Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, November 28, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Cob/144/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123253530
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Igor Ragan

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:6123253530.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvKošiciachvsenátezloženomzpredsedusenátuJUDr.IgoraRaganaačlenovsenátuJUDr.

Natálie Štrkolcovej a JUDr. Ondreja Hvišča, PhD., v spore žalobcu: DeMar Group s. r. o., Hviezdoslavova
45, 029 01 Námestovo, IČO: 52 467 597, právne zastúpeného: Mgr. Martinom Adamčíkom, advokátom,
Čulenova 5, 811 09 Bratislava – mestská časť Staré Mesto, IČO: 52 496 872, proti žalovanému:
Global Web Group s.r.o., Požiarnická 3965/13, 080 01 Prešov, IČO: 48 004 065, právne zastúpeného:
PUCHALLA, SLÁVIK & partners s.r.o., Thurzova 7, 040 01 Košice – mestská časť Staré Mesto, IČO: 36
860 930, o zaplatenie 2.691,30 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu
Prešov z 21. februára 2024, č. k.: 40Cb/20/2023 – 269 v znení opravného uznesenia zo 4. septembra

2025, č. k.: 40Cb/20/2023 – 360 a dopĺňacieho rozsudku zo 17. septembra 2025, č. k.: 40Cb/20/2023
– 365, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok Okresného súdu Prešov z 21. februára 2024, č. k.: 40Cb/20/2023 – 269 v znení
opravného uznesenia zo 4. septembra 2025, č. k.: 40Cb/20/2023 – 360 a dopĺňacieho rozsudku zo 17.
septembra 2025, č. k.: 40Cb/20/2023 – 365 vo výrokoch II., III. a IV.

II. Odmieta odvolanie žalobcu proti výroku I. rozsudku súdu prvej inštancie.

III. Priznáva žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie I. výrokom rozsudku z 21.2.2024 v znení opravného uznesenia zo 4.9.2025 uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 432,- eur s úrokom z omeškania 14 % ročne zo sumy 72,- eur
od 7.6.2022 do zaplatenia, zo sumy 360,- eur od 15.6.2022 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov
80,- eur, II. výrokom žalobu v prevyšujúcej časti zamietol, III. výrokom uložil žalobcovi povinnosť nahradiť
žalovanému trovy konania v rozsahu 67,90 %. Dopĺňacím rozsudkom zo 17.9.2025 žalobcovi nárok na
náhradu separátnych trov konania podľa § 256 ods. 2 C.s.p. nepriznal (výrok IV.).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť žalobcovi
2.691,30 eur so 14 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.576,80 eur od 2.6.2022 do zaplatenia, zo
sumy 72,- eur od 7.6.2022 do zaplatenia, zo sumy 360,- eur od 15.6.2022 do zaplatenia, zo sumy 216,-
eur od 29.6.2022 do zaplatenia, zo sumy 466,50 eur od 5.7.2022 do zaplatenia a nákladov spojených
s uplatnením pohľadávky 200,- eur.

3. Súd prvej inštancie uviedol, že je nesporné, že strany uzatvorili dňa 10.2.2022 Zmluvu o
sprostredkovaní a spolupráci, na základe ktorej sa žalobca ako sprostredkovateľ zaviazal vyvíjať činnosť
smerujúcu k tomu, aby mal žalovaný príležitosť uzatvoriť zmluvu so záujemcami, na základe ktorej bude
záujemca vykonávať činnosť v prospech žalovaného a žalovaný sa zaviazal žalobcovi zaplatiť odplatu.Podľa článku 3.6 zmluvy sa zmluvné strany dohodli, že „v prípade ak vyšší odberateľ partnera, t. j.
zahraničný klient, sa z rôznych dôvodov stane insolventným a partner to sprostredkovateľovi náležite
preukáže, napríklad výpisom z bankového účtu partnera, tak si sprostredkovateľ nebude nárokovať

vopred dohodnutú odmenu od partnera a to v adekvátnej výške za dané neuhradené obdobie, teda do
výšky hodnoty faktúr, ktoré zodpovedajú obdobiu, za ktoré nemá uhradené faktúry aj samotný partner.
V prípade, ak by vyšší odberateľ partnera doplatil časť alebo celú čiastku z neuhradených záväzkov
voči partnerovi, vzniká sprostredkovateľovi opätovný nárok na doplatenie adekvátnej časti jeho odmeny
za obdobie, ktoré bolo partnerovi uhradené.“ Sporným nebolo ani to, že žalobca sprostredkoval pre

žalovaného uzavretie nasledovných rámcových zmlúv:
· č. GWG-ZM/S-EO-01/04/22-3 zo dňa 1.4.2022 s A. B.,
· č. GWG-ZM/S-EO-11/02/22-2 zo dňa 11.2.2022 s A. C.,
· č. GWG-ZM/S-EO-01/04/22-4 zo dňa 1.4.2022 s A. D.,
· č. GWG-ZM/S-EO-19/04/22-1 zo dňa 19.4.2022 s A. E.,
· č. GWG-ZM/S-EO-01/04/22-1 zo dňa 1.4.2022 s F. G.,

· č. GWG-ZM/S-EO-16/02/22-2 zo dňa 16.2.2022 s H. I. A.,
· č. GWG-ZM/S-EO-16/02/22-1 zo dňa 16.2.2022 s H. I. st.,
· č. GWG-ZM/S-EO-11/02/22-1 zo dňa 11.2.2022 so J. J..
Žalobca v zmysle článku III. zmluvy vystavil žalovanému nasledovné faktúry:
· č. 20220025 za sprostredkovateľské služby za obdobie od 25.4.2022 do 7.5.2022,

· č. 20220026 za sprostredkovateľské služby za obdobie od 9.5.2022 do 14.5.2022,
· č. 20220028 za sprostredkovateľské služby za obdobie od 9.5.2022 do 19.5.2022,
· č. 20220032 za sprostredkovateľské služby za obdobie od 30.5.2022 do 11.6.2022,
· č. 20220033 za sprostredkovateľské služby za obdobie od 30.5.2022 do 9.6.2022,
v celkovej výške 2.691,30 eur. Žalovaný napriek predchádzajúcim výzvam do dnešného dňa dlžnú sumu

neuhradil.
Žalovaný vystavil spoločnosti ML Real Industrie Service UG ako zahraničnému partnerovi za vykonané
práce nasledovné faktúry:
· č. 2212200013 za obdobie od 9.5.2022 do 21.5.2022
· č. 2212200014 za obdobie od 23.5.2022 do 4.6.2022

· č. 2212200015 za obdobie od 25.4.2022 do 7.5.2022
· č. 2212200016 za obdobie od 6.6.2022 do 9.6.2022
Dňa 23.6.2022 boli na účet žalovaného pripísané finančné prostriedky vo výške 19.000,- eur a dňa
1.7.2022 finančné prostriedky vo výške 1.946,- eur, obe od zahraničného partnera ML Real Industrie
Service UG za faktúru číslo 2212200013.

4. Za sporný súd prvej inštancie považoval vznik nároku na odmenu za sprostredkovateľské služby s
poukazom na čl. 3.6 zmluvy v dôsledku toho, že zahraničný partner neplnil žalovanému.

5. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 1 ods. 1, § 261 ods. 1, § 266 ods. 1, 2, 3, 4, § 369

ods. 1, 2, § 369c, § 642, § 644, § 647 ods. 1, § 649 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 36 ods. 1 a 2,
§ 37 ods. 1, § 39, § 44 ods. 2 Občianskeho zákonníka a uviedol, že čl. 3.6 uzatvorenej zmluvy bol do
nej zakomponovaný na podnet žalovaného a to v dôsledku negatívnych skúseností ohľadom platobnej
disciplíny zahraničných partnerov. Súd prvej inštancie s poukazom na zmluvnú voľnosť, toto zmluvné
ustanovenie vyhodnotil ako platné. Predmetné ustanovenie sa súdu prvej inštancie tak javí ako nanajvýš

racionálne a odôvodnené. Hoci vo všeobecnosti druhotná platobná neschopnosť nie je dôvodom na
neuhradenie faktúr, takto si zmluvné strany rozložili podnikateľské riziko pre prípad neuhrádzania faktúr
zo strany zahraničného partnera. Obom zmluvným stranám musel byť známy úmysel zakomponovania
tohto ustanovenia do zmluvy, a to s poukazom na ich predchádzajúce rokovanie ako aj na obdobné
ustanovenie zakomponované do zmluvy medzi žalobcom a spoločnosťou AJDAM s.r.o. K argumentácii

žalobcu, v zmysle ktorej je predmetné ustanovenie neplatné s poukazom na § 574 ods. 2 Občianskeho
zákonníka,súdprvejinštancieuviedol,žetotonepredstavujedohodu,ktorousaniektovzdávapráv,ktoré
môžu vzniknúť až v budúcnosti. Ide o zmluvne dojednaný predpoklad pre plnenie zo strany žalovaného.
Formulácia predmetného ustanovenia o takzvanej insolventnosti zahraničného partnera vo vzťahu k
žalovanému nie je podľa súdu prvej inštancie práve najšťastnejšou formuláciou, ale je dostatočne určitá.

Z výsluchu svedkyne vyplynulo, že sporové strany medzi sebou intenzívne komunikovali a žalobca
bol priebežne informovaný o neuhrádzaní faktúr zo strany spoločnosti ML Real Industrie Service UG.
Žalobca ani nespochybnil, že faktúry, ktorými si žalovaný uplatnil svoje pohľadávky voči spoločnosti ML
Real Industrie Service UG, neboli uhradené.6. Z výpisu z účtu žalovaného vyplýva, že zahraničný partner plnil len na faktúru č. 2212200013 sumu
20.946,- eur, ktorá sa vzťahovala na obdobie od 9.5.2022 do 21.5.2022. Tejto faktúre korešponduje

faktúra žalobcu č. 20220026 za obdobie od 9.5.2022 do 14.5.2022 a faktúra č. 20220028 za
obdobie od 9.5.2022 do 19.5.2022 v celkovej výške 432,- eur. Súd prvej inštancie preto žalobcovi
priznal len sumu faktúr č. 20220026 a č. 20220028. Ostatné faktúry, ktorými si žalovaný uplatnil
pohľadávky z prejednávaného právneho vzťahu, neboli žalovanému zaplatené, nakoľko nastala situácia
predpokladaná v čl. 3.6 zmluvy - vznik prekážky pre priznanie nároku na zaplatenie zvyšnej časti

provízie. Súd prvej inštancie preto žalobu v tejto časti zamietol.

7. Ak žalovaný argumentoval mimosúdnou dohodou, jej návrh nebol zo strany žalobcu akceptovaný,
naopak dňa 21.12.2022 poslal žalovaný žalobcovi nový návrh na uzatvorenie dohody, ktorý však nebol
náležitým spôsobom zo strany žalobcu akceptovaný. Nedošlo teda k uzatvoreniu mimosúdnej dohody.
Na tejto skutočnosti nič nemení ani plnenie žalovaného v prospech záujemcov.

8. Vo vzťahu k argumentácii žalovaného o vadnom dodaní diela zo strany záujemcov súd prvej
inštancie poukázal na čl. 4.3 zmluvy, z ktorého jednoznačne vyplýva, že žalobca ako sprostredkovateľ
nezodpovedá, ani neručí za akékoľvek záväzky záujemcov voči partnerovi ako žalobcovi. Úlohou
žalobcu bolo vyvíjať činnosť smerujúcu k tomu, aby mal žalovaný príležitosť uzatvoriť zmluvu so

záujemcami. Žalobca ako sprostredkovateľ potom nemôže ďalej niesť zodpovednosť za vady diela, ak
tieto vyplývajú z právneho vzťahu medzi žalovaným a záujemcami.

9. Súd prvej inštancie žalobcovi priznal aj úrok z omeškania v uplatnenej zákonnej výške z priznaných
súm do zaplatenia. Rovnako priznal súd prvej inštancie aj paušálnu náhradu nákladov spojených s

uplatnením pohľadávky 40,- eur za každú omeškanú faktúru (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie
sp. zn. C 370/21 zo dňa 1.12.2022). Pri fa č. 20220026 a fa č. 20220028 je to 2 x 40,- eur.

10. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p. Žalovaný mal v spore
úspech83,95%aneúspech16,05%,pretomusúdprvejinštanciepriznalnároknanáhradutrovkonania

v rozsahu 67,9 % (83,95 - 16,05).

11. Proti rozsudku súdu prvej inštancie z 21.2.2024 podal odvolanie žalobca, ktorý žiadal jeho zrušenie
(vo všetkých výrokoch) a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uviedol, že čl. 3.6 zmluvy
je neplatný a to s ohľadom na § 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nakoľko sa ním žalobca vzdal práv,

ktoré mohli vzniknúť až v budúcnosti. Čl. 3.6 zmluvy nepredstavuje podmienku, na základe ktorej by
vznik nároku na províziu závisel od určitých skutočností. Z predmetného ustanovenia iba vyplýva, že
sa ním žalobca vzdáva práva (na províziu), ktoré mohlo vzniknúť v budúcnosti. Nemožno sa stotožniť
ani so záverom súdu, že strany si článkom 3.6 zmluvy dohodli predpoklady vzniku nároku žalobcu na
províziu. Vznik nároku na províziu si strany dohodli v článku 3.1 zmluvy, a to za činnosť uvedenú v

článku I. zmluvy.

12. Ďalej žalobca uviedol, že žalovaný začal so snahou preukázať insolventnosť vyššieho odberateľa
až po podaní žaloby (rok po splatnosti provízie žalobcu). V danom čase boli splnené všetky predpoklady
na vznik nároku na províziu, vystavenie faktúry a jej splatnosť. Rovnako pred podaním žaloby žalovaný

žiadnym spôsobom žalobcovi nepreukázal insolventnosť spoločnosti ML REAL Industrie Service UG.
Nič teda nebránilo tomu, aby žalobcovi nárok na províziu vznikol. V konaní žalovaný len tvrdil, že
mu neboli zaplatené faktúry, nie že bola spoločnosť ML REAL Industrie Service UG insolventná. Ak
mala insolventnosť spoločnosti ML REAL Industrie Service UG vyplývať z emailovej komunikácie so
spoločnosťou EULER HERMES, spoločnosť EULER HERMES ukončila snahu vymáhať pohľadávky z

dôvodu nekomunikovania zo strany ML REAL Industrie Service UG a nie z dôvodu insolventnosti tejto
spoločnosti.Podľažalobcuzpredloženýchvýpisovzbankovéhoúčtuaobchodnýchinformáciivyplynulo,
že spoločnosť ML REAL Industrie Service UG bola solventná (za mesiac apríl až júl 2022 zaplatila
žalovanému 97.683,- eur). Mala teda v relevantnom období na účte dostatok finančných prostriedkov
= nebola insolventná = žalobcovi vznikol nárok na províziu. Aj keby z výpisu účtu vyplývalo čokoľvek,

nemožno takýto dôkaz považovať za dôkaz preukazujúci insolvenciu zahraničného subjektu, nakoľko
žalovaný môže disponovať viacerými bankovými účtami a výpisom z bankového účtu sa insolventnosť
tretieho subjektu preukázať objektívne nedá. Z predložených obchodných informácii ICON vyplýva len
riziko platobnej neschopnosti vo výške 5,4 %. Žalobcovi tak nárok na províziu riadne vznikol (a stalsa splatným). Z výsluchu svedkyne G., ako bývalej zamestnankyne žalovaného vyplynulo, že nemá
vedomosť o preukázaní insolventnosti zahraničného partnera a že spoločnosť ML REAL Industrie
Service UG nebola insolventná, ale len nezaplatila žalovanému nejaké faktúry.

13. Ďalej žalobca uviedol, že ak súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení skratkovite uzavrel, že
strany sporu mali insolventnosťou zahraničného partnera na mysli „neuhradenie faktúr žalovanému,“
tento záver z ničoho nevyplýva. Insolventnosťou sa podľa žalobcu rozumie platobná neschopnosť a nie
neuhradenie faktúr. Navyše v tomto prípade nie je na mieste otázka, či preukázanie insolventnosti

zahraničného partnera bolo náležité, nakoľko k žiadnemu preukázaniu nedošlo.

14. Z vykonaného dokazovania je podľa žalobcu preukázané, že na doplnení článku 3.6 zmluvy trval
žalovaný a bol v jeho záujme. Sporný článok sa tak mal vykladať v jeho neprospech (§ 266 ods. 4
Obchodného zákonníka). K takémuto výkladu však súd prvej inštancie nepristúpil.

15. Ďalej žalobca uviedol, že súd prvej inštancie v neprospech žalobcu neuplatnil koncentráciu konania
a prihliadol na žalovaným neskoro predložené dôkazy (viac ako 9 mesiacov od podania žaloby a viac
ako 17 mesiacov od údajnej insolventnosti). Na druhej strane nevykonal žalobcom navrhnutý dôkaz -
rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 19.08.2020, sp. zn. 8Cob/11/2020.

16. Súd prvej inštancie ďalej podľa žalobcu nesprávne určil dátumy, od ktorého žalobcovi patria úroky
z omeškania, keď tieto patria žalobcovi zo sumy 72,- eur od dňa 7.6.2022 do zaplatenia a zo sumy
360,- eur od dňa 15.6.2022 do zaplatenia. Súd prvej inštancie tieto dátumy určil správne v bode 38.
odôvodnenia, no vo výroku rozsudku už nie.

17. Nesprávny postup súdu prvej inštancie videl žalobca aj v tom, že mu nepriznal náhradu trov
konania v súvislosti so zmareným pojednávaním dňa 20.11.2023. Žalobca navrhol súdu prvej inštancie
postup podľa § 256 ods. 2 C.s.p., nakoľko zástupca žalovaného síce zaslal svoju žiadosť o odročenie
pojednávania na vedomie zástupcovi žalobcu až 16.11.2023 o 15.53 hod. Dňa 16.11.2023 sa už (v danej
hodine) na súd prvej inštancie nebolo možné dovolať, 17.11.2023 bol štátny sviatok a následne 18.11.

a 19.11. víkend. Zástupca žalobcu teda musel dňa 20.11.2023 vycestovať zo sídla svojej kancelárie
na pojednávanie a počas cesty zisťovať, či sa pojednávanie uskutoční. O odročení pojednávania
sa dozvedel, keď sa už nachádzal v Ružomberku (o 9.05 hod.). Zástupca žalobcu teda zbytočne
precestoval približne 260 km. Súd prvej inštancie tak mal v zmysle § 256 ods. 2 C.s.p. rozhodnúť o
(i) oddelení týchto trov konania od zvyšných trov a (ii) priznaní náhrady trov konania v súvislosti so

zmareným pojednávaním dňa 20.11.2023 žalobcovi.

18. Žalovaný vo vyjadrení uviedol, že podané odvolanie žalobcu smeruje aj voči výroku I. rozsudku
súdu prvej inštancie, ktorý je výrokom v neprospech žalovaného a nie v neprospech žalobcu. Navrhol
teda odmietnutie odvolania v tejto časti. Ďalej žalovaný uviedol, že právne posúdenie veci súdom

prvej inštancie je vecne správne. Vo vzťahu k čl. 3.6 zmluvy nebolo úmyslom strán uzatvorenie
dohody o vzdaní sa práva. Úmyslom bolo podmienenie vyplatenia provízie žalobcu úhradou pohľadávok
žalovaného zo strany jeho zahraničných partnerov. Predmetné ustanovenie je výsledkom zhody
zmluvných strán, ktorá bola uzatvorená na základe predchádzajúcich negatívnych skúseností v
súvislosti s plnením záväzkov zahraničných partnerov voči žalovanému a jeho účelom bolo rozloženie

podnikateľského rizika. Znenie predmetného ustanovenia jednoznačne svedčí o tom, že nárok žalobcu
nezaniká, len je závislý od ďalšej skutočnosti. Predmetné ustanovenie formuloval žalobca, preto sa
nemôže domáhať jeho neplatnosti. Žalovaný ďalej poukázal na preferenciu výkladu zmlúv v záujme ich
platnosti (sp. zn. I. ÚS 242/2007), skutočnosť, že v rámci mimosúdnych rokovaní žalobca nikdy netvrdil
neplatnosť predmetného zmluvného ustanovenia a skutočnosť, že v zmysle odbornej literatúry nemožno

ani dohodu o vzdaní sa práva, ktoré majú vzniknúť v budúcnosti, považovať vždy a bez zohľadnenia
ďalších skutočností za neplatnú.

19. Pokiaľ ide o tvrdené nepreukázanie insolventnosti zahraničných subjektov, žalovaný uviedol, že
insolventnosť je potrebné v danom prípade vykladať s ohľadom na účel tohto zmluvného ustanovenia.

Sám žalobca stanovil predpoklady na to, kedy mu nárok na odmenu/províziu nevzniká a to tak, že na
preukázanie insolventnosti zahraničného partnera postačuje predloženie výpisov z účtu žalovaného.
Námietku žalobcu, že mu predmetné výpisy neboli zaslané, považuje žalovaný za účelovú, keďže aj zo
svedeckej výpovede K. G. vyplynulo, že skutočnosť, že žalovanému neboli uhradené faktúry zo stranyzahraničných partnerov, odkomunikovala telefonicky ako aj emailom s oboma konateľmi žalobcu a že
tieto informácie mali aj od jednotlivých pracovníkov. Žalobca skutočnosť, že zahraničnými partnermi
neboli žalovanému uhradené vystavené faktúry ani raz nespochybnil. Insolventnosť zahraničného

partnera – spoločnosti ML Real Industrie Services UG tak bolo potrebné skúmať v intenciách čl. 3.6
zmluvy, podľa ktorého táto závisí od skutočnosti, či došlo k zaplateniu faktúry zahraničným partnerom.

20. K neuplatneniu sudcovskej koncentrácie konania žalovaný uviedol, že toto nemôže zakladať inú
vadu konania majúcu za následok porušenie práv žalobcu na spravodlivý súdny proces (sp. zn. II. ÚS

560/2018). Na jej uplatnenie podľa žalovaného navyše ani neboli splnené podmienky (všetky dôkazy boli
predložené včas). Pokiaľ ide o tvrdené nevykonanie dokazovania, žalobca podľa žalovaného neuviedol,
aké jeho skutkové tvrdenia mali byť vykonaním rozsudku Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 19.8.2020,
sp. zn. 8Cob/11/2020 zistené. Predmetné rozhodnutie sa netýka žiadnej zo strán a nemá ani žiaden
súvis s predmetom tohto konania. Nie je možné teda predmetné rozhodnutie považovať za dôkaz. Nie je
ho možné považovať ani za rozhodnutie najvyššej súdnej autority, v súlade s ustálenou rozhodovacou

praxou ktorej sú všeobecné súdy povinné rozhodovať. Jeho právne závery nie je možné v tomto konaní
aplikovať, vzhľadom na dispozitívnosť §§ 644 a 646 Obchodného zákonníka, od ktorých sa strany sporu
mohli odchýliť a viazať nárok žalobcu na splnenie odkladacej podmienky.

21. Napokon žalovaný uviedol, že nesúhlasí s návrhom žalobcu, aby mu bola priznaná náhrada trov

konania za odročené pojednávanie, ktoré sa malo uskutočniť dňa 20.11.2023. Žalovaný totiž nezavinil
vznik týchto trov, keďže pojednávanie bolo odročené pre nepriaznivý zdravotný stav svedkyne K. G.
(ktorá mala byť na tomto pojednávaní dovypočutá) a žalovaný o žiadosti o odročenie pojednávania
upovedomil aj žalobcu. Súd prvej inštancie tak nepochybil, keď žalobcovi nárok na náhradu trov konania
nepriznal.

22. V odvolacej replike žalobca uviedol, že keďže súd prvej inštancie I. výrokom rozsudku priznal
žalobcovi len časť sprostredkovateľskej provízie, neostala žalobcovi iná možnosť ako podať odvolanie
voči všetkým výrokom rozsudku. Nesúhlasí tak s návrhom žalovaného na čiastočné odmietnutie
odvolania. Ďalej žalobca uviedol, že nespochybňuje dôvody odročenia pojednávania, ktoré sa malo

uskutočniť dňa 20.11.2023, poukázal len na načasovanie žiadosti o jeho odročenie, keď lekárska správa
svedkyne je z 13.11.2023. Na 22.11.2023 bolo vo veci vedenej na Okresnom súde Prešov pod sp.
zn. 23Cb/36/2023 nariadené verejné vyhlásenie rozsudku, s cieľom nastavenia ďalšej procesnej taktiky
tak bolo v záujme žalovaného počkať na toto rozhodnutie. Žiadosť o odročenie tak účelne načasoval
žalovaný tak, aby si žalobca už skutočnosť, či je pojednávanie odročené, nemohol overiť. Vo zvyšnej

časti odvolacej repliky žalobca zotrval na svojej predošlej odvolacej argumentácii.

23. V odvolacej duplike žalovaný zotrval na svojej predošlej argumentácii.

24. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu, ktoré bolo podané v zákonnej

lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (až na výrok I.),
bez nariadenia pojednávania, pretože nejde o odvolanie proti rozhodnutiu, na prejednanie ktorého je
potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len
„C.s.p.“). Odvolanie prejednal podľa § 379 - § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie
je dôvodné.

25. Rozsudok odvolacieho súdu bol v súlade s § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 C.s.p. odvolacím súdom
verejne vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 C.s.p. oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

26. Odvolací súd prvotne preskúmal, či odvolanie (voči vyhovujúcemu výroku I.) bolo podané

oprávnenou osobou. Odvolanie môže podať strana, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané (§
359 C.s.p.). Žalobca napadol podaným odvolaním celý rozsudok súdu prvej inštancie. Je teda zrejmé,
že napadol rozsudok súdu prvej inštancie aj v časti, v ktorej mu bolo vyhovené. V tejto časti (výrok I.)
je teda odvolanie podané neoprávnenou osobou, preto je nevyhnutné ho odmietnuť (§ 386 písm. b/
C.s.p.). V zvyšnej časti bolo odvolanie podané oprávnenou osobou, nakoľko v tejto časti bol žalobca

neúspešný. Odvolací súd sa preto zaoberal len preskúmaním správnosti rozsudku vo vzťahu k tejto časti
uplatneného nároku a závislému výroku o trovách konania.27. Odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie presvedčivo a logicky odpovedal na každý relevantný
argument vznesený v spore a odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie spĺňa kritéria vyžadované
vyššími súdnymi autoritami pre zrozumiteľnosť a presvedčivosť súdneho rozhodnutia. Súd prvej

inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil správne právne
závery. Podrobné, vecne správne a zákonu zodpovedajúce je odôvodnenie odvolaním napadnutého
rozsudku súdu prvej inštancie, s ktorým sa odvolací súd stotožňuje a odkazuje naň (§ 387 ods. 2 C.s.p.).
Na doplnenie a zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia, k odvolaniu žalobcu a k podstatným
tvrdeniam strán sporu v tomto odvolacom konaní odvolací súd uvádza:

28. Súd prvej inštancie správne uviedol, že medzi sporovými stranami bol založený obchodnoprávny
vzťah, ktorý vznikol na základe Zmluvy o sprostredkovaní zo dňa 10.2.2022. V zmysle tejto zmluvy bol
žalobca povinný vyvíjať činnosť smerujúcu k tomu, aby mal žalovaný príležitosť uzatvoriť zmluvu so
záujemcom (záujemcami), na základe ktorej bude záujemca vykonávať v prospech žalovaného určitú
činnosť. Bolo dojednané, že žalobcovi za predmetnú činnosť vzniká nárok na odmenu 1,- až 3,- eur za

každú hodinu dodávania služieb alebo vykonávania činností záujemcom pre žalovaného. Je tak zrejmé,
že vznik nároku na odmenu bol viazaný až na dodávanie služieb záujemcami žalovanému, pričom
tento trval počas účinnosti zmluvného vzťahu medzi záujemcom a žalovaným. Zmluva obsahuje aj
zmluvnédojednanie(čl.3.6zmluvy),podľaktoréhovprípade,akvyššíodberateľžalovaného(zahraničný
klient) sa z rôznych dôvodov stane insolventným a žalovaný to žalobcovi náležite preukáže (napríklad

výpisom z jeho bankového účtu), žalobca si nebude nárokovať dohodnutú odmenu za obdobie, za ktoré
nemá uhradené faktúry ani žalovaný. Ak by tento vyšší odberateľ žalovanému dlžné čiastky uhradil,
vzniká žalobcovi opätovný nárok na doplatenie adekvátnej časti jeho odmeny za obdobie, ktoré bolo
žalovanému uhradené.

29. Právna podstata tohto dodatku do zmluvy o sprostredkovaní doplneného zmluvného ustanovenia
bola medzi stranami sporná, pričom žalobca namietal jej nedovolenosť s ohľadom na vzdanie sa práva
do budúcnosti.

30. Súd prvej inštancie správne uviedol, že podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu má byť neplatnosť

právnych úkonov výnimkou, a nie zásadou (Ústavný súd SR, sp. zn. I. ÚS 242/07, sp. zn. I. ÚS
640/2014). Žalovaný tvrdil, že dôvodom dojednania čl. 3.6 zmluvy boli negatívne skúsenosti oboch
sporových strán s úhradami faktúr vystavených žalovaným zo strany zahraničných partnerov, pre
ktorých boli práce realizované, ktorí faktúry neuhradili vôbec alebo ich uhradili len čiastočne. Zároveň
žalovaný tvrdil, že strany sa na tomto zmluvnom dojednaní dohodli v úmysle rozloženia podnikateľského

rizika a v úmysle, aby boli uprednostnené záujmy fyzických a právnických osôb, ktoré práce pre
zahraničných partnerov realizovali. Tieto žalovaného tvrdenia o dôvodoch existencie predmetného
zmluvného dojednania a úmysle strán pri kontraktácii predstavujú skutkové tvrdenia. Žalobca tieto
tvrdenia o dôvodoch a úmysle strán pri dojednávaní čl. 3.6 zmluvy nerozporoval. Počas celého
konania tvrdil len neplatnosť tohto zmluvného dojednania pre jeho rozpor s kogentným zákonným

ustanovením (§ 574 ods. 2 Občianskeho zákonníka). Pokiaľ teda žalobca tieto skutkové tvrdenia
žalovaného o dôvodoch a úmysle strán nepoprel, resp. neuviedol vlastné skutkové tvrdenia o dôvodoch
a úmysle strán pri kontraktácii, sú tieto skutkové tvrdenia žalovaného nepopreté a nesporné. Možno
tak dôjsť k záveru o takomto úmysle zmluvných strán (sporových strán), že týmto bola pomoc žalobcu
v prospech žalovaného pri zvládaní situácie, kedy vyšší odberateľ žalovaného, pod ktorým pojmom

obe strany mysleli nemecké spoločnosti, nezaplatil žalovanému ním vystavené faktúry, pričom táto
skutočnosť ohrozovala uspokojenie jednotlivých pracovníkov sprostredkovaných žalobcom pre prácu
pre žalovaného. Zmluvné strany s týmto úmyslom pristúpili k rokovaniu o zmluve, pričom výsledkom
kontraktácie s takýmto úmyslom bolo podmienenie nároku žalobcu na odmenu za sprostredkovanie na
neexistenciu insolvencie vyššieho odberateľa žalovaného, resp. na uhradenie žalovaným vystavených

faktúr týmto vyšším odberateľom, čo zodpovedá textu zmluvného dojednania čl. 3.6. V konaní sa
nezistilo, že by sporovým stranám nebolo jasné, čo chcú dojednať, prečo to chcú dojednať a čo sa pod
jednotlivými použitými termínmi (insolvencia, vyšší odberateľ žalovaného) myslí.

31. Zmluvným ustanovením článku 3.6 zmluvy nedošlo k vzdaniu sa práva (ako tvrdí žalobca), nakoľko

vzdanie sa práva či odpustenie dlhu by bolo vyjadrené nepodmieneným spôsobom. V danom prípade
došlo k naviazaniu nároku žalobcu na odplatu za sprostredkovanie na ďalšiu okolnosť, a to okolnosť
neexistencie insolvencie vyššieho odberateľa - zahraničného zmluvného partnera žalovaného. Len ak
je tento likvidný a hradí svoje zmluvné povinnosti voči žalovanému, je žalovaný povinný hradiť svojepovinnosti voči žalobcovi (odplata za sprostredkovanie). Ide o ďalší predpoklad pre vznik a uplatnenie
nároku. Možnosť takéhoto dojednania je výrazom zmluvnej slobody a odvolací súd nevidí žiaden dôvod,
prečo by zmluvné strany nemohli takto dojednať obsah svojich zmluvných dojednaní. Platnosť takéhoto

dojednania – viazania platobnej povinnosti na zaplatenie kúpnej ceny iným zmluvným partnerom bola
judikovaná napríklad v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR zo dňa 29.4.1998, sp. zn. 2Obdo/12/1997.

32. Vo vzťahu k výkladu použitého pojmu insolvencia je prioritným to, čo bolo úmyslom zmluvných
strán. Odvolací súd má za to, že tento pojem tak, ako bol použitý v čl. 3.6 zmluvy, neznamená

úpadok, platobnú neschopnosť, či predlženie (tak ako ich chápe § 3 ods. 1 zákona č. 7/2005 Z. z. o
konkurze a reštrukturalizácii, či iný právny predpis). Insolvenciou vyššieho odberateľa bolo v zmysle
tohto ustanovenia myslené to, že vyšší odberateľ neuhradil splatné plnenia žalovanému, a to bez
ohľadu na dôvody neuskutočnenia plnení. Reálne tak mohlo dôjsť aj k bezdôvodnému nezaplateniu
vyšším odberateľom žalovanému, ktorá skutočnosť mala za následok nemožnosť uplatnenia odmeny
za sprostredkovanie. Nepriaznivé následky neuskutočnenej platby vyšším odberateľom pre žalobcu boli

saturované práve dojednaním, ktoré v prípade realizácie (hoc opozdenej platby vyššieho odberateľa
žalovanému) zakladala vznik povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi odmenu za sprostredkovanie.

33. Pokiaľ ide o spôsob preukázania insolvencie vyššieho odberateľa žalovaného, tento bol (zmluvne)
dojednaný tak, že to žalovaný preukáže napríklad výpisom zo svojho bankového účtu. Zmluvné

ustanovenie tak len exemplifikatívne uvádzalo možný spôsob preukázania skutočnosti, že vyšší
odberateľ neuhradil žalovanému vystavené faktúry. Aj keď je zrejmé, že preukázanie insolvencie
výpisom z bankového účtu žalovaného je nanajvýš netradičné, zmluvným stranám to zjavne stačilo.
Zmluvné strany mali vieru v dobromyseľné konanie žalovaného, že si nebude zakladať iný účet za
účelom skrytia platby od vyššieho odberateľa, či pozmeňovať svoj výpis z účtu. Žalovaný, v zmysle

svedeckej výpovede K. G., žalobcovi opakovane oznamoval nezaplatenie jeho pohľadávok nemeckými
partnermi, teda zmluvnými stranami predpokladanú „insolvenciu jeho vyšších odberateľov“ a túto v
priebehu konania preukázal výpismi z účtu a ďalšími listinami. Nastal teda stav insolvencie vyšších
odberateľov žalovaného tak, ako to zmluvná dohoda strán predpokladala, a tento stav bol žalovaným
tvrdený a (počas konania – po vzniku spornosti jeho preukázania) preukázaný spôsobom, ktorý si strany

zmluvne vymienili.

34. Ak žalobca tvrdí, že k preukázaniu došlo neskoro a súd prvej inštancie mal uplatniť sudcovskú
koncentráciu konania, je dôležité uviesť, že predmetné návrhy na dokazovanie boli učinené po
vyslovení sporných a nesporných skutočností a predbežného právneho posúdenia súdom prvej

inštancie. Práve v tomto štádiu konania sa žalovaný dozvedel, že doposiaľ navrhnuté dôkazy súd
prvej inštancie nepovažuje za dostatočné pre preukázanie žalovaným tvrdených skutočností. Včas teda
žalovaný reagoval a navrhol ďalšie dokazovanie, ktoré súd prvej inštancie správne vykonal. Uplatniť
sudcovskú koncentráciu konania vo vzťahu k návrhom žalovaného na dokazovanie tak nebolo dôvodné.
Neuplatnením sudcovskej koncentrácie tak nedošlo k porušeniu práv žalobcu a ani k narušeniu rovnosti

strán konania.

35. Čo sa týka namietaného nevykonania dôkazu - oboznámenia rozsudku Krajského súdu v Trenčíne
zo dňa 19.8.2020, sp. zn. 8Cob/11/2020, odvolací súd poukazuje na to, že dokazovaním sa získavajú
skutkové poznatky o veci. Tie je potrebné odlíšiť od právnych poznatkov (o existencii a obsahu právnej

normy, právnej kvalifikácii), ktoré nie sú predmetom dokazovania. Predmetný rozsudok sa týkal iných
sporovýchstránainejveci.Žiadnevňomuvedenéskutkovépoznatkyniesúrelevantnépretotokonanie.
Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne ako listina tak nebol spôsobilý priniesť akékoľvek skutkové
poznatky o veci, a teda nemal byť predmetom dokazovania. Pokiaľ žalobca v skutočnosti mal za to,
že dôležitým je právny názor vyjadrený v tomto rozsudku Krajského súdu v Trenčíne, nemal namietať

nevykonanie navrhovaného dôkazu, ale nesprávne právne posúdenie veci.

36. Čo sa týka vadne vyhláseného výroku o priznaní úroku z omeškania, keď súd prvej inštancie
pri oboch priznaných časových obdobiach omeškania uviedol nesprávny rok, toto súd prvej inštancie
správne napravil opravným uznesením z 4.9.2025.

37.Napokonsúdprvejinštanciesprávnedopĺňacímrozsudkomz17.9.2025nepriznalžalobcovináhradu
(tzv. separátnych) trov konania v súvislosti so zmareným pojednávaním dňa 20.11.2023. Povinnosť
na náhradu trov konania podľa § 256 ods. 2 C.s.p. vzniká, ak: (i) vznikli trovy, ktoré neboli efektívnevynaložené, pretože procesný úkon bol zmarený a (ii) vznik týchto trov bol v príčinnej súvislosti so
zavinením. Zavinenie spočíva v porušení procesných povinností vyplývajúcich zo zákona alebo v súlade
so zákonom uložených súdom, ku ktorému došlo aspoň z nedbanlivosti. (ŠTEVČEK, M. a kol. Civilný

sporový poriadok. 2. vydanie. Praha: C. H. Beck, 2022, s. 1038, marg. č. 3.). Pojednávanie vytýčené
na 20.11.2023 bolo odročené na základe žiadosti žalovaného, ktorý oznámil, že 13.11.2023 mu bola
doručená lekárska správa, z ktorej vyplýva, že z dôvodu zhoršenia zdravotného stavu má svedkyňa,
ktorej účasť mal zabezpečiť, predpísaný kľudový režim a dodržiavanie liečby. V zmysle potvrdenia
o odoslaní podania (č. l. 205 spisu) vyplýva, že túto žiadosť o odročenie pojednávania žalovaný

podal elektronicky dňa 15.11.2023 o 11.28 hod., kedy bola aj doručená súdu prvej inštancie. Ak aj
teda nepochybne žalobcovi pri zbytočnej ceste na pojednávanie, o ktorého odročení sa dozvedel
až v deň jeho konania, vznikli neefektívne vynaložené výdavky, žalovaný vznik týchto výdavkov
nezavinil. Žalovaný včas súdu prvej inštancie oznámil dôvody, pre ktoré sa svedkyňa nebude môcť
zúčastniť a požiadal o odročenie pojednávania. Učinil tak do dvoch dní, odkedy sa o tomto dôvode
dozvedel a odkedy bola svedkyňa vyšetrená lekárom. Zároveň tak učinil 5 dní pred dňom pojednávania.

Skutočnosť, že napriek tejto včasnosti žiadosti o odročenie došlo k vzniku neefektívne vynaložených
výdavkov zbytočnou cestou zástupcu žalobcu na pojednávanie, bola dielom len náhody v podobe
troch dní pracovného voľna v rade, resp. čerpaním dovolenky zákonnej sudkyne. Nebolo tak možné
aplikovať § 256 ods. 2 C.s.p. Ak teda súd prvej inštancie požadovanú náhradu separátnych trov konania
žalobcovi proti žalovanému nepriznal, konal správne. Akékoľvek domnienky žalobcu o účelovom konaní

žalovaného v súvislosti s odďaľovaním pojednávania a čakaním na rozhodnutie súdu v inej veci odvolací
súd nevidí ako reálne.

38. S ohľadom na uvedené bol rozsudok súdu prvej inštancie v zamietajúcej časti (výrok II.), ako aj vo
výroku III. a IV. o trovách konania a separátnych trovách konania žalobcu, vecne správny. Preto odvolací

súd v týchto výrokoch rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil (§ 387 ods. 1 C.s.p.).

39. Vzhľadom na nedôvodnosť (a čiastočnú procesnú neprípustnosť podaného odvolania) podaného
odvolania a plný úspech žalovaného v odvolacom konaní, odvolací súd o trovách odvolacieho konania
rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanému priznal proti

žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

40. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa v ustanovení §
419 C.s.p. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho
súdu, na súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii.

Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto rozhodnutie vydané, dovolanie môže
podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa
§ 77 (§ 425 C.s.p.). Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného
uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 C.s.p.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, okrem prípadov uvedených v § 429 ods.
2 C.s.p., ak má sám, alebo jeho zamestnanec alebo člen vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom podľa § 429 ods. 1 C.s.p.

V dovolaní podľa § 428 C.s.p. sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).