Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Judgement was issued on Friday, December 12, 2025

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 26CoPr/7/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2117223682
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 12. 2025

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Jozef Mačej
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2025:2117223682.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr.
Ľuboslavy Vankovej a Mgr. Matúša Staríčka, v spore žalobkyne: PYRONOVA s. r. o., IČO: 31 422
802, Landererova 8, Bratislava, zast. splnomocnenkyňou: BAJO LEGAL, s. r. o., IČO: 36 860 581,
Landererova 8, Bratislava, proti žalovanému: A. B. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXXX/XX, E., zast.
advokátom: JUDr. Jozef Zámožík, PhD., Hlavná 31, Trnava, o vydanie vecí, eventuálne o zaplatenie

13.785,94 eur a príslušenstva, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k.
PN-18Cpr/2/2018 – 537 zo dňa 25. júla 2024, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie r u š í a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol a výrokom II. priznal

žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Rozhodnutie odôvodnil aplikáciou ust. § 123 a 126 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník
( ďalej aj ,, O.z. “ ) a § 185 ods. 1 zákona č. 311/2001 Z.z. Zákonník práce ( ďalej aj ,, Z.p. “ ).

3. Vecne dôvodil tým, že žalobkyňa sa žalobou podanou dňa 28.12.2017, v znení zmeny pripustenej

uznesením zo dňa 14.11.2018, domáhala uloženia povinnosti žalovanému vydať jej deväť konkrétne
špecifikovaných hnuteľných vecí, ktoré podľa jej tvrdenia, ako zamestnávateľka zverila žalovanému
počas trvania pracovného pomeru. Ak by vydanie týchto vecí už nebolo možné, tak sa eventuálne
domáhala zaplatenia ich náhrady vo výške 13.785,94 eur zodpovedajúcej ich nadobúdacej hodnote. V
odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie konštatoval, že žalobkyňa síce preukázala vlastnícke právo k
veciam, avšak nepreukázala, že veci boli ku dňu skončenia pracovného pomeru v držbe žalovaného, ani

že ich bez právneho titulu zadržiava. Taktiež argumentoval tým, že žalobkyňa mala predložiť písomné
potvrdenie o zverení vecí žalovanému, inak nemala možnosť uspieť ani podľa pracovnoprávnych
predpisov. Pri hodnotení dôkazov prvoinštančný súd vytkol žalobkyni, že predložila preberacie protokoly
len k niektorým veciam, viaceré položky boli nedostatočne individualizované (chýbali sériové čísla,
presné označenia, rozpory v cenách a identifikácii vecí). E-mailovú komunikáciu a čestné vyhlásenia
svedkovvyhodnotilakonepostačujúcedôkazypreukazujúcesúčasnúdržbuvecížalovaným.Informačný

systém Helios a interné evidencie spoločnosti nepovažoval za spoľahlivý dôkaz o reálnom zverení
vecí. Konštatoval, že žalobkyňa nepreukázala existenciu vecí v držbe žalovaného ku dňu rozhodovania
( § 126 O.z. – vindikačná žaloba vyžaduje preukázanie držby adresáta ). Sekundárny peňažný nárok
žalobkyne na zaplatenie hodnoty nevydaných vecí, ktorý má povahu eventuálneho petitu, ktorý je
procesne podmienený nemožnosťou naturálneho plnenia považoval za premlčaný, keďže pracovný
pomer skončil v roku 2014 a žaloba bola podaná až v roku 2017. Neprijal argument žalobkyne, že

premlčacia lehota začala plynúť až od momentu, keď sa dozvedela, že žalovaný veci nemá. Záverom
súhrne uviedol, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno v časti držby vecí žalovaným, konštatovalpremlčanie nároku uplatneného eventuálnym petitom, preto žalobu v celom rozsahu zamietol a rozhodol
aj o nároku žalovaného na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

4. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala žalobkyňa odvolanie s návrhom na jeho zrušenie a vrátenie
veci súdu prvej inštancie, prípadne zmenu rozsudku vyhovením žalobe. Namietala nesprávne právne
posúdenieveci,keďžesúdprvejinštancienesprávnevyložil§126O.z.(tutvrdila,žežalovanýveciužíval
a mal nadštandardné postavenie, pri ktorom formalizmus odovzdávacích protokolov nebol vyžadovaný ).
Prvoinštančný súd rigidne trval na preukázaní faktickej držby ku dňu konania, hoci preukázala prevzatie

vecí žalovaným, ich evidenciu a nevrátenie po skončení pracovného pomeru. Odvolateľka taktiež
namietala, že súd prvej inštancie mal hodnotiť dôkazy holisticky, nie izolovane, nevykonal navrhnuté
dôkazy v celom rozsahu, nevyhodnotil listinné dôkazy ( Helios, osobné karty ), nepripustil ďalšie
dokazovanie. Ďalej namietala porušenie zásady spravodlivého procesu a nedostatočné vyhodnotenie
výpovedí svedkov F., G. a H.. Poukázala na to, že nárok na peňažnú náhradu je eventuálnym petitom,
ktorý sa aktivuje až pri nemožnosti naturálneho plnenia, preto premlčacia lehota by mala začať plynúť,

až keď sa dozvedela, že žalovaný veci nevydá, t. j. najskôr v roku 2018. Súd prvej inštancie neprimerane
uprednostnil výpoveď žalovaného, nevyhodnotil rozpory v jeho tvrdeniach. Namietala aj prekvapivosť
rozhodnutia súdu prvej inštancie, pretože súd prvej inštancie založil rozhodnutie na právnom alebo
skutkovom závere, ktorý nebol stranám komunikovaný.

5. Odvolací súd podľa § 34 C.s.p. po zistení, že odvolanie bolo podané včas ( § 362 ods. 1 C.s.p. ),
oprávnenou osobou ( § 359 C.s.p. ), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie ( § 355
ods. 1 C.s.p. ), po skonštatovaní, že odvolanie žalobkyne obsahuje zákonom stanovené náležitosti ( §
363 C.s.p. ), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania ( § 379
a § 380 C.s.p.), postupom bez nariadenia pojednávania ( § 385 ods. 1 C.s.p. a contrario ) a dospel k

záveru, že odvolanie žalobkyne vo veci samej je dôvodné.

6.Predmetomkonaniajeprimárnynárokžalobkynenavydanievecístým,akbytakétonaturálneplnenie
nebolo možné, tak by nastúpil sekundárny peňažný nárok na zaplatenie hodnoty nevydaných vecí, ktorý
má povahu eventuálneho petitu. Vzhľadom na rozsah a dôvody odvolania žalobkyne je predmetom

odvolacieho konania posúdiť, či súd prvej inštancie správne a zákonne rozhodol, keď žalobu v rozsahu
primárneho nároku zamietol ( pozn. v takom prípade už nemal povinnosť rozhodovať o sekundárnom
nároku t .j. ho zamietať resp. z procesného hľadiska odmietať ).

7. Súd prvej inštancie zamietol primárny žalobný nárok prioritne z dôvodu neunesenia dôkazného

bremena žalobkyňou, z absencie priameho dôkazu o prevzatí vecí žalovaným ( najmä preberacieho
protokolu ), pričom tento deficit dôkaznej situácie považoval za rozhodujúci pre záver o nemožnosti
vyhovieť primárnemu petitu.

8. Podľa § 191 ods. 1 C.s.p. dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a

všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania
najavo a podľa ods. 2 vierohodnosť každého vykonaného dôkazu môže byť spochybnená, ak zákon
neustanovuje inak.

9. V konaní bolo žalobkyňou predložených viacero nepriamych dôkazov ( skladová evidencia, záznamy

v systéme HELIOS, obstarávacie doklady, svedecké výpovede o používaní techniky žalovaným v
čase jeho pôsobenia vo funkcii konateľa ), ktoré bolo potrebné podrobiť hodnoteniu vo vzájomných
súvislostiach. Odvolací súd zdôrazňuje, že držba hnuteľnej veci nemusí byť preukázaná výlučne
priamym dôkazom, ale možno ju vyvodiť aj z ucelenej reťaze nepriamych dôkazov, pokiaľ logicky
a presvedčivo smerujú k záveru, že vec bola v dispozícii žalovaného. Súd prvej inštancie však

túto dôkaznú situáciu neposúdil komplexne, nevyslovil úvahy o tom, prečo nepriamym dôkazom
nepriznal dostatočnú váhu. Záver, že dôkazné bremeno nebolo unesené, pôsobí ako predčasný a
skutkovo neuzatvorený. Dôkazy boli prevažne hodnotené izolovane, bez syntézy, bez posúdenia
pravdepodobnostných súvislostí a bez vysvetlenia, prečo jednotlivým dôkazom nepriznal relevanciu.
Taký postup nezodpovedá štandardu § 191 C.s.p. ( hodnotenie dôkazov jednotlivo aj vo vzájomných

súvislostiach ).

10. Súd prvej inštancie nevyhodnotil vierohodnosť kľúčových svedkov ( G., F., H. ) v kontexte ich
vnútorných rozporov, časovej následnosti a ich vzťahu k sporovým stranám, pričom tu bolo potrebnérozlíšiť aj roľu žalovaného ( zamestnanec vs. konateľ ) – čo je právne významné pre povinnosť
odovzdania vecí, formu prevzatia a existenciu povinnosti vyúčtovania pracovných prostriedkov.

11. Treba uviesť, že sekundárny petit žalobkyne ( náhrada hodnoty vecí ) má povahu eventuálneho
petitu, preto posúdenie jeho premlčania môže prichádzať do úvahy až po zistení, že nie je možné
vyhovieťprimárnemupetitu,pretoževecisanachádzalivdispozíciižalovaného nazákladerelevantného
právneho dôvodu, ale už neexistujú. Súd sa premlčaním zaoberal už v situácii, keď skutkový stav vo
veci primárneho plnenia nebol ustálený, čo robí jeho záver predčasným. Najprv je potrebné ustáliť či

veci boli odovzdané žalovanému, či ich má, mal alebo mal mať v dispozícii, či je reálne možné ich vydať
a až potom – ak naturálne plnenie neprichádza do úvahy – skúmať premlčanie peňažného nároku.

12. Odvolací súd sa podrobne zaoberal aj námietkou žalobkyne, podľa ktorej má rozsudok súdu prvej
inštancie povahu prekvapivého rozhodnutia v zmysle § 181 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Podľa
citovaného ustanovenia po vykonaní procesných úkonov podľa § 181 ods. 1 C.s.p. súd určí, ktoré

skutkové tvrdenia považuje za sporné a ktoré za nesporné, ktoré dôkazy vykoná a ktoré nevykoná, a
zároveň uvedie svoje predbežné právne posúdenie veci, ak tak už neurobil pri predbežnom prejednaní
sporu.

13. Odvolací súd zdôrazňuje, že účelom ustanovenia § 181 ods. 2 C.s.p. je predovšetkým zamerať

procesnú aktivitu strán na skutkové a právne otázky, ktoré sú podľa predbežného názoru súdu
rozhodujúcepreposúdenieveci,atýmviesťstranykvyššejmierepredvídateľnostisúdnehorozhodnutia.
Súčasne ide o nástroj koncentrácie konania, ktorého cieľom je zefektívnenie dokazovania tým, že sa
nevykonávajú dôkazy, ktoré sú z hľadiska posúdenia veci právne bezvýznamné, resp. ktoré smerujú k
preukazovaniu skutkových tvrdení považovaných súdom za nesporné.

14. Z ustálenej judikatúry dovolacieho súdu však vyplýva, že samotné porušenie postupu podľa § 181
ods. 2 C.s.p. automaticky neznamená zásah do procesných práv strany sporu ani porušenie jej práva na
spravodlivý proces. Najvyšší súd Slovenskej republiky opakovane judikoval, že uvedené ustanovenie
nemá za cieľ limitovať procesné oprávnenia strán, ale slúži najmä na organizačné a koncentračné

vedenie konania ( porovnaj napr. rozhodnutia sp. zn. 7Cdo/111/2020, 1Obdo/92/2018, 2Obdo/56/2020 ).

15. Ústavný súd Slovenskej republiky zároveň v svojej judikatúre dlhodobo zdôrazňuje, že konečný
a záväzný právny názor súdu je vyjadrený až v samotnom rozhodnutí vo veci samej, a nie v rámci
procesnéhopostupusmerujúcehokjejprejednaniu.Predbežnéprávneposúdenievecimálenorientačný

charakter a jeho účelom nie je definitívne viazať súd v rozhodovaní o merite veci (porovnaj rozhodnutie
Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 16/2012; obdobne aj pri aplikácii § 118 ods. 2 Občianskeho súdneho
poriadku ako predchádzajúcej právnej úpravy).

16. Skutočnosť, že súd prvej inštancie v priebehu konania prezentoval predbežné právne posúdenie

veci, od ktorého sa v konečnom rozhodnutí odchýlil, sama osebe nezakladá existenciu prekvapivého
rozhodnutia a nepredstavuje odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. Odvolací súd v tejto
súvislostikonštatuje,žekporušeniuprávažalobkynenaspravodlivýprocesbymohlodôjsťlenvprípade,
ak by rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo založené na právnych alebo skutkových záveroch, ku ktorým
sa žalobkyňa objektívne nemohla vyjadriť, čo však v prejednávanej veci z obsahu spisu nevyplýva.

17. Odvolací súd preto uzatvára, že napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie nemá povahu
prekvapivého rozhodnutia v zmysle § 181 ods. 2 C.s.p. a postup súdu prvej inštancie v tomto smere
nepredstavuje porušenie práva žalobkyne na spravodlivý proces.

18. Na druhej strane niet pochýb o tom, že súd prvej inštancie porušil zásadu voľného hodnotenia
dôkazovpodľa§191C.s.p.,keďvykonanédôkazynehodnotiljednotlivoanivovzájomnýchsúvislostiach,
viaceré z nich opomenul a skutkové závery vyvodil selektívnym a nelogickým spôsobom, ktorý nemá
oporu v obsahu vykonaného dokazovania. Takýto postup súdu prvej inštancie je arbitrárny a vedie k
nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia, čím došlo k porušeniu práva žalobkyne na spravodlivý

proces. Z uvedeného dôvodu je daný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. a zároveň dôvod
na zrušenie rozhodnutia súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. b) C.s.p.19. Odvolací súd zdôrazňuje, že v ďalšom konaní je povinnosťou súdu prvej inštancie viesť
konanie spôsobom, ktorý stranám zrozumiteľne a včas ozrejmí, ktoré skutkové okolnosti považuje za
rozhodujúce a v akom rozsahu ich považuje za nepreukázané. V prípade, že súd identifikuje dôkazné

medzeryvýznamnéprerozhodnutievovecisamej,jepovinnýtietonedostatkystranámvýslovnevytknúť,
poskytnúť im priestor na procesnú reakciu a zabezpečiť tak naplnenie princípu kontradiktórnosti a
rovnosti zbraní.

20. Súd prvej inštancie je v ďalšom konaní viazaný právnym názorom odvolacieho súdu podľa § 391

ods. 2 Civilného sporového poriadku a je povinný vec znovu prejednať a rozhodnúť pri dôslednom
rešpektovaní uvedených procesných východísk. Predovšetkým sa bude musieť zamerať na zistenie
otázky držby a faktickej dispozície žalovaného so spornými vecami, vykonané dôkazy vyhodnotí
jednotlivo aj v ich vzájomných súvislostiach a na základe takto ustáleného skutkového stavu posúdi
prednostne možnosť naturálneho plnenia vo forme vydania vecí; len v prípade, že dospeje k záveru
o nemožnosti takéhoto plnenia, sa bude následne zaoberať existenciou peňažného nároku a otázkou

jeho premlčania.

21. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvej inštancie znova o náhrade trov konania pred súdom prvej
inštancie aj odvolacieho konania ( § 396 ods. 3 C.s.p. ).

22. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa
( § 419 C. s. p. ).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( § 420 C. s .p. ).
Dovolanie je podľa § 421 C. s. p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri, ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( § 421 ods. 1 C. s. p. ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) ( § 421 ods. 2 C. s. p. ).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) ( § 422 ods. 1 C. s. p. ).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie ( § 422 ods. 2 C. s. p. ).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( § 423 C. s. p. ).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané ( § 424 C. s. p. ).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 ( § 425 C. s. p. ).Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo, ak do konania vstúpil ( §
426 C. s .p. ).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods.
1 C. s. p. ).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde ( § 427 ods. 2 C. s. p. ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
( dovolacie dôvody ) a čoho sa dovolateľ domáha ( dovolací návrh ) ( § 428 C. s. p. ).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom ( § 429 ods. 1 C. s. p. ).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
( § 429 ods. 2 C. s. p. ).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania ( § 430 C. s. p. ).

Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení ( § 431 ods. 1 C. s. p. ).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( § 431 ods. 2 C. s. p. ).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci ( § 432 ods. 1 C. s. p. ).

Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( § 432 ods. 2 C. s. p. ).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom ( § 433 C. s. p. ).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( § 434 C. s. p. ).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( § 435 C.
s. p. ).