Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, December 30, 2025

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 3Cob/109/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7115226650
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Igor Ragan

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2025:7115226650.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Igora Ragana a sudcov JUDr.

Natálie Štrkolcovej a JUDr. Adriána Pažúra v spore žalobcu: Kinley, s.r.o., Horolezecká 12, 040 01
Košice - mestská časť Sever, IČO: 36 602 817, proti žalovanému: Univerzita veterinárskeho lekárstva a
farmácie v Košiciach, Komenského 68/73, 041 81 Košice, IČO: 00 397 474, právne zastúpený: Sýkora
- advokátska kancelária, s.r.o., Murgašova 3, 040 01 Košice - mestská časť Staré Mesto, IČO: 47 256
206, o zaplatenie 6.000,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu
Košice zo 7. marca 2025, č.k.: 33Cb/156/2015 - 332, takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok Mestského súdu Košice zo 7. marca 2025, č.k.: 33Cb/156/2015-332.

II. Žalobcovi priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť
pohľadávku 6.000,- eur s 5,05 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 3.000,- eur od 2.7.2015 do
zaplatenia, zo sumy 1.000,- eur od 2.8.2015 do zaplatenia, zo sumy 1.000,- eur od 4.9.2015 do
zaplatenia, zo sumy 1.000,- eur od 3.10.2015 do zaplatenia a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 100 %.

2. Pôvodný žalobca (spoločnosť Kings Trade, s.r.o.) podanú žalobu odôvodnil tým, že na základe Zmluvy
o poskytovaní služieb č.j. 287/201/UVLF uzatvorenej dňa 1.8.2013 sa žalovaný zaviazal platiť žalobcovi
za prenájom stavebného stroja Reform Metrac H4 s príslušenstvom (ďalej len „stroj“) sumu 1.000,- eur
mesačne. Faktúrami č. 2015032 na sumu 3.000,- eur, splatnou dňa 1.7.2015, č. 2015045 na sumu
1.000,- eur splatnou dňa 1.8.2015, č. 2015057 na sumu 1.000,- eur splatnou dňa 3.9.2015 a č. 2015064
na sumu 1.000,- eur splatnou dňa 2.10.2015 ako prenajímateľ vyúčtoval žalovanému za 3/2015 až
8/2015 sumu 6.000,- eur, ktorá nebola uhradená.

3. Žalovaný navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Namietal, že zo strany prenajímateľa došlo
k zásadnému porušeniu zmluvných povinností, keď služby zo zmluvy č.j. 287/201/UVLF neboli
žalovanému poskytované riadne a včas, preto vystavené faktúry vrátil. Poukázal na prebiehajúce trestné
konanie, kde sa prešetrujú závažné skutočnosti svedčiace o nehospodárnom nakladaní s majetkom
žalovaného, ako aj okolnosti súvisiace s nedodaním, prípadne len čiastočným dodaním plnení zo
strany dodávateľov, vrátane žalobcu, čím žalovanému bola spôsobená škoda, resp. žalobcovi vznikol

neoprávnený majetkový prospech. Preto žalovaný vzniesol voči uplatnenému nároku kompenzačnú
námietkuvzájomnejpohľadávky6.333,08eur.Zároveňhopovažovalzarozpornýzozásadamipoctivého
obchodného styku a dobrými mravmi. Poukázal na ďalšiu uzatvorenú zmluvu a to Zmluvu o poskytovaní
služieb č.j. 286/2013/UVLF, predmetom ktorej malo byť poskytovanie opravárenských a údržbárskychslužieb stroja žalobcom, ktoré plnenie však malo byť zahrnuté v nájme, keďže to vyplýva z § 664
Občianskeho zákonníka. Pred uzatvorením zmluvy sa neuskutočnilo verejné obstarávanie podľa zákona
č. 25/2006 Z.z.

4. Žalobca zotrval na uplatnenom nároku, pričom poukázal na Protokol o odovzdaní a prevzatí stroja
z 1.8.2013, ktorým žalovaný potvrdil jeho prevzatie. Zároveň z Protokolu o odovzdaní a prevzatí stroja
z 2.9.2015 vyplýva, že stroj bol vrátený žalobcovi. Namietal, že vrátenie faktúr žalovaným, ktoré bolo
odôvodnené neplnením článku II. zmluvy č. 287/2013/UVLF je bez akejkoľvek špecifikácie skutkových

dôvodov, teda neobsahuje, ktoré konkrétne obligačné povinnosti žalobca porušil. Žalobca objektívne
nemohol porušiť žiadne svoje povinnosti, keďže odovzdaním stroja žalovanému došlo k splneniu
jedinej obligačnej povinnosti žalobcu. Prevzatie záväzku žalovaného udržiavať prenajatú vec v stave
spôsobilom na obvyklé užívanie, teda transferu zákonnej povinnosti prenajímateľa na nájomcu došlo na
základe uzatvorenej zmluvy č.j. 286/2013/UVLF, čo je plne v súlade s § 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka,
keďže ustanovenie § 664 Občianskeho zákonníka má dispozitívnu a nie kogentnú povahu. Neobstojí ani

námietka o neplatnosti zmluvy č.j. 286/2013/UVLF z dôvodu absencie postupu podľa Zákona o verejnom
obstarávaní, keďže podľa § 40a veta druhá Občianskeho zákonníka, neplatnosti právneho úkonu sa
nemôže domáhať ten, kto ju sám spôsobil. K vznesenej kompenzačnej námietke uviedol, že táto nebola
uplatnená riadne, včas a zároveň nie je podľa § 580 Občianskeho zákonníka spôsobilá na započítanie
z dôvodu jej neexistencie.

5. Súd prvej inštancie v ods. 19. a 20. odôvodnenia rozsudku uviedol aké prostriedky procesného útoku
a prostriedky procesnej obrany použili strany v konaní.

6. Konštatoval súd prvej inštancie, že medzi stranami nebolo sporné, že tieto: (i) uzavreli Zmluvu o

poskytovaní služieb č.j. 287/2013/UVLF zo dňa 1.8.2013; (ii) Zmluvu o poskytovaní služieb č.j. 286/2013/
UVLF zo dňa 1.8.2013; (iii) Protokolom o odovzdaní a prevzatí predmetu nájmu zo dňa 1.8.2013 žalobca
odovzdal žalovanému predmet prenájmu - 1 kus samohybného pracovného, stavebného stroja (Reform
Metrac H4) a súboru 5 ks prídavných zariadení (mulčovacie zariadenie, kosa, zametacie zariadenie,
snežný pluh a posýpacie zariadenie na zimnú údržbu); (iv) Protokolom o odovzdaní a prevzatí predmetu

prenájmu zo dňa 2.9.2015 žalovaný vrátil žalobcovi predmet prenájmu; (v) žalobca vystavil žalovanému
faktúry č. 2015032, č. 2015045, č. 2015057 a č. 2015064, ktoré žalovaný vrátil žalobcovi; (vi) žalovaný
listom z 12.5.2015 vypovedal Zmluvu o poskytovaní služieb č.j. 287/2013/UVLF a výpovedná lehota
skončila 31.8.2015.

7. Súd prvej inštancie mal zároveň vykonaným dokazovaním preukázané, že žalovaný ako objednávateľ
a žalobca ako poskytovateľ uzatvorili Zmluvu o poskytovaní služieb č.j. 287/2013/UVLF zo dňa 1.8.2013
podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka, predmetom ktorej bol prenájom 1 kusa samohybného
pracovného, stavebného stroja (Reform Metrac H4) s obsluhou a súboru 5 ks prídavných zariadení
(mulčovacie zariadenie, kosa, zametacie zariadenie, snežný pluh a posýpacie zariadenie na zimnú

údržbu) na dobu určitú do 31.8.2016, najviac však do vyčerpania limitu 29.999,- eur bez DPH, kde cena
bola stanovená podľa Prílohy č. 1 vo výške 1.000,- eur/mesiac. Podľa článku IV. bodu 4.5 zmluvy, cenu
za poskytnutie služby uhradí objednávateľ na základe vystavenej faktúry, ktorú poskytovateľ vystaví
v mesačných termínoch. Lehota splatnosti faktúry je 30 dní odo dňa jej doručenia objednávateľovi.
Objednávateľ si vyhradzuje právo vrátiť faktúru v prípade, že nemá všetky náležitosti daňového dokladu,

alebo nebude po vecnej alebo formálnej stránke správne vyhotovená. Nová lehota splatnosti začne
plynúť dňom doručenia správne vyhotoveného daňového dokladu objednávateľovi.

8. Z textu Zmluvy o poskytovaní služieb č.j. 286/2013/UVLF uzatvorenej podľa § 269 ods. 2 Obchodného
zákonníka medzi zmluvnými stranami a to žalobcom a žalovaným, súd prvej inštancie zistil, že podľa

článku II. bodu 2.1 zmluvy je jej predmetom vykonanie rôznych opravárskych a údržbárskych služieb
na vozidle samohybného pracovného, stavebného stroja hydraulického a prídavného zdvíhacieho
príslušenstva v rozsahu podľa pokynov a požiadaviek objednávateľa. Podľa článku II. bodu 2.2
zmluvy, pod pojmom vykonania rôznych opravárenských a údržbárskych služieb uvedených v bode
2.1 sa rozumie: a) vykonanie rôznych opravárenských a údržbárskych služieb na prednom a zadnom

hydraulickom - zdvíhacom systéme samohybného pracovného, stavebného stroja, b) vykonanie
rôznych opravárenských a údržbárskych služieb na prídavnom zdvíhacom príslušenstve, c) ostatné
opravárenské a údržbárske služby súvisiace s prevádzkou a údržbou pracovného, stavebného stroja
hydraulického. Podľa čl. II. bodu 2.3 zmluvy, spôsoby a rozsahy činností vykonávaných opravárenskýcha údržbárskych služieb sa budú riadiť záväznými STN a právnymi predpismi, platnými ku dňu
vykonávania prác. Podľa čl. II. bodu 2.4 zmluvy, zaistenie bezpečnosti osôb a zariadenia počas prác
bude v súlade s príslušnou legislatívou. Zmluva bola uzavretá podľa ust. § 269 ods. 2 Obchodného

zákonníka. Medzi stranami nebolo sporné uzavretie tejto zmluvy.

9. Uznesením ORPZ v Košiciach ČVS: ORP-1118/5-VYS-KE-2016 zo dňa 5.8.2024, ktoré nadobudlo
právoplatnosť dňa 16.8.2024 bolo trestné konanie vo veci zločinu porušovania povinnosti pri správe
cudzieho majetku a zločinu machinácie pri verejnom obstarávaní a verejnej dražbe zastavené, pretože

skutok nie je trestným činom a nebol dôvod ani na postúpenie veci. V zmysle predmetného uznesenia
neboli zistené nezrovnalosti v súvislosti so zmluvami uzavretými medzi žalobcom a žalovaným, ani
porušenie všeobecne záväzných predpisov o verejnom obstarávaní.

10. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 2 ods. 3, § 3 ods. 1, § 39, § 100, § 101, § 106 § 107,
§ 663, § 664, § 671 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ďalej podľa § 265, § 269 ods. 2, § 365 ods. 1, § 369

ods. 1 a 2 Obchodného zákonníka a § 1 Nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z.z., upravujúce omeškanie
dlžníka a nároky z toho plynúce.

11. Konštatoval súd prvej inštancie, že žalobca preberacím protokolom preukázal, že žalovanému
odovzdal dňa 1.8.2013 predmet nájmu podľa uzatvorenej zmluvy č.j. 287/2013/UVLF, pričom žalovaný

neuviedol aké zmluvné povinnosti mal žalobca porušiť, kedy a akým konaním. Žalovaný neuniesol
dôkazné bremeno na preukázanie tvrdení ohľadom neplatnosti zmluvy č.j. 287/2013/UVLF, jej rozporu s
dobrými mravmi a so zásadami poctivého obchodného styku. Súd prvej inštancie mal za to, že Zmluva
o poskytovaní služieb č.j. 287/2013/UVLF zo dňa 1.8.2013 je platný právny úkon a nie je v rozpore s
dobrými mravmi, ani so zásadami poctivého obchodného styku.

12. Dôvodil súd prvej inštancie, že právnym dôvodom na postup, podľa ktorého žalovaný prevzal na
seba plnenie prenajímateľa spočívajúceho v povinnosti udržiavať prenajatú vec v stave spôsobilom na
obvyklé užívanie na svoje náklady bola uzatvorená Zmluva č. 286/2013/UVLF a to s poukazom na § 2
ods. 3 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého účastníci občianskoprávnych vzťahov si môžu vzájomné

práva a povinnosti upraviť odchylne od zákona, ak to zákon výslovne nezakazuje a ak z povahy zákona
nevyplýva, že sa nemožno od neho odchýliť. Ustanovenie § 664 Občianskeho zákonníka pritom nemá
kogentnú povahu.

13. Ako nedôvodnú vyhodnotil súd prvej inštancie obranu žalovaného spočívajúcu v tvrdení, že boli

porušené relevantné ustanovenia zákona č. 25/2006 Z.z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení
niektorých zákonov, keď sa verejné obstarávanie nezrealizovalo aj na predmet zmluvy č.j. 286/2013/
UVLF, v dôsledku čoho je zmluva podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatná a žalobcovi mal vzniknúť
neoprávnený majetkový prospech a to s poukazom na ustanovenie § 40a veta druhá Občianskeho
zákonníka, podľa ktorého neplatnosti právneho úkonu sa nemôže domáhať ten, kto ju sám spôsobil.

V konaní nebolo preukázané, že došlo k porušeniu relevantných ustanovení Zákona o verejnom
obstarávaní. Táto skutočnosť vyplýva aj z uznesenia o zastavení predmetného trestného stíhania. Ak
malo dôjsť k porušeniu povinností súvisiacich s verejným obstarávaním, potom tieto povinnosti porušil
žalovaný a nie žalobca. Preto sa žalovaný nemôže úspešne dovolávať neplatnosti právneho úkonu,
teda uzatvorenej Zmluvy č. 286/2013/UVLF z dôvodu, ktoré sám spôsobil. Zvýraznil, že podľa ustálenej

judikatúry vyšších súdnych autorít, ako aj podľa názoru Ústavného súdu SR je potrebné pri posudzovaní
platnosti, resp. neplatnosti právnych úkonov aj z hľadiska právnej istoty uprednostniť výklad v prospech
ich platnosti.

14. Ani ďalšiu obranu žalovaného, založenú na kompenzačnej námietke, titulom pohľadávky na

náhraduškody,resp.vydaniabezdôvodnéhoobohatenia,súdprvejinštancienepovažovalzarelevantnú.
Žalovaný nepreukázal vznik bezdôvodného obohatenia/škody a ani ich výšku. Zároveň žalobca dôvodne
vzniesol námietku premlčania vzájomnej pohľadávky žalovaného vo výške 6.333,08 eur. Žalovaný si
vzájomný nárok uplatnil v konaní až dňa 24.3.2019. K ukončeniu zmlúv o poskytovaní služieb došlo na
základe výpovedí žalovaného k 31.8.2015. Žalovaný teda k uvedenému dátumu musel vedieť, že mala

byť spôsobená škoda, resp., že došlo na jeho úkor k bezdôvodnému obohateniu a musel vedieť aj o tom
kto mu škodu spôsobil, resp. kto sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil.15. Vzhľadom na rozhodnutie v trestnom konaní, na nedostatok skutkových tvrdení zo strany
žalovaného, na uplynutie dlhej doby od uzavretia zmlúv, na premlčanie nároku ako aj na predložené
listinné dôkazy súd prvej inštancie považoval výsluch žalovaným navrhnutých svedkov za nadbytočný.

16.Súdprvejinštanciepretodospelkzáveru,žežalobcomuplatnenýnároknadlžnénájomnéjedôvodný
a žalobe o zaplatenie 6.000,- eur, vrátane uplatneného zákonného úroku z omeškania vyhovel.

17. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa § 255 C.s.p. a priznal úspešnému žalobcovi

náhradu trov konania voči neúspešnému žalovanému.

18. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal v zákonnej lehote odvolanie žalovaný, ktorý navrhol jeho
zmenu spočívajúcu v zamietnutí žaloby alebo jeho zrušenie. Odvolanie odôvodnil tým, že súd prvej
inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces /§ 365 ods. 1 písm. b) C.s.p./;

konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci /§ 365 ods. 1
písm. d) C.s.p./; súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností /§ 365 ods. 1 písm. e) C.s.p./; súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov
k nesprávnym skutkovým zisteniam /§ 365 ods. 1 písm. f) C.s.p./ a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci /§ 365 ods. 1 písm. h) C.s.p./.

19. Žalovaný považoval napádaný rozsudok za nepreskúmateľný, keďže súd prvej inštancie sa
presvedčivo nevyysporiadal s jeho argumentáciou, ktorá bola obsahom jeho rozsiahlych vyjadrení.
V nich žalovaný poukazoval medzi iným na to, že zo strany žalobcu došlo k zásadnému porušeniu
zmluvných povinností vyplývajúcich zo Zmluvy o poskytovaní služieb č.j. 287/2013/UVLF vzhľadom na

to, že služby v zmysle uvedenej zmluvy neboli žalobcom poskytované riadne a včas a v ktorých bolo
zdôrazňované, že nárok žalobcu bol uplatnený v rozpore s dobrými mravmi a so zásadami poctivého
obchodného styku. Súd prvej inštancie porušil zásadu rovnosti strán, keď účelovo a jednostranne
prihliadal iba na argumentáciu žalobcu a bez relevantných dôvodov neprihliadol na procesnú obranu
a dôkazné návrhy žalovaného, ktoré bez presvedčivého odôvodnenia an bloc v celom rozsahu

neopodstatnene nevykonal. Žalovaný navrhol vykonať listinné dôkazy a vypočuť svedkov za účelom
preukázania tvrdených skutočností, najmä pokiaľ ide o neplnenie zmluvných povinností a záväzkov
žalobcu vyplývajúcich zo Zmluvy o poskytovaní služieb č.j. 287/2013/UVLF, porušenie zmluvných
záväzkov žalobcom, okolnosti a dôvody vrátenia faktúr žalobcovi, okolnosti týkajúce sa vzniku a
ukončenia zmluvného vzťahu vyplývajúceho zo Zmluvy o poskytovaní služieb č.j. 287/2013/UVLF a k

ďalším súvisiacim okolnostiam. Vykonanie uvedených dôkazov, vrátane výsluchu označených svedkov,
bolo potrebné a nevyhnutné na účely náležitého zistenia skutkového stavu. Žalovaný v odvolaní
poukázal na jednotlivých svedkov, ktorých navrhol v prvoinštančnom konaní vypočuť (A. B. C. D. C.,
B. - bývalú rektorku žalovaného, podpísanú medzi inými na výpovedi Zmluvy o poskytovaní služieb č.j.
287/2013/UVLF; E. F. G., B. - kvestora žalovaného; C. G. H. (toho času B. G. I.) - vedúcu Oddelenia

prevádzky a investícií žalovaného, uvedenú v Zmluve o poskytovaní služieb č.j. 287/2013/UVLF ako
osoba oprávnená jednať vo veciach technických za žalovaného; I. J. - z Oddelenia prevádzky a
investícií žalovaného, podpísaného na Protokole o odovzdaní a prevzatí predmetu prenájmu zo dňa
2.9.2015 a zároveň uvedeného ako osoba poverená za prevádzku (vedenie) stroja; E. A. K. - poverenú
zastupovaním vedúcej Oddelenia prevádzky a investícií žalovaného od 17.2.2014 do 31.1.2015; bývalú

vedúcu p. I. J., s ktorou boli komunikované výhrady k plneniu zo strany žalobcu; D. L. D. - vedúca
právneho a personálneho oddelenia žalovaného; E. M. I. - kontrolórku žalovaného od 20.4.2015; A.
C. B. N., B. - predsedu Akademického senátu žalovaného od 2006 do 2014 a od 2018 do 2022; E.
C. C. – bývalú vedúcu oddelenia ekonomiky žalovaného, zodpovednú za výkon finančnej kontroly;
D. O. P. – pôvodne z právneho a personálneho oddelenia žalovaného, podpísanú na Protokole o

odovzdaní a prevzatí predmetu prenájmu zo dňa 2.9.2015 a zároveň uvedenú ako osobu zodpovednú
za vybavenie výpovede Zmluvy o poskytovaní služieb č.j. 287/2013/UVLF; B. C. B. F., B. - predsedu
Akademického senátu žalovaného od 2014 do 2018; E. Q. N. - bývalého vedúceho Oddelenia prevádzky
a investícií žalovaného, podpísaného na Protokole o odovzdaní a prevzatí predmetu prenájmu zo
dňa 2.9.2015 a zároveň na dokumentoch o vrátení faktúr žalobcovi; E. D. R. – audítora). Svedkovia

v trestnom konaní neboli vypočutí ku skutkovým okolnostiam týkajúcim sa plnenia, resp. porušenia
zmluvných povinností a záväzkov zo strany žalobcu vyplývajúcich zo Zmluvy o poskytovaní služieb č.j.
287/2013/UVLF. Z uvedeného dôvodu, ako aj s ohľadom na to, že v trestnom konaní nevypovedali
všetci navrhovaní svedkovia a žalovaný nemal možnosť klásť uvedeným svedkom otázky, žalovaný vkonaní na súde prvej inštancie trval na týchto dôkazných návrhoch v celom rozsahu. Nevykonaním
navrhovaných dôkazov súd prvej inštancie svojvoľne nerešpektoval ani pokyny uložené uznesením
Krajského súdu v Košiciach č. k. 3Cob/63/2019 – 185 zo dňa 30.11.2020. Žalovaný ďalej poukázal,

že upozornil žalobcu na neoprávnené uskladnenie stroja v areáli žalovaného. Opätovne zvýraznil, že
medzistranamiboladňa1.8.2013uzavretáajZmluvaoposkytovaníslužiebč.j.:286/2013/UVLF,pričom
nie je známy žiaden legitímny dôvod, na základe ktorého by mal žalovaný ako subjekt verejnej správy
podliehajúci pri hospodárení a nakladaní so svojím majetkom osobitným právnym predpisom, prevziať
plneniezákonnýchpovinnostiprenajímateľanaseba.Týmdošlokneoprávnenémuzvýhodneniužalobcu

ako prenajímateľa a zároveň k neoprávnenému poskytnutiu odplaty žalobcovi za plnenie jeho vlastných
zákonnýchpovinnostívyplývajúcichz§664Občianskehozákonníka.Súdprvejinštanciepretomalnárok
žalobcu vyhodnotiť ako neopodstatnený, odporujúci zásadám poctivého obchodného styku a dobrým
mravom. Uplatňovanie takýchto nárokov voči žalovanému nemôže požívať právnu ochranu. Napokon
žalovaný namietal nesprávne právne posúdenie veci. Súd prvej inštancie vychádzal z právnej úpravy
premlčania podľa Občianskeho zákonníka, pričom neaplikoval ustanovenia Obchodného zákonníka

upravujúce premlčanie (§ 391 a nasl.). Právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným mal povahu vzťahu
obchodnoprávneho. Navyše aj samotná Zmluva o poskytovaní služieb č.j. 287/2013/UVLF zo dňa
1.8.2013 bola uzavretá podľa § 269 ods. 2 Obchodného zákonníka. Preto bola žalovaným kompenzačná
námietka uplatnená riadne a včas.

20. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť ako
vecne správny. Uviedol, že z odvolania žalovaného nie je zrejmé (adresne), s ktorou konkrétnou
argumentáciou uplatnenou žalovaným vzťahujúcou sa k tvrdenému porušeniu zmluvných povinností
žalobcom, vyplývajúcim zo zmluvy č.j. 287/2013/UVLF sa súd prvej inštancie nevysporiadal. Žalovaným
označené dôkazy mali preukázať tvrdenia žalovaného, najmä pokiaľ ide o neplnenie zmluvných

povinností a záväzkov vyplývajúcich zo zmluvy č.j. 287/2013/UVLF, zo strany žalobcu. Žalovaný
primárne neuniesol bremeno tvrdenia podľa § 150 ods. 1 C.s.p.. Za naplnenie označenej procesnej
povinnosti procesnou stranou, nemožno považovať výlučne formálne a abstraktné tvrdenie žalovaného,
že označené listinné dôkazy a výsluchy svedkov, navrhuje vykonať za účelom preukázania skutočnosti,
že žalobca porušil obligačné povinnosti vyplývajúce zo zmluvy č.j. 287/2013/UVLF, bez toho aby

označené porušenie obligačných povinností, bolo aj skutkovo vyšpecifikované. Žalovaným navrhované
dôkazy nemali potenciál preukázať rozhodný skutkový poznatok, nakoľko žalovaný ani žiadnu konkrétnu
skutkovú okolnosť neoznačil. Nemožno pristúpiť k vykonávaniu dôkazov navrhnutých žalovaným, pokiaľ
nie je zrejmé, aké konkrétne skutkové okolnosti majú byť preukázané, teda v čom konkrétne, skutkovo
(nie abstraktne) má spočívať porušenie obligačných povinností žalobcom. Žalobca sa zmluvne zaviazal

prenajať žalovanému predmetný stroj, ktorú obligačnú povinnosť si splnil tým, že dňa 1.8.2013 predmet
prenájmu odovzdal žalovanému, čo bolo zdokladované Protokolom o odovzdaní a prevzatí predmetu
prenájmu z 1.8.2013, ktorý bol zmluvnými stranami podpísaný. Z listinných dôkazov, ktorými žalovaný
vrátilžalobcomuplatnenéfaktúrynevyplýva,včomskutkovospočívaloporušenieobligačnýchpovinností
žalobcu podľa čl. II. zmluvy. Navyše takto deklarované porušenie povinností žalobcu je objektívne

vylúčené vzhľadom na povahu predmetu nájmu, keďže stroj bol „protokolárne“ odovzdaný žalovanému.
Ďalej žalobca zotrval na svojich tvrdeniach, že k transferu povinnosti prenajímateľa podľa § 664
Občianskeho zákonníka na žalovaného ako nájomcu došlo uzatvorením Zmluvy č.j. 286/2013/UVLF a to
s poukazom na § 2 ods. 3 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ vôbec došlo k porušeniu Zákona o verejnom
obstarávaní tým, že žalovaný nezrealizoval verejné obstarávanie aj na predmet zmluvy č.j. 286/2013/

UVLF, čo žalobca popiera, povinnosť porušil žalovaný a nie žalobca, preto sa žalovaný nemôže úspešne
dovolávaťneplatnostizmluvyč.j.286/2013/UVLFzdôvodu,ktorýsámspôsobil.Napokonžalobcazotrval
aj na tvrdeniach, že kompenzačná námietka žalovaného nebola uplatnená riadne (keďže nie je zjavné
v akej výške si žalovaný pohľadávku uplatnil, aký je jej skutkový základ, kedy vznikla) a včas, zároveň
nie je spôsobilá na započítanie.

21. Žalovaný odvolaciu repliku nepodal, výzva súdu prvej inštancie s vyjadrením k odvolaniu mu bola
doručená dňa 2.7.2025.

22. Súd prvej inštancie uznesením z 8.7.2025 pripustil zmenu strany žalobcu na základe Zmluvy

o postúpení pohľadávky z 2.6.2025.

23. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd prejednal odvolanie žalovaného, ktoré bolo podané
v zákonnej lehote, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, beznariadenia pojednávania, pretože nejde o odvolania proti takému rozhodnutiu, na prejednanie ktorého
je potrebné nariadiť odvolacie pojednávanie podľa § 385 ods. 1 C.s.p. Odvolania prejednal podľa § 379
- § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

24. Rozsudok odvolacieho súdu bol v zmysle § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 C.s.p. odvolacím súdom
verejne vyhlásený, čo bolo podľa § 219 ods. 3 C.s.p. oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.

25. Žalovaný podanie odvolania odôvodnil dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f) a h) C.s.p.

Odvolací súd dospel k záveru, že tieto odvolacie dôvody nie sú naplnené.

26. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. t.j., že súd nesprávnym procesným postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces je daný vtedy, ak súd porušil ktorékoľvek procesné právo strany sporu,
pričom musí ísť o také pochybenie vo vzťahu k celému konaniu, že z dôvodu takého pochybenia súdu sa

javí byť nespravodlivým celé konanie. Do obsahu práva na spravodlivý proces patrí aj právo na riadne
odôvodnenie súdneho rozhodnutia.

27. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. d) C.s.p., odvolací súd uvádza, že inou
vadou sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého

rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktoré nemožno podradiť pod
§ 365 ods. 1 písm. a), b), c) CSP, ale ich dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania
formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.

28. Neúplnosť zistenia skutkového stavu (§ 365 ods. 1 písm. e/ C.s.p.) je v sporovom konaní odvolacím

dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej
inštancie nevykonal stranou sporu navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť
(napr. preto, že ho nepovažoval za rozhodujúci pre vec), avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal
navrhnuté dôkazy nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci
vyplýva, že strana, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý -

hoci bol navrhovaný - nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré, hoci boli tvrdené,
súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy
musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom.

29. Skutkovým zistením, ktoré nemá oporu vo vykonanom dokazovaní /§ 365 ods. 1 písm. f) C.s.p./ je

výsledok hodnotenia dôkazov súdom, ktorý nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 191 ods. 1
C.s.p., v zmysle ktorého dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
Skutkové zistenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní vtedy, ak súd vezme do úvahy skutočnosti,
ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli a v konaní ani inak nevyšli najavo, alebo vtedy, ak neprihliadne

na rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli preukázané vykonanými dôkazmi, alebo vyšli za konania najavo,
alebo vtedy, ak sa v ním vykonanom hodnotení dôkazov alebo poznatkov, ktoré vyšli v konaní najavo
vyskytne logický rozpor. Skutkové zistenie nemá v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní
vtedy, ak sa týka takých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho
posúdenia veci.

30. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) C.s.p. je daný vtedy, ak rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je myšlienkový postup súdu a
z neho vyplývajúce závery pri výklade právnych predpisov a pri ich aplikácii na zistený skutkový stav.
Právne posúdenie veci je nesprávne, ak súd posúdil vec podľa normy, ktorá na daný skutkový stav

nedopadá, alebo právnu normu síce určil správne, avšak nesprávne ju interpretoval, alebo ju na daný
skutkový stav nesprávne aplikoval.

31. Z ustálenej súdnej praxe vyplýva, že súd nemusí dať vo svojom rozhodnutí odpoveď na všetky
sporné otázky, musí však zodpovedať všetky otázky podstatné pre rozhodnutie vo veci. Napadnutý

rozsudok spĺňa túto požiadavku, pretože súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia
jasne, stručne a zrozumiteľne vysvetlil, z ktorých vykonaných dôkazov vychádzal, ako vykonané dôkazy
hodnotil, ktoré skutočnosti považoval za nesporné a aké úvahy ho viedli k rozhodnutiu vo veci. Súdprvej inštancie sa teda v odôvodnení svojho rozhodnutia vyporiadal so všetkými pre správne rozhodnutie
dôležitými skutočnosťami i námietkami strán sporu.

32. Pokiaľ teda žalovaný v podanom odvolaní vznáša námietky vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia
súdu prvej inštancie a namieta aj porušenie práva žalovaného na spravodlivý proces spojené s právom
na riadne odôvodnenie rozhodnutia, odvolací súd zastáva názor, že v skutočnosti nimi vyjadruje
nesúhlas s výsledkom sporu a právnym posúdením veci súdom prvej inštancie. Námietky odvolateľa
sa tak týkajú skutkového a právneho posúdenia veci súdom. Skutočnosť, že žalovaný má odlišný

právny názor než súd prvej inštancie bez ďalšieho však nezakladá a nedokazuje vadu v zmysle vyššie
citovaného zákonného ustanovenia /§ 365 ods. 1 písm. b) C.s.p./.

33. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené len dodáva, že súd prvej inštancie napadnutý rozsudok
odôvodnil v dostatočnom rozsahu (v zmysle zásad uvedených v ust. § 220 C.s.p.) tak, aby bol pre strany
sporu, ale aj pre tretie osoby zrozumiteľný, a preto táto odvolacia námietka žalovaného nie je dôvodná.

34. Z obsahu spisu súdu prvej inštancie vyplýva, že predmetom konania je nárok žalobcu na úhradu
pohľadávky 6.000,- eur s príslušenstvom, titulom odplaty za užívanie prenajatého stroja na základe
zmluvy uzatvorenej medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným z 1.8.2013 (u žalovaného
evidovanej ako č.j. 287/2013/UVLF) a to za obdobie 3/2015 až 8/2015.

35. Pokiaľ žalovaný založil svoju obranu v konaní na tvrdeniach, že právny predchodca žalobcu
porušil svoje povinnosti z uvedenej zmluvy a to s poukazom na znenie § 664 Občianskeho
zákonníka tým, že predmet nájmu bol povinný udržiavať v stave spôsobilom na užívanie, ktoré
plnenie však bolo predmetom inej odplatnej zmluvy uzatvorenej medzi právnym predchodcom žalobcu

ako poskytovateľom a žalovaným ako objednávateľom z 1.8.2013 (u žalovaného evidovanej ako
č.j. 286/2013/UVLF), odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že predmetné
ustanovenie má dispozitívnu povahu. Teda zmluvné strany sa môžu od neho odchýliť a môžu rozsah
tejto povinnosti prenajímateľa aj celkom vylúčiť, čo sa udialo uzatvorením zmluvy označenej ako č.j.
286/2013/UVLF, ktorej uzatvorenie nebolo v konaní sporné. Keďže povinnosť udržiavať predmetný stroj

na svoje náklady v stave spôsobilom na užívanie právnemu predchodcovi nevznikla, resp. uzatvorením
zmluvy č.j. 286/2013/UVLF zanikla, nemohol túto povinnosť porušiť. Žalovaný iné porušenie zmluvy
č.j. 287/2013/UVLF právnym predchodcom žalobcu ani netvrdil. Právny predchodca žalobcu v konaní
preukázal, že predmetný stroj bol odovzdaný a prevzatý žalovaným dňa 1.8.2013 (so stavom motohodín
1280) a k ukončeniu zmluvného vzťahu zo zmluvy č.j. 287/2013/UVLF došlo výpoveďou s účinkami ku

dňu 31.8.2015, kde následne bol predmetný stroj vrátený právnemu predchodcovi žalobcu dňa 2.9.2015
(so stavom motohodín 1561), teda predmetný stroj bol po uvedenú dobu nielen prenechaný žalovanému
ale tento ho aj reálne používal, teda je zároveň pojmovo vylúčené vzhľadom na dojednanie zmluvných
strán aby právny predchodca žalobcu porušil svoju povinnosť umožniť jeho užívanie žalovaným. Pokiaľ
žalovaný namietal, že upozornil právneho predchodcu žalobcu na neoprávnené uskladnenie stroja

v areáli žalovaného, odvolací súd poukazuje na Preberací protokol z 1.8.2013 /č.l. 123 a nasl. spisu/,
z ktorého vyplýva, že žalovaný na seba prevzal záväzok uskladniť stroj vo svojich priestoroch až do
ukončenia predmetných zmlúv.

36. Odvolací súd zvýrazňuje, že z výpovede právneho predchodcu žalobcu na pojednávaní dňa

25.3.2019 vyplýva, že právny predchodca žalobcu sa úspešne zúčastnil verejného obstarávania,
výsledkom ktorého bolo uzatvorenie zmluvy č.j. 287/2013/UVLF, čo žalovaný ani nepoprel. To, že
u žalovaného ako verejného obstarávateľa boli realizované verejné obstarávania podľa vtedy platného
a účinného zákona č. 25/2006 Z.z. vyplýva aj z uznesenia ORPZ v Košiciach ČVS: ORP-1118/5-VYS-
KE-2016 zo dňa 5.8.2024, kde uvedené potvrdila aj vypočutá svedkyňa C. G. H., vedúca oddelenia

prevádzky a investícii v období 2011 – 2/2014, teda za rozhodné obdobie uzatvorenia predmetných
zmlúv.

37. K námietke žalovaného, že uzatvoreniu zmluvy č.j. 286/2013/UVLF nepredchádzalo verejné
obstarávanie,odvolacísúdudáva,žepodľa§3ods.4vspojenís§4ods.3písm.b)1.zákonač.25/2006

Z.z., účinného v rozhodnom čase, nešlo ani o podlimitnú zákazku, keďže predmet plnenia nedosahoval
ani hodnotu 20.000,- eur, teda sa nevyžadovalo ani verejné obstarávanie vzťahujúce sa na nadlimitné
alebo podlimitné zákazky.38. Keďže žalovaný v konaní nepreukázal, že pred uzatvorením predmetných zmlúv došlo k porušeniu
Zákona o verejnom obstarávaní, súd prvej inštancie dospel k správnemu záveru, že nejde o neplatné
právne úkony podľa § 39 Občianskeho zákonníka.

39. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že zmluvu č.j. 287/2013/UVLF, resp.
zmluvu č.j. 286/2013/UVLF nemožno považovať za rozpornú s dobrými mravmi a zásadami poctivého
obchodného styku, keďže predstavuje zmluvnú autonómiu strán. Zo strany žalobcu ide o riadne
uplatnenie peňažnej pohľadávky, na ktorú mu vznikol nárok. Ak žalovaný v dôsledku porušenia svojej

zmluvnej povinnosti (uhradiť riadne a včas svoj splatný záväzok) sa usiluje zbaviť svojho záväzku s
poukazom na to, že ide o výkon práva v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, pričom
sám riadnym a včasným neplnením záväzkov porušil jednu zo základných zásad poctivého obchodného
styku, tak v tomto prípade by ustanovenie § 265 Obchodného zákonníka nebolo prostriedkom právnej
ochrany, ale by sa stalo prostriedkom výrazne narušujúcim právnu istotu účastníkov obchodných
záväzkových vzťahov. Pôsobenie zásady poctivého obchodného styku má ochraňovať zmluvných

partnerov pred šikanóznymi tendenciami a praktikami v obchodovaní. O šikanovanie by išlo vtedy, ak
by výkon práva zreteľne smeroval iba k zjavnému poškodeniu iných subjektov. Žalovaný však v konaní
existenciu takéhoto správania žalobcu nepreukázal. Žalovaný si musí byť vedomý, že je povinný znášať
určitú mieru rizika spojenú s jeho činnosťou.

40. K ďalšej obrane žalovaného v konaní, ktorá spočívala v kompenzačnej námietke vzájomnej
pohľadávky titulom bezdôvodného obohatenia, resp. náhrady škody vo výške 6.333,08 eur, odvolací súd
udáva, že z listu žalovaného z 21.12.2016 vyplýva, že táto pozostáva z už uhradených súm pre právneho
predchodcu žalobcu v období od 27.9.2013 do 13.4.2015 a to za údržbu stroja na základe zmluvy č.j.

286/2013/UVLF, teda má predstavovať tzv. bezdôvodné obohatenie podľa § 451 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, ako majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu.

41. Odvolací súd dáva za pravdu žalovanému, že pokiaľ súd prvej inštancie aplikoval v spore vzhľadom

k vznesenej námietke premlčania príslušnú právnu úpravu premlčania podľa Občianskeho zákonníka,
ide o nesprávne posúdenie veci, keďže právne vzťahy strán založené predmetnými zmluvami majú
povahu obchodnoprávnu a preto bolo potrebné, pokiaľ ide o otázku premlčania aplikovať príslušnú
právnu úpravu Obchodného zákonníka ako lex specialis a to konkrétne štvorročnú premlčaciu dobu
podľa § 397 Obchodného zákonníka a ustanovenia o započítaní pohľadávok podľa § 358 Obchodného

zákonníka.

42. Podľa § 358 Obchodného zákonníka, na započítanie sú spôsobilé pohľadávky, ktoré možno uplatniť
na súde. Započítaniu však nebráni, ak je pohľadávka premlčaná, ale premlčanie nastalo až po dobe,

keď sa pohľadávky stali spôsobilými na započítanie.

43. Podľa § 387 ods. 1 Obchodného zákonníka, právo sa premlčí uplynutím premlčacej doby
ustanovenej zákonom.

44. Podľa § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka, pri právach vymáhateľných na súde začína plynúť
premlčacia doba odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde, ak tento zákon neustanovuje niečo iné.

45. Podľa § 397 Obchodného zákonníka, ak zákon neustanovuje pre jednotlivé práva inak, je premlčacia
doba štyri roky.

46. Podľa § 580 Občianskeho zákonníka, ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie
je rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči
druhému prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé
na započítanie.47. V posudzovanej veci premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia začína plynúť od

okamihu, keď došlo k plneniu. Keďže k úhradám žalovaného pre právneho predchodcu žalobcu
došlo v období od 27.9.2013 do 13.4.2015, štvorročná premlčacia doba začala plynúť od 28.9.2013
– 14.4.2015 a uplynula do 28.9.2017 – 14.4.2019. Žalovaný vzniesol kompenzačnú námietku dňa
24.3.2019, teda platba žalovaného zo dňa 13.4.2015 vo výške 333,32 eur nie je premlčaná. Žalobou
uplatnená pohľadávka bola splatná od 1.7.2015 do 2.10.2015. Započítaniu pritom nebráni, ak je

pohľadávka premlčaná (§ 358 Obchodného zákonníka), ale premlčanie nastalo až po dobe, keď sa
pohľadávky stali spôsobilými na započítanie (pohľadávky sa stretli v roku 2015 a premlčacia doba
uplynula najskôr v roku 2017). Preto závery súdu prvej inštancie, že žalovaným tvrdená vzájomná
pohľadávka je premlčaná, resp. si ju z uvedeného dôvodu žalovaný nemohol účinne započítať, sú
nesprávne.

48. Odvolací súd však v tejto súvislosti zvýrazňuje, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie založil aj na
závere, že žalovaný nepreukázal vznik bezdôvodného obohatenia právneho predchodcu žalobcu, resp.
škody a ani ich výšku (posledná veta ods. 50. odôvodnenie napádaného rozsudku).

49. Odvolací súd sa stotožňuje s týmto záverom súdu prvej inštancie, keďže žalovaný neuniesol
bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno o existencii vzájomnej pohľadávky spôsobilej na započítanie.
Teda nepreukázal, že kompenzačná námietka žalovaného vyvolala právne účinky zániku žalobou
uplatnenej pohľadávky. Zároveň existenciu vzájomnej pohľadávky žalovaného žalobca v konaní poprel.

50. Žalovaný v konaní len všeobecne uvádzal, že právny predchodca porušil zmluvné povinnosti a
záväzky vyplývajúce zo Zmluvy o poskytovaní služieb č.j. 287/2013/UVLF, čo však samo o sebe
nepreukazuje, že právny predchodca žalobcu sa na úkor žalovaného bezdôvodne obohatil, resp.

žalovanému vznikla škoda a to prijatím platieb na základe iného, ďalšieho zmluvného vzťahu,
v posudzovanom spore zo zmluvy č.j. 286/2013/UVLF. Nedôvodnosť už poskytnutého plnenia zo zmluvy
č.j. 286/2013/UVLF pre právneho predchodcu žalobcu pritom žalovaný vyvodzoval iba s poukazom na
zákonné znenie ustanovenia § 664 Občianskeho zákonníka, ktoré je však dispozitívnej povahy, tak ako
to uviedol odvolací súd už vyššie. Pokiaľ si teda zmluvné strany svoje práva a povinnosti upravili odlišne

od zákonného znenia, nepredstavuje takéto plnenie bez ďalšieho bezdôvodné obohatenie, resp. vznik
nároku na náhradu škody.

51. Pokiaľ žalovaný namietal, že súd prvej inštancie nevykonal ním navrhnuté dokazovanie a neúplne

zistil skutkový stav, odvolací súd poukazuje, že v súlade s § 150 ods. 1 C.s.p., strany majú povinnosť
pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu. Samotné
civilné sporové konanie je konaním dôkazným, čo znamená, že stranu zaťažuje v konaní povinnosť
tvrdenia a povinnosť navrhnúť na svoje tvrdenia dôkazy preukazujúce jeho pravdivosť. Ak strana sporu
v konaní nesplní svoju povinnosť tvrdenia alebo povinnosť navrhnúť na svoje tvrdenia dôkazy, alebo

ak sa navrhnuté dôkazy nevzťahujú na jeho tvrdenia, dostáva sa do situácie dôkaznej núdze, kedy
súdu neostáva iné, len zhodnotiť túto procesnú situáciu v jeho neprospech vo výsledku (rozhodnutí vo
veci samej), lebo tvrdená okolnosť nebude preukázaná. V sporovom konaní, dôkazné bremeno ohľadne
určitých skutočností, leží na tej strane sporu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba
priaznivé právne dôsledky; ide o tú stranu sporu, ktorá existenciu týchto skutočností tvrdí.

52. Samotné predstavy žalovaného, že ním zvolené a označené dôkazné prostriedky sú spôsobilé
preukázať, že právny predchodca žalobcu postupoval v rozpore s uzatvorenou zmluvou a v rozpore so
zásadami poctivého obchodného styku a tým sa na úkor žalovaného neoprávnene obohacoval, resp.

žalovanému vznikla škoda, nemožno zamieňať s povinnosťou konajúceho súdu vykonávať tieto dôkazy,
keďže súd nevykoná navrhnuté dôkazy, pokiaľ dospeje k záveru, že dôkaz neoverí tvrdenú skutočnosť,
čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje vypovedacou hodnotou.53. Uvedené sa vzťahuje aj na návrhy žalovaného na vykonanie dokazovania a to výsluchu členov
štatutárneho orgánu a zamestnancov žalovaného ku skutkovým okolnostiam týkajúcim sa plnenia, resp.

porušenia zmluvných povinností a záväzkov zo strany právneho predchodcu žalobcu vyplývajúcich zo
zmluvy č.j. 287/2013/UVLF, keďže nie je spôsobilé preukázať existenciu žalovaným tvrdenej vzájomnej
pohľadávky na započítanie, titulom bezdôvodného obohatenia, resp. škody zo zmluvy č.j. 286/2013/
UVLF, teda išlo o navrhnuté dokazovanie bez relevantnej súvislosti.

54. Právo strany sporu navrhovať dôkazy, resp. právo vyjadrovať sa k vykonaným dôkazom, nemožno
zamieňať s rozhodovaním súdu o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. Nevykonanie dôkazov
podľa návrhov alebo predstáv žalovaného nie je postupom, ktorým by mu súd odňal možnosť konať pred
súdom, lebo rozhodovanie o tom, ktoré dôkazy budú vykonané, patrí výlučne súdu a nie stranám sporu.
Z uvedeného potom vyplýva, že pokiaľ súd prvej inštancie nevykonal dôkazy navrhnuté žalovaným,

nebol týmto postupom žalovaný vylúčený z realizácie žiadneho procesného práva, ktoré mu patrí.

55. Súd prvej inštancie nevykonanie ďalšieho dokazovania riadne a logicky odôvodnil ich
nadbytočnosťou. Zároveň tak ako už uviedol odvolací súd vyššie, žalovaným navrhované dôkazy

neoveria, ani nevyvrátia tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na tvrdenia žalovaného nedisponujú
vypovedacou hodnotou.

56. Z uvedených dôvodov preto neobstojí ani ďalšia námietka žalovaného, že súd prvej inštancie

svojvoľne nerešpektoval pokyny uložené zrušujúcim uznesením odvolacieho súdu z 30.11.2020, č.k.
3Cob/63/2019 – 185 (dostatočne zistiť skutkový stav), keďže rozdiel medzi sporovým a mimosporovým
konaním spočíva v tom, že zatiaľ čo v mimosporovom konaní je zistenie všetkých podstatných
skutočností povinnosťou súdu, a to dokonca bez ohľadu na (ne)aktivitu účastníkov konania (vyšetrovací
princíp) a rozhodnutie vo veci samej možno vydať až vtedy, keď budú všetky relevantné skutočnosti

zistené (princíp materiálnej pravdy), v klasickom spore (s výnimkou sporov s ochranou slabšej strany),
je uvedenie a preukázanie relevantných skutočností povinnosťou a zodpovednosťou sporových strán
za minimálnej procesnej aktivity súdu a vec je „zrelá“ na meritórne rozhodnutie nie až vtedy, keď boli
všetky relevantné skutočnosti preukázané, ale už v momente, keď niektorá zo sporových strán prestala
(resp. premeškala príležitosť) „posúvať“ spor k ďalším skutkovým zisteniam.

57. Vzhľadom k tomu dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie rozhodol vecne správne,
ak zaviazal žalovaného na úhradu istiny 6.000,- eur s príslušným zákonným úrokom z omeškania
v sadzbe, z dlžnej sumy istiny a dobu omeškania, tak ako to vyplýva z výroku I. rozsudku súdu prvej

inštancie, keďže v konaní bola preukázané dôvodnosť pohľadávky žalobcu, titulom dlžného nájomného
z uzatvorenej zmluvy č.j. 287/2013/UVLF za obdobie 3/2015 až 8/2015 v dohodnutej sadzbe 1.000,-
eur/mesiac. Zároveň žalovaný existenciu vzájomnej pohľadávky na započítanie nepreukázal. Preto
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 387 ods. 1 C.s.p. ako vecne správny. Taktiež
potvrdil ako vecne správny výrok rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania, ktorým žalobcovi ako

úspešnej strane sporu priznal nárok na plnú náhradu trov konania, ktoré je povinný uhradiť neúspešný
žalovaný.

58. O trovách tohto odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení

s ustanovením § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalobcovi, ktorý bol v tomto odvolacom
konaní úspešný priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania, ktoré je povinný nahradiť neúspešný
žalovaný. O výške trov tohto odvolacieho konania podľa § 262 ods. 2 C.s.p. rozhodne súd prvej inštancie
samostatným uznesením.

59. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.).Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa
v ustanovení § 419 C.s.p.

Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozhodnutia odvolacieho súdu, na
súde ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Dovolanie môže podať strana sporu v ktorej neprospech bolo toto
rozhodnutie vydané, dovolanie môže podať aj intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval,

tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Ak
bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu
vykonanej opravy podľa § 427 ods. 1 C.s.p.

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, okrem prípadov uvedených

v§429ods.2C.s.p.,akmásám,alebojehozamestnanecalebočlenvysokoškolsképrávnickévzdelanie
druhého stupňa.

Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom podľa § 429 ods. 1 C.s.p.

V dovolaní podľa § 428 C.s.p. sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).