Rozsudok – Pracovné právo ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 27, 2026

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6CoPr/9/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7124201345
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viktória Midová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2026:7124201345.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvKošiciachvsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.ViktórieMidovejasudcovJUDr.

Jozefa Maruščáka a JUDr. Moniky Koščovej v spore žalobkyne: A. B. C., narodená XX.XX.XXXX, bytom
v D. E., F. X/XX, zastúpená Mgr. Marošom Ježíkom, advokátom, so sídlom v Starej Ľubovni, Okružná
871/65, adresa pre doručovanie: Poprad, Murgašova č. 86/1, proti žalovanému: PIENINY RESORT
s.r.o., so sídlom v Košiciach, Hrnčiarska 29, IČO: 36 821 063, zastúpený JUDr. Zuzanou Orosovou,
advokátkou, so sídlom v Košiciach, Hrnčiarska 29, o neplatnosť okamžitého skončenia pracovného
pomeru, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Košice zo dňa 16. júla 2025 sp.zn.
60Cpr/2/2024

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok Mestského súdu Košice č.k. 60Cpr/2/2024-163 zo dňa 16. júla 2025, okrem
výroku III. o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti.

Žalobkyňa má proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej len súd prvej inštancie alebo len súd) zhora označeným rozsudkom určil,
že okamžité skončenie pracovného pomeru žalobkyne oznámením žalovaného zo dňa 14.12.2023 je
neplatné (výrok I.), návrh žalovaného v zmysle ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce, že od neho nemožno
spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu naďalej zamestnával, zamietol (výrok II.), v prevyšujúcej časti

žalobu zamietol (výrok III.) a zaviazal žalovaného nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu 100 %
(výrok IV.).

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru, ktoré jej bolo dané listom žalovaného zo dňa 14.12.2023 podľa ust. § 68 ods. 1
písm. b/ Zákonníka práce z dôvodu, že nerešpektovala pokyn zamestnávateľa zo dňa 7.12.2023 na
odovzdanie elektronickej databázy účtovníctva. V žalobe argumentovala tým, že vytýkaného porušenia

pracovnejdisciplínysanedopustila,keďžeúčtovníctvospoločnostiodovzdaladňa26.10.2023konateľovi
žalovaného, o čom predložila preberacie protokoly zo dňa 26.10.2023 a následne doručila žalovanému
ešte USB kľúč s účtovnými údajmi dňa 29.12.2023.

3. Žalovaný sa v konaní bránil tým, že žalobkyňa mu neodovzdala kompletné účtovníctvo, keď
chýbali právne tituly k pohľadávkam, ktoré žalobkyňa vložila do účtovníctva, pričom išlo o pohľadávky
jej manžela, v prospech ktorého vykonala v priebehu dvoch dní úhradu vo výške takmer 450.000

€ a zároveň neboli odovzdané podklady k majetku, ktorý je zaúčtovaný ako majetok spoločnosti.
Argumentoval tiež tým, že žalobkyňa nerešpektovala pokyn konateľa a vykonávala úhrady nad
stanovený limit, pričom išlo o sumu vo výške 122.000 €. Zatajovaním a nepredložením účtovnýchdokladovapodkladovžalobkyňaporušilapracovnúdisciplínu,konalavrozporesoprávnenýmizáujmami
žalovaného a z toho dôvodu pristúpil k skončeniu pracovného pomeru.

4. Na základe vykonaného dokazovania a po právnom posúdení veci podľa § 18, § 42 ods. 1, § 68 ods. 1
písm. b/, ods. 2, § 70, § 74, § 79 ods. 1, ods. 4 písm. b/, ods. 5, § 81 písm. a/, e/, § 178 ods. 1 Zákonníka
práce dospel k záveru, že v prejednávanom spore neboli splnené podmienky pre platné skončenie
pracovného pomeru so žalobkyňou formou okamžitého skončenia pracovného pomeru v zmysle ust.
§ 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce.

5. Vychádzajúc z dôvodu vymedzeného v okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 14.12.2023,
t.j. z porušenia pracovnej disciplíny, ktorého sa mala žalobkyňa dopustiť tým, že nepredložila kompletnú
elektronickú databázu účtovníctva z účtovného programu OMEGA na základe výzvy zamestnávateľa zo
dňa 7.12.2023, súd konštatoval, že tento dôvod naplnený nebol. Žalobkyňa v konaní preukázala, že
predložila žalovanému účtovné doklady v rozsahu, ktoré obe strany potvrdili preberacími protokolmi zo

dňa 26.10.2023 a dodatočne doručila žalovanému aj USB kľúč, obsahujúci údaje týkajúce sa účtovníctva
žalovaného.

6. K obrane žalovaného, že v žalobkyňou predložených dokladoch a výstupoch sa nenachádzajú
právne tituly k pohľadávkam, ktoré boli pohľadávkami jej manžela, v prospech ktorého vykonala úhradu

vo výške 450.000 € súd uviedol, že tento dôvod nebol skutkovým základom okamžitého skončenia
pracovného pomeru v liste zo dňa 14.12.2023, o tento dôvod nie je možné rozširovať uplatnené dôvody
okamžitého skončenia pracovného pomeru v liste zo dňa 14.12.2023, z ktorého dôvodu táto obrana
nebola relevantná.

7. Z vyššie uvedených dôvodov konanie žalobkyne nebolo možné hodnotiť ako zavinené porušenie
pracovnej disciplíny, dokonca dosahujúce intenzitu závažného porušenia pracovnej disciplíny. Zdôraznil,
že žalobkyňa v minulosti nebola upozornená na porušenie pracovnej disciplíny.

8. Z dôvodu nepreukázania existencie dôvodu pre okamžité skončenie pracovného pomeru podľa

ustanovenia § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce, ako aj z dôvodu nepreukázania splnenia podmienky
prerokovania okamžitého skončenia pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov podľa § 74
Zákonníka práce súd žalobu zamietol.

9. Vo vzťahu k návrhu žalovaného na rozhodnutie, že nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby

žalobkyňu ďalej zamestnával (§ 79 ods. 1 Zákonníka práce) súd uviedol, že žalovaný v písomnom
vyjadrení, ako aj v záverečnej reči veľmi vágnym a neurčitým spôsobom predložil návrh v zmysle
§ 79 ods. 1 Zákonníka práce, hoci pri rozhodovaní je potrebné prihliadnuť práve na návrhovú
povinnosť zamestnávateľa ako žalovaného a zároveň zamestnávateľ musí preukázať dôvody, vedúce
k rozhodnutiu o tom, že nie je spravodlivé požadovať od neho, aby zamestnanca ďalej zamestnával.

Zdôraznil, že ide o výnimočné prípady, najčastejšie pri porušení pracovnej disciplíny zvlášť hrubým
spôsobom s následkom okamžitého skončenia pracovného pomeru. Podľa názoru súdu vykonaným
dokazovaním nebolo preukázané porušenie pracovnej disciplíny, pokiaľ ide o neodovzdanie kompletnej
elektronickej databázy účtovníctva z účtovného programu OMEGA, a preto súd nemôže bez ďalšieho
považovať návrh žalovaného prednesený v záverečnej reči za dostatočne odôvodnený a v rámci

dokazovania aj preukázaný, z ktorých dôvodov výrokom II. tento návrh zamietol.

10. Výrokom III. súd v prevyšujúcej časti žalobu zamietol argumentujúc tým, že žalobkyňa žiadala určiť,
že jej pracovný pomer u žalovaného naďalej trvá, pričom takéto rozhodnutie je nadbytočné, pretože
už bolo vyriešené výrokom o neplatnom skončení pracovného pomeru, z ktorého jednoznačne vyplýva

záver, že pracovný pomer trvá.

11. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 CSP a priznal ich náhradu úspešnej
žalobkyni proti neúspešnému žalovanému v plnom rozsahu.

12. Proti tomuto rozsudku, a to proti výrokom I., II. a IV. (podľa obsahu odvolania) v zákonnej lehote
podal odvolanie žalovaný, podľa obsahu odvolania z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP
a navrhol rozsudok v napadnutom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu na ďalšie konanie. Vytýkal súdu, žezaložil svoje rozhodnutie výlučne na otázke, či žalobkyňa včas a riadne odovzdala elektronickú databázu
účtovníctva spoločnosti, čo považuje za formalistický prístup.
12.1. Zdôraznil, že žalobkyňa dlhodobo vykonávala úkony, prekračujúce rámec jej pracovnej zmluvy

a tieto vykonávala v rozpore s internými predpismi a pokynmi zamestnávateľa. Realizovala úhrady
z účtu spoločnosti vrátane vysokých finančných transakcií bez súhlasu konateľov, pričom takto vykonala
prevody vo výške približne 450.000 € v prospech svojho manžela a ďalšie transakcie v celkovej hodnote
viac ako 122.000 € bez akéhokoľvek schválenia. Tieto úkony boli vykonané v rozpore s písomným
pokynom zamestnávateľa zo dňa 19.4.2023.

12.2. Okrem toho účtovníctvo vedené žalobkyňou bolo neúplné a účelovo upravené, v odovzdaných
podkladoch chýbali právne tituly k pohľadávkam, majetok zaúčtovaný ako majetok spoločnosti,
hoci sa fyzicky v spoločnosti nenachádzala, ako aj ďalšie dokumenty. Žalobkyňa tým spôsobila
zamestnávateľovi vážne komplikácie, ktoré mali potenciál vyústiť až do konkurzného konania.
12.3. Namietal ďalej, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil, že dôvodom okamžitého skončenia
pracovného pomeru bolo len neodovzdanie databázy účtovníctva. Žalobkyňa nielenže neodovzdala

kompletné účtovníctvo, ale závažným spôsobom porušila aj finančnú disciplínu a základné povinnosti
vernosti a lojality voči zamestnávateľovi. Svojím konaním spôsobila spoločnosti stav, ktorý bol ohrozujúci
pre jej hospodárenie a majetok. Nemožno preto akceptovať záver súdu, že sa nejednalo o závažné
porušenie pracovnej disciplíny.

12.4. Vo vzťahu k zamietnutiu návrhu podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce nesúhlasil s odôvodnením, že
dôvodom bolo nepreukázané porušenie pracovnej disciplíny.
12.5. Aj za predpokladu, že okamžité skončenie pracovného pomeru nebolo urobené správne,
nič to nemení na skutočnosti, že žalobkyňa závažným spôsobom narušila dôveru zamestnávateľa.
Pokračovanie pracovného pomeru je preto objektívne nemožné. Pri narušení dôvery nemožno od

zamestnávateľa spravodlivo žiadať, aby zamestnanca ďalej zamestnával. Preukázané pritom bolo,
že žalobkyňa neoprávnene disponovala bankovými účtami spoločnosti, vykonávala platby v prospech
spriaznených osôb, nerešpektovala interné pokyny zamestnávateľa a neodovzdala úplné účtovníctvo.
Žalobkyňa takto preukázateľne konala v rozpore so záujmami zamestnávateľa, a preto jej ďalšie
zamestnávanie by bolo v rozpore so zásadou poctivosti a dobrých mravov.

12.6. Zopakoval, že žalobkyňa vykonávala platby vo vysokých sumách bez vedomia a súhlasu
konateľa a nerešpektovala písomný pokyn zamestnávateľa zo dňa 19.4.2023. Navyše prevádzala
finančné prostriedky v prospech spriaznených osôb, vrátane svojho manžela, pričom k týmto úkonom
nepredložila žiadne právne tituly. Všetky tieto skutočnosti preukazujú, že žalovaný ako zamestnávateľ
stratil akúkoľvek dôveru v žalobkyňu a jej schopnosť riadne vykonávať prácu. Svojím konaním ohrozila

majetkové záujmy žalovaného a všetky uvedené skutočnosti boli preukázané výpoveďou konateľa, ako
aj potrebou následnej rekonštrukcie účtovníctva zo strany žalovaného.
12.7. Zo všetkých týchto dôvod nesúhlasil s rozsudkom v napadnutom rozsahu.

13.Žalobkyňavovyjadreníkodvolaniunavrhlanapadnutýrozsudokakovecnesprávnepotvrdiťapriznať

jej náhradu trov odvolacieho konania. Súd sa vyporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré strany sporu
vkonaníuvádzali,správnevyhodnotilskutkovýstav,vecajsprávneposúdilavoveciajsprávnerozhodol.

14. Ďalšie vyjadrenia v spore podané neboli.

15. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovaného ako podané
včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania v zmysle ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. §
379 a § 380 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov (§ 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP) a dospel
k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné vyhovieť.

16. Rozsudok je v napadnutých výrokoch I., II. a IV. vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle
ust. § 387 ods. 1 CSP v tomto rozsahu potvrdil. Predmetom odvolacieho prieskumu nebol výrok III.
o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, keďže proti tomuto výroku odvolanie podané nebolo a tento
výrok nadobudol právoplatnosť.

17. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 27. januára 2026 o 9.25
hod. v pojednávacej miestnosti č. dverí 207, 2. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhláseniarozhodnutia boli zverejnené dňa 20. januára 2026 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle
ust. § 219 ods. 1, 3 CSP.

18. Žalovaný uplatnil odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP, t.j. súd prvej inštancie
dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f) a rozhodnutie súdu prvej
inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h).

19. Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

20. Súd prvej inštancie vykonal v spore dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie
skutkového stavu, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. § 191 a § 192 CSP, z týchto dôkazov dospel
k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu
vyvodil aj správny právny záver a neboli zistené žiadne porušenia procesných práv ani vady procesných
podmienok (§ 380 ods. 2 CSP), ktoré by mali za následok nesprávne rozhodnutie v spore, preto odvolací

súd rozsudok v napadnutom rozsahu ako vecne správny potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1 CSP.

21. Správne a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku v napadnutej časti, s ktorými sa odvolací
súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

22. Žalovaný v odvolaní argumentuje skutočnosťami, ktoré uvádzal už v konaní pred súdom prvej
inštancie a s ktorými sa súd náležite a správne vysporiadal pri rozhodovaní daného sporu, preto
jeho odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozsudku v napadnutej časti
a neumožňujú prijať iné závery.

23. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie o neplatnom okamžitom skončení
pracovného pomeru so žalobkyňou listom zo dňa 14.12.2023, ako aj so záverom súdu, že
v prejednávanom spore neboli zistené dôvody, pre ktoré by nebolo možné od žalovaného spravodlivo
požadovať, aby žalobkyňu po vyslovení neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru naďalej
zamestnával.

24. Súd svoje úvahy, ako dospel k vyššie uvedeným záverom, podrobne uviedol v odôvodnení
napadnutého rozsudku s poukazom na zistený skutkový stav a právne predpisy, ktoré aplikoval, ako aj
na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR a závery jeho rozhodnutia sú súladné s doterajšou súdnou
praxou.

25. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku a k odvolacím námietkam žalovaného odvolací
súd uvádza nasledovné.

26. Predmetom konania v prejednávanom spore bolo určenie neplatnosti okamžitého skončenia

pracovného pomeru so žalobkyňou, daného jej listom zo dňa 14.12.2023 podľa § 68 ods. 1 písm.
b/ Zákonníka práce v znení účinnom do 31.12.2023 (ďalej len Zákonník práce) z dôvodu závažného
porušenia pracovnej disciplíny, ktorého sa žalobkyňa mala dopustiť tým, že napriek výzvy žalovaného
zo dňa 7.12.2023 nepredložila kompletnú elektronickú databázu účtovníctva z účtovného programu
OMEGA, teda nerešpektovala pokyn žalovaného na odovzdanie elektronickej databázy účtovníctva

napriek tomu, že ju žalovaný vyzval a upozornil na závažné porušenie pracovnej disciplíny.

27. Súd správne zameral dokazovanie na preukázanie, či okamžité skončenie pracovného pomeru je
platné z hľadiska splnenia formálnych náležitostí pre platnosť tohto právneho úkonu, t.j. či bola dodržaná
písomná forma, či v ňom bol skutkovo vymedzený dôvod jeho skončenia tak, aby ho nebolo možné

zameniť s iným dôvodom a či bolo v zákonom stanovenej lehote doručené zamestnancovi (žalobkyni).
Po zistení, že z hľadiska formálnych náležitostí ide o platný právny úkon, správne zameral dokazovanie
na preukázanie, či skutočne došlo k naplneniu uplatneného dôvodu okamžitého skončenia pracovného
pomeru, t.j. či žalobkyňa sa dopustila konania, ktoré bolo vymedzené v okamžitom skončení pracovného
pomeru, v liste zo dňa 14.12.2023 a či toto konanie bolo závažným porušením pracovnej disciplíny,

odôvodňujúcim tento výnimočný spôsob skončenia pracovného pomeru.28. V okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 14.12.2023 bolo závažné porušenie pracovnej
disciplíny označené ako nerešpektovanie pokynu zo 7.12.2023 na odovzdanie elektronickej databázy
účtovníctva z účtovného programu OMEGA v lehote do 13.12.2023.

29. Iné dôvody, ako vyššie vymedzené konanie žalobkyne, v ktorých by žalovaný videl závažné
porušenie pracovnej disciplíny žalobkyňou a ktoré by mali viesť k skončeniu jej pracovného pomeru,
v okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 14.12.2023 uvedené nie sú.

30. Správne sa preto súd zaoberal ako dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru len
konaním žalobkyne, ktoré bolo vymedzené ako nerešpektovanie pokynu na odovzdanie elektronickej
databázy účtovníctva a z vykonaného dokazovania dospel k správnemu záveru, že žalobkyňa sa
nedopustila takéhoto porušenia pracovnej disciplíny, ktoré viedlo k okamžitému skončeniu pracovného
pomeru.

31. Žalobkyňa v konaní listinnými dôkazmi preukázala, že písomné účtovné doklady odovzdala
konateľovi žalovaného už na základe písomného pokynu z 25.10.2023, a to dňa 26.10.2023 napriek
tomu, že bola práceneschopná, o ktorej skutočnosti predložila preberacie protokoly z 26.10.2023,
podpísané aj konateľom žalovaného a dňa 29.12.2023 zaslala žalovanému aj ÚSB kľúč s účtovnými
údajmi. Tým splnila výzvu – pokyn žalovaného a jej konanie preto nemožno označiť ako porušenie

pracovnej disciplíny, naviac závažným spôsobom, odôvodňujúcim okamžité skončenie pracovného
pomeru.

32. V okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 14.12.2023 žalovaný bližšie neuvádza, prečo
považujepokynzodňa7.12.2023zanesplnenýnapriekvyššiepopísanýmokolnostiam(napríklad,žemu

nebola odovzdaná kompletná databáza s uvedením konkrétnych dokladov - dát, ktoré chýbajú a ktoré
následne uvádza počas konania – právne dôvody vzniku pohľadávok a doklady o majetku spoločnosti).

33. Odvolací súd s poukazom na ust. § 70 Zákonníka práce, v zmysle ktorého v okamžitom skončení
pracovnéhopomerumusískutkovobyťvymedzenýjehodôvodtak,abyhonebolomožnézameniťsiným

dôvodomkonštatuje,žepostupsúdu,pokiaľzameraldokazovanienapreukazovaniedôvoduokamžitého
skončenia tak, ako je vymedzený v okamžitom skončení pracovného pomeru, nemožno považovať za
formalistický a je neprípustné, aby žalovaný v súdnom konaní dôvody okamžitého skončenia menil alebo
rozširoval, a teda uvádzal, aké ďalšie konanie žalobkyne považoval za porušenie pracovnej disciplíny,
vedúce k skončeniu pracovného pomeru s ňou pre stratu dôvery.

34. Pokiaľ aj v odvolaní žalovaný opakovane uvádza, aké ďalšie konanie žalobkyne považoval za
porušenie pracovnej disciplíny (realizácia úhrad z účtu žalovaného bez vedomia a súhlasu konateľov
– napríklad prevod 450.000 € v prospech manžela a ďalšie transakcie v hodnote 122.000 € bez
schválenia, a to v rozpore s pokynom konateľa, neúplné vedenie účtovníctva – chýbajúce právne tituly

k pohľadávkam a zaúčtovaný majetok, ktorý sa v spoločnosti nenachádza), odvolací súd uvádza, že
správne súd vychádzajúc zo záveru, že dôvody okamžitého skončenia pracovného pomeru nemožno
dodatočnemeniťanirozširovať,sapreukazovanímtaktovymedzeného(tvrdeného)porušeniapracovnej
disciplíny žalobkyňou nezaoberal a tomuto postupu nemožno nič vytknúť.

35. Rovnako tvrdené porušenie finančnej disciplíny a zákonných povinností vernosti a lojality voči
žalovanému a konanie ohrozujúce hospodárenie a majetok žalovaného nebolo v okamžitom skončení
pracovného pomeru označené (skutkovo vymedzené) ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktoré
by bolo dôvodom pre okamžité skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou.

36. V okamžitom skončení pracovného pomeru žalovaný uviedol ako dôvod okamžitého skončenia
pracovného pomeru neodovzdanie účtovníctva, ktorý dôvod neobstojí, keďže žalobkyňa preukázala
odovzdanie účtovných dokladov. Ak dôvodom malo byť odovzdanie neúplného účtovníctva, t.j.
chýbajúce účtovné doklady, bolo povinnosťou žalovaného takto dôvod bližšie špecifikovať a následne
súd by zameral dokazovanie na preukazovanie, či skutočne v účtovníctve chýbali žalovaným uvádzané

(iba všeobecne) účtovné doklady a aké dôsledky to malo na hospodárenie žalovaného.

37. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov záver súdu o neplatnosti okamžitého skončenia pracovného
pomeru pre nenaplnenie zákonného dôvodu podľa ust. § 68 ods. 1 písm. b/ Zákonníka práce jesprávny a odvolací súd preto potvrdil rozsudok vo výroku I. o určení neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru, daného žalobkyni listom zo dňa 14.12.2023.

38. Žalovaný odvolaním napadol aj výrok II. rozsudku, ktorým súd jeho návrh na určenie, že od neho
nemožno spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu ďalej zamestnával, zamietol. V odvolaní argumentuje
tým, že nie je možné od neho spravodlivo požadovať, aby žalobkyňu ďalej zamestnával vzhľadom
na narušenie (stratu) dôvery. Uvádza, že k narušeniu dôvery došlo v dôsledku konania žalobkyne,
keď neoprávnene disponovala s účtami spoločnosti, vykonávala platby v prospech spriaznených osôb,

nerešpektovala interné pokyny zamestnávateľa a neodovzdala úplné účtovníctvo, čím znemožnila
jeho kontrolu. Uvádza ďalej, že konala v rozpore so záujmami zamestnávateľa a ohrozila majetkové
povinnosti zamestnávateľa - žalovaného. Ako dôkaz preukazujúci tieto skutočnosti uvádza výpoveď
konateľa spoločnosti.

39. Odvolací súd uvádza zhodne so súdom prvej inštancie, že pri rozhodovaní o výnimke v zmysle §

79 ods. 1 Zákonníka práce je rozhodujúca návrhová povinnosť zamestnávateľa, na ktorého sa presúva
dôkazné bremeno. Zamestnávateľ musí navrhnúť a preukázať dôvody, ktoré vedú k tomu, že nemožno
od neho spravodlivo požadovať, aby zamestnanca, ktorý namieta platnosť skončenia pracovného
pomeru, naďalej zamestnával. Žalovaný pritom v konaní na súde prvej inštancie svoj návrh dostatočne
určito nevymedzil tak, ako sa to teraz snaží napraviť v odvolacom konaní a je potrebné súhlasiť so

záverom súdu prvej inštancie, že jeho návrh bol vágny a neurčitý, a to napriek tomu, že bol zastúpený
advokátkou, ktorá až v záverečnej reči vyslovene uviedla, že ak súd uzná skončenie pracovného pomeru
za neplatné, požaduje, aby súd rozhodol, že nie je možné žalovaného ďalej zamestnávať.

40. Napriek takémuto vágnemu návrhu na rozhodnutie podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce súd

z argumentácie žalovaného v jeho písomných podaniach a z prednesu na pojednávaní dňa 15.7.2024
identifikoval záujem žalovaného na takomto určení, hoci žalovaný tento návrh neučinil ako vzájomnú
žalobu v zmysle ust. §147 CSP (vzájomná žaloba) a posudzoval jeho (ne)dôvodnosť. Tomuto postupu
v zásade nemožno nič vytýkať, pretože inak by sa jednalo o prílišný formalizmus zo strany súdu.

41. Neušlo ale pozornosti odvolacieho súdu, že konanie žalobkyne, označené v odvolaní ako
dôvod pre rozhodnutie v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce, žalovaný vo svojich písomných
vyjadreniach(vyjadreniekžalobe,replika)uvádzalakoskutočnostipodporujúcezákonnosťjehopostupu
– okamžitého skončenia pracovného pomeru so žalobkyňou dňa 14.12.2023, teda stratou dôvery
odôvodňoval skončenie pracovného pomeru so žalobkyňou.

42. Slovné spojenie „od zamestnávateľa nemožno spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej
zamestnával“, použité v ust. § 79 ods. 1 Zákonníka práce, patrí k právnym normám s tzv. relatívne
neurčitou hypotézou, t.j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je stanovená priamo právnym
predpisom a ktorá prenecháva súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade

vymedzil sám hypotézu právnej normy zo širokého, vopred neobmedzeného okruhu okolností. Zákonník
práce teda nedefinuje skutočnosti, pre ktoré nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať,
aby zamestnanca naďalej zamestnával. Ide pritom o výnimku z pravidla, že pracovný pomer sa pri
neplatnom rozviazaní pracovného pomeru nekončí. Posúdenie tejto skutočnosti bude preto vždy vecou
posúdenia individuálnych okolností každého prípadu, čo do dôvodov požadovaného určenia za účelom

spravodlivého usporiadania vzájomných vzťahov medzi zamestnancom a zamestnávateľom. Vždy však
treba vychádzať zo základnej zásady Zákonníka práce (čl. 2), ktorá ustanovuje okrem iného, že výkon
práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi.
Pri rozhodovaní o tejto výnimke je potrebné prihliadnuť na návrhovú povinnosť zamestnávateľa ako
žalovanej strany, na ktorého sa v tomto prípade presúva dôkazné bremeno. Zamestnávateľ musí

navrhnúť a preukázať dôvody, ktoré vedú k tomu, že nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby
zamestnanca, ktorý namieta platnosť skončenia pracovného pomeru, naďalej zamestnával. Pôjde
o výnimočné prípady, najčastejšie pri porušení pracovnej disciplíny s následkom okamžitého skončenia
pracovného pomeru, ktoré môže za určitých okolností túto výnimku odôvodňovať. Nebudú to okolnosti,
ktoré vyplývajú napríklad z organizačnej zmeny vo vzťahu k nadbytočnosti zamestnanca a následnej

výpovede, nakoľko táto okolnosť je predmetom skúmania platnosti skončenia pracovného pomeru
a nemôže predstavovať výnimku, pre ktorú spravodlivo nemožno požadovať od zamestnávateľa, aby
zamestnanca prestal zamestnávať (Zákonník práce, Barancová a kol., C.H.Beck, 2017, str. 720, 721).43. Odvolací súd konštatuje, že z vykonaného dokazovania nevyplynuli žiadne skutočnosti, na
základe ktorých by bolo možné dospieť k záveru, že ďalšie zamestnávanie žalobkyne žalovaným by
predstavovalo výkon práv a povinností v rozpore s dobrými mravmi.

44. Jednou z okolností, ktorá tento záver odôvodňuje, je aj tá skutočnosť, že v konaní bola vyslovená
neplatnosťokamžitéhoskončeniapracovnéhopomerunieprenedostatokformálnychdôvodov,alepráve
z dôvodu, že žalobkyňa sa porušenia pracovnej disciplíny nedopustila.

45. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že pred skončením pracovného pomeru žalobkyňa nebola
zo strany žalovaného upozornená na porušenie pracovnej disciplíny a žalovaný nepreukázal žiadne
konanie žalobkyne v rozpore s jej pracovnými povinnosťami, pre ktoré nie je spravodlivé od žalovaného
požadovať, aby ju ďalej zamestnával. Za danej situácie nemožno dospieť k inému záveru, než že svoje
pracovné povinnosti si žalobkyňa riadne plnila a jej konanie nemalo žiaden negatívny vplyv na činnosť
žalovaného.

46. Žalovaný odôvodnil svoj návrh na určenie, že nie je povinný žalobkyňu ďalej zamestnávať,
konaním žalobkyne porušujúcim pracovnú disciplínu, ktoré jej však nebolo nikdy žalovaným vytýkané,
nebola upozornená na takéto porušenie pracovnej disciplíny a nebolo dôvodom skončenia pracovného
pomeru. Akceptovanie takýchto dôvodov, ak by aj boli preukázané, by bolo v rozpore so zásadou

pracovného práva, vyžadujúcou vyvodzovanie zodpovednosti za porušenie pracovnej disciplíny
zákonom stanoveným spôsobom, predstavovalo by obchádzanie zákona a odporovalo by aj zásade,
podľa ktorej výkon práv a povinností z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi.

47. Najvyšší súd ČR vo svojom rozhodnutí sp.zn. 21Cdo/1267/2018 (na ktorý odkazuje rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6CdoPr/2/2024 zo dňa 27.3.2025 – poznámka odvolacieho súdu)
uvádza, že ak konanie zamestnanca, ktoré je dôvodom na skončenie pracovného pomeru zo
strany zamestnávateľa, zároveň smerovalo k úplnej strate vzájomnej dôvery medzi zamestnávateľom
a zamestnancom, nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby tohto zamestnanca ďalej
zamestnával.

48. V prejednávanom spore nebolo preukázané konanie žalobkyne, odôvodňujúce skončenie
pracovnéhopomeruzostranyzamestnávateľa,t.j.neodovzdanieúčtovnejdokumentácie,ktoréžalovaný
označil ako jedno z konaní vedúce k strate vzájomnej dôvery, preto aj z tohto pohľadu nemožno
konštatovať dôvodnosť návrhu žalovaného, založeného na strate vzájomnej dôvery.

49. Ďalšie žalovaným uvádzané porušenia pracovnej disciplíny neboli dôvodom pre okamžité skončenie
pracovného pomeru, neboli preto predmetom dokazovania a vo vzťahu k tomuto ďalšiemu uvádzanému
konaniu žalobkyne rovnako nemožno konštatovať základ pre stratu vzájomnej dôvery medzi ňou
a žalovaným.

50. Vzhľadom na nepreukázanie dôvodov pre výnimku z trvania pracovného pomeru po určení
neplatnosti skončenia pracovného pomeru odvolací súd potvrdil rozsudok aj v napadnutom výroku II.
o zamietnutí návrhu v zmysle § 79 ods. 1 Zákonníka práce.

51. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov sú odvolacie námietky žalovaného nedôvodné a odvolací
súd rozsudok v napadnutom rozsahu ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

52. Už len na okraj odvolací súd uvádza, že záver súdu o neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru z dôvodu nepreukázania splnenia podmienky uvedenej v ust. § 74 Zákonníka

práce vopred prerokovať okamžité skončenie so zástupcami zamestnancov je nesprávny, keďže
v prípadoch zamestnávateľov, u ktorých nepôsobia zástupcovia zamestnancov, sa splnenie tejto
podmienky nevyžaduje a zamestnávateľ môže konať samostatne (§ 12 ods. 2 Zákonníka práce).

53. Vecne správne rozhodol súd prvej inštancie aj o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania,

preto odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok aj vo výroku IV. o náhrade trov prvoinštančného konania.

54.Onárokunanáhradutrovodvolaciehokonaniabolorozhodnutépodľaust.§396ods.1CSPvspojení
sust.§255ods.1CSP.Žalobkyňabolavodvolacomkonaníplneúspešná,keďžeodvolacísúdodvolaniužalovaného nevyhovel, preto jej súd priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnému
žalovanému, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia v zmysle
ust. § 262 ods. 2 CSP, zohľadňujúc ust. § 251 CSP.

55. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).