Uznesenie – Ostatné ,
Zmenené Judgement was issued on Wednesday, January 29, 2026

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 8Co/87/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4224202805
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lenka Konštiaková
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2026:4224202805.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lenky Konštiakovej a členov senátu
JUDr. Vladimíra Novotného a JUDr. Adriany Kálmánovej, PhD., v spore žalobcov: 1/ maloletý A. B.,
nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXXX/XX, XXX XX E., 2/ maloletý F. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C.
D. XXXX/XX, XXX XX E., 3/ G. B. H., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. D. XXXX/XX, XXX XX E., všetci
žalobcovia zastúpení: Advokátska kancelária BÁNOS & KOŠÚTOVÁ s. r. o., IČO: 47 551 372, Hlavná

979/23, Galanta, proti žalovanému: Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s., so sídlom Pribinova 19, 811 09
Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 00 151 700, o zaplatenie pozostalostnej úrazovej renty a
pohrebných nákladov, o späťvzatí žaloby, o odvolaní žalobcov v 1/ až 3/ rade proti uzneseniu Okresného
súdu Komárno č.k. 10C/63/2024-322 zo dňa 14. októbra 2025, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v časti, týkajúcej sa náhrady trov konania, m
e n í tak, že žalobcom 1/, 2/, 3/ n e p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov konania.

Žalovanému n e p r i z n á v a voči žalobcom 1/, 2/, 3/ nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie konanie zastavil a o trovách konania rozhodol tak, že
žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania. Právne svoje rozhodnutie v zastavujúcej časti
odôvodnilpoukazomna§144,§145CSPavčastitrovkonaniapoukazomna§256ods.1,2,§257CSP.

2. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že na Okresnom súde Komárno sa viedlo konanie o
zaplatenie pozostalostnej úrazovej renty a pohrebných nákladov, ktorú si uplatnili žalobcovia v 1/ až 3/
rade voči žalovanému. Žalobcovia v 1/ až 3/ rade, prostredníctvom svojho splnomocneného právneho
zástupcu, podaním doručeným súdu dňa 14.02.2025 oznámili súdu, že žalobu voči žalovanému berú
v časti 343,20 eura titulom pozostalostnej renty späť a žiadajú upraviť petit žaloby tak, že žalovaný je

povinný zaplatiť žalobcovi 1/ a žalobcovi 2/ (každému osobitne) sumu vo výške 206,80 eura vždy odo
15-teho dňa toho ktorého kalendárneho mesiaca počnúc od 28.09.2022. Písomným podaním zo dňa
17.07.2025, ktoré bolo súdu doručené dňa 18.07.2025 žalobcovia v 1/ až 3/ rade zobrali žalobu v celom
rozsahu späť, žiadali konanie zastaviť a priznať im nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu,
nakoľko podľa ich názoru k zastaveniu konania došlo výlučne v dôsledku postupu žalovaného, keďže
žalovaný pristúpil k náhrade škody dobrovoľne, bez potreby meritórneho rozhodnutia súdu.

3. Keďže žalobcovia vzali žalobu v celom rozsahu späť, súd konanie zastavil. Na prípadný nesúhlas
žalovaného so späťvzatím žaloby by súd neprihliadal, keďže k späťvzatiu žaloby došlo skôr, než sa
začalopredbežné prejednanie sporu podľa § 168 CSPalebo pojednávanie. Na základe uvedeného preto
súd prvej inštancie v zmysle vyššie uvedených zákonných ustanovení rozhodol tak, ako je uvedené v
prvom výroku tohto uznesenia.4. Žalovaný, písomným podaním zo dňa 30.07.2025, oznámil súdu, že so späťvzatím žaloby v plnom
rozsahu súhlasí, pretože podľa jeho názoru bola žaloba predčasne podaná, že svoju zákonnú povinnosť
si plnil a zároveň uviedol, že v tomto prípade by súd nemal priznať nárok na náhradu trov konania žiadnej

zo strán sporu.

5. Žalobcovia v 1/ až 3/ rade, prostredníctvom svojho splnomocneného právneho zástupcu, doručili
súdu podanie dňa 23.09.2025, v ktorom uviedli, že odmietajú tvrdenie žalovaného, že podali žalobu
predčasne a že oni sami zavinili vznik tohto súdneho konania a poukázali na ustálenú judikatúru, ako

aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 263/2016 zo dňa 17. augusta 2016. Mali
za to, že svoje nároky si uplatnili riadne a včas, pričom žaloba bola podaná tesne pred uplynutím
dvojročnej premlčacej doby. Tvrdenie žalovaného, že konanie bolo zbytočne vyvolané, bolo preto
nepravdivé. Práve s cieľom vyhnúť sa účinnej námietke premlčania, ktorú by žalovaný mohol vzniesť,
boli žalobcovia oprávnení žalobu podať. Z uvedeného vyplývalo, že žalobcovia boli oprávnení podať
žalobu od okamihu, keď bol ich nárok splatný, a nemožno preto hovoriť o predčasnosti. K tvrdeniu

žalovaného, že keby si žalobcovia svoje nároky najprv uplatnili priamo u neho, konaniu by sa dalo
predísť, žalobcovia uviedli, že takéto tvrdenie je právne irelevantné. Právny poriadok im neukladá
povinnosť uplatňovať si nároky mimosúdne pred podaním žaloby, a už vôbec nemožno absenciu takejto
iniciatívy vykladať v ich neprospech. Navyše, samotný postup žalovaného preukazuje, že ani v prípade
mimosúdnehouplatneniabysažalobcoviaplnenianedomohli.Dôkazombolaskutočnosť,žezdopravnej

nehody im vznikol aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorý si žalobcovia u žalovaného priamo
uplatnili podľa § 15 zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení. Žalovaný však uviedol,
že sa týmto nárokom bude zaoberať až po rozhodnutí civilného súdu. Z uvedeného jednoznačne
vyplývalo, že napriek tvrdeniu žalovaného, že by žalobcom plnil a nenamietal premlčanie, jeho reálny
postup svedčí o opaku. Žalobcovia neboli povinní vystavovať sa takémuto procesnému riziku a boli

oprávnení obrátiť sa priamo na súd, ktorý je garantom ich právnej ochrany. Žalobcovia poukázali aj
na skutočnosť, že až po podaní žaloby začal žalovaný postupne plniť jednotlivé nároky žalobcov. Od
samého začiatku konania pritom namietal údajné spoluzavinenie nebohého. Žalobcovia túto námietku
dôsledne a aktívne popierali a v priebehu konania sa im podarilo preukázať, že žiadne spoluzavinenie na
strane nebohého neexistovalo. Následne žalovaný od tejto námietky ustúpil, čo potvrdzuje, že procesná

aktivita žalobcov bola nielen dôvodná, ale aj nevyhnutná. Späťvzatie žaloby zo strany žalobcov bolo
priamym dôsledkom dobrovoľného plnenia žalovaného po začatí konania a v zmysle § 256 ods. 1 CSP
zakladážalobcomprávonanáhradutrovkonania.Žalobcovianesúhlasilianistvrdenímžalovaného,žev
konaní neboli úspešní. V časti pohrebných nákladov boli žalobcovia úspešní v plnom rozsahu. Žalovaný
totiž pristúpil k úhrade celej žalovanej sumy, hoci tak urobil až v priebehu konania. Nemožno preto tvrdiť,

že žalobcovia v tejto časti úspešní neboli, naopak, ich úspech bol úplný. Pokiaľ išlo o pozostalostnú
rentu pre maloletých žalobcov, treba zdôrazniť, že tento nárok sa určuje špecifickým spôsobom. Pri
rozhodovaní o trovách konania bolo preto potrebné odlišovať základné rozhodnutie od rozhodnutia
sprevádzajúceho. Základným bolo rozhodnutie, že do práva žalobcov bolo zasiahnuté, a že im vznikol
nárok na náhradu, otázka presnej výšky plnenia bola už len sekundárna a nadväzujúca. Žalobcov preto

bolo treba považovať za plne procesné úspešných, keďže uspeli čo do základu nároku, pričom konečné
určenie výšky renty mohlo závisieť výlučne od voľnej úvahy súdu. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené
skutočnosti žalobcovia navrhli, aby súd priznal žalobcom 100 % nárok na náhradu trov konania.

6. Žalovaný vo svojom podaní, ktoré bolo súdu doručené dňa 07.10.2025, zdôraznil, že žalovaný nijakým

protiprávnym konaním nezapríčinil, že žalobcovia boli nútení brániť svoje práva v súdnom konaní. Toto
konanie bolo dobrovoľným rozhodnutím žalobcov a v žiadnom prípade nemožno hovoriť o vynútenom
konaní v dôsledku správania sa žalovaného. Podľa názoru žalovaného žalobcovia neboli nútení hájiť
svoje práva súdnou cestou a poukaz na Nález Ústavného súdu SR sp. zn. I ÚS 263/2016 zo dňa
17.08.2016 považoval za irelevantný. Žalovaný tvrdil, že nebolo pravdou, že žaloba bola podaná tesne

pred uplynutím dvojročnej premlčacej lehoty. A v prípade, ak by to tak aj bolo, nevidel žiaden dôvod na
to, aby znášal dôsledky v podobe platenia náhrady trov právneho zastúpenia len preto, že žalobcovia
nevyužili plynutie dvojročnej premlčacej doby a neuplatnili pred podaním žaloby nároky u žalovaného a
nepreukázali ich výšku. Vo svojom vyjadrení ďalej uviedol, že právny poriadok síce neukladá žalobcom
povinnosť uplatniť si pred podaním žaloby nároky u poisťovateľa, ale na druhej strane umožňuje súdu,

aby pri posudzovaní nároku na náhradu trov konania prihliadol na túto skutočnosť. Žalovaný uviedol,
že keďže nemal vedomosť o konaní žalobcov pred podaním žaloby, nemohol plniť nároky. Poukázal
aj na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 26Co/57/2021 z 29.09.2021 a tiež rozhodnutie
Krajského súdu Trenčín sp. zn. 17Co/5/2023 z 31.01.2023, ktorými odvolacie súdy v obdobnej situáciinepriznali náhradu trov konania žiadnej zo strán sporu. Žalovaný mal za to, že okolnosti prejednávanej
veci odôvodňujú aplikáciu ustanovenia 257 CSP, a preto trval na tom, aby súd nepriznal náhradu trov
konania žiadnej zo strán.

7. Pri posudzovaní nároku na náhradu trov konania v spojení s ustanovením § 256 ods. 1 CSP je
súd povinný skúmať, či niektorá zo strán sporu zavinila, že sa konanie muselo zastaviť. Záver súdu
o tom, že je splnený predpoklad na náhradu trov, nevylučuje, aby súčasne nedospel k záveru, že sú
splnené predpoklady na aplikáciu ustanovenia § 257 CSP (dôvody hodné osobitného zreteľa). Súd za

daných okolností napriek procesnému zavineniu vysloví, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu
trov konania, pretože sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP. (BARICOVÁ, Jana.
§ 256 [Trovy zavinené stranami]. In: B., I., FICOVÁ, Svetlana, BARICOVÁ, Jana, MESIARKINOVÁ,
Soňa, BAJÁNKOVÁ, Jana, TOMAŠOVIČ, Marek a kol. Civilný sporový poriadok. 2. vydanie. Praha: C.
H. Beck, 2022, s. 1038, marg. č. 2.) Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa §
257 vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok: dôvody hodné osobitného zreteľa a výnimočné

okolnosti. Dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti zákon bližšie nešpecifikuje.
Výklad týchto podmienok ponecháva na súdnu prax. To však neznamená, že tým vytvára priestor na
nekontrolovanú voľnú úvahu súdu. V zmysle dnes už ustálenej judikatúry (pozri k tomu napr. uznesenia
NajvyššiehosúduSR,sp.zn.2MCdo17/2009,sp.zn.5Cdo67/2010čisp.zn.3MCdo46/2012)nemožno
§ 257 považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale

ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne
okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania
výnimočne prihliadnuť. Túto normu preto nie je možné interpretovať tak, že je aplikovateľná kedykoľvek
a bez zreteľa na základné zásady rozhodovania o trovách konania. Strane, ktorá mala vo veci úspech,
nemožno nepriznať náhradu trov podľa výnimočného ustanovenia len na základe všeobecného záveru

hodnotiaceho dopad rozhodnutia o určitom druhu nárokov. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže
dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú,
a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo charakterom procesnej situácie. Aj tu však treba
skúmať, či nejde o výnimku z výnimky, či teda na ponechanie účinkov právnej normy nie sú dané dôvody.
Nejde o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému typu konania (k tomu napr.

nálezy Ústavného súdu ČR, III. ÚS 292/07 či I. ÚS 303/12), ale ide o prvok individualizácie, nie ľubovôle
zostranysúdu(pozrinálezÚstavnéhosúduČR,III.ÚS727/2000).Priokolnostiach,ktoréviedlikpodaniu
žaloby napr. v konaní o zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva má význam zistenie o tom,
či žalobca pred podaním žaloby na súde navrhol ostatným spoluvlastníkom zrušenie a vyporiadanie
podielového spoluvlastníctva dohodou, a to spôsobom, ktorý uplatnil v žalobe na začatie konania a

dosiaholplnýúspechvoveci.Pokiaľideopostojstránvkonaní,tusúdprihliadanajmänato,akosistrany
plnili svoje procesné povinnosti; súd by mal napr. prihliadať na to, či strana uviedla skutočnosti a dôkazy
už pri prvom úkone, ktorý jej patril, s výnimkou tých, ktoré uplatniť nemohla. Keďže je akcentované
nazeranie na použitie § 257 z pohľadu úspešnej strany, slúži toto ustanovenie na riešenie situácie, v
ktorej je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne bránil svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom

chránené záujmy dostal náhradu trov, ktoré pri tejto činnosti účelne vynaložil. Toto ustanovenie má
slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda, inými slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany
sporu, pokiaľ ide o vedenie súdneho konania a jeho výsledok. (BARICOVÁ, Jana. § 257 [Dôvody hodné
osobitného zreteľa]. In: ŠTEVČEK, Marek, FICOVÁ, Svetlana, BARICOVÁ, Jana, MESIARKINOVÁ,
Soňa, BAJÁNKOVÁ, Jana, TOMAŠOVIČ, Marek a kol. Civilný sporový poriadok. 2. vydanie. Praha: C.

H. Beck, 2022, s. 1044-1045, marg. č. 1.)

8. Plnenie žalovaného po podaní žaloby by na prvý pohľad evokovalo jeho zavinenie na zastavení
konania, avšak súd prvej inštancie sa stotožnil s jeho argumentáciou, že začatie tohto konania
nezapríčinil, keďže žalobcovia mohli, a podľa názoru súdu aj mali, svoje nároky uplatniť najskôr u

žalovaného. Súd sa stotožnil aj s tým, že o výške škody v prípade nákladov na výživu sa žalobcovia
mohli dozvedieť až dňom doručenia rozhodnutia Sociálnej poisťovne o výške sirotských dôchodkov.
Žalovaný predložil súdu list z 11.10.2022, ktorý zaslal z vlastnej iniciatívy žalobcom a vyzval ich na
predloženie dokladov potrebných k vyplateniu príspevku na pohreb spolu s tlačivom pre nahlásenie
škodovejudalosti.Ajnazákladetohtomaližalobcoviadostatokčasunauplatnenieapreukázaniesvojich

nárokov priamo u žalovaného. Nemožno hovoriť o vynútenom konaní žalobcov v dôsledku správania sa
žalovaného tak, ako to prezentujú žalobcovia, pretože žalovaný nemal pred podaním žaloby vedomosť
o ich nárokoch, ktoré preto nemohol ani plniť. Súd ďalej poukázal na záver Krajského súdu v Trnave sp.
zn. 26Co/57/2021 z 29.09.2021, kde v obdobnom spore žalobca podal žalobu pred doručením výzvyna zaplatenie žalovanému, ktorým postupom znemožnil žalovanému dobrovoľné plnenie. Vzhľadom k
takémuto postupu žalobcu bolo relevantné, že žalovaný pred podaním žaloby nemal vedomosť o nároku
žalobcu na sťaženie spoločenského uplatnenia, a preto nemal dôvod žalobcovi plniť. Z rozhodnutia

Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 17Co/5/2023 z 31.01.2023 vyplývalo, že uplatnený nárok žalobcu na
zaplatenienáhradyškodytitulombolestného,sťaženiaspoločenskéhouplatneniaanákladovsúvisiacich
s vypracovaním znaleckého posudku nebol mimosúdne u žalovaného uplatnený a o existencii týchto
nárokovsažalovanýdozvedelažzpodanejžaloby.Tietoskutočnostitvrdilžalovanýodpočiatkusúdneho
konania, rovnako tak, ako žalovaný v tomto konaní, pričom ani žalobca v samotnej žalobe neuvádzal, že

by vyzýval žalovaného na zaplatenie týchto nárokov pre podaním žaloby. Na základe vyššie uvedeného
bolo podľa názoru súdu dôvodné, aby po dôkladnom zvážení a vyhodnotení vyjadrení sporových strán
k náhrade trov konania, zmiernil dopady začatého konania na žalovaného a aplikoval vo veci ust. § 257
CSP.

9. Proti tomuto uzneseniu v časti, týkajúcej sa náhrady trov konania, podali v zákonnej lehote

odvolanie žalobcovia v 1/, 2/ a 3/ rade, dôvodiac § 365 ods. 1 písm. b), f), h) CSP. Mali za to, že
si podanou žalobou riadne a v súlade s § 420 a nasl. Občianskeho zákonníka uplatnili nárok na
náhradu škody, a to jednak vo forme náhrady pohrebných nákladov vo výške 1.614,64 eura, ako aj vo
forme pozostalostnej renty, konkrétne výživy pre nezaopatrené deti zosnulej osoby v súlade s § 448
Občianskeho zákonníka. Žaloba bola odôvodnená tým, že dňa 28.09.2022 došlo k dopravnej nehode, pri

ktorej nebohý E. B. utrpel viacpočetné závažné zranenia, ktorým na mieste dopravnej nehody podľahol.
Žalobcovia v konaní riadne preukázali, že škoda vznikla v dôsledku prevádzky vozidla NR-SAMBA,
ktoré bolo poistené u žalovaného na základe poistnej zmluvy č. 8020136185/1, uzavretej v rámci
povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.
Na tomto základe bola daná objektívna zodpovednosť prevádzkovateľa vozidla, ako aj zodpovednosť

poisťovateľa.Vpredmetnejvecitakbolisplnenévšetkyzákonnépredpokladyzodpovednostipodľa§427
Občianskeho zákonníka, a to existencia udalosti vyvolanej osobitnou povahou prevádzky dopravného
prostriedku, vznik škody a príčinná súvislosť medzi týmito skutočnosťami. Poškodený má v prípade
priameho nároku povinnosť uniesť dôkazné bremeno o tom, že za škodu zodpovedá konkrétny škodca
poistený u žalovaného poisťovateľa, a zároveň musí preukázať výšku škody. Na základe uvedených

skutočností a s prihliadnutím na dôkazy predložené v konaní žalovaná poisťovňa pristúpila k dobrovoľnej
úhrade bez potreby meritórneho rozhodnutia vo veci. Žalovaný namietal pritom, že žalobcovia zavinili
vznik súdneho sporu tým, že podali žalobu bez predchádzajúceho mimosúdneho uplatnenia nároku.
Tentoargumentprevzalajsúdprvejinštancie.Žalobcoviavšakzdôraznili,žespôsob,akýmsipoškodená
uplatní nárok na náhradu škody, či mimosúdnym rokovaním alebo priamym podaním žaloby – je

výkonom základného práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Právo podať žalobu o náhradu škody nemožno podmieňovať predchádzajúcim mimosúdnym konaním.
Ak by akceptovali výklad o predčasnosti žaloby, mohlo by dôjsť k absurdnej situácií, že poisťovňa by
prieťahmi zmarila možnosť žalobcov uplatniť svoje právo v rámci premlčacej lehoty. Hoci žalovaný tvrdil,
že by námietku premlčania neuplatnil, neexistuje právna záruka, že by tak naozaj neurobil. Žalobcovia

preto konali obozretne a podali žalobu v rámci premlčacej lehoty. Rozhodovanie o trovách konania
ovláda zásada úspechu vo veci doplnená o zásadu procesnej zodpovednosti za zavinenie. Podľa
ustálenej judikatúry nárok na náhradu škody vzniká okamihom, keď vznikla škoda, a stáva sa splatným
nasledujúci deň po jej vzniku. Actia nata, teda právo obrátiť sa na súd, vzniká už dňom splatnosti
pohľadávky, bez povinnosti predtým uplatňovať tento nárok u škodcu. Z uvedeného jasne vyplývalo,

že žalobcovia boli oprávnení podať žalobu od okamihu, keď bol ich nárok splatný, a nemožno preto
hovoriť o predčasnosti. K tvrdeniu žalovaného, že keby si žalobcovia svoje nároky najprv uplatnili priamo
u nej, konaniu by sa dalo predísť, žalobcovia uviedli, že takéto tvrdenie je právne irelevantné. Právny
poriadok im neukladá povinnosť uplatňovať si nároky mimosúdne pred podaním žaloby, a už vôbec
nemožno absenciu takejto iniciatívy vykladať v ich neprospech. Judikatúra Ústavného súdu SR ustálila,

že predžalobná výzva nie je podmienkou podania žaloby, a jej absencia nemôže byť dôvodom na
odopretie procesných práv úspešnému účastníkovi konania. Rovnako tak Ústavný súd zdôraznil, že
rozhodovanie o trovách konania musí rešpektovať zásadu úspechu v konaní a že nepriznanie trov
konania musí byť výnimkou, nie pravidlom. Ustanovenie § 257 CSP nemožno chápať ako ustanovenie
umožňujúce svojvoľnú aplikáciu, ale ako normu, ktorá ukladá súdu povinnosť skúmať, či v prejednávanej

veci neexistujú osobitné okolnosti hodné zreteľa, na ktoré treba výnimočne prihliadať. Toto ustanovenie
preto nemožno aplikovať kedykoľvek a bez ohľadu na základné zásady rozhodovania o trovách konania.
Dôvody hodné osobitného zreteľa môžu vzniknúť len vo vzťahu k určitým druhom konania alebo k určitej
procesnejsituácii,kdesatakétodôvodytypickyvyskytujú.Ajvtakomprípadejevšakpotrebnéskúmať,činejde o výnimku z výnimky, teda, či nie sú dané okolnosti, ktoré vyžadujú zachovanie účinkov základnej
právnej normy. Nejde teda o automatické pravidlo, ktoré by sa uplatňovalo vo vzťahu k určitému
typu konania, ale o prvok individualizácie, nie ľubovôle zo strany súdu. Toto ustanovenie má slúžiť

na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda, inými slovami, na dosiahnutie spravodlivosti pre strany
sporu, pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalobcovia
konštatovali, že v danom prípade žalovaný svojimi úkonmi zavinil zastavenie konania a žalobcovia,
s prihliadnutím na okolnosti a priebeh konania, nepovažovali za preukázané žiadne osobitné okolnosti
hodné zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočný postup súdu smerujúci k nepriznaniu alebo kráteniu

náhrady trov konania. Zásada úspechu v konaní vyjadruje základnú spravodlivosť. Ten, kto bol v spore
úspešný, nemá znášať náklady, ktoré vynaložil len preto, aby sa domohol svojho práva. Odmietnutie
náhrady trov konania úspešnému účastníkovi predstavuje výnimočný zásah, ktorý musí byť odôvodnený
osobitnými okolnosťami prípadu. V predmetnej veci však súd nepriznal žalobcom trovy výlučne preto, že
si svoje nároky neuplatnili mimosúdne. Takýto záver nie je dôvodom hodným osobitného zreteľa, pretože
žalobcovia len využili svoje ústavou zaručené právo obrátiť sa na súd. Nemožno im vyčítať, že nevolili

mimosúdnu cestu, keď zákon im takú povinnosť neukladá. Vzhľadom na uvedené navrhli, aby odvolací
súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, eventuálne, aby
sámrozhodoltak,žerozhodnutievnapadnutejčastizmeníapriznážalobcomplnúnáhradutrovkonania.

10. K odvolaniu žalobcov v 1/ až 3/ rade zaslal písomné vyjadrenie žalovaný, poukazujúc na jeho

vyjadrenie zo dňa 02.10.2025, v ktorom zhrnul všetko podstatné. Vôbec žalobcom neupieral právo
rozhodnúť sa, či nárok na náhradu škody budú uplatňovať priamo od škodcu alebo od poisťovateľa.
Netvrdil ani, že vo všeobecnosti je právo podať žalobu o náhradu škody možné podmieňovať
predchádzajúcim mimosúdnym konaním. Žalobcovia však zjavne uvažujú vo všeobecnej rovine a vôbec
neberú do úvahy, že ide o priame uplatnenie nároku voči poisťovateľovi, ktorý o tomto nároku nemal

až do momentu oboznámenia sa so žalobou, vedomosť. Poškodený je pritom povinný uplatnený nárok
preukázať a to vyplýva priamo zo zákona. Žalovaný teda žiadnym protiprávnym konaním nezapríčinil,
že žalobcovia boli nútení brániť svoje práva v súdnom konaní – podanie žaloby bez toho, aby si
žalobcovia uplatnili svoje nároky u žalovanej, bolo dobrovoľným rozhodnutím žalobcov a v žiadnom
prípade nemožno hovoriť o vynútenom konaní v dôsledku správania sa žalovaného. Žalobcovia neboli

nútení hájiť svoje práva súdnou cestou. Predložil aj list zo dňa 11.10.2022 zaslaný žalobcom z iniciatívy
žalovaného, ktorým ich vyzývali na predloženie dokladov potrebných k vyplateniu príspevku na pohreb.
Zároveň im zaslali tlačivo Hlásenie škodovej udalosti pre poškodeného. Žalobcovia mali dostatok času
na uplatnenie a preukázanie svojich nárokov priamo u žalovaného, avšak nespravili to. Poukaz na
hypotetickú absurdnú situáciu, kedy by poisťovňa mohla prieťahmi zmariť možnosť žalobcov uplatniť

si svoje právo v rámci premlčacej lehoty, považoval za nenáležitý. Žalobcovia si nároky u poisťovateľa
v tomto konkrétnom konaní neuplatnili a tak nemožno hovoriť o žiadnych prieťahoch zo strany poisťovne.
Predpokladal, že ak by si žalobcovia nárok riadne pred podaním žaloby uplatnili a aj preukázali
apoisťovňabynapriektomuneplnila,alekplneniubypristúpilaažpopodanížaloby,súdbytrovykonania
žalobcom priznal. Aplikáciou § 257 CSP súd zohľadnil okolnosti tejto konkrétnej veci. Nebolo pravdou,

že žaloba bola podaná tesne pred uplynutím dvojročnej premlčacej lehoty. I keby tomu tak bolo, nevidel
žiaden dôvod, aby žalovaný znášal dôsledky v podobe platenia náhrady trov právneho zastúpenia len
preto, že žalobcovia nevyužili plynutie dvojročnej premlčacej lehoty a neuplatnili pred podaním žaloby
nároky u žalovaného a nepreukázali ich výšku. Tu nejde o situáciu, kedy sú strany sporu v zmluvnom
vzťahu a priamo zo zmluvy by vyplývala povinnosť dlžníka zaplatiť v určitej lehote veriteľovi pohľadávku

a veriteľ by sa mohol v prípade nesplnenia povinnosti dlžníka obrátiť na súd aj bez toho, aby ho
dopredu na splnenie povinnosti vyzýval, nakoľko dlžník by mal o svojom dlhu vedomosť. Žalovaný nemal
o nárokoch žalobcov a ich výške vedomosť, napokon ani samotní žalobcovia nemali po podaní žaloby
ešte vedomosť o výške nákladov na výživu, nakoľko im nebol známy sirotský dôchodok. O výške škody
v prípade nákladov na výživu sa poškodený mohli dozvedieť až dňom doručenia rozhodnutia Sociálnej

poisťovne o výške sirotských dôchodkov. Posudzovanie premlčania však nebolo podstatné z hľadiska
nároku na náhradu trov konania, lebo ako už uviedol, žalobcovia mali možnosť si nároky uplatniť
u žalovaného riadne a včas. Ak by súdy na toto neprihliadali, dochádzalo by zbytočne k navyšovaniu
poistného plnenia o trovy právneho zastúpenia aj v prípadoch, keď nároky vôbec čo do základu a výšky
nie sú sporné. Možno očakávať, že by si následne poškodení uplatňovali náhradu škody častejšie na

súdochbeztoho,abysinárokyuplatnilivopredupoisťovateľa.Stvrdením,žebysúdmalzohľadniťpodiel
strán na vzniku sporu súhlasil. Žalovaný sa na vzniku súdneho sporu žiadnym spôsobom nepodieľal
a vôbec k nemu nemuselo dôjsť. Poukázal taktiež na nereálnu sumu nákladov na výživu a odkázal narozhodovaciu činnosť, ktorú v konaní predložil. Navrhol odvolaciemu súdu, aby uznesenie súdu prvej
inštancie v napadnutom druhom výroku o náhrade trov konania potvrdil.

11. Ďalšie písomné vyjadrenie podané nebolo.

12. Krajský súd v Nitre, ako odvolací súd (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou,
v ktorej neprospech bolo rozhodnuté v napadnutej časti, v zákonom stanovenej lehote na podanie
odvolania (§ 359 CSP, 362 ods. 1 CSP) a zistení, že spĺňa náležitosti (§ 363 CSP), viazaný rozsahom

odvolania a odvolacími dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP) a viazaný skutkovým stavom tak,
ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), prejednal odvolanie žalobcov v 1/, 2/ a 3/ rade bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že
rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej časti, týkajúcej sa nároku na náhradu trov konania, je
potrebnépodľa§388CSPzmeniťtak,akojeuvedenévovýrokutohtouznesenia,nakoľkonebolisplnené
podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. Mal pritom za to, že znenie výroku „žiadna zo strán

nemá nárok na náhradu trov konania“ nemá oporu v § 257 CSP a v prípade aplikácie § 257 CSP na
rozhodnutie o náhrade trov konania, správne má výrok znieť tak, že žalobcom 1/, 2/, 3/ súd nepriznáva
voči žalovanému nárok na náhradu trov konania.

13. Vychádzal pritom z toho, že predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na odvolaciu

argumentáciu žalobcov v 1/, 2/ a 3/ a odôvodnenie preskúmavaného rozhodnutia bolo posúdiť, či súd
prvej inštancie rozhodol vecne správne, keď žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania,
dôvodiac dôvodmi hodnými osobitného zreteľa na strane žalovaného podľa § 257 CSP, majúc pritom
za to, že žalovaný začatie tohto konania nezapríčinil, keďže žalobcovia mohli, a podľa názoru súdu
aj mali, svoje nároky uplatniť najskôr u žalovaného. Žalovaný pritom predložil súdu list z 11.10.2022,

ktorý zaslal z vlastnej iniciatívy žalobcom a vyzval ich na predloženie dokladov potrebných k vyplateniu
príspevku na pohreb spolu s tlačivom pre nahlásenie škodovej udalosti. Aj na základe tohto súd prvej
inštancie ustálil, že žalobcovia mali dostatok času na uplatnenie a preukázanie svojich nárokov priamo
u žalovaného. Nemožno hovoriť o vynútenom konaní žalobcov v dôsledku správania sa žalovaného tak,
ako to prezentovali žalobcovia, pretože žalovaný nemal pred podaním žaloby vedomosť o ich nárokoch.

14. Odvolací súd mal v prvom rade za preukázané, že žalobcovia v 1/, 2/ a 3/ rade sa žalobou,
podanou dňa 28.09.2024, domáhali náhrady škody za pohrebné náklady vo výške 1.614,64 eura zaplatiť
žalobkyni v 3. rade, pozostalostnú úrazovú rentu vo výške po 550,- eur pre každého zo žalobcov v 1.
a 2. rade. Následne podaním zo dňa 07.02.2025, doručeným súdu dňa 14.02.2025, žalobcovia zobrali

časť žaloby vo výške 1.291,71 eura titulom pohrebných nákladov späť, dôvodiac čiastočnou úhradou
zo strany žalovaného a tiež v sume 343,20 eura titulom pozostalostnej renty, nakoľko o túto sumu
bol zvýšený sirotský dôchodok žalobcov v 1. a 2. rade, a žiadali upraviť petit žaloby tak, že žalovaný
je povinný zaplatiť žalobcom v 1. a 2. rade (každému osobitne) sumu vo výške 206,80 eura. Ďalším
písomným podaním zo dňa 17.07.2025, doručeným súdu dňa 18.07.2025, žalobcovia v 1., 2. a 3.

rade zobrali žalobu v celom rozsahu späť a žiadali konanie zastaviť. Rovnako tak žalovaný vyjadril
so späťvzatím žaloby súhlas. Sporom medzi stranami zostal nárok na náhradu trov konania, o ktorom
súd prvej inštancie rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania, dôvodiac
aplikáciou § 257 CSP. Proti tomuto výroku podali v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia v 1., 2. a 3.
rade, nesúhlasiac s aplikáciou § 257 CSP na daný skutkový stav.

15. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov
konania protistrane.

Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného

zreteľa.

16. Náhrada trov konania je vo všeobecnosti ovládaná zásadou úspechu vo veci, ktorá je však doplnená
zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie. Zásada úspechu vo veci je upravená v § 255 CSP
a úspech vo veci súd vždy skúma čo do právneho základu veci a čo do výšky priznaného nároku. Zásada

procesnej zodpovednosti za zavinenie je upravená v § 256 CSP a znamená, že trovy je povinná nahradiť
tá zo strán, ktorá zavinila, že vznikli. Záver súdu o tom, že je splnený predpoklad na náhradu trov však
nevylučuje, aby súčasne súd dospel k záveru, že sú splnené predpoklady na aplikáciu ustanovenia §
257 CSP, t.j. dôvody hodné osobitného zreteľa. Súd za takýchto okolností potom napriek neúspechuvo veci, resp. procesnému zavineniu vysloví, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania,
pretože sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 257 CSP.

17. V prejednávanej veci súd prvej inštancie pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania
s poukazom na okolnosti prípadu, t.j. zastavenie konania z dôvodu späťvzatia žaloby žalobcami v 1/, 2/
a 3/ rade, správne aplikoval ustanovenie § 256 ods. 1 CSP, skúmajúc, ktorá strana procesne zavinila
zastavenie konania a dospel k záveru, že plnenie žalovaného po podaní žaloby by na prvý pohľad
evokovalo jeho zavinenie na zastavení konania, avšak následne zohľadnil tú skutočnosť, že žalobcovia

mohli, a podľa názoru súdu aj mali, svoje nároky uplatniť najskôr u žalovaného. Súd prvej inštancie
sa stotožnil aj s tým, že o výške škody v prípade nákladov na výživu sa žalobcovia mohli dozvedieť
až dňom doručenia rozhodnutia Sociálnej poisťovne o výške sirotských dôchodkov. Žalovaný predložil
súdu list z 11.10.2022, ktorý zaslal z vlastnej iniciatívy žalobcom a vyzval ich na predloženie dokladov
potrebných k vyplateniu príspevku na pohreb spolu s tlačivom pre nahlásenie škodovej udalosti. Aj
na základe toho mali žalobcovia dostatok času na uplatnenie a preukázanie svojich nárokov priamo

u žalovaného. Nebolo možné hovoriť o vynútenom konaní žalobcov v dôsledku správania žalovaného
tak, ako to prezentovali žalobcovia, pretože žalovaný nemal pred podaním žaloby vedomosť o ich
nárokoch, ktoré preto nemohol ani plniť. Preto súd prvej inštancie po dôkladnom zvážení a vyhodnotení
vyjadrení sporových strán k náhrade trov konania, zmiernil dopady začatého konania na žalovaného
a aplikoval vo veci § 257 CSP. S aplikáciou § 257 CSP nesúhlasili žalobcovia, preto podali odvolanie

a namietali, že spôsob, akým si poškodená uplatní nárok na náhradu škody – či mimosúdnym rokovaním
alebo priamo podaním žaloby – je výkonom základného práva na súdnu ochranu. Mali tiež za to, že boli
v konaní úspešní, a preto nemajú znášať náklady, ktoré vynaložili len preto, aby sa domohli svojho práva.

18. Podľa ustanovenia § 257 CSP súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody

hodné osobitného zreteľa. Znamená to, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu na náhradu
trov konania, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojím zavinením, aby tieto
trovy nahradila protistrane. Použitie tohto ustanovenia negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak
mala právo na náhradu trov konania. Z tohto dôvodu musí aplikácia daného ustanovenia zodpovedať
osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter. Na účely moderácie

nie je rozhodujúce, na základe akej zásady boli trovy uložené a ktorá strana ich má nahradiť, teda
moderovať možno aj trovy zastaveného konania. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo
vzťahu k určitým druhom konania alebo charakterom procesnej situácie. Ustanovenie § 257 CSP nie je
možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale
ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne

okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy
konania výnimočne prihliadnuť.

19. Dôvody uvádzané žalovaným a prijaté súdom prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí, aj podľa
názoru odvolacieho súdu sú dôvodmi hodnými osobitného zreteľa, ktoré odôvodňujú odklon od zásady

procesnej zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP) pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov
konania. Niet sporu o tom, že žalobcovia v 1/, 2/ a 3/ rade si uplatnili v súdnom konaní nárok právom
aprobovaný, avšak tým, že si v mimosúdnom konaní tento nárok neuplatnili aj priamo u žalovaného
anedalimumožnosťdobrovoľnéhosplnenia,ajpodľanázoruodvolaciehosúdubolopotrebnévzhliadnuť
dôvodyosobitnéhozreteľavdanomskutkovomstave.Samozrejme,takétokonaniežalobcovjezákonom

dovolené, avšak v prípade dobrovoľného plnenia zo strany žalovaného a domáhania sa aplikácie § 257
CSP, všeobecné súdy musia posudzovať aj tieto okolnosti prípadu a zvážiť, či je vhodné, aby žalovaný
niesol následok aj v podobe trov konania. Uvedené nepredstavuje zásah do procesných práv žalobcov,
pretože ustanovenie § 257 CSP má práve slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda dosiahnutie
spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie konania a jeho výsledok. Pokiaľ v prejednávanej

veci žalovaný od začiatku žiadal o preukázanie žalovaných nárokov a hneď po ich preukázaní ich aj
dobrovoľne uhradil, nemožno ho sankcionovať aj tým, že by bol povinný nahradiť aj trovy konania.
Práve takéto rozhodnutie o trovách konania by bolo vo vzťahu k žalovanému nespravodlivé. Skutočnosti
uvádzané žalobcami, ktorí sa bránili tým, že bolo ich vecou, akým spôsobom si uplatnia nároky voči
žalovanému, sú síce pravdivé, avšak netýkajú sa možnosti aplikácie § 257 CSP, ktorej sa domáhal

žalovaný a aj ju riadne odôvodnil. Nebolo pritom sporu o tom, že procesným postupom, ktorý zvolili
žalobcovia, znemožnili žalovanému dobrovoľne plniť pred podaním žaloby, a preto akékoľvek námietky
žalobcov o tom, že žalovaný prieťahmi by zmaril možnosť žalobcov uplatniť svoje právo v rámci
premlčacej lehoty, sú irelevantné. Nespornou skutočnosťou v danom prípade zostalo to, že žalovanýo nárokoch žalobcov pred podaním žaloby vedomosť nemal, a teda vlastným konaním (či nekonaním)
nezadal príčinu na začatie sporu, v dôsledku čoho súd prvej inštancie správne neaplikoval nález
Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 263/2016 zo 17.08.2016. Naviac, pozornosti odvolacieho súdu neušlo,

že predmetné rozhodnutie sa vo svojich dôvodoch nezaoberalo možnosťou aplikácie § 150 OSP (v
súčasnosti § 257 CSP), ale riešilo len procesnú zodpovednosť za zastavenie konania a taktiež v právnej
vete uviedlo, že „zásadne“ ponesie sankciu v podobe povinnosti nahradiť trovy konania, čím sa podľa
názoru odvolacieho súdu otvoril priestor na zváženie dôvodov hodných osobitného zreteľa a aplikovanie
princípu spravodlivosti, čo bolo správne premietnuté aj v preskúmavanom rozhodnutí.

20. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd námietky žalobcov v 1/, 2/ a 3/ rade voči rozhodnutiu
súdu prvej inštancie v časti nároku na náhradu trov konania vyhodnotil za nedôvodné a mal za to, že
súd prvej inštancie správne vzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa na strane žalovaného. Žalovaný
síce zavinil zastavenie konania plnením po podaní žaloby, preto by žalobcom patril nárok na plnú
náhradu trov konania podľa zásady procesnej zodpovednosti za zavinenie, avšak vzhliadnuc v danej

veci dôvody hodné osobitného zreteľa na strane žalovaného s poukazom na aplikáciu § 257 CSP, súd
prvej inštancie správne mal rozhodnúť tak, že žalobcom v 1/, 2/ a 3/ rade nárok na náhradu trov konania
voči žalovanému nepriznáva. Uvedené vychádza z toho, že výrok, že „žiadna zo strán nemá nárok na
náhradu trov konania“ nemá v § 257 CSP oporu, ale je potrebné rozhodnúť o tom, že strane, ktorej by
nárok na náhradu trov konania patril, sa neprizná.

21. Preto odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie v napadnutom II. výroku, týkajúcom sa nároku na
náhradu trov konania, s použitím § 388 CSP zmenil tak, že žalobcom 1/, 2/, 3/ nepriznal voči žalovanému
nárok na náhradu trov konania.

22. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol s poukazom na § 262 ods. 1 CSP
v spojení s § 396 CSP tak, že podľa § 255 ods. 1 CSP v odvolacom konaní nepriznal úspešnému
žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešným žalobcom v 1/, 2/ a 3/ rade.
Vychádzal pritom z toho, že Najvyšší súd SR na zasadnutí 9. októbra 2018 schválil na uverejnenie
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky uznesenie z 28. augusta

2018 sp. zn. 7Cdo/14/2018 s právnou vetou v znení: „Ak podľa obsahu spisu strane v konaní žiadne
trovy nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov Civilného správneho poriadku, zakotvujúcim
procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak, že sa jej náhrada trov konania nepriznáva.“. Z obsahu
vyjadrenia žalovaného pritom vyplývalo, že nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepožadoval,
ako ani z obsahu spisu nevyplývalo, že by žalovanému trovy odvolacieho konania vznikli, preto odvolací

súd dospel k záveru, že žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcom v 1/, 2/
a3/radenepriznal.Malpritomzato,žekzmenevýrokudošlolenvdôsledkunesprávnejformuláciepetitu
zo strany súdu, pričom žiaden z odvolacích argumentov žalobcov v 1/, 2/ a 3/ rade nebol vzhliadnutý za
dôvodný, preto im nebol priznaný ani žiadny úspech vo veci.

23. Senát odvolacieho súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu možno podať dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419, § 420, § 421

CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na
súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,
v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).