Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, November 13, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/71/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1122205848
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Posluchová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1122205848.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a členov

senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci žalobcu: C. O., nar.
XX.XX.XXXX, trvalé bytom Č. XXX, T., zastúpený JUDr. Katarína Kaňková, PhD., advokátka, Hurbanova
81, Hlohovec, proti žalovanej : KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, Štefanovičova
4, Bratislava, IČO : 00 585 441 o náhradu škody, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Mestského súdu
Bratislava IV sp. zn. B1-23C/37/2022 - 101 zo dňa 18. novembra 2024, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie napadnutých častiach ( výrok II., III.) potvrdzuje.
Žalovaná nemá voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že: I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi

istinu vo výške 1.413,10 € s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.413,10 € od 14.11.2022
dozaplatenia,tovšetkodotrochdníodprávoplatnostitohtorozsudku.II.Vozvyšnejčastižalobuzamieta.
III. Žiadnej zo sporových strán nepriznáva právo na náhradu trov konania.
1.1. Vo svojom rozhodnutí opísal zistený skutkový stav (pozri odsek 7. až 12. odôvodnenia napadnutého
rozsudku) a rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 100 ods. 1, 2 veta prvá , §
106 ods. 1, § 427, § 428, § 441 , § 444 , § 517 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka; § 3 nariadenia
vlády SR č. 87/1995 Z.z.; § 3 ods. 1 veta prvá, § 4 ods. 1, § 4 ods. 2 písm. a), § 4 ods. 3, § 11 ods.

6, 7, § 15 ods. 1, 2 zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
v rozhodnom čase (ďalej len „zákon č. 381/2001 Z.z.“); § 5 ods. 1,2,4 § 11 ods. 1 zákona č. 437/2004
Z.z. o náhrade za bolesť a o náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia a o zmene a doplnení
zákona č. 273/1994 Z.z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 437/2004 Z.z.“); § 1 ods. 1,
§ 2 ods. 1, § 3 ods. 2, § 9 ods. 1, § 12, prílohy A bod 1. ods. 9 veta prvá vyhlášky č. 32/1965 Zb. o
odškodňovaní bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia v znení účinnom od 01. apríla 1999 (ďalej

len „vyhláška č. 32/1965 Zb.“); § 226 , § 228 ods. 1 C.s.p.. Uviedol, že pri škode spôsobenej na zdraví sa
jednorazovo nahrádza bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia (ďalej len „SSU“) poškodeného, ako
parciálne nároky nemajetkovej povahy výlučne viazané na osobu poškodeného a plniace satisfakčnú
(nie reparačnú) funkciu. Odškodňovanie bolesti a sťaženia spoločenského uplatnenia upravovala do 31.
07. 2004 vyhl. č. 32/1965 Zb. S účinnosťou od 01. augusta 2004 podmienky priznania a poskytovania
náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia upravuje zák. č. 437/2004 Z.z.,
ktorého aplikácia je v zmysle intertemporálnych ustanovení (§ 11 ods. 1) vylúčená na bolesť a SSU v

dôsledkuúrazualeboinéhopoškodenianazdravíspôsobenéhopredjehoúčinnosťou.Súdnaprax(napr.
rozsudok NS SR zo dňa 28.04.2009, sp. zn. 4Sžo/23/2008 publikované pod R 47/2010, rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžso/l8/2009, zo dňa 03.10.2011, sp. zn. 6Cdo/146/2011)) systematickým
výkladom predmetného ustanovenia a vzhľadom na rozdielnosť pojmov bolesť, sťaženie spoločenskéhouplatnenia a výška náhrady za bolesť a náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia, dospela k
záveru, že podľa doterajších predpisov (vyhl. č. 32/1965 Zb.) sa má posudzovať bolesť a SSU a ich
hodnotenie podľa sadzieb stanovených v doterajších predpisoch (príloha vyhl. č. 32/1965 Zb.), ale výška

náhrady za ne sa riadi zák. č. 437/2004 Z.z.
1.2. V prejednávanej veci si žalobca uplatnil nárok na náhradu bolestného v súvislosti s hospitalizáciou
a vykonaním operačného výkonov v júni 2020 zameraných na odstraňovanie neskorých následkov
zlomeniny dolnej končatiny pri dopravnej nehode zapríčinenej motorovým vozidlom povinne zmluvne
poisteným v danom čase u žalovanej, ku ktorej došlo vo Francúzsku v roku 2002. Uvedené vyplýva

jednak z lekárskej prepúšťacej správy zo dňa 08.07.2020, ako aj z predloženého lekárskeho posudku
vypracovaného na účely ohodnotenia bolestného MUDr. Jurajom Kacianom dňa 30.06.2021. Bolestné
MUDr. Kacian ohodnotil podľa zák. č. 437/2004 Z.z., a to za položku č. 207c označenú ako zlomenina
taluvľavosnekrózou-akútnaexacerbáciaprichron.OMsnutnosťouoperačnéhovýkonu,počtombodov
po zvýšení o 50 % podľa § 9 ods. 5 a 6 zák. č. 437/2004 Z.z. a odpočítaní skôr hodnotenej diagnózy
vo výške 130. Medzi stranami nebola sporná zodpovednosť vodiča Š. za dopravnú nehodu spôsobenú

motorovým vozidlom povinne zmluvne poisteným v čase dopravnej nehody u žalovanej, skutočnosť,
že v súvislosti s predmetnou dopravnou nehodou bola i a voči nemu francúzskym súdom vyvodená aj
trestnoprávna zodpovednosť, existencia poistného vzťahu podľa zák. č. 381/2001 Z.z. v čase dopravnej
nehody, hospitalizácia žalobcu v júni-júli 2020, počas ktorej došlo k operačnému výkonu v súvislosti s
odstraňovaním následkov po tejto dopravnej nehode. Spornou bolo žalovanou namietané premlčanie

nároku na ďalšie bolestné závislé od sporného okamihu ustálenia zdravotného stavu žalobcu a v prípade
záveru o nepremlčaní zohľadnenie spoluzavinenia žalobcu na spôsobenej škode na zdraví.
1.3. Vo vzťahu k námietke premlčania súd prvej inštancie uviedol, že premlčanie bolestného ako škody
na zdraví sa spravuje len dvojročnou subjektívnou premlčacou dobou podľa § 106 ods. 1 Občianskeho
zákonníka, začiatok plynutia ktorej zákonodarca viaže na okamih, kedy sa poškodený dozvie o škode

a o tom, kto za ňu zodpovedá. Vzhľadom na skutočnosť, že vo veci sa jedná o ďalšie odškodnenie
bolestnéhovsúvislostisoskoršímpoškodenímzdraviapridopravnejnehodevroku2002,jenepochybná
a bola aj nesporná vedomosť žalobcu o zodpovednosti poistenca žalovanej (Š. Š.) za spôsobenú škodu
ešte pred hospitalizáciou v roku 2020, počas ktorej boli u žalobcu realizované dva operačné výkony
za účelom odstránenie následkov poškodenia zdravia vzniknutých pri predmetnej dopravnej nehode.

Vedomosť o škode ako druhý determinant začatia plynutia premlčacej doby súdna prax vzhľadom
na znenie § 9 ods. 1 vyhl. č. 32/1965 Zb. viaže na okamih ustálenia zdravotného stavu, od ktorého
najskôr si môže dať poškodený vypracovať bodové ohodnotenie bolestného ošetrujúcim lekárom. Pri
odškodnení bolesti je totiž potrebné prihliadať na to, že okolnosti rozhodujúce pre určenie bolestného
sa stanú objektívne známe až po ukončení liečebného procesu, resp. po ustálení zdravotného stavu,

kedy už nemožno predpokladať zásadné zmeny v dôsledku škodovej udalosti. Posudzujúci lekár môže
v tomto okamihu prvýkrát objektívne posúdiť rozsah škody a vyčísliť jej výšku. Poškodený sa preto
až v tomto momente dozvie o škode a jej výške, tzv. preukázaná vedomosť (viď napr. rozhodnutie R
3/1984, Cz 23/83, rozhodnutie NS SR sp. zn. 4Cdo/l52/2010). Ak poškodenému vzniknú z pôvodnej
škodovej udalosti v prípade neskoršieho zhoršenia už ustáleného zdravotného stavu ďalšie nároky

na náhradu škody na zdraví, tieto je z hľadiska premlčania potrebné posudzovať samostatne ako
nárok so samostatnou subjektívnou premlčacou dobou a rozdielnym začiatkom plynutia (R 9/1986).
Súdna prax tiež dospela k záveru, že dátum ukončenia hospitalizácie sa nemusí zhodovať s ustálením
zdravotného stavu poškodeného pre účely hodnotenia bolestného. Rovnako konštatovala, že za deň
zistenia bolesti nemožno bez ďalšieho považovať ani deň ukončenia práceneschopnosti a ani deň

vyhotovenia lekárskeho posudku, nakoľko na začiatok plynutia premlčacej doby nemá vplyv, kedy si
poškodený zabezpečí dôkazy na preukázanie výšky bolestného (viď R 68/2003). Uvedené vyplýva
z toho, že náhrada za bolesť nemá zohľadňovať len bolesť vytrpenú bezprostredne v momente
poškodenia zdravia, ale tiež v priebehu liečenia či odstraňovania následkov, čo je normatívne vyjadrené
v § 2 ods. 1 vyhl. č. 32/1965 Zb. Stanovenie okamihu ustálenia zdravotného stavuje pritom otázkou

skutkovou, zodpovedanie ktorej si nevyhnutne vyžaduje odborné znalosti a súdu o nej neprináleží
vecne rozhodovať. V prejednávanej vecí žalovaná vznesenú námietku premlčania odôvodnila tým, že
žaloba bola podaná na súd dňa 12.07.2022 a dňa 08.07.2022 uplynula dvojročná subjektívna premlčacia
lehota, ktorá začala plynúť od 08.07.2020, kedy bol žalobca podľa predloženej lekárskej prepúšťacej
správy v stabilizovanom stave prepustený z ústavnej starostlivosti do domáceho ošetrenia. Vzhľadom na

uvedené žalovaná okamih ustálenia zdravotného stavu žalobcu stotožnila s okamihom jeho prepustenia
z ústavnej starostlivosti. Na podporu svojho subjektívnej dedukcie týkajúcej sa odbornej otázky však v
konaní nepredložila žiaden relevantný dôkaz. Úvodom je potrebné pripomenúť, že dôkazné bremeno
v civilnom sporovom konaní zaťažuje tú stranu sporu, ktorej existencia tvrdených skutočností je naprospech. V prípade námietky premlčania ako hmotnoprávnej námietky, ktorej dôvodnosť oslabuje právo
protistrany a vedie k zamietnutiu žaloby, znáša žalovaná strana dôkazné bremeno o skutočnostiach, s
ktorými zákon spája počiatok a plynutie premlčacej doby (viď napr. rozsudok NS ČR zo dňa 15.11.2005,

sp. zn. 32Odo 204/2005). Súd je tiež toho názoru, že prekážkou pre uplatnenie námietky premlčania
nie je ani ust. § 797 ods. 4 Občianskeho zákonníka, na ktoré v tejto súvislosti poukazoval žalobca, čo
je možné logicky dovodiť už zo skutočnosti, že v čase skončenia šetrenia poistnej udalosti nemôže mať
poistiteľ vedomosť o tom, kedy v budúcnosti sa poškodený obráti so svojim nárokom na súd.
1.3.1. V intenciách vyššie uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaná relevantným

spôsobom nepreukázala premlčanie žalovaného nároku. Aj vzhľadom na nevyhnutnosť určenia
okamihu ustálenia zdravotného stavu žalobcu odborne znalou osobou súd nepovažuje za dostatočnú
argumentáciu žalovanej nepodporenú žiadnymi relevantnými dôkazmi, ktorá premlčanie bolestného
vyvodzovala výlučne z okamihu prepustenia žalobcu z ústavnej zdravotnej starostlivosti, ktorý ako
uzavrela súdna prax nemusí bez ďalšieho znamenať ustálenie zdravotného stavu. Naviac zo žalobcom
predloženej lekárskej prepúšťacej správy zo dňa 08.07.2020 vyplýva, že po prepustení z nemocnice mal

pokračovať v medikamentóznej liečba a bol mu naplánovaný aj preväz, čo bez ďalšieho spochybňuje
hodnovernosť tvrdenia, že zdravotný stav žalobcu bol ustálený v deň prepustenia z nemocnice.
Pokiaľ preto žalovaná chcela úspešne vzniesť námietku premlčania, mala súdu bezpečne a bez
akýchkoľvek pochybností či subjektívnych nekvalifikovaných domnienok preukázať, že k okamihu
ustálenia zdravotného stavu došlo u žalobcu vo vzťahu k bolestnému pred 11.07.2010, t. j. viac ako

dva roky pred podaním žaloby. V tejto súvislosti súd tiež poukazuje na to, že pokiaľ by k ustáleniu
zdravotného stavu došlo čo i len jeden deň po prepustení z nemocničného zariadenia, čo sa javí viac ako
pravdepodobné, t. j. 09.07.2020, žaloba by bola podaná včas, nakoľko posledný deň premlčacej lehoty
by pripadol na 09.07.2022 (sobota), a preto žaloba by bola podaná včas, ak by bola na súd doručená
najbližší nasledujúci pracovný deň, t. j. dňa 11.07.2022. V danej veci ako už súd uviedol bola žaloba do

dispozície súdu doručená dna 11.07.2022 (v uznesení súdu zo dňa 20.10.2022, na ktoré poukazovala v
tejto súvislosti žalovaná, bol vyšším súdnym úradníkom nesprávne uvedený dátum doručenia žaloby).
1.4. Vzhľadom na záver o včasnom uplatnení žalovaného nároku sa súd v ďalšom zaoberal jeho
dôvodnosťou čo do veci samej. Žalobca si titulom bolestného uplatnil voči žalovanej nárok na zaplatenie
sumy 2.826,20 €, keď pri svojom výpočte vychádzal z počtu bodov stanovených v lekárskom posudku

MUDr. Juraja Kaciana (130 b) násobených sumou 21,74 € ako ním uplatnenou hodnotou za jeden bod.
Z predloženého lekárskeho posudku, ktorého závery žalovaná v konaní nespochybňovala, vyplýva, že
MUDr. Kacian bolestné ohodnocoval podľa prílohy zák. č. 437/2004 Z.z. Ako už bolo uvedené v ods.
45. tohto odôvodnenia, ustálená súdna prax s odkazom § 11 ods. 1 zák. č. 437/2004 Z.z. dovodila,
že v prípade, ak k poškodeniu zdravia došlo pred nadobudnutím účinnosti tohto zákona, podmienky

vzniku nároku na bolestné a jeho hodnotenie podľa sadzieb sa vykoná podľa doterajších predpisov a
výška náhrady sa spravuje zák. č. 437/2004 Z.z. Uvedenému nezodpovedá hodnotenie bolestného v
predloženom lekárskom posudku, ktorý vychádzal z prílohy zák. č. 437/2004 Z.z., čo však súd neposúdil
ako prekážku pre rozhodnutie o žalovanom nároku, a to z dôvodu, že MUDr. Kacianom hodnotená
pol. č. 207c bola totožné bodovo hodnotená v oboch právnych úpravách vrátane označenia názvom a

číslom hodnotenej položky a obe právne úpravy umožňovali za rovnakých podmienok zvýšiť hodnotené
bolestné o 50 % pre potrebu operačného výkonu (príloha A čl. I. ods. 6 vyhl. č. 32/1965 Zb., § 9
ods. 5 písm. c) zák. č. 437/2004 Z.z.), postup ktorý využil pri hodnotení MUDr. Kacian. Súd preto
pri posudzovaní žalovaného nároku vychádzal z bodového hodnotenia bolesti v lekárskom posudku
MUDr. Kaciana, t. j. 130 bodov, ktorého výšku je potrebné stanoviť podľa § 5 ods. 2 zák. č. 437/2004

Z.z. Hodnota jedného bodu za rok 2020 predstavovala ako správne uvádza žalovaná sumu 21,84 €,
súd viazaný žalobným návrhom (§216 C.s.p.) však vychádzal zo žalobcom uplatnenej nižšej sumy
predstavujúcej súčin 130 bodov a sumy 21,74 €.
1.5. Žalovaná pre prípad, ak by súd neuznal nárok ako premlčaný, žiadala pri posudzovaní jeho výšky
prihliadnuť na súdmi už právoplatne konštatované spoluzavinenie žalobcu na vzniknutej škode na

zdraví pri dopravnej nehode v roku 2002 vo Francúzsku spočívajúce v tom, že žalobca nastúpil do
motorovéhovozidlasvodičompodvplyvomalkoholu.Stoutoobranousasúdvcelomrozsahustotožňuje
a súhlasí so žalovanou, že žalobca popieraním spoluzavinenia v predmetnom konaní celkom ignoruje
závery skôr vydaných a právoplatných súdnych rozhodnutí, ktoré sú podľa § 228 ods. 1 C.s.p. pre
obe strany sporu záväzné. Odškodnenie primárneho poškodenia zdravia žalobcu (bolestné a sťaženie

spoločenského uplatnenia) bolo predmetom konania vedeného na býv. Okresnom súde Bratislava I pod
sp. zn. 12C/74/2005 medzi totožnými sporovými stranami. Ako vyplýva z rozsudku Okresného súdu
Bratislava I zo dňa 16.11.2012, č. k. 12C/74/2005 konajúci súd žalobcovi s odkazom na § 441 OZ
pričítal spoluzavinenie v rozsahu 50 % na jemu spôsobenej škode na zdraví, keď nastúpil do motorovéhovozidla s vodičom Š. Š. pod vplyvom alkoholu. Výšku priznaného odškodnenia preto krátil o 50 %.
Správnosť tohto záveru potvrdil aj Krajský súd v Bratislave v rozsudku zo dňa 24.05.2012, sp. zn.
3Co/275/2011-431, ktorý za vysokú nezodpovednosť samotného žalobcu považoval to, že súhlasil s

odvozom autom, ktoré riadila osoba pod vplyvom alkoholu. Spoluzavinenie žalobcu na spôsobenej
škode bolo namietané aj v mimoriadnom dovolaní generálneho prokurátora SR podanom voči týmto
rozhodnutiam. Najvyšší súd SR v rozsudku zo dňa 27.08.2014, sp. zn. 2MCdo/9/2013 konštatoval,
že oba súdy správne vo veci aplikovali § 441 Občianskeho zákonníka a správne vyhodnotili aj mieni
spoluzavinenia žalobcu na spôsobenej škode v rozsahu 50 %, keď v konaní bolo preukázané, že

okolnosti na strane žalobcu, ktorý porušil všeobecnú prevenčnú povinnosť v zmysle § 415 Občianskeho
zákonníka, viedli k vzniku škody na zdraví. Z uvedeného vyplýva, že otázka spoluzavinenia žalobcu
na dopravnej nehode, bola medzi sporovými stranami právoplatne a záväzne vyriešená v konaní sp.
zn. 12C/74/2005 a nemôže byť predmetom opätovného posudzovania. Právoplatný rozsudok v tejto
veci je záväzný tak pre obe sporové strany, ako aj pre štátne orgány (viď napr. rozsudok NS SSR sp.
zn. 7Obo/230/1999, publikovaný v Zbierke stanovísk NS SR a súdov SR 4/2000 pod č. 68). Žalovaná

preto správne namieta, že každé poškodenie zdravia žalobcu, ktoré má alebo bude mať príčinnú
súvislosťsdopravnounehodouvroku2002,budepriodškodňovanípodľa§441Občianskehozákonníka
krátené v rozsahu 50 % zodpovedajúcom spoluzavineniu žalobcu na následkoch poškodenia zdravia z
tejto dopravnej nehody. Konajúci súd je predmetným rozhodnutím viazaný, a preto žalobou uplatnenú
náhradu vo výške 2.826,50 € priznal v jednej polovici. Súd vzhľadom na bezpodmienečnú záväznosť

rozsudku vo veci sp. zn. 12C/74/2005 neprihliadol na argumentáciu žalobcu, v ktorej poukazoval na to,
že v konaní o náhradu nákladov spojených s liečením súd priznal náhradu v rozsahu spoluviny 50 %
a v zamietajúcej časti bol rozsudok zrušený a vec bola vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,
ktoré nie je právoplatne skončené. Naviac súdu je z úradnej činnosti známe, že uvedené tvrdenia
sú zavádzajúce, keď vo veci vedenej pod sp. zn. 16C/97/2009 bolo rozhodnuté rozsudkom zo dňa

21.07.2014, č. k. 16C/97/20098-519, ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
10.718,38 € s príslušenstvom a vo zvyšku súd žalobu zamietol. Proti zamietajúcemu výroku súdneho
rozhodnutia podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa
31.10.2018, č. k. 2Co/684/2014-672 tak, že vo výroku, ktorým bola žalovanej uložená povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 10.718,38 € zmenil rozsudok tak, že žalovanú zaviazal zaplatiť žalobcovi sumu 7.130,05

€ a vo výroku týkajúcom sa kapitalizovaného úroku z omeškania zmenil rozsudok tak, že žalobu zamietol
avozvyšnejčastiúrokuzomeškaniarozsudokpotvrdil.NazákladestranamipodanéhodovolaniaNSSR
uznesením zo dňa 26.01.2022, sp. zn. 1Cdo/91/2019 predmetný rozsudok Krajského súdu v Bratislave
zo dňa 31.10.2018, č. k. 2Co/684/2014-672 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, dôvodom čoho
nebolo nesprávne rozhodnutie o otázke spoluzavinenia žalobcu, ale výlučne skutočnosť, že odvolací

súd opomenul rozhodnúť vo výroku, ktorým zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v časti, ktorou priznal
žalobcovi len sumu 7.130,05 €, o zvyšnej časti, ktorá predstavuje rozdiel medzi pôvodne prvoinstančným
súdom priznanou sumou 10.718,38 € a sumou priznanou odvolacím súdom (7.130,05 €). Formálne tiež
odvolací súd opomenul rozhodnúť o odvolacom návrhu žalobcu, ktorý smeroval voči zamietajúcej časti
rozsudku súdu prvej inštancie, ktorý nepriznal žalobcovi sumu vo výške 22.947,48 €. Konštatoval, že z

odôvodnenia rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, ako o týchto častiach predmetu odvolacieho konania
odvolací súd rozhodol, ale je nevyhnutné zotrvať na formálnej bezchybnosti výroku, nakoľko len ten
môže nadobudnúť materiálnu právoplatnosť vo vzťahu k sporovým stranám. Dovolací súd sa tak nijako
nezaoberal otázkou spoluzavinenia žalobcu. Vo veci odvolací súd opätovne rozhodol, a to rozsudkom
zo dňa 26.04.2023, č. k. 15Co/5 9/2022-759, ktorým odstránil dovolacím súdom vytýkanú formálnu

chybu, keď rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 21.07.2014, č. k. 16C/97/2009-519 vo výroku, ktorým
žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 10.718,38 € zmenil tak, že žalovaný je povinný
zaplatiť žalobcovi sumu 7.130,05 €, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo zvyšku, t. j. čo
do sumy 3.588,33 € žalobu zamietol; vo výroku, ktorým žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi
úroky z omeškania vo výške 8,75 % zo sumy 3.588,33 € od 20.4.2013 do zaplatenia zmenil napadnutý

rozsudok tak, že žalobu zamietol a vo zvyšku priznaných úrokov z omeškania napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie potvrdil; vo výroku, ktorým žalobu vo zvyšku zamietol, potvrdil. Z obsahu uvedených
rozhodnutívyplýva,žepriodškodnenínákladovžalobcuspojenýchsliečboupodopravnejnehodezroku
2002 tak súd prvej inštancie ako aj odvolací súd zhodne vychádzali už z konštatovaného spoluzavinenia
žalobcu v rozsahu 50 % práve s odkazom na rozhodnutie Okresného súdu Bratislava I vo veci sp. zn.

12C/74/2005apriznanánáhradanákladovspojenýchsliečenímuplatnenávkonanísp.zn.16C/97/2009
zodpovedala 50 % preukázanej náhrady. Odvolací súd v danej veci zdôraznil viazanosť prvoinštančného
súdu rozsudkom vo veci sp. zn. 12C/74/2005 s odkazom na ust. § 228 ods. 1 C.s.p.. Nezakladá sa
tak na pravde tvrdenie právnej zástupkyne žalobcu, že otázka priznania nákladov spojených s liečenímnie je právoplatne skončená a mohlo by dôjsť ku kolidujúcim záverom súdov založených na rovnakom
skutkovom základe v časti týkajúcej sa okolností dopravnej nehody. Pri rozhodovaní o nároku žalobcu na
náhraduškody,ktorámuvzniklavpriamejpríčinnejsúvislostisdopravnounehodouvoFrancúzskuvroku

2002, tak všetky konajúce súdy (vrátane dovolacieho súdu sp. zn. 2MCdo/9/2013) zhodne vychádzali zo
spoluzavinenia žalobcu v rozsahu 50 % a iný záver v tejto právoplatne vyriešenej otázke podľa názoru
súdu vzhľadom na ust. § 228 ods. 1 C.s.p. ani nie je možný a legitímny.
1.6. Vo vzťahu k uplatneným úrokom z omeškania súd prvej inštancie uviedol, že žalovaná bola
povinná poskytnúť poistné plnenie podľa § 11 ods. 7 zák. č. 381/2001 Z.z. v lehote 15 dní od po

skončení prešetrovania potrebného na zistenie rozsahu plniť. Žalobca si nárok na náhradu bolestného
v súvislosti s operačným výkonom z roku 2020 uplatnil u žalovanej elektronicky dňa 29.07.2022.
Okamihom oznámenia žalobcu o nároku na ďalšie bolestné začala žalovanej plynúť zákonom stanovená
trojmesačná lehota na prešetrenie potrebné na zistenie jej rozsahu plniť (§ 11 ods. 6 písm. a) zák.
č. 381/2001 Z.z.) a najneskôr dňa 29.10.2022 mala oznámiť žalobcovi výsledok prešetrenia a výšku
poistného plnenia. Bez ohľadu na správnosť jej likvidačného záveru poistné plnenie sa podľa § 11 ods. 7

zák. č. 381/2001 Z.z. stalo splatným 15. dňom po uplynutí tejto lehoty, t. j. dňa 13.11.2022 a nasledujúcim
dňom sa žalovaná dostala do omeškania. Nakoľko žalobca si nárok na úrok z omeškania uplatnil od
14.08.2022vychádzajúczlehoty15dníoddoručeniavýzvynaplnenie,nezohľadniactrojmesačnúlehotu
na prešetrenie poistnej udalosti podľa § 11 ods. 6 písm. a) zák. č. 381/2001 Z.z., súd mu priznal nárok
na úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo súdom priznanej sumy od 14.11.2022 do zaplatenia a vo

zvyšnej časti uplatneného úroku, t. j. za obdobie od 14.08.2022 do 13.11.2022 a úroku z omeškania
v časti prevyšujúcej súdom priznané bolestné, žalobu zamietol. Okrajovo v súvislosti s priznaným
úrokom z omeškania poukazuje na aktuálnu rozhodovaciu činnosť vyšších súdnych autorít, v zmysle
ktorej bol prekonaný právny názor, že nárok na úroky z omeškania voči poisťovateľovi z povinného
zmluvného poistenia je závislý od splnenia nepeňažnej povinnosti podľa § 11 ods. 8 zák. č. 381/2001

Z.z. (napr. nález Ústavného súdu SR zo dňa 14. 10. 2020, sp. zn. III. ÚS 309/2020, rozhodnutie NS SR
lCdo/212/2017 zo dňa 26.02.2019).
1.7. Na základe vyššie uvedeného súd prvej inštancie vyhodnotil žalobu ako čiastočne dôvodnú, keď
žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na náhradu bolestného v rozsahu 50 % a vo zvyšnej časti
žalovaného nároku, za ktorý podľa skorších právoplatných rozhodnutí nesie zodpovednosť žalobca,

žalobu ako nedôvodnú zamietol a rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
1.8.Onárokunanáhradutrovkonania(enunciátIII.)súdprvejinštancierozhodolpodľaprocesnejzásady
úspechu vyjadrenej v § 255 C.s.p.. Žalobca si podanou žalobou uplatnil nárok na zapletenie istiny vo
výške 2.826,20 € s príslušenstvom a vzhľadom na zohľadnenie jeho spoluzavinenia na spôsobenej
škode mu súd priznal len 50 % z ním uplatnenej sumy. V dôsledku uvedeného, keď úspech oboch

sporových strán predstavoval 50 %, súd podľa § 255 ods. 2 C.s.p. žiadnej zo sporových strán
nárok na náhradu trov konania nepriznal, čím odpadá aj potreba samostatného rozhodnutia o výške
náhrady trov konania podľa § 262 ods. 2 C.s.p. (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 28. 02. 2018, sp.
zn. 7Cdo/14/2018). Súd sa nestotožnil s požiadavkou žalobcu na priznanie plného nároku na náhradu
trov konania z dôvodu, že stanovenie spoluzavinenia záviselo od sudcovskej úvahy. V predmetnom

konaní súd neposudzoval spoluzavinenie žalobcu na škodových následkoch dopravnej nehody čo
do rozsahu, t. j. nejednalo sa o situáciu, kedy výška plnenia nebola závislá od objektívnych vopred
neurčiteľných skutočností, čo v zmysle ustálenej súdnej praxe vedie k priznaniu plnej náhrady trov
konania a zodpovedá nemožnosti strán sporu objektívne určiť výšku požadovaného plnenia (viď napr.
nález Ústavného súdu SR z 15. apríla 2020, sp. zn. II. ÚS 399/2019). Žalobca už pred podaním žaloby

v danej veci disponoval právoplatným a pre sporové strany záväzným rozhodnutím súdu určujúcim
mieru jeho spoluzavinenia na dopravnej nehode, t. j. vedel presne vyčísliť výšku nároku, no aj napriek
právoplatným rozhodnutiam určujúcim jeho spoluzavinenie v rozsahu 50 % požadoval od žalovanej 100
% bolestného. Za danej situácie, kedy neúspech žalobcu v konaní nevyplýval zo sudcovskej úvahy súdu,
ale z ignorovania právoplatných súdnych rozhodnutí, ktorými už bola stanovená miera jeho zavinenia,

je podľa názoru súdu nielen nevyhnutné, ale aj plne v súlade s požiadavkou všeobecnej spravodlivosti
a rozumného usporiadania vzťahov, zohľadniť neúspech žalobcu pri rozhodovaní o nároku na náhradu
trov konania.
2. Proti tomuto rozsudku a to proti výrokom II. a III. podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca
zdôvodov§365ods.1,písm.b),d,f)h)C.s.p.,ktorýžiadalabyodvolacísúdnapadnutýrozsudokzmenil

žalobe v celom rozsahu vyhovel a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2.1. K nesprávnemu právnemu posúdeniu uviedol, že súd prvej inštancie v druhom výroku žalobu vo
zvyšnej časti zamietol po tom čo krátil uplatnený nárok žalobu o spoluvinu vo výške 50 % s poukazom
na iné rozhodnutia súdov, kde súdy v prípade uplatnených nárokov žalobcu z tej istej udalosti krátiliplnenia žalobcu o 50 %. Súd prvej inštancie pochybil, keď spoluvinu žalobcu stanovil v rozsahu 50
%, výlučne s poukazom na dôvody uvedené v inom rozhodnutí a vôbec sa nezaoberal námietkami
žalobcu, ktoré v konaní uviedol. Posúdenie predbežnej otázky iným súdom je pre súd teda záväzné len

vtedy, keď táto predbežná otázka bola riešená vo výroku rozhodnutia a vysporiadanie sa s touto otázkou
iba v odôvodnení rozhodnutia pre súd v inom konaní záväzné nie je. Rozhodnutie, na ktoré sa súdy v
konaní odvolávajú vo výroku rozsudku nerieši prejudiciálnu otázku rozsahu zodpovednosti ani spoluvinu
žalobcu, a preto nemôže byť takého rozhodnutie pre súd záväzné. Tým, že sa súd vôbec nevysporiadal
s jeho námietkami, žiadnym spôsobom sa k nim nevyjadril, nielen nesprávne rozhodol, nesprávne vec

posúdil, bez predloženia akéhokoľvek dôkazu zo strany žalovaného sa priklonil k záverom uvedeným v
odôvodnení iných rozhodnutí, čím porušil jeho právo na spravodlivý proces.
2.2. K nesprávnemu právnemu posúdenie pri stanovení spoluviny žalobcu namietal, že súd prvej
inštancie nesprávne právne vec posúdil a nesprávne aplikoval zákon č. 381/2001 Z.z. v zmysle ktorého
žalovaný vyporiadaval nároky žalobcu, a ktorý je i voči Občianskemu zákonníku zákonom lex specialis.
Žiadne ustanovenie zákona č. 381/2001 Z.z. neumožňuje žalovanému znížiť poistné plnenie ani ho

krátiť pre spoluvinu poškodeného. Ustanovenia tohto zákona majú prednosť aj pred ustanoveniami
Občianskehozákonníka.Vtomtosmeretrebauviesť,ževintenciáchzákonač.381/2001Z.z.postupoval
aj sám žalovaný, ktorý právny základ na náhradu škody žalobcu uznal v plnom rozsahu a potvrdil
to aj písomne, keď žalobcovi doručil likvidačnú správu, v ktorej bolo uvedené spoluvina - nie. Takéto
uznanie nároku v časti spoluviny žalovaného, je nesporne uznaním dlhu. Účinkom uznania dlhu je

právna domnienka, že dlh trvá, a ktorá posilňuje pozíciu veriteľa; ten nemusí dokazovať vznik a trvanie
dlhu v dobe uznania. Je naopak na dlžníkovi, ktorý namieta, že dlh nevznikol, že bol splnený alebo
zanikol inak, aby to preukázal. Uznaním dlhu teda prechádza dôkazné bremeno z veriteľa na dlžníka.
Na preukázanie, že dlh v časti spoluviny nevznikol žalovaný v tomto konaní nepreukázal, pričom za
preukázanie nemožno považovať odôvodnenie iného rozhodnutia, aj keď sa týka samotného žalobcu,

lebo ako sme vyššie uviedli záväzný pre súd je len výrok rozhodnutia a nie odôvodnenie. Žalovaný
žiadnym spôsobom v konaní nepreukázal, že je daný dôvod na zníženie poistného plnenia a stanovenie
spoluviny, pričom toto dôkazné bremeno bolo bezpochyby na strane žalovaného jednak z dôvodu,
že viaceré nároky žalobcu uznal v plnom rozsahu a jednak preto, že v prejednávanom prípade ide o
objektívnu zodpovednosť poisteného - poistenca v zmysel § 427 Občianskeho zákonníka, za ktorého

vysporiadava žalovaný nároky na náhradu škody. Tvrdenie súdu v bode 53 odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia (žalobca nastúpil do motorového vozidla s vodičom pod vplyvom alkoholu; žalobca
súhlasil s odvozom autom, ktoré riadila osoba pod vplyvom alkoholu; otázka spoluzavinenia žalobcu
bola právoplatne a záväzne medzi sporovými stranami vyriešená v konaní sp. zn. 12C/74/2005 a
nemôže byť predmetom opätovného posúdenia) sa nezakladá na pravde, nakoľko výrok rozhodnutia

neobsahuje výrok o spoluvine žalobcu a o tom, že škodca požil alkoholické nápoje nemal žalobca
vedomosť a v konaní ani takáto vedomosť preukázaná nebola a tvrdenie súdu, resp. stotožnenie sa s
odôvodnením rozhodnutia NS SR sp. zn. 2MCdo/9/2013, považuje žalobca za tvrdenie v rozpore so
zámerom zákonodarcu, ktorý upravil objektívnu zodpovednosť prevádzateľ za škodu práve z dôvodu,
aby prevádzateľ v plnom rozsahu zvážil dôsledky svojho konania a niesol aj následky za svoje

protiprávne konanie.
2.3. Žalobca poukázal na Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES o poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (bod 15 uvádza, čl. 4) a z
ktorých ustanovení smernice je nepochybné, že Európska únia má eminentný záujem na ochrane práv
cestujúcich, ktorí boli účastníkmi dopravnej nehody ako spoluvezúce sa osoby, a to bez ohľadu či vedeli

alebo nevedeli o tom, že vodič motorového vozidla bol, resp. mohol byť pod vplyvom alkoholu. Aj
keď právny poriadok SR explicitne nezakotvuje uvedenú povinnosť v právnom poriadku je potrebné,
aby bol naplnený zmysel a cieľ smernice. Uvedenú smernicu v časti, v ktorej sa zakazuje vylúčiť
cestujúceho z poistného krytia na základe toho, že vedel alebo mal vedieť, že vodič vozidla bol v čase
nehody pod vplyvom alkoholu alebo inej omamnej látky, zákonodarca osobitným spôsobom nezakotvil

do vnútroštátnej právnej úpravy, nakoľko zákon č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení
takéto krátenie (zníženie plnenia) neumožňuje. Súd prvej inštancie napriek nepredloženiu žiadneho
relevantného dôkazu neprihliadol ani Smernicu Európskeho parlamentu a Rady 2005/14/ES o poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a ani na zákon č. 381/2001 Z.z. , v
ktorom sa nepripúšťa možnosť stanovenia spoluviny - cestujúceho v motorovom vozidle ako vezúcej sa

osoby z dôvodu, že vedel alebo mal vedieť, že vodič vozidla bol v čase nehody pod vplyvom alkoholu
alebo inej omamnej látky. Slovenská republika predmetné ustanovenia, ktoré by vylučovali cestujúceho
z poistného krytia na základe toho, že vedel alebo mal vedieť, že vodič vozidla bol v čase nehody pod
vplyvom alkoholu alebo inej omamnej látky v zákone č. 381/2001 Z.z. nemalo, a preto nedošlo ani kjeho zrušeniu, a preto ani nie je možné, aby súd krátili poistné plnenie z uvedeného dôvodu, nakoľko
tým popreli nielen zákon č. 381/2001 Z.z., ale aj porušili právo EÚ, ktoré takýto postup zakazuje.
2.4. Záverom vo svojom odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie trov konania, keď uviedol,

že nemal dôvod akýmkoľvek spôsobom uplatnené nároky znižovať, pretože žalovaný čo do právneho
základu uznal nárok žalobcu v rozsahu 100 %, keď písomne potvrdil, že spoluvina žalobcu nie je, pričom
takéto písomné prehlásenie žalovaný vydal ešte pred začatím akéhokoľvek súdneho sporu týkajúceho
sa žalobcu a nárokov vyplývajúcich z predmetnej udalosti. Žalovaný nielen takýto doklad vystavil, ale
následne aj žalobcovi základ nároku plnil v rozsahu 100 % a plnil i zdravotnej poisťovni náklady liečenia

vzniknuté vo Francúzsku. S týmito skutočnosťami sa súd vôbec nevysporiadal, v konaní svoje konanie
ani neodôvodnil. Súd prvej inštancie ak bol presvedčený o spoluvine žalobcu a ak podľa jeho názoru
prichádzala do úvahy spoluvina žalobcu mal pri rozhodovaní o trovách konania vychádzať z plného
úspechu žalobcu, za ktorú by sa považovala suma priznaných nárokov, krátená o spoluvinu a táto súdom
priznaná suma by bola základom pre výpočet 100 % nároku na náhradu trov žalobcu. Poukázal na
komentárkustanoveniu§255C.s.p.(Števček-Ficováakol.:Civilnýsporovýporiadok.Veľkékomentáre.

NakladatelstvíC.H.Beck.S.926-927),kdesaautorivysporiadalisozásadouúspechu,akvýškaplnenia
závisí od úvahy súdu alebo znaleckého posudku. Vzhľadom na uvedené, zamietnutie 50 % nároku,
nemožno považovať za prejav procesného úspechu žalovaného, ako to vyhodnotil odvolací súd, ale iba
dôsledkom úvahy súdu. Súd tým, že rozhodol o trovách konania bez možnosti toho, aby sa žalobca
k tomu vyjadril, bez možnosti podať voči rozhodnutiu o trovách konania sťažnosť, súd nesprávnym

procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
3. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný,žiadal aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu
prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. Prvoinštančný súd v odôvodnení uvedeného rozhodnutia
vychádzal z Rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.8.2014, č.k. 2MCdo/9/2013, ktorý posudzoval

nárok žalobcu voči žalovanému o priznanie mimoriadneho zvýšenia náhrady za bolesť a sťaženie
spoločenského uplatnenia z dopravnej nehody, ku ktorej došlo vo Francúzsku dňa 14.7.2002 (čiže
jednalo sa o totožných účastníkov, okolnosti prípadu boli totožné ako s t.č. prejednávaným prípadom,
len nárok bol iný, keďže sa jednalo o recidívu zdravotného stavu žalobcu). Žalovaný mal zato, že prijatím
iného záveru, než aký v prejednávanej veci ohľadne spoluviny žalobcu (predtým navrhovateľa v skorších

konaniach) nastolil Najvyšší súd SR, by bola porušená zásada civilného sporového poriadku (Článok 2
ods. 2 C.s.p.) ohľadne právnej istoty a je toho právneho názoru, že súdy nižších stupňov (a nielen ony)
sú týmto právnym názorom najvyššej súdnej autority viazané.

4. Žalobca v replike uviedol, že žalovaný vo svojom vyjadrení len poukazuje na rozsudok Najvyššieho

súduSRsp.zn.2MCdo/9/2013alejehok tvrdeniamvpodanomodvolanížalovanýnereagoval.Žalovaný
zamietol uplatnený nárok žalobcu po uplynutí lehoty, ktorú mu ukladá zákon a naviac náhradu škody
uplatnenú žalobcom zamietol ako celok pre premlčanie, pričom ako dôvod čiastočného neplnenia vôbec
spoluvinu, na ktorú poukázal v priebehu konania neuviedol. S poukazom na ustanovenie § 797 ods.
4 Občianskeho zákonníka podľa ktorého ak poistiteľ odmietol plniť čo i len z časti, je povinný uviesť

dôvod neplnenia alebo zníženia plnenia; tento dôvod nie je možné dodatočne meniť a teda ani súd
na vznesenú námietku týkajúcu sa spoluviny žalobcu nemal a nesmel prihliadať, na ktorú skutočnosť
žalobca poukázal v priebehu konania a i v samotnom odvolaní. Žalovaný sa nevyjadril ani ku skutočnosti,
že sám žalovaný ešte v roku 2004 a v roku 2005 nároky žalobcu uznal v plnom rozsahu, bez spoluviny
a bez zníženia plnenia. Žalobca prijal plnenia tam vypočítané, čím došlo ku konsenzu a podľa názoru

žalobcu ani súd nebol už následne oprávnený plnenie - náhradu škody žalobcovi krátiť o prípadnú
spoluvinu, ktorá podľa názoru žalobcu doposiaľ nebola žiadnym spôsobom preukázaná. Naviac z
viacerých rozhodnutí súdov (rozhodnutie Krajského súdu Nitra sp. zn. 22Sa/3/2021, Krajského súdu
Bratislava sp.zn. 5Co/7/2014) vyplýva, že dohoda medzi účastníkmi má prednosť i pred rozhodnutím
súdu a pri rozhodovaní o veci súdom je potrebné ju akceptovať. Žalobca mal zato, že obdobný postup

mal zaujať žalovaný, lebo ak sa domnieval, že Dohoda medzi ním a žalobcom na náhradu, resp.
výpočet vykonaný žalovaným a to bez určenia spoluviny nezodpovedal zákonu, mohol sa s návrhom na
vyslovenie neplatnosti dohody, resp. určenie nároku na náhradu, obrátiť na súd, ktorý je oprávnený o jej
neplatnosti rozhodovať, ako aj určiť nárok na náhradu. Len súdnym rozhodnutím - určovacou žalobou
podanou žalovaným mohol dosiahnuť inú výšku nároku na náhradu, než je to, ktoré bolo žalobcovi

vyplácané na základe uzatvorenej dohody. Na základe vyššie uvedených dôvodov žiadal odvolací súd,
aby jeho odvolaniu vyhovel a priznal mu aj nárok na náhradu trov konania.5. Žalovaný v duplike k argumentácii žalobcu týkajúcu sa ustanovenia § 797 ods. 4 Občianskeho
zákonníka, uviedol, že nárok, ktorý si žalobca v predmetnom konaní uplatňuje, je nárokom vyplývajúcim
zo zákona č. 381/2001 Z.z. S ohľadom na uvedené poukázal na rozsudok Krajského súdu Bratislava

č.k. 5Cob/3/2023, a mal zato, že námietka žalobcu ohľadne nemožnosti menenia dôvodu neplnenie pri
nárokoch z PZP, nie je opodstatnená. Pritom žalovaný už vo vyjadrení k žalobe pre prípad, že by sa
súd nestotožnil so vznesenou námietkou premlčanie poukázal na spoluvinu žalobcu vo výške 50% na
každom poskytnutom plnení, ktoré je v príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou zo dňa 14.7.2002, za
ktorú bol zodpovedný povinne zmluvne poistený u žalovaného. Skutočnosť, že žalovaný prvotne plnil

bez uvedenia spoluviny, resp. spoluvinu neuplatnil, neznamená, že by došlo k uzatvoreniu Dohody o
vyrovnaní medzi žalobcom a žalovaným, ako sa to snaží navodiť právny zástupca žalobcu. Žalovanému
nie je zrejmý poukaz žalobcu na Rozsudok Krajského súdu Bratislava, sp.zn. 5Co/7/2014, v ktorom sa
rieši úplne iná situácia, keď' poškodený požiadal poisťovateľa škodcu o uzatvorenie Dohody o vyrovnaní
na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia a poisťovateľ' škodcu túto dohodu neuzavrel a
v súdnom konaní, v ktorom sa pojednávalo o tomto nároku, súd priznal poškodenému aj úroky z

omeškania. Obdobne namietal aj predloženie Rozsudku Krajského súdu Nitra sp. zn. 22Sa/3/2021 a
odvolávky zo strany žalobcu na závery, uvedené v predmetnom rozsudku, ale jedná sa o konanie na
správnom súde a kde predmetom sporu nie je nárok vyplývajúci z povinného zmluvného poistenia.
6. Na dupliku reagoval žalobca, ktorý uviedol, že žalovaný sa v texte vyjadrenia odvoláva na prílohy,
ktoré neboli doručené, a preto sa k uvedeným prílohám nevie vyjadriť. Žalovaný k ustanoveniu § 797

ods. 4 Občianskeho zákonníka poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Bratislave č.k. 5Cob/3/2023
v inej právnej veci, a to na jeho odôvodnenie. Žalobca uviedol, že záväzný je iba výrok rozsudku a
nie odôvodnenie rozsudku v inej právnej veci. Ak by aj pripustil, že je možnosť dôvody nesplnenia,
resp. neplnenia tejto povinnosti plniť meniť, tak, ako to uvádza vo vyjadrení žalovaný, potom by
išlo o ochranu veľkých finančných inštitúcií vytvárať neoprávnený zisk, poškodzovať poškodených-

spotrebiteľov. Ustanovenie § 797 ods. 4 Občianskeho zákonníka sledovalo za cieľ, aby poisťovatelia,
teda i žalovaný plnili svoje povinnosti, nezhoršovali postavenie poškodených nečinnosťou, nedôsledným
šetrením poistných udalostí resp. malo za cieľ aby nároky poškodených boli v čo najkratšom čase a v
plnom rozsahu uspokojené, a preto zákonom je zakotvená nemožnosť meniť, resp. doplňovať dôvody,
a tak zabrániť i ďalšiemu poškodzovaniu osôb, ktorí sa zavinením tretích osôb dostali do častokrát

nezávideniahodnej životnej situácie a prípadnému nezákonnému obohacovaniu sa poisťovateľov
neposkytnutím plnenia na úkor poškodených. Žalobca je presvedčený, že za nehodu nenesie vinu ani
spoluvinu a tým, že žalovaný uznal nárok v plnom rozsahu, súd podľa jeho názoru ani nebol oprávnený
skúmať spoluvinu žalobcu, nakoľko dohoda - akcept žalovaného na uplatnený nárok má prednosť nie
je možné ho meniť následným rozhodnutím súdu už aj z dôvodu, že žalovaný sa nikdy nedožadoval

vrátenia nejakého bezdôvodného obohatenia alebo stanovenia spoluviny už uznaného nároku.
7. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací preskúmal a prejednal vec v zmysle § 379
a § 380 ods. 1 C.s.p. v napadnutom rozsahu (výroky II.,III.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania
(rozsudok bol odvolacím súdom verejne vyhlásený podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.)
a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

8. Civilný sporový poriadok v ustanovení § 387 ods. 2 dáva odvolaciemu súdu možnosť, v
prípade, že sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia obmedziť sa
len na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia prípadne, doplniť na zdôraznenie
správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
9. V preskúmavanej veci rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá požiadavkám kladeným na

odôvodnenie súdneho rozhodnutia v zmysle § 220 C.s.p., pretože súd prvej inštancie v odôvodnení
svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania
a stanoviská strán sporu k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania riadne zhodnotil,
dôsledne rozviedol ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých jednotlivých
dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil. Súd prvej inštancie citoval

ustanovenia Občianskeho zákonníka, zákona č. 381/2001 Z.z., zákona č. 437/2004 Z.z. ktoré aplikoval
na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva
jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov,
ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Súd prvej inštancie s ohľadom na vykonané
dokazovanie po vyhodnotení nedôvodnosti námietky premlčania vznesenej žalovaným odôvodnil prečo

považoval nárok žalobcu len za čiastočne dôvodný, do hĺbky uviedol (pozri odsek 53. odôvodnenia
napadnutého rozsudku), že pri rozhodovaní o nároku žalobcu na náhradu škody ktorá mu vznikla v
priamej príčinnej súvislosti s dopravnou nehodou vo Francúzsku v roku 2002, je potrebné vychádzať
zo záverov skôr vydaných a právoplatných súdnych rozhodnutí, ktoré už konštatovali spoluzavineniežalobcu v rozsahu 50 %. Iný záver v tejto právoplatne vyriešenej otázke podľa názoru súdu vzhľadom
na ust. § 228 ods. 1 C.s.p. ani nie je možný ani legitímny. Rovnako primerane vysvetlil čo
sa týka úrokov z omeškania (pozri odsek 54. odôvodnenia napadnutého rozsudku) ako dospel k záveru

o ich dôvodnosti od 14.11.2022 do zaplatenia. Súd prvej inštancie teda svoje rozhodnutie patričným
spôsobom odôvodnil (§ 220 ods. 2,3 C.s.p.) na ktoré odôvodnenie poukazuje aj odvolací súd a s ktorým
sa s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. v celom rozsahu stotožňuje.
10. Žalobca v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie pochybil, keď jeho spoluvinu stanovil v rozsahu
50 %, výlučne s poukazom na dôvody uvedené v inom rozhodnutí, keď posúdenie predbežnej otázky

iným súdom je pre súd záväzné len vtedy, keď táto predbežná otázka bola riešená vo výroku rozhodnutia
a vysporiadanie sa s touto otázkou iba v odôvodnení rozhodnutia pre súd v inom konaní záväzné nie
je (pozri odsek 2.1.).
10.1. Ustálená rozhodovacia prax (napr. rozhodnutie ÚS SR sp. zn. sp. zn. II. ÚS 349/09-36, rozhodnutia
NS SR sp.zn. 1Cdo/133/2009, 4Cdo/231/2013, 2MCdo/2/2014, 3Cdo/115/2016, 1Cdo/44/2010) otázku
prejudiciality už riešila a v právnej vete rozhodnutia publikovaného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu

a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod číslom R 40/2013 (uznesenie najvyššieho súdu sp. zn.
1Cdo/44/2010) Najvyšší súd Slovenskej republiky judikoval, že: „Pokiaľ už bola v občianskoprávnom
konaní právoplatne vyriešená určitá otázka hmotnoprávneho vzťahu účastníkov, je súd v inom konaní,
v ktorom má tú istú otázku posúdiť ako prejudiciálnu, viazaný jej skorším posúdením“.
10.2. Otázka spoluzavinenia žalobcu na dopravnej nehode, bola medzi sporovými stranami právoplatne

a záväzne vyriešená v konaní sp. zn. 12C/74/2005 vedenom na bývalom Okresnom súde Bratislava I.
Vychádzajúc z § 470 ods. 1, § 228 ods. 1 a § 230 C.s.p. ako aj zo záverov ustálenej rozhodovacej praxe
súd nemôže pri posudzovaní ďalšieho nároku na náhradu škody na zdraví ako predbežnú otázku znovu
riešiťto,očomužboloprávoplatnerozhodnutévosobitnomsporestránsporu,pričomniejerozhodujúce,
či súd v právoplatne skončenom konaní vec správne alebo nesprávne právne posúdil. So zreteľom na

právoplatnosť a z toho plynúcu záväznosť a nezmeniteľnosť právoplatného rozhodnutia nesmie byť táto
otázka položená. Akékoľvek jej „nové“ právne posudzovanie v inom (ďalšom) konaní tých istých strán
sporu je neprípustné. Iný záver by podľa odvolacieho súdu napriek tomu, že otázka spoluzavinenia bola
vyriešená len prejudiciálne, znamenal ústavne neudržateľné narušenie princípu právnej istoty, pretože
by došlo k neakceptovateľnému a nezdôvodniteľnému zásahu do stability právneho vzťahu.

11. Vzhľadom na závery v odsekoch 10.1.-10.2. a fakt, že v súčasnosti sa medzi tými istými sporovými
stranami nesmie vychádzať z iného záveru ohľadom spoluzavinenia žalobcu na dopravnej nehode než
ako o tomto ich právnom vzťahu už bolo právoplatne rozhodnuté neobstoja žiadne ďalšie argumenty
žalobcu o tom, že súd prvej inštancie nesprávne aplikoval zákon č. 381/2001 Z.z. ktorý je i voči
Občianskemu zákonníku zákonom lex specialis argumentujúc, že žiadne ustanovenie zákona č.

381/2001 Z.z. neumožňuje žalovanému znížiť poistné plnenie ani ho krátiť pre spoluvinu poškodeného
resp. že sám žalovaný právny základ na náhradu škody žalobcu uznal v plnom rozsahu a potvrdil to
aj písomne, keď žalobcovi doručil likvidačnú správu, v ktorej bolo uvedené spoluvina - nie, keď takéto
uznanie nároku v časti spoluviny žalovaného, je nesporne uznaním dlhu (pozri 2.2., 2.3.).
11.1. Rozhodovacia prax jednoznačne vychádza z úzusu, že aj pri posudzovaní nárokov v zmysle

zákona č. 381/2001 Z.z. je potrebné na spoluzavinenie poškodeného prihliadať aj bez návrhu z
úradnej povinnosti (pozri rozhodnutia NS SR sp.zn. 2MCdo/9/2013, 3Cdo/213/2017, 7Cdo/109/2018,
4Cdo/64/2023, 8Cdo/52/2023).
11.2. Uznanie dlhu ako jednostranný právny úkon dlžníka adresovaný veriteľovi zakladá vyvrátiteľnú
právnu domnienku, že v čase uznania dlh existoval. Tento právny úkon okrem všeobecných náležitostí

pre právne úkony (§ 34 a nasl.) musí mať písomnú formu, musí byť z neho zrejmý dôvod (kauza) vzniku
pohľadávky, musí v ňom byť presne určená výška pohľadávky a napokon musí obsahovať aj prísľub
dlžníka tento dlh zaplatiť. Ak dôjde ku škodovej udalosti v čase trvania povinného zmluvného poistenia,
za ktorú zodpovedá poistený a na ktorú sa vzťahuje uvedené poistenie, poisťovateľ má za poisteného
nahradiť poškodenému preukázané nároky na náhradu škody. V predmetnej veci nebolo sporné, že

tieto podmienky pre poskytnutie plnenia poškodenému boli splnené, čo napokon nemôže poprieť ani
žalovaný, keďže z povinného zmluvného poistenia poškodenému aj z väčšej časti plnil, avšak vzhľadom
na osobitný charakter poistného plnenia samotnú Likvidačnú správu a jej obsah (spoluvina - nie)
nemožno považovať po formálnej stránke za uznania dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka.
12. Ďalšími námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní sa odvolací súd opätovne nezoberal, keď tieto

vzhľadomnazáveryvpredchádzajúcichodsekoch niesúspôsobiléprivodiťinéprávnehodnoteniestavu
veci, sú v rovine úvah bez podloženia relevantných dôkazov a nie sú spôsobilé spochybniť správnosť
záverov rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených.
Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína a odvolací súd sa s týmto v plnej mierestotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale
len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny
základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo strán konania
na spravodlivé súdne konanie (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, IV. ÚS
112/05). Ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré
by mali za následok zmenu skutkového stavu, alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov,

na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. V konaní nevyplynuli najavo ani také vady
konania, ktoré by mali za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia. Samotná skutočnosť, že žalobca
sa nestotožňuje s právnymi závermi súdu prvej inštancie, nemôže viesť k záveru o ich zjavnej
neodôvodnenosti a neznamená ani oprávnenie odvolacieho súdu nahradiť správne právne názory súdu
prvej inštancie jeho vlastnými, len preto, že nezodpovedajú predstavám žalovaného o tom, ako má súd
vo veci rozhodnúť, keď súd prvej inštancie sa neodchýlil príslušných ustanovení Civilného sporového

poriadku, Občianskeho zákonníka, zákona č. 381/2001 Z.z. ani nepoprel ich účel a význam, keď dospel
k záveru že žaloba žalobcu je dôvodná len čiastočne z dôvodov uvedených vyššie.
12.1. Z rovnakých dôvodov sa odvolací súd nezaoberal ani námietkami žalovaného uvedenými v replike
( pozri odsek 4.) a v ďalšom podaní žalobcu ( pozri odsek 6.) keďže sa v prevažnej miere jedná o
totožné námietky ako v odvolaní. V prípade nových odvolacích dôvodov a námietok uvedených v týchto

podaniach žalobcu a to že s poukazom na ustanovenie § 797 ods. 4 Občianskeho zákonníka súd prvej
inštancie na vznesenú námietku týkajúcu sa spoluviny žalobcu nemal a nesmel prihliadať odvolací súd
považuje za potrebné zdôrazniť, že pre odvolanie podľa C.s.p. je typický systém neúplnej apelácie. S
poukazom na ustanovenie § 365 ods. 3 C.s.p. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno
meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania § 365 ods. 3 C.s.p. a preto sa odvolací

súd týmito novými odvolacími dôvodmi osobitne nezaoberal a nemohol na ne prihliadať.
13. Odvolací súd z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti
(výrok II.) ako vecne správny potvrdil (§ 387 ods. 1, 2 C.s.p.) vrátane výroku o náhrade trov konania
(výrok III.) o ktorých súd prvej inštancie správne rozhodol vzhľadom na rovnaký pomer strán sporu v
konaní v súlade s ustanovením § 255 ods. 2 C.s.p..

14. Žalobca v odvolaní rovnako ako v konaní pred súdom prvej inštancie namietal, že ak bol súd prvej
inštancie presvedčený o spoluvine žalobcu a ak podľa jeho názoru prichádzala do úvahy spoluvina
žalobcu mal pri rozhodovaní o trovách konania vychádzať z plného úspechu žalobcu, za ktorú by
sa považovala suma priznaných nárokov, krátená o spoluvinu a táto súdom priznaná suma by bola
základom pre výpočet 100 % nároku na náhradu trov žalobcu. Zamietnutie 50 % nároku, nemožno

považovať za prejav procesného úspechu žalovaného, ako to vyhodnotil súd, ale toto je iba dôsledkom
úvahy súdu. (pozri odsek 2.4.).
14.1. Vo všeobecnosti platí, že ak mal účastník vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov
konania pomerne rozdelí. Pomerné rozdelenie trov je jednak odrazom reálneho výsledku sporu a jednak
predstavuje prevenciu, aby strany nežalovali viac, ako im podľa hmotného práva patrí. Najskôr sa určuje

pomer úspechu a neúspechu v spore a až keď došlo k pomernému rozdeleniu náhrady, vypočítajú
sa vynaložené trovy, a to u strany, ktorej úspech bol vyšší a má teda nárok na ich náhradu. Vo
výsledku teda prevažne úspešný účastník má nárok na náhradu svojich trov v pomere svojho úspechu
vo veci, zníženú o pomernú časť odpovedajúcu úspechu jeho odporcu (porovnaj tiež Števček M.,
Ficová S., Baricová J., Mesiarkinová S., Bajánková J., Tomašovič M. a kol., Civilný sporový poriadok,

Komentár, 2. vydanie, Praha: C. H. BECK, 2022, str. 1024-1035). Ako už uviedol, súd prvej inštancie v
predmetnom konaní neposudzoval spoluzavinenie žalobcu na škodových následkoch dopravnej nehody
čo do rozsahu, t. j. nejednalo sa o situáciu, kedy výška plnenia nebola závislá od objektívnych vopred
neurčiteľných skutočností, čo v zmysle ustálenej súdnej praxe vedie k priznaniu plnej náhrady trov
konania a zodpovedá nemožnosti strán sporu objektívne určiť výšku požadovaného plnenia (viď napr.

nález Ústavného súdu SR z 15. apríla 2020, sp. zn. II. ÚS 399/2019). Žalobca už pred podaním žaloby
v danej veci disponoval právoplatným a pre sporové strany záväzným rozhodnutím súdu určujúcim
mieru jeho spoluzavinenia na dopravnej nehode, t. j. vedel presne vyčísliť výšku nároku, no aj napriek
právoplatným rozhodnutiam určujúcim jeho spoluzavinenie v rozsahu 50 % požadoval od žalovanej 100
% bolestného. Za danej situácie, kedy neúspech žalobcu v konaní nevyplýval zo sudcovskej úvahy súdu,

ale z ignorovania právoplatných súdnych rozhodnutí, ktorými už bola stanovená miera jeho zavinenia,
je podľa názoru súdu nielen nevyhnutné, ale aj plne v súlade s požiadavkou všeobecnej spravodlivosti
a rozumného usporiadania vzťahov, zohľadniť neúspech žalobcu pri rozhodovaní o nároku na náhradutrov konania. Odvolací súd má zato, že uvedeným záverom súdu prvej inštancie nie je čo vytknúť a
preto sú námietky žalobcu v tomto smere nedôvodné.
15. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255

ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. V odvolacom konaní bola plne úspešná žalovaná preto by jej vznikol
nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Civilný sporový poriadok výslovne nerieši situáciu ak strana,
ktorá na základe procesných ustanovení má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne
neprejavila záujem, bola v konaní pasívna a podľa obsahu spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne trovy
nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky použiteľné ustanovenia Civilného sporového

poriadku alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris). Ak si strana náhradu trov konania neuplatní,
ani jej podľa obsahu spisu v konaní žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného
sporovéhoporiadku,zakotvujúcimprocesnúekonómiu,rozhodnúťpriamotak,žesajejnároknanáhradu
trov konania nepriznáva (pozri Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 28. februára 2018
sp. zn. 7 Cdo 14/2018). Vzhľadom na uvedené, keďže z obsahu vyplýva, že žalovanej v odvolacom
konaní trovy nevznikli a žalovaná výslovne uviedla, že si náhradu trov odvolacieho konania neuplatňuje,

rozhodol odvolací súd tak, že žalovaná nemá voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania,
a preto už o výške náhrady trov konania v zmysle § 262 ods. 2 C.s.p. nebude potrebné rozhodnúť súdom
prvej inštancie.
16. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 10
zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov,

§ 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a/ pri riešení ktorej sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c/jepredmetomdovolaciehokonanialenpríslušenstvopohľadávkyavýškapríslušenstva včasezačatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/ (§ 422 ods. 1 C.s.p.).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii (§ 427 ods. 1 prvá veta C.s.p.).

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého inštancie,b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná, má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého inštancie,
c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná, má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
inštancie (§ 429 ods.2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto

ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.).
Dovolacídôvodsavymedzítak,že dovolateľuvedieprávneposúdenieveci,ktorépokladázanesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.).