Rozsudok – Ostatné Judgement was issued on Tuesday, April 1, 2025

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 8Csp/4/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8125200289
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Jaselský

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2025:8125200289.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom, JUDr. Jozefom Jaselským, v spore žalobcu: A. B., nar. XX.XX.XXXX,

bytom C. XX, XXX XX D. – E. F., právne zastúpeného JUDr. Igorom Šafrankom, advokátom so sídlom ul.
Sov. Hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, IČO: 31 954 448, proti žalovanému: Slovenská televízia a rozhlas,
Mlynská dolina, 845 45 Bratislava, IČO: 56 398 255, o primerané finančné zadosťučinenie vo výške
77,32 eur, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a.

II. Žiadnej zo strán náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa svojou žalobou doručenou súdu dňa 15.01.2025 domáhal voči žalovanému zaplatenia

primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 77,32 eur.

1.1 Svoju žalobu odôvodnil tým, že v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp.zn.
7Csp/50/2023 bol ako žalobca v postavení spotrebiteľa úspešný. Rozsudkom Okresného súdu Prešov
zo dňa 02.10.2024, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 25.10.2024, bol uplatnený nárok vo výške 77,32
eur zamietnutý.
V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol:

- odsek 12. odôvodnenia: „V otázke právneho posúdenia spotrebiteľského vzťahu medzi stranami sporu
odvolací súd v Uznesení č.k. 3CoCsp 1/2024-73 zo dňa 08.07.2024 poukázal na skoršie rozhodnutie
Krajského súdu v Prešove sp.zn. 6Co/93/2017-45 zo dňa 29.05.2018, ktorého dôvody a závery sú
plne aplikovateľné aj na prejednávanú vec a od týchto záverov nebolo dôvodné ustúpiť. Otázka
spotrebiteľskej povahy veci je relevantná najmä pokiaľ ide o použitie ustanovení zákona týkajúcich
sa poučovacej povinnosti zo strany súdu, najmä vhodného spôsobu poučenia spotrebiteľa nad rámec
všeobecnejpoučovacejpovinnosti,poučeniaoviacerýchmožnostiachzastupovania,poučeniaajoiných

spôsoboch účelnej obrany (§ 292 CSP). Povaha právnej veci má ďalej význam aj pri otázke prihliadania
na premlčanie aj bez návrhu, pri aplikácii osobitných ustanovení o dokazovaní, pri oslobodení od
platenia súdneho poplatku a ďalších procesných odlišnostiach v sporoch so slabšou stranou sporu. Aj
z týchto dôvodov je posúdenie skutočnosti, či sa na takýto spor strán použijú ustanovenia ohľadom
spotrebiteľských sporov, veľmi dôležitou. Samotný fakt, že zákonodarca nezvolil zmluvný systém, napr.
povinné zmluvné prijímanie predmetnej vysielacej služby, nemôže byť prekážkou pre to, aby státisíce
občanov stratili status konzumentov služby. Naopak, svojim spôsobom legislatívne vnútenie televíznej

a rozhlasovej služby je jedna z okolností, ktoré majú potenciál ovplyvniť v budúcnosti posudzovanie
obchodných praktík RTVS, či nie sú nekalé. Ako RTVS priznáva, aj keď len sčasti, predsa len aj
ona podniká a robí tak v rámci poskytovania služby širokým vrstvám obyvateľstva. Odvolací súd teda
nijako nespochybňuje mimoriadne významné (doslova poslanie) verejnoprávnej RTVS, no bolo by prílišodvážne konštatovať, že RTVS sa za žiadnych okolností nemôže dopustiť nekalých obchodných praktík,
ktorých nosnú reguláciu obsahuje práve Spotrebiteľský kódex. Ak je ale tomu tak, tak na druhej strane sú
tu občania ako konzumenti služby očakávajúci, že v prípade nekalej obchodnej praktiky budú na žalobcu

dopadať ochranné normy spotrebiteľského práva. Za stavu, ak súd prvej inštancie nepriznal vzťahu
medzi stranami sporu relevantnú opodstatnenosť spotrebiteľského vzťahu a následne nepostupoval v
konaní so žalovaným ako so spotrebiteľom, tak pre nedostatočné poučenie spotrebiteľa v zmysle ust.
§ 292 CSP a pre neskúmame opodstatnenosti žaloby žalobcu, z pohľadu ochrany práv spotrebiteľov
došlo k závažnej procesnej vade, ktorá má za následok nesprávny postup okresného súdu aj napríklad

v súvislosti s identifikáciou dôkazného bremena strán sporu.“
- odsek 13. odôvodnenia: „Že sa jedná o spotrebiteľský vzťah vyslovilo niekoľko senátov KS v Prešove
napr. v rozhodnutí 10Co 38/2022, 6Co 27/2022, 22Co 39/2022, 3Co 22/2022, 19Co 26/2022, 5Co
18/2022 ako aj ďalšie.“
- odsek 14. odôvodnenia: „Rozsudok Okresného súdu Prešov č.k. 7Csp 50/2023-47 zo dňa 20.09.2023
nadobudol právoplatnosť v časti, ktorou súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 9,28

Eur. V novom konaní súd rozhodoval o nároku žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 17 Eur
a nákladov spojených s vymáhaním pohľadávky vo výške 2,10 Eur. Súd v celom rozsahu odkazuje na
odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu bod 33. odôvodnenia 3CoCsp 1/2024 zo dňa 08.07.2024
kde súd konštatoval: ,,Odvolací súd vychádzajúc nielen zo znenia ust. § 10 ods. 2 Zákona o úhradách,
ale aj z primárneho práva Európskej únie, ktoré sleduje vysoký stupeň ochrany spotrebiteľa (článok 38

Charty základných práv EU), kedy podľa názoru odvolacieho súdu v zmysle tohto ustanovenia je nutné
vkladať aj prípadné nejednoznačné znenie vnútroštátnej právnej úpravy. Právne vágne stanovením
začiatok doby, v ktorej by mal byť vyzvaný subjekt, ktorý má platiť úhradu, dáva súdu úlohu, aby vo svetle
špecifického prípadu vyložil predmetné ustanovenie zákona. Zákon uvádza, že ak vyberateľ úhrady zistí,
že platiteľ je v omeškaní so zaplatením úhrady, je povinný ho písomne vyzvať do 60 dní od zistenia.

To, akým spôsobom by sa mala táto skutočnosť zistiť zákon podrobne neuvádza. Odvolací súd je toho
názoru, že nemožno nedôvodné odkladať uplatnenie práva zo strany vyberateľa úhrady a umožniť mu
to, aby vyzýval platiteľa v časovom odstupe niekoľkých rokov na zaplatenie tejto úhrady. Takéto konanie
podľa názoru odvolacieho súdu nie je v súlade so zásadou riadneho hospodára, resp. subjektu, ktorý je
povinný vykonávať správu úhrady. Ak žalobca nevyzval písomne žalovaného na zaplatenie úhrady do

60 dní od zistenia omeškania so zaplatením úhrady, nemohol mu vzniknúť ani nárok vyplývajúci z ust.
§10 ods. 2, 3 Zákona o úhradách, naviac v prejednávanej veci sa javí, že ide o výzvu, ktorá ani nespĺňala
podmienky vyplývajúce z ust. § 10 ods. 2 Zákona o úhradách, nakoľko z výzvy zo dňa 27.01.2023
vyplýva,žežalobcavyzývažalovanéhonazaplatenienedoplatku67,06eur(vrátanepoštovnýchsadzieb
2,10 eur), pričom predmetom konania je nedoplatok za obdobie od 01.02.2013 do 30.11.2021, aj keď

v konaní vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 16Csp/286/2017 už bol žalobcom uplatnený
nárok na nedoplatok za obdobie od 01.01.2010 do 31.05.2017. Z uvedeného vyplýva, že žalobca vo
výzve z 27.01.2023 nedoplatok za obdobie od 01.02.2013 do 31.05.2017 požaduje duplicitne. Naviac
podľa názoru odvolacieho súdu nie je relevantné to, že omeškanie platiteľa úhrady trvalo dlhšiu dobu,
je nutné vychádzať z toho, kedy došlo prvýkrát k omeškaniu, čo nepochybne bolo niekoľko rokov pred

zaslaním výzvy z 27.01.2023.“
Ako spotrebiteľ si uplatňuje primerané finančné zadosťučinenie (ďalej aj len „PFZ“) za porušenie svojich
spotrebiteľských práv, ktoré bol nútený brániť v základnom konaní. Primerané finančné zadosťučinenie
má mať sankčnú a odradzujúcu funkciu, aby sa dodávateľ nedopúšťal recidívy. Zároveň má mať aj
funkciu relutárnu. Výška PFZ preto nemôže mať len symbolický význam, nakoľko PFZ, len v symbolickej

výške, nemôže byť ani primeraným ani spravodlivým. Na rozdiel od iných inštitútov finančného
zadosťučinenia existujúcich v právnom poriadku Slovenskej republiky (napr. ochrana osobnosti), v
ktorých sa na prvé miesto kladie morálne zadosťučinenie a finančná satisfakcia slúži len na dovŕšenie
nápravy, tak pri inštitúte PFZ je možné zadosťučinenie len v peňažnej forme. PFZ ako jediného
prostriedku, na jednej strane postihu nečestného dodávateľa a na druhej strane je PFZ odmenou

spotrebiteľa za úspech na súde v spotrebiteľskom právnom vzťahu. Vo veciach, v ktorých je predmetom
konania finančná čiastka je jediným objektívnym kritériom, ktoré by malo byť rozhodujúcim pre určenie
výšky PFZ, suma o ktorú sa dodávateľ na úkor spotrebiteľa obohatil, alebo sa chcel obohatiť. Nakoľko
je spotrebiteľom, ktorý úspešne uplatnil porušenie svojho práva na súde, bola tým splnená hypotéza
vyššie citovanej právnej normy, PFZ preto požaduje vo výške 77,32 eur, pričom nárok ako ho požaduje,

zohľadňuje skutočnosť, že sa žalovaný na môj úkor snažil bezdôvodne obohatiť o túto sumu.

2. Žalovaný s podanou žalobou nesúhlasil a navrhol ju zamietnuť.2.1 Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe uviedol, že právo v zmysle na primerané finančné
zadosťučinenie podľa § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa ani nemohlo na základe
konania vedenom na Okresnom súde Prešov pod sp.zn. 7Csp/50/2023 vzniknúť, keďže v základnom

konaní to bol pravé žalovaný (v základnom konaní žalobca), ktorý úspešne uplatnil svoju pohľadávku na
súde. Žalobca (v základnom konaní žalovaný) uplatnil námietku premlčaniu, na ktorú žalovaný reagoval
čiastočným späťvzatím (žalovaný má zákonnú povinnosť vymáhať všetky pohľadávky - aj premlčané).
Žalovaný je verejnoprávnou inštitúciou, ktorá nakladá s majetkom v súlade so zákonom č. 176/2004
Z. z. o nakladaní s majetkom verejnoprávnych inštitúcií. Žalovaný v prvom rade poukázal na absurditu

posudzovania sporu medzi vyberateľom úhrad a platiteľmi úhrad ako sporu spotrebiteľského. Nárok
žalovaného totiž nevyplýva zo spotrebiteľskej zmluvy a žalovaný nie je dodávateľom v zmysle § 52
ods. 3 Občianskeho zákonníka, a je preto vylúčené, aby v tomto konaní šlo o spor medzi dodávateľom
a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou v
zmysle § 290 CSP. Úhrady za služby verejnosti poskytované žalovaným a ich príslušenstvo, platiteľ
neplatí na základe zmluvného vzťahu, ale táto povinnosť mu vyplýva priamo zo zákona č. 340/2012

Z.z. o úhradách za služby verejnosti poskytované RTVS a nie zo spotrebiteľskej či inej zmluvy. Úhrada
za služby verejnosti je vo svojej podstate neekvivalentnou platbou; platitelia sú teda povinní ju platiť
bez ohľadu na to, či služby žalobcu využívajú alebo nie, z podstaty veci preto nemôže ísť o zmluvný
vzťah. Vzhľadom na túto neekvivalentnosť sa úhrady za služby verejnosti najviac približujú daniam. Pre
naplnenie definície platiteľa úhrady v zmysle § 3 zákona č. 340/2012 Z.z., stačí, ak je fyzická osoba

evidovaná ako odberateľ elektriny v odbernom mieste, alebo ide o zamestnávateľa s kvalifikovaným
počtom zamestnancov. V zmysle výslovného znenia zákona č. 340/2012 Z.z. (ďalej aj len „Zákon
o úhrade“), nie je významné ani to, či platiteľ reálne odoberá v odbernom mieste elektrinu, ale že ho
dodávateľ energie v tomto odbernom mieste ako odberateľa eviduje. Okrem toho sa hlavná činnosť
žalovaného nepochybne odlišuje od obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a od komerčných

vysielateľov ako podnikateľských subjektov, ktorých poslaním je dosahovanie zisku. Zákon č. 532/2010
Z.z. vo svojom § 6 síce pripúšťa, že žalovaný môže mimo hlavného predmetu činnosti vykonávať
aj podnikateľskú činnosť, avšak iba za veľmi obmedzených podmienok (podnikateľská činnosť musí
súvisieť s hlavným predmetom činnosti žalovaného a zároveň nesmie ohroziť plnenie jeho poslania).
Žalovaný ďalej uviedol, že ak by konajúci súd spor považoval za spotrebiteľský podľa § 290 CSP,

v zmysle uvedeného by šlo o nesprávny procesný postup, ktorý by mohol žalobcovi znemožniť, aby
uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že by mohlo dôjsť k porušeniu práva žalobcu
na spravodlivý proces.

2.2 Žalovaný ďalej uviedol, že nie je pravdou, ako tvrdí žalobca, že si v pôvodnom konaní uplatňoval

nároknazaplateniesumy77,32eursprísl.,ktorýOkresnýsúdPrešovvcelomrozsahuzamietol.Žalobca
opomenulskutočnosť,ževzákladnomkonaníbolažalovanémupriznanánepremlčanáčasťistiny(keďže
žalovaný zobral v premlčanej časti istiny žalobu späť) vo výške 9,28 eur za 2 neuhradené mesačné
úhrady a to rozsudkom, sp.zn. 7Csp/50/2023, zo dňa 20.09.2023, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa
07.11.2023 a vykonateľnosť dňa 11.11.2023. K danej úhrade doteraz nedošlo napriek existencii tohto

exekučného titulu, ktorým žalovaným disponuje. Základné konanie v podstate len uznalo, že žalobca
(vtedy žalovaný) mal povinnosť platiť úhrady, no túto povinnosť si neplnil.

2.3 Žalovaný ďalej poukázal na to, že v zmysle odôvodnenia súdu v základnom konaní je za nekalú
obchodnú podmienku žalovaného považovaná aplikácia ustanovenia § 10 ods. 2 Zákona o úhrade.

Zákonná formulácia jasne hovorí o povinnosti vyzvať na zaplatenie úhrady do 60 dní od zistenia
omeškania, nie odo dňa jeho vzniku. Ide o dva rozličné momenty, pričom zákonodarca si jasne zvolil
subjektívny moment zistenia omeškania.

2.4 Žalovaný taktiež uviedol, že súd v základnom konaní rozhodol o trovách konania podľa úspechu v

spore, čo už samo o sebe má slúžiť ako spravodlivé finančné zadosťučinenie pre obe strany sporu.

3. Žalobca v replike okrem iného uviedol, že v základnom konaní bol právny vzťah súdom posúdený
ako spotrebiteľský. Netvrdil, že suma, o ktorú sa veriteľ pokúsil bezdôvodne obohatiť má byť sumou, vo
výške ktoré má byť priznané aj PFZ, avšak tvrdil, že je to jediné objektívne a exaktné kritérium.

4. Žalovaný v duplike okrem iného uviedol, že v rámci základného konania si neuplatňoval na súde
nedôvodnú pohľadávku. Pohľadávka bola dôvodná, čo sa taktiež premietlo v rozhodnutiach súdov prvejinštancie, keďže bola žalovanému (vtedy žalobcovi) priznaná nepremlčaná časť pohľadávky vyberateľ
úhrady sa nemôže rozhodnúť pokutu a príslušenstvo nevymáhať, keďže by tým porušil zákon.

5. Súd vykonal dokazovanie listinami (rozsudok Okresného súdu Prešov vo veci sp.zn. 7Csp/50/2023
z 20.09.2023 a 02.10.2024, uznesenie Krajského súdu v Prešove z 08.07.2024), ako aj ďalším spisovým
materiálom a zistil tento skutkový stav:

5.1 Okresný súd Prešov rozsudkom zo dňa 20.09.2023, č.k. 7Csp/50/2023-47, zastavil konania v časti

zaplatenia sumy 50,34 eur a zaviazal žalobcu zaplatiť žalovanému sumu 9,28 eur, zmluvnú pokutu
vo výške 17,- eur a náklady spojené s vymáhaním pohľadávky o výške 2,10 eur. Zároveň zaviazal
žalovaného na náhradu trov konania v rozsahu 28,54 %.

5.2 Krajský súd v Prešove ako odvolací súd uznesením zo dňa 08.07.2024, č.k. 3CoCsp/1/2024-73,
zrušil rozsudok vo výroku o povinnosti žalobcu zaplatiť zmluvnú pokutu vo výške 17,- eur a náklady

spojené s vymáhaním pohľadávky vo výške 2,10 eur, ako vo výroku o náhrade trov konania, pričom v
rozsahu zrušenia vec vrátil súdu 1 inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

5.3 Okresný súd Prešov rozsudkom zo dňa 02.10.2024, č.k. 7Csp/50/2024-87, žalobu zamietol a priznal
žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 76,64 %.

6. Podľa § 53 ods. 1 zákona č. 108/2024 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, ustanovenia tohto zákona sa
použijú na zmluvu uzavretú po 30. júni 2024. Vznik právnych vzťahov zo zmlúv uzavretých pred 1. júlom
2024 a nároky vzniknuté z týchto zmlúv sa posudzujú podľa právnych predpisov účinných do 30. júna
2024.

7. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, tento zákon upravuje práva
spotrebiteľov a povinnosti výrobcov, predávajúcich, dovozcov a dodávateľov, pôsobnosť orgánov
verejnej správy v oblasti ochrany spotrebiteľa, postavenie právnických osôb založených alebo
zriadených na ochranu spotrebiteľa (ďalej len "združenie") a označovanie výrobkov cenami.

8. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, každý spotrebiteľ má právo na
ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.

9. Podľa § 3 ods. 5 posledná veta zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom

do 09.06.2013, osoba, ktorá na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej
týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, koho
porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi je spôsobilé
privodiť spotrebiteľovi ujmu.

10. Podľa § 3 ods. 5 posledná veta zák. č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od
10.06.2013, spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej
týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto
za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

11. Vo vzťahu k vyššie citovanému ustanoveniu zák. č. 250/2007 Z.z., či už v pôvodnom alebo terajšom
znení, možno uviesť, že ide o ustanovenie s tzv. relatívne neurčitou hypotézou, ktorá neustanovuje
žiadne kritéria na vymedzenie toho, čo predstavuje primerané finančné zadosťučinenie a ako treba
určiť jeho výšku. Zároveň treba uviesť, že novšie znenie zákona o ochrane spotrebiteľa dokonca ešte
zmiernilo podmienky poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia, pretože toto sa v súčasnosti

poskytujeajbeztoho,abyporušenieprávaalebopovinnostispotrebiteľaustanovenézákonomoochrane
spotrebiteľa a osobitným predpisom, bolo spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi.

12. Základným zákonným predpokladom úspešného uplatnenia primeraného finančného
zadosťučinenia v zmysle citovaného zákonného ustanovenia je teda porušenie práva alebo povinnosti

ustanovenej zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa alebo podľa osobitných predpisov, ktorými
sú predpisy na ochranu spotrebiteľa. Podľa názoru súdu uvedený nárok je teda daný, ak dodávateľ
porušil osobitnú právnu úpravu predstavujúcu normy na ochranu spotrebiteľov, ktorými sú osobitná
úprava spotrebiteľských zmlúv v § 52 až 54 Občianskeho zákonníka, zákony o spotrebiteľskýchúveroch, o finančných službách na diaľku a podobne. Účelom týchto právnych noriem je zvýšená
ochrana spotrebiteľa ako slabšieho účastníka zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou zmluvou
a citované zákonné ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. má postihnúť nečestného

dodávateľa, ktorý tieto osobitné právne normy nerešpektuje. V tejto súvislosti súd poukazuje na
uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Cdo/389/2015, zo dňa 14.09.2016, v ktorom tento súd uviedol,
že v súvislosti s ustanovením § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z. z. pod úspešným uplatnením porušenia
práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť úspešné uplatnenie konkrétneho
nároku z porušenia alebo povinnosti, napr. nároku na náhradu škody, na vydanie bezdôvodného

obohatenia, alebo aj na určenie neprijateľnosti konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej
v spotrebiteľskej zmluve.

13. Treba uviesť, že problematika tzv. koncesionárskych poplatkov je riešená osobitným zák. č.
340/2012 Z.z.. Podľa tohto zákona ide o úhrady za služby verejnosti poskytované Rozhlasom
a televíziou Slovenska (aktuálne Slovenská televízia a rozhlas) v oblasti rozhlasového vysielania a

televízneho vysielania, ktorých povinnosť platiť vzniká priamo zo zákona. Úhrada za služby verejnosti
je vo svojej podstate neekvivalentnou platbou, platitelia sú povinní ju platiť bez ohľadu na to, či
služby žalobcu využívajú alebo nie. Ďalej je potrebné zdôrazniť, že koncesionárske poplatky boli
tradičnýmzdrojomfinancovania verejnoprávnehorozhlasovéhoatelevíznehovysielania,ktorýchprávny
základ a výšku upravuje zákon o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou

Slovenska. Koncesionársky poplatok je považovaný za osobitný príspevok na finančné zabezpečenie
plnenia zákonom stanovených povinností a úloh žalovaného ohľadom poskytovania verejnej služby.
Koncesionárske poplatky nie sú platbou za ponuku programov ani za ich užívanie, teda za sledovanie
určitých programov, ale platbou, ktorá sa vzťahuje na každého, kto je odberateľom elektriny. Fyzická
osoba i právnická osoba platí za vysielanie formou koncesionárskych poplatkov. Prostredníctvom

koncesionárskeho poplatku fyzická osoba (aj právnická osoba) financuje verejnú službu, ktorá mu
je poskytovaná ako občanovi (nie v pozícii spotrebiteľa). Sadzba koncesionárskeho poplatku nie je
určená náhodne. Ide o sumu vyjadrujúcu podiel skutočných nákladov nevyhnutných na dodržiavanie
programových záväzkov verejnoprávneho vysielateľa (žalobcu), ktorý zo zákona poskytuje službu
verejnosti tvorbou a šírením rozhlasových a televíznych programov na celom území SR. Táto verejná

služba je charakteristická tým, že je univerzálne určená verejnosti a je financovaná verejnosťou. Na
základe uvedeného má súd za to že žalovaný nemá postavenie dodávateľa a vzťah medzi stranami
konania bol založený zákonom a nie zo zmluvného dojednania.

14. V prejednávanej veci mal súd za to, že žaloba nie je dôvodná, nakoľko žalobca si dôvodne uplatňoval

časť nároku na zaplatenie úhradu služieb poskytovaných verejnosti žalovaným. Žalovaný mal povinnosť
uplatniť pohľadávku voči platiteľovi vyplývajúcu zo zák. č. 340/2012 Z.z. a to aj keď je premlčaná. Vo
vzťahu k nároku na zaplatenie sumy vo výške 50,34 eur žalovaný zobral žalobu späť, a teda v tomto
rozsahu došlo k procesnému, nie meritórnemu ukončeniu konania, kedy by bolo súdom konštatované
porušenie spotrebiteľských práv. To že žalovaný nebol úspešný v celom uplatnenom nároku (zmluvná

pokuta + poštovné) bolo zohľadnené v rámci rozhodnutia o náhrade trov konania. Súd má teda za to,
že žalobcovi v tomto prípade nevznikol nárok na primerané finančné zadosťučinenie v peňažnej forme.

15. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 CSP.
Žalovaný bol v konaní v plnom rozsahu úspešný, no keďže mu žiadne trovy nevznikli, súd rozhodol tak

ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je možné podať písomne odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský
súd v Prešove cestou tunajšieho súdu.

Z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje
a musí byť podpísané. Odvolanie musí ďalej obsahovať, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho
sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov tak,
aby jeden zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis.Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, pri ktorom vznikla poplatková
povinnosť zaplatiť súdne poplatky, trovy trestného konania, pokuty, svedočné, znalečné a iné náklady
súdnehokonania,vediesavýkonrozhodnutiazúradnejmoci(zákonč.65/2001Z.z.ospráveavymáhaní

súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov).