Rozsudok – Ostatné ,
Zmenené Judgement was issued on Wednesday, February 20, 2025

Súd: Okresný súd Martin
Spisová značka: 10C/70/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6123319420
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 02. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Gazdačková

ECLI: ECLI:SK:OSMT:2025:6123319420.8

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Martin sudkyňou JUDr. Máriou Gazdačkovou v právnej veci žalobkyne: A. B., nar.

XX.XX.XXXX, bytom C. XXXX/XX, XXX XX, A., právne zastúpenej JUDr. Ing. Ondrejom Randiakom,
advokátom so sídlom Škultétyho 469/4, 036 01, Martin, IČO: 54 399 149, proti žalovanej: D. E., nar.
XX.X.XXXX, bytom F. XX, XXX XX, B., právne zastúpenej Mgr. Petrom Gilanom, advokátom so sídlom
Kukučínova 1, 036 01, Martin, IČO: 37 903 489, v konaní o zaplatenie 3.000 € s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žaloba žalobkyne o zaplatenie sumy 3.000 € spolu s 8 % úrokom z omeškania ročne z tejto sumy od
15.3.2023 do zaplatenia, sa v celom rozsahu zamieta.

II. Žalovaná má proti žalobkyni právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

III. O výške náhrady trov konania žalovanej rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto
rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou podanou v upomínacom konaní dňa 17.5.2023 na Okresný súd Banská Bystrica a po odpore
žalovanej postúpenou na miestne príslušný Okresný súd Martin, sa žalobkyňa proti žalovanej domáhala
zaplatenia sumy 3.250 € spolu s 8 % úrokom z omeškania ročne od 15.3.2023 do zaplatenia a náhrady
trov konania.

2. K žalobe žalobkyňa pripojila listinné dôkazy a to dôkaz o výbere v hotovosti z účtu v banke zo dňa
2.3.2020, žalobkyňou a dôkaz o prevode sumy 50 € a 200 € z účtu žalobkyne na účet žalovanej v dňoch
12.7.2021 a 24.6.2021, výzvu na splatenie dlhu z 23.2.2023, podací lístok preukazujúci podanie tejto
výzvy a poštovú prepravu.

3. Žalovaná sa k žalobe vyjadrila prvýkrát v odpore voči platobnému rozkazu, ktorým súd v upomínacom

konaní najskôr rozhodol. V odpore žalovaná dôvodnosť podanej žaloby namietala. Poprela, že by
so žalobkyňou uzavrela akúkoľvek zmluvu o pôžičke a to či už v ústnej, alebo v písomnej forme.
Poukázala na fakt, že so žalobkyňou žila do septembra 2022 takmer tri roky v spoločnej domácnosti
a podobné platby, aké preukazovala žalobkyňa, medzi nimi boli realizované bežne a slúžili na úhradu
nákladov v spoločnej domácnosti a spoločného života. Ako príklad uviedla, že so žalobkyňou boli
napríklad dlžníčky titulom zmluvy o splátkovom úvere zo dňa 20.5.2021 a z takto získaných úverových
prostriedkov uhrádzali náklady spoločného života, no úver splatila celý žalovaná, čím plnila dlh aj za

žalobkyňu a ju, teda žalovanú, ani nenapadalo požadovať tieto prostriedky od žalobkyne. Pri žalovaných
sumách nešlo o žiadnu pôžičku, ale o sumy, ktoré boli použité na spoločný život. Skutkové tvrdenia
žalobkyne o existencii zmlúv o pôžičke sú nepreukázané a vzhľadom na tvrdenia žalovanej o spoločnej
úhrade nákladov v spoločnej domácnosti nie je možné považovať tieto plnenia zo strany žalobkyne zabezdôvodné obohatenie. V závere žalovaná z opatrnosti vzniesla námietku premlčania proti uplatneným
nárokom.

4. Na dôkaz svojich tvrdení žalovaná do spisu pripojila zmluvu o splátkovom úvere uzavretú medzi
stranami sporu ako dlžníčkami a G. G. ako veriteľom dňa 20.5.2021, výpis zo svojho účtu v G. G. od
septembra 2020 do septembra 2022.

5. Žalobkyňa sa potom k odporu vyjadrila podaním z 18.7.2023, kde navrhla jednak pokračovanie

v konaní na miestne príslušnom Okresnom súde Martine, ale sa súčasne meritórne vyjadrila
k námietkam žalovanej v jej odpore.

6. Čo sa týka námietky premlčania, ktorú vzniesla žalovaná, takáto námietka je zjavné nedôvodná
s poukazom na ustanovenie § 101 Obč. zákonníka (Zákon č. 40/1964 Zb.) a uviedla, že podľa § 1
Zákona č. 62/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach v súvislosti so šírením nebezpečnej

nákazlivej ľudskej choroby COVID-19 a v justícii a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony: „Lehoty
ustanovené právnymi predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie práv na
súde, uplynutím ktorých by došlo k premlčaniu alebo k zániku práva,
a) v čase odo dňa účinnosti tohto zákona do 30. apríla 2020 neplynú,
b) ktoré uplynuli po 12. marci 2020 do dňa účinnosti tohto zákona, sa neskončia skôr ako za 30

dní po nadobudnutí účinnosti tohto zákona.“ Predmetný zákon nadobudol účinnosť dňa 27.3.2020.
Zákonodarcom zvolený legislatívny spôsob zakotvenia plynutie premlčacej lehoty úplne prerušil, a
to až do 30.4.2020, t. j. na 35 dní. Tým vznikol stav, podľa ktorého počas roku 2020 na 35 dní
neplynula premlčacia lehota. Prijatím Zákona č. 9/2021 Z. z., ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré
zákony v súvislosti s druhou vlnou pandémie ochorenia COVID-19 opätovne došlo k prerušeniu plynutia

premlčacejlehoty.PredmetnýZákonč.9/2021doplnildoZákonač.62/2020Z.z.nový§8,podľaktorého:
„Lehoty ustanovené právnymi predpismi v súkromnoprávnych vzťahoch na uplatňovanie alebo bránenie
práv na súde, uplynutím ktorých by došlo k premlčaniu alebo k zániku práva,
a) v čase odo dňa účinnosti tohto zákona do 28. februára 2021 neplynú,
b) ktoré uplynuli po 31. decembri 2020 do dňa účinnosti tohto zákona, sa neskončia skôr ako za 30 dní

po nadobudnutí účinnosti tohto zákona.“

7. Týmto ustanovením došlo k opätovnému prerušeniu plynutia premlčacej lehoty, tentokrát o 41 dní.
Vzhľadom na uvedené, keďže došlo k prerušeniu plynutia premlčacej lehoty o 76 dní (35 + 41). Sumy
vo výške 200 € a 50 € boli požičané v roku 2021, teda tri roky od ich požičania ešte nemohli uplynúť.

Suma vo výške 3.000 € bola požičaná dňa 2.3.2020, teda premlčacia lehota tri roky by mala uplynúť
2.3.2023. K uvedenej premlčacej lehote však je nutné pripočítať aj ďalších 76 dní (z dôvodu vyššie
zmienených zákonov). Premlčacia lehota by tak uplynula až 17.5.2023. Posledný deň premlčacej lehoty,
teda 17.5.2023, bol nárok žalobcu uplatnený na súde, pričom v uvedený deň bola právnemu zástupcovi
žalobcu doručená aj doručenka. Uvedené dôkazy sa nachádzajú v súdnom spise. Z uvedeného dôvodu

uplatnil žalobca svoj nárok včas a námietka premlčania je nedôvodná.

8. Pokiaľ ide o námietku toho, že finančné prostriedky nemali byť pôžičkou, túto námietku žalovanej
žalobkyňa považovala za účelovú. Žalobkyňa poskytla žalovanej viac pôžičiek (nielen tie, ktoré sú
predmetom sporu), pričom v konaní si uplatnila len tri pôžičky uvedené a špecifikované v žalobe.

Skutočnosť, že išlo o pôžičky (dokonca viac pôžičiek) a že žalovaná sa zaviazala finančné prostriedky
vrátiť, nasvedčuje aj SMS komunikácia medzi žalobkyňou a žalovanou, v ktorej žalovaná sama uviedla,
že žalobkyni finančné prostriedky vráti. Pokiaľ by naozaj bola pravda to, čo tvrdí žalobkyňa, že finančné
prostriedky neboli pôžičkou a vždy boli len na úhradu nákladov spoločnej domácnosti, nikdy by vrátenie
finančných prostriedkov nespomínala v SMS komunikácii.

9. Žalobkyňa ale žiadala cestou súdu vyžiadať od G. G., H., I. XX, J. XXX XX, IČO XX XXX XXX
informáciu o tom, či žalovaná mala voči G. G. ku dňu 2.3.2020 záväzky, či a akú sumu splatila
žalovaná dňa 2.3.2020 vrátane času, kedy bola prípadná suma uhradená a informáciu o tom, akým
spôsobom žalovaná prípadne v daný deň sumu uhradila – hotovostne, alebo bezhotovostne. Uvedené

malo preukázať, že žalovaná tvrdila nepravdy a snažila sa navodiť dojem, že dané sumy mali byť použité
na osobnú spotrebu ich spoločnej domácnosti. Sumu vo výške 250 € použila žalovaná na opravu svojho
motorového vozidla. Ďalej žalobkyňa navrhla ako svedkyňu vypočuť sestru žalobkyne H. C. a ďalšiusvedkyňu K. C., rovnako vypočuť obidve strany sporu a k tomuto podaniu pripojila ďalšie listinné dôkazy
a to kópiu SMS komunikácie medzi stranami sporu.

10. Žalovaná potom reagovala duplikou zo dňa 6.9.2023, v ktorej zdôraznila, že námietku premlčania
vzniesla z opatrnosti pre prípad, že by žalobkyňa zmenila právnu kvalifikáciu svojho nároku a sumy,
uvedené žiadala priznať titulom bezdôvodného obohatenia. Súčasne sa vyjadrila k pripojeným SMS
správam, ktoré pripojila žalobkyňa a konštatovala, že ide o komunikáciu o tom, že strany sporu spolu
stavilivstávkovejspoločnostiNiké navýsledokhokejovéhozápasusumu1.000€.Ajkeďšloovzájomnú

dohodu, bola to žalovaná, ktorá bola iniciátorom tejto stávky a preto napísala žalobkyni, že jej peniaze
vráti. Ani v tomto prípade nešlo o pôžičku, ale o dobrovoľný vklad do stávky, ktorá nevyšla. Žalobkyňa
preto zavádza a tento úkon nie je predmetom podanej žaloby. Žalovaná pripojila tiež úryvky vzájomnej
elektronickej komunikácie, z ktorej je zrejmé, že po rozchode medzi stranami sporu sa žalobkyňa necítila
ako veriteľ titulom zmluvy o pôžičke. Písala len o tom, že chce vyriešiť spoločného psa. Preto žalovaná
pripojila rozlúčkový list spísaný žalobkyňou a adresovaný žalovanej a poukázala na skutočnosť, že aj

keď je plný emócií, neobsahuje žiadnu výzvu na vrátenie pôžičky. Pripojila tiež komunikáciu, ktorá mala
svedčiť o tom, že strany sporu sa dohodli, že jedna z nich musí byť bez dlhov a to bola vôľa žalobkyne.
Aj z tej komunikácie je zrejmé, že nikdy nešlo o žiadnu pôžičku tak, ako nešlo o pôžičku, keď posielala
finančné prostriedky pre žalobkyňu z jej bankového účtu na účet žalobkyne. Preto žalovaná naďalej
trvala na zamietnutí žaloby.

11. K tomuto podaniu žalovaná pripojila tie listinné dôkazy, na ktoré sa odvolávala.

12. V priebehu konania žalujúca strana na svojej argumentácii zotrvala a žiadala, aby súd žalobe
vyhovel.

13. Právny zástupca žalovanej zvolený v priebehu konania zdôrazňoval, že obidve strany sporu žili
približne tri roky v spoločnej domácnosti a spoločne uhrádzali náklady na túto domácnosť. Za túto dobu
si buď jedna, alebo druhá, alebo obidve spoločne zobrali rôzne spotrebiteľské úvery a poskytovali si
vzájomne peniaze aj na úhradu splátok týchto úverov, resp. používali aj prostriedky, ktoré boli zo strany

žalobkyne poukázané žalovanej na úhradu nákladov spoločnej domácnosti, prípadne na splátky týchto
úverov. Za predpokladu, že by súd vyhodnotil plnenia žalobkyne ako bezdôvodné obohatenie, vzniesla
žalovaná strana opätovne námietku premlčania, avšak pokiaľ šlo o prvú platbu, tam žalovaná strana
zohľadňuje argumentáciu strany žalujúcej, že v dôsledku lex corona došlo k predĺženiu premlčacej doby
u prvej platby vo výške 3.000 €.

14. Súd vypočul obidve strany sporu, oboznámil sa s listinami, ktoré pripojili obidve strany sporu do
súdneho spisu, na návrh žalobkyne vypočul aj svedkyne K. C. a H. C., prečítal listiny stranami sporu
pripojené do súdneho spisu a vyžiadal vyjadrenie G. G. na návrh žalobkyne.

15. Po vykonanom dokazovaní Okresný súd Martin vyhlásil dňa 20.12.2023 svoj v poradí prvý rozsudok,
ktorým žalobu žalobkyne v celom rozsahu zamietol a žalovanej proti žalobkyni priznal právo na náhradu
trov konania v plnom rozsahu.

16. Proti rozsudku podala odvolanie žalobkyňa a Krajský súd v Žiline svojím rozsudkom sp. zn.

9Co/78/2024 zo dňa 15.10.2024 potvrdil rozsudok prvoinštančného súdu vo výroku, ktorým bol nárok
žalobkyne vo výške 250 € zamietnutý a v ostatnej časti rozsudok prvoinštančného súdu zrušil a vec
mu vrátil na ďalšie a nové konanie. Krajský súd v Žiline zdôraznil, že na druhej strane sa odvolací súd
nestotožnil so záverom prvoinštančného súdu o tom, že v prípade poskytnutia finančných prostriedkov
vo výške 3.000 € môže eventuálne ísť o dohodu spoluvlastníkov o spôsobe hospodárenia so spoločnou

vecou, ktorú predpokladá ust. § 139 ods. 2 OZ.

17. Z vykonaného dokazovania bolo jednoznačne preukázané, že žalobkyni bol poskytnutý peňažným
ústavom hypotekárny úver vo výške 85.000 € v roku 2020, sporným v konaní bolo, či žalovaná bola
uvedená ako spoludlžníčka tohto hypotekárneho úveru, alebo bola jeho ručiteľkou.

18. Preto bude potrebné zo strany prvoinštančného súdu oboznámiť sa so zmluvou o poskytnutí
hypotekárneho úveru na objasnenie tejto skutočnosti. Za zásadnú okolnosť pre zrušenie rozhodnutia
v tejto časti odvolací súd považoval argumentáciu prvoinštančného súdu na strane 10 v odseku 40. otom, že poskytnuté finančné prostriedky z hypotekárneho úveru sa stali spoluvlastníctvom žalobkyne i
žalovanej, a to vzhľadom na to, že žalovaná mala byť spoludlžníčkou tohto úveru.

19. V tejto súvislosti odvolací súd považoval za potrebné uviesť, že poskytnutím úveru dochádza k
vzniku vzťahu medzi veriteľom a dlžníkom. Veriteľom je obyčajne banka alebo iný finančný inštitút a
dlžníkom je podnikateľ alebo fyzická osoba. Úver sa poskytuje vždy len na určité časové obdobie, ktoré
je dopredu dohodnuté, s podmienkou návratnosti. Z ekonomického hľadiska je úver dočasným cudzím
zdrojom financovania, ktorý sa musí po určitom stanovenom čase vrátiť. Predstavuje dlh, ktorý musí

dlžník vrátiť v jeho pôvodnej výške a ešte zaplatiť aj cenu úveru, ktorou sú úroky z úveru. Práve z tohto
dôvodu je primárne potrebné ustáliť, či hypotekárny úver bol poskytnutý stranám ako spoludlžníčkam,
alebo bol poskytnutý iba žalobkyni a žalovaná bola jeho ručiteľkou. Na objasnenie tejto skutočnosti bude
potrebné zabezpečiť do spisu zmluvu o poskytnutí hypotekárneho úveru a oboznámiť sa s jej obsahom.
Ak bol poskytnutý hypotekárny úver obom zmluvným stranám ako spoludlžníčkam, tieto v zmysle ust.
§ 511 ods. 1 OZ zodpovedali banke za jeho vrátenie spoločne a nerozdielne, pričom zároveň platí, že

ak dlžník v rozsahu uplatneného nároku dlh sám splatil, je oprávnený požadovať náhradu od ostatných
podľa ich podielov (§ 511 ods. 3 OZ).

20. Z obsahu spisu nie je možné zistiť postavenie žalovanej pri vzniku zmluvy o poskytnutí
hypotekárneho úveru, a to či už ako ručiteľky, prípadne ako spoludlžníčky, nebolo možné ani

jednoznačne ustáliť, či v jej prípade išlo o pasívnu solidaritu povedľa žalobkyne. Vo väzbe na to odvolací
súd považoval prvoinštančným súdom vyslovené závery za predčasné a zároveň nesprávne. Ak by totiž
žalovaná i bola spoludlžníčkou povedľa žalobkyne, v konaní bolo nesporne preukázané, že hypotekárny
úver bol v celosti poskytnutý žalobkyni na zabezpečenie uspokojenia jej vlastných potrieb. Žalobkyňa
napriek tomu časť vo výške 3.000,- Eur odčlenila a preukázateľne poskytla žalovanej na úhradu jej

vlastného úveru, ktorým žalovaná zabezpečovala a pokrývala vlastné potreby (v konaní iné tvrdené
nebolo). I keby boli žalobkyňa a žalovaná spoludlžníkami z hypotekárneho úveru, nie je možné takto
získané finančné prostriedky považovať za ich spoluvlastníctvo ako ustálil prvoinštančný súd v ods. 40.
na str. 10. Úverom získané finančné prostriedky ako zdroj financovania boli v celosti spotrebované a
pretransformované do podoby, ktoré v konečnom dôsledku poslúžili. Inak povedané, úverom získané

finančné prostriedky sa nestávajú vlastníctvom dlžníka ale zdrojom na financovanie jeho záležitostí.

21. Okresný súd Martin následne ďalej vo veci konal a vyzval strany sporu, aby navrhli, aké ďalšie
dôkazy žiadajú v konaní vykonať. Žalobkyňa do spisu pripojila zmluvu o úvere na bývanie – hypotéka
č. 689208, uzavretú medzi stranami sporu ako dlžníčkami a L. J. H., so sídlom v M., dňa 23.1.2020

a dodatok k tejto zmluve uzavretý dňa 25.11.2022. Na žiadosť žalovanej strany pripojila aj výpisy zo
svojho účtu vo B. J. H. L. J. a tiež kúpnu zmluvu zo dňa 23.1.2020, ktorou žalobkyňa odkúpila sporný
byt od predávajúcej K. C..

22. Na pojednávaní dňa 20.2.2025 súd vykonal dokazovanie prečítaním týchto listín, vypočul si

vyjadrenia strán sporu a pri svojom rozhodovaní prihliadal aj na výsledky predtým vykonaného
dokazovania.

23. Právny zástupca žalobkyne v záverečnom návrhu žiadal žalobe vyhovieť a žiadal, aby súd prihliadol
na skutočnosť, že žalovaná nikdy hypotekárny úver nesplácala, nikdy s ním nenakladala a nikdy

neprejavila záujem ho splácať. Podľa dohody strán ho mala použiť na splatenie svojho úveru, ale
tak neurobila, teda je zrejmé, že žalovaná od počiatku, teda od prijatia sumy 3.000 €, mala úmysel
bezdôvodne sa obohatiť na úkor žalobkyne a preto, ak by súd neposúdil poskytnutie sumy 3.000 €
žalobkyňou žalovanej ako pôžičku, ale ako bezdôvodné obohatenie, tak u úmyselného bezdôvodného
obohatenia sa toto premlčuje v zákonnej dobe 10 rokov.

24. Právny zástupca žalovanej v závere po vykonanom dokazovaní zdôraznil, že žalobkyňa
nepreukázala, že peňažné prostriedky vo výške 3.000 € boli pôžičkou žalovanej a nepreukázala, že by
medzi nimi niekedy došlo k dohode o požičaní tejto sumy žalovanej. Naopak, z vykonaného dokazovania
je zrejmé, že predmetný hypotekárny úver obidve strany sporu prevzali ako dlžníčky a vznikol im

spoločný záväzok, pretože z úverovej zmluvy boli zaviazané spoločne a nerozdielne. Naviac samotná
žalobkyňa vo svojej výpovedi zdôraznila, že nebyť toho, že jej spoludlžníčkou bola žalovaná, nebol by jej
úverposkytnutývtakejvýške,alebolbyjejposkytnutývovýškemaximálnedo70.000€atoistépotvrdila
aj svedkyňa C.. Už pred zobratím tohto úveru boli ale strany sporu dohodnuté na tom, akým spôsobomzískanéúverovéprostriedkypoužijú,čovyplývajednakzkomunikácieSMSmedzinimi,aleajzvýpovede
samotnej žalobkyne z pojednávania, z ktorých vyplynulo, že sa dohodli, že časť týchto prostriedkov,
ktoré spoločne dostali od banky, bude použitá na splatenie úveru žalovanej. Následne sa dohodli, kto

bude splácať úver, platiť byt a kto bude hradiť ďalšie náklady spoločne vedenej domácnosti počas tých
rokov, čo spolu žili. Teda v žiadnom prípade nemohlo ísť o bezdôvodné obohatenie na strane žalovanej,
pretože medzi nimi vznikla dohoda o spôsobe použitia úveru a o spôsobe jeho splácania a súčasne o
znášaní ďalších nákladov spoločného bývania v spoločnej domácnosti. Preto tvrdenie žalobkyne, že má
nárok na vrátenie sumy titulom poskytnutej požitky, sa nezakladajú na pravde a výsledky dokazovania

pre ne nesvedčia.

25. Ako súd konštatoval vyššie, pri svojom rozhodovaní vychádzal zo skôr vykonaného dokazovania
a predovšetkým z výpovedí, ktoré strany sporu urobili pred vyhlásením prvého rozsudku Okresného
súdu Martin.

26. Žalobkyňa vo výpovedi tvrdila, že v roku 2020 so žalovanou žila v spoločnej domácnosti ako
s partnerkou a keď v marci 2020 poskytla žalovanej hotovostnú pôžičku vo výške 3.000 €, tak v spoločnej
domácnosti ešte nežili, ale poznali sa. Žalobkyňa si totiž začiatkom roku 2020 brala hypotéku na kúpu
bytu, kde jej žalovaná robila ručiteľku. Hypotéku navŕšila o sumu 8.000 €, ktorá bola použitá na nákup
motorového vozidla a aj na splatenie pôžičky, ktorú žalovaná mala v tomto čase. Vozidlo bolo kúpené

síce za necelých 3.500 €, avšak ako jeho držiteľka bola zapísaná žalovaná. Medzi stranami sporu mala
byť dohoda v tom smere, že ak by sa rozišli, tak motorové vozidlo žalovaná prepíše na žalobkyňu, čo
sa ale ku dňu výsluchu žalobkyne ešte nestalo. Sumu 3.000 €, ktorú žalobkyňa vybrala zo svojho účtu
2.3.2020, v hotovosti poskytla žalovanej tak, ako si to ona želala. Išli spolu do G. G., kde žalovaná túto
sumu vložila na účet, resp. vložila menej, než

3.000 €, aby zaplatila iný svoj úver. V tom období podľa tvrdenia žalobkyne bola medzi stranami dohoda,
že ak by sa rozišli, tak žalovaná žalobkyni túto pôžičku vráti. K rozchodu medzi stranami sporu došlo
24.10.2022. Suma 200 €, ktorá bola prevedená žalovanej na účet 24.6.2021, mal slúžiť na nákup
pneumatík, servis motorového vozidla, ktoré si strany sporu kúpili, ale bolo zapísané na žalovanú. Vtedy
sa ale strany sporu nedohodli na tom, kedy žalovaná sumu 200 € vráti, pretože žalobkyňa predpokladala,

keďže 200 € bolo použitých na servis a nákup pneumatík na motorové vozidlo, že jej vozidlo bude
vrátené, ak sa strany sporu rozídu. Ohľadne transakcie z účtu žalobkyne na účet žalovanej v sume 50
€ dňa 12.7.2021 žalobkyňa vypovedala, že táto suma mala byť použitá na servis motorového vozidla.
Dohodu o vrátení tejto sumy strany sporu neuzavreli, pretože žalobkyňa sa domnievala, že financuje
svoje auto. Žalobkyňa ešte uviedla, že auto, ktoré bolo kúpené, nikdy ona ako vodič nepoužívala, vždy

ho používala žalovaná, ktorá ju zviezla buď do práce, alebo na nákupy, alebo na výlety s tým, že
kartu žalovanej použila napríklad len vtedy, ak boli spolu obidve v motorovom vozidle, ktoré tankovali
na benzínovej pumpe a ona, čiže žalobkyňa, za pomoci karty žalovanej šla zaplatiť pohonné hmoty.
Úvery, ktoré si strany sporu brali spoločne, neboli nikdy použité na potrebu žalobkyne. Žalovaná
bývala v byte žalobkyne a žalobkyňa platila všetky náklady na bývanie, rovnako hypotéku za spomínaný

byt. Tvrdila, že žalovaná aj spoločné úvery použila výlučne pre svoje potreby, napr. na rekonštrukciu
obývačky jej matky, prípadne na servis okien v byte a podobne. Hypotekárny úver si žalobkyňa brala
v roku 2020 a brala si ho vo výške 85.000 €, pričom žalovaná bola uvedená ako spoludlžníčka tohto
hypotekárneho úveru. Úver bol použitý tak, že za 74.000 € si žalobkyňa kúpila byt, v sume 4.000 €
z hypotéky zaplatila pôžičku vo VUB, ktorú mala a 2.000 € použila na zariadenie bytu, ktorý bol písaný

len na žalobkyňu. Žalobkyňa sama hypotekárny úver splácala a stále ho spláca. Úver bol zabezpečený
záložným právom na byt žalobkyne, ktorý kupovala a súčasne na byt jej rodičov. Samotná žalobkyňa
navrhla, aby sa po zobratí hypotekárneho úveru zaplatila pôžička žalovanej a to z toho dôvodu, že
strany sporu prepočítavali náklady na spoločnú domácnosť a jednoducho zistili, že nie je možné
platiť toľko dlhov naraz za predpokladu, že sa budú uhrádzať aj náklady spoločnej domácnosti. Preto

žalobkyňa žalovanej navrhla, aby sa pôžička žalovanej zaplatila. Bez účasti žalovanej ako spoludlžníčky
pri úverovej zmluve by žalobkyňa nebola dostala tak vysoký úver, ako dostala. Dostala by ho podľa
vlastného vyjadrenia maximálne v sume 70.000 €. Pri spolužití v spoločnej domácnosti mali strany sporu
dohodu, že hypotekárny úver zaplatí žalobkyňa a keďže obidve bývali v jej byte, tak žalobkyňa platila
aj všetky úhrady, ktoré súviseli so službami spojenými s užívaním bytu. Žalovaná podľa dohody mala

zabezpečovať stravu a ďalšie potreby domácnosti. Žalobkyňa ale tiež príležitostne urobila potravinový
nákup. Pri platení pohonných hmôt sa strany sporu striedali.27. Tomu, že strany sporu pred zobratím hypotekárneho úveru riešili svoju finančnú situáciu v súvislosti
s nákladmi na spoločné bývanie, nasvedčuje aj SMS komunikácia, ktorú predložila žalovaná a je
zachytená na č.l. 55 rub, z ktorej vyplýva, že žalobkyňa si uvedomuje závažnosť brania hypotéky v takej

výške a zdôrazňuje potrebu toho, aby aspoň jedna z nich bola bez dlhov a z toho dôvodu je potrebné
vyplatiť pôžičku žalovanej. Z tejto komunikácie vyplýva istá stratégia pri organizovaní financovania
spoločnej domácnosti, ktoré strany sporu viedli.

28. Žalovaná vo svojej výpovedi uviedla, že žalobkyňa si brala hypotekárny úver v období, keď obidve

plánovalispoločnúbudúcnosťazhypotekárnehoúveruzobratéhožalobkyňoubolaposkytnutážalovanej
suma 1.000 € na stávkovanie v Niké a suma 3.000 € na zaplatenie pôžičky, ktorú mala žalovaná. Pri
poskytnutí sumy 3.000 € ale medzi stranami sporu nevznikla ani písomná, ani ústna dohoda, že by tieto
peniaze musela vrátiť a nič také neodznelo, či už medzi stranami sporu, alebo v prítomnosti inej osoby.
Žalovaná potvrdila, že od žalobkyne prevzala sumu 3.000 € a ktorú buď celú, alebo minimálne v sume
2.500 € vložila na svoj účet a zaplatila pôžičku, ktorú v G. G. mala. Kúpilo sa aj auto, ktorého držiteľkou

je žalovaná a všetky prevádzkové náklady tohto motorového vozidla hradila ona. Motorové vozidlo ale
užívali obidve strany spoločne, aj keď ho šoférovala žalovaná. Keď žalobkyňa so žalovanou išli do
vzťahu, dohodli sa na spôsobe uhrádzania platieb za byt a za hypotéku tak, ako to opísala žalobkyňa,
teda žalovaná uhrádzala nákup potravín a ďalších potrieb do domácnosti, aj keď z času na čas niektoré
nákupy urobila aj žalobkyňa. Žalovaná poprela, že by časť hypotéky žalobkyne šla na úpravu bytu matky

žalovanej.Žalovanánepoprela,žeodžalobkynedostalanasvojúčetplatbu50€a200€,avšaknevedela
si spomenúť, na čo ich použila. Určite sa však so žalobkyňou nedohodla, že tieto sumy jej bude musieť
v budúcnosti vrátiť. Pri akýchkoľvek finančných presunoch z účtu jednej strany na účet druhej, alebo
opačne,medzistranamisporuneexistovaladohodaotom,žesitietoplatbyvrátia,aksarozídu.Žalovaná
naviac do vzťahu nevstupovala s predstavou, že by sa mali rozísť. Inak žalovaná potvrdila, že si od

žalobkyne požičala sumu 1.000 € na tipovanie v Niké a u tejto sumy sa dohodla, že ju žalobkyni vráti,
avšak táto suma nie je predmetom sporu.

29. Svedkyňa H. C., sestra žalobkyne, vo svojej výpovedi uviedla, že bola prítomná v banke pri sestre
a žalovanej v januári 2020, keď žalobkyňa brala hypotekárny úver na kúpu bytu a svedkyňa pri uzavretí

úverovej zmluvy poskytovala ručenie. Svedkyňa uviedla, že žalovaná, ktorá bola tiež prítomná pri
podpisoch zmluvy, pristúpila vtedy k nej a povedala, jej: „H., neboj sa, keby sa medzi nami niečo
stalo, ja všetko požičané žalobkyni vrátim a auto zostáva A.“. Svedkyňa vysvetlila, že žalobkyňa brala
hypotekárny úver vo väčšej sume a z hypotekárneho úveru sa mala časť sumy požičať žalovanej na
splatenie jej pôžičky. Svedkyňa však nevedela o tom, kedy pôžička, ktorá mala byť žalobkyňou žalovanej

poskytnutá, mala byť splatená, o termíne vrátenia pôžičky strany pred ňou nehovorili. Rovnako
uviedla, že rodičia žalobkyne poslali žalobkyni peniaze na nákup pneumatík na auto a túto sumu
poskytli žalobkyni ako dar. Celá rodina totiž vychádzala z toho, že auto bude vlastniť žalobkyňa. Pred
svedkyňou sa žalovaná viackrát vyjadrila pri stretnutiach za obdobie, keď strany sporu spolu žili, že
žalovaná žalobkyňu nikdy nezneužije, čím sa vlastne žalovaná zaväzovala, že vráti prostriedky, ktoré jej

žalobkyňa mala z hypotéky požičať. Podľa vyjadrenia svedkyne bolo bežné, keď sa spolu rozprávali, že
žalovaná hovorila, že všetko poctivo vráti, ak by sa do žalobkyňou rozišla. Podľa vyjadrenia svedkyne
z hypotekárneho úveru, ktorý sa vybavoval v januári 2020 pre žalobkyňu, u ktorého bola žalovaná
spoludlžníčkou, sa kupoval byt, mala sa z neho vrátiť pôžička, ktorú mala žalovaná a ešte sa malo kúpiť
nejaké zariadenie do bytu. Auto sa kupovalo podľa názoru svedkyne až po zobratí hypotekárneho úveru.

30. K výpovedi svedkyne žalovaná uviedla, že auto, ktoré je spomínané vo výpovedi, bolo kupované ešte
v roku 2019, teda pred tým, ako si žalobkyňa zobrala spolu so žalovanou – spoludlžníčkou – hypotekárny
úver. Toto tvrdenie nerozporovala následne ani svedkyňa, ani žalobkyňa.

31. Svedkyňa K. C., realitná maklérka, pomáhala žalobkyni pri vybavovaní hypotekárneho úveru a najmä
pri nákupe bytu pre žalobkyňu a bola svedkom niekoľkých rozhovorov medzi stranami sporu.

32. Svedkyňa C. uviedla, že hypotéka, ktorú si brala žalobkyňa, bola vybavovaná vo väčšej sume, než
bola potrebná na kúpu vybratého bytu a to z toho dôvodu, že nejaké peniaze z nej sa mali dať žalovanej.

Suma, ktorá sa mala poskytnúť žalovanej, mala slúžiť buď na kúpu auta, alebo na splatenie pôžičky,
presnesaalevyjadriťnevedela.Bolasivšakistá,žetonebolzostranyžalobkynedar,alebolatopôžička.
Stranysporusatotižpredňoustálerozprávaliotom,žežalovanážalobkynivrátitietopeniaze.Napresné
slová, ktoré boli použité stranami sporu pri rozhovoroch o pôžičke pre žalovanú, o ktorej sa vyjadrovalasvedkyňa, si už svedkyňa nepamätala. Rozhovory medzi stranami sporu sa odohrávali v L. J., ktorá sa
nachádza v obchodnom centre Campo di Martin. So stranami sporu sa potom svedkyňa stretla neskôr
a to v súvislosti s tým, že žalovaná po nejakom čase žiadala, aby bola vyňatá z hypotéky, ktorú si

žalobkyňa zobrala ako dlžníčka a v tejto súvislosti svedkyňa obidvom stranám pomáhala. V prítomnosti
svedkyne sa strany sporu hádali, pretože žalovaná popierala, že by si bola od žalobkyne niečo požičala,
pričom peniaze, ktoré boli požičané v súvislosti s hypotékou, sa mali vrátiť. Podľa svedkyne sa hypotéka
pre žalobkyňu brala v hodnote vo výške cez 80.000 €, pričom samotná hodnota kupovaného bytu
predstavovala 75.000 €. Svedkyňa tvrdila, že keď sa podpísala hypotéka, žalobkyňa žalovanej požičala

peniaze, avšak na presnú sumu, ktorá bola žalovanej požičaná, si nespomínala. Na druhej strane ale
potvrdila, že keby žalovaná nebola spoludlžníčkou hypotekárneho úveru, tak by žalobkyni úver nebol
poskytnutý v takejto výške a nevyšlo by jej na kúpu hnuteľnosti.

33. Aj keď žalovaná namietala, že svedkyňa nehovorí pravdu, pretože medzi stranami sporu bola ústna
dohoda, že z hypotekárneho úveru sa poskytne žalovanej suma na vyplatenie jej úveru, svedkyňa

kategorickytrvalanasvojejvýpovediatvrdila,ženavlastnéušipočula,akožalovanátvrdila,žežalobkyni
tieto peniaze vráti, teda medzi stranami sporu nebola dohoda, že by sa peniaze nemali vrátiť.

34. Z potvrdenia L. J. G. H., so sídlom v M. o výbere v hotovosti súd zistil, že dňa 2.3.2020 žalobkyňa
zo svojho účtu v L. J. vybrala sumu 3.000 € (viď č.l. 12).

35. Z odpovede dotazovanej banky G. G. H., so sídlom v J., na dotaz súdu (č.l. 72) bolo zistené, že
žalovaná k 2.3.2020 mala záväzok voči G. G. H. vo výške 2.102,69 € z dôvodu spotrebného úveru
poskytnutéhovzmyslezmluvyoúverepodpísanej30.4.2019.Dňa2.3.2020bolzrealizovanýnauvedený
úvervkladnapreplatokvsume2.500€aprostriedkybolipoukázanézúčtužalovanej,napredmetnýúčet

žalovanej boli prostriedky pripísané formou vkladu v hotovosti. K 2.3.2020 evidovala banka aj záväzok
v sume 0,50 € vyplývajúci z poskytnutého úverového rámca na kartovom účte uvedenom vo vyjadrení
banky.

36. Práve táto odpoveď G. G. vyvracia podľa presvedčenia súdu záverečné účelové tvrdenie žalujúcej

strany spočívajúce v tvrdení, že žalovaná mala úmysel bezdôvodne sa obohatiť na úkor žalobkyne
prijatím sumy 3.000 € a svoj úver, na ktorý boli určené tieto prostriedky, nezaplatila.

37. Z výzvy právneho zástupcu žalobkyne z 23.2.2023 vyplýva, že žalobkyňa žiadala prostredníctvom
svojho právneho zástupcu od žalovanej vrátenie sumy 8.200 € titulom zmluvy o pôžičke a žiadala túto

pôžičku vrátiť do 15 dní od doručenia výzvy. Výzva podľa podacieho lístka bola na poštovú prepravu
podaná 24.2.2023.

38. Zo zmluvy o splátkovom úvere uzavretej medzi G. G. H., so sídlom v J. a žalovanou a žalobkyňou ako
dlžníčkami súd zistil, že na základe tejto zmluvy z 20.5.2021 bol poskytnutý splátkový úver 9.500 €, ktorý

bol vyplatený na účet žalovanej a mal byť použitý na vyplatenie 4 záväzkov a to záväzku zo spotrebného
úveru, ktorého zostatok predstavoval 1.712,81 €, záväzku z kreditnej karty, ktorá predstavoval zostatok
300 €, spotrebného úveru, ktorého zostatok predstavoval sumu 3.794,46 € a spotrebného úveru, ktorý
rovnako predstavoval zostatok 3.794,46 €. Žalovaná tvrdila, že tento úver, ktorý si zobrali obidve strany
sporu, splatila sama. Rovnako predložením neúplných výpisov z účtu za obdobie od 1.9.2020 do

1.9.2022 preukázala, že 21.5.2021 na jej účet bol prevedený zvyšok vyššie uvádzaného spotrebného
úveru no a v priebehu sledovaného obdobia v prospech žalobkyne previedla dňa 15.11.2021 platbu 65
€, dňa 25.1.2022 a 19.5.2022 platbu po 15 € a dňa 13.7.2022 platbu v sume 50 €. K týmto platbám
žalobkyňa uviedla (žalovaná tieto tvrdenia nerozporovala), že suma 65 € bola darček zo strany žalovanej
k Vianociam, z ktorého si žalobkyňa mala objednať topánky, suma 50 € bola použitá na nákup topánok

pre obidve strany sporu z Eximsportu, kde ale bola registrovaná žalobkyňa, takže žalovaná jej sumu
za svoje topánky preplácala a dve ďalšie drobné platby (po 15 €) súviseli s internetovou objednávkou
spodného prádla a ďalších vecí, ktoré objednala žalobkyňa aj pre žalovanú a žalovaná jej tieto sumy
preplácala.

39. Zo zmluvy o hypotekárnom úvere, ktorú predložila žalobkyňa, súd zistil, že túto uzavrela L. J. H. ako
veriteľ a žalobkyňa a žalovaná ako dlžníčky (alebo „klientky“) dňa 23.1.2020 a predmetom zmluvy bolo
poskytnutie hypotekárneho úveru vo výške 85.000 € na nadobudnutie nehnuteľností pri výške anuitnej
splátky 275,19 € a celkovej čiastke k zaplateniu 92.463,84 €. Úver bol zabezpečený záložným právomna nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX pre kat. úz. G. a na nehnuteľnosti – byt, ktorý si žalobkyňa
kupovala, zapísaný na LV č. XXXX pre kat. úz. A.. Z tejto zmluvy vyplýva, že právo na poskytnutie úveru
mali obdive dlžníčky spoločne a nerozdielne a rovnako boli spoločne a nerozdielne zaviazané k splateniu

tohto úveru s úrokmi. Potom, čo sa strany sporu rozišli, bol spísaný k úverovej zmluve dodatok zo dňa
25.2.2022 (č.l. 189), z ktorého vyplynulo že jediným dlžníkom vo vzťahu k banke sa stala žalobkyňa
a banka vyhlásila, že si voči žalovanej, ktorá bola z úverového vzťahu vypustená, nebude uplatňovať
nároky vyplývajúce z dotknutej zmluvy o úvere.

40. Z kúpnej zmluvy, ktorú uzavrela žalobkyňa s predávajúcou K. C. dňa 23.1.2020, súd zistil, že touto
zmluvou si žalobkyňa kúpila vyššie uvádzaný byt, zapísaný na LV č. XXXX pre kat. úz. A. a to byt č. XX
F. X. L. B. B. N. XX a to za kúpnu cenu 72.000 €. Žalobkyňa pripojila výpis zo svojho účtu vo B. J. H.,
z ktorého vyplynulo rovnako, ako z jej vyjadrenia, že 30.1.2020 vložila na tento účet 6.000 € zo sumy,
ktorá bola zložená na jej účte v L. J. H., na ktorý bol zložený zvyšok hypotekárneho úveru. Podstatnú
časť hypotekárneho úveru totiž banka priamo zaplatila predávajúcej na účet uvedený v kúpnej zmluve.

Podľa vyjadrenia právneho zástupcu žalobkyne žalobkyňa týmto vkladom vo výške 6.000 € na svoj účet
vo B. zaplatila svoj predchádzajúci úver v tejto banke.

41. Aj po takto doplnenom dokazovaní súd dospel, pokiaľ ide o nárok žalobkyne na zaplatenie sumy
3.000 € žalovanou titulom pôžičky, k rovnakým záverom, ako dospel vo svojom prvom rozsudku.

Žalobkyňapožadovalafinančnénárokyuplatňovanéžalobouprávnymtitulomzmluvyopôžičke,vzávere
konania sa však zmienila o možnom bezdôvodnom obohatení na strane žalovanej.

42. Podľa § 657 Obč. zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa
druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu.

43. Podstata zmluvy o pôžičke spočíva v tom, že na základe nej prenecháva veriteľ dlžníkovi určité
množstvo druhovo určených (zastupiteľných) vecí na voľné nakladanie, resp. spotrebovanie. Tým tieto
veci prechádzajú do vlastníctva dlžníka. Zmluva o pôžičke by sa mohla zaradiť i medzi scudzovacie
zmluvy. Ide len o tzv. nepravú scudzovaciu zmluvu, pretože na rozdiel od iných právnych scudzovacích

zmlúv je dlžník povinný vrátiť nie síce tie isté (identické) veci, ale veci rovnakého druhu. Tým, že
predmetom pôžičky sú najmä peniaze, patrí pôžička medzi základné formy získania úveru. Úverová
zmluva však je upravovaná v ustanoveniach § 497 až 507 Obch. zákonníka. Ďalším charakteristickým
znakom zmluvy o pôžičke je, že má reálnu, nielen konsenzuálnu povahu. Na vznik záväzkového vzťahu
nestačí uzavretie zmluvy, ale vyžaduje sa aj reálne odovzdanie vecí dlžníkovi. Medzi pojmové znaky

zmluvy o pôžičke patrí mimo určenia zmluvných strán a dohody o prenechaní druhovo určených vecí
aj dohoda o dočasnosti zmluvného vzťahu a povinnosti vrátiť veci rovnakého druhu. Keďže v prípade
pôžičky dochádza k prenechaniu druhovo určených vecí, prenechané veci prechádzajú do vlastníctva
dlžníka, ktorý ich môže nielen užívať, ale aj spotrebovať a na miesto vrátiť iné veci toho istého
druhu. Veriteľ je pri odovzdaní predmetu pôžičky zároveň povinný umožniť, aby dlžník nadobudol

vlastnícke právo k požičanej veci a to neobmedzené právom inej osoby. Vlastnícke právo k požičanej
veci prechádza na dlžníka momentom jej odovzdania v zmysle ust. § 133 Obč. zákonníka a dlžník
môže zmiešať požičanú vec so svojimi vecami rovnakého druhu. Z vyššie uvedeného záveru potom je
nutné vyvodiť, že veriteľ je vlastníkom požičaných vecí a ich odovzdaním na základe zmluvy o pôžičke
dochádza k prechodu vlastníckeho práva k týmto veciam na dlžníka. Samotná pôžička ale vzniká až

odovzdaním predmetu pôžičky dlžníkovi.

44. Medzi stranami sporu nebolo sporné odovzdanie sumy 3.000 € žalobkyňou žalovanej dňa 2.3.2020
a dokonca bolo preukázané, že z tejto sumy suma 2.500 € bola následne v hotovosti vložená na
účet žalovanej. Sporné bolo, akým titulom bola poskytnutá suma 3.000 €, zjavne podľa nesporných

vyjadrení strán získaná na účet žalobkyne poskytnutím hypotekárneho úveru, ktorého spoludlžníčkou
bola aj žalovaná. Zmluva o hypotekárnom úvere bola podľa tvrdenia strán, ale aj vypočutých svedkýň
uzavretá v januári 2020. K odovzdaniu peňazí z tohto hypotekárneho úveru žalobkyňou žalovanej došlo
až 2.3.2020, teda viac ako mesiac po uzavretí zmluvy o hypotekárnom úvere. V tejto súvislosti sa vynára
otázka, aký bol právny vzťah žalovanej, ale aj žalobkyne k finančným prostriedkom, ktoré boli získané

zhypotekárnehoúveru,kdeboliobidvestranysporuspoludlžníčkamivovzťahukL.J.H.,ajkeďfinančné
prostriedky z tohto hypotekárneho úveru boli zložené na účet žalobkyne.45. Doplnením dokazovania bolo zistené, že žalovaná uzavrela spolu so žalobkyňou, obidve v pozícii
dlžníčok, spoločne a nerozdielne zaviazaných vo vzťahu k banke, zmluvu o hypotekárnom úvere.
Z celého dokazovania vyplynulo, že hypotekárny úver vo výške 85.000 € im bol poskytnutý z toho

dôvodu, že boli obidve v pozícii dlžníčok. Z vyjadrenia žalobkyne bolo zrejmé, že v prípade, ak by bola
jedinou zaviazanou dlžníčkou vo vzťahu k banke, takýto vysoký úver by nebola dostala. Teda je zrejmé,
že aj pre žalovanú vznikol záväzok pre prípad, že by sa na ňu banka obrátila, splatiť celý úver spolu
s úrokmi a to vzhľadom na spoločnú a nerozdielnu povahu záväzku z tejto úverovej zmluvy. Zrejmé
bolo, že žalovanej bola poskytnutá suma 3.000 € na výplatu jej dlhu u G. G. a že samotná žalobkyňa

previedla z účtu v L. J. sumu 6.000 € na svoj účet vo B. J. H. a táto suma bola použitá na splatenie zase
výlučného dlhu žalobkyne z inej úverovej zmluvy, ktorú uzavrela. Vzhľadom na výpoveď žalobkyne a aj
SMS komunikáciu strán sporu, ktorú pripojila do spisu žalovaná, súd naďalej nemal preukázané, že by
medzi žalobkyňou v pozícii veriteľa a žalovanou v pozícii dlžníka vznikla pri odovzdaní sumy 3.000 €
zmluva o pôžičke, teda že by bola medzi nimi vznikla dohoda, že v dohodnutom, alebo určenom čase,
alebo za nejakých bližšie neurčených okolností, bude táto suma žalovanou žalobkyni vrátená.

46. Z vykonaného dokazovania naopak vyplynulo, že strany sporu ešte predtým, ako uzavreli zmluvu
o hypotekárnom úvere, riešili otázku financovania spoločne vedenej domácnosti, ktorá mala byť vedená
práve v kúpenom byte a to vyplynulo z výpovede samotnej žalobkyne – dohodli sa na tom, akým
spôsobom budú uhrádzať výdavky na túto domácnosť, ale aj spoločné záväzky a takýmto spoločným

záväzkombolprávezáväzokzozmluvyohypotekárnomúvere.Výsledkomtejtodohodybolaskutočnosť,
že bol zobratý hypotekárny úver vo vyššej výške, než bolo potrebné na zaplatenie samotnej kúpnej
ceny za byt, že z tohto hypotekárneho úveru, za ktorá obdive strany sporu zodpovedali spoločne
a nerozdielne, sa odfinancovalo zaplatenie menšieho dlhu žalovanej, trošku väčšieho dlhu žalobkyne, že
splácanie úveru a platenie pravidelných platieb za kúpený byt, prevzala na seba žalobkyňa a na druhej

strana žalovaná znášala všetky ostatné pravidelné náklady domácnosti, teda náklady na potraviny,
hygienické potreby a ďalšie potreby, ktoré boli určené pre domácnosť.

47. Súd preto na základe vykonaného dokazovania uzavrel, že výber z účtu žalobkyne v hotovosti
a poskytnutie tejto hotovosti žalovanej, bolo výsledkom dohody medzi dvomi osobami, ktoré mali medzi

sebou vzťah, vytvorili spoločnú domácnosť a dohodli sa na tom, akým spôsobom budú svoje spoločné
dlhy a náklady na domácnosť uhrádzať. V žiadnom prípade nebolo preukázané, že by žalobkyňou
ažalovanouvznikladohodaotom,žesuma3.000€saposkytujedočasneažalovanájepovinnájuvrátiť.

48. Žaloba žalobkyne preto nebola dôvodná a súd ju opätovne zamietol.

49. O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešnej žalovanej proti neúspešnej
žalobkyni súd priznal právo na náhradu trov celého konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva v lehote 15 dní od doručenia

rozhodnutia na súde, ktorý ho vydal.

Podľa § 363 C. s. p. v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 C. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia
lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 C. s. p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 C. s. p. odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 C. s. p. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len
do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 366 C. s. p. prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.