Rozsudok – Ochrana osobnosti ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 28, 2026

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15Co/67/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1617205713
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zita Leimbergerová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2026:1617205713.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zity Leimbergerovej a členiek

senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej v právnej veci žalobcov v 1. rade: I. E. M. X.
Á. O. W. T. M. E. Á. , L. K. XX.X.XXXX, J. N. Č.. XXXX, E. X. O.: O. E. M. X. Á. O. W. T. , narodený dňa
X.X.XXXX, bytom N., obaja právne zastúpení advokátkou: JUDr. Ester Bujnovská, Malacky, Záhorácka
č. 5478/15B, proti žalovaným v 1. rade: K. Č. Á. O. D. T. H. , L. K. XX.X.XXXX, J. N., B. Č.. XXX/XX, v
2. rade: Union poisťovňa, a.s., IČO: 31 322 051, Bratislava, Karadžičova č. 10, o ochranu osobnosti a
náhradu nemajetkovej ujmy, na odvolanie žalovaného v 2. rade proti rozsudku Okresného súdu Malacky
zo dňa 17. februára 2023, č. k. 31 C 32/2017-216, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Okresného súdu Malacky zo dňa 17. februára 2023, č. k. 31
C 32/2017-216, p o t v r d z u j e .

II. Odvolanie žalovaného v 2. rade proti výroku II. rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 17. februára
2023, č. k. 31 C 32/2017-216, o d m i e t a .

III. Žalobcom v 1. a 2. rade n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom (v poradí druhým) zo dňa 17.2.2023,

č. k. 31 C 32/2017-216, vo výroku I. uložil žalovanému v 1. rade a 2. rade povinnosť zaplatiť žalobkyni v
1. rade náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 8.500,- € a žalobcovi v 2. rade náhradu nemajetkovej ujmy
vo výške 8.500,- € do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo
žalovaných zaniká do výšky poskytnutého plnenia povinnosť druhého žalovaného; vo výroku II. žalobu
v prevyšujúcej časti zamietol; vo výroku III. rozhodol, že žalobcovia v 1. rade a 2. rade majú nárok na
náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania v rozsahu 100 % zo sumy im
priznanej voči žalovaným v 1. rade a 2. rade.

2. Z odôvodnenia rozsudku zo dňa 17.2.2023, č. k. 31 C 32/2017-216 vyplýva, že žalobcovia sa žalobou
podanou na súde prvej inštancie dňa 26.5.2017 domáhali každý zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy
25.000,- € s tým, že plnením jedného zo žalovaných zanikne v rozsahu plnenia povinnosť druhého
žalovaného. Žalobu odôvodnili tým, že žalovaný v 1. rade sa zmocnil dňa 25.7.2015 v čase okolo
00:10 hod. v obci N., pri jazere Y., osobného motorového vozidla zn. Opel Corsa, EVČ: C červenej
farby, ktorého vlastníkom bol Mgr. I. G., napriek tomu, že nemal vodičské oprávnenie. Toto vozidlo

následne viedol po miestnej komunikácii v obci N. po E. ulici, pričom neprispôsobil rýchlosť jazdy svojim
schopnostiam a iným okolnostiam, ktoré mohol predvídať, na rovnom úseku cesty vyšiel na pravú
krajnicu, po čom strhol vedenie vozidla doľava, v dôsledku čoho sa dostalo vozidlo do šmyku, vyšlo z
cestyvľavoanarazilodostĺpaelektrickéhovedeniapravouprednoustranouazostalostáťpredrodinnýmdomom č. XXX. V dôsledku tejto dopravnej nehody spolujazdec O. E., narodený dňa X.X.XXXX, bytom
N., G. č. XXX/XXX, syn žalobcov sediaci v aute na prednom sedadle vedľa vodiča, utrpel
vážne zranenia hlavy a mozgových tkanín, na následky ktorých dňa 28.7.2015 zomrel. Za uvedený

skutok bol žalovaný v 1. rade rozsudkom Okresného súdu Malacky, č. k. 1 T 104/2016-244 uznaný
za vinného z prečinu usmrtenia inej osoby. Zároveň bol zaviazaný zaplatiť žalobkyni v 1. rade, matke
zosnulého O. E., sumu 3.694,86 €, z titulu nákladov pohrebu a úpravy hrobového miesta. Žalovaný v 1.
rade svojím protiprávnym konaním zbavil ich syna O. E. života, čím došlo k nenapraviteľnému následku,
k absolútnemu zásahu do osobnostných práv žalobcov na súkromný a rodinný život, a spôsobenie

úmrtia blízkeho člena rodiny spôsobilo hlbokú, nesmierne bolestivú a nezmazateľnú celoživotnú traumu.
Usmrtenie syna žalobcov predstavovalo neoprávnený zásah do ich osobnostných práv podľa § 11 a
nasl. zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“) a uplatňovali si nárok
vo forme nemajetkovej ujmy v peniazoch. Žiadali, aby bol popri žalovanom v 1. rade k
náhrade nemajetkovej ujmy vo výške po 25.000,- € zaviazaný aj žalovaný v 2. rade s
odôvodnením, že smrť ich syna bola spôsobená prevádzkou osobného motorového vozidla zn. Opel

Corsa, EČV: C ktorého vlastník Mgr. I. G. mal v čase nehody uzatvorené povinné zmluvné poistenie.
Poukázali pritom na zaevidovanie predmetnej nehody ako poistnej udalosti žalovaným v 2. rade pod č.
XXXXX-XXXX, zo dňa 25.7.2015.

3. Rozsudkom (v poradí prvým) zo dňa 2.10.2019, č. k. 31 C 32/2017-123, súd prvej inštancie vo výroku

I. uložil žalovanému v 1. rade a 2. rade povinnosť zaplatiť žalobkyni v 1. rade náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 10.000,- € a žalobcovi v 2. rade náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
10.000,-€,dotrochdníododňaprávoplatnostirozsudkustým,žeplnenímjednéhozožalovanýchzaniká
do výšky poskytnutého plnenia povinnosť druhého žalovaného, vo výroku II. žalobu v prevyšujúcej časti
zamietol a vo výroku III. rozhodol, že žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť

žalobcom v 1. a 2. rade trovy konania pred súdom prvej inštancie z prisúdenej sumy v rozsahu 100 %,
o ktorých výške rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

4. Na odvolanie žalovaného v 2. rade Krajský súd v Bratislave uznesením (rozhodnutím v poradí prvým)
zo dňa 31.5.2021, č. k. 15 Co 57/2020-174, rozsudok Okresného súdu Malacky zo dňa 2.10.2019, č. k.

31 C 32/2017-123, zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Nestotožnil so záverom
súdu prvej inštancie, že v prípade plurality zodpovedných subjektov na náhradu nemajetkovej ujmy,
ak poškodení mali nárok na náhradu nemajetkovej ujmy voči zodpovednému subjektu a na totožné
plnenie súčasne nárok z iného dôvodu proti poisťovateľovi, nejde o solidárne plnenie (rozhodnutia
Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 25 Cdo 499/2002, sp. zn. 25 Cdo 464/2000), pretože pri

rozhodovaní o tom, ako zaviaže škodcu a poisťovňu na plnenie sa nezaoberal tým, či medzi žalovaným
v 1. rade ako škodcom a žalovaným v 2. rade ako poisťovňou existoval v čase, keď žalovaný v 1. rade
odcudzil predmetné motorové vozidlo poistný vzťah, ani tým, či prípadne (ne)došlo zo strany vlastníka
predmetného motorového vozidla v čase jeho krádeže k spoluzavineniu. Na citované rozhodnutia, na
ktoré poukázal súd prvej inštancie odvolací súd neprihliadol, nakoľko ide o rozhodnutia

českého súdu, ktoré nemožno zahrnúť do pojmu ustálená rozhodovacia prax v
zmysle čl. 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“), kam patria
rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu Slovenskej republiky, Európskeho
súdu pre ľudské práva, alebo Súdneho dvora Európskej únie. Rozhodnutia súdov iných štátov, teda
ani rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky pod tento pojem nespadajú. Odvolací súd tiež súdu

prvej inštancie vytýkal, že žalobný petit formulovaný žalobcami súd prvej inštancie nemôže automaticky
prevziať do svojho rozhodnutia, pretože jeho povinnosťou bolo skúmať, aký je vzťah medzi žalovaným
v 1. rade ako škodcom a žalovaným v 2. rade ako poisťovňou, splnením zákonných predpokladov
zodpovednosti za nemajetkovú ujmu u žalovaného v 1. rade (podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka)
a u žalovaného v 2. rade (podľa zákona č. 381/2001 Z. z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti

za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení
niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 381/2001 Z. z.“)) a absenciou ich vzájomného vzťahu. Súd prvej
inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia ani nevysvetlil, prečo vo výroku I. uložil povinnosť
žalovaným zaplatiť obom žalobcom náhradu nemajetkovej ujmy tak, že plnením jedného zo žalovaných
zaniká do výšky poskytnutého plnenia povinnosť druhého žalovaného a vo výrokoch III. a IV. uložil

žalovaným povinnosť spoločne a nerozdielne (náhrada trov konania a zaplatenie súdneho poplatku).
Podľa odvolacieho súdu v danom prípade žalovaní mali zodpovedať samostatne za predpokladu, že
budú naplnené podmienky zodpovednosti za náhradu nemajetkovej ujmy na ich strane. Vzhľadom kuvedenému sa odvolací súd odvolacími námietkami žalovaného v 2. rade týkajúce sa výšky priznanej
náhrady nemajetkovej ujmy nezaoberal.

5. V ďalšom konaní súd prvej inštancie, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, napadnutý
rozsudok (v poradí druhý) právne odôvodnil ustanovením § 11, § 13 ods. 1 až ods. 3, § 16,
§ 420 ods. 1, § 427 ods. 1, ods. 2, § 430 ods. 1, § 438 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka, § 4 ods. 1
písm. h), § 24 ods. 2 zákona č. 8/2009 o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (účinného v rozhodnom čase dopravnej nehody) (ďalej len zákon o cestnej premávke“), § 2

písm. f), § 4 ods. 1, ods. 2, § 4 ods. 4, § 12 ods. 2 zákona č. 381/2001 Z. z. Súd prvej inštancie
mal za nesporné, že v dôsledku predmetného zásahu boli rodinné väzby zomrelého O. E. a žalobcov
ako jeho najbližších príbuzných a členov spoločnej domácnosti definitívne ukončené bez
možnosti obnovenia. Takýto zásah bol s ohľadom na závažnosť jeho dôsledkov (smrť syna žalobcov)
spôsobilý vyvolať ujmu na právach chránených ustanovením § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka u
každého zo žalobcov. Súd prvej inštancie mal preto s ohľadom na existenciu kvalifikovaného vzťahu

žalobcov azomreléhoO.E.vecnúaktívnulegitimáciužalobcovzapreukázanú a
nepochybnú.Vsúladesprávnezáväznýmusmernenímodvolaciehosúduskúmalsamostatneukaždého
zo žalovaných splnenie predpokladov zodpovednosti za nemajetkovú ujmu a ich vecnú legitimáciu v
spore. Bolo jednoznačne preukázané, že žalovaný v 1. rade neoprávnene, bez vodičského oprávnenia a
navyše pod vplyvom alkoholu, použil dňa 25.7.2015 okolo polnoci cudzie motorové vozidlo značky Opel

Corsa, ev. č. C a spôsobil dopravnú nehodu, na následky ktorej zomrel jeho spolujazdec syn žalobcov
O. E., narodený dňa X.X.XXXX, ktorý mal v tom čase 18 rokov a ďalší spolujazdec utrpel ublíženie
na zdraví. K tomuto skutku žalovaný v 1. rade pred súdom uznal svoju vinu a bol
právoplatne dňa 15.3.2017 uznaný za vinného a odsúdený rozsudkom Okresného súdu Malacky zo dňa
15.3.2017, č. k. 1 T 104/2016-244, pre prečin neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla

v súbehu s prečinom usmrtenia, v súbehu s prečinom ublíženia na zdraví. V dôsledku dopravnej nehody
spôsobenej žalovaným v 1. rade došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcov tak,
že bola narušená celistvosť ich rodiny, bolo zasiahnuté do ich súkromného a rodinného života, pričom
následky sú neodstrániteľné a neopraviteľné. Smrťou syna žalobcov stratili sociálne, morálne, ako aj
citové puto vytvorené medzi nimi. Súd prvej inštancie konštatoval, že následky nebolo možné odstrániť

iba tým, že žalovaný v 1. rade bol v trestnom konaní odsúdený za usmrtenie syna žalobcov
a žiada morálna satisfakcia by nepostačovala na primerané zadosťučinenie a zmiernenie ich ujmy. V
konaníonáhradunemajetkovejujmyspôsobenejzásahomdoosobnostnýchprávjevzmysle§11anasl.
Občianskeho zákonníka nositeľom hmotnoprávnej povinnosti ten subjekt, ktorý neoprávnený zásah do
osobnostných práv spôsobil (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Cdo 168/2009).

Zároveň, že v prípade takéhoto zásahu ide o objektívnu zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie, pričom
nevyhnutnýmprimárnympredpokladomjejprocesnéhoúspechujesamotnáprotiprávnosťkonaniaalebo
opomenutia žalovaného, a na to nadväzujúca prítomnosť kauzálneho nexu. Pri neoprávnenom zásahu
do osobnostných práv fyzickej osoby je daná bezprostredná väzba medzi oprávnenou a povinnou
osobou. Pasívna vecná legitimácia žalovaného v 1. rade by podľa súdu prvej inštancie navyše bola daná

aj podľa § 420 Občianskeho zákonníka, nakoľko boli splnené všetky predpoklady uvedenej všeobecnej
zodpovednosti (porušenie právnej povinnosti - porušenie pravidiel cestnej premávky, existencia škody
- nemajetková ujma žalobcov v dôsledku úmrtia ich syna a tak isto je daná príčinná súvislosť medzi
porušením právnej povinnosti a škodou). Nebolo pochýb, že pokiaľ by žalovaný v 1. rade neviedol
bez vodičského oprávnenia a pod vplyvom alkoholu motorové vozidlo a neporušil právne predpisy

na úseku dopravy (neprispôsobenie rýchlosti svojím schopnostiam a iným okolnostiam) nedošlo by k
vzniku škody, resp. nemajetkovej ujmy. Zavinenie bolo dané formou nedbanlivosti pri viazanosti súdu
trestným rozsudkom, ktorým bol žalovaný v 1. rade uznaný za vinného. S ohľadom na záver súdu
prvej inštancie o existencii neoprávneného zásahu a o tom, kto tento zásah spôsobil vzhľadom na
viazanosť súdu rozhodnutím v trestnom konaní (§ 193 C.s.p., vo vzťahu ku skutkovým zisteniam nielen

o tom, že bol spáchaný trestný čin a kto ho spáchal, ale aj na základe akých skutkových okolností bol
spáchaný a aký následok spôsobil), potom súd prvej inštancie mal za danú zodpovednosť žalovaného
v 1. rade, ako vodiča vozidla, ako aj existenciu príčinnej súvislosti medzi týmto neoprávneným zásahom
žalovaného v 1. rade, ako priameho pôvodcu zásahu a ujmou na osobnostných právach spôsobenou
v rodinnom živote žalobcov, ako aj jeho vecnú pasívnu legitimáciu. Súd prvej inštancie sa taktiež v

zmysle usmernenia odvolacieho súdu zaoberal skutočnosťou, či nedošlo u vlastníka vozidla v čase
krádeže k spoluzavineniu. Konštatoval, že zodpovednosť vodiča ako osoby, ktorá porušila právnu
povinnosť a je viazaná na ustanovenie § 420 Občianskeho zákonníka (pri analogickom použití aj
na nemajetkovú ujmu) a nie je žiadnym spôsobom vylúčená v dôsledku objektívnej zodpovednostiprevádzateľapodľa§427anasl.Občianskehozákonníka.Vovšeobecnostiboldanýnárokpoškodeného
voči vodičovi, tak ako aj voči prevádzateľovi motorového vozidla, ktorý zodpovedá objektívne (bez
zavinenia) podľa § 427 ods. 1 Občianskeho zákonníka a obaja zodpovedajú spoločne a nerozdielne

(§ 438 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Namiesto prevádzateľa výlučne zodpovedá ten, kto použije
dopravný prostriedok bez vedomia alebo proti vôli prevádzateľa. Prevádzateľ zodpovedá spoločne s
ním, ak takéto použitie dopravného prostriedku svojou nedbalosťou umožnil (§ 430 ods. 1 Občianskeho
zákonníka). Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že žalobcovia sa rozhodli žalovať výlučne
vodiča vozidla a poisťovňu. V danom prípade strany sporu napriek usmerneniu odvolacieho súdu

nenavrhli žiadne doplňujúce dokazovanie k tejto otázke spoluzavinenia, resp. zodpovednosti vlastníka
vozidla (napríklad jeho výsluchom). Keďže súd prvej inštancie bol návrhmi strán na dokazovanie
viazaný a sám dokazovanie nemohol vykonať, tak otázku spoluzavinenia vlastníka vozidla posudzoval
z vykonaných listinných dôkazov a najmä zo skutočností zistených z vyšetrovacieho spisu
č. ČVS: ORP-330/1-VYS-MA-2015-JČ, ktorý bol súčasťou trestného
spisu Okresného súdu Malacky č. k. 1 T 104/2016, keďže samotný trestný rozsudok zo dňa 15.3.2017,

č. k. 1 T 104/2016-244, neobsahoval odôvodnenie. Mal za preukázané, že motorové vozidlo, ktorého sa
neoprávnene zmocnil žalovaný v 1. rade a ktorým pri dopravnej nehode spôsobil smrť syna žalobcov,
vlastnil Mgr. I. G., narodený dňa XX.XX.XXXX. Toto vozidlo na miesto, kde bolo neoprávnene žalovaným
v 1. rade použité, priviezol syn vlastníka I. G., narodený dňa X.X.XXXX. Z dôkazov, ktoré
vykonal na návrh strán sporu nevyplynulo, že by toto vozidlo použil I. G. bez vedomia svojho otca, ale

počas výsluchu do zápisnice vo vyšetrovacom spise tvrdil, že vozidlo riadil so súhlasom svojho otca. I.
G., syn vlastníka vozidla, počas výsluchu v rámci vyšetrovania v trestnom konaní priznal, že
opustil motorové vozidlo, ktoré nechal za prítomnosti jeho kamarátov neuzatvorené a ponechal kľúče
v zapaľovaní. Išlo tak o prípad, kedy vlastník motorového vozidla I. G., narodený dňa XX.XX.XXXX,
vypožičal motorové vozidlo svojmu blízkemu príbuznému synovi na zrejme krátkodobé použitie a tento

porušil svoje zákonné povinnosti vyplývajúce z § 6 ods. 1 písm. h) a § 24 ods. 2 zákona o cestnej
premávke, keď vozidlo nezabezpečil pred jeho odcudzením a pred vzdialením sa od vozidla neurobil
opatrenia, aby vozidlo nemohla neoprávnene použiť iná osoba. Čo sa týka spoluzavinenia samotného
vlastníka motorového vozidla I. G., narodeného dňa XX.XX.XXXX išlo o prípad, keď k neoprávnenému
použitiu dopravného prostriedku došlo v dôsledku nedbanlivosti osoby, ktorá si dopravný

prostriedok krátkodobo so súhlasom prevádzkovateľa (vlastníka vozidla) vypožičala, t. j. jeho syna I.
G.. Ak teda v čase zneužitia dopravného prostriedku žalovaným v 1. rade fyzicky vozidlom disponoval
syn vlastníka, ktorý si dopravný prostriedok vypožičal od otca I. G. s jeho súhlasom, je zrejmé, že
požičaním vozidla svojmu synovi, ktorý v tom čase mal vodičské oprávnenie (z
vykonaného dokazovania, najmä trestného spisu nebol zistený opak) vlastník vozidla nič nezanedbal.

Vozidlo bolo neoprávnene použité potom ako syn vlastníka vozidla toto zaparkoval a nechal otvorené za
prítomnostijehokamarátovaodktoréhosanaurčitýčasvzdialil.Samotnývlastníkvozidlaojehozneužití
nevedel, keďže toto vozidlo fyzicky ovládal jeho syn, a teda sám nezanedbal žiadnu povinnosť. Navyše
však medzi vlastníkom vozidla a vodičom, ktorý spôsobil nehodu (žalovaným v 1. rade) nebol žiadny
vzťah (napríklad pracovnoprávny), ktorý by prenášal objektívnu zodpovednosť na vlastníka vozidla.

Tak u vlastníka vozidla, ako aj u jeho syna I. G. v prípade, ak by sa žalobcovia
rozhodli podať žalobu aj voči nim by bolo možné iba analogické použitie objektívnej zodpovednosti
prevádzkovateľa vozidla v zmysle ustanovenia § 427 ods. 1, 2 Občianskeho
zákonníka, pri ktorej sa zavinenie, resp. spoluzavinenie nevyžaduje. Prevádzkovateľom sa považuje
spravidla len ten, kto má právnu a faktickú možnosť disponovať vozidlom. Prevádzkovateľ

nemusí byť totožný s vlastníkom. Žalobcovia si však v konaní uplatnili žalobu iba voči vodičovi vozidla,
žalovanému v 1. rade, u ktorého bola jednoznačne preukázaná zodpovednosť za neoprávnený zásah
do osobnosti žalobcov. Súd prvej inštancie taktiež posudzoval samostatne predpoklady zodpovednosti
za nemajetkovú ujmu u žalovaného v 2. rade. V danom prípade bolo medzi stranami sporu nesporné
a aj vykonaným dokazovaním za preukázané, že poistníkom, a teda tým, kto uzatvoril so žalovaným

v 2. rade poistnú zmluvu na motorové vozidlo, ktorým bola spôsobená smrť syna žalobcov, bola tretia
osoba Mgr. I. G.. V zmysle usmernenia odvolacieho súdu súd prvej inštancie skúmal, či existoval poistný
vzťah medzi žalovaným v 1. rade, ako škodcom a žalovaným v 2. rade, ako
poisťovňou. Súd prvej inštancie následne v bode 65. a nasl. vyčerpávajúco poukázal na zákonnú úpravu
povinného zmluvného poistenia a súvisiacu súdnu prax a konštatoval, že povinné zmluvné poistenie

sa vzťahuje nie len na osobu, ktorá uzatvorila s poisťovňou zmluvu o povinnom zmluvnom poistení
(poistníka) a ktorá uhrádza poistné, ale za poisteného sa považuje aj vodič motorového vozidla, ktorý
je osobou odlišnou od poistníka a zmocní sa motorového vozidla neoprávnene, a teda aj takáto osoba
sa považuje na poistenú. Túto skutočnosť potvrdil aj samotný žalovaný v 2. rade a uznal svoju pasívnulegitimáciu v spore s tým, že zo zákona mu vzniká následne voči žalovanému v 2. rade
(správne „žalovanému v 1. rade“ - poznámka odvolacieho súdu) tzv. postihové právo. Súd prvej inštancie
poukázal na skutočnosť, že v minulosti bolo spornou otázkou, od koho môže poškodený žiadať náhradu

nemajetkovej ujmy, či len od vinníka nehody, alebo je možné svoj nárok žiadať aj priamo od poisťovne,
v ktorej bolo vinníkove vozidlo povinne zmluvne poistené (bez ohľadu na to, kto zmluvu uzatvoril a platí
poistné). Poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie C-22/12; rozsudok Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo dňa 31.3.2016, sp. zn. 3 Cdo 301/2012; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej
republiky, sp. zn. ÚS 666/2016. Uviedol, že Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení

zo dňa 31.7.2017, sp. zn. 6 M Cdo 1/2016 konštatoval, že na účely zákona č. 381/2001 Z. z. za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového je aj náhrada nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných práv
pozostalých obete dopravnej nehody spôsobenej prevádzkou motorového vozidla, pričom v spore
o náhradu nemajetkovej ujmy poisťovňa je pasívne vecne legitimovaná. V zmysle rozhodnutia prijatom
na zasadnutí občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 9.10.2018, č. 61,
ktoré bolo následne uverejnené v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky

č. 8/2018, povinným na nahradenie nemajetkovej ujmy preto bude, okrem pôvodcu neoprávneného
zásahu do osobnostných práv poškodených, aj poisťovňa, s ktorou mal tento vinník uzatvorené povinné
zmluvné poistenie na vozidlo, ktorým bola dopravná nehoda spôsobená. Poškodený si môže právo na
náhradu škody (ktorou sa rozumie aj nemajetková ujma) uplatniť buď u osoby, ktorá zodpovedá za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla (prevádzateľ a vodič) alebo priamo u poisťovateľa

škodcu (§ 15 zákona č. 381/2001 Z. z.) alebo u škodcu a jeho poisťovateľa súčasne. Žalobcovia
sa v prejednávanej veci rozhodli žalovať škodcu a poisťovňu súčasne. Súd prvej inštancie v bode
73. napadnutého rozsudku poukázal na rozhodovaciu činnosť súdov Slovenskej republiky v obdobných
sporoch obom žalovaným (škodca a poisťovňa) uložená povinnosť zaplatiť nemajetkovú ujmu s tým,
že splnením povinnosti jedným zo žalovaných zanikne v rozsahu plnenia povinnosť druhého. Čo sa

týka výšky priznanej nemajetkovej ujmy, súd prvej inštancie vychádzal z rozhodovacej činnosti súdov
Slovenskej republiky, na ktoré vyčerpávajúco poukázal v bodoch 74. a nasl. napadnutého rozsudku, na
ktoré odvolací súd na tomto mieste iba odkazuje. Súd prvej inštancie s prihliadnutím na všetky okolnosti
úmrtia syna žalobcov konštatoval spoluzavinenie u nebohého poškodeného na vzniku nemajetkovej
ujmy, keďže tento spolu so žalovaným v 1. rade v predmetný deň 25.7.2015 požíval alkohol a následne si

sadol do motorového vozidla, ktoré neoprávnene použil žalovaný v 1. rade taktiež pod vplyvom alkoholu
a navyše bez vodičského oprávnenia. Nebolo preukázané, že by sa poškodený domáhal vystúpenia z
vozidla, prípadne, že by bol prinútený byť spolucestujúcim žalovaného v 1. rade. Mal za nepochybné,
že pre rozumne zmýšľajúceho človeka je obrovským rizikom to, aby nastúpil do vozidla, o ktorom vie,
že vodič pred jazdou požil alkoholické nápoje, pričom takáto miera rizika je neakceptovateľná. Takéto

konanie by podľa súdu prvej inštancie bolo akceptovateľné len v prípade, že by nenastúpením do
motorového vozidla, ktoré má viesť osoba pod vplyvom alkoholu, mohla hroziť omnoho závažnejšia
ujma (napr. by bolo nutné bezodkladne zabezpečiť lekársku starostlivosť, ktorá nie je iným spôsobom
dostihnuteľná). V tomto prípade však nešlo o takúto extrémnu situáciu a preto bolo nepochybné,
že konanie poškodeného sa spolupodieľalo na vzniku fatálnych následkov. O. muselo byť vzhľadom na

spoločné popíjanie so žalovaným v 1. rade známe, že žalovaný v 1. rade nie je spôsobilý viesť motorové
vozidlo a napriek tomu s ním do auta dobrovoľne nasadol, aby sa odviezli za účelom kúpy cigariet,
pričom predmetného motorového vozidla sa žalovaný v 1. rade zmocnil neoprávnene, bez
vodičského oprávnenia. Strany sporu považovali taktiež za nesporné, že zosnulý O. E. nebol pripútaný.
Pri určovaní výšky náhrady súd prvej inštancie tiež prihliadol na skutočnosť, že žalovanému v 1. rade

bol za usmrtenie O. E. uložený aj nepodmienečný trest odňatia slobody, a to vo výmere 4 rokov, čo pre
pozostalých rodičov taktiež malo predstavovať určitú formu satisfakcie. Zohľadnil aj to, že žalobcovia
neboli odkázaní na príjem od zosnulého syna a nebol ich jediným dieťaťom. Z
najnovších rozhodnutí súdov (od roku 2020) týkajúcich sa nemajetkovej ujmy rodičov za smrť detí pri
dopravných nehodách zistil, že aktuálne sa priznávajú sumy od 25.000,- € po 9.000,- €, v závislosti na

spoluzavinení poškodeného, pričom iba v jednom prípade bola priznaná suma prvostupňovým súdom
vo výške 25.000,- € a potvrdená odvolacím súdom. Uzavrel, že vo väčšine prípadov bola priznaná suma
na úrovni 15.000,- €. Vzhľadom na všetky uvádzané skutočnosti súd prvej inštancie priznal nemajetkovú
ujmu v nižšej výške ako v pôvodnom rozsudku, ktorá zodpovedá najnižšie
priznávaným sumám, a to vo výške 8.500,- € tak pre žalobcu v 1. rade, ako aj pre žalobcu v 2. rade,

čiže v konečnom dôsledku bude žalobcom ako rodičom vyplatená suma 17.000,- €, ktorú súd prvej
inštancie považoval za primeranú. V súlade s právnym názorom odvolacieho súdu posúdil vzťah medzi
žalovanými tak, že súd prvej inštancie nemohol škodcu a poisťovateľa zaviazať solidárne. Vzhľadom na
to, že zdrojom záväzku škodcu (žalovaného v 1. rade) na náhradu škody je zodpovednosť za škodu,nemajetkovej ujmy (§ 420 Občianskeho zákonníka) a zdrojom záväzku poisťovateľa (žalovaného v 2.
rade) plniť z povinného zmluvného poistenia, je poistenie na základe poistnej zmluvy, nemôže súd
škodcu a poisťovateľa zaviazať na solidárne (spoločné a nerozdielne) splnenie záväzku (s odkazom

na § 511 ods. 1 Občianskeho zákonníka). Podľa súdu prvej inštancie išlo o prípad nepravej pasívnej
solidarity, keď poisťovňa a škodca zodpovedajú na základe rôznych právnych titulov. Ustanovenie §
438 ods. 1 Občianskeho zákonníka stanovuje solidaritu ako zásadu iba pre nároky na náhradu škody
a nevzťahuje sa na nároky na poistné plnenie, pre ktoré neustanovuje solidaritu ani iný právny predpis.
Pasívna solidarita v danej veci tak nebola možná, lebo vo vzťahu žalobcu ku škodcovi a žalovanej

poisťovni išlo o dva rozdielne nároky. Zatiaľ čo bol nárok žalobcu voči škodcovi nárokom na náhradu
nemajetkovú ujmy, bol nárok žalobcov na výplatu poistného plnenia uplatnený voči žalovanému ako
poisťovateľovi originálnym nárokom na plnenie založeným osobitným právnym predpisom. Vo výroku
rozsudku preto musí byť vymedzený ich vzájomný vzťah tak, že plnením jedného z nich zaniká v rozsahu
plnenia povinnosť druhého (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 12.7.2017, sp.
zn. 5 Cdo 220/2015). Súd preto uložil žalovaným v 1. rade a 2. rade povinnosť zaplatiť žalobkyni v 1.

rade náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 8.500,- € a žalobcovi v 2. rade náhradu nemajetkovej ujmy
vo výške 8.500,- € s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká do výšky poskytnutého plnenia
povinnosť druhého žalovaného.

6. Výrok o trovách konania prvoinštančného a odvolacieho súd prvej inštancie odôvodnil ustanovením §

255 ods. 1, § 396 ods. 3 C.s.p. Dôvodil, že i keď C.s.p. nemá ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142
ods.3zákonač.99/1963Zb.Občianskysúdnyporiadok,účinnémudo30.6.2016(ďalejlen„O.s.p.),ktoré
sauplatňovaloakolexspecialisvovzťahuk§142ods.2O.s.p.,zásaduúspechuvovecitrebauplatňovať
aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V takýchto
prípadoch však nejde o procesné neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou

uplatneného nároku, keď ho nemožno zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na
základe úvahy súdu, resp. znaleckej činnosti. Keďže rozhodnutie o výške plnenia záviselo od úvahy
súdu prvej inštancie, žalobcom priznal plnú náhradu trov konania (z prisúdenej sumy a nie zo
sumy požadovanej v žalobnom petite), aj keď mali vo veci v zásade úspech len čiastočný, poukazujúc na
obdobné stanoviská odvolacích súdov (viď napríklad rozsudok Krajského súdu Nitra zo dňa 11.5.2017,

sp. zn. 9 Co 267/2016; rozsudok Krajského súdu Banská Bystrica zo dňa 15.8.2018, sp. zn. 17 Co
352/2017). Konštatoval, že v odvolacom konaní o podanom odvolaní žalovaného zo dňa 14.10.2019
bol pôvodný rozsudok zrušený, pričom však nebolo možné dospieť k záveru, že by bol odvolateľ plne
úspešný, keďže ním uvádzaný odvolací dôvod (namietaná výška nemajetkovej ujmy) nebola odvolacím
súdomriešená.Zásadaúspechusaneposudzujezakaždéštádiumkonaniaosobitne,alepodľaúspechu

vo veci, nemôže sa úspešnému odvolateľovi priznať náhrada trov za odvolacie konanie, ak bol napokon
v konaní na súde prvej inštancie úspešný druhý účastník, ale náhrada všetkých účelne vynaložených
trov v celom konaní od jeho začiatku až po jeho skončenie sa priznáva iba jednému účastníkovi. Podľa
súdu prvej inštancie uvedený princíp, že náhrada trov konania sa v spore posudzuje ako jeden celok a
priznáva sa len jednej strane sporu, bolo možné aplikovať aj v tomto prípade, kedy o trovách konania

rozhodoval v zmysle zákonných ustanovení Civilného sporového poriadku. O trovách prvoinštančného a
druhoinštančnéhokonaniasúdnerozhodoltak,žeposudzovalúspechstránsporuvjednotlivýchštádiách
sporu osobitne (teda samostatne v konaní pred súdom prvej inštancie a samostatne pred odvolacím
súdom), ale rozhodol posudzujúc úspech/neúspech strán sporu podľa celkového výsledku tohto sporu
a priznal náhradu trov žalobcom a to iba zo sumy, ktorá im bola v konaní priznaná.

7. Proti tomuto rozsudku podal včas a v celom rozsahu odvolanie žalovaný v 2. rade z dôvodu, že súd
prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods.1
písm. f/ C.s.p.) a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(§ 365 ods.1 písm. h/ C.s.p.). Nestotožnil sa s odôvodnením napadnutého rozsudku, pretože súd prvej

inštancie nesprávne zohľadnil mieru spoluzavinenia poškodeného za nepripútanie spolujazdca počas
jazdy bezpečnostnými pásmi, ako aj za skutočnosť, že vodič v čase nehody viedol vozidlo po požití
alkoholických nápojov a bez vodičského oprávnenia. Taktiež sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal
majetkovými pomermi škodcu a či priznaná výška nemajetkovej ujmy pre neho nebude likvidačná. Keby
sa uvedenými skutočnosťami súd prvej inštancie zaoberal, nebolo by možné priznať takú výšku náhrady,

ako priznal. Podľa názoru žalovaného v 2. rade poškodený nesie väčšiu zodpovednosť na vzniku škody
ako 40 % a súd prvej inštancie mal percentuálnu výšku spoluzavinenia skúmať vzhľadom na okolnosti,
ktoré vyšli najavo počas konania a nie len stroho poukázať na to, že samotný žalovaný v 2. rade uviedol
v likvidácii poistnej udalosti, že spoluúčasť poškodeného hodnotí vo výške 40 %. Odvolaciemu súdunavrhol, aby zmenil napadnutý rozsudok tak, že zaviaže žalovaných v 1. rade a 2. rade zaplatiť žalobkyni
v 1. rade náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3.000,- € a žalobcovi v 2. rade náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške 3.000,- € do troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo

žalovaných zaniká do výšky poskytnutého plnenia povinnosť druhého žalovaného.

8. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§
470 ods. l, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže
neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať

dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; (§ 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu
žalovaného v 2. rade nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 28. januára 2026; o
termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378
ods. 1, § 219 ods. 1, ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.).

9. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

10. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

11.Spoukazomnavyššiecitovanéustanovenie§387ods.2C.s.p.,prihliadajúcnaobsahsúdnehospisu
a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd, nezistiac v procesnom postupe súdu prvej inštancie
žiadnevady,vcelomrozsahuposkutkovejaprávnejstránkestotožňujesdôvodmijehorozsudku,ktorým

uložil žalovanému v 1. rade a 2. rade povinnosť zaplatiť žalobkyni v 1. rade náhradu nemajetkovej ujmy
vo výške 8.500,- € a žalobcovi v 2. rade náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 8.500,- € do
troch dní odo dňa právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká do výšky
poskytnutého plnenia povinnosť druhého žalovaného; žalobu v prevyšujúcej časti zamietol; rozhodol,
že žalobcovia v 1. rade a 2. rade majú nárok na náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania v

rozsahu 100 % zo sumy im priznanej voči žalovaným v 1. rade a 2. rade. Súd prvej inštancie vykonal vo
veci dostatočné dokazovanie, ktorého výsledky aj náležite v súlade s § 191 C.s.p. zhodnotil, na skutkové
zistenia aplikoval správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver
a svoje rozhodnutie aj podrobne a náležite v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil. V odôvodnení
svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje

rozhodnutieaktorébolipreposúdenieveciarozhodnutiepodstatné.Zaoberalsapodstatnýmitvrdeniami
sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané a ktoré nie, pričom všetky
svoje závery riadne zdôvodnil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými
zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej.
Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových strán na spravodlivý proces, keďže v hodnotení

skutkovýchzisteníneabsentuježiadnarelevantnáskutočnosťalebookolnosť,naopaksúdprvejinštancie
ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj podrobne vyhodnotil. Vo svojej argumentácii
obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia bol presvedčivý, jeho rozhodnutie je konzistentné
a jeho argumenty podporujú príslušný záver súdu prvej inštancie. S odôvodnením rozhodnutia súdom
prvej inštancie sa odvolací súd stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Keďže v

takomto prípade nie je potrebné dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne iba poukazuje a vyjadrí
sa len k odvolacím námietkam žalovaného v 2. rade.

12. Odvolací súd v súvislosti s odvolacími námietkami žalovaného v 2. rade považuje za nepochopiteľné,
keď samotný žalovaný v 2. rade vyhodnotil spoluúčasť poškodeného v likvidácii

poistnej udalosti vo výške 40 %, no následne namieta, že súd prvej inštancie sa stotožnil s výškou
spoluúčasti poškodeného vyhodnotenou práve samotným žalovaným v 2. rade. Z toho dôvodu
odvolací súd vyhodnotil túto námietku ako nedôvodnú a bližšie sa ňou nezaoberal. Námietka žalovaného
v 2. rade, že konajúci súd sa vôbec nezaoberal majetkovými pomermi škodcu (žalovaného v 1. rade),
či priznaná výška nemajetkovej ujmy pre neho nebude likvidačná, odvolací súd dodáva, že uvedenú

skutočnosť by v tomto prípade mohol namietať výlučne žalovaný v 1. rade, ktorý však odvolanie nepodal.
Namietanie tejto skutočnosti žalovaným v 2. rade by prichádzalo do úvahy v prípade, že by žalovaní v
1. a 2. rade tvorili nerozlučné spoločenstvo podľa ustanovenia § 77 C.s.p. alebo nútené spoločenstvo
podľa ustanovenia § 78 C.s.p. Nerozlučné spoločenstvo je procesné spoločenstvo, v ktorom ide o takéspoločné práva alebo povinnosti, že sa rozsudok musí vzťahovať na každého, kto vystupuje ako žalobca
alebo žalovaný; procesný úkon jedného z nich platí i pre ostatných (ustanovenie § 77 ods. 1 C.s.p.). V
danom spore v prípade žalovaných v 1. a 2. rade nejde o také práva a povinnosti, kedy by sa

rozsudok musel vzťahovať na všetkých žalovaných, ale ide o ich samostatné práva. Čo sa týka núteného
spoločenstva, tak ide o procesné spoločenstvo, v ktorom osobitný predpis vyžaduje pre úspech v spore
účasť všetkých subjektov právneho vzťahu (ustanovenie § 78 ods. 1 C.s.p.), ale v predmetnom spore
žiadny osobitný predpis nevyžaduje účasť všetkých žalovaných. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd
touto námietkou nezaoberal a v tejto súvislosti poukazuje aj na správny záver súdu prvej inštancie

týkajúci sa práve posudzovania solidarity žalovaných subjektov.

13. Žalovaný v 2. rade ďalej v odvolaní namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ C.s.p.). Odvolací súd (ako už
uviedol vyššie) dospel na základe vykonaných dôkazov k rovnakým skutkovým zisteniam, ako súd prvej
inštancie. Z toho dôvodu tento odvolací dôvod žalovaného v 2. rade považoval za nedôvodný.

14. K odvolacej námietke žalovaného v 2. rade, že napadnuté rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.), odvolací súd konštatuje, že právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva

na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny
právny predpis alebo, ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo, ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. V posudzovanej veci s odvolaním
sa na obsah už uvedeného odôvodnenia, odvolací súd považuje skutkové zistenia súdu prvej inštancie
za úplné a ich právne posúdenie súdom prvej inštancie za správne.

15. Žalovaný v 2. rade podal odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie celom rozsahu, a teda aj
proti výroku II. napadnutého rozsudku, ktorým súd prvej inštancie zamietol žalobu v prevyšujúcej časti.
Odvolací súd poukazuje na to, že prípustnosť odvolania má vo všeobecnosti nielen stránku objektívnu,
ale aj stránku subjektívnu. Objektívna stránka sa nevzťahuje na osobu konkrétneho odvolateľa

a zohľadňuje (len) vecný aspekt tohto opravného prostriedku, teda či smeruje proti rozhodnutiu
vykazujúcemu zákonné znaky rozhodnutia, proti ktorému je odvolanie prípustné. Na rozdiel od toho sa
subjektívna stránka prípustnosti odvolania viaže na osobu konkrétneho odvolateľa a zohľadňuje osobný
aspekt toho, kto podáva odvolanie, t. j. či je u neho daný dôvod, ktorý ho oprávňuje podať odvolanie
(hoci aj proti rozhodnutiu objektívne napadnuteľnému týmto opravným prostriedkom); takým dôvodom je

skutočnosť, že rozhodnutím súdu prvej inštancie bol odvolateľ po procesnej stránke negatívne dotknutý
a bola mu spôsobená ujma dopadajúca na jeho pomery. Záver o tom, že podané odvolanie je prípustné,
predpokladázaujatiezáveruojehoprípustnostitakpostránkeobjektívnej,akoajpostránkesubjektívnej.
Posúdenie subjektívnej prípustnosti odvolania, ale vo všeobecnosti predchádza posúdeniu objektívnej
prípustnosti odvolania. Vzhľadom k tomu, že právo podať odvolanie prináleží len tej strane sporu,

ktorej bola rozhodnutím, resp. konkrétnym výrokom rozhodnutia spôsobená ujma. V danom prípade
žalovanému v 2. rade výrokom II. napadnutého rozsudku žiadna ujma na jeho procesných právach
spôsobená nebola, keďže predmetným výrokom bola žaloba žalobcov v prevyšujúcej časti zamietnutá.
Z toho dôvodu tak žalobca v 2. rade nie je osobou subjektívne oprávnenou na podanie odvolania proti
výroku II. napadnutého rozsudku, preto odvolací súd jeho odvolanie v tejto časti podľa § 386 písm. b)

C.s.p. odmietol.

16. Odvolací súd dodáva, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranou sporu, ale len
na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ
rozhodnutiabeztoho,abyzachádzalidovšetkýchdetailovuvádzanýchstranousporu,čosanepochybne

v prejednávanej veci stalo [porovnaj napr. m.m. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa
25.9.2012 vo veci Vojtěchová proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 59102/08), nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo dňa 14.9.2011, č. k. I. ÚS 361/2010-34, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky zo dňa 17.6.2009, sp. zn. 5 M Cdo 8/2008].

17. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac
ustanovením § 378 ods. l, § 219 ods. l, ods. 3, § 385 ods. l C.s.p., a už vyššie uvedenými dôvodmi.
S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami
sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu.Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým
odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania
nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr.

rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos
VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
napr. vo veci vedenej pod sp. zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011).

18. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s

§ 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p. Žalobcovia boli úspešní aj v odvolacom konaní, preto by im vznikol
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. Keďže v odvolacom konaní ostali nečinní,
trovy konania im nevznikli, tak im odvolací súd nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

19. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 393 ods. 2 veta druhá C.s.p. v spojení s § 3 ods.
10 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky

procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie
prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).