Rozsudok – Ostatné – Pracovné právo ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, January 29, 2026

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 9CoPr/4/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4124208253
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Marčeková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2026:4124208253.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Marčekovej a členiek

senátu Mgr. Ingrid Vallovej a Mgr. Andrey Szombathovej-Polákovej v spore žalobcu: A. B., nar. XX. XX.
XXXX, bytom C., D. XXX, zast. JUDr. Ing. Petrom Lyžičiarom, advokátom, so sídlom Nitra, Svätoplukovo
nám. 1/B, IČO: 52 334 490, proti žalovanému: Slovenská republika - Ministerstvo vnútra Slovenskej
republiky, so sídlom Bratislava, Pribinova 2, IČO: 00 151 866, o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 7
032,41 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra zo dňa 14.
apríla 2024 č. k. 18Cpr/4/2024-284 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku (I.) a vo výroku

o trovách konania (III.) p o t v r d z u j e .

Žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu
2 100 eur do 3 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku (I.) a vo zvyšku žalobu zamietol (II.). O trovách
konania rozhodol tak, že priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania voči žalovanému vo výške
100% z prisúdenej sumy s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote
do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením, ktoré vydá

súdny úradník (III.). Rozhodnutie odôvodnil ustanoveniami čl. 19 ods. 2 Ústavy SR, § 11, § 13 ods.
1, 2, 3, § 100 ods. 1, 2, § 101, § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 85 ods. 1, 2, § 86 ods. 1,
2, 3, 4, § 91 ods. 1, 2, 3, § 92 ods. 1, 2, § 122 ods. 1, 2 zák. č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a
záchrannom zbore v znení neskorších predpisov, čl. I bod 2, 3, čl. 2 bod 1, 2, čl. 6 písm. b), čl. 16 písm.
b), čl. 17 bod 3 písm. ii) Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ ES zo 04. 11. 2003 o
niektorých aspektoch organizácie pracovného času a vykonaným dokazovaním zistil, že žalobca pracuje
v hasičskom a záchrannom zbore od roku 2007, pričom v súčasnosti vykonáva funkciu hasič-záchranár

špecialista na hasičskej stanici Nitra v súlade so zákonom č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom
zbore v znení neskorších predpisov. Je ženatý, má tri maloleté deti vo veku 8, 10 a 13 rokov.

1.2. Služobný čas príslušníka HaZZ je rozvrhnutý nerovnomerne tak, že týždenný pracovný čas
sa skladá z výkonu služby a určenej služobnej pohotovosti. Do konca roku 2021 boli pracovné
zmeny rozvrhnuté na 17-hodinový výkon služby, po ktorom nasledovala určená 7-hodinová služobná
pohotovosť na pracovisku, od 01. 01. 2022 sú pracovné zmeny rozvrhnuté na 16-hodinový výkon služby,

po ktorom nasleduje určená 8-hodinová služobná pohotovosť na pracovisku (ust. § 91 ods. 1 Zákon
o HaZZ), t. j. v rámci jednej pracovnej zmeny strávi žalobca na pracovisku sústavne 24 hodín. Okrem
určenej služobnej pohotovosti môže byť žalobcovi nariadená aj služobná pohotovosť mimo rozvrhnutia
pracovného času (ust. § 92 ods. 2 Zákona o HaZZ), poprípade mu môže byť určená práca nadčas,kedy faktický výkon služby prekračuje viac ako 24 hodín sústavného výkonu. Za vykonávanie určenej
služobnej pohotovosti je hasič odmeňovaný za každú hodinu pohotovosti peňažnou náhradou vo výške
15% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho služobného platu (ak je služobná pohotovosť vykonávaná

v bežný služobný deň), resp. peňažnou náhradou vo výške 30% zo sumy, ktorou je príslušná časť jeho
služobného platu, ak je služobná pohotovosť vykonávaná v deň služobného pokoja (v deň štátneho
sviatku) - ust. § 122 ods. 1 zák. o HaZZ.

1.3. Služobná pohotovosť je rozdelená na aktívnu časť (práca nadčas) a neaktívnu časť. Služobná

pohotovosť je určovaná na čas nočných hodín. Do konca roka 2021 (v čase rozvrhu pracovných
zmien 17/7) boli služobné pohotovosti vykonávané v čase 22.30 – 05.30 hod., od začiatku roka 2022
(pri rozvrhu pracovných zmien 16/8) sú služobné pohotovosti vykonávané v čase 22.00 – 06.00 hod.
V prípade vyhlásenia poplachu počas služobnej pohotovosti, kedy sú hasiči vysielaní na zásah, sa
služobná pohotovosť mení na prácu nadčas (aktívnu časť), inak trvá neaktívna časť. Na hasičskej stanici
Nitra sa striedajú 3 hasičské zmeny, t. j. každý tretí deň každá pracovná zmena odslúži 24 hodín a

následne má 2 dni voľna. Mesačne každá hasičská zmena odslúži 10 až 11 pracovných zmien, v službe
tak strávi bežne 240 až 264 hodín mesačne. Do tohto času však nie sú zahrnuté hodiny nadčasov.
Vzhľadom na uvedené, služobný čas hasiča je rozdelený tak, že každý hasič v zmenovej službe má za
rok (365 dní), pri naplánovanej 24-hodinovej službe na každý tretí deň, odpracovať 121,67 zmenových
služieb (365 dní/3 zmeny). Ročne je to teda priemerne 2 920 odpracovaných hodín (121,67 zmenových

služieb x 24 hodinová služba). Žalobca odpracoval v období od júla 2021 do decembra 2021 vrátane
301 hodín služobnej pohotovosti, v období od januára 2022 do decembra 2022 vrátane 684,76 hodín
služobnej pohotovosti, v období od januára 2023 do decembra 2023 vrátane 623,68 hodín služobnej
pohotovosti, období od januára 2024 do júna 2024 vrátane 350,39 hodín služobnej pohotovosti. Za
obdobie júl 2021 - jún 2024 vrátane tak žalobca odpracoval spolu 1 959,83 hodín určenej služobnej

pohotovosti, pričom žiadna z týchto odpracovaných hodín služobnej pohotovosti mu nebola započítaná
do pracovného času. V období júl 2021 - jún 2024 žalobca zároveň v rámci výkonu zmenovej služby
(v zmysle fondu pracovného času) odpracoval v období od júla 2021 do decembra 2021 vrátane 1
003,2 hodín, v období od januára 2022 do decembra 2022 vrátane 1 953 hodín, v období od januára
2023 do decembra 2023 vrátane 1 941,58 hodín, v období od januára 2024 do júna 2024 vrátane 959

hodín. Za obdobie júl 2021 - jún 2024 vrátane tak žalobca odpracoval spolu 5 856,78 hodín zmenovej
služby (odpracovaných hodín zarátaných vo fonde pracovného času). Priemerný týždenný pracovný
čas žalobcu (v rámci výkonu zmenovej služby zarátanej vo fonde pracovného času a určenej služobnej
pohotovosti spolu) tak predstavoval v období od júla 2021 do december 2021 vrátane 1 304,2 hodín, čo
predstavuje 46,62 hod./týždeň, v období od januára 2022 do decembra 2022 vrátane 2 637,76 hodín,

čo predstavuje 50,59 hod./týždeň, v období od januára 2023 do decembra 2023 vrátane 2 565,26 hodín,
čo predstavuje 49,2 hod./týždeň, v období od januára 2024 do júna 2024 vrátane 1 309,39 hodín, čo
predstavuje 50,36 hod./týždeň. Počas celého žalovaného obdobia od júla 2021 do júna 2024 vrátane,
dosiahol priemerný pracovný čas žalobcu 49,92 hodín týždenne.

1.4. Počas pracovnej pohotovosti sa žalobca aj v jej neaktívnej časti musí zdržiavať na pracovisku, z
ktorého sa nesmie vzdialiť a musí byť vždy pripravený na vykonanie zásahu. Pri vyhlásení výjazdu sa
tento vykonáva do 1 min. Napriek tomu, neaktívna časť pracovnej pohotovosti sa nezapočítava do fondu
pracovného času, čo sa prejaví tak, že aj keď reálne v súvislosti so služobnou činnosťou je žalobca
na pracovisku, v rámci fondu pracovného času sa mu toto nevykazuje. V praxi sa to prejavilo tak, že

napriek tomu, že napr. v mesiaci január 2022 sa v žalobcovom fonde pracovného času uvádza počet
hodín 160, tento údaj nezohľadňuje ďalších 48 hodín odpracovanej služobnej pohotovosti. Priemerný
týždenný pracovný čas počas žalovaného obdobia pravidelne presahoval nielen 40-hodinový týždenný
služobný čas príslušníka HaZZ tak, ako to upravuje ust. § 85 ods. 2 zák. o HaZZ, ale aj maximálne
prípustný týždenný pracovný čas v dĺžke 48 hodín tak, ako to ustanovuje článok 6 písm. b) Smernice

Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/88/ES zo dňa 04. 11. 2003 o niektorých aspektoch organizácie
pracovného času.

1.5. Súd v danom spore mal za to, že je daná aktívna legitimácia žalobcu na podanie žaloby,
nakoľko žalobca sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy v dôsledku zásahu do jeho osobnostných práv.

Pokiaľ ide o pasívnu vecnú legitimáciu žalovaného, žalovaným je štát Slovenská republika konajúca
prostredníctvom ústredného štátneho orgánu, ktorým je Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky ako
ústredný orgán štátnej správy pre policajný zbor a hasičský a záchranný zbor, ide o subjekt, ktorý
zodpovedá za škodu spôsobenú porušením práva Európskej únie.1.6. Predmetom sporu je nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej v dôsledku
odpracovania priemerného týždenného pracovného času presahujúceho limit stanovený v čl. 6 písm.

b) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 04. 01. 2003 o niektorých aspektoch
organizácie pracovného času, uplatnený podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Medzi stranami
nebolo sporné, že žalobca pracuje od roku 2007 ako hasič v služobnom pomere. Podľa prehľadu
odpracovaných hodín mal súd za to, že žalobca v rozhodnom období od júla 2021 do júna 2024
odpracoval 1 959,83 hodín určenej služobnej pohotovosti a 5 856,78 hodín zmenovej služby.

1.7. Podľa smernice 2003/88/ES v zmysle článku 6 písm. b) priemerný pracovný čas pre každé obdobie
siedmych dní vrátane nadčasov neprekročí 48 hodín. ESD vo veci C-429/09 rozhodol, že predmetná
smernica má priamy účinok, keďže priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu uplatniť priamo v konaní
pred vnútroštátnymi súdmi. V danom rozhodnutí sa súd zaoberal otázkou výkladu Smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04. 11. 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného

času v súvislosti s porušením čl. 6 Smernice, ustanovujúceho maximálny týždenný pracovný čas.
Uvedené konanie sa týkalo pracovníka, ktorý bol ako hasič zamestnaný v rámci zásahovej služby
spadajúcej do verejného sektora a jeho rozpis služieb zahŕňal aj 24-hodinové zmeny, pričom každá
takáto24-hodinovázmena,vrámciktorejmuselbyťhasičprítomnýnapracovisku,pozostávalazaktívnej
služby a pohotovostnej služby, ktorá môže byť prerušená zásahovou činnosťou.

1.8. Zákon č. 315/2001 Z. z. o Hasičskom a záchrannom zbore v § 85 až § 94 upravuje podmienky
výkonu štátnej služby so zameraním na pojmy: týždenný služobný čas, nerovnomerné rozvrhnutie
služobného času, prestávky v štátnej službe, nepretržitý odpočinok medzi služobnými dňami, dĺžka
nepretržitého odpočinku v týždni, dni služobného pokoja, štátna služba nadčas, služobná pohotovosť

a dovolenka. Podľa prílohy č. 4 bod 6 zákona do jeho znenia bola prebratá Smernica Európskeho
parlamentu a Rady 2003/88/ES zo dňa 04. 11. 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného
času (bod 6 prílohy č. 4). Z predmetných ustanovení zákona nevyplýva, že by služobná pohotovosť
hasičov v mieste výkonu služby bola považovaná za súčasť ich služobného času a práve v tejto
skutočnosti spočíva rozpor slovenskej právnej úpravy s právom Európskej únie. K námietke žalovaného,

že smernica 2003/88 ES sa nevzťahuje na žalobcu, súd poukázal na výklad práva EÚ, ktorý podal Súdny
dvor,zktoréhojudikatúryvyplýva,žečl.2ods.2smernice89/391/EHSnevylučujezjejpôsobnostislužby
civilnej ochrany ako také, ale len „určité osobitné činnosti" týchto služieb, ak charakteristiky vlastné
pre určité osobitné činnosti odporujú použitiu ustanovení tejto smernice. V rozsudku vo veci C-518/15
Súdny dvor dospel k záveru, že na činnosti hasičského zboru, pokiaľ sú vykonávané za obvyklých

podmienok v súlade s poslaním zvereným príslušnej službe, sa má uplatniť aj smernica 2003/88/ES.
Súd opätovne poukázal na rozsudok Súdneho dvora vo veci C-429/09 (Günter Fuß proti Stadt Halle),
ktorý sa zaoberal práve otázkou výkladu Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2003/88/ES zo 04.
11. 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času v súvislosti s porušením čl. 6 Smernice,
ustanovujúceho maximálny týždenný pracovný čas. Súd dospel k záveru, že smernica 2003/88/ES sa

vzťahuje aj na žalobcu ako príslušníka Hasičského a záchranného zboru a stotožnil sa s tvrdením
žalobcu, že zákon č. 315/2001 Z. z. nekorešponduje s čl. 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES nesprávnou
transpozíciou článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES. S poukazom na uvedené, mal súd preukázané,
že u žalobcu došlo k porušeniu čl. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES tým, že právna úprava v zákone
č. 315/2001 Z. z. a na ňu nadväzujúca aplikačná prax nerešpektuje maximálny priemerný prípustný

pracovný čas 48 hodín týždenne. Článok 6 písm. b) smernice 2003/88/ES predstavuje právnu normu
Únie, ktorá jednotlivcom priznáva práva okrem iného judikované aj v rozsudku C-429/09 a nedodržanie
požiadaviek upravených v uvedenom článku počas dotknutého obdobia je zjavným porušením judikatúry
Súdneho dvora, a preto sa musí považovať za dostatočne závažné porušenie práva Únie. Zároveň je
nesporné, že zákonodarca do Zákona o HaZZ účinnom od 01. 11. 2024 prijal hmotnoprávnu úpravu,

keď doplnil § 97 ods. 3 Zákona o HaZZ.

1.9. Článok 2 ods. 1 a 2 smernice 2003/88 vymedzuje „pracovný čas" ako „akýkoľvek čas, počas ktorého
pracovník pracuje podľa pokynov zamestnávateľa a vykonáva svoju činnosť alebo povinnosti…"a „čas
odpočinku" ako „akýkoľvek čas, ktorý nie je pracovným časom". Článok 6 písm. b) smernice 2003/88

predstavuje pravidlo sociálneho práva Únie s osobitným významom, z ktorého má mať prospech každý
pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho zdravia,
ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný pracovný
čas, v súvislosti s ktorou je výslovne stanovené, že zahŕňa tak nadčasy, ako aj pracovnú pohotovosť a odktorej sa nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také činnosti, ako je činnosť hasičov, hoci by
k tomu došlo len prostredníctvom súhlasu dotknutého pracovníka. Z uvedeného vyplýva, že čas určenej
služobnej pohotovosti príslušníka Hasičského a záchranného zboru má byť súčasťou služobného času,

pretože nejde o čas odpočinku.

1.10. Na základe dôkazov predložených žalobcom vyplynulo, že došlo pri určovaní, respektíve nariadení
pracovnej pohotovosti spolu s určeným služobným časom k prekračovaniu maximálneho limitu 48 hodín
priemerného pracovného týždňa žalobcu v žalovanom období za obdobie júl 2021 - jún 2024. Súd mal za

to, že došlo k porušeniu článku 6 písm. b) smernice, pričom na uvedené nemá vplyv ani skutočnosť, že
žalovaný si uplatnil na výpočet priemerného pracovného času žalobcu referenčné obdobie 6 mesiacov
podľa § 86 odstavec 1 druhá veta ZoHaZZ, pretože podľa výsledkov dokazovania žalobcom priemerný
služobný čas presiahol 48 hodín v každom z uvedených období (júl 2021 - december 2021 - 1 304,2
hodín, čo predstavuje 49,62 hod./týždeň, január 2022 - december 2022 - 2 637,76 hodín, čo predstavuje
50,59 hod./týždeň, január 2023 - december 2023 - 2 565,26 hodín, čo predstavuje 49,2 hod./týždeň,

január 2024 - jún 2024 - 1 309,39 hodín, čo predstavuje 50,36 hod./týždeň).

1.11. Súd k tzv. neutralizácii niektorých dní pre potrebu určenia rozsahu primeraného týždenného
pracovného času v zmysle Smernice poukázal na to, že v zmysle čl. 16 Smernice sa dni, v ktorých
fakticky nedochádza k výkonu práce (služby), t. j. (dovolenka, PN, OČR), pre uplatnenie čl. 6

(maximálneho týždenného pracovného času), nevylučujú. Z uvedeného dôvodu súd pre posúdenie toho,
či dochádza k porušeniu čl. 6 písm. b) Smernice, vychádzal z podstaty inštitútu služobného času, od
ktorého sa neodpočítava čas dovolenky, či práceneschopnosti.

1.12. Súd sa následne zaoberal tým, či boli splnené predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za

porušenie práva EÚ, kedy má poškodený právo na náhradu škody porušením úniového práva za
splnenia podmienok: a) cieľom porušenej právnej normy únie je priznať jednotlivcom práva, b) porušenie
je dostatočne závažné, c) medzi týmto porušením a škodou spôsobenou poškodeným jednotlivcom
existuje priama a príčinná súvislosť. Súd zotrval na svojom názore v obdobných sporoch. Pokiaľ ide
o prvú podmienku, táto podmienka je v danom prípade splnená, pretože článok 6 písm. b) Smernice

2003/88predstavujepravidlosociálnehoprávaÚniesosobitnýmvýznamom,zktoréhomámaťprospech
každý pracovník, keďže je minimálnou požiadavkou určenou na zaistenie bezpečnosti a ochrany jeho
zdravia, ktoré ukladá členským štátom povinnosť stanoviť 48-hodinovú hranicu pre priemerný týždenný
pracovný čas. Je výslovne stanovené, že zahŕňa nadčasy, a od ktorej sa v prípade neprebratia čl. 22
ods. 1 tejto smernice do vnútroštátneho práva nemožno v žiadnom prípade odchýliť, pokiaľ ide o také

činnosti, ako je činnosť hasičov, čo je v danom prípade. Žalobca za žalobou vymedzené obdobie po
zohľadnení služobného pracovného času a služobnej pohotovosti realizoval výkon práce navyše oproti
maximálnemu prípustnému času za dané obdobie vyplývajúcemu zo smernice (maximálny týždenný
pracovný čas 48 hodín).

1.13. Pokiaľ ide o ďalšiu podmienku, súd odkázal na judikatúru Súdneho dvora, z ktorej vyplýva, že
dostatočne závažné porušenie práva Únie zahŕňa zjavné a závažné prekročenie hraníc voľnej úvahy
členským štátom, pričom zložky, ktoré majú byť v tejto súvislosti zohľadnené, sú predovšetkým stupeň
jasnosti a presnosti porušenej právnej normy, ako aj rozsah miery voľnej úvahy, ktorý porušená norma
ponecháva vnútroštátnym orgánom. Teda, porušenie práva Únie je dostatočne závažné, nakoľko je v

zjavnom rozpore s judikatúrou Súdneho dvora v danej oblasti.

1.14. V danom spore bola preukázaná priama príčinná súvislosť medzi týmto porušením a škodou,
nakoľko došlo k porušeniu úniovej normy, vnútroštátna úprava bola v rozpore s článkom smernice.
V prípade, ak by transpozícia článku 2 ods. 1 Smernice 2003/88/ES bola správna, nedochádzalo by

k tomu, že služobná pohotovosť na pracovisku sa nepovažovala za pracovný čas a nedochádzalo by
u žalobcu k porušeniu práva na odpočinok po práci. Ak by žalobca bol v službe v príslušnom období
menej ako 48 hodín za 7 dní, v tom prípade by nedošlo k zásahu do práv žalobcu, hoci by právna
úprava bola aj nesprávna. Je preto podľa súdu preukázané, že existuje priama príčinná súvislosť
medzi porušením článku 6 písm. b) Smernice a škodou, ktorá vznikla žalobcovi v dôsledku straty času

odpočinku, na ktorý by mal žalobca nárok, ak by bol maximálny týždenný pracovný čas upravený týmto
ustanovením dodržaný, keď žalobca musel pracovať viac v dôsledku nezarátania služobnej pohotovosti
do pracovného času.1.15. Žalobca sa žalobou domáha náhrady škody vo forme nemajetkovej ujmy. Súd poukázal na to, že
došlo k porušeniu práva Európskej únie, a preto žalobou uplatnený nárok je pri absencii vnútroštátnej
právnej úpravy nároku na náhradu škody z porušenia práva Európskej únie potrebné posudzovať v

zmysle ustanovení § 11 - § 13 Občianskeho zákonníka, upravujúce nemajetkovú ujmu, ktorej náhrada
sa poskytuje aj v peniazoch. Ustanovenia § 11 - § 13 Občianskeho zákonníka sa tu používajú „len"
analogicky. Pokiaľ ide o náhradu nemajetkovej ujmy, ide o peňažnú satisfakciu za neoprávnený zásah
do osobnosti žalobcu, ktorý sa určuje odhadom, je závislý od úvahy súdu, a preto ju nemožno vyjadriť
presným matematickým výpočtom. Súd pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy zohľadnil, že žalobca

je príslušníkom Hasičského a záchranného zboru, vykonáva fyzicky i psychicky náročnú prácu a bol
preukázaný zásah do osobnosti žalobcu spôsobený tým, že v rozhodnom období pracoval priemerne
viac ako 48 hodín týždenne. Keďže žalobca bol za žalované obdobie v práci viac, ako to dovoľuje úniové
právo, uvedené má ten dôsledok, že žalobca sa nemôže plnohodnotne rozvíjať v súkromí plnením si
svojich domácich povinností, starostlivosťou o maloleté deti nielen počas bežného pracovného týždňa,
ale i počas víkendov, ktoré by mohol tráviť i s maloletými deťmi z predchádzajúceho manželstva. Žalobca

sa nemôže venovať záujmovým činnostiam, nemá možnosť primeraného oddychu, zhoršila sa mu
kvalita spánku, je menej s rodinou, prichádza k odcudzovaniu s deťmi. Podľa súdu je dôležité, aby mal
žalobca možnosť si po práci aj odpočinúť, venovať sa svojím záľubám, rodine, aby mal dostatok času na
odpočinok, regeneráciu, súkromie. Súd pri stanovení náhrady za zásahy žalovaného do nemajetkovej
sféry žalobcu prihliadal na závažnosť ujmy, ktorá mu vznikla, na následky takýmto zásahom vyvolané,

ako aj na okolnosti zásahu. Zároveň súd zohľadnil, že žalobca vykonával brigádnu činnosť od 13. 11.
2023 do 12. 11. 2024 a ďalej vykonáva od 02. 12. 2024, pričom vykonával prácu 2 hod. mesačne,
čo nebolo sporné, nebolo to však až v takom rozsahu, že by uvedené bolo na úkor jeho potrebného
odpočinku a regeneráciu po službe. Súd po zohľadnení všetkých okolností, vzhľadom na závažnosť
následku a rozhodovaciu prax súdov, ako aj svoju vlastnú rozhodovaciu činnosť, považoval výšku

nemajetkovej ujmy v sume 2 100 eur za primeranú k závažnosti nezákonného zásahu spočívajúcom
v obmedzení žalobcu slobodne nakladať s voľným časom a organizovať rodinný a sociálny život. Na
základevykonanéhodokazovaniavšakpodľasúdunebolopreukázané,žeužalobcudošloknegatívnym
zásahom do jeho osobnostných práv, ktoré by odôvodňovalo priznanie náhrady nemajetkovej ujmy vo
vyššom rozsahu, preto súd žalobu vo zvyšku ako nedôvodnú zamietol. Súd návrh žalovaného na dlhšiu

paričnú lehotu považoval za nedôvodný, vzhľadom na výšku priznanej nemajetkovej ujmy.

1.16. Žalovaný namietol, že obdobie mesiaca júl 2021 je premlčané. Súd k tomu uviedol, že právo na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je právo majetkovej povahy, ktoré sa premlčuje vo všeobecnej
trojročnej premlčacej dobe podľa § 101 Občianskeho zákonníka. Začiatok plynutia premlčacej doby pri

náhrade za nemateriálnu ujmu je viazaný na okamih, kedy došlo k neoprávnenému zásahu objektívne
spôsobilého porušiť alebo ohroziť osobnostné práva fyzickej osoby. Právo na náhradu nemajetkovej
ujmy tak možno uplatniť v prvý deň nasledujúceho mesiaca, v danom spore za mesiac júl 2021, najskôr
dňa 01. 08. 2021. Trojročná premlčacia doba na uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za
mesiac júl 2021 plynula žalobcovi do 01. 08. 2024, pričom žalobca podal žalobu na súd dňa 01. 08.

2024, teda uplatnený nárok žalobcu nie je ani čiastočne premlčaný.

1.17. O trovách konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP, vychádzajúc zo zásady pomeru úspechu
vo veci.

2. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie proti I. a III.
výroku napadnutého rozsudku z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), písm. d), písm. e), písm. f) a
písm. h) zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej ako
„CSP“). Uviedol, že konštatovanie nesprávnej, resp. neúplnej transpozície smernice 2003/88/ES nie
je spôsobilou skutočnosťou pre zásah do článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES. Skutočnosť, že by

žalovaný nesprávne transponoval smernicu 2003/88/ES do právneho poriadku nezakladá automaticky
porušenie článku 6 písm. b) smernice. Žalovaný má za to, že pracovným časom v zmysle judikatúry
sú zmena zložená z bežného výkonu služby (16 alebo 17 hodín v závislosti od konkrétneho roku), na
to nadväzujúca nočná pohotovosť (8 alebo 7 hodín v závislosti od konkrétneho roku), spoločne 24-
hodinovázmena.Ďalejpracovnýmčasomsúškolenia,odslúženéhodinymimocelýchzmien,rekondičné

pobyty. Súdny dvor viackrát poukázal na to, že určujúcim faktorom pri stanovovaní „pracovného času“
je skutočnosť, či je pracovník povinný byť fyzicky prítomný na mieste určenom zamestnávateľom alebo
vykonáva pokyny a povinnosti zamestnávateľa. Preto časy ako DOV (riadna ročná dovolenka), DOD
(dodatková dovolenka), DOS (dovolenka za sviatok), VS (voľno za sviatok), VSZ (voľno zo všeobecnéhoobčianskeho záujmu), SVP (voľno z kolektívnej zmluvy) nemôžu byť považované za pracovný čas. Tieto
časy je potrebné vyňať z prepočtov. So záverom súdu, že priemerný služobný čas u žalobcu presiahol
48 hodín v každom z uvedených období sa nestotožňuje. Fond pracovného času neodzrkadľuje reálne

odpracovanýčas,alečasslúžiacinaúčelyvýplatnýchpások.Jepotrebnéskúmaťskutočneodpracovaný
čas. § 97 neznamená žiadne rozšírenie pracovného času, nakoľko ten slúži len na účely vyhotovenia
výplatných pások. Článok 6 smernice 2003/88/ES priznáva pracovníkom určité právo, avšak nemožno
vychádzať z argumentácie, že ak Slovenská republika neprijala správne definíciu pojmu „pracovný čas“,
tak táto skutočnosť by automaticky zakladala nárok žalobcu v tomto konaní. Povinnosťou žalobcu je

preukázať samotné porušenie článku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vo vzťahu k jeho plánu služieb,
aby mohol byť v predmetnom konaní úspešný. Nárok fyzickej osoby môže vzniknúť iba ako nežiadúci
dôsledoknesprávnejtranspozíciesmernice2003/88/ES,toznamená,žesúdprvejinštanciemalskúmať,
aký mala nesprávna transpozícia smernice 2003/88/ES dopad na žalobcu. Pri rozhodovaní o žalobe
o náhradu nemajetkovej ujmy je potrebné, aby súd zistil všetky špecifiká konkrétneho prípadu; zistil,
či nesprávna dikcia zákona má skutočne negatívny dopad na žalobcu a v prípade, ak áno, tak aký

je rozsah tejto nemajetkovej ujmy; či teda nestačí iba konštatovanie porušenia práv žalobcu; a či
teda na účely satisfakcie nemôže stačiť konštatovanie porušenia, resp. iná forma satisfakcie namiesto
náhrady v peniazoch. K ustanoveniu § 97 zákona č. 315/2001 Z. z. uviedol, že ak aj fond pracovného
času do seba započítava ako služobný čas aj čas dovolenky, voľno za sviatok, voľno z kolektívnej
zmluvy či iné voľná, tak tieto nie sú výkonom štátnej služby, a teda na účely smernice 2003/88/ES

tieto jednoznačne a nespochybniteľne možno subsumovať pod čas odpočinku podľa článku 2 ods. 2
smernice 2003/88/ES. § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. je ustanovením na účely zabezpečenia
mzdy príslušníkov HaZZ. Všetky časy, za ktoré príslušníkom HaZZ patrí mzda, musia byť obsiahnuté
v tzv. plachte služieb a z nej je vypočítavaná výplatná páska. Uviedol, že „referenčné obdobie“ je
obdobie, za ktoré je potrebné vypočítať priemerný pracovný čas. Je preto logické, že vyčísliť priemerný

týždenný pracovný čas je potrebné za také obdobie, na aké je rozvrhnutý nerovnomerne rozvrhnutý
pracovný čas. Ak by sa súd prvej inštancie nestotožnil s názorom žalovaného, že otázka referenčného
obdobia bola transponovaná do právneho poriadku Slovenskej republiky (zákonom č. 561/2005 Z. z.),
tak podľa názoru Európskej komisie, ktorý vychádza z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, sú
ustanovenia o referenčnom období priamo aplikovateľné. Uviedol, že súd prvej inštancie hrubo porušil

práva žalovaného, nakoľko všeobecne skonštatoval v konaní nedokázanú skutočnosť, pričom vôbec
nevysvetlil, v čom spočívali údajné zásahy do osobnostných práv žalobcu. Súd prvej inštancie mal
primárne vzhliadnuť, či k prekročeniu predmetného limitu došlo alebo nie, a ak áno, tak v akom rozsahu,
čo bolo povinnosťou súdu prvej inštancie skonštatovať aj v rozsudku. Uviedol, že súd prvej inštancie
sa nesprávne vysporiadal s otázkou fondu pracovného času a aj s otázkou § 97 zákona č. 315/2001

Z. z. Zákon č. 315/2001 Z. z. považuje určité časy odpočinku za výkon štátnej služby, avšak tie časy
nie sú výkonom štátnej služby. Ide o časy podľa § 97 ods. 1 zákona č. 315/2001 Z. z. To znamená, že
ak aj fond pracovného času do seba započítava ako služobný čas aj čas dovolenky, voľna za sviatok,
voľna z kolektívnej zmluvy či iné voľná, tak tieto nie sú výkonom štátnej služby, a teda na účely smernice
2003/88/ES tieto jednoznačne a nespochybniteľne možno subsumovať pod čas odpočinku podľa článku

2 ods. 2 smernice 2003/88/ES. Z uvedeného dôvodu považuje žalovaný výpočty žalobcu za nesprávne
a absolútne ignorujúce časti smernice 2003/88/ES, ktoré sa v prípade jej priamej aplikácie vzťahujú
rovnako na predmetné konanie. Uviedol, že nedostatok riadneho a preskúmateľného odôvodnenia
napadnutého súdneho rozhodnutia bráni odvolaciemu súdu posúdiť jeho správnosť a postihuje tak
konanie pred súdom prvej inštancie vadou podľa § 365 ods. 1 písm. d) CSP. Odňatím možnosti konať

pred súdom sa rozumie i postup súdu, ktorým znemožnil strane sporu realizáciu jej procesných práv,
pričom takýmto právom je aj právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Podľa konštantnej judikatúry
Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu Slovenskej republiky je za porušenie práva na
spravodlivé súdne konanie potrebné považovať aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia
súdneho rozhodnutia. Preto nedostatok riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia je porušením práva

na spravodlivé súdne konanie.
Uviedol, že napadnutý rozsudok je nepreskúmateľný ohľadne otázky pracovného času. Súd prvej
inštancie prihliadol iba na počet hodín služobnej pohotovosti a otázku fondu pracovného času, čiže
otázku hodín pracovného času spolu s časom odpočinku, ktorý je taktiež zahrnutý do fondu pracovného
času už neriešil, a to aj napriek tomu, že ide o podstatnú otázku, v ktorej sa argumentáciu žalobcu

a žalovaného bezpochyby rozchádzala. Zatiaľ, čo žalobca tvrdil, že fond pracovného času je jeho
pracovným časom, tak žalovaný mal za to, že tieto hodiny nemožno považovať za pracovný čas. Súd
prvej inštancie sa nevysporiadal ani s otázkou § 97 zákona č. 315/2001 Z. z., ktorý nepovažuje, ale
iba posudzuje určité hodiny času odpočinku ako služobný čas, keďže za tieto hodiny patrí príslušníkomHaZZ mzda, a to aj napriek tomu, že nejde o služobný čas. Napadnutý rozsudok je v tomto rozsahu
nepreskúmateľný. K nemajetkovej ujme žalobcu uviedol, že ani jedno tvrdenie žalobcu uvedené
na pojednávaní ohľadom jeho údajnej utrpenej nemajetkovej ujmy nebolo v konaní dokázané. Súd

prvej inštancie si aj bez predloženia akéhokoľvek dôkazu osvojil všetky tvrdenia žalobcu, pričom
sa s námietkami žalovaného ani v jednej časti rozsudku nevysporiadal. Výpoveď žalobcu ohľadom
toho, akú konkrétnu závažnú nemajetkovú ujmu v súvislosti s údajným prekračovaním 48-hodinového
priemerného týždenného pracovného času pociťuje, bola len vo veľmi všeobecnej rovine a uvedené
tvrdenia neodôvodňujú náhradu nemajetkovej ujmy v žiadnej výške. Z výsluchu žalobcu vyplynuli iba

všeobecné a bežné skutočnosti, s ktorými sa stretá každý dospelý pracujúci človek. Každá osoba, ktorá
má rodinu by sa jej chcela venovať v čo možno najväčšom rozsahu času, avšak s ohľadom na prácu
to nie je možné zabezpečiť nepretržite. K náhrade nemajetkovej ujmy uviedol, že žalobca na jednej
strane tvrdil, že videl nemajetkovú ujmu v tom, že nemá dostatok času na regeneráciu fyzických a
psychických síl, a že nemá čas, ktorý by mohol tráviť so svojou rodinou, pritom svoju nemajetkovú ujmu
pociťuje vždy k 10. dňu v mesiaci a vždy len v rozsahu rozdielu odmeny za určenú a nariadenú služobnú

pohotovosť, pričom absolútne ignoruje fakt, či a v akom rozsahu pracoval nad rámec článku 6 písm.
b) smernice 2003/88/ES. S ohľadom na článok 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a s ohľadom na
prejednací princíp ovládaný sporové konanie v inštanciách zásady formálnej pravdy považuje žalovaný
takéto rozhodovanie súdu prvej inštancie za svojvoľné a porušujúce zásadu ne ultra petitum, zásadu
rovnosti sporových strán, ako aj prejednací princíp samotný. Svojvoľné a nedôvodné rozhodovanie súdu

prvej inštancie výrazným spôsobom zasahuje do zásady právnej istoty. Povinnosťou súdu je skutočne
zistiť rozsah nemajetkovej ujmy, a teda zásah do psychickej, vnútornej sféry toho-ktorého žalobcu, a
teda nemožno takto generalizovane považovať všetkých žalobcov v obdobných prípadoch, že majú
rovnakú ujmu. Výšku nemajetkovej ujmy, ktorú žalobca požadoval vo výške 7 032,41 eura, žalovaný
považujezazjavneneprimeranú.Žalobcavkonanínepreukázalzásahdosúkromného,rodinnéhoživota

či neoprávnený zásah, ktorý by sa odrazil napr. v medziľudských vzťahoch, či nepriaznivosť zdravotného
stavu v príčinnej súvislosti s výkonom povolania v takej značnej miere, ktorá by odôvodňovala výšku
priznanej náhrady nemajetkovej ujmy. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch
je vždy v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu existencie závažnej ujmy, ktorú
treba riadne a konkrétne preukázať. Poukázal na skutočnosť, že žalobca sa žalobou nedomáha

aby sa „upustilo od neoprávneného zásahu“ do jeho práva na ochranu jeho osobnosti, ani aby sa
odstránili následky takéhoto zásahu. Skutočnosť, že žalobca nemôže venovať toľko času, koľko by si
predstavoval, rodine, priateľom a/alebo voľnočasovým aktivitám a koníčkom, ktoré však nijako nepopísal
ani nemenoval, nie je argumentom utrpenej ujmy v dôsledku nesprávneho prebratia smernice, medzi
uvedeným neexistuje priama a bezprostredná príčinná súvislosť. Žalobca neuviedol, že by na priateľov

a prípadné voľnočasové aktivity, rodinu priestor nemal vôbec, alebo že by mu žalovaný v tejto činnosti
akokoľvek bránil. Žalobca ani netvrdil, že by jeho práca bola výlučným dôvodom, pre ktorý sa rodine,
blízkym, priateľom, prípadne voľnočasovým aktivitám venuje menej. Súd prvej inštancie sa tvrdeniami
žalobcu v tomto smere nijako bližšie nezaoberal a tento súvis neskúmal, čo žalovaný považuje za
vadu konania. Rozsudok súdu prvej inštancie vôbec neodôvodňuje, prečo na žalovaným navrhovaný

spôsob výpočtu priemerného týždenného pracovného času súd prvej inštancie vôbec neprihliadol a ani
sa ním nezaoberal a žiadnym iným spôsobom sa s ním nevysporiadal. Súd prvej inštancie sa rovnako
nevysporiadal ani s otázkou pracovného času vo vzťahu k času odpočinku v zmysle článku 2 smernice
2003/88/ES. K trovám konania uviedol, že s výrokom ohľadne trov sa nestotožňuje a má za to, že
nárok žalobcu bol nesprávne uplatnený a aj v danom prípade sa jedná o nesprávne právne posúdenie

veci. Z uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobu zamietol a
žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

3. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovaného uviedol, že súd prvej inštancie v bode 7., a na to
v nadväznosti v bode 33. a 35. napadnutého rozhodnutia, jasne definoval porušenie čl. 6 písm. b)

smernice, keď poukázal, na základe akých úvah a prepočtov dospel k záveru, že žalobca pracoval
nad maximálny dovolený čas 48 hod./týždenne. Súd prvej inštancie tak jasne uviedol, koľko pracoval
žalobca v rozpore s čl. 6 písm. b) smernice, preto považuje túto námietku žalovaného za irelevantnú.
Právny záver, ktorý vyslovil súd prvej inštancie v bodoch 35. napadnutého rozhodnutia o referenčných
obdobiach, považuje za správny. Súd prvej inštancie správne odmietol polemiku ohľadne referenčných

období, nakoľko tieto nevyvolávali žiadne negatívne následky ohľadne porušenia alebo neporušenia
čl. 6 písm. b) smernice voči žalobcovi. Poukázal na mnohopočetnú judikatúru odvolacích súdov, v
ktorej súdy odmietli všeobecnú polemiku ohľadne referenčných období, pritom poukázal na rozhodnutie
Krajského súdu v Prešove zo dňa 28. 11. 2024 sp. zn. 5Co/26/2024, Krajského súdu v Košiciachzo dňa 21. 11. 2024 č. k. 2Co/110/2024 a Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 26. 03. 2025 č. k.
5Co/9/2024. Z ust. § 86 Zákona o HaZZ týkajúceho sa nerovnomerného rozvrhnutia služobného času
(na obdobie šiestich mesiacov) vyplýva, že sa týka rozvrhnutia nerovnomerného služobného času,

nejde teda o určenie referenčného obdobia v súvislosti s maximálnou priemernou dĺžkou týždenného
pracovného času, s prihliadnutím na to, že do Zákona o HaZZ nebolo transponované ustanovenie
článku 6 písm. b) Smernice. V prípade referenčných období nejde o priamy účinok v článkoch 16 a
17 ods. 3 bod iii) smernice, ako to uvádzal žalovaný, poukazujúc na výkladové oznámenie Komisie k
smernici č. 2003/88/ES (2023/C 109/1). O priamy účinok ide vtedy, ak smernica priznáva konkrétne

individuálne právo jednotlivcovi. V prípade článku 16 a 17 Smernice nejde o právo jednotlivca, ale
možnosť štátu určiť referenčné obdobie. Závery súdu prvej inštancie ohľadne referenčných období
považuje preto za správne. K výpočtom priemerného týždenného pracovného času uviedol, že súd
prvej inštancie sa správne vysporiadal s použiteľnosťou údajov z fondu pracovného času v zmysle
ust. § 97 ods. 1 Zákona o HaZZ. Práve z tohto ustanovenia vyplýva, že ako vykonávanie štátnej
služby sa posudzuje aj čas čerpania dovolenky, plateného služobného voľna, zdokonaľovacej služby

podľa osobitného predpisu, účasti na rekondičnom pobyte, prehlbovania kvalifikácie... tiež neprítomnosť
príslušníka v štátnej službe z dôvodu dočasnej neschopnosti na vykonávanie štátnej služby z dôvodu
choroby alebo úrazu, karantény, atď. Fond pracovného (služobného) času tak vo všeobecnosti označuje
súhrn pracovného času, ktorý má zamestnanec odpracovať za určitý časový úsek, spravidla za týždeň
mesiac alebo rok. Z takto definovaného pojmu fondu pracovného času potom podľa názoru žalobcu

nie je dôvod nevychádzať pri zohľadnení odpracovaných hodín žalobcu. Z jednotlivých ID plachiet
žalobcu naviac vyplýva, že aj žalovaný do odpracovaných hodín žalobcu započítaval aj dovolenky,
PN-ky, rehabilitácie a pod. Vyjadrenie žalovaného, ktoré popierajú uvedenú právnu logiku, považuje
za nesprávne z toho dôvodu, že je priam iracionálne, aby žalovaný pristúpil k zmene právnej úpravy
(doplnením ods. 3 do ust. § 97 Zákona o HaZZ), keby táto už dávno predtým riadne reflektovala

požiadavky smernice. K použiteľnosti údajov z fondu pracovného času, ktoré sú riadne premietnuté vo
výplatných páskach, ako aj evidencii z dochádzkového systému SAP (tzv. ID plachtách) sa už vyjadrili
odvolacie súdy naprieč celou SR. Poukázal pritom na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici
zo dňa 17. 12. 2024 sp. zn. 14Co/74/2024 a rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 21. 11.
2024 sp. zn. 2Co/110/2024. K námietke žalovaného, že súd prvej inštancie sa nemal vysporiadať, čo

je pracovným časom a čo časom odpočinku, keď vychádzal len z údajov z fondu pracovného času,
uviedol, že predmetná námietka má základ vo výpočtoch pracovného času, ktorými sa žalovaný snaží
preukázať, že údajne nemalo prísť k porušeniu čl. 6 písm. b) smernice. Vo svojich výpočtoch odkazoval
aj na tzv. neutralizáciu, čím sa snažil odpočítať z pracovného času žalobcu napr. dni dovolenky, ktorú
si žalobca čerpá. Nakoľko však súd prvej inštancie túto teóriu fakticky odmietol, žalovaný považuje túto

skutočnosť za nesprávnu. S predmetným tvrdením žalovaného sa nedá súhlasiť, nakoľko tak, ako súd
prvej inštancie odmietol uvedenú teóriu prepočtov žalovaného, tak rovnako postupujú aj iné krajské súdy
napriečcelouSR.SúdprvejinštanciepoukázalnavýkladovéoznámeniaKomisieosmerniciEurópskeho
parlamentu a Rady 2003/88/ES o niektorých aspektoch organizácie pracovného času (Korigendum
k oznámeniu Komisie), v zmysle ktorého „neexistenciu práce počas tohto obdobia nemožno použiť

na kompenzáciu iných období, počas ktorých sa presiahol maximálny týždenný pracovný čas“. Z toho
súd prvej inštancie dôvodil, že nie je správny názor, ktorý odpočítava od služobného času nároky na
zákonom priznanú riadnu dovolenku alebo dobu pracovnej neschopnosti. Na základe vyššie uvedených
skutočností považoval postup súdu prvej inštancie pri prepočte priemerného času žalobcu za správny.
K nemajetkovej ujme a náhrade nemajetkovej ujmy uviedol, že k predpokladu vzniku nemajetkovej ujmy

a splneniu týchto podmienok sa súd prvej inštancie riadne a vyčerpávajúco vyjadril v bodoch 37. až 39.
napadnutého rozhodnutia. Toto odôvodnenie považuje žalobca za tak presvedčivé, že všetky námietky
žalovaného v tomto smere považuje za absolútne irelevantné. Žalobca má za to, že súd prvej inštancie
sa riadne vysporiadal aj s dôvodmi, ako aj určením výšky nemajetkovej ujmy, ktorá mu bola priznaná
v tomto konaní. K procesným náležitostiam odvolania uviedol, že odvolanie žalovaného síce obsahuje

odkaz na odvolacie dôvody, avšak okrem jedného prípadu konkretizácie odvolacieho dôvodu nespĺňa
formálne požiadavky odvolania v zmysle ust. § 363 Civilného sporového poriadku. Navrhol, aby odvolací
súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.

4. Žalovaný vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uviedol, že nesúhlasí s vyjadrením žalobcu, ktorý sa

znovu nevenuje vlastnej ujme, ale odkazuje iba na iné rozhodnutia. Rozhodnutia krajských súdov nie
sú judikatúra, a preto nie sú všeobecne záväzné. Žalovaný sa nemôže stotožniť s odkazmi žalobcu
na rôzne rozhodnutia krajských súdov, z dôvodu, že tieto sa ani netýkajú argumentácie žalovaného
predloženej v tomto konaní.5. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že k ujme sa žalobca vyjadril vo svojich
vyjadreniach, pričom túto zároveň plne konkretizoval vo svojom výsluchu na pojednávaní dňa 13. 03.

2025. Tieto vyjadrenia a výsluch boli zároveň podkladom aj pre súd prvej inštancie, ktorý na základe nich
odôvodnil napadnuté rozhodnutie. V súvislosti so neustálym spochybňovaním vzniku ujmy v dôsledku
porušovania Smernice 2003/88/ES žalobca poukázal na rozsudok Súdneho dvora C-243/09 zo dňa 14.
10. 2010 vo veci Günter Fuß, podľa ktorého už len samotná strata času odpočinku je sama o sebe
bez ďalšieho dôvodom na priznanie nároku na náhradu škody porušením článku 6 písm. b) Smernice

2003/88/ES, a to bez toho, aby k tomuto následku musel pristúpiť aj akýkoľvek ďalší prípadný následok
na osobnostných právach žalobcu z hľadiska vnútroštátneho práva. Žalovaný nezohľadňuje ani to, aké
skutočnostibolipreukázanévykonanímdôkazuvýsluchomžalobcu.Žalovanýignorujeajvyššieuvedenú
judikatúru Súdneho dvora. Ak by v skutočne materiálnom právnom štáte k nesprávnemu prebratiu či
nedodržaniu Smernice 2003/88/ES a porušovaniu práv jednotlivca došlo, štát by tento stav čo najskôr
napravil, a to bez toho, aby bolo potrebné zo strany dotknutého jednotlivca domáhať sa „upustenia“ od

takého zásahu.

6. Krajský súd v Nitre ako odvolací súd podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku
(ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP),
stranou (žalovaným), v neprospech ktorého bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu

súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní,
že odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie v medziach daných rozsahom podaného odvolania (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380
ods. 1 CSP), viazaný skutkovým stavom, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), postupom
bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a po preskúmaní zákonnosti

a vecnej správnosti napadnutého rozhodnutia dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je
potrebné v napadnutých výrokoch podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.

7. Predmetom prejednávanej veci je nárok žalobcu týkajúci sa náhrady nemajetkovej ujmy vo výške
7 032,41 eura, spôsobenej žalovanému tým, že jeho priemerný týždenný pracovný čas v rozhodnom

období presiahol 48 hodín ako limit stanovený v čl. 6 písm. b) Smernice Európskeho parlamentu a
Rady 2003/88/ES zo dňa 04. 01. 2003 o niektorých aspektoch organizácie pracovného času. Súd prvej
inštancie dospel k záveru, že predmetná smernica nebola do Právneho poriadku Slovenskej republiky
správne transformovaná v dôsledku nerešpektovania čl. 2 bod 1 a 2 a čl. 6 písmeno b) smernice, čo malo
za následok prekračovanie priemerného týždenného pracovného času u žalobcu presahujúceho 48

hodín v každom z rozhodujúcich období, v dôsledku čoho mu vznikol nárok na nemajetkovú ujmu. Súd
prvej inštancie nároku žalobcu vyhovel čiastočne, keď žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 2 100 eur a vo zvyšku žalobu zamietol. V dôsledku odvolania zo strany žalovaného je predmetom
prieskumu odvolacieho súdu len vyhovujúci výrok (I.) a výrok o trovách konania (III.), zamietajúci výrok
(II.) je už právoplatný.

8. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

9. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením

napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody.

10. Odvolací súd je v zmysle § 380 ods. 1 CSP viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, odvolací súd sa

stotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie, nako3ko jeho argumentácia bola vecne správna a v súlade
s judikatúrou Najvyššieho súdu SR. Prieskumná einnos? odvolacieho súdu zahaoa tak hmotnoprávnu,
ako aj procesnoprávnu oblas?. Odvolací súd musí preto preskúma? nielen zákonnos? rozhodnutia so
zrete3om k hmotnému právu, ale tiež zákonnos? konania, z ktorého napadnuté konanie vzišlo. Pri
rozhodovaní odvolacieho súdu o odvolaní proti napadnutému rozsudku je odvolací súd viazaný ako

rozsahom odvolania, tak aj dôvodmi podaného odvolania (ktoré úeastník môže meni? a dopaoa? len
do uplynutia odvolacej lehoty). Odvolate3 v podanom odvolaní fakticky svojím dispozieným úkonom
vymedzuje nielen rozsah, ale aj dôvody preskúmavacej einnosti odvolacieho súdu. Ustanovenie § 380
ods. 2 CSP vymedzuje výnimky, kedy odvolací súd nie je viazaný rozsahom podaného odvolania.Ide o výnimky len vo vz?ahu k rozsahu podaného odvolania, prieom dôvodmi podaného odvolania je
odvolací súd viazaný vždy. Na vady konania pred súdom prvej inštancie prihliadne odvolací súd len
vtedy, ak mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. To znamená, že pokia3 sa v konaní pred

súdom prvej inštancie síce vyskytli vady, ale ktoré nemali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
potom odvolací súd na tieto vady neprihliadne. V danej veci odvolací súd preskúmaním napadnutého
rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo, nezistil procesné vady konania, ktoré by mohli ma? za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

11. Žalovaný v odvolaní uviedol, že odvolanie podáva z dôvodov pod3a § 365 ods. 1 písm. b) d) e) f)
a h) CSP. Pokia3 žalovaný namietal odvolací dôvod pod3a § 365 ods. 1 písm. e) CSP, nevykonanie
navrhnutých dôkazov, potrebných na zistenie rozhodujúcich skutoeností, k tomuto odvolaciemu dôvodu
žalovaný v odvolaní nie neuviedol, preto je aj odvolacia námietka pod3a § 365 ods. 1 písm. c) CSP
nedôvodná. Odvolací súd sa potom zaoberal odvolacími dôvodmi pod3a § 365 ods. 1 písm. b), d), f)
a h) CSP.

12. Odvolacísúd,rozhodujúcoodvolanípodanomžalovaným,preskúmalrozsudoksúduprvejinštancie,
konanie, ktoré mu predchádzalo a tiež dôvody odvolania a dospel k záveru, že súd prvej inštancie
v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, zo zistených skutočností vyvodil správny právny záver
a svoje rozhodnutie zdôvodnil v rozsahu, ktorý je dostatočný na splnenie požiadaviek kladených na

kvalitu súdnych rozhodnutí. Z napadnutého rozsudku ani konania, ktoré mu predchádzalo, odvolací
súd neidentifikoval takú vadu, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Odvolací
súd sa s dôvodmi napadnutého rozsudku stotožňuje a na tieto dôvody odkazuje, pričom na potvrdenie
záverov súdu prvej inštancie vo vzťahu k odvolacím námietkam dodáva nasledovné:

13. Eo sa týka odvolacieho dôvodu pod3a § 365 ods. 1 písm. b) CSP, k tomu odvolací súd uvádza, že
z obsahu spisu vyplýva, že súd prvej inštancie dodržal v konaní procesné predpisy upravujúce procesný
postup a odôvodnenie napadnutého rozsudku zodpovedá kritériám odôvodnenia rozsudku pod3a §
220 CSP. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku struene uviedol skutkový a právny základ jeho
rozhodnutia, ktorý postaeuje pre záver o tom, že právo žalovaného na spravodlivý proces bolo dodržané.

Súdprvejinštancievnapadnutomrozsudkuuviedol,eohosažalobcavkonanídomáhal,opísalprocesnú
obranu žalovaného v konaní, uviedol dôkazy, ktoré vykonal a uviedol z dokazovania vyplývajúci skutkový
stav, zákonné ustanovenia, pod3a ktorých vec posúdil a v dostatoenom rozsahu sa vyporiadal so
všetkými podstatnými skutkovými tvrdeniami a právnymi argumentmi strán, ako vyhodnotil vykonané
dôkazy a ako na danú vec aplikoval relevantnú právnu úpravu. Z uvedených dôvodov považoval

odvolací súd odvolaciu námietku žalovaného oh3adne nedostatku odôvodnenia napadnutého rozsudku
za nedôvodnú.

14. Odvolací súd sa stotožouje so žalovaným v tom, že samotná skutoenos?, že by žalovaný nesprávne
transponoval smernicu 2003/88/ES do právneho poriadku nezakladá automaticky porušenie elánku

6 písm. b) smernice 2003/88/ES vo vz?ahu k žalobcovi. A aj kei súd prvej inštancie uviedol, že
u žalobcu došlo k porušeniu el. 6 písm. b) smernice 2003/88/ES tým, že právna úprava v zákone
e. 315/2001 Z. z. a na ou nadväzujúca aplikaená prax nerešpektuje maximálny priemerný prípustný
pracovný eas 48 hodín týždenne, následne sa zaoberal tým, ei u žalobcu v danej veci došlo k splneniu
podmienok vzniku zodpovednosti štátu za porušenie práva EÚ, kedy má poškodený právo na náhradu

škody porušením úniového práva, prieom až po skonštatovaní toho, že u žalobcu k splneniu týchto
podmienok došlo, dospel k záveru, že u žalobcu vznikol žalovaný nárok a následne sa zaoberal aj jeho
výškou. Samotná nesprávna transpozícia smernice 2003/88/ES do právneho poriadku teda nezaložila
automatiky porušenie elánku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES vo vz?ahu k žalobcovi. Súd prvej inštancie
sa zaoberal tým, ei došlo k porušeniu elánku 6 písm. b) smernice nesprávnou transpozíciou smernice

2003/88/ES do právneho poriadku, avšak po tom, ako dospel k záveru, že sa tak stalo, zaoberal sa
už tým, ei došlo pri ureovaní, respektíve nariadení pracovnej pohotovosti spolu s ureeným služobným
easom u žalobcu k prekraeovaniu maximálneho limitu 48 hodín priemerného pracovného týždoa
v žalovanom období za obdobie júl 2021 až jún 2024, prieom dospel k záveru, že žalobcov priemerný
služobný eas presiahol 48 hodín v každom z uvedených období (júl 2021 - december 2021 - 1 304,2

hodín, eo predstavuje 49,62 hod./týždeo, január 2022 - december 2022 - 2 637,76 hodín, eo predstavuje
50,59 hod./týždeo, január 2023 - december 2023 - 2 565,26 hodín, eo predstavuje 49,2 hod./týždeo
a január 2024 - jún 2024 - 1 309,39 hodín, eo predstavuje 50,36 hod./týždeo). Rovnako to platí ajoh3adom definície pojmu pracovný eas, teda, ak aj Slovenská republika neprijala správnu definíciu
pojmu „pracovný eas“, tak táto skutoenos? automaticky nezakladá nárok žalobcu v tomto konaní.

15. ZustanoveníZákonaoHaZZnevyplýva,žebyslužobnápohotovos?hasieovvmiestevýkonuslužby
bola považovaná za súeas? ich služobného easu a práve v tejto skutoenosti spoeíva rozpor slovenskej
právnej úpravy s právom Európskej únie. Súdny dvor konštatoval, že pojem „pracovný eas“ uvedený v
smernici 2003/88 je autonómnym pojmom práva EÚ a je vymedzený ako „akýko3vek eas, poeas ktorého
pracovník pracuje pod3a pokynov zamestnávate3a a vykonáva svoju einnos? alebo povinnosti…“ a „eas

odpoeinku“ ako „akýko3vek eas, ktorý nie je pracovným easom“. Rovnako z ustanovení tohto zákona
do 31. 10. 2024 nevyplývala maximálna dažka priemerného služobného týždenného easu 48 hodín
zakotveného v elánku 6 písm. b) smernice (tento bol do znenia zákona doplnený novelou – zákonom e.
258/2024 Z. z. úeinnou od 01. 11. 2024). Tento elánok predstavuje v rozsahu, v akom ukladá elenským
štátom maximálnu hranicu priemerného týždenného pracovného easu, ktorá musí by? ako minimálna
požiadavka priznaná každému pracovníkovi, dôležité pravidlo sociálneho práva Únie, ktoré nemôže by?

podmienené alebo obmedzené.

16. Zákon o HaZZ teda nebol v rozhodnom období v súlade so smernicou 2003/88/ES, nako3ko zo
služobného/pracovného easu hasiea vyeleouje neaktívnu eas? ureenej služobnej pohotovosti, ktorú je
však príslušník povinný trávi? na pracovisku. Slovenská republika teda neprijala opatrenia nevyhnutné

na zabezpeeenie požiadavky, aby nebola prekroeená maximálna hranica priemerného týždenného
pracovného easu, stanovenej v el. 6 písm. b) cit. smernice. Tento záver potvrdzuje aj novela Zákona
o HaZZ úeinná od 01. 11. 2024 (zákon e. 258/2024 Z. z.), ktorá zaviedla do zákona ust. § 97 ods. 5,
pod3a ktorého na úeely výpoetu priemerného týždenného služobného easu, ktorý vrátane služobnej
pohotovosti pod3a § 92 ods. 1 a ods. 2 písm. a) a štátnej služby nadeas v období šiestich mesiacov

nesmie prekroei? 48 hodín, sa ako vykonávanie štátnej služby neposudzujú easy pod3a odseku 1 písm.
a) až d), okrem rekondieného pobytu pod3a § 161 ods. 4 písm. a), a odseku 1 písm. h) až l); eerpanie
dovolenky pod3a § 93 ods. 1 prvej a druhej vety a eas pod3a odseku 1 písm. j) prvého bodu sa na úeely
výpoetu priemerného týždenného služobného easu do obdobia šiestich mesiacov nezapoeítavajú.

17. K odvolacej námietke žalovaného, že ak by sa súd nestotožnil s názorom, že otázka refereneného
obdobia bola transponovaná do Právneho poriadku Slovenskej republiky (zákonom e. 561/2005 Z.
z.), tak pod3a názoru Európskej komisie, ktorý vychádza z judikatúry Súdneho dvora Európskej
únie, sú ustanovenia o referenenom období priamo aplikovate3né, odvolací súd uvádza, že s touto
jeho argumentáciou sa odvolací súd nestotožouje. Pod3a názoru odvolacieho súdu právna úprava v

rozhodnomobdobínetransponovaladovnútroštátnehopredpisunormytýkajúcesareferenenýchobdobí
v zmysle elánku 16 písm. b) smernice, prípadne výnimky umožoujúce ureenie dlhšieho refereneného
obdobia pod3a elánku 17 ods. 3 smernice. Pokia3 sa žalovaný dovolával priamej aplikácie elánku 6
písm. b) smernice, táto má priamy úeinok len vtedy, kei priznáva jednotlivcom práva, ktoré môžu priamo
uplatni? v konaní pred vnútroštátnymi súdmi (rozsudky Pfeiffer a i., už citovaný, body 103. až 106., ako

aj Fuß, body 56. až 59.). Na druhej strane, smernica v elánku 16 písm. b) „iba“ umožouje elenským
štátom ustanovi? pre uplatoovanie elánku 6 referenené obdobie nepresahujúce štyri mesiace. Na to,
aby sa takéto ustanovenie mohlo uplatoova?, je ho potrebné prevzia? do právneho poriadku, eo sa však
do 01. 11. 2024, eo je pre posúdenie danej veci rozhodné, nestalo. Odvolací súd zastáva názor, že v
prípade referenených období nejde o priamy úeinok smernice v elánkoch 16 a 17 ods. 3 bod iii), ako

to uvádzal žalovaný, poukazujúc na výkladové oznámenie Komisie k smernici e. 2003/88/ES (2023/
C 109/1). O priamy úeinok ide vtedy, ak smernica priznáva konkrétne individuálne právo jednotlivcovi.
V prípade elánku 16 a 17 nejde o právo jednotlivca, ale možnos? štátu urei? referenené obdobie.
Samotné výkladové pravidlá priznávajú priamy úeinok len právu, „pod3a ktorého referenené obdobie
na vykonanie maximálnej dažky týždenného pracovného easu nesmie presiahnu? 12 mesiacov“, teda

priamemu právu, na ktoré sa jednotlivec môže odvola?, a ktoré je jednoznaene stanovené. Referenené
obdobie 6 mesiacov pre uplatoovanie týždenného pracovného easu bolo do nášho právneho poriadku
zavedené novelou úeinnou od 01. 11. 2024. Prijatá novela podporuje závery o jeho absencii v právnej
úprave platnej do 31. 10. 2024, teda v rozhodnom období.

18. Žalovaný tiež namietal, že súd prvej inštancie sa vôbec nevysporiadal s otázkou, ei došlo
k prekroeeniu limitu stanoveného pod3a elánku 6 písm. b) smernice 2003/88/ES, prieom otázku
pracovného easu ani neriešil a ani nestanovil obdobie, v rámci ktorého by potenciálne túto otázku
skúma? mohol. Odvolací súd k tomuto uvádza, že súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí (bod 7.)uviedol, že žalobca odpracoval v období od júla 2021 do decembra 2021 vrátane 301 hodín služobnej
pohotovosti, v období od januára 2022 do decembra 2022 vrátane 684,76 hodín služobnej pohotovosti,
v období od januára 2023 do decembra 2023 vrátane 623,68 hodín služobnej pohotovosti, v období

od januára 2024 do júna 2024 vrátane 350,39 hodín služobnej pohotovosti, teda za celé rozhodné
obdobie 1 959,83 hodín ureenej služobnej pohotovosti, prieom žiadna z týchto odpracovaných hodín
služobnej pohotovosti mu nebola zapoeítaná do pracovného easu. Za obdobie júl 2021 - jún 2024
vrátane žalobca odpracoval spolu 5 856,78 hodín zmenovej služby (odpracovaných hodín zarátaných vo
fonde pracovného easu). Priemerný týždenný pracovný eas žalobcu (v rámci výkonu zmenovej služby

zarátanej vo fonde pracovného easu a ureenej služobnej pohotovosti spolu) tak predstavoval v období
od júla 2021 do december 2021 vrátane 1 304,2 hodín, eo predstavuje 46,62 hod./týždeo, v období od
januára 2022 do decembra 2022 vrátane 2 637,76 hodín, eo predstavuje 50,59 hod./týždeo, v období
od januára 2023 do decembra 2023 vrátane 2 565,26 hodín, eo predstavuje 49,2 hod./týždeo, v období
od januára 2024 do júna 2024 vrátane 1 309,39 hodín, eo predstavuje 50,36 hod./týždeo. Poeas celého
žalovaného obdobia od júla 2021 do júna 2024 vrátane, dosiahol priemerný pracovný eas žalobcu 49,92

hodín týždenne. Súd prvej inštancie teda uviedol, v akom rozsahu došlo k prekroeeniu limitu týždenného
pracovného easu, prieom vychádzal z prepoetov žalobcu. Súd prvej inštancie odmietol prepoeet
žalovaného na 6-mesaené referenené obdobie, prieom oh3adom referenených období poukazuje
na svoje dôvody uvedené vyššie. Pokia3 žalovaný namietal, že nie je možné vychádza? z fondu
pracovného easu, ktorý predstavuje velieinu pre naplnenie plánovaných hodín, aby bolo z neho možné

vypoeíta? mzdu, k tomu odvolací súd uvádza, že na odpoeítanie takýchto dní nevidí dôvody, keiže
zákon takýto postup neupravoval a ustanovenia o neutrálnych dooch neboli do vnútroštátneho právneho
poriadku zavedené, preto nemožno vychádza? z výpoetu žalovaného. Pod3a názoru odvolacieho
súdu je potrebné vychádza? z poetu odpracovaných hodín stanovených easovým fondom, prípadne
mesaenými súhrnmi (ID plachty), ktoré vypracoval zamestnávate3 žalobcu, zoh3adniac situáciu, že

neexistovala žiadna právna úprava na ureenie poetu odpracovaných hodín výpoetom, ktorý prezentoval
žalovaný. Ak žalovaný namietal, že vyklada? pojem pracovný eas je potrebné v zmysle smernice a jej
nástrojov, s tým sa súd stotožouje (v danom prípade je pracovný eas autonómny pojem úniového práva),
avšak konkrétny matematický prepoeet tak, ako ho prezentoval žalovaný (zisti? skutoene odpracované
hodiny a tieto prepoeíta? na skutoene odpracované dni bez dovolenky, PN, OER a podobne) zo

smernice nevyplýva. Smernica hovorí o platenej dovolenke a dobe pracovnej neschopnosti ako o
dooch, ktoré sú neutrálne alebo sa do výpoetu nezahaoajú, prieom výkladové oznámenie uvádza, že
neexistenciu práce poeas tohto obdobia nemožno použi? na kompenzáciu iných období, poeas ktorých
sa presiahol maximálny týždenný pracovný eas. Skutoenos?, že žalobca nevykonal prácu z dôvodu
dovolenky alebo PN, neznamená, že nedošlo k prekroeeniu povoleného pracovného easu a porušeniu

smernice, prieom za bežného chodu (bez dovolenky alebo PN) by k porušeniu smernice došlo. Takáto
situácia predstavuje aj predmetný prípad, pretože bez dovolenky, PN, OER (prípadne iných okolností),
by žalobca pri pravidelnom chode ureenom zamestnávate3om permanentne prekraeoval maximálny
týždenný pracovný eas, keiže pracovná doba je nastavená tak, že pracuje každý tretí deo 24 hodín.
Ako uviedol aj súd prvej inštancie, z dokazovania vyplynulo, že na pracovisku žalobcu sa striedajú tri

zmeny tak, že jedna zmena odslúži 24 hodín a následne má dva dni vo3no. Je teda zrejmé, že jedna
zmena v danom týždni (7 po sebe nasledujúcich dní) odslúži 24-hodinovú zmenu trikrát, eo predstavuje
72 hodín, teda prevyšuje maximálny týždenný poeet hodín. V prípade, ak zmenu odslúži príslušník len
dvakrát do týždoa, ide presne o 48 odrobených hodín. Pri prepoeítaní výkonu 24-hodinovej zmeny každý
tretí deo v priebehu roka, príslušník odpracuje 121 dní (365/3), eo predstavuje 2 904 hodín (121 x 24

dní), v priemere 55,70 hodín týždenne (2904 : 52,14 týždoov), teda jednoznaene prevyšuje maximálny
priemerný týždenný pracovný eas 48 hodín. V predmetnej veci bolo nesporné, že do služobného easu
(odpracovanýchhodín)sazarátavallenvýkonslužby16hodín(17hodíndorokakonca2021)aslužobná
pohotovos? 8 hodín (7 hodín do konca roka 2021) sa nezarátaval. Z uvedeného je zrejmé, že slovenská
právna úprava v Zákone o HaZZ umožoovala zamestnávate3ovi rozvrhnú? príslušníkovi zboru služobný

eas tak, že presahoval najvyššiu prípustnú hranicu pod3a elánku 6 písm. b) smernice, k eomu aj
u žalobcu skutoene dochádzalo.

19. Odvolací súd považoval za správny názor súdu prvej inštancie o splnení predpokladov
zakladajúcich zodpovednos? žalovaného za škodu vzniknutú na strane žalobcu, nárok na náhradu

ktorej si žalobca uplatnil voei žalovanému vo forme náhrady nemajetkovej ujmy. Súd prvej
inštancie v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku správne konštatoval, že predpoklady vzniku
zodpovednosti žalovaného za škodu vyplývajú z judikatúry Súdneho dvora Európskej únie. V zmysle
uvedenej judikatúry Súdneho dvora EÚ zodpovedá štát jednotlivcovi za škodu spôsobenú porušenímpráva Únie, ak: (a) porušená norma práva Únie priznáva právo fyzickým osobám alebo právnickým
osobám alebo zakladá povinnosti pre elenský štát, (b) porušenie práva Únie je dostatoene závažné
a (c) medzi porušením práva Únie elenským štátom a vznikom škody na strane jednotlivca existuje

príeinná súvislos?, prieom o výške náhrady škody vždy rozhoduje vnútroštátny súd. Odvolací súd sa
s takýmto záverom súdu prvej inštancie stotožnil, pretože elánok 6 písm. b) smernice e. 2003/88/ES
priznávapracovníkomprávonapriemernýtýždennýpracovnýeasvrátanenadeasovvrozsahu48hodín.
Uvedený elánok smernice e. 2003/88/ES má priamy úeinok, keiže priznáva jednotlivcom práva, ktoré
môžu priamo uplatni? v konaní pred vnútroštátnymi súdmi. Ustanovenie elánku 6 písm. b) smernice e.

2003/88/ES nebolo do Právneho poriadku Slovenskej republiky prebraté správne, pretože slovenský
právny poriadok umožouje, aby priemerný týždenný pracovný eas žalobcu vrátane nadeasov presiahol
48 hodín. Porušenie elánku 6 písm. b) smernice e. 2003/88/ES je zároveo vo vz?ahu k žalobcovi
dostatoene závažné, pretože ide o porušenie jasnej a konkrétnej normy Európskej únie, ktorá pokia3
ide o hornú hranicu priemerného týždenného pracovného easu, neponecháva elenským štátom priestor
na vo3nú úvahu a súeasne ide o porušenie práva Únie, ktoré je v zjavnom rozpore s judikatúrou

ESD (napr. C-429/09). V príeinnej súvislosti s porušením práva Európskej únie zo strany žalovaného
došlo u žalobcu ku vzniku škody (nemajetkovej ujmy) v dôsledku zásahu do jeho práva na ochranu
zdravia (el. 40 Ústavy Slovenskej republiky), pretože úeelom stanovenia maximálneho týždenného
pracovného easu bolo pod3a odôvodnenia smernice e. 2003/88/ES zabezpeeenie potreby odpoeinku,
aby pracovník v dôsledku vyeerpania alebo iného nepravidelného rozvrhnutia práce nespôsobil úraz

sebe ani spolupracovníkom alebo iným osobám a aby si krátkodobo alebo dlhodobo nepoškodil zdravie
a súeasne k vzniku škody (nemajetkovej ujmy) došlo aj v dôsledku zásahu do práva žalobcu na súkromie
a rodinný život (el. 19 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), pretože žalobca musel reálne odpracova?
viac,akobolpovinnývzmyslesmernicee.2003/88/ESanaúkorsvojichblízkychmuseltrávi?easvpráci
a prichádzal o eas, ktorý by chcel a mohol venova? svojim najbližším, rodine, priate3om a zá3ubám.

20. Žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 7 032,41
eura. Zo súdom prvej inštancie vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca v žalovanom období
odpracoval 1 959,83 hodín služobnej pohotovosti, ktoré mu v rozpore s el. 2 smernice e. 2003/88/ES
neboli zapoeítané do fondu pracovaného (služobného) easu. Zásah do osobnosti žalobcu spôsobený

tým, že v období od júla 2021 do júna 2024 vrátane pracoval v priemere viac ako 48 týždenne bol
preukázaný a za tento zásah do práv žalobcu na súkromný a rodinný život, ako aj zásah do práva
na ochranu jeho zdravia patrí žalobcovi nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Na základe uvedeného
súd prvej inštancie správne na posúdenie žalobou uplatneného nároku aplikoval § 11 v spojení s §
13 Obeianskeho zákonníka, týkajúce sa nároku na náhradu nemajetkovej ujmy priznávanej fyzickým

osobám v prípade zásahu do ich osobnostných práv. Len samotné konštatovanie porušenia práva Únie
by vzh3adom na závažnos? porušenia práva Únie nebolo dostatoeným zados?ueinením. Vychádzajúc
z povahy porušeného práva a okolností, za ktorých k porušeniu došlo (žalovaný ako elenský štát
Únie neprijal opatrenia nevyhnutné na zabezpeeenie požiadavky, aby nebola prekroeená maximálna
hranica priemerného týždenného pracovného easu pod3a elánku 6 písm. b) Smernice 2003/88/ES)

je dôvodný záver, že žaloba na upustenie od neoprávneného zásahu nie je na mieste, vzh3adom
na subjekt zodpovednosti za neoprávnený zásah (štát). Dostatoeným zados?ueinením sa javí by?
práve odškodnenie v podobe peoažnej náhrady takto vzniknutej ujmy. Zároveo netreba opomína?,
že právo Európskej únie uznáva, že v dôsledku jeho porušenia môže dôjs? u poškodenej osoby k
náhrade nemajetkovej ujmy (el. 82 Nariadenia Európskej únie e. 2016/679). Z rozsudku Súdneho

dvora zo 14. októbra 2010 vo veci C-243/09 pritom vyplýva, že prekroeenie priemerného maximálneho
týždenného pracovného easu upraveného v elánku 6 písm. b) smernice 2003/88 predstavuje samo
osebe porušenie tohto ustanovenia a nie je potrebné preukáza? ešte aj inú osobitnú ujmu. Vzh3adom
na to, že cie3om smernice 2003/88 je zabezpeei? bezpeenos? a zdravie pracovníkov uplatnením
dostatoeného odpoeinku, zákonodarca Únie sa domnieval, že prekroeenie maximálneho týždenného

pracovného easu upraveného v tomto elánku 6 písm. b), ktorým sa pracovníkovi odníma takýto
odpoeinok, mu z tohto dôvodu samo osebe spôsobuje ujmu, keiže znamená zasahovanie aj do jeho
bezpeenosti a zdravia. Z toho vyplýva, že vnútroštátna právna úprava, ktorá upravuje v prípade
pracovníkov zamestnaných ako hasiei v zásahovej službe pracovný eas prekraeujúci maximálnu
hranicu pracovného easu, uvedenú v elánku 6 písm. b) smernice 2003/88, predstavuje porušenie tohto

ustanovenia, a to bez toho, aby bolo potrebné dokazova? ialej existenciu osobitnej ujmy, ktorú utrpel
pracovník. Vo vz?ahu k výške náhrady nemajetkovej ujmy odvolací súd uvádza, že rozhodovacia prax
Krajského súdu v Nitre je taká, že priznávaná suma náhrad nemajetkových ujm za rovnaké porušenie
práva EÚ a s tým spojené zásahy do osobnostných práv žalobcov sa spravidla pohybuje v približne takejsume, ako je žalobcovi súdom prvej inštancie priznaná suma 2 100 eur (vii. napr. rozsudky Krajského
súdu v Nitre sp. zn. 11CoPr/2/2025 priznaná suma 2 200 eur, sp. zn. 7CoPr/3/2025 priznaná suma
2 000 eur, sp. zn. 26CoPr/1/2025 priznaná suma 1 800 eur, sp. zn. 25CoPr/1/2025 priznaná suma 2 200

eur, sp. zn. 25CoPr/2/2025 priznaná suma 1 500 eur). V uvedenej súvislosti odvolací súd uvádza, že
Právny poriadok SR nemá výslovnú právnu úpravu týkajúcu sa práva jednotlivca na náhradu škody
proti štátu spôsobenej porušením práva Únie, preto odvolací súd už v mnohých rozhodnutiach ustálil,
že vzh3adom na zistený skutkový stav, má ujma žalobcu (žalobcov) najbližšie k zásahu do osobnosti
(analógia pod3a § 11 až § 13 Obeianskeho zákonníka). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na

právne závery, ktoré vyplynuli z nálezu Ústavného súdu SR zo doa 04. 01. 2007 sp. zn. III. ÚS 300/06,
pod3a ktorého „aj kei právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej
nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval
rozhodnú? identicky, protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k
naplneniu hlavného úeelu princípu právnej istoty, ani k dôvere v spravodlivé súdne konanie (napr.
IV. ÚS 49/06)“. Ústavný súd SR v náleze sp. zn. III. ÚS 288/2017 z 5. decembra 2017 uviedol, že:

„Pri ureovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveo zoh3adoova? svoju vlastnú
rozhodovaciu einnos?, a teda v súlade s princípom rovnosti rozhodova? v porovnate3ných veciach
rovnako; v ich judikatúre by tak mal existova? vz?ah priamej úmernosti medzi závažnos?ou ujmy a
výškou priznanej náhrady“. Vzh3adom k tomu, že žalobe žalobcu bolo vyhovené eiastoene a žalobca,
eo do zamietajúceho výroku, odvolanie nepodal, je poukazovanie žalovaného v odvolaní na to, že výšku

7 000 eur považuje za zjavne neprimeranú, nedôvodné. Odvolací súd uvádza, že pokia3 žalovaný vo vz?
ahu k výške uplatnenej sumy náhrady nemajetkovej ujmy, okrem iného, v odvolaní namietal aj spôsob
jej výpoetu žalobcom, tak je potrebné zdôrazni?, že súd ureuje výšku peoažnej náhrady nemajetkovej
ujmy vo3nou úvahou s prihliadnutím na závažnos? vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k
porušeniu osobnostného práva žalobcu došlo, spôsob jej výpoetu zvolený žalobcom nie je preto pre jej

ureenie súdom rozhodujúci; podstatná je závažnos? takto vzniknutej ujmy konštatovaná predovšetkým
rozhodovacou praxou Súdneho dvora EÚ. Vzh3adom k uvedenému, odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie v jeho napadnutých výrokoch ako vecne správny pod3a § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

21. Na záver odvolací súd uvádza, že má za to, že súd prvej inštancie v spojení s rozhodnutím

odvolacieho súdu dal odpovei na námietky uvedené v odvolaní, ktoré majú (pod3a názoru súdu)
podstatný význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré bolo predmetom preskúmania v odvolacom konaní
(II. ÚS 78/05). Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, iba skutoenos?, že
odvolate3 sa s právnym názorom súdu prvej inštancie nestotožouje, nemôže vies? k záveru o zjavnej

neodôvodnenosti rozhodnutia súdu prvej inštancie (napr. I. ÚS 188/06).

22. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol pod3a § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 a § 262 ods.
1, 2 CSP a v odvolacom konaní úspešnému žalobcovi priznal voei žalovanému náhradu trov odvolacieho
konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60

dní po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie koneí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

Toto rozhodnutie bolo prijaté v senáte pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§
419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu
na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od
doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).