Rozsudok – Ostatné ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, January 21, 2026

Súd: Okresný súd Bardejov
Spisová značka: 6C/36/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8225202777
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Majerník, PhD.

ECLI: ECLI:SK:OSBJ:2026:8225202777.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bardejov sudcom JUDr. Milanom Majerníkom, PhD., v spore žalobcu: Slovenská televízia

a rozhlas, so sídlom Mlynská dolina, 845 45 Bratislava, IČO: 56 398 255, proti žalovanému: A. B., nar.
XX.X.XXXX, bytom C. XXX, o zaplatenie 21,64 Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a.

II. Žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 14.10.2025 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd
zaviazal žalovaného na zaplatenie sumy vo výške 21,64 eur, úhradu poštových sadzieb spojených
s vymáhaním vo výške 2,40 Eur a nahradiť trovy konania.

2. Poukázal na skutočnosť, že žalobca je verejnoprávna inštitúcia zriadená na základe zákona č.
532/2010 Z.z. o Rozhlase a televízii Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov v platnom
znení, žalovaný je zo zákona platiteľom úhrady za služby verejnosti podľa § 3 písm. a) zákona č.
340/2012 Z.z. o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a televíziou Slovenska a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v platnom znení (ďalej len „zákon“) a to vo výške 4,64 Eur podľa § 6 ods. 1
v spojení s § 7 zákona s periodicitou platenia úhrad - mesačne. Kontrolou úhrad a údajov od dodávateľa

elektriny, ktorý eviduje žalovaného ako odberateľa elektriny v odbernom mieste elektriny, žalobca zistil,
že žalovaný nezaplatil úhradu za obdobie od 1.3.2020-31.3..2020. Výzvou zo dňa 14.2.2024 vyzval
žalovaného na zaplatenie omeškanej úhrady a na zaplatenie poštových sadzieb súvisiacich s odoslaním
výzvy. Žalovaný nezaplatil úhradu a poštové sadzby v lehote 30 dní od doručenia uvedenej výzvy, preto
je v zmysle § 10 ods. 3 zákona povinný zaplatiť aj pokutu 17 Eur. Žalobca si uplatňuje voči žalovanému
pohľadávku, ktorá v zmysle zákona pozostáva z istiny vo výške 4,64 Eur, pokuty vo výške 17 Eur a
zaplatených poštových sadzieb vo výške 2,40 Eur.

3. Na výzvu súdu vo vzťahu k súdom predbežne posúdenému premlčanému nároku zo spotrebiteľskej
zmluvy žalobca uviedol v podaní zo dňa 30.10.2025, že podľa jeho názoru právny vzťah medzi žalobcom
a žalovaným nie je založený na základe spotrebiteľskej zmluvy, vyberateľ úhrady nemá postavenie
dodávateľa a platiteľ úhrady nemá postavenie spotrebiteľa. Nárok žalobcu nevyplýva zo spotrebiteľskej
zmluvy, úhrady neplatí platiteľ na základe zmluvného vzťahu so žalobcom, ale táto povinnosť mu vyplýva
priamo zo zákona č. 340/2012 Z.z. o úhradách za služby verejnosti poskytované STVR, a nie zo

spotrebiteľskej, či inej zmluvy.

4. Žalovanému bola žaloba doručená dňa 7.11.2025, avšak k tejto sa nevyjadril.5.Podľa § 177 ods. 2 písm. a) zákonač.160/2015Z.z.Civilnéhosporovéhoporiadku(ďalejlen„CSP“)
pojednávanie nie je potrebné nariadiť, ak ide iba o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci,
skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 2.000,- eur.

6. Podľa § 297 písm. b) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“)
pojednávanie v spotrebiteľských sporoch nie je potrebné nariadiť, ak ide iba o otázku jednoduchého
právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a hodnota sporu bez príslušenstva
neprevyšuje 1 000 eur.

7. Podľa § 219 ods. 3 CSP vo veciach, v ktorých súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia pojednávania,
oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke
príslušného súdu v lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením. Ak o to strana požiada, súd jej oznámi
miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku aj elektronickými prostriedkami.

8. Súd sa oboznámil s listinnými dôkazmi nachádzajúcimi sa v spise a zistil tento skutkový stav:

9.Žalovanýjeplatiteľomúhradyzaslužbyverejnostivzmyslezákonač.340/2012Z.z.auvedenúúhradu
mal platiť vo výške X,XX Eur mesačne. Súd z Prehľadu predpisov a platieb zistil, že žalovaný neplatil
úhrady za obdobie od 1.3.2020-31.3.2020 (1 neuhradený predpis), v celkovej výške X,XX Eur. Podľa

Potvrdenia tarifnej ceny za úradnú zásielku zo strany Slovenskej pošty, a.s. bola cena za 1 ks X,XX Eur.

10. Zistený skutkový stav súd takto právne posúdil:

11. Podľa § 3 písm. a) zákona č. 340/2012 Z.z. o úhrade za služby verejnosti poskytované Rozhlasom a

televíziou Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov platiteľ úhrady je fyzická osoba, ktorá je
evidovaná dodávateľom elektriny v evidencii odberateľov elektriny v domácnosti ako odberateľ elektriny
v domácnosti v odbernom mieste pre spotrebu v byte alebo v rodinnom dome.

12. Podľa § 4 ods. 1 citovaného zákona vyberateľom úhrady a príjemcom úhrady je Rozhlas a televízia

Slovenska. Podľa § 6 ods. 1 veta prvá citov. zákona platiteľ podľa § 3 písm. a) platí úhradu X,XX eura
za každý aj začatý kalendárny mesiac.

13. Podľa § 7 ods. 1, 2 citovaného zákona povinnosť platiť úhradu vzniká od prvého dňa kalendárneho
mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom sa osoba stala platiteľom, a zaniká posledný

deň kalendárneho mesiaca, v ktorom osoba prestala byť platiteľom. Úhrada sa platí mesačne; úhradu
za príslušný kalendárny mesiac je platiteľ povinný zaplatiť do posledného dňa príslušného kalendárneho
mesiaca.

14. Podľa § 10 ods. 1, 2, 3 a 5 citovaného zákona platiteľ, ktorý nezaplatí úhradu podľa § 7, je v omeškaní

so zaplatením úhrady. Ak vyberateľ úhrady zistí, že platiteľ je v omeškaní so zaplatením úhrady, je
povinný ho písomne vyzvať do 60 dní od zistenia tejto skutočnosti na zaplatenie tejto úhrady a na
zaplatenie poštových sadzieb súvisiacich s odoslaním výzvy na zaplatenie úhrady. Ak platiteľ podľa §
3 písm. a) nezaplatí úhradu a poštové sadzby v lehote do 30 dní od doručenia výzvy podľa ods. 2,
platiteľ je povinný zaplatiť vyberateľovi úhrady aj pokutu XX eur. Nárok na zaplatenie úhrady, s ktorou

je platiteľ v omeškaní, pokuty podľa odsekov 3 a 4 a poštových sadzieb je povinný vyberateľ úhrady
uplatniť na súde.

15. Podľa § 100 ods.1 OZ- Právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§
101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,

nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

16. Podľa § 101 OZ - Pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná
a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

17. Podľa § 10 ods.2 - Ak vyberateľ úhrady zistí, že platiteľ je v omeškaní so zaplatením úhrady, je
povinný ho písomne vyzvať do 60 dní od zistenia tejto skutočnosti na zaplatenie tejto úhrady a na
zaplatenie poštových sadzieb súvisiacich s odoslaním výzvy na zaplatenie úhrady.18. Podľa § 10 ods.3 - Ak platiteľ podľa § 3 písm. a) nezaplatí úhradu a poštové sadzby v lehote do 30
dní od doručenia výzvy podľa odseku 2, platiteľ je povinný zaplatiť vyberateľovi úhrady aj pokutu XX eur.

19. Podľa § 54a OZ - Premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy nemožno vymáhať a ani ho platne
zabezpečiť; ustanovenie § 151j ods. 2 tým nie je dotknuté. Zmeniť obsah premlčaného práva zo
spotrebiteľskej zmluvy, nahradiť ho novým právom alebo obnoviť jeho vymáhateľnosť možno len na
základe právneho úkonu dlžníka, ktorý o premlčaní vedel.

20. Podľa § 52 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez
ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Ustanovenia o spotrebiteľských
zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ,
použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné
dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú
neplatné.

21. Podľa § 52a ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak však z povahy zmlúv alebo stranám známeho účelu
zmlúv uvedených v odseku 1 pri ich uzavretí zrejme vyplýva, že tieto zmluvy sú od seba vzájomne
závislé, vznik každej z týchto zmlúv je podmienkou vzniku ostatných zmlúv. Zánik jednej z týchto zmlúv
iným spôsobom než splnením alebo spôsobom nahrádzajúcim splnenie spôsobuje zánik ostatných

závislých zmlúv, a to s obdobnými právnymi účinkami.

22. Podľa § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia,
ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech
spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú

hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne
a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané.

23. Z ustanovenia § 53 ods. 2, ods. 3 Občianskeho zákonníka plynie, že za individuálne dojednané
zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred

podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné
ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.

24. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských
zmluvách sú neplatné.

25. Podľa § 54 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou
sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred
vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie. V
pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

26. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z
občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov
iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

27. Súd právny vzťah medzi žalobcom a žalovaným posúdil ako spotrebiteľský. Vychádzal pritom
z výkladu vychádzajúceho z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie a taktiež stotožniac sa
s rozhodovacou činnosťou Krajského súdu v Prešove (viď príkladmo rozhodnutia uvedené nižšie) má
za to, že existuje súvislosť medzi službou verejnoprávneho vysielania a sporným poplatkom, či úhradou
(tiež ,,koncesionársky poplatok“), aj keď povinnosť zaplatiť tento poplatok nevyplýva z bezprostredného

poskytnutia služby, ktorej priamu hodnotu by tento poplatok či úhrada predstavovala, ale tento poplatok
súvisívýlučnesuzavretouzmluvouododávkeelektrickejenergiebezprípadnejsúvislostispreukázanou
držbou televízneho prijímača, či rozhlasového aparátu.

28. Samotný prístup k takejto službe, tiež možno povedať, že je voľným a nepodlieha zaplateniu tohto

poplatku ako v prípade napr. zaplatenia poplatku za službu prijímania kódovaných televíznych staníc,
kedy až zakúpením príslušného kódovacieho zariadenia možno sledovať takéto televízne vysielanie.29. Ak by sa mala dať odpoveď na povahu vzťahu čo možno najstručnejšie, tým elementárnym dôvodom
na podporu spotrebiteľskej povahy veci je fakt, že aj v prípade STVR - vysielacej služby ide o službu, a
ak ju žalovaný neprijal na obchodné účely (tiež profesiu či zamestnanie ), tak ide čisto o spotrebu služby.

Samotný fakt, že zákonodarca nezvolil zmluvný systém, napr. povinné zmluvné prijímanie predmetnej
vysielacejslužby,nemôžebyťprekážkoupreto,abystátisíceobčanovstratilistatuskonzumentovslužby.
Naopak, svojim spôsobom legislatívne vnútenie televíznej a rozhlasovej služby je jedna z okolností,
ktoré majú potenciál ovplyvniť v budúcnosti posudzovanie obchodných praktík STVR, či nie sú nekalé.
Ako STVR priznáva, aj keď len sčasti, predsa len aj ona podniká a robí tak v rámci poskytovania služby

širokým vrstvám obyvateľstva. (viď rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/13/2019)

30. Právne predpisy o ochrane spotrebiteľov pred nekalou praxou sú potencionálne vo vzťahu k širokým
vrstvám obyvateľstva tými, ktoré dávajú odpoveď o možných spotrebiteľských konzekvenciách vzťahu
medzi STVR a prijímateľmi (konzumentmi) predmetnej transmisijnej služby. Smernica Rady 93/13 o
nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách nie je pritom jedinou smernicou spotrebiteľského

práva.

31. Nie je úlohou súdu detektívne vyhľadávať potencionálne možné nekalé obchodné praktiky podľa
spotrebiteľského kódexu a s tým spojenú existenciu spotrebiteľa. Fakt je ale ten, že únijné predpisy a
implementované vnútroštátne právo nevychádzajú z nejakého uzavretého okruhu nekalých obchodných

praktík. Zákon ani nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol všetky rozmanitosti života a postihol
všetky do úvahy prichádzajúce možné nečestnosti (porovnaj príkladom vypočítané nekalé obchodné
praktiky podľa prílohy k Spotrebiteľskému kódexu a Smernice 2005/29, napr. ,,agresívnou praktikou
je okrem iného zahrnutie priameho nabádania pre deti do reklamy, aby si kúpili alebo aby presvedčili
svojich rodičov alebo iných dospelých, aby im kúpili propagované produkty).

32. Prekážkou na kvalifikovanie veci ako spotrebiteľskej nie je ani legislatívne usporiadanie vzťahov
medzi STVR a konzumentmi jej verejnej. Isteže je problematické otvárať pri službe STVR verejnosti
tému neprijateľných zmluvných podmienok, ak zmluvy ,,niet“, no jednak nie je to celkom tak, pretože
istá zmluva predsa len pre existenciu vzťahu existuje a je kruciálna (zmluva o dodávke elektriny), no

dôležitejší je fakt, ako sa už súd zmienil, že spotrebiteľskoprávne konzekvencie a nevyhnutnosť ochrany
spotrebiteľa predmetnej vysielacej služby vyplývajú aj z možných obchodných praktík, ku ktorým môže
dôjsť aj vo vzťahoch založených zákonom.

33. Za takýchto okolností, ak niet legislatívne uzavretého okruhu do úvahy prichádzajúcich obchodných

praktík, ktoré môžu byť nekalé, tak ani čiastočne podnikajúceho žalobcu ako poskytovateľa služby
širokým vrstvám obyvateľstva nemožno vylučovať z okruhu subjektov povinných dodržiavať zákaz
nekalých obchodných praktík. Žalobca je dodávateľom služby a súčasne protipólom – protistranou
spotrebiteľom verejnej transmisijnej služby bez ohľadu na to, či dôjde ku kolízii s normami na ochranu
spotrebiteľa. Ani pri vzťahoch, v rámci ktorých niet pochybností o ich spotrebiteľskej povahe (úverové,

poistné a ii), spotrebiteľský vzťah nevzniká až porušením práva ale už jeho založením.

34. Inými slovami tiež povedané, žalobca sa nestáva dodávateľom spotrebiteľskej služby až momentom,
keď použije nekalú obchodnú praktiku v rozpore s legislatívou implementovanou na základe Smernice
2005/29 ,,o nekalých obchodných praktikách“, ale už v čase, keď do vzťahu, z ktorého takáto praktika

môže vzísť vstúpi , a to bez ohľadu na formu vzniku vzťahu, teda vrátane jeho založenia zákonom. O
to viac, ak právny vzťah s cieľom poskytovať službu širokým vrstvám obyvateľstva (nepodnikateľom) má
zmluvný základ nevynímajúc zmluvu o dodávke elektriny so všetkými jej vedľajšími, náhodnými zložkami
(accidentalia negotii) a ďalšími súvisiacimi vzťahmi.

35. Ide o odvodený záväzok vo vzťahu k verejnoprávnej inštitúcii. Ak by sa aj pripustila možnosť, že
nejde o spotrebiteľský vzťah, potom za relevantné treba považovať vzťahy aj len súvisiace. V tomto
smere zákon zaraďuje pod režim spotrebiteľského práva nielen spory zo spotrebiteľských zmlúv, ale aj
spory súvisiace so spotrebiteľskou zmluvou (porovnaj slovo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou v §
290 CSP).

36. Napriek skutočnosti, že vzťah priamo medzi platiteľom úhrady a STVR nevznikol tým najbežnejším
spôsobom (,,zmluvou“), nemožno prehliadať skutočnosť, že podmienkou jeho vzniku je uzavretie
„štandardnej“spotrebiteľskejzmluvy.Aktedatento„pridruženývzťah“mábyťnejakýmspôsobomprávneposúdený, zrejme musí byť posúdený v súlade s prvotnou zmluvou (o dodávke elektriny), od ktorej sa
odvíja a ktorá spotrebiteľskou zmluvou nepochybne je.

37. Záver o spotrebiteľskej povahe právneho vzťahu medzi sporovými stranami podporujú aj argumenty
právnej logiky, konkrétne argumentum a contrario. Ak by súd prijal právny záver, v zmysle ktorého STVR
nemá postavenie dodávateľa, poprel by tým judikatúru Súdneho dvora Európskej únie o vymedzení
dodávateľa v prípadoch poskytovania služieb verejnoprávnymi korporáciami (napr. C-147/16). Z obsahu
súdneho spisu je zároveň zrejmé, že žalovaný nevystupuje v právnom postavení fyzickej osoby, ktorá

koná v rámci svojej podnikateľskej alebo obchodnej činnosti. Potom sa zákonite natíska otázka, aký
status žalovaný potom má.

38. Ako vyplýva z výpisu z Obchodného registra Ministerstva spravodlivosti SR, Slovenská televízia
a rozhlas Slovenska je zapísaná ako iná právnická osoba, ktorá v predmete činnosti má celoplošné
digitálne vysielanie televíznych a programových služieb, ako aj vykonávanie podnikateľských činností

a činností podľa zákona č. 532/2010 Z.z. o rozhlase a televízii Slovenka. V zmysle § 2 ods. 1 zák. č.
532/2010 Z.z. je STVR verejnoprávna, národná, nezávislá, informačná, kultúrna a vzdelávacia inštitúcia,
ktorá
poskytuje službu verejnosti v oblasti rozhlasového vysielania a televízneho vysielania.

39. K otázke verejnoprávnosti dodávateľa služieb zaujal postoj aj Súdny dvor. Aj na belgickú školu
ako inštitúciu s verejnou formou vlastníctva, ktorá študentke poskytla úver dopadá smernica Rady
93/13 ES (C-147/16). Obdobný záver vyplýva aj z rozsudku SD EU vo veci C-59/2012 BKK Mobil Oil
Korperschaut des offentlichen Rechts proti Zentrale Zur Bekamfung unlauteren Wettbewerbs, v ktorom
Súdny dvor EÚ skonštatoval, že Smernica 2005/29/ES o nekalých obchodných praktikách podnikateľov

voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, ktorou sa mení smernica Rady 84/450/EHS, sa má vykladať v
tom zmysle, že do jej osobnej pôsobnosti patrí verejnoprávny subjekt poverený úlohou všeobecného
záujmu, ako je správa zákonného systému zdravotného poistenia.

40. Je pravdou, že v Smernici 2005/29/ES je použitý pojem obchodník na rozdiel od pojmov predajca,

či dodávateľ, ktoré používa Smernica Rady 93/13/EHS, no aj v tomto prípade sa riešila aplikácia na
subjekt verejného práva, teda zdravotnú poisťovňu, v čom možno nájsť paralelu s postavením STVR
a s napĺňaním jej verejnoprospešných cieľov. Obe smernice majú cieľ zaistiť vysokú spoločnú úroveň
ochrany spotrebiteľov, ako to je aj v tomto posudzovanom prípade, čo je dôvodom pre prijatie záverov
ohľadom definície pôsobnosti smernice aj na subjekty verejného práva. Bližšie závery možno nájsť v

návrhu generálneho advokáta E. F. zo 4.7.2013.

41. Ak teda Súdny dvor EÚ pripustil výklad, že verejnoprávne právnické osoby spadajú do rámca
Smernice 2005/29/ES, je dôvodné vychádzať z toho, že verejnoprávne subjekty spadajú pod pôsobnosť
aj iných smerníc, ktoré majú rovnaký cieľ, nakoľko v podstate všetky verejné právnické osoby sú

založené spravidla na to, aby sledovali verejnoprospešný cieľ. Z odôvodnenia citovaných rozhodnutí
vyplýva, že ani verejnoprávny subjekt, ktorý je poverený verejnoprospešnou funkciou, nemôže byť
oslobodený od svojej povinnosti dodržiavať zásadné pravidlá, akými sú pravidlá odbornej starostlivosti,
a to hlavne vo vzťahu k subjektom, ktoré sú zásahom štátu povinné platiť úhradu v prospech takéhoto
subjektu.

42. Tomuto výkladu zodpovedá aj bod 14 odôvodnenia Smernice Rady 93/13 ES, podľa ktorého sa
zohľadňujú prípadné nekalé podmienky aj pri dodávkach verejného charakteru, ktoré zabezpečujú
kolektívne služby cit. ,,keďže členské štáty zabezpečia, aby do zmlúv neboli zahrnuté nekalé podmienky,
najmä preto, že táto smernica platí tiež pre obchody, podnikanie alebo povolania verejného charakteru“.

Rovnaký záver vyplýva aj z bodu 16 odôvodnenia smernice, „keďže hodnotenie nekalého charakteru
podmienok podľa vybraných všeobecných kritérií najmä pri predaji alebo dodávkach verejného
charakteru, ktoré zabezpečujú kolektívne služby,...).

43.Kposúdeniuspotrebiteľskéhozákladuprávnejpovahytohtosporusúdvďalšomodkazujenapočetnú

rozhodovaciu prax Krajského súdu v Prešove – okrem iných uznesenie Krajského súdu v Prešove, sp.
zn. 20CoCsp/6/2020 zo dňa 29.04.2021, rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 6Co/93/2017 zo
dňa 29.05.2018, rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 10Co/8/2021 zo dňa 17.06.2021), od ktorejnevidí dôvod sa odkloniť a ani duplicitne vychádzajúc zo zásady hospodárnosti jej závery v odôvodnení
uvádzať.

44. Rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 10Co/8/2021 zo dňa 17.06.2021 dokonca priamo
vychádza z premisy consumer povahy obdobného sporu bez toho, aby túto povahu širšie zdôvodňoval,
pričom sa hlbšie zaoberá následkami vyplývajúcimi z tejto premisy, a to zákazu vymáhania premlčaného
práva zo spotrebiteľskej zmluvy podľa §54a Občianskeho zákonníka.

45. Ešte k námietke žalobcu vo vzťahu k ustanoveniu § 5b zákona č. 250/2007 Z.z.. Je pravdou, že
nálezom Ústavného súdu SR PL.ÚS 11/2016-60 zo dňa 7.2.2018 Ústavný súd rozhodol o ústavnej
nekonformnosti citovaného §5b Zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa (jeho nesúlad s čl.
46 ods. 1, v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy SR). Túto ústavnú nekonformnosť §5b Zákona č. 250/2007
Z.z. o ochrane spotrebiteľa však zákonodarca konvalidoval prijatím novely Občianskeho zákonníka
Zákonom č. 343/2018, ktorým sa Občiansky zákonník doplnil o §54a v tomto znení: „Premlčané právo

zo spotrebiteľskej zmluvy nemožno vymáhať a ani ho platne zabezpečiť; ustanovenie § 151j ods. 2 tým
nie je dotknuté. Zmeniť obsah premlčaného práva zo spotrebiteľskej zmluvy, nahradiť ho novým právom
alebo obnoviť jeho vymáhateľnosť možno len na základe právneho úkonu dlžníka, ktorý o premlčaní
vedel.“, a to s účinnosťou od 5.12.2018.

46. Citujúc z dôvodovej správy zákonodarcu k uvedenej novele: „Zavedenie osobitnej úpravy
uplatňovania premlčaných nárokov zo spotrebiteľských zmlúv a ich zabezpečenia je reakciou na nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. PL. ÚS 11/2016-60, zo dňa 7. februára 2018, v ktorom
Ústavný súd Slovenskej republiky rozhodol, že ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane
spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení

neskorších predpisov nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky. Inštitúty premlčania a preklúzie sú v zásade inštitútmi „jednoduchého práva“, je
však namieste používať ich po zohľadnení a vyvážení všetkých hodnôt, ktoré sú dotknuté. Je nesporné,
že je prípustné, aby zákonodarca robil „sektorové výnimky“ pri normovaní obsahu inštitútov súkromného
práva s ohľadom na premlčanie či preklúziu, a pre určité typy právnych vzťahov nastavoval jednak

rozdielne premlčacie doby (rozlišovanie medzi všeobecnou premlčacou dobou a osobitnými) alebo aj
rozdielne právne následky pre nevykonanie práva v určitej dobe (preklúzia podľa § 504 Občianskeho
zákonníka). Pri subjektívnych majetkových právach zo spotrebiteľskej zmluvy je opodstatnené, aby sa
po uplynutí premlčacej doby tieto práva dostali „ex lege“ do polohy naturálnych záväzkov. Predkladateľ
je presvedčený, že po uplynutí premlčacej doby, najmä s ohľadom na súčasný stav trhovej ekonomiky,

niet v zásade z pohľadu štátnej moci záujmu hodného ochrany na podpore vynucovania plnenia zo
spotrebiteľskej zmluvy, ak sa právo niektorej zo strán premlčalo. Významom inštitútu premlčania nie je
automatické oslobodenie dlžníka od plnenia záväzku. Základným cieľom navrhovanej právnej úpravy je
vytvorenie priestoru na to, aby dlhy plynúce zo spotrebiteľských zmlúv boli vymáhané len v rozumnom
a primeranom čase a dlžník nebol nútený prostriedkami s prvkami štátneho donútenia zaplatiť dlh, vo

vzťahu ku ktorému uplynulo značné časové obdobie, v dôsledku čoho by mohla byť oslabená jeho
pozícia (napr. nebude už disponovať dôkazmi). Právo plynúce zo spotrebiteľskej zmluvy sa uplynutím
premlčacej doby tak ex lege dostáva do polohy naturálneho záväzku, ktoré je možné splniť dobrovoľne
povinným subjektom, avšak toto právo nemožno vymáhať proti vôli povinného subjektu (dlžníka).V tomto
prípade sa vylučuje kondikcia, t. j. v prípade dobrovoľného plnenia premlčaného dlhu dlžníkom sa prijaté

plnenie nepovažuje za bezdôvodné obohatenie (§ 455 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Za vymáhanie
premlčaného práva zo spotrebiteľskej zmluvy sa v tomto kontexte rozumie súdne konanie, exekučné
konanie a rozhodcovské konanie. Nemožnosť vymáhania premlčaného práva zo spotrebiteľskej zmluvy
zohľadňuje dynamickosť spotrebiteľského prostredia a vedomie tohto rizika bude oprávnene motivovať
veriteľov vymáhať svoje pohľadávky čo najskôr. Premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy v zmysle

navrhovanej právnej úpravy nemožno platne zabezpečiť, čo však nemá vplyv na výkon zabezpečenia
v prípade, ak bolo právo zo spotrebiteľskej zmluvy zabezpečené pred uplynutím premlčacej doby.
Zabezpečením v tomto prípade treba rozumieť všetky zabezpečovacie inštitúty upravené v § 544 a nasl.
Občianskeho zákonníka vrátane záložného práva. V tejto súvislosti právna úprava výslovne uvádza,
že premlčanie práva zo spotrebiteľskej zmluvy nebráni uspokojiť sa alebo domáhať sa uspokojenia zo

zálohu aj v prípade, ak ide o premlčané právo zo spotrebiteľskej zmluvy (§ 151j ods. 2 Občianskeho
zákonníka). Táto právna úprava zodpovedá platnému právnemu stavu a požiadavke zabezpečenia
právnej istoty veriteľov.“47. Žalobca podal na Okresný súd Bardejov žalobu dňa 14.10.2025, teda za účinnosti citovaného §54a
Občianskeho zákonníka. Žalobca preto nie je oprávnený vymáhať premlčané právo zo spotrebiteľskej
zmluvy.

48. Podľa § 6 ods. 1 ZoÚ platiteľ podľa § 3 písm. a) platí úhradu X,XX eur za každý jeden začatý
kalendárny mesiac. Platiteľ podľa § 3 písm. a), ktorý je evidovaný dodávateľom elektriny v evidencie
odberateľov elektriny v domácnosti vo viacerých odberných miestach platí úhradu len za jedno odberné
miesto, ak vznik tejto skutočnosti oznámi a preukáže vyberateľovi úhrady podľa § 9 ods. 6 písm.

c). Vychádzajúc z citovaných ustanovení splatnosť úhrady za príslušný mesiac bola do konca tohto
príslušného kalendárneho mesiaca a nasledujúcim dňom sa platiteľ úhrady dostal do omeškania. Týmto
dňom začala plynúť aj premlčacia lehota vo vzťahu ku každej jednej úhrade osobitne.

49. Úhrada sa platí mesačne; úhradu za príslušný kalendárny mesiac je platiteľ povinný zaplatiť
do posledného dňa príslušného kalendárneho mesiaca. Keďže žaloba bola podaná na súde

dňa 14.10.2025, úhrady uplatnené pred septembrom 2022 vrátane, sú premlčané. Premlčaný
je uplatnený nárok, teda za obdobie od 1.3.2020 do 31.3.2020, a to výške X,XX eur. Premlčacia doba
vo vzťahu k uplatnenej úhrade za marec 2020 splatnej 31.3.2020 uplynula dňa 1.4.2023 (premlčacia
doba začala plynúť 1.4.2020).

50. Vo vzťahu k nároku na pokutu vo výške XX eur a nákladov poštovného za výzvu vo výške X,XX eur
súd uvádza, že nárok na ich úhradu vznikol žalobcovi 30 dní po doručení výzvy dňa 2.8.2023,
teda po premlčaní pohľadávky (hlavného záväzku). V tom čase boli žalobcom požadovaná úhrada,
na zaplatenie ktorej žalovaného vyzval, s poukazom na vyššie uvedené premlčaná.

51. V tomto smere súd poukazuje na judikatúru cit: „Smluvní pokuta má, stejně jako úroky z prodlení
a poplatky z prodlení, akcesorickou povahu. Znamená to, že bez existence hlavního (zajišťovaného)
závazku nemůže platně vzniknout vedlejší (zajišťovací) závazek z dohody o smluvní pokutě. Zásadně
platí, že při zániku hlavního závazku se nelze úspěšně domáhat smluvní pokuty. Jak již však bylo
výše uvedeno, smluvní pokuta není na rozdíl od úroků z prodlení a poplatků zprodlení příslušenstvím

pohledávky ani opětujícím se plněním, ale samostatným majetkovým nárokem. Odborná literatura
a rozhodovací praxe Nejvyššího soudu je zajedno v tom, že dojde-li ke zrušení smlouvy
odstoupením (§ 48 obč. zák.), zaniká sice hlavní závazek (tj. práva a povinnosti vyplývajícíze
smlouvy), jakož i vedlejší závazek sloužící k jeho zajištění, nezaniká však nárok na smluvní pokutu,
pokud vznikl ještě před odstoupením od smlouvy. V důsledku porušení smluvní povinnosti totiž vznikl

mezi smluvními stranami nový - dosud neexistující a původní smlouvou bez dalšího nezaložený -
právnívztah, který již nemá ve vztahu k zajištěnému závazku akcesorickou povahu a na jehož existenci
nemá zánik zajištěného závazku vliv (srovnej Švestka, J., Spáčil, J., Škárová, M., Hulmák, M. a kol.
Občanskýzákoník II. Komentář. 2. vydání. Praha: C. H. Beck, 2009, 1607 s., a rozsudek Nejvyššího
soudu ze dne25. 6. 2003, sp. zn. 33 Odo 131/2003, publikovaný v Souboru pod č. C 2029). Jestliže zánik

pohledávkynemávlivnasmluvnípokutu,nanižvznikloprávovdoběpředzánikempohledávky,tímspíše
musí platit,že úspěšné uplatnění námitky promlčení pohledávky nemůže mít vliv na smluvní pokutu,
na niž vzniklo právo před promlčením pohledávky. Vzhledem k tomu, že smluvní pokuta, na kterou již
právo vzniklo,je samostatným nárokem, nevylučuje promlčení práva zajištěného smluvní pokutou, jehož
se dlužník dovolal, aby se věřitel úspěšně domohl přiznání smluvní pokuty vzniklé před promlčením

zajištěného práva. Jinak je tomu ovšem se smluvní pokutou, na niž vzniklo právo po promlčení zajištěné
pohledávky. Dojde-li k promlčení pohledávky z hlavního závazkového vztahu, stává se nevymahatelnou
i smluvní pokuta z vedlejšího závazkového vztahu, na niž vzniklo právo po promlčení zajištěné
pohledávky. Promlčená pohledávka i smluvní pokuta, na niž vzniklo právo po promlčení pohledávky,
sice nezanikly a existují nadále, ovšem oslabené o nárok, a jsou soudně nevynutitelné. Ke shodnému

závěru dospěl Nejvyšší soud v rozsudku ze dne 29. 4. 2008, sp. zn. 32 Cdo 2480/2007, v němž vyslovil,
že po promlčení práva zajišťovaného smluvní pokutou nelze soudně přiznat právo na zaplacení smluvní
pokuty za dobu po uplynutí promlčecí doby.“

52. S poukazom na uvedené žalobca nemá nárok ani na pokutu a úhradu spojenú s

poštovným, nakoľko nárok na nich vznikol po premlčaní pohľadávky, požadovaná úhrada za 3/2020
splatná 31.3.2020 bola premlčaná dňa 1.4.2023 a stali sa nevymáhateľnými. Z uvedených dôvodov súd
nárok žalobcu v celom rozsahu zamietol ako nedôvodný.53. Podľa § 262 ods. 1 C.s.p., o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu
súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

54. Podľa § 255 ods. 1C.s.p., súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

55. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 262 ods. 1 C.s.p. a § 255 ods. 1 C.s.p..
Žalovaný bol úspešný v celom rozsahu, preto mu vznikol nárok na náhradu trov konania, keďže mu však
žiadne trovy nevznikli, súd ich náhradu nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia jeho písomného vyhotovenia
na Okresný súd Bardejov.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 C.s.p.) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie

dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania (§ 364 C.s.p.).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
C.s.p.).

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 C.s.p.).

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§ 365 ods. 3 C.s.p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.