Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Tuesday, February 10, 2026

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: 6Saz/2/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0925100714
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Slavomír Podhorský

ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2026:0925100714.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach, sudcom Mgr. Slavomírom Podhorským, v právnej veci žalobcu: A. B., nar.

XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Afganská islamská republika, bez dokladov totožnosti, naposledy
trvalým pobyt v krajine pôvodu obec C., provincia D., Afganská islamská republika, t. č. Centrum pre deti
a rodiny Medzilaborce, zastúpeného súdom ustanoveným poručníkom Úradom práce, sociálnych vecí
a rodiny Stropkov, pracovisko Medzilaborce, so sídlom Dobrianskeho 89, 068 01 Medzilaborce, právne
zastúpeného Centrom právnej pomoci, kancelária Košice, so sídlom Murgašova 3, 040 41 Košice,
IČO: 30 798 841, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom
Pivonková 6, 812 72 Bratislava, o správnej žalobe vo veci azylu zo dňa 14.11.2025, o preskúmanie

zákonnosti výroku č. I. rozhodnutia žalovaného ČAS: MU-PO-77-23/2025-Ž zo dňa 08.10.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Z r u š u j e rozhodnutie žalovaného Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, Migračného úradu ČAS:
MU-PO-77-23/2025-Ž zo dňa 08. októbra 2025 vo výroku č. I. o neudelení azylu žalobcovi, týkajúce
sa žalobcu A. B., nar. XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť Afganská islamská republika, bez dokladov
totožnosti, naposledy trvalým pobyt v krajine pôvodu obec C., provincia D., Afganská islamská republika
a v zrušenej časti vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Administratívne konanie

1. Z predloženého administratívneho spisu žalovaného bolo správnym súdom zistené, že po nelegálnom
príchode a následnom zadržaní žalobcu na území SR policajnou hliadkou bol žalobcovi uznesením
Okresného súdu Komárno číslo 11PPOm/2/2025-10 zo dňa 15.05.2025 ustanovený opatrovník
Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Stropkov, pracovisko Medzilaborce, (ďalej len „ÚPSVaR“), ktorý za

neho 27.05.2025 požiadal pred pracovníkmi Oddelenia azylu Policajného zboru Humenné o udelenie
azylu alebo poskytnutie doplnkovej ochrany na území SR z dôvodu obavy o jeho život pred militantným
hnutím Taliban. Po podaní vyhlásenia boli žalobca a jeho opatrovník poučení o svojich právach
a povinnostiach počas konania o azyle.

2. Za účelom posúdenia opodstatnenosti jeho žiadosti o medzinárodnú ochranu bol so žalobcom
dňa 11.06.2025 vykonaný vstupný pohovor, počas ktorého v tom čase maloletý žalobca v prítomnosti

tlmočníka z do jazyka paštu k žiadosti o udelenie azylu uviedol, že sa narodil XX.XX.XXXX v obci E.,
provincii D.. Má troch bratov a tri sestry. Najstarší zo súrodencov má 12 rokov. Je toho času bez dokladov
totožnosti. V krajine pôvodu kvôli zlým bezpečnostným podmienkam po ukončení 7. ročníka do školy
viac nechodil a začal pracovať u strýka v továrni na výrobu topánok v meste C.. Pri objasňovaní dôvodov,pre ktoré požiadal o azyl na území SR, uviedol, že má obavu pred hnutím Taliban z dôvodu možného
rizika jeho naverbovania do ich radov. Poukázal na situáciu, keď raz v noci prišli členovia tohto hnutia k
ním domov, pričom žalobca počul, ako sa rozprávali s jeho rodičmi. Po tom, ako matka žalobcu započula,

že ho chcú vziať a vycvičiť, ukryla ho podľa jeho tvrdení do pece na pečenie chleba. Táto situácia sa
zopakovala ešte raz, a keďže Talibanci žalobcu doma nenašli, zbili jeho otca a odišli. Členovia hnutia
Taliban ho hľadali aj v továrni, kde pracoval, ale strýko im povedal iba to, že nevie, kde sa nachádza a
viac sa v práci neukázal. Aby ho neuniesli, spolu s rodinou sa rozhodli, že z Afganistanu odíde preč. Po
prevrate v roku 2021 vycestoval autom do Pakistanu, odkiaľ sa s pomocou prevádzača dopravil do Iránu

a následne do Turecka, kde 4 roky pracoval v továrni na výrobu obuvi. Po čase sa rozhodol z Turecka
odísť a cez Bulharsko, Srbsko, Chorvátsko a Maďarsko sa dostal až na Slovensko. Jeho cieľom bolo
dopraviť sa do Nemecka, ale na Slovensku bol zadržaný policajnou hliadkou a umiestnený do Centra
pre deti a rodiny Medzilaborce. Po tom, ako mu bol ustanovený opatrovník, tento za neho požiadal o
azyl z dôvodu obavy pred hnutím Taliban. Iné dôvody svojej žiadosti neuviedol.

3. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad rozhodnutím ČAS: MU-PO-77-23/2025-Ž zo
dňa 08.10.2025 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie žalovaného“) výrokom č. I. neudelil žalobcovi azyl
podľa ustanovenia § 13 ods. 1 písm. a) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o azyle“), a výrokom č. II. poskytol žalobcovi
doplnkovú ochranu podľa ustanovenia § 13a a § 20 ods. 4 zákona o azyle, a to na dobu jedného roka

odo dňa nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Za účelom posúdenia žiadosti žalobcu si žalovaný do konania zaistil informácie, týkajúce sa náborov
maloletýchzostranyTalibanu,akoajovšeobecnejabezpečnostnejsituáciivAfganistane,sozameraním
na provinciu D., odkiaľ menovaný pochádza. Ako zo správy Európskeho azylového podporného úradu z

augusta 2020 vyplýva, Taliban sa v minulostí skutočne uchyľoval k rôznym nekalým praktikám, vrátane
vyhrážok a núteného náboru civilných obyvateľov do svojich radov. Avšak Taliban je v súčasnej dobe
v Afganistane podľa žalovaného štátnym aktérom a k nútenému náboru už v podstate ani nie je nútený.
Mal za to, že Taliban ani pred prevzatím moci v Afganistane vo všeobecnosti nemal záujem získavať
svojich členov násilným spôsobom, nakoľko jeden z dôležitých predpokladov príslušnosti k Talibanu je

lojalita k tomuto hnutiu. Taliban mal a stále má dostatok dobrovoľníkov (regrútov) a nútený nábor využíval
iba vo výnimočných prípadoch. Taliban sa podľa žalovaného pokúšal verbovať osoby s vojenským
pôvodom, ako sú členovia afganských národných bezpečnostných síl (ďalej len „ANSF“), čo však nie je
prípad žalobcu. Taktiež z priložených informácií považoval za zrejmé, že Taliban získava svojich členov
najmä z madrás v Afganistane a Pakistane, čo tiež nie je prípad žalobcu. Tlak a nútenie na vstup do

Talibanu podľa žalovaného nebývali ani v minulosti obvykle násilné a často sa vykonávali v závislosti od
miestnych okolností, a to prostredníctvom rodiny, klanu alebo náboženskej siete.

5. Poukázal na tú skutočnosť, že v súvislosti s aktuálnym verbovaním neplnoletých chlapcov zo strany
Talibanu Agentúra Európskej únie pre azyl (EUAA) vo svojej publikácii „Zameranie na krajinu Afganistan

znovembra2024“uviedla,ževobdobípovstaniavroku2021abezprostrednepoňombolizaznamenané
prípady, kedy dochádzalo k verbovaniu maloletých do ozbrojených zložiek Talibanu, a to z dôvodu
potreby doplnenia bojových kapacít počas realizácie prevratu. Nevylúčil preto, že žalobca mohol byť
v danom období vystavený riziku takéhoto konania. Avšak po prevrate Taliban podľa informácií z tejto
správy zriadil komisiu, ktorej úlohou bolo odstrániť mladších chlapcov z ich radov a zabrániť náboru

neplnoletých. V rámci tohto procesu bolo vyradených mnoho detí a medzi bojovníkmi Talibanu nebolo
možné vidieť mladých chlapcov, ako tomu bolo bezprostredne po prevzatí moci Talibanom. Uviedol, že
od momentu, keď Taliban prevzal kontrolu nad krajinou a vnútroštátny konflikt výrazne ustal, hnutie už
nepotrebuje kontinuálny prílev nových bojovníkov, Poukázal na správu Ministerstva zahraničných vecí
USA „O dodržiavaní ľudských práv v jednotlivých krajinách za rok 2023: Afganistan“ z 23. apríla 2024,

kde sa uvádza, že Taliban vydal v roku 2022 Dekrét, ktorý vyslovene zakázal nábor detí členmi F. a tvrdil,
že neumožňuje deťom mladším ako 18 rokov vstúpiť do žiadnych svojich ozbrojených síl. Poukázal tiež
na správu Vlády Spojeného kráľovstva ,,Politika krajiny a informačná poznámka: deti bez sprievodu,
Afganistan“ z 11. novembra 2024, kde síce uviedla, že po prevrate, aj napriek príkazu vodcu Talibanu
o vyradenie neplnoletých a zákazu ich náboru, sa občas tieto snahy objavili, avšak podľa žalovaného

podľa verejne dostupných informácií išlo o dobrovoľný vstup, pričom najvýznamnejšími faktormi, ktoré
motivujú obyvateľov Afganistanu k vstupu do radov Talibanu, ostáva vysoká nezamestnanosť a hlavne
ekonomické faktory, z ktorých je zrejmé, že tlaky pôsobiace na osoby, vstupujúce do Talibanu sú skôr
sociálne a ekonomické. Avšak aj v týchto prípadoch boli neplnoleté osoby podľa žalovaného kvôliDekrétu bežne do roka z radov Talibanu prepustené. Mimo iné sa v správe vlády Spojeného kráľovstva
uvádza aj skutočnosť, že nábor a využívanie detí od septembra 2023 výrazne pokleslo. Vzhľadom
na nedostatok centrálnej legislatívy a presadzovania nariadení sa miestni lídri Talibanu často riadia

vlastnými ediktmi, čo môže viesť k rôznej miere dodržiavania pravidiel v rôznych oblastiach. Preto mal
za to, že ak sa nábor v krajine napriek Dekrétu a dohodám Talibanu sporadicky vyskytuje, nejedná sa o
systémovú chybu, ale o individuálne zlyhania jednotlivých príslušníkov Talibanu.

6. Žalovaný konštatoval, že po posúdení výpovede menovaného nevylučuje existenciu jeho

subjektívneho pocitu strachu pred hnutím Taliban. K strachu, ktorý predstavuje stav mysle, však
pristupuje formulácia „opodstatnený“. To znamená, že to nie je iba stav mysle dotyčnej osoby,
ktorý je rozhodujúci pre štatút utečenca, ale musí byť aj podložený objektívnou situáciou. Keďže
formulácia „opodstatnený strach“ obsahuje subjektívny i objektívny prvok, pri rozhodovaní o existencii
opodstatneného strachu je nutné uvažovať o oboch jeho zložkách. Čo sa týka objektívnych prvkov
definície prenasledovania, všeobecne by mal byť strach žiadateľa považovaný za opodstatnený, ak je

schopný primeraným spôsobom dokázať, že tento bezprostredne súvisí s jeho rasou, národnosťou,
náboženským alebo politickým presvedčením, či príslušnosťou k určitej sociálnej skupine. V uvedenom
odkázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. l0Sžak/15/2019 zo dňa 25.09.2019. Mal za to, že
takáto objektívna situácia však v prípade žalobcu v čase jeho pobytu v Afganistane preukázaná nebola.
Zdôraznil, že ak sa Taliban v roku 2021 skutočne usiloval o jeho naverbovanie, išlo o strategický krok

tohtohnutiazameranýnazabezpečenieúspešnéhoprevzatiamocivAfganistaneanáslednéhoudržania
kontroly nad územím krajiny. Takýto postup Talibanu však nesúvisel so žiadnym z kritérií relevantných
pre udelenie azylu v zmysle § 8 zákona o azyle. Pri hodnotení prenasledovania podľa žalovaného nie je
dôležité len jeho samotné preukázanie, ale predovšetkým identifikácia dôvodu, pre ktorý k nemu došlo.
V tomto prípade nebolo podľa jeho názoru ničím preukázané, že by motivácia Talibanu získať žalobcu

do svojich radov súvisela s jeho rasou, náboženstvom, národnosťou, politickým presvedčením alebo
príslušnosťou k určitej sociálnej skupine. V jeho prípade možno konanie Talibanu vnímať ako súčasť
širšej snahy o nábor nových členov za účelom upevnenia moci a nie ako individuálne prenasledovanie
v zmysle zákona o azyle. Dospel k záveru, že v prípade žalobcu nebolo preukázané azylovo relevantné
prenasledovanie, a preto v jeho prípade nie sú splnené zákonné podmienky na udelenie azylu. V tejto

súvislosti poukázal taktiež na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. lSža/26/2014 zo dňa 23.09.2014
a konštatoval, že v prípade žalobcu sa nejedná o prejav azylovo relevantného prenasledovania. Pripustil
však, že môže ísť o prejav vážneho bezprávia, ktoré je zohľadnené v časti rozhodnutia o poskytnutí
doplnkovej ochrany. Toto vážne bezprávie podľa žalovaného bolo a stále je prítomné v krajine pôvodu
žalobcu najmä v oblastiach, kde v súčasnosti pôsobia rôzne ozbrojené skupiny, v ktorých si Taliban

aj náborom do svojich radov chce udržať svoju kontrolu a mocenský vplyv. K takým oblastiam patrí aj
provincia D., odkiaľ žalobca pochádza, čo potvrdzujú aj aktuálne informácie o Afganistane.

7. V kontexte so žiadosťou o azyl žalobcu považoval za potrebné tiež zdôrazniť skutočnosť,
že po opustení Afganistanu zotrval 4 roky na území Turecka, počas ktorých pracoval, pričom

nevynaložil žiadne preukázateľné kroky na riešenie situácie, ktorá podľa jeho tvrdení predstavovala
dôvod na opustenie krajiny pôvodu. Pritom podľa verejne dostupných informácií, vrátane portálu
www.asylumineurope.org a dokumentu Úradu Vysokého komisára Organizácie Spojených národov
pre utečencov: Law on Foreigners and International Protection, majú občania Afganistanu možnosť
zaregistrovať sa v Turecku ako žiadatelia o medzinárodnú ochranu. Po registrácii získavajú prístup k

zdravotnej starostlivosti, vzdelávaniu a zamestnaniu. Taktiež Turecko v súlade so svojimi vnútroštátnymi
právnymi predpismi a medzinárodným právom uplatňuje princíp non refoulement, ktorý zakazuje
vrátenie osôb do krajiny, kde by im mohlo hroziť nebezpečenstvo. Uvedené skutočnosti podľa
žalovaného výrazne znižujú dôveryhodnosť tvrdení žalobcu o existencii opodstatneného strachu z
prenasledovania. Napriek tomu, berúc do úvahy aj tú skutočnosť, že sa jedná o maloletú osobu bez

sprievodu, sa žalovaný podľa vlastných slov dôvodom jeho žiadosti zaoberal a v rámci konania ho
komplexne posúdil a vyhodnotil.

8. Konštatoval, že pri uplatňovaní § 2a zákona o azyle zohľadnil najlepší záujem dieťaťa. Ako maloletý
žiadateľ o azyl bez sprievodu bol hneď po zadržaní na území SR umiestnený do Centra pre deti

a rodiny Medzilaborce, ktoré je zariadením sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately a bol mu
súdom ustanovený opatrovník. Ani po podaní žiadosti o azyl nebol presunutý do azylového zariadenia
migračného úradu, ako je to v prípadoch plnoletých žiadateľov, ale naďalej zostáva v bezpečnom
prostredí špecializovaného zariadenia, ktoré poskytuje pomoc, podporu a služby maloletým deťom bezsprievodu. V zmysle princípu najlepšieho záujmu dieťaťa bol pohovor so žalobcom na účel posúdenia
jeho žiadosti o azyl vykonaný kvalifikovaným pracovníkom migračného úradu, so skúsenosťami s prácou
s deťmi a vyškoleným na používanie techník pohovoru, ktoré zohľadňujú pohlavie, vek, vyspelosť a

potreby dieťaťa a za prítomnosti zástupcu jeho opatrovníka. Mal však za to, že zo žiadneho ustanovenia
Dohovoru, ani zákona o azyle, nevyplýva, že by vek žiadateľa, resp. jeho maloletosť alebo zraniteľnosť
vyplývajúca z postavenia maloletej osoby bez sprievodu, mala byť oprávneným dôvodom na udelenie
medzinárodnej ochrany. Konštatoval, že azyl ako špecifická forma medzinárodnej ochrany, sa poskytne
len tej fyzickej osobe, ktorá splnila zákonom stanovené podmienky, ktoré v prípade daného žiadateľa

splnené neboli. Preto žalovaný dospel k záveru, že v jeho prípade neboli splnené zákonné podmienky
na udelenie azylu na území SR v zmysle § 8 zákona o azyle, nakoľko sa ničím nepreukázalo, že obava,
pre ktorú odišiel z Afganistanu, by mala akúkoľvek súvislosť s jeho rasou, národnosťou, náboženským
alebo politickým presvedčením alebo príslušnosťou k určitej sociálnej skupine, alebo s uplatňovaním
politických práv a slobôd.

9. Vo vzťahu k poskytnutiu doplnkovej ochrany podľa § 13a a § 20 ods. 4 zákona o azyle konštatoval, že
v prípade návratu menovaného do krajiny pôvodu, nemožno s dostatočnou mierou istoty vylúčiť, že by
žalobca nemohol byť vystavený reálnej hrozbe vážneho bezprávia vo forme mučenia alebo neľudského
alebo ponižujúceho zaobchádzania alebo trestu, ako je to definované v § 2 písm. f) bod 2 zákona o
azyle. Preto podľa žalovaného bolo potrebné mu v zmysle § 13a zákona o azyle poskytnúť doplnkovú

ochranu na území SR.

10. Žalobca prostredníctvom svojho zástupcu navrhol žalobcovi udeliť azyl aj z humanitných dôvodov, a
to z dôvodu jeho maloletosti. K uvedenému žalovaný uviedol, že v zmysle novely zákona o azyle, účinnej
od 01.06.2022, podľa § 9 ministerstvo môže udeliť azyl z humanitných dôvodov, ak sa v konaní nezistia

dôvody podľa§ 8, § 10, § 13a a§ 13b. Konštatoval, že keďže dôvody pre poskytnutie doplnkovej ochrany
podľa § 13a zákona o azyle, udelenie azylu v zmysle § 9 zákona o azyle z humanitných dôvodov by tak
bolo v rozpore s platným znením zákona o azyle.

II.
Správna žaloba

11. Včas podanou správnou žalobou vo veci azylu sa žalobca domáha zrušenia I. výroku rozhodnutia
žalovaného ČAS: MU-PO-77-23/2025-Ž zo dňa 14.11.2025 (týkajúce sa neudelenia azylu žalobcovi)

a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie.

12. Žalobca nesúhlasil s preskúmavaným rozhodnutím v jeho I. výroku. Podľa názoru žalobcu
preskúmavané rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a z dôvodu,
že žalovaný na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a

napadnuté rozhodnutie je v rozpore s obsahom administratívneho spisu.

13. Poukázal na tú skutočnosť, že žalovaný sám uznáva, že v období povstania v roku 2021 a
bezprostredne po ňom boli v Afganistane zaznamenané prípady verbovania maloletých do ozbrojených
zložiek Talibanu, a to z dôvodu potreby doplnenia bojových kapacít počas realizácie prevratu. Žalovaný

teda nevylúčil, že žalobca mohol byť v danom období skutočne vystavený riziku takéhoto konania.

14. Zásadne nesúhlasil so záverom žalovaného, že k regrutovaniu maloletých dochádza v Afganistane
už iba sporadicky a že sa pritom jedná o individuálne zlyhania jednotlivcov z radov Talibanu, pričom
tvrdenie žalovaného vyvracajú dôkazy zabezpečené v konaní samotným žalovaným, ktoré sú obsahom

administratívneho spisu v predmetnej veci.

15. V tej súvislosti opätovne poukázal na tvrdenie žalovaného, že v čase, kedy žalobca utiekol z
krajiny skutočne dochádzalo k nútenému verbovaniu maloletých za účelom doplnenia bojových kapacít
Talibanu, pričom podľa žalobcu sa jednalo o akt prenasledovania zameraný na deti.

16. Pripomenul aj tvrdenie žalovaného, že aj v súčasnosti pod vládou Talibanu je v krajine pôvodu stále
trvajúce vážne bezprávie, pričom najmä v oblastiach, kde v súčasnosti pôsobia rôzne ozbrojené skupiny,si Taliban aj náborom do svojich radov chce udržať svoju kontrolu a mocenský vplyv, pričom k takým
oblastiam patrí aj provincia D., odkiaľ pochádza žalobca.

17. Následne citoval z Polytematickej správy z 03.07.2025, a to zo strany 15-17, strany 26 správy),
strany 24-25 a strany 35 a konštatoval, že z informácií zabezpečených žalovaným bolo v konaní pred
žalovaným preukázané, že Taliban stále využíva maloletých obyvateľov Afganistanu priamo na bojové a
podporné úlohy. Maloletí chlapci v Afganistane sú obeťou prenasledovania z dôvodu ich veku a pohlavia,
sú obeťou núteného náboru Talibanom (aj ISIS-K), stávajú sa terčom fyzického, psychického, ale aj

sexuálneho násilia, pričom vláda Talibanu v Afganistane nie je schopná a ani ochotná prijať opatrenia na
ochranumaloletýchchlapcovpredtýmtozávažnýmporušovanímichprávaprenasledovaním.Vzhľadom
na prevládajúcu situáciu v Afganistane nebolo objektívne možné a ani v schopnostiach žalobcu, aby
sa pred núteným náborom účinne ochránil prípadným vnútorným presídlením v rámci krajiny, a preto
z krajiny ušiel.

18. Mal za to, že žalovaný zabezpečené informácie o krajine pôvodu nesprávne interpretoval v
neprospech žalobcu a vyvodzoval z nich nesprávne skutkové zistenia a závery a neodôvodnene
spochybnil, že by v súčasnosti v Afganistane dochádzalo k násilnému regrutovaniu detí do ozbrojených
konfliktov, resp. že ak sa tak deje, tak sa jedná o dobrovoľný nábor, „strategický krok“ za účelom
udržaniamoci,resp.individuálnezlyhaniejednotlivcov,hociadministratívnyspispodľažalobcuobsahuje

množstvo informácií svedčiacich o opaku. Poukázal na tú skutočnosť, že Taliban často realizuje nábor
maloletých aj tak, že ich pod hrozbou násilia odvezie do madrás, kde ich naučí používať zbrane a bojovať
a ideologicky pripraviť na pôsobenie v jeho radoch, často nútene. Vzhľadom na závažnosť dôsledkov
takéhoto konania namiereného voči maloletým nie je zároveň rozhodujúca, resp. podstatná skutočnosť
zdôrazňovaná žalovaným, či nábor maloletých klesol oproti obdobiu prevratu v roku 2021, kedy žalobca

utiekol z krajiny, ale rozhodujúca je podľa neho skutočnosť, že sa tak stále deje. Zdôraznil, že žiadne
ozbrojené zložky štátu nie je prípustné dopĺňať núteným regrutovaním maloletých osôb, tobôž nie na
plnenie bojových úloh.

19. Konštatoval, že skutočnosť, že Taliban sa už pokúsil o nútené naverbovanie žalobcu, je dôležitým

znakom opodstatnenosti obavy žalobcu z prenasledovania, pričom vzhľadom na situáciu v Afganistane,
ktorá sama osebe bola dôvodom pre poskytnutie doplnkovej ochrany žalobcovi, nie sú dané žiadne
dôvody domnievať sa, že by sa toto prenasledovanie žalobcu už nezopakovalo. V tej súvislosti poukázal
na to, že v zmysle bodu 6 § 2 Zákona o azyle je konanie namierené proti deťom špecifickou formou
prenasledovania. Nútená regrutácia maloletého dieťaťa vo veku 13 rokov (v roku 2021) je konkrétny

a závažný akt prenasledovania, ktorý nestačí zaradiť do kategórie „iba“ vážneho bezprávia, a preto v
predmetnej veci nebola doplnková ochrana postačujúca. Žalovaný podľa žalobcu posudzoval žiadosť
žalobcu ako vo veci dospelého žiadateľa o azyl, a to bez zohľadnenia špecifík vzťahujúcich sa na
žiadosti maloletých žiadateľov. Pri maloletých utečencoch môžu mať formy prenasledovania odlišný
charakteraprihodnotenísplneniazákonnýchpodmienoknaudelenieazylujepodľažalobcunevyhnutné

zohľadniť ich vek, mieru vyspelosti, osobitnú zraniteľnosť a ďalšie špecifiká. Podľa stanovísk Úradu
Vysokého komisára OSN pre utečencov pritom nútené regrutovanie detí, ako aj ich regrutovanie na
účely priamej účasti v bojových operáciách, ak ide o osoby mladšie ako 18 rokov, predstavuje formu
prenasledovania. Už samotná existencia regrutácie maloletého dieťaťa zo strany militantného hnutia
(bez ohľadu na to, či sa jedná o štátneho alebo neštátneho aktéra), ktorá pôsobí prostredníctvom hrozby,

ideologického, fyzického či ekonomického nátlaku, ako aj využívaním zraniteľnosti detí a mladých ľudí
a ich stavu odkázanosti, napĺňa znaky prenasledovania v zmysle § 2 písm. d) zákona o azyle, ako
aj medzinárodných štandardov (najmä čl. 1A ods. 2 Ženevského dohovoru) a upozorňuje na to aj
Úrad Vysokého komisára OSN pre utečencov. Ujmu utrpenú dieťaťom je nutné komplexne vyhodnotiť z
hľadiska jej celkového dopadu, a nie mechanicky aplikovať kritéria stanovené pre dospelých žiadateľov.

20. Zvýraznil, že žalobca už vo svojom vyjadrení v konaní pred žalovaným poukázal na to, že Výkonný
výbor UNHCR uznáva, že medzi špecifické formy prenasledovania detí patrí aj regrutovanie.

21. Dal do pozornosti rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sža/20/2015 a považoval za dostatočne

preukázané, že žalovaný nevyvrátil tvrdenia žalobcu a zároveň nezohľadnil zabezpečené informácie v
prospech žalobcu, pričom tie jeho tvrdenia potvrdzujú. Považoval za nepochybné, že žalobcovi v krajine
pôvodu hrozí prenasledovanie, a z tohto dôvodu aj utiekol zo svojej domovskej krajiny a požiadal o
poskytnutie medzinárodnej ochrany na Slovensku. Žalovaný nespochybnil, že sa žalobca stal obeťounúteného regrutovania, ktoré v sebe jednoznačne zahŕňa použitie psychického aj fyzického násilia,
avšakdôvody,prektoréktomuregrutovaniudošlonepovažuježalovanýzaazylovorelevantné.Žalovaný
však podľa žalobcu v tomto smere nezohľadnil špecifikum prejednávanej veci, a to, že sa jedná o

maloletéhožiadateľaoazylakonanie–regrutovanieTalibanumierenévočimaloletýmdeťomažerodina
žalobcu odmietla, aby ich syn vstúpil do radov Talibanu. Záver žalovaného, ktorým nebol žalobcovi
udelený azyl, je preto podľa žalobcu neodôvodnený a neopodstatnený, nemá oporu vo vykonanom
dokazovaní. Žalobca mal za to, že splnil dôvody pre udelenie azylu v zmysle § 8 zákona o azyle,
nakoľko bol prenasledovaný vzhľadom na špecifické okolnosti jeho prípadu ako maloletý chlapec, ktorí

sú v Afganistane obeťami núteného regrutovania Talibanom vzhľadom na ich vek aj pohlavie, a ktorý
odmietol vstúpiť do radov Talibanu. Zároveň ide o konanie Talibanom namierené voči deťom. Nie je
preto opodstatnený záver, že prenasledovanie žalobcu nebolo uskutočňované z azylovo relevantného
dôvodu.

22. Mal za to, že žalobcov útek pred Talibanom a odmietnutie stať sa jeho bojovníkom je možné

subsumovať pod prejav jeho politického presvedčenia ako nesúhlasu s militantnými aktivitami a
„politikou“ hnutia Taliban. Žalovaný túto skutočnosť vôbec nezohľadnil a preto podľa žalobcu vec
nesprávne právne posúdil a dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a právnym záverom.

23. Nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že žalobca po opustení Afganistanu zotrval 4 roky na území

Turecka, počas ktorých pracoval a „nevynaložil žiadne preukázateľné kroky na riešenie situácie“, pre
ktorú opustil krajinu pôvodu. Uviedol, že žalovaný počas pohovoru so žalobcom a vôbec v konaní
nevykonal dokazovanie výsluchom žalobcu ohľadom okolností jeho pobytu na území Turecka, ako sa
mu tam žilo, resp. aké kroky tam podnikol na riešenie svojej situácie. Žalovaný si tieto skutkové závery o
tom, že „nevynaložil žiadne kroky“ sám podľa žalobcu domyslel bez toho, aby dal žalobcovi možnosť sa

k nim v konaní vyjadriť, ani ho týmto smerom nikdy nevypočúval a nedal mu možnosť sa voči takýmto
predpokladom v konaní brániť. Žalovaný žalobcovi počas pohovoru kládol štandardizované formulárové
otázky ohľadom trasy jeho cesty počas úteku, ale nikdy sa ho nepýtal na konkrétne okolnosti jeho pobytu
v Turecku. Závery žalovaného preto podľa žalobcu nemajú oporu v dokazovaní, čo robí toto rozhodnutie
nezákonným.

III.
Vyjadrenie žalovaného

24. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe poukázal na tú skutočnosť, že Správny súdny poriadok ako
dôvod, pre ktorý možno zrušiť rozhodnutie správneho orgánu nepozná žalobcom uvedený dôvod, že „na
základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam“ s dodatkom, že navyše
nie je možné aby boli ako žalobné body kumulované námietky o nesprávnom zistení skutkového stavu a
o nesprávnom právnom posúdení veci, v ktorej súvislosti žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžak/10/2017 z 17.06.2017, v zmysle ktorého predpokladom
pre námietku nesprávneho právneho posúdenia veci je, že pred tým bol správne zistený skutkový
stav, takže ak žalobca namietal nedostatočné zistenie skutkového stavu, tak táto námietka nemôže
byť dôvodnou, pretože odporuje ďalšej námietke žalobcu o nesprávnom právnom posúdení veci. V
uvedenej súvislosti žalovaný vyslovil domnienku, že žalobca kombinoval obidva žalobné dôvody, aby

mal vyššiu pravdepodobnosť úspechu v konaní, ktorý postup nie je správny, pretože povinnosťou
žalobcu je presne identifikovať žalobné body, preto žalovaný navrhol, aby súd na námietku o nesprávne
zistenom skutkovom stave neprihliadol z dôvodu jej nekompatibility s námietkou nesprávneho právneho
posúdenia veci, a tiež z dôvodu, že ju žalobca bližšie nekonkretizoval.

25.Žalovanýďalejpoukázalnaskutočnosť,žezmienkyonútenomnáboremladýchchlapcovdoTalibanu
sú datované najmä do obdobia pred prevratom, t. j. do roku 2021, odvtedy vstúpil do platnosti dekrét o
zákaze náboru detí do Talibanu s tým, že cit. „Hoci riziko náboru detí do zbrojných zložiek v Afganistane
stále pretrváva, správy hovoria o jeho poklese...“ Žalovaný podotkol, že žalobca poukazuje uvádza aj
ďalšie informácie o krajine jeho pôvodu, ktoré sú častokrát upravené a nemajú s jeho príbehom žiadny

individuálny súvis, napr. informáciu, že Taliban verbuje detí z madrás (rozumej náboženské školy, pozn.
správneho súdu) v Afganistane a Pakistane, kde Taliban maloletých násilne odvádza a učí ich používať
zbrane, avšak uvedené skutočnosti sa v prípade žalobcu nevyskytli. Podľa žalovaného, žalobca tiež
uvádza citáciu zo správy o Afganistane o tom, že Taliban zrušil afganskú stavu a trestný zákonník s tým,že žalovaný upozornil, že žalobca vynechal, že uvedené sa týka obchodovania s ľuďmi a postihu za tieto
praktiky. V uvedených súvislostiach žalovaný dodal, že nechce znižovať závažnosť porušenia ľudských
práv v Afganistane, avšak ohľadne uvedených tvrdení nevidí príčinnú súvislosť s právami žalobcu a

s rizikom jeho prenasledovania z relevantného azylového dôvodu s tým, že žalovaný zohľadnil riziko
ponižujúceho zaobchádzania so žalobcom tým, že mu priznal doplnkovú ochranu, ako jednu z foriem
medzinárodnej ochrany, pretože príbeh žalobcu tak ako ho opísal, nevykazujú znaky prenasledovania
z dôvodu národnosti, náboženstva, príslušnosti k sociálnej skupine, či zastávania určitých politických
názorov.

26. Považoval za dôležité upriamiť pozornosť súdu na to, že žalobcovi bola udelená doplnková ochrana
podľa § 13a a § 20 ods. 4 zákona o azyle. Žalovaný na základe všetkých skutočností dospel k záveru,
že vzhľadom na kombináciu individuálnych charakteristík menovaného a nepriaznivú bezpečnostnú
situáciu v regióne jeho bydliska, provincia Kunar, možno konštatovať, že existuje reálne riziko, že by v
prípade návratu do krajiny pôvodu čelil hrozbe vážneho bezprávia v zmysle § 2 písm. f) zákona o azyle,

a preto je potrebné mu doplnkovú ochranu poskytnúť.

27. Záverom poukázal na tú skutočnosť, že v zmysle pripravovaného návrhu zákona o medzinárodnej
ochrane sa bude doplnková ochrana udeľovať na dobu neurčitú, takže rozdiel medzi azylom a
doplnkovou ochranou sa minimalizujú, podľa jeho názoru k návratu žalobcu do krajiny pôvodu nemusí

dôjsť a navyše, ak aj v minulosti existovalo riziko regrutovania do Talibanu v dôsledku jeho veku,
do budúcnosti už nebude mať postavenie maloletého, a preto je riziko z takého prenasledovania
bezpredmetné. Podľa žalovaného opodstatnená obava z prenasledovania z prospektívneho hľadiska
tak absentuje. To znamená, že i v prípade hypotetickej úvahy o návrate do krajiny pôvodu, by žalobca
nebol identifikovaný ako dieťa, o regrutovanie ktorého by Taliban mal záujem.

28. Z vyššie uvedených dôvodov žiadal žalobu žalobcu zamietnuť ako nedôvodnú.

IV.

Replika žalobcu

29. Žalobca vo svojom následnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného podotkol, že zo žiadnej časti jeho
žaloby nevyplýva, žeby žalobca namietal nedostatočné zistenie skutkového stavu a upriamil pozornosť
na to, že žalobca iba tvrdil, že na základe žalovaným zabezpečeného množstva všeobecných informácií

o krajine pôvodu žalobcu, ako i z výpovede žalobcu mal byť žalobcovi priznaný azyl, pretože bolo
dokázané, že spĺňa podmienky pre jeho udelenie a že aj zo spisu vyplývajú skutočnosti a dôkazy o
násilnom regrutovaní maloletých do radov Talibanu v Afganistane a ich prenasledovaní touto formou.

30. Mal za to, že skutkové závery a tvrdenia žalovaného uvádzané v napadnutom rozhodnutí, že

v konaní nebolo preukázané prenasledovanie žalobcu a že nútené verbovanie maloletých sa už v
Afganistane v súčasnosti nedeje, nemajú oporu ani v samotnom administratívnom spise žalovaného a
v ňom obsiahnutých všeobecných informáciách o krajine pôvodu žalobcu, ktoré toto závažné konanie
zo strany Talibanu uvádzajú. A teda závery žalovaného sú podľa žalobcu v rozpore s obsahom jeho
vlastného administratívneho spisu.

31. Na margo vyjadrenia žalovaného, že žalobca mal uvádzať skutočnosti, ktoré sa netýkali priamo jeho
príbehu, žalobca uviedol, že vo svojej žalobe netvrdil, že by bol odvedený do madrasy ani, žeby sa stal
obeťou zlého zaobchádzania alebo žeby čelil všetkým formám prenasledovania maloletých detí, ktorým
deti v Afganistane čelia, ale žalobca v žalobe iba poukázal na celkový zlý stav a situáciu maloletých

detí v Afganistane čomu všetkému čelia a poukázal na praktiky F., ktorý po prevzatí moci sa nestal
typickým štátnym predstaviteľom, ktoré by chránil svojich obyvateľov pred závažným porušovaním ich
práv, ale transformoval sa iba z neštátneho pôvodcu prenasledovania na štátneho s dodatkom, že aj
sám žalovaný v žalobou napadnutom rozhodnutí pripustil, že prenasledovanie maloletých v Afganistane
stále pretrváva, aj keď došlo k jeho poklesu.

32. Označil za irelevantnú argumentáciu žalobcu o príprave nového zákona o medzinárodnej ochrane,
pretože prípad žalobcu treba posudzovať bez ohľadu na pripravovanú budúcu právnu úpravu ktorá
aktuálne v čase rozhodovania vo veci žalobcu neexistuje a bude závislá od vôle zákonodarného zborus dodatkom, že ak aj bude doplnková ochrana udeľovaná na vopred neobmedzený čas, aj tak nebude
postavená na úroveň azylu. Napokon žalobca vyjadril nesúhlas s tvrdením žalovaného, že v blízkej
budúcnosti dosiahne plnoletosť, a teda v prípade jeho návratu do Afganistanu mu už nebude hroziť

prenasledovanie, pretože takýto prístup by znamenal, že všetci maloletí na hranici plnoletosti by boli v
konaniach o udelení azylu diskriminovaní s tým, že zákon o azyle neumožňuje posudzovať inak žiadosť
o azyl mladistvého maloletého blízko veku plnoletosti a inak maličké dieťa a cit. „Za zmienku stojí v tejto
súvislosti aj to, že Taliban nebude mať až taký záujem regrutovať 5 ročné dieťa, ako mladistvého chlapca
fyzicky už schopného boja. Rôzne tie-ktoré formy prenasledovania nie sú cielene zameriavané len voči

osobám určitého pohlavia, ale aj konkrétneho veku“ s dodatkom, že žalobca by v prípade návratu do
Afganistanu mohol čeliť aj odplate a prenasledovaniu za to, že v minulosti sa nechcel k Talibanu pridať
a ušiel, preto záver žalovaného o tom, že žalobcovi by nehrozilo prenasledovanie v jeho domovskej
krajine, považoval za neopodstatnený.

V.
Relevantná právna úprava

33. Podľa § 2 písm. b) zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie azylom ochrana cudzinca pred
prenasledovaním z dôvodov uvedených v medzinárodnej zmluve alebo v osobitnom predpise.

34. Podľa § 2 písm. c) zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie doplnkovou ochranou ochrana
pred vážnym bezprávím v krajine pôvodu.

35. Podľa § 2 písm. d) zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie prenasledovaním

závažné alebo opakované konanie spôsobujúce vážne porušovanie základných ľudských práv alebo
súbeh rôznych opatrení, ktorý postihuje jednotlivca podobným spôsobom, ktoré spočíva najmä v 1.
použití fyzického alebo psychického násilia vrátane sexuálneho násilia, 2. zákonných, správnych,
policajných alebo súdnych opatreniach, ktoré sú diskriminačné alebo sú vykonávané diskriminačným
spôsobom,3. odmietnutí súdnej ochrany, ktoré vedie k neprimeranému alebo diskriminačnému

potrestaniu, 4.neprimeranom alebo diskriminačnom trestnom stíhaní alebo treste, 5. trestnom stíhaní
alebo treste za odmietnutie výkonu vojenskej služby v čase konfliktu, ak by výkon vojenskej služby
zahŕňal trestné činy alebo činy uvedené v § 13 ods. 2, 6. konaní namierenom proti osobám určitého
pohlavia alebo proti deťom.

36. Podľa § 2 písm. e) zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie pôvodcom prenasledovania
alebo vážneho bezprávia: 1. štát, 2. strany alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť
jeho územia, alebo 3. neštátni pôvodcovia, ak možno preukázať, že subjekty uvedené v prvom a druhom
bode nie sú schopné alebo ochotné poskytnúť ochranu pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím.

37. Podľa § 2 písm. f) zákona o azyle na účely tohto zákona sa rozumie vážnym bezprávím: 1. uloženie
trestu smrti alebo jeho výkon, 2. mučenie alebo neľudské alebo ponižujúce zaobchádzanie alebo trest,
alebo 3. vážne a individuálne ohrozenie života alebo nedotknuteľnosti osoby z dôvodu svojvoľného
násilia počas medzinárodného alebo vnútroštátneho ozbrojeného konfliktu.

38. Podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle Ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa
podmienky podľa § 8.

39. Podľa § 8 zákona o azyle ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi,
ktorý: a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo

náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej
sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto štátu; b) je v krajine
pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.

40. Podľa § 19a ods. 4 písm. d) zákona o azyle ministerstvo pri posudzovaní dôvodov prenasledovania

vychádza z toho, že politické názory zahŕňajú najmä zastávanie názorov, myšlienok alebo presvedčenia
o možných pôvodcoch prenasledovania a ich politík alebo postupov bez ohľadu na to, či žiadateľ podľa
týchto názorov, myšlienok alebo presvedčenia konal.41. Podľa § 19a ods.7 zákona o azyle ministerstvo pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu vychádza
z toho, že ochrana pred prenasledovaním alebo vážnym bezprávím je v krajine pôvodu spravidla
poskytovaná, keď štát, strany alebo organizácie, ktoré ovládajú štát alebo podstatnú časť jeho územia,

prijmú primerané opatrenia na zabránenie prenasledovaniu alebo vážnemu bezpráviu, najmä účinným
právnym systémom na odhalenie, stíhanie a potrestanie činov predstavujúcich prenasledovanie alebo
vážne bezprávie, pričom táto ochrana je účinná a nie je iba dočasná, a žiadateľ má prístup k takej
ochrane; ak sa ochrana pred prenasledovaním neposkytne z dôvodu uvedeného v § 8 písm. a), považuje
sa to za prenasledovanie z tohto dôvodu.

42. Podľa § 13a zákona o azyle ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne
dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho
bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.

43. Podľa § 6 ods. 2 písm. d) zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len

„SSP“) správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách vo veciach azylu, zaistenia a
administratívneho vyhostenia.

44. Podľa § 206 ods. 4 SSP pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia alebo v čase
vydania jeho rozhodnutia.

45. Podľa § 206 ods. 6 SSP ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie o správnej
žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o všeobecnej
správnej žalobe.

46. Podľa § 216 ods. 1 SSP správny súd rozhodne o správnej žalobe do 90 dní od jej doručenia, ak
tento zákon neustanovuje inak.

47. Podľa § 220 SSP ak správny súd po preskúmaní zistí dôvodnosť správnej žaloby, rozsudkom zruší
napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie žalovaného. Vo výroku uvedie označenie žalovaného, číslo a

deň vydania zrušeného rozhodnutia alebo opatrenia, meno a priezvisko žalobcu a číslo jeho cestovného
pasu alebo iného dokladu totožnosti.

48. Podľa článku 3 bod 1 Dohovoru č. 104/1991 Zb. o právach dieťaťa (ďalej len „Dohovor o právach
dieťaťa“), záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom pri akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech

už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi
alebo zákonodarnými orgánmi.

49. Podľa článku 22 bod 1 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru,
robia opatrenia potrebné na zabezpečenie toho, aby dieťa žiadajúce o priznanie postavenia utečenca

alebo ktoré sa v súlade s platným medzinárodným alebo vnútroštátnym právom a postupom považuje
za utečenca, nech už je v sprievode svojich rodičov, iných osôb, alebo bez sprievodu, dostalo potrebnú
ochranu a humanitárnu pomoc pri využívaní práv ustanovených týmto Dohovorom a inými dokumentmi
v oblasti medzinárodného humanitárneho práva a ľudských práv, ktorého sú uvedené štáty zmluvnými
stranami.

VI.
Konanie pred správnym súdom

50. Správny súd ako súd vecne, miestne a kauzálne príslušný (§ 10 v spojení s § 13 ods. 1 a §
17 písm. b) SSP) na konanie o správnych žalobách vo veci azylu, preskúmal žalobou napadnuté
rozhodnutie, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu žalovaného a preskúmal tak obsah
administratívnehokonania,ktorépredchádzalojehovydaniuvprávnychmedziachpodanejžaloby(§182
ods. 1 písm. e/ SSP s použitím § 206 ods. 6 SSP), ako aj podľa stavu veci v čase vyhlásenia rozhodnutia

správneho súdu (§ 206 ods. 4 SSP) a dospel k záveru, že správna žaloba žalobcu je dôvodná, a preto
je potrebné preskúmavané rozhodnutie žalovaného s poukazom na ustanovenie § 220 SSP v spojitosti
s ustanovením § 191 ods. 1 písm. c) SSP zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie.51. Správny súd v predmetnej veci rozhodol bez nariadenia pojednávania dňa 10.02.2026 s poukazom
na ustanovenie § 107 ods. 1, 2 SSP, nakoľko žiaden z účastníkov nepožiadal o nariadenie pojednávania
(žalobca v správnej žalobe výslovne súhlasil s rozhodnutím bez nariadenia pojednávania), zároveň

nebolo potrebné vykonať dokazovanie, nevyžadoval to verejný záujem, nariadenie pojednávania nebolo
potrebné na prejednanie veci, a taktiež nejde o prípad obligatórneho nariadenia pojednávania podľa
ustanovení SSP.

52. Podľa ustanovenia § 137 ods. 4 SSP vo veciach, v ktorých správny súd rozhoduje rozsudkom bez

nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli
súdu a na webovej stránke príslušného súdu v lehote najmenej piatich dní pred jeho vyhlásením.

53. Oznámenie o termíne verejného vyhlásenia rozsudku bolo zverejnené dňa 26. januára 2026.

VII.
Právny názor správneho súdu

54. Predmetom preskúmania správneho súdu v tomto konaní je výrok č. I. rozhodnutia žalovaného ČAS:
MU-PO-77-23/2025-Ž zo dňa 08.10.2025, ktorým žalovaný rozhodol, že žalobcovi neudeľuje azyl podľa

§ 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle.

55. Správnu žalobu žalobca podáva z dôvodu uvedeného v § 191 ods. 1 písm. c) a f) SSP, a teda
z dôvodu preskúmavané rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia a že
skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je

v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu.

56. Správny súd sa oboznámil s obsahom azylového spisu Ministerstva vnútra SR, Migračného úradu
ČAS: MU-PO-77-23/2025-Ž a bez doplnenia dokazovania dospel k záveru, že žalobcom uplatnené
námietky v správnej žalobe sú dôvodné.

57. Konanie o udelenie azylu je na území Slovenskej republiky upravené v zákone o azyle. Inštitút azylu
nepokrýva celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd žiadateľa o udelenie azylu v krajine pôvodu
a aplikuje sa iba v obmedzenom rozsahu, t. j. len z dôvodov, ktoré sú uvedené v zákone o azyle (rasa,
náboženské alebo národnostné dôvody, zastávanie politických názorov, uplatňovanie politických práv

a slobôd, príslušnosť k sociálnej skupine). Azylom je chránená iba najvlastnejšia existencia žiadateľa
o udelenie azylu, pričom udelenie azylu je objektívne viazané na existenciu prenasledovania v zmysle
§ 2 písm. d) zákona o azyle alebo jeho hrozby (prospektívnosť rozhodovania). Žiadateľ o udelenie
azylu musí mať opodstatnené obavy z prenasledovania v dobe podania žiadosti, ktorej podanie by malo
nasledovať bezprostredne po odchode z krajiny pôvodu.

58. Správny súd považuje za potrebné zdôrazniť, že povinnosť zistiť skutočný stav veci podľa § 32
zákona č. 71/1967 Zb. (Správny poriadok) má žalovaný len v rozsahu dôvodov, ktoré žalobca v priebehu
konania o jeho žiadosti o udelenie azylu uviedol. Zo zákonnej úpravy nemožno vyvodiť povinnosť, aby
si žalovaný domýšľal právne relevantné dôvody pre udelenie azylu žalobcom neuplatnené a následne

k týmto dôvodom vykonal príslušné skutkové zistenia.

59. Skôr, než správny súd pristúpil k vecnému prieskumu žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného
vzhľadom k skutočnosti, že žalobca v období medzi vydaním preskúmavaného rozhodnutia žalovaného
na jednej strane a rozhodovaním správneho súdu na strane druhej dovŕšil 01.01.2026 plnoletosť (18

rokov veku), považuje správny súd za nevyhnutne potrebné zdôrazniť, že podľa rozhodnutia Súdneho
dvoraEÚvveciC-550/16z12.04.2018(AaSv.StaatssecretarisvanVeiligheidenJustitie)jeokamihom,
ku ktorému musí byť posudzovaný vek utečenca, aby mohol byť považovaný za maloletú osobu, okamih
kedy tento vstúpil na územie členského štátu a podal žiadosť o azyl v tomto štáte. Inými slovami, ak
v priebehu azylového konania dosiahne maloletý cudzinec plnoletosť, takto plnoletý cudzinec sa stále

posudzuje akoby bol maloletý a použijú sa naň priaznivejšie podmienky, pretože si jeho situácia vyžaduje
osobitnú pozornosť (viď rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 2Sak/5/2023 z 29.05.2023;
body 62 a 63).60. Vzhľadom k uvedenému je aj na žalobcu nevyhnutným stále nahliadať ako na osobu maloletú,
keďže na územie Slovenskej republiky vstúpil a o azyl požiadal v čase keď bol maloletý, vo vzťahu k
okamihu ktorému je nevyhnutné vyhodnocovať aj okolnosti jeho úteku z domovskej krajiny a podmienky

na udelenie mu azylu, t. j. ako u osoby maloletej. V súvislosti s uvedeným správny súd konštatuje
neopodstatnenosť právnej argumentácie žalovaného, ktorou v súdnom konaní dôvodil v tom zmysle, že
z dôvodu už plnoletosti žalobcu by už nemala obstáť jeho obava z prenasledovania ako maloletého v
krajine jeho pôvodu, t. j. v Afganistane, keďže tam dochádza k násilnému verbovaniu do radov Talibanu
ibamaloletýchchlapcov,ktorúpodmienkumaloletostižalobcaužnespĺňa.Stálejenutnýmmaťnazreteli,

že žalobca utekal z domovskej krajiny (Afganistan) v čase, kedy bol maloletým, k okamihu ktorému je
logickým posudzovať aj opodstatnenosť jeho dôvodov, kvôli ktorým tak činil.

61. K žalobnému dôvodu ohľadne nesprávneho právneho posúdenia v zmysle § 191 ods. 1 písm. c)
SSP správny súd konštatuje, že účelom azylu je poskytnúť ochranu tomu, kto je prenasledovaný za
uplatňovanie politických práv a slobôd alebo cíti oprávnenú (odôvodnenú) obavu z prenasledovania

z dôvodov v zákone vymedzených. Aby mohla byť poskytnutá právna ochrana vo veci azylu, musí byť
preukázanéžežalobcajenositeľomurčitéhočiužpolitického,náboženskéhoprávaapodobne,prektoré
je v krajine, ktorej je občanom, reálne prenasledovaný, alebo je prenasledovaný z dôvodov príslušnosti
k jasne vymedzenej sociálnej skupine, resp. má dôvodnú obavu, že by k takému prenasledovaniu mohlo
v jeho prípade dôjsť.

62. Správny súd v poukazuje na to, že žalovaný preskúmavaným rozhodnutím rozhodol o neudelení
azylu žalobcu ako žiadateľovi, nakoľko nespĺňa podmienky uvedené v § 8 zákona o azyle, konkrétne
že nebol vystavený objektívne žiadnemu prenasledovaniu zo strany štátnych, resp. neštátnych zložiek
z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických

názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, respektíve nepreukázalo sa, že by v nej bol
prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd tak, ako to vyplýva zo zákona o azyle.
Zásadnou pre posúdenie splnenia podmienok pre udelenie azylu u žalobcu je teda otázka existencie,
resp. neexistencie prenasledovania žalobcu v krajine pôvodu a to v tom zmysle ako ho definuje citované
ustanovenie § 2 písm. d) zákona o azyle.

63. Správny súd poukazuje na definíciu pojmu prenasledovanie zmysle § 2 písm. d) zákona o azyle.
Pokiaľ určitú formu fyzického alebo psychického násilia (vrátane sexuálneho) chceme podriadiť pod
definíciu prenasledovania podľa citovaného zákonného ustanovenia musí ísť o také konanie, ktoré
spôsobuje vážne porušovanie základných ľudských práv alebo ísť o taký súbeh rôznych opatrení, ktoré

postihujú jednotlivca podobným spôsobom. Takýmto konaním je vo všeobecnosti aj konanie namierené
proti deťom. Súčasne sa pri prenasledovaní rozlišuje, či cudzinec má opodstatnené obavy z budúceho
možného prenasledovania, a to podľa § 8 písm. a) zákona o azyle, z dôvodov rasových, národnostných
alebo náboženských, či zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej
skupine, alebo či podľa § 8 písm. b) zákona o azyle, cudzinec už bol z vyššie uvedených dôvodov

v krajine pôvodu aj fakticky prenasledovaný. Súčasne s poukazom na § 19a ods. 2 zákona o azyle,
ak žiadateľ o azyl už bol v domovskej krajine prenasledovaný alebo utrpel vážne bezprávie alebo bol
vystavený priamym hrozbám prenasledovania alebo vážneho bezprávia, možno obavu tohto žiadateľa
aj z budúceho možného prenasledovania kvalifikovať ako o to opodstatnenejšiu, za predpokladu, že nie
sú závažné dôvody domnievať sa, že prenasledovanie alebo vážne bezprávie sa už nebude opakovať.

64. V danom konkrétnom prípade žalobca v konaní pred žalovaným tvrdil, že o azyl žiada z dôvodu
opakovaného pokusu o jeho násilné regrutovanie ako maloletého hnutím Taliban, aby ho vycvičili, učili
ako narábať so zbraňami a po absolvovaní výcviku, aby rozšíril rady Talibanu. Poukázal, že on ani
jeho rodina nesúhlasili s politikou Talibanu, preto nechcel vstúpiť do ich radov, a preto sa im hnutie

Taliban začalo vyhrážať, otca žalobcu v dôsledku nesúhlasu s regrutovaním žalobcu zbili a z dôvodu,
aby zabránil jeho únosu žalobca bol nútený opustiť krajinu pôvodu. Žalovaný v týchto tvrdeniach žalobcu
nevzhliadol ani jeden zo zákonných dôvodov prenasledovania relevantných pre udelenie azylu, ktorými
sú - príslušnosť k určitej rase, národnosti, náboženstvu, či zastávanie určitých politických názorov
alebo príslušnosť k určitej sociálnej skupine - keďže žalobca dôvody svojho prenasledovania, ako

aj obavy z jeho budúceho možného opakovania vo forme opakovaného núteného regrutovania do
hnutia Taliban alebo vo forme potrestania zo strany Talibanu za nesúhlas s politikou hnutia, odôvodnil
iba svojou maloletosťou, resp. svojim statusom dieťaťa, a tým, že deti sú v Afganistane zneužívané
nie len na vojnové účely (nútené verbovanie, nasadzovanie do bojov), ale sú zneužívané aj nanútené posluhovanie či práce a tiež aj sexuálne. Takže v podstate podľa žalovaného, keďže status
dieťaťa, nie je ani jednou zo zákonných kategórii (rasa, národnosť, náboženstvo, zastávanie určitých
politických názorov, príslušnosť k určitej sociálnej skupine) odôvodňujúcou prenasledovanie, ktoré by

bolo zákonnom aprobovaným dôvodom pre udelene azylu, preto svoje žalobou napadnuté rozhodnutie
založil na závere, že podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle, žalobca nespĺňa zákonné podmienky
na udelenie mu azylu vymedzené v § 8 zákona o azyle.

65. Žalovaný vo svojom preskúmavanom rozhodnutí však, podľa správneho súdu, opomenul

vysporiadať sa, resp. zohľadniť, že podľa § 2 písm. d), bodu 6. zákona o azyle je prenasledovaním
aj akékoľvek konanie majúce za následok porušenie ľudských práv, a to bez potreby prívlastku
národnostného,rasového,náboženskéhočiinéhopodtónutohtokonania,akjenamierenéprotideťom,t.
j. proti maloletým osobám, akou bol, v čase úteku z Afganistanu a aj v čase vstupu na územie Slovenskej
republiky a podania žiadosti o azyl, aj žalobca. Okrem existencie takéhoto konania v krajine pôvodu
žalobcu (Afganistan), spočívajúceho v rôznorodom zneužívaní detí, existenciu konania ktorého tvrdil nie

lenžalobca,alehopotvrdzujúajžalovaným,vadministratívnomspisesanachádzajúce,nazhromaždené
informácie o Afganistane, bola žiadosť žalobcu o azyl, v zmysle § 19a ods. 2 zákona o azyle, o to
naliehavejšia,žežalobcanielenžeprezentovalobavuztoho,žebysavbudúcnosti,vprípadejehonávrtu
do Afganistanu, mohlo takéto zneužívajúce konanie udiať aj jemu, ale dôvodil už aj svojou konkrétnou
skúsenosťou, kedy voči nemu boli takéto násilné praktiky F. už aj realizované (opakovaný násilný pokus

o únos za účelom jeho regrutovania ktorému sa dokázal vyhnúť len tým, že ukrýval), t. j. žalobca svoju
žiadosť o azyl odôvodnil obidvoma zákonnými dôvodmi predpokladanými v § 8 písm. a) a b) zákona o
azyle a navyše v čase žiadosti o azyl mal status dieťaťa. V interakcii na žalobcom uvedené oba dôvody,
bolopovinnosťoužalovanéhotietojednotlivoanapokonajvovzájomnejsúvislostipreskúmať,vyhodnotiť
a prospektívne rozhodnúť (t. j. s ohľadom na budúcnosť posúdiť možné dôsledky, riziká a príležitostí,

ktoré môžu nastať), či sa jedná o azylovo relevantné dôvody, ktoré by mohli zakladať potencionálne,
reálne odôvodnenú obavu žalobcu z jeho prenasledovania v prípade, žeby sa v budúcnosti vrátil do
Afganistanu.

66. V tejto súvislosti je tiež potrebné poznamenať, že konanie o medzinárodnej ochrane má svoje

špecifiká vo vzťahu k rozloženiu dôkazného bremena. Kým bremeno tvrdenia v konaní vo veci
medzinárodnej ochrany zaťažuje žiadateľa o medzinárodnú ochranu (žalobca), tak dôkazné bremeno
tvrdeného je rozložené medzi žiadateľa o azyl (žalobcu) a správny orgán (žalovaného). V mnohých
prípadoch však musí správny orgán rozhodovať za situácie dôkaznej núdze, t. j. v situácii, kedy
žiadateľ, ani správny orgán nie sú schopní presvedčivým dôkazom preukázať, či vyvrátiť určitú tvrdenú

skutočnosť. V takom prípade ostáva jediným dôkazným prostriedkom výpoveď žiadateľa o azyl, a táto
sa stáva kľúčovým faktorom pre posúdenie celkovej vierohodnosti žiadateľa a jeho tvrdení v kontexte
ostatných aj preukázaných tvrdení, ktoré sú podkladom pre splnenie podmienok na udelenie azylu,
t. j. pre ustálenie opodstatnenosti obavy z prenasledovania. Napokon podľa rozsudku veľkej komory
Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 23.03.2016, vo veci F. G. proti Švédsku (sťažnosť č.

43611/11), príslušné správne orgány aj súdy majú povinnosť sa zaoberať všetkými okolnosťami, ktoré
vyjdú v priebehu konania najavo a ktoré by mohli byť relevantné z hľadiska posúdenia toho, či žiadateľovi
nehrozí v krajine pôvodu skutočné nebezpečenstvo zlého zaobchádzania v zmysle čl. 3 Dohovoru o
ochrane ľudských práv a základných slobôd, bez ohľadu na to, či žiadateľ také skutočnosti výslovne
označí alebo neoznačí za dôvody udelenia medzinárodnej ochrany.

67. Prvým dôvodom, ktorý mal žalovaný pri svojom rozhodovaní zohľadniť bol status dieťaťa u žalobcu,
ktorý status už v spojení so žalovaným zistenými objektívnymi informáciami o existencii v krajine pôvodu
žalobcu konania hrubo porušujúceho ľudské práva nasmerovaného voči deťom (§ 2 písm. d), bodu 6.
zákona o azyle), mal dávať dostatočnú váhu dôveryhodnosti a dôvodnosti žalobcovej žiadosti o azyl a to

o to viac, že jednako žalobca odišiel z krajiny pôvodu bez rodičov (t. j. maloletý bol vystavený nástrahám
cesty zo svojho domova sám v snahe sa zachrániť a z toho dôvodu musel opustiť aj osoby jemu blízke)
a jednako žalobca podľa svojho konzistentného tvrdenia, ktoré žalovaný nevyvrátil, že v krajine svojho
pôvodu už bol hľadaný za účelom jeho regrutácie príslušníkmi Talibanu a to opakovane v domácom
prostredí (kedy ho matka schovala v peci na chlieb), pričom v dôsledku opakovanej návštevy bol zbitý

otec žalobcu, ako aj v jeho práci u jeho strýka v továrni na obuv. Taktiež nebolo žalovaným vyvrátené
ani tvrdenie žalobcu o tom, že rodina nesúhlasila s politikou Talibanu a nechceli vstúpiť do ich radov, a
preto sa rodine žalobcu začal Taliban vyhrážať. Správny súd konštatuje, že so skutočnosťami tvrdenými
žalobcom korešpondovali aj žalovaným zistené informácie vyplývajúce z administratívneho spisu.68. Záver žalovaného je neudržateľný aj v tej rovine, že v konaní bolo dokázané, že v dobe úteku
žalobcu z krajiny pôvodu sa Taliban skutočne uchyľoval k rôznym nekalým praktikám, vrátane vyhrážok

a núteného náboru civilných obyvateľov do svojich radov a to aj maloletých. V predmetnej veci je
významným opakovane vyjadrený nesúhlasný postoj žalobcu a jeho rodiny k jeho regrutácii. Pravdivosť
tvrdení žiadateľa a dôveryhodnosť jeho osoby sú základom, z ktorého je v azylovom konaní nutné
vychádzať. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí pravdivosť tvrdení žalobcu nespochybňoval, pričom
ani správny súd nedostatky vo výpovedi žalobcu nezistil. Žalobca logicky a vnútorne konzistentne

prezentoval svoje tvrdenia, ktoré sa vyznačujú vysokou mierou reálnosti a dôvody odchodu z krajiny
pôvodu v konfrontácii so všeobecne známymi informáciami o krajine pôvodu sú vierohodné.

69. Správny súd považuje za potrebné zdôrazniť, že zásada, tzv. materiálnej pravdy má v konaní
o udelenie azylu svoje špecifiká spočívajúce v pravidelnej nedostatočnosti dôkazov preukazujúcich
dôveryhodnosť žiadateľových tvrdení. Je však na správnom orgáne, aby preukázal, či vyvrátil pravdivosť

žiadateľovýchtvrdení,atobuďúplnenevyvrátiteľnezistenímpresnýchokolnostíviažucichsanatvrdenie
žiadateľa o azyl, alebo aspoň s takou mierou pravdepodobnosti, ktorá nevyvoláva zásadné pochybnosti
o správnosti úsudku správneho orgánu (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 6Azs/50/2003, rozsudok
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sža/48/2012). Žalovaný však nevyvrátil pravdivosť tvrdení žalobcu. Púha
špekulácia, možnosť alternatívneho priebehu udalostí alebo drobné nezrovnalosti k vyvráteniu tvrdenia

žalobcu nestačia (sp. zn. 2Azs/49/2008-83, sp. zn. 5Azs/66/2008-70).

70. V prípade, že žiadateľ o udelenie medzinárodnej ochrany uvádza skutočnosti podraditeľné pod
taxatívny výpočet dôvodov pre udelenie azylu v zmysle ustanovenia § 8 zákona o azyle, potom je
potrebné žiadateľom uvádzané skutočnosti konfrontovať so zisteniami týkajúcimi sa situácie v krajine

pôvodu žiadateľa.

71. Správny orgán vo veciach medzinárodnej ochrany nesie zodpovednosť za náležité zistenie reálií o
krajine pôvodu. Špecifikom konanie vo veci medzinárodnej ochrany je rovnako zásada, že pri splnení
daných podmienok sa uplatňuje pravidlo ,,v prípade pochybností v prospech žiadateľa o medzinárodnú

ochranu“ (,,benefit of doubt“). Ak sú dané skutočnosti, na základe ktorých možno predpokladať, že k
porušeniu základných ľudských práv a slobôd žiadateľov o azyl došlo, alebo mohlo by vzhľadom na
postavenie žiadateľa v spoločnosti, s prihliadnutím na jeho presvedčenie, názor, správanie, príslušnosť
k sociálnej skupine atď., dôjsť a správny orgán nemá dostatok dôkazov o tom, že to tak nebolo, alebo
nemohlo by v budúcnosti byť, potom tieto skutočnosti musí správny orgán v situácii dôkaznej núdze

zohľadniť, a to v prospech žiadateľa o azyl (Najvyšší súd SR sp. zn. 1Sža/18/2012).

72. Podobne možno poukázať aj na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci MA proti
Švajčiarsku (viď najmä odsek 55). Z uvedeného vyplývajú okrem iného aj určité kvalitatívne požiadavky
na odôvodnenie rozhodnutia o udelení medzinárodnej ochrany. V ňom musí žalovaný dostatočne

presvedčivým spôsobom vyložiť, prečo určité tvrdenia žiadateľa o medzinárodnú ochranu považuje
alebo naopak nepovažuje za pravdivé, a ak nemá na to dostatok dôkazov, musí hodnotiť, či sú tvrdenia
žiadateľov vierohodné a dôsledky z nich vyplývajúce pravdepodobné. Aj tieto úvahy je však nutné
nadviazať na dostatočne zistený skutkový stav veci.

73. Žalovaný sa však vo svojom preskúmavanom rozhodnutí zameral iba na všeobecné vyhodnotenie
možného budúceho prenasledovania žalobcu v krajine jeho pôvodu, poukazujúc na slabnúce snahy
zneužívania detí a na všeobecné dané garancie ich zastavenia v podobe dekrétu vydaného vodcom F.,
podľa ktorého už maloletí nesmeli byť nasadzovaní v bojových akciách, avšak súčasne pripustiac, že
lokálne je tento zákaz vodcami Talibanu porušovaný, a to aj v provincii pôvodu žalobcu, ktorú skutočnosť

mal žalovaný snahu ospravedlniť zlyhaním jednotlivcov nie štátu. V uvedenej súvislosti správny súd
v okolnostiach veci poznamenáva, že ak je v štáte nastolená moc násilným spôsobom so zbraňou, a
teda v rozpore s národným konsenzom určeným mechanizmom, je len logickým dôsledkom, že táto
moc bude so zbraňou aj udržiavaná, a teda si bude stále vyžadovať nových bojovníkov, aby si svoje
postavenie udržala tak, ako je tomu, v zmysle žalovaným zadovážených informácii aj v Afganistane.

Takžezadanéhostatusquojelenmálopravdepodobnýmauveriteľným,abysapomeryvkrajinezmenili,
zmiernili alebo celkom vymizli, tobôž ak sú namierené a využívané voči osobám v slabšom postavení,
akými sú predovšetkým deti.74. Z informácií o krajine pôvodu pritom vyplynulo, že verbovanie detí do ozbrojených skupín je súčasťou
širšej krízy v oblasti práv detí v tejto krajine a afganské deti sú čoraz viac vystavené ozbrojenému násiliu
(č. l. 57 a ďalšie administratívneho spisu). Podľa správy EUAA z novembra 2024 boli chlapci, ktorí

boli najatí ako osobní strážcovia, sekretári, pomocný personál alebo vodiči pre predstaviteľov Talibanu
vystavení sexuálnemu zneužívaniu zo strany svojich nadriadených (č. l. 57 a ďalšie administratívneho
spisu). V zmysle rovnakej správy boli deti verbované do radov Talibanu počas obdobia povstania a
podľa niektorých zdrojov verbovanie detí pokračuje aj naďalej. Podľa správy vlády Spojeného kráľovstva
z 11.11.2024 nábor a využívanie detí v období od septembra 2023 do januára 2024 poklesli, avšak

zapájanie detí do operácií Talibanu naďalej pretrváva. Aj ďalšie správy potvrdzujú, že Taliban aktívne
verbuje a využíva detí ako súčasť svojich bezpečnostných síl. Navyše Taliban považoval niektoré
detské obete obchodovania s ľuďmi, najmä tie, ktoré sa zapájali do „bacha bazi“ (afgánsky slangový
výraz pre prax, pri ktorej starší muži sexuálne zneužívajú mladých chlapcov a dospievajúcich; na
uvedenú prax upozorňoval právny zástupca žalobcu) alebo do ozbrojeného konfliktu, za zločincov,
umiestňoval ich do detenčných centier pre mladistvých a vystavoval ich fyzickému týraniu a iným formám

zlého zaobchádzania, namiesto toho, aby odkázal na služby podpory obetí. Navyše afganské zákony
nespĺňajúmedzinárodnénormytýkajúcesaminimálnehovekunavýkonpráce.Podľasprávyorganizácie
Watchlist on Children and Armed Conflict zo dňa 03.09.2024 vyplynulo, že nábor a využívanie detí, a
odmietanie humanitárneho prístupu sa v roku 2023 výrazne zvýšili a Taliban zostal hlavným páchateľom
závažných porušení voči deťom. O obdobnej praxi pojednáva aj správa Ministerstva zahraničných vecí

USA z 23.04.2024, podľa ktorej dekrét Talibanu z roku 2022 zakázal nábor detí členmi Talibanu a Taliban
tvrdil, že neumožňuje deťom mladším ako 18 rokov vstúpiť do svojich síl, Afganistan je však medzi
krajinami s najvyšším počtom závažných porušení práv detí v ozbrojených konfliktoch, hoci zároveň patrí
aj medzi krajiny, v ktorých došlo k poklesu závažných porušení. Súčasne však bolo pod vládou Talibanu
naďalejrozšírenésexuálneobťažovanie,„bachabazi“,detskávojenskáslužbaadetskápráca.Dovyššie

spomínanej praktiky „bacha bazi“ boli zapojení velitelia Talibanu a správy naznačujú, že počet incidentov
sa počas hodnoteného roka (2022) zvýšil. Osobitne vo vzťahu k praktike „bacha bazi“ denník The Times
of India vo svojom článku z 27.02.2025 uvádza, že predmetná brutálna tradícia naďalej prekvitá, napriek
oficiálnym zákazom a medzinárodnému odsúdeniu. Boli tiež zdieľané zábery, ktoré ukazujú chlapcov
nútených tancovať pre Taliban. Táto prax je podľa správy hlboko zakorenená v afganskej spoločnosti a je

už dlho spájaná s vojenskými veliteľmi, politikmi a miestnymi elitami. Podľa rovnakej správy po prevzatí
kontroly nad Afganistanom sa síce Taliban snažil túto prax obmedziť, ale nevyvinul žiadne úsilie, aby
ju skutočne zastavil, pretože ju tajne vojenskí velitelia dodržiavali. Uvedená správa súčasne poukazuje
na správu amerického ministerstva zahraničných vecí, podľa ktorej dochádza k systematickému náboru
chlapcov na sexuálne otroctvo, pričom medzi páchateľmi boli aj afganské bezpečnostné sily.

75. V zmysle § 8 písm. a) zákona o azyle, aj keď nie je nevyhnutné, aby sa žiadateľ v krajine pôvodu
stal obeťou prenasledovania, nakoľko minimálnou požiadavkou pre udelenie azylu v zmysle vyššie
uvedeného ustanovenia je opodstatnená obava z prenasledovania z tam uvedených dôvodov, jeho
predchádzajúca skúsenosť je dôležitým znakom opodstatnenosti obavy žiadateľa z prenasledovania.

Predchádzajúca skúsenosť žiadateľa nie je nevyhnutná, nakoľko konanie o medzinárodnej ochrane je
špecifickým okrem iného tým, že ide o prospektívne rozhodovanie, t. j. posudzuje sa opodstatnenie
strachu z prenasledovania či riziko vážneho bezprávia v budúcnosti (rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskejrepublikysp.zn.1Sža/19/2016zodňa09.01.2017,sp.zn.1Sža/17/2014zodňa29.07.2014).

76. Ak by sa napriek uvedenému, t. j. aj napriek statusu žalobcu ako mal. dieťaťa, žalovaný dôsledne
zaoberal aj danosťou azylových dôvodov podľa cit. § 8 písm. a) a b) zákona o azyle, t. j. ak by zisťoval,
či obava z prenasledovania u žalobcu nie je podmienená jeho rasou, národnosťou, náboženstvom,
prezentovaním politických názorov alebo jeho príslušnosťou k určitej sociálnej skupine, aj v takom
prípade by musel nevyhnutne dospieť k záveru o ich danosti na strane žalobcu.

77. Podľa § 19a ods. 4 písm. e) zákona o azyle je sociálna skupina zadefinovaná ako skupina,
ktorej jednotlivci majú vrodené charakteristické črty, ktoré nemožno zmeniť, alebo majú charakteristiku,
kvôli ktorej je spoločnosťou vnímaná ako odlišná. Za takúto skupinu by bolo možné považovať aj
deti, ktorých definuje určitá úroveň ich mentálnej vyspelosti, krehkosti a bezbrannosti, vzhľadom na

ktoré sú tak nepochybne ľahkým objektom manipulatívneho presviedčania a zneužívania zo strany ich
prenasledovateľa (manipulátora). Okrem toho žalovaný tiež opomenul, že s ohľadom na § 19a ods. 6
zákona o azyle, sa pri posudzovaní žiadosti o udelenie azylu neprihliada na to, či žiadateľ skutočne
má rasové, náboženské, národnostné, sociálne alebo politické charakteristické črty, ktoré spôsobujújeho prenasledovanie, ak sú mu prisudzované samotným pôvodcom prenasledovania, t. j. jedná sa
o prípad tzv. amputovaného názoru. Inými slovami o amputovaný (prisúdený, pripisovaný) názor ide
vtedy, keď prenasledovateľ žiadateľa o azyl (v danom prípade Taliban) pripisuje žiadateľovi o azyl taký

názor alebo postoj, ktorý žiadateľ napríklad prejavil svojim konaním, resp. opomenutím konania na
ktoré bol podľa Talibanu povinný (ako v tomto prípade napr. ukrývaním sa pred členmi Talibanu pred
jeho regrutovaním). Inak povedané, tým, že žalobca sa ukrýval pred Talibanom, jeho rodina s jeho
odvedením nesúhlasila a odmietala vstúpiť do členskej základne Talibanu, môže mať Taliban za to,
resp. môže žalobcovi pripisovať postoj alebo nesúhlasný názor s praktikami Talibanu, ale aj s jeho

ideológiou či vládou, v ktorom dôsledku tak obava žalobcu z prenasledovania Talibanom z dôvodu tohto
ním prezentovaného opozitného názoru, už nadobúda reálne kontúry a uveriteľnosť. Pre posúdenie
tejto otázky nemusí byť podstatným, či žalobca bol politicky aktívnym. Aktivita žalobcu v krajine pôvodu
nemusípredstavovaťprejavpolitickejaktivityalebopresvedčenia.Zároveňpodstatnýmvdanomprípade
nie je ani skutočné politické presvedčenie žalobcu. To sa javí byť nepodstatným najmä v prípadoch, kedy
jeúdajnýpôvodcaprenasledovaniapresvedčenýospolupráci(kolaborácii)žiadateľaoazylsoskupinami

osôb, ktoré vyznávajú odlišné politické presvedčenie a pod. V určitých situáciách nie je potrebné, aby
ohrozená osoba aktívne prejavovala svoje politické názory (verejne, výslovne).

78. Napokon správny súd upriamuje pozornosť žalovaného aj na znenie § 19a ods. 7 zákona o azyle,
v zmysle ktorého je pre účely zákon o azyle prenasledovaním aj situácia ak v štáte prenasledovania

žiadateľa o azyl, t. j. v tomto prípade v Afganistane, neexistuje funkčný mechanizmus v ktorom by sa
žalobca mohol účinne dovolávať ochrany pred týmto prenasledovaním, čo je nepochybne aj prípad
Afganistanu, ktorý je mocensky podriadený Talibanu s nefunkčnou políciou a justíciou tak, ako to vyplýva
zo správy zadováženej žalovaným.

79. Súčasne záver žalovaného, podľa ktorého možno vylúčiť prenasledovanie žalobcu zo strany
Talibanu, pretože Taliban mal a stále má dostatok dobrovoľníkov, a nútený nábor využíval iba vo
výnimočných prípadoch, je v rozpore s vlastnými zisteniami žalovaného, ktoré priamo potvrdzujú
tvrdenia žalobcu. Z rozhodnutia neplynie, že by žalovaný zisťoval, či k útokom proti osobám, ktoré
odmietliposlúchnuťpríkazyTalibanu,vzoprelisajehorozhodnutiam,resp.odmietlispoluprácu,skutočne

dochádza. Súčasne s prihliadnutím na to, že je povinnosťou žalovaného posudzovať azylovú žiadosť
prospektívne, je potrebné zohľadniť aj skutočnosť, na ktorú poukazoval samotný žalovaný, a to že
žalobcadňa01.01.2026dosiahneplnoletosť,vzhľadomnaktorúskutočnosťužnebudemožnévovzťahu
k žalobcovým obavám argumentovať zákazom regrutácie neplnoletých osôb.

80. Záverom ohľadne obrannej argumentácie žalovaného o žalobcom nesprávne indikovaných
žalobných bodoch, správny súd upriamuje pozornosť žalovaného na § 206 ods. 3 SSP, podľa ktorého
správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými
bodmi.

81. Vzhľadom k uvedenému, správny súd dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného v
jehovýrokuI.oneudelenížalobcoviazylujezaloženénanesprávnomprávnomposúdeníveciaskutkový
stav, ktorý vzal žalovaný za základ napadnutého rozhodnutia, je v rozpore s administratívnymi spismi
a nemá v nich oporu, preto ho správny súd podľa § 220 SSP v spojitosti s ustanovením § 191 ods. 1
písm. c) SSP zrušil tak, ako je to uvedené vo výroku I. tohto rozsudku a v rozsahu zrušenia vec vrátil

žalovanému na ďalšie konanie.

82. V ďalšom konaní sa preto žalovaný zameria na preskúmateľné hodnotenie otázky existencie
nebezpečenstva v podobe hrozieb voči žalobcovi, ktorý opakovane vyjadril svoj odmietavý postoj k
službe F., a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že žalobca je maloletou osobou. Na tento účel, ak to bude

možné,doplníspisovýmateriáloinformácievzťahujúcesakuvedenýmsituáciám,ktorétvrdeniažalobcu
vdanejsúvislostibuďpodporiaalebovyvrátia.Aktakétoinformácienebudúkdispozícii,žalovanýpristúpi
k starostlivému hodnoteniu vierohodnosti týchto tvrdení žalobcu a pravdepodobnosti dôsledkov z nich
vyplývajúcich.

83. O trovách konania súd rozhodol podľa § 167 Správneho súdneho poriadku tak, že priznal ich úplnú
náhradu žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešný, voči žalovanému. O výške priznaných trov konania bude
rozhodnuté samostatným rozhodnutím po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (§ 175 ods. 2 SSP).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú možno podať v lehote 1 mesiaca od jeho
doručenia na Správny súd v Košiciach. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno

odpustiť.

Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Tieto povinnosť neplatia, ak:
a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o

konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 1 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť:
a) označenie napadnutého rozhodnutia,

b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil
zákon tým, že:
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a

nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti. Dôvod kasačnej
sťažnosti uvedený v § 440 ods. 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa vymedzí tak, že
sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva
nesprávnosťtohtoprávnehoposúdenia.Dôvodkasačnejsťažnostinemožnovymedziťtak,žesťažovateľ
poukáže na svoje podania pred správnym súdom.