Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, October 30, 2025

Súd: Správny súd v Košiciach
Spisová značka: PO-6S/40/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8021200411
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Petra Vysaníková

ECLI: ECLI:SK:SpSKE:2025:8021200411.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Petry Vysaníkovej, členov

senátu JUDr. Eriky Klimekovej a JUDr. Jozefa Sába, PhD., v právnej veci žalobcu: ICE DREAM s.r.o.
"v likvidácii", IČO: 36 475 939, so sídlom Teplická 2185/34, Poprad, právne zastúpený: JUDr. Alena
Rudohradská, advokátka, so sídlom Jantárová 2442/30, Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo
Slovenskej republiky, Lazovná č. 63, Banská Bystrica, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č.
100941699/2021 zo dňa 31.05.2021 takto

r o z h o d o l :

I. Z r u š u j e rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 100941699/2021 zo dňa
31.05.2021 ako aj rozhodnutie Daňového úradu Prešov č. 101782659/2020 zo dňa 23.11.2020 a vec

vracia Daňovému úradu Prešov na ďalšie konanie.

II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

I.

1. Správnou žalobou podanou na Krajský súd v Košiciach (ďalej aj „pôvodný správny súd“) sa žalobca
domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100941699/2021 zo dňa 31.05.2021
(ďalej aj „napadnuté rozhodnutie“), ktorým bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Prešov č.

101782659/2020 zo dňa 23.11.2020 o vyrubení rozdielu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobie február 2015 žalobcovi v sume 258.622,32 eur (ďalej aj „správca dane“ a „rozhodnutie správcu
dane“ a „kontrolované zdaňovacie obdobie“).

2. Dňa 28.06.2017 [oznámenie o začatí daňovej kontroly č. 101174273/2017 zo dňa 01.06.2017,
administratívny spis, č.l. 3] začala u žalobcu daňová kontrola na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie
obdobia január, február, apríl až december 2015 (ďalej aj „daňová kontrola“).

3. Daňová kontrola bola prerušená od 11.01.2018 [vrátane] (rozhodnutie správcu dane č.
100062980/2018 zo dňa 09.01.2018 (ďalej aj „rozhodnutie o prerušení daňovej kontroly“,
administratívny spis č.l. 52) do 15.01.2020 (oznámenie č. 100222534/2020 zo dňa 21.01.2020,
administratívny spis, č.l. 116), počet dní prerušenia: 734 dní.

4. Daňová kontrola bola ukončená dňa 13.05.2020 doručením protokolu z daňovej kontroly č.

100876520/2020zodňa12.05.2020(administratívnyspis,č.l.129).Celkovádĺžkadaňovejkontroly1051
dní – 734 dní [počet dní prerušenia daňovej kontroly] bola 317 dní.5. Pri daňovej kontrole bolo zistené porušenie daňových predpisov v reťazcoch dodania, na ktorom
sa okrem žalobcu v kontrolovanom zdaňovacom období zúčastňovali nasledovné subjekty: Acess
Line s.r.o., IČO: 45939845, so sídlom Rudolfa Jašíka 159/10, Partizánske (ďalej aj „Access Line s.r.o.

“); Slovakia Food Trading, s.r.o., IČO: 43 908 659, so sídlom Sládkovičova 38A/757, Bánovce nad
Bebravou (ďalej aj „Slovakia Food Trading, s.r.o.“); S Trade Group s.r.o., IČO 46 781 005, so sídlom
Rubínova5,Košice;(ďalejaj„STradeGroups.r.o.“);PRZEDSIEBIORSTWOHANDLOWOUSLUGOWE
„ZUZANEX“ Tomasz Giec, Obojna 74, Zbydniów [poľský daňový subjekt] (ďalej aj „ZUZANEX“ Tomasz
Giec“) [spoločne „sporné reťazce dodania“)]

6. V sporných reťazcov dodania bola v kontrolovanom zdaňovacom období zistená nasledovná
postupnosť dodaní tovaru [mrazené potravinársky tovar]:

- Access Line s.r.o. › Slovakia Food Trading s.r.o. › žalobca [Slovenská republika] › „ZUZANEX“ Tomasz
Giec“ [Poľská republika]

- Slovakia Food Trading s.r.o. › S Trade Group s.r.o. › žalobca [Slovenská republika] › „ZUZANEX“
Tomasz Giec“ [Poľská republika].

7. Zároveň správca dane konštatoval, že v sporných reťazcoch dodaní bolo vykonávané spätné dodanie
tovaru od ZUZANEX“ Tomasz Giec“ pre spoločnosti na začiatku reťazca dodaní, teda pre Access Line

s.r.o. (rozhodnutie správcu dane, s. 28; s. 29).

8. Správca dane neuznal žalobcovi právo na odpočítanie dane z dodania tovaru [§ 49 ods. 1 zákona č.
222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o dani z pridanej
hodnoty“)], ktorý mal byť dodaný pre žalobcu od Slovakia Food Trading s.r.o. [čísla faktúr sporných

dodaní sú uvedené v rozhodnutí správcu dane na s. 4-5, celkové neuznané právo na odpočítanie dane v
sume: 171 729,88 eur; rozhodnutie správcu dane, s. 24] a od S Trade Group s.r.o. [čísla faktúr sporných
dodaní sú uvedené v rozhodnutí správcu dane na s. 15, celkové neuznané právo na odpočítanie dane
v sume: 86 892,44 eur (rozhodnutie správcu dane, s. 24)].

9. V napadnutom rozhodnutí správca dane konštatoval, že žalobca (doslovne citované): „porušil
ust. § 49 ods. 1 zákona č. 222/2024 Z. z. o DPH v znení neskorších predpisov, v nadväznosti
na § 19 ods. 1 zákona, a to z dôvodu, že daňové subjekty Slovakia Food Trading s.r.o. a
S Trade Group s.r.o. nenadobudli právo nakladať s tovarom ako vlastník, a preto následne nemohlo
kontrolovanému daňovému subjektu vzniknúť právo na odpočítanie dane z faktúr vystavených

uvedenými spoločnosťami“ (rozhodnutie správcu dane, s. 24). Ďalej správca dane v tejto súvislosti
uviedol, že (doslovne citované): „(...) daňová povinnosť z deklarovaných dodávok tovaru nevznikla,
pretože dodanie uvedeného tovaru tak, ako to deklaroval kontrolovaný daňový subjekt predloženými
faktúrami od dodávateľov Slovakia Food Trading s.r.o. a S Trade Group s.r.o. sa uvedenými dodávateľmi
neuskutočnilo (rozhodnutie správcu dane, s. 24).

10. Správca dane taktiež neuznal právo na oslobodenie od dane pri dodaní tovaru z tuzemska do iného
členského štátu [§ 43 zákona o dani z pridanej hodnoty (ďalej aj „oslobodenie od dane“)] pri dodaniach,
ktoré mal realizovať žalobca v kontrolovanom zdaňovacom období pre subjekt „ZUZANEX“ Tomasz
Giec do Poľskej republiky [čísla faktúr, ktorými boli fakturované sporné dodania pre tohto dodávateľa sú

uvedené v rozhodnutí správcu dane na s. 25, základ dane pre neuznané právo na oslobodenie dane v
sume: 426 848,10 eur; rozhodnutie správcu dane, s. 25]. Prepravu tovaru mal zabezpečovať odberateľ
„ZUZANEX“ Tomasz Giec (rozhodnutie správcu dane s. 25; s. 43). V tejto súvislosti správca dane
uviedol (doslovne citované): „Z výpisov z mýtnych transakcií správca dane zistil, že preprava tovaru sa
neuskutočnila vo všetkých prípadoch tak, ako to deklaroval daňový subjekt v predložených prepravných

dokladoch.“ (rozhodnutie správcu dane, s. 28). Správca dane na základe uvedeného konštatoval, že
žalobca nedodal tovar pre tohto odberateľa podľa vystavených faktúr (rozhodnutie správcu dane, s. 29).
Ďalej správca dane uviedol, že v tomto prípade „nie je možné potvrdiť, či tovar v skutočnosti existoval
a či bol naozaj dodaný“ (rozhodnutie správcu dane, s. 43).

11. Žalobca podal voči rozhodnutiu správcu dane odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný tak ako je
uvedené vyššie. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí zopakoval vyššie uvedené závery správcu dane.
Žalovaný zhodne konštatoval, že u dodávateľov Slovakia Food Trading s.r.o. a S Trade Group s.r.o.
nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti podľa § 19 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty [keďženebolo preukázané, že tieto subjekty nadobudli právo nakladať s tovarom ako vlastník (napadnuté
rozhodnutie, s. 24) ]. Vo vzťahu k dodaniam od žalobcu pre ZUZANEX“ Tomasz Giec žalovaný uviedol,
že podľa informácií od poľskej finančnej správy tento subjekt podáva neúplné informácie a vysvetlenia,

pričom tvrdenia žalobcu o vykonaných dodaniach sú v rozpore s výpismi z mýtneho systému (napadnuté
rozhodnutie, s. 24).

12. Žalovaný [z rovnakých dôvodov ako správca dane] teda nepriznal žalobcovi sporné právo na
odpočítanie dane a právo na oslobodenie dane z dôvodu nesplnenia hmotnoprávnych podmienok

určených v spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty.

13. Žalobca v správnej žalobe: (i) namietal, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí nedal odpoveď na
všetky odvolacie námietky žalobcu (správna žaloba, s. 3; s. 31); (ii) namietal dĺžku daňovej kontroly
[pričom poukázal na to, že dĺžka prerušenia z dôvodu medzinárodnej výmeny informácií (ďalej aj „MVI“)
prekročila lehoty stanovené nariadením Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 7. októbra 2010 o administratívnej

spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty (ďalej aj „nariadenie“)] (správna
žaloba, s. 27-28); (iii) namietal, že zamestnanci správcu dane postupovali v rozpore so zákonom, ak
pri začatí daňovej kontroly sami bez vyzvania nepredložili svoje poverenia na vykonanie tejto daňovej
kontroly (správna žaloba, s. 11); (iv) namietal, že správca dane jednostranne určil deň prerokovania
pripomienok a dôkazov vo vyrubovacom konaní (správna žaloba, s. 9); (v) namietal, že mu nebola

poskytnutá lehota na vyjadrenie, o ktorú požiadal počas prerokovania pripomienok a dôkazov vo
vyrubovacom konaní dňa 19.11.2020 (správna žaloba, s. 8); (vi) poukázal na to, že namietal spôsob
kladenia otázok svedkovi A. B., pôvodnému konateľovi Slovakia Food Trading s.r.o. (správna žaloba, s.
15); (vii) namietal, že ako podklad napadnutého rozhodnutia boli použité výsluchy osôb vykonané pred
orgánmi činnými v trestnom konaní, pričom žalobca sa nemohol pri týchto úkonoch zúčastniť (správna

žaloba, s. 17); (viii) namietal, že ako listinné dôkazy boli použité protokoly z iných daňových kontrol,
pričom žalobca sa nemohol zúčastniť príslušných úkonov v týchto daňových kontrolách (správna žaloba,
s. 18); (ix) namietal, že ako listinné dôkazy boli použité protokoly z iných daňových kontrol čomu
bránilo daňové tajomstvo (napadnuté rozhodnutie, s. 18); (x) namietal, že preukázal všetky rozhodujúce
skutočnosti týkajúce sa uplatneného práva na odpočítanie dane, pričom uviedol, že jeho dôkazné

bremeno nemožno extenzívne rozširovať na skutočnosti týkajúce sa iných subjektov v postavení jeho
dodávateľov a subdodávateľov (správna žaloba, s. 20); (xi) namietal, že sám dôsledne opísal priebeh
sporných zdaniteľných obchodov (správna žaloba, s. 12 - 13); (xii) poukázal na to, že i keď doklady
o pôvode tovaru a certifikáty o pôvode tovaru správcovi dane nepredložil, tak tieto doklady neslúžia ako
daňové ani účtovné doklady (správna žaloba, s. 14) ; (xiii) uviedol, že napadnuté rozhodnutie je v rozpore

s rozsudkom Súdneho dvora Európskej Únie vo veci C-277/14 - PPUH Stehcemp (správna žaloba, s.
7; s. 30); (xiv) namietal, že nebol prítomný pri ústnom pojednávaní s C. D. E. (správna žaloba, s. 21);
(xv) namietal, že nebol opakovane vypočutý F. G., (správna žaloba, s. 7); (xvi) namietal, že v daňovej
veci neboli vykonané výsluchy osôb: C. H. B., I. J., K. L., i keď sa jednalo o osoby, ktorí prichádzali do
kontaktu s tovarom, viedli skladovú evidenciu a manipulovali s tovarom (správna žaloba, s. 6; s. 10).

14. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe uviedol, že správca dane získal dostatok dôkazov pre
ním prijatý záver. Zároveň uviedol, že jeho stanovisko k žalobným bodom sa zhoduje s tým ako sa
vysporiadal s odvolacími námietkami v napadnutom rozhodnutí. Na základe uvedeného navrhol žalobu
zamietnuť (vyjadrenie žalovaného zo dňa 06.12.2021). Žalobca vo svojom následnom vyjadrení zotrval

na dôvodoch uvedených v správnej žalobe (vyjadrenie žalobcu zo dňa 07.02.2022).

15. S účinnosťou od 01.06.2023 začal svoju činnosť Správny súd v Košiciach (ďalej aj správny súd alebo
súd). V súlade s § 3 ods. 3 písm. c/ zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu

v Košiciach a z Krajského súdu v Prešove na Správny súd v Košiciach vo všetkých veciach, v ktorých je
od 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. Od 01.06.2023 je teda na konanie v predmetnej veci
príslušný Správny súd v Košiciach (ďalej aj „správny súd“).

16. Správny súd nariadil vo veci pojednávanie na deň 30.10.2025. Na toto pojednávanie sa dostavila

právna zástupkyňa žalobcu, ktorá zotrvala na dôvodoch uvedených v písomných prednesoch vo
veci. Na tomto pojednávaní správny súd vyhlásil tento rozsudok, ktorým zrušil napadnuté rozhodnutie
a rozhodnutie správcu dane a žalobcovi priznal právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov
konania voči žalovanému.II.

Vybrané ustanovenia právnych predpisov

17. Podľa § 49 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby
vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

18. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je
povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou
podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v
tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

19. Podľa § 43 ods. 1 písm. a) a b) zákona o dani z pridanej hodnoty Oslobodené od dane je dodanie

tovaru, ktorý je odoslaný alebo prepravený z tuzemska do iného členského štátu predávajúcim alebo
nadobúdateľom alebo treťou osobou na účet predávajúceho alebo na účet nadobúdateľa, ak
a) nadobúdateľom je zdaniteľná osoba, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby v inom členskom štáte,
alebo právnická osoba, ktorá nie je zdaniteľnou osobou, a
b) nadobúdateľ podľa písmena a) je identifikovaný pre daň v inom členskom štáte a oznámil svoje

identifikačné číslo pre daň pridelené v inom členskom štáte dodávateľovi.

20. Podľa § 43 ods. 5 písm. a) až d) zákona o dani z pridanej hodnoty Platiteľ je povinný preukázať, že
sú splnené podmienky oslobodenia od dane podľa odsekov 1 až 4
a) kópiou faktúry,

b) dokladom o odoslaní tovaru, ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ poštovým
podnikom, alebo kópiou dokladu o preprave tovaru, v ktorom je potvrdené odberateľom alebo osobou
ním poverenou prevzatie tovaru v inom členskom štáte, ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo
odberateľ osobou inou ako poštovým podnikom; ak platiteľ takú kópiu dokladu o preprave tovaru nemá,
prevzatie tovaru v inom členskom štáte je povinný preukázať iným dokladom,

c) potvrdením o prijatí tovaru odberateľom alebo osobou ním poverenou, ak prepravu tovaru vykoná
dodávateľaleboodberateľ;totopotvrdeniemusíobsahovať1.menoapriezviskoodberateľaalebonázov
odberateľa a adresu jeho sídla, miesta podnikania, prevádzkarne, bydliska alebo adresu miesta, kde
sa obvykle zdržiava, 2. množstvo a druh tovaru, 3. adresu miesta a dátum prevzatia tovaru v inom
členskom štáte, ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ, alebo adresu miesta a dátum skončenia prepravy,

ak prepravu tovaru vykoná odberateľ, 4. meno a priezvisko vodiča pozemného motorového vozidla
uvedené paličkovým písmom a jeho podpis, 5. evidenčné číslo pozemného motorového vozidla, ktorým
sa uskutočnila preprava tovaru, a
d) inými dokladmi, najmä zmluvou o dodaní tovaru, dodacím listom, dokladom o prijatí platby za tovar,
dokladom o platbe za prepravu tovaru.

21. Podľa § 25 ods. 4 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „daňový poriadok“) Ak vypovedá svedok,
daňový subjekt alebo jeho zástupca má právo byť prítomný pri jeho vypočutí a klásť mu otázky. Správca
dane je povinný o výsluchu svedka včas písomne vyrozumieť daňový subjekt alebo jeho zástupcu.

22. Podľa § 46 ods. 8 daňového poriadku Zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví
protokol, ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov; protokol sa
nevyhotovuje, ak je daňová kontrola ukončená podľa odseku 9 písm. b) a c). Ak sa daňovou kontrolou
zistil rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo

vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, zašle správca dane spolu s
protokolom kontrolovanému daňovému subjektu aj výzvu na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v
protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Vo výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 15
pracovných dní od jej doručenia, v ktorej sa má kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k zisteniam
uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu

daňovej kontroly. Ak je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy. Zmeškanie lehoty nemožno
odpustiť. Ak sa daňovou kontrolou rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa
osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov
nezistí, výzva na vyjadrenie k protokolu sa nezasiela. Rovnako sa výzva nezašle, ak daňový subjektneumožní vykonanie daňovej kontroly, v dôsledku čoho mu zanikne nárok na vrátenie nadmerného
odpočtu podľa osobitného predpisu.

23. Podľa § 68 ods. 3 daňového poriadku Ak daňový subjekt predloží pripomienky a dôkazy v lehote
určenej správcom dane vo výzve podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1, dohodne so správcom dane deň
prerokovania pripomienok a dôkazov ním predložených; ak sa nedohodnú, určí deň ich prerokovania
správca dane. Ak sa daňový subjekt nemôže zúčastniť na prerokovaní, je povinný určiť si na tento
účel zástupcu. Správca dane na základe písomného vyjadrenia daňového subjektu a ním predložených

dôkazov vykoná dokazovanie alebo miestne zisťovanie. Ak sa daňový subjekt alebo jeho zástupca
nezúčastní na prerokovaní pripomienok a dôkazov ním predložených, správca dane spíše o tejto
skutočnosti úradný záznam. O priebehu a o výsledkoch dokazovania správca dane spíše s daňovým
subjektom zápisnicu podľa § 19, a to aj opakovane; v tom prípade správca dane vydá rozhodnutie do
15 dní odo dňa spísania poslednej zápisnice s daňovým subjektom alebo odo dňa spísania úradného
záznamu.

III.
Posúdenie správnym súdom

24. Správny súd sa oboznámil s napadnutým rozhodnutím, rozhodnutím správcu dane, konaním, ktoré
ich vydaniu predchádzalo, a súvisiacim administratívnym spisom ako i súdnym spisom. Vo svetle
žalobných bodov tieto posúdil a dospel k nasledovným záverom.

25. Na úvod správny súd uvádza, že kvalita a adresnosť žalobných bodov determinujú rozsah odpovede,

ktorú na jednotlivé žalobné body dostane žalobca od súdu. Správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi
žaloby [§ 134 ods. 1 SSP] a okrem zákonných výnimiek v tomto type súdneho konania žalobné
body nevyhľadáva [a contrario § 134 ods. 2 SSP]. Týmito východiskami boli determinované odpovede
správneho súdu na nižšie uvedené žalobné body.

26. K žalobnému bodu (i) správny súd uvádza, že žalobca nešpecifikoval, s ktorými konkrétnymi
odvolacími námietkami sa žalovaný nevysporiadal v napadnutom rozhodnutí. Správny súd zistil,
že napadnuté rozhodnutie obsahuje vlastné právne posúdenie žalovaného formulované vo vzťahu
k tam vymedzeným žalobným námietkam (napadnuté rozhodnutie, s. 22 – s. 25). Preto správny súd
nepovažoval tento žalobný bod za dôvodný.

27. K žalobnému bodu (ii) správny súd uvádza, že žalobca namietal dĺžku daňovej kontroly len
s poukazom na prekročenie lehôt pre MVI stanovených v nariadení. Žalobca teda v správnej žalobe
nepoukazoval na iné dôvody, ktoré by mohli mať vplyv na dĺžku prerušenia daňovej kontroly [tak

ako boli vymedzené napríklad v rozhodnutí veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu SR, sp.zn.
19SVs/4/2023 zo dňa 27. 03. 2024]. K tomuto žalobnému bodu preto správny súd poukazuje na záver
Súdneho dvora EÚ vo veci C-186/20 HYDINA SK s.r.o., podľa ktorého „Článok 10 nariadenia Rady
(EÚ) č. 904/2010 zo 7. októbra 2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane
z pridanej hodnoty v spojení s jeho odôvodnením 25 sa má vykladať v tom zmysle, že nestanovuje

lehoty, ktorých prekročenie môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanoveného právom
žiadajúceho členského štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát neposkytne informácie požadované
v rámci mechanizmu administratívnej spolupráce stanoveného týmto nariadením.“ Týmto právnym
záverom Súdny dvor EÚ dostatočne určito a zrozumiteľne konštatoval, že dodržanie lehôt stanovených
pre MVI nariadením, nemá vplyv na zákonnosť prerušenia daňovej kontroly na strane žiadajúceho

členského štátu [zhodne Najvyššieho správneho súdu SR, 5Sžfk/34/2018, ods. 39]. Prekročenie lehôt
podľa nariadenia teda nemá vplyv na dĺžku prerušenia daňovej kontroly vykonávanej u žalobcu. Žalobca
iba vo všeobecnosti namietal neprimeranosť dĺžky prerušenia daňovej kontroly. Avšak takúto svoju
žalobnúargumentáciubližšienerozviedolaninezdôvodnil.Pretotentožalobnýbodnepovažovalsprávny
súd za dôvodný.

28. K žalobnému bodu (iii) správny súd uvádza, že daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi
správcu dane právo na predloženie písomného poverenia na výkon daňovej kontroly [§ 45 ods. 1 písm.
a) daňového poriadku]. Správny súd poukazuje na to, že sa jedná o právo na strane daňového subjektu,pričom príslušné zákonné ustanovenie neformuluje výslovnú povinnosť zamestnanca správcu dane
takéto poverenie bez výzvy predložiť. Význam tohto procesného práva spočíva v tom, aby si daňový
subjekt mohol overiť oprávnenie osôb, ktoré majú u neho vykonať daňovú kontrolu. Daňový subjekt

môže, ale nemusí využiť toto svoje právo požadovať predloženie písomného poverenia zamestnanca
správcu dane. Pokiaľ daňový subjekt toto svoje oprávnenie nevyužije, potom nie je daná bezprostredná
povinnosť na strane zamestnanca správcu dane, aby svoje poverenie i bez výzvy predložil. Zároveň
takéto poverenie je súčasťou daňového spisu, do ktorého má právo nazrieť daňový subjekt. Vo veci
nebolo sporné, že poverenie na vykonanie príslušnej daňovej kontroly bolo vo veci udelené. Preto

správny súd nepovažoval tento žalobný bod za dôvodný.

29. K žalobnému bodu (iv) správny súd uvádza, že toto tvrdenie daňového subjektu je v priamom
rozpore s obsahom úradného záznamu a zápisnice, podľa ktorých sa správca dane dohodol s konateľom
žalobcu na dátume prerokovania pripomienok a dôkazov vo vyrubovacom konaní (úradný záznam č.
101532424/2020 zo dňa 06.10.2020, administratívny spis, č.l. 136 a zápisnica o ústnom pojednávaní

č. 101649616/2020 zo dňa 30.10.2020, administratívny spis, č.l.137). Preto správny súd nepovažoval
tento žalobný bod za dôvodný.

30. K žalobnému bodu (v) správny súd uvádza, že prerokovanie pripomienok a dôkazov vo vyrubovacom
konaní má byť primárne vykonané ústne pred správcom dane a má prebehnúť priamo na danom

procesnom úkone. K uvedenému záveru vedie použitý pojem „prerokovanie“ v tomto zákonnom
ustanovení ako aj zákonná požiadavka, aby sa daňový subjekt alebo jeho zástupca na tomto úkone
osobne zúčastnili [§ 68 ods. 3 daňového poriadku]. Uvedené sa vzťahuje aj na ústne pojednávanie,
ktoré sa uskutočnilo so žalobcom dňa 19.11.2020 (zápisnica č. 101756001/2020 zo dňa 19.11.2020,
administratívny spis, č.l. 138). Právo podať písomné vyjadrenie k skutočnostiam, ktoré odzneli na

takomto prerokovaní, zákon výslovne neupravuje. Preto bolo na zvážení správcu dane, či takýto postup
žalobcovi umožní. Pokiaľ sa tak nestalo, nejednalo sa o porušenie procesných práv žalobcu. Tento
žalobný bod preto nepovažoval správny súd za dôvodný.

31. K žalobnému bodu (vi) správny súd uvádza, že vypočutie svedka A. B. sa uskutočnilo dňa

03.10.2017, pričom na tomto výsluchu sa žalobca napriek riadnemu upovedomeniu nezúčastnil [túto
skutočnosť uvádza sám žalobca v správnej žalobe, s. 13]. Z dôvodu svojej neúčasti teda žalobca
nevzniesol námietky voči kladeným otázkam počas výsluchu. V prípade, ak by svoje námietky počas
výsluchu vzniesol, tak by boli obsahom zápisnice spolu so stanoviskom zamestnanca správcu dane,
ktorý viedol výsluch [§ 19 ods. 2 posledná veta daňového poriadku]. Bez toho, aby boli takéto námietky

žalobcom pôvodne vznesené, nie je možné podrobiť hodnoteniu kladenie otázok ex post, keďže spisový
materiál neobsahuje stanovisko zamestnanca správcu dane k týmto námietkam. Žalobca neoznačil také
skutočnosti,prektorébybolomožnéhodnotiťcelýprocesnýúkonvypočutiatohtosvedkaakonezákonný
[takouto námietkou by bola napríklad žalobná námietka vypočutia svedka pod nátlakom]. Preto tento
žalobný bod nepovažoval správny súd za dôvodný.

32. K žalobnému bodu (vii) a (viii) správny súd uvádza, že ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže
prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané
v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi [§ 24 ods. 4 daňového poriadku]. Zápisnice
z príslušných výpovedí získaných z iných konaní resp. iných daňových kontrol majú povahu listinného

dôkazu. Nejedná sa teda o typ dôkazu vo forme výpovede svedka, na ktorej by sa mal právo zúčastniť
žalobca ako daňový subjekt [§ 25 ods. 4 daňového poriadku]. Neúčasť žalobcu pri týchto výpovediach
teda nebolo porušením jeho procesných práv. Žalobca zároveň neoznačil iné skutočnosti, pre ktoré by
mali byť takéto pôvodne uskutočnené výpovede nezákonné a teda relevantne nespochybnil zákonnosť
takéhoto listinného dôkazu pre účely správy daní. Preto správny súd nepovažoval tieto žalobné body

za dôvodné.

33. K žalobnému bodu (ix) správny súd uvádza, že protokoly z daňových kontrol spadajú do
vecného vymedzenia daňového tajomstva [§ 11 ods. 1 daňového poriadku]. Na druhej strane, za
porušenie daňového tajomstva sa nepovažuje oznámenie alebo sprístupnenie daňového tajomstva

inému správcovi dane alebo inému zamestnancovi toho istého správcu dane na účely správy daní [§ 11
ods. 6 písm. a) daňového poriadku]. Zákon teda umožňuje využívať pre účely správy daní informácie,
ktoré spadajú do vecného rozsahu daňového tajomstva. Zároveň je zodpovednosťou správcu dane,
ktorému sú takéto informácie poskytnuté, aby zabezpečil primeranú ochranu daňového tajomstva tretíchosôb [tých, ktorých sa dané daňové tajomstvo týka]. Žalobca neoznačil ako malo dôjsť k porušeniu
daňového tajomstva tretích osôb a ani nešpecifikoval, prečo by takéto porušenie malo dopad na jeho
subjektívne práva. Preto tento žalobný bod nepovažoval správny súd za dôvodný.

34. K žalobným bodom (x) až (xii) správny súd uvádza, že právo na odpočítanie dane je obzvlášť
významné v spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, keďže zabezpečuje zachovanie neutralitu
dane voči zdaniteľným osobám konajúcimi v postavení zdaniteľných osôb. V prípade nepriznania
práva na odpočítanie dane z dôvodu nesplnenia hmotno-právnych podmienok žalobcom, bolo potrebné

jednoznačne identifikovať tú z hmotnoprávnych podmienok, ktorá nebola v prípade žalobcu splnená.
V tomto smere správny súd taktiež poukazuje na rozhodovaciu činnosť súdnych autorít, podľa ktorej:
„K tomu najvyšší správny súd vo všeobecnej rovine uvádza, že je nežiaducim javom to, keď správny
súd (alebo kasačný súd) musí - v rámci rozhodnutia orgánu verejnej správy - dohľadávať, príp.
dodatočne interpretovať argumentáciu, ktorá je pre vec podstatná a suplovať tak činnosť orgánov
verejnej správy. Rozhodnutia orgánov verejnej správy, a to osobitne, keď sa účastníkom konania nejaké

právo nepriznáva, príp. sa im ukladá nejaká povinnosť, musia vykazovať vysokú mieru presvedčivosti,
konkrétnosti/adresnosti a zároveň musia spĺňať relevantné kritériá formálnej a vecnej ucelenosti. Tak,
ako už kasačný súd neraz uviedol v rámci svojej rozhodovacej činnosti, podstatným nie je rozsah
rozhodnutia, ale adresnosť reakcií správneho orgánu na zákonné predpoklady pre priznanie alebo
nepriznanie určitého subjektívneho práva, resp. pre uloženie nejakej povinnosti. Takáto adresnosť

reakcie správnych orgánov musí byť, samozrejme, na adekvátnej úrovni aj vo vzťahu k námietkam a
návrhom účastníka konania.“ [rozsudok Najvyššie správneho súdu SR sp. zn. 8Sfk/33/2024 zo dňa
19.12.2024]. Preto jednoznačné vymedzenie zákonného dôvodu nepriznania práva na odpočítanie dane
je obzvlášť významné z hľadiska posúdenia zákonnosti napadnutého rozhodnutia.

35. Vo vzťahu k uvedenému platí, že „právo na odpočítanie DPH je podmienené splnením tak
hmotnoprávnych, ako aj formálnych požiadaviek. Pokiaľ ide o hmotnoprávne požiadavky, z čl. 168
písm. a) smernice o DPH vyplýva, že na to, aby sa mohlo priznať uvedené právo, je na jednej strane
potrebné, aby dotknutá osoba bola „zdaniteľnou osobou“ v súlade s touto smernicou. Na druhej strane
je potrebné, aby tovary alebo služby, na ktorých sa zakladá právo na odpočítanie dane, boli dodané

alebo poskytnuté inou zdaniteľnou osobou, a aby zdaniteľná osoba tieto tovary alebo služby následne
použila na účely svojich vlastných zdaniteľných plnení. Pokiaľ ide o spôsoby uplatnenia práva na
odpočítanie DPH, ktoré zodpovedajú požiadavkám formálnej povahy, čl. 178 písm. a) smernice o DPH
stanovuje, že zdaniteľná osoba musí mať faktúru vystavenú v súlade s čl. 220 až 236 a čl. 238 až
240 tejto smernice “ [rozsudok SD EÚ z 11. novembra 2021, Ferimet, C-281/20, I.:I.:M.:XXXX:XXX,

bod 26]. Slovenská republika je jednou z krajín, ktoré si uplatňujú výnimku podľa čl. 287 smernice o
DPH v kontexte ktorej niektoré zo zdaniteľných osôb podľa čl. 9 ods. 1 smernice o DPH oslobodzuje od
dane z pridanej hodnoty (§ 4 ods. 1 zákona o DPH). Preto sa hmotnoprávna podmienka preukázania
statusu dodávateľa ako zdaniteľnej osoby podľa čl. 168 písm. a/ smernice o DPH mení na požiadavku
preukázania statusu dodávateľa ako platiteľa dane (§ 4 ods. 1 a 2 zákona o DPH) [rozsudok Najvyššieho

správneho súdu Slovenskej republiky z 27.09.2023, 5sžfk/19/2021, ods. 30]. Zároveň je potrebné
v tejto súvislosti uviesť, že „materiálne podmienky priznania práva na odpočet dane sa v zásade
týkajú len individuálneho obchodného vzťahu medzi dodávateľom – daňovým subjektom – odberateľom
daňovéhosubjektu.Ztohtodôvodupochybnostitýkajúcesasubdodávateľskejčastiobchodnéhoreťazca
alebo časti nasledujúcej po odberateľovi daňového subjektu nepredstavujú (bez ďalšieho) dôvodné

pochybnosti o splnení hmotnoprávnych/materiálnych podmienok práva na odpočítanie dane“ [rozsudok
Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky z 27.09.2023, 5sžfk/19/2021, ods. 30].

36. Napadnuté rozhodnutie [napriek svojmu značnému rozsahu] sa venuje hodnoteniu hmotnoprávnych
podmienok práva na odpočítanie dane u žalobcu iba v malom rozsahu [napadnuté rozhodnutie, s. 24].

V tejto súvislosti napadnuté rozhodnutie konštatuje, že u Slovakia Food Trading s.r.o. a S Trade Group
s.r.o. nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti podľa § 19 ods. 1 zákona o dani z pridanej hodnoty.
Je pravdou, že zákon o dani z pridanej hodnoty stotožňuje moment vzniku daňovej povinnosti a práva
na odpočítanie dane, uvedené je však dôsledkom samostatných pravidiel upravujúcich tieto daňové
inštitúty. Preto je potrebné dôsledne rozlišovať, ktorú hmotnoprávnu podmienku práva na odpočítanie

dane spochybňuje žalovaný. Existuje viacero rôznych okolnosti, ktoré by mohli brániť vzniku daňovej
povinnosti na strane označených dodávateľov pri sporných dodaniach. Mohlo by sa jednať o prípad,
kedy i) v dôsledku neexistencie tovaru sa zdaniteľný obchod medzi nimi a žalobcom neuskutočnil,
ii) síce sporný tovar existoval, avšak žalobca nenadobudol právo nakladať s tovarom ako vlastníkalebo iii) tovar bol síce dodaný žalobcovi, ale dodanie bolo uskutočnené treťou nestotožnenou osobou
odlišnou od týchto dodávateľov. Platí, že každá z týchto skutkových okolností by mala odlišný dopad na
posudzovanie splnenia hmotnoprávnych podmienok vzniku práva na odpočítanie dane žalobcu a to so

zásadne odlišnými dôsledkami na dôkaznú situáciu vo veci.

37. V tejto súvislosti žalovaný konštatoval, že dôvodom, pre ktorý nedošlo k vzniku daňovej povinnosti
na strane Slovakia Food Trading s.r.o. a S Trade Group s.r.o. bolo, že tieto subjekty nenadobudli
právo nakladať s tovarom ako vlastník. Napadnuté rozhodnutie výslovne nešpecifikuje ako má

takáto skutočnosť dopad na podmienky vzniku práva na odpočítanie dane u samotného žalobcu
[nenadobudnutie práva disponovať s tovarom ako vlastník u Slovakia Food Trading s.r.o. a S Trade
Group s.r.o. by mohlo spadať do akejkoľvek z vyššie uvedených možností prípadného nesplnenia
hmotnoprávnych podmienok žalobcom]. Správnemu súdu v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
chýbala jasná myšlienková línia, ktorá by spájala okolnosti popisované na strane dodávateľov so
spochybnenímprávanaodpočítaniedaneužalobcu.Vprípade,akbyvdanejvecispornýtovarexistoval,

tak by jednoduchý poukaz na okolnosti u dodávateľov žalobcu spadal do argumentačnej línie v rámci
prekonanej doktríny deklarovaného dodávateľa [rozsudok NSS SR zo dňa 30.06.2022, 23/2022 ZNSS,
sp.zn. 3 Sžfk 15/2020].

38. Preto bolo pre správny súd dôležité ako sa žalovaný vysporiadal s prípadnou existenciou tovaru.

Napadnuté rozhodnutie odkazuje na závery správcu dane, že v článkoch reťazca dochádzalo k
vystavovaniu faktúr bez reálnej dodávky tovaru [i v tomto smere nie je napadnuté rozhodnutie úplne
jasné, keďže opätovne spomína fakturačný reťazec a nie priamo žalovaného] (napadnuté rozhodnutie,
s. 24). Uvedené by naznačovalo, že žalovaný nepriznal právo na odpočítanie dane žalobcovi pretože
tovar neexistoval a teda nemohol mu byť dodaný.

39. Na druhej strane, napadnuté rozhodnutie [zhodne ako rozhodnutie správcu dane v časti, na
ktorú týmto odkazuje (rozhodnutie správcu dane, s. 102)] cituje zo záverov vyšetrovania týkajúce
sa organizovanej skupiny okolo A. B. a N. J. (napadnuté rozhodnutie, s. 24, rozhodnutie správcu
dane, s. 102). Napadnuté rozhodnutie poukazuje na umelý fakturačný reťazec, ktorý mali tieto osoby

vytvoriť. V tomto fakturačnom reťazci mala byť zapojená aj obchodná spoločnosť Slovakia Food
Trading s.r.o. [subjekt S Trade Group s.r.o. sa tu nespomína]. V tejto súvislosti napadnuté rozhodnutie
uvádza (doslovne citované): „Obvinený N. J. v mene týchto spoločností vyhotovoval faktúry, ktorými
mali tieto spoločnosti predávať ten istý tovar nadobudnutý z Českej republiky (...) pre spoločnosť
Slovakia Food Trading s.r.o.“. Pokiaľ napadnuté rozhodnutie spochybňuje existenciu tovaru, tak poukaz

na nákup a predaj rovnakého tovaru v príslušnom fakturačnom reťazci vyznieva vnútorne rozporne.
Zároveň napadnuté rozhodnutie uvádza, že žalobca konal za účelom získania daňovej výhody, pretože
(zvýraznenie doplnené súdom, doslovne citované) „si uplatňuje odpočítanie dane na základe faktúr
od sporných dodávateľov a zároveň tento tovar dodáva s oslobodením od dane z tuzemska do iného
členského štátu“ (napadnuté rozhodnutie, s. 28). Uvedené vyvoláva dojem, že v tejto časti napadnutého

rozhodnutia žalovaný konštatoval opakovaný nákup a predaj totožného tovaru s jeho priebežným
dodaním do iného členského štátu [teda, že žalobca bol zapojený do takéhoto druhu karuselového
podvodu]. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na závery Súdneho dvora Európskej únie: „Plnenia,
o aké ide vo veci samej, ktoré nie sú samé osebe poznačené podvodom vo vzťahu k dani z pridanej
hodnoty, predstavujú dodávku tovarov uskutočnenú osobou podliehajúcou dani konajúcou ako takou

a hospodársku činnosť v zmysle článku 2 bodu 1, článku 4 a článku 5 ods. 1 šiestej smernice Rady
77/388/EHS zo 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z
obratu – spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ jej stanovenia, v znení smernice
Rady 95/7/ES z 10. apríla 1995, ak spĺňajú objektívne kritériá, na ktorých sú tieto pojmy založené, a
to bez ohľadu na úmysel iného subjektu ako dotknutého platiteľa dane, ktorý je súčasťou rovnakého

dodávateľského reťazca, a/alebo na prípadnú podvodnú povahu iného plnenia, o ktorej tento platiteľ
nevedel alebo nemohol vedieť, ktoré je súčasťou tohto reťazca a ktoré predchádza alebo nasleduje po
plnení uskutočnenom týmto platiteľom. Právo platiteľa dane, ktorý uskutočňuje tieto plnenia, spočívajúce
v odpočítaní dane z pridanej hodnoty zaplatenej na vstupe nemôže byť ovplyvnené ani tým, že v reťazi
dodávok, ktorej sú tieto plnenia súčasťou, je iné plnenie, ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení

platiteľa dane a ktoré je bez toho, aby to platiteľ dane vedel alebo mohol vedieť, poznačené podvodom
vo vzťahu k dani z pridanej hodnoty.“ [rozsudok Súdneho dvora Európskej Únie C-354/03 - Optigen
a i.]. Samotný poukaz na možné zapojenie žalobcu do umelého fakturačného reťazca [i v prípade
podvodu karuselového typu] bez príslušného testu daňového podvodu by samo o sebe nepostačovalona odmietnutie práva na odpočítanie dane u žalobcu. Správny súd teda nemal zo strany žalovaného
ustálené, aký dôvod odmietnutia práva na odpočítanie dane vo veci uplatnil.

40. Podľa názoru správneho súdu závery žalovaného boli formulované nejasne a z hľadiska existencie
tovaru mali všeobecný charakter [do určitej miery si odporovali]. Zároveň adresne nepopisovali situáciu
medzi žalobcom a jeho dodávateľmi, pričom primárne sa vyjadrovali k zapojeniu týchto dodávateľov [a
nie samotného žalobcu] v rámci umelého fakturačného reťazca.

41. Správny súd uvedené vady nevedel preklenúť ani pri posudzovaní napadnutého rozhodnutia vo
vzájomnej súvislosti s rozhodnutím správcu dane [keďže tieto je nutné posudzovať ako jeden celok].

42. Rozhodnutie správcu dane obsahuje rozsiahle citácie a popisy dôkazov vo veci, avšak vlastné
hodnotenie správcu dane vo vzťahu k týmto dôkazom je pomerne stručné. V rozhodnutí správcu
dane bol hmotnoprávny dôvod nepriznania práva na odpočítanie dane u žalobcu formulovaný zhodne

snapadnutýmrozhodnutím(rozhodnutiesprávcudane,s.24).Dôvodynepriznaniaprávanaodpočítanie
dane taktiež správca dane primárne približuje ako okolnosti na strane dodávateľov (rozhodnutie správcu
dane, s. 21; s. 31; s. 78; s. 84; s. 92), pričom poukazuje na možné zapojenie týchto subjektov do
podvodného reťazca (rozhodnutie správcu dane, s. 22). I keď je odôvodnenie správcu dane rozsiahle,
chýba mu prehľadnosť, koncíznosť a jasnosť hodnotiacich úsudkov. Za tejto situácie by musel správny

súd vyhľadávať a spájať tie časti odôvodnenia [vrátane citácie dôkazov vykonaných v daňovej veci],
ktoré by mali podporovať prijatý záver týkajúci sa nesplnenia hmotnoprávnych podmienok práva na
odpočítanie dane u žalobcu. Uvedené však nie je úlohou správneho súdu.

43. Napriek tomu sa správny súd pokúsil identifikovať také okolnosti, ktoré správca dane vytýkal

konkrétne žalobcovi [resp. vzťahu žalobcu a jeho subdodávateľov]. Za takéto okolnosti bolo
možné podľa názoru správneho súdu považovať to, že žalobca (doslovne citované): „Prepravné
doklady, doklady preukazujúce pôvod tovaru a certifikáty o pôvode a kvalite tovaru daňový subjekt
nepredložil“ (rozhodnutie správcu dane, s. 21). Správny súd podotýka, že pri dodaní tovaru [teda pri
zdaniteľnom obchode realizovanom v tuzemsku] nespadá preprava tovaru do rámca hmotnoprávnych

podmienok práva na odpočítanie dane. Nepredloženie listín týkajúcich sa pôvodu tovaru a certifikátu
o pôvode a kvalite tovaru pri mäsových výrokoch nie je relevantná okolnosť spochybňujúca splnenie
hmotnoprávnych podmienok odpočítanie dane pri takomto tovare [keďže uvedené listiny nie sú
formálnou podmienkou pre uplatnenie odpočítania dane, ktorou je vždy príslušná faktúra]. V tejto
súvislosti správny súd poukazuje taktiež na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie: „1. Článok 168

písm. a) smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej
hodnoty, zmenenej smernicou Rady 2010/45/EÚ z 13. júla 2010, sa má vykladať v tom zmysle, že bráni
tomu, aby právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty (DPH) zaplatenej na vstupe bolo zamietnuté
zdaniteľnej osobe zúčastňujúcej sa na potravinovom reťazci, a to iba z dôvodu, aj keby bol riadne
preukázaný, čo prináleží preveriť vnútroštátnemu súdu, že táto zdaniteľná osoba nedodržala povinnosti

týkajúce sa identifikácie jej dodávateľov na účely vysledovateľnosti potravín, ktoré jej vyplývajú z
článku 18 ods. 2 nariadenia č. 178/2002 Európskeho parlamentu a Rady z 28. januára 2002, ktorým
sa ustanovujú všeobecné zásady a požiadavky potravinového práva, zriaďuje Európsky úrad pre
bezpečnosť potravín a stanovujú postupy v záležitostiach bezpečnosti potravín. Nedodržanie týchto
povinností však môže predstavovať indíciu spomedzi iných indícií, ktoré spolu a navzájom súhlasne

vedú k tomu, že zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že sa zúčastňuje na transakcii zahŕňajúcej
podvod na DPH, čo prináleží posúdiť vnútroštátnemu súdu.“ [rozsudok Súdneho dvora Európskej únie
vo veci C-329/18 – Altic, bod 1.]. Predmetnú skutočnosť žalobca relevantne vytkol v správnej žalobe.
Iné okolnosti, ktoré by sa bezprostredne vzťahovali k žalobcovi [jeho priameho obchodného vzťahu k
dodávateľom] správca dane vo svojom rozhodnutí dostatočne jasne nepopísal.

44. I keď žalobný bod o extenzívnosti dôkazného bremena formuloval žalobca pomerne všeobecne,
tak vyvolal potrebu súdneho prieskumu v rovine kvality odôvodnenia napadnutého rozhodnutia. Za tejto
situácie bolo pre správny súd podstatné, či napadnuté rozhodnutie [v spojení s rozhodnutím správcu
dane] jednoznačne a konkrétne popisuje relevantné okolnosti týkajúce sa prenosu dôkazného bremena

ohľadom splnenia hmotnoprávnych podmienok odpočítania práva na žalobcu. Takéto konkrétne
a bezrosporné odôvodnenie správny súd v napadnutom rozhodnutí nevedel identifikovať. Príslušné
žalobné body teda považoval správny súd za dôvodné.45. K žalobnému bodu (xiii) správny súd uvádza, že za vyššie uvedenej situácie [žalovaný výslovne
nespochybnil totožnosť resp. existenciu dodávateľa] nebolo potrebné posudzovať závery žalovaného
v kontexte príslušného rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie.

46. Vo vzťahu k žalobnému bodu (xiv) žalovaný uvádza, že na ústnom pojednávaní konanom dňa
12.09.2017 C. D. E. [bývalý konateľ S Trade Group s.r.o.] síce potvrdil sporné dodania pre žalobcu,
avšak „svoje tvrdenia ničím nedoložil, jeho vyjadrenia ostali iba vo verbálnej rovine a neboli podložené
dôkazmi.“ (napadnuté rozhodnutie, s. 23). Podľa správcu dane, žalobca nemusel byť upovedomený

o tomto procesnom úkone, keďže sa jednalo o ústne pojednávanie a nie o výsluch svedka (rozhodnutie
správcu dane, s. 85-86). Správny súd poukazuje na to, že materiálny charakter určitého procesného
úkonu ako výpovede svedka vyplýva z jeho obsahu a nie z procesného označenia. Pri ústnom
pojednávaní podával C. D. E. dôkazné informácie bezprostredne súvisiace so skutkovými okolnosťami
uplatneného práva na odpočítanie dane (zápisnica o ústnom pojednávaní č. 101947015/2017 zo dňa
12.09.2020, administratívny spis, č.l. 25). Zároveň z týchto dôkazných informácií vychádzal žalovaný pri

svojom právnom posúdení veci. Z uvedeného vyplýva, že ústne pojednávanie konané dňa 12.09.2017
s C. D. E. malo povahu výsluchu svedka a teda žalobca mal právo sa na tomto úkone zúčastniť
[§ 25 ods. 4 daňového poriadku]. Neupovedomenie žalobcu o tomto úkone bolo teda porušením
jeho procesných práv. V tejto súvislosti bolo potrebné zodpovedať otázku, nakoľko vážne bolo takéto
porušenie procesných práv žalobcu. Uvedené správny súd hodnotil najprv z hľadiska kritéria relevancie

daného dôkazu. Keďže sa jednalo o konateľa bezprostredného dodávateľa, tak daný dôkaz bolo nutné
považovať za relevantný pre rozhodnutie veci. Ďalej správny súd posudzoval, ktorú dôkaznú informáciu
z tejto výpovede použil žalovaný ako podklad svojho rozhodnutia. Žalovaný konštatoval, že informácie
poskytnuté C. D. E. neboli dostatočné na preukázanie ním potvrdených dodaní [keďže neboli doložené
súvisiacimi listinnými dôkazmi]. V tejto súvislosti správny súd poukazuje na to, že dožiadaný správca

dane uložil C. D. O. E. predložiť listiny: 1/ dodávateľské faktúry za rok 2015 súvisiace s dodávkou pre
žalobcu, 2/ odberateľské faktúry vystavené pre žalobcu, 3/knihu záväzkov a pohľadávok za rok 2015,
4/ bankové výpisy [tieto listiny C. D. E. nepredložil]. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je
zrejmé,ktorélistiny,ktorémalpredložiťC.D.E.[azakýchdôvodov]spochybňujúuskutočneniesporných
dodaní pre žalobcu.

47. Zároveň C. D. E. sa vo všeobecnej rovine vyjadroval k objednávaniu tovaru p. H. B. [odpoveď
na otázku 1], k preberaniu tovaru pri vykládke u žalobcu pracovníkmi skladu [odpoveď na otázku 9]
ako aj k prenájmu skladových priestorov od žalobcu pre S Trade Group s.r.o. [odpoveď na otázku 14].
U tejto výpovede sa teda nejednalo o takú výpoveď svedka, ktorý vyhlási, že nevie k veci nič uviesť.

Naopak,natomtoústnompojednávaníC.D. E.uviedoltakéskutkovéinformácie,ktorénebolipodrobené
dodatočným otázkam dožiadaného správcu dane [napr. kto boli zamestnanci žalobcu zabezpečujúci
vykládku tovaru, či vie uviesť bližšie informácie k objednávkam tovaru a pod.] Za tejto situácie nie je
možné vylúčiť, či by prítomnosť žalobcu pri tomto výsluchu [prípadne ním kladené dodatočné otázky]
nemohla prispieť k lepšiemu objasneniu veci potenciálne v prospech žalobcu. Takúto pochybnosť je

však nutné vykladať v neprospech žalovaného, keďže správca dane vyvolal porušenie procesných práv
žalobcu, čím vylúčil možnosť žalobcu ovplyvniť rozsah získaných dôkazných informácií od C. D. E..
Správny súd podotýka, že pomerne vysoká váha dôkazného bremena daňového subjektu v daňovej veci
je postavená do rovnováhy s jeho právom na právnu istotu práve prostredníctvom procesných práv, ktoré
mu majú zabezpečiť toto svoje dôkazné bremeno uniesť. Len ťažko by bolo možné pri preukazovaní

hmotnoprávnych podmienok práva na odpočítanie dane hľadať významnejší dôkaz než je výpoveď
konateľa priameho dodávateľa, ktorého dodanie tovaru je spochybnené. Napriek tomu nebolo žalobcovi
umožnené zúčastniť sa takejto výpovede, pričom nebol predmetný výsluch zopakovaný [aj keď túto
skutočnosť počas daňového konania žalobca výslovne namietal]. Správny súd preto vykladal takéto
porušenie procesných práv žalobcu striktne. Preto správny súd zhodnotil toto porušenie procesných

práv žalobcu ako podstatné, ktoré mohlo mať vplyv na zákonnosť rozhodnutia. Tento žalobný bod preto
považoval správny súd za dôvodný.

48. K žalobnému bodu (xv) správny súd uvádza, že opätovné nevypočutie F. G. na návrh žalobcu
nepovažoval za vadu skutkového objasnenia veci. Tento svedok na ústnom pojednávaní uviedol, že

konateľom Access Line s.r.o. bol len formálne a nevedel nič o fungovaní tejto spoločnosti ani o ňou
uskutočnených dodaniach (napadnuté rozhodnutie, s. 23). Vypočutie tohto svedka by zrejme nemohlo
prispieť k ďalšiemu objasneniu skutkovej situácie veci. Tento žalobný bod preto nepovažoval správny
súd za dôvodný.49. K žalobnému bodu (xvi) správny súd poukazuje na dôvod nevypočutia týchto svedkov uvedený
žalovaným. Podľa žalovaného (doslovne citované): „skutočnosti, ktoré by mohli byť zistené spôsobom,

ktorý navrhuje daňový subjekt, by v žiadnom prípade nemohli byť rozhodujúce pre posúdenie
a rozhodnutie vo veci vzhľadom na zistený skutkový stav veci a vykonané dôkazy, z ktorých vyplynuli
jednoznačné závery“ (napadnuté rozhodnutie, s. 25). V prvom rade správny súd podotýka, že dôvody
uvedené žalovaným [zhodne aj správcom dane] neboli založené na koncentrácii navrhovania dôkazov
do skončenia daňovej kontroly [§ 46 ods. 8 daňového poriadku]. Podľa názoru správneho súdu nie

je možné priamo v súdnom konaní uplatniť takúto koncentráciu, pokiaľ ju ako dôvod nevykonania
dôkazu neuviedol žalovaný v napadnutom rozhodnutí [správny súd sa v tomto odklonil od záverov
formulovaných v rozsudku správneho súdu v obdobnej veci žalobcu sp.zn. PO-6S/45/2021 zo dňa
25.03.2025, ods. 63]. Daňový subjekt má vo svojom vyjadrení k zisteniam uvedeným v protokole
z daňovej kontroly uviesť také dôkazy, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Na druhej
strane zákon výslovne nestanovuje, že ex lege sa neprihliada na dôkazy, ktoré neskôr navrhol daňový

subjekt a mohol ich napriek tomu predložiť už v priebehu daňovej kontroly. Podľa názoru správneho
súdu je týmto ponechané na zvážení správcu dane a žalovaného, ktoré i z takýchto ďalších dôkazov
budú vykonané v nadväzujúcom daňovom konaní. Správny súd teda nemôže sám konštatovať, že
sa v tomto prípade jedná o dôkazy, ktoré mohol navrhnúť žalobca v priebehu daňovej kontroly, čím
by nahrádzal takéto posúdenie žalovaného. Preto správny súd môže podrobiť kontrole zákonnosti len

závery k rozsahu vykonaného dokazovania, tak ako ich ustálil žalovaný v napadnutom rozhodnutí.

50. Správny súd sa preto zaoberal odôvodnením napadnutého rozhodnutia ohľadom nevykonania
príslušných dôkazov. V tejto súvislosti správny súd zistil, že takéto odôvodnenie konkrétne neuvádza
dôvody, prečo by takéto dôkazy nemohli mať vplyv na skutkové zistenia veci. Žalovaný taktiež výslovne

nehodnotil tieto dôkazy z hľadiska ich relevancie. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je v tomto
rozsahunedostatočné.Správnysúdnemôžetietodôvodyformulovaťnamiestožalovaného. Presprávny
súd teda chýba akýkoľvek podklad v napadnutom rozhodnutí, ktorý by mohol vyhodnotiť ohľadom toho,
či je predmetný záver žalovaného správny.

51. Pre úplnosť správny súd podotýka, že pri prípadných pochybnostiach o existencii tovaru sa javí
ako relevantná výpoveď osôb potenciálne prichádzajúcich do styku s tovarom [zamestnanec skladu,
evidencia skladovaného tovaru a pod.]. Naopak, v prípade pochybností o pôvode tovaru by výpoveď
o uskladňovaní tovaru takúto relevanciu mať nemusela. Správny súd opakovane poukazuje na to, že
samotné pochybnosti žalovaného neboli jednoznačne vymedzené. O to viac bolo potrebné jednoznačne

uviesť v napadnutom rozhodnutí, prečo by žalobcom navrhnuté dôkazy nemali byť pre vec podstatné.
Vo všeobecnosti platí, že hodnotiť vzťah dôkaznej informácie k objasneniu veci možno až po vykonaní
dôkazu. Správca dane je povinný dať daňovému subjektu aspoň potenciálnu možnosť uniesť dôkazné
bremeno na základe ním označených dôkazov. Odmietnutie vykonania dôkazu z dôvodu, že dôkazná
informácia neprispeje k skutkovému objasneniu veci by malo byť skôr výnimočné, malo by byť riadne

zdôvodnené a takýto záver musí vyplývať z celkovej dôkaznej situácie. Inak je vykonávanie dôkazov
nevyvážené a negarantuje daňovému subjektu reálnu možnosť ovplyvniť skutkové závery správcu dane.
Takétorelevantnéodôvodnenienapadnutérozhodnutieanirozhodnutiesprávcudaneneobsahuje.Preto
tento žalobný bod považoval správny súd za dôvodný.

52. Na záver správny súd uvádza, že si je vedomý toho, že rozhodovacia činnosť v obdobných
veciach žalobcu prešla určitým judikatórnym vývojom. V jednotlivých rozhodnutiach kasačného súdu
sa správnemu súdu nepodarilo identifikovať jednoznačnú výkladovú líniu ako hodnotiť príslušnú právnu
a skutkovú situáciu prejednávanej veci. Správnemu súdu sa javí, že v neskorších rozhodnutiach sa
kasačný súd prikláňal k tomu, aby bola obdobná vec žalobcu posudzovaná vo svetle judikatórnych

záverov veci BRASTRECH s.r.o. tzv. doktrína „Vikongo“ [uvedenému svedčí napríklad rozhodnutie
Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky vo veci sp.zn. 10Sžfk/54/2021 zo dňa 15.11.2022,
ods. 85 a nasl.].

53. Správny súd zrušil napadnuté rozhodnutie: vo vzťahu k žalobným bodom (x) až (xii) ako

nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov [§ 191 ods. 1 písm. d) SSP]; vo vzťahu
k žalobnému bodu (xiv) z dôvodu, že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom
verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci
samej [§ 191 ods. 1 písm. g) SSP] a vo vzťahu k žalobnému bodu (xvi) z dôvodu, že zistenie skutkovéhostavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci [§ 191 ods. 1 písm. e)
SSP]. Takto zistené vady vykazuje aj rozhodnutie správcu dane, preto aj toto rozhodnutie zo zhodných
dôvodov [viď právne závery správneho súdu k jednotlivým žalobným bodom] správny súd zrušil a vec

vrátiť správcovi dane na ďalšie konanie [§ 191 ods. 3 písm. a) v spojení s § 191 ods. 4 SSP]

54. Záväzný právny názor správneho súdu: správca dane v ďalšom konaní opätovne posúdi skutkovú
situáciu daňovej veci. V prípade pochybností o splnení hmotnoprávnych podmienok pri sporných
dodania od S Trade Group s.r.o. opätovne vypočuje C. D. E., pričom o tomto úkone riadne upovedomí

žalobcu. Ak to bude považovať za potrebné, dokazovanie veci doplní o výsluchy: C. H. B., I. J., K. L.
[pokiaľ to nebude považovať za potrebné, tak túto skutočnosť riadne odôvodní vo svojom rozhodnutí].
V prípade pochybností o splnení niektorej z hmotno-právnych podmienok práva na odpočítanie dane
pri sporných dodaniach, tieto pochybnosti riadne identifikuje okolnosťami na strane žalobcu. V prípade,
ak neidentifikuje dostatočné spochybnenie hmotnoprávnych podmienok vo veci sporných dodaní, tak
zároveň dôsledne vykoná a posúdi všetky kroky príslušného testu daňového podvodu, tak ako sú

predpokladané ustálenou rozhodovacou praxou súdnych autorít [rozsudok Súdneho dvora Európskej
únie (tretia komora) zo 6. júla 2006. Axel Kittel proti Belgickému kráľovstvu (C-439/04) a Belgické
kráľovstvo proti Recolta Recycling SPRL (C-440/04)]. Správca dane bude dbať na to, aby napadnuté
rozhodnutie obsahovalo konkrétnu právnu úvahu týkajúcu sa hodnotenia vykonaných dôkazov ako aj
adresnú argumentáciu podporujúcu ním prijaté právne a skutkové závery.

55. Podľa konštantnej judikatúry najvyšších vnútroštátnych a európskych súdnych autorít tiež platí,
že súd nie je povinný reagovať na všetky argumenty strán konania, ale len na tie, ktoré majú pre
rozhodnutie sporu podstatný a rozhodujúci význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny
základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu [rozhodnutia Európskeho súdu

pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) Ruiz Torija v. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 – A, s. 12,
§ 29, Hiro Balani v. Španielsko z 9. 12. 1994, séria A, č. 303 – B, Georgiadis v. Grécko z 29. 5. 1997,
Higgins v. Francúzsko z 19. 2. 1998; rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44 /03,
III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05, III. ÚS 191/2013 a pod.]. Z práva na spravodlivú súdnu ochranu vyplýva aj
povinnosť súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s

výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (Kraska c. Švajčiarsko z 29. 4. 1993, II. ÚS 410/06) [nález
Ústavného súdu SR I. ÚS 259/2022 zo dňa 12.10.2022, ods. 39].

56. Správny súd priznal žalobcovi právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania voči
žalovanému, keďže mal vo veci plný úspech [§ 167 SSP].

57. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Správneho súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4
SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorá musí byť podaná na Správny súd v Košiciach

v lehote 30 dní od jeho doručenia. Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť.

Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom.
Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého sťažovateľa musia byť spísané
advokátom. Tieto povinnosť neplatia, ak

a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c/ a d/ SSP,
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP (ktorému
správnemu súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, podpis a spisová značka
konania) uviesť

a) označenie napadnutého rozhodnutia,b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
SSP sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“),

d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí správnemu súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada.

Správny súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. K podaniu kolektívneho orgánu musí byť
pripojené rozhodnutie, ktorým príslušný kolektívny orgán vyslovil s podaním súhlas.

Podanie urobené v listinnej podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby
sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší účastník konania dostal
jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, správny súd vyhotoví

kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil.

Kasačnú sťažnosť možno podľa § 440 ods. 1 SSP odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo
pri rozhodovaní porušil zákon tým, že:

a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu,
c) účastník konania nemal spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a
nekonal za neho zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie,

e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny súd,
f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
g) rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci,
h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,

i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté.

Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v § 440 odseku 1 písm. g) až i) SSP sa vymedzí tak, že sťažovateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto

právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje
podania pred správnym súdom. Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie
kasačnej sťažnosti.