Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 27, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/113/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0021201493
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Mičietová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:0021201493.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Oľgy Mičietovej a sudkýň

JUDr. Anny Slovinskej a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobkyne A. B., nar. XX.X.XXXX, C. XX, zast.
JUDr. Jaroslavom Kuchárom, advokátom, Bratislava, Budatínska 65, IČO: 52 641 473 proti žalovanej
Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Bratislava, Pribinova
2, IČO: 00 151 866, o náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku
Okresného súdu Michalovce sp. zn. 7C/22/2021 z 29. mája 2024

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutom zamietavom výroku II. a v súvisiacom výroku III. o trovách
konania.

Stranám náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Michalovce (v ďalšom „súd prvej inštancie“, príp. „súd“) napadnutým rozsudkom zastavil
konanie o zaplatenie 20 eur (výrok I.), žalobu v prevyšujúcej časti zamietol (výrok II.) a žalovanej priznal
nárok na náhradu trov konania voči žalobkyni v plnom rozsahu.

2. V odôvodnení uviedol, že žalobkyňa skutkovo žalobu dôvodila tým, že v rámci správneho konania
sa úspešne domohla zrušenia voči nej vydaných nezákonných rozhodnutí a to konkrétne rozsudkom

Krajského súdu v Košiciach č. k. 6S/264/2013-57 z 3.4.2014 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky č. k. 3Sžo/56/2014 z 1.7.2015 došlo k zrušeniu rozhodnutia Prezídia Policajného
zboru, Úradu hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície Sobrance,
Štefánikova 10, Sobrance zo dňa 12.9.2013, ako i Disciplinárneho rozkazu riaditeľa OHK PZ D. č.
13 zo dňa 7.8.2013, ktorým bolo žalobkyni uložené disciplinárne opatrenie - písomné pokarhanie a
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 5Sžk/6/2016 zo dňa 28.3.2018, ktorým rozsudok
Krajského súdu v Košiciach č. k. 6S/127/2015-50 z 30.6.2016 zmenil tak, že rozhodnutie Prezídia

Policajného zboru, Úradu hraničnej a cudzineckej polície, Riaditeľstva hraničnej a cudzineckej polície
E. z 13.10.2015, č. p.: PPZ-HCPSO1-182-007/2015, ako aj disciplinárny rozkaz č. 5 riaditeľa Oddelenia
hraničnej kontroly Policajného zboru A. F. z 11.9.2015, ktorým uložil žalobkyni disciplinárne opatrenie -
písomné pokarhanie, zrušil a vec vrátil orgánu prvého stupňa na ďalšie konanie.
V dôsledku predmetných nezákonných rozhodnutí neboli žalobkyni vyplatené celoplošné odmeny za
mesiace júl 2014, október 2015, november 2015, máj 2016, október 2016, november 2016 v celkovej
výške 1.838 eura, čím jej bola spôsobená škoda, ktorú si voči žalovanej uplatnila podľa zákona č.

514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov. Vzmysleuvedenéhozákonasivočižalovanejuplatnilaajnáhradunemajetkovejujmyvovýške
10.000 eur dôvodiac dlhodobým stresom, ktorému bola vystavená odo dňa uloženia disciplinárnehoopatrenia, psychickým tlakom zo strany nadriadených a kolegov, čo viedlo k narušeniu vzťahov v rodine
a zároveň z týchto dôvodov bola nútená zmeniť miesto výkonu práce.
Žalovaná vo svojej procesnej obrane proti uplatnenému nároku poukázala na to, že služobný pomer

príslušníka Policajného zboru má znaky verejnoprávneho pomeru, pričom v prejednávej veci sa jedná o
pracovnoprávne nároky príslušníka Policajného zboru a nejde o zodpovednosť za škodu spôsobenú pri
výkone štátnej služby nezákonným rozhodnutím. Na nárok žalobkyne sa vzťahujú ustanovenia zákona
č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru
väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov.

Súd uviedol, že vo veci prvýkrát rozhodol uznesením sp. zn. 7C 22/2021 zo 16.3.2022 tak, že zastavil
konanie a vec postúpil Ministerstvu vnútra SR na ďalšie konanie ako príslušnému správnemu orgánu a
zároveň žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania.
Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací uznesením sp. zn. 3Co 160/2022 z 22.12.2022 uznesenie
súdu prvej inštancie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie a rozhodnutie z dôvodu, že súd vo veci
rozhodol predčasne, neprihliadol na všetky dôkazy, ktorými uplatňovaný nárok žalobkyňa odôvodňovala.

Po vrátení veci súd vykonaným dokazovaním zistený skutkový stav následne posúdil podľa § 1, § 2, §
3 ods. 1, ods. 2, § 4 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 5 ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 6 ods. 1 - ods. 4 a § 7 zákona
č. 514/2003 Z.z., ktoré zároveň citoval.
Konštatoval, že podľa žalobkyňou tvrdenej skutočnosti, k uplatnenému nároku na náhradu škody
malo dôjsť vydaním štyroch nezákonných rozhodnutí správneho orgánu v rámci disciplinárnych konaní

vedených voči žalobkyni v súvislosti s porušením základných povinností policajta podľa zákona č.
73/1998 Z. z.
V ďalšom dôvodil, že služobný pomer policajtov je inštitútom verejného práva, ktorý je založený
na výraznom zastúpení prvku podriadenosti a nadriadenosti ich subjektov, pričom právna úprava
služobného pomeru policajtov odráža osobitný charakter zamestnávateľa ako primárneho nositeľa

verejnej moci.
Pri skúmaní, či orgán verejnej moci v tom ktorom prípade vykonáva verejnú moc je významné tiež
to, či tzv. vrchnostensky koná vo verejnej sfére a s verejnými dôsledkami (teda navonok) vo vzťahu
k iným subjektom, ktoré sa nachádzajú mimo samotný orgán verejnej moci. Keď policajný zbor
vykonáva pôsobnosť, ktorú mu zveril zákon, napríklad pri ochrane života, zdravia, osobnej slobody a

bezpečnosti osôb, o ochrane majetku, odhaľovaní trestných činov, zisťovaní páchateľov, odhaľovaní
daňových únikov, nezákonných finančných operácií (§ 2 ods. 1 zákona č. 871/1993 Z. z.) vykonáva
verejnú moc v postavení orgánu verejnej moci. Pokiaľ, ale v rámci štruktúr policajného zboru niektorý
nadriadený pri plnení svojich povinností podľa § 49, § 50 zákona č. 73/1998 Z. z. vyvodí dôsledky z
porušenia služobných povinností za disciplinárne previnenie podľa § 52 zákona č. 73/1998 Z. z. a uloží

podriadenému policajtovi disciplinárne opatrenia podľa § 53 zákona č. 73/1998 Z. z., nejde o výkon
verejnej moci v zmysle ustanovení zákona č. 514/2013 Z. z. Nadriadený policajta v takomto prípade
nevystupuje ako orgán verejnej moci, preto ak by aj bolo jeho rozhodnutie pri aplikácii § 53 zákona
č. 73/1998 Z. z. nezákonné, prípadne pokiaľ by ním policajtovi vznikla škoda, nešlo by o nezákonné
rozhodnutie orgánu verejnej moci v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Nešlo by ani o škodu v zmysle

tohto zákona, ale o osobitný druh zodpovednosti služobného úradu za škodu podľa § 173 ods. 2 zákona
č. 173/1998 Z. z., v zmysle ktorého totiž služobný úrad (a nie štát podľa zákona č. 514/2003 Z.
z.) zodpovedá za škodu, ktorú mu spôsobil nadriadený porušením právnej povinnosti v rámci plnenia
služobných úloh.
Vzhľadom na čiastočné späťvzatie žaloby žalobkyňou, súd zastavil konanie o zaplatenie sumy 20 eur a

s poukazom na vyššie uvedený nedostatok pasívnej vecnej legitimácie žalovanej, v prevyšujúcej časti
žalobu zamietol.
Rozhodujúc o trovách konania, súd priznal v zmysle § 255 ods. 1 a § 256 ods. 1 CSP úspešnej žalovanej
nárok na náhradu trov prvoinštančného konania voči žalobkyni v plnom rozsahu.

3. Proti rozsudku včas podala odvolanie žalobkyňa a to proti jeho výrokom II. a III. z odvolacieho
dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CP. Nestotožnila sa s názorom súdu, že uplatnený nárok
nespadá pod pôsobnosť zákona č. 514/2003 Z. z., ale mal byť uplatnený podľa zákona č. 73/1998 Z.
z. vzhľadom na špecifický charakter disciplinárneho konania. Disciplinárny postih v rámci služobného
pomeru policajtov vykazuje znaky správneho trestania a na vyvodzovanie disciplinárnej zodpovednosti

sa aplikujú ústavné princípy v oblasti trestania (resp. ukladania sankcií). Z vyššie uvedeného mala za
to, že v prípade zrušenia rozhodnutia (personálneho rozkazu) o uložení disciplinárneho opatrenia ide
o prejav správneho trestania a výkon verejnej veci bez ohľadu na skutočnosť, že vo veci rozhodoval
nadriadený, avšak nerozhodoval o personálnom nároku, ale o uložení trestu. Práve prvok (možnosti)uloženia trestu považovala za prejav výkonu verejnej moci. Vyjadrila sa aj k rozhodnutiam, na ktoré
v konaní poukazovala žalovaná a to tak, že spomínané rozhodnutia sa týkali personálnych/mzdových
nárokov, nie disciplinárneho trestania, preto nie sú použiteľné na prejednávanú vec.

Mala za to, že odvolací súd v zrušujúcom uznesení vyslovil právny názor o príslušnosti súdu na
prejednanie veci a tiež, že vec je možné posúdiť podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
V ďalšom uviedla, že predpoklady zodpovednosti za škodu boli naplnené. Prvý predpoklad a to
nezákonné rozhodnutie bolo naplnené vydaním štyroch, v správnom konaní zrušených rozhodnutí,
škoda ako druhý predpoklad vznikla v podobe nevyplatených celoplošných odmien, na vyplatenie,

ktorých by žalobkyňa mala nárok nebyť nezákonných disciplinárnych opatrení. Uviedla, že odmeny síce
tvoria nenárokovateľnú časť služobného platu, avšak v danom prípade sa jednalo o tzv. plošné odmeny,
ktoré mali byť priznané každému policajtovi, pričom Usmernenie Sekcie systemizácie a mzdovej politiky,
resp. Sekcie personálnych a sociálnych činností vykonané v mene služobného úradu o priznaní
odmien (ako správny akt) má podľa jej názoru tzv. konštitutívny účinok, preto takýmto rozhodnutím sa
nenárokovateľná zložka platu (odmena) mení na nárokovateľnú. Príčinná súvislosť bola tiež naplnená,

nakoľko odmeny neboli žalobkyni vyplatené s ohľadom na § 51 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z. podľa
ktorého „Policajtovi nemožno udeliť disciplinárnu odmenu v čase, keď mu bolo uložené disciplinárne
opatrenie a to ešte nebolo zahladené.“, preto ak by neboli vydané nezákonné rozhodnutia, neexistoval
by dôvod na nevyplatenie odmien žalobkyni.
Navrhla, aby odvolací súd rozsudok v napadnutým výrokoch zrušil a vec vrátil na nové konanie

a žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

4. Žalovaná vo vyjadrení na odvolanie žalobkyne uviedla, že názor prezentovaný súdom prvej inštancie
v napadnutom rozsudku považuje za právne správny a náležite odôvodnený, a to vzhľadom na skutkové
a právne okolnosti daného prípadu. Nestotožnila sa s názorom žalobkyne, že označené nezákonné

rozhodnutia sú prejavom správneho trestania a teda ide o výkon verenej moci. Rozporovala tiež tvrdenie
žalobkyne, že Krajský súd v Košiciach v uznesení sp. zn. 3Co/160/2022 z 22.12.2022 konštatoval, že
vec je možné posúdiť podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Odvolací súd konštatoval predčasnosť prvého
rozhodnutia súdu prvej inštancie s poukazom na nevykonanie dokazovania, avšak odvolací súd na
žiadnom mieste svojho uznesenia neuviedol, či sa na predmetnú vec vzťahuje zákon č. 514/2003 Z. z.

alebo je jeho aplikácia vylúčená, uvedené ponechal na posúdenie súdu prvej inštancie s dôrazom na
vykonanie dokazovania, čo súd prvej inštancie aj vykonal.
Personálny rozkaz nadriadeného je individuálnym právnym aktom, je rozhodnutím o verejnom
subjektívnom práve. Ak mala žalobkyňa za to, že jej v dôsledku konaní a postupov podľa zákona č.
73/1998 Z. z. vznikol nárok na akékoľvek peňažné nároky, v takom prípade mohla postupovať podľa

dvanástej časti zákona č. 73/1998 Z. z. upravujúcej postup účastníkov konania v prípadoch, kedy sa
má konať o ich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach, o ktorom by rozhodol
oprávnený orgán podľa § 232 zákona č. 73/1998 Z. z.2 a to formou rozhodnutia. Zdôraznil, že nie je
možné domáhať sa akýchkoľvek peňažných plnení titulom zákona č. 514/2003 Z. z. v prípade, ak sa
jedná o nároky zo služobného pomeru príslušníkov Policajného zboru, označené rozhodnutia totiž neboli

vydané pri výkone verejnej moci.
Žalobkyňou uplatnený nárok nepredstavuje skutočnú škodu v ponímaní Občianskeho zákonníka a
zákona č. 514/2003 Z. z., nakoľko v jej prípade nedošlo k zmenšeniu jej majetku, resp. majetkových
hodnôt, t. j. o žiaden svoj majetok neprišla.
Žalovaná uviedla, že odmeny predstavujú nenárokovateľnú časť, resp. zložku príjmu, t. j. na vyplatenie

odmeny neexistuje právny nárok. V prípade, ak by mala žalobkyňa v rozhodnom čase nárok na
vyplatenie odmien, tak by ich vyplatené mala, pričom je vylúčené, aby sa žalobkyňa spätne domáhala
vyplatenia odmien, na vyplatenie ktorých v rozhodnom čase nemala právny nárok, a to z dôvodov, ktoré
žalovaná v priebehu tohto konania opakovane detailne špecifikovala. Usmernenie Sekcie systemizácie
a mzdovej politiky (ktoré žalobkyňa nijakým spôsobom nešpecifikovala tak, aby bolo jasné, čo vlastne

má na mysli a k čomu sa vyjadruje), na ktoré sa záverom svojho odvolania odvolávala, je usmernením
a nepredstavuje rozhodnutie orgánu verejnej moci. Neobstojí preto tvrdenie žalobkyne, že cit.: „takýmto
rozhodnutím sa nenárokovateľná zložka platu (odmeny) mení na nárokovateľnú.“ Podotkla tiež, že
uvedenú argumentáciu žalobkyňa použila až v odvolacom konaní, preto ide o tzn. novoty v odvolacom
konaní a navrhla odvolaciemu súdu, aby na uvedené neprihliadal.

K tvrdeniu žalobkyne o nepoužiteľnosti rozhodnutí súdov, na ktoré poukazovala žalovaná, uviedla, že
predmetnými rozhodnutiami poukazovala na verejnoprávny charakter a celkovú špecifickosť služobného
pomeru príslušníka Policajného zboru, pri ktorom vzniká množstvo situácií týkajúcich sa statusových
a mzdových otázok policajta, o ktorých môže rozhodovať výlučne jeho nadriadený. Na druhej stranežalobkyňa v priebehu konania nepredložila ani jedno súdne rozhodnutie, ktoré by bolo skutkovo a
právne totožné s prejednávaným prípadom a ani jedno súdne rozhodnutie, ktoré by podporovalo
žalobkyňou uvádzanú argumentáciu. Poukázala tiež na to, že žalobkyňa nezaujala stanovisko k

rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 78/2018, 3 Cdo 79/2018 zo dňa
28.3.2019, ktorý bol publikovaný ako zjednocujúce stanovisko občianskoprávneho kolégia najvyššieho
súdu v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky č. 7/2019 pod R
71/2019.
Žalovaná tiež vyjadrila nesúhlas s tým, že by žalobkyňa preukázala kumulatívne splnenie zákonných

predpokladovprepriznanienárokunanáhraduškodypodľazákonač.514/2003Z.z.Uvedenénevyplýva
z vykonaného dokazovania, žalobkyňa nepreukázala ani jednu zo zákonom vyžadovaných podmienok
pre priznanie nároku na náhradu škody. Z vyjadrení žalovaného, predložených listinných dôkazov, ako
aj výsluchom svedkov žalovanej bolo bez pochybností preukázané, že tzv. „celoplošné odmeny“ neboli
a nie sú nikdy vyplatené en bloc všetkým policajtov bez rozdielu. Žalobkyňa doposiaľ nevysvetlila o aký
druh odmien sa malo jednať, nakoľko na vyplatenie každej zákon č. 73/1998 Z. z. stanovuje rôzne kritériá

(§ 51 ods. 1 - 4 zákona č. 73/1998 Z.z.). Disciplinárna odmena je výnimočnou formou odmeny a to za
príkladné plnenie služobných povinností, ktoré žalobkyňa skutkovo neoznačila a tobôž nepreukázala.
Ak by žalobkyňa v rozhodnom čase nebola v treste a prichádzalo by do úvahy vyplatenie odmeny,
nepreukázala, že v rozhodnom čase by spĺňala všetky podmienky na ich vyplatenie.
Navrhla, aby odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu potvrdil ako vecne správny.

5. Žalobkyňa v odvolacej replike trvala na tom, že subsumovanie nároku pod zákon č. 73/1998 Z. z.
považujezanesprávneprávneposúdenieveci.Zotrvalanaargumentácii,ževtomtokonkrétnomprípade
je potrebné posúdiť charakter disciplinárneho konania realizovaného nadriadeným v rámci Policajného
zboru, teda či vzhľadom na špecifický charakter disciplinárneho konania je nárok subsumovateľný pod

zákon č. 514/2003 Z. z. upravujúci náhradu škody pri výkone verejnej moci alebo pod zákon č. 73/1998
Z.z.. Nestotožnila sa s tvrdeniami žalovanej, že si v konaní uplatňuje mzdový nárok, nakoľko žalobkyňa
si uplatňuje nárok na náhradu škody vo výške nevyplatených odmien, ktoré jej neboli vyplatené z
dôvodu nezákonných disciplinárnych rozhodnutí a nie mzdový nárok podľa zákona č. 73/1998 Z. z.
K poukazu žalovanej na judikát R 71/2019 poukázala na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky, sp. zn. 5 Sžo 45/2011, ktoré špecifikuje disciplinárne konanie nasledovne „Disciplinárne
konanie je typom konania týkajúceho sa administratívneho trestania, ktorého výsledok môže závažným
spôsobom zasiahnuť do okruhu práv obvineného nielen pri výkone jeho povolania, ale môže ovplyvniť
aj jeho spoločenské postavenie a dobré meno“. Konštatovala, že nepopiera existenciu zákonných
výnimiek,kedypríslušníkomPolicajnéhozboruniesúoprávnenevyplácanéodmeny,nožalovanájednak

nepreukázala, že by žalobkyňa pri bežnom chode okolností nemala nárok na odmenu a základom žaloby
je že voči žalobkyni boli vydané nezákonné disciplinárne rozhodnutia.

6. V odvolacej duplike žalovaná v celom rozsahu zotrvala na svojich doterajších vyjadreniach a dodala,
že žalobkyňa sa k judikátu R 71/2019 vyjadrila vôbec prvýkrát až vo svojom vyjadrení zo 4.9.2024, a to

až po tom, čo na uvedené upozornila žalovaná vo svojom vyjadrení z 23.7.2024 k odvolaniu žalobkyne.

7. V ďalšom vyjadrení žalobkyňa uviedla, že jej argumentácia počas celého súdneho konania smerovala
proti právnemu názoru vyjadrenému v judikáte R 71/2019, nie je relevantné či a kedy došlo k výslovnému
popieraniu judikátu R 71/2019, najmä s ohľadom na argumentáciu žalobkyne počas celého súdneho

konania.

8. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) na základe odvolania podaného žalobkyňou ako
oprávnenou osobou (§ 362 a § 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 -
§ 358 CSP) postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a viazaný rozsahom

odvolania (§ 379 CSP) a odvolacím dôvodom vymedzeným žalobkyňou/odvolateľku (§ 380 a § 365 CSP)
preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a dospel k záveru, že odvolaniu nie je
možné vyhovieť, rozsudok je vecne správny a ako taký ho preto potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).

9. Výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým súd zastavil konanie o zaplatenie 20 eur nebol

odvolaním napadnutý, nebol preto predmetom odvolacieho prieskumu a nadobudol právoplatnosť.10. Rozsudok bol verejne vyhlásený 27.11.2025 o 10.05 hod. v pojednávacej miestnosti Krajského súdu
v Košiciach č. dv. 210, o ktorej skutočnosti bol vopred vyvesený oznam na úradnej tabuli a zároveň
zverejnený na webovej stránke tunajšieho súdu 21.11.2025.

11. Žalobkyňa odvolanie, ktorým napadla (ne)správnosť výrokov II. a III. rozsudku odôvodnila s
poukazom na odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP, t.j. mala za to, že rozhodnutie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci.

12. Odvolací súd dospel k záveru, že odvolací dôvod nie je naplnený. Súd prvej inštancie vykonal
dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonané dôkazy
vyhodnotil podľa § 191 CSP, z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj
založil svoje rozhodnutie. Zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, pričom rozsudok
aj náležite odôvodnil a neboli zistené žiadne porušenia procesných práv ani iná vada konania, ktoré
by mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, preto odvolací súd rozsudok v napadnutom

rozsahu ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

13. Správne, podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku,
s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).
Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie dáva odpoveď na všetky relevantné otázky súvisiace s

predmetom konania. Súd dostatočne a presvedčivo objasnil skutkový i právny základ rozhodnutia,
nenechal pritom priestor pre vznik pochybností, prečo žalobe žalobkyne nevyhovel. Súd prvej inštancie
správne postupoval, keď sa prioritne zaoberal otázkou pasívnej vecnej legitimácie žalovanej v konaní
a zistiac jej nedostatok správne žalobu zamietol.

14. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny v napadnutom rozsahu a odvolací súd v celom
rozsahu sa stotožňuje s jeho dôvodmi. V odôvodnení svojho rozsudku v súlade s § 387 ods. 2 CSP
odvolací súd preto sa obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku,
ako už vyššie uviedol.

15. Na správnosti skutkových zistení a právnych úvah súdu prvej inštancie, ako ani na správnosti
dôvodovnapadnutéhorozsudkuniejespôsobiléničzmeniťanipodanéodvolanie.Odvolacísúdreagujúc
na odvolacie námietky žalobkyne a na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku dopĺňa:

16. Pokiaľ žalobkyňa v odvolaní namieta, že Krajský súd Košiciach v uznesení sp. zn. 3Co 160/2022

z 22.12.2022, ktorým uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie
a rozhodnutie vyjadril právny záver, že vec je možné posúdiť podľa zákona č. 514/2003 Z. z., nemožno
mať námietku za opodstatnenú. V zrušujúcom uznesení odvolací súd vytkol súdu prvej inštancie
predčasnosť jeho rozhodnutia, keďže neprihliadol na všetky dôkazy, ktorými žalobkyňa odôvodňovala
uplatnený nárok, vec predčasne skutkovo vyhodnotil a právne posúdil. Poukázal, že spätné právne

posúdenie je vždy vecou súdu, preto je nevyhnutné, aby súd preskúmal, či vo veci sú naplnené zákonné
predpoklady v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z., ale aj v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka
o ochrane osobnosti. Uložil súdu zohľadniť všetky predložené dôkazy ako aj odôvodnenie podanej
žaloby. Odvolací súd na žiadnom mieste zrušujúceho uznesenia nevyjadril právny záver, v zmysle
ktorého by mal súd prvej inštancie uplatnený nárok žalobkyne posúdiť podľa zákona č. 514/2003 Z.z.,

avšak vzhľadom na odôvodnenie podanej žaloby, (ktorou žalobkyňa nárok uplatňovala v zmysle zákona
č. 514/2003 Z.z.) mal za nevyhnutné, riadne sa vyporiadať s predpokladmi v zmysle zákona č. 514/2003
Z.z., ale aj v zmysle ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti.

17. Nesprávne právne posúdenie odvolateľka vzhliadla v posúdení jej nároku súdom prvej inštancie

podľa zákona č. 73/1998 Z.z. a nie podľa zákona č. 514/2003 Z.z. Mala za to, že disciplinárny postih
v rámci služobného pomeru policajtov vykazuje znaky správneho trestania, z čoho vyvodila, že pri
vydávaní nezákonných disciplinárnych rozhodnutí ide o výkon verejnej veci bez ohľadu na skutočnosť,
že vo veci rozhoduje nadriadený.

18. Štátnu službu príslušníkov Policajného zboru, SIS, NBÚ a ZVJS Slovenskej republiky (ďalej len
"štátna služba") upravuje zákon č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru,
Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej
polície, ktorý upravuje aj právne vzťahy súvisiace so vznikom, zmenami a skončením štátnej služby.19. Vzťahy vyplývajúce zo štátnej služby príslušníka policajného zboru nemožno považovať pre ich
povahu za súkromnoprávne, nakoľko služobný pomer je inštitútom verejného práva, ktorý vznikol

mocenskýmaktomslužobnéhoorgánu,čosaprejavujeajvprávnejúpravespojenejsovznikom,zmenou
a zánikom štátnej služby, ako aj s tým súvisiacich otázok a inak tomu nie je ani pri rozhodovaní o
odmeňovaní policajta podľa piatej časti zákona o štátnej službe. Zákon o štátnej službe ustanovenia,
ktoré by zakladali právomoc súdu podľa § 3 CSP neobsahuje. Z ustanovenia § 3 zákona o štátnej službe
vyplýva, že menom polície vo veciach služobného pomeru podľa tohto zákona koná a rozhoduje minister

vnútra Slovenskej republiky a v rozsahu ním ustanovenom ďalšie orgány, a to v konaní upravenom v
dvanástej časti tohto zákona (§ 231 a nasledujúce). Právomoc ministra vnútra Slovenskej republiky a v
rozsahu ním ustanovených orgánov konať a rozhodovať vo veciach služobného pomeru je ustanovením
§ 3 zákona o štátnej službe daná nielen vo veciach vzniku, zmeny či zániku služobného pomeru,
ale aj pre nároky s tým súvisiace, do ktorého nepochybne patrí aj nárok na náhradu škody (§ 1
ods. 4, § 187 ods. 1 veta prvá - zákon o štátnej službe). V zmysle uvedeného, o nároku rozhoduje

(v prvom stupni) príslušný vyššie označený orgán, ktorého rozhodnutie je možné (po právoplatnosti
rozhodnutia odvolacieho orgánu) preskúmať súdom v rámci správneho súdnictva postupom podľa
zákona č. 162/2015 Z.z. (Správny súdny poriadok).

20. V otázke zodpovednosti za škodu je zákon o štátnej službe v prípade žaloby policajta o náhradu

škody, v postavení "lex specialis" vo vzťahu k zákonu č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov.

21. V zmysle Stanoviska občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veciach
žalôb policajtov o náhradu škody č. 63/2024, pokiaľ v prípade žaloby policajta o náhradu škody

nastanú pochybnosti, vo vzťahu ku ktorému subjektu je nárok na náhradu škody uplatňovaný (teda či
je uplatňovaný voči služobnému úradu alebo voči štátu), súd má vyzvať žalobcu postupom podľa §
129 CSP (bez toho, aby bola porušená rovnosť sporových strán v zmysle čl. 6 CSP) na odstránenie
uvedeného nesúladu. Prihliadať pri tom treba tiež na princíp preferencie obsahu procesných úkonov
a uplatňovanie materiálneho prístupu k spravodlivosti, ktorý vo svojich rozhodnutiach zdôrazňuje aj

Ústavný súd SR (napr. II. ÚS 261/2019). Výsledkom uvedeného procesného postupu súdu by malo byť
ustálenie žalobcom, či nárok na náhradu škody smeruje (uplatňuje) voči žalovanej Slovenskej republike,
za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky s poukazom na zákon č. 514/2003 Z.z., alebo
voči Ministerstvu vnútra Slovenskej republiky ako služobnému úradu v zmysle zákona o štátnej službe.

22. V prípade, ak po úprave žaloby v zmysle výzvy súdu žalobca ako policajt bude uplatňovať nárok
na náhradu škody na vyššie uvedenom skutkovom základe voči služobnému úradu, musí súd skúmať
podmienkykonaniaatočivecpatrídojehoprávomoci.Pokiaľbudežalobcauplatňovaťnároknanáhradu
škody od služobného úradu, nemôže rozhodovať súd v civilnom sporovom konaní, nakoľko mu v tejto
veci nesvedčí právomoc, čo je neodstrániteľná podmienka konania. Potom súd prvej inštancie musí

postupovať tak, že konanie podľa § 10 ods. 1, § 161 ods. 1, 2 CSP zastaví s tým, že po právoplatnosti
tohto rozhodnutia vec postúpi orgánu, do ktorého právomoci vec patrí (§ 187 ods. 1 veta prvá zákona
č. 73/1998 Z.z.).

23. Pokiaľ však žalobca zotrvá na žalobe o náhradu škody voči žalovanej Slovenskej republike, za ktorú

koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, nie je možné takejto žalobe podľa zákona č. 514/2003
Z.z. vyhovieť s poukazom na existenciu osobitnej zodpovednosti za škodu služobného úradu podľa §
173 ods. 1, 2 zákon o štátnej službe, v zmysle ktorého služobný úrad (a nie štát, ako je tomu v prípade
zodpovednosti podľa zákona č. 514/2003 Z.z.) zodpovedá za škodu, ktorú policajtovi spôsobil jeho
nadriadený porušením svojej právnej povinnosti v rámci plnenia služobných úloh. Uvedené podčiarkuje

aj tzv. "kódexový charakter zákona o štátnej službe, obsahujúci komplexnú právnu úpravu práv a
povinností spojených so služobným pomerom policajtov, týkajúcich sa služobného pomeru policajtov.
Takýto záver je možné vyvodiť aj z rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3Cdo/78/79/2018 zo dňa 28.
marca 2019.

24. V prejednávanom prípade žalobkyňa trvala na uplatnenom nároku v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.,
preto súd postupoval správne ak vec nepostúpil, ale meritórne vo veci rozhodol, pričom však dospel
k správnemu záveru, že žalobe nemožno vyhovieť z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie
žalovanej v konaní. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, žev prípade disciplinárnych rozhodnutí nadriadeného voči podriadenému policajtovi nejde o výkon verejnej
moci, preto v žiadnom prípade nemôže za prípadnú vzniknutú škodu zodpovedať žalovaná v zmysle
ustanovení zákona č. 514/2003 Z.z. Za škodu vzniknutú policajtovi spôsobenú hoc aj nezákonnými

rozhodnutiami nadriadeného zodpovedá v zmysle § 173 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. služobný úrad,
preto žalovaná v tomto konaní nie je pasívne vecne legitimovaná.

25. Na uvedenom závere nič nemení ani polemika žalobkyne, či disciplinárne konanie vykazuje znaky
správneho trestania, nakoľko z hľadiska postavenia subjektov pri vydávaní disciplinárnych opatrení

nadriadeným voči policajtovi nejde o výkon verejnej moci, ale o vykonávanie pôsobnosti služobne
nadriadeného vyplývajúca mu zo zákona č. 73/1998 Z.z.

26. Z dôvodu, že odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie o nedostatku pasívnej
vecnej legitimácie žalovanej v konaní, nezaoberal sa ďalšou odvolacou námietkou žalobkyne o splnení
predpokladov zodpovednosti za škodu, nakoľko ani v prípade jej dôvodnosti, by táto nemala vplyv na

vecnú správnosť rozhodnutia.

27. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, ako aj dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého
rozsudku, odvolací súd rozsudok v napadnutom rozsahu ako vecne správny podľa § 387 ods. 1,2 CSP
potvrdil.

28. Podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodol i o trovách odvolacieho
konania, a to tak, že stranám ich náhradu nepriznal. Žalovanej, ktorá by vzhľadom na úspech v
odvolacom konaní mala nárok na náhradu trov odvolacieho konania, žiadne trovy nevznikli, žalobkyňa/
odvolateľka na náhradu trov odvolacieho konania nemá právo.

29. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov: 3 hlasy za (§ 393
ods. 2 veta druhá CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.