Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 21, 2026

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Cob/68/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4124201000
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Zelenák

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2026:4124201000.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Zelenáka a členov senátu

JUDr. Marty Šašinkovej a Mgr. Radoslava Prutkaya, v právnej veci žalobcu BFF Central Europe s.r.o.
so sídlom Mostová 2, 811 02 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 44 414 315, práv. zast.: Mgr.
Tomáš Čentéš, PhD., Stará Vajnorská 2672/90, 831 04 Bratislava- mestská časť Nové Mesto, IČO:
42 124 182 proti žalovanému: Fakultná nemocnica s poliklinikou Nové Zámky, so sídlom Slovenská
5587/11A, 940 34 Nové Zámky, IČO: 17 336 112, o zaplatenie sumy 99.727,17 EUR s príslušenstvom,
o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra, č.k. 28Cb/13/2024-505 zo dňa 4.3.2025
jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Nitra, č.k. 28Cb/13/2024 - 505 zo dňa 4.3.2025
v napadnutom výroku I., III. a IV. p o t v r d z u j e .

II. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým výrokom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
žalobcovi sumu 70.343,58 Eur, ďalej sumu 577,77 Eur, úroky z omeškania vo výške 13,25% ročne
zo sumy 21.783,- Eur od 26.01.2024 do 21.3.2024, úroky z omeškania vo výške 13,50% ročne zo
sumy 7.022,82 Eur od 26.01.2024 do 21.3.2024, do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku, druhým

výrokom v časti o zaplatenie sumy 28.805,82 Eur konanie zastavil a tretím výrokom priznal žalobcovi
nárok náhradu trov konania v plnej výške.

2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou Okresnému
súdu Nitra dňa 26.1.2024 domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy 99.727,17 Eur
spolu s úrokmi z omeškania, a to vo výške 13,25 % ročne zo sumy 21.783,- Eur od 26.1.2024 do
zaplatenia a vo výške 13,50 % ročne zo sumy 7.022,82 Eur od 26.1.2024 do zaplatenia, ďalej na

zaplatenie paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávok vo výške 800,- Eur a na
náhradu trov konania vrátane trov právneho zastúpenia v plnom rozsahu. Žalobca uviedol, že ku dňu
podania žaloby kapitalizoval úroky z omeškania za obdobie od 2.12.2023 do 25.1.2024 vo vzťahu k
pohľadávkam nadobudnutým z titulu ručenia, pričom vychádzal z fixnej ročnej úrokovej sadzby platnej
ku dňu vzniku omeškania dlžníka voči pôvodnému veriteľovi, a to vo výške 13,25 % ročne, ak prvý deň
omeškania nastal v období od 2.8.2023 do 19.9.2023, a vo výške 13,50 % ročne, ak prvý deň omeškania
nastal v období od 20.9.2023 do dňa podania žaloby. Na tomto základe žalobca vyčíslil kapitalizované

úroky z omeškania ku dňu podania žaloby zo sumy 21.783,- Eur pri sadzbe 13,25 % ročne za obdobie
od 2.12.2023 do 25.1.2024 vo výške 434,91 Eur a zo sumy 7.022,82 Eur pri sadzbe 13,50 % ročne
za to isté obdobie vo výške 142,86 Eur, teda spolu vo výške 577,77 Eur. Uplatnená istina 99.727,17
Eur pozostávala zo sumy 28.805,82 Eur predstavujúcej súčet istín 20 pohľadávok, z kapitalizovanýchúrokov z omeškania pôvodne patriacich spoločnosti UNIPHARMA - 1. slovenská lekárnická akciová
spoločnosť vo výške 70.343,58 Eur a z originálne kapitalizovaných úrokov z omeškania vo výške 577,77
Eur. Zároveň si žalobca uplatnil paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávok vo

výške 40,- Eur za každú z 20 pohľadávok, teda spolu 800,- Eur, ako aj náhradu trov konania v plnom
rozsahu.

3. Žalobca uviedol, že voči žalovanému disponuje 20 pohľadávkami čo do istiny a príslušenstva,
ktoré nadobudol plnením z titulu ručenia za záväzky žalovaného voči pôvodnému veriteľovi -

spoločnostiUNIPHARMA-1.slovenskálekárnickáakciováspoločnosť,pričomcelkovávýškaistíntýchto
pohľadávok predstavuje sumu 28.805,82 Eur. Zároveň uviedol, že nadobudol aj nárok na kapitalizované
úroky z omeškania pôvodne patriace spoločnosti Unipharma vo výške 70.343,58 Eur vyfakturované
faktúrami č. 223013445 a č. 223013446 zo dňa 14.9.2023, pričom išlo o úroky kapitalizované ešte za
obdobie predchádzajúce plneniu z titulu ručenia zo strany žalobcu. Na základe ručiteľského vyhlásenia
zo dňa 21.9.2023 sa žalobca zaviazal uspokojiť veriteľa v prípade neplnenia záväzkov žalovaným

do maximálnej výšky 357.274,16 Eur. Po tom, čo žalovaný neuhradil svoje záväzky ani na základe
výzvy veriteľa zo dňa 27.9.2023, bol žalobca výzvou zo dňa 12.10.2023 vyzvaný na plnenie z titulu
ručenia. Keďže žalovaný na oznámenie žalobcu o uplatnení nárokov z ručenia nereagoval, žalobca
dňa 1.12.2023 uhradil pôvodnému veriteľovi istinu vo výške 28.805,82 Eur a kapitalizované úroky z
omeškania vo výške 70.343,58 Eur, o čom žalovaného upovedomil oznámením zo dňa 4.12.2023.

Žalobca tvrdil, že v dôsledku plnenia z titulu ručenia vstúpil do práv pôvodného veriteľa v zmysle § 308
Obchodnéhozákonníka,atotakvovzťahukistinám20pohľadávok,akoajvovzťahukichpríslušenstvu,
vrátaneprávanaúrokyzomeškaniaododňanasledujúcehopodniplneniazručeniaaprávanapaušálnu
náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávok.

4. Žalovaný vo vyjadrení zo dňa 16.4.2024 namietal, že žaloba je nejasná, neprehľadná a zmätočná,
najmä vzhľadom na výšku uplatnenej sumy, keďže v petite žaloby je suma 99.727,17 Eur označená
ako istina, hoci zo žaloby vyplýva, že samotná istina predstavuje len 28.805,82 Eur. Uviedol, že
žalobca si zároveň uplatňuje paušálnu náhradu nákladov za jednu pohľadávku, avšak fakticky ju
požaduje za každú jednotlivú pôvodnú pohľadávku (faktúru), čo spôsobuje neprehľadnosť v rozlíšení

medzi istinou a príslušenstvom a znemožňuje žalovanému riadne sa vyjadriť k dôvodnosti jednotlivých
častí nároku. Za zásadnú námietku žalovaný označil nesprávne stotožnenie inštitútu postúpenia
pohľadávky podľa § 524 Občianskeho zákonníka s ručením podľa § 303 a nasl. Obchodného zákonníka,
keď žalobca odvodzuje svoju aktívnu vecnú legitimáciu výlučne z ručiteľského vyhlásenia zo dňa
21.9.2023, ktoré sa týkalo záväzkov žalovaného voči veriteľovi z objednávok tovaru a služieb a následne

vystavených faktúr a úrokových faktúr do sumy 357.274,16 Eur, pričom doba trvania ručenia bola do
15.10.2023. Vzhľadom na akcesorickú povahu ručenia žalovaný zdôraznil, že je potrebné preukázať
existenciu a rozsah hlavného záväzkového vzťahu medzi veriteľom a žalovaným, čo podľa jeho názoru
nebolo splnené, keďže prílohou ručiteľského vyhlásenia bolo šesť nepodpísaných strán bez doloženia
konkrétnych objednávok. Žalovaný ďalej namietal, že nebolo preukázané splnenie podmienok podľa

§ 308 Obchodného zákonníka, keď žalobca nepreukázal, že za žalovaného veriteľovi skutočne plnil.
Zároveň uviedol, že ručiteľské vyhlásenie je formulované všeobecne, odkazuje na nepodpísanú prílohu
a určuje rozsah ručenia len hornou hranicou, čo v spojení s absenciou určitého vymedzenia ručených
záväzkov spôsobuje jeho neurčitosť a absolútnu neplatnosť pre nedostatok podstatnej náležitosti -
určitosti záväzku, pričom poukázal aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Žalovaný

namietal aj nesplnenie podmienok podľa § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka a rozpor postupu
žalobcu a veriteľa so zásadami poctivého obchodného styku podľa § 265 Obchodného zákonníka.
Poukázal na časovú postupnosť výziev, keď výzva veriteľa zo dňa 27.9.2023 bola žalovanému doručená
28.9.2023, výzva veriteľa žalobcovi bola zo dňa 12.10.2023 a oznámenie žalobcu žalovanému bolo
zo dňa 13.10.2023, doručené 16.10.2023, teda po uplynutí doby platnosti ručiteľského vyhlásenia, z

čoho žalovaný vyvodzoval účelovosť postupu a snahu obísť zmluvný zákaz postúpenia pohľadávok.
Zároveň žalovaný uviedol, že z opatrnosti dňa 21.3.2024 uhradil žalobcovi sumu 28.805,82 Eur
pod variabilným symbolom 19032024, pričom zaplatením sledoval len zastavenie ďalšieho plynutia
úrokov z omeškania a nie uznanie žalobou uplatneného nároku. Žalovaný namietal nedostatok aktívnej
vecnej legitimácie žalobcu, nedostatočné preukázanie rozsahu pôvodného záväzkového vzťahu medzi

veriteľom a žalovaným a navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania
v plnom rozsahu.5. Žalobca v priebehu ďalšieho konania ďalej uviedol, že žalovaný dňa 21.3.2024 uhradil žalobcovi
celú dlžnú istinu vo výške 28.805,82 Eur, čím podľa žalobcu došlo k uznaniu dlhu v zmysle § 407
ods. 3 a § 323 ods. 2 Obchodného zákonníka, a preto považoval za rozporné, že žalovaný súčasne

spochybňoval existenciu dlhu, jednotlivé faktúry aj aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu. Poukázal na
ustálenú rozhodovaciu prax všeobecných súdov Slovenskej republiky v skutkovo a právne obdobných
veciach, v ktorých súdy opakovane potvrdili platnosť ručiteľských vyhlásení a účinky plnenia z ručenia
v prospech žalobcu, pričom zdôraznil, že plnením z titulu ručenia dochádza k subrogácii ručiteľa do
práv pôvodného veriteľa a pôvodné pohľadávky nezanikajú, ale prechádzajú na ručiteľa. K námietke

neurčitosti ručiteľského vyhlásenia žalobca uviedol, že v identických veciach už súdy dospeli k záveru o
jehodostatočnejurčitosti,pričompôvodnýveriteľnemalpochybnostiotom,ktorépohľadávkysúručením
zabezpečené. K námietke časového obmedzenia ručiteľského vyhlásenia uviedol, že rozhodujúce je
uplatnenie nároku z ručenia u ručiteľa v lehote určenej v ručiteľskom vyhlásení, nie samotné plnenie v
tejto lehote. Po úhrade istiny žalovaným žalobca vzal žalobu späť v časti istiny vo výške 28.805,82 Eur
a naďalej sa domáhal zaplatenia príslušenstva, a to úrokov z omeškania za obdobie od 26.1.2024 do

21.3.2024zosúm21.783,-Eura7.022,82Eur,kapitalizovanýchúrokovzomeškaniavovýške70.343,58
Eur, kapitalizovaných úrokov z omeškania ku dňu podania žaloby vo výške 577,77 Eur, paušálnej
náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávok vo výške 800,- Eur a náhrady trov konania v
plnom rozsahu. K penalizačným faktúram uviedol, že žalovanému boli známe a žalobca sa domáha len
tej časti ich sumy, ktorú ako ručiteľ skutočne uhradil pôvodnému veriteľovi.

6. Žalovaný v priebehu ďalšieho konania ďalej uviedol, že žalobca sa odkazom na viaceré rozhodnutia
všeobecných súdov snaží vytvoriť dojem ustálenej judikatúry, hoci podľa žalovaného nejde o ustálenú
rozhodovaciuprax,pričomotázkapostupupriuplatňovanípohľadávokposplatnostiapreberaniaručenia
by mala byť vyriešená na legislatívnej úrovni alebo rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít.

Zopakoval, že žalobca plnil zo svojho ručiteľského záväzku až po zániku ručiteľského vyhlásenia zo dňa
21.9.2023, ktoré bolo časovo obmedzené do 15.10.2023, a preto plnil bez právneho titulu a nemohol
nadobudnúť postavenie veriteľa podľa § 308 Obchodného zákonníka, v dôsledku čoho žalobca nie
je aktívne vecne legitimovaný na podanie žaloby. Zároveň namietal nepreukázanie nároku z dvoch
penalizačných faktúr a odmietol tvrdenie, že zaplatením istiny uznal aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu.

Žalovaný zotrval na svojich písomných vyjadreniach zo dňa 16. 04. 2024 a 19. 11. 2024 a opätovne
namietal absolútnu neplatnosť ručiteľského vyhlásenia, keď tvrdil, že žalobca plnil v čase, keď ručiteľské
vyhlásenie už zaniklo, a že príloha k ručiteľskému vyhláseniu bola dodatočne dopĺňaná. Uviedol, že
sumu 28.805,82 Eur uhradil len z opatrnosti, aby nedochádzalo k ďalšiemu nárastu úrokov z omeškania,
pričom neuznával existenciu záväzku. K rozhodnutiam, na ktoré poukazoval žalobca, uviedol, že ide o

rozhodnutia súdov nižších stupňov a že rozhodovacia prax nie je ustálená, pričom navrhol žalobu ako
nedôvodnú zamietnuť.

7. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania ustálil, že žalobca vydal dňa 21.9.2023
ručiteľské vyhlásenie podľa § 303 Obchodného zákonníka v prospech veriteľa UNIPHARMA - 1.

slovenská lekárnická akciová spoločnosť na záväzky žalovaného (FNsP Nové Zámky) z objednávok
tovaru a služieb a následne vystavených faktúr a úrokových faktúr, a to do limitu 357.274,16 Eur, pričom
doba trvania ručenia bola do 15.10.2023. Pôvodný veriteľ vyzval žalovaného výzvou zo dňa 27.9.2023
na úhradu istiny 186.233,81 Eur a penalizačných faktúr (úroky z omeškania) vo výške 71.795,50 Eur a
6.128,38 Eur, spolu 264.157,69 Eur, a následne listom zo dňa 12.10.2023 uplatnil ručenie voči žalobcovi,

keď vyčíslil nárok na istinu 28.805,82 Eur a úroky z omeškania 77.923,88 Eur (spolu 106.729,70 Eur).
Žalobca následne za žalovaného uhradil veriteľovi dňa 1.12.2023 istinu 28.805,82 Eur a kapitalizované
úroky z omeškania 70.343,58 Eur, o čom žalovaného upovedomil; tieto základné skutočnosti považoval
súd prvej inštancie za nesporné. V priebehu konania žalovaný dňa 21.3.2024 zaplatil žalobcovi istinu
28.805,82 Eur, pričom žalobca vzal žalobu v tejto časti späť.

8. Právne súd prvej inštancie vec posúdil tak, že výzva veriteľa ručiteľovi bola doručená žalobcovi
v dobe trvania ručenia, pričom lehota do 15.10.2023 bola lehotou na uplatnenie práva veriteľa voči
ručiteľovi, nie lehotou na samotné plnenie ručiteľa; plnenie žalobcu dňa 1.12. 2023 preto nepovažoval za
plnenie bez právneho titulu. Z vykonaných listín a nadväzujúcich úkonov mal za preukázané, že žalobca

plnením z ručenia nadobudol práva veriteľa voči žalovanému podľa § 308 Obchodného zákonníka, teda
bol aktívne vecne legitimovaný aj vo vzťahu ku kapitalizovaným úrokom z omeškania vyúčtovaným
pôvodným veriteľom 70.343,58 Eur. Čiastočným plnením záväzku zaplatením istiny 28.805,82 Eur došlo
k zániku záväzku v tejto časti jeho splnením. Zaplatením istiny žalovaný prejavil vôľu dlh splniť, čím hov tejto časti uznal, hoci to v konaní popieral; jeho obranu považoval súd za účelovú. Samotná úhrada
z dôvodu zabránenia ďalšiemu nárastu úrokov potvrdzuje vedomosť žalovaného o omeškaní s plnením
peňažného záväzku.

9. Súd prvej inštancie konanie v časti istiny 28.805,82 Eur v dôsledku čiastočného späťvzatia žaloby
žalobcom zastavil (§ 145 ods. 2 C.s.p.) a vo zvyšnej časti nárok žalobcu posúdil ako dôvodný a žalobe
vyhovel a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnej výške.

10. Žalovaný podal v zákonnej lehote odvolanie proti výrokom I., III. a IV. rozsudku súdu prvej inštancie.
Navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie v týchto výrokoch zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie, prípadne aby ho zmenil tak, že žalobu zamietne. Odvolanie žalovaný oprel
najmä o námietku nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Uviedol, že žalobca odvodzoval svoje
postavenie veriteľa od ručiteľského vyhlásenia zo dňa 21.9.2023, ktoré bolo časovo obmedzené do
15.10. 2023, pričom žalobca plnil pôvodnému veriteľovi až po uplynutí tejto doby. Podľa žalovaného

tak žalobca plnil bez právneho titulu, a preto nemohol nadobudnúť postavenie veriteľa voči žalovanému
podľa § 308 Obchodného zákonníka; súd prvej inštancie mal túto otázku posúdiť z úradnej povinnosti
ešte pred meritórnym posúdením uplatneného nároku. Žalovaný namietal, že súd prvej inštancie
nesprávne vyhodnotil vznik vzťahu medzi žalobcom a žalovaným ako vzťah veriteľa a dlžníka, hoci podľa
žalovaného išlo o samostatné a časovo po sebe nasledujúce právne vzťahy medzi pôvodným veriteľom

a žalovaným, pôvodným veriteľom a žalobcom a až následne medzi žalobcom a žalovaným. Podľa
žalovaného súd prvej inštancie nesprávne aplikoval § 308 Obchodného zákonníka, keď vyvodil prechod
práv na žalobcu napriek tomu, že plnenie žalobcu malo nastať po zániku ručenia. Odvolateľ namietal
aj nesprávne právne posúdenie veci v tom, že súd prvej inštancie aplikoval § 407 ods. 3 Obchodného
zákonníka na zaplatenie istiny žalovaným žalobcovi, hoci podľa jeho názoru žalobca a žalovaný neboli

v postavení veriteľa a dlžníka. Zároveň poukázal na to, že zaplatenie istiny uskutočnil len z opatrnosti a
opakovane uvádzal, že tým neuznal nárok žalobcu ani jeho aktívnu vecnú legitimáciu, pričom súd podľa
žalovaného nevyhodnotil druhú časť § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka, ktorá vyžaduje posúdenie,
či z konania dlžníka možno usudzovať na uznanie aj zvyšku záväzku. Žalovaný ďalej vytýkal súdu
prvej inštancie, že nesprávne vyhodnotil chronológiu rozhodujúcich skutkových okolností, keď najprv

posudzoval účinky plnenia žalovaného žalobcovi a až následne otázku, či žalobca vôbec nadobudol
postavenie veriteľa. Namietal tiež, že súd prvej inštancie používal nepresnú terminológiu, keď hovoril o
„nadobudnutí pohľadávok“ žalobcom, hoci nešlo o postúpenie pohľadávky, ale o tvrdený vstup ručiteľa
do práv pôvodného veriteľa. Napokon žalovaný namietal nesprávne a nevyvážené hodnotenie správania
strán, keď jeho obranu bola označená ako účelová, zatiaľ čo konanie žalobcu a pôvodného veriteľa

nebolo podrobené rovnako kritickému hodnoteniu, hoci podľa žalovaného išlo o koordinovaný postup
smerujúci k obchádzaniu zákazu postúpenia pohľadávok a k vymáhaniu príslušenstva a trov konania.

11. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že z odvolania je podľa jeho názoru ťažké
identifikovať konkrétne odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 C.s.p., pričom za rozhodujúci odvolací

dôvod považuje žalobca námietku žalovaného o údajne nesprávnom právnom posúdení veci súdom
prvej inštancie, založenú na tvrdení, že žalobca plnil z ručenia po 15.10.2023, a preto mu nemala
svedčiť aktívna vecná legitimácia. Žalobca túto námietku odmietol a uviedol, že rozhodujúce je, či
pôvodný veriteľ uplatnil právo z ručiteľského vyhlásenia voči ručiteľovi v lehote uvedenej v ručiteľskom
vyhlásení, nie to, či ručiteľ v tejto lehote aj reálne plnil; plnenie ručiteľa má podľa žalobcu právny základ

vo včasnom uplatnení nároku veriteľom. Žalobca sa vyjadril aj k argumentácii žalovaného smerujúcu
proti aplikácii § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka, keď žalovaný tvrdil, že úhradu istiny vykonal „z
opatrnosti“ bez zámeru uznať zvyšok nároku. Žalobca namietal, že zaplatenie celej dlžnej istiny je
nezlučiteľné s tvrdením o neuznaní záväzku, a zdôraznil, že predmetom konania po späťvzatí žaloby
v časti istiny zostalo príslušenstvo istiny vrátane dvoch penalizačných faktúr, pričom príslušenstvo má

akcesorickú povahu a v danom prípade aj kogentný charakter. Podľa žalobcu je preto prirodzené,
že dobrovoľnou úhradou celej istiny žalovaný uznal aj zákonom stanovené príslušenstvo (úroky z
omeškania, paušálnu náhradu nákladov), keďže žalobca si uplatňoval príslušenstvo výlučne v rozsahu
vyplývajúcom z kogentných ustanovení Obchodného zákonníka a nariadenia vlády č. 21/2013 Z. z.
Žalobca zároveň uviedol, že po jeho podaní zo dňa 11.10.2024, v ktorom podrobne vysvetlil výpočet

nárokov z penalizačných faktúr, žalovaný tieto nároky už ďalej nenamietal. Na záver žalobca navrhol,
aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1, 2 C.s.p. v celom rozsahu potvrdil a
priznal žalobcovi voči žalovanému náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.12. Žalovaný v rámci svojej odvolacej repliky zotrval na svojich odvolacích dôvodoch a namietal
správnosť právnych záverov súdu prvej inštancie aj argumentácie žalobcu v odvolacom konaní. Uviedol,
že žalobca jeho právne námietky dezinterpretuje a bagatelizuje, hoci ide o zásadnú právnu otázku

vecnejlegitimáciežalobcu.Kargumentáciižalobcuzaloženejnaanalógiispoistnouzmluvouabankovou
zárukou žalovaný uviedol, že takúto analógiu považuje za nesprávnu. Zdôraznil, že rozhodujúcim
momentom pre vznik právnych účinkov je samotné plnenie, nie len výzva na plnenie, a že bez
existencie platného právneho titulu v čase plnenia nemôžu nastať účinky predpokladané zákonom.
Podľa žalovaného bolo plnenie žalobcu poskytnuté až po uplynutí doby trvania ručiteľského vyhlásenia,

a preto nešlo o plnenie zo zaniknutého ručiteľského záväzku. Z toho vyvodzoval, že žalobca nemohol
splniť záväzok „za ktorý ručí“ v zmysle § 308 Obchodného zákonníka a nemohol nadobudnúť postavenie
veriteľavočižalovanému.Žalovanýzároveňspochybnilvčasnosťvýzvyručiteľovi,poukazujúcnaotázku,
či doručenie výzvy po uplynutí doby trvania ručenia možno považovať za hmotnoprávne relevantné
uplatnenie práva z ručenia. Zdôraznil, že samotné plnenie žalobcu nastalo až s výrazným časovým
odstupom po zániku ručenia, čo podľa neho vylučuje aplikáciu § 308 Obchodného zákonníka. K

rozhodnutiam predloženým žalobcom žalovaný uviedol, že podľa jeho názoru neexistuje právoplatné
rozhodnutie, ktoré by riešilo identickú právnu otázku vecnej legitimácie žalobcu v situácii, keď ručiteľ
plnil po uplynutí doby trvania ručiteľského vyhlásenia. Predložené rozhodnutia považoval za skutkovo a
právne odlišné a nepoužiteľné na posudzovaný prípad. Vo vzťahu k právnemu posúdeniu veci súdom
prvej inštancie žalovaný uviedol, že súd sa podľa neho dostatočne nevysporiadal s otázkou, či medzi

žalobcom a žalovaným vôbec vznikol záväzkový vzťah v postavení veriteľ - dlžník. Namietal, že súd
vyvodil existenciu tohto vzťahu predovšetkým zo skutočnosti, že žalovaný uhradil istinu pohľadávky, hoci
túto úhradu vykonal z opatrnosti a konzistentne popieral postavenie žalobcu ako svojho veriteľa. Podľa
žalovaného tak súd založil rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení veci. Žalovaný preto zotrval
na návrhu, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie v odvolaním dotknutých výrokoch zrušil alebo

zmenil, keďže podľa jeho názoru žalobca nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre prechod práv
veriteľa podľa § 308 Obchodného zákonníka a jeho aktívna vecná legitimácia v konaní nebola daná.

13. Žalobcavovyjadreníkvyjadreniužalovanéhouviedol,žežalovanýnepriniesolžiadnenovéskutkové
ani právne tvrdenia a len opakuje námietku absencie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu. Zotrval na

tom, že rozhodujúci je okamih, keď pôvodný veriteľ uplatní právo z ručenia voči ručiteľovi počas doby
trvania ručenia, nie okamih samotného plnenia ručiteľa, ktoré môže nastať aj po uplynutí tejto doby.
Žalobca odmietol výklad žalovaného, podľa ktorého by ručiteľ nemohol nadobudnúť postavenie veriteľa,
ak plnil po uplynutí doby trvania ručenia, keďže takáto podmienka zo zákona nevyplýva a viedla by k
obchádzaniu ručiteľských záväzkov. Na podporu svojho názoru poukázal na rozhodnutia všeobecných

súdov, ktoré za právne relevantný považujú včasné uplatnenie nároku z ručenia veriteľom. Žalobca tiež
uviedol, že žalovaný zaplatením istín plnil žalobcovi, čím fakticky akceptoval jeho postavenie veriteľa,
a že predmetom konania zostalo už len príslušenstvo. Navrhol preto potvrdiť napadnutý rozsudok ako
vecne správny a priznať mu náhradu trov konania.

14. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len C.s.p.) prejednal vec podľa § 380 ods. 1, bez nariadenia pojednávania v medziach daných
rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ust. § 219
ods.3,C.s.p.oznámenýnaúradnejtabuliKrajskéhosúduvBratislavedňa14.1.2026.Pooboznámenísa
s obsahom spisu súdu prvej inštancie, s dôvodmi odvolania žalovaného, vyjadrením žalobcu, odvolací

súd dospel k záveru, že odvolaniu proti napadnutému rozsudku nie je možné vyhovieť.

15. Podľa § 387 ods. 1, C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

16. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu a
odvolania žalobcu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav na
základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, a vec i správne právne posúdil,
svoje rozhodnutie náležite, podrobne, logicky odôvodnil. Odvolací súd preto konštatuje vecnú správnosť
napadnutého rozsudku a stotožňuje sa s dôvodmi v ňom uvedenými a v celom rozsahu na ne poukazuje.

17. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, odvolania žalovaného, ako aj vyjadrení
účastníkov konania dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.18. Odvolací súd sa stotožnil so skutkovými zisteniami aj právnymi závermi súdu prvej inštancie.
Prvostupňový súd vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na riadne zistenie skutkového stavu,
dôkazy hodnotil v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov a svoje úvahy náležite, logicky

a presvedčivo odôvodnil. V konaní neboli zistené také procesné pochybenia, ktoré by mohli mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

19. Ručenie podľa § 303 a nasl. Obchodného zákonníka je akcesorickým zabezpečovacím záväzkom,
ktorým sa ručiteľ písomným vyhlásením zaväzuje uspokojiť veriteľa v prípade, ak dlžník svoj záväzok

nesplní riadne a včas. Ide o záväzok subsidiárnej povahy, keďže veriteľ sa môže domáhať plnenia od
ručiteľa spravidla až po tom, čo dlžník nesplnil svoj záväzok ani v dodatočnej primeranej lehote. Ak
ručiteľzáväzoksplní,nastupujezákonnýúčinokpodľa§308Obchodnéhozákonníka,nazákladektorého
ručiteľ vstupuje do práv pôvodného veriteľa voči dlžníkovi v rozsahu poskytnutého plnenia, pričom obsah
pohľadávky sa nemení a mení sa len osoba veriteľa.

20. K nosnej odvolacej námietke žalovaného, založenej na tvrdení, že žalobca nebol aktívne vecne
legitimovaný z dôvodu poskytnutia plnenia po uplynutí doby uvedenej v ručiteľskom vyhlásení, odvolací
súd uvádza, že rozhodujúcim momentom pre zachovanie práv z ručenia je včasné uplatnenie nároku
veriteľom voči ručiteľovi. Ak veriteľ v lehote trvania ručenia vyzve ručiteľa na plnenie a sú splnené
zákonné predpoklady podľa § 306 Obchodného zákonníka, ručiteľovi vzniká povinnosť záväzok za

dlžníka splniť. Následné splnenie tejto povinnosti, hoci aj po uplynutí doby uvedenej v ručiteľskom
vyhlásení, nemení nič na tom, že ručiteľ plní záväzok, za ktorý ručí. Plnenie, ktoré žalobca poskytol
pôvodnému veriteľovi žalovaného, je preto plnením z ručenia a má za následok zákonnú subrogáciu
podľa § 308 Obchodného zákonníka, t. j. prechod práv pôvodného veriteľa na žalobcu ako ručiteľa
v rozsahu poskytnutého plnenia. Výklad presadzovaný žalovaným by viedol k neprijateľnému záveru,

podľa ktorého by sa ručiteľ mohol svojej povinnosti zbaviť jednoduchým odkladaním plnenia až do
uplynutia časového obmedzenia ručenia, čím by sa inštitút ručenia zbavil svojho zabezpečovacieho
významu a ochranného účelu. Takýto výklad nie je v súlade so systematikou úpravy ručenia v
Obchodnom zákonníku.

21. Odvolací súd sa ďalej stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že žalovaný zaplatením istiny plnil
žalobcovi ako veriteľovi. Následná obrana žalovaného, že plnil „z opatrnosti“ bez uznania záväzku, je
v rozpore s jeho vlastným konaním a bola správne vyhodnotená ako účelová. Skutočnosť, že žalovaný
plnil s cieľom zabrániť ďalšiemu nárastu úrokov z omeškania, potvrdzuje jeho vedomosť o existencii,
splatnosti záväzku a osobe veriteľa /žalobcu/. Javí sa ako nelogické konanie žalovaného, ktorý plnil

istinu žalobcovi, ktorého postavenie ako veriteľa namietal a neplnil pôvodnému veriteľovi.

22. Odvolací súd nepovažoval za dôvodnú ani námietku nesprávnej aplikácie § 407 ods. 3 Obchodného
zákonníka. Po tom, čo žalobca vzal žalobu späť v časti istiny z dôvodu jej zaplatenia žalovaným, zostalo
predmetom konania príslušenstvo pohľadávky. Za tejto procesnej situácie bolo namieste posudzovať

účinky konania žalovaného vo vzťahu k zostávajúcemu príslušenstvu, ktoré má akcesorickú povahu a
je viazané na existenciu hlavného záväzku. Závery súdu prvej inštancie v tejto časti považuje odvolací
súd za vecne správne a presvedčivé.

23. Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením žalovaného, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je založené

na nesprávnom právnom posúdení veci. Prvoinštančný súd sa vysporiadal so všetkými podstatnými
námietkami žalovaného, jeho odôvodnenie je vnútorné konzistentné a opreté o vykonané dokazovanie
aj správnu aplikáciu relevantných ustanovení Obchodného zákonníka.

24. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá

požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí a jeho závery nie sú arbitrárne. Súd prvej inštancie
v odôvodnení uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská strán k veci, výsledky vykonaného dokazovania, a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na
zistený skutkový stav, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného
súdu SR, do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd

stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo
na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s
jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolenéúčastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočneobjasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia (uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo 145/2011 zo dňa 16.11.2011).
25. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že žalovaným uplatňované odvolacie

dôvody neboli podložené takými relevantnými argumentmi, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť
skutkových a právnych záverov, na ktorých založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie, a preto
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. potvrdil.

26. O nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a

§ 262 ods. 1 C.s.p. tak, že súd žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom
rozsahu, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný. S poukazom na ust. § 262 ods. 2 C.s.p., o výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

27. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá

C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1, C.s.p.). Dovolateľ musí byť
v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané
advokátom (§ 429 ods. 1, C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa

rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 C.s.p.).