Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Tuesday, February 10, 2026

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: 14SaZ/6/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0725101727
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Juraj Marko

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2026:0725101727.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

SprávnysúdvBratislave,sudcom:Mgr.JurajomMarkom,vprávnejvecižalobcu:A.B.C.D.,narodeného

XX.XX.XXXX, štátna príslušnosť: Kamerunská republika, adresa posledného trvalého pobytu v krajine
pôvodu: E. F., D. XXX, G. H., A. I., J. K., L. F., toho času: Pobytový tábor Rohovce, Slovenská
republika, zastúpeného mimovládnou organizáciou poskytujúcou právnu pomoc cudzincom: Slovenská
humanitárna rada, so sídlom Budyšínska 1, 831 03 Bratislava, IČO: 17 316 014, proti žalovanému:
Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Migračný úrad, so sídlom Pivonková 6, 812 72 Bratislava,
o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. ČAS: MU-PO-64-41/2024-Ž zo dňa 22.09.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Správny súd v Bratislave žalobu zamieta.

II. Správny súd v Bratislave žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania

1. Rozhodnutím ČAS:MU-PO-41-24/2024-Ž zo dňa 22.09.2025 (ďalej ako „napadnuté rozhodnutie“)
žalovaný žalobcovi neudelil azyl podľa § 13 ods. 1 písm. a) zákona č. 480/2002 Z. z. o azyle a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej ako „zákon o azyle“) a neposkytol
doplnkovú ochranu podľa § 13c ods. 1 písm. a) a § 20 ods. 4 zákona o azyle a § 20 ods. 4, neudelil azyl

na účel zlúčenia rodiny podľa § 13 ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 a neposkytol doplnkovú ochranu na
účel zlúčenia rodiny podľa § 13c ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle.

2. Svoje rozhodnutie žalovaný odôvodnil tým, že na základe komplexného posúdenia žiadosti žalobcu
a všetkých relevantných informácií dospel žalovaný k záveru, že neboli splnené podmienky na udelenie
azylu ustanovené v § 8 zákona o azyle, nakoľko nebolo objektívne preukázané, že by bol alebo v prípade
návratu do krajiny pôvodu by mohol žalobca byť prenasledovaný z rasových, národnostných, alebo

náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej
sociálnej skupine, alebo za uplatňovanie politických práv a slobôd. Rovnako žalovaný dospel k názoru,
že v prípade nedobrovoľného návratu žalobcu do krajiny pôvodu by nečelil žiadnej forme vážneho
bezprávia v zmysle § 2 písm. f) zákona o azyle, a preto nebol dôvod ani na poskytnutie doplnkovej
ochrany.

II.
Správna žaloba3. Žalobca podal proti napadnutému rozhodnutiu vo výroku I a II správnu žalobu podľa § 191 ods. 1 písm.
c) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej ako „SSP“)
z dôvodu, že napadnuté rozhodnutie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci a skutkový

stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore
s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu.

4. Nesprávne právne posúdenie veci vidí žalobca v tom, že žalovaný nepovažuje výpoveď žalobcu
za dôveryhodnú a nepovažuje ho za osobu, ktorej by v prípade návratu do Kamerunu hrozilo

prenasledovanie.

5.Žalovanývnapadnutomrozhodnutípoukázalnanedôveryhodnosťvýpovedežalobcuvčasti,týkajúcej
sa hľadania neznámymi osobami na mieste jeho bydliska. Žalovaný mal mať za to, že sa v prípade
žalobcu v tejto časti jeho výpovede vyskytli rozpory, ktoré zadávajú vážny dôvod na spochybnenie
dôveryhodnosti tejto časti výpovede, a tak na túto situáciu pri posudzovaní nemal nijako prihliadať.

Žalobca s týmto záverom nesúhlasí, keďže na rozpor skutočnosti a informácií, uvedených v zápisnici zo
vstupného pohovoru, poukázal on sám v podaní zo dňa 12.06.2025 - „Doloženie dôkazov do konania",
v ktorom mal, okrem iného, upresniť informácie, nachádzajúce sa v dotazníku zo vstupného pohovoru
zo dňa 30.04.2025. Žalobca na nezrovnalosti v dotazníku zo vstupného pohovoru mal prísť po tom, čo
ho obdržal a preložil si ho, keďže po ukončení vstupného pohovoru nemal disponovať jeho fotokópiou.

6. Žalovaný ďalej dospel k záveru, že ani odfotenie úvodného zobrazenia účtu žalobcu na sociálnej
sieti nepredstavuje žiadne riziko prenasledovania. Žalovaný poukázal na to, že žalobca nemá na
sociálnych sieťach žiadne aktuálne príspevky s politickým obsahom, resp. do konania žiadne také
príspevky nepredložil. Žalobca v tejto súvislosti poukázal na ustálenú judikatúru, z ktorej má vyplývať,

že nie je povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými dôkaznými
prostriedkami než vlastnou dôveryhodnou výpoveďou (napríklad Rozsudok Krajského súdu v Bratislave,
sp. zn. 8SaZ/l/2017 zo dňa 16.06.2017). Odfotením profilu žalobcu na sociálnej sieti si podľa žalobcu
mali jeho prenasledovatelia zabezpečiť informáciu o tom, ktorý profil patrí žalobcovi, aby ho mohli
sledovať, a ten z dôvodu jeho strachu z prenasledovania svoje politické názory ďalej na sociálnej sieti

nezverejňoval.

7. Žalovaný vyhodnotil, že v prípade žalobcu sa nejedná o výrazný profil, o exponovanú osobu, a nie
je možné sa opodstatnene domnievať, že dochádza v L. k postihovaniu neexponovaných osôb, a teda,
nehrozí to ani v prípade žalobcu. Žalovaný v tejto súvislosti v napadnutom rozhodnutí poukázal na

viaceré okolnosti znižujúce pravdepodobnosť rizika prenasledovania žalobcu v jeho domovskej krajine,
čo podľa žalovaného indikuje, že sa v prípade žalobcu nejedná o exponovanú osobu, ktorá by bola
úradmi L. hľadaná. Žalovaný medzi tieto indikátory radí aj skutočnosť, že sa žalobca vrátil do L., E.
predalsvojmajetok,pričomtopodľažalovanéhonebolonevyhnutné.Žalobcatotosvojekonanievžalobe
odôvodňuje tým, že potreboval väčšie množstvo finančných prostriedkov ako to, čo mal na účte. Okrem

toho, že potreboval peniaze na cestu, víza a život v Európe, mal ich potrebovať aj na zabezpečenie
snúbenice, ktorá, ako uviedol počas pohovoru, je tehotná a musel zabezpečiť ju a ich spoločné dieťa.
O predaj majetku nemohol požiadať jeho brata pre jeho zlý zdravotný stav (trpí rakovinou nosohltanu).
Žalobca sa mal navyše vrátiť do svojej domovskej krajiny s vedomím veľkého rizika a tak ako to mal
uviesť aj počas doplňujúceho pohovoru, žil v utajení.

8. Žalobca poukázal na rozsudok Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 5Saz/3/2019 zo dňa 09.04.2019,
v ktorom súd dospel k záveru, že „status utečenca teda môže byť priznaný osobám, ktoré sú
prenasledované, či majú oprávnené obavy z prenasledovania pre politické názory, ktoré naozaj
zastávajú, ako aj pre tie, ktoré sú im pripisované.“ Súd mal tiež uviesť, že „od žiadateľa, ktorému sú

prisudzované určité politické názory, nie je pre udelenie medzinárodnej ochrany vyžadovaná skutočná
politická aktivita. Kľúčovou otázkou je to, ako aktér prenasledovania vníma osobu žiadateľa a jeho
aktivity, ktoré tento aktér považuje za ´politické´.“

9. Podľa žalobcu z informácií o krajine pôvodu vyplýva, že najneskôr po prezidentských voľbách v októbri

2018začalodochádzaťvL.kviacerýmvlnámhromadnýchzatýkaníprívržencovA.L.ajehostranyMRC.
NapodporusvojejargumentáciežalobcapoukázalnasprávuAmnestyInternationalostavedodržiavania
ľudských práv v L. v roku 2024, ako aj na správu o stave ľudských práv v jednotlivých krajinách za rok
2023.10. Na základe uvedených skutočností žalobca nesúhlasí s tvrdením žalovaného, že informácie o krajine
jeho pôvodu preukazujú, že v Kamerune dochádza k politicky motivovanému násiliu zo strany štátnych

orgánovlenvočiexponovanýmosobámamázato,žeajonsámmôžebyťkamerunskouvládouvnímaný
ako hrozba a čeliť tak konaniu, ktoré môže dosiahnuť intenzitu prenasledovania. Preto sa žalobca
domnieva, že žalovaný vec nesprávne právne posúdil, keď dospel k opačnému záveru.

11. Žalobca rovnako napáda rozhodnutie žalovaného aj v druhom jeho výroku, v časti o neposkytnutí

doplnkovej ochrany. Žalovaný, napriek tomu, že nepopiera fyzické napadnutie žalobcu, mal vylúčiť
možnosť,žebyžalobca,vprípadejehonávratudokrajinypôvodu,čelil neľudskémualeboponižujúcemu
zaobchádzaniu ako jednej z foriem vážneho bezprávia. Žalovaný mal tento svoj záver odôvodniť tým, že
žalobca nikdy nemal v Kamerune problémy s políciou, úradmi ani inými štátnymi orgánmi. Žalobca má za
to, že v administratívnom konaní nebola vylúčená možnosť jeho zatknutia a taktiež, z informácií o krajine
jeho pôvodu má vyplývať, že podmienky v kamerunských väzniciach sú neľudské a život ohrozujúce.

Preto má žalobca za to, že rozhodnutie žalovaného nie je ani v časti o neposkytnutí doplnkovej ochrany
zákonné a žalovaný mal vec nesprávne právne posúdiť.

12. Na základe vyššie uvedeného nebolo podľa žalobcu vylúčené riziko prenasledovania jeho osoby
v domovskej krajine, a preto navrhuje správnemu súdu aby napadnuté rozhodnutie zrušil a vec vrátil

žalovanému na ďalšie konanie.

III.
Konanie pred správnym súdom

13. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 01.12.2025, ktoré predložil v súlade s § 214 SSP na základe
výzvy správneho súdu, zhrnul priebeh administratívneho konania, a vyjadril svoj nesúhlas s námietkou
žalobcu, voči tomu, že nesprávne právne posúdil žalobcovu výpoveď ako nedôveryhodnú a to, že
žalobcu nepovažuje za osobu, ktorej by v prípade návratu do krajiny pôvodu hrozilo prenasledovanie.

14. K výpovediam žalobcu, týkajúcich sa konkrétnych udalostí, ktoré majú podľa žalovaného vykazovať
zásadné rozpory, žalovaný uviedol, že žalobca počas jednotlivých pohovorov nemal námietky k ich
priebehu, čo potvrdil svojim podpisom, takže nepovažuje námietku žalobcu, že rozpory medzi pohovormi
bymohlibyťdôsledkomtlmočeniaalebonesprávnevedenéhopohovoru,zairelevantnú.Priposudzovaní

dôveryhodnosti tvrdení žalobcu, žalovaný upozornil aj na okolnosti správania žalobcu v konaní so
štátnymi orgánmi a na nesúlad medzi jeho úmyslami, oficiálne deklarovanými záujmami a reálnymi
krokmi.

15. K politickým názorom žalobcu žalovaný uviedol, že žalobca nie je členom žiadnej politickej strany

a nie je ani v osobnom kontakte s osobami z okruhu opozičného prezidentského kandidáta. Politické
postoje, ktoré žalobca opisoval ako sprostredkované pri návšteve známeho alebo ktoré mal v minulosti
uvádzať na sociálnej sieti Facebook (pričom tieto príspevky údajne vymazal), možno podľa žalovaného
hodnotiť len ako pasívnu sympatiu, nie ako prejav politickej angažovanosti.

16. Žalovaný v tejto súvislosti poukázal na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva, konkrétne
na rozsudok vo veci MSS v. Belgicko a Grécko, 21. januára 2011, § 253, v ktorej súd konštatuje že,
“poskytnutie azylu nie je a nemôže byť považované za formu odmeny za nesúhlas s politickým režimom
v krajine pôvodu. Medzinárodná ochrana musí byť poskytovaná z dôvodov skutočného nebezpečenstva
prenasledovania alebo vážneho poškodenia zo strany štátu alebo iných subjektov, ktoré môžu ohroziť

život a dôstojnosť jednotlivca.“

17. Žalovaný rozporuje aj tvrdenie žalobcu, že štát má záujem žalobcu uväzniť, keďže mu bolo legálne
umožnené krajinu bez obmedzení opustiť aj sa do nej vrátiť.

18. K predloženej fotografii o zdravotnom stave žalobcu zo dňa 8.1.2025 a 18.01.2025 v SAE žalovaný
uviedol,žezfotografiíniejemožnéhodnotiťzdravotnýstav,čizraneniažalobcuaninemocnicu.Žalovaný
pri posudzovaní zdravotného stavu žalobcu bral do úvahy skutočnosť, že po údajnom incidente ajednodňovom ošetrení v nemocnici v Kamerune absolvoval 10 hodinovú leteckú cestu s prestupom z
Kamerunu do SEA iba za účelom vybavenia si schengenských turistických víz.

19. Žalovaný zotrval na svojom názore, že žalobca nespĺňa podmienky na udelenie azylu, nakoľko
nebolo objektívne preukázané, že by bol, alebo v prípade návratu by mohol byť, prenasledovaný z
rasových, národnostných či náboženských dôvodov, z dôvodu zastávania určitých politických názorov,
príslušnosti k sociálnej skupine alebo za uplatňovanie politických práv a slobôd v zmysle § 8 zákona
o azyle. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 26. novembra 2009, sp. zn.

8Sža/41/2009, v ktorom je uvedené: „Dôvody pre udelenie azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko
a nepokrývajú celú škálu porušovania ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom, ako aj
vo vnútroštátnom práve uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre
prenasledovanie zo zákonom uznaných dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len najvlastnejšia
existencia ľudskej bytosti a práva a slobody s ňou spojené, pričom udelenie azylu podľa § 8 zákona o
azyle je viazané na odôvodnené obavy z tejto skutočnosti.“

20. Napadnuté rozhodnutie považuje žalovaný za vecne správne a zákonné, a preto navrhol, aby
Správny súd v Bratislave podanú správnu žalobu v tejto veci zamietol.

21. Na základe výzvy súdu, žalobca, vo svojom vyjadrení zo dňa 23.12.2025 k vyjadreniu žalovaného,

uviedol, že žalobcovi mal pomáhať s vízami do Európy jeho priateľ, ktorý mu vysvetlil, že by mal požiadať
o schengenské turistické vízum za účelom aby sa dostal do Nórska za účelom požiadania o azyl.
Žalobca mal následne dobrovoľne požiadať o azyl v Nórsku, pričom nemalo dôjsť k jeho zadržaniu a
následnej žiadosti o azyl, čo má podľa žalobcu potvrdzovať úmysel žalobcu požiadať o medzinárodnú
ochranu. Žalobca mal tiež, už počas doplňujúceho pohovoru dňa 07.07.2025, žalovanému vysvetliť

skutočnosti, týkajúce sa jeho zamestnania v SAE, rovnako ako to uviedol aj pred Zastupiteľským úradom
SR v Abu Dhabi. Na základe uvedeného žalobca rozporuje žalovaným tvrdený nesúlad medzi oficiálne
deklarovanými úmyslami žalobcu v konaní pred štátnymi orgánmi a jeho reálnymi krokmi.

22. K údajne nepreukázanej individuálnej politickej aktivite žalobcu, ktorá by ho mohla priradiť v

Kamerune k prenasledovaným osobám, žalobca uviedol argumentáciu, podľa ktorej nie je vylúčené, že
aj osoby ako žalobca môžu byť v Kamerune prenasledované.

23. Keďže žalobca opustil svoju domovskú krajinu a aj sa do nej vrátil, žalovaný usúdil, že neexistuje
pravdepodobnosť uväznenia žalobcu v Kamerune. Žalobca v tejto súvislosti vo vyjadrení poukázal na

to, že sa vrátil do svojej domovskej krajiny s tým, že bolo pre jeho ďalší život nevyhnutné podstúpiť toto
riziko a v tomto čase žil v utajení, tak ako to uviedol aj počas doplňujúceho pohovoru.

24. K tvrdeniu žalovaného spochybňujúcemu zdravotný stav či zranenia žalobcu na základe
predložených fotografií, žalobca uviedol, že náročnú cestu z Kamerunu do SAE absolvoval dva týždne

po útoku a táto cesta bola nevyhnutná pre jeho bezpečnosť, aj keď jeho zdravotný stav nebol dobrý.

25. Na základe uvedeného žalobca zotrval na podanej správnej žalobe.

26. Na základe výzvy súdu žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 19.01.2026 k vyššie uvedenému

vyjadreniu žalobcu uviedol, že sa pridŕža svojich argumentov uvedených v napadnutom rozhodnutí, ako
aj vo svojom predchádzajúcom vyjadrení, a naďalej považuje podanú správnu žalobu za nedôvodnú.

27. Vyjadrenie žalovaného bolo žalobcovi zo strany súdu zaslané na vedomie, pričom žalobca svoje
právo na ďalšie vyjadrenie nevyužil.

IV.
Relevantné právne predpisy
28. Podľa ustanovenia § 206 ods. 3 zák. č. SSP, správny súd posudzuje správnu žalobu neformálne a
nie je pri svojom rozhodovaní viazaný žalobnými bodmi.

29. Podľa ustanovenia § 206 ods. 4 SSP, pre správny súd je rozhodujúci stav veci v čase vyhlásenia
alebo v čase vydania jeho rozhodnutia.30. Podľa ustanovenia § 206 ods. 6 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie
o správnej žalobe vo veciach azylu, zaistenia a administratívneho vyhostenia ustanovenia o konaní o
všeobecnej správnej žalobe.

31. Podľa § 207 ods. 1 SSP, žalobca sa môže správnou žalobou domáhať preskúmania rozhodnutí alebo
opatrení vo veciach azylu vydaných orgánmi verejnej správy podľa osobitného predpisu.

32. Podľa § 8 zákona o azyle, ministerstvo udelí azyl, ak tento zákon neustanovuje inak, žiadateľovi,

ktorý a) má v krajine pôvodu opodstatnené obavy z prenasledovania z rasových, národnostných alebo
náboženských dôvodov, z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej
sociálnej skupine a vzhľadom na tieto obavy sa nemôže alebo nechce vrátiť do tohto do tohto štátu,
alebo b) je v krajine pôvodu prenasledovaný za uplatňovanie politických práv a slobôd.

33. Podľa § 13 ods. 1 zákona o azyle, ministerstvo neudelí azyl žiadateľovi, ak nespĺňa podmienky

uvedené v § 8 alebo § 10.

34. Podľa § 13a zákona o azyle, ministerstvo poskytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak sú vážne
dôvody domnievať sa, že by bol v prípade návratu do krajiny pôvodu vystavený reálnej hrozbe vážneho
bezprávia, ak tento zákon neustanovuje inak.

35. Podľa § 13c ods. 1 zákona o azyle, ministerstvo neposkytne doplnkovú ochranu žiadateľovi, ak
nespĺňa podmienky uvedené v § 13a alebo § 13b.

V.

Skutkové a právne závery správneho súdu
36. Správny súd v Bratislave ako súd vecne, miestne a kauzálne príslušný (§ 10, § 13 ods. 3, § 17
písm. a) SSP) v konaní o správnej žalobe vo veci azylu podľa § 207 ods. 1 SSP, posudzujúc správnu
žalobu neformálne a neviazaný jej žalobnými bodmi (§ 206 ods. 3 SSP) na základe skutkového stavu
v čase vyhlásenia jeho rozhodnutia (§ 206 ods. 4 SSP), preskúmal zákonnosť rozhodnutia žalovaného

o zrušení doplnkovej ochrany žalobcovi, oboznámil sa s obsahom súdneho spisu a administratívneho
spisu žalovaného a dospel k záveru, že správna žaloba nie je dôvodná. Správny súd rozhodol vo veci
bez nariadenia pojednávania za splnenia podmienok podľa ustanovenia § 137 ods. 4 SSP.
37. Predmetom prieskumu zo strany správneho súdu je rozhodnutie žalovaného ČAS:MU-
PO-41-24/2024-Ž zo dňa 22.09.2025, ktorým rozhodol, že žalobcovi neudeľuje azyl podľa ustanovenia

§ 13 ods. 1 písm. a) zákona o azyle, a zároveň mu neposkytuje doplnkovú ochranu podľa ustanovenia §
13c ods. 2 písm. b) a písm. e) a § 20 ods. 4 citovaného zákona. Žalovaný tiež žalobcovi neudelil azyl na
účel zlúčenia rodiny podľa § 13 ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 a neposkytol doplnkovú ochranu na účel
zlúčenia rodiny podľa § 13c ods. 1 písm. b) a § 20 ods. 5 zákona o azyle.
38. Žalobca považuje napadnuté rozhodnutie za nezákonné z dôvodu, že má vychádzať z nesprávneho

právneho posúdenia veci a skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého
rozhodnutia alebo opatrenia, má byť v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu.
39. Správny súd pristúpil k súdnemu prieskumu napadnutého rozhodnutia a posúdenia dôvodnosti
podanej správnej žaloby na základe nasledovných kritérií vyplývajúcich s konštantnej judikatúry.
40. Posudzovanie každej žiadosti o medzinárodnú ochranu v rámci Spoločného európskeho azylového

systému (na ktorého budovaní sa podieľa aj Slovenská republika) prebieha v dvoch na seba
nadväzujúcich etapách, ktorých vykonanie musí byť náležite odzrkadlené v odôvodnení rozhodnutia
o žiadosti. Každé rozhodnutie, by preto malo sledovať určitú logickú a chronologickú postupnosť.
41. Prvou etapou je zisťovanie skutkového stavu, pri ktorom by mal migračný úrad úzko spolupracovať
so žiadateľom o azyl. Zisťovanie skutkového stavu v tomto kroku je v zásade skúmanie dôveryhodnosti

azylového príbehu žiadateľa, a to ako celku, ako aj s prihliadnutím na jeho detaily. Na tento účel by mal
preto žalovaný jednoznačne uviesť, ktorým tvrdeniam verí a bude na ich základe hodnotiť aj žiadosť
o udelenie azylu, a naopak, ktorým neverí (a prečo) a nebude ich zohľadňovať. Iba s dôveryhodným
príbehom totiž možno ďalej pracovať a právne ho posudzovať, či žiadateľovi hrozí prenasledovanie pre
niektorý z azylovo relevantných dôvodov podľa ustanovenia § 8 zákona o azyle.

42. Keďže je právna úprava obsiahnutá v zákone o azyle výsledkom transpozície smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2011/95/EÚ z 13. decembra 2011 o normách pre oprávnenie štátnych príslušníkov
tretej krajiny alebo osôb bez štátneho občianstva mať postavenie medzinárodnej ochrany, o jednotnom
postavení utečencov alebo osôb oprávnených na doplnkovú ochranu a o obsahu poskytovanej ochrany(ďalej len „smernica č. 2011/95/EÚ“), pri aplikácii dotknutej vnútroštátnej právnej úpravy bude potrebné
zohľadňovať nepriamy účinok uvedenej smernice a teda aplikovať resp. vykladať ju eurokonformným
spôsobom a v jej kontexte.

43. Pri posudzovaní dôveryhodnosti azylového príbehu by preto mal migračný úrad vychádzať z čl. 4
ods. 5 smernice č. 2011/95/EÚ, podľa ktorého v prípade, že členské štáty uplatňujú zásadu, podľa ktorej
je povinnosťou žiadateľa zdôvodniť žiadosť o medzinárodnú ochranu (čo je aj prípad právnej úpravy
obsiahnutej v zákone o azyle, konkrétne § 4 ods. 1), a v prípade, že aspekty vyhlásení žiadateľa nie
sú podložené listinným alebo iným dôkazom, tieto aspekty si nevyžadujú potvrdenie, ak sú splnené

tieto podmienky: a) žiadateľ skutočne vynaložil snahu zdôvodniť svoju žiadosť; b) boli predložené
príslušné náležitosti, ktoré sú k dispozícii žiadateľovi, a bolo poskytnuté uspokojivé vysvetlenie týkajúce
sa akéhokoľvek nedostatku iných príslušných náležitostí; c) vyhlásenia žiadateľa sú uznané za logické
a prijateľné a nie sú v rozpore s dostupnými osobitnými a všeobecnými informáciami týkajúcimi sa
prípadu žiadateľa; d) žiadateľ požiadal o medzinárodnú ochranu v najskoršom možnom čase alebo
žiadateľpreukázalprimeranýdôvod,prečotakneurobil,ae)bolapreukázanávšeobecnádôveryhodnosť

žiadateľa.
44. Citované ustanovenie teda pamätá na prípady, kedy žiadateľ nepodložil svoje tvrdenia dostatočnými
dôkazmi, avšak za dodržania vyššie uvedených kritérií je migračný úrad povinný uplatniť zásadu
v pochybnostiach v prospech žiadateľa.
45. Pre konanie o udelení medzinárodnej ochrany je charakteristické, že je v ňom správny orgán

nezriedka nútený rozhodovať za situácie dôkaznej núdze, pretože spravidla ani nie je v možnostiach
žiadateľa doložiť, že mu v krajine pôvodu hrozí skutočné nebezpečenstvo prenasledovania či vážnej
ujmy iným spôsobom, než svojou hodnovernou výpoveďou. Nemožno pritom prehliadnuť, že nesprávne
rozhodnutie vo veci a prípadné vrátenie žiadateľa do krajiny pôvodu pre neho môže mať nedozerné
následky. Z tohto dôvodu sa konanie o medzinárodnej ochrane vyznačuje aj špecifickým pohľadom

na štandard dôkazného bremena (napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1Sža/48/2014 zo dňa 13.01.2015).
46. V rozsudku z 27. marca 2008, č. j. 4 Azs 103/2007-63, Najvyšší správny súd Českej republiky
ozrejmil, že „Zásada tzv. materiální pravdy má v řízení o udělení azylu svá specifika spočívající
v pravidelné nedostatečnosti důkazů prokazujících věrohodnost žadatelových tvrzení. Je však na

správním orgánu, aby prokázal i vyvrátil pravdivost žadatelových tvrzení, a to buď zcela nevyvratitelně
zjištěním přesných okolností vážících se na stěžovatelova tvrzení, anebo alespoň s takovou mírou
pravděpodobnosti, která nevyvolává zásadní pochybnosti o správnosti úsudku správního orgánu.“
47. Je nesporné, že bremeno tvrdenia stíha v konaní o medzinárodnej ochrane samotného žiadateľa,
ktorého úspech vo veci je podmienený okrem iného tým, či jeho tvrdenia nasvedčujú možnému zásahu

do jeho ľudských práv. Pokiaľ však ide o dôkazné bremeno, to je už výraznejšie rozložené medzi
žiadateľa o medzinárodnú ochranu a správny orgán. Preukazovať jednotlivé fakty je povinný primárne
žiadateľ,avšaksprávnyorgánjepovinnýzabezpečiťkžiadostiomedzinárodnúochranuvšetkydostupné
dôkazy a nesie zodpovednosť za náležité zistenie reálií o krajine pôvodu. Ak nastane situácia, za ktorej
nemožnotvrdeniežiadateľanazákladezískanýchpodkladovpotvrdiť(aleanivyvrátiť),neznamenáto,že

by táto skutočnosť žiadateľa z možnosti udelenia medzinárodnej ochrany automaticky diskvalifikovala.
48. Tejto problematike už bola v minulosti venovaná v rozhodovacej činnosti Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky nemalá pozornosť a existuje k nej preto bohatá a ustálená judikatúra. Najvyšší
súd Slovenskej republiky už v rozsudku NS SR sp. zn. 1Sža/53/2014 zo dňa 10.2.2015 akcentoval,
že: „ak žiadateľ o udelenie azylu uvedie v priebehu správneho konania skutočnosti, ktoré by mohli

nasvedčovať záveru, že opustil krajinu pôvodu pre niektorý z dôvodov uvedených v § 8 ZoA, je
povinnosťou správneho orgánu viesť zisťovanie skutkového stavu takým spôsobom, aby boli odstránené
nejasnosti o žiadateľových skutočných dôvodoch odchodu z krajiny pôvodu.“
49. V rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sža/10/2013 zo dňa 9.4.2013 ďalej
rozviedol, že: „nie je povinnosťou žiadateľa o azyl, aby prenasledovanie svojej osoby preukazoval inými

dôkaznými prostriedkami ako vlastnou vierohodnou výpoveďou. Je naopak povinnosťou správneho
orgánu, aby v pochybnostiach zhromaždil všetky dostupné dôkazy, ktoré vierohodnosť výpovedí
žiadateľa o azyl vyvracajú alebo spochybňujú“. Ak sa teda žiadateľ o medzinárodnú ochranu po celú
dobu konania vo veci medzinárodnej ochrany drží jednej dejovej línie a jeho výpovede možno aj napriek
drobným nezrovnalostiam označiť za konzistentné a za súladné s dostupnými informáciami o krajine

pôvodu, je potrebné z jeho výpovede vychádzať.
50. Špecifikom azylového konania je tiež zásada, že v prípade pochybností sa postupuje v prospech
žiadateľa o medzinárodnú ochranu. Ak sú dané skutočnosti, na základe ktorých možno predpokladať,
že na porušenie základných ľudských práv a slobôd žiadateľa o azyl došlo, alebo mohlo by sohľadom na postavenie žiadateľa v spoločnosti, s prihliadnutím na jeho presvedčenie, názory, správanie
dôjsť, a správny orgán nemá dostatok dôkazov o tom, že tomu tak nebolo alebo nemohlo by v
budúcnosti byť, potom tieto skutočnosti musí správny orgán v situácii dôkaznej núdze zohľadniť, a to v

prospech žiadateľa o azyl (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 29.6.2016 sp. zn.
10Sža/12/2016).
51. V neposlednom rade je potrebné zdôrazniť, že na posúdenie dôveryhodnosti jednotlivých
čiastkových tvrdení žiadateľa o azyl, správny orgán rozhodujúci v konaní o udelení medzinárodnej
ochrany teda zo svojho posudzovania nemôže sťažovateľom tvrdenej skutočnosti vylúčiť len preto, že

existuje alternatívne vysvetlenie, ktoré je rovnako pravdepodobné ako to, ktoré predkladá sťažovateľ.
52. Druhou etapou posudzovania azylovej žiadosti je, ako už správny súd naznačil, vlastné právne
posúdenie ustáleného azylového príbehu, pričom v tejto etape ide už o výlučnú činnosť migračného
úradu. Správny súd však opakuje, že pokiaľ nedôjde k riadnemu vyhodnoteniu celého azylového príbehu
žalobcu, resp. jeho smerodajných častí, a k ustáleniu východiskového skutkového základu, nie je dôvod
aby vôbec migračný úrad začal neúplne vyhodnotený azylový príbeh právne posudzovať.

53. S ohľadom na vyššie uvedené a za prihliadnutia na ustálenú rozhodovaciu prax kasačného súdu
dospel správny súd k záveru, že žalovaný načrtnutým spôsobom postupoval, keď sa riadne vysporiadal
so všetkými časťami žalobcovho azylového príbehu, ktorý predostrel a podložil ho jemu dostupnými
dôkazmi, a následne ho správne právne posúdil.
54. Správny súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu, podľa ktorej mal žalovaný v napadnutom

rozhodnutí túto vec nesprávne právne posúdiť, keď nepovažuje výpoveď žalobcu za dôveryhodnú, a
nepovažuje ho ani za osobu, ktorej by v prípade návratu do Kamerunu hrozilo prenasledovanie.
55. Žalovaný totiž v napadnutom rozhodnutí riadne odôvodnil, prečo považuje časť výpovede žalobcu
za nedôveryhodnú a z akého dôvodu na ňu pri celkovom hodnotení neprihliadol. Pri svojom odôvodnení
sa vysporiadal aj so skutočnosťou namietanou žalobcom v podanej správnej žalobe, že na nezrovnalosti

v dotazníku zo vstupného pohovoru, ktoré mali založiť nedôveryhodnosť jeho výpovede, sám upozornil
po tom, čo ho obdržal a preložil si ho, keďže po ukončení vstupného pohovoru jeho fotokópiu údajne
nemal. Žalovaný totiž už v napadnutom rozhodnutí uvádza skutočnosť doplnenia dôkazov zo dňa
12.06.2025, pri ktorej malo dôjsť k odstráneniu nezrovnalostí vo výpovediach žalobcu. Žalovaný však
presvedčivo argumentuje, že k vzniku nedostatkov nemohlo dôjsť v dôsledku nedostatkov pri tlmočení,

alebo o nepochopenie otázok, ako to naznačuje žalobca. Na základe riadne zisteného skutkového stavu
žalovaným, ktorý žalobca nepopiera, prvý scenár popísal menovaný pri vstupnom pohovore, pričom jeho
výpoveď bola v tejto veci konzistentná naprieč rôznymi otázkami, a zároveň mu bol dotazník na záver
pohovoru pretlmočený súdnym tlmočníkom, pričom žiaden z uvedených aspektov nepripomienkoval, čo
potvrdil aj svojim podpisom. Rovnako tomu bolo aj v prípade druhého scenára, ktorý žiadateľ popísal pri

doplňujúcompohovoreazároveňboluvedenýprizaslanídôkazovdokonaniajehoprávnouzástupkyňou
z 12.06.2025. Aj v prípade doplňujúceho pohovoru bol menovaný konzistentný naprieč viacerými
otázkami, a tiež žiaden z týchto aspektov nepripomienkoval po pretlmočení zápisnice z doplňujúceho
pohovom súdnou tlmočníčkou. Z uvedeného je teda aj podľa správneho súdu zrejmé, že nemohlo ísť
o nedostatky pri tlmočení, alebo o nepochopenie otázok položených žiadateľovi a vzhľadom na rozpor

a vnútornú nekonzistentnosť výpovede žalobcu, správne vyhodnotil žalovaný dotknutú časť výpovede
žalobcu za nedôveryhodnú.
56. V tejto súvislosti správny súd uvádza, že dôveryhodnosť časti výpovede žalobcu, nebola v konečnom
dôsledku pre posúdenie jeho žiadosti o azyl relevantná. Samotný žalovaný totiž v napadnutom
rozhodnutí uviedol, že žalobcovi na základe jeho vyjadrení (bez ohľadu na nedôveryhodnosť časti jeho

výpovede) uveril, že krajinu pôvodu opustil z dôvodu obáv z prenasledovania zo strany štátnych orgánov
v súvislosti s fyzickým napadnutím jeho osoby a odfotením jeho identifikačných dokladov. Jeho azylový
príbeh však žalovaný vyhodnotil tak, že žalobca v krajine pôvodu nebol, alebo v prípade návratu do
krajiny pôvodu by mohol byť, prenasledovaný z rasových, národnostných alebo náboženských dôvodov,
z dôvodov zastávania určitých politických názorov alebo príslušnosti k určitej sociálnej skupine, alebo

za uplatňovanie politických práv a slobôd tak, ako je to uvedené v § 8 zákona o azyle. Na základe
uvedeného je teda zrejmé, že ani zmena posúdenia časti výpovede, ktorú žalovaný vyhodnotil ako
nedôveryhodnú, by nepriniesla pre žalobcu priaznivejšie rozhodnutie v tejto veci.
57. Správny súd sa tiež nestotožnil s argumentáciou žalobcu, podľa ktorej mal žalovaný nesprávne
právne posúdiť samotné naplnenie dôvodov pre udelenie azylu na základe azylového príbehu žalobcu

a celkovej situácie v jeho krajine pôvodu. Na základe dostupných informácií, na ktoré zhodne poukazuje
žalobca aj žalovaný, v napadnutom rozhodnutí žalovaný podľa názoru správneho súdu správne
vyhodnotil, že v L. I. k politicky motivovanému násiliu zo strany štátnych orgánov namierenému
voči exponovaným osobám, ako sú predstavitelia politickej opozície, novinári, politickí aktivisti, čidemonštranti. K tomu má dochádzať aj vo forme svojvoľného zatýkania, zadržiavania, používania
neprimeraného násilia, či mučenia, avšak ani v jednom prípade nemá ísť o profil žalobcu.
58. Žalovaný tento svoj záver presvedčivím a logickým spôsobom odôvodnil v napadnutom rozhodnutí,

kde uviedol, že (1) žalobca opustil Kamerun legálne, letecky, na svoj vlastný, pravý a v súčasnosti stále
platnýcestovnýdoklad,atobezakýchkoľvekproblémovzostranyúradov(atonieraz,alehneďdvakrát).
(2) Pri argumente, že dôvodom návratu do L. vo februári 2025, teda už po jeho fyzickom napadnutí,
bolo predanie niektorých vecí v jeho vlastníctve, aby si za ne mohol zakúpiť letenku do Európy,
žalovaný správne poukázal na alternatívne možnosti predaja majetku bez fyzickej prítomnosti žalobcu

a risku naplnenia jeho obáv z prenasledovania, no najmä žalovaný presvedčivým spôsobom spochybnil
dôveryhodnosť jeho motivácie tým, že ku dňu 22.01.2025, teda v čase po fyzickom napadnutí v
Kamerune a vycestovaní z krajiny, keď sa už nachádzal v SAE, bolo na účte žalobcu v prepočte približne
3.500,- EUR. Žalovaný teda správne skonštatoval, že dôvodom na návrat do Kamerunu nemohol byť,
ako uvádza žiadateľ, predaj jeho majetku, pretože nemal takmer žiadne peniaze a jeho návrat do
Kamerunuvofebruári2025správnevyhodnotilakodobrovoľný.(3)Ďalejžalovanýsprávneargumentuje,

že bezproblémové cestovanie oficiálnymi cestami z krajiny a návrat žalobcu do nej naznačuje, že hoci
osoby, ktoré ho fyzicky napadli a prezentovali sa ako príslušníci polície, nimi buď v skutočnosti neboli,
alebo samotné odfotenie jeho dokladu neviedlo k tomu, aby sa dostal do relevantnej Štátnej databázy
hľadaných osôb, prípadne, že štátne orgány nemajú schopnosti takéto osoby identifikovať ani pokiaľ
prechádzajú cez oficiálne hraničné priechody. Vo všetkých prípadoch to znižuje riziko prípadnej hrozby

zo strany štátnych orgánov pre žalobcu v budúcnosti. (4) Takýto záver vyplýva aj zo skutočnosti na ktorú
v ďalšom poukázal v napadnutom rozhodnutí žalovaný, že od 03.01.2025 do posledného odchodu z
Kamerunu strávil žalobca v krajine približne 5 týždňov a od tohto dátumu do ostatného doplňujúceho
pohovoru uplynulo už 6 mesiacov. Za toto obdobie sa pritom neudialo nič, čo by nasvedčovalo tomu, že
žalobca je hľadaný zo strany štátnych orgánov. Ako to uviedol samotný žalobca pri pohovoroch, jeho

rodina, ktorá je naďalej v Kamerune, tam dokonca naďalej býva na rovnakej adrese, bez akýchkoľvek
problémov súvisiacich s tým, že by tam menovaného niekto hľadal. (5) Zároveň už po samotnom
napadnutí sa žalobca vrátil na svoju adresu predošlého bydliska a zostal tam minimálne niekoľko dní,
čo tiež naznačuje, že nepovažoval hrozbu toho, že by ho tam niekto hľadal za dostatočne reálnu a
bezprostrednú. (6) Napokon okolnosti samotného prepustenia žalobcu po jeho fyzickom napadnutí, ku

ktorému došlo bez akýchkoľvek podmienok, naznačujú, že cieľom týchto páchateľov nebolo žalobcu ani
zabiť, ani uniesť a zadržiavať z akéhokoľvek dôvodu, takže sa nemožno opodstatnene domnievať, že
by bolo toto ich cieľom v budúcnosti.
59. Správny súd sa stotožnil s argumentáciou žalovaného, že uvedená analýza obáv prameniacich
z fyzického napadnutia žalobcu dňa 03.01.2025, pri ktorom prišlo aj k odfoteniu jeho identifikačných

dokladov, zásadným spôsobom indikuje, že v prípade žalobcu sa nejedná o exponovanú osobu, ktorá
by bola úradmi Kamerunu hľadaná, nakoľko svojimi aktivitami pre režim zjavne nepredstavuje žiadnu
hrozbu.
60. Na základe uvedeného teda žalovaný správne skonštatoval, že v prípade žalobcu sa nejedná o
exponovanú osobu, ktorá by bola úradmi L. hľadaná a svojimi aktivitami pre režim zjavne nepredstavuje

žiadnu hrozbu. Na tomto závere nič nemenia ani skutočnosti uvedené žalobcom v podanej správnej
žalobe, ktoré nijakým spôsobom nepopierajú, že sa v prípade žalobcu nejedná o politicky exponovanú
osobu alebo ktoré by popierali skutočnosť, že sa žalobca opakovane a dobrovoľne vracal do krajiny
pôvodu.
61. Práve skutočnosť, že sa v prípade žalobcu nejedná o politicky exponovanú osobu, ktorá legálne

vycestovala a dobrovoľne a opakovane sa do krajiny pôvodu vrátila, bola pritom pre rozhodnutie
žalovaného rozhodujúca.
62. Žalovaný totiž na základe riadne zisteného skutkového stavu, vyplývajúceho zo správ o krajine
pôvodu, správne skonštatoval, že nie sú známe informácie, na základe ktorých by sa bolo možné
opodstatnene domnievať, že v L. dochádza k postihovaniu neexponovaných osôb, akým je aj menovaný.

Tento záver žalovaného potvrdzuje aj samotné správanie žalobcu po jeho fyzickom napadnutí, že ani on
sám nepovažoval stav v krajine jeho pôvodu za dostatočne závažný, ani ako dostatočne pravdepodobnú
a reálnu hrozbu v budúcnosti. Na základe uvedeného teda žalovaný správne skonštatoval, že
nepovažuje za opodstatnené domnievať sa, že by bol žalobca vystavený v budúcnosti takej miere rizika,
ktorá sa vyžaduje na stanovenie opodstatnenej obavy z prenasledovania.

63. V tejto súvislosti je potrebné poukázať aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. lSža/26/2014
zo dňa 23.09.2014, na ktorý poukazuje aj žalovaný, že „azyl ako právny inštitút nie je a nikdy nebol
univerzálnym nástrojom pre poskytnutie ochrany pred bezprávím postihujúcim jednotlivca alebo celé
skupiny obyvateľov. Dôvody poskytnutia azylu sú zákonom vymedzené pomerne úzko a nepokrývajúcelú škálu porušenia ľudských práv a slobôd, ktoré sú tak v medzinárodnom ako aj vo vnútroštátnom
kontexte uznávané. Inštitút azylu je aplikovateľný v obmedzenom rozsahu, a to len pre prenasledovanie
zo zákonom stanovených dôvodov, kedy je týmto inštitútom chránená len existencia ľudskej bytosti a

práva a slobody s ňou spojené.“
64. Na uvedených záveroch nič nemení ani argumentácia žalobcu v podanej správnej žalobe, podľa
ktorej nie je možné vylúčiť prenasledovanie žalobcu ani v prípade, ak nebol politicky exponovanou
osobou. Žalobcove aktivity a politické prejavy, tak ako ich opísal, majú totiž charakter bežných
komentárov osoby s účtom na sociálnej sieti a pasívneho sympatizanta opozície (ktoré podľa vlastných

vyjadrení z týchto svojich účtov odstránil). Tak ako to uvádza žalovaný vo svojom vyjadrení a tak ako to
vyplýva z napadnutého rozhodnutia, aktivity žalobcu nemajú obsahom ani rozsahom charakter, ktorý by
zásadne ovplyvnil verejnú mienku alebo postoje kamerunskej populácie, o ktorej aj sám žalobca tvrdí
že je z 90 % opozičná. Je preto ťažko predstaviteľné, že komentáre žalobcu zdieľané na účtoch na
sociálnych sieťach by mohli viesť k zmene postojov občanov od prorežimových k protirežimovým. Okrem
toho sa žalobca dlhodobo, od roku 2018, (s výnimkou pár týždňov) nezdržiava na území Kamerunu a

nezúčastnil sa ani predchádzajúcich volieb. Ak by štát mal záujem zasahovať do jeho aktivít, je vysoko
pravdepodobné, že by tak konal už po incidente z januára 2025, ktorý žalobca sám uvádza ako údajný
pokus štátu zasahovať do jeho života pre prezentovaný politický názor. Žalobca však opakovane legálne
opustil L. a vracal sa späť bez akýchkoľvek obmedzení pohybu alebo dohľadu štátnych orgánov, čo
žalobca v žiadnom svojom vyjadrení nepopiera, okrem vágneho tvrdenia bez ďalšieho opisu, že žil „v

utajení“.
65. Správny súd, rovnako ako žalovaný, si v tejto súvislosti dovoľuje poukázať na judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva, konkrétne na rozsudok vo veci MSS v. Belgicko a Grécko, 21. januára 2011, §
253, v ktorej súd konštatuje že, “poskytnutie azylu nie je a nemôže byť považované za formu odmeny
za nesúhlas s politickým režimom v krajine pôvodu. Medzinárodná ochrana musí byť poskytovaná z

dôvodov skutočného nebezpečenstva prenasledovania alebo vážneho poškodenia zo strany štátu alebo
iných subjektov, ktoré môžu ohroziť život a dôstojnosť jednotlivca.“
66. Žalobca má za to, že napadnuté rozhodnutie nie je zákonné ani v časti o neposkytnutí doplnkovej
ochrany zákonné, nakoľko v administratívnom konaní nebola vylúčená možnosť jeho zatknutia a taktiež,
že z informácií o krajine jeho pôvodu vyplýva, že podmienky v kamerunských väzniciach sú neľudské

a život ohrozujúce. Správny súd uvádza, že túto argumentáciu žalobcu v súvislosti s preskúmaním
zákonnosti rozhodnutia o poskytnutí doplnkovej ochrany, nepovažoval za relevantnú, resp. relevantným
spôsobom by spochybňoval závery žalovaného uvedené v napadnutom rozhodnutí. Počas pobytu v
krajine pôvodu žalobca, mimo už vyššie posudzovaného zavlečenia a následného fyzického napadnutia,
nikdy nečelil krutému alebo neľudskému zaobchádzaniu, alebo mučeniu a nebol v minulosti väznený,

zatknutý, zadržaný ani trestne stíhaný, nemal problémy s políciou, úradmi ani inými štátnymi orgánmi,
či neštátnymi aktérmi. Ani legálne opustenie Kamerunu a vycestovanie do zahraničia samo o sebe
nezakladá trestnoprávny postih. Pokiaľ ide o samotné fyzické napadnutie, ako už bolo skôr posúdené,
konanie samotného žalobcu po uvedenom fyzickom napadnutí naznačuje, že tento jednorazový akt
násilia ani on sám nepovažoval za dostatočne závažnú, ani za dostatočne pravdepodobnú a reálnu

hrozbu v budúcnosti. Ako už bolo uvedené, žalovaný správne dospel k záveru, že v prípade žalobcu sa
nejedná o exponovanú osobu, ktorá by bola úradmi Kamerunu hľadaná a svojimi aktivitami pre režim
zjavne nepredstavuje žiadnu hrozbu. Na základe uvedeného nie je teda dôvod objektívne sa domnievať,
že by sa v prípade jeho návratu, navyše ako držiteľ stále platného kamerunského cestovného dokladu,
stal objektom neľudského či ponižujúceho zaobchádzania.

67. Na záver správny súd uvádza, že žalobcom uvádzané námietky voči zákonnosti napadnutého
rozhodnutia neboli spôsobilé spochybniť jeho vecnú správnosť, správny súd žiadne iné pochybenia
napadnutého rozhodnutia nevzhliadol, a preto je napadnuté rozhodnutie potrebné považovať za
zákonné.
68. Na základe vyššie uvedených skutočností správny súd podľa § 219 SSP správnu žalobu pre jej

nedôvodnosť zamietol.
69. O náhrade trov konania rozhodol správny súd podľa ustanovenia § 167 ods. 1 SSP a žalobcovi,
ktorý bol v konaní úspešný v celom rozsahu, priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne
vynaložených trov konania. O výške trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia súd
samostatným uznesením.

Poučenie:Doručený rozsudok je právoplatný (§ 145 ods. 1 SSP).
Kasačnou sťažnosťou možno napadnúť právoplatné rozhodnutie správneho súdu (§ 438 ods. 1 SSP).
Kasačná sťažnosť musí byť podaná v lehote jedného mesiaca od doručenia rozhodnutia správneho

súdu (§ 443 ods. 1 SSP). Kasačná sťažnosť sa podáva na správnom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie
vydal. Lehota na podanie kasačnej sťažnosti je zachovaná, ak počas nej bola kasačná sťažnosť podaná
na kasačnom súde (§ 444 SSP).
V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania (ktorému správnemu súdu
je určená, kto ju robí, ktorej veci sa týka a čo ňou sleduje, podpis) uviesť a) označenie

napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c)
opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej ako „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods.
1 SSP).
Sťažnostnébodymožnomeniťlendouplynutialehotynapodaniekasačnejsťažnosti(§445ods.2SSP).
Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil

zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal
spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny

súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa

vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že
sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom (§ 440 SSP).
Kasačná sťažnosť nie je prípustná, a) ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440, b) ak sa opiera
o dôvody, ktoré sťažovateľ neuplatnil v konaní pred správnym súdom, v ktorom bolo vydané napadnuté

rozhodnutie, hoci tak urobiť mohol, c) ak smeruje len proti dôvodom rozhodnutia správneho súdu (§ 439
ods. 3 SSP).
Sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ si môže v konaní o kasačnej sťažnosti zvoliť na zastupovanie
advokáta alebo sa obrátiť na Centrum právnej pomoci (§ 26 ods. 2 v spojení s § 449 SSP).