úmyselným konaním vodiča vozidla Kia U. H., keďže to z

vykonaného dokazovania nevyplýva. Naopak z rozsudku Okresného súdu Komárno zo dňa 31.3.2022,
vo veci sp. zn. 1 T 72/2021 vyplynulo, že k dopravnej nehode došlo nedbanlivostným konaním tejto
osoby (týmto je pritom v súlade s § 194 Civilného sporového poriadku súd viazaný). Zároveň žalovaný,
rovnako ako prvoinštančný súd, poukázal na to (čo žalobca opomenul v odvolaní
zohľadniť), že zosnulá F. S. Y. v čase bezprostredne pred dopravnou nehodou zavinene porušovala

osobitnú prevenčnú povinnosť založenú § 8 ods. 1 zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke, keď
nebola pripútaná bezpečnostným pásom. Zo znaleckého posudku MUDr. M. Y., PhD. a MUDr. C. B.
č. XX/XXXX a č. XX/XXXX, znalcov z odboru zdravotníctvo a farmácia,
odvetvie súdne lekárstvo je zrejmé, že na tele zosnulej neboli zistené žiadne také zranenia, ktoré by boli
typické v prípade pripútania osoby bezpečnostným pásom (str. 44 posudku). Zároveň z tohto posudku

vyplýva (str. 44 a 45 posudku), že pri strete vozidiel došlo k prudkému vymršteniu tela F. S. Y. v dôsledku
zotrvačnej sily smerom vpred a mierne vľavo hore s následným prudkým nárazom ľavej polovice jej
tváre s maximom v oblasti čela a ľavej predobočnej steny do ľavého stredového stĺpika, prípadne až
ľavých zadných dverí vozidla. Ak by zosnulá bola pripútaná bezpečnostným pásom, došlo by ním k
zachyteniu jej tela a k takémuto nekontrolovanému pohybu tela zosnulej v kabíne vozidla a prudkému

stretu jej hlavy a hrude s kabínou by nedošlo. Smrteľnými pritom boli práve vnútrolebečné zranenia F.
S. Y. (napr. odpoveď na otázku č. 6 na str. 47 posudku). Je teda zrejmé, že jednou z príčin smrti F.
S. Y. bolo aj jej porušovanie prevenčnej povinnosti. Aj Okresný súd Komárno v rozsudku vo veci sp.
zn. 1 T 72/2021, zo dňa 31.3.2022, sa stotožnil s tým, že samotná F. S. Y. spoluzavinila svoju smrť,
keď uzatvoril (str. 6 odôvodnenia rozhodnutia) „Podľa názoru súdu poisťovňa správne postupovala,

keď odrátala 20 % zo žiadanej sumy, nakoľko nebohá poškodená má určitú spoluvinu na následku,
keďže v čase dopravnej nehody nebola pripútaná bezpečnostným pásom.“ Tieto skutočnosti
sú významnými okolnosťami, za ktorých došlo ku usmrteniu F. S. Y. (a teda tvrdenému
zásahu do osobnostných práv žalobcu v 4. rade), preto je na mieste, aby ich súd pri svojom rozhodovanív súlade s ustanovením § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka aj zohľadnil. Toto v konečnom dôsledku
prvoinštančný súd aj urobil. Preto by potom žalovaný nemal znášať túto nemajetkovú ujmu vzniknutú
žalobcovi v 4. rade v dôsledku smrti F. S. Y. v plnom rozsahu, ale v rozsahu 80 %. Pokiaľ sa týka

samotnej závažnosti zásahu do osobnostných práv žalobcu v 4. rade , strata oboch rodičov v nízkom
veku dieťaťa je nepochybne zásadnou. Túto skutočnosť prvoinštančný súd zodpovedajúco zohľadnil,
tak ako zohľadnil aj to, že bol osvojeným dieťaťom zosnulých, a teda predtým žil v inej rodine. Cieľom
a zmyslom náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej smrťou blízkej osoby, je poskytnutie satisfakcie za
to, že pozostalá osoba nemôže udržiavať, vytvárať a rozvíjať vzťah so zosnulou osobou najmä v citovej

oblasti, čo celkom prirodzene bráni v tom, aby pozostalá osoba prostredníctvom tohto vzťahu mohla
rozvíjať a napĺňať aj vlastnú osobnosť. Smrťou blízkej osoby dochádza k zásahu do práva pozostalej
osoby na súkromie a práva na rodinný život, ktoré zahŕňajú celý komplex intenzívnych a trvalých vzťahov
(a to nie na právnej úrovni, ale najmä na dôvernej, citovej, morálnej, sociálnej, ale napríklad aj hmotnej),
keď pozostalá osoba namiesto rozvíjania vzťahov so zosnulou osobou, znáša smútok a utrpenie z
jej straty. Cieľom a zmyslom poskytnutia satisfakcie za zásah do osobnostných práv smrťou blízkej

osoby však už nie je „odškodniť“ pozostalú osobu za stratu možných „kontaktov“ zosnulého, ktoré by
jej mohli priniesť „lukratívne možnosti“ uplatnenia sa v budúcom živote. Takisto to, že zosnulá osoba
bola prípadne verejne známa, alebo spoločensky aktívna je z hľadiska ujmy, ktorú pozostalá osoba jej
smrťou utrpela, právne bez významu. Z hľadiska rozhodovania o náhrade nemajetkovej ujmy vzniknutej
pozostalej osobe po obeti dopravnej nehody sú významné okolnosti, za ktorých k zásahu došlo a

závažnosť vzniknutej ujmy (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Žalovaný poukázal na to, že žalobcovi
v 4. rade po smrti jeho rodičov, bola významnou oporou jeho najbližšia rodina, najmä žalobkyňa v 1.
rade s partnerom a žalobkyňa v 2. rade a je tomu tak dodnes. V najbližšej rodine žalobcu aj po smrti jeho
rodičov zostali zachované zdravé vzťahy a v jeho živote naďalej zostali blízke osoby. Jeho opatrovníčkou
sa stala žalobkyňa v 1. rade, ktorá na seba spolu so svojim partnerom prevzala aj osobnú starostlivosť

a výchovu žalobcu v 4. rade a aj za podpory žalobkyne v 2. rade a svojho partnera a odbornej podpory
ho previedla najťažším obdobím po smrti jeho rodičov. Celkovo si najbližšia rodina zachovala značnú
súdržnosť. U žalobkyne v 1. rade a jej partnera žalobca v 4. rade našiel v najťažšej
chvíli milujúce osoby a svoj domov. Žalobkyňa v 1. rade vo svojej výpovedi skonštatovala, že žalobcu
vníma ako svojho syna a jediným dôvodom, pre ktorý neuvažuje nad jeho osvojením je to, aby nedošlo

k zániku jeho hmotných nárokov, ktoré mu v dôsledku smrti rodičov vznikli (sirotský
dôchodok, pozostalostná renta). Ako vyplynulo z výpovede Mgr. I. R., tak medzičasom,
aj v dôsledku absolvovanej terapie pôvodné negatívne prejavy (zmeny v správaní, ťažšia adaptabilita),
ktoré u žalobcu v 4. rade strata rodičov vyvolala, odzneli. Podľa žalovaného prvoinštančný súd zohľadnil
dôsledne ako okolnosti, za ktorých došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu v 4. rade, tak aj

závažnosť jemu vzniknutej ujmy, keď stratil oboch rodičov. Pri svojom rozhodovaní pritom zohľadnil aj
relevantnú rozhodovaciu prax súdov v obdobných veciach, na ktorú žalovaný poukázal v
priebehu konania, pričom túto v konečnom dôsledku aj do istej miery prekročil, a to pre špecifickosť
veci, keď žalobca v 4. rade prišiel o oboch rodičov naraz. Celkovo bola žalobcovi v 4. rade v súvislosti
so stratou jeho rodičov priznaná náhrada nemajetkovej ujmy spolu vo výške 80.000,- € (voči pôvodcovi

zásahu 30.000,- € rozsudkom Okresného súdu Komárno zo dňa 31.3.2022, vo veci sp. zn. 1 T 72/2021
a voči žalovanému vo výške 50.000,- € rozhodnutím prvoinštančného súdu). Táto je potom primeraná a
zodpovedajúca vzniknutej ujme žalobcu v 4. rade. Na jej výšku nemá žiadny vplyv skutočnosť, že
časť z nej by bola prípadne aj nevymožiteľnou (popri tom takáto nevymožniteľnosť nebola v konaní ani
preukázaná). Žalovaný nesúhlasil s tvrdením žalobcu v 4. rade, že súd nemá brať ohľad na rozhodnutie

Okresného súdu Komárno zo dňa 31.3.2022, vo veci sp. zn. 1 T 72/2021 v časti týkajúcej sa náhrady
nemajetkovej ujmy, a to aj z dôvodu, že toto je právoplatné a vykonateľné (a je exekučným titulom).
Žalovaný poukázal aj na to, že žalobca v 4. rade v rámci svojho dispozičného oprávnenia v tomto konaní
uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanému „popri,“ resp. okrem už priznanej (časti)
náhrady nemajetkovej ujmy voči osobe zodpovednej za jemu vzniknutú ujmu. Rozhodnutie súdu prvej

inštancie považuje za správne.
4.3.2. Pokiaľ ide o uplatnený nárok na pozostalostnú úrazovú rentu, žalovaný uviedol, že zákon č.
381/2001 Z. z. v ustanovení § 15 ods. 1 zakladá tzv. priamy nárok poškodeného na náhradu škody
spôsobenej prevádzkou motorových vozidiel voči poisťovateľovi podľa tohto zákona (a v zákonom
stanovených prípadoch aj voči žalovanému ako kancelárii poisťovateľov). Zároveň však poškodenému

zakladá aj osobitnú hmotnoprávnu povinnosť vo vzťahu k poisťovateľovi (resp.
žalovanému),atopovinnosťuplatnenýnárokpreukázať.Tátopovinnosťjeprirodzenýmdôsledkomtoho,
že poisťovateľ podľa zákona č. 381/2001 Z. z. nie je účastníkom primárneho zodpovednostného vzťahu,
od ktorého existencia nároku závisí (spravidla ide o nároky zo zodpovednosti za škodu spôsobenúprevádzkou dopravných prostriedkov podľa ustanovenia § 427 a nasl. Občianskeho zákonníka) a tak
nemá vedomosť o skutočnostiach potrebných na ustálenie základu a výšky nárokov
poškodenej osoby. To, kedy bude plnenie zo strany poisťovateľa poskytnuté v konečnom dôsledku

závisí aj od aktivity samotného poškodeného a preukázania vzniku práva na plnenie. Ustanovenie
§ 448 Občianskeho zákonníka zakotvuje peňažný dôchodok pre pozostalých, ak došlo k usmrteniu
poškodeného, ktorý mal voči pozostalým vyživovaciu povinnosť. Výška tohto nároku je závislá od (i)
sumy príspevku poškodeného na výživu pozostalých, ktorú by bolo možné primerane očakávať a (ii)
sociálnymi dávkami, na ktoré má poškodený nárok z rovnakého dôvodu podľa zákona č. 461/2003

Z. z. v znení neskorších predpisov. Poškodenému potom vznikne právo na tento peňažný dôchodok
vo výške rozdielu týchto súm. Preto nemožno súhlasiť s tvrdením žalobcu v 4. rade, že je na mieste
navyšovať výšku pozostalostnej úrazovej renty o výšku inflácie. Výška tohto nároku sa môže meniť
opakovane v závislosti od uvedených premenných (okrem iného aj od výšky sociálnych dávok, na
ktoré má poškodený nárok z rovnakého dôvodu podľa zákona č. 461/2003 Z. z. v znení neskorších
predpisov). Ak by bola výška pozostalostnej úrazovej renty priznaná rozhodnutím súdu, tak jediným

spôsobom úpravy výšky tohto nároku by bol postup podľa ustanovenia § 231 C.s.p. Žalovaný si je tohto
nároku žalobcu v 4. rade plne vedomý, jeho existenciu za zachovania zákonných predpokladov jeho
vzniku a ani jeho výšku nespochybňuje. Dôkazom toho je, že žalovaný žalobcu v 4. rade opakovane
vyzýval na preukázanie tohto nároku a najmä jeho výšky a na predloženie s ním súvisiacich relevantných
podkladov. Bezodkladne po predložení potrebných podkladov žalovaný pristúpil k zaplateniu tohto

nároku za predchádzajúce obdobie a tento nárok riadne priebežne ďalej plní, čo v
konečnom dôsledku nespochybňuje ani sám žalobca v 4. rade. V súlade s princípom hospodárností
konania a tým, že v civilnom sporovom konaní sa poskytuje ochrana právam, ktoré sú poškodené, resp.
ohrozené, poskytnutie ochrany právu žalobcu v 4. rade na pozostalostnú úrazovú rentu nie je potrebné
a v konečnom dôsledku ani účelné. Odvolanie žalobcu v 4. rade v tejto časti považuje žalovaný za

nedôvodné.
4.4. Žalovaný odvolaciemu súdu navrhol rozhodnutie súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom
rozsahu žalobcami v 3. a 4. rade potvrdiť a priznať mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania v
plnom rozsahu.

5.1. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrili žalobkyne v 1. a 2. rade. Podľa nich dopravnou nehodou dňa
25.7.2020 došlo k tak zásadnému zásahu do ich osobnostných práv, pri ktorom je možné považovať
priznanú náhradu nemajetkovej ujmy súdom prvej inštancie za primeranú. Skutkom vinníka dopravnej
nehody sa naplnili všetky tri predpoklady vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy - škoda (ujma),
protiprávnekonanie,príčinnásúvislosťmedziškodou(ujmou)aprotiprávnymkonaním(kauzálnynexus).

Uvedenénespochybnilanižalovaný. Žalobkyňav1.radenesúhlasísozáveromžalovaného,žezmenyv
jej živote neboli priamo spôsobené smrťou jej sestry a švagra, ale tým, že ju s jej súhlasom ustanovil súd
za poručníka žalobcu v 4. rade, a teda nie je daný priamy vzťah príčiny a dôsledku. Žalobkyňa v 1. rade
považuje zmenu jej osobnostného, rodinného, partnerského aj pracovného života za priamy následok
straty jej sestry a jej manžela. Jej rozhodnutie stať sa poručníkom bolo prirodzeným rozhodnutím, ktoré

bolo vykonané za účelom zmiernenia dopadov predmetnej dopravnej nehody a straty oboch rodičov
na žalobcu v 4. rade., nemožno ho považovať za rozhodnutie svojvoľné. Pokiaľ ide o výšku priznanej
náhrady a prihliadnutie na rozhodovaciu prax súdov žalobkyňa uviedla, že zásah do jej osobnostných
práv bol väčší, ako je pri obdobných prípadoch bežné. So svojou zosnulou sestrou si boli veľmi blízke a
ich vzťah ďaleko presahoval bežný súrodenecký vzťah, čo bolo dokázané v konaní. Aj počas dospelosti

spolu mali blízky súkromný, ale aj pracovný život. Po smrti manželov S. sa žalobkyňa v 1. rade stala zo
dňa na deň rodičom žalobcu v 4. rade, čo spôsobilo výrazný zásah do jej života. Žalobkyňa v 2. rade
uviedla, že jej vzťah s nebohou dcérou bol nadpriemerný. Ich spoločný vzťah bol silno zakorenený už v
období dospievania oboch jej dcér, kedy žalobkyňa v 2. rade so žalobkyňou v 1. rade a nebohou F. S.
Y. žili samy v spoločnej domácnosti. Ich vzťah pretrvával aj po dosiahnutí dospelosti

a opustení spoločnej domácnosti. Žalobkyňa v 2. rade vždy poskytovala pomoc svojej nebohej dcére a
jej manželovi či už pri ich spoločných aktivitách, verejnom angažovaní sa alebo starostlivosti o žalobcu
v 4. rade. Vzťah žalobkyne v 2. rade so svojou nebohou dcérou a jej manželom presiahol všedný vzťah
matky a dcéry a zaťa. Uvedené bolo riadne preukázané v konaní a súd na to aj v rozsudku riadne
poukázal. Žalobkyne vo vyjadrení ďalej uviedli, že súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí zohľadnil

aj skutočnosť, že nebohá F. S. Y. nebola pripútaná bezpečnostným pásom. Pokiaľ žalovaný v odvolaní
poukázal na ďalšie konkrétne okolnosti, ktoré mali vyjsť z vykonaného dokazovania (nedošlo k rozvratu
vzťahov medzi žalobkyňami v 1. a 2. rade, ani k rozvratu vzťahov medzi nimi a širšou rodinou, žalobkyne
sú schopné svoju stratu vzájomne zdieľať a byť si oporou, žalobkyňa v 1. rade s pomocou žalobkynev 2. rade pokračuje v pracovných a dobrovoľníckych aktivitách, na ktorých spolupracovali so zosnulými
S. , žalobkyne viedli vlastné domácnosti a žalobkyňa v 1. rade má aj partnerský vzťah a nikto z nich
nebol odkázaný na výživu nebohej F. S. Y., smrť F. S. Y. nezanechala ani následky na zdravotnom stave

žalobkýň v 1. a 2. rade) žalobkyne poukázali na to, že udalosť má dopady na psychické
zdravie oboch žalobkýň.
5.2. Žalobkyne tiež poukázali na rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 22.6.2023, sp. zn. B2-8
C 26/2022, ktorý sa týkal toho istého skutku (dopravnej nehody). V predmetnom konaní
boli na strane žalobcov rodičia a sestra nebohého D. S. a totožný žalovaný ako v prejednávanej veci.

Podľažalobkýňnemožnopovažovaťrozhodnutiesúduprvejinštanciezaprekvapivé,keďževobdobnom
konaní, ktorého stranou bol aj žalovaný, bolo rozhodnuté podobne. No vzhľadom na zjavné odlišnosti v
intenzitezásahudoosobnostnýchprávžalobkynev1.radeažalobkynev2.rade,vykonanédokazovanie
odôvodňuje, aby súd prvej inštancie priznal obom viac, ako v prípade rodiny nebohého D. S.. Žalobkyne
uviedli, že žalovaný proti vyššie uvedenému rozsudku nepodal odvolanie.
5.3. Pokiaľ ide o rozhodovaciu prax súdov Slovenskej republiky v obdobných veciach, žalobkyne majú

za to, že v prípade určenia výšky nemajetkovej ujmy nie je možné určiť základ tejto výšky súdnou praxou
a ani žiadnym iným spôsobom. Súdna prax môže určovať iba približné hodnoty, aby nedošlo k výrazným
odchýlkam v priznaných sumách. V tejto súvislosti poukázali na rozhodnutia Okresného súdu Zvolen
sp. zn. 10 C 23/2018, Okresného súdu Trnava, sp. zn. 12 C 71/2009, Okresného súdu Topoľčany, sp.
zn. 6 C 143/2012, Okresného súdu Piešťany, sp. zn. 6 C 6/2014, Okresného súdu Kežmarok, sp. zn.

2 C 47/2018, Okresného súdu Humenné, sp. zn. 18 C 13/2013. Žalobkyne dôvodili, že každý prípad
je jedinečný a súd sa pri určení priznanej sumy môže od rozhodovacej praxe odchýliť aj vo väčšom
rozsahu. Žalobkyne prišli o dve rodinne prepojené osoby pri jednom skutku, prežili tak dvojnásobnú
traumu, a preto by im mala byť priznaná vyššia satisfakcia. Odvolaciemu súdu navrhli rozsudok súdu
prvej inštancie vo výrokoch I., II., VI. a VII. potvrdiť.

6. Žalovaný v odvolacej replike uviedol, že nikdy nespochybňoval, že vzťahy medzi rodičmi a ich deťmi,
akoajmedzisúrodencaminavzájom,akoblízkymiosobami,sújedinečnéaužzosvojejpodstatyosobité,
ktoré nemožno plnohodnotne nahradiť inými vzťahmi. Nespochybňoval, že takéto vzťahy existovali a
existujú aj v rodine žalobkýň a že takéto boli aj ich vzťahy k F. Avšak z vykonaného dokazovania

nevyplynulo, že by tieto vzťahy boli natoľko intenzívne a ich rozpad by mal priamo také mimoriadne
dopady na žalobkyne, ktoré by opodstatňovali, aby súd pri rozhodovaní o výške náhrady nemajetkovej
ujmy rozhodoval mimo rámca už ustálenej rozhodovacej praxe súdov. Žalovaný zotrval na názore, že
zásadná zmena v živote žalobkyne v 1. rade spočívajúca v tom, že sa stala opatrovníčkou žalobcu v 4.
rade, nie je priamym a bezprostredným dôsledkom smrti rodičov žalobcu v 4. rade. Smrť F. S. Y. a D. S.

priamo a bezprostredne nevyvolala, že žalobkyňa sa stala poručníčkou žalobcu
v 4. rade, a teda nevyvolala ani tie zmeny v niektorých oblastiach života žalobkyne v 1. rade, ktoré sú
dôsledkom starostlivosti o žalobcu v 4. rade. Tieto zmeny v niektorých oblastiach života žalobkyne sú
následkom rozhodnutia súdu v mimosporovom konaní, ktorým bola ustanovená za poručníčku žalobcu
v 4. rade, ktorému predchádzal jej autonómny súhlas. Príčinnú súvislosť medzi smrťou F. S. Y. a D. S.

na jednej strane a tvrdeným následkom spočívajúcim v zmene života
žalobkyne v 1. rade, ako priameho, bezprostredného následku protiprávneho zásahu na druhej strane,
vyvodiť nemožno. Pokiaľ žalobkyne poukazovali na rozhodnutie Mestského súdu Bratislava IV vo veci
sp. zn. B2-8 C 26/2022, žalovaný dôvodil, že zosnulý D. S. sa žiadnym spôsobom
nepodieľal na tragickej nehode a žiadnou z príčin zásahu do osobnostných práv jeho rodičov a

jeho sestry v dôsledku jeho smrti nebolo jeho protiprávne konanie (na rozdiel od F. S. Y.), a teda v
tomto prípade nebol dôvod na zodpovedajúce zníženie náhrady nemajetkovej ujmy (o 20 %). V konaní
vedenom pod sp. zn. B2-8 C 26/2022 z vykonaného dokazovania okrem iného vyplynulo,
že vzťahy D. S. s jeho rodičmi, ako aj sestrou, boli nadštandardnými, mali medzi sebou blízky vzťah,
vzájomne sa zdôverovali. V rebríčku ich hodnôt bola pritom na prvom mieste rodina a tak strata syna a

brata je najviac, o čo mohli prísť. Rodičia stratili D. S. v citlivom období, keď stratili osobu poskytujúcu
im pomoc v rôznych oblastiach života a výhľad na starostlivosť a hmotné zabezpečenie zo strany syna
do budúcnosti. Rodičia pritom prišli nielen o syna, ale táto strata má zásadný negatívny vplyv aj na ich
vzájomný vzťah, keď tento zásadne stratil na kvalite (vlastne žijú už iba „popri sebe") a nie sú schopní
stratu syna ani vzájomne zdieľať a nevedia si poskytnúť žiadnu útechu. Smrťou D. S. došlo nielen k

pretrhnutiu vzťahu jeho sestry s ním, ale táto strata a zmeny v rodinných vzťahoch majú negatívny dopad
aj na jej rodinný život. V dôsledku smrti D. S., jeho rodičia a sestra sú ochudobnení v budovaní
vzťahu so žalobcom v 4. rade (ktorý je vnukom rodičov D. S. a synovcom jeho sestry), keď
sa ich vzájomný kontakt zásadným spôsobom obmedzil, čo veľmi ťažko znášajú. Tvrdenie žalobkýň,že ich vzťah k F. S. bol na kvalitatívne vyššej úrovni, ako vzťah D. S. k jeho rodičom a sestre a ich
strata je väčšia ako strata rodiny D. S., je podľa žalovaného nenáležité. Pokiaľ ide o výšku nemajetkovej
ujmy žalovaný uviedol, že pri posudzovaní nemajetkovej ujmy, ktorá žalobkyniam vznikla, vychádzal z

posúdenia individuálnych okolností tohto prípadu, ktoré v priebehu prvoištančného konania vyšli najavo,
za súčasného zohľadnenia reprezentatívnej rozhodovacej praxe súdov. Poukázal na ďalšie rozhodnutia
slovenských súdov, rozhodnutie Okresného súdu Spišská Nová Ves zo dňa 31.5.2024, vo veci sp. zn.
7 C 92/2023, Okresného súdu Trenčín vo veci sp. zn. 18 C 15/2020 v spojení s rozhodnutím
Krajského súdu v Trenčíne vo veci sp. zn. 5 Co 46/2023, rozhodnutie Okresného súdu Námestovo vo

veci sp. zn. 12 C 19/2020 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Žiline vo veci sp. zn. 7 Co l67/2023,
rozhodnutie Okresného súdu Martin vo veci sp. zn. 6 C 16/2017 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu
vŽilinevovecisp.zn. 6Co207/2018,rozhodnutieOkresnéhosúduPrievidzavovecisp.zn.
17 C 9/2015 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Trenčíne vo veci sp. zn. 6 Co 288/2017,
rozhodnutie Okresného súdu Skalica vo veci sp. zn. 5 C 7/2017 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu
v Trnave vo veci sp. zn. 1l Co 160/2019. Žalovaný zotrval na svojom odvolacom návrhu.

7.1. K vyjadreniu žalovaného k odvolaniu žalobcov v 3. a 4. rade sa vyjadrili žalobcovia v 3. a 4. rade.
Žalobca v 3. rade uviedol, že aj napriek tomu, že sa so žalobkyňou v 2. rade rozviedli a nežil s nimi v
spoločnej domácnosti, naďalej udržoval kontakt so svojou dcérou a neskôr aj s jej manželom,
nebohým D. S.. Dôvodil, že žalovaný nepoukázal na žiadne skutočnosti, ktoré by vzťah žalobcu v 3.

rade s jeho nebohou dcérou spochybnili. Žalobca v 3. rade tiež poukázal na to, že skutočnosť, že jeho
nebohá dcéra by mala v budúcnosti povinnosť sa o neho starať a živiť ho vyplýva z § 66 a § 67 zákona
č. 63/2005 Z. z. Zákon o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Keďže je zjavné, že táto
skutočnosť vychádza z platného práva, na základe zásady iurit novit curia (súd pozná právo), žalobca
nemal povinnosť preukazovať takúto skutočnosť.

7.2. Žalobca v 4. rade poukázal na skutočnosť, že U. H. úmyselne požil toxikologicky významné látky
a úmyselne pod ich vplyvom nastúpil a riadil motorové vozidlo, čo neskôr viedlo k zrážke s vozidlom,
ktoré riadil nebohý D. S.. Žalobca v 4. rade považuje zníženie jeho nároku o 20 % za arbitrárne a keďže
si uplatňuje nárok na základe smrti oboch rodičov, uvedené nemožno použiť v prípade smrti jeho otca
nebohého D. S.. Žalobca v 4. rade považuje spoločenské postavenie svojho otca za dôležitý faktor pri

určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy, stratil možnosti nadviazať vzťahy s osobami, ktoré poznal
a ktoré by mu mohli uľahčiť jeho angažovanosť v živote, stratil aj možnosť rozvíjať svoju osobnosť
lepším smerom. Preto možno považovať túto stratu známostí otca žalobcu v 4. rade za
dôležitú a dôvodnú pri posudzovaní výšky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Nepriaznivý dopad na
žalobcu bude mať aj prípadná medializácia úmrtia otca žalobcu v budúcnosti. Žalobca ďalej poukázal

na to, že niektoré psychické problémy a traumy, ktoré prežíval po dopravnej nehode síce odzneli, ale
nie všetky, pričom sa podľa výpovede Mgr. I. R. môžu vrátiť. Má naďalej problém so zaradením do
kolektívu (čomu nepomáha ani fakt, že je rómskeho etnika), ťažšie nadväzuje vzťahy, čo mu môže
v budúcnosti spôsobiť výrazné komplikácie v osobnom aj pracovnom živote. Tiež je u neho možné
predpokladať, že bude prežívať latentný pocit viny. Na základe uvedeného je teda zjavné, že naďalej trpí

traumami zapríčinenými dopravnou nehodou. Žalobca v 4. rade ďalej uviedol, že rozhodnutie Okresného
súdu Komárno zo dňa 31.3.2022, sp. zn. 1 T 72/2021, týkajúce sa náhrady nemajetkovej ujmy je síce
právoplatné, ale priznanú výšku nemajetkovej ujmy si žalobca v 4. nemôže účinne vymôcť pre pomery
vinníka dopravnej nehody. Pokiaľ ide o otázku pozostalostnej úrazovej renty žalobca v 4. rade dôvodil,
že v prípade, ak by súd prvej inštancie rozhodol v tejto otázke v jeho prospech, tento by mal k dispozícii

najúčinnejší prostriedok obrany svojho nároku, ktorý právny poriadok pripúšťa, a to exekučný titul.
Žalobca zotrval na svojom odvolacom návrhu.

8.1. Žalovaný sa vyjadril k odvolacej replike žalobcov v 3. a 4. rade. Pokiaľ sa týka žalobcu v 3. rade
zopakoval, že z vykonaného dokazovania vyplynulo iba to, že bol otcom zosnulej F. S. Y., že po rozvode

so žalobkyňou v 2. rade sa odsťahoval zo spoločnej domácnosti so zosnulou (v roku 1998) a že dlhodobo
žije v zahraničí (viac ako 10 rokov pred tragickou nehodou). Žiadne iné skutočnosti v konaní neboli
preukázané. Vzhľadom k zákonnej koncentrácii konania sa ku tým skutkovým tvrdeniam, ktoré žalobca
v 3. rade uviedol po skončení dokazovania, nevyjadril. Uviedol, že výlučne zo skutočností preukázaných
v priebehu konania na prvoinštančnom súde nevyplývajú bližšie individuálne charakteristiky a znaky

vzťahu medzi žalobcom v 3. rade a zosnulou F. S. Y. a už vôbec nie vzťahu žalobcu v 3. rade s jej
zosnulým manželom (intenzita, hĺbka, trvanie a podobne). Predpokladmi vzniku nároku na poskytnutie
primeraného zadosťučinenia v peniazoch pri zásahu do osobnostných práv pritom nie je iba preukázanie
zásahu do osobnostných práv a jeho neoprávnenosti, ale aj preukázanie nemajetkovej ujmy spôsobenejtýmto zásahom a toho, že táto dosiahla závažný stupeň. Žalobca v 3. rade rozsah a intenzitu strát, ktoré
utrpel smrťou F. nepreukázal.
8.2. Vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu v 4. rade žalovaný uviedol, že rozhodnutie Okresného súdu Komárno

v konaní vo vecisp. zn. 1 T72/2021 o náhrade (časti) nemajetkovej ujmy bolo dôsledkom uplatnenia jeho
nárokov v predmetnom konaní a jeho aktivity v ňom. Ak podľa žalobcu v 4. rade v predmetnom konaní
Okresný súd Komárno pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy postupoval nesprávne, tak mal
využiť tomu zodpovedajúce procesné možnosti, ktoré mu za týmto účelom Trestný poriadok poskytoval.
Vo vzťahu k pozostalostnej úrazovej rente žalovaný uviedol, že ani žalobca v 4. rade nespochybňuje,

že žalovaný mu od doby, keď žalobca preukázal všetky skutočnosti potrebné na ustálenie toho, že mu
takýto nárok vznikol, ale aj skutočnosti, z ktorých možno výšku tohto nároku ustáliť (teda splnil si svoju
povinnosť podľa § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov), v súlade so svojimi
povinnosťami priebežne tento nárok žalobcu v 4. rade uspokojuje, preto nie sú ohrozené a ani porušené
žiadne práva žalobcu v 4. rade voči žalovanému, ktorým by bolo potrebné poskytnúť právnu ochranu.

9.1. K odvolacej replike žalovaného sa vyjadrili žalobkyne v 1. a 2. rade. Sú toho názoru, že vykonané
dokazovanie jasne preukázalo, že vzťah medzi nimi a nebohou F. S. Y. sa zásadne líšil od bežného
vzťahu medzi rodičom a dieťaťom, resp. medzi súrodencami navzájom. Za účelom zmiernenia dopadu
straty rodičov na žalobcu v 4. rade, bolo nevyhnutné, aby sa žalobkyňa v 1.
rade stala jeho poručníkom. Žalobkyňa v 1. rade nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že

medzi dopravnou nehodou a nadobudnutím poručníctva neexistuje príčinná súvislosť. V podrobnostiach
žalobkyne zotrvali na svojich tvrdeniach, uvedených vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného.
9.2. Žalobkyne poukázali na to, že v trestnom konaní nebolo nikde preukázané, že by nebohá F. S. Y.
akokoľvek zasahovala do spôsobu jazdy U. H., dokonca ani v tom čase neviedla motorového vozidlo,
do ktorého U. H. narazil. Žalovaný v priebehu konania žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal, že

by sa nebohá F. S. Y. podieľala na dopravnej nehode a rovnako nepreukázal ani 20 % zníženie nároku
nemajetkovej ujmy žalobcov. Pokiaľ ide o porovnávanie s rozsudkom Mestského súdu Bratislava IV vo
veci vedenej pod sp. zn. B2-8 C 26/2022, žalobkyne dôvodili, že sestra nebohého D. S. mala v čase
dopravnej nehody vlastnú rodinu (manžela a dieťa), zatiaľ čo žalobkyňa v 1. rade nie, že žalobkyne v 1.
a 2. rade sa zásadným spôsobom podieľali aj na pracovnom a spoločenskom živote nebohých manželov

S., vznik poručníctva žalobkyne v 1. rade k žalobcovi v 4. rade je potvrdením toho, že jej vzťah s nebohou
sestrou bol na lepšej kvalitatívnej úrovni ako u sestry nebohého D. S., rodina nebohého D. S. neprejavila
záujem o starostlivosť o žalobcu v 4. rade a tým ani o lepšie budovanie vzájomného vzťahu.
9.3. Pokiaľ ide o výšku náhrady nemajetkovej ujmy podľa žalobkýň žalovaný pri výpočte vôbec
nezohľadňoval intenzitu vzťahu, okolnosti skutku, pri ktorom k porušeniu práv došlo a ani samotný dopad

na pozostalých, zníženie výšky náhrady nemajetkovej ujmy riadne neodôvodnil a nepreukázal.

10. Ďalšie vyjadrenia do spisu doložené neboli.

11. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania [§

379, § 380 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“)], túto prejednal
bez nariadenia pojednávania, keďže neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo
potrebné doplniť, resp. zopakovať dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l
C.s.p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa 26. novembra 2025; o termíne verejného vyhlásenia rozsudku
boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1

C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutom rozsahu čiastočne ako vecne a právne
správny potvrdil (§ 387 ods. l C.s.p.), čiastočne zmenil (§ 388 C.s.p.) a čiastočne zrušil (§ 389 ods. 1
písm. b/ a c/ C.s.p.) a v tejto časti vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

12. Predmetom odvolacieho prieskumu v prejednávanej veci je rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým

tento čiastočne vyhovel žalobe žalobcov v 1., 2. a 4. rade a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť titulom
náhrady nemajetkovej ujmy žalobkyni v 1. rade sumu 30.000,- €, žalobkyni v 2. rade sumu 30.000,-
€, žalobcovi v 4. rade sumu 50.000,- €, žalobu žalobcu v 3. rade v celom rozsahu
zamietol. Odvolací súd predovšetkým považuje za potrebné uviesť, že stratou manželov S. v dôsledku
dopravnej nehody nepochybne došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcov, spojeného s nárokom

na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorý nárok a jeho výška sa posudzujú s prihliadnutím na okolnosti, za
akých k zásahu do osobnostných práv došlo a k závažnosti vzniknutej ujmy.13.1. Na odvolanie žalovaného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. a VI. zmenil
a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobkyni v 1. rade titulom nemajetkovej ujmy sumu 15.000,-
€, vo zvyšnej časti žalobu zamietol a priznal žalobkyni v 1. nárok na náhradu trov konania v rozsahu

100 %. Vo vzťahu k žalobkyni v 2. rade odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. a
VII. potvrdil. Pokiaľ ide o námietky žalovaného, týkajúce sa príčinnej súvislosti medzi neoprávneným
zásahom do osobnostných práv žalobkyne v 1. rade a nemajetkovou ujmou, odvolací súd má za to, že
bezprostrednou príčinou zásahu do osobnostných práv žalobkyne v 1. rade bola strata sestry a zaťa v
dôsledku dopravnej nehody, ku ktorej došlo dňa 25.7.2020. Uvedené vyplýva z časti V. žaloby žalobcov

na č. l. spisu 1 a nasl., v ktorej žalobkyňa v 1. rade popisuje intenzitu, druh a charakter vzťahu medzi ňou
a jej sestrou a švagrom. Odvolací súd uvádza, že aj súd prvej inštancie v bode 28. odôvodnenia svojho
rozhodnutia konštatoval, že vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že po rozvode manželstva
žalobkynev2.radesožalobcomv3.radeboliprávežalobkynev1.a2.radespolusoF.S.Y.nerozlučnou
trojicou, pričom si navzájom pomáhali a podporovali sa. Takýto ich vzťah presiahol z časového
hľadiska aj obdobie nadobudnutia plnoletosti a pretrvával aj v období dospelosti, mali spoločné aktivity, a

to aj pracovné. Je preto, podľa názoru odvolacieho súdu nesporné, že strata sestry spôsobila žalobkyni
v 1. rade pocity smútku, stresu, šoku a frustrácie, majúce za následok zásah do jej osobnostných práv,
a to aj bez prihliadnutia na zmenu spôsobu jej života v súvislosti s jej ustanovením za poručníka žalobcu
v 4. rade.
13.2. Pokiaľ ide o výšku nemajetkovej ujmy žalovaný vytýkal súdu prvej inštancie, že nedostatočne

zohľadnil rozhodovaciu prax súdov v porovnateľných veciach, čím žalovanému znemožnil uskutočňovať
jemu patriace procesné práva tak, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Odvolateľ poukázal
na okolnosti, ktoré z vykonaného dokazovania vyšli najavo a to, že vzťahy medzi žalobkyňami v 1. a
2. rade zostali naďalej rovnako pevné, nedošlo k ich rozvratu, tieto sú svoju stratu schopné vzájomne
zdieľať, byť si vzájomnou oporou, žalobkyňa v 1. rade aj s pomocou žalobkyne v 2. rade i naďalej

pokračuje v pracovných a dobrovoľníckych aktivitách, na ktorých spolupracovala
už so zosnulou F. S. Y. a jej manželom, žalobkyne v 1. a 2. rade v čase smrti F. S. Y. viedli každá
vlastnú domácnosť, žalobkyňa v 1. rade aj partnerský vzťah, ktorý pretrval dodnes a žiadna zo žalobkýň
nebola odkázaná na výživu zosnulej, smrť F. S. Y. nezanechala ani následky na zdravotnom stave
žalobkýň v 1. a 2. rade. Z vykonaného dokazovania pritom nevyplynuli žiadne také osobitné skutočnosti,

pre ktoré by ujma, ktorú utrpeli žalobkyne v 1. a 2. rade bola významne závažnejšia ako ujma, ktorú
náhlou stratou utrpia iné osoby v obdobnom postavení. S uvedenou odvolacou námietkou žalovaného
sa odvolací súd čiastočne stotožnil, pokiaľ ide o výšku náhrady nemajetkovej ujmy priznanej súdom
prvej inštancie žalobkyni v 1. rade. Odvolací súd má za to, že priznaná výška nemajetkovej ujmy má
byť primeraná s prihliadnutím na výšku náhrady priznávanú pozostalým v iných obdobných sporoch

v rozhodovacej činnosti súdov Slovenskej republiky [porovnaj napríklad: Náhrada nemajetkovej ujmy
(bolestné za smútok) pozostalého príbuzného. Stav a východiská. 1. časť., JUDr. M. D.,
PhD., Bulletin Slovenskej advokácie č. 9/2017, str. 6 a nasl.], ako aj výšku nemajetkovej ujmy
priznávanú v iných európskych štátoch, kde sa v obdobných prípadoch priznával nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy v rozmedzí 5.000,- € až 20.000,- € (Belgicko, Rakúsko, Slovinsko, Česká republika),

v niektorých krajinách EÚ v nižšom rozpätí (napr. v Maďarsku, Fínsku, Švédsku) od
3.000,- € do 10.000,- €, na rozdiel od Španielska a Talianska, kde náhrada dosahuje podstatne vyššie
čiastky (porovnaj JUDr. Imrich Fekete, Poisťovníctvo, ročník 22, č. 9/2014, str. 11 - 15). Preto rozsudok
súdu prvej inštancie vo vzťahu k žalobkyni v 1. rade zmenil a priznal jej náhradu nemajetkovej ujmy
vo výške 15.000,- €, ktorú považoval za primeranú s prihliadnutím na okolnosti, za akých k zásahu

do osobnostných práv došlo a k závažnosti vzniknutej ujmy ako aj rozhodovaciu prax súdov (porovnaj
rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4 Co 70/2020, sp. zn. 8 Co 116/2022, sp. zn. 8 Co
19/2021).
13.3. Pokiaľ ide o výšku nemajetkovej ujmy priznanej žalobkyni v 2. rade, odvolací súd sa v celom
rozsahu stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie. Všetky relevantné, dokazovaním preukázané

okolnosti, ktoré bral prvoinštančný súd do úvahy a na základe ktorých dospel k záveru, že náhradu
nemajetkovej ujmy priznanú vo výške 30.000,- € žalobkyni v 2. rade považoval
za primeranú, aj zhrnul v odôvodnení napadnutého rozsudku, pričom dostatočne vysvetlil, ako tieto
okolnosti posúdil a zohľadnil z hľadiska zákonných kritérií (najmä § 13 Občianskeho zákonníka), teda
závažnosti vzniknutej ujmy a okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo, prihliadnuc tiež na zásadu

primeranosti a proporcionality. Poukázal pritom správne aj na výnimočnosť vzťahu medzi žalobkyňou v
2. rade a nebohými, na náhlu a tragickú stratu dvoch členov rodiny, s ktorými mala výnimočný
vzťah, zdieľala s nimi osvojenie ich syna, žalobcu v 4. rade, bola im nápomocná v pracovných ako aj
záujmových aktivitách. Podľa názoru odvolacieho súdu sa priznaná výška nemajetkovej ujmy žalobkyniv 2. rade nevymyká obvyklej náhrade ani po porovnaní s výškou náhrady v iných obdobných sporoch v
rozhodovacej činnosti súdov Slovenskej republiky, ako aj výškou nemajetkovej ujmy priznávanou v iných
európskych štátoch [(viď odôvodnenie toho rozhodnutia v bode 13.2.); porovnaj rozhodnutia Krajského

súdu v Bratislave sp. zn. 8 Co 116/2022, sp. zn. 8 Co 19/2021].
13.4. Žalovaný podal odvolanie aj proti výrokom VI. a VII. ako výrokom závislým od rozhodnutia vo
veci samej v časti náhrady nemajetkovej ujmy vo vzťahu k žalobkyniam v 1. a 2. rade.
Podľa názoru odvolacieho súdu zásadu úspechu vo veci (§ 255 C.s.p.) treba uplatniť aj na konania, v
ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch nejde o

procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť uplatneného nároku. Nemožno ho totiž
ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo
znaleckej činnosti (Civilný sporový poriadok, Komentár, doc. JUDr. Marek Števček a kolektív, C.H.BECK
2016, str. 926). V prejednávanej veci výška náhrady nemajetkovej ujmy závisela od úvahy
súdu. Vzhľadom na to odvolací súd v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie
vo výroku VI., ktorým tento priznal žalobkyni v 1. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 97,60 %

a priznal žalobkyni v 1. rade nárok na náhradu trov celého konania v rozsahu 100 %, pričom neúspech
v časti o zaplatenie nákladov na pomník vo výške 132,77 € a nákladov na pohreb vo výške 257,31 €,
teda majetkovej škody považoval za nepatrný neúspech (Čl. 4 C.s.p., § 255 ods. 2 C.s.p. v spojení s §
396 ods. 2 C.s.p.). Z rovnakého dôvodu odvolací súd potvrdil rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku
VII., ktorým súd prvej inštancie priznal žalobkyni v 2. rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100

%. Je však zrejmé, že vyčíslenie trov právneho zastúpenia žalobkýň bude vychádzať z priznanej sumy
15.000,- € u žalobkyne v 1. rade a sumy 30.000,- u žalobkyne v 2. rade. O odvolacích trovách
vo vzťahu k žalobkyni v 2. rade, ktorá bola v odvolacom konaní v plnom rozsahu procesne úspešná,
rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že jej priznal voči
žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

14. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie aj žalobca v 3. rade, domáhajúci sa náhrady
nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv, práva na súkromný a rodinný život. V konaní bol
povinný preukázať ujmu, ktorá mu smrťou dcéry vznikla, ako aj jej rozsah. Odvolací súd poukazuje
na to, že z právnej úpravy obsiahnutej v Občianskom zákonníku vyplýva, že náhradu nemajetkovej

ujmy a jej výšku určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k
porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka). V prípade závažnosti ujmy je dôležité
zistenie, či osoba, do práv ktorej bolo zasiahnuté, ju objektívne vníma ako závažnú ujmu, najmä so
zreteľom na intenzitu, povahu, trvanie a rozsah nepriaznivého pôsobenia zásahu. Ustanovenie § 13
Občianskeho zákonníka však nevymedzuje prípadnú hranicu (či minimálnu alebo maximálnu) pri určení

výšky náhrady nemajetkovej ujmy. Iba hovorí o tom, že zadosťučinenie musí byť primerané. Určenie
výšky nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch možno v zásade preto zisťovať veľmi ťažko.
Spravidla sa uplatní postup, pri ktorom súd tuto výšku určí podľa svojej úvahy. Aj tá však podlieha
hodnoteniu. Súd je povinný vychádzať z úplne zisteného skutkového stavu a opierať sa o konkrétne a
preskúmateľné hľadisko. Základom posúdenia je preto zistenie takých skutočností, ktoré súdu umožnia

založiť úvahu na určitom kvantitatívnom posúdení základných súvislostí posudzovaného prípadu. Ako
správne konštatoval žalovaný vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu v 3. rade, z jeho tvrdení bol v priebehu
konania z vykonaného dokazovania preukázaný výlučne príbuzenský vzťah medzi žalobcom v 3. rade
a F. S. Y., a teda to, že bol jej otcom. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalobca v 3. rade
a žalobkyňa v 2. rade sa rozviedli v roku XXXX (teda 22 rokov pred tragickou smrťou F. S. Y.), keď sa

žalobca v 3. rade odsťahoval zo spoločnej domácnosti. V tom čase mala zosnulá 12 rokov a zostala
bývať v spoločnej domácnosti so žalobkyňami v 1. a 2. rade. Žiadne iné skutočnosti
preukazujúce žalobcom v 3. rade tvrdenú hĺbku, trvanie a intenzitu vzťahu so zosnulou,
prípadne s jej manželom z vykonaného dokazovania nevyplynuli, pričom dôkazné bremeno zaťažuje
žalobcu v 3. rade. Aj v samotnom odvolaní žalobca v 3. rade uviedol, že mal záujem byť súčasťou života

svojej dcéry, dostávať o nej informácie a mal v úmysle sa s ňou a jej manželom stretávať aj osobne na
výletoch adovolenkách.Záujemaúmyselvšakneznamená,žežalobcaskutočneajmal
so svojou dcérou akýkoľvek kontakt, žiadne dôkazy o tomto v konaní nepredložil. V zhode so žalovaným
odvolací súd konštatuje, že žalobca v 3. rade v prejednávanej veci dôkazné bremeno neuniesol, keď
nepreukázal obsah, hĺbku, intenzitu svojho vzťahu so zosnulou F. S. Y. a už vôbec nie s jej manželom.

Za stavu, keď žalobca v 3. rade so zosnulou dcérou nežil v spoločnej domácnosti od roku XXXX, keď
mala 12 rokov, z tohto posledných viac ako 10 rokov žije v zahraničí, tak obsah, hĺbka, intenzita jeho
vzťahu so zosnulou F. S. Y., výlučne zo samotnej existencie príbuzenského vzťahu nevyplývajú. Bez
preukázania skutkových tvrdení, preukazujúcich hľadiská významné pre posúdenie vzťahu, ku ktoréhoprerušeniu došlo, nemožno dospieť k tomu, že prerušením tohto vzťahu pozostalej osobe vznikla nejaká
ujma a už vôbec nie jej závažnosť. Je bez pochybností, že dôkazné bremeno preukázania svojich tvrdení
zaťažovalo žalobcu v 3. rade. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je

ustanovenie Čl. 8 C.s.p., v zmysle ktorého sú účastníci povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich
tvrdení. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé
dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na
základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i toho účastníka, ktorý síce navrhol dôkazy o
pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom viedlo k záveru, že dokazovanie

nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení účastníka. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú
zodpovednosť a dôsledkom toho, že tvrdenie účastníka nie je preukázané, na základe navrhnutých a
vykonaných dôkazov, je pre účastníka nepriaznivé rozhodnutie. Predpokladom dôkaznej povinnosti je
tvrdenie skutočnosti účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia, pričom medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou
povinnosťou je úzka vzájomná väzba. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno je medzi
účastníkmi v spore rozdelené v závislosti na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti

účastníkov. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca a okolnosti
toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Žalobca v 3. rade, podľa názoru odvolacieho súdu
nepreukázal, že by mu v dôsledku smrti F. S. Y. vzniklo právo na náhradu
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pokiaľ žalobca v odvolaní namietal, že prišiel o osobu, ktorá by mala
povinnosť ho živiť a starať sa o neho podľa § 66 a 67 Zákona o rodine, odvolací súd poukazuje na to, že

podľa § 66 Zákona o rodine sú deti, ktoré sú schopné samy sa živiť, povinné zabezpečiť svojim rodičom
primeranú výživu, ak to potrebujú. Podľa názoru odvolacieho súdu je nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy z dôvodu straty osoby povinnej výživou v prípade žalobcu v 3. rade v teoretickej rovinne, keďže
ustanovenie § 66 Zákona o rodine vyživovaciu povinnosť detí voči rodičom podmieňuje potrebou zo
strany rodiča. V prípade žalobcu v 3. rade v súčasnosti takáto potreba preukázaná nebola. Pokiaľ

odvolateľ poukázal na rozhodnutie Mestského súdu Bratislava IV sp. zn. B2-8 C 26/2022, odvolací súd
uvádza, že v uvedenom prípade súd vychádzal, v otázke preukázania zásahu do osobnostných práv ako
aj vzniknutej nemajetkovej ujmu a jej závažnosti, z tam tvrdeného a preukázaného skutkového stavu,
preto porovnávanie uvedených dvoch právnych vecí nemá opodstatnenie. Odvolací súd uvádza, že
správne potom bolo aj rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku VIII., ktorým rozhodnutím tento priznal

plne procesne úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Z uvedeného
dôvodu odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku VIII. ako správne potvrdil. Vo vzťahu
k žalobcovi 3. rade bol žalovaný v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný, preto mu odvolací súd
priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % (§ 396 ods. 1, § 255 ods. 1, § 262
ods. 1 C.s.p.).

15.1. K odvolaniu žalobcu v 4. rade odvolací súd uvádza, v zhode so súdom prvej inštancie, ako aj
vyjadrením žalovaného, že si je vedomý skutočnosti, že strata oboch rodičov je veľkým zásahom do
osobnostných práv žalobcu v 4. rade a nedá sa ničím nahradiť. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje
na to, že náhrada nemajetkovej ujmy má okrem iného, aj satisfakčnú funkciu. Odvolací uvádza,

že „Účelom primeraného zadosťučinenia nie je poskytnúť dotknutému subjektu náhradu peňažného
ekvivalentu, ani obnovu pôvodného stavu, keďže ujmu v nemajetkovej sfére nemožno obnoviť, ani v
peniazoch presne ohodnotiť a kvantifikovať. Účelom primeraného zadosťučinenia
v peniazoch je poskytnúť dotknutému subjektu spravodlivé zmiernenie (satisfakciu) za neoprávnený
zásah do nemajetkovej sféry“ (LAZAR, J. a kol. Základy občianskeho hmotného práva. 2. zväzok. 2. vyd.

Bratislava:IuraEdition,2004,s.557).Zároveňodvolacísúduvádza,ževotázkevýškypriznanejnáhrady
nemajetkovej ujmy a jej primeranosti sa v celom rozsahu stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie.
Toto rozhodnutie zohľadňuje všetky okolnosti, za ktorých došlo k zásahu do osobnostných práv žalobcu
v 4. rade, ako aj závažnosť jemu vzniknutej ujmy, keď stratil oboch rodičov. Vychádzajúc zo skutkových
okolnostíustálenýchvykonanýmdokazovanímsúdomprvejinštancierozhodnutierešpektujezávažnosť,

intenzitu, rozsah a trvanie následkov zásahu do práv žalobcu v 4. rade. Podľa odvolacieho súdu správne
postupoval súd prvej inštancie, keď v súvislosti s výškou náhrady nemajetkovej ujmy prihliadol na jej
priznanie žalobcovi v 4. rade vo výške 30.000,- € voči vinníkovi dopravnej nehody. Pokiaľ ide o nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej dopravnou nehodou s následkom smrti oprávnená osoba si
môže svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy uplatniť voči škodcovi a podľa ustálenej súdnej praxe

i proti poisťovni, v ktorej bolo povinne zmluvne poistené motorové vozidlo škodcu (v
tomto prípade voči žalovanému z dôvodu absencie povinného zmluvného poistenia motorového vozidla
škodcu). Žalobca v 4. rade zvolil kombináciu uplatnenia tohto nároku, keď si v trestnom konaní voči
škodcovi uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorý mu bol priznaný vo výške 30.000,- €,s uplatnením tohto nároku voči žalovanému, pričom základom nároku je jeden a ten istý skutok a s
tým spojená ujma. Ako správne uviedol žalovaný vo svojom vyjadrení, rozhodnutie o priznaní nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 30.000,- € je právoplatné a vykonateľné, na solventnosť

škodcu v tomto prípade podľa názoru odvolacieho súdu nemožno prihliadnuť. Celkovú sumu náhrady
nemajetkovej ujmy vo výške 80.000,- € odvolací súd považuje za primeranú s prihliadnutím na všetky
okolnosti na strane žalobcu, jeho životný osud, etnikum, utrpenú psychickú a fyzickú ujmu a primeranú aj
vzhľadom na rozhodovaciu činnosť tunajšieho súdu v obdobných právnych veciach (sp. zn. 4
Co 70/2020, sp. zn. 8 Co 116/2022, sp. zn. 8 Co 19/2021, 15 Co 278/2019).

15.2. Žalobca v 4. rade podal odvolanie aj proti výroku rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým tento
zamietol jeho žalobu v časti nároku o pozostalostnú úrazovú rentu. Uvedený nárok je upravený v
ustanovení § 448 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého pri usmrtení uhrádza ten, kto spôsobil škodu,
formou peňažného dôchodku náklady na výživu pozostalým, ktorým bol poškodený ku dňu svojej smrti
povinný poskytovať výživu. Peňažný dôchodok pre pozostalých sa uhrádza vo výške rozdielu medzi tým,
čo by poškodený mal podľa primeraného očakávania pozostalým na nákladoch na výživu poskytovať,

ak by k usmrteniu nebolo došlo a dávkami podľa osobitného predpisu poskytovanými z
rovnakého dôvodu. V súlade s uvedeným ustanovením tak žalobcovi v 4. rade vznikol nárok na priznanie
pozostalostnej úrazovej renty, keďže nebohí rodičia mali v čase ich úmrtia voči žalobcovi v 4. rade
vyživovaciu povinnosť podľa § 62 ods. 1 Zákona o rodine. Súd prvej inštancie zamietol žalobu v tejto
časti z dôvodu, že žalovaný uplatnený nárok plní, preto nie je potrebné vydať exekučný titul. Odvolací

súd sa zhoduje s názorom odvolateľa, ktorý považuje vydanenie exekučného titulu za potrebné, najmä
z hľadiska zaručenia toho, aby žalovaný naďalej plnil svoju povinnosť. Podľa názoru odvolacieho súdu
je na mieste poskytnúť ochranu právu žalobcu v 4. rade na dotknutý nárok predovšetkým s
prihliadnutím na plynutie času pre prípad, že by žalovaný svoju povinnosť uhrádzať úrazovú rentu prestal
dobrovoľne plniť. Z uvedeného dôvodu odvolací súd v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a

vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Úlohou súdu prvej inštancie preto bude opätovne
posúdiť nárok žalobcu na pozostalostnú úrazovú rentu a jej výšku, následne riadne vyhodnotiť vykonané
dokazovanie, ustáliť skutkový a právny stav, opätovne rozhodnúť v uvedenej veci a svoje rozhodnutie
riadne odôvodniť v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. Keďže odvolací súd zrušil výrok rozsudku súdu prvej
inštancie o zamietnutí pozostalostnej úrazovej renty a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a

nové rozhodnutie, zrušil aj výrok IX. o trovách konania, o ktorých opätovne rozhodne súd prvej inštancie,
vrátane trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 C.s.p.).

16. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov; § 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo

dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za

nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§
435 C.s.p.).