Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Friday, January 30, 2026

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: 4Sas/6/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0924100558
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Radovan Turčík

ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2026:0924100558.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach sudcom JUDr. Radovanom Turčíkom, v právnej veci žalobcu: A. B., nar.

XX.XX.XXXX, trvale bytom C. XX, XXX XX B., právne zastúpeného advokátkou: JUDr. Ing. Marcelou
Martinkovičovou, so sídlom Námestie sv. Egídia 95, 058 01 Poprad, proti žalovanej: Sociálna poisťovňa,
ústredie, so sídlom Ul. 29. augusta č. 8 a 10, 813 63 Bratislava, v konaní o správnej žalobe na
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovanej č. XXXXX-X/XXXX-XX zo dňa 13.06.2024, takto

r o z h o d o l :

I. Správnu žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanej n e p r i z n á v a proti žalobcovi právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I. Priebeh konania pred orgánmi verejnej správy.

Konanie na prvom stupni

1.Rozhodnutím Sociálnej poisťovne, pobočka Poprad (ďalej ako „prvostupňový orgán verejnej správy“)
zo dňa 22.03.2024, č. 3449/2024-PP-DvN (ďalej ako „prvostupňové rozhodnutie“) bolo postupom podľa
ustanovenia § 104 ods. 1 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov
(ďalej ako „zákon o sociálnom poistení“) a podľa čl. 61 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a

Rady č. 883/2004 o koordinácii systémov sociálneho zabezpečenia (ďalej ako „základné nariadenie“)
konštatované, že žalobca nemá nárok na dávku v nezamestnanosti. V jeho odôvodnení sa po citácií
zákonných ustanovení § 104 ods. 1 a ods. 6 zákona o sociálnom poistení a tiež čl. 61 ods. 1 a ods. 2 a
čl. 65 ods. 5 písm. a/ základného nariadenia uvádza, že Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Kežmarok
( ďalej ako „úrad práce“ ) dňom 01.02.2024 zaradil žalobcu do evidencie uchádzačov o zamestnanie,
pričom si žalobca dňa 02.02.2024 u úradu práce uplatnil nárok na dávku v nezamestnanosti, kde
predmetná žiadosť žalobcu o dávku v nezamestnanosti bola postúpená prvostupňového orgánu verejnej

správy 19.02.2024. Prvostupňový orgán verejnej správy uviedol, že podkladom na vydanie jeho
rozhodnutia boli údaje v informačnom systéme Sociálnej poisťovne, údaje z úradu práce potrebné na
posúdenie nároku na dávku v nezamestnanosti, potvrdenie o dobách poistenia (U002) a príjmu (U004)
vystavené kompetentnou inštitúciou Rakúskej republiky (ďalej ako „Rakúsko“) a vyhlásenie žalobcu na
účely posúdenia zachovania centra záujmov (ďalej ako „vyhlásenie“). Na ich základe, prvostupňový
orgánverejnejsprávykonštatoval,žežalobcav poslednýchštyrochrokochpredzaradenímdoevidencie
uchádzačov o zamestnanie, t. j. v období od 01.02.2020 do 31.01.2024 na území Slovenskej republiky

nepreukázal doby poistenia v nezamestnanosti. Pokiaľ ide o dobu poistenia v nezamestnanosti na
území iného členského štátu Európskej únie (ďalej ako „EÚ“), žalobca podľa znenia odôvodnenia
prvostupňového rozhodnutia preukázal túto od 01.02.2020 do 31.01.2024.2.V odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový orgán verejnej správy interpretoval, že doby poistenia
v nezamestnanosti získané na území iného členského štátu EÚ neznamenajú automaticky nárok na
dávku v nezamestnanosti na Slovensku. Ozrejmil, že podmienkou na získanie dávky je okrem iného aj

zachovanie pevných väzieb žiadateľa (žalobcu) so Slovenskom počas jeho pôsobenia v inom členskom
štáte EÚ.

3.Prvostupňový orgán verejnej správy dôvodil, že vykonaným dokazovaním bolo ustálené, že žalobca
bol na území Slovenska u neho evidovaný ako poistený v nezamestnanosti ako zamestnanec

špecifikovanej obchodnej spoločnosti v období od 27.08.2018 do 18.12.2019. Ďalej ozrejmil, že vo
vyhlásení žalobca uviedol, že do Rakúska odišiel 25.12.2019, pričom tu pracoval od uvedeného dátumu
až do 31.01.2024, že tento pracovný pomer bol uzavretý na dobu neurčitú a ukončený bol dohodou
uzavretou so zamestnávateľom. Žalobca mal v priebehu zamestnania v Rakúsku bývať v podnájme
spolu s manželkou, podľa svojho vyjadrenia sa mal na Slovensko vracať každé dva mesiace na sedem
dní,kedyaletútoskutočnosťpodľaprvostupňovéhoorgánuverejnejsprávynedoložilžiadnymidokladmi.

Bývať mal počas návratov na Slovensko vo vlastnej nehnuteľnosti, prácu na Slovensku si počas
pobytu v zahraničí nehľadal. Prvostupňový orgán verejnej správy takisto uviedol, že žalobca nie je na
území Slovenska členom žiadnych športových a záujmových klubov a nepracuje v žiadnych neziskových
organizáciách.

4.Na základe predostretých zistení prvostupňový orgán verejnej správy konštatoval, že si žalobca
počas pôsobenia v zahraničí nezachoval svoje centrum záujmov k Slovenskej republike. Mal za to,
že celkové vymedzené obdobie pôsobenia žalobcu v Rakúsku vykazuje významnú stabilitu, kde
žalobcom deklarované návraty na územie Slovenska a tu sa nachádzajúca jeho nehnuteľnosť nesvedčia
jednoznačným spôsobom o zachovaní centra záujmov na Slovensku a nie sú v porovnaní so stabilitou

zamestnania žalobcu v zahraničí prevažujúcou skutočnosťou. Uzavrel, že obsah spisového materiálu
preukazuje, že žalobca dlhodobo pracoval v zahraničí, kde sa aj dlhodobo zdržiaval, býval a trávil aj
mimopracovný čas v Rakúsku spolu s manželkou, kde súčasne uhrádzal zákonné odvody a dane. Z
toho bol vyvodený záver, že si žalobca počas uvedeného obdobia vytvoril centrum záujmov v zahraničí,
mimo územia Slovenska.

5.Prvostupňový orgán verejnej správy konštatoval, že za štát žalobcovho bydliska na účely aplikácie čl.
61 a čl. 62 základného nariadenia je potrebné považovať štát výkonu jeho zárobkovej činnosti. Vyvodil
tak záver, že žalobca pred uplatnením nároku na dávku v nezamestnanosti neukončil dobu poistenia
v nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov a počas posledného zamestnania v inom

členskom štáte EÚ nemal bydlisko na území Slovenskej republiky, preto sa na neho čl. 65 ods. 2 a 5
základného nariadenia nevzťahuje a nie je tak možné použiť pravidlo sčítania dôb poistenia v zmysle
čl. 61 základného nariadenia.

6.Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom rozhodla žalovaná dňa 13.06.2024

rozhodnutím č. XXXXX-X/XXXX-XX (ďalej ako „rozhodnutie žalovanej“) tak, že odvolanie v celom
rozsahu zamietla a potvrdila prvostupňové rozhodnutie.

Odvolacie konanie

7.V rozhodnutí žalovanej v úvode odôvodnenia boli prezentované odvolacie námietky žalobcu, ktorý
argumentoval neurčitosťou a nezrozumiteľnosťou prvostupňového rozhodnutia, keď podľa žalobcu z
rozhodnutia nevyplýva, prečo dobu žalobcovho poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v zahraničí nie
je možné zohľadniť na účely vzniku nároku na dávku v nezamestnanosti a ani to, z akého dôvodu nebolo
ustálené jeho centrum záujmov na Slovensku. Žalobca v rámci odvolania dôvodil, že preukázal dobu

poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu EÚ v období od 01.02.2020 do 31.01.2024.
Takisto uviedol rôzne skutočnosti, ktoré podľa jeho názoru svedčia o zachovaní jeho bydliska na
Slovensku počas výkonu zárobkovej činnosti v zahraničí a síce skutočnosť nepretržitého trvalého
pobytu na Slovensku, vlastníctvo nehnuteľnosti na Slovensku a plnenie povinností s tým spojených,
bankový účet na Slovensku na meno jeho manželky, životné poistenie, hradenie poplatkov za služby

mobilného operátora, investovanie finančných prostriedkov do nehnuteľností na Slovensku, zakúpenie
automobilu na Slovensku, pravidelné návraty na Slovensko, prítomnosť rodinných príslušníkov na
Slovensku (dcéra a vnučky). V odvolaní tiež prezentoval svoj úmysel, ktorý mal počas pobytu v
zahraničí a síce našetriť finančné prostriedky a vrátiť sa na Slovensko. Podotkol, že z tridsiatichsiedmych rokov aktívneho pracovného života strávil v zahraničí len štyri roky. Prezentoval názor, že
pri posudzovaní bydliska je nutné zohľadniť i reálne podmienky existencie bývania a tiež možnosť
častejších návratov na Slovensko, o čom však nebolo vykonané dokazovanie. Zdôraznil, že skúmanie

okolností uvedených v čl. 11 Nariadenia (ES) Európskeho parlamentu a Rady č. 987/2009, ktorým sa
stanovuje postup vykonávania základného nariadenia (ďalej ako „vykonávacie nariadenie“) nemožno
zúžiť len na posudzovanie dĺžky a stability zamestnania, ale je potrebné brať do úvahy aj ďalšie okolnosti
a to v ich vzájomnej súvislosti. Upozornil na zásadu úhrnu období poistenia. Namietal nezákonnosť
prvostupňového rozhodnutia, keďže podľa jeho mienky bolo zistenie skutkového stavu nedostačujúce

na riadne posúdenie veci, čo malo za následok nepreskúmateľnosť prvostupňového rozhodnutia pre
nedostatok dôvodov. Poukázal tiež na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10
Sžso/24/2014 zo dňa 27.05.2015 a na iné rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy č.
10761/2023-PP-Dvn zo dňa 24.10.2023, ktorým bol dotknutej osobe nárok na dávku v nezamestnanosti
priznaný.

8.V ďalšom bode odôvodnenia rozhodnutia žalovanej bola citovaná relevantná právna úprava, a síce
ust. § 104 ods. 1 a ods. 6 zákona o sociálnom poistení, čl. 1 písm. j), čl. 61 ods. 1 a ods. 2, čl. 65 ods.
5 písm. a) základného nariadenia a čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia.

9.Žalovaná poskytla vo svojom rozhodnutí výklad aplikovanej právnej úpravy, kde objasnila jej účel

a cieľ dôvodiac, že možnosť uplatniť si nárok na dávku v nezamestnanosti v štáte inom ako je
štát posledného zamestnania je len výnimkou zo všeobecného pravidla, ktoré určuje, že nárok na
predmetnú dávku by si mala nezamestnaná osoba prednostne uplatniť v štáte posledného zamestnania,
lebo v tomto štáte platila poistné odvody pre prípad nezamestnanosti. Takýmto postupom sa totiž
podporuje rovnomerné a spravodlivé rozdeľovanie finančných nákladov medzi inštitúciami na jednej

strane prijímajúcimi poistné a na druhej strane inštitúciami vyplácajúcimi dávky. Žalovaná objasnila, že
cieľom dotknutej úniovej právnej úpravy je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte EÚ, v ktorom
dotknutá osoba bezprostredne predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň,
aby tento štát niesol bremeno výplaty dávky v nezamestnanosti. Na tomto mieste upozornila, že mal
žalobca možnosť požiadať o dávku v nezamestnanosti na území Rakúska. Takisto akcentovala, že

nezamestnané osoby, ktoré dosiahli doby poistenia v nezamestnanosti na území iného členského štátu
EÚ nemajú v zmysle základného nariadenia a vykonávacieho nariadenia právo výberu členského štátu
EÚ,vktoromsiuplatnianároknadávkuvnezamestnanosti,koordinačnépredpisyurčujú,žepriskončení
výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaní mali uplatňovať nárok na túto dávku v štáte, v ktorom
práve skončili zamestnanie, kde v prípade priznania nároku na predmetnú dávku má dotknutá osoba

možnosť požiadať o export priznanej dávky do ktoréhokoľvek štátu EÚ, t. j. aj na územie Slovenskej
republiky.

10.K námietkam žalobcu, v ktorých poukazoval na neurčitosť a nezrozumiteľnosť prvostupňového
rozhodnutia z dôvodu nedostatku odpovedí na špecifikované otázky, žalovaná protiargumentovala,

že žalobca v základných rysoch odpovede na vymedzené otázky dostal. Žalovaná konkretizovala,
že prvostupňový orgán verejnej správy vysvetlil v odôvodnení svojho rozhodnutia, že žalobca
bezprostredne pred uplatnením nároku na dávku v nezamestnanosti neukončil dobu poistenia v
nezamestnanosti podľa slovenských právnych predpisov a súčasne počas posledného zamestnania
v zahraničí nemal bydlisko na Slovensku, dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území

Rakúska tak nemožno zohľadniť pre účely vzniku nároku na uvedenú dávku. Podľa žalovanej
prvostupňový orgán verejnej správy súčasne vo svojom rozhodnutí ozrejmil, na základe akých
skutočností bolo posúdené bydlisko žalobcu, ako nezachované na území Slovenska počas výkonu
zárobkovej činnosti v zahraničí, keďže v tomto kontexte poukázal na kritéria definované v čl. 11 ods.
1 vykonávacieho nariadenia (dĺžka obdobia pobytu v zahraničí, dĺžka a stabilita výkonu zárobkovej

činnosti, dĺžka trvania pracovnej zmluvy, rodinné väzby, bytová situácia a miesto, kde dochádzalo
k zdaňovaniu príjmov). Žalovaná vo vzťahu k námietke žalobcu o nedostatočnom odôvodnení
prvostupňového rozhodnutia odkazujúc na ustanovenie § 218 ods. 1 zákona o sociálnom poistení sama
korigovala nedostatok prvostupňového rozhodnutia a pripojila svoje podrobné odôvodnenie.

11.Žalovaná v doplňujúcom odôvodnení reagovala v prvom rade na argumenty žalobcu, že v konaní
o uplatnenom nároku na dotknutú dávku preukázal dobu poistenia v nezamestnanosti na území iného
členského štátu EÚ a preto by sa mala uplatniť v jeho prípade zásada úhrnu období poistenia.
Žalovaná dôvodila, že bolo v konaní jednoznačne preukázané, že žalobca v posudzovanom obdobídosiahol poistenie v nezamestnanosti na území Rakúska a preto bolo potrebné pri posudzovaní jeho
nároku zohľadniť príslušné ustanovenia základného nariadenia (jeho čl. 61) a zodpovedať otázku, či
je možné dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v zahraničí zohľadniť pre účely vzniku nároku

na dotknutú dávku. Žalovaná zdôraznila, že bolo potrebné reflektovať na základnú zásadu vyplývajúcu
z čl. 61 a čl. 65 ods. 5 základného nariadenia, podľa ktorej je možné zohľadniť dobu poistenia v
nezamestnanosti dosiahnutú na území iného členského štátu EÚ jedine v prípade, že bezprostredne
pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila dotknutá osoba doby poistenia v
nezamestnanosti dosiahnuté na Slovensku a iba vo výnimočných situáciách je možné zohľadniť dobu

poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú na území iného členského štátu EÚ, ak je táto dosiahnutá
ako posledná. Uviedla, že takouto výnimkou zo základnej zásady je situácia, ak si žiadateľ zachová
počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu EÚ centrum záujmov a bydlisko na
území Slovenskej republiky. Podľa žalovanej je tak otázka bydliska v prípadoch, keď žiadateľ o dávku v
nezamestnanosti bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol
doby poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy (čo je práve žalobcov prípad),

otázkou zásadnou. V nadväznosti na to skonštatovala žalovaná, že vychádzajúc zo všetkých zistených
skutočností je preukázané, že si žalobca počas výkonu zárobkovej činnosti v Rakúsku nezachoval
bydlisko na Slovensku a preto dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v Rakúsku nebolo možné
pre účely vzniku nároku na dotknutú dávku zohľadniť. V nadväznosti na to ďalej žalovaná konštatovala,
že žalobca v posudzovanom období nepreukázal žiadnu dobu poistenia v nezamestnanosti, ktorú by

bolo možné pre účely vzniku nároku na dotknutú dávku zohľadniť, preto v zmysle § 104 ods. 1 zákona
o sociálnom poistení nesplnil základnú podmienku priznania nároku na dávku v nezamestnanosti.

12.V nasledujúcej časti odôvodnenia rozhodnutia žalovaná podrobne rozviedla dôvody, ktoré ju viedli
k záveru, že si žalobca počas výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu EÚ

(v Rakúsku), centrum záujmov a bydlisko na území Slovenskej republiky nezachoval. K námietke
žalobcu, ktorý poukazoval na zachovaný trvalý pobyt na území Slovenska, odkázala na záver rozsudku
Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NSS“) sp. zn. 6Ssk/89/2023 zo dňa
20.12.2023, v ktorom tento judikoval, že trvalý pobyt v ponímaní vnútroštátnej právnej úpravy nemožno
stotožňovať s pojmom „bydlisko“ a „pobyt“ v zmysle úniovom, nakoľko trvalý pobyt má skôr charakter

evidenčný, neodzrkadľujúci realitu. Žalovaná dôvodila, že v zmysle čl. 1 písm. j) základného nariadenia
„bydlisko“ je miesto , kde sa osoba zvyčajne trvalejšie zdržuje, kde je centrum záujmov, kde trávi čas
v mimopracovnom čase a uzavrela, že žalobca počas výkonu zárobkovej činnosti v Rakúsku nemal
bydlisko na území Slovenska. K ďalšej argumentácii žalobcu o vlastníctve nehnuteľnosti na Slovensku a
plnení povinnosti s tým spojených poukázala žalovaná na záver rozsudku NSS sp. zn. 76Sžsk/12/2021

zo dňa 21.09.2022, v ktorom tento judikoval, že samotná skutočnosť vlastníctva nehnuteľnosti na
Slovensku u dotknutej osoby a skutočnosť, že po návrate na Slovensko v nej dotknutá osoba býva,
bez ďalšieho nepreukazuje zachovanie centra záujmu tejto osoby na Slovensku počas jej pobytu v
zahraničí. Žalovaná argumentovala, že u žalobcu bola posúdená jeho bytová situácia v zahraničí, kde
býval s manželkou v podnájme a na Slovensku, kde vlastnil od roku 2002 byt a po zohľadnení ostatných

skutočností, a síce dlhodobého pracovného pôsobenia žalobcu v Rakúsku, jeho stabilnej pracovnej
situácie v Rakúsku, jeho dlhodobej orientácie na zahraničný pracovný trh, prítomnosti najbližšej osoby
– manželky žalobcu pri ňom v zahraničí, platenia odvodov a daní v Rakúsku, dospela k záveru, že
vlastníctvo nehnuteľnosti žalobcom na území Slovenska ešte nepreukazuje zachovanie jeho bydliska
na Slovensku. K žalobcovým námietkam o pravidelných návštevách Slovenska žalovaná dôvodila,

že skutočnosť, keď osoby trvalo usadené v zahraničí niekoľkokrát ročne navštívia blízke osoby na
Slovensku a trávia s nimi voľný čas alebo dovolenku, neznamená bez ďalšieho, že nemajú po uplynutí
týchto kratších časových úsekov dlhodobý záujem v zahraničí zotrvať. Žalovaná uzavrela, že uvádzané
návštevy bez ďalšieho nepreukazujú zachovanie väzieb žalobcu na Slovensku počas jeho dlhodobého
pracovného pobytu v Rakúsku. K argumentom žalobcu o prítomnosti jeho príbuzných (plnoletá dcéra

a vnučky) na Slovensku takisto žalovaná proti argumentovala poukazom na zodpovedajúcu judikatúru
NSS, a síce závery rozsudku sp. zn. 6Ssk/49/2022 z 28.02.2023, v ktorých tento vymedzil, že sa
kritérium rodinnej situácie vzťahuje len k úzkej rodine, t.j. rodinným príslušníkom v zmysle čl. 1 písm. i)
bodu 2 základného nariadenia, ktorými sú manžel a manželka, neplnoleté deti a nezaopatrené dospelé
deti, pričom iné rodinné väzby možno považovať len za málo významné, takisto na tú časť záverov

uvedeného rozsudku NSS, kde tento skutočnosť, že sa pri dotknutej osobe zdržiaval po celý čas jej
pobytu v zahraničí manžel ako najbližšia osoba, považoval za takú, ktorá svedčí o zachovaní centra
záujmu dotknutej osoby v zahraničí a ostatné rodinné väzby majú na túto skutočnosť zanedbateľný
význam. Žalovaná tak uzavrela, že relevantná rodinná situácia žalobcu svedčí o vytvorení jeho väzieb naúzemí Rakúska a to bez ohľadu na prítomnosť niektorých jeho rodinných príslušníkov na Slovensku. K
ďalším žalobcom namietaným skutočnostiam, ako manželkin bankový účet, životné poistenie, hradenie
poplatkov za služby mobilného operátora, zakúpenie automobilu na Slovensku, žalovaná dôvodila, že

v konaní o nároku žalobcu na dávku v nezamestnanosti sú rozhodujúcimi ukazovateľmi skutočnosti
stanovené v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia v súlade s ktorými bolo posúdené bydlisko žalobcu
a teda dĺžka prítomnosti žalobcu na území iného členského štátu EÚ viac ako štyri roky, jeho stabilná
pracovná situácia, dlhodobá orientácia na rakúsky pracovný trh, prítomnosť najbližšej osoby pri ňom
v Rakúsku a plnenie odvodových a daňových povinností na území Rakúska. Podľa žalovanej tieto

skutočnosti jednoznačne preukazujú, že si žalobca bydlisko na území Slovenska počas výkonu činnosti
zamestnanca v Rakúsku nezachoval.

13.Žalovaná sa vyjadrila aj k žalobcom predostretej argumentácii, keď tento považoval za potrebné
zohľadniť u neho skutočnosť, že jeho úmyslom bolo po našetrení finančných prostriedkov vrátiť sa
späť na Slovensko. Žalovaná odkázala na zodpovedajúci rozsudok NSS sp. zn. 7Sžsk/50/2021 zo dňa

9.2.2022 a dôvodila, že postup podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, v zmysle ktorého by mal
byť zohľadňovaný úmysel dotknutej osoby vrátane dôvodov, ktoré ju viedli k pobytu a k zamestnaniu
v zahraničí, sa uplatňuje iba subsidiárne a to vtedy, keď i po zvážení kritérií uvedených v čl. 11
ods. 1 vykonávacieho nariadenia ostane otázka ustálenia centra záujmov otvorená. Podľa žalovanej to
však nebol žalobcov prípad, pretože v konaní o žalobcovom nároku bolo posúdené zachovanie jeho

väzieb k Slovensku v súlade s obsahom čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, kde uplatnením týchto
objektívnych kritérií pochybnosti nevznikli a preto nebolo potrebné aplikovať v tejto situácii čl. 11 ods. 2
vykonávacieho nariadenia. Žalovaná vysvetlila, že dlhodobé zotrvávanie žalobcu na území Rakúska za
účelomvykonávaniazárobkovejčinnosti,ktoréneboloibaprechodnéhocharakteru,nemožnopovažovať
za krátkodobý pobyt.

14.Vo vzťahu k žalobcovej námietke, že z tridsaťsedem rokov aktívneho pracovného života strávil v
zahraničí len štyri roky, poznamenala žalovaná, že v súlade s čl. 65 ods. 2 základného nariadenia
preukázanie bydliska na území Slovenskej republiky sa počas výkonu zárobkovej činnosti v zahraničí
hodnotí najmä počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu EÚ. Žalobcovo

zamestnanie pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie trvalo od 25.12.2019 do
31.01.2024 a bolo vykonávané na území Rakúska. Žalovaná opätovne konštatovala, že počas tohto
posledného zamestnania nemal žalobca bydlisko na území Slovenska zachované.

15.Žalovaná neprijala ani námietku žalobcu o nedostatočnom zistení skutkového stavu, keď uviedla,

že všetky relevantné skutočnosti mal žalobca možnosť uviesť vo svojom vyhlásení, pričom všetky
skutočnosti, ktoré v ňom aj uviedol boli v konaní posúdené, žalobca pritom na preukázanie skutkového
stavu nenavrhol žiadne ďalšie dôkazy a neuviedol, ktoré ďalšie otázky by mali byť objasnené. Žalovaná
tak považovala zistenie skutkového stavu veci za presné a úplné.

16.Napokon vo vzťahu k žalobcom prezentovanému rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
(sp. zn. 10Sžso/24/2014 zo dňa 27. mája 2015) odkázala žalovaná na sériu špecifikovaných
rozsudkov NSS, v ktorých sa tento stotožnil s právnym názorom Sociálnej poisťovne ohľadne otázky
bydliska. V prípade špecifikovaného rozhodnutia prvostupňového orgánu verejnej správy, ktorým
bol inému žiadateľovi nárok na dávku v nezamestnanosti priznaný poukázala žalovaná na potrebu

vždy zohľadňovať individuálne okolnosti veci, keď nie je možné v jednom rozhodnutí ustálený postup
zovšeobecniť a aplikovať na každý ďalší prípad.

II. Správne súdne konanie

Správna žaloba

17.Proti rozhodnutiu žalovanej podal žalobca v zákonnej lehote správnu žalobu, ktorou sa domáhal
zrušenia prvostupňového rozhodnutia a tiež aj rozhodnutia žalovanej a vrátenia veci žalovanej
alternatívne prvostupňovému orgánu verejnej správy na nové rozhodnutie.

18.V správnej žalobe žalobca prostredníctvom svojej právnej zástupkyne dôvodil, že rozhodnutie
žalovanej vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť
alebo nedostatok dôvodov a zároveň, že je zistenie skutkového stavu nedostačujúce na posúdenie veci.19.K žalobnému bodu nesprávneho právneho posúdenia po citácii právnej úpravy (§ 104 ods. 1 a § 195
ods. 1 a 3 zákona o sociálnom poistení, čl. 1 písm. j), čl. 61 ods. 1 a 2 a čl. 65 ods. 5 písm. a) základného
nariadenia a čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia) žalobca formuloval základné argumenty týkajúce

sa jeho právnej situácie, v ktorej bola označená právna úprava aplikovaná. Objasnil, že v Rakúsku
nemal trvalé bydlisko, keďže obýval iba prenajatý byt, pričom nemal v úmysle sa tam trvalo usadiť,
pobyt v Rakúsku bol podľa neho iba dočasný a vyplynul z vtedajšej situácie na Slovensku, kde vysoká
nezamestnanosť neumožňovala nájsť si na Slovensku prácu. Uviedol, že miesto, na ktoré sa pri každej
možnej príležitosti vracal bola Slovenská republika, kde mal svoje zázemie, využíval služby mobilného

operátora, plánoval svoju budúcnosť, toto miesto bolo a je aj jeho súčasným bydliskom, kedy tieto
skutočnosti svedčia podľa žalobcu o jeho stabilnej bytovej situácii. Podľa žalobcu jeho stabilnú bytovú
situáciu osvedčuje aj vlastníctvo nehnuteľnosti na Slovensku, u ktorej okrem pravidelných mesačných
poplatkov investoval značné finančné prostriedky na jej rekonštrukciu, čo svedčí o tom, že nemal v
úmysle ostať v Rakúsku, ale vrátiť sa na Slovensko. Ďalším dôkazom svedčiacim podľa žalobcu o tom,
že centrum jeho záujmov bolo zachované na Slovensku je zakúpenie motorového vozidla na Slovensku

v júli 2020, uhrádzanie poplatkov za poistenia vozidla a aj poplatkov životného poistenia a takisto
tá skutočnosť, že počas tridsiatich siedmych rokov aktívneho pracovného života strávil v zahraničí z
týchto len štyri roky. Žalobca namietal, že pre posúdenie otázky bydliska, teda určenia centra záujmov v
jeho prípade nestačila aplikácia kritérií obsiahnutých v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, ale bolo
potrebné vysporiadať sa aj s ďalšími skutočnosťami v zmysle čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia.

Žalobca citujúc doslovný text ustanovenia čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia formuloval názor,
že žalovaná a prvostupňový orgán verejnej správy mali najprv zisťovať, či došlo k dohode o určení
jeho skutočného bydliska medzi dotknutými inštitúciami členských štátov EÚ (Rakúska a Slovenska) pri
zohľadnení kritérií vymedzených čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia a pokiaľ by k takejto dohode
nedošlo, bolo potrebné prihliadnuť na úmysel žalobcu a dôvody, ktoré ho viedli k presťahovaniu ako

kritéria vymedzené čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia. Žalobca mal za to, že listinné dôkazy, ktoré v
konaní predložil boli žalovanou vyhodnotené povrchne a tendenčne, keďže tie dôkazy, ktoré svedčili skôr
vprospechzáveruozachovanícentrazáujmovnaSlovensku,považovalažalovanázamenejvýznamné.

20.K žalobnému bodu nepreskúmateľnosti rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov

žalobca argumentoval, že sa žalovaná s jeho odvolacími námietkami dostatočne nevysporiadala, a
to konkrétne, že sa nezaoberala kritériom úmyslu a dôvodov, ktoré viedli žalobcu k presťahovaniu s
odkazom na čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia. Po citácii špecifikovaného rozhodnutia Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky a prezentácii jeho obsahu (rozsudok sp. zn. 7Sžso/5/2012 z 30.01.2013)
žalobca zopakoval znovu argumentáciu, že jeho úmyslom bolo ušetriť počas zamestnania v Rakúsku

čo najviac prostriedkov a vrátiť sa na Slovensko, nie usadiť sa v Rakúsku.

21.Napokon k žalobnému bodu nedostatočného zistenia skutkového stavu žalobca namietal, že
jeho prítomnosť v inej krajine nemohla žalovaná bez ďalšieho skúmania vyhodnotiť ako trvalé a
stabilné bydlisko, pričom sa mala správne zaoberať otázkou jeho reálneho bydliska. Odkazujúc na

špecifikované rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozsudok sp. zn. 10 Sžso/24/2104
zo dňa 27.05.2015) a prezentujúc časť jeho odôvodnenia žalobca formuloval tvrdenie, že je rozhodnutie
žalovanej nezákonné, keďže podľa neho zistenie skutkového stavu žalovanou nebolo dostačujúce na
riadne posúdenie veci. Žalobca svoju argumentáciu uzavrel stanoviskom, podľa ktorého rozhodnutie
žalovanej neobsahuje logickú, právnu a presvedčivú argumentáciu.

Vyjadrenie žalovanej k správnej žalobe

22.K správnej žalobe zaujala stanovisko žalovaná a vo vyjadrení datovanom ku dňu 20.09.2024 okrem
dôvodov, na ktorých založila svoje rozhodnutie a ktoré sú podrobne opísané v bodoch 7 až 16 tohto

rozsudku,opätovnecitovalaaplikovanúprávnuúpravuatiežopakovanepredostrelajejpodrobnývýklad,
v ktorom objasnila účel a cieľ dotknutých úniových predpisov. Žalovaná akcentovala obsah Rozhodnutia
Správnej komisie pre koordináciu systémov sociálneho zabezpečenia č. U2, zo dňa 12.06.2009, v
zmysle ktorého je v súčasnosti prijateľné prenesenie zodpovednosti za výplatu dávok z príslušného štátu
na štát bydliska v prípade cezhraničných pracovníkov (pracovníci, ktorí sa do štátu bydliska spravidla

denne alebo aspoň raz týždenne vracajú) a určitých kategórii pracovníkov, ktorí udržiavajú úzke spojenia
so svojimi krajinami pôvodu. Akcentovala, že podľa tohto rozhodnutia už nie je viac prijateľné, aby sa
príliš širokým výkladom pojmu „bydlisko“ mala rozšíriť oblasť uplatnenia čl. 65 základného nariadenia
tak, aby zahŕňala všetky osoby, ktoré majú dosť stabilné zamestnanie alebo samostatne zárobkovúčinnosť v členskom štáte a ktoré nechali svoje rodiny vo svojej krajine pôvodu. V tomto kontexte
potom žalovaná zdôraznila, že pokiaľ nezamestnaný nevyužije možnosť uplatniť si nárok na dávku
v nezamestnanosti v štáte posledného zamestnania a požiada o dávku v nezamestnanosti v inom

členskom štáte, tento členský štát je v zmysle koordinačných predpisov povinný skúmať, či je možné
dobu poistenia v nezamestnanosti dosiahnutú v zahraničí zohľadniť v konaní o nároku na dávku v
nezamestnanosti, pričom je možné takúto dobu zohľadniť len podľa čl.65 základného nariadenia, to
znamená v prípade zachovania pevných väzieb v členskom štáte, v ktorom si dotknutá osoba uplatňuje
nárok na dávku v nezamestnanosti.

23.Žalovaná zopakovala základné skutočnosti záveru rozhodnutia o nepriznaní nároku na dávku v
nezamestnanosti žalobcovi, keď uviedla, že žalobca bezprostredne pred zaradením do evidencie
uchádzačov o zamestnanie nedosiahol doby poistenia v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej
legislatívy a preto z uvedeného dôvodu bolo možné zohľadniť dobu poistenia v nezamestnanosti
dosiahnutú na území Rakúska do celkovej doby poistenia v nezamestnanosti v súlade s čl. 61 ods. 1

základného nariadenia iba v prípade preukázania zachovania pevných väzieb a „bydliska“ na území
Slovenskej republiky počas výkonu posledného zamestnania na území členského štátu EÚ. Žalovaná
pripomenula, že u žalobcu dokazovanie preukázalo, že počas jeho zamestnania v Rakúsku u neho
nebolo centrum záujmov na Slovensku zachované a preto nebolo možné zohľadniť dobu poistenia
v nezamestnanosti dosiahnutú na území Rakúska do celkovej doby poistenia. Žalobca teda nesplnil

podmienku stanovenú ust. § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení a síce že bol v posledných štyroch
rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie poistený v nezamestnanosti najmenej
dva roky.

24.Žalovaná poznamenala, že žalobca v správnej žalobe uvádzal, že Nariadenie rady (EHS) č. 1408/71

a aj základné nariadenie považujú za bydlisko centrum životných záujmov a že bydliskom fyzickej osoby
sa rozumie obec, resp. mestský obvod, v ktorom osoba býva s úmyslom sa tu zdržiavať trvale. Žalovaná
upozornila, že predmetné nariadenie bolo účinné iba do doby 30. apríla 2010 a preto naň nebolo možné
v konaní o žalobcovom nároku na dávku v nezamestnanosti prihliadať. Žalovaná dôvodila, že základné
nariadenie definuje pojem „bydlisko“ jednoznačne, keď podľa jeho čl. 1 písm. j) „bydlisko“ je miesto,

kde osoba zvyčajne býva a že súčasne čl. 65 ods. 2 základného nariadenia jednoznačne určuje, že
miesto bydliska dotknutej osoby je potrebné hodnotiť najmä počas výkonu posledného zamestnania na
území členského štátu EÚ. Žalovaná uviedla, že je nepochybné, že počas výkonu poslednej zárobkovej
činnosti v Rakúsku žalobca zvyčajne býval na území Rakúska a teda podľa uvedených ustanovení
základného nariadenia mal žalobca počas svojho pobytu v Rakúsku nepochybne svoje bydlisko na

území Rakúska.

25.K námietke žalobcu, ktorú prezentoval tak v odvolaní, ako aj v správnej žalobe, že nemal v úmysle
sa v Rakúsku na trvalo usadiť a že jeho pobyt tam bol iba dočasný, žalovaná odkázala na rozsudok
NSS sp. zn. 7Ssk/105/2022 zo dňa 26.04.2023, v ktorom tento judikoval, že úmysel dotknutej osoby,

vrátane dôvodov, ktoré ju viedli k pobytu a k zamestnaniu v zahraničí je len subsidiárnym spôsobom
určenia jej bydliska a to len vtedy ak kritéria podľa odseku 1 článku 11 vykonávacieho nariadenia nevedú
k jeho jednoznačnému ustáleniu a že súčasne z ustanovenia čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia
navyše vyplýva, že sa úmysel osoby posudzuje na základe objektívnych skutočností a okolností a preto
nestačí len jej tvrdenie, že mala úmysel za miesto svojho bydliska považovať Slovenskú republiku.

Žalovaná v nadväznosti na to uzavrela, že u žalobcu po uplatnení objektívnych kritérií podľa čl. 11 ods.
1 vykonávacieho nariadenia žiadne pochybnosti nevznikli a nebol dôvod na aplikáciu subsidiárneho
postupu podľa čl. 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia.

26.Žalovaná odmietla aj tvrdenia žalobcu o nedostatočnom zistení skutkového stavu, keď dôvodila

v prvom rade tým, že žalobcov odkaz na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
7Sžso/5/2012 zo dňa 30.01.2013, v zmysle ktorého nie je možné bez podrobného vypočutia žiadateľa
o dávku v nezamestnanosti určiť jeho centrum záujmov, je nepriliehavý. Žalovaná objasnila, že tento
rozsudok riešil situáciu, keď bolo bydlisko dotknutej osoby posúdené na základe iného typu tlačiva
(stručný dotazník), aké bolo použité v prípade žalobcu. U žalobcu bolo podľa žalovanej využité podrobné

tlačivotzv.vyhlásenie,ktoréžalobcavyplnilapotvrdilsvojimpodpisom,osobnévypočutiežalobcunebolo
potrebné a teda v súlade s § 188 zákona o sociálnom poistení prvostupňový orgán verejnej správy
nemusel nariadiť vo veci ústne pojednávanie. Toto svoje stanovisko žalovaná podporila aj poukazom na
rozsudok NSS sp. zn. 7Sžsk/12/2021 zo dňa 21.09.2022, ktorý zhodne s názorom žalovanej judikoval,že v správnom konaní o dávku v nezamestnanosti nie je nariadenie pojednávania obligatórne, nie je naň
právny nárok a pokiaľ skutkové okolnosti vyplývajú zo zhromaždených dôkazov, je výsluch účastníka
nadbytočný.

27.Žalovaná napokon spochybnila aj právny názor žalobcu, podľa ktorého sa mala najprv zaoberať
stanoviskom príslušných inštitúcii Rakúska k otázke určenia bydliska žalobcu. Dôvodila, že by takýto
postup bol nevyhnutný iba v prípade, ak by príslušná zahraničná (rakúska) inštitúcia usúdila, že bydlisko
žalobcu bolo na Slovensku (na základe čoho by nepriznala žalobcovi nárok na niektoré sociálne

dávky) a súčasne žalovaná by mala opačný názor. K takejto situácii však podľa žalovanej nedošlo,
pretože príslušná rakúska inštitúcia nemala dôvod posudzovať bydlisko žalobcu a keďže k rozdielu v
stanoviskách príslušných inštitúcii nedošlo, zvolila žalovaná priamu aplikáciu kritérií podľa čl. 11 ods.
1 vykonávacieho nariadenia. Aj na tomto mieste podporila žalovaná uvedené zdôvodnenie judikatúrou
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a síce rozsudkom sp. zn. 1Sžso/26/2016 zo dňa 30.01.2018.

28.Ďalšie písomné vyjadrenia už v tomto konaní jeho účastníci správnemu súdu neposkytli.

29.Sudca Správneho súdu v Košiciach, ako vecne a miestne príslušného správneho súdu, v konaní
o správnej žalobe v sociálnej veci (ust. § 23 ods. 2, písm. a/, § 199 až § 205 Správneho súdneho
poriadku) preskúmal prvostupňové rozhodnutie a tiež aj rozhodnutie žalovanej, podrobne sa oboznámil

s obsahom administratívneho spisu mapujúceho priebeh správneho konania na úrovni orgánov verejnej
správy obidvoch stupňov a tiež súdneho spisu, a to tak v právnych medziach vznesených žalobných
námietok, ako aj procesným postupom podľa ust. § 134 ods. 2, písm. d/, § 199 ods. 3 a § 202 ods. 2,
veta prvá Správneho súdneho poriadku a vychádzajúc zo skutkového a právneho stavu, ktorý tu bol v
čase vydania rozhodnutia žalovanej dospel k záveru o nedôvodnosti správnej žaloby a teda o potrebe

jej zamietnutia.

30.Keďže žalobca a tiež žalovaná vo svojich podaniach výslovne uviedli, že nežiadajú vo veci nariadiť
pojednávanie a súčasne nebol naplnený ani jeden zo zákonných dôvodov na nariadenie pojednávania
v zmysle ust. § 107 ods.1 Správneho súdneho poriadku (ďalej ako „SSP“), správny súd vo veci rozhodol

bez toho, aby pojednávanie nariadil. Postupom podľa ust. § 137 ods. 4 SSP bolo preto v zákonnej lehote
a zákonným spôsobom oznámené, že rozsudok v tejto veci bude verejne vyhlásený dňa 30.01.2026
o 12.00 hod. v jeho pojednávacej miestnosti P2. Keďže boli splnené zákonné podmienky vyplývajúce
z ust. § 137 ods. 3, veta druhá SSP, správny súd vyhlásil rozsudok dňa 30.01.2026 vyvesením jeho
skráteného písomného vyhotovenia bez odôvodnenia na úradnej tabuli správneho súdu.

31.Podľa ust. § 104 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, má poistenec nárok na dávku v
nezamestnanosti, ak v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o
zamestnanie bol poistený v nezamestnanosti najmenej dva roky.

32.Podľa článku 3 ods. 1 písm. h/ základného nariadenia, toto nariadenie sa vzťahuje na všetky právne
predpisy, ktoré sa týkajú týchto častí sociálneho zabezpečenia: dávky v nezamestnanosti.

33.Podľa článku 61 ods. 1 základného nariadenia, príslušná inštitúcia členského štátu, ktorého právne
predpisy podmieňujú nadobudnutie, zachovanie, znovunadobudnutie alebo trvanie nároku na dávky

dosiahnutím dôb poistenia, zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti, v potrebnom rozsahu
zohľadnídobypoistenia,zamestnaniaalebosamostatnejzárobkovejčinnostidosiahnutépodľaprávnych
predpisov ktoréhokoľvek členského štátu, ako keby boli dosiahnuté podľa právnych predpisov, ktoré
uplatňuje. Ak však uplatniteľné právne predpisy podmieňujú nárok na dávky dosiahnutím dôb poistenia,
vtedy doby zamestnania alebo samostatnej zárobkovej činnosti dosiahnuté podľa právnych predpisov

iného členského štátu sa nezohľadnia, iba ak by sa takéto doby považovali za doby poistenia a boli
dosiahnuté v súlade s uplatniteľnými právnymi predpismi.

34.Podľa článku 61 ods. 2 základného nariadenia, s výnimkou prípadov uvedených v článku 65 ods. 5
písm. a) sa uplatňovanie odseku 1 tohto článku podmieňuje tým, že daná osoba bezprostredne ukončila

v súlade s právnymi predpismi, podľa ktorých sa uplatňuje nárok na dávky:

- doby poistenia, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby poistenia,
- doby zamestnania, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby zamestnania, alebo- doby samostatnej zárobkovej činnosti, ak tieto právne predpisy vyžadujú doby samostatnej zárobkovej
činnosti.

35.Podľa článku 65 ods. 2 základného nariadenia úplne nezamestnaná osoba, ktorá počas svojej
poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne zárobkovo činná osoba, mala bydliska v
členskom štáte inom, ako je príslušný štát a ktorá má naďalej bydliska v tomto štáte, alebo sa vráti
do tohto štátu, má byť k dispozícii službám zamestnanosti v členskom štáte bydliska. Bez toho, aby
bol dotknutý článok 64, úplne nezamestnaná osoba môže ako doplňujúci krok prihlásiť sa u služieb

zamestnanosti členského štátu, v ktorom vykonávala svoju poslednú činnosť ako zamestnanec alebo
samostatne zárobkovo činná osoba.

36.Podľa článku 65 ods. 5 písm. a/ základného nariadenia nezamestnaná osoba uvedená v prvej a
druhej vete odseku 2 poberá dávky v súlade s právnymi predpismi členského štátu bydliska, ako keby sa
na ňu vzťahovali tieto právne predpisy počas jej poslednej činnosti ako zamestnanec alebo samostatne

zárobkovo činná osoba. Tieto dávky poskytuje inštitúcia miesta bydliska.

37.Podľa článku 1 písm. i/ bod 2 základného nariadenia, ak právne predpisy členského štátu, ktoré sú
uplatniteľné podľa pododseku 1, nerozlišujú medzi rodinnými príslušníkmi a inými osobami, na ktoré sú
uplatniteľné, manžel/manželka, neplnoleté deti a nezaopatrené deti, ktoré dosiahli vek plnoletosti, sa

považujú za rodinných príslušníkov.

38.Podľa článku 1 písm. j/ a k/ základného nariadenia na účely tohto nariadenia:
j/ „bydlisko“ znamená miesto, kde osoba zvyčajne býva;
k/ „pobyt“ znamená prechodné bydlisko.

39.Podľa článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia ak je rozdiel v stanoviskách inštitúcií dvoch alebo
viacerých členských štátov o určení bydliska osoby, na ktorú sa uplatňuje základné nariadenie, tieto
inštitúcie po vzájomnej dohode určia centrum záujmov dotknutej osoby na základe celkového posúdenia
všetkých dostupných informácií súvisiacich s príslušnými skutočnosťami, ktoré môžu obsahovať:

a) dĺžku a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov;
b) situáciu dotknutej osoby vrátane:
i) povahy a osobitných vlastností každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto
činnosť zvyčajne vykonáva, trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy;
ii) jej rodinného stavu a rodinných väzieb;

iii) vykonávania akejkoľvek nezárobkovej činnosti;
iv) v prípade študentov zdroja ich príjmov;
v) jej bytovej situácie, najmä toho, či je táto situácia stabilná;
vi) členského štátu, ktorý sa považuje za miesto bydliska osoby na daňové účely.

40.Podľa článku 11 ods. 2 vykonávacieho nariadenia, ak posúdenie rôznych kritérií, ktoré vychádzajú z
príslušných skutočností, ako sa uvádzajú v odseku 1, nevedie k dohode medzi dotknutými inštitúciami,
na určenie skutočného miesta bydliska osoby sa za rozhodujúci považuje úmysel tejto osoby, tak ako
vyplýva z uvedených skutočností a okolností, najmä dôvody, ktoré ju viedli k presťahovaniu.

41.Podľa ust. § 2 ods. 2 SSP každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli
porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy,
nečinnosťouorgánuverejnejsprávyaleboinýmzásahomorgánuverejnejsprávy,samôžezapodmienok
ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

42.Podľa ust. § 134 ods. 2, písm. d/ SSP, správny súd nie je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak
ide o veci podľa § 6 ods. 2 písm. c), ak je žalobcom fyzická osoba. Podľa ust. § 6 ods. 2, písm. c/ SSP,
správne súdy rozhodujú v konaniach o správnych žalobách v sociálnych veciach. Podľa ust. § 199 ods.
1, písm. a/ SSP, sociálnymi vecami sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie Sociálnej poisťovne.

43.Podľa ust. § 135 ods. 1 SSP na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase vyhlásenia
alebo vydania rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej
správy.44.Z článkov 61 a 65 ods. 5 základného nariadenia vyplýva základná zásada, ktorou je potrebné
sa riadiť pri zohľadňovaní dôb poistenia v nezamestnanosti dosiahnutých na území iného členského
štátu a to, že doba poistenia v nezamestnanosti dosiahnutá na území iného členského štátu (v našom

prípade na území Rakúska) môže byť zohľadnená na účely nároku na dávku v nezamestnanosti v
prípade, ak bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila dotknutá
osoba doby poistenia v nezamestnanosti dosiahnuté na Slovensku. Iba vo výnimočných prípadoch je
možné zohľadniť dobu poistenia dosiahnutú na území iného členského štátu Európskej únie, pokiaľ je
dosiahnutá ako posledná. Touto výnimkou zo základnej zásady je situácia, ak si žiadateľ zachová počas

výkonu zárobkovej činnosti na území iného členského štátu EÚ centrum záujmov a bydlisko na území
Slovenskej republiky. Otázka bydliska je teda v prípadoch, keď žiadateľ o dávku v nezamestnanosti
bezprostredne pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie nedosiahol dobu poistenia
v nezamestnanosti v zmysle platnej slovenskej legislatívy, kľúčová. Pod pojmom „bydlisko“ v zmysle
úniovomsanechápeevidovanýtrvalýaleboprechodnýpobytpodľavnútroštátnychpredpisovSlovenskej
republiky. Podľa článku 1 písm. j/ základného nariadenia pojem „bydlisko“ znamená zvyčajné bydlisko,

t. j. miesto, kde osoba zvyčajne býva, na účely vykonávacieho nariadenia chápané ako „centrum
záujmov“ v spojení s článkom 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. „Bydlisko“ predstavuje v tomto
zmysle autonómny pojem vlastný právu Únie (pozri rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-90/97
Swaddling, bod 28). Kritériami na určenie centra záujmov sú v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho
nariadenia najmä: dĺžka obdobia zdržiavania sa na území daného štátu, dĺžka a stabilita výkonu

zárobkovej činnosti, dĺžka trvania pracovnej zmluvy, rodinný stav a rodinné väzby, bytová situácia a
stabilita tejto situácie a miesto, kde dochádza k zdaňovaniu príjmov. Zároveň platí, že tento zoznam,
ktorý nie je taxatívny, nestanovuje žiadne preferenčné poradie rôznych kritérií vymedzených v odseku
1 tohto článku.

45.Medzi účastníkmi správneho súdneho konania bolo sporné, či okolnosti pobytu žalobcu v Rakúsku pri
ich komplexnom vyhodnotení možno alebo nemožno považovať za svedčiace o zachovaní jeho bydliska
a centra záujmov na území Slovenska, pričom preukazovanie zachovania bydliska je potrebné hodnotiť
najmä počas výkonu posledného zamestnania žalobcu na území Rakúska (čI. 65 ods. 2 základného
nariadenia ).

46.Z obsahu administratívneho spisu, ktorý v preskúmavanej veci predložila správnemu súdu žalovaná
vyplýva, že žalobca bol ku dňu 01.02.2024 úradom práce zaradený do evidencie uchádzačov o
zamestnanie. Žiadosťou datovanou ku dňu 02.02.2024 a doručenou prvostupňovému orgánu verejnej
správy dňa 19.02.2024 žalobca požiadal o dávku v nezamestnanosti ku dňu zaradenia do evidencie

uchádzačov o zamestnanie. V tejto žiadosti žalobca zároveň uviedol prehľad pracovných pomerov, ktoré
v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie mal uzatvorené
v Rakúsku, pričom išlo o jeden pracovný pomer u toho istého zamestnávateľa (u ktorého pracoval
v hotely ako pracovník wellness centra). Uviedol tiež, že v inom členskom štáte EÚ nepožiadal o
dávku v nezamestnanosti a túto ani nepoberal. Dňa 19.02.2024 žalobca na tlačive Sociálnej poisťovne

(„Vyhlásenie žiadateľa na účely posúdenia zachovania centra záujmov“) vyhlásil, že prvýkrát odišiel do
členského štátu EÚ dňa 25.12.2019 a vrátil sa odtiaľ dňa 31.01.2024. Počas tohto obdobia sa na
Slovensko podľa jeho slov vracal každé dva mesiace na sedem dní, pričom využíval na prepravu vlastné
vozidlo. Jeho posledné zamestnanie v Rakúsku trvalo v období od 25.12.2019 do 31.01.2024, tento
pracovný pomer bol uzatvorený na dobu neurčitú a skončil sa dohodou o ukončení pracovnej zmluvy,

takisto uviedol, že si počas svojho pracovného pobytu v Rakúsku prácu na Slovensku nehľadal. Žalobca
vo vyhlásení uviedol, že v Rakúsku sa s ním počas jeho pôsobenia zdržiavala jeho manželka a že spolu
s manželkou boli po celý čas v Rakúsku ubytovaní v podnájme, ktorý počas celého pobytu nezmenili, že
na Slovensku vlastní od r.2002 nehnuteľnosť a počas svojich návratov na Slovensko býval v tomto byte,
pričom súčasne oznámil, že v uvedenom byte stále býva. Uviedol tiež, že počas pobytu v Rakúsku na

území Slovenska nebol členom športového klubu, záujmového klubu, neziskovej organizácie a nemal
žiadne obdobné členstvo v inej organizácii.

47.V rámci odvolacieho správneho konania žalobca doplnil, že v čase pracovného pobytu v Rakúsku
mal bankový účet na Slovensku na meno jeho manželky, životné poistenie, hradil poplatky za služby

mobilného operátora, investoval finančné prostriedky do nehnuteľností na Slovensku, zakúpil na
Slovensku automobil, že na Slovensku boli prítomní jeho ďalší rodinní príslušníci a to dospelá dcéra a
vnučky. Takisto odprezentoval svoj úmysel, ktorý mal počas pobytu v zahraničí a síce našetriť finančnéprostriedky a vrátiť sa na Slovensko a že z tridsiatich siedmych rokov aktívneho pracovného života strávil
v zahraničí len štyri roky.

48.Súčasťou administratívneho spisu je aj formulár U002 potvrdzujúci obdobia poistenia a zamestnania
žalobcu v Rakúsku a tiež formulár U004 osvedčujúci hrubý príjem, ktorý žalobca v Rakúsku dosahoval.

49.Podľa pravidla obsiahnutého v článku 61 ods. 1 a ods. 2 základného nariadenia sa doby poistenia
v nezamestnanosti dosiahnuté podľa právnych predpisov ktoréhokoľvek členského štátu zohľadnia ako

keby boli dosiahnuté podľa slovenských právnych predpisov v prípade, že daná osoba bezprostredne
pred zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie ukončila doby poistenia dosiahnuté podľa
slovenských právnych predpisov. Keďže ale žalobca týmto spôsobom doby poistenia podľa slovenských
právnych predpisov bezprostredne pred jeho zaradením do evidencie uchádzačov o zamestnanie
nedosiahol (čo nebolo medzi účastníkmi správneho súdneho konania sporné), bolo potrebné posúdiť,
či sa doby poistenia získané v Rakúsku môžu zohľadniť podľa článku 65 ods. 5 písm. a/ základného

nariadenia, ktorý predstavuje výnimku z uvedeného pravidla a podľa ktorého by žalobca poberal dávky v
súlade s právnymi predpismi Slovenskej republiky, ako keby sa na neho tieto predpisy vzťahovali počas
jeho poslednej činnosti zamestnanca a to v prípade, ak by si na území Slovenskej republiky zachoval
bydlisko.

50.Kritéria, ktoré je potrebné pri určovaní bydliska osoby zohľadniť a ktoré boli sformulované v judikatúre
Súdneho dvora Európskej únie (viď napríklad rozsudok zo dňa 11. septembra 2014 vo veci C-394/13,
B., ods. 34) sú v súčasnosti kodifikované v čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia. Ako však vyplýva z
jeho znenia, tento zoznam nie je taxatívny a nestanovuje tiež žiadne preferenčné poradie kritérií v ňom
vymedzených. Všeobecne sa zdôrazňuje nevyhnutnosť prihliadať na osobitosti tej ktorej prejednávanej

veci.

51.Úlohou správneho súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu orgánu verejnej správy
podľa tretej hlavy tretej časti SSP (§ 199 a nasl. SSP) bolo posúdiť, či orgán verejnej správy príslušný
na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci

skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie orgánu verejnej správy
bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané
náležitosti, teda či toto rozhodnutie bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi, ako aj s procesnoprávnymi
predpismi. Zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy je podmienená zákonnosťou postupu tohto
orgánu, ktorý predchádzal vydaniu takéhoto rozhodnutia, napadnutého v konečnom dôsledku správnou

žalobou. Správny súd v rámci súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy teda
preskúmava, či orgán verejnej správy konal a rozhodol v súlade so zákonom, či v správnom konaní
postupoval v súčinnosti s účastníkmi konania, či sa vysporiadal s ich námietkami a či na základe
skutkových zistení a na základe logického a rozumného uváženia ustálil správne svoj právny záver.

52.Skutočnosti vyplývajúce z administratívneho spisu, žalovaná podľa názoru správneho súdu
vyhodnotila správne, kedy vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu v prípade určenia bydliska žalobcu
v rozhodnom období, spolu so zohľadnením kritérií, ktoré sú vymedzené v článku 11 vykonávacieho
nariadenia, vyslovila záver o tom, že bydlisko žalobcu sa v posudzovanom období nachádzalo na území
Rakúska(nebolozachovanénaúzemíSlovenskejrepubliky)apretonebolomožnévyhovieťjehožiadosti

o priznanie dávky v nezamestnanosti.

53.Správny súd teda podporuje záver žalovanej, že centrum záujmov žalobcu sa v čase jeho
zamestnania v Rakúsku, nachádzalo v Rakúsku. Na účely určenia miesta bydliska žalobcu a s tým
súvisiaceho centra jeho záujmov, správny súd upriamuje pozornosť na striktné podmienky vymedzené v

článku 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, v rámci ktorých bolo potrebné situáciu žalobcu vyhodnotiť.
Pre určenie centra záujmu žalobcu, pre potreby určenia jeho bydliska boli preto rozhodné tieto
skutočnosti:

- dĺžka a trvalosť prítomnosti na území dotknutých členských štátov (Rakúsko a Slovenská republika)

Žalobca sa na území Rakúska zdržiaval v období od 25.12.2019 do 31.01.2024, teda spolu viac ako
4 roky. Počas svojho pôsobenia tam sa žalobca podľa vlastných slov na Slovensko vracal každý
druhý mesiac na sedem dní (uvedená skutočnosť vyplýva z vyššie spomenutého „Vyhlásenia žiadateľana účely posúdenia zachovania centra záujmov“). Žalobca sa teda v Rakúsku zdržiaval v ucelených
obdobiach presahujúcich jeden mesiac a možno povedať, že tam pôsobil prevažnú časť obdobia od
decembra 2019 do januára 2024. Celková dĺžka a trvalosť prítomnosti žalobcu na území Rakúska v

porovnanísoSlovenskomtakvediekzáveruozachovaníbydliskažalobcuvdotknutomobdobínaúzemí
Rakúska. Tento záver nemôže zvrátiť ani tá skutočnosť, že sa žalobca vracal na Slovensko každý druhý
mesiac na sedem dní, nakoľko je to len nepatrný časový úsek v porovnaní s celkovou dobou strávenou v
Rakúsku, ktorej nepomerne rozsiahlej dobe tieto krátke pobyty na Slovensku nemôžu v žiadnom prípade
konkurovať.

- situácia dotknutej osoby

a) Povaha a osobitné vlastnosti každej vykonávanej činnosti, predovšetkým miesta, kde sa takáto
činnosť zvyčajne vykonáva a trvalosti tejto činnosti a dĺžky trvania každej pracovnej zmluvy :

pracovný život žalobcu v Rakúsku tvoril jeden trvalý pracovný pomer u toho istého zamestnávateľa,
ktorý mal naozaj dlhodobý charakter zodpovedajúci celkovej dobe jeho pracovného pobytu v
Rakúsku, súčasne práca, ktorú žalobca pre spomenutého zamestnávateľa vykonával, nemala charakter
turnusovej práce, z administratívneho spisu taktiež vyplýva relevantná informácia, že sa žalobca počas
pracovného pobytu v Rakúsku nepokúšal na Slovensku hľadať si nejaké pracovné príležitosti, za

týchto okolností je preto správny súd presvedčený, že vzhľadom na charakter práce a trvalosť a dĺžku
pracovného pomeru žalobcu v Rakúsku, sa centrum záujmov žalobcu nachádzalo práve tam.

b) Rodinný stav a rodinné väzby žalobcu:

pokiaľ ide o rodinnú situáciu žalobcu, administratívny spis osvedčuje, že sa v Rakúsku pri ňom súčasne
zdržiavala jeho manželka, žalobca síce uvádzal, že počas jeho pôsobenia v Rakúsku mal na Slovensku
príbuzných a síce dospelú dcéru a vnučky, správny súd v tejto súvislosti poukazuje, že kritérium
rodinného stavu a rodinných väzieb sa vzťahuje len k úzkej rodine, t. j. rodinným príslušníkom v zmysle
článku 1 písm. i/ bod 2 základného nariadenia, ktorými sú manžel alebo manželka, neplnoleté deti a

nezaopatrené dospelé deti, pričom iné rodinné väzby možno považovať len za málo významné (viď
rozsudky Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, sp. zn. 9 Ads 95/2015-39 a sp. zn. 3 Ads
55/2018-37). Je tak celkom zjavné, že žalobcove rodinné väzby na Slovensku boli málo významné,
pričom na druhej strane jeho úzka rodina - manželka sa nenachádzala na Slovensku, ale zdržiavala sa
spolu s ním v Rakúsku. Na Slovensku teda žalobca nemal rodinné väzby relevantného charakteru a na

základe uvedeného dospel správny súd k presvedčeniu že žalobca mal relevantné rodinné väzby na
území Rakúska, avšak rodinné väzby v zmysle čl. 11 ods. 1 písm. b) bod 2 si na Slovensku nezachoval,
preto toto kritérium nie je možné hodnotiť v prospech zachovania úzkych väzieb so Slovenskom a teda v
prospech zachovania bydliska žalobcu na jeho území ( obdobne rozsudok NSS sp. zn. 7Ssk/124/2022 ).

c) Vykonávanie akejkoľvek nezárobkovej činnosti :

z administratívneho spisu nevyplynulo, že by žalobca v rozhodnom čase na Slovensku vykonával
akúkoľvek nezárobkovú činnosť, vzhľadom na skutočnosť, že žalobca trávil podstatnú časť
mimopracovného času v Rakúsku. Správny súd preto považuje túto skutočnosť za objektívnu,

vyplývajúcu z vykonaného dokazovania.

d) Bytová situácia :

vRakúskužalobcapodľavlastnéhovyjadreniabývalvprenajatombytespolusmanželkou,ktorývyužíval

na bývanie kontinuálne počas celého pracovného pobytu v Rakúsku, kedy takáto forma ubytovania
nie je v daných podmienkach Rakúska ničím neštandardným. V čase návratov na územie Slovenska
žalobca ako miesto svojho pobytu označil vlastnú nehnuteľnosť, keďže však žalobca počas svojho života
v Rakúsku využíval trvalý nájom nehnuteľnosti, možno tento spôsob bývania podľa názoru správneho
súdu považovať za dostatočne adekvátny a bytovú situáciu žalobcu za stabilnú, keďže pod stabilitou

netreba rozumieť len vlastníctvo nehnuteľnosti, v dôsledku čoho pre určenie bydliska nie je určujúce, či
osoba býva v nehnuteľnosti, ktorú vlastní alebo ktorú má v nájme, nemožno opomenúť ani skutočnosť,
že žalobca v priebehu svojho pôsobenia v Rakúsku ubytovanie nezmenil a teda išlo o naozaj stabilnéubytovanie. Zhodnotením bytovej situácie žalobcu v posudzovanom období tak možno podľa správneho
súdu konštatovať, že táto svedčí v prospech zachovania jeho bydliska v Rakúsku.

e) Daňová situácia:

daňové povinnosti si v rozhodnom období žalobca preukázateľne plnil v Rakúsku, čo vyplynulo z
dokladovvadministratívnomspise,kedytátookolnosťtakistosvedčívprospechjehobydliskavRakúsku
a nie v Slovenskej republike, pretože povinné dane a odvody z vykonávanej zárobkovej činnosti boli

odvádzané príslušnej inštitúcii v Rakúsku.

Z administratívneho spisu podľa názoru správneho súdu jednoznačne vyplýva, že miestom, kde sa
žalobca v posudzovanom období dlhodobo zdržiaval, kde bol stabilne zamestnaný, plnil odvodové a
daňové povinnosti a kde trávil mimopracovný čas, bolo Rakúsko.

54.Ďalšie skutočnosti, ktorými žalobca obhajoval zachovanie svojho bydliska na Slovensku nemajú z
hľadiska čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia význam.

55.Pokiaľ ide o žalobcovu argumentáciu o trvalom pobyte na území Slovenska, ako už bolo skôr
spomenuté (viď. bod 44. odôvodnenia tohto rozsudku), pojem bydliska podľa čl. 1 písm. j) základného

nariadenia nemožno stotožňovať ani s trvalým alebo prechodným pobytom podľa právnych predpisov
niektorého štátu. Preto ani na účely čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia nie je podstatné, či žalobca
niekde trvalý pobyt nahlásený mal (Slovensko) a niekde ho zasa nemal (Rakúsko). Správny súd
poznamenáva, že otázka bydliska je koncipovaná ako otázka faktická, ktorá je objektivizovaná až do
tej miery, že niekedy ani úmysel (počiatočný alebo i trvajúci) a snaha dotknutej osoby nestačia na

zachovanie bydliska v krajine pôvodu. Na tieto účely nie je rozhodujúca na prvom mieste citová väzba k
svojmu rodisku, rodičom či iným príbuzným, ani viac či menej určitý plán niekedy v budúcnosti sa opäť
presťahovať do krajiny pôvodu, ale skutočné bydlisko, teda miesto, kde osoba zvyčajne býva (čl. 1 písm.
j/ základného nariadenia) - rozsudok sp. zn. 1Sžsk/38/2017.

56.V súvislosti so žalobcom prezentovaným úmyslom sa na Slovensko vrátiť (po dosiahnutí určitého
zárobku), správny súd uvádza, že v konaní žalobcu o dávku v nezamestnanosti bolo preukázané, že
tento si centrum záujmov na území Slovenskej republiky počas výkonu činnosti zamestnanca v Rakúsku
nezachoval. Keďže o mieste bydliska žalobcu na základe uplatnenia relevantných objektívnych kritérií
v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia nevznikli pochybnosti, nebol dôvod na aplikáciu čl.

11 ods. 2 tohto nariadenia a skúmať úmysel žalobcu. K otázke skúmania úmyslu sa vyjadril aj NSS,
ktorý v minulosti judikoval, že „Úmysel žalobcu nie je relevantný, keďže postup podľa čl. 11 ods. 2
vykonávacieho nariadenia prichádza do úvahy iba subsidiárne, teda v prípade, pokiaľ i po zvážení
kritérií uvedených v odseku 1 tohto článku zostane otázka ustálenia centra záujmov i naďalej otvorená
(obdobne rozsudok sp. zn. 10Sžsk/5/2016). V zmysle čl. 11 ods. 2 je to vtedy, keď sa nepodarí

dosiahnuť dohodu medzi inštitúciami v prípade ich rozdielneho stanoviska. V posudzovanom prípade
však príslušná inštitúcia Rakúska a príslušná slovenská inštitúcia nedospeli k rozdielnym záverom.
Zo skutkového stavu totiž vyplýva, že príslušná rakúska inštitúcia nemala dôvod posudzovať bydlisko
žalobcu, neposudzovala ho a teda logicky ani nedospela k záveru opačnému v porovnaní so záverom
žalovanej. Keďže k rozdielu v stanoviskách príslušných inštitúcii nedošlo, bolo dôvodné, aby žalovaná

zvolila priamu aplikáciu kritérií podľa čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia (obdobne rozsudok sp. zn.
1Sžso/26/2016 a sp. zn. 7Sžsk/91/2020).

57.Pokiaľ ide o existenciu bežného účtu, založenie životného poistenia (na Slovensku), využívanie
služieb mobilného operátora (na Slovensku), nadobudnutie vlastníctva k hnuteľnej veci (na Slovensku)

a vlastníctvo nehnuteľnosti (na Slovensku) vrátane jej zhodnocovania a platenie poplatkov súvisiacich
s vlastníctvom, tieto okolnosti nemajú s centrom záujmov a bydliskom súvis z dôvodu, že slobodný
pohyb služieb a kapitálu medzi členskými štátmi, ktorý umožňuje využívať tieto služby kdekoľvek v EÚ, je
jednouzozákladnýchslobôdspoločnéhotrhuEÚ.AjpodľamienkyNSS(rozsudoksp.zn.7Ssk/36/2023)
vlastníctvo či využívanie finančných produktov sa nemusí nevyhnutne realizovať len na území jedného

členského štátu.

58.Ako neopodstatnenú kvalifikuje správny súd námietku žalobcu o absencii jeho osobného vypočutia
ako žiadateľa o dávku v nezamestnanosti. Stotožňuje sa totiž so stanoviskom žalovanej, ktoré jepodporené zodpovedajúcou judikatúrou NSS, na ktorú žalovaná správne vo svojom vyjadrení k správnej
žalobe poukázala. Jednotlivé informácie, ktoré boli v správnom konaní získané postupom popísaným
v predchádzajúcich bodoch odôvodnenia tohto rozsudku a ktoré sú obsiahnuté v administratívnom

spise (ktorého obsah popísal správny súd v bode 46. odôvodnenia tohto rozsudku), umožnili zistenie
skutkového stavu vyčerpávajúcim spôsobom v kontexte hodnotiacich kritérií vyplývajúcich z čl. 11 ods. 1
vykonávaciehonariadenia,atedabezdôvodnýchpochybností, vsúladesust.§188zákonaosociálnom
poistení preto nebolo nariadenie ústneho pojednávania potrebné.

59.Podľa názoru správneho súdu žalovaná v dostatočnom rozsahu posúdila kritériá v zmysle čl.
11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia, ktoré dôsledne vyhodnotila a toto vyhodnotenie dostatočným
a zrozumiteľným spôsobom odôvodnila. Zo zistených skutočností a okolností veci správny súd
považoval za preukázané, že žalobca počas jeho posledného zamestnania zvyčajne býval v Rakúsku a
predpokladané väzby so Slovenskom na základe kritérií v zmysle čl. 11 ods. 1 vykonávacieho nariadenia
si nezachoval, keď v rozhodnom období mal centrum záujmov v Rakúsku, kde sa počas výkonu

zamestnania dlhodobo zdržiaval, na bývanie využíval nájom nehnuteľnosti, trávil tam svoj pracovný aj
mimopracovný čas, platil zákonné odvody a dane a dokonca sa spolu sním v Rakúsku zdržiavala aj
jeho manželka. Na tomto závere nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že žalobca sa podľa svojich slov
každý druhý mesiac vracal na dobu jedného týždňa na Slovensko, kde žije jeho plnoletá dcéra a vnučky
a ani fakt, že na Slovensku bol počas svojho života v Rakúsku prihlásený k trvalému pobytu a vlastnil

tam nehnuteľnosť. Osoba, ktorá sa presťahuje do inej krajiny bez zachovania akýchkoľvek podstatných
väzieb vo svojej krajine pôvodu, sa už nemôže považovať za osobu, ktorá v nej má bydlisko, aj keď
sa do danej krajiny plánuje vrátiť. Len sama okolnosť, že osoba považuje určitý štát za svoje bydlisko,
nemôže prevážiť nad objektívnymi kritériami vymedzenými v citovanom čl. 11 ods. 1 vykonávacieho
nariadenia. Centrum záujmov osoby sa musí posudzovať vždy v danom konkrétnom období a samotné

jej plány na jeho prípadnú budúcu zmenu nemôžu byť pre jeho posúdenie rozhodujúce. Preto okolnosť,
že osoba od počiatku poníma svoj pobyt v určitom mieste ako dočasný (hoci o jeho presnom
trvaní nemá predstavu), takisto nevylučuje záver, že počas pobytu má v tomto štáte centrum svojich
záujmov (rozsudok sp. zn. 7Ssk/47/2022 zo dňa 26.04.2023). Na základe orgánmi verejnej správy
zisteného skutkového stavu je možné konštatovať, že v prípade žalobcu sa v posudzovanom období od

01.02.2020 do 31.01.2024 (teda v posledných štyroch rokoch pred zaradením do evidencie uchádzačov
o zamestnanie) nepreukázalo udržanie úzkeho spojenia so Slovenskom a je teda odôvodnený záver
žalovanej a prvostupňového orgánu verejnej správy, že bydliskom žalobcu bolo Rakúsko.

60. V súvislosti s účelom sledovaným základným nariadením, dáva správny súd opätovne do pozornosti

úvahu vyslovenú NSS v jeho rozsudku sp. zn. 7Ssk/105/2022 zo dňa 26.04.2023, na ktorej podstatné
postuláty správne poukázala vo svojom rozhodnutí v rámci prezentovaného výkladu aplikovaných
predpisov aj žalovaná : „pri aplikácii základného nariadenia je potrebné postupovať v súlade s jeho
cieľom, ktorým je podporiť hľadanie práce v tom členskom štáte, v ktorom dotknutá osoba bezprostredne
predtým platila príspevky na poistenie v nezamestnanosti a zároveň aj to, aby tento štát niesol

bremeno výplaty dávky v nezamestnanosti. Pokiaľ by bola v prípade žalobcu priznaná dávka v
nezamestnanosti na Slovensku, predmetný postup by nezodpovedal účelu, ktorý sleduje základné
nariadenie, a to rovnomerné a spravodlivé rozdeľovanie finančných prostriedkov medzi inštitúciami
prijímajúcimi poistné a následne medzi inštitúciami vyplácajúcimi dávky. V zmysle koordinačných
predpisov platí, že pri skončení výkonu zárobkovej činnosti by si nezamestnaní mali uplatňovať nárok

na dávku v nezamestnanosti v štáte, v ktorom skončili zamestnanie. Nesplnenie podmienok na vznik
nároku na dávku v nezamestnanosti v jednom štáte nezakladá automaticky nárok na priznanie dávky v
inom členskom štáte EÚ. Žalobca mal zákonnú možnosť požiadať o dávku v nezamestnanosti na území
Veľkej Británie a prípadne požiadať o export priznanej dávky v nezamestnanosti na územie SR.“

61.Po preskúmaní rozhodnutia žalovanej, ako aj prvostupňového rozhodnutia dospel správny súd k
záveru, že tieto rozhodnutia sú zákonné, vydané v súlade s právnou úpravou, ktorú orgány verejnej
správy prezentovali vo svojich rozhodnutiach. Podľa mienky správneho súdu žalovaná vec správne
právne posúdila, náležite sa vysporiadala s odvolacími námietkami žalobcu a svoje rozhodnutie riadne
odôvodnila. Konštatujúc, že pri posúdení veci správny súd nezistil dôvody pre zrušenie rozhodnutia

žalovanej, ani prvostupňového rozhodnutia, správnu žalobu ako nedôvodnú podľa ust. § 190 Správneho
súdneho poriadku zamietol.62.Vo veci trov správneho súdneho konania rozhodol správny súd podľa ust. § 168 Správneho súdneho
poriadku a keďže žalobca nemal v konaní úspech a úspešnej žalovanej nevznikli také účelne vynaložené
trovy, ktoré by bolo možné od žalobcu spravodlivo požadovať, správny súd žalovanej nárok na ich

náhradu voči žalobcovi nepriznal.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať na Správny súd v Košiciach v
lehote jedného mesiaca od jeho doručenia.

V kasačnej sťažnosti sa uvedú všeobecné náležitostí podania podľa § 57 Správneho súdneho poriadku

to znamená, ktorému správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje,
podpis a spisová značka konania. Ďalej sa v kasačnej sťažnosti musí uviesť označenie napadnutého
rozhodnutia, údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, opísanie rozhodujúcich
skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 sa podáva (ďalej len
"sťažnostné body") a návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe. Podanie vo veci
samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne
doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak
sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Správny súd na

dodatočnédoručeniepodanianevyzýva.Kpodaniukolektívnehoorgánumusíbyťpripojenérozhodnutie,
ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas. Podanie urobené v listinnej podobe treba
predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť
do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží
potrebnýpočetrovnopisovapríloh,správnysúdvyhotovíkópiepodanianatrovytoho,ktopodanieurobil.

Kasačnúsťažnosťmožnopodľa§440ods.1Správnehosúdnehoporiadkuodôvodniťlentým,žesprávny
súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že:
a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,

c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,
e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace

procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odsek 1 písm. g) až i) Správneho súdneho poriadku sa
vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že
sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom.

Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.