Rozsudok – Zmluva o úvere ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, October 31, 2023

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Cob/187/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7118224760
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Natália Štrkolcová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2023:7118224760.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Natálie Štrkolcovej a členov

senátu JUDr. Slávky Maruščákovej a JUDr. Rastislava Pellu, v spore žalobcu : EKONOMIK SERVIS,
s.r.o., so sídlom Trieda SNP 58, 040 01 Košice, IČO: 36 569 747, zastúpeného JUDr. Marián Prievozník,
PhD., advokát, s.r.o., so sídlom Krmanova 1, Košice, IČO: 47 239 573, proti žalovanému v 1. rade: A. B.,
nar. XX.X.XXXX, bytom A. XX, XXX XX C. – C. D. E., žalovanej v 2. rade: F. B., nar. XX.X.XXXX, bytom
A. XX, XXX XX C. – C. D. E., obom zastúpeným JUDr. Jánom Spišákom, advokátom so sídlom Idanská
17, 040 01 Košice, žalovanému v 3. rade: ZELENÝ DVOR KOŠICE, s.r.o., Jakobyho 1, 040 01 Košice,
IČO: 36 592 595, o zaplatenie 354.978 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného v 1. rade, žalovanej

v 2. rade a žalovaného v 3. rade proti rozsudku Okresného súdu Košice I, č. k. 30Cb/132/2018-354 zo
dňa 27. apríla 2022, takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok Okresného súdu Košice I, č. k. 30Cb/132/2018-354 zo dňa 27. apríla
2022 vo výrokoch II. a V.

II.Žalobcovipriznávaprotižalovanýmv1.av2.radenároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavplnom
rozsahu.

III. Vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným v 3. rade stranám sporu nepriznáva nárok na náhradu trov
konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie odvolaním napadnutým rozsudkom
I. Zastavil konanie proti žalovaným v 1. a v 2. rade o zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 80.000 eur
a úrokov z omeškania vo výške 0,25 % za každý deň omeškania zo sumy 274.978 eur od 1.5.2013
do zaplatenia.
II. Žalovaným v 1. a v 2. rade uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi 274.978 eur a to do troch dní odo dňa

právoplatnosti tohto rozsudku.
III. Žalovanému v 3. rade uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 274.978 eur, zmluvnú pokutu 80.000
eur, úroky z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 274.978 eur od 1.5.2013 do zaplatenia a to do
troch dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku.
IV. V prevyšujúcej časti úrokov z omeškania žalobu proti žalovanému v 3. rade zamietol.
V. Žalobcovi priznal náhradu trov konania vo výške 42 % proti žalovaným v 1. a v 2. rade.
VI. Žalobcovi priznal náhradu trov konania vo výške 99 % proti žalovanému v 3. rade.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou žalobca navrhol, aby uložil žalovaným povinnosť zaplatiť žalobcovi
spoločne a nerozdielne sumu 274.978 eur, zmluvnú pokutu 80.000 eur, úroky z omeškania vo výške0,25 % za každý deň omeškania zo sumy 274.978 eur od 1.5.2013 do zaplatenia a nahradiť žalobcovi
trovy konania.

3. V žalobe žalobca uviedol, že ako veriteľ uzatvoril dňa 1.2.2013 so žalovanými ako spoločne a
nerozdielne zaviazanými dlžníkmi zmluvu o úvere č. 2013/02 (ďalej len „zmluva“), na základe ktorej
žalovaným poskytol peňažné prostriedky vo výške 300.000 eur na obdobie do 28.2.2013 s úrokom vo
výške400eur.Dodatkomč.1kzmluvezodňa1.3.2013sadobaposkytnutiaúverupredĺžilado31.3.2013
a úrok sa zvýšil o 400 eur. Dodatkom č. 2 k zmluve zo dňa 28.3.2013 sa doba poskytnutia úveru predĺžila

do 30.4.2013, úrok sa zvýšil o 450 eur a súčasne boli žalovaným poskytnuté ďalšie peňažné prostriedky
vo výške 14.500 eur. Dodatkom č. 3 k zmluve zo dňa 15.4.2013 sa doba poskytnutia úveru predĺžila
do 30.4.2013 a súčasne boli žalovaným poskytnuté ďalšie peňažné prostriedky vo výške 4.500 eur.
Dodatkom č. 4 k zmluve zo dňa 29.4.2013 boli žalovaným poskytnuté ďalšie peňažné prostriedky vo
výške 4.500 eur. Žalovaní z celkovej sumy peňažných prostriedkov, ktoré im žalobca poskytol vo výške
323.500eur,vrátiližalobcovilen48.522eur,pretozostatokdlžnejistinypredstavuje274.978eur.Žalobca

poukázal, že v článku VI. zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že ak dlžník poruší ktorúkoľvek so svojich
povinností dohodnutých v tejto zmluve, je veriteľ oprávnený požadovať od neho zaplatenie zmluvnej
pokuty vo výške 80.000 eur. Tvrdil, že nakoľko žalovaní ako spoločne a nerozdielne zaviazaní dlžníci
porušili svoju povinnosť splatiť úver, vznikol žalobcovi nárok na zmluvnú pokutu vo výške 80.000 eur,
na zaplatenie ktorej navrhol žalovaných zaviazať spoločne a nerozdielne. Okrem toho žalobca navrhol,

aby súd uložil žalovaným povinnosť zaplatiť mu spoločne a nerozdielne aj úroky z omeškania, ktorých
výška bola v článku VIII. zmluvy dojednaná ako 0,25 % z dlžnej sumy denne. Žalobca dodal, že žalovaní
dňa 23.12.2014 písomne uznali svoj dlh vo výške 386.478 eur, pričom v tomto uznaní dlhu uviedli, že
k zaplateniu dlžnej sumy doposiaľ nedošlo z dôvodu prechodného nedostatku finančných prostriedkov.
Na zaplatenie dlžnej sumy vyzval žalobca žalovaných písomne dňa 7.6.2017 a 3.9.2018, no žalovaní

dlh po týchto výzvach nesplnili ani len čiastočne.

4. Žalovaní v 1. a v 2. rade sa k žalobe písomne nevyjadrili. Na pojednávaní dňa 27.4.2022 na svoju
obranu uviedli, že nárok žalobcu neuznávajú a že úverové prostriedky boli vyplatené žalovanému v 3.
rade prostredníctvom žalovaného v 1. rade. Namietali, že žalobca nebol subjektom finančného trhu

a preto nemohol poskytnúť úver žalovaným v 1. a v 2. rade ako fyzickým osobám. Tvrdili, že na právny
vzťah medzi žalobcom a žalovanými v 1. a v 2. rade je potrebné aplikovať ustanovenia Občianskeho
zákonníka vrátane ustanovení o premlčaní. Zmluvná pokuta bola podľa nich dojednaná v rozpore
s dobrými mravmi a úrok z omeškania vo výške 0,25 % z dlžnej sumy denne je neprimeraný. Uviedli, že
peňažné prostriedky neboli na základe úverovej zmluvy poskytnuté na ich podnikanie, ale na podnikanie

žalovaného v 3. rade, a že v zmysle judikatúry o ochrane spotrebiteľov je zmluva vo vzťahu k nim
neplatná.

5. Žalovaný v 3. rade vo vyjadrení k žalobe navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Spochybnil,
že došlo k reálnemu poskytnutiu úveru. Tvrdil, že úver vo výške 300.000 eur mal žalobca poskytnúť

jeho spoludlžníkovi (nemajetnej fyzickej osobe) v hotovosti, pričom z verejne dostupný informácii
nevyplývajú skutočnosti, ktoré by potvrdili, že žalobca takouto sumu v danom čase disponoval. Okrem
toho zákon explicitne zakazoval presun peňažnej hotovosti v takejto výške. Uznanie dlhu následne
opätovne realizovala tá istá nemajetná osoba, ktorá mala prevziať tieto peňažné prostriedky od žalobcu.
Ďalej poukázal, že v uznaní dlhu je uvedené : „Dlžník má voči veriteľovi peňažný dlh - ktorý vznikol z

poskytnutého úveru (Zmluva o úvere č. 201302 zo dňa 1.2.2013 v zmysle dodatkov) a to v celkovej
výške 386.478 eur (slovom tristoomemdesiatšesťtisícštyristosedemdesiatosem eur). Vyššie uvedený
peňažný záväzok predstavuje súhrn zostatku istiny a nezaplatených úrokov za obdobie do dnešného
dňa.“. Žalovaný v 3. rade argumentoval, že nie je zrejmé, aká je výška istiny, výška úrokov a ani obdobie,
za ktoré sú tieto úroky vyčíslené. Navyše v uznaní dlhu absentuje uznanie zmluvnej pokuty vo výške

80.000 eur. S poukazom na uvedené mal za to, že právo na zmluvnú pokutu je premlčané. Námietku
premlčania však žalovaný v 3. rade vzniesol nielen vo vzťahu k zmluvnej pokute, ale i ostatným nárokom
žalobcu (istina pohľadávky, úroky z omeškania).

6. Žalobca dôvodil, že skutkové tvrdenie o poskytnutí úveru vo výške 300 000 eur preukázal zmluvou o

úvere č. 2013/02 zo dňa 1.2.2013, výdavkovým pokladničným dokladom zo dňa 1.2.2013, písomnými
žiadosťami dlžníkov v 1. a v 2. rade o poskytnutie úveru v hotovosti zo dňa 31.12.2012 a 1.2.2013,
príjmovými pokladničnými dokladmi o úhradách úrokov a uznaním dlhu zo dňa 23.12.2014. O poskytnutí
úveru svedčia nepriamo aj dodatky k zmluve a zmluva o zriadení záložného práva č. ZP2013/02A zo dňa1.2.2013, ktorou bola zabezpečená pohľadávka zo zmluvy o úvere, pričom dodal, že neexistoval dôvod
zabezpečovať neexistujúci úver. Tvrdenie žalovaného v 3. rade, že úver bol poskytnutý nemajetnej
fyzickej osobe označil za nepravdivé a nepreukázané. Uviedol, že úver bol poskytnutý predovšetkým

pre potreby žalovaného v 3. rade, ktorý zhromažďoval peňažné prostriedky na financovanie Wellness
hotela Zelený dvor v Košiciach za sumu viac ako 1.500.000 eur a žalovaný v 1. rade bol v tom
čase jediným spoločníkom a konateľom žalovaného v 3. rade. K žalovaným v 3. rade namietanej
neplatnosti uznania dlhu z dôvodu jeho neurčitosti žalobca dôvodil, že § 407 Obchodného zákonníka
neobsahuježiadneosobitnéobsahovénáležitostiuznaniazáväzku.Tvrdil,žeprávnateóriaajsúdnaprax

vyžadujú pri uznaní záväzku dve základné obsahové náležitosti, a to uvedenie právneho dôvodu a výšky
pohľadávky. Mal za to, že uznanie dlhu zo dňa 23.12.2014 spĺňa požiadavku na dostatočnú identifikáciu
uznaného záväzku tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným, obsahuje právny titul aj výšku pohľadávky.
Argumentoval, že § 407 Obchodného zákonníka ani iného právneho predpisu neobsahuje požiadavku,
aby bol dlh v uznaní rozdelený samostatne na istinu a na úrok. Takéto rozdelenie nie je potrebné pre
účely identifikácie uznávanej pohľadávky, aby ju nebolo možné zameniť s inou pohľadávkou. Dodal,

že k zámene pohľadávky v tomto prípade nemôže dôjsť, lebo zmluvné strany medzi sebou nemali
uzatvorené iné úverové zmluvy. K námietke žalovaného v 3. rade, že v uznaní dlhu absentuje uznanie
zmluvnej pokuty vo výške 80.000 eur, ktorú z tohto dôvodu považuje žalovaný v 3. rade za premlčanú
žalobca poukázal, že dlžník bol vyzvaný na splatenie úveru dňa 7.6.2017 v lehote do 15 dní od doručenia
výzvy, pričom túto výzvu nesplnil. Od tohto momentu vzniklo žalobcovi právo na zaplatenie samostatnej

zmluvnej pokuty vo výške 80 000 eur. Vzhľadom na to, že žaloba bola podaná v roku 2018, považoval
za evidentné, že nárok v tejto časti nemôže byť premlčaný a 4 ročná premlčacia doba nemohla uplynúť.

7. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca vzal žalobu proti žalovanému v 1. rade a žalovanej v 2. rade
späť v rozsahu príslušenstva - úroku z omeškania a zmluvnej pokuty. Preto súd prvej inštancie v tejto

časti postupom podľa §§ 144, 145 ods. 1, 146 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového
poriadku (ďalej len „CSP“) konanie proti žalovanému v 1. rade a žalovanej v 2. rade zastavil.

8. Vykonaným dokazovaním mal súd prvej inštancie preukázané, že dňa 1.2.2013 uzatvoril žalobca
ako veriteľ so žalovanými ako dlžníkmi zmluvu o úvere č. 2013/02, v ktorej sa zmluvné strany dohodli,

že poskytnutý úver vo výške 300.000 eur je dlžník povinný vrátiť najneskôr dňa 28.2.2013 v hotovosti
alebo prevodom na účet veriteľa. V článku VI. zmluvy si strany dojednali, že ak dlžník poruší ktorúkoľvek
zo svojich povinností dohodnutých v tejto zmluve, je veriteľ oprávnený požadovať od neho zaplatenie
zmluvnej pokuty vo výške 80 000 eur. Príslušenstvo pohľadávky tvoria v zmysle zmluvy úroky z
omeškania, ktorých výška bola dohodnutá v článku VIII. ako 0,25 % z dlžnej sumy denne. Následne

zmluvné strany uzavreli k zmluve dodatky č. 1 až 4 s tým, že v dodatku č. 4 sa dohodli, že dlžník je
povinný vrátiť poskytnutý úver vo výške 323.500 eur najneskôr do 30.4.2013. Poskytnutie peňažných
prostriedkov na základe dodatkov k zmluve žalobca zdokladoval pokladničnými dokladmi. Ďalej súd
prvej inštancie uviedol, že v uznaní dlhu zo dňa 23.12.2014 žalovaní ako dlžníci žalobcu uviedli, že
majú voči žalobcovi peňažný dlh, ktorý vznikol z poskytnutého úveru - zmluvy o úvere č. 2013/02 zo dňa

1.2.2013 v celkovej výške 386.478 eur. Tento peňažný záväzok dlžník uznáva v celom rozsahu čo do
dôvodu i výšky a nepopiera veriteľov nárok.

9. Súd prvej inštancie tiež uviedol, že žalobca predložil súdu žiadosť žalovaného v 1. rade a žalovanej
v 2. rade zo dňa 31.12.2012 o uzatvorenie zmlúv o úvere a vyplatenie peňažných prostriedkov vo výške

300.000 eur v hotovosti po termíne 1.1.2013 a tiež žiadosť žalovaného v 1. rade a žalovanej v 2. rade zo
dňa 1.2.2013 o vyplatenie peňažných prostriedkov v hotovosti vo výške 300.000 eur na základe zmluvy
o úvere č. 2013/02.

10. Z výpisu z Obchodného registra žalovaného v 3. rade súdu prvej inštancie vyplynulo, že v čase

uzatvorenia zmluvy bol žalovaný v 1. rade konateľom a spoločníkom žalovaného v 3. rade.

11. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa §§ 497 ods. 1, 365 ods. 1, 2, 369 ods. 2 Obchodného
zákonníka, ktoré obsahujú úpravu základných ustanovení zmluvy o úvere, omeškanie dlžníka a nároky
veriteľa s ním súvisiace a tiež podľa § 1 ods. 1 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z.

z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka, ktorý upravuje sadzbu úrokov
z omeškania.12. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že nárok žalobcu proti žalovaným v 1. a v 2. rade na istinu
pohľadávky bol uplatnený dôvodne, lebo žalovaní v 1. a v 2. rade nevrátili žalobcovi poskytnuté peňažné
prostriedky riadne a včas. Obranu žalovaných v 1. a v 2. rade o neplatnosti zmluvy o úvere vyhodnotil

súd prvej inštancie ako neúspešnú, keď mal za to, že zmluva je platná a že bola uzavretá medzi stranami
sporu za účelom výstavby Wellness hotela Zelený dvor. To, že žalobca nemal súhlas Národnej banky
Slovenska na poskytovanie úverov ako subjekt finančného trhu nepovažoval za relevantné, pretože
v danom prípade sa nejednalo o úver poskytnutý spotrebiteľom.

13. Ďalej súd prvej inštancie uviedol, že listinnými dôkazmi žalobca preukázal, že žalovaní dňa
31.12.2012 požiadali žalobcu o uzatvorenie zmlúv a vyplatenie peňažných prostriedkov a dňa
1.2.2013 požiadali žalobcu o vyplatenie peňažných prostriedkov v hotovosti. Poskytnutie peňažných
prostriedkov mal súd prvej inštancie preukázané výdavkovým pokladničným dokladom zo dňa 1.2.2013
na sumu 300.000 eur, zo dňa 28.3.2013 na sumu 4.500 eur, zo dňa 15.4.2013 na sumu 4.500 eur, zo
dňa 29.4.2013 na sumu 4.500 eur a bankovým výpisom zo dňa 23.3.2013 na sumu 10.000 eur.

14. K námietke premlčania vznesenej žalovanými v 1. a v 2. rade na pojednávaní dňa 27.4.2022,
že neuzavreli platnú zmluvu o úvere a preto na otázku premlčania je potrebné aplikovať ustanovenia
Občianskeho zákonníka o premlčaní bezdôvodného obohatenia, súd prvej inštancie poukázal na závery
rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 640/2014 zo dňa 1. apríla 2015, podľa ktorých

je potrebné vychádzať z princípu platnosti právneho úkonu pred jeho neplatnosťou.

15. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalobca trval na uplatnenom nároku proti žalovanému v 3.
rade v celom rozsahu, ktorý posúdil v časti istiny 274.978 eur, zmluvnej pokuty 80.000 eur a úroku z
omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 274.978 eur od 1.5.2013 do zaplatenia v celom rozsahu za

dôvodný. Úrok z omeškania vo výške 0,25 % denne z dlžnej sumy, ktorý si strany dojednali v zmluve je
ale podľa súdu prvej inštancie v rozpore s Obchodným zákonníkom. Preto žalovaného v 3. rade zaviazal
zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 9 % ročne a v prevyšujúcej časti žalobu proti žalovanému
v 3. rade zamietol.

16. Za podstatné pre rozhodnutie považoval súd prvej inštancie i to, že žalovaný v 3. rade uznal záväzok
a toto uznanie bolo vykonané v súlade s § 407 Obchodného zákonníka. Poukázal, že uznanie záväzku
obsahuje právny titul - zmluvu o úvere č. 2013/02 zo dňa 1.2.2013 v znení jej dodatkov aj výšku
pohľadávky. Z tejto listiny jednoznačne vyplýva, že dlžník prejavil svoju vôľu k uznaniu celého svojho
záväzku.

17. K námietke žalovaného v 3. rade, že v uznaní dlhu absentuje uznanie zmluvnej pokuty vo výške
80.000 eur súd prvej inštancie poukázal, že žalovaní dňa 23.12.2014 uznali svoj dlh do výšky 386.478
eur, pričom žalobca sa domáhal v konaní len sumy 354.978 eur. Uviedol, že dlžník bol márne vyzvaný
na zaplatenie úveru dňa 7.6.2017. Od tohto momentu vzniklo žalobcovi právo na zaplatenie zmluvnej

pokuty vo výške 80.000 eur. Súd prvej inštancie uzavrel, že nakoľko žalobca podal žalobu na súde dňa
19.12.2018, nemohlo dôjsť k premlčaniu jeho práva.

18. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa §§ 255 ods. 1, 262 ods. 1, 2
CSP tak, že žalobcovi priznal náhradu účelne vynaložených trov konania vo výške 42 % proti žalovaným

v 1. a v 2. rade z dôvodu, že mal v časti istiny uplatneného nároku plný úspech. Zároveň žalobcovi
priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v 3. rade vo výške 99 %, nakoľko mal neúspech
len v časti úroku z omeškania.

19. Proti výrokom II. a V. rozsudku súdu prvej inštancie podali odvolanie žalovaní v 1. rade a v 2.

rade. Navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu proti žalovaným v 1. a v 2.
rade zamietne a prizná im nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie aj odvolacím
súdom. Odvolanie odôvodnili tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d) CSP), že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) CSP), že zistený skutkový stav

neobstojí,pretožesúprípustnéďalšieprostriedkyprocesnejobranyaleboprocesnéhoútoku,ktoréneboli
uplatnené (§ 365 ods. 1 písm. g) CSP), a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).20. Žalovaní v 1 a v 2. rade v odvolaní uviedli, že (i) neuznali žalovanú pohľadávku a tvrdili, že sporná
zostáva najmä výška záväzku a jeho príslušenstva, (ii) nemôžu byť účastníkom obchodného vzťahu so
žalobcom ako fyzické osoby a (iii) sú spotrebitelia. Mali za to, že vo vzťahu k nim je žalovaná pohľadávka,

ktorú konzumoval žalovaný v 3. rade premlčaná. Tvrdili, že právny vzťah založený zmluvou o úvere
je vo vzťahu k ich osobám nevyhnutné posudzovať podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských
úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov
bez ohľadu na to, že zmluva o úvere je tzv. absolútny obchod. Dôvodili, že s poukazom na uvedené
je nevyhnutné spotrebiteľský právny vzťah medzi žalobcom a nimi posudzovať vždy podľa ustanovení

Občianskeho zákonníka a príslušných ustanoveniach zákona o spotrebiteľských úveroch a nie podľa
všeobecnej právnej úpravy obsiahnutej v Obchodnom zákonníku. Súdu prvej inštancie vytýkali, že
napadnuté rozhodnutie je založené na nesprávnych skutkových zisteniach a na nesprávnej aplikácii
predpisov hmotného a procesného práva, čo malo za následok vydanie nedostatočne odôvodneného
a vecne nesprávneho rozhodnutia v odvolaním napadnutej časti.

21. Žalovaní v 1. a v 2. rade ďalej v odvolaní uviedli, že podľa § 558 Občianskeho zákonníka platí,
že ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh
v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh
uznal, vedel o jeho premlčaní. Argumentovali, že tak tomu nebolo pri uznaní dlhu zo dňa 23.12.2014
a toto uznanie žalovanými v 1. a v 2. rade je preto neplatným právnym úkonom aj z toho dôvodu.

Ďalej žalovaní v 1. a v 2. rade v odvolaní citovali §§ 100 ods. 1, 101 Občianskeho zákonníka, ktoré
upravujúpodstatuafunkciepremlčaniaavšeobecnúdĺžkupremlčacejlehoty.Uzavreli,ženaaplikovanie
obchodnoprávneho režimu je potrebné, aby medzi žalobcom a nimi existoval záväzkový vzťah spĺňajúci
podmienky § 261 ods. 1, 2 alebo 6 Obchodného zákonníka, pričom v danej veci medzi nimi a žalobcom
takýto vzťah vzniknúť nemohol.

22. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie samostatne aj žalovaný v 3. rade. Navrhol,
aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

23. Žalovaný v 3. rade v odvolaní uviedol, že napadnutý rozsudok bol vydaný v rozpore so zákonom,
pri nesprávnom právnom posúdení sporu, pri neúplnom zistení a vyhodnotení skutkovej podstaty a
znemožnil mu uplatnenie ústavného práva na spravodlivý proces. Tvrdil, že súd prvej inštancie v rozpore
so zákonom neakceptoval, že nie vlastnou vinou stratil právnu ochranu, keď mu jeho právny zástupca
tesne pred pojednávaním vypovedal plnú moc. Dôvodil, že ak súd prvej inštancie za tohto stavu

pojednával a rozhodol vo veci, porušil právo žalovaného v 3. rade na spravodlivé súdne konanie.

24. Ďalej žalovaný v 3. rade poukázal, že súd prvej inštancie dospel k záveru o poskytnutí úveru vo
výške 300.000 eur. Žalovaný v 3. rade namietal, že išlo o poskytnutie fiktívneho úveru a v skutočnosti
úver poskytnutý nebol. Dodal, že v zmluve o úvere je uvedené, že veriteľ poskytne dlžníkovi úver

vkladom na účet dlžníka. Tvrdil, že zmluva o poskytnutí pôžičky je reálnou zmluvou, čo znamená, že
pre jej platnosť musí dôjsť k reálnemu plneniu zo strany veriteľa dlžníkovi. Argumentoval, že žalobca
nepreukázal existenciu dostatočných peňažných prostriedkov, aby mohol plniť a rovnako nepreukázal,
že tieto peňažné prostriedky prevzal žalovaný v 3. rade. Za nepreukázané považoval aj tvrdenie žalobcu
o poskytnutí úveru v hotovosti. Zároveň namietal správnosť záverov súdu prvej inštancie, že právo

žalobcu z titulu poskytnutého úveru nie je premlčané. Poukázal, že podľa dodatku č. 3 k zmluve sa
doba poskytnutia úveru predĺžila do 30.4.2013, teda úver bol splatný najneskôr 30.4.2013 a štvorročná
premlčacia doba uplynula dňom 1.5.2017. Uzavrel, že súd si nemôže predĺženie splatnosti úveru
zamieňať s uznaním dlhu, na ktoré nemal prihliadať.

25. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných v 1. a v 2. rade navrhol rozhodnutie súdu prvej inštancie
vo výrokoch II. a V. potvrdiť ako vecne správne a žalobcovi priznať proti žalovaným v 1. a v 2. rade
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. K odvolaniu žalovaného v 3. rade žalobca
uviedol, že z dôvodu povolenia reštrukturalizácie žalovaného v 3. rade je konanie proti nemu prerušené.

26. Žalobca poukázal, že rozhodnutiu súdu prvej inštancie predchádzalo čiastočné späťvzatie žaloby vo
vzťahu k žalovaným v 1. a v 2. rade na pojednávaní dňa 27.4.2022 v rozsahu zmluvnej pokuty a úrokov
z omeškania. Predmetom konania proti žalovaným v 1. a v 2. rade preto ostala len istina úveru, nárok
na zaplatenie ktorej súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobcovi priznal.27. Žalobca uviedol, že napriek tomu že žalovaným v 1. a v 2. rade bola žaloba riadne doručená,
písomne sa k nej nevyjadrili a osobne sa nezúčastnili ani na jednom z nariadených pojednávaní, pričom

ich právny zástupca sa z väčšiny pojednávaní ospravedlnil. Tvrdil, že žalovaní v 1. a v 2. rade mali
možnosť realizovať procesné práva v oveľa väčšom rozsahu, než v skutočnosti využili, to však z dôvodu
absencie ich vlastnej procesnej iniciatívy a nie z dôvodov na strane súdu prvej inštancie. Ďalej žalobca
argumentoval, že žalovaní v 1. a 2. rade v odvolaní neuviedli žiadne konkrétne prostriedky procesnej
obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie a je možné ich uplatniť v odvolacom

konaní, aby bol naplnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. g) CSP. Ich odvolanie neobsahuje
ani žiadny návrh dôkazu, ani žiadne prílohy, preto podľa § 365 ods. 1 písm. g) CSP odvolací dôvod
považoval žalobca za nenaplnený.

28. K žalovaným v 1. a v 2. rade namietanej nesprávnosti skutkových zistení a právneho posúdenia

veci súdom prvej inštancie žalobca poukázal, že má spočívať v údajnom spotrebiteľskom vzťahu medzi
žalobcom a žalovanými v 1. a v 2. rade a v údajnom premlčaní nároku, resp. v uznaní premlčaného
dlhu, ktoré robí uznanie dlhu neplatným. Predmetnú argumentáciu považoval žalobca za nedôvodnú.
Poukázal, že v priebehu roka 2012 žalovaní požiadali žalobcu o poskytnutie úveru v hotovosti za účelom
financovania stavby Wellness hotel Zelený dvor v Košiciach. Žalovaný v 1. rade bol v tom čase jediným

spoločníkom a konateľom žalovaného v 3. rade, žalovaná v 2. rade bola manželka žalovaného v 1.
rade. V nadväznosti na to bola dňa 1.2.2013 uzatvorená zmluva o úvere č. 2013/02, na základe ktorej
žalobca poskytol žalovaným ako spoločne a nerozdielne zaviazaným dlžníkom úver vo výške 300.000
eur, zabezpečený záložným právom k pozemkom a rozostavanej stavbe Wellness hotel Zelený dvor
v Košiciach. Žalobca dôvodil, že je evidentné, že sa nejednalo o spotrebiteľský vzťah, že úver nebol

poskytnutý žalovaným v 1. a v 2. rade na financovanie potrieb ich rodiny, ale na účely podnikania a
to výstavbu, resp. dostavbu rozostavaného hotela vo vlastníctve žalovaného v 3. rade - obchodnej
spoločnosti ovládanej žalovanými v 1. a v 2. rade. Jednalo sa o štandardný obchodnoprávny vzťah.
Tento úver sa preto nemohol spravovať zákonom č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ktorý
sa podľa právnej úpravy platnej v roku 2013 nevzťahoval na úvery do sumy 100 eur a nad sumu

75 000 eur (§ 1 ods. 3 písm. f) zákona). Týmto zákonom sa nikdy nemohol spravovať úver vo výške
300.000 eur. Rovnako sa zákonom o spotrebiteľských úveroch nespravujú a ani nikdy nespravovali
úvery zabezpečené záložným právom k nehnuteľnosti (§ 1 ods. 3 písm. d), e) zákona). Dodal, že všetci
dlžníci boli zo zmluvy o úvere oprávnení a povinní spoločne a nerozdielne. Solidarita na strane dlžníka
pri poskytnutí úveru v zmysle § 513 Občianskeho zákonníka znamenala, že ktorýkoľvek z veriteľov

(resp. úverových dlžníkov) mohol žiadať celé plnenie a dlžník (žalobca ako úverový veriteľ) bol povinný
plniť (poskytnúť úver) tomu, kto o plnenie požiadal ako prvý. Kto v konkrétnom prípade požiadal o úver,
bolo výlučne vecou rozhodnutia žalovaných, žalobca poskytol úver v súlade so zákonom tomu, kto o
jeho poskytnutie požiadal. Na druhej strane solidarita dlžníkov pri vrátení úveru v zmysle § 511 ods. 1
Občianskeho zákonníka znamená, že veriteľ je oprávnený požadovať splnenie od ktoréhokoľvek dlžníka

s tým, že ak dlh splní jeden dlžník, povinnosť ostatných v tomto rozsahu zanikne. Nesprávna je preto
podľa žalobcu argumentácia žalovaných v 1. a 2. rade, že pohľadávku „konzumoval“ žalovaný v 3. rade,
lebo k tomu by došlo len vtedy, ak by bol dlh v nejakom rozsahu uhradený. Z pohľadu žalobcu nie je
podstatné, ktorý zo spoločne a nerozdielne zaviazaných žalovaných mu dlh uhradí (zatiaľ tak neurobil
ani jeden). Žalovaní sa po úhrade dlhu môžu a majú vysporiadať navzájom, napr. podľa toho, kto v akom

rozsahu sám dlh splnil, prípadne aj kto v akom rozsahu úver čerpal, čo však nemá žiadny vplyv na ich
povinnosť splniť záväzok žalobcovi spoločne a nerozdielne.

29. Za nesprávny označil žalobca aj argument žalovaných v 1. a v 2. rade o neplatnosti uznania dlhu z
dôvodu, že údajne dňa 23.12.2014 žalovaní uznávali už premlčaný dlh na základe zmluvy o úvere zo

dňa 1.2.2013. Poukázal, že od poskytnutia úveru do uznania záväzku neuplynuli ani dva roky, takže bez
ohľadu na to, či by sa právny vzťah posudzoval podľa Občianskeho alebo Obchodného zákonníka, stále
by nedošlo k uplynutiu ani 3 ročnej občianskoprávnej, ani 4 ročnej obchodnoprávnej premlčacej doby.
Tvrdil,žeakbyplatilaodvolaciaargumentáciažalovanýchv1.av2.rade,žesajednáoobčianskoprávny
vzťah, na základe toho, že uznali dlh v zmysle Občianskeho zákonníka, by dokonca neplynula 4 ročná,

ale až 10 ročná premlčacia doba podľa § 110 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Uplatnený nárok preto nie
je podľa žalobcu a ani nemôže byť premlčaný, v roku 2014 kedy sa dlh uznával nemohli byť premlčané
nároky zo zmluvy z roku 2013.30. K odvolaniu žalovaného v 3. rade žalobca uviedol, že jeho odvolacia argumentácia je v celom
rozsahu nedôvodná. Dôvodil, že žalovaný v 3. rade mal možnosť využiť všetky procesné práva.
Žaloba mu bola doručená, písomne sa k nej vyjadril, mal možnosť nahliadať do spisu a zúčastniť sa

pojednávaní. Konateľka žalovaného v 3. rade sa nezúčastnila ani jedného pojednávania, ani žiadny
poverený zamestnanec žalovaného. Rovnako sa ani jedného pojednávania nezúčastnil právny zástupca
žalovaného v 3. rade, ktorý sa ospravedlnil z pojednávaní dňa 19.5.2021, 16.6.2021, 22.9.2021,
13.10.2021 a 23.3.2022 a rovnako sa ospravedlnil aj z pojednávania dňa 27.4.2022, na ktorom súd
prvej inštancie o veci rozhodol. Vypovedanie plnomocenstva advokátom nebránilo žalovanému v 3. rade

v účasti na pojednávaní. Súd prvej inštancie preto postupoval správne, ak dospel k záveru, že nie sú
splnené podmienky pre odročenie pojednávania dňa 27.4.2022.

31. Pokiaľ ide o skutkový stav a právne posúdenie veci súdom prvej inštancie, žalobca poukázal na
uznanie dlhu žalovanými, ktoré zakladá právnu domnienku jeho existencie a je súčasťou dôkaznej
povinnosti žalovaných túto právnu domnienku vyvrátiť, čo sa v tomto prípade nestalo. Argumentáciu

žalovaného v 3. rade, že zmluva o pôžičke je reálny právny úkon označil po právnej stránke za
nespôsobilú, lebo v danom prípade sa jednalo o zmluvu o úvere v zmysle Obchodného zákonníka a
nie o zmluvu o pôžičke v zmysle Občianskeho zákonníka. Tvrdil, že vykonaným dokazovaním bolo
bez pochýb preukázané reálne poskytnutie úveru. Námietku žalovaného v 3. rade, že úver mu mal byť
poskytnutý vkladom na účet a namiesto toho bol poskytnutý v hotovosti označil žalobca za nedôvodnú,

lebo nemá oporu v zmluve, podľa článku III. ods. 2 ktorej mal byť úver poskytnutý v hotovosti alebo
prevodom resp. vkladom na účet dlžníka. Okrem toho okolnosť, akou formou bol úver poskytnutý, nič
nemení na samotnom fakte jeho poskytnutia. Čo sa týka námietky premlčania žalobca argumentoval,
že nakoľko dlh bol uznaný dňa 23.12.2014, premlčacia doba by uplynula dňa 23.12.2018, ak by nedošlo
k jej zastaveniu podaním žaloby dňa 19.12.2018.

32. Žalovaní v 1. až v 3. rade odvolaciu repliku nepodali, vyjadrenie žalobcu v odvolaniu im bolo
doručené na vyjadrenie dňa 4.8.2022.

33. K odvolaniu žalovaného v 3. rade odvolací súd udáva, že rozsudok súdu prvej inštancie bol

žalovanému v 3. rade doručený dňa 13.6.2022. V Obchodnom vestníku č. 122/2022 zo dňa 24.6.2022
bolo zverejnené rozhodnutie Okresného súdu Košice I zo dňa 20.6.2022, sp. zn. 30R/2/2022, ktorým
súd povolil reštrukturalizáciu žalovaného v 3. rade ako dlžníka. Dňa 28.6.2022 podal žalovaný v 3. rade
proti rozsudku súdu prvej inštancie odvolanie.

34. Podľa § 118 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej „ZKR“), súdne a rozhodcovské konania
o pohľadávkach, ktoré sa v reštrukturalizácii uplatňujú prihláškou, sa povolením reštrukturalizácie
prerušujú; tieto nároky možno uplatniť voči dlžníkovi len spôsobom podľa § 120 ods. 1 a § 124 ods. 4.

35. Pretože uplatnený nárok podľa § 120 ZKR nepatril medzi nároky, ktoré by sa prihláškou uplatňovať
nemuseli (s výnimkou nároku na náhradu trov konania - viď. Nález Ústavného súdu citovaný v odseku
41. tohto rozsudku), podľa § 118 ods. 4 ZKR sa konanie proti žalovanému v 3. rade prerušilo.

36. V Obchodnom vestníku č. 40/2023 zo dňa 27.2.2023 bolo zverejnené rozhodnutie Okresného súdu

Košice I zo dňa 21.2.2023, sp. zn. 30R/2/2022, ktorým súd potvrdil reštrukturalizačný plán žalovaného
v 3. rade a zároveň ukončil reštrukturalizáciu žalovaného v 3. rade.

37. Podľa § 156 ZKR, zverejnením uznesenia súdu o skončení reštrukturalizácie v Obchodnom vestníku
zanikajú účinky začatia reštrukturalizačného konania a zastavujú sa konania prerušené podľa § 118 ods.

4. Ak zo záväznej časti plánu nevyplýva niečo iné, zaniká tiež funkcia veriteľského výboru a funkcia
správcu.

38. Vzhľadom na predmetné zákonné ustanovenia a s ohľadom na charakter žalobou uplatneného
peňažného nároku, boli naplnené predpoklady, na základe ktorých konanie vedené vo veci samej proti

žalovanému v 3. rade s poukazom na citované ustanovenie § 156 ZKR bolo zo zákona zastavené a
to okamihom zverejnenia uznesenia Okresného súdu Košice I zo dňa 21.2.2023, sp. z. 30R/2/2022 o
ukončení reštrukturalizácie žalovaného v 3. rade v Obchodnom vestníku č. 40/2023 zo dňa 27.2.2023.39. Hmotnoprávna prekážka ďalšieho postupu súdu vyplývajúca z osobitnej právnej úpravy nastala vo
vzťahukžalovanémuv3.radeeštepočasplynutialehotynapodanieodvolaniaprotirozsudkusúduprvej
inštancie. Vo veci tak nastala situácia, keď odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nie je vo

výrokoch III. a VI. právoplatný. Z dôvodu existencie zákonnej prekážky ďalšieho postupu odvolacieho
konania, kedy bolo konanie proti žalovanému v 3. rade zo zákona zastavené, už odvolací súd nemôže
vo veci samej konať, nemôže v rozsahu podaného odvolania preskúmať napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie vo vzťahu k žalovanému v 3. rade a musí procesne akceptovať ex lege ukončenie konania
proti žalovanému v 3. rade zastavením konania.

40. Právna úprava Civilného sporového poriadku v žiadnom svojom ustanovení neupravuje osobitne
procesnú situáciu, kedy na základe inej zákonnej úpravy (osobitnej právnej normy - ZKR) je konanie
zo zákona zastavené vo fáze po vydaní doposiaľ neprávoplatného rozhodnutia súdu prvej inštancie.
V tejto súvislosti je preto potrebné zdôrazniť, že odvolací súd nemá v ex lege zastavenej veci
oprávnenienazrušeniepredchádzajúcehovyhlásenéhorozhodnutiasúduprvejinštancie,pokiaľvštádiu

prvoinštančného konania takáto zákonná prekážka ešte nenastala a takéto oprávnenie mu nevyplýva
ani zo žiadneho iného ustanovenia procesnej normy.

41. Odvolací súd je však v zmysle záverov Nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 125/2017 zo dňa
8. novembra 2017 povinný rozhodnúť o trovách ex lege zastaveného konania.

42. Podľa článku 4 ods. 1 základných princípov CSP, ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť
na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo
iného zákona, ktoré upravuje právnu vec, čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci.

43. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

44. Náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci, ktorá je doplnená zásadou procesnej
zodpovednosti za zavinenie. Zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie znamená, že trovy je

povinná nahradiť tá zo strán, ktorá zavinila, že vznikli. Pokiaľ teda jedna procesná strana zaviní, že
konanie muselo byť zastavené, pričom o veci nemôže byť meritórne rozhodnuté a tým zistené, či bola
žaloba podaná dôvodne, vzniká jej zásadne povinnosť nahradiť druhej strane trovy.

45. Ako už bolo uvedené vyššie, v dôsledku osobitnej právnej úpravy (§ 156 ZKR) je zo zákona konanie

proti žalovanému v 3. rade zastavené. V danej sporovej veci ide teda o okolnosť, ktorá nastala bez
toho, aby niektorá zo strán sporu vyvinula procesnú aktivitu smerujúcu k zastaveniu konania, žiadnej zo
strán teda nemožno pričítať procesné zavinenie na jeho zastavení, preto podľa § 256 ods. 1 CSP a za
použitia analógie podľa článku 4 ods. 1 CSP rozhodol odvolací súd tak, že vo vzťahu medzi žalobcom
a žalovaným v 3. rade stranám sporu nepriznáva nárok na náhradu trov konania.

46. Pokiaľ ide o odvolanie žalovaného v 1. rade a žalovanej v 2. rade proti rozsudku súdu prvej inštancie,
Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaných v 1. a v 2. rade ako
podané včas (§ 362 CSP), oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému
je odvolanie prípustné (§§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1

a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích
dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie žalovaných v 1. a v 2. rade nie je dôvodné.

47. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom verejne
vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

48. Žalovaní v 1 a v 2. rade podanie odvolania odôvodnili dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. d), f), g),
h) CSP. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

49. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte

s namietaným nesprávnym právnym posúdením. Posúdil, či v procesnom postupe súdu prvej inštancie
sa vyskytli pochybenia, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, a ktoré mohli mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci; či súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam; či zistený skutkový stav obstojí s ohľadom na prípustnosť ďalšíchprostriedkov procesnej obrany alebo procesného útoku, ktoré neboli uplatnené a či súd prvej inštancie
na zistený skutkový stav aplikoval správne príslušné právne predpisy. To všetko s prihliadnutím na to, že
v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom

prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd
Slovenskej republiky II. ÚS 78/05).
50.Kodvolaciemudôvodupodľa§365ods.1písm.g)CSPodvolacísúdudáva,žeodvolaniežalovaných
v 1. a v 2. rade je vo vzťahu k tomuto odvolaciemu dôvodu obsahovo prázdne, keďže z neho nevyplýva
namietaná nedostatočnosť doteraz zisteného skutkového stavu z dôvodu prípustnosti jeho ďalšieho

dotvárania novotami. Odvolací súd preto dospel k záveru, že odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm.
g) CSP nie je naplnený.
51. K tvrdeniu žalovaných v 1. a v 2. rade o nesplnených požiadavkách na obsahovú kvalitu odôvodnenia
rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré k odvolaní označili za nepreskúmateľné, odvolací súd udáva,
že súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí opísal prednesy sporových strán a ich konečné
návrhy; dôkazy, o ktoré oprel svoje skutkové zistenia; úvahy, ktorými sa spravoval pri hodnotení

dôkazov; skutočnosti, ktoré mal preukázané a ktoré nie a uviedol svoje právne posúdenie zisteného
stavu podľa príslušných zákonných ustanovení. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie je tiež zrejmé, ktoré
dôkazy vykonal. Skutočnosť, že žalovaní v 1. a v 2. rade majú na vec odlišný názor a že rozhodnutie
súdu prvej inštancie nebolo odôvodnené podľa ich predstáv, nie je postačujúce na to, aby odvolací súd
prisvedčiltvrdeniužalovanýchv1.av2.radeonepreskúmateľnostiodvolanímnapadnutéhorozhodnutia

súdu prvej inštancie a naplnení odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP.
XX. K odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP odvolací súd udáva, že tieto odvolacie
dôvody žalovaní v 1. a v 2. rade vzhliadli v údajnom spotrebiteľskom vzťahu medzi nimi a žalobcom
a v premlčaní nároku, resp. v uznaní premlčaného dlhu, ktoré robí uznanie dlhu neplatným. Súd prvej
inštancie ale dospel k inému záveru a vzťah medzi žalobcom a žalovanými v 1. a v 2. rade považoval

za obchodnoprávny.
53. Pokiaľ ide o tvrdenie žalovaných v 1. a v 2. rade, že vzťah medzi nimi a žalobcom je spotrebiteľský,
odvolací súd udáva, že žalovaní v 1 a v 2. rade v konaní neprodukovali dôkazy, ktorými by bola
preukázaná jeho pravdivosť. K charakteru právneho vzťahu medzi stranami navyše odvolací súd
zdôrazňuje, že v zmysle § 151 ods. 1 CSP bolo nesporné, že žalovaní v 1. a v 2. rade požiadali žalobcu

o poskytnutie úveru v hotovosti za účelom financovania stavby Wellness hotel Zelený dvor v Košiciach.
Z výpisu z obchodného registra Mestského súdu Košice, Oddiel : Sro, Vložka číslo 16499/V vyplýva, že
žalovaný v 1. rade bol v tom čase jediným spoločníkom a konateľom žalovaného v 3. rade.
54. V nadväznosti na žiadosť žalovaných v 1. a v 2. rade zo dňa 31.12.2012 o uzatvorenie zmlúv
o úvere a vyplatenie peňažných prostriedkov v hotovosti po termíne 1.1.2013 a žiadosť žalovaných

zo dňa 1.2.2012 o vyplatenie peňažných prostriedkov v hotovosti (zmluva o úvere č. 2013/02) bola
dňa 1.2.2013 uzatvorená zmluva o úvere č. 2013/02, na základe ktorej žalobca poskytol žalovaným
ako spoločne a nerozdielne zaviazaným dlžníkom úver vo výške 300.000 eur, zabezpečený záložným
právom k pozemkom a rozostavanej stavbe Wellness hotel Zelený dvor v Košiciach. Všetky vyššie
uvedené skutočnosti preukazujú správnosť záveru súdu prvej inštancie, že charakter vzťahu medzi

sporovými stranami bol obchodnoprávny. Zároveň z týchto skutočností vyplýva, že žalovaní v 1. a v 2.
rade nežiadali žalobcu o úver za účelom zabezpečenia svojich bežných potrieb a potrieb svojej rodiny
ako spotrebitelia, ale na účely podnikania - dostavbu rozostavaného hotela vo vlastníctve žalovaného v
3. rade, ktorého jediným konateľom a spoločníkom bol žalovaný v 1. rade.
55. K tvrdeniu žalovaných v 1. a v 2. rade o neplatnosti uznania dlhu z dôvodu, že dňa 23.12.2014

uznávaliužpremlčanýdlhnazákladezmluvyoúverezodňa1.2.2013považujeodvolacísúdzadôvodné
prisvedčiť žalobcovi, že od poskytnutia úveru do uznania záväzku neuplynuli ani dva roky, takže bez
ohľadu na to, či by sa právny vzťah posudzoval podľa Občianskeho alebo Obchodného zákonníka, stále
by nedošlo k uplynutiu ani 3 ročnej občianskoprávnej, ani 4 ročnej obchodnoprávnej premlčacej doby.
Uplatnený nárok teda nie je premlčaný a o jeho premlčaní by nebolo možné dokonca uvažovať ani

v prípade aplikácie ustanovení Občianskeho zákonníka, pre ktorú nie je s poukazom na obchodnoprávny
charakter vzťahu medzi žalobcom a žalovanými v 1. a v 2. rade dôvod.

56. Odvolací súd preto dospel k záveru, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k správnemu skutkovému zisteniu, že žalovaní v 1. a v 2. rade nevrátili poskytnuté peňažné prostriedky

žalobcovi riadne a včas a úverový vzťah medzi stranami sporu správne právne posúdil podľa ust. § 497
Obchodného zákonníka. Preto ani odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f), h) CSP nepovažoval
odvolací súd za naplnené.57. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku II. ako
vecne správny.
58. Za potrebné ale považuje odvolací súd dodať, že podľa zmluvy o úvere poskytol žalobca žalovaným

v 1. až v 3. rade úver ako spoločne a nerozdielne zaviazaným dlžníkom a v petite žaloby rovnako
navrhol, aby súd uložil žalovaným povinnosť zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne istinu 274.978
eur, zmluvnú pokutu 80.000 eur a úroky z omeškania 0,25 % za každý deň omeškania zo sumy 274.978
eur od 1.5.2013 do zaplatenia. V úverovej zmluve aj v petite žaloby bola teda solidarita na strane
žalovaných v 1. až 3 rade ako dlžníkov vyjadrená nepochybne. Súd prvej inštancie ale vo výrokovej

časti svojho rozhodnutia nevyjadril solidaritu záväzku žalovaných pokiaľ ide o istinu pohľadávky, keď
vo výroku II. uložil žalovaným v 1. a v 2. rade zaplatiť žalobcovi istinu 274.978 eur a vo výroku III.
uložil aj žalovanému v 3. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 274.978 eur (spolu so zmluvnou
pokutou a úrokmi z omeškania). Súd prvej inštancie tak žalovaným v 1. až 3. rade uložil povinnosť
zaplatiť žalobcovi istinu spolu vo výške 549.956 eur (2 x 274.978 eur), z čoho je zrejmé, že rozhodol
v rozpore so zásadou ne ultra petitum vyjadrenej v ust. § 216 ods. 1 CSP a to bez toho, aby pre

takýto postup boli splnené podmienky podľa ust. § 216 ods. 2 CSP. Nakoľko však odvolací súd dospel
k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie nie je vo výroku III. právoplatný z dôvodu existencie zákonnej
prekážky ďalšieho postupu odvolacieho konania, kedy bolo konanie proti žalovanému v 3. rade zo
zákona zastavené, nemal v ex lege zastavenej veci oprávnenie na zrušenie výroku III. rozhodnutia súdu
prvej inštancie.

59. K rozhodnutiu súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania medzi žalobcom a žalovanými
v 1. a v 2. rade odvolací súd pre vecnú správnosť uvádza, že žalobca sa domáhal zaplatenia 354.978
eur a žalobcom vysúdená suma proti žalovaným v 1. a v 2. rade bola 274.978 eur (v časti zmluvnej
pokuty 80.000 eur vzal žalobca žalobu proti žalovaným v 1. a v 2. rade späť, teda v tejto časti procesne
zavinil zastavenie konania). Žalobca mal teda úspech 77,46 % a v 22,54 % bol neúspešný. Potom 77,46

% trov konania by mali nahradiť žalobcovi žalovaní v 1. a v 2. rade a 22,54 % trov žalobca žalovaným
v 1. a v 2. rade s tým, že oboje sa navzájom odčíta (77,46 % - 22,54 % = 54,92 %). Žalovaní v 1.
a v 2. rade by tak mali žalobcovi správne nahradiť 54,92 % trov konania a nie 42 % ako nesprávne
rozhodol súd prvej inštancie. Avšak s ohľadom na princíp procesnej úpravy obsiahnutý v článku 16 ods.
3 CSP, ktorý normuje zákaz zmeny k horšiemu (reformatio in peius), odvolací súd konajúci a rozhodujúci

o odvolaní žalovaných v 1. a v 2. rade nemohol rozhodnúť horšie, ako pre žalovaných v 1. a v 2. rade
ako uplatniteľov opravného prostriedku vyplýva z napadnutého rozhodnutia.
60. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP
v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalobca bol v odvolacom konaní proti žalovaným v 1. a v 2.
rade úspešný, preto odvolací súd rozhodol, že žalobcovi priznáva proti žalovaným v 1. a v 2. rade nárok

na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

61. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v § 419 CSP.
Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu,
na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo
rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,

tvorilnerozlučnéspoločenstvopodľa§77(§425CSP).Akbolo vydanéopravnéuznesenie,lehotaplynie
znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 CSP.
Dovolateľmusíbyťvdovolacomkonanízastúpenýadvokátom,dovolanieainépodaniadovolateľamusia
byť spísané advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods. 2 CSP, ak má dovolateľ sám, alebo
jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Inak dovolací súd

dovolanie odmietne podľa § 447 písm. c) CSP.

V dovolaní podľa § 428 CSP sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).