Rozsudok – Všeobecne nebezpečné a proti… ,
Zmenené Judgement was issued on Monday, January 12, 2026

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8To/93/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7825010111
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Baňacký, PhD.

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2026:7825010111.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Baňackého PhD.

a sudcov JUDr. Martina Michalanského a JUDr. Miroslava Majerníka, na verejnom zasadnutí konanom
dňa 12. januára 2026, v trestnej veci proti obžalovanej A. B., pre prečin všeobecného ohrozenia podľa
§ 285 ods. 1, ods. 2 Tr. zák., o odvolaní obžalovanej proti rozsudku Okresného súdu Rožňava zo dňa
20.08.2025 sp. zn. 3T/38/2025 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. f), ods. 3 Tr. por. z r u š u j e výrok o náhrade škody voči poškodenej Allianz
SP – Slovenskej poisťovni a. s., so sídlom Pribinova 19, 811 09 Bratislava – mestská časť Staré mesto,
IČO: XXXXXXXX.

Podľa § 288 ods 1 Trestného poriadku súd odkazuje poškodenú Allianz – Slovenskú poisťovňu a.s., so
sídlom Pribinova 19, 811 09 Bratislava – mestská časť Staré mesto, IČO: XXXXXXXX s jej nárokom na
náhradu škody na civilný proces.
Inak napadnutý rozsudok zostáva nezmenený.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Rožňava rozsudkom sp. zn. 3T/38/2025 zo dňa 20. augusta 2025 obžalovanú
A. B., C. D., nar. XX.XX.XXXX vo E., trvale bytom C., A. XXX/XX, uznal vinnou z prečinu všeobecného
ohrozenia podľa § 285 ods. 1, ods. 2 Tr. zák., ktorého sa dopustila na tom skutkovom základe, že

že dňa 22.01.2024 v ranných hodinách v Rožňave, na ulici A. F. 15 v štvorposchodovom bytovom dome
s 12 bytovými jednotkami, v obývacej izbe bytu č. 6 na 2. poschodí, ktorého je majiteľkou, položila
zapálenú sviečku na pohovku, následne na dlhšiu dobu odišla do iných priestorov bytu, horiacu sviečku
ponechala bez dozoru, pričom v obývacej izbe od horiacej sviečky zbĺkli horľavé materiály a požiar sa
postupne rozšíril do celého bytu obžalovanej A. B., následne do ostatných bytov a bytových priestorov
tohto bytového domu, pričom následkom požiaru došlo k poškodeniu:
- bytu č. X na 1. poschodí obytného domu so škodou vo výške najmenej 14 486 eur pre škodu majiteľa

bytu G. H.;
- bytu č. 4 na 1. poschodí obytného domu so škodou vo výške najmenej 832 eur pre škodu majiteľa
bytu C. F.;
- bytu č. 15 na 1. poschodí obytného domu so škodou vo výške najmenej 508 eur pre škodu majiteľky
bytu I. A.;
- bytu č. 7 na 2. poschodí obytného domu so škodou vo výške najmenej 1 674 eur pre škodu majiteľa
bytu J. K. L.;

- bytu č. 8 na 2. poschodí obytného domu so škodou vo výške najmenej 508 eur pre škodu majiteľky
bytu M. E.;
- bytu č. 9 na 3. poschodí obytného domu so škodou najmenej 20 571 eur pre škodu majiteľov bytu
E. a N. O.;- bytu č. 10 na 2. poschodí obytného domu so škodou najmenej 7 278 eur pre škodu majiteľa bytu P. Q.;
- bytu č. 12 na 4. poschodí obytného domu so škodou najmenej 17 800 eur pre škodu majiteľa bytu Q. A.,

pričom došlo aj k poškodeniu spoločných priestorov obytnému domu - schodiska, chodieb, rozvodov
a inštalácii ku škode Stavebného bytového družstva Rožňava vo výške najmenej 13 885 eur, čím
bola spôsobená celková škoda vo výške najmenej 77 546 eur a požiar bol zlikvidovaný až zásahom
príslušníkov Okresného riaditeľstva Hasičského a záchranného zboru v Rožňave, pričom obžalovaná
A. B. svojim konaním porušila povinnosti fyzických osôb pri manipulácií s otvoreným ohňom uvedené

v ustanovení § 14/1 písm. b) Zákona č. 314/2001 Z. z. o ochrane pred požiarmi v znení neskorších
predpisov.

Súd ju za to odsúdil podľa § 285 ods. 2 Trestného zákona s použitím § 39 ods. 1, 5 Trestného zákona
a § 38 ods. 2 Trestného zákona na trest odňatia slobody v trvaní 14 (štrnásť) dní.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona súd výkon tohto trestu podmienečne odložil.

Podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona určil skúšobnú dobu v trvaní 12 (dvanásť) mesiacov.

Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku súd uložil obžalovanej povinnosť uhradiť spôsobenú škodu

poškodenej Allianz - Slovenskej poisťovni a.s., so sídlom Pribinova 19, 811 09 Bratislava - mestský
časť Staré mesto, IČO: XXXXXXXX, zastúpenej splnomocnenou zástupkyňou JUDr. Silviou Gerovou,
vo výške 47 689,20 eur (štyridsaťsedemtisícšesťstoosemdesiatdeväť eur a dvadsať centov).

Podľa § 288 ods. 1 Trestného poriadku súd poškodených:

1) E. O., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom B. G. XX;
2) Uniqa poisťovňu a.s., so sídlom Evropská 810/136, Vokovice, 166 00 Praha 6, IČO: XXXXXXXX,
organizačnú zložku Uniqa poisťovňa a.s., pobočku poisťovne z iného členského štátu, so sídlom
Krasovského 3986/15, 851 01 Bratislava - mestský časť Petržalka, Slovenská republika, IČO:
XXXXXXXX, zastúpenú splnomocnenou zástupkyňou A. E. A.,

s ich nárokmi na náhradu spôsobených škôd odkázal na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku podala odvolanie obžalovaná prostredníctvom svojho obhajcu, ktorý v dôvodoch
odvolania uviedol, že pochybnosti o výroku o jej vine sú opodstatnené tým, že aj keď obžalovaná urobila

vyhlásenie o vine, neporozumela tomuto inštitútu, keďže riadne ani nepočula, čo odznelo, pretože dobre
nepočuje, dobre (resp. takmer nijako) nevidí, pohybuje sa veľmi ťažko a samozrejme sa jej aj myslí veľmi
ťažko; preto si myslí, že toto jej vyhlásenie o vine nebolo treba prijať, nakoľko ona už skutočne nevie,
čo bolo príčinou požiaru. Nazdáva sa totiž, že aj na takéto vyhlásenia podľa § 257 Tr. por. je potrebné
aplikovať všeobecné zásady platnosti právnych úkonov zakotvené predovšetkým vo štvrtej hlave prvej

častiObčianskehozákonníka,najmäsozreteľomnafakt,žesaprávneúkonymusiauskutočniťslobodne
avážne,určiteazrozumiteľne,inakniesúplatné.Rovnakoniejeplatnýúkonosobykonajúcejvduševnej
poruche, ktorá ju robí na tento právny úkon neschopnou. V konaní nebolo preukázané či jej duševný
stav umožňuje urobiť platne vyhlásenie o vine, resp. či tento nemá dopad aj na jej rozpoznávaciu či
ovládaciu schopnosť, prípadne či neindikuje prerušenie trestného stíhania postupom podľa § 283 ods.

1 Trestného poriadku.

Pokiaľ ide o výrok o treste súd mal akceptovať návrh obhajcu smerujúci k upusteniu od jej potrestania,
pretože v danom prípade sú splnené všetky zákonné podmienky, keďže je súdená za prečin, ktorým
nebola spôsobená ani smrť ani ťažká ujma na zdraví, bola súdená pri vyhlásení o jej vine, spáchanie

skutku nesmierne ľutuje, prejavuje účinnú snahu po náprave a celkom určite vzhľadom na jej doterajší
život (za 81 rokov svojho života sa nedopustila žiadneho priestupku a celý jej produktívny vek aktívne
pracovala) možno dôvodne očakávať, že už samotné prejednanie veci pred súdom postačí na jej
nápravu.

Pokiaľideosplneniepodmienky§40ods.3Trestnéhozákona,podľaktorejakbolaprečinomspôsobená
škoda, od potrestania páchateľa možno upustiť, iba ak páchateľ uhradil škodu spôsobenú trestným
činom alebo uzavrel s poškodeným dohodu o jej náhrade alebo o spôsobe odstránenia následkutrestného činu alebo o inom odškodnení, je zrejmé, že obžalovaná škodu vo výške takmer 50.000 €
nahradiť nemohla, pretože z jej dôchodku to nebolo možné.

Navyše tu vyvstáva otázka (napriek zaužívanej súdnej praxe), či poisťovni Allianz – Slovenská poisťovňa
a. s. v tejto veci skutočne prislúcha postavenie poškodeného subjektu v zmysle § 46 ods. 1 veta prvá
Trestného poriadku. Z doslovného znenia danej právnej normy totiž vyplýva, že poškodený je osoba,
ktorej bolo trestným činom ublížené na zdraví, spôsobená majetková, morálna alebo iná škoda alebo
boli porušené či ohrozené jej iné zákonom chránené práva alebo slobody. Zastáva názor, že označená

obchodná spoločnosť týmto zákonným kritériám nevyhovuje, naopak, tieto spĺňajú jej klienti, resp.
výlučneosobybývajúcevpoškodenomobjekte,keďžeškodabolaspôsobenáimanie(ich)poisťovni.Má
za to, že túto jej argumentáciu plne podporuje aj fakt, že sa v pravom slova zmysle poisťovňa nedožaduje
náhrady škody (aj keď ju súd podľa nej nesprávne zaväzuje povinnosťou nahradiť spôsobenú škodu),
ale dožaduje sa zaplatenia sumy 47.689,20 € de facto titulom regresného nároku (ide o osobitnú
kategóriu upravenú v úplne odlišnej časti Občianskeho zákonníka, pričom trestný súd pri rozhodovaní

v adhéznom konaní vychádza z ustanovení civilného práva hmotného). Pripomína, že regresný nárok
poisťovnejeupravenývôsmomoddielypätnástejhlavyôsmejčastiObčianskehozákonníka,kýmotázka
zodpovednosti za škodu je upravená v druhej hlave šiestej časti Občianskeho zákonníka, čiže evidentne
nie je možné stotožňovať pojem regresného nároku s nárokom na náhradu škody.

Podľa názoru obhajoby všeobecné súdy nie sú absolútne viazané doslovným znením právnych
predpisov a od týchto sa môžu, ba čo viac, v niektorých prípadoch sa aj musia odchýliť za účelom
dosiahnutia spravodlivého a ústavne konformného rozhodnutia.

V tomto smere poukazuje i na čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, na základe ktorého je možné

ustáliť, že v prípade potreby je potrebné uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým
(jazykovým) výkladom (tu dáva do pozornosti aj rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.
zn. III. ÚS 274/2007 z 11. októbra 2007 či sp. zn. III. ÚS 341/2007 z 1. júla 2008).

Aplikácia článku 6 ods. 1, 3 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd v znení protokolu

č. 11, zaručuje každej osobe obžalovanej z trestného činu právo na spravodlivé súdne konanie vrátane
uloženia spravodlivého trestu. Pri rozhodovaní o druhu trestu a jeho výmere sa prihliada na okolnosti
prípadu, osobu obžalovaného, jeho doterajší život, ale aj následky trestného činu apod. Tvrdí, že by
v posudzovanej veci uloženie trestu odňatia slobody (hoci aj len vo výmere 14 dní) bolo neprimerane
prísne a tým by bolo aj v rozpore s článkom 6 ods. 1, 3 Dohovoru.

Z ustanovenia § 154c ods. 1 Ústavy SR možno totiž vyvodiť, že medzinárodné zmluvy o ľudských
právach a základných slobodách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom
ustanoveným zákonom, majú prednosť pred vnútroštátnymi právnymi predpismi, ak zabezpečujú väčší
rozsah ústavných práv a slobôd, pričom je potrebné konštatovať, že ustanovenie článku 5 ods. 1, 3

Dohovoru vzhľadom aj na súdnu prax Európskeho súdu pre ľudské práva zabezpečuje väčší rozsah
ochrany základného práva obvineného na spravodlivé prejednanie jeho trestnej veci, ktoré nesporne
zahŕňa aj uloženie spravodlivého trestu; záruky poskytované pódia článku 6 ods. 3 Dohovoru dopĺňajú
právo na spravodlivé prerokovanie veci uvedené v ods. 1 citovaného článku, ods. 3 načrtáva určité
minimálne práva obžalovaného a nie ochranu ako celok zabezpečenú článkom 6 Dohovoru.

Uložením trestu podľa trestnej sadzby v posudzovanej trestnej veci by mala za následok negáciu
individualizácie prístupu pri riešení konkrétnej trestnej veci, pretože v zákone je uvedený presný popis
vypočítania výšky trestu (a neprípustné obmedzuje upustenie od potrestania práve u takého páchateľa,
ktorý žil celý život čestne a skromne bez možnosti nahonobiť si taký majetok či finančné prostriedky,

ktoré by umožnili náhradu škody neúmyselne spôsobenej vo výške cca. 65 násobku jeho starobného
dôchodku). Vzhľadom na namietané aktuálne znenie Trestného zákona, ktorý v súčasnosti neumožňuje
zohľadniť nielen materiálnu stránku trestného činu, ale ani iné, adekvátne rozhodnutie o otázke trestu
(práve upustením od potrestania), a preto v tomto konkrétnom prípade jej osoba ako osoba páchateľa,
ale ani okolnosti prípadu, ako ani jej sociálna vyspelosť, jej pomery by nemohli byť zohľadniteľné v

dostatočnej miere. Na základe uvedeného je možné konštatovať, že by uloženie trestu v medziach
stanovených Trestným zákonom (správnejšie bez možnosti upustenia od potrestania) bolo v rozpore s
článkom 6 Európskeho dohovoru, ako aj ustanovením § 2 ods. 7 Trestného poriadku, ktorý upravuje
zásadu zákonného trestného procesu a táto taktiež vyjadruje požiadavku spravodlivého prejednaniaveci nezávislým a nestranným súdom v primeranej lehote. Uvedené platí i napriek tomu, že je zrejmé,
že upustenie od potrestania nie je trest, ale rozhodnutie súdu, ktorý namiesto uloženia akéhokoľvek
druhu trestu upustí od jeho uloženia, čiže pokiaľ sa vyššie zmieňuje o treste, nepochybne táto odvolacia

námietka platí aj vo vzťahu rozhodnutia súdu v zmysle § 40 Trestného zákona.

S poukazom na uvedené sa nazdáva, že v prejednávanej veci bolo nielen správne a možné, ale dokonca
aj ústavne komfortné a tým aj zákonné rozhodnúť o otázke trestu upustením od jej potrestania, a to aj
napriek ust. § 40 ods. 3 Trestného zákona i bez náhrady škody vo výške až 47.689,20 €.

Pokiaľ odvolanie podávala aj čo do výroku, ktorým súd poškodenú V. O. a Uniqa
poisťovňu a. s. odkázal na civilný proces, rada by uviedla, že podľa jej presvedčenia trestný súd má a
môže rozhodovať len o riadne uplatnenom nároku na náhradu škody, pričom si myslí, že ani jeden z
týchto poškodených subjektov si svoj nárok na náhradu škody zákonným spôsobom neuplatnil.

Je zrejmé, že v zmysle ust. § 46 ods. 3 Trestného poriadku poškodený musí poškodený uplatniť návrh
najneskoršie do skončenia vyšetrovania alebo skráteného vyšetrovania, pričom z návrhu musí byť
zrejmé, z akých dôvodov a v akej výške sa nárok na náhradu škody uplatňuje.

Minimálne poškodená O. však vo svojej výpovedi neuviedla, voči komu si náhradu škody uplatňuje

menovite neoznačila žiadnu osobu ako by v procesnom postavení „žalovaného" subjektu (aj keď sa
predpisy civilného procesu v trestnom konaní neuplatňujú, čiže niet žiadneho „žalovaného" sa nazdáva,
že jej odvolacia argumentácia bude takto zrozumiteľnejšia). Platí to o to viac, že v čase jej výsluchu (7.
8. 2024) nikto nebol v postavení „obžalovaného", ako to predpokladá citované ust. § 46 ods. 3 Trestného
poriadku, keďže o rozhodnutí o vznesení obvinenia bolo rozhodnuté neskôr.

Nazdáva sa, že uvedená námietka primerane platí aj o Uniqa poisťovni a. s. s tým, že osoba oprávnená
v jej mene konať rovnako neoznačila žiadnu konkrétnu osobu, voči ktorej svoj nárok uplatňuje. Je síce
pravda, že nie je si istá, či bola vypočutá pred vznesením obvinenia, ale až áno, aj druhá časť námietky
uvedenej vo vzťahu k poškodenej O. platí aj o označenom poškodenom subjekte.

Naviac voči Uniqa poisťovni a. s. rovnako namieta aj to, čo namietala aj ohľadne Allianz – Slovenská
poisťovňaa.s.,tedauvádza,žeanitátopoisťovňanemohlamaťžiadennároknanáhraduškody,nakoľko
ona ani tejto poisťovni žiadnu škodu nespôsobila, pričom regresný nárok nie je totožný s nárokom na
náhradu škody.

Na základe uvedeného si myslí, že súd nemal vo vzťahu k týmto subjektom vôbec rozhodovať o nimi
tvrdenom nároku označenom ako nárok na náhradu škody, čiže nemal ich ani odkazovať na civilný
proces; javí sa preto, že tento jeho výrok v zmysle § 288 ods. 1 Trestného poriadku je nadbytočný.

S poukazom na uvedené navrhuje, aby odvolací súd postupom podľa § 321 ods. 1 písm. a), b), c), d),
e), f) Tr. por. rozhodol o zrušení všetkých výrokov napadnutého rozsudku a aby vec vo výroku o vine, o
treste a vo vyhovujúcom výroku o náhrade spôsobenej škody vrátil v zmysle ust. § 322 ods. 1 Trestného
poriadku súdu prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol.

K odvolaniu obžalovanej sa vyjadrila splnomocnená zástupkyňa poškodenej spoločnosti Allianz -
Slovenská poisťovňa, a.s. v tom zmysle, že obžalovaná nie je pozbavená spôsobilosti na právne úkony,
sama žije, vedie si domácnosť, slabší sluch a horšia chôdza sú v jej veku bežné. Otázky zo strany súdu
na hlavnom pojednávaní obžalovanej boli kladené zrozumiteľne a viackrát v prítomnosti jej právneho
zástupcu, ktorý pri nej sedel a zmysel otázok jej vysvetľoval, preto neobstojí tvrdenie, že vyhláseniu

o svojej vine nerozumela. Opak je pravdou, pretože obžalovaná na pojednávaní ľutovala svoje konanie,
ktorého sa dopustila neúmyselne.

Podaným odvolaním si obžalovaná prostredníctvom svojho obhajcu protirečí, keď ďalej v odvolaní
uvádza, že pokiaľ ide o výrok o treste, tak súd mal upustiť od potrestania a nemal jej byť uložený aj

keď iba symbolický trest, pretože splnila podmienky uvedené najmä v ustanovení § 40 ods. 1 Tr. zák.,
z ktorého okrem iného vyplýva, že od potrestania páchateľa prečinu, ak ním nebola spôsobená smrť
alebo ťažká ujma na zdraví, ak páchateľ uznal spáchanie prečinu, jeho spáchanie ľutuje a prejavuje
účinnú snahu po náprave a ak vzhľadom na povahu spáchaného prečinu a doterajší spôsob životamožno dôvodne očakávať, že už samotné prejednanie pred súdom postačí na jej nápravu, súd upustí od
potrestania, čo je tento prípad. Obžalovaná opäť ako na hlavnom pojednávaní aj v tejto časti odvolania
uvádza, citujú: „Je možné ustáliť, že v mojom prípade všetky tieto zákonom vyžadované podmienky sú

splnené, keďže som súdená za prečin, ktorým nebola spôsobená ani smrť ani ťažká ujma na zdraví,
bola som súdená pri vyhlásení o mojej vine, spáchanie skutku nesmierne ľutujem, atď..“ Táto druhá
časť odvolania, kde si opäť uznáva vinu, skutok ľutuje, odporuje prvej časti odvolania, kde vinu popiera
tvrdením, že vlastne nevie, čo bolo príčinou požiaru, čo je v rozpore s jej výpoveďou v prípravnom konaní
a znaleckým posudkom vypracovaným pre účely trestného konania.

Obžalovaná namieta právne postavenie Allianz – Slovenskej poisťovni a.s. a ostatných subjektov ako
poškodených subjektov v trestnom konaní, ktorí si uplatnili v adhéznom konaní náhradu škody, nakoľko
obžalovaná tvrdí, že poškodenými sú výlučne osoby bývajúce v poškodenom objekte. Obžalovaná tvrdí,
že Allianz poisťovňa ani poisťovňa Uniqa nemajú nárok na náhradu škody, nakoľko im žiadnu škodu
nespôsobila a tento nárok nebol v konaní riadne preukázaný.

Allianz – Slovenská poisťovňa a. s. si riadne a včas uplatnila nárok na náhradu škody v trestnom
konaní a predložila dôkazy preukazujúce skutočnú výšku škody, čo je v rozpore s tvrdeniami
uvedenými v odvolaní. Allianz – Slovenská poisťovňa a. s. riadne odôvodnila svoj nárok, pričom
táto argumentácia obžalovanej je v úplnom rozpore s argumentáciou, ktorú obžalovaná ako žalovaná

používa v neskončenom občiansko-právnom konaní vedenom na Okresnom súde Rožňava pod sp. zn.
6C/82/2024, ktoré vedie Allianz – Slovenská poisťovňa a. s. voči žalovanej a o náhradu inej škody, ktorá
bola tiež spôsobená v dôsledku tohto jej skutku, pričom v odvolaní zo dňa 6.8.2025 voči rozsudku sp.
zn. 6C/82/2024 žalovaná uvádza, citujú: „Okrem môjho nepriaznivého zdravotného a sociálneho stavu
považujemzapotrebnéznovuzvýrazniť,žecelýtentosúdnysporžalobcavyvolávalnadbytočne,pretože

sám žalobca oznámil súdu vo svojom podaní zo dňa 17.3.2025, že uplatnený peňažný nárok si uplatnil
dňa 25.2.2025 aj v trestnom konaní vedenom voči mojej osobe na OR PZ Rožňava pod sp. zn. ORP-28/
VYS-RV-2024, o čom predložil aj listinný dôkaz – zápisnicu z výsluchu svedka – poškodeného. Na tomto
mieste je potrebné poznamenať, že žalobca už aj pred iniciovaním tohto súdneho konania musel mať
vedomosť o tom, že v predmetnej veci je vedené trestné konanie, pričom žalobca si musel byť vedomý aj

toho, že svoj peňažný nárok si bude môcť uplatniť v tzv. adhéznom konaní. Preto podanie civilnej žaloby
považujem aj za krajne nespravodlivé, až kruté voči mojej osobe, aby som utrpela ďalšiu finančnú ujmu,
a to v podobe náhrady trov civilného konania, ktoré ani vôbec nemuselo vzniknúť z dôvodu paralelne
prebiehajúceho trestného konania.“

Allianz – Slovenská poisťovňa a. s. predkladá súdu celé odvolanie žalovanej z civilného konania
a rovnako aj vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 22.8.2025, ktorým Allianz – Slovenská poisťovňa a. s. zaujala
stanovisko k argumentácii žalovanej v civilnom konaní, pričom odvolanie žalovanej v civilnom konaní je
v úplnom protiklade s argumentáciou odvolanie podaného v tomto trestnom konaní, z čoho je zrejmé, že
argumenty používané v konaniach sú zo strany žalovanej/obžalovanej zastúpenej tým istým právnym

zástupcom účelové, nemajúce oporu vo vykonanom dokazovaní a v platných právnych predpisoch.

K odvolaniu obžalovanej sa vyjadril aj prokurátor, ktorý uviedol, že vyjadrenie obžalovanej A. B. v zmysle
§ 257 ods. 1 písm. b) Tr. por. na hlavnom pojednávaní konanom dňa 20.08.2025 bolo vážne, jasné,
zrozumiteľné, slobodné v súlade so zákonom a následný postup súdu v zmysle § 257

ods. 7, 8 Tr. por. považuje za dôvodný a zákonný.

K otázke možného upustenia od potrestania obžalovanej uvádza, že na tento postup boli splnené
všetky zákonné podmienky, okrem naplnenia ustanovenia § 40 ods. 3 Tr. zák., čo je však podstatnou
esenciálnou požiadavkou na takýto postup a bráni realizácii § 40 Tr. zák.

V súvislosti s postupom v zmysle § 288 ods. 1 Tr. por. vo vzťahu k poškodeným považujem túto časť
výroku rozsudku za súladnú so zákonom.

Vzhľadom na vyššie uvedené navrhuje, aby Krajský súd v Košiciach v súlade s ustanovením § 319 Tr.
por. odvolanie obžalovanej A. B. ako nedôvodné zamietol.

Na podklade odvolania obžalovanej krajský súd podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal
zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým obžalovaná podala odvolanie,
ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil nasledovné.Obžalovaná na hlavnom pojednávaní pred okresným súdom urobila vyhlásenie o vine v zmysle § 257
ods. 1 písm. b) Tr. por.. Následne súd na základe súhlasného vyjadrenia prokurátora, poškodených

a obžalovanej podľa § 257 ods. 7, 8 Tr. por. prijal vyhlásenie obžalovanej o vine a rozhodol,
že dokazovanie v rozsahu, v akom obžalovaný priznal spáchanie skutku sa nevykoná a vykoná
dokazovanie len vo vzťahu ku rozhodnutiu o treste a náhrady škody.

Následne okresný súd na hlavnom pojednávaní vykonal v dostatočnom rozsahu dokazovanie potrebné

pre uloženie trestu a o uplatnených nárokoch na náhradu škody v súlade s ustanoveniami Trestného
poriadku, tieto dôkazy vecne správne a logicky vyhodnotil v zmysle ustanovenia § 2 ods. 12 Tr. por.
a dospel tak ku správnym skutkovým a právnym záverom.

V odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. okresný súd jasne
a zreteľne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia

a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, pričom sa dôsledne zaoberal aj
skutočnosťami svedčiacimi v prospech obžalovanej.

Krajský súd si v celom rozsahu osvojil správne a zákonné odôvodnenie napadnutého rozsudku, s ktorým
sa stotožnil v celom rozsahu a v podrobnostiach na neho odkazuje. Istý nedostatok vzhliadol odvolací

súd pri priznaní nároku na náhradu škody a tak zrušil na základe odvolania obžalovanej tento výrok
a poškodenú Allianz – Slovenská poisťovňa a. s. odkázal s jej nárokom na náhradu škody na civilný
proces.

Pokiaľ ide o jednotlivé odvolacie dôvody obžalovanej, krajský súd sa venoval v prvom rade jej

námietkam proti výroku o vine. V tejto trestnej veci bola vina obžalovanej vyslovená okresným súdom
na základe prijatia jej vyhlásenia o vine podľa § 257 ods. 1 písm. b) Tr. por. V postupe súdu vo
vzťahu k tomuto vyhláseniu o vine neboli zistené žiadne procesné pochybenia, obžalovaná bola riadne
poučená o význame a následkoch daného vyhlásenia a boli jej riadne položené otázky podľa § 333
ods. 3 písm. c), d), f), g), a h) Tr. por., na ktoré obžalovaná odpovedala „áno“. Obžalovaná bola

poučená aj o nenapadnuteľnosti prijatého vyhlásenia odvolaním. Napriek uvedenému krajský súd
preskúmal vznesené výhrady a to nielen podľa obsahu zápisnice z hlavného pojednávania, ale aj
vypočutím zvukového záznamu z hlavného pojednávanie a zistil, že obžalovanou prednesené výhrady
nie sú dôvodné. Aj podľa zvukového záznamu je zrejmé, že aj keď obžalovaná možno slabšie počuje,
komunikácia s obžalovanou zo strany súdu nezakladá žiadne pochybnosti o tom, že jasne rozumela

hovorenému slovu a počas tejto komunikácie primerane reagovala, teda poučenie a otázky súdu počula
dostatočne zreteľne, reagovala na ne a prípadne nejasnosti jej súd vysvetlil spôsobom primeraným
osobe obžalovanej, jej veku a schopnostiam porozumieť, obžalovaná reagovala adekvátnym spôsobom,
takže ani odvolací súd nemal pochybnosti o plnom vedomí obžalovanej, ktorá si musela riadne
uvedomovať danú procesnú situáciu a chápať následky svojho konania.

Súd nemá žiadne pochybnosti o tom, že obžalovaná riadne vnímala realitu a prebiehajúci trestný proces,
chápala postup súdu tak, ako sa od osoby, voči ktorej sa vedie trestné stíhanie vyžaduje a jej prejav vôle
bol slobodný, vážny, pričom ani v najmenšom nevznikli žiadne pochybnosti o jej spôsobilosti podrobovať
sa procesným úkonom súdu. Na základe uvedeného možno sformulovať záver, že obžalovaná urobila

svoje vyhlásenie pri plnom uvedomovaní si významu a dôsledkoch, ktoré pre ňu z urobeného vyhlásenia
vyplývajú. Odvolací súd nemá dôvod pochybovať o svojich záveroch aj skrz toho, že obžalovaná bola
po celý čas realizovania svojho vyhlásenia a odpovedaní na otázky súdu, zastúpená svojim obhajcom,
ktorý bol fyzicky prítomný na hlavnom pojednávaní a teda nemožno pripustiť predstavu, že by nezasiahol
na obranu záujmov svojej klientky, pokiaľ on sám by mal nejakú pochybnosť o spôsobilosti obžalovanej

riadne vnímať realitu a činiť s plnou zodpovednosťou prejavy svojej vôle. Preto niet najmenšieho
dôvodu spochybňovať duševný stav obžalovanej v čase konania hlavného pojednávania a v dôsledku
uvedeného nie je dôvod ani na úvahy o potrebe prerušenia trestného stíhania.

Navyše krajský súd sa nestotožnil s právnym názorom obhajoby, že aj na vyhlásenie obžalovanej sa

majú aplikovať všeobecné zásady Občianskeho zákonníka o právnych úkonoch i keď prirodzene súhlasí
s tým, že vo všeobecnosti obžalovaná osoba by mala konať slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne,
avšak súd si nedovolí povedať, či na posúdenie otázky následkov nesplnenia týchto požiadaviek, sa
má aplikovať práve civilnoprávna norma a či do oblasti trestného práva je vhodné a trestnoprávneprípustnévnášaťhmotnoprávnuúpravuainštitútyinéhoprávnehoodvetvia,týkajúcehosatakšpecifickej
problematiky akou sú náležitosti právneho úkonu a posudzovanie dôsledkov jeho neplatnosti. Ide
o vysoko vedecké posúdenie, na ktoré by sa vyžadovalo hlbšie skúmanie, ktoré presahuje potreby

aktuálnej praxe a napokon ani v predmetnej veci nie je nutné dať na tieto otázky jasnú odpoveď, nakoľko
nebolo zistené, aby obžalovaná konala spôsobom, ktorý by vyvolával akékoľvek dôvodné pochybnosti
o slobodnom, vážnom, jasne určitom a zrozumiteľnom prejavení jej vôle. Teda aj keď išlo o prijatie
vyhlásenia o vine, ktoré nemožno napadnúť odvolaním, krajský súd reagoval na jej výhrady a poskytol
obžalovanej adekvátne odpovede na ňou prezentované pochybnosti.

Pokiaľ ide o výhrady vo vzťahu k výroku o treste, tieto rovnako súd v plnej miere preskúmal a dospel
k záveru, že uložený trest je zákonný a primeraný, zohľadňujúci všetky zákonné kritéria na ukladanie
trestov a v súlade so zásadami trestania páchateľov. V tejto súvislosti odvolací súd odkazuje na
posúdenia a závery okresného súdu, ktorými sa prvostupňový súd riadil pri ukladaní trestu, pričom s
danou argumentáciou sa v celom rozsahu stotožnil bez akýchkoľvek výhrad.

Upustenie od potrestania je fakultatívnym inštitútom, teda aj v prípade splnenia zákonom stanovených
podmienok súd nemusí upustiť od potrestania. Okresný súd sa rozhodol pre ukladanie trestu a toto
svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil, preto odvolací súd nevidí žiadny dôvod nerešpektovať túto voľnú
sudcovskú úvahu v danej veci. Možno súhlasiť s odvolateľom, že nepochybne boli splnené podmienky

§ 40 ods. 1 písm. a) Tr. zák. na upustenie od potrestania, avšak objektívne podmienka § 40 ods.
3 Tr. zák. splnená nebola. Odvolací súd sa zaoberal argumentáciou odvolateľa, týkajúcej sa práva
obžalovanej na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1, ods. 3 Dohovoru v znení protokolu č.
11, práva na slobodu a bezpečnosť podľa čl. 5 ods. 1, ods. 3 Dohovoru, ich prednosť pred vnútroštátnou
ochranou, ako aj uprednostnenia výkladu e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým)

výkladom v súlade s rozhodnutiami Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 274/2007 z 11.
októbra 2007 či sp. zn. III. ÚS 341/2007 z 1. júla 2008 a dospel k záveru, že nie je dôvod rezignovať na
splnenie podmienky § 40 ods. 3 Tr. zák. a uprednostniť cez aplikáciu Dohovoru a zásady ratione legis
upustenie od potrestanie pred samotným ukladaním trestu.

Uložený, výrazne výchovný trest v porovnaní s upustením od potrestania, predstavuje z pohľadu
postavenia obžalovanej len veľmi málo citeľnejší zásah, než by malo samotné upustenie od potrestania
a s poukazom na fakultatívnosť daného inštitútu možno dospieť k názoru, že uprednostnením uloženia
daného, prakticky len symbolického, trestu nedochádza k porušeniu zásady spravodlivého konania,
nakoľko nemožno hovoriť o neprimeranom zásahu do práv obžalovanej a v dôsledku uvedeného ani

do práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1, ods. 3 Dohovoru, keďže je nutné mať
na pamäti, že ide o fakultatívny inštitút upustenia od potrestania a páchateľ nemá zákonný nárok na
upustene od potrestania.

Obhajobou namietané porušenie čl. 5 Dohovoru súd vyhodnotil za vecne neopodstatnené, keďže tento

článok upravuje právo na slobodu a bezpečnosť, pričom nie je zrejmý súvis s predmetom odvolania.

Nemožno súhlasiť s obžalovanou ani v tom, že účinná právna úprava v jej prípade neumožňuje
dostatočne individualizovať trest a zohľadňovať materiálnu stránku stíhaného prečinu, nakoľko v jej
prípade okresný súd zohľadnil tak jej vyhlásenie o vine, ako aj mimoriadne okolností prípadu v zmysle §

39 ods. 1 Tr. zák., ako aj všetky ďalšie významné okolnosti samotnej osoby obžalovanej a jej pomerov.
Navyšeideofakultatívnyspôsobvrozhodovanísúdovapretoodvolacísúdniejepresvedčenýonutnosti
upúšťať od potrestania v predmetnej trestnej veci.

Z uvedeného dôvodu odvolací súd nevzhliadol dôvodnosť postupu, ktorým by sa konajúci súd mal

odchýliť od existujúcej zákonnej úpravy § 40 ods. 3 Tr. zák. prostredníctvom aplikácie Dohovoru, či
zásady ratione legis a upustiť od potrestania obžalovanej aj v prípade nedoriešenia otázky náhrady
škody.

V súvislosti s otázkou náhrady škody obžalovaná spochybňovala aj samotné postavenie obchodnej

spoločnosti Allianz – Slovenská poisťovňa a. s. v tejto veci ako poškodeného subjektu v zmysle §
46 ods. 1 Trestného poriadku. Postavenie uvedeného poškodeného skutočne vyplynulo v dôsledku
regresnýchnárokov,ktoréprešlinatohtopoškodenéhovdôsledkuposkytnutiapoistnýchplneníosobám,
ktorým vznikla v dôsledku konania obžalovanej škoda. Podľa § 48 ods. 3 Tr. por. ak ide o uplatnenienároku na náhradu škody, prechádzajú práva, ktoré tento zákon priznáva poškodenému, aj na jeho
právneho nástupcu. Kto je právnym nástupcom, upravujú občianskoprávne predpisy, resp. predpisy
obchodného práva. Ide o prípady úmrtia fyzickej osoby, resp. zániku právnickej osoby alebo prechodu

alebo prevodu práv právnickej osoby. Samotný Trestný poriadok, súdna prax a ani odborná literatúra
výslovne nevylučujú prechod práva fyzickej osoby na inú osobu aj z iného právneho dôvodu než je
smrť poškodeného. Z uvedeného je podľa názoru odvolacieho súdu možné vyvodiť, že nielen prechod
práv spôsobený úmrtím fyzickej osoby, ale aj prechod práva z iných právnych skutočností je v súlade
s citovaným ustanovením Trestného poriadku a preto v súlade s týmto ustanovením je aj prechod

práva z poisteného na poisťovňu, ktorá mu poskytla náhradu škody a teda aj takýto právny nástupca
môže uplatňovať voči páchateľovi, ako zodpovednému subjektu, nárok na náhradu škody, pričom
samozrejme z pohľadu poisťovne pôjde o regresný nárok, čo však nijak nevylučuje možnosť, aby aj
poisťovňa si mohla uplatňovať svoj nárok na náhradu škody v trestnom konaní a nič nebráni takémuto
právnemu nástupcovi priznať nárok na náhradu škody v rámci adhézneho konania v zmysle príslušných
hmotnoprávnychpredpisovcivilnéhopráva.Inakpovedanésamotnáskutočnosť,žeideoregresnýnárok

v ničom nevylučuje možnosť poisťovne vystupovať v trestnom konaní ako poškodený a uplatňovať nárok
na náhradu škody. Ustanovenie § 48 ods. 3 Tr. por. sa podľa názoru krajského súdu vzťahuje aj na
prípady, ak na poistiteľa prešlo právo poisteného na náhradu škody spôsobenej poistnou udalosťou.
Uvedená argumentácia sa vecne vzťahuje aj k obsahovo rovnakým námietkam, ktoré obhajoby vzniesla
voči postaveniu Uniqa poisťovňa a.s., ako poškodenému v tomto konaní.

Obžalovaná namieta aj výrok, ktorým boli poškodené O. a Uniqa poisťovňa a.s. odkázané s ich nárokmi
na náhradu škody na civilný proces. Odvolací súd sa nestotožnil s predkladanou argumentáciou
obhajoby vo vzťahu k tomuto výroku rozsudku, nakoľko Trestný poriadok na účinné uplatnenie nároku na
náhradu škody vyžaduje, aby návrh poškodený uplatnil najneskoršie do skončenia vyšetrovania alebo

skráteného vyšetrovania, pričom z návrhu musí byť zrejmé, z akých dôvodov a v akej výške sa nárok
na náhradu škody uplatňuje. Trestný poriadok výslovne nevyžaduje, aby si poškodený uplatňoval nárok
na náhradu škody menovite voči konkrétnej osobe. Na základe uvedeného má súd za to, že nárok bol
riadne a včas uplatnený, napriek tomu, že k jeho uplatneniu došlo pred vznesením obvinenia konkrétnej
osobe, pričom s dôvodmi, pre ktoré došlo k odkázaniu uvedených poškodených na civilný proces sa

odvolací súd v celom rozsahu stotožnil a preto aj tento výrok považuje za zákonný a nespochybnený
odvolacou argumentáciou obžalovanej.

Jedinýmnedostatkom,prektorýodvolacísúdzrušilvýrok,ktorýmokresnýsúdpriznalpoškodenejAllianz
- Slovenská poisťovňa a. s. nárok na náhradu škody bolo, že okresný súd síce správne posúdil, že nárok

na náhradu škody bol týmto poškodeným riadne a včas uplatnený, pričom jeho výška bola aj náležite
preukázaná, avšak okresný súd v plnej miere neaplikoval príslušnú hmotnoprávnu úpravu Občianskeho
zákonníka, keď pri svojom rozhodovaní nijako nezohľadnil § 813 a § 450 Občianskeho zákonníka.

Podľa § 813 ods. 1 Občianskeho zákonníka k poistený má proti inému právo na náhradu škody

spôsobenej poistnou udalosťou, prechádza jeho právo na poistiteľa, a to do výšky plnenia, ktoré mu
poistiteľ poskytol.

Podľa § 813 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak prešlo na poistiteľa právo podľa odseku 1 proti fyzickej
osobe, platí pri jeho uplatňovaní primerane ustanovenie § 450.

Podľa § 450 Občianskeho zákonníka z dôvodov hodných osobitného zreteľa súd náhradu škody
primerane zníži. Vezme pritom zreteľ najmä na to, ako ku škode došlo, ako aj na osobné a majetkové
pomery fyzickej osoby, ktorá ju spôsobila; prihliadne pritom aj na pomery fyzickej osoby, ktorá bola
poškodená. Zníženie nemožno vykonať, ak ide o škodu spôsobenú úmyselne.

Pre zákonné rozhodnutie o povinnosti obžalovanej nahradiť škodu poškodenej je nutné posúdiť aj
citované ustanovenia, teda či tu nie sú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by mohlo dôjsť
k uplatneniu moderačného práva súdu. Na posúdenie významu a osobitosti daného prípadu je nutné
vykonať ďalšie dokazovanie, ktoré presahuje potreby tohto trestného konania a preto súd napadnutý

výrok, ktorým bola priznaná náhrada škody v plnej uplatnenej výške zrušil a poškodeného s jeho
nárokomnanáhraduškodyodkázalnacivilnýproces,vktorombudedostatočnýpriestorprezodpovedné
posúdenie osobitosti predmetného prípadu a určenie spravodlivej a zákonnej výšky náhrady škody.To boli dôvody, pre ktoré sa rozhodol odvolací súd tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto
rozhodnutia, pričom toto uznesenie bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný
prostriedok nie je prípustný.