Uznesenie – Rodina a mládež ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 14, 2026

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 2To/59/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4321011084
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Libantová, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2026:4321011084.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Libantovej, PhD. a sudkýň
JUDr. Ľubomíry Kubáňovej a JUDr. Lenky Formel Kováčovej, PhD., v trestnej veci obžalovaného A.
B., pre zločin týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa § 208 odsek 1 písmeno a/, písmeno e/,
odsek 3 písmeno a,/ písmeno d/ Trestného zákona, o odvolaní prokurátorky Okresnej prokuratúry Levice
proti rozsudku Okresného súdu Levice zo dňa 26.02.2025 sp. zn. 4T/158/2021, na verejnom zasadnutí

konanom v Nitre dňa 14.01.2026, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku odvolanie prokurátora z a m i e t a , pretože nie je dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

NapadnutýmrozsudkomOkresnýsúdLevice(ďalejlensúdI.stupňa)oslobodilobžalovanéhoA.B.(ďalej
len obžalovaný) podľa § 285 písm. b/ Tr. por. spod obžaloby prokurátorky Okresnej prokuratúry Levice
sp. zn. 1Pv/250/20/4402 zo dňa 29.10.2021 pre skutok kvalifikovaný ako zločin týrania blízkej osoby

a zverenej osoby podľa § 208 ods. 1 písm. a/, písm. e/, ods. 3 písm. a/, písm. d/ Tr. zák. s poukazom na
§ 123 ods. 3 písm. i/ Tr. zák. a § 138 písm. b/ Tr. zák. na tom skutkovom základe, že:
od roku XXXX, v obci C. v rodinnom dome so súpisným číslom XXX, D. E. počas vzájomného spolužitia
sa k svojej bývalej manželke a matke spoločných maloletých detí E. F. správal tak, že na ňu kričal
napríklad za to, že sa vonku nepozdravila jeho sestre, že sa pozerá do telefónu; keď si vytlačila recepty,
vykrikoval jej, že minula farbu do tlačiarne; keď si sadla, kričal, prečo sedí a nič nerobí, po čom sa bála

posadiť sa, rozhadzoval rukami, zúril, rozbil žehliacu dosku, triasol s ňou, organizoval jej život, správal
sa k nej odmerane a podráždene, vyčítal jej, že je zlá matka; keď sa zamestnala, vyčítal jej, že má byť
doma a starať sa o deti, na čo bola nútená z práce odísť; keďže jej bránil pracovať, bola od neho finančne
závislá a musela dokladovať, na čo minula peniaze; keď si v roku 2018 zlomila ruku, neveril jej to a
musela mu poslať potvrdenie z pohotovosti, pričom aj v tom čase jej vykrikoval, že nič nerobí; bránil jej
kontaktovať sa s kamarátkami a rodinou, odmietal jej rodinu, kontroloval, kde sa zdržiava a prečo nie je

doma,vykrikovaljej,ženiejenormálnaamásaliečiť;keďzaložilzáhradkárstvo,vktoromonapredávala,
odmietal hradiť jej zdravotné a sociálne poistenie; keď jedenkrát opustila spoločnú domácnosť, prišiel
pre ňu a sľuboval, že už nebude kričať; vyvíjal na ňu psychický nátlak aj v čase, keď prevažnú časť roka
pracoval v zahraničí, a to počas toho, ako spolu každý deň komunikovali prostredníctvom komunikačnej
služby Skype, pričom toto jeho správanie sa začalo stupňovať od novembra 2019, kedy kvôli šíreniu
ochorenia COVID-19 ostal dlhodobo doma, a vyvrcholilo dňa 21.04.2020, kedy na ňu v noci počas toho,

ako ju bolel zub a ona bola vyčerpaná, nervózne kričal, zúril tak, až bol červený, vyhrážal sa a kričal, že
jej rozbije hlavu, neuvidí svoje deti, nič v dome nie je jej, má sa prezliecť, pretože pre ňu príde polícia, má
vypadnúť a môže si vziať len veci, ktoré jej kúpili jej rodičia, počas čoho rozbil počítač a tablet, v dôsledku
čoho sa zatvorila v izbe, sedela na posteli a bála sa zaspať, po čom opustila spoločnú domácnosť,
vyhľadala psychologické poradenstvo a s obžalovaným sa rozviedla, v dôsledku čoho mala obavy o
svoj život a zdravie, zo strachu obžalovanému ustupovala, trpí tým, že ju spoločné maloleté deti pod

vplyvomsprávaniasaobvinenéhoodmietajú,psychickounepohodou,nespavosťou,únavou,nervozitou,
výčitkami, pocitmi úzkosti, ohrozenia, zúfalstva, napätia, bezbrannosti, menejcennosti, neistoty, máotupené emócie a spontaneitu, ako aj somatickými prejavmi, a to poruchami spánku, nechutenstvom,
prudkým úbytkom váhy, žalúdočnými ťažkosťami, slabosťou, nevýkonnosťou a nedostatkom energie,
čo od roku 2015 vyústilo k rozvoju duševnej poruchy - posttraumatickej stresovej poruchy, ktorá sa u nej

prejavuje, anxiózne-depresívnym ladením, otupením emotivity, submisivitou, flashbackmi na stresujúcu
udalosť, poruchami sústredenia, nespavosťou, nechutenstvom, vegetatívnymi prejavmi stresu, búšením
srdca, predkolapsovými stavmi a obavami a ktorá u nej pretrvávala aj v čase znaleckého vyšetrenia dňa
04.09.2020 a závažným spôsobom ovplyvňovala jej bežný spôsob života,
nakoľko skutok nie je trestným činom.

Súd I. stupňa s poukazom na vykonané dokazovanie mal za to, nebolo bez akýchkoľvek pochybností
preukázané, že obžalovaný svojím konaním naplnil zákonné znaky žalovaného trestného činu. Poukázal
na zákonné znaky zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby, ako aj na jednotlivé vo veci vykonané
dôkazy. Z výpovedí svedkov, a to poškodenej a jej rodinných príslušníkov malo vyplynúť, že obžalovaný
sa mal voči poškodenej správať agresívne, dopúšťať sa konaní uvedených v obžalobe, pričom súd

I. stupňa mal určité pochybnosti, nakoľko vo veci vypočutí svedkovia mali uvádzané skutočnosti len
sprostredkovane od poškodenej, pravidelne sa nenavštevovali, sestra poškodenej bývala v Bratislave,
takže sa nemohli objektívne vyjadriť o neustálom napádaní poškodenej zo strany obžalovaného.
Vo väčšine išlo o všeobecné vyjadrenie bez uvedenia akýchkoľvek konkrétnych detailov. Jediným
priamymdôkazompreukazujúcimspáchanieskutkumalabyťvýpoveďpoškodenej,zktorejpodľanázoru

súdu I. stupňa nevyplývalo, že konanie obžalovaného naplnilo všetky zákonné znaky zločinu týrania
blízkej osoby a zverenej osoby. Čo sa týkalo ponižovania a pohŕdavého zaobchádzania, vyhrážania
a vyvolávania strachu a stresu a citového vydierania, toto nevyplýva ani z výsluchu poškodenej na
hlavnom pojednávaní. Poškodená potvrdila, že keď obžalovaný nebol pracovne v zahraničí, tak väčšinu
času trávil u svojej mamy a keď sa vrátil, bol nervózny, čo sa prejavovalo výbuchmi hnevu, odvrával

alebo kričal, pričom tieto prejavy žiadnym spôsobom nekonkretizovala, že by išlo o takú intenzitu, pri
ktorej by sa mohlo uvažovať o psychickom utrpení považovanom za ťažké príkorie. Správanie a konanie
obžalovaného, ktorého sa mal dopúšťať od roku XXXX do apríla XXXX, ktoré uvádzala poškodená
a ktoré mala pociťovať ako týranie, podľa názoru súdu I. stupňa, svojou intenzitou nebolo možné v danej
veci, v spojení aj s ďalšími skutočnosťami, posudzovať za prejavy týrania alebo prejavy konfliktného

spolužitia. Rodinní príslušníci obžalovaného, ktorí v predmetnej veci boli vypočutí ako svedkovia, ako
ani maloleté deti, nepotvrdili konanie obžalovaného voči poškodenej tak, ako to bolo uvádzané v skutku
podanej obžaloby.
Ako vyplynulo z dokazovania, obžalovaný počas spolužitia s poškodenou podstatný čas pracoval
v zahraničí, kde sa zdržiaval 2 až 3 mesiace alebo dlhšie, teda sa nemohol dopúšťať pravidelne

konania voči poškodenej a nie je zrejmé, akým spôsobom na diaľku mohol organizovať život poškodenej
spôsobujúc jej psychické utrpenie, keď sama poškodená síce uviedla, že boli v každodennom
kontakte cez skype, ale zvyčajne sa rozprávali len o tom, čo bolo potrebné zabezpečiť do
záhradkárstva a rozprávali sa o deťoch. Taktiež nebolo jasné, ako mohol obžalovaný na diaľku brániť
poškodenej kontaktovať sa s kamarátkami a rodinou, pričom samotná poškodená žiadnym spôsobom

nekonkretizovala, o ktoré kamarátky konaním obžalovaného prišla a ani s ktorými potencionálne
obnovila kontakt po odchode od obžalovaného. V súvislosti s prácou obžalovaného a finančným
hospodárením rodiny, podľa názoru súdu I. stupňa, taktiež nevyplynulo nedôvodné obmedzovanie
poškodenej v prístupe k majetku, pretože sama poškodená priznala, že mal prístup k bankovému účtu,
dostatočné finančné zabezpečenie rodiny vyplývalo taktiež zo skutočností, že obžalovaný v zahraničí

zarábal dostatok finančných prostriedkov, čo bolo preukázané aj výpoveďami rodinných príslušníkov
obžalovaného, ktorí boli v priamom kontakte s poškodenou, ako aj maloletými deťmi, keď bol obžalovaný
v zahraničí a boli nápomocní v starostlivosti o deti, domácnosť alebo súčinní v súvislosti s platením účtov.
Čo sa týkalo zamestnania poškodenej, taktiež nebolo žiadnym hodnoverným dôkazom preukázané, že
bola nútená odísť zo zamestnaní z dôvodu správania sa obžalovaného, resp. že táto skutočnosť by jej

spôsobovala psychické utrpenie. Naopak, podľa názoru súdu I. stupňa, bolo preukázané, že poškodená
absolvovala množstvo rekvalifikácií, kde ju vozila matka obžalovaného, v potravinách a drogérii bola
zamestnaná na dobu určitú a následne bola zamestnaná v rodinnom záhradkárstve.
Súd I. stupňa poukázal na závery znaleckého dokazovania znalkyňou Mgr. Mariannou Ťapušíkovou, zo
záverovktoréhovyplývalo,ževprípadeobžalovanéhosanejednáoosobnosťsvystupňovanoupotrebou

nadvlády a ponižovania iných, smerom k opačnému pohlaviu pri osobe obžalovaného neboli zistené
významné rozdiely, ktoré by odlišovali jeho interpersonálne fungovanie vo všeobecnosti a špecificky
k ženám. Obžalovaný mal voči manželke – poškodenej pozitívny emočný vzťah, ktorý bol skôr
plytší, emočne menej vrelý, mohol sa prejavovať istou mierou dominantnosti, ktorá však s najväčšoupravdepodobnosťou nebola sýtená potrebou ovládať poškodenú, podrobiť si ju, pričom jeho snahu mal
mať vec pod kontrolou, znalkyňa zhodnotila ako všeobecnú, skôr v zmysle nebyť zaskočený náhodnými
situáciami a okolnosťami.

S poukazom na vyjadrenie znalkyne Mgr. Kataríny Bielikovej, posttraumatickú stresovú poruchu nebolo
možné bezpodmienečne pripísať na zodpovednosť obžalovaného vzhľadom k tomu, že poškodená má
úroveň frustračnej tolerancie veľmi nízku, čo na sebe nedala znať a čo sa po odchode z domácnosti
prejavilo úzkostnou depresívnou poruchou, pričom trvalá osobnostná výbava poškodenej je typická
precitlivenosťou, extrémnou senzitivitou na iných, čo je základ jej osobnosti.

Súd I. stupňa zdôraznil, že v prípade obžalovaného v žiadnom prípade nešlo o psychické
násilie prejavujúce sa vyššou intenzitou, pričom nedochádzalo ani k eskalácii jeho správania, keď
bolo preukázané, že partnerské spolužitie bolo od začiatku poznačené konfliktmi vyplývajúcimi
z nadštandardnej roly matky obžalovaného v rodine, resp. v súvislosti so submisívnou osobnosťou
poškodenej.

Uvedený rozsudok, ihneď po jeho vyhlásení, odvolaním napadol prokurátor, pričom do zápisnice
o hlavnom pojednávaní uviedol, že toto odvolanie smeruje v neprospech obžalovaného. V písomných
dôvodoch podaného odvolania prokurátor konštatoval, že rozhodnutie súdu I. stupňa je v celom rozsahu
nesprávnezdôvodu,žesúdI.stupňanazákladevykonanéhodokazovaniadôkazynesprávnevyhodnotil
a dospel k záveru, že skutok nie je trestným činom.

Súd I. stupňa v napadnutom rozsudku vytýkal, že v skutkovej vete obžaloby neboli konkretizované
jednotlivé útoky obžalovaného voči poškodenej E. F. z hľadiska časových útokov, aký časový odstup
mal od jednotlivých útokov byť, ich intenzita a početnosť, resp. aj skutočnosť, kde presne k nim malo
dochádzať. V tomto smere poukázal na znenie ustanovenia § 208 Tr. zák., ako aj na rozhodovaciu
činnosť Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a na základe tohto súdom I. stupňa v skutkovej vete

vytýkané nedostatky hodnotil ako prílišný formalizmus, pretože koncepcia skutkovej vety odzrkadľovala
všetky základné i kvalifikačné znaky uvedeného trestného činu a súčasne je z nej zrejmé, čo bolo
obžalovanému kladené za vinu.
Po zhodnotení výsledkov dokazovania v konaní pred súdom I. stupňa bolo možné vyvodiť nepochybný
záver, že obžalovaný spáchal skutok tak, ako to bolo uvedené v obžalobe a svojím konaním naplnil

znaky skutkovej podstaty žalovaného trestného činu tak po objektívnej, ako aj po subjektívnej stránke.
Poškodená bola zo strany obžalovaného po dlhší čas vystavovaná ponižovaniu, obmedzovaniu
v sociálnych kontaktoch, slovným atakom, ako aj ekonomickému obmedzovaniu. Zo spáchania skutku
obžalovaného usvedčovala predovšetkým poškodená, ktorá v konaní pred súdom I. stupňa vypovedala
konštantneabližšieopísalaichvzájomnéspolužitie,ktorésavyznačovalonajmäpsychickýmnapádaním

na pozadí vnímania jej osoby ako neschopnej ženy a matky.
Prokurátor uviedol, že maloleté dcéry boli svedkom výhradne incidentu zo dňa XX.XX.XXXX, pričom
správanie obžalovaného zastávali a bagatelizovali tým, že matke nijako vážne neublížil. Ich vnímanie
vzťahu medzi rodičmi bolo s vysokou pravdepodobnosťou ovplyvnené autoritatívnym postojom ich otca
a starej matky z otcovej strany, ktorí obaja poškodenú vnímali ako menej cennú a nepodstatnú. Maloleté

dcéry pravdepodobne od malička prebrali naučené vzorce správania otca a ďalších členov domácnosti
k ich matke, ktoré si osvojili ako bežné a správne, čomu svedčil aj nezáujem kontaktovať sa s ňou.
Uviedli, že rodičia sa hádali, ale podľa nich to bolo vzájomné a nešlo o nič vážne. Z ich výpovedí vyplýva,
že sa na matku hnevajú, naopak k otcovi prechovávajú veľmi pozitívne vzťahy, pretože ich od malička
zabezpečoval a stále zabezpečuje a pravdepodobne si vzhľadom na svoj vek plne uvedomujú, čo mu

v súvislosti s trestným stíhaním hrozí.
U poškodenej sa rozvinul strach z obžalovaného a v jeho kontexte aj strach akokoľvek sa rodinne
realizovať. Uvedené pocity u nej pretrvávajú doposiaľ, pričom prokurátor poukázal na znalkyne
psychologičky, ktoré uviedli, že strach z obžalovaného je u poškodenej hlboko zakorenený a bráni
jej nadviazať aj vzťah k dcéram, ktoré stoja na strane obžalovaného. Jej „nezáujem“ o dcéry má

psychologický podklad a nie je to jej vlastné rozhodnutie tak, ako to v rámci svojej obhajoby
prezentoval obžalovaný. Zo záverov psychologického znaleckého vyšetrenia poškodenej nevyplývajú
znaky svedčiace pre ťažkosti s vybavovaním si informácií z dlhodobej pamäti, konfabulácie, motivácia
podávať lživé výpovede, tendencia k nadmernej fantázii, zamlčovanie, či skresľovanie udalostí, ktoré
neprežila alebo zvýšená miera ovplyvniteľnosti a aj znalkyňa na pozadí úrovne jej percepčných

a kognitívnych funkcií hodnotila všeobecnú i špecifickú psychologickú schopnosť poškodenej pravdivo
vypovedať, za zachovanú. Záver o vierohodnosti výpovede poškodenej bol tak podľa názoru prokurátora
objektivizovaný i znaleckým dokazovaním. Skutočnosť, že o reálnych problémoch a psychickom utrpenípoškodenejpočasdlhejdobynevedelianijejnajbližšípríbuzní,potvrdzovalfakt,žepoškodenásprávanie
obžalovaného dlhodobo tolerovala a znášala bez toho, aby to bolo na nej vidieť.
V súvislosti so správaním obžalovaného sa u poškodenej rozvinula posttraumatická stresová porucha,

ktorá u nej pretrvávala aj v čase vypracovávania znaleckého posudku. Podľa znalkyne, v prípade
poškodenej išlo o chronický stav, ktorého budúci vývoj závisí od prostredia a ďalšej psychiatrickej
a psychologickej potreby poškodenej.
Čo sa týka obrany obžalovaného zameranej na popieranie akéhokoľvek ekonomického obmedzovania
poškodenej, tu prokurátor nespochybňoval, že výhradne obžalovaný sa podieľal na materiálom

zvyšovaní úrovne rodiny, avšak na pozadí toho, že poškodenej svojím správaním nedal žiadnu možnosť,
ani príležitosť, o ktorú sa ona zo strachu pred ním ani nepokúšala.
Prokurátor sa stotožnil s konštatovaním súdu I. stupňa, že výpoveď poškodenej je kľúčovým dôkazom
skutku. Na druhej strane súd I. stupňa intenzitu poškodenou opisovaného utrpenia nevyhodnotil
v rozsahu spôsobujúcom jej ťažké príkorie. V tomto smere poukázal na oba znalecké posudky, ktoré
zhodne potvrdzujú, že následky v prežívaní a na duševnom zdraví poškodenej vznikli v príčinnej

súvislosti s dlhoročným utrpením prežívaným v dôsledku správania sa obžalovaného k nej. Obžalovaný
vedel, aký má vplyv jeho psychický nátlak a ponižovanie na osobu poškodenej, ktorá pod vplyvom
dlhoročnej závislosti a podriadenosti nevedela dostatočným spôsobom prejaviť svoje vlastné potreby
a vzoprieť sa mu aj v čase, keď nebol doma. Obžalovaný a poškodená až do jej odchodu zo spoločnej
domácnosti tvorili dlhoročné manželstvo a založili si rodinu. Obžalovaný vedel, čo jeho správanie

u poškodenej vyvoláva, keďže nepochybne poznal jej charakterové vlastnosti a osobnostnú výbavu.
Opätovnepoukázalnazáveryznaleckýchposudkov,zktorýchnevyplývajúinéfaktoryaokolnostivživote
poškodenej, ktoré by sa na rozvoj duševného ochorenia – posttraumatickej stresovej poruchy podieľali
takou významnou mierou, akou je práve konanie obžalovaného.
Vykonané dôkazy vytvárajú ucelenú reťaz, navzájom si neprotirečia a dostatočne odôvodňujú

vinu obžalovaného. Z vykonaného dokazovania súčasne nevyplýva, že išlo o ojedinelé hádky, či
argumentačné konflikty, ktoré len nepatrným spôsobom skĺzli do násilnej podoby a ktoré by bolo
možné považovať za bežnú súčasť spolužitia manželov ako výsledok rôznych očakávaní, či odlišných
povahových vlastností.
Záverom podaného odvolania prokurátor upriamil pozornosť na to, že hoci obžalovaný počas celého

konaniasvojekonaniepopieral,jehoobhajcavzáverečnejrečiponechalnazváženísúduzmenuprávnej
kvalifikácie na prečin nebezpečného prenasledovania podľa § 360a Tr. zák. Z odôvodnenia rozsudku
súdu I. stupňa nie je zrejmé, ako sa tento vysporiadal s posúdením skutku ako iného trestného činu
v zmysle osobitnej časti trestného zákona. V prípade konštatovania, že skutok sa stal, je povinnosťou
súdu náležite a presvedčivo sa vysporiadať s tým, či skutok nevykazuje znaky iného trestného činu

alebo priestupku.
Navrhol, aby odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. a/, b/, c/ Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok súdu I.
stupňa a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec vrátil súdu I. stupňa na opätovné prejednanie a rozhodnutie.

Zástupkyňa krajského prokurátora na verejnom zasadnutí poukázala na písomné dôvody podaného

odvolania, ako aj na skutočnosti ňou uvádzané a nad rámec týchto nechcela nič uviesť. V konečnom
návrhu navrhla, aby odvolací súd vyhovel odvolaniu prokurátorky a podľa § 321 ods. 1 písm. a/, b/, c/
Tr. por. zrušil napadnutý rozsudok súdu I. stupňa a podľa § 322 ods. 1 Tr. por. vec vrátil súdu I. stupňa,
aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

Obhajca na verejnom zasadnutí pred odvolacím súdom uviedol, že k podanému odvolaniu bolo zaslané
písomné vyjadrenie (ktoré krajskému súdu do termínu konania verejného zasadnutia doručené nebolo
a z uvedeného dôvodu toto obhajca doručil krátkou cestou). Obžalovaný od vznesenia obvinenia
až do vyhlásenia rozsudku v plnom rozsahu popieral, že by sa mal dopustiť konania opisovaného
v skutkovej vete rozsudku, podrobne popísal, ako ich manželstvo fungovalo, kto a ako sa staral o deti

a celkový spôsob ich života. Pracoval v zahraničí, k rodine mal veľmi dobrý a pozitívny vzťah, chodili
na dovolenky a rodinu zabezpečoval hlavne finančne. Keď pracoval v zahraničí, bol v každodennom
kontakte s poškodenou, denne rozoberali bežné životné problémy a viedli riadny život.
V konaní boli vypočutí poškodená E. F., svedkovia G. B., H. I., maloletá A. B., maloletá E. B., J. F., K.
F., L. F. a A. I., ktorí ani jeden z nich nepotvrdil konanie, ktoré bolo uvedené v skutkovej vete podanej

obžaloby, a preto mal súd I. stupňa správne za to, že v konaní nebolo bez akýchkoľvek pochybností
preukázané, že by obžalovaný naplnil svojím konaním znaky žalovaného trestného činu.
SúdI.stupňanazákladevykonanéhodokazovaniadospelkzáveru,žeupoškodenejnebolopreukázané
spôsobenie ťažkého príkoria, fyzického alebo psychického utrpenia, teda stavu vyznačujúceho satelesnými alebo duševnými bolesťami, ktorí ovplyvňovali obvyklý spôsob života týranej osoby a netrvali
celkom krátky a prechodný čas tak, ako to taxatívne uvádza ustanovenie § 208 ods. 1 písm. a/ až c/ Tr.
zák. Súd I. stupňa nemal preukázané týranie tak, ako je to uvedené v danom ustanovení.

Samotné týranie nemôže byť jednorazové alebo osamotené konanie, ale musí ísť o trvalejšie
a sústavnejšie konanie, ktoré sa vyznačuje hrubším a necitlivým konaním a zaobchádzaním alebo
správaním, hlavne tým, že sa pravidelne opakuje a spôsobuje poškodenej osobe psychické alebo
fyzické útrapy. Obžalovaný v konaní jednoznačne poprel konanie kladené mu za vinu a ani
výsluchom poškodenej, svedkov a znalkýň nebolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané správanie

obžalovaného, malo sa jednať o manželské hádky, avšak nebola preukázaná zvýšená intenzita
násilia. Vzhľadom k týmto skutočnostiam súd I. stupňa logicky a v súlade s vykonaným dokazovaním
obžalovaného podľa § 285 písm. b/ Tr. por. spod obžaloby oslobodil.
Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu obhajca obžalovaného poukázal aj na znalecký posudok,
v ktorom znalkyňa nepredpokladala nutnosť obžalovaného nikoho pokoriť, ponižovať, ovládnuť, a to ani
osobu poškodenej.

V konečnom návrhu navrhol, aby o podanom odvolaní bolo rozhodnuté podľa § 319 Tr. por.

Obžalovaný pred odvolacím súdom na verejnom zasadnutí vyjadril nesúhlas s podaným odvolaním
prokurátora a vyjadril súhlas s rozhodnutím súdu I. stupňa. Upriamil pozornosť na to, že z 12-tich
mesiacov v roku bol 10 mesiacov pracovne mimo územia Slovenska a vyslovil, že si nevie predstaviť,

ako môže byť poškodená psychicky narušená, keď by mala pracovať ako SBS-kárka a mala by mať aj
zbrojný preukaz. Čo sa týkalo maloletých detí, tieto už v súčasnej dobe budú mať 19 rokov a v čase, keď
bolo rozhodované o úprave styku, matka sa ich vzdala, boli zverené do jeho opatery a výchovy, pričom
sa o ne stále stará. V konečnom návrhu navrhol, aby krajský súd odvolanie zamietol.

Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací, na základe riadne a včas podaného odvolania oprávnenou
osobou - prokurátorom preskúmal podľa § 317 odsek 1 Trestného poriadku zákonnosť a odôvodnenosť
napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu
konania, ktoré im predchádzalo a zistil, že odvolanie prokurátora nie je dôvodné.

Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav
veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy
obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom
konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti,
ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé

rozhodnutie.

Podľa § 2 ods. 12 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným
spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých
okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom

konaní alebo niektorá zo strán.

Súd I. stupňa na základe zákonného a úplného dokazovania náležite zistil skutkový stav veci v rozsahu
nevyhnutnom na rozhodnutie o podanej obžalobe tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 2 ods. 10 Tr. por.

V odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. súd I. stupňa
v dostatočnom rozsahu uviedol svoje úvahy, akými sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov. Súd
I. stupňa poukázal na všetky vo veci vykonané dôkazy, pričom tieto hodnotil tak jednotlivo, ako aj v ich
súhrne, pričom vykonané dôkazy tvoria reťaz logických dôkazov, na základe ktorých dospel k správnym
skutkovým a právnym záverom.

Súd I. stupňa na hlavnom pojednávaní vykonal rozsiahle dokazovanie, a to nielen výsluchom samotného
obžalovaného a poškodenej E. F., ale celým radom ďalších dôkazov, a to výsluchom svedkov G.
B. (matky obžalovaného), H. I. (sestry obžalovaného), M. G. (sestry obžalovaného), maloletej A. B.
a maloletej E. B. (dcér obžalovaného a poškodenej), J. F. (matky poškodenej), K. F. (otca poškodenej),

L. F. (sestry poškodenej), A. I. (krstného syna obžalovaného a poškodenej), A. F. L. (znalkyne z odboru
psychológia, odvetvie klinická psychológia detí a dospelých) a A. A. C. (znalkyne z odvetvia psychiatria),
Mgr. Marianny Ťapušíkovej (znalkyne z odboru psychológia) a oboznámením listinných dôkazov, ktoré
boli zadovážené tak v prípravnom konaní, ako aj pred samotným súdom I. stupňa.Rovnako ako súd I. stupňa, aj odvolací súd po preskúmaní spisového materiálu a oboznámení sa
s vykonanými dôkazmi, dospel k záveru, že nebolo jednoznačne a bez akýchkoľvek skutočností
preukázané, že by skutok, ktorý bol obžalovanému kladený za vinu, trestným činom, teda že by konaním

obžalovaného boli naplnené zákonné znaky zločinu týrania blízkej osoby a zverenej osoby podľa §
208 ods. 1 písm. a/, písm. e/, ods. 3 písm. a/, písm. d/ Tr. zák. s poukazom na ustanovenie § 123
ods. 3 písm. i/ Tr. zák. a § 138 písm. b/ Tr. zák. Obžalovaný počas celého konania popieral konanie
kladeného mu za vinu a poukázal na celé spolužitie s poškodenou, pričom z jeho výpovedí vyplýva,
že už od roku 2008 pracoval v zahraničí ako zvárač, pracoval 2 až 4 mesiace vkuse, čiže mimo domu

bol asi 10 mesiacov z roku. Keď prišiel domov, doma bol cca 2 týždne a aj tu musel pracovať či už
v ich záhradkárstve alebo zabezpečovať odvoz detí do školy a zo školy. Čo sa týkalo poškodenej, táto
podľa jeho slov, nikdy nemala dostatok finančných prostriedkov, aj keď jej dal 2.500,- eur, už po dvoch
týždňoch si znovu pýtala peniaze. Poukázal na to, že počas ich spolužitia bola poškodená zamestnaná
v N. drogérii alebo v O. K. H. P., pričom keď bol doma, musel jej zabezpečovať každý deň obed,
cestu do práce a nakoniec z týchto zamestnaní odišla z dôvodu, že mala urobiť manko, ktoré musel

zaplatiť on. Opakovane uvádzal, že celú rodinu finančne zabezpečoval on a aj keď v domácnosti niečo
chýbalo, napríklad deťom do školy pracovné pomôcky, toaletný papier, poškodená mu telefonovala
napríklad do Švédska, prípadne mu odfotila, čo je potrebné kúpiť alebo mu odfotila prázdnu chladničku.
Poukázal na to, že poškodená sa riadne nestarala o ich spoločné dcéry, pretože po návrate zo školy
museli ísť na obed k starkej a buď matka obžalovaného alebo synovec tieto dcéry vozili do Tlmáč

do umeleckej školy z dôvodu, že poškodená ich nemohla zaviesť, lebo nemá skúsenosti s vedením
motorového vozidla, pričom v rozvodom konaní samotná poškodená viedla, že má najazdených 130000
kilometrov. Uviedol, že taktiež nie je pravdou, že by poškodenej neplatil zdravotné poistenie. Zdravotné
poistenie jej platil aj v čase, keď bola nezamestnaná, pričom toto nezaplatil len za posledný mesiac,
teda po jej odchode zo spoločnej domácnosti. V čase, keď bývali spolu, poškodená objednávala luxusné

dovolenky, za ktoré platila bankovým prevodom. Obžalovaný vo vzťahu k poškodenej uviedol, že tejto
nikdy nenadával a ani sa o nej nikdy zle nevyjadril, pričom k fyzickým útokom z jeho strany vôbec
nedochádzalo, nikdy poškodenú neudrel a ani na ňu nezaútočil, ani na žiadnu inú ženu. Práve zo strany
poškodenej dochádzalo k útokom voči jeho osobe, pričom popísal jednotlivé konania, ktorých sa mala
práve poškodená dopúšťať k jeho osobe. Čo sa týkalo finančných prostriedkov, obžalovaný uviedol,

že všetko financoval on, poškodená mala k dispozícii dve kreditné karty, jednu z G. a druhú zo Q. Q.,
kde vo G. bol podnikateľský účet vedený na jeho meno a v Q. Q. mali spoločný účet. Obžalovaný pred
súdom I. stupňa predložil aj doklad zo Q. Q., z ktorého vyplýva, že na meno poškodenej bola pridelená
platobnákartaavygenerovanéjejosobnéidentifikačnéčíslo.Natentoúčet zasielalobžalovanýfinančné
prostriedky vo výške 3.000,- eur mesačne. Po odchode poškodenej zo spoločnej domácnosti dal kartu

zablokovať. Ďalej poukázal na správanie sa poškodenej počas celého ich spolužitia, a to vo vzťahu k ich
spoločným dcéram, ako aj celkovému chodu ich spoločnej domácnosti.
Poškodená E. F. poukázala na konanie obžalovaného tak, ako ho ona vnímala, pričom k finančnej
situácii uviedla, že si 1 mesiac pracovala v O. K. v H. P., avšak pracovný pomer musela skončiť,
lebo jej obžalovaný vytýkal, že sa nemá kto starať o deti. Bola nezamestnaná a asi po 2 rokoch si

našla prácu v drogérii, kde pracovala ako predavačka na dobu určitú, avšak nakoľko si zlomila ruku
apotrebovalipredavačku,takjejnepredĺžilizmluvu.Medzitým,akopracovala,obžalovanýzaložilobchod
záhradkárstvo, kde pracovala, pričom nemala žiadnu zmluvu, ani nedostávala mzdu a zdravotné odvody
mal za ňu vyplácať obžalovaný, pričom 2 alebo 3-krát sa zabudlo na to, čo mu pripomenula, pričom
sociálne poistenie platené nebolo, lebo to odmietal platiť. Tržba zo záhradkárstva išla do rodinného

rozpočtu alebo sa za ňu kupoval tovar. Uviedla, že priemerný mesačný príjem obžalovaného bol možno
3.000,- eur až 4.000.- eur. Na bežné potreby domácnosti jej mal nechávať sumu 300,- eur, pričom
uhrádzal poplatky spojené s bývaním a dával peniaze svojej matke na šeky, ktorá ich vyplácala na pošte.
Po odchode zo spoločnej domácnosti bývala asi 2 týždne u rodičov, pričom v čase konania pred súdom
I. stupňa bývala v garsónke a uviedla, že zo spoločného domu si nič nevzala. Čo sa týka spoločných

detí, poškodená uviedla, že tieto uviedli, že s ňou nepôjdu.
Odvolací súd poukazuje na to, že okrem výpovedí obžalovaného a poškodenej sú dve skupiny dôkazov.
Jedna, ktorá podporuje tvrdenie obžalovaného a druhá, ktorá vypovedá v prospech poškodenej. Je
potrebné uviesť, že ide o svedecké výpovede v podstate rodinných príslušníkov tak obžalovaného,
ako aj poškodenej. Ani odvolací súd rovnako ak súd I. stupňa po preskúmaní týchto výpovedí

nedospel k záveru, že by boli potvrdené skutočnosti uvádzané poškodenou, teda že obžalovaný by
sa mal voči jej osobe správať tak, aby naplnil zákonné znaky žalovaného trestného činu. Nie je
možné uviesť, že by súd I. stupňa na základe vykonaného dokazovania nesprávne vyhodnotil, že
skutok nie je trestným činom, a to z dôvodu, že podľa vykonaného dokazovania v skutkovej veteobžaloby neboli konkretizované časové útoky jednotlivých konaní obžalovaného voči poškodenej.
Obžalovaný v podstate väčšiu časť roka strávil v zahraničí, pričom z vykonaného dokazovania nebolo
jednoznačne preukázané, že by obžalovaný svojím konaním naplnil zákonné znaky daného trestného

činu. Aj keď prokurátor v písomných dôvodoch podaného odvolania poukazoval na závery znaleckých
posudkov, ktoré boli vyhotovené v danom konaní, aj odvolací súd poukazuje na ich závery tak, ako
sú v odôvodnení napadnutého rozsudku. Znalkyňa MUDr. Marta Pavlíková, ktorá vypracovala znalecký
posudok z odvetvia psychiatria, síce konštatovala u poškodenej posttraumatickú stresovú poruchu
prejavujúcu sa známkami psychotraumatizácie, anxióznym depresívnym ladením, otupením emotivity,

submisivitou, flashbackmi na stresovú udalosť, poruchami sústredenia, nespavosťou, nechutenstvom,
prekolapsovými stavmi a obavami, pričom s najväčšou pravdepodobnosťou uvedená porucha mala
vzniknúť v príčinnej súvislosti so správaním jej manžela, avšak znalkyňa nevedela uviesť, kedy presne
vznikla táto porucha, či to bolo v dôsledku konania obžalovaného alebo v dôsledku toho, že sa s ňou
deti nerozprávajú. Odvolací súd rovnako ako súd I. stupňa na základe vykonaného dokazovania nezistil,
že by konanie obžalovaného dosahovalo takú intenzitu, že by to bolo možné konštatovať naplnenie

zákonných znakov trestného činu, ako bolo už vyššie konštatované. Odvolací súd poukazuje na
závery znalkyne Mgr. Marianny Ťapušíkovej, ktorá vypracovávala znalecký posudok na obžalovaného
a z ktorého je zrejmé, že u obžalovaného nebola zistená žiadna forenzne významná osobnostná
psychopatológia, nejedná sa o osobnosť s vystupňovanou potrebou nadvlády a ponižovania iných,
pričom voči svojej manželke mal pozitívny emočný vzťah, ktorý bol skôr plytší, menej vrelý, čo sa

mohlo prejavovať istou mierou dominantnosti, ktorá však nebola sýtená potrebou ovládať poškodenú
a podrobiť si ju. Uvedená znalkyňa poukazovala na nedostatočnú komunikáciu manželov v značnej
miere podmienenú neštandardným usporiadaním s dlhodobou neprítomnosťou obžalovaného v rodine,
avšak ako uvedená znalkyňa opakovane konštatovala, v štruktúre osobnosti obžalovaného nebola
predpokladaná potreba pokoriť iného, ponižovať, vládnuť a ovládať, a to aj smerom k ženám, či

konkrétnym smerom k bývalej manželke. Čo sa týka záverov znaleckého posudku Mgr. Kataríny
Bielikovej, ktorá skúmala štruktúru osobnosti poškodenej, táto zistila, že u poškodenej vznikli v dôsledku
dlhodobo negatívneho správania sa manžela príznaky traumatizácie, pričom je osobnosťou, ktorá
je veľmi submisívna, neodporujúca, pasívne prijímajúca rolu matky a manželky. Jej psychický stav
sa zhoršil potom, ako ju dcéry odmietali. Uvedené znalkyne boli vypočuté aj pred súdom I. stupňa,

pričom zotrvali na svojich záveroch uvádzaných aj v znaleckých posudkoch. Rovnako ako súd I.
stupňa, aj odvolací súd nemal za jasné, ako mohol obžalovaný poškodenej brániť v kontakte s rodinou
alebo kamarátkami v čase, keď mal byť v zahraničí, pričom ani poškodená žiadnym spôsobom
nekonkretizovala, ako jej mal v tomto brániť a o ktoré kamarátky týmto spôsobom mala prísť. Aj čo sa
týka finančných prostriedkov, je potrebné uviesť, že nebolo jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností

preukázané, že by poškodená nemala prístup k bankovým účtom, pretože ako vyplynulo z vykonaného
dokazovania, poškodená mala prístup tak k bankovému účtu podnikateľskému, ako aj rodinnému.

Tak po vyhodnotení všetkých dôkazov, ktoré boli zabezpečené či už v prípravnom konaní, ako aj pred
samotným súdom I. stupňa, aj odvolací súd dospel k záveru, že nebolo jednoznačne preukázané, že by

skutok uvedený v podanej obžalobe napĺňal všetky zákonné znaky žalovaného trestného činu tak, ako
na to poukázal súd I. stupňa v písomnom odôvodnení napadnutého rozsudku tak na teoretickej úrovni,
ako aj hodnotením jednotlivých vo veci vykonaných dôkazov.

S poukazom na všetky hore uvedené skutočnosti, odvolací súd zamietol odvolanie obžalovaného ako

nedôvodné.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.