Rozsudok – Pracovné právo ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Wednesday, October 30, 2025

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 34Cpr/3/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8124202009
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 10. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Peter Uhrinovský, PhD.

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2025:8124202009.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom JUDr. Petrom Uhrinovským, PhD. v právnej veci žalobkyne A. B. C., nar.

XX.X.XXXX, trvale bytom D. XX, XXX XX A., zast.: JUDr. Michal Guman, advokát, so sídlom Hlavná 29,
080 01 Prešov, IČO: 50 843 206, proti žalovaným 1. Základná škola, E. XXX, so sídlom E. XXX, XXX
XX E., IČO: XX XXX XXX, 2. Obec E., so sídlom E. XXX, XXX XX E., IČO: XX XXX XXX, obaja zast.:
doc. JUDr. Jozef Tekeli, PhD. & Associates, s. r. o., advokátska kancelária, so sídlom Hlavná 25, 040 01
Košice, IČO: 52 651 258, o zaplatenie 11.809,27 EUR s príslušenstvom a vzájomnej žalobe o zaplatenie
10.370 EUR s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaní sú povinní zaplatiť žalobkyni sumu vo výške 11.809,27 EUR spolu s úrokom z omeškania

vo výške 9,25 % ročne zo sumy 11.809,27 EUR od XX.XX.XXXX do zaplatenia, to všetko do 3 dní od
právoplatnosti tohto rozsudku, s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia
povinnosť druhého žalovaného.

II. Vzájomnú žalobu zamieta.

III. Žalobkyni priznáva nárok na náhradu trov konania voči žalovaným v rozsahu 100 %, o výške ktorých

bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku, s tým, že plnením jedného
zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobkyňa sa žalobou doručenou dňa XX.X.XXXX domáhala voči žalovanému zaplatenia sumy
11.809,27 EUR spolu s príslušenstvom a nahradenia trov konania.

1.1. Žalobu odôvodnila tým, že Základná škola s materskou školou E. XXX v E., ako jej pôvodný
zamestnávateľ zanikla ku dňu XX.X.XXXX. Právnym nástupcom zaniknutého subjektu sa stal žalovaný
1. a žalovaný 2, ako zriaďovateľ Materskej školy E. XXX bez právnej subjektivity.

1.2. Na základe pracovnej zmluvy zo dňa X.X.XXXX žalobkyňa pracovala u právneho predchodcu
žalovaného 1. ako učiteľka. Menovacím dekrétom zo dňa XX.XX.XXXX bola žalovaným 2. menovaná
do funkcie riaditeľky Základnej školy s materskou školou E. XXX v E. (právny predchodca žalovaného
1.) na dobu funkčného obdobia od X.XX.XXXX do XX.XX.XXXX. Funkciu riaditeľky v predmetnej škole
vykonávala nepretržite od roku XXXX. Jej pracovný pomer trval do XX.X.XXXX. Všetky právne úkony za
zamestnávateľa voči nej ako štatutárnemu orgánu zamestnávateľa realizoval zriaďovateľ – žalovaný 2.

1.3. Dňa XX.X.XXXX dala žalobkyňa výpoveď z dôvodu dovŕšenia 65 rokov veku v zmysle § 82
ods. 7 zákona č. 138/2019 Z. z. o pedagogických zamestnancoch a odborných zamestnancoch a ozmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších právnych predpisov (ďalej aj ako „Zákon o
pedagogických zamestnancoch“).

1.4. Žalovaný 2. podaním zo dňa XX.X.XXXX zobral výpoveď žalobkyne na vedomie a súhlasil s
vyplatením odstupného a odchodného. Pracovný pomer žalobkyne de facto skončil dohodou ku dňu
XX.X.XXXX (bez plynutia výpovednej doby). Vzhľadom na dôvod rozviazania pracovného pomeru jej
vznikol nárok na odstupné a odchodné.

1.5. S účinnosťou od X.XX.XXXX bol žalobkyni odobratý osobný príplatok. Uvedená okolnosť jej bola
daná na vedomie Oznámením o výške a zložení funkčného platu zo dňa X.XX.XXXX, ktoré jej bolo
doručené na osobnom stretnutí na obecnom úrade až dňa XX.XX.XXXX. Žalovaný 2. odobral žalobkyni
osobnýpríplatokbeztoho,abynávrhnajehoodobratiekonzultovalvopredsozástupcamizamestnancov
napriek tomu, že mu táto povinnosť vyplývala z § 10 ods. 5 zákona č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní
niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení neskorších právnych predpisov (ďalej aj ako „Zákon 553/2003“). Žalobkyňa podala
podnetnaInšpektorátpráceA.,ktorýužalovaného2.vykonalinšpekciu.Ovýsledkuvykonanejinšpekcie
bola upovedomená Oznámením o výsledku vykonanej inšpekcie práce zo dňa XX.X.XXXX, v ktorom
Inšpektorát práce A. o. i. uviedol, že žalovaný 2. konal v rozpore s § 10 ods. 5 a § 4 ods. 7 Zákona
553/2003.

1.6.Odobratieosobnéhopríplatkubolopodľažalobkynenezákonné.Vdôsledkunezákonnéhoodobratia
osobného príplatku bola ukrátená nielen na mzde, ale aj na odstupnom, odchodnom a náhrade
za nevyčerpanú dovolenku. K nezákonnému odobratiu osobného príplatku došlo dňa X.XX.XXXX s
účinnosťou od X.XX.XXXX. Takúto zníženú mzdu žalobkyňa poberala až do skončenia jej pracovného

pomeru, t. j. do XX.X.XXXX.

1.7. Žalobkyňa má za to, že jej prináleží osobný príplatok za obdobie od X.XX.XXXX do XX.X.XXXX.
V období od XX.XX.XXXX do XX.X.XXXX bola dočasne práceneschopná a nepoberala mzdu, ale
nemocenskédávky.ZaobdobieodX.XX.XXXXdoXX.X.XXXXjejprináležíosobnýpríplatoknasledovne:

(-) November XXXX vo výške 950,00 EUR, (-) December XXXX vo výške 388,63 EUR (13 dní, nakoľko
od XX.XX.XXXX do XX.X.XXXX bola PN), (-) Máj XXXX vo výške 289,13 EUR (9 dní), (-) Jún XXXX vo
výške 950,00 EUR, (-) Júl XXXX vo výške 950,00 EUR, (-) August XXXX vo výške 950,00 EUR, teda
spolu osobný príplatok vo výške 4.477,76 EUR.

1.8. Ku dňu skončenia pracovného pomeru mala žalobkyňa nevyčerpaných 123,75 hodín dovolenky,
za ktoré jej žalovaný 1 poskytol náhradu vo výške 1.487,88 EUR (podľa výpočtu: funkčný plat / počet
pracovných hodín v mesiaci x nevyčerpaná dovolenka v hodinách; 2.074 / 172,5 x 123,75 = 1.478,88).
Ak by bola táto náhrada vypočítaná z príjmu vrátane osobného príplatku, ktorý by spolu činil 3.024 EUR,
prináležala by jej náhrada vo výške 2.169,39 EUR (3.024 / 172,5 x 123,75 = 2.169,39). Rozdiel medzi

náhradou, ktorá jej prináleží a vyplatenou náhradou tak činí 681,51 EUR (2.169,39 – 1.487,88 = 681,51).

1.9. V súvislosti so skončením pracovného pomeru bolo žalobkyni poskytnuté aj 5 mesačné odstupné
spolu vo výške 10.370 EUR (5 x 2.074 EUR) a odchodné vo spolu výške 4.148 EUR (2 x 2.074 EUR). Ak
by boli odstupné a odchodné vypočítané z príjmu vrátane osobného príplatku, ktorý by činil 3.024 EUR

(2.074 + 950), prináležalo by jej odstupné spolu vo výške 15.120 EUR (5 x 3.024 EUR) a odchodné spolu
vo výške 6.048 EUR (2 x 3.024 EUR). Rozdiel medzi vyplateným odstupným a prináležiacim odstupným
tak činí 4.750 EUR a rozdiel medzi vyplateným a prináležiacim odchodným činí 1.900 EUR.

1.10. Vzhľadom na to, že osobný príplatok bol žalobkyni odobratý nezákonne, žalovaní 1. a 2. boli

povinní zaplatiť jej osobný príplatok ku každej mzde za obdobie od X.XX.XXXX do XX.X.XXXX v
celkovej výške 4.477,76 EUR. Odstupné, odchodné a náhradu za nevyčerpanú dovolenku jej žalovaný
1. uhradil spolu s poslednou augustovou výplatou dňa XX.X.XXXX (z dôvodu zrušenia právneho
predchodcu žalovaného 1. k uvedenému dátumu). V tomto čase jej mal byť taktiež poukázaný rozdiel
medzi vyplateným a prináležiacim nárokom na odstupnom, odchodom a náhrade za nevyčerpanú

dovolenku. Pre zjednodušenie výpočtu úroky z omeškania za cely´ uplatnený nárok požaduje žalobkyňa
od X.X.XXXX, kedy boli splatné najneskoršie nároky.2. Žalovaní sa k žalobe vyjadrili prostredníctvom podaného odporu doručeného dňa XX.X.XXXX
(vyjadrenie k žalobe), pričom uviedli nasledovnú argumentáciu.

2.1. Z ustanovenia § 82 ods. 7 Zákona o pedagogických zamestnancoch vyplýva, že pracovný
pomer pedagogického zamestnanca, ktorý dovŕšil 65 rokov sa končí priamo zo zákona, bez potreby
podania výpovede zamestnávateľom zamestnancovi z niektorého zákonom vymedzeného dôvodu
alebo výpovede zamestnancom s uvedením alebo bez uvedenia výpovedného dôvodu. V zmysle
gramatického vykladú zákon vyjadruje časovú hranicu ex lege zániku pracovného pomeru, t. j. v prípade

pedagogického zamestnanca to je uplynutie školského roka, v ktorom zamestnanec dovŕšil 65 rok
veku. V prípade riaditeľa školy však zákon hovorí o odlišnej časovej hranici – uplynutie funkčného
obdobia, v ktorom riaditeľ dosiahne vek 65 rokov, t. j. v prípade žalobkyne takýto deň predstavuje
dátum XX.XX.XXXX. Žalobkyňa však v čase podania výpovede mala pred sebou ešte 2 roky funkčného
obdobia a tak na jej strane nedošlo v čase podania výpovede k naplneniu dikcie podľa § 82 ods. 7
Zákona o pedagogických zamestnancoch. Na základe uvedeného tak nie je možné skutkovú situáciu

žalobkyne a vznik nároku na odstupné opierať o dikciu ustanovenia § 82 ods. 7 Zákona o pedagogických
zamestnancoch.

2.2. V tomto prípade podľa žalovaných nejde o uzatvorenie dohody o skončení pracovného pomeru (ako
uvádza žalobkyňa), a to z dôvodu, že žalobkyňa dňa XX. X.XXXX podala výpoveď ako jednostranný

právny úkon adresovaný zamestnávateľovi a ten následne listom iba upovedomil žalobkyňu o obdŕžaní
výpovede, kde taktiež vyslovil, že súhlasí s výpoveďou – povaha takéhoto oznámenia však vo vzťahu k
pracovnoprávnemu inštitútu dohody o skončení pracovného pomeru nepožíva žiadnu právnu relevanciu.

2.3. Podľa žalovaných je právnym titulom pre skončenie pracovného pomeru žalobkyne je výpoveď

zamestnanca podľa § 67 zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších právnych
predpisov(ďalejajako„Zákonníkpráce“).Zákonníkpráceakolexgeneralisprávnypredpisklexspecialis
právnej úprave Zákona o pedagogických zamestnancoch stanovuje zákonom vymedzené dôvody pre
poskytnutie odstupného zamestnávateľom, a to výlučne v prípade dania výpovede zamestnancovi zo
strany zamestnávateľa alebo v prípade uzatvorenia dohody o skončení pracovného pomeru medzi

zamestnancom a zamestnávateľom.

2.4. K právnemu titulu, ktorým došlo ku skončeniu pracovného pomeru žalobkyne zákon nárok
odstupného nevymedzuje, t. j. žalobkyni tak žalovanými bolo neoprávnene v rozpore so zákonom
vyplatených10.370EUR(5xfunkčnýplat).Nezákonnosťvrozhodnutístarostuoposkytnutíodstupného,

na ktorý žalobkyňa nemá právny nárok smerovalo k vzniku bezdôvodného obohatenia na jej strane. Toto
bezdôvodné obohatenie je žalobkyňa povinná vrátiť.

2.5. Žalobkyňa si uplatňuje nárok vo výške 11.809,27 EUR s prísl., ktorý tvorí: (a) osobný príplatok,
rozdiel na nevyčerpanej dovolenke, rozdiel na odchodnom a (b) rozdiel na odstupnom. Žalovaní v celom

rozsahu popreli existenciu nároku na vyplatenie odstupného v celej (už aj vyplatenej) výške. Protinárok
žalovaných tvorí už vyplatené odstupné vo výške 10.370 EUR. Vymáhanú pohľadávku vo výške
11.809,27 EUR tvorí rozdiel na odstupnom vo výške 4.750,00 EUR. Podľa žalovaných je opodstatnenou
len pohľadávka žalobkyne v časti 7.059,27 EUR, ktorý je však započítateľný s pohľadávkou žalovaných
vo výške 10.370 EUR.

2.6. Žalovaným tak vznikol nárok na vrátenie bezdôvodného obohatenia vo výške 3.310,73 EUR spolu
s úrokom z omeškania 9,50 % ročne zo sumy 3.310,73 EUR odo dňa XX.X.XXXX do zaplatenia, ktorý
si voči žalobkyni uplatnili vzájomnou žalobou.

3. Žalobkyňa v replike (§ 167 ods. 3 CSP) uviedla, že žalovaní v podanom odpore uznali nárok žalobkyne
vo výške 7.059,27 EUR, predstavujúci osobný príplatok za žalované obdobie, rozdiel na nevyčerpanej
dovolenke a rozdiel na odchodnom. Uvedená časť žaloby predstavuje nesporný nárok. Žalovaný tým
uznali, že osobný príplatok bol žalobkyni odobratý nezákonne a žalobkyňa má nárok na jeho doplatenie.
Žalovaný popierajú nárok žalobkyne predstavujúci rozdiel na odstupnom vo výške 4.750 EUR.

3.1.Snázoromžalovaných,žepracovnýpomeržalobkynebolukončenýtitulomvýpovedezamestnanca,
a v tom prípade nemala žalobkyňa nárok na odstupné, žalobkyňa nesúhlasí. Pracovný pomer žalobkyne
bol ukončený dňa XX.X.XXXX, kedy jej aj boli vyplatené všetky finančné nároky z pracovného pomerut.j. posledná mzda, náhrada za nevyčerpanú dovolenku, odstupné a odchodné. Pokiaľ by pracovný
pomer žalobkyne skončil titulom výpovede zamestnanca, tak by neskončil XX.X.XXXX, ale uplynutím
výpovednej doby dňa XX.XX.XXXX. Výpovedná doba však žalobkyni ani nezačala plynúť, nakoľko bol

pracovný´ pomer ukončený dohodou k XX.X.XXXX.

3.2. Nedodržanie písomnej formy dohody o skončení pracovného pomeru však Zákonník práce
nesankcionuje neplatnosťou. Žalovaní v tomto smere pochybili, keď nevydali žalobkyni jedno
vyhotovenie dohody. Zo skutkového stavu je zrejmé (a žalovaní to nepopreli), že pracovný pomer

žalobkyne skončil XX.X.XXXX. Podľa § 60 ods. 1 Zákonníka práce ak sa zamestnávateľ a zamestnanec
dohodnú na skončení pracovného pomeru, pracovný pomer sa skončí dohodnutým dňom. O existencii
dohody svedčí aj následné správanie žalovaných. Dňa XX.X.XXXX došlo k povereniu zástupcu školy
vedením školy namiesto žalobkyne (nečakalo sa na uplynutie výpovednej doby žalobkyne a skončenie
jej pracovného pomeru). Žalovaní svojim následným konkludentným správaním, t. j. vyplatením
odstupného, odchodného a náhrady za nevyčerpanú dovolenku, akceptovali dátum XX.X.XXXX ako

dátum rozviazania pracovného pomeru žalobkyne.

3.3. Žalovaní sa síce snažili vychádzať z gramatického vykladú § 82 ods. 7 Zákona o pedagogických
zamestnancoch, ale opomenuli slovíčko najneskôr, to znamená, že funkčné obdobie žalobkyne mohlo
skončiť (a skončilo) skôr. Ohľadom dôvodnosti nároku žalobkyne na odstupné a následne na doplatok

k odstupnému poukázala žalobkyňa aj na Aplikačnú pomôcku k skončeniu pracovného pomeru so 65
ročným pedagogickým zamestnancom alebo 65 ročným odborným zamestnancom vydanú E. F. G., A.
– generálnou riaditeľkou sekcie legislatívno-právnej a A. B. H. I., A. – generálnym riaditeľom kancelárie
generálneho tajomníka služobného úradu (ďalej aj ako „Aplikačná pomôcka“). Z Aplikačnej pomôcky
vyplýva záver, že ak pracovný pomer skončí skôr ako XX.X.XXXX, nie je rozhodujúce, na základe

akého právneho titulu bol pracovný pomer ukončený (výpoveď alebo dohodou), ale vždy ide o skončenie
pracovného pomeru podľa prvej vety § 82 ods. 7 Zákona o pedagogických zamestnancoch. Žalobkyňa
mala zákonný nárok na vyplatené odstupné a nebol pritom rozhodujúci titul rozviazania pracovného
pomeru.

3.4. Žalobkyňa poukázala aj na § 222 ods. 6 Zákonníka práce (v zmysle ktorého vrátenie neprávom
vyplatených súm môže zamestnávateľ od zamestnanca požadovať, ak zamestnanec vedel alebo musel
z okolností predpokladať, že ide o sumy nesprávne určené alebo omylom vyplatené, a to v lehote do
troch rokov od ich výplaty), pričom je presvedčená, že odstupné jej bolo vyplatené zákonne a dôvodne, a
preto ho dobromyseľne prijala. Po odpracovaných súvislých 30. rokoch v pozícii riaditeľky bez porušenia

pracovnej disciplíny bolo vyplatené odstupné nielen zákonné ale aj morálne.

4. Žalovaní v duplike (§ 167 ods. 4 CSP) uviedli , že v zmysle gramatického vykladú zákon vyjadruje
časovú hranicu ex lege zániku pracovného pomeru, t. j. v prípade pedagogického zamestnanca to je
uplynutie školského roka, v ktorom zamestnanec dovŕšil 65 rok veku. V prípade riaditeľa školy však

zákon hovorí o odlišnej časovej hranici – t. j. uplynutie funkčného obdobia, v ktorom riaditeľ dosiahne
vek 65 rokov, t. j. v prípade žalobkyne takýto deň predstavuje až dátum XX.XX.XXXX – t. j. ad hoc až
k tomuto dňu by bolo aplikovateľné ustanovenie § 82 ods. 7 Zákona o pedagogických zamestnancoch.
Zrejme žalobkyňa opomenula, že tento pojem (najneskôr) nebol súčasťou právneho textu účinného
v čase ukončenia jej pracovného pomeru. Žalobkyňa svoj jednostranný právny úkon (možný chápať

ako oferta) uskutočnila dňa XX.XX.XXXX a jednostranný právny úkon žalovaných (možný chápať
ako akceptácia) bol uskutočnený dňa XX.XX.XXXX. V oboch právnych úkonoch je uvedený ako deň
skončenia pracovného pomeru dátum XX.X.XXXX - smerodajným je tak účinnosť zákona platná k
tomuto dňu. Vzhľadom na uvedené je nutné vychádzať zo znenia právneho predpisu ustanovenia §
82 ods. 7 Zákon o PD účinného od XX.XX.XXXX do dňa XX.XX.XXXX. Keďže pojem „najneskôr“ o

ktorý opierala svoju základnú argumentáciu žalobkyňa nebol v čase skončenia jej pracovného pomeru
súčasťou právneho textu stráca argumentácia žalobkyne akúkoľvek základnú relevanciu.

4.1. K argumentácii žalovanej vzťahujúcej sa k použitiu Aplikačnej pomôcky žalovaní uviedli, že
žalobkyňa svoju skutkovú situáciu nesprávne subsumovala pod prvú vetu § 82 ods. 7 Zákona

o PS pred bodkočiarkou. Táto dikcia sa však vzťahuje všeobecne na pedagogických zamestnancov.
Na prípad riaditeľky školy je ale nutná aplikácia základného interpretačného pravidla lex specialis
derogat legi generali priamo vylučujúca aplikovateľnosť všeobecnej právnej úpravy (vzťahujúcej sa napedagogických zamestnancov) v situácii, ak je možné aplikovať špeciálnu právnu úpravu (vzťahujúcu
sa priamo na riaditeľa školy).

4.2. Právnym titulom pre skončenie pracovného pomeru žalobkyne je niektorá zo všeobecných právnych
skutočností predstavujúca predpoklad pre skončenie pracovného pomeru. Či už ide o faktické uzavretie
dohody o skončení pracovného pomeru dvoma jednostrannými písomnými úkonmi alebo o prijatie
výpovede zamestnanca žalovanými za súčasnej akceptácie nezotrvania vo výpovednej dobe, ku
skončeniu pracovného pomeru došlo dňa XX.X.XXXX, a keďže tohto času nebolo účinné zákonné

ustanovenie v znení akom uvádza žalobkyňa nie je na jej situáciu možné aplikovať § 82 ods. 7 Zákona
o PS.

4.3. K uznávaciemu prejavu žalovaní uviedli, že aj keď sa k tejto časti opodstatnenosti žalovaného
nároku vo svojom odpore nevyjadrovali (a to pre krátkosť času, nakoľko svoju procesnú obranu museli
prezentovaťvzákonnejlehoteprepodanieodporu))ajtútočasťpohľadávkyžalobkynepopierajúvcelom

rozsahu.

4.4. Napokon sa žalovaní vyjadrili k okolnostiam odobratiu osobného príplatku, návrhu na jeho odobratie
a jeho prerokovaniu. Aj v prípade preukázaného nedodržania formálnych požiadaviek pre odobratie
osobného príplatku zo strany zamestnávateľa, toto samo o sebe nespôsobuje neplatnosť samotného

rozhodnutia o jeho odobratí a zamestnanec len z tohto dôvodu nemôže požadovať jeho ďalšie
poskytovanie.

4.5. Vzhľadom na ďalšiu argumentáciu žalovaných stratila opodstatnenosť pohľadávka žalobkyne v celej
jej časti. Žalovaným vznikol nárok na vrátenie bezdôvodného obohatenia vo výške 10.370 EUR spolu

s príslušenstvom, ktorý si voči žalobkyni uplatnili vzájomnou žalobou, resp. rozšírením vzájomnej žaloby.

5. Žalovaní v podaní doručenom dňa X.X.XXXX v spojení s jeho doplnením doručeným dňa XX.X.XXXX
uviedli, že na prípad zamestnávania vo verejnom záujme je vylúčená akákoľvek aplikácia § 76 ods.
7 Zákonníka práce z dôvodu uplatnenia interpretačného pravidlá lex specialis derogat legi generali.

Pri výkone práce vo verejnom záujme podľa zákona č. 552/2003 Z. z., ako aj Zákona 553/2003
zamestnávateľ nemôže autonómne využiť oprávnenie poskytnúť odstupné pri skončení pracovného
pomeru vzhľadom na finančnú naviazanosť na štátny rozpočet alebo na rozpočet zriaďovateľa. Pri
poskytovaní odstupného v týchto prípadoch treba postupovať prednostne podľa zákona č. 552/2003
Z. z. a Zákona 553/2003 a až subsidiárne podľa Zákonníka práce. Žalovaní zotrvali na závere o

nedobromyseľnosti žalobkyne vo vzťahu k prijatiu nárokov vychádzajúc z predpokladu odbornosti
prislúchajúcej k funkcii riaditeľa školy.

5.1. Vo vzťahu k odobratiu osobného príplatku uviedli, že osobný príplatok predstavuje nenárokovateľnú
časť platu a má povahu odmeny zamestnávateľa za dobrý výkon práce, pričom žalobkyňa zrejme

opomína to, akých závažných porušení pracovnej náplne a činnosti sa v momente pred odobratím
osobného príplatku dopustila. K tejto súvislosti navrhli výsluch doplnenie dokazovania, a to (-) výsluch
samotnej žalobkyne a (-) výsluch štatutárneho orgánu žalovaného 2. B. J. K..

5.2. Podaním odporu proti platobnému rozkazu žalovaní nijako neuznali žalobný nárok v žiadnom

rozsahu, v akom je predmetom sporu. Naopak, vo svojom odpore výslovne vecne uviedli, že nárok
žalobkyne v sume 4.750 EUR predstavujúci doplatok k odstupnému popierajú a z akých dôvodov a
následne v ďalšom vyjadrení k vyjadreniu žalovaní zdôraznili to, z akých dôvodov žalobkyni nepatrí
ani prevyšujúca časť nároku vo vzťahu k osobnému príplatku. Absencia konkrétneho vyjadrenia sa k
oprávnenosti nároku žalobkyne v odpore za žiadnych okolností nemožno chápať ako čiastočné uznanie

akékoľvek nároku, keďže: (a) uznanie dlhu je právnym úkonom, ktorý vyžaduje jednoznačný, určitý a
vážny prejav vôle uznať konkrétny záväzok; (b) v danom prípade ide o odpor ako procesný úkon, ktorého
účelom je spochybnenie nároku žalobcu uplatneného vo vydanom platobnom rozkaze – neplatí, že by
odpor musel obsiahnuť všetky pre popretie pohľadávky rozhodujúce skutočnosti, ale postačuje, ak je
odpor vecne odôvodnený.

5.3. Žalovaní ďalej uviedli, že v prípade, ak by mal súd za to, že čo i len časť žalobkyňou uplatňovaného
nároku vyplýva z jej subjektívneho práva, uplatnenie nároku zo strany žalobkyne považujú za rozporné
s dobrými mravmi: Žalobkyňa získala odstupné v sume 10.370 EUR, hoci naň podľa zákonnýchpodmienok nemala nárok. Namiesto toho, aby odstupné dobrovoľne vrátila, spochybňuje legitímnosť
jeho odňatia (odvolávajúc sa prvotne na nesprávny výklad zákona a aktuálne na dobromyseľnosť či
dohodu podľa § 76 ods. 7 Zákonníka práce) a naďalej trvá na svojich neoprávnených požiadavkách a na

ich podklade požaduje ďalšie nároky (osobný príplatok), vo vzťahu ku ktorým sa snaží využiť „údajné“
formálne pochybenia zamestnávateľa pri ich odobratí. Takýto postup a výklad zákonov, ktoré žalobkyňa
uplatňuje v snahe zabezpečiť si neoprávnené výhody, je neprípustný a v rozpore s dobrými mravmi.

5.4. K uznaniu nároku zo strany žalovaného 2. nemohlo dôjsť, pretože uznanie nároku má z

hľadiska svojich účinkov povahu majetkovoprávneho úkonu. Pre platnosť takéhoto úkonu, pokiaľ úkon
vykonáva obec alebo iná samosprávna jednotka sa totiž vyžaduje predchádzajúce uznesenie obecného
zastupiteľstva v súlade s ustanovením § 9 ods. 2 písm. e) zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí.
Aj určité úkony s dopadom na majetkové práva obce síce môže vykonávať aj sám starosta bez
predchádzajúceho rozhodovania zastupiteľstva, avšak na to ho musia splnomocňovať osobitne prijaté
Zásady hospodárenia a nakladania s majetkom obce, ktoré konkrétne definujú buď povahu týchto

úkonov alebo definujú maximálnu hodnotu takéhoto plnenia. Akékoľvek úkony obce tykajúce sa jej
majetkových práv, ktorých hodnota presahuje maximálny strop stanovený´ v Zásadách hospodárenia
a nakladania s majetkom obce sú ponechané výlučne na rozhodovaní obecného zastupiteľstva. Bez
predchádzajúceho rozhodnutia zastupiteľstva prijatého vo forme uznesenia nemožno na takéto úkony
prihliadať, z dôvodu ich absolútnej neplatnosti.

6. Žalobkyňa v podaní doručenom dňa XX.X.XXXX uviedla, že vzhľadom na sudcovskú koncentráciu
konania namieta vykonanie žalovanými navrhovaných dôkazov.

6.1. Žalobkyňa nikdy netvrdila, že došlo ku skončeniu jej pracovného pomeru automaticky, ale že

ku skončeniu jej pracovného pomeru došlo dohodou. Ak by žalobkyňa podala výpoveď ako to tvrdia
žalovaní, tak by sa jej pracovný pomer neskončil dňa XX.XX.XXXX ale až uplynutím výpovednej doby u
právneho nástupcu zamestnávateľa dňa XX.XX.XXXX, k čomu v danom prípade nedošlo. Za výpovednú
dobu patrí zamestnancovi plat/mzda a ak by sa prijali tvrdenia žalovaných o výpovedi žalobkyni, čo v
danom prípade žalobkyňa poprela, tak žalobkyni do dnešného dňa neboli vyplatené dva funkčné platy

za výpovednú dobu, a zároveň sa žalovaní dopustili porušenia zákona tým, že žalobkyňu neprihlásili
na sociálne a zdravotné poistenie, a že vo vzťahu k nej si neplnili odvodové a daňové povinnosti.
Ak by boli tvrdenia žalovaných o výpovedi žalobkyne pravdivé, tak by mal existovať na sociálnej
a zdravotnej poisťovní záznam o odhlásení poisteného vzťahu žalobkyne k právnemu predchodcovi
žalovaných a bezprostrednom nahlásení jej poistného vzťahu k žalovaným prípadne k jednému z nich.

Dňom skončenia pracovného pomeru žalobkyne došlo k zániku jej funkcie riaditeľa školy a uplynutiu
funkčného obdobia, v ktorom žalobkyňa dovŕšila 65 rokov. Uvedené tvrdenia žalobkyne o ukončení
jej pracovného pomeru dohodou logicky umocňuje aj tá skutočnosť, že ku dňu skončenia pracovného
pomeru žalobkyne, t. j. ku dňu XX.X.XXXX, došlo aj k zrušeniu a vyradeniu zamestnávateľa zo siete škôl.

6.2. Finančné prostriedky na odstupné vyplácane pedagogickým zamestnancom, t. j. aj žalobkyni,
z dôvodu skončenia pracovného pomeru v spojení s ustanovením § 82 ods. 7 Zákona o PS, sú
Ministerstvom školstva, výskumu, vývoja a mládeže Slovenskej republiky prostredníctvom príslušného
regionálneho úradu školskej správy na žiadosť zamestnávateľa (školy a školského zariadenia),
zamestnávateľovi pre zamestnanca vyplatené z rozpočtovej kapitoly Ministerstva školstva, výskumu,

vývoja a mládeže Slovenskej republiky v zmysle z. č. 597/2003 Z. z. o financovaní základných škôl,
stredných škôl a školských zariadení (žalobkyňa poukázala na prenesený výkon štátnej správy, s ktorým
súvisí prenesené financovanie škôl na Ministerstvo školstva, výskumu, vývoja a mládeže Slovenskej
republiky).

7. V zmysle § 177 ods. 1 v spojení s § 322 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
v znení neskorších právnych predpisov (ďalej aj ako „CSP“) súd na prejednanie tohto sporu
nariadil pojednávanie, ktoré sa konalo v dňoch X.X.XXXX, XX.X.XXXX a XX.XX.XXXX (ďalej aj ako
„Pojednávanie“).

7.1. Na Pojednávaní (X.X.XXXX) súd procesným postupom v zmysle § 142 CSP pripustil zmenu
vzájomnej žaloby v zmysle jej rozšírenia prostredníctvom dupliky (podľa § 140 ods. 1 CSP zmenou
žaloby je návrh, ktorým sa rozširuje uplatnené právo).7.2. Na Pojednávaní (XX.XX.XXXX) žalovaní uviedli, že k skutočností, prečo oni, resp. ich právni
predchodca, vyplatili žalobkyni nároky ku dňu XX.X.XXXX, sa nevedia vyjadriť. K právnemu úkonu
(Oznámenie z XX.X.XXXX) uviedli, že tento úkon je len potvrdenie a akceptácia výpovede. Podľa ich

názoru, pracovný pomer so žalobkyňou skončil titulom jej výpovede. K skutočnosti, prečo žalovaní
neprideľovali žalobkyni prácu a nedoplatil mzdu a neprihlásil do Sociálnej poisťovne počas trvania
výpovednej lehoty uviedli, že k tomu sa nevedia bližšie vyjadriť. Rovnako sa nevedeli vyjadriť k tomu,
prečo žalobkyňu odhlásili zo Sociálnej poisťovne ku dňu XX.X.XXXX a následne nevykonali žiadne
úkony k jej prihláseniu.

7.3. Na otázku súdu, čo podľa žalovaných znamená ich vyjadrenie (uznanie v odpore, bod 14.), že podľa
nich to nie je uznanie a nevie sa k tomu vyjadriť.

8. Z písomných vyjadrení strán, Pojednávania a vykonaného dokazovania listinnými dôkazným
prostriedkami, ktoré sú súčasťou súdneho spisu, súd zistil nižšie uvedený skutkový stav.

8.1. V zmysle stranami výslovne uvedených skutkových tvrdení považoval súd tieto skutočností za
nesporné:

- Žalobkyňa po XX.X.XXXX do práce nechodila a žalovaní ju ani na nastúpenie do práce nevyzývali.

- Žalobkyni bolo vyplatené odstupné vo výške 10.370 EUR (5 x funkčný plat) a odchodné vo výške 4.148
EUR (2 x funkčný plat).

8.2. Súd v zmysle § 151 CSP (Skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa
považujú za nesporné. Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania,

uvedie vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné.) považoval
za nesporné aj tieto skutočností:

- Základná škola s materskou školou E. XXX v E. bol pôvodný zamestnávateľ žalobkyne, ktorý zanikol
ku dňu XX.X.XXXX.

- Právnym nástupcom zaniknutého subjektu (Základná škola s materskou školou E. XXX v E.) sa stal
žalovaný 1. a žalovaný 2, ako zriaďovateľ Materskej školy E. XXX bez právnej subjektivity.
- Na základe pracovnej zmluvy zo dňa X.X.XXXX žalobkyňa pracovala u právneho predchodcu
žalovaného 1. ako učiteľka.
- Menovacím dekrétom zo dňa XX.XX.XXXX bola žalobkyňa menovaná do funkcie riaditeľky Základnej

školy s materskou školou E. XXX v E. na dobu funkčného obdobia od X.XX.XXXX do XX.XX.XXXX.
- Žalobkyňa bola v období od XX.XX.XXXX do XX.X.XXXX dočasne práceneschopná a nepoberala
mzdu, ale nemocenské dávky.

8.3. Z odpovede Sociálnej poisťovne zo dňa XX.X.XXXX (Poskytnutie súčinnosti – B. C.) vyplýva, že

žalobkyňa bola prihlásená do registra poistencov a sporiteľov starobného dôchodkového sporenia ako
zamestnanec právneho subjektu Základná škola s materskou školou, zo sídlom E. XXX, XXXXX, IČO:
XXXXXXXX, v pracovnom pomere v období od X.X.XXXX do XX.X.XXXX a súčasne ako zamestnanec
právneho subjektu Obec E., so sídlom E. XXX, IČO: XXXXXXXX (pozn. žalovaný 2.), v právnom
vzťahu na základe dohody o vykonaní práce v období od X.XX.XXXX do XX.X.XXXX. Vyššie uvedení

zamestnávatelia v období X/XXXX až XX/XXXX nedoručili Sociálnej poisťovni žiaden ďalší formulár vo
vzťahu k prihlasovaniu, prípadne k odhlasovaniu žalobkyne.

8.4. Z právneho úkonu žalobkyne označeného ako „Výpoveď“ zo dňa XX.X.XXXX vyplýva, že
žalobkyňa oznámila žalovanému 2., že podáva výpoveď podľa § 82 ods. 7 Zákona o pedagogických

zamestnancoch z dôvodu dovŕšenia 65 rokov veku. Ďalej uviedla, že pracovný pomer končí
k XX.X.XXXX a požiadala vyplatenie odstupného a odchodného.

8.5. Z právneho úkonu žalovaného 2 označeného ako „Oznámenie“ zo dňa XX.X.XXXX vyplýva, že
žalovaný 2. (v mene jeho starostu) oznámil žalobkyni, že jej výpoveď podľa § 82 ods. 7 Zákona

o pedagogických zamestnancoch z dôvodu dovŕšenia veku 65 rokov života berie na vedomie a súhlasí
s vyplatením odstupného a odchodného.9. V podaní doručenom dňa X.X.XXXX a následne aj na Pojednávaní (XX.XX.XXXX) žalovaní navrhli
vykonanie dokazovania (-) výsluch samotnej žalobkyne a (-) výsluch štatutárneho orgánu žalovaného
2. B. J. K..

9.1. Návrh na vykonanie dokazovania prvotne odôvodnili tým, že tieto dôkazy majú preukázať
skutočností ohľadom odobratia osobného príplatku, ako aj závažného porušenia pracovnej náplne a
činnosti žalobkyne (ktoré však žalovaní ani žiadnym spôsobom v rovine tvrdení nešpecifikovali). Neskôr
na Pojednávaní svoje odôvodnenie rozšírili o tom, že by sa ozrejmili skutočností, prečo bolo žalobkyni

vyplatené odstupné a prečo žalovaný neodvádzal do Sociálnej poisťovne odvody.

9.2. V zmysle § 149 CSP sú prostriedkami procesného útoku a prostriedkami procesnej obrany najmä
skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení protistrany, návrhy na vykonanie dôkazov, námietky k
návrhom protistrany na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky.

9.3. Podľa § 153 CSP (sudcovská koncentrácia konania) (1) Strany sú povinné uplatniť prostriedky
procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo
so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. (2) Na prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo

nariadenie ďalšieho pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. (3) Ak súd na prostriedky
procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia
vo veci samej.

9.4. Keďže sudcovskú koncentráciu konania uplatňuje príslušný sudca podľa vlastnej úvahy, spadá do

jeho kompetencie rozhodnúť, či na prostriedok procesného útoku či obrany, ktorý strana mohla predložiť
už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania, bude prihliadať.
(Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. L.. M. XXX/XXXX zo dňa XX. XXXXXXXX
XXXX).Účelomazmyslomkoncentrácievcivilnomsporovomkonaní(§153a§154Civilnéhosporového
poriadku) je najmä prispieť k naplneniu princípu procesnej ekonómie vrátane rýchlosti konania, zabrániť

zdržiavaniu konania a motivačne pôsobiť na strany sporu, aby procesné úkony vykonávali včas.
Procesný úkon nie je vykonaný včas, ak ho strana sporu mohla vykonať skôr (objektívne hľadisko), ak
by konala starostlivo (subjektívne hľadisko). Je plne v diskrečnej právomoci súdu, či omeškaný procesný
úkon strany ospravedlnení alebo nie (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. L. M. XX/
XXXX zo dňa XX. XXXXXXX XXXX).

9.5. Ako už vyslovil Najvyšší súd SR v rozhodnutiach sp. zn. XXXX/XXX/XXXX a XXXX/XXX/XXXX
procesnému pravú účastníka navrhovať dôkazy zodpovedá povinnosť súdu nielen o vznesených
návrhoch (a dôkazoch) tiež, pokiaľ im nevyhovie, vo svojom rozhodnutí odôvodni, prečo, z akých
dôvodov tak rozhodnúť, ale neurobil. Nevyhovenie dôkaznému návrhu strany sporu možno založiť

len tromi dôvodmi. Prvým je argument, podľa ktorého tvrdená skutočnosť, ku ktorej overeniu alebo
vyvráteniu je navrhnutý dôkaz bez relevantnej súvislosti s predmetom konania; ďalším je argument,
podľa ktorého dôkaz neoverí/nevyvráti tvrdenú skutočnosť, čiže vo väzbe na toto tvrdenie nedisponuje
vypovedacou potenciou. Nakoniec tretím je nadbytočnosť dôkazu, t. j. argument, podľa ktorého určité
tvrdenie, ku ktorému overeniu alebo vyvráteniu je dôkaz navrhovaný, bolo už doterajším konaním bez

dôvodných pochybnosti´ overene´ alebo vyvrátene´. Ak tieto dôvody zistene´ neboli, súd postupuje v
rozpore s cˇl. 46 ods. 1 a cˇl. 48 ods. 2 Ústavy SR, ktoré garantujú pre stranu sporu ústavne´ právo
na spravodlivý proces, čiže táto dôkazná vada (tzv. opomenuté dôkazy) takmer vždy založí nielen
nepreskúmateľnosť vydaného rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, ale súčasne tiež jeho protiústavnosť
(Rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. XXXX/XXX/XXXX zo dňa XX. XXXXX XXXX).

9.6. V nadväznosti na vyššie uvedené skutočností, citované procesnoprávne normy a judikatúru
súd uvedené návrhy na vykonanie dokazovania súd zamietol z dôvodu, že sa týkajú prípadného
preukazovania skutkových tvrdení ohľadom osobného príplatku a jeho dôvodnosti, avšak súd túto
skutočnosť v rámci zisťovania skutkového stavu vzhľadom na nižšie uvedené nedokazoval (viď. bod 12.

odôvodnenia tohto rozsudku a Uznávací prejav), a teda tvrdená skutočnosť je v tejto fáze (dôvodnosť
odobratia osobného príplatku), ku ktorej overeniu alebo vyvráteniu je navrhnutý dôkaz bez relevantnej
súvislosti s predmetom konania.9.7. Zároveň súd návrh na vykonanie dôkazu (výsluch žalobkyne a štatutárneho zástupcu žalovaných)
zamietol aj z dôvodu aplikácie sudcovskej koncentrácie a na neho neprihliadal, nakoľko ho žalovaní
nepredložili včas. Tento prostriedok procesného útoku (návrh na vykonanie dôkazu) nebol uplatnený

včas, keďže ho žalovaní mohli predložiť (resp. navrhnúť) už skôr (objektívne hľadisko), ak by konala
starostlivo so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania (subjektívne hľadisko).

9.8. Žalovaní tieto dôkazy navrhli až v podaní doručenom dňa X.X.XXXX a bližšie špecifikovali na
Pojednávaní (XX.XX.XXXX). V prvom rade súd uvádza, že dokazovanie ma smerovať k preukázaniu,

resp. popretiu stranami tvrdených skutočností. Žalovaní chceli navrhovaným dokazovaním mimo vyššie
uvedeného preukazovať aj skutočností (resp. podľa ich vyjadrenia „ozrejmiť“ skutočností) „prečo bolo
žalobkyni vyplatené odstupné a prečo žalovaný neodvádzal do Sociálnej poisťovne odvody“. V rovine
tvrdení však uviedli, že sa k týmto skutočnostiam nevedia vyjadriť. V tomto smere súd poukazuje aj
na § 181 ods. 4 CSP ak strana alebo jej zástupca nie sú schopní predniesť podstatné a rozhodujúce
skutkové tvrdenia a označiť alebo predložiť dôkazy na ich preukázanie, súd im môže určiť lehotu na

dodatočné splnenie tejto povinnosti. Po márnom uplynutí tejto lehoty nemusí súd na tieto skutkové
tvrdenia a dôkazné návrhy prihliadať. Tým nie sú dotknuté ustanovenia § 153 a 154. V rade druhom by
zároveň vykonanie navrhovaných dôkazov vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania.

10. Na vyššie zistený a opísaný skutkový stav súd aplikoval tieto právne normy platné a účinné k dňu

vyhlásenia tohto rozsudku, ak ďalej nie je uvedené inak (zistil nižšie uvedený právny stav): (-) § 82 ods.
7 Zákona o pedagogických zamestnancoch (v znení účinnom k XX.X.XXXX), (-) § 63 ods. 1 písm. b)
Zákonníka práce, (-) § 76 Zákonníka práce, (-) § 76a Zákonníka práce, (-) § 116 Zákonníka práce, (-)
§ 10 ods. 5 Zákona 553/2023, (-) § 517 ods. 1 a 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení
neskorších právnych predpisov (ďalej aj ako „Občiansky zákonník“), (-) § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995

Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka (ďalej aj ako „Nariadenia vlády
87/1995“) a čl. 9 ods. 3 kolektívnej zmluvy na rok XXXX.

11. V zmysle zisteného skutkového a právneho stavu súd takto vec právne posúdil a rozhodol nižšie
uvedeným spôsobom a na základe nižšie uvedených úvah.

12. V prvom rade sa súd zaoberal uznávacím prejavom žalovaných.

13. V rámci jednotlivých procesných podaní žalovaní uviedli tieto svoje tvrdenia a argumentáciu:

13.1. Žalovaní v bode 20. vyjadrenia k žalobe (odpor) uviedli: „Žalobkyňa si uplatňuje nárok vo výške
11 809,27 eur s prísl., ktorý tvorí: a) osobný príplatok, rozdiel na nevyčerpanej dovolenke, rozdiel
na odchodnom a b) rozdiel na odstupnom. Žalované v celom rozsahu popierajú existenciu nároku
na vyplatenie odstupného v celej (už aj vyplatenej) výške. Protinárok Žalovaných tvorí už vyplatené
odstupné vo výške 10 370,00 eur. Vymáhanú pohľadávku vo výške 11 809,27 eur tvorí rozdiel na

odstupnom vo výške 4 750,00 eur. Podľa Žalovaných je opodstatnenou len pohľadávka Žalobkyne v
časti 7 059,27 eur, ktorý je však započítateľný s pohľadávkou Žalovaných vo výške 10 370,00 eur.
Žalovaným tak vznikol nárok na vrátenie bezdôvodného obohatenia vo výške 3 310,73 eur spolu s
úrokom z omeškania 9,50 % ročne zo sumy 3 310,73 eur odo dňa XX.XX.XXXX do zaplatenia.“

13.2. Žalovaní v bode 14. dupliky uviedli: „Vo svojom vyjadrení Žalobkyňa ďalej uviedla, že Žalované
uznali nárok vo výške 7 059,27 eur a tento tak v zmysle jej vyjadrenia už nepredstavuje sporný nárok.
Žalované vo vzťahu k tomuto uvádzajú, že aj keď sa k tejto časti opodstatnenosti žalovaného nároku vo
svojom odpore nevyjadrovali (a to pre krátkosť času, nakoľko svoju procesnú obranu museli prezentovať
v zákonnej lehote pre podanie odporu)) aj túto časť pohľadávky Žalobkyne popierajú v celom rozsahu.

[...]“

13.3. Žalovaní v bode 18. dupliky uviedli: „Žalované v celom rozsahu popreli existenciu nároku na
vyplatenie odstupného v celej (už aj jeho vyplatenej) výške. Nárok Žalovaných tak tvorí už vyplatené
odstupné vo výške 10 370,00 eur. Vzhľadom na ďalšiu argumentáciu Žalovaných stratila opodstatnenosť

pohľadávka Žalobkyne v celej jej časti.“

13.4. Ďalej žalovaní v bodoch 6. a 7. podania dourčeného dňa X.X.XXXX uviedli: „Žalované rovnako
zdôrazňujú, že podaním odporu proti platobnému rozkazu Žalované nijako neuznali žalobný nárok vžiadnom rozsahu, v akom je predmetom sporu. Naopak, vo svojom odpore Žalované výslovne vecne
uviedli, že nárok Žalobkyne v sume 4.750 eur predstavujúci doplatok k odstupnému popierajú a z
akých dôvodov a následne v ďalšom vyjadrení k vyjadreniu Žalované zdôraznili to, z akých dôvodov

Žalobkyni nepatrí ani prevyšujúca časť nároku vo vzťahu k osobnému príplatku. Dodávame, že absencia
konkrétneho vyjadrenia sa k oprávnenosti nároku Žalobkyne v odpore za žiadnych okolností nemožno
chápať ako čiastočné uznanie akékoľvek nároku, keďže: a) uznanie dlhu je právnym úkonom, ktorý
vyžaduje jednoznačný, určitý a vážny prejav vôle uznať konkrétny záväzok; b) v danom prípade ide o
odpor ako procesný úkon, ktorého účelom je spochybnenie nároku žalobcu uplatneného vo vydanom

platobnom rozkaze – neplatí, že by odpor musel obsiahnuť všetky pre popretie pohľadávky rozhodujúce
skutočnosti, ale postačuje, ak je odpor vecne odôvodnený.“

13.5. Napokon na Pojednávaní na otázku súdu, čo podľa nich znamená vyjadrenie (uznanie v odpore,
bod 14.) uviedli, že podľa nich to nie je uznanie a nevedia sa k tomu vyjadriť.

14. Relevantná judikatúra a právna argumentácia k uznávaciemu prejavu:

14.1. Ak účastník počas konania uznal pred súdom nárok uplatnený žalobou alebo jeho základ podľa §
153a ods. 1 OSP, nemôže už toto uznanie neskôr účinne odvolať (Uznesenie NS SR č. k. XXXX/XXX/
XX zo dňa XX. XXXXX XXXX publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

SR pod č. N. XX/XXXX).

14.2. Uznanie nároku voči súdu je možné uskutočniť vo všetkých procesných formách predpísaných
zákonom pre podania strán – podstatný bude obsah tohto úkonu. Môže byť nazvaný aj inak, prípadne
môže byť v konkrétnom podaní obsiahnutý bez výslovného označenia, že ide o uznanie nároku. V

zmysle výkladového pravidla článku 11 ods. 1 bude rozhodujúci obsah, nie forma úkonu. Rovnako súd
v procesnom práve neskúma „skutočnosť“ vôle žalovaného, iba jeho vonkajší prejav. Toto procesné
pravidlo platí všeobecne, nielen pri tomto druhu rozsudku; v procese sa (až na výnimky, napr. pri zmieri)
uplatňuje princíp prejavenej vôle sporových strán, nie ich skutočnej vôle (C., B., J., G., O., E., B., G., O.,
E., P., B. a kol. Q. G. A.. X. R.. A.: Q. S. O., XXXX).

14.3. Žalovaný môže uznať nárok žalobcu i len čo do určitej výšky alebo čo do základu. V takom prípade
súd vydá čiastočný rozsudok na základe uznania nároku, resp. čiastočný medzitýmny rozsudok. V týchto
prípadoch sa však vyžaduje návrh zo strany žalobcu. Ak žalobca takýto návrh nepodá, súd pokračuje v
konaní a na skutočnosť čiastkového uznania nároku prihliada ako na inú právnu skutočnosť, rozhodnú

pre posúdenie nároku. O možnosti podať návrh na vydanie čiastočného rozsudku na základe uznania
nároku nie je možné žalobcu poučiť. Ak však žalobca takýto návrh podá a súd mu vyhovie, pokračuje
v konaní o zvyšku uplatneného nároku. V takýchto prípadoch sa o trovách konania rozhoduje až v
konečnom rozhodnutí. Ak sa však vydáva konečný rozsudok pre uznanie, musí v ňom súd rozhodnúť
i o náhrade trov konania. Uznanie uplatneného nároku žalovaným má vplyv na posudzovanie úspechu

vo veci.

15. V nadväznosti na vyššie uvedené a posudzujúc procesné úkony podľa ich obsahu a v zmysle
skúmania vonkajšieho prejavu žalovaných, tak súd časť ich procesného úkonu (bod 20. vyjadrenia k
žalobe - odporu) posúdil ako riadny, určitý a zrozumiteľný uznávací prejav, ktorým žalovaní uznali časť

uplatneného nároku v rozsahu (-) nároku na osobný príplatok, (-) nároku na rozdiel na nevyčerpanej
dovolenke a (-) nároku na rozdiel na vyplatenom odchodnom, spolu vo výške 7.059,27 EUR (ďalej aj
ako „Uznávací prejav“), tak ako ich žalobkyňa po skutkovej stránke vymedzila v žalobe.

15.1. Z vyjadrenie žalovaných „Podľa žalovaných je opodstatnenou len pohľadávka žalobkyne v časti

7.059,27 EUR“ jasne vyplýva, že v tejto časti nárok žalobkyne uznali. To všetko aj vo svetle toho, že
potom nárok v tejto časti si započítali k svojmu nároku uplatňovanému vzájomnou žalobou.

16. K jednotlivým námietkam žalovaných vo vzťahu k Uznávaciemu prejavu súd na doplnenie uvádza:

16.1. Uznávací prejav učinil advokát žalovaných, a nie samotný žalovaný. Ide o procesnoprávny úkon
uskutočnený vo vzťahu k súdu, a nie hmotnoprávne uznanie nároku ako jednostranný prejav vôle
adresovaný žalobkyni.16.2. Z uvedeného dôvodu nemôže obstať ani argument žalovaných, že „uznaniu nároku zo strany
žalovaného 2. nemohlo dôjsť, pretože uznanie nároku má z hľadiska svojich účinkov povahu
majetkovoprávneho úkonu. Pre platnosť takéhoto úkonu, pokiaľ úkon vykonáva obec alebo iná

samosprávna jednotka sa totiž vyžaduje predchádzajúce uznesenie obecného zastupiteľstva v súlade
s ustanovením § 9 ods. 2 písm. e) zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí.“ Podľa § 92 ods. 2 CSP
splnomocnenie udelené na celé konanie a splnomocnenie udelené advokátovi nemožno obmedziť.
Zástupca, ktorému bolo také splnomocnenie udelené, je oprávnený na všetky úkony, ktoré môže v
konaní urobiť strana. Advokát žalovaných tak bol oprávnený uskutočniť uznanie nároku, pričom toto nie

je limitované obmedzeniami v zmysle zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí.

16.3. Argumentácia žalovaných „aj keď sa k tejto časti opodstatnenosti žalovaného nároku vo svojom
odpore nevyjadrovali (a to pre krátkosť času, nakoľko svoju procesnú obranu museli prezentovať v
zákonnej lehote pre podanie odporu)) aj túto časť pohľadávky Žalobkyne popierajú v celom rozsahu“
nemá žiadnu právnu relevanciu. Na tomto mieste súd poznamenáva, že v zmysle § 21 písm. e) zákona

č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní
(živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „Zákon o advokácii“) advokát je
povinný odmietnuť poskytnutie právnych služieb, ak vzhľadom na pracovnú zaťaženosť alebo dlhodobú
neprítomnosť nemôže riadne chrániť a presadzovať práva a záujmy klienta. Ak teda pre krátkosť
času (čo vzhľadom na skutkovú a právnu náročnosť sporu podľa súdu nemožno aplikovať), 15 dní na

podanie odporu, advokát nemohol riadne chrániť a presadzovať práva a záujmy žalovaných, tak mal
odmietnuť poskytovanie právnych služieb. Uvedené teda nemôže obstať ako relevantný argument, pre
ktorý by súd nemal prihliadať na Uznávací prejav. Uvedené pôsobí paradoxne aj za situácie, keď sa
žalovaní odvolávajú na právne povedomie samotnej žalobkyne ako riaditeľky (dobromyseľnosť vydanie
bezdôvodného obohatenia).

16.4. Taktiež súd nepovažuje za relevantnú argumentáciu v zmysle „Vzhľadom na ďalšiu argumentáciu
Žalovaných stratila opodstatnenosť pohľadávka Žalobkyne v celej jej časti“ (bod 18. dupliky). Uvedené
sa javí tak, že po Uznávacom prejave sa žalovaný vzhľadom na reakciu žalobkyne rozhodli uplatňovať,
resp.užďalejnezapočítaťvovzťahuksvojmunároku(vrátenieodstupného)ajtúčasťnárokužalobkyne,

ktorý pred tým uznali.

16.5. Uznávací prejav učinený pred súdom a adresovaný súdu nemožno neskôr účinne odvolať. Ak
teda žalovaní raz účinne uznali nárok uplatnený žalobkyňou, resp. jeho časť, tak tento Uznávací prejav
nemožno účinne odvolať.

17. Nakoľko súd prijal záver o dôvodnosti Uznávacieho prejavu žalovaných, a keďže žalobkyňa
nenavrhla vydanie rozsudku pre uznanie nároku, resp. pre jeho časti (podľa § 283 a nasl. CSP), tak súd
nebol oprávnený vydať rozsudok pre uznanie časti nároku, a tak na skutočnosť čiastkového uznania
nároku prihliadol ako na inú právnu skutočnosť, rozhodnú pre posúdenie nároku.

18. Na základe toho tak súd nárok žalobkyne na (-) doplatenie osobného príplatku vo výške 4.477,76
EUR, (-) doplatenie rozdielu na nevyčerpanej dovolenke vo výške 681,51 EUR a (-) doplatenie rozdielu
na odchodnom vo výške 1.900 EUR, považoval za dôvodný.

18.1. Žalobkyňa má nárok na doplatenie osobného príplatku za obdobie od X.XX.XXXX do
XX.X.XXXX v celkovej výške 4.477,76 EUR. V období od XX.XX.XXXX do XX.X.XXXX bola dočasne
práceneschopná a nepoberala mzdu, ale nemocenské dávky, a teda za toto obdobie nemá nárok na
doplatenie osobného príplatku. Za obdobie od X.XX.XXXX do XX.X.XXXX jej prináleží osobný príplatok
nasledovne: (-) November XXXX vo výške 950,00 EUR, (-) December XXXX vo výške 388,63 EUR (13

dní, nakoľko od XX.XX.XXXX do XX.X.XXXX bola PN), (-) Máj XXXX vo výške 289,13 EUR (9 dní),
(-) Jún XXXX vo výške 950,00 EUR, (-) Júl XXXX vo výške 950,00 EUR, (-) August XXXX vo výške
950,00 EUR.

18.2. Žalobkyňa má nárok na doplatenie rozdielu na nevyčerpanej dovolenke vo výške 681,51 EUR. Ku

dňu skončenia pracovného pomeru mala žalobkyňa nevyčerpaných 123,75 hodín dovolenky, za ktoré jej
žalovaný 1. poskytol náhradu vo výške 1.487,88 EUR (podľa výpočtu: funkčný plat / počet pracovných
hodín v mesiaci x nevyčerpaná dovolenka v hodinách; 2.074 / 172,5 x 123,75 = 1.478,88). Ak by bola
táto náhrada vypočítaná z príjmu vrátane osobného príplatku, ktorý by spolu činil 3.024 EUR, prináležalaby jej náhrada vo výške 2.169,39 EUR (3.024 / 172,5 x 123,75 = 2.169,39). Rozdiel medzi náhradou,
ktorá jej prináleží a vyplatenou náhradou tak činí 681,51 EUR (2.169,39 – 1.487,88 = 681,51).

18.3. Žalobkyňa má nárok na doplatenie rozdielu na odchodnom vo výške 1.900 EUR. V súvislosti so
skončením pracovného pomeru bolo žalobkyni poskytnuté aj odchodné vo spolu výške 4.148 EUR (2 x
2.074 EUR). Ak by bolo odchodné vypočítané z príjmu vrátane osobného príplatku, ktorý by činil 3.024
EUR (2.074 EUR + 950 EUR), prináležalo by jej odchodné spolu vo výške 6.048 EUR (2 x 3.024 EUR).
Rozdiel medzi vyplateným a prináležiacim odchodným tak činí sumu v celkovej výške 1.900 EUR.

19. Sporným tak ďalej ostal nárok žalobkyne na zaplatenie odstupného. Na jednej strane si žalobkyňa
žalobou uplatnila nárok na zaplatenie rozdielu na odstupnom vo výške 4.750 EUR a na strane druhej si
žalovaní prostredníctvom vzájomnej žaloby uplatnili voči žalobkyni nárok na vrátenie už poskytnutého
odstupného vo výške 10.370 EUR.

19.1. Žalobkyňa odôvodnila svoj nárok na odstupné, resp. na jeho doplatenie tým, že dňa XX.X.XXXX
dala výpoveď z dôvodu dovŕšenia 65 rokov veku v zmysle § 82 ods. 7 Zákona o pedagogických
zamestnancoch. Žalovaný 2. zobral jej výpoveď na vedomie a súhlasil s vyplatením odstupného a
odchodného. Pracovný pomer žalobkyne de facto skončil dohodou ku dňu XX.X.XXXX (bez plynutia
výpovednej doby). Vzhľadom na dôvod rozviazania pracovného pomeru jej vznikol nárok na odstupné.

V súvislosti so skončením pracovného pomeru bolo žalobkyni poskytnuté aj 5 mesačné odstupné spolu
vo výške 10.370 EUR (5 x 2.074 EUR). Ak by bolo odstupné vypočítané z príjmu vrátane osobného
príplatku, ktorý by činil 3.024 EUR (2.074 EUR + 950 EUR), prináležalo by jej odstupné spolu vo výške
15.120 EUR (5 x 3.024 EUR). Rozdiel medzi vyplateným a prináležiacim odstupným tak činí sumu
v celkovej výške 4.750 EUR.

19.2. Žalovaní svoj nárok na vrátenie vyplateného odstúpeného odôvodnili tým, že na skutkovú
situáciu žalobkyne a vznik nároku na odstupné nemožno opierať o dikciu ustanovenia § 82 ods.
7 Zákona o pedagogických zamestnancoch. Z ustanovenia § 82 ods. 7 Zákona o pedagogických
zamestnancoch vyplýva, že pracovný pomer pedagogického zamestnanca, ktorý dovŕšil 65 rokov sa

končí priamo zo zákona, bez potreby podania výpovede zamestnávateľom zamestnancovi z niektorého
zákonom vymedzeného dôvodu alebo výpovede zamestnancom s uvedením alebo bez uvedenia
výpovedného dôvodu. V zmysle gramatického vykladú zákon vyjadruje časovú hranicu ex lege zániku
pracovného pomeru, t. j. v prípade pedagogického zamestnanca to je uplynutie školského roka, v ktorom
zamestnanec dovŕšil 65 rok veku. V prípade riaditeľa školy však zákon hovorí o odlišnej časovej hranici

– uplynutie funkčného obdobia, v ktorom riaditeľ dosiahne vek 65 rokov, t. j. v prípade žalobkyne takýto
deň predstavuje dátum XX.XX.XXXX. Žalobkyňa však v čase podania výpovede mala pred sebou ešte
2 roky funkčného obdobia a tak na jej strane nedošlo v čase podania výpovede k naplneniu dikcie podľa
§ 82 ods. 7 Zákona o pedagogických zamestnancoch. V tomto prípade nejde o uzatvorenie dohody o
skončení pracovného pomeru (ako uvádza žalobkyňa), a to z dôvodu, že žalobkyňa dňa XX. X.XXXX

podala výpoveď ako jednostranný právny úkon adresovaný zamestnávateľovi a ten následne listom
iba upovedomil žalobkyňu o obdŕžaní výpovede, kde taktiež vyslovil, že súhlasí s výpoveďou. Podľa
žalovaných je právnym titulom pre skončenie pracovného pomeru žalobkyne výpoveď zamestnanca
podľa § 67 Zákonníka práce. Zákonník práce ako lex generalis právny predpis k lex specialis
právnej úprave Zákona o pedagogických zamestnancoch stanovuje zákonom vymedzené dôvody pre

poskytnutie odstupného zamestnávateľom, a to výlučne v prípade dania výpovede zamestnancovi zo
strany zamestnávateľa alebo v prípade uzatvorenia dohody o skončení pracovného pomeru medzi
zamestnancom a zamestnávateľom. K právnemu titulu, ktorým došlo ku skončeniu pracovného pomeru
žalobkyne zákon nárok odstupného nevymedzuje, t. j. žalobkyni tak žalovanými bolo neoprávnene v
rozpore so zákonom vyplatených 10.370 EUR (5 x funkčný plat). Nezákonnosť v rozhodnutí starostu

o poskytnutí odstupného, na ktorý žalobkyňa nemá právny nárok smerovalo k vzniku bezdôvodného
obohatenia na jej strane. Toto bezdôvodné obohatenie je žalobkyňa povinná vrátiť.

19.3. Žalovaní neskôr v duplike uviedli, že právnym titulom pre skončenie pracovného pomeru
žalobkyne je niektorá zo všeobecných právnych skutočností predstavujúca predpoklad pre skončenie

pracovného pomeru. Či už ide o faktické uzavretie dohody o skončení pracovného pomeru dvoma
jednostrannými písomnými úkonmi alebo o prijatie výpovede zamestnanca žalovanými za súčasnej
akceptácie nezotrvania vo výpovednej dobe, ku skončeniu pracovného pomeru došlo dňa XX.X.XXXX,a keďže tohto času nebolo účinné zákonné ustanovenie v znení akom uvádza žalobkyňa nie je na jej
situáciu možné aplikovať § 82 ods. 7 Zákona o Zákona o pedagogických zamestnancoch.

20. V nadväznosti na argumentáciu strán bolo potrebné určiť, kedy skončil pracovný pomer žalobkyne
a akým titulom.

20.1. Strany zhodne uviedli, že pracovný pomer žalobkyne skončil k dňu XX.X.XXXX. Sporným bol podľa
nich právny titul skončenia pracovného pomeru.

20.2. Žalovaní pritom menili počas konania svoju argumentáciu, pôvodne mal pracovný pomer
skončiť výpoveďou žalobkyne ako zamestnankyne, následne mal byť právnym titulom pre skončenie
pracovného pomeru „niektorá zo všeobecných právnych skutočností predstavujúca predpoklad pre
skončenie pracovného pomeru. Či už ide o faktické uzavretie dohody o skončení pracovného pomeru
dvoma jednostrannými písomnými úkonmi alebo o prijatie výpovede zamestnanca žalovanými za

súčasnej akceptácie nezotrvania vo výpovednej dobe“ Napokon opätovne tvrdili, že právnym titulom
skončenia je výpoveď daná žalobkyňou.

21. Súd napokon prijal záver, že pracovný pomer žalobkyne skončil k dňu XX.X.XXXX, pričom uvedené
vyplýva najmä z týchto dôvodov:

21.1. Strany zhodne uvádzajú, že pracovný pomer skončil k XX.X.XXXX. Pri tomto dátume vychádzajú
aj pri uplatňovaní vzájomných práv a povinnosti z predmetného pracovnoprávneho vzťahu.

21.2. K dňu XX.X.XXXX žalovaní (resp. ich právny predchodca) vyplatil žalobkyni všetky finančné nároky

z pracovného pomeru t. j. posledná mzda, náhrada za nevyčerpanú dovolenku, odstupné a odchodné.

21.3. S účinnosťou k dňu XX.X.XXXX bola žalobkyňa odhlásená z príslušných evidencií (sociálna
poisťovňa a pod.).

21.4. Po dni XX.X.XXXX žalobkyňa nechodila do práce a ani ju na to žalovaní nevyzvali. Neplynula
žiadna výpovedná lehota a žalobkyni nebola vyplatená ani žiadna mzda pod mesiacoch nasledujúcich
po dni XX.X.XXXX.

21.5. K dňu XX.X.XXXX došlo aj k zrušeniu a vyradeniu zamestnávateľa žalobkyne (právny predchodca

žalovaných) zo siete škôl.

22. Ustanovenie § 82 ods. 7 Zákona o pedagogických zamestnancoch.

22.1. Podľa § 82 ods. 7 Zákona o pedagogických zamestnancoch (v znení účinnom k XX.X.XXXX)

pracovný pomer pedagogického zamestnanca a odborného zamestnanca sa skončí najneskôr
uplynutím školského roka, v ktorom dovŕšil 65 rokov veku; ak ide o riaditeľa, uplynutím funkčného
obdobia, v ktorom dovŕšil 65 rokov veku. Pedagogickému zamestnancovi a odbornému zamestnancovi
patrí pri skončení pracovného pomeru podľa prvej vety odstupné ako pri skončení pracovného pomeru
výpoveďou z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Zamestnávateľ môže s

pedagogickým zamestnancom alebo odborným zamestnancom, ktorý dovŕšil 65 rokov veku uzatvoriť
pracovný pomer podľa odseku 4.

22.2. Podľa § 82 ods. 7 Zákona o pedagogických zamestnancoch (v znení účinnom k XX.XX.XXXX
– zmeny prijaté na základe novely zákonom č. 182/2023 Z. z.) pracovný pomer pedagogického

zamestnanca a odborného zamestnanca sa skončí najneskôr uplynutím školského roka, v ktorom dovŕšil
65rokovveku;akideoriaditeľa,najneskôruplynutímfunkčnéhoobdobia,vktoromdovŕšil65rokovveku.
Pedagogickému zamestnancovi a odbornému zamestnancovi patrí pri skončení pracovného pomeru
podľa prvej vety odstupné ako pri skončení pracovného pomeru výpoveďou z dôvodov uvedených v § 63
ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Zamestnávateľ môže s pedagogickým zamestnancom alebo odborným

zamestnancom, ktorý dovŕšil 65 rokov veku uzatvoriť pracovný pomer na dobu určitú najviac na dva
roky. Takýto pracovný pomer možno uzatvoriť aj opakovane.22.3. Podľa § 82 ods. 7 Zákona o pedagogických zamestnancoch (v znení účinnom k dňu vyhlásenia toto
rozsudku – zmeny prijaté na základe novely zákonom č. 291/2024 Z. z.) pracovný pomer pedagogického
zamestnanca a odborného zamestnanca sa skončí najneskôr uplynutím školského roka, v ktorom dovŕši

65 rokov veku; ak ide o riaditeľa, najneskôr uplynutím funkčného obdobia, v ktorom dovŕši 65 rokov
veku. Ak sa má pracovný pomer pedagogického zamestnanca a odborného zamestnanca podľa prvej
vety skončiť skôr ako uplynutím školského roka, skončí sa na základe dohody o skončení pracovného
pomeru. Pedagogickému zamestnancovi a odbornému zamestnancovi patrí pri skončení pracovného
pomeru podľa prvej vety alebo druhej vety odstupné ako pri skončení pracovného pomeru výpoveďou

z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Zamestnávateľ môže s pedagogickým
zamestnancom alebo odborným zamestnancom, ktorý dovŕšil 65 rokov veku, uzatvoriť pracovný pomer
na dobu určitú najviac na dva roky. Takýto pracovný pomer možno uzatvoriť aj opakovane.

22.4. V prípade ustanovenia § 82 ods. 7 Zákona o pedagogických zamestnancoch ide o skončenie
pracovného pomeru zo zákona, pričom pri tomto skončení patrí pedagogickému zamestnancovi a

odbornému zamestnancovi odstupné.

22.5. Pre správny právny výklad je rozhodujúce posúdenie vzťahu Zákonníka práce (§ 3 ods. 2) a
zákona č. 138/2019 Z. z., pokiaľ ide o skončenie pracovného pomeru najneskôr uplynutím školského
roka. Z ustanovenia § 82 ods. 7 zákona č. 138/2019 Z. z. vyplýva, že pedagogickému zamestnancovi,

ktorý dovŕšil 65 rokov v E. XXXX, sa skončí pracovný pomer najneskôr uplynutím školského roka, v
ktorom dovŕšil 65 rokov veku. Najneskôr znamená kedykoľvek v priebehu školského roka, t. j. napr.
aj k XX. X. XXXX. Ak pedagogický zamestnanec skončí pracovný pomer až k XX. X. XXXX a so
zamestnávateľom neuzatvorí pracovný pomer podľa § 82 ods. 4 zákona č. 138/2019 Z. z., ide o
skončenie pracovného pomeru zo zákona a pedagogickému zamestnancovi prináleží odstupné podľa

prvej vety ako pri skončení pracovného pomeru výpoveďou z dôvodov uvedených v § 63 ods. 1 písm.
b) Zákonníka práce. Pedagogický zamestnanec alebo zamestnávateľ môže ukončiť pracovný pomer
aj skôr ako XX. X. XXXX, pričom v § 82 ods. 7 zákona č. 138/2019 Z. z. nie je špecifikované, či ide
o výpoveď zo strany zamestnávateľa, zamestnanca alebo o skončenie pracovného pomeru dohodou.
Ak pracovný pomer skončí skôr ako XX. X. XXXX, pedagogickému zamestnancovi aj vtedy prináleží

odstupné podľa prvej vety ako pri skončení pracovného pomeru výpoveďou z dôvodov uvedených v §
63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. To znamená, že ak sa pracovný pomer skončí skôr ako XX. X.
XXXX, nie je rozhodujúce, na základe akého právneho titulu bol pracovný pomer ukončený (výpoveď
alebo dohodou), ale vždy ide o skončenie pracovného pomeru „podľa prvej vety“ § 82 ods. 7 zákona č.
138/2019 Z. z. V súčasnosti je teda možné skončiť pracovný pomer kedykoľvek v priebehu školského

roka, najneskôr však uplynutím školského roka, v ktorom pedagogický zamestnanec dovŕšil 65 rokov
veku, t. j. XX. X. XXXX. Vyššie uvedené platí aj na odborného zamestnanca (Aplikačná pomôcka k
skončeniu pracovného pomeru so 65 ročným pedagogickým zamestnancom alebo 65 ročným odborným
zamestnancom – publikovaná Ministerstvom školstva, výskumu, vývoja a mládeže Slovenskej republiky
a verejné dostupná S.).

22.6. Súd sa stotožňuje s právnym záverom vyjadreným v citovanom dokumente Ministerstva školstva,
výskumu, vývoja a mládeže Slovenskej republiky, pričom podľa názoru súdu by sa mal vzťahovať aj na
riaditeľa školy, a teda žalobkyňu.

22.7. Skutočnosť, že v znení účinnom k dňu XX.X.XXXX ustanovenie § 82 ods. 7 Zákona o
pedagogických zamestnancoch neobsahuje pri riaditeľovi školy slovo „najneskôr“ nespôsobuje to,
že na riaditeľa nemožno aplikovať právny záver v zmysle vyššie uvedeného. Následnou novelou
došlo k doplneniu slova „najneskôr“ aj vo vzťahu k riaditeľovi, čím len došlo k precizovaniu právnej
úpravy a vyjadreniu vôle zákonodarcu, že uvedená právna úprava sa ma na riaditeľa vzťahovať

rovnako ako na každého iného pedagogického zamestnanca a odborného zamestnanca. Nie je žiaden
rozumný a spravodlivý dôvod na to, aby riaditeľ školy (ktorý je rovnako pedagogickým alebo odborným
zamestnancom), bol diskriminovaný vo vzťahu k bežným pedagogickým a odborným zamestnancom.

22.8. Vo vzťahu k riaditeľovi školy (teda aj k žalobkyni) a k § 82 ods. 7 Zákona o pedagogických

zamestnancoch možno uzavrieť, že pracovný pomer riaditeľa sa skončí najneskôr uplynutím funkčného
obdobia, v ktorom dovŕšil 65 rokov veku, tzn. kedykoľvek v priebehu funkčného obdobia.22.9. Riaditeľ alebo aj zamestnávateľ pritom môže ukončiť pracovný pomer aj skôr ako pred uplynutím
funkčného obdobia, pričom v § 82 ods. 7 Zákona o pedagogických zamestnancoch nie je špecifikované,
či ide o výpoveď zo strany zamestnávateľa, zamestnanca alebo o skončenie pracovného pomeru

dohodou. Ak pracovný pomer skončí skôr ako uplynutím funkčného obdobia, riaditeľovi aj vtedy prináleží
odstupné podľa prvej vety ako pri skončení pracovného pomeru výpoveďou z dôvodov uvedených v §
63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce.

22.10. To znamená, že ak sa pracovný pomer skončí skôr ako uplynutím funkčného obdobia, nie je

rozhodujúce, na základe akého právneho titulu bol pracovný pomer ukončený (výpoveď alebo dohodou),
ale vždy ide o skončenie pracovného pomeru „podľa prvej vety“ § 82 ods. 7 Zákona o pedagogických
zamestnancoch. V takomto prípade je teda možné skončiť pracovný pomer kedykoľvek v priebehu
funkčného obdobia, najneskôr však jeho uplynutím, v ktorom riaditeľ dovŕšil 65 rokov veku.

23. Keďže tak ako bolo uvedené vyššie, súd vychádza zo záveru, že ak sa pracovný pomer skončí skôr

ako uplynutím funkčného obdobia, nie je rozhodujúce, na základe akého právneho titulu bol pracovný
pomer ukončený (výpoveď alebo dohodou), ale vždy ide o skončenie pracovného pomeru „podľa prvej
vety“ § 82 ods. 7 Zákona o pedagogických zamestnancoch.

23.1. Súd sa teda ďalej nezoberal tým, akým právnym titulom došlo k skončeniu pracovného pomeru

žalobkyne, aj napriek tomu, že táto skutočnosť bol medzi stranami sporná. Podstatným je záver, že
pracovný pomer skončil k dňu XX.X.XXXX, tak ako uvádza súd vyššie.

24. Na základe vyššie uvedeného teda možno uzavrieť:

24.1. Funkčné obdobie žalobkyne ako riaditeľky bolo odo dňa X.XX.XXXX do dňa XX.XX.XXXX.

24.2. Žalobkyňa dňa XX.X.XXXX dovŕšila 65 rokov (narodená XX.X.XXXX).

24.3. K skončeniu pracovného pomeru došlo dňa XX.X.XXXX, a teda počas funkčného obdobia

žalobkyne ako riaditeľky, v ktorom dovŕšila 65 rokov veku.

24.4. Nie je rozhodujúce, na základe akého právneho titulu došlo k ukončeniu pracovného pomeru
(výpoveď alebo dohodou), ale vždy ide o skončenie pracovného pomeru „podľa prvej vety“ § 82 ods. 7
Zákona o pedagogických zamestnancoch.

24.5. Strany sa po XX.X.XXXX správali tak, že došlo k ukončeniu pracovného pomeru, keď žalobkyňa
nechodila do práce, žalovaní ju nevyzývali na nastúpenie do prace, pričom ju odhlásil zo sociálnej
poisťovne a neplatili za ňu žiadne odvody.

24.6. Žalovaní (resp. ich právny predchodca) vyplatil žalobkyni odstupné vo výške 5 násobku jej platu.

25. Na doplnenie a k podpore vyššie uvedeného záveru súd uvádza, že samotná žalobkyňa vo svojej
„výpovedi“ odkázala na 82 ods. 7 Zákona o pedagogických zamestnancoch a požiadala o vyplatenie
odstupného, pričom žalovaný 2. na to reagoval tým spôsobom, že jej výpoveď podľa § 82 ods. 7

Zákona o pedagogických zamestnancoch z dôvodu dovŕšenia veku 65 rokov života berie na vedomie a
súhlasí s vyplatením odstupného. Obe strany tak prejavili vôľu, aby sa na skončenie pracovného pomeru
žalobkyne aplikoval režim ustanovenia § 82 ods. 7 Zákona o pedagogických zamestnancoch, a to najmä
vo vzťahu k vyplateniu odstupného.

26. V nadväznosti na vyššie uvedené má tak podľa názoru súdu žalobkyňa nárok na odstupne, ktoré je
vzniklo titulom § 82 ods. 7 Zákona o pedagogických zamestnancoch.

26.1. Žalobkyňa má nárok na doplatenie rozdielu na odstupnom vo výške 4.750 EUR. V súvislosti so
skončením pracovného pomeru bolo žalobkyni poskytnuté 5 mesačné odstupné spolu vo výške 10.370

EUR (5 x 2.074 EUR). Ak by bolo odstupné vypočítané z príjmu vrátane osobného príplatku, ktorý by
činil 3.024 EUR (2.074 EUR + 950 EUR), prináležalo by jej odstupné spolu vo výške 15.120 EUR (5 x
3.024 EUR). Záver o dôvodnosti nároku na osobný príplatok vyplýva z vyššie uvedeného (odôvodeniev časti Uznávacieho prejavu). Rozdiel medzi vyplateným a prináležiacim odstupným tak činí sumu v
celkovej výške 4.750 EUR.

27. Sumarizujúc tak súd uvádza, že nárok žalobkyne na (-) doplatenie osobného príplatku vo výške
4.477,76 EUR , (-) doplatenie rozdielu na nevyčerpanej dovolenke vo výške 681,51 EUR, (-) doplatenie
rozdielu na odchodnom vo výške 1.900 EUR a (-) doplatenie rozdielu na odstupnom vo výške 4.750
EUR, považoval za dôvodný a žalobe tak vyhovel v celom rozsahu.

28. O príslušenstve v podobe úrokov z omeškania rozhodol súd v súlade so žalobným návrhom, keď
si žalobkyňa uplatnila úroky z omeškania za cely´ uplatnený nárok od X.X.XXXX, kedy boli splatné
najneskoršie nároky.

28.1. Nárok na osobný príplatok bol splatný k dňu splatnosti každej mzdy v období od X.XX.XXXX do
XX.X.XXXX. Nárok na zaplatenie odstupného, odchodného a náhrady za nevyčerpanú dovolenku bol

žalobkyni uhradený spolu s poslednou T. výplatou dňa XX.X.XXXX.

28.2. Žalovaní sa tak do omeškania s posledným splatným nárokom dostali deň nasledujúci po
XX.X.XXXX. Právo na úhradu úrokov z omeškania teda vzniklo odo dňa X.X.XXXX

28.3. Výška úrokov z omeškania vyplýva z § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3
Nariadenia vlády 87/1995, keď platí, že výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia
ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením
peňažného dlhu.

29. Súd zaviazal žalovaných k splneniu povinnosti tým spôsobom, že plnením jedného zo žalovaných
zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného. Žalovaní sú obaja právny nástupcovia
zamestnávateľa žalobkyne, pričom ich záväzok má povahu solidárnych dlžníkov. Žalobkyňa ako veriteľ
tak nemôže dostať to isté plnenie dvakrát. Takýto výrok potom bráni tomu, aby veriteľ mohol dosiahnuť to
isté plnenie dvakrát. Zároveň odstraňuje pochybnosti , ktoré by inak mohli nastať pri výkone rozhodnutia,

lebo takto už v základnom konaní o veci samej sa riešia hmotnoprávne otázky základu nároku. Pri
uvedenej formulácii nezakladá súdne rozhodnutie v rozpore s hmotnoprávnym základom veci dva
samostatné výroky o povinnosti oboch žalovaných ako dlžníkov zaplatiť veriteľovi rovnakú sumu s
príslušenstvom.

30. O vzájomnej žalobe žalovaných potom súd rozhodol tak, že ju v celom rozsahu zamietol, keďže
tá závisela v celom rozsahu od posúdenia časti žalobou uplatnených nárokov (nárok na zaplatenie
odstupného). V tomto smere dospel súd k záveru, že nárok na odstupné je dôvodný, a tak žalovaní
nemajú nárok na jeho vrátenie.

31.Kargumentáciížalovaných,resp.kichjednotlivýmnámietkamvovzťahukargumentáciížalovaného,
odkazuje súd na jeho vyššie uvedené odôvodnenie a citovanú judikatúru, nakoľko má za to, že sa tým
vysporiadal so všetkými podstatnými a právne významnými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré
uviedli strany, a ktoré sú pre rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné.

32. Napokon súd uvádza, že korelátom práva účastníka konania na primerané odôvodnenie súdneho
rozhodnutia (v zmysle primeranej argumentačnej reakcie na jeho tvrdenia) je jeho procesná povinnosť
predostrieť dostatočne konkretizovanú a podloženú argumentáciu (Uznesenie Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. L.. U. XXX/XXXX zo dňa XX. XXXXXXX XXXX). Ďalej podľa stabilizovanej
judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť

základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky vyžaduje, aby sa
súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom vyrovnal so všetkými skutkovými a právnymi
skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné (L.. M. XX/XX).
Povinnosťou všeobecného súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých
svoje rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej,

ako i právnej stránky rozhodnutia (L.. M. XXX/XX). V prípade, keď právne závery súdu z vykonaných
skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácii odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú, treba
takéto rozhodnutie považovať za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a slobôd (L. M. XXX/XX). Súd by mal byť preto vo svojej argumentácii obsiahnutej vodôvodnení koherentný, t. j. jeho rozhodnutie musí byť konzistentné a jeho argumenty musia podporiť
príslušný záver. Súčasne musí dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami na to, aby
premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre

širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a
presvedčivé (L. M. XXX/XX, L. M. XXX/XX, L. M. XXX/XX) (Uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. XXXX/
X/XXXX zo dňa XX. XXXXXX XXXX).

33. Na doplnenie súd uvádza, že procesná obrana a argumentácia žalovaných sa vo svetle procesného

vývoja (Uznávací prejav, jeho následne odvolanie, zmena argumentácie vo vzťahu k právnemu titulu
skončenia pracovného pomeru, rozšírenie žaloby po tom, čo žalobkyňa neakceptovala započítanie
v zmysle vyjadrenia k žalobe) a v zmysle faktického konania žalovaných (najprv nárok na odstupné
uznali a aj ho vyplatili, žalobkyňu odhlásili zo sociálnej poisťovne, do podania žaloby si žiadne nároky
neuplatňovali) javí ako účelová.

34. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1
CSP, a to v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí a podľa zásady úspechu v spore.

34.1. Žalobkyňa mala v spore v časti nárokov uplatnených žalobou plný úspech (žalobe vyhovené
v celom rozsahu), a preto má vo vzťahu k žalovaným nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %,

ktorý jej súd priznal, tak ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

34.2. Žalobkyňa mala v spore v časti nárokov uplatnených vzájomnou žalobou plný úspech (vzájomná
žaloba zamietnutá v celom rozsahu), a preto má vo vzťahu k žalovaným nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 100 %, ktorý jej súd priznal, tak ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

34.3. Na doplnenie súd uvádza, že žalovaní zavinili trovy pojednávania konaného dňa XX.X.XXXX, a
to z dôvodu doručenia ich vyjadrenia vo veci len deň pred pojednávaním. Nakoľko však súd priznal
žalobkyni trovy konania podľa zásady úspechu v spore, v ktorých sú zahrnuté aj trovy predmetného
pojednávania, tak vo vzťahu k trovám toho pojednávania už osobitné v zmysle separácie trov konania

vzniknutých zavinením žalovaného nerozhodoval.

34.4. O výške náhrady všetkých trov (v časti žaloby a časti vzájomnej žaloby) konania bude rozhodnuté
samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník postupom podľa § 262 ods. 2 CSP po
právoplatnosti tohto rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom
súde Prešov.

V odvolaní sa uvedie ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a uvedie

sa spisová značka. Ďalej sa uvedie proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha
(odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané a treba ho predložiť s potrebným počtom rovnopisov
a s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý
ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh,

súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie urobil. Rozsah v akom sa rozhodnutie napáda
môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich
preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Exekúciu tohto rozsudku je možné vykonať podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a

exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.