Rozsudok · Ochrana osobnosti · Judgement

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 5Co/17/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8619201298
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2023
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Világiová

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2023:8619201298.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Világiovej a členov

senátu JUDr. Karola Krochtu a JUDr. Andreja Radomského v spore žalobcu A. A. B., nar. XX.X.XXXX,
bytom C. XXXX/XX, XXX XX D., zastúpený JUDr. Ambrózom Motykom, advokátom, Nám. SNP 7, 091
01 Stropkov, proti žalovanému Orange Slovensko a.s., Metodova 8, 821 08 Bratislava, IČO: 35 697 270,
zastúpený advokátskou kanceláriou Branislava Máčaja, s.r.o. so sídlom Bajkalská 5, 831 04 Bratislava,
IČO: 46 759 875, o ochranu osobnosti, o odvolaní žalovanej proti rozsudku pôvodne Okresného súdu
Svidník č.k. 4C/29/2019 – 237 zo dňa 30.05.2022, teraz Okresný súd Bardejov – pracovisko Svidník,
takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutej časti t.j. vo výroku I. a to v časti uloženia povinnosti žalovanej
zaplatiť žalobkyni nemajetkovú ujmu vo výške 110,- Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku vo
výroku III.

II. M e n í rozsudok vo zvyšku výroku I. tak, že v prevyšujúcej vyhovujúcej časti žalobu zamieta.

III. Žalobkyni p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanej v plnom rozsahu

s tým, že o ich výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie rozhodol tak, že I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi
nemajetkovú ujmu vo výške 2 500 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku. II. V prevyšujúcej časti
žalobu zamieta. III. Žalobca má nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100 %, o
ktorých výške bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

2. Právne odôvodnil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie podľa ust. § 13, § 19 písm. d/, § 36 ods. 1, §
41, § 42, § 144 a § 145 ods. 1, 2, § 290 Civilného sporového poriadku (ďalej CSP). Podľa ust. § 1, § 3

ods. 3, § 4 ods. 2, 3, § 5 ods. 1, § 6 ods. 2 písm. h/, § 8 ods. 1, 2, 9, 10, § 9 ods. 1, § 17 ods. 1 a §19 ods. 1
Zákona č. 122/2013 Z.z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých údajov, v ktorých
bol účinný v čase bezpečnostného incidentu (ďalej ZOOU), podľa čl. 10 ods. 2, 3 Listiny základných
práv a slobôd, podľa čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, podľa čl. 16
ods. 1 a 2 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, podľa čl. 8 ods. 1 a 2 Charty základných práv Európskej
únie, podľa čl. 19 ods. 2 a 3, čl. 22 ods. 1 Ústavy SR, podľa ust. § 11, § 13 ods. 1, 2, 3, § 52 ods. 1, 3
a 4, a podľa § 56 ods. 3 Zákona o elektronických komunikáciách č. 351/2011 Z.z. (ďalej ZEK).

3. Súd prvej inštancie konštatoval, že dňa 09.02.2017 našiel žalobca 1/ (správne E. A. D., poznámka
odvolacieho súdu), v Stropkove za budovou na C. F. G. XX, v ktorej sídli značková predajňa Orange
Slovensko, a.s. v neuzamknutom priestore určenom na skladovanie papierového odpadu medzipapierovým odpadom, čo je zrejmé aj z fotodokumentácie, archívnu krabicu, v ktorej sa nachádzalo
množstvo (483) originálnych písomností s osobnými údajmi účastníkov (zákazníkov) spoločnosti Orange
Slovensko, a.s., vrátane originálov písomností s osobnými údajmi všetkých žalobcov. V nájdenej

archívnej krabici H. E., TYP 1/75, na bočnej strane, ktorej je rukou napísané „I. XXXXXXXX J. D., H..
K. D. L. M. XXXX, X.XX.XXXX - X.XX.XXXX" sa nachádzali písomnosti s názvom: „Žiadosť o vydanie
novej SIM karty a potvrdenie o jej prevzatí“, „Výmena SIM karty“ a „Žiadosť o znovupripojenie SIM karty.
Išlo o originálne dokumenty s vlastnoručným podpisom žalobcov aj pečiatkou a podpisom obchodného
zástupcuspoločnostiOrangeSlovensko,a.s.,naktorýchsanachádzalidôležitéidentifikátorydotknutých

osôb (vrátane všetkých žalobcov) ako je meno, priezvisko (akademický titul), adresa bydliska, rodné
číslo, číslo občianskeho preukazu, telefónne číslo, číslo SIM karty a vlastnoručný podpis. Na viacerých
písomnostiach bola priesvitnou lepiacou páskou prelepená plastová SIM karta. Predmetnú archívnu
krabicu s nájdenými písomnosťami žalobca 1/ ako dôkazný materiál odovzdal advokátovi JUDr.
Ambrózovi Motykovi a zároveň ho splnomocnil právnym zastupovaním vo veci neoprávneného zásahu
do svojho súkromného života v súvislosti so spracovávaním osobných údajov spoločnosťou Orange

Slovensko, a.s.. Právny zástupca žalobcov listom zo dňa 28.2.2017 vyzval v mene všetkých žalobcov
spoločnosť Orange Slovensko, a.s. v súvislosti s tvrdeným protiprávnym zásahom do práv
žalobcov na mimosúdne rokovanie, pri ktorom požadoval písomné ospravedlnenie, finančnú satisfakciu
a náhradu nákladov právneho zastupovania. Na základe predmetného listu sa spoločnosť Orange
Slovensko, a.s. prostredníctvom právneho zástupcu Mgr. Branislava Máčaja, advokáta, listom zo dňa

16.3.2017 ospravedlnila žalobcom za vzniknutú situáciu a ubezpečila ich, že urobí všetko preto, aby
sa v budúcnosti takáto situácia neopakovala. Zároveň odmietla zaplatenie finančnej satisfakcie s
odôvodnením, že „prípadný" zásah do osobnostných práv dotknutých osôb nedosiahol takú intenzitu
a následky s ohľadom na ich súkromný život, aby boli odôvodnené úvahy nad poskytnutím náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch. Policajt Obvodného oddelenia PZ v Stropkove prijal dňa 20.2.2017

oznámenie I. C., ktorý bol vedúcim značkovej predajne spoločnosti Orange Slovensko, a.s. sídliacej na
Ul. Hlavnej č. 60, v Stropkove, v objekte bývalého hotela Tokajík a zároveň zamestnancom obchodného
zástupcu žalovanej, spoločnosti ELSIG s.r.o. vo veci krádeže písomností určených na skartovanie zo
skladu za predajňou Orange Slovensko, a.s. na Ul. Hlavnej v Stropkove. I. C. na Obvodnom oddelení
Policajného zboru v Stropkove v konaní ČPS: J. - D.- J. - XX /XXXX- B. M. podanom oznámení

uviedol, že „dňa 20.2.2017 zistil, že zo skladu, ktorý sa nachádza hneď za predajňou, bol ukradnutý
jeden igelitový mech o objeme 60 l, ktorý bol plný tlačív s osobnými údajmi ich klientov a tento bol
určený na skartovanie“. Z fotodokumentácie je zrejmé, že sklad na papierový odpad, v ktorom boli
originálne písomnosti s osobnými údajmi klientov spoločnosti Orange Slovensko, a.s. nájdené, bol
síce uzamykateľný, ale v čase nájdenia písomností žalobcom 1/ nebol uzamknutý, pretože tento sklad

využívalo viacero podnikateľských subjektov sídliacich v predmetnom polyfunkčnom objekte (bývalý
hotel Tokajík v Stropkove). Túto skutočnosť mal súd preukázanú aj z oznámenia I. C. v priestupkovom
spise OO PZ Stropkov, ktorý potvrdil, že sklad využívajú aj iní predajcovia z daného objektu a dosť často
sa stáva, že sklad zostane po určitý čas neuzamknutý.

4. Z Rozhodnutia ÚOOÚ SR zo dňa 16.8.2017 Číslo: XXXXX/XXXX-XX-17 vyplýva, že spoločnosť N.
D. ako sprostredkovateľ „porušil ustanovenie § 17 ods. 1 a § 19 ods. 1 zákona tým, že pri likvidácii
dokumentov obsahujúcich osobné údaje klientov spoločnosti Orange Slovensko a.s. v rozsahu meno a
priezvisko klienta (obchodné meno), adresa, rodné číslo (IČO), telefónne číslo, číslo OP, pridelené číslo,
číslo SIM karty, účastnícke číslo, podpis klienta a podpis povereného pracovníka ako aj informácie o

predajnom mieste nepostupoval s náležitou starostlivosťou, pričom tieto boli uložené v archívnej krabici
s označením ARCHIVE BOX, TYP 1/75, na bočnej strane, ktorej je rukou napísané „ID 35OGPBO1
ORANGE SLOVENSKO, a.s. CHYBNÉ SIM KARTY VÝMENA 2011, 8.11.2011 - 3.11.2012“ (ďalej len
„archívna krabica") a umiestnené v sklade na papierový odpad nachádzajúceho sa za budovou, v
ktorej sídli predajňa Orange Slovensko, a.s. na Ul. Hlavná 60 v Stropkove“. Úrad neuložil citovaným

rozhodnutím spoločnosti N. D. opatrenie na odstránenie zistených nedostatkov a príčin ich vzniku, keď
konštatoval, že sprostredkovateľ v priebehu konania preukázal plnenie povinnosti vyplývajúce mu z
ustanovení zákona a následne po bezpečnostnom incidente nanovo prijal bezpečnostné opatrenia a tým
uloženie opatrení na odstránenie zistených nedostatkov a príčin ich vzniku už nebolo v danom prípade
dôvodné a účelné. Následne Úrad rozhodnutím zo dňa 22.12.2017 číslo: XXXXX/XXXX-XX-9 uložil

sprostredkovateľovi - obchodnému zástupcovi žalovanej, spoločnosti N. D. za porušenie povinnosti v
súvislosti s bezpečnosťou spracúvania osobných údajov a v súvislosti s likvidáciou dokumentov pokutu
vo výške 5 000 eur. Toto rozhodnutie bolo na základe rozkladu spoločnosti N., D. potvrdené rozhodnutím
predsedníčky ÚOOÚ SR zo dňa 9.3.2018 číslo: XXXXX/XXXX-XX-7. Administratívne konanie (konanieo ochrane osobných údajov) na základe podnetu spoločnosti Orange Slovensko, a.s. proti advokátovi
JUDr. Ambrózovi Motykovi bolo rozhodnutím ÚOOÚ SR zo dňa 8.9.2017 číslo: XXXXX/XXXX-XX-11
zastavené. Rovnako bolo zastavené aj administratívne konanie voči žalovanej a to rozhodnutím ÚOOÚ

SR zo dňa 23.8.2018 pod číslom: XXXXX/XXXX-XX-21, v ktorom bol navrhovateľom žalobca 1/ (správne
E. A. D.).

5. Z listín predložených žalobcom súd prvej inštancie zistil, že v nájdenej archívnej krabici H. E.,
O. X/XX, na bočnej strane, ktorej bolo rukou napísané „I. XXXXXXXX ORANGE SLOVENSKO, a.s.

CHYBNÉ SIM KARTY VÝMENA 2011, 8.11.2011 - 3.11.2012" sa nachádzali písomnosti žalobcu s
názvom: „Žiadosť o vydanie novej SIM karty a potvrdenie o jej prevzatí“, „Výmena SIM karty“ a „Žiadosť
o znovupripojenie SIM karty. Na týchto originálnych dokumentoch s vlastnoručným podpisom žalobcu
a pečiatkou a podpisom obchodného zástupcu spoločnosti Orange Slovensko, a.s. sa nachádzali
dôležité identifikátory žalobcu (ale aj množstva ďalších dotknutých osôb) ako je meno, priezvisko
(akademický titul), adresa bydliska, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu, telefónne číslo, číslo SIM

karty a vlastnoručný podpis. Na niektorých písomnostiach bola priesvitnou lepiacou páskou prelepená
plastová SIM karta. Predmetná archívna krabica s nájdenými písomnosťami bola ako dôkazný materiál
odovzdaná advokátovi JUDr. Ambrózovi Motykovi, u ktorého sa aj v súčasnosti nachádza. V archívnej
krabici sa podľa odôvodnenia rozhodnutia predsedníčky ÚOOÚ SR z 9.3.2018 číslo: XXXXX/XXXX-XX-
X nachádzalo celkovo 483 listín (strana 4 rozhodnutia).

6. Z rozsudku Okresného súdu Svidník sp. zn. 6C/29/2018 zo dňa 18.6.2020 súd prvej inštancie zistil,
že E. A. D. pri výsluchu na pojednávaní dňa 16.5.2019 uviedol, že niekedy v mesiaci február 2017
šiel nakúpiť do záhradkársko-rybárskej predajne veci na ryby a potreboval krabicu. Vzhľadom k tomu,
že niekedy býval v hoteli Tokajík, tak vedel, že za hotelom je sklad krabíc, ktorý bol permanentne,

počas toho, keď tam býval, otvorený. Tak to bolo aj v ten deň, keď si šiel vziať krabicu na nákup,
pričom na zemi uvidel krabicu s nejakými písomnosťami s logom Orange, aj reklamné predmety okolo.
Krabica ho zaujala a zdvihol ju. Následne zbadal, že sa jedná o písomnosti s osobnými údajmi rôznych
ľudí, ktoré prelistoval a našiel skoro na vrchu aj svoje osobné údaje, ktoré v tom čase všetky platili.
Našiel tam aj údaje advokáta JUDr. Ambróza Motyku, ktorého pozná, tak ho s tým oboznámil, pofotil

si to, predmetnú krabicu s nájdenými písomnosťami ako dôkazný materiál odovzdal advokátovi JUDr.
Ambrózovi Motykovi a zároveň ho splnomocnil právnym zastupovaním vo veci neoprávneného zásahu
do svojho súkromného života v súvislosti so spracovávaním osobných údajov spoločnosťou Orange
Slovensko, a.s. On sám niekedy pracoval pre spoločnosť H. a preto vie ako bývalý manažér, ako sa
tieto údaje dali zneužiť v rámci poisťovníctva, nakoľko tam boli aj vzorové podpisy a vie, aká ujma by

mohla byť ľuďom spáchaná bez toho, aby o tom vedeli. Ako bežný človek má tiež aj pôžičku a vie, ako
aj pri pôžičkách sa dajú tieto údaje zneužiť. Ostal pohoršený, že také dačo by sa nemalo stať a ešte
takej veľkej firme, ako je Orange. Aj keď konkrétne mu doteraz ujma spôsobená nebola, ale mohla mu
byť spôsobená. Na otázku, že prečo si uplatňuje nemajetkovú ujmu práve vo výške 5.000,- eur, uviedol,
že to je len symbolická cena pri takejto veľkej spoločnosti ako je Orange, myslí si, že mohol žiadať aj

väčšiu čiastku za zneužitie svojich osobných údajov.

7. Z rozsudku Okresného súdu Svidník sp.zn. 6C/29/2018 zo dňa 18.6.2020 vyplýva, že svedok B.
B. vypovedal na pojednávaní dňa 19.11.2019 ako špecialista na ochranu osobných údajov pracujúci v
spoločnosti Orange CorpSec, spol. s r.o. Bratislava, ktorá je dcérskou spoločnosťou žalovanej. Uviedol,

že sa k nemu dostal prípad na základe podnetu od JUDr. Motyku a preveroval okolnosti incidentu,
ktorý vyhodnotili ako prípad potrebný nahlásiť na Úrad na ochranu osobných údajov. Spoločne s pánom
P. komunikoval v tejto veci s Úradom na ochranu osobných údajov. Rovnako podával ohľadom tohto
prípadu aj hlásenie na Úrad pre reguláciu elektronických komunikácii a poštových služieb. Nevedel
sa podrobne vyjadriť k zneužitiu osobných údajov bezpečnostným incidentom, mal len informácie,

že pri nakladaní s týmito údajmi nebolo postupované tak, ako malo byť. Na uvedenom pojednávaní
vypovedal aj svedok Q. G., spoločník a konateľ spoločnosti ELSIG s.r.o., ktorý uviedol, že je obchodným
zástupcom žalovanej a predajňu v Stropkove prevzal v roku 2014 po I. R.. Niekedy v roku 2017 mu
zavolal majiteľ objektu, kde je v prenájme, pán B., že mu bolo odcudzené vrece, kde boli osobné údaje
zákazníkov spoločnosti Orange. Následne si to telefonicky overoval a vedúci predajne mu povedal,

že pred rekonštrukciou predajne, dávali tam nový nábytok, začali pracovníci vypratávať predajňu. V
kancelárii boli za skriňou staré papiere po I. R.. Do jedného čierneho vrecka dávali zmluvy na skartáciu
a do druhého ostatný papierový odpad. Vrecia boli v kancelárii, jeden mech sa odniesol dozadu za
budovu, kde je papier. Potom prišiel pán B., ktorý im povedal, že vyhodili mech s osobnými údajmi a to douzavretejmiestnosti,kdebolpapierovýodpad.Totomupovedaljehopracovník.Prípadnáslednenahlásil
na políciu, že zo skladu boli ukradnuté papiere a nahlásil to aj žalovanej. Neskôr dostal kontrolu z Úradu
na ochranu osobných údajov, ktorá tam nezistila nedostatky, preto neboli uložené žiadne opatrenia na

ich odstránenie. Následne mu došlo z Úradu na ochranu osobných údajov rozhodnutie, ktorým mu bola
uložená pokuta 5 000 eur, ktorú aj zaplatil. Svedok uviedol, že zmluvná pokuta za tento bezpečnostný
incident mu zo strany žalovanej nebola udelená. Doklady, ktoré zostali v predajni po pani R., si mala ona
odniesť, čakali a potom sa na to zabudlo. Nezbavuje sa zodpovednosti, pretože vie, že to mali skartovať.

8. Z fotodokumentácie predloženej žalobcom súd prvej inštancie zistil, že originálne písomnosti s
osobnými údajmi žalobcu boli nájdené v neuzamknutom sklade na papierový odpad, ktorý využívalo
viacero podnikateľských subjektov sídliacich v predmetnom polyfunkčnom objekte (bývalý hotel Tokajík
v Stropkove), v archívnej krabici, na ktorej bolo nalepené ARCHIVE BOX, TYP 1/75, na bočnej strane
rukou napísané „ID 35OGPBO1 ORANGE SLOVENSKO, a.s. CHYBNÉ SIM KARTY VÝMENA 2011,
8.11.2011 - 3.11.2012".

Zlistuzodňa28.2.2018súdprvejinštanciezistil,žeprávnyzástupcažalobcuvyzvalžalovanúvsúvislosti
s jej protiprávnym zásahom do práv žalobcu na mimosúdne rokovanie, pri ktorom požadoval písomné
ospravedlnenie, finančnú satisfakciu a náhradu nákladov právneho zastupovania.
Z listu žalovanej zo dňa 16.3.2017 súd prvej inštancie zistil, že žalovaná sa prostredníctvom svojho
právneho zástupcu Mgr. Branislava Máčaja ospravedlnila žalobcovi za vzniknutú situáciu a ubezpečila

ich, že urobí všetko preto, aby sa v budúcnosti takáto situácia neopakovala. Zároveň odmietla zaplatenie
finančnej satisfakcie s odôvodnením, že „prípadný" zásah do osobnostných práv dotknutých osôb
nedosiahol takú intenzitu a následky s ohľadom na ich súkromný život, aby boli odôvodnené úvahy nad
poskytnutím náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Z priestupkového spisu OO PZ Stropkov ČPS: J./XXXX-X súd prvej inštancie zistil, že OO PZ v

Stropkove odstúpilo svoj spisový materiál Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky,
ktorý podľa obsahu vyhodnotil tento spisový materiál ako podnet a pod č. XXXXX/XXXX-XX začal
konanie o ochrane osobných údajov pre podozrenie z porušenia ustanovení zákona č. 122/2013
Z.z. o ochrane osobných údajov voči spoločnosti ELSIG s.r.o., ktorá vykonáva obchodné zastúpenie
spoločnosti Orange Slovensko, a.s. v značkovej predajni na Ul. Hlavná 60 v Stropkove.

9. Z rozsudku Okresného súdu Svidník sp.zn. 6C/29/2018 zo dňa 18.6.2020 vyplýva, že žalovaná
odpovedala na otázky žalobcu tak, že lehota uloženia písomných dokumentov, na ktorých sa nachádzali
osobné údaje žalobcov, je podľa Registratúrneho plánu žalovanej 10 rokov odo dňa zániku platnosti
zmluvy o pripojení. Predmetné písomné dokumenty sa nearchivujú na predajnom mieste, kde boli

vytvorené. Predmetné dokumenty sa prikladajú k zmluve o pripojení, resp. zmluve o poskytovaní
verejných služieb. Po vyhotovení týchto dokumentov na predajnom mieste sa tieto dokumenty v
najbližšom termíne zvozu dokumentácie (raz za 14 kalendárnych dní) od vzniku dokumentu zasielajú
na účely archivácie do centrálneho archívu žalovanej v Lučenci, kde sa priložia k zmluve o pripojení,
resp. k zmluve o poskytovaní verejných služieb, ku ktorej boli vyhotovené, to jest archivujú sa spolu s

touto zmluvou. Každý zákaznícky dokument, ktorý je vytvorený na predajnom mieste, je zaevidovaný v
aplikácii H., kde je uvedený aj jeho status, to jest je možné určiť v každom okamihu, či sa dokument na
predajni stále nachádza alebo bol vyexpedovaný do centrálneho archívu žalovanej v Lučenci.

10. Z listiny označenej ako výmena SIM karty zo dňa 3.11.2012 je zrejmé, že táto listina obsahovala

tieto osobné údaje žalobkyne: meno a priezvisko, adresu bydliska, rodné číslo, číslo OP, telefónne číslo,
číslo SIM karty, účastnícke číslo a vlastnoručný podpis.

11. Žalobca vo svojej výpovedi uviedol, že závažným spôsobom bolo zneužité súkromie vyššie
uvedenými údajmi. Požadovanú sumu považuje za adekvátnu s ohľadom na obavy, ktoré pretrvávajú

už dlho. Myslel si, že údaje, ktoré poskytol sú na dobrom mieste a od žalovanej takýto postoj nečakal.
Nikomu by sa nepáčil takýto zásah do súkromia a tiež by chcel byť odškodnený.

12. Súd prvej inštancie pri skúmaní svojej príslušnosti vychádzal z podstaty sporu, ktorý je síce sporom
o ochranu osobnosti z dôvodu zásahu do súkromia žalobcov, avšak zásah do súkromia bezprostredne

súvisí s porušením ochrany osobných údajov pri ich spracúvaní žalovanou v rámci plnenia Zmluvy o
pripojení.13. V čase vzniku bezpečnostného incidentu bol určený zákon č. 122/2013 Z.z. o ochrane osobných
údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „ZOOÚ“), ktorý súd prvej inštancie na túto
vec aplikoval.

14. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaná na účely uzavretia Zmluvy o pripojení, ale aj ďalších činností
súvisiacichsplnenímtejtozmluvy,malazákonnéoprávneniespracúvaťosobnéúdaježalobcu.Žalovaná
pri uzatvorení Zmluvy o pripojení má zákonné oprávnenie spracúvať osobné údaje účastníkov a ich
súhlas preto nie je potrebný.

15. Ak teda k zásahu do súkromia žalobcu malo dôjsť pri legitímnom spracúvaní osobných údajov
žalobcu a žalovaná takéto svoje oprávnenie (právny základ) môže pre účely uzavretia a plnenia Zmluvy
o pripojení odvodiť priamo zo zákona (§ 56 ods. 3 písm. a) ZEK) a na spracúvanie osobných údajov
nepotrebuje ani súhlas žalobcu, potom zásah do súkromia žalobcu pri porušení ochrany ich osobných
údajov bez akýchkoľvek pochybností súvisí so Zmluvou o pripojení, o ktorej spotrebiteľskom charaktere

nemôže byť žiaden spor.

16. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s argumentáciou žalovanej, že uplatňované právo žalobcov nijako
nesúvisí so spotrebiteľskými zmluvami (zmluvy o pripojení) uzatvorenými medzi žalobcami a žalovanou
a skutočnosť, že strany uzatvorili spotrebiteľskú zmluvu je v tomto prípade podružná, pretože právny

základ nároku žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy vyplýva z iného právneho vzťahu, resp. má iný
právny základ ako spotrebiteľská zmluva (zmluva o pripojení).

17. „Za spotrebiteľský spor možno považovať spor o akejkoľvek otázke týkajúcej sa (vyplývajúcej zo)
spotrebiteľskej zmluvy, napríklad či zmluva vznikla, či je platná, či naďalej trvá, ďalej otázke výkladu

obsahu spotrebiteľskej zmluvy, posúdenie nárokov z nej vyplývajúcich, ako aj nárokov z jej porušenia
a iné. Za spory súvisiace so spotrebiteľskou zmluvou môžu byť považované aj nároky z bezdôvodného
obohatenia, nároky z mimozmluvnej zodpovednosti, nároky z nekalej súťaže a nekalých obchodných
praktík, nároky zo zodpovednosti za škodu spôsobenú vadnou vecou a iné. Aspekt sporu vyplývajúceho
zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiacej so spotrebiteľskou zmluvou je zachovaný aj v prípade, ak sa

sportýkainýchzmluvnýchdokumentovsúvisiacichsospotrebiteľskouzmluvou“.(Števček,M.,Ficová,s.,
Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár.
Praha: C.H.Beck, 2016, s. 1020)

18. Vychádzajúc z uvedeného preto súd prvej inštancie považoval predmetný spor za spor

spotrebiteľský. Vzhľadom ku skutočnosti, že žaloba má adresu trvalého pobytu v obvode Okresného
súdu Svidník, žalovanou uplatnenú námietku miestnej nepríslušnosti považoval súd za nedôvodnú, na
námietku neprihliadal a spor prejednal a rozhodol.

19. V konaní bolo celkom jednoznačne preukázané, že pri spracovávaní osobných údajov žalobcu,

ktoré boli odovzdané v súvislosti s poskytovaním telekomunikačných služieb žalovanou došlo k
bezpečnostnému incidentu, ktorý bol predmetom administratívneho konania na Úrade na ochranu
osobných údajov Slovenskej republiky, Hraničná 12, 820 07 Bratislava 27 (ďalej len „Úrad“).

20. V právoplatnom rozhodnutí Úradu zo dňa 16.8.2017 Číslo XXXXX/XXXX-XX-17 sa konštatuje, že

sprostredkovateľELSIG,s.r.o.porušilustanovenie§17ods.1a§19ods.1ZOOÚtým,že„...prilikvidácii
dokumentov obsahujúcich osobné údaje klientov spoločnosti Orange Slovensko a.s. v rozsahu meno a
priezvisko klienta (obchodné meno), adresa, rodné číslo (IČO), telefónne číslo, číslo OP, pridelené číslo,
číslo SIM karty, účastnícke číslo, podpis klienta a podpis povereného pracovníka ako aj informácie o
predajnom mieste nepostupoval s náležitou starostlivosťou, pričom tieto boli uložené v archívnej krabici

s označením ARCHIVE BOX, TYP I/75, na bočnej strane, ktorej je rukou napísané „ID XXXXXXXX
ORANGE SLOVENSKO, a.s. CHYBNÉ SIM KARTY VÝMENA 2011, 8.11.2011 - 3.11.2012“ (ďalej len
„archívna krabica“) a umiestnené v sklade na papierový odpad nachádzajúceho sa za budovou, v ktorej
sídli predajňa Orange Slovensko, a.s. na Ul. Hlavná 60 v Stropkove...“

21.NásledneÚradrozhodnutímzodňa22.12.2017Číslo:XXXXX/XXXX-XX-9uložilsprostredkovateľovi
- obchodnému zástupcovi žalovanej, spoločnosti ELSIG s.r.o. za porušenie povinnosti súvisiacich s
bezpečnosťou spracúvania osobných údajov a likvidáciou dokumentov pokutu v sume 5.000,- eur. Toto
rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 13.3.2018.22. Toto je skutkový a právny základ bezpečnostného incidentu, ktorým bolo zasiahnuté do
osobnostnýchprávžalobcuazaktorývadministratívnomkonaní(vočištátu)zodpovedáosobapoverená

žalovanou spracovávaním osobných údajov jej klientov.

23. Napriek skutočnosti, že v inom administratívnom konaní (teda v rovine verejného práva) nebolo zo
strany Úradu konštatované porušenie povinnosti žalovanej podľa zákona o ochrane osobných údajov
(ZOOÚ), z dôvodov nachádzajúcich sa v súdnom spise existuje celý rad dôvodných pochybností a

správnosti postupov samotnej žalovanej v súvislosti so zabezpečením ochrany osobných údajov s ich
bezpečnosťou a korektnou likvidáciou. Q. G. ako konateľ spoločnosti N., D. v administratívnom konaní
vedenom na Úrade na ochranu osobných údajov SR pod č. XXXXX/XXXX v rozklade proti rozhodnutiu
zo dňa 22.12.2017, ktorým bola spoločnosti N., D. uložená pokuta 5.000,- eur uviedol: „Pri preberaní
predajne sme uvedenú dokumentáciu našli na predajni a vedúcemu predajne p. C. konateľ spoločnosti
vtedy uložil pokyn, aby dokumentáciu prezrel, čo aj spravil a oznámil, že je ju potrebné skartovať

ako aj ďalší postup p. C. je uvedený v predchádzajúcich vyjadreniach. Ďalej uvádzame, že uvedenú
dokumentáciu sme nikdy písomne neprebrali a nemali sme k nej vzťah ani ako prevádzkovateľ alebo
sprostredkovateľ, napriek tomu máme za to, že sme sa o uvedenú dokumentáciu postarali s náležitou
odbornou starostlivosťou, tak ako je uvedené v predchádzajúcom odseku“.

24. Predmetná dokumentácia s osobnými údajmi žalobcu teda bola dlhé obdobie bez povšimnutia na
prevádzke obchodného zastúpenia žalovanej v D.. Je evidentné, že potrestaný obchodný zástupca
žalovanej (sprostredkovateľ) túto dokumentáciu nevytvoril a ani písomne neprebral a ako sám tvrdí
„nemal k nej vzťah ani ako prevádzkovateľ alebo sprostredkovateľ“. Napriek tomu dal pokyn svojmu
pracovníkovi (C.) skartovať túto dokumentáciu už v roku 2014, keď ju v predajni „našli“. Likvidáciu

originálnych písomností ale v konkrétnom prípade ani sprostredkovateľ nemohol vykonávať. Predmetná
dokumentáciasúvisiacasbezpečnostnýmincidentombolatakmertrirokybezpovšimnutianaobchodnej
prevádzke žalovanej v Stropkove a to napriek tomu, že „každý zákaznícky dokument, ktorý je vytvorený
na predajnom mieste je zaevidovaný v aplikácii H., kde je uvedený aj jeho status, to jest je možné určiť
v každom okamihu, či sa dokument na predajni stále nachádza alebo bol vyexpedovaný do centrálneho

archívu žalovanej v S.“. Vyplýva to z odpovede žalovanej na otázku žalobcov č. 6 v jej podaní zo dňa
14.1.2020 v citovanej právoplatne skončenej veci.

25. Pritom, ako vyplýva z odpovede na 2. otázku, v tom istom podaní žalovanej „Po vyhotovení týchto
dokumentov na predajnom mieste sa tieto dokumenty v najbližšom termíne zvozu dokumentácie (raz

za 14 kalendárnych dní) od vzniku dokumentu zasielajú na účely archivácie do centrálneho archívu
žalovanej v Lučenci, kde sa priložia k zmluve o pripojení, resp. k zmluve o poskytovaní verejných služieb,
ku ktorej boli vyhotovené, to jest archivujú sa spolu s touto zmluvou“.

26. Ak teda v aplikácii H. existoval monitoring každého zákazníckeho dokumentu vytvoreného na

predajnom mieste a zvoz dokumentácie do centrálneho archívu v Lučenci sa u žalovanej vykonával
pravidelne raz za 14 kalendárnych dní, potom je len ťažko predstaviteľné, že sporná dokumentácia sa
„len tak“ stratila z pozornosti žalovanej a zostala nepovšimnutá 3 roky.

27. V tejto súvislosti súd prvej inštancie dal do pozornosti rozsudok Európskeho súdu pre ľudské

práva (ESĽP) zo dňa 24.1.2019 týkajúci sa sťažnosti č. 43514/15 vo veci Catt proti Spojenému
kráľovstvu, ktorého právna veta znie: „Dlhodobé uchovávanie osobných údajov policajnými orgánmi bez
preukázania naliehavej spoločenskej potreby a bez stanoveného účinného systému procesných záruk,
akými sú jednoznačné lehoty a možnosť podať žiadosť o výmaz, je v rozpore s právom na rešpektovanie
súkromného života. Účinné procesné záruky sú ešte dôležitejšie v prípade citlivých údajov vyžadujúcich

vyšší stupeň ochrany“. (Publikované v Bulletin slovenskej advokácie č. 4/2019, str. 34-36).

28.ŽalobcazapasívnelegitimovanústranuoznačilispoločnosťOrangeSlovenskoa.s.,pretožepísomné
materiály, na ktorých sa nachádzali osobné údaje žalobcu a ktoré boli spracúvané v rozpore so zákonom
o ochrane osobných údajov boli vyhotovené v súvislosti s plnením Zmluvy o pripojení medzi každým zo

žalobcov a žalovanou. Občianskoprávna zodpovednosť žalovanej za zásah do súkromia žalobcov má
objektívny charakter, ktorý vyplýva z ustanovenia § 11 Občianskeho zákonníka ako generálnej klauzuly
ochrany osobnosti v súkromnom práve. „Zamestnanec, prípadne iná použitá osoba nezodpovedá
osobne priamo postihnutej fyzickej osobe; za nemajetkovú ujmu zodpovedá právnická alebofyzická osoba, ktorá takúto osobu na svoju činnosť použila („použité" osoby zodpovedajú len v tzv.
vnútornom vzťahu)“ (Rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 3. októbra 2011, sp.zn. 30 Cdo 1509/2011),
„Ak bol neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby spôsobený niekým, kto bol použitý

právnickou alebo inou fyzickou osobou k realizácii činnosti tejto právnickej či inej osoby, pričíta sa
neoprávnený zásah samotnej fyzickej či inej právnickej osobe“ (Rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp.zn.
30 Cdo 2712/2005). „Pokiaľ bol neoprávnený zásah do osobnostných práv fyzickej osoby (§ 11 a nasl.
Občianskeho zákonníka) spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou osobou na realizáciu činnosti
tejto právnickej osoby, považuje sa takýto zásah za zásah spôsobený priamo právnickou osobou. Pre

posúdenie, či išlo o takúto činnosť, je určujúca existencia miestneho, časového a vecného vzťahu k
plneniu danej činnosti“ (Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 228/2012).

29. Pri posúdení občianskoprávnej zodpovednosti nebolo podstatné, že žalovaná konala
prostredníctvom svojich obchodných zástupcov, ktorí sa postupne menili, ani to, že písomné dokumenty
s osobnými údajmi vytvorila obchodná zástupkyňa I. R., krátko ich spracúval obchodný zástupca

Q. G. N., až napokon ich protiprávne likvidoval a sprístupnil obchodný zástupca N. D., ale je
právne významné, že porušenie ochrany osobných údajov ako Úradom na ochranu osobných údajov
preukázaný bezpečnostný incident bolo spôsobené pri plnení Zmluvy o pripojení, ktorú mal každý zo
žalobcov uzatvorenú práve so žalovanou. Objektívna zodpovednosť je zodpovednosťou za výsledok
(bez potreby preukazovať zavinenie) konania účastníka v konkrétnom právnom vzťahu.

30. Súd prvej inštancie považoval za dôležité zdôrazniť rozdiel medzi občianskoprávnou a
administratívnou (správnou) zodpovednosťou subjektov v režime zákona č. 122/2013 Z.z. o ochrane
osobných údajov, ktorý bol platný v čase vzniku a trvania bezpečnostného incidentu. Bezpečnostný
incidentjetermínadministratívnehokonaniaoochraneosobnýchúdajovpodľaZOOÚavkonkrétnejveci

ním Úrad na ochranu osobných údajov skutkovo aj právne vymedzil protiprávne konanie obchodného
zástupcu žalovanej pri spracúvaní osobných údajov žalobcov tak, ako to vyplýva z rozhodnutí
Úradu na ochranu osobných údajov číslo: XXXXX/XXXX-XX-17 zo dňa 16.8.2017, číslo: XXXXX/
XXXX-XX-X zo dňa 22.12.2017 a z rozhodnutia predsedníčky Úradu na ochranu osobných údajov
číslo: XXXXX/XXXX-XX-X zo dňa 9.3.2018. Administratívna zodpovednosť pri spracúvaní osobných

údajov vyplýva pre zainteresované subjekty z § 1 písm. b) ZOOÚ, pričom dozor nad dodržiavaním
pravidiel ochrany osobných údajov daných ZOOÚ vykonáva orgán štátu, ktorým je Úrad na ochranu
osobných údajov. Administratívna zodpovednosť teda znamená zodpovednosť osoby zainteresovanej
na spracúvaní osobných údajov (napr. prevádzkovateľ, sprostredkovateľ a osoby vymedzené v § 2
ods. 1 ZOOÚ) voči štátu za dodržiavane presných pravidiel pre vykonávanie jednotlivých operácií s

osobnými údajmi v rôznych spoločenských oblastiach. Administratívna zodpovednosť je kategóriou
verejného práva založenou na subjektívnej zodpovednosti, preto na jej naplnenie sa vyžaduje zavinenie
(postačuje nedbanlivostné). Občianskoprávna zodpovednosť je však kategóriou súkromného práva
(medzi subjektami právneho vzťahu) a je založená na princípe objektívnej zodpovednosti (za výsledok)
bez potreby preukazovať zavinenie.

31. Skutok, ktorým došlo pri spracúvaní osobných údajov žalobcu v rámci jeho právneho vzťahu so
žalovanou k zavinenému porušeniu ich ochrany zo strany žalovanou povereného sprostredkovateľa
ako obchodného zástupcu žalovanej je bezpečnostným incidentom, za ktorý v rovine administratívneho
práva (voči štátu reprezentovaného Úradom) zodpovedá poverený sprostredkovateľ ako priamy

pôvodca zásahu do práva žalobcu. V administratívnom konaní bolo právoplatne rozhodnuté, že
sprostredkovateľ (N. D.) porušil § 17 ods. 1 a § 19 ods. 1 ZOOÚ, čím sa dopustil administratívneho
deliktu podľa § 68 ods. 5 písm. d) a § 68 ods. 5 písm. e) ZOOÚ, za čo mu bola uložená pokuta vo výške
5.000,- eur.

32. Ten istý bezpečnostný incident je v rovine súkromného práva skutkovým základom protiprávneho
konania, za ktoré nesie voči žalobcovi občianskoprávnu zodpovednosť žalovaná, pretože ako už bolo
súdom konštatované, k zásahu do práva na súkromný život (na súkromie) žalobcu došlo pri spracúvaní
osobných údajov žalobcu v súvislosti poskytovaním telekomunikačných služieb žalovanou na základe
Zmluvy o pripojení. Pre posúdenie občianskoprávnej zodpovednosti je pritom bez právneho významu,

že osobné údaje žalobcu spracúvala v rozpore so zákonom osoba poverená žalovanou, pretože právny
základ pre ich spracúvanie (§ 56 ods. 3 ZEK) svedčil žalovanej a osobné údaje poverená osoba
(sprostredkovateľ) spracúvala v mene a v záujme žalovanej v súvislosti s plnením Zmluvy o pripojení.
Preto žalovaná občianskoprávne zodpovedá žalobcovi za zásah do ich súkromia. Napokon aj zákono ochrane osobných údajov okrem administratívnej zodpovednosti, ktorú priamo upravuje, odkazuje
v ustanovení § 3 ods. 3 na možnosť dotknutej osoby uplatniť prostriedkami súdnej ochrany právo
na ochranu osobnosti podľa § 11 až 16 Občianskeho zákonníka. Súd na margo občianskoprávnej

zodpovednosti žalovanej voči žalobcovi poznamenáva, že z listu žalovanej zo dňa 16.3.2017, ktorý bol
reakciou na list žalobcu zastúpeného právnym zástupcom zo dňa 28.2.2017, nevyplýva, aby žalovaná
namietala svoju zodpovednosť za „uvedený incident“. V liste žalovaná uvádza, že k takejto situácii došlo
aj napriek skutočnosti, že spoločnosť Orange Slovensko vynakladá maximálne úsilie na zabezpečenie
efektívnej ochrany osobných údajov svojich účastníkov a zároveň prijala opatrenia, aby sa v budúcnosti

eliminovala v maximálnej miere možnosť vzniku takejto alebo podobnej situácie. Žalovaná v liste zo
16.3.2017 uviedla: „Pokiaľ ide o Vašu požiadavku na zaplatenie finančnej satisfakcie v sume 5.000,- eur
(slovom päťtisíc euro) pre každého z klientov, zaujíma k tejto spoločnosť Orange Slovensko negatívne
stanovisko. Podľa názoru spoločnosti Orange Slovensko nedosiahol prípadný zásah do osobnostných
práv Vašich klientov ako dotknutých osôb takú intenzitu a následky s ohľadom na ich súkromný život,
aby boli odôvodnené úvahy nad poskytnutím náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Rovnako tak

v tomto momente, ako aj Vy sám uvádzate, nie sú známe ani informácie o tom, že by ktorejkoľvek
z Vami zastupovaných osôb vznikla akákoľvek škoda v príčinnej súvislosti s popisovanou udalosťou.
Spoločnosť Orange Slovensko sa zároveň touto cestou Vašim klientom ospravedlňuje za vzniknutú
situáciu a ubezpečuje ich, že urobí všetko preto, aby sa v budúcnosti takáto situácia neopakovala“.

33. Z takéhoto stanoviska žalovanej sa súdu prvej inštancie skôr javilo, že žalovaná nepopiera svoju
zodpovednosť za bezpečnostný incident vo vzťahu k žalobcovi (smeruje k tomu aj jej ospravedlnenie),
ale„prípadný“zásahdoosobnostnýchprávžalobcunedosiaholpodľažalovanejtakúintenzituanásledky
s ohľadom na ich súkromný život, aby boli odôvodnené úvahy nad poskytnutím náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch. Z uvedeného jasne vyplýva, že negatívne stanovisko žalovanej vo vzťahu k

požadovanej finančnej satisfakcii žalobcov v predsúdnom štádiu sa neopieralo o argument popretia
vlastnej zodpovednosti za bezpečnostný incident, ale o nedostatok intenzity zásahu do osobnostných
práv a jeho následky v sfére súkromného života žalobcov.

34. Zmena postoja žalovanej nastala v súdnom konaní, kde žalovaná svoju pasívnu legitimáciu

namietala od začiatku a okrem už spomínanej argumentácie poukazovala aj na skutočnosť, že v
administratívnom konaní proti žalovanej bolo rozhodnutím ÚOOÚ SR z 23.8.2018 číslo: XXXXX/XXXX-
XX-21 konanie o ochrane osobných údajov proti žalovanej ako prevádzkovateľovi zastavené, pretože
Úrad nezistil v príčinnej súvislosti medzi vznikom bezpečnostného incidentu a plnením zákonných
povinností prevádzkovateľa porušenie zákona. Citované rozhodnutie bolo potvrdené rozhodnutím

predsedníčky ÚOOÚ SR zo dňa 22.11.2018 č.k.: XXXXX/XXXX-XX-4. Vzhľadom k uvedeným
rozhodnutiam žalovaná navrhovala, aby súd postupoval podľa § 193 CSP, podľa ktorého je súd
viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný iný správny delikt postihnuteľný
podľa osobitného predpisu. Súd sa s argumentáciou žalovanej nestotožnil, pretože citované rozhodnutia
ÚOOÚ SR a jeho predsedníčky nepatria medzi rozhodnutia, ktorých záväznosť pre súd by mala vyplývať

z § 193 CSP.

35. Písomná dokumentácia týkajúca sa osobných údajov žalobcu sa podľa vyjadrenia spoločnosti
N. D. nachádzala na obchodnej prevádzke žalovanej v Stropkove už v roku 2014, keď N. D. ešte
neprevádzkoval predajňu v Stropkove. N. D. ako sprostredkovateľ sa v administratívnom konaní ÚOOÚ

SR č. XXXXX/XXXX-XX v rozklade proti rozhodnutiu z 22.12.2017 vyjadril, že uvedenú dokumentáciu
nikdy písomne neprebrali a nemali k nej vzťah ani ako prevádzkovateľ alebo sprostredkovateľ.

36. Žalovaná v podaní zo 14.1.2020, v ktorom odpovedala na písomné otázky uviedla, že každý
zákaznícky dokument, ktorý je vytvorený na predajnom mieste je zaevidovaný v aplikácii Archivnet,

kde je uvedený aj jeho status, to jest je možné určiť v každom okamihu, či sa dokument na
predajni stále nachádza alebo bol vyexpedovaný do centrálneho archívu žalovanej v Lučenci. Žalovaná
v tom istom podaní konštatovala, že po vyhotovení týchto dokumentov na predajnom mieste sa tieto
dokumentyvnajbližšomtermínezvozudokumentácie(razza14kalendárnychdní)odvznikudokumentu
zasielajú na účely archivácie do centrálneho archívu žalovanej v Lučenci, kde sa priložia k zmluve o

pripojení, resp. k zmluve o poskytovaní verejných služieb, ku ktorej boli vyhotovené, to jest archivujú sa
spolu s touto zmluvou. Najmä tu uvádzané skutočnosti navodzujú opodstatnené pochybnosti o tom, či
žalovaná v súvislosti s posudzovaným bezpečnostným incidentom aj sama osobne neporušila niektoré
z ustanovení ZOOÚ, keď jej patriaca dokumentácia s osobnými údajmi jej zákazníkov sa po prevzatíobchodného zastúpenia žalovanej v Stropkove od I. R. v prospech Q. G. ELSIG bezdôvodne nachádzala
v predajni v Stropkove, kde bola od roku 2014 až do mesiaca február 2017 nepovšimnutá a neodborne
odložená v sklade za tovarom v značkovej predajni (z odôvodnenia rozhodnutia predsedníčky ÚOOÚ

SR zo dňa 9.3.2018 číslo: XXXXX/XXXX-XX-7 na strane 9). Predsedníčka ÚOOÚ SR v citovanom
rozhodnutí na stranách 10) a 11) ďalej konštatuje, že v prípade zániku výkonu oprávnení obchodného
zastúpenia v značkovej predajni práva a povinností súvisiace s prevádzkovaním značkovej predajne
spoločnosti Orange, alebo vzhľadom na svoju povahu slúžiace tomuto účelu prechádzajú späť na
spoločnosť Orange, prípadne na iného obchodného zástupcu určeného spoločnosťou Orange. Ak nový

obchodný zástupca tvrdí, že uvedenú dokumentáciu nikdy neprevzal a nemal k nej žiaden vzťah a
žalovaná nepreukázala, že túto dokumentáciu novému obchodnému zástupcovi protokolárne odovzdala
(odpoveď na otázku č. 6 v podaní žalovanej zo 14.1.2020) potom je evidentné, že žalovaná nemala
dlhodobo pod kontrolou predmetné písomnosti a to napriek jej tvrdeniu o fungujúcej aplikácii Archivnet aj
napriekpravidelnémuštrnásťdňovémuzberuoriginálnychdokumentovdocentrálnehoarchívužalovanej
v Lučenci.

37. V administratívnom konaní zistený bezpečnostný incident tvorí skutkový základ protiprávneho
konania, ktoré v rámci objektívnej občianskoprávnej zodpovednosti voči žalobcovi za zásah do ich
súkromia dopadá na žalovanú.

38. Po tom, čo súd prvej inštancie mal za preukázanú pasívnu legitimáciu žalovanej, sa zaoberal vecou
samou. Žalobcovia sa podanou žalobou domáhali, aby súd uložil povinnosť žalovanej zaplatiť žalobcom
po 5.000,- eur ako náhradu nemajetkovej ujmy vo forme finančného zadosťučinenia za neoprávnený
zásah do svojho súkromného života v súvislosti s porušením práva na ochranu osobných údajov.

39. Na úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti sa nevyžaduje vyvolanie následkov, ale stačí, že
zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11 OZ. „Základnou
hmotnoprávnou podmienkou vzniku zodpovednosti podľa § 13 OZ je, aby zásah bol objektívne spôsobilý
vyvolaťnemajetkovúujmuspočívajúcubuďvporušení,alebolenvohrozeníosobnostnéhoprávafyzickej
osoby, pokiaľ ide o jej fyzickú a morálnu integritu“ (Rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 22.06.2006, sp.

zn. 30 Cdo 2914/2005).

40. Súd prvej inštancie sa stotožnil s argumentáciou predsedníčky ÚOOÚ SR v jej rozhodnutí z
9.3.2018 č.k. 00103/2018-Op-7, že významný vplyv na celkovú závažnosť protiprávneho konania mali
zistený počet odcudzenej dokumentácie (viac než 400 dokumentov), okolnosti, za akých došlo k vzniku

bezpečnostného incidentu (umiestnenie archívnej krabice do neuzamknutého skladu na papierový
odpad), sprístupnenie osobných údajov dotknutých osôb neobmedzeného počtu neoprávnených osôb,
kategória neoprávnene sprístupnených osobných údajov (vrátane rodného čísla ako jedinečného
identifikátora) a čas trvania protiprávneho konania. V zhode s predsedníčkou ÚOOÚ SR súd
konštatuje, že negatívnym následkom neoprávneného sprístupnenia je samotný vznik rizika pre práva

a slobody fyzických osôb, a to najmä strata kontroly nad svojimi osobnými údajmi a ďalšie riziká s
rôznym stupňom pravdepodobnosti a závažnosti, ktoré by mohli čo i len viesť k ujme, či už majetkovej
alebo nemajetkovej, a to najmä pokiaľ takáto spracovateľská operácia môže viesť napríklad ku krádeži
totožnosti, podvodu alebo finančnej strate, poškodeniu dobrého mena, strate dôvernosti osobných
údajov alebo akémukoľvek hospodárskemu alebo sociálnemu znevýhodneniu. Predmetné spracúvanie

zahŕňalo veľké množstvo citlivých osobných údajov a malo alebo čo i len mohlo mať negatívne dôsledky
na veľký počet dotknutých osôb.

41. Ak ochrana súkromia a ochrana osobných údajov sa svojim obsahom a povahou zaradzujú medzi
základné ľudské práva, potom neoprávnené sprístupnenie osobných údajov v rozsahu predmetného

bezpečnostného incidentu by z objektívneho hľadiska znamenalo významné dátové obnaženie každého
subjektusdôsledkamiuvedenýmivbode107odôvodnenia,pretoajujmutýmvzniknutúbykaždýsubjekt
nachádzajúci sa v situácii žalobcov pociťoval ako ujmu závažnú.

42. Medzi bezpečnostným incidentom ako protiprávnym konaním a vznikom ujmy v sfére zásahu do

súkromia žalobcov mal súd preukázanú bezprostrednú príčinnú súvislosť.

43. Súd prvej inštancie v rámci voľnej úvahy prihliadal na vzájomné vzťahy jednotlivých argumentov aj
na význam chráneného záujmu a špecifiká hromadného zásahu do práv veľkého množstva dotknutýchosôb a v snahe spravodlivo vyvážiť satisfakčnú aj preventívno-sankčnú funkciu relutárnej náhrady určil
sumu 2 500 eur ako sumu primeranú a vo zvyšku žalobu zamietol.

44. Súd prvej inštancie zohľadnil, z dôvodov primeranosti, pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej
ujmy zákon č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov. Aj keď v tejto súvislosti sa žiada podotknúť, že predmetným zákonom štát
realizuje svoju politiku odškodňovania obetí trestných činov z verejných zdrojov, preto nie je náležité
vyčerpávajúco aplikovať tento právny predpis (ani odvodzovať z neho rôzne vzorce) na rozhodovanie

o náhrade nemajetkovej ujmy súkromnoprávnom spore. V rozhodnom období, kedy došlo k zásahu do
práv žalobcu to bola suma podľa vyššie uvedeného predpisu 4 350 eur. Súd prvej inštancie priznal
žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2 500 eur, ktorá približne zodpovedá polovici uvedenej
sumy odškodnenia obetí násilných činov, prihliadal pritom k preventívnej, sankčnej a predovšetkým
satisfakčnej funkcií peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy. Symbolická náhrada nemajetkovej ujmy vo
výške 110 eur (ako vo veci 6C/29/2018) tieto funkcie podľa názoru súdu nespĺňa a nemá požadovaný

účinok. Symbolická náhrada nemajetkovej ujmy by vzhľadom na všetky okolnosti tejto veci , ktoré
vyplynuli z vykonaného dokazovania bola v rozpore so zásadou všeobecnej spravodlivosti, javila by sa
ako neprimeraná a žalovanej by sa „nedotkla“ spôsobom, ktorý by ju motivoval k zodpovednosti pri
nakladaní s osobnými údajmi klientov.

45. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie podľa ust. § 255 ods. 1 CSP v spojení s ust.
§ 262 ods. 1 CSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal proti žalovanej náhradu trov konania v plnom
rozsahu a to napriek zamietnutiu žaloby v prevyšujúcej časti, pretože výška náhrady záležala od úvahy
súdu. O výške trov bude rozhodnuté po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

46. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala včas odvolanie žalovaná. Uviedla, že v konaní vo veci
žaloby žalobcu na ochranu osobnosti, ktorou sa žalobca domáha na žalovanej zaplatenia nemajetkovej
ujmy vo výške 5.000,- eur, podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka z dôvodu neoprávneného zásahu
žalovanej do práva na ochranu jeho osobnosti podáva odvolanie v jeho časti, ktorým tento sčasti vyhovel
žalovanému nároku žalobcu a to vo výške 2.500,- eur, ako aj odvolanie voči výroku rozsudku v jeho časti

III. o trovách konania, ktorým tento priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100%.
47. Odvolanie odôvodnila tým, že podľa ust. § 365 ods. 1 písm. a) Zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný
sporový poriadok (ďalej len „CSP“) - neboli splnené procesné podmienky, podľa ust. § 365 ods. 1
písm. b) CSP - súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces, podľa ust. §

365 ods. 1 písm. f) CSP - súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam, podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci.

48. Žalovaná pri svojom prvom procesnom úkone (vyjadrenie k žalobe zo dňa 24.10.2019) uplatnila

námietku miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Svidník a to z dôvodu, že v tomto prípade ide o spor
na ochranu osobnosti, ktorý nie je spotrebiteľským sporom (podrobnú argumentáciu žalovanej k tejto
otázke pozri vo vyjadrení žalovanej k žalobe zo dňa 24. 10. 2019, časť I; vyjadrení žalovanej zo dňa
15. 01. 2020, časť I.; vyjadrenie žalovanej zo dňa 16. 12. 2019, časť /.; vyjadrení žalovanej zo dňa 24.
05. 2022 a vyjadrení žalovanej zo dňa 30. 05. 2022, časť i). Žalovaná naďalej zastáva stanovisko, že

miestne príslušným súdom na konanie v prvej inštancii v prípade žaloby žalobcov na ochranu osobnosti
je podľa § 13 CSP všeobecný súd žalovanej, to jest v tomto prípade mal vo veci konať a rozhodnúť
Okresný súd Bratislava II.

49. Súd prvej inštancie sa s námietkou miestnej nepríslušnosti uplatnenou žalovanou nestotožnil (pozri

body 19 až 41 odôvodnenia rozsudku, osobitne potom body 35 až 41). Súd prvej inštancie vychádzal
z podstaty sporu, ktorý je síce sporom o ochranu osobnosti z dôvodu zásahu do súkromia žalobcu,
avšak zásah do súkromia bezprostredne súvisí s porušením ochrany osobných údajov pri ich spracúvaní
žalovanou v rámci plnenia zmluvy o pripojení. Právnym základom pre spracúvanie osobných údajov
žalobcu žalovanou ako telekomunikačným operátorom bol v tom čase platný Zák. č. 351/2011 Z. z. o

elektronických komunikáciách, teda osobitný zákon, na ktorý odkazuje § 9 ods. 1 v tom čase platného
Zák. č. 122/2013 Z. z. o ochrane osobných údajov. Žalovaná teda pre účely uzavretia zmluvy o pripojení,
ako aj ďalších činností súvisiacich splnením tejto zmluvy, mala zákonné oprávnenia spracúvať osobné
údaje žalobcu. Ak teda k zásahu do súkromia žalobcu malo dôjsť pri legitímnom spracúvaní osobnýchúdajov žalobcu a žalovaná takéto svoje oprávnenie (právny základ) môže pre účely uzavretia a plnenia
zmluvy o pripojení odvodiť priamo zo zákona a na spracúvanie osobných údajov nepotrebuje ani súhlas
žalobcu, potom zásah do súkromia žalobcu pri porušení ochrany jeho osobných údajov bez akýchkoľvek

pochybností súvisí so zmluvou o pripojení, o ktorej spotrebiteľskom charaktere nemôže byť žiaden spor.
Súd prvej inštancie konštatuje, že právo na ochranu osobnosti za zásah do súkromného života žalobcu
pre porušenie ochrany jeho osobných údajov bezprostredne súvisí so základným spotrebiteľským
vzťahom medzi stranami založeným zmluvou o pripojení, pretože k porušeniu ochrany osobných údajov
došlo v súvislosti so službami telekomunikačného operátora, ktoré žalovaná poskytovala žalobcovi na

základe zmluvy o pripojení a v jej rámci.

50. Žalovaná s vyššie uvedenou argumentáciou súdu prvej inštancie, resp. jej závermi, nesúhlasí. Súd
prvej inštancie si zamieňa dve rozdielne, resp. vzájomne nesúvisiace právne skutočnosti a to právny
základ spracúvania osobných údajov a právny základ vzniku práva na ochranu osobnosti. Právnym
základom ochrany osobnosti a s ňou spojenými (súvisiacimi, resp. vyplývajúcimi) právami a nárokmi

fyzickej osoby, ktorých ochrany sa domáha žalobca v tomto konaní, rozhodne nie je spotrebiteľská
zmluva (pozri nižšie v tejto časti odvolania). Tam kde neexistuje ako právny základ práva spotrebiteľská
zmluva, nemôže byť logicky daná ani súvislosť s takýmto právnym základom - spotrebiteľskou zmluvou
(súvislosť s niečím čo neexistuje - poznámka žalovanej).

51. Podľa § 290 CSP spotrebiteľský spor je spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo
spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou. Zvýšená miera procesnej ochrany
spotrebiteľa v spotrebiteľských sporoch sa prejavuje dôslednou diferenciáciou medzi spotrebiteľskými
spormi a inými prípadnými spormi, ktoré môže spotrebiteľ viesť s dodávateľom. Žalovaný mal za to, že
v prípade žaloby na ochranu osobnosti ide práve o takýto iný spor a nie o spotrebiteľský spor. Spor na

ochranu osobnosti rozhodne nie druhom sporu, ktorý by vyplýval zo spotrebiteľskej zmluvy uzatvorenej
medzi žalobcom a žalovanou. Pokiaľ ide o súvislosť žalobcom tvrdeného a súdom prvej inštancie
konštatovaného zásahu do jeho osobnostných práv so spotrebiteľkou zmluvou (zmluva o pripojení
uzatvorenámedzižalobcomažalovanou),tátopodľažalovanejneexistuje.Zaspotrebiteľskýspormožno
považovať spor o otázke týkajúcej sa spotrebiteľskej zmluvy, napr. či zmluva vznikla, či je platná, otázky

výkladu obsahu spotrebiteľskej zmluvy, náhrady škody, nárokov na vydanie bezdôvodného obohatenia,
nároky z vád tovaru a pod., to jest nároky, ktoré vznikli alebo majú svoj pôvod v relatívnom (záväzkovom
vzťahu) - spotrebiteľskej zmluve a v tomto zmysle s ňou súvisia. Súvislosť uplatneného nároku so
spotrebiteľskou zmluvou musí byť tak právna, ako aj vecná.

52. Žalovaná v súvislosti s vyššie uvedeným konštatovala, že ochrana osobnosti a s ňou spojené
práva a nároky fyzickej osoby, vrátane nárokov fyzickej osoby v prípade neoprávneného zásahu do
týchto jej osobnostných práv, nemajú v žiadnom prípade svoj právny základ a súvislosť v akomkoľvek
záväzkovom vzťahu, vrátane spotrebiteľského. Tieto práva - právo na život, zdravie, občiansku česť
meno a prejavy osobnej povahy, totiž existujú samostatne, neboli založené (nevznikli) záväzkovým

vzťahom (spotrebiteľskou zmluvou) a neodvíjajú svoju existenciu od záväzkového vzťahu (ako napr.
akcesorické právne vzťahy) ani s ním nesúvisia. Ide o práva všeobecné (nie záväzkové - relatívne),
ktoré a priori patria každej fyzickej osobe, lebo sú prejavom ľudskej osobnosti vo vzťahu k ostatným
subjektomsrovnakýmprávnympostavením.Ktýmtoprávambezakýchkoľvekpochybnostípatríajprávo
na ochranu osobných údajov, ktoré je možné považovať za súčasť práva na rešpektovanie súkromného

života. Tieto práva vznikajú každej fyzickej osobe jej narodením.

53. Tieto práva majú absolútnu povahu, teda pôsobia erga omnes, to znamená voči neobmedzenému
a neurčitému okruhu všetkých ostatných subjektov práv. Naproti tomu práva záväzkové (vrátane
spotrebiteľskej zmluvy), sú tzv. relatívne práva ktoré od počiatku smerujú iba proti určitej osobe alebo

niektorým určitým osobám a vznikajú z dôvodov daných medzi zúčastnenými stranami (napr. z určitej
zmluvy, z protiprávneho konania a pod.). Dôvodom vzniku záväzkov sú právne skutočnosti (právne
a protiprávne úkony a iné zákonom uznané dôvody). Záväzky preto patria do kategórie relatívnych
subjektívnych práv, čím sa odlišujú od práv na ochranu osobnosti, ktoré sú právami absolútnymi, ktoré
pôsobia všeobecne voči ostatným subjektom bez toho, aby tu bol osobitný právny dôvod, napr. zmluva.

54. Zo žaloby žalobcu je bez akýchkoľvek pochybností zrejmé, že tento uplatňuje a domáha sa práva
na ochranu osobnosti ako absolútneho práva podľa §11 a nasl. Občianskeho zákonníka, resp. nárokov
vyplývajúcich z neoprávneného zásahu do tohto jeho absolútneho práva. V prípade práva na ochranuosobnosti ide o špecifický nárok, ktorým disponuje každá fyzická osoba zo zákona, existencia tohto
práva teda nijako nevyplýva a nesúvisí so spotrebiteľskou zmluvou (zmluvou o pripojení) uzatvorenou
medzi žalovanou a žalobcom (nie je podmienené existenciou spotrebiteľskej zmluvy), skutočnosť, že

strany uzatvorili spotrebiteľskú zmluvu je v tomto prípade podružná, právny základ nároku žalobcu na
náhradu nemajetkovej ujmy vyplýva z iného právneho vzťahu, resp. má iný právny základ a súvislosť
ako spotrebiteľská zmluva (zmluva o pripojení), ktorú žalobca a žalovaná uzatvorili. Ochrana osobnosti
a s ňou spojené práva a nároky fyzickej osoby, vrátane nárokov fyzickej osoby v prípade neoprávneného
zásahu do týchto jej osobnostných práv, nemajú v žiadnom prípade svoj právny základ a súvislosť v

akomkoľvek záväzkovom vzťahu, vrátane spotrebiteľského. Ako už bolo uvedené vyššie, tieto práva
- právo na život, zdravie, občiansku česť, meno a prejavy osobnej povahy, totiž existujú samostatne,
neboli založené (nevznikli) záväzkovým vzťahom a neodvíjajú svoju existenciu od záväzkového vzťahu
ani s ním nesúvisia. Spotrebiteľské právo je totiž zásadne právo zmluvné (záväzkové), čo sa o
osobnostných právach, ktorých neoprávnený zásah žalobca namieta a domáha sa zadosťučinenia vo
forme peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, v žiadnom prípade konštatovať nedá. Žalovaná v tejto

súvislosti poukázala napr. aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17.02.2011.
sp. zn. 5Cdo/265/2009. v ktorého odôvodnení na str. 3 sa uvádza, že „právo na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch je jednorazové právo a toto nemožno podriadiť od inštitútu záväzkových vzťahov a
predstavuje právo na osobitnú formu ochrany osobnosti fyzickej osoby neviazanú na žiadne iné právo.“!

55. Okrem vyššie uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky žalovaná na podporu
svojej argumentácie poukázala analogicky aj na ustálenú rozhodovaciu prax slovenských súdov pri
prejednávaní a rozhodovaní žalôb na ochranu osobnosti, ktorými sa žalobcovia (fyzické osoby -
nepodnikatelia)domáhajúzaplateniapeňažnejnáhradynemajetkovejujmyztitulupovinnéhozmluvného
poistenia motorových vozidiel. Nárok na zaplatenie peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy je v týchto

prípadoch nepochybne uplatňovaný z titulu uzatvorenej poistnej zmluvy. Táto poistná zmluva je
bez akýchkoľvek pochybnosti, rovnako ako zmluva o pripojení z titulu uzatvorenia ktorej žalobca
uplatňuje voči žalovanej právo na zaplatenie peňažnej náhrady jemu vzniknutej nemajetkovej ujmy.
spotrebiteľskou - tzv. formulárovou zmluvou. Aj napriek tejto skutočnosti neprejednávajú slovenské súdy
žaloby fyzických osôb - nepodnikateľov uplatňujúcich voči poisťovniam peňažnú náhradu im vzniknutej

nemajetkovej ujmy z titulu týchto poistných zmlúv ako spory spotrebiteľské. Tieto spory prejednáva súd v
obvode ktorého došlo k poistnej (škodovej) udalosti a nie súd v obvode ktorého má žalobca (oprávnený z
poistnej zmluvy) adresu trvalého pobytu tak, ako je tomu v prípade spotrebiteľských sporov a žalobcovia
nie sú tiež oslobodení od súdneho poplatku! Žalovaná rovnako do dnešného dňa lustráciou verejne
dostupných rozhodnutí slovenských súdov (okrem rozhodnutí Okresného súdu vo Svidníku ohľadom

identických žalôb) nenašla vo veci žalôb na ochranu osobnosti rozhodnutie, ktoré by bolo vydané v
konaní, kde by bolo žalobcovi - fyzickej osobe nepodnikateľovi domáhajúcej sa ochrany svojej osobnosti,
resp. nárokov z neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti, priznané postavenie tzv. slabšej
strany a vec bola prejednávaná ako spotrebiteľský spor.

56. Na podporu tohto názoru žalovanej, že konania ohľadom žaloby na ochranu osobnosti, ktorou
sa žalobca domáha peňažnej náhrady jemu vzniknutej nemajetkovej ujmy z dôvodu neoprávneného
zásahu do jeho osobnostných práv, nie je sporom spotrebiteľským, žalovaná poukázala tiež na návrh
novely CSP, ktorý bol predložený na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „NRSR“),
číslo K./XXXX, parlamentná tlač XXXX, ktorý bol prerokovaný na 45. schôdzi NR SR, uznesenie číslo

1832 zo dňa 16.05.2019. Podľa predkladateľov tohto návrhu novely CSP tak, ako je uvedené v jeho
dôvodovej správe, pacient, resp. pozostalí po pacientovi, ktorí sú spotrebiteľmi zdravotnej starostlivosti
(či už na základe verejného zdravotného poistenia alebo priamej úhrady), nemajú (podľa súčasného
právneho stavu) na rozdiel spotrebiteľa, či zamestnanca, v súdnom konaní o náhradu nemajetkovej
ujmy, postavenie slabšej strany, teda nepožívajú vyšší stupeň ochrany. Taktiež nie sú chránení ex

offo povinnosťou súdu vykonať dôkazy aj bez návrhov strán sporu a sú diskriminovaní aj v možnosti
predkladať dôkazy až do vyhlásenia dokazovania za skončené. Nie sú teda v súdnom konaní o náhrade
nemajetkovej ujmy chránení na úrovni spotrebiteľa. Navyše, nie sú ani oslobodení od povinnosti platiť
súdny poplatok.

57. Cieľom návrhu zákona podľa jeho dôvodovej správy bolo, okrem iného,
- odstrániť existujúcu výraznú nerovnováhu medzi stupňoch ochrany spotrebiteľa a stupňom ochrany
osoby poškodenej v súvislosti s poskytovaním zdravotnej starostlivosti,- upraviť konanie vo veci žaloby o náhrade nemajetkovej ujmy v súvislosti s poskytovanou zdravotnou
starostlivosťou tak, aby mal pacient postavenie slabšej strany sporu,
- oslobodiť pacienta od platenia súdnych poplatkov v súdnych konaniach o náhrade nemajetkovej ujmy,

ktorá mu vznikla v súvislosti s nesprávnym poskytnutím zdravotnej starostlivosti.
58. Z vyššie uvedeného je absolútne zrejmé, že pri náhrade nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym
(non lege artis) poskytnutím zdravotnej starostlivosti podľa platnej právnej úpravy, nie je pacient
spotrebiteľom, aj keď často, resp. obvykle pri tom uzatvára zmluvu o poskytnutí zdravotného výkonu,
resp. poskytovaní zdravotnej starostlivosti (ktorá je spotrebiteľskou zmluvou) a cieľom tejto novely bolo,

aby pacient, aj napriek tomu, že nie je spotrebiteľom, mal zabezpečenú ochranu ako spotrebiteľ!!!

59. S takýmto názorom žalovanej, teda že v tomto prípade nejde o spotrebiteľský spor, sa stotožnil aj
Krajský súd v Prešove (ďalej len „KS PO“) v rozsudku zo dňa 30.03.2021, sp.zn. XXXX/X/XXXX, ktorým
tento rozhodol o odvolaní žalovanej voči rozsudku Okresného súdu Svidník zo dňa 18. 06. 2020, sp.zn.
6C/29/2018. v skutkovo a právne identickej veci - žaloba Bc. Senaja a ďalších 42 žalobcov (ten istý

bezpečnostný incident). Predmetné rozhodnutie KS PO doložila žalovaná ako prílohu svojho vyjadrenia
zo dňa 24. 05. 2022. KS PO skonštatoval, že príslušnosť Okresného súdu Svidník nie je daná z dôvodu,
že by išlo o spotrebiteľský spor, ale je daná z dôvodu, že v tomto prípade sa jedná podľa názoru
odvolacieho súdu vlastne o náhradu škody (nemajetková ujma je škoda) a preto je popri všeobecnom
súde žalovaného daná aj miestna príslušnosť súdu, v obvode ktorého nastala skutočnosť, ktorá zakladá

právo na náhradu škody. Nie je teda pravdivé tvrdenie súdu prvej inštancie (pozri bod 41 odôvodnenia),
že KS PO konštatoval, že tento dôvod (vznik škody- poznámka žalovanej), je ďalším dôvodom existencie
miestnej príslušnosti Okresného súdu Svidník. KS PO výslovne konštatoval, že príslušnosť Okresného
súdu Svidník je daná v tomto prípade z iného dôvodu, ako z dôvodu, že by išlo o spotrebiteľský spor.

60. Pre prípad, že by sa odvolací súd v tomto prípade stotožnil s uvedenou argumentáciou KS PO
prezentovanú vo vyššie uvedenom rozhodnutí, žalovaná konštatuje, že sa ani s týmto právnym názorom
KS PO odôvodňujúcim príslušnosť Okresného súdu Svidník nestotožňuje. Žaloba na ochranu osobnosti
nie je žalobou na náhradu škody. Ide o dve rôzne veci, pričom nejde len o názor žalovanej, ale žalovaná
poukázala v tejto súvislosti v konaní na nález ÚSSR zo dňa 26. 10. 2012. spis, zn.: IV ÚS 345/2012,

ako aj na uznesenie NSSR zo dňa 31. 07. 2019, spis, zn.: 2CdoGp/1/2017. ktorým rozhodol o dovolaní
generálneho prokurátora, ktoré exaktne rozlišujú medzi žalobou na ochranu osobnosti s náhradou
nemajetkovej ujmy a žalobou na náhradu škody. Žalovaná v tejto súvislosti poukázala aj na článok 2 ods.
2 CSP podľa ktorého civilné spory sa prejednávajú a rozhodujú v súlade s ustálenou judikatúrnou líniou
najvyšších súdnych autorít - NS SR. ÚS SR. ESĽP a Súdneho dvora EÚ (pozri naor. uznesenie N S SR z

31. 10. 2019. spis, zn.: 6Cdo/129/2017). Zároveň podľa S 220 ods. 3 CSP ak sa súd odkloní od ustálenej
rozhodovacej praxe, odôvodnenie rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu. Podľa §
393 ods. 3 CSP. ak sa súd (rozumej odvolací) odkloní od ustálenej rozhodovacej praxe, odôvodnenie
rozsudku obsahuje aj dôkladné odôvodnenie tohto odklonu. Žalovaná má z vyššie uvedených dôvodov
za to. že Okresný súd Svidník nie je miestne príslušný ani z tohto dôvodu. Miestne príslušným súdom

na konanie v prvej inštancii na prejednanie žaloby žalobcu na ochranu osobnosti je podľa § 13 CSP
výlučne všeobecný súd žalovanej, teda v tomto prípade Okresný súd Bratislava II.. ktorému mala, resp.
má byť vec postúpená.

61. Z vyššie uvedených dôvodov preto žalovaná opakovane konštatovala, že právo na náhradu

nemajetkovej ujmy v peniazoch, ktorého sa domáha žalobca je samostatné právo, ktoré nie je možné
podriadiť pod inštitút záväzkových vzťahov (a spotrebiteľské právo je zásadne právo záväzkové/
zmluvné) a preto nie je viazané na spotrebiteľskú zmluvu - zmluvu o pripojení, ktorú žalovaná so
žalobcom uzatvorila (v tomto zmysle s ňou právne ani nesúvisí) a preto v prípade žaloby žalobcu na
ochranu osobnosti nejde o spor spotrebiteľský.

62.Žalovanápretokonštatovala,žesúdprvejinštancienesprávneprávneposúdilvec,konkrétneotázku,
či v prípade žaloby žalobcu na ochranu osobnosti a ním uplatneného nároku ide o spor spotrebiteľský
alebo nie a tým je daný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP.

63. Dôsledkom tohto nesprávneho právneho posúdenia veci je skutočnosť, že neboli splnené procesné
podmienky konania požadované príslušnými ustanoveniami CSP. nakoľko vo veci konal a rozhodoval
miestne nepríslušný súd. Zároveň tým. že tento súd vo veci konal a rozhodol, aj napriek tomu, že nebol
súdom miestne príslušným, došlo k porušeniu základného práva žalovanej na zákonného sudcu podľačlánku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Týmto sú dané odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm.
a) a písm. b) CSP.

64. Výsledkom takéhoto nesprávneho právneho posúdenia veci súdom prvej inštancie sa tiež zásadným
spôsobom na úkor žalovanej zasiahlo do procesného postavenia žalovanej a žalobcu tým, že žalobcovi
bolo v spore priznané postavenie slabšej strany s príslušnou ochranou a to v spore (ochrana osobnosti),
kde mu takéto postavenia a ochrana jednoznačne nepatrí a zároveň bol žalobca v spore zvýhodnený
aj tým, že bol oslobodený od poplatkovej povinnosti.

65. Ako príklad zásadného zásahu do procesného postavenia žalovanej a žalobcu v neprospech
žalovanej a na prospech žalobcu tým, že žalobcovi bolo priznané postavenie slabšej strany s príslušnou
ochranou, poukázala žalovaná napr. na samotné dokazovanie v konaní. Konanie vo veci ochrany
osobnosti je podľa všetkých dostupných judikátov a odborných komentárov konanie, ktoré je zásadne
postavené na princípe kontradiktórnosti. V tomto prípade bol princíp kontradiktórnosti narušený. Súd

prvej inštancie sám výlučne z vlastnej iniciatívy vykonal dokazovanie oboznámením sa s dokumentom
- Podmienkami ochrany a spracúvania osobných, prevádzkových a lokalizačných údajov v spoločnosti
Orange Slovensko, a.s. V spore o ochrane osobnosti súd môže vykonať len tie dôkazy, ktoré
navrhli strany sporu. Súd nemôže prevziať dôkaznú iniciatívu. Súd je v konaní o ochrane osobnosti
viazaný skutkovým stavom tak, ako mu ho vykreslia strany sporu svojimi dôkazmi. Odráža sa tým

celková koncepcia konania vo veci ochrany osobnosti, ktoré je vybudované striktne na princípoch
kontradiktórnosti konania, arbitrárneho poriadku a prejednacom princípe. V spore s ochranou slabšej
strany však dochádza k príklonu k tzv. vyšetrovaciemu princípu. Navyše v tomto konaní sa uplatňuje aj
tzv. obrátené dôkazné bremeno, čo je v kontradiktórnom spore na ochranu osobnosti úplný nonsens.

66. V prípade zastúpenie spotrebiteľa advokátom stráca spotrebiteľ iba ochranu podľa § 296 CSP, avšak
všetky ostatné ochranné ustanovenia CSP v prospech spotrebiteľa sa naďalej použijú. V prípade, ak
by sa napr. žalobca v priebehu konania rozhodol, že namiesto advokáta ho bude v spore zastupovať
právnická osoba založená alebo zriadená na ochranu spotrebiteľa, ochranné ustanovenia CSP v
prospechspotrebiteľasapoužijúvplnomrozsahu.Takýmtospôsobomsúdprvejinštancieporušilzásadu

kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní v neprospech žalovanej, čím je daný odvolací dôvod podľa
$ 365 ods. 1 písm. b) CSP.

67. Žalovaná zastáva stanovisko, že nie je v tomto konaní pasívne legitimovaná, pretože nie je daná
jej zodpovednosť za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti žalobcu. Súd prvej inštancie

sa s vyššie uvedeným právnym názorom žalovanej nestotožnil. Podľa súdu prvej inštancie (bod 88
odôvodnenia rozsudku) občianskoprávna zodpovednosť žalovanej za zásah do súkromia žalobcov
má objektívnych charakter, ktorý vyplýva z ust. § 11 Občianskeho zákonníka ako generálnej klauzuly
ochrany osobnosti v súkromnom práve. Zamestnanec, prípadne iná použitá osoba, nezodpovedá
osobne priamo postihnutej osobe, za nemajetkovú ujmu zodpovedá právnická alebo fyzická osoba,

ktorá na svoju činnosť takúto osobu použila. Súd prvej inštancie na podporu tohto svojho právneho
názoru poukázal na príslušné rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj Najvyššieho
súdu Českej republiky. Podľa súdu prvej inštancie (bod 89 odôvodnenia rozsudku) pri posúdení
občianskoprávnej zodpovednosti žalovanej nebolo podstatné, že žalovaná konala prostredníctvom
svojich obchodných zástupcov, ale právne významné bolo to, že porušenie ochrany osobných údajov

ako Úradom na ochranu osobných údajov (ďalej len „úrad“) preukázaný bezpečnostný incident bolo
spôsobené pri plnení zmluvy o pripojení, ktorú mal žalobca uzavretú so žalovanou.

68. Ďalej žalovaná namietala vyššie uvedené právne posúdenie otázky zodpovednosti žalovanej
zo strany súdu prvej inštancie. Súdom uvádzané rozhodnutia najvyšších súdov sú na tento prípad

nepoužiteľné. Podľa § 853 Občianskeho zákonníka platí, že občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie sú
osobitne upravené ani týmto ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré upravujú
vzťahy obsahom aj účelom im najbližšie. Podľa uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky o ktoré súd prvej inštancie opiera svoju argumentáciu, právnym vzťahom zodpovednosti
za nemajetkovú ujmu spôsobenú na osobnostných právach fyzickej osoby sú obsahom a účelom

najbližšie právne vzťahy za majetkovú ujmu (škodu) spôsobenú v majetkovej sfére poškodeného (§
420 a nasl. Občianskeho zákonníka). V zmysle § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka platí, že škoda
je spôsobená právnickou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých
na túto činnosť použili. Analogicky potom (§ 853 Občianskeho zákonníka) pokiaľ bol neoprávnenýzásah do osobnostných práv fyzickej osoby spôsobený niekým, kto bol použitý právnickou osobou
na realizáciu činnosti tejto právnickej osoby, považuje sa takýto zásah za zásah spôsobený priamo
právnickou osobou.

69. Následne žalovaná namietala uvedené právne posúdenie otázky zodpovednosti žalovanej zo
strany súdu prvej inštancie vychádzajúce z analogického použitia ust. § 420 Občianskeho zákonníka
a z uvedeného dôvodu považuje aj súdom uvádzané rozhodnutia najvyšších súdov pre tento prípad
za nepoužiteľné. Podľa § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka občianskoprávne vzťahy, pokiaľ nie

sú osobitne upravené ani týmto ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona, ktoré
upravujú vzťahy obsahom a účelom im najbližšie. Ako už(žalovaná opakovane vo svojich vyjadreniach
v konaní uviedla, spracúvanie osobných údajov upravuje osobitný zákon - v tom čase platný Zák.
č. 122/2013 o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov platnom v
čase vzniku bezpečnostného incidentu (ďalej len „zákon o ochrane osobných údajov“), ktorý okrem
iného určuje subjektívne práva dotknutých osôb, povinnosti prevádzkovateľa a sprostredkovateľa v

súvislosti so spracúvaním osobných údajov dotknutých osôb, rovnako tak, ako určuje aj zodpovednosť
prevádzkovateľa a sprostredkovateľa za bezpečnosť spracúvaných osobných údajov. Tento právny
predpis je tzv. zmiešanej povahy (ako sú napr. Zák. č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách,
či Zák. č. 251/2012 Z. z. o energetike) a nie iba administratívnej povahy ako sa to snaží interpretovať
súd prvej inštancie (bod 91 a 92 odôvodnenia rozsudku), to znamená, že okrem noriem správneho

práva(vrátaneadministratívnejzodpovednosti),upravujeajobčianskoprávnevzťahy-právaapovinnosti
dotknutých osôb, prevádzkovateľa a sprostredkovateľa v súvislosti so spracúvaním osobných údajov,
akoajzodpovednosťprevádzkovateľaasprostredkovateľazabezpečnosťspracúvaniaosobnýchúdajov
dotknutých osôb voči samotným dotknutým osobám. Analogické použitie § 420 ods. 2 Občianskeho
zákonníka, ktoré s poukazom na vyššie uvedené rozhodnutia najvyšších súdov zvolil súd prvej inštancie

na posúdenie otázky zodpovednosti žalovanej za zásah do osobnostných práv žalobcu (zodpovednosť
za bezpečnostný incident) v tomto prípade neprichádza do úvahy, nakoľko tu existuje osobitná právna
úprava, ktorú obstaráva práve zákon o ochrane osobných údajov.

70. Základným predpokladom pre vyvodenie zodpovednosti za zásah do práva na ochranu osobnosti je

skutočnosť, resp. fakt, že ide o zásah neoprávnený, resp. protiprávny.

71. V zákone o ochrane osobných údajov platnom v čase vzniku bezpečnostného incidentu sa
uplatňovala koncepcia tzv. delenej zodpovednosti za bezpečnosť spracúvania osobných údajov
medzi prevádzkovateľa a sprostredkovateľa, kedy za bezpečnosť osobných údajov v rozsahu ním

vykonávaných spracovateľských operácií zodpovedá samotný sprostredkovateľ. Pozri stanovisko Úradu
naochranuosobnýchúdajovSlovenskejrepubliky(ďalejlen„úrad“)prezentovanénastr.12Rozhodnutia
predsedníčky o rozklade zo dňa 22. 11. 2018, č. k.: 00465/2018. V uvedenom rozhodnutí predsedníčka
úradu uvádza, že koncepcia delenej zodpovednosti za bezpečnosť spracúvania osobných údajov
vychádza zo Smernice Európskeho parlamentu a Rady 95/46/ES zo dňa 24. 10. 1995.

72. Žalovaná v tejto súvislosti opakovane poukázala na to, že podľa § 1 písm. a) zákona o ochrane
osobných údajov tento zákon upravuje ochranu práv fyzických osôb pred neoprávneným zasahovaním
do ich súkromného života pri spracúvaní ich osobných údajov a zároveň podľa písm. b) vyššie
uvedeného ustanovenia tohto zákona upravuje tiež práva, povinnosti a zodpovednosť pri spracúvaní

osobných údajov fyzických osôb. Žalovaná poukazuje na § 5 ods. 2 zákona o ochrane osobných údajov
podľa ktorého môže osobné údaje spracúvať iba prevádzkovateľ a sprostredkovateľ. Podľa § 8 ods.
8 zákona o ochrane osobných údajov sprostredkovateľ je povinný dodržiavať povinnosti ustanovené
prevádzkovateľovi v jeho § 5 ods. 1, § 6 ods. 2 písm. c) až i), § 6 ods. 4, § 19 (zodpovednosť za
bezpečnosť osobných údajov) až 26. ak tento zákon neustanovuje inak. V zmysle vyššie uvedeného

potom podľa § 19 zákona o ochrane osobných údajov sprostredkovateľ vo vzťahu k dotknutým osobám
priamo zodpovedá za bezpečnosť spracúvania ich osobných údajov, pričom v tejto súvislosti je povinný
sprostredkovateľ chrániť spracúvané osobné údaje dotknutých osôb pred ich poškodením, zničením,
stratou, zmenou, neoprávneným prístupom a sprístupnením, poskytnutím alebo zverejnením, ako ai
pred akýmikoľvek inými neprípustnými spôsobmi: spracúvania. Z prípadného porušenia povinností

sprostredkovateľa od ktorých žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy voči
žalovanej, ktorú argumentáciu si súd prvej inštancie osvojil, za ktoré sprostredkovateľ dotknutým
osobám priamo zodpovedá, teda nemôže byť vyvodená právna zodpovednosť žalovanej, vrátane jej
občianskoprávnej zodpovednosti. Na základe vyššie uvedených skutočností žalovaná konštatuje, žesúd pri určení pasívnej legitimácie žalovanej túto otázku nesprávne právne posúdil, čím je daný odvolací
dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP.

73. Žalovaná ďalej uviedla, že pokiaľ sa súd prvej inštancie nevysporiadal so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami tvoriacimi základ pre rozhodnutie, teda v tomto prípade osobitne s argumentáciou
žalovanej, že je tu osobitný právny predpis - zákon o ochrane osobných údajov, ktorý je potrebné
prednostne aplikovať na posúdenie otázky právnej zodpovednosti žalovanej, treba rozhodnutie súdu
považovať za arbitrárne, teda za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy (ÚS 265/05).

74. Následne žalovaná poukázala v tejto súvislosti tiež na to. že ak sa súd prvej inštancie v
odôvodnení svojho rozsudku nezaoberal právne významnými námietkami/tvrdeniami žalovanej, zaťažil
svojerozhodnutievážnouprocesnouvadou,ktorásamaosebezakladádôvodprezrušenienapadnutého
rozhodnutia. Takto odôvodnený, resp. v tomto prípade celkom neodôvodnený rozsudok by bolo podľa
názoru žalovanej tiež porušením jej základného práva na spravodlivé konanie podľa článku 46 ods. 1

Ústavy Slovenskej republiky, čím by sa zároveň žalovanej odňala možnosť konať pred súdom. Takéto
rozhodnutie súdu prvej inštancie je tak podľa názoru žalovanej zaťažené významnou procesnou vadou.
ktorásamaosebezakladádôvodnazrušenienapadnutéhorozsudku.Konkrétnevtomtoprípadejedaný
odvolacídôvodpodľa§365ods.1písm.b),keďžesúdprvejinštancienesprávnymprocesnýmpostupom
znemožnil žalovanej (porušené právo žalovanej. aby sa súd vysporiadal so všetkými relevantnými

skutočnosťami a právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia), aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

75. Skutočnosť, že žalovaná nezodpovedá za predmetný bezpečnostný incident pri ktorom došlo k
sprístupneniu osobných údajov žalobcu (pretože neporušila žiadne zo svojich povinností vyplývajúcich

zo zákona o ochrane osobných údajov), skonštatoval právoplatne úrad a to konkrétne rozhodnutiami
úradu zo dňa 23. 08. 2018, číslo konania 00144/2018 - účastník spoločnosť Orange Slovensko, a.s.:
rozhodnutie predsedníčky úradu o rozklade zo dňa 18. 09. 2018, číslo konania 00465/2018 - účastník
spoločnosť Orange Slovensko, a.s. Podľa uvedených rozhodnutí úradu, úrad konanie zastavil a to z
dôvodu, že v priebehu konania nezistil v príčinnej súvislosti medzi vznikom bezpečnostného incidentu

ku ktorému došlo na strane sprostredkovateľa žalovanej (spoločnosti ELSIG) pri likvidácii dokumentov
obsahujúcich osobné údaje žalobcu a plnením zákonných povinností žalovanej porušenie zákona. Inými
slovami úrad skonštatoval, že žalovaná v súvislosti so spracúvaním osobných údajov dotknutých osôb v
súvislosti s predmetným bezpečnostným incidentom (vrátane žalobcu neporušila svoje povinnosti podľa
zákona o ochrane osobných údajov.

76. Úrad tiež právoplatne rozhodol (rozhodnutie úradu zo dňa 16. 08. 2018, číslo konania XXXXX/XXXX
- účastník spoločnosť N. D.; rozhodnutie úradu zo dňa 22. 12. 2017, číslo konania XXXXX/XXXX -
účastníkspoločnosťN.D.;rozhodnutiepredsedníčkyúraduorozkladezodňa09.03.2018,číslokonania
00103/2018 - účastník spoločnosť N. D.), že subjektom zodpovedným za predmetný bezpečnostný

incident je sprostredkovateľ - spoločnosť N. D., ktorej zároveň úrad za porušenie povinností v súvislosti
so spracúvaním osobných údajov žalobcu právoplatne uložil pokutu vo výške 5.000,- eur. Rovnako
ako v prípade argumentu žalovanej, že na posúdenie jej zodpovednosti za neoprávnený zásah do
osobnostných práv žalobcov (za bezpečnostný incident) je potrebné prednostne aplikovať osobitný
právny predpis - zákon o ochrane osobných údajov, aj v tomto prípade súd prvej inštancie nijakým

spôsobom neodôvodnil, prečo výrok právoplatného rozhodnutia (a jeho odôvodnenie) k tomu zákonom
povolaného štátneho orgánu o tom, že žalovaná v súvislosti s nakladaním s osobnými údajmi žalobcu
neporušila povinnosti jej vyplývajúce zo zákona o ochrane osobných údajov (od ktorých porušenia
žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanej), je z pohľadu posúdenia
otázky jej právnej zodpovednosti za zásah irelevantný.

77. Súd prvej inštancie v súvislosti s týmito rozhodnutiami úradu iba stroho konštatoval (bod 97
odôvodnenia rozsudku), že nie je nimi viazaný v zmysle §193 CSP a zároveň skonštatoval, že
administratívny orgán sa v správnom konaní o ochrane osobných údajov nezaoberal niektorými
skutočnosťami (bez akejkoľvek špecifikácie), ktoré by mohli mať význam pri posudzovaní

administratívnej zodpovednosti žalovanej. Takýto postup súdu prvej inštancie, je podľa názoru žalovanej
neakceptovateľný. Súd prvej inštancie spochybňuje právoplatné rozhodnutie v konaní o ochrane
osobných údajov vydané k tomu zo zákona povolaným štátnym orgánom, čo jednoznačne nie je v jeho
právomoci.78. Podľa § 194 CSP otázku o ktorej má právomoc rozhodovať iný orgán verejnej moci ako orgán
podľa § 193 CSP. môže súd sám posúdiť nemôže však o nej rozhodnúť. Podľa ods. 2 § 194. ak

bolo o otázke podľa ods. 1 toho istého ustanovenia rozhodnuté, súd na takéto rozhodnutie prihliadne
a vysporiada sa s ním v odôvodnení rozhodnutia. V tomto prípade takýmto rozhodnutím, ktoré má
na mysli ust. § 194 ods. 2 CSP, je bez akýchkoľvek pochybnosti rozhodnutie úradu, ktorým tento
konštatoval, že žalovaná v súvislosti so spracúvaním osobných údajov dotknutých osôb v súvislosti s
predmetným bezpečnostným incidentom (vrátane žalobcu) neporušila svoje povinnosti podľa zákona o

ochrane osobných údajov (od ktorých porušenia žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy voči žalovanej). V tomto prípade teda ide o tzv. prejudiuciálnu otázku (či žalovaná porušila alebo
neporušila jej povinnosti vyplývajúce zo zákona o ochrane osobných údajov), ktorá bola už vyriešená
k tomu zo zákona povolaným štátnym orgánom (existencia právoplatného rozhodnutia v tejto veci).
Súd síce môže danú prejudiciálnu otázku posúdiť aj inak. ako kompetentný štátny orgán, no v takomto
prípade sa kladú zvýšené nároky na kvalitatívnu stránku odôvodnenia rozhodnutia vo veci samej. Dikciu

zákona (§194 ods. 2 CSP), podľa ktorej súd na takéto rozhodnutie prihliadne a vysporiada sa s ním
v odôvodnení rozhodnutia nemožno vykladať inak, iba tak, že súd túto otázku nemôže opomenúť v
odôvodnení rozsudku náležíte a presvedčivo vyargumentovať. Aj keď súd môže danú prejudiciálnu
otázku posúdiť inak ako kompetentný štátny orgán, zásadne platí požiadavka, aby orgány verejnej moci
rozhodovali o rovnakých otázkach zásadne rovnako. Preto je žiadúce aby súd v zásade vychádzal z

rozhodnutí na to kompetentných orgánov, a len ako ultima ratiol prikročil v odôvodnených prípadoch ku
korekcií záverov iných kompetentných orgánov (bližšie pozri komentár k § 194 Civilný sporový poriadok,
autori Števček, Ficová, Baricová, Mesiarkinová, Baiánková, Tomašovič a koľ, vydavateľstvo C. H. Beck,
rok vydania 2016). Ako už žalovaná v súvislosti s týmito rozhodnutiami úradu uviedla, súd prvej inštancie
ibastrohokonštatoval,ženiejenimiviazanývzmysle§193CSPazároveňskonštatoval(bezakejkoľvek

špecifikácie), že administratívny orgán sa v správnom konaní o ochrane osobných údajov nezaoberal
niektorými skutočnosťami, ktoré by mohli mať význam pri posudzovaní administratívnej zodpovednosti
žalovanej. Takýto postup súdu prvej inštancie je zásadne neakceptovateľný a je v hrubom rozpore s jeho
povinnosťou sa s takýmito rozhodnutiami vvsporiadať tak, ako vyplýva z ust. § 194 ods. 2 CSP.

79. Žalovaná ďalej uvádza, že pokiaľ sa súd nevysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami
tvoriacimi základ pre rozhodnutie, to jest v tomto prípade osobitne s argumentáciou žalovanej, že
sú tu rozhodnutia úradu, ktorý právoplatne konštatoval, že žalovaná nezodpovedá za predmetný
bezpečnostný incident pri ktorom došlo k sprístupneniu osobných údajov žalobcov (pretože neporušila
žiadne zo svojich povinností vyplývajúcich zo zákona o ochrane osobných údajov) treba rozhodnutie

súdu považovať za arbitrárne, teda za rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy (I. ÚS 265/05).

80. Súd prvej inštancie sa nijakým spôsobom nevysporiadal s existenciou rozhodnutí k tomu zo zákona
povolaného štátneho orgánu, ktorý právoplatne skonštatoval, že žalovaná neporušila v súvislosti s
nakladaním s osobnými údajmi žalobcu žiadnu z povinností jej vyplývajúcich zo zákona o ochrane

osobných údajov, ktoré rozhodnutia sú podľa žalovanej relevantné na posúdenie otázky zodpovednosti
žalovanej za zásah do osobnostných práv žalobcu (zodpovednosť za bezpečnostný incident), žalovaná
má za to. že napadnuté rozhodnutie je arbitrárne (svojvoľné) a z vyššie uvedených dôvodov aj
nedôvodné a ako také nezrozumiteľné a nepreskúmateľné.

81. Takéto rozhodnutie súdu prvej inštancie je tak podľa názoru žalovanej zaťažené významnou
procesnou vadou, ktorá sama o sebe zakladá dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku. Konkrétne v
tomtoprípadejedanýodvolacídôvodpodľa§365ods.1písm.b),keďžesúdprvejinštancienesprávnym
procesným postupom znemožnil žalovanej (porušené právo žalovanej, aby sa súd vysporiada! so
všetkými relevantnými skutočnosťami a právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia), aby uskutočňovala

jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

82. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku podrobne rozoberá rozdiel medzi občianskoprávnou
a administratívnou zodpovednosťou (body 91 až 93 odôvodnenia rozsudku) s tým, že
administratívnoprávne za bezpečnostný incident v súvislosti so spracúvaním osobných údajov síce

zodpovedá sprostredkovateľ, nakoľko úrad vymedzil jeho protiprávne konanie pri spracúvaní osobných
údajov žalobcu, avšak v rovine súkromného práva za ten istý bezpečnostný incident nesie podľa
súdu prvej inštancie voči žalobcovi občianskoprávnu zodpovednosť žalovaná. Žalovaná v prvom rade
opakovane uvádza, že zákon o ochrane osobných údajov nie je výlučne administratívnym právnympredpisom, ktorý by upravoval výlučne práva, povinnosti a zodpovednosť subjektov zúčastnených na
spracúvaní osobných údajov voči štátu, ako sa to snaží interpretovať súd prvej inštancie. Zákon o
ochrane osobných údajov je tzv. zmiešanej povahy (ako sú napr. Zák. č. 351/2011 Z. z. o elektronických

komunikáciách, či Zák. č. 251/2012 Z. z. o energetike), to znamená, že okrem noriem správneho práva
(vrátane administratívnej zodpovednosti), upravuje aj občianskoprávne vzťahy - práva a povinnosti
dotknutých osôb, prevádzkovateľa a sprostredkovateľa v súvislosti so spracúvaním osobných údajov,
akoajzodpovednosťprevádzkovateľaasprostredkovateľazabezpečnosťspracúvaniaosobnýchúdajov
dotknutých osôb voči samotným dotknutým osobám. V tejto súvislosti žalovaná opätovne poukazuje

na koncepciu tzv. delenej zodpovednosti pri spracúvaní osobných údajov medzi prevádzkovateľa a
sprostredkovateľa, kedy za bezpečnosť spracúvania osobných údajov v rozsahu ním vykonávaných
spracovateľských operácií zodpovedá samotný sprostredkovateľ. Žalovaná opätovne poukazuje na
právoplatné rozhodnutia úradu, ktorý konanie voči žalovanej zastavil a to z dôvodu, že v priebehu
konania nezistil u príčinnej súvislosti medzi vznikom bezpečnostného incidentu ku ktorému došlo na
stranesprostredkovateľažalovanej(spoločnostiN.)prilikvidáciidokumentovobsahujúcichosobnéúdaje

žalobcu a plnením zákonných povinností žalovanej porušenie zákona. Inými slovami úrad skonštatoval,
že žalovaná v súvislosti so spracúvaním osobných údajov dotknutých osôb (vrátane žalobcu) v
súvislostispredmetnýmbezpečnostnýmincidentomneporušilasvojepovinnostipodľazákonaoochrane
osobných údajov. Ako už bolo uvedené vyššie, súd prvej inštancie sa s aplikáciu zákona o ochrane
osobných údajov na posúdenie otázky zodpovednosti žalovanej za bezpečnostný incident v súvislosti

so spracúvaním osobných údajov žalobcu (delená zodpovednosť) nijakým spôsobom nevysporiadal a
rovnako tak sa nevvsporiadal ani s právoplatnými rozhodnutiami úradu, ktorý konštatoval, že žalovaná v
súvislosti so spracúvaním osobných údajov dotknutých osôb v súvislosti s predmetným bezpečnostným
incidentom (vrátane žalobcu) neporušila svoje povinnosti podľa zákona o ochrane osobných údajov.

83. Konštrukcie súdu prvej inštancie, že administratívnoprávne síce za bezpečnostný incident,
resp. za zásah do práva na súkromný život ku ktorému došlo pri bezpečnostnom incidente,
zodpovedá sprostredkovateľ žalovanej - spoločnosť N. D., avšak v rovine občianskoprávnej za
tento incident zodpovedá samotná žalovaná (oddelenie, resp. rozlišovanie administratívnoprávnej a
občianskoprávnej zodpovednosti, ktoré je podľa súdu prvej inštancie potrebné), považuje žalovaná z

pohľadu posúdenie otázky zodpovednosti žalovanej za bezpečnostný incident, za právne irelevantné.
Základným predpokladom akejkoľvek právnej zodpovednosti subjektu (s výnimkou tzv. osobitnej
objektívnej zodpovednosti ako je napr. zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla alebo zodpovednosť zamestnávateľa za pracovný úraz) je totiž porušenie právnej povinnosti,
ktorej je takýto subjekt nositeľom. Bez porušenia právnej povinnosti zo strany povinného subjektu

nemôže nastať vo vzťahu k nemu vyvodenie akejkoľvek právnej zodpovednosti (občianskoprávnej,
administratívnoprávnej, či trestnoprávnej) a to bez ohľadu na to, či je táto zodpovednosť objektívna
(zodpovednosť za výsledok bez ohľadu na zavinenie) alebo subjektívna (zodpovednosť za zavinené
porušenie povinnosti), nakoľko právna zodpovednosť je zásadne následkom (sankciou) za porušenie
povinnosti. Tam kde niet porušenia právnej povinnosti nemôže byť vyvolaný následok - vznik právnej

zodpovednosti za protiprávne konanie zo strany povinného subjektu. Ako už žalovaná opakovane
uviedla, úrad v konaní na podnet jednej z dotknutých osôb - E. A. D. skúmal, či žalovaná porušila
alebo neporušila v súvislosti so spracúvaním osobných údajov dotknutých osôb (vrátane žalobcu)
svoje povinnosti vyplývajúce zo zákona o ochrane osobných údajov alebo nie. Úrad, či už v rámci
kontroly alebo v rámci konania o ochrane osobných údajov skúma, či postupom prevádzkovateľa

alebo sprostredkovateľa došlo k porušeniu práv fyzických osôb pri spracúvaní ich osobných údajov
a v prípade zistenia nedostatkov, úrad uloží opatrenia na nápravu, prípadne sankciu za porušenie
zákona. V súvislosti so spracúvaním osobných údajov žalobcu úrad vo vzťahu k žalovanej ako
prevádzkovateľovi nezistil porušenie zákona ani žiadne iné nedostatky na jej strane. Ak by úrad
takéto nedostatky zistil, bola by za ne žalovaná objektívne zodpovedná, úrad by jej zodpovednosť

konštatoval v predmetnom rozhodnutí a uložil by jej opatrenia na nápravu, ako aj sankciu za porušenie
zákona. Úrad však právoplatne skonštatoval, že žalovaná v súvislosti so spracúvaním osobných údajov
dotknutých osôb (vrátane žalobcu) v súvislosti s predmetným bezpečnostným incidentom neporušila
žiadne zo svojich povinností podľa zákona o ochrane osobných údajov od ktorých porušenia žalobca
odvodzoval občianskoprávnu zodpovednosť žalovanej za zásah do jeho osobnostných práv a svoj nárok

na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalovaná teda za predmetný bezpečnostný incident nenesie žiadnu -
ani administratívnoprávnu a ani občianskoprávnu zodpovednosť. V zmysle vyššie uvedeného je potom
potrebné interpretovať aj § 3 ods. 3 zákona o ochrane osobných údajov na ktorý poukazuje súd prvej
inštancie (pozri bod 93 odôvodnenia rozsudku) podľa ktorého týmto zákonom nie je dotknuté právo naochranu osobnosti. Uvedené znamená len toľko, že dotknutá osoba okrem práv a prostriedkov právnej
ochrany svojich práv v súvislosti so spracúvaním jej osobných údajov podľa zákona o ochrane osobných
údajov (pozri § 28 a 62 až 66 zákona o ochrane osobných údajov) môže uplatniť aj právne prostriedky

ochrany jej osobnosti podľa Občianskeho zákonníka. Môže tak však s úspechom urobiť len vo vzťahu k
subjektu(prevádzkovateľalebosprostredkovateľ),ktorývsúvislostisospracúvanímjej osobnýchúdajov
porušil povinnosti vyplývajúce mu zo zákona o ochrane osobných údajov (v tomto prípade povinnosť
zaistiťbezpečnosťspracúvanýchosobnýchúdajovpodľa§19zákonaoochraneosobnýchúdajov)atým
zároveň zasiahol do práva dotknutej osoby na ochranu jej osobnosti podľa § 11 Občianskeho zákonníka.

Z vyššie uvedeného je zrejmé, že týmto subjektom nie je žalovaná.

84. Žalovaná zároveň odmietla konštrukcie súdu prvej inštancie o existencii občianskoprávnej
zodpovednosti žalovanej, ktoré vychádzajú z toho, že žalovaná údajne listom svojho právneho
zástupcu zo dňa 28. 02. 2017, ktorý bol reakciou na list iných dotknutých osôb, nenamietla svoju
zodpovednosť za „uvedený incident“ (bod 93 a 94 odôvodnenia rozsudku). Podľa názoru žalovanej súd

prvej inštancie skresľuje vyjadrenie žalovanej zrejme za účelom navodenia dojmu, že žalovaná sa k
bezpečnostnému incidentu postavila pomerne benevolentne (pozri bod 114 odôvodnenia rozsudku).
Argumentáciu súdu prvej inštancie, ktorý odôvodňuje existencie občianskoprávnej zodpovednosti
žalovanej tým, že žalovaná vo vyššie uvedenom liste svojho právneho zástupcu nenamietla svoju
zodpovednosť za uvedený incident a dotknutým osobám, ktorá sa na ňu obrátili, sa ospravedlnila

(bod 93 a 94 odôvodnenia rozsudku), žalovaná odmietla v celom rozsahu ako právne neudržateľnú: K
dôvodom ospravedlnenia žalovaná opakovane uviedla, že napriek tomu, že nenesie v tomto prípade
administratívnoprávnu zodpovednosť (právoplatne konštatované: úradom) a ani občianskoprávnu
zodpovednosť tvrdenú žalobcom (a konštatovanú súdom prvej inštancie) za neoprávnený zásah do
jeho osobnostných práv spôsobený bezpečnostným incidentom, ktorý vznikol u sprostredkovateľa

(spoločnosť N.), k tomuto incidentu došlo v jej značkovej predajni (aj keď prevádzkovanej iným
subjektom), v súvislosti: s ňou poskytovanými službami a týkal sa jej zákazníkov (či už bývalých alebo
existujúcich) a preto aj keď za uvedený incident právne nezodpovedá, považovala za vhodné, žiadúce a
slušné sa im za vzniknutú situáciu ospravedlniť a ubezpečiť ich, že sa už v budúcnosti nebude opakovať.

85. K otázke svojej právnej zodpovednosti sa žalovaná vo vzťahu k dotknutým osobám, ktoré sa na ňu
obrátili, nijakým spôsobom nevyjadrovala. Mlčanie, či pasivita subjektu, voči ktorému smeruje právny
úkon druhej strany, nie je a ani nemôže byt’ právnym úkonom, to jest prejavom vôle smerujúcim k vzniku,
zmene alebo zániku práv a povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom spájajú. Vyvodzovanie
akýchkoľvek právnych záverov o existencii občianskoprávnej zodpovednosti žalovanej súdom prvej

inštancie na základe skutočnosti, že žalovaná sa k tejto otázke nijako nevyjadrila, predstavuje len
účelové konštrukcie súdu, ktoré nemajú žiadnu oporu v platnom práve (práve naopak). V tomto smere
nemajú v skutkovom ani právnom stave veci žiadnu oporu ani tvrdenia súdu o údajnej zmene postoja
žalovanej, ku ktorej došlo v súdnom konaní, ktorú argumentáciu musí žalovaná z vyššie uvedeného
dôvodu v plnom rozsahu odmietnuť (bod 95 odôvodnenia rozsudku). V tejto súvislosti ešte podotkla,

že konkrétne žalobca sa navyše pred podaním žaloby v danej veci na žalovanú nikdy neobrátil, takže
žalovaná sa vo vzťahu k žalobcovi ani nemala k čomu vyjadrovať. Z vyššie uvedeného dôvodu žalovaná
v plnom rozsahu odmieta argumentáciu žalobcu o jej údajnej občianskoprávnej zodpovednosti založenej
na jej nevyjadrení sa k tejto otázke.

86. Záver súdu prvej inštancie, že keďže žalovaná svoju občianskoprávnu zodpovednosť za
bezpečnostný incident vo vzťahu k iným dotknutým osobám nenamietla (nepoprela ju), je daná, nemá
oporu vo vykonanom dokazovaní. Zároveň konštrukcie súdu prvej inštancie, ktorý exaktné nevyjadrenie
sa žalovanej k otázke jej zodpovednosti považuje za konkludentný súhlas žalovanej s existenciu jej
zodpovednosti za bezpečnostný incident, predstavujú nesprávnu právnu interpretáciu tohto právneho

úkonu žalovanej (list právneho zástupcu žalovanej dotknutým osobám zo dňa 28. 02, 2017). Týmto sú
podľa názoru žalovanej dané odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a písm. h) CSP.

87. Súd prvej inštancie na základe odpovede žalovanej na otázky žalobcov zo dňa 14. 01. 2020 (v
konaní o žalobe E. D. a ďalších 42 žalobcov) došiel k záveru (bod 99 odôvodnenie rozsudku), že

skutočnosti uvádzané v tomto liste navodzujú opodstatnené pochybnosti o tom, či žalovaná v súvislosti
s posudzovaným bezpečnostným incidentom aj sama osobne neporušila niektoré z ustanovení zákona
o ochrane osobných údajov, keď jej patriaca dokumentácia s osobnými údajmi jej zákazníkov sa po
prevzatí obchodného zastúpenia v Stropkove od I. R. v prospech Q. G. - N. bezdôvodne nachádzala vpredajni v Stropkove, kde bola od roku 2014’až do mesiaca február 2017 nepovšimnutá a neodborne
uložená v sklade za tovarom v značkovej predajni. Podľa súdu prvej inštancie, ak nových obchodný
zástupca tvrdí, že uvedenú dokumentáciu nikdy neprevzal a nemal k nej žiadny vzťah a žalovaná

nepreukázala, že túto dokumentáciu novému obchodnému zástupcovi protokolárne odovzdala, potom je
evidentné, že žalovaná nemala dlhodobo pod kontrolou predmetné písomnosti a to napriek jej tvrdeniu
o fungujúcej aplikácií H. a aj napriek pravidelnému štrnásťdňovému zberu originálnych dokumentov do
centrálneho skladu v S.. Žalovaná v súvislosti s touto argumentáciou súdu prvej inštancie poukazuje
na skutočnosť, že predmetné skutočnosti boli šetrené úradom u konaní, ktoré viedol tak voči žalovanej

ako prevádzkovateľovi, ako aj voči jej obchodnému zástupcovi - spoločnosti N. ako sprostredkovateľovi.
Úrad vo vzťahu k žalovanej konanie zastavil a to z dôvodu, že v priebehu konania nezistil v príčinnej
súvislosti medzi vznikom bezpečnostného incidentu ku ktorému došlo na strane sprostredkovateľa
žalovanej (spoločnosti N.) pri likvidácii dokumentov obsahujúcich osobné údaje žalobcu a plnením
zákonných povinností žalovanej porušenie zákona. Inými slovami úrad skonštatoval, že žalovaná v
súvislostisospracúvanímosobnýchúdajovdotknutýchosôb(vrátanežalobcu)vsúvislostispredmetným

bezpečnostným incidentom neporušila svoje povinnosti podľa zákona o ochrane osobných údajov.
V tejto súvislosti poukazujeme na doterajšie vyjadrenia žalovanej ohľadom predmetných rozhodnutí
úradu tak, ako sú uvedené vyššie v tejto časti odvolania. Žalovaná uviedla, že súd prvej inštancie pri
svojich záveroch o existencii právnej zodpovednosti žalovanej, ktoré sú založené na „opodstatnených
pochybnostiach súdu“, nedostatočne zistil skutkový stav veci. nesprávne vec právne posúdil a navyše

ignoroval rozhodnutia úradu, ktorý sa týmito skutočnosťami zaoberal. Tým je daný odvolací dôvod podľa
§ 365 ods. 1 písm. b) a h) CSP.

88. Bez ohľadu na vyššie uvedené, argumentácia súdu prvej inštancie, že zákaznícka dokumentácia
obsahujúca osobné údaje dotknutých osôb (vrátane žalobcu) bola od roku 2014 až do mesiaca február

2017 nepovšimnutá (nebola odovzdaná do centrálneho skladu v S.) a neodborne uložená v sklade
za tovarom v značkovej predajni v Stropkove a že nedošlo k protokolárnemu odovzdaniu zákazníckej
dokumentácie pri zmene obchodného zástupcu, je z pohľadu posúdenie otázky protiprávnosti zásahu
do osobnostných práv žalobcu, právne irelevantná.

89. V prvom rade, povinnosť vyhotovovať písomný odovzdávací protokol o prevzatí dokumentov
obsahujúcich osobné údaje dotknutých osôb nevyplýva zo zákona o ochrane osobných údajov a ani
zo žiadneho iného právneho predpisu. Nový obchodný zástupca vždy preberá značkovú predajňu so
všetkými zamestnancami, s celým zariadením a vybavením a tovarom, ako aj so všetkou dokumentáciou
(vrátane zákazníckej dokumentácie), ktorá sa na predajni nachádza v čase prevzatia novým obchodným

zástupcom a od tohto dňa preberá plnú zodpovednosť za prevádzku značkovej predajne v súlade
s príslušnými ustanoveniami zmluvy o obchodnom zastúpení a prevádzkovaní značkovej predajne
spoločnosti J. (ďalej len „zmluva“). Tak tomu bolo aj v tomto prípade.

90. Nedostatky v súvislosti s archiváciou zákazníckej dokumentácie, ktoré uvádza súd prvej inštancie

(dokumenty sa nachádzali v predajni v Stropkove od roku 2014 a neboli vyexpedované do centrálneho
archívu žalovanej v stanovenom termíne). sú s ohľadom na neoprávnený zásah do osobnostných
práv žalobcu právne irelevantné. Uvedené požiadavky, resp. podmienky na archiváciu zákazníckej
dokumentácie. . ktoré mal sprostredkovateľ žalovaného splniť a nesplnil, resp. nedodržal, vyplývajú
totiž výlučne zo zmluvy a z interných právnych predpisov žalovanej. Porušenie zmluvy, či uvedených

interných právnych predpisov žalovanej pri nakladaní s osobnými údajmi obchodným zástupcom
(sprostredkovateľom) ie vo Vzťahu k dotknutým osobám relevantné len a výlučne v prípade, ak takéto
porušenie predstavuje zároveň (súčasne) vo vzťahu k týmto osobám aj porušenie platných právnych
predpisov,osobitnepotomzákonaoochraneosobnýchúdajov.Aždojanuára2017.kedybolidokumenty
dotknutých osôb, vrátane žalobcu, omylom umiestnené zamestnancom obchodného zástupcu do skladu

na papierový odpad za predajňou, sa dokumenty nachádzali v značkovej predajni bez akejkoľvek
možnosti prístupu k týmto dokumentom (a osobným údajom žalobcu) zo strany k tomu neoprávnených
osôb. V čase od roku 2014 až do januára 2017 (bližšie neustálený dátum), kedy boli dokumenty
umiestnené do skladu na papierový odpad, teda nemohlo dôjsť k protiprávnemu zásahu do práv žalobcu
spočívajúcemu v možnosti prístupu neoprávnených osôb k jeho osobným údajom ktoré sa na týchto

dokumentochnachádzali,pretožetietodokumentysanachádzalinapredajniaprístupknimmalivýlučne
zamestnanci obchodného zástupcu žalovanej. Napokon samotný žalobca uvádza vo svojej žalobe, že
k bezpečnostnému incidentu pri ktorom došlo k protiprávnemu zásahu do osobnostných práv žalobcu
došlo v priebehu mesiaca január až február 2017 (to jest nie v roku 2014, ako uvádza súd). Aj zuvedeného dôvodu považuje žalovaná túto argumentáciu súdu prvej inštancie za argumentáciu, ktorá
nemá oporu v zistenom (preukázanom) skutkovom stave veci.

91. Žalovaná v súvislosti s posúdením otázky jej zodpovednosti za bezpečnostný incident a zásah
do práva na ochranu osobnosti žalobcu ďalej uviedla, že podľa konštantnej judikatúry slovenských
súdov subjektom, ktorý je nositeľom povinnosti upustiť od neoprávnených zásahov do práva na ochranu
osobnosti alebo nositeľom povinnosti odstrániť následky takýchto zásahov je zásadne vždy tá fyzická
alebo právnická osoba, ktorá sa dopustila určitého konania neoprávnene zasahujúceho do chránených

osobnostných práv. Z okolností prípadu a z vyššie uvedených rozhodnutí úradu je zrejmé, že subjektom,
ktorý eventuálne zasiahol do osobnostných práv žalobcu nebola žalovaná, ale spoločnosť N. D..
Aj keď obchodný zástupca ako sprostredkovateľ žalovanej spracúva osobné údaje v jej mene ako
prevádzkovateľa,sprostredkovateľjesámvsúvislostisospracúvanímosobnýchúdajovdotknutýchosôb
v rozsahu ním vykonávaných spracovateľských operácií vo vzťahu k týmto osobám nositeľom povinností
definovaných v zákone o ochrane osobných údajov a za plnenie týchto povinností (vrátane povinnosti

zabezpečiť ochranu osobných údajov) v plnom rozsahu voči dotknutým osobám aj zodpovedá. Ochrana
osobných údajov ako zložky osobnostných práv fyzickej osoby, resp. povinnosti subjektov, ktoré osobné
údaje spracúvajú (napr. povinnosť zabezpečiť ochranu osobných údajov), sa totiž neviaže na zmluvu
alebo na akýkoľvek iný právny úkon, ale len a výlučne na fakt, že tieto subjekty osobné údaje spracúvajú
a to bez ohľadu na právny základ spracúvania osobných údajov (súhlas dotknutej osoby, plnenie zmluvy,

plnenie povinnosti vyplývajúcej z právneho predpisu, oprávnený záujem a pod.), či dokonca bez ohľadu
na fakt, že osobné údaje prípadne spracúvajú prípadne aj bez právneho základu, to jest protiprávne!
Z uvedeného dôvodu je právne bez akéhokoľvek významu, že obchodný zástupca žalovaného ako
jeho sprostredkovateľ nemal sám so žalobcom uzatvorenú zmluvu a že túto s ním mala uzatvorenú
žalovaná a že bezpečnostný incident bol spôsobený pri plnení zmluvy o pripojení, podstatné je len a

výlučne to. či sa v súvislosti so spracúvaním osobných údajov žalobcu obchodný zástupca dopustil alebo
nedopustil neoprávneného zásahu do jeho osobnostných práv (nezabezpečil ochranu ich osobných
údajov) a či v dôsledku prípadného neoprávneného zásahu do takýchto práv vznikli žalobcovi nežiadúce
následky alebo ich vznik žalobcovi reálne hrozil. V tejto súvislosti je potrebné tiež skonštatovať, že
žalobca neodvodzuje svoje právo na zaplatenie peňažnej náhrady jemu údajne vzniknutej nemajetkovej

ujmy od porušenia povinností žalovanej vyplývajúcej zo zmluvy o pripojení, ktorú so žalovanou uzavrel.
Aj s ohľadom na túto skutočnosť je potom právne irelevantné tvrdenie súdu prvej inštancie, že porušenie
ochrany osobných údajov bolo spôsobené pri plnení zmluvy o pripojení, ktorú mal žalobca uzatvorenú
so žalovanou. Na základe vyššie uvedených skutočností žalovaná konštatuje, že súd pri určení pasívnej
legitimácie žalovanej túto otázku jednak nesprávne právne posúdil, čím je daný odvolací dôvod podľa

§ 365 ods. 1 písm. h) CSP a zároveň nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanej, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý
proces, čím je daný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP.

92. V súvislosti s vyvodením zodpovednosti za zásah do práva fyzickej osoby na súkromie a náhradou

nemajetkovejujmyžalovanápoukázalana§853ods.1Občianskehozákonníkaaplikovaťperanalogiam
jeho § 420 o zodpovednosti za škodu.

93. Žalovaná v súvislosti s analogickým použitím § 420 Občianskeho zákonníka poukázala opätovne
na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17. 02. 2011, sp. zn. 5Cdo/265/2009, z

ktorého odôvodnenia na str. 12 citovala.

94. Žalovaná trvala na tom, že v súvislosti s bezpečnostným incidentom neporušila žiadnu zo svojich
povinností pri spracúvaní osobných údajov žalobcu vyplývajúcich zo zákona o ochrane osobných údajov
a teda nie je zaň právne zodpovedná, resp. nie je v tomto spore pasívne legitimovaná.

95. Ak sa aj odvolací súd nestotožní s touto argumentáciou žalovanej a dôjde k záveru, že je daná jej
zodpovednosť žalovaná odmieta nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v plnom
rozsahu.

96. Finančné zadosťučinenie má zásadne subsidiárnvch charakter, je možné ho totiž poškodenému
priznať výlučne a len vtedy, pokiaľ nie je postačujúce morálne zadosťučinenie a neoprávneným zásahom
došlo k zníženiu dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby v spoločnosti v značnej miere. V prípade, ak zásah
do práva na ochranu osobnosti objektívne nemá vzhľadom na povahu. čiastkového osobnostného1právadoktoréhobolozasiahnutédifamačnvcharaktertak,akojetomuvprípadežalobcu,musímaťtento
neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti porovnateľné následky, reso. účinky alebo intenzitu
ako difamácia. Aby bolo možné uvažovať o priznaní peňažnej náhrady za vzniknutú nemajetkovú ujmu.

Za takúto značnú mieru zásahu do dôstojnosti a vážnosti fyzickej osoby sa považuje najmä ujma, ktorú
táto osoba vzhľadom k povahe, intenzite, opakovaniu, trvaniu a šírke okruhu pôsobenia nepriaznivého
následku spočívajúceho v znížení jej dôstojnosti či vážnosti v spoločnosti (či inému negatívnemu
následku, ak zásah nemá difamačné účinky) pociťuje a prežíva ako závažnú. Pričom treba zdôrazniť, že
v žiadnom prípade nemôže ísť len o subjektívne vnímanie závažnosti. Za závažnú sa zásadne považuje

taká ujma, ak by takúto ujmu pociťovala ako závažnú spravidla každá fyzická osoba nachádzajúca sa
na mieste a v postavení postihnutej fyzickej osoby.

97. Žalobca v konaní do dnešného dňa ani len nedokázal identifikovať, nieto ešte preukázať, údajnú
nemajetkovú ujmu, ktorá mu vznikla, v čom táto spočíva, resp. akú má povahu a intenzitu, alebo ako
sa prejavila, či prípadne stále prejavuje v jeho nemajetkovej sfére, v čom spočíva jej závažnosť a

pod.. Žalobca teda neuniesol ohľadom existencie údajnej jemu vzniknutej nemajetkovej ujmy (a jej
závažnosti ako zákonného predpokladu pre priznanie peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy) svoje
dôkazné bremeno. V okolnostiach tohto prípadu, okrem absencie porušenia právnej povinnosti, resp.
protiprávneho konania na strane žalovanej ako základného predpokladu pre vznik jej zodpovednosti
za nemajetkovú ujmu, absentuje aj ďalší zákonný predpoklad vzniku zodpovednosti za nemajetkovú

ujmu a to je existencia samotnej nemajetkovej ujmy. Žalobca v svojej argumentácii tvrdí, že už samotný
protiprávny zásah do jeho osobnostných práv (ich ohrozenie), ktorý by mohol čo i len viesť kujme,
automaticky znamená vznik nemajetkovej ujmy na jeho strane (nevyžaduje sa vyvolanie následkov)
a preto túto už ďalej nie je potrebné v konaní dokazovať, s ktorou argumentáciu sa stotožnil aj súd
prvej inštancie (bod 109 a 110 odôvodnenia rozsudku). Žalovaná sa nestotožňuje s argumentáciou

súdu prvej inštancie, ktorý v zhode so žalobcom tvrdí (bod 109 až 110 odôvodnenia rozsudku) že už
samotný vznik rizika (ohrozenia) pre práva a slobody fyzických osôb je bez ďalšieho nemajetkovou
ujmou a to dokonca ujmou závažnou. Podľa názoru žalovanej súd v rozpore so základnými zákonnými
predpokladmi vzniku zodpovednosti za nemajetkovú ujmu podľa § 420 Občianskeho zákonníka (per
analógiami nerozlišuje medzi protiprávnym zásahom do osobnostných práv žalobcu (na protiprávnosť

postačuje aj len ohrozenie týchto práv a samotnou nemajetkovou ujmou, ktorá je následkom takéhoto
zásahu.
98. K samotnej reálnosti hrozby vzniku ujmy, riziko vzniku ktorej žalobca bližšie špecifikuje vo svojej
žalobe, sa žalovaná vyjadrila (vyjadrenie žalovanej k žalobe zo dňa 24. 10. 2019, časť V.), na ktoré
vyjadrenia poukazuje a na ktorých v plnom rozsahu zotrváva. Podotýkame, že dokumenty obsahujúce

osobné údaje dotknutých osôb (vrátane žalobcu) našla jedna z dotknutých osôb E. A. D., pričom tieto
v čase ich nálezu boli uložené v neporušenej (neotvorenej) archívnej krabici a celkom zjavne jediná
osoba, ktorá túto archívnu krabicu do toho času otvorila a preskúmala jej obsah bol E. A. D., čo je zrejmé
z fotodokumentácie nachádzajúcej sa v spise. E. A. D. všetky dokumenty ešte v deň ich nálezu odovzdal
právnemu zástupcovi JUDr. Ambrózovi Motykovi, v trezore advokátskej kancelárie ktorého sa dodnes

nachádzajú. Ak by iná osoba ako E. A. D. mala pred ním záujem o uvedené dokumenty, tak je viac
ako isté, že by si celú archívnu krabicu sama zobrala a už by ju nebol býval našiel E. A. D.. Možnosť
zhotovenia si napr. fotografii zo strany inej osoby (napr. mobilným telefónom) za účelom ich prípadného
použitia bola vzhľadom na počet týchto dokumentov, časovú náročnosť vyhotovenia fotografií, ako aj
skutočnosť, že išlo o verejne prístupné a frekventované miesto (obchodný dom), prakticky vylúčená.

Vzhľadom na vyššie uvedené okolnosti nálezu predmetných dokumentov, ako aj časový odstup od
bezpečnostného incidentu (viac ako 5 rokov), je možné spoľahlivo konštatovať, že žalobcovi a ani iným
dotknutým osobám žiadna majetková ani nemajetková ujma s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou
nevznikla a už ani nevznikne.

99. Zároveň žalovaná konštatovala, že súd prvej inštancie v konaní upozornila, že väčšina z vyššie
uvedenýchosobnýchúdajovdotknutýchosôb(všetkyúdajesvýnimkourodnéhočísla,číslaobčianskeho
preukazu a čísla SIM karty) sú okrem iného aj verejne dostupné, nakoľko sú súčasťou verejne
prístupných telefónnych zoznamov vydávaných telekomunikačným podnikom v súlade s § 59 Zák. č.
351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách. Navyše číslo občianskeho preukazu žalobcu uvedené

na sprístupnenom dokumente (výmena SIM karty) je už neaktuálne. Žalobca sa na pojednávaní totiž
identifikoval občianskym preukazom s iným číslom, to jest došlo u neho k zmene občianskeho preukazu.100. Argumentáciu, že už samotný protiprávny zásah (pre protiprávnosť postačuje aj len vznik
rizika/ohrozenie osobnostných práva) do osobnostných práv žalobcu automaticky znamená vznik
nemajetkovej ujmy na jeho strane (a to dokonca závažnej), musí žalovaná odmietnuť. Nie každý

protiprávny úkon má totiž automaticky za následok vznik škody, či ujmy a to či už majetkovej alebo
nemajetkovej. Ak by tomu tak bolo, nebolo by vôbec potrebné u konaní preukazovať vznik ujmy a
jej závažnosť, ale postačovalo by, ak by v konaní bolo preukázané porušenie právnej povinnosti.
Takýto záver je v rozpore s § 420 Občianskeho zákonníka na ktorý odkazuje už uvádzané rozhodnutie
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 17. 02. 2011, sp.zn. 5Cdo 265/2009, v ktorého

odôvodnení na str. 12 sa uvádza, že predpokladmi vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy
v predmetnom prípade sú: - existencia ujmy (v predmetnom konaní ujma spočívajúca v poškodení
duševného zdravia žalobkyne) - porušenie právnej povinnosti, resp. protiprávny úkon (spočívajúci v
konaní tretej osoby zodpovednej za narušenie osobnostných práv žalobkyne) - príčinná súvislosť medzi
touto ujmu a protiprávnym konaním.

101. Žalovaná v tejto súvislosti poukázala na nález ÚSSR zo dňa 05. 09. 2017, spis, zn.: III. US 288/2017
podľa ktorého príslušný súd musí uskutočniť dokazovanie a následne na základe z neho vyplývajúcich
skutkových zistení posúdiť, či táto ujma vznikla a ako bola závažná. Jej vznik pritom musí tvrdiť a doložiť
žalobca, ktorý nesie dôkazné bremeno. Postup súdov, ktoré rezignovali na nevyhnutnosť dokazovania
v tom smere, či ujma skutočne vznikla, je podľa názoru US neudržateľný!

102. V prípade protiprávneho zásahu do osobnostných práv oň absencii nemajetkovej ujmy (resp.
jej nepreukázaní) prichádza do úvahy potom iba morálna satisfakcia (ospravedlnenie) a nie peňažná
náhrada.

103. Postup, kedy súd prvej inštancie neskúmal, či žalobcovi skutočne nemajetková ujma vznikla, akú
má povahu, intenzitu, závažnosť, šírku okruhu pôsobenia nepriaznivého následku, ale uspokojil sa
iba so všeobecným konštatovaním, že k vzniku nemajetkovej ujmy a to dokonca závažnej, došlo u
žalobcu už iba tým, že vzniklo riziko ohrozenia jeho osobnostných práv, má za následok nesprávne
zistenie rozhodujúcich skutočností. Takýmto nesprávnym postupom súdu prvej inštancie tento uľahčil

žalobcovi dôkaznú pozíciu na úkor žalovanej (porušenie zásady rovnosti zbraní), nakoľko žalobca
nemusel dokazovať existenciu nemajetkovej ujmy, ani okolnosti nasvedčujúce jej závažnosti, a súd sa
tým tiež vzdialil od želanej a možnej miery zistenia skutkového stavu, nakoľko tento sa o jeho zistenie
ani len nepokúsil. Takýto nesprávny postup súdu má za následok zároveň nepreskúmateľnosť jeho
rozhodnutia. Týmto je daný odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP a tiež odvolací dôvod podľa

§ 365 ods. 1 písm. b).

104. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi peňažnú náhradu jemu údajne vzniknutej nemajetkovej ujmy
vo výške 2.500,- eur (slovom dvetisícpäťsto euro). Žalovaná priznanú peňažnú náhradu v uvedenej
výške považuje za neprimeranú, neadekvátnu, neproporcionálnu a ako takú za nespravodlivú.

105. Súd prvej inštancie v súvislosti s odôvodnením výšky žalobcom priznanej peňažnej náhrady
nemajetkovej ujmy túto odôvodňuje najmä tým (bod 114 odôvodnenia rozsudku), že žalovaná ako
významný podnik na telekomunikačnom trhu sa k bezpečnostnému incidentu postavila pomerne
benevolentne, pretože po prvotnom ospravedlnení sa dotknutým osobám (poznámka - žalobca sa na

žalovanú nikdy v tejto veci neobrátil) listom zo dňa 16. 03. 2017 už v ďalšom popierala akúkoľvek svoju
zodpovednosť za bezpečnostný incident. K dôvodom ospravedlnenie žalovaná opakovane uvádza,
že napriek tomu, že nenesie v tomto prípade administratívnoprávnu zodpovednosť (právoplatne
konštatované úradom) a ani občianskoprávnu zodpovednosť tvrdenú žalobcom (a konštatovanú
súdom prvej inštancie), za neoprávnený zásah do jeho osobnostných práv spôsobený bezpečnostným

incidentom, ktorý vznikol u sprostredkovateľa (spoločnosť ELSIG), k tomuto incidentu došlo v jej
značkovej predajni (aj keď prevádzkovanej iným subjektom), v súvislosti s ňou poskytovanými službami
a týkal sä jej zákazníkov (či už bývalých alebo existujúcich) a preto aj keď za uvedený incident právne
nezodpovedá, považovala za vhodné, žiadúce a slušné sa tým dotknutým osobám, ktoré sa na ňu
predmetným listom obrátili, za vzniknutú situáciu ospravedlniť a ubezpečiť ich, že sa už v budúcnosti

nebude opakovať. Bližšie k predmetnému listu právneho zástupcu žalovanej, argumentácii súdu o
nepopretí zodpovednosti žalovanej za bezpečnostný incident a údajne zmene jej postoja, pozri jej
vyjadrenie v časti II. tohto odvolania. K uvedenému žalovaná len dodáva, že skutočnosť, že žalovaná
v súvislosti s bezpečnostným incidentom neporušila žiadne z povinností, ktoré jej vyplývali zo zákonao ochrane osobných údajov bola potvrdená právoplatnými rozhodnutiami úradu, to jest žalovaná podľa
úradu za tento incident nezodpovedá. Argumentácia súdu prvej inštancie o benevolentnom prístupe
žalovanej, ktorý tento odvodil od údajne zmeny jej postoja, teda nemá žiadnu oporu v zistenom

skutkovom stave.

106. Súd prvej inštancie tiež bez toho, aby to malo akúkoľvek oporu vo vykonanom dokazovaní
konštatuje (pozri bod 114 odôvodnenie rozsudku), že žalovaná relativizuje konanie svojho obchodného
zástupcu, resp. jeho zamestnanca, keď tvrdí, že dokumenty s osobnými údajmi dotknutých osôb

(vrátane žalobcu) boli umiestnené do skladu na papierový odpad omylom, resp. nedopatrením. Súd
skonštatoval, že sa tak nestalo omylom, resp. nedopatrením ale hrubou nedbanlivosťou zamestnanca
obchodného zástupcu žalovanej. Takýto záver nie je možné odvodiť z vykonaného dokazovania. Sám
zodpovedný zamestnanec (B. C.) ako svedok pri podaní trestného oznámenia na J. J. B. M. D. dňa
20. 02. 2017 (poučený o následkoch krivej výpovede) uviedol, že bolo odcudzené z vyššie uvedeného
priestoru na papierový odpad igelitové vrece (mech) v ktorom sa predmetné dokumenty s osobnými

údajmi nachádzali, pričom k umiestneniu tohto vreca (mechu) do tohto priestoru z priestorov predajne
došlo omylom (zámena s iným vrecom na predajni). Argumentácia súdu prvej inštancie, že žalovaná
relativizuje konanie svojho obchodného zástupcu, resp. jeho zamestnanca tak nemá žiadnu oporu
v zistenom skutkovom stave, súd prvej inštancie tu svoje domnienky, resp. predpoklady vydáva za
preukázaný skutkový stav. Súd prvej inštancie rovnako tak pri negatívnom zhodnotení postoja žalovanej

k bezpečnostnému incidentu opomenul opatrenia, ktoré žalovaná prijala za účelom ochrany osobných
údajov jej zákazníkov, ako aj opatrenia, ktoré v súvislosti s bezpečnostným incidentom zrealizovala
bezprostredne po tom, ako sa o bezpečnostnom incidente dozvedela. Pokiaľ ide o tieto opatrenia
žalovaná dáva odvolaciemu súdu do pozornosti jej vyjadrenie k žalobe žalobcu zo dňa 24. 10. 2019, časť
IV. Z uvedeného je viac ako zrejmé, že žalovaná nemá k ochrane osobných údajov svojich zákazníkov

benevolentný, resp. laxný prístup a takýto prístup nemala a nemá ani k predmetnému bezpečnostnému
incidentu. Aj z tohto dôvodu argumentácia súdu prvej inštancie o benevolentnom, či relativizujúcom
prístupe žalovanej k bezpečnostnému incidentu, ktorým tento odôvodňuje výšku žalobcovi priznanej
peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, nemá žiadnu oporu v zistenom skutkovom stave.

107. Žalovaná v súvislosti s výškou peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy priznanej žalobcom súdom
prvej inštancie poukázala a poukazuje napr. na Zák. č. 247/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a
o zmene a doplnení niektorých zákonov. Podľa §12 ods. 3 predmetného zákona, ktorý určuje rozsah
odškodnenia obetí trestných činov, napríklad obeť trestného činu obchodovania s ľuďmi, trestného
činu znásilnenia, trestného činu sexuálneho násilia alebo trestného činu sexuálneho zneužívania, má

nárok na vyplatenie odškodnenia za spôsobenú morálnu škodu v sume desaťnásobku minimálnej
mzdy. Minimálna mzda v Slovenskej republike v čase vzniku bezpečnostného incidentu (rok 2017)
predstavovala čiastku 435,- eur, to jest obeti vyššie uvedených násilných sexuálnych trestných činov
by bola poskytnutá náhrada nemajetkovej ujmy v sume 4.350,- eur. Je viac ako zrejmé. že prípadná
nemajetková ujma, ktorá by teoreticky mohla vzniknúť zásahom do osobnostných práv žalobcu (avšak

v skutočnosti ani len nevznikla, resp. nebola v konaní preukázaná) objektívne nie je a ani nemôže byť
svojimi následkami, závažnosťou, či intenzitou jej poisťovania, porovnateľná s nemajetkovou ujmou,
ktorá vznikla obeti trestného činu znásilnenia či trestného činu sexuálneho zneužívania.

108. Súd prvej inštancie zohľadnil (pozri bod 118 a 119 odôvodnenie rozsudku) z dôvodov primeranosti

pri stanovení výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy Zák. č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných
činov a ako primeranú považoval žalobcovi priznať sumu 2.500,- eur ktorá predstavuje približne
polovicu sumy, ktorá by bola podľa tohto zákona vyplatená obeti trestného činu obchodovania s
ľuďmi, trestného činu znásilnenia, trestného činu sexuálneho násilia alebo trestného činu sexuálneho
zneužívania. Žalovaná má za to. že je viac ako zrejmé. že prípadná nemajetková ujma, ktorá by

mohla vzniknúť zásahom do osobnostných práv žalobcu (avšak v skutočnosti ani len nevznikla, resp.
nebola v konaní preukázaná) objektívne nie je a ani nemôže byť svojou závažnosťou, či intenzitou
jej pociťovania, porovnateľná s nemajetkovou ujmou, ktorá vznikla obeti trestného činu znásilnenia či
trestného činu sexuálneho zneužívania a suma 2.500,- eur ktorú priznal sud prvej inštancie žalobcovi
sa aj s ohľadom na túto skutočnosť javí ako neprimeraná. Žalovaná tiež poukazuje na skutočnosť,

že súd prvej inštancie nijakým spôsobom nezdôvodnil, prečo žalobcovi priznal práve cca. 50% (a nie
napr. 10%, či 5%) zo sumy, ktorou by bola odškodnená obeť násilného sexuálneho trestného činu
a akými úvahami sa pritom vôbec riadil! Aj keď sa určenie výšky peňažného zadosťučinenia stáva
predmetomvoľnejúvahysúdu,musísúdvkaždomjednotlivomprípadevychádzaťzúplnéhoskutkovéhostavu a v tomto rámci sa opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská! V opačnom prípade
je rozhodnutie súdu arbitrárne, teda rozporné s čl. 46 ods. 1 ústavy (I. ÚS 265/05). Tak tomu je
podľa názoru žalovanej aj v tomto prípade, kedy súd prvej inštancie len stroho skonštatoval (bod 119

odôvodnenia rozsudku), že žalobcovi priznáva na základe porovnania výšky odškodnenia pre obete
násilných trestných činov sumu 2.500,- eur, ktorá zodpovedá cca. polovici odškodnenia obetí násilných
trestných činov (pozn. sexuálnych trestných činov). Žalovaná si kladie otázku, či ujma, ktorá vznikla
žalobcovi (ktorú však tento ani nepreukázal) tým, že sa vytvorila možnosť sprístupnenia jeho osobných
údajov nepovolaným osobám, je vôbec porovnateľná s ujmou vo forme celoživotnej traumy osoby, ktorá

bola napr. znásilnená? A teda že by žalobcovi mala byť ako primeraná vyplatená suma zodpovedajúca
cca. 50% sumy, ktorá by bola vyplatená obeti trestného činu znásilnenia. Podľa žalovanej rozhodne nie.

109. Povinnosťou súdu je uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody na ktorých svoje
rozhodnutie založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej ako aj
právnej stránky (III. Ú S 328/05. III. ÚS 116/06).

110. Riadne zdôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu ochranu podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy vyžaduje, aby sa súd jasným, právne korektným spôsobom vyrovnal so všetkými
skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie podstatné a právne významné (IV.
ÚS 14/07). Obdobne ako v skutkovej oblasti, i v oblasti nedostatočne vyloženej a odôvodnenej právnej

argumentácii, nastávajú obdobné následky vedúce k neúplnosti a najmä k nepresvedčivosti rozhodnutia,
čo je však v rozpore so zásadami spravodlivého procesu.

111. Ak ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve
na tento argument. Keďže súd prvej inštancie nijakým spôsobom neodôvodnil, prečo žalobcovi priznal

ako primeranú peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy sumu zodpovedajúcu cca. 50% sumy, ktorá by bola
vyplatená obeti trestného činu znásilnenia, žalovaná má za to. že napadnuté rozhodnutie je arbitrárne
a z vyššie uvedených dôvodov aj nedôvodné a ako také nezrozumiteľné a nepreskúmateľné. Podľa
názoru žalovanej ak súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku neuviedol svoje úvahy (resp.
dôvody), na základe ktorých došiel k sume ktorá predstavuje podľa neho primeranú výšku peňažnej

náhrady nemajetkovej ujmy (cca. 50% sumy, ktorá by bola vyplatená obeti trestného činu znásilnenia),
zaťažil svoje rozhodnutie vážnou procesnou vadou. ktorá sama o sebe zakladá dôvod pre zrušenie
napadnutého rozhodnutia. Takto odôvodnený, resp. v tomto prípade celkom neodôvodnený rozsudok
by bolo podľa názoru žalovanej tiež porušením jej základného práva na spravodlivé konanie podľa
článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čím by sa zároveň žalovanej odňala možnosť konať pred

súdom. Takéto rozhodnutie súdu prvej inštancie je tak podľa názoru žalovanej zaťažené významnou
procesnou vadou, ktorá sama osebe zakladá dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku. Konkrétne v
tomtoprípadejedanýodvolacídôvodpodľa§365ods.1písm.b),keďžesúdprvejinštancienesprávnym
procesným postupom znemožnil žalovanej (porušené právo žalovanej, aby sa súd vvsporiadal so
všetkými relevantnými skutočnosťami a právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia), aby uskutočňovala

jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

112. Súd prvej inštancie však vo svojej argumentácií ohľadom primeranosti ním určenej výšky peňažnej
náhrady nemajetkovej ujmy. ktorú priznal žalobcovi, už opomenul skutočnosť, že napr. KS PO vzhľadom
ku skutočnosti, že sa mu rovnako tak, ako právnemu zástupcovi žalovanej nepodarilo nájsť medzi

rozhodnutiami slovenských súdov obdobný prípad, skonfrontoval primeranosť priznanej výšky peňažnej
náhradu v skutkovo a právne identickej veci Bc. Senaja a ďalších 42 žalobcov (súd prvej inštancie
každému z nich priznal 3.300,- eur) aj s právoplatným rozhodnutím Mestského súdu v Prahe z
29.08.2018. sp. zn. 22Co 147/2019, ktorý prešiel aj kontrolou ústavnosti zo strany ústavného súdu
Českej republiky.

113. Predmetný bezpečnostný incident českého internetového obchodu je, čo sa týka jeho rozsahu (735
000 zákazníkov) absolútne neporovnateľný s bezpečnostným incidentom v značkovej predajni žalovanej
(únik fyzickej dokumentácie týkajúcej sa 483 zákazníkov). Na rozdiel od bezpečnostného incidentu
v značkovej predajni žalovanej, v prípade tohto českého internetového obchodu unikli osobné údaje

(mená, adresy, telefónne čísla, e- mailové adresy, čísla bankových účtov, prístupové mená a heslá) do
digitálneho priestoru, nakoľko boli prístupné jeden mesiac pre neobmedzený počet subjektov na stránke
T..! Je všeobecne známy fakt, že to čo je raz prístupné v digitálnom priestore (na rozdiel od fyzického
priestoru), je už navždy prístupné. Mestský súd v Prahe aj s ohľadom na vyššie uvedené skutočnostistanovil výšku peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy v tomto prípade na sumu 10.000,- Kč (aktuálne
cca. 395,- eur). Žalovaná v tejto súvislosti podotýka, že možnosti zneužitia týchto osobných údajov
uniknutých z českého internetového obchodu boli a sú v diametrálne väčšie, ako možnosti zneužitia

osobných údajov dotknutých osôb (vrátane žalobcu), ktoré sa nachádzali na dokumentoch, ktoré boli
fyzicky (nie digitálne) umiestnené do skladu na papierový odpad, kde ich našla jedna z dotknutých osôb
E. A. D., pričom tieto v čase ich nálezu boli uložené v neporušenej (neotvorenej) archívnej krabici a
celkom zjavne jediná osoba, ktorá túto archívnu krabicu do toho času otvorila a preskúmala jej obsah bol
E. A. D., ktorý ich následne ešte v deň ich nálezu odovzdal svojmu advokátovi u ktorého sa nachádzajú

dodnes. S uvedenou argumentáciou žalovanej sa stotožnil aj KS PO v uvedenom rozsudku v konaní vo
veci žaloby na ochranu osobnosti Bc. Senaj a ďalších 42 žalobcov, ktorým žalobcom (každému z nich)
priznal ako primeranú peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 110,- eur.

114. Pokiaľ ide o výšku peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy táto by mala byť s ohľadom na princíp
proporcionality určená najmä porovnaním súm peňažnej náhrady prisúdenej súdmi v obdobných, resp.

porovnateľných prípadoch (bližšie pozri podanie žalovanej k podmienkam určovania peňažnej náhrady
nemajetkovej ujmy zo dňa 21. 05. 2020). Vzhľadom ku skutočnosti, že KS PO sa vo veci určenia výšky
peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy rovnako tak, ako právnemu zástupcovi žalovanej nepodarilo nájsť
medzi rozhodnutiami slovenských súdov obdobný prípad, vychádzal tento pri určení výšky peňažnej
náhrady(každémuzožalobcovprisúdilvtomtoprípadesumu110,- eur)ajsprihliadnutímnaprávoplatné

rozhodnutie Mestského súdu v Prahe z 29.08.2018, sp. zn. 22Co 147/2019 (pozri vyššie).

115. Žalovaná rovnako tak dala do pozornosti napr. rozsudok ESĽP z 31.05.2007 vo veci L. proti
Slovenskej republike. V predmetnom rozhodnutí ESĽP priznal sťažovateľke nemajetkovú ujmu v sume
25.000,-eur,pričomneoprávnenýmzásahom(nekonanímštátnychorgánov,ktorévkonečnomdôsledku

viedlo k nezabráneniu trestnému činu), do osobnostných práv pani L. bolo zasiahnuté usmrtením jej
oboch maloletých detí (vo veku 5 a 1 rok). V tomto prípade išlo pritom o zásah spočívajúci v absolútnom
rozvrátení a deštrukcii rodinného života menovanej, nakoľko došlo k súčasnému usmrteniu oboch
(jediných) jej detí; deti boli zastrelené ich otcom, manželom pani L., ktorý následne spáchal samovraždu.
Použitím hraničného zjednodušenia možno konštatovať, že vo vzťahu k jednému dieťaťu by sa jednalo

o čiastku 12.500,- eur.

116. Žalovaná vo svojom vyjadrení k žalobe zo dňa 11. 11. 2019, časť V., poukázala tiež na metodiku
Najvyššieho súdu ČR. ktorá predstavuje pre české súdy východisko, resp. návod pre určenie výšky
peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy, ktoré jasne demonštrujú absolútnu neadekvátnosť súdom prvej

inštancie priznanej výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy. Pre príklad opakovane uvádzame napr.
výšku náhrady nemajetkovej ujmy (bolestného) napr. pri traumatickej amputácii jedného predlaktia, ktorá
je stanovená v sume 79.713,- Kč (3.106,15 eur), či pri traumatickej amputácii celého jazyka, ktorá je
stanovená v sume 31.885,- Kč (1.242,45 eur). Náhrada nemajetkovej ujmy, ktorú požaduje žalobca v
sume 5.000,- eur, ako aj náhrada vo výške 3.300,- eur, ktorú mu prisúdil súd prvej inštancie ďaleko

presahuje náhrady, ktoré priznávajú, resp. by mali priznávať súdy v Českej republike podľa predmetnej
metodiky. Žalovaná v tejto súvislosti kladie odvolaciemu súdu otázku, či nemajetkovú ujma, ktorá údajne
žalobcovi (ktorú však tento ani len nešpecifikoval) vznikla, svojou závažnosťou je možné porovnať s
následkami uvedených diagnóz. Podľa názoru žalovanej rozhodne nie. Aj z uvedeného je zrejmé, že
žalobcom uplatňovaná výška náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je absolútne neadekvátna, zo

strany žalobcu ide skôr o „zárobkový podnik“, čo však v žiadnom prípade nie je úlohou, resp. účelom
náhrady nemajetkovej ujmy podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

117. Aj z vyššie uvedeného je zrejmé, že peňažná náhrada nemajetkovej ujmy, ktorú súd prvej inštancie
priznal žalobcovi v sume 2.500,- eur je celkom zjavne premrštená.

118. Ako už bolo uvedené vyššie v súvislosti s výškou súdom priznanej peňažnej náhrady nemajetkovej
ujmy žalovaná zdôrazňuje, že súd by pri zachovaní požiadavky proporcionality mal starostlivo dbať aj na
to, že výška tejto relutárnej satisfakcie nesmie byť prostriedkom na získanie bezdôvodného obohatenia
a jej priznanie nesmie byť v rozpore so zásadou slušnosti.

119. Aj z uvedeného je viac ako zrejmé, že žalobca chápe v tomto prípade ním uplatňovanú peňažnú
náhradu skôr ako prostriedok na jeho zabezpečenie než ako sumu, ktoré by mala zohľadňovať,
či kompenzovať nemajetkovú ujmu, ktorá mu údajne vznikla a jej závažnosť ktorú však navyše vkonaní ani len nedokázal identifikovať, nieto ešte preukázať. Z napadnutého rozhodnutia súdu prvej
inštancie je zrejmé, že tento sa s takýmto chápaním žalobcu stotožnil, keď mu priznal peňažnú náhradu
nemajetkovej ujmy v sume 2.500,- eur.

120. Súd prvej inštancie tiež konštatuje (bod 119 odôvodnenia rozsudku), že symbolická peňažná
náhrada vo výške 110,- eur priznaná KS PO vo veci žaloby E. D. a ďalších 42 žalobcov by bola v rozpore
so zásadou všeobecnej, javila by sa ako neprimeraná a žalovanej by sa „nedotkla“ spôsobom, ktorý by
ju motivoval k zodpovednosti pri nakladaní s osobnými údajmi klientov. Žalovaná s argumentáciou súdu

prvej inštancie, že suma priznaná KS PO vo veci žaloby E. D. a ďalších 42 žalobcov by bola neprimeraná
a žalovanej by sa nedotkla nesúhlasí.

121. V tejto súvislosti si je potrebné uvedomiť, že v tomto prípade vzhľadom na počet žalobcov (žalovaná
eviduje k dnešnému dňu 166 žalôb) z toho istého bezpečnostného incidentu, by suma, ktorú by musela
žalovaná zaplatiť spolu všetkým žalobcom (ak by súdy išli v intenciách rozsudku KS PO) predstavovala

sumu 18.260,00 - EUR. V tejto súvislosti je však potrebné poznamenať, že súdy priznali žalobcom
voči žalovanej plnú náhradu trov konania, ktoré len v prípade žaloby Bc. Senaja a ďalších žalobcov
predstavujú kumulatívne na všetkých žalobcov sumu 50.877,60 - EUR s DPH (náhrada na jedného
žalobcu predstavuje sumu 1.183, 20 eur s DPH). Vzhľadom na celkový počet žalobcov (k dnešnému
dňu spolu 166 žalobcov) odhaduje žalovaná výšku trov konania, ktorú bude musieť vyplatiť všetkým

žalobcom, (pokiaľ súdy pôjdu v línii rozhodnutia KS PO) na cca. 200.000,- eur. Spolu s výškou peňažnej
náhrady nemajetkovej ujmy (18.260,- eur) by išlo o sumu 218.000,- eur, ktorú bude musieť žalovaná
kumulatívne uhradiť všetkým žalobcom z titulu jedného bezpečnostného incidentu, ak súdy v zhode
s KS PO dôjdu k záveru, že žalobcom vznikol voči žalovanej nárok na peňažnú náhradu vo výške
110,- eur. Máme za to. že takáto suma v konečnom dôsledku plní všetky funkcie peňažnej náhrady

nemajetkovej ujmy, ktoré uvádza súd prvej inštancie a to s ohľadom na to, že ide o jeden a ten istý
incident. V súvislosti s určením výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy potom žalovaná uvádza, že
pri určovaní výšky primeraného zadosťučinenia je potrebné podľa konštantnej judikatúry prihliadať (a
mať preukázané) na závažnosť a intenzitu protiprávneho konania (opakovanie, či zvyšovanie intenzity),
ktorým sa zasiahlo do práva na ochranu osobnosti, dosah takéhoto, motívy konania (napr. snaha o

dosiahnutie) zisku, dĺžku konania, dobrovoľnosť ukončenia konania, snahu o nápravu a prípadne aj
ďalšie relevantné okolnosti za ktorých došlo k protiprávnemu zásahu do osobnostných práv, na ktoré
skutočnosti poukazuje KS PO v rozsudku v konaní vo veci žaloby na ochranu osobnosti E. D. a ďalších
42 žalobcov. KS PO v predmetnom rozsudku v súvislosti s vyššie uvedeným konštatuje, že žalovaná
sa ospravedlnila žalobcom za predmetné konanie (žalobca v tomto prípade sa na žalovanú neobrátil),

v danom prípade nemožno hovoriť o nejakej škandalizácií. či opakovanej a zvýšenej intenzite konania,
alebo že y takéto konanie bolo motivované snahou o dosiahnutie zisku alebo diskreditácie osoby,
ktoré skutočnosti boli podľa KS PO dôležité pre posudzovanie výšky primeranej finančnej náhrady v
predmetnom konaní.

122. Žalovaná peňažnú náhradu vo výške priznanej súdom žalobcovi, to jest vo výške 2.500,- považuje
za neprimeranú, neadekvátnu, neproporcionálnu a jej priznanie v takejto výške je podľa jej názoru aj
v rozpore so zásadou slušnosti, osobitne potom v porovnaní s výškou peňažnej náhrady nemajetkovej
ujmy podľa rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v dovolacích konaniach o náhrade
nemajetkovej ujmy za oveľa vážnejšie zásahy do osobnostných práv, než je tomu v prípade žalobcu,

na ktoré poukázala žalovaná.

123. Žalovaná v súvislosti s podmienkami priznania peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy a jej výšky
opakovane poukázala v ďalšom na jej vyjadrenie zo dňa 12.03.2021.

124. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu trov konania v plnom rozsahu. Žalovaná má za to. že
vzhľadom ku skutočnosti, že žalobca bol v spore len čiastočne úspešný (žalovaná suma vo výške 5.000,-
eur priznaná suma 2.500,- eur), nemá nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Podľa § 255
ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa ods. 2 toho
istého ustanovenia, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne

rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Žalovaná má za to, že
odôvodnenie priznania nároku na náhradu trov konania v plnej výške súdom prvej inštancie, nemá oporu
v príslušných ustanoveniach CSP. Podľa príslušných ustanovení CSP je. s výnimkou uvedenou v § 257
CSP (dôvody hodné osobitného zreteľa), zásada úspechu v spore esenciálnym a jediným zákonnýmkritériom priznania náhrady trov konania. Úspech vo veci súd skúma vždy tak čo do právneho základu,
ako aj do výšky priznaného nároku.

125. V súvislosti s odôvodnením rozhodnutia o priznaní trov konania v plnom rozsahu (bod 118
odôvodnenia rozsudku) skutočnosťou, že v tomto prípade výška plnenia závisela od úvahy súdu podľa
názoru žalovanej právne neobstojí, resp. ako už bolo uvedené vyššie, nemá oporu v príslušných
ustanoveniach CSP a ako také je rozhodnutie súdu prvej inštancie v tejto časti v rozpore so zákonom.
V tejto súvislosti poukazuje žalovaná najmä na zásadnú zmenu v právnej úprave náhrady trov konania

zavedenú CSP oproti predchádzajúce právnej úprave OSP, konkrétne jeho § 142 ods. 3. Podľa pôvodnej
právnej úpravy v OSP totiž mohol súd priznať plnú náhradu trov konania v prípade, ak rozhodnutie o
výške plnenia záviselo od úvahy súdu (pozri § 142 ods. 3 OSP). CSP nemá ustanovenie obdobné ust.
§ 142 ods. 3. ktoré sa uplatňovalo ako /ex specialis vo vzťahu k § 142 ods. 2 OSP. Podľa aktuálneho
znenia CSP sa zohľadňuje každý neúspech (s výnimkou g 257 - dôvody hodné osobitného zreteľa), a to
aj dokonca vrátane neúspechu v časti príslušenstva pohľadávky. Aj keď rozhodnutie o výške plnenia -

peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy závisí finálne od úvahy súdu, musí predsa niesť aj žalobca nejakú
zodpovednosť za výsledok sporu v prípadoch uplatňovania neprimeraných (neadekvátnych), či dokonca
premrštených nárokov v takýchto prípadoch, ktorý účel podľa názoru žalovanej aj sledovala zmena y
právnej úprave trov konania zavedená CSP.

126.Podľanázoružalovanejsúdprvejinštancieotázkuvýšketrovkonania,ktorépriznalžalobcovivplnej
výške aj napriek tomu, že žalobca bol v spore len čiastočne úspešný. rozhodol v rozpore s príslušnými
ustanoveniami CSP upravujúcimi otázku trov konania a teda vec nesprávne právne posúdil, čím je daný
odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP.

127. V prípade, že sa odvolací súd nestotožní s argumentáciou žalovanej ohľadom trov konania, má
žalovaná za to, že pri určovaní trov konania, ktoré v tomto prípade spočívajú výlučne v trovách právneho
zastúpenia, by mal súd využiť svoje moderačné právo podľa § 257 CSP a trovy konania žalobcovi
nepriznať, resp. tieto aspoň primerane znížiť. Podľa predmetného ustanovenia výnimočne súd neprizná
náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Účelom § 257 CSP je odstránenie

neprimeranej tvrdosti, inými slovami na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu.

128. V inom identickom prípade žaloby na ochranu osobnosti Bc. Senaja a ďalších 42 žalobcov, odvolací
súd priznal každému zo žalobcov sumu 110,- eur, ako sumu, ktorá je primeraná. Dňa 16.08.2021 bolo
žalovanej doručené uznesenie súdu zo dňa 10.08.2021, č. k.: 6C/29/2018-574, ktorým tento vo veci

žalobcu E. D. a ďalších 42 žalobcov určil výšku náhrady trov konania (spočívajúcich výlučne v trovách
právneho zastúpenia), a to tak, že žalovaná je každému zo žalobcov povinná zaplatiť sumu 1.183,20,-
eur. Priznané trovy konania tak viac ako 10 násobne prevyšujú výšku peňažnej náhrady nemajetkovej
ujmy, pričom v tomto prípade ide o peňažné plnenie, ktoré bude vyplatené výlučne právnemu zástupcovi
žalobcov. Vzhľadom na počet žalobcov (43) tak bude na účet právneho zástupcu žalobcov poukázaná

len v prípade žaloby žalobcu E. D. a ďalších 42 žalobcov suma 50.877.60 eur!!!. Je viac ako zrejmé,
že takáto suma je neadekvátna, v rozpore s dobrými mravmi a v rozpore so zásadou spravodlivosti,
ktorú by súd prvej inštancie mal v prvom rade sledovať. V tejto súvislosti žalovaná poukazuje aj na to, že
právny zástupca poskytol svoje služby pre žalobcu, ako aj všetkých ďalších žalobcov (k dnešnému dňu
spolu 166 žalobcov), podľa svojich mediálnych vyjadrení bezodplatne (v prílohe zasielame vyjadrenie

právneho zástupcu publikované v D. D. dňa 16. 12. 2019). Vzhľadom na celkový počet žalobcov (k
dnešnému dňu spolu 166 žalobcov) odhaduje žalovaná výšku trov právneho zastúpenia, ktorú bude
musieť vyplatiť právnemu zástupcovi žalobcov (pokiaľ súdy pôjdu v línii rozhodnutia KS PO) na cca.
200.000,- eur!

129. Situáciu, ak trovy konania násobne prevyšujú judikovanú čiastku, je možné označiť za výnimočnú,
odôvodňujúcu aplikáciu § 257 CSP. V tejto súvislosti bolo dané do pozornosti napr. Uznesenie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 113/2019 z 06. 06. 2019.

130. Ďalšou skutočnosťou, odôvodňujúcou použitie § 257 CSP a to aj v prípade, že odvolací súd potvrdí

výšku peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy prisúdenej žalobcovi súdom prvej inštancie, prípadne zmení
jeho rozsudok a sám rozhodne o výške peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy tak, ako to urobil KS PO vo
veci žaloby E. D. a ďalších 42 žalobcov, je skutočnosť, že v konaní vo veci žaloby žalobcu sa vzhľadom
na počet ďalších identických konaní ohľadom žalôb ďalších žalobcov opakuje veľký počet obsahovoaj formálne tých istých úkonov, kedy napr. každé ďalšie podanie na súd vyžaduje len zmenu mena,
bydliska,dátumunarodeniažalobcu,spisovejznačkyadátumupodaniaoprotipodaniupoužitémuvinom
konaní (identické žaloby, repliky, vyjadrenia k duplike a pod.). Poskytovanie právnej pomoci v takomto

prípade (v ďalších identických konaniach) už nie je vecou advokátskeho ráčia, ale ide výlučne o odborne
a časovo nenáročnú mechanickú, resp. administratívnu činnosť, ktorú môže vykonávať aj asistentka
alebo študent pracujúci v advokátskej kancelárii, ktorá skutočnosť by mala byť súdom tiež zohľadnená
pri rozhodovaní o náhrade trov konania. V tejto súvislosti tiež poukazujeme na skutočnosť, že žalobca
neplatil ani súdny poplatok, keďže súd považoval tento spor za spor spotrebiteľský.

131. V súvislosti s použitím § 257 CSP žalovaná poukázala aj na skutočnosť, že do súdneho sporu
so žalobcom, ako aj s ďalšími žalobcami v iných konaniach bola reálne donútená, nakoľko žalobcami
požadovaná a následne žalobami uplatnená suma 5.000,- eur na každého zo žalobcov bola a je
neprimeraná, neadekvátna, neproporcionálne, podľa názoru žalovanej je takáto suma aj v rozpore so
zásadou slušnosti a s dobrými mravmi a jej uplatňovanie považuje žalovaná za vyslovene šikanózne a

takto uplatnená suma nedávala žalovanej ani len teoreticky možnosť sa súdnemu sporu vyhnúť. Táto
skutočnosť podľa názoru žalovanej tiež odôvodňuje použitie § 257 CSP súdom.

132. Žalovaná v tejto súvislosti poukazuje aj na Nález ÚS ČR, sp. zn. I ÚS/3923/2011 zo dňa 29.03.2012
podľa ktorého úlohou všeobecného súdu nie je iba mechanicky rozhodnúť o náhrade podľa výsledku

sporu, ale zvážiť, či tu neexistujú ďalšie rozhodujúce okolnosti majúce podstatný vplyv na priznanie, či
nepriznanie náhrady účelne vynaložených nákladov, resp. aký z možných spôsobov ich určenia využije.

133. Záverom žalovaná uviedla, že vyššie uvedená argumentácia ohľadom rozhodovania o náhrade
trov konania platí v plnom rozsahu aj pre prípad, že by súd žalobu žalobcu v plnom rozsahu zamietol.

134. Na základe uvedených skutočností preto žalovaná navrhla, aby odvolací súd rozsudok Okresného
súdu Svidník - spis. zn. 4C/29/2019 zo dňa 30. 05. 2022 v jeho výrokoch v časti I. a III. zrušil a vec vrátil
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

135. K odvolaniu žalovanej sa vyjadril žalobca konštatoval, že čo do miestnej príslušnosti predmetný
súdny spor je unikátny tým, že sa dotýka historicky pomerne mladých odvetví práva (spotrebiteľské
právo, ochrana osobných údajov), ktoré so sebou často prinášajú ústup niektorých vžitých právnych
princípov z pohľadu súčasnosti, dôležitejším právnym princípom (napr. ochrane spotrebiteľa, porovnaj
NS SR sp.zn. 5Cdo 61/2012, sp.zn. 6 M Cdo 9/2012).

136. Žalovaná namieta spotrebiteľský charakter sporu, ale absolútne si nevšíma fakt, že tento spor by
nikdy nevznikol, ak by žalobca neuzatvoril so žalovanou spotrebiteľskú zmluvu (Zmluvu o pripojení),
ktorá žalovanej vytvorila zákonný právny základ (§ 56 ods. 3 zák.č. 351/2011 Z.z. o elektronických
komunikáciách, § 9 ods. 1 zák.č. 122/2013 Z.z. o ochrane osobných údajov) spracúvať osobné údaje

žalobcu a všetkých osôb dotknutých bezpečnostným incidentom zo dňa 09. 02. 2017.

137. Toto tvrdenie vyplýva priamo z textu citovaných ustanovení, ktoré legitimizujú žalovanú ako
podnik poskytujúci verejné služby na účely uzavretia a plnenia zmluvy (a ďalšie činnosti) získavať
a spracúvať údaje účastníkov. V tomto prípade ide o evidentnú a ťažko spochybniteľnú súvislosť

spotrebiteľského vzťahu založeného Zmluvou o pripojení s nárokmi žalobcu z porušenia ochrany
osobných údajov pri plnení tejto spotrebiteľskej Zmluvy o pripojení. Možno preto konštatovať, že sú
splnené všetky podmienky stanovené v § 290 CSP, aby tento spor bolo možné považovať za spor
spotrebiteľský. Všeobecná akademická argumentácia žalovanej (neakceptujúca spoločensko-právny
vývoj, ani aktuálnu procesnoprávnu úpravu) nie je spôsobilá spochybniť logické argumenty žalobcu, s

ktorými sa súd prvej inštancie stotožnil.

138. Na spotrebiteľský charakter sporu nadväzuje žalovanou namietaná miestna príslušnosť Okresného
súdu vo Svidníku a oslobodenie žalobcov od poplatkovej povinnosti, v ktorých otázkach súd rozhodol
správne,aknanámietkusvojejmiestnejnepríslušnostineprihliadalasporprejednalarozhodolazároveň

akceptoval právo žalobcu na oslobodenie od súdnych poplatkov. Podľa názoru žalobcu však I. výrok
napadnutého rozsudku, ktorým súd „zamieta námietku miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Svidník
uplatnenú žalovanou" je nadbytočný, pretože podľa § 42 druhá veta CSP neprihliadnutie na námietku
miestnej nepríslušnosti súd (len) odôvodní v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Súd prvej inštancieneprihliadnutie na námietku miestnej nepríslušnosti podrobne odôvodnil, preto nadbytočný I. výrok
odvolaním napadnutého rozsudku nemôže narušiť obsahovo (nie formálne) správny procesný.

139. Žalobca súhlasí s argumentáciou odvolacieho súdu o danosti miestnej príslušnosti Okresného súdu
vo Svidníku podľa § 19 písm. b) CSP, avšak považuje tento dôvod miestnej príslušnosti za dôvod ďalší,
teda za doplnenie dôvodu miestnej príslušnosti aj podľa § 19 písm. d) CSP. Odvolací súd v odôvodnení
citovanéhorozhodnutiatotižneposkytolžiadnuargumentáciuprotimiestnejpríslušnostipodľa§19písm.
d) CSP, ktorú podrobne písomne vyargumentoval a uviedol iba, že KS vidí miestnu príslušnosť OS

Svidník iba podľa § 19 písm. b) CSP.

140. K otázke pasívnej vecnej legitimácie žalobca uviedol, že nesúhlasí s tvrdením žalovanej, že nie
je pasívne legitimovaná pretože súd prvej inštancie sa v odôvodnení napadnutého rozsudku náležitým
spôsobom vysporiadal s jej argumentáciou.

141. Argumentáciu žalovanej považuje žalobca za selektívne tendenčnú a často aj zavádzajúcu, či
nepravdivú. Príkladom je konštatovanie žalovanej v odvolaní, že v zákone o ochrane osobných údajov
platnom v čase vzniku bezpečnostného incidentu sa uplatňovala koncepcia tzv. delenej zodpovednosti
za bezpečnosť spracúvania osobných údajov medzi prevádzkovateľa a sprostredkovateľa, kedy za
bezpečnosť osobných údajov v rozsahu ním vykonávaných spracovateľských operácií zodpovedá

samotný sprostredkovateľ. Poukazuje na argumentáciu Úradu na strane 12 rozhodnutia Predsedníčky
Úraduorozkladez22.11.2018č.k.00465/2018,ktorúvšakinterpretujetendenčne.Žalovanávodvolaní
uvádza: „V uvedenom rozhodnutí predsedníčka Úradu uvádza, že koncepcia delenej zodpovednosti
za bezpečnosť spracúvania osobných údajov vychádza zo Smernice Európskeho parlamentu a Rady
95/46/ES zo dňa 24.10.1995“.

Predsedníčka Úradu v citovanom rozhodnutí hovorí o „akejsi" delenej zodpovednosti, ale ide stále o
oblasť súvisiacu so stanovením práv, povinností a základných zásad spracúvania osobných údajov
(stanovenie presných pravidiel), čiže administratívnymi postupmi pri spracúvaní osobných údajov, teda
o administratívnu (správnu) zodpovednosť v rovine verejného práva. Zodpovednosť, ktorej sa v tomto
súdnom konaní dovoláva žalobca má súkromnoprávny charakter a je založená na princípe objektívnej

zodpovednosti. Je potrebné zdôrazniť, že zo Smernice Európskeho parlamentu a Rady 95/46/ES zo
dňa 24. 10. 1995 o ochrane fyzických osôb v súvislosti so spracúvaním osobných údajov a o voľnom
pohybe týchto údajov (ďalej len „Smernica") vôbec nevyplýva (ako to tvrdí žalovaná) koncepcia tzv.
delenej zodpovednosti. To napokon netvrdí ani predsedníčka Úradu na strane 12 svojho rozhodnutia
z 22. 11. 2018 (ako sa to snaží prezentovať žalovaná), pretože predsedníčka Úradu hovorí to, že

Smernica ukladá zodpovednosť prevádzkovateľovi, čo však nebráni členským štátom, aby vo svojich
vnútroštátnych predpisoch stanovili, že v určitých prípadoch by sa mal za zodpovedného považovať aj
sprostredkovateľ.
142. Treba konštatovať, že právo ochrany osobných údajov prechádza za štyri desaťročia svojej
európskej existencie (a takmer tri desaťročia vnútroštátnej regulácie) dynamickým vývojom. Subjekty

zúčastnené na procese legálneho spracúvania osobných údajov stále zodpovedajú v dvoch základných
rovinách a to v rovine administratívnej (za dodržiavanie pravidiel autoritatívnej regulácie nakladania
s osobnými údajmi voči štátu reprezentovanému dozorovým orgánom - Úradom) a v rovine
občianskoprávnej (za zásah do práv fyzických osôb, ktorých osobné údaje sú predmetom spracúvania).
Pri úmyselnom porušení pravidiel ochrany dát prichádza do úvahy aj trestnoprávna zodpovednosť za

spáchanie trestného činu „Neoprávnené nakladanie s osobnými údajmi" podľa § 374 Trestného zákona.
Prostriedky ochrany osobných údajov súkromného práva (občianskoprávna zodpovednosť) sa dopĺňajú
o prostriedky ochrany verejného práva (administratívna a trestná zodpovednosť), tvoria funkčne jeden
celok a predstavujú tzv. komplementaritu právnej úpravy.
143. Ťažisko občianskoprávnej zodpovednosti za náhradu škody alebo akejkoľvek ujmy primárne

dopadá stále na prevádzkovateľa.

Zákon o ochrane osobných údajov účinný v čase vzniku bezpečnostného incidentu (zák.č. 122/2013
Z.z.) transponoval do nášho právneho poriadku Smernicu, ktorá v Článku 22 garantuje „právo každej
osoby na súdny opravný prostriedok za akékoľvek porušenie práv, ktoré jej zaručuje vnútroštátne právo,

použiteľné na uvedené spracovanie". V Čl. 23 ods. 1 Smernice sa stanovuje nárok „každej osoby, ktorá
utrpela škodu ako dôsledok nezákonnej operácie spracovania alebo akéhokoľvek činu nezlučiteľného
s prijatými vnútroštátnymi predpismi na základe tejto smernice dostať kompenzáciu od kontrolóra
za spôsobenú škodu". Smernica nikde neuvádza súkromnoprávnu zodpovednosť sprostredkovateľa(„spracovateľ"Čl.2písm.e)Smernice),alezdôrazňujesúkromnoprávnuzodpovednosťprevádzkovateľa
(„kontrolór" Čl. 2 písm. d) Smernice). Práve z tohto dôvodu podľa § 19 ods. 1 prvá veta zákona č.
122/2013 Z.z. „Za bezpečnosť osobných údajov zodpovedá prevádzkovateľ". Iba prevádzkovateľ. Iná

vec je povinnosť sprostredkovateľa dodržiavať povinnosti ustanovené prevádzkovateľovi v § 19, na ktoré
odkazuje v § 8 ods. 9 zákona č. 122/2013 Z.z.. Zodpovednosť sprostredkovateľa je limitovaná rozsahom
zmluvy uzatvorenej s prevádzkovateľom (§ 8 ods. 10 Zákona č. 122/2013 Z.z.)
144. Na súkromnoprávnu ochranu dotknutých osôb pri uplatnení práva na ochranu osobnosti podľa §
11 až 16 Občianskeho zákonníka odkazuje zákon č. 122/2013 Z.z v ustanovení § 3 ods. 3 s textom:

„Týmto zákonom nie je dotknuté právo na ochranu osobnosti".
„Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady 2016/679 z 27. 04. 2016 o ochrane fyzických osôb pri
spracúvaníosobnýchúdajovaovoľnompohybetakýchtoúdajovaozrušeníSmernice95/46/ES(GDPR)
účinné od 25. 05. 2018 na rozdiel od Smernice o ochrane osobných údajov, výslovne upravuje aj
zodpovednosť sprostredkovateľa" (Hudecová, Cyprichová, Makatura a kolektív, Nariadenie o ochrane
fyzických osôb pri spracúvaní osobných údajov/GDPR, Veľký komentár, Eurokódex 2018, str. 547). Aj

podľa nových pravidiel GDPR však významná miera zodpovednosti za bezpečnosť spracúvania dát je
stále na prevádzkovateľovi.

145. Zákon č. 122/2013 Z.z. nerieši občiansko-právnu zodpovednosť za zásah do osobnostných práv
dotknutých osôb, ale v tomto smere iba v citovanom § 3 ods. 3 odkazuje na príslušné ustanovenia

civilného kódexu (§ 11-16 OZ). V konkrétnej právnej veci je existencia pasívnej vecnej legitimácie
žalovanej daná tým, že k zásahu do osobnostných práv žalobcu došlo pri spracúvaní jeho osobných
údajov v dôsledku poskytovania telekomunikačných služieb žalovanou na základe Zmluvy o pripojení,
keď právny základ spracúvania dát žalobcu svedčil žalovanej priamo zo zákona. Zodpovednosť
prevádzkovateľa predsa nemôže končiť zverením spracúvania dát svojich klientov sprostredkovateľovi.

Povinnosť prevádzkovateľa dbať pri výbere sprostredkovateľa na jeho odbornú, technickú, organizačnú
a personálnu spôsobilosť a jeho schopnosť zaručiť bezpečnosť spracúvaných osobných údajov (§ 8
ods. 2 zák.č. 122/2013 Z.z.) je výrazom jeho objektívnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv
jeho klientov pri protiprávnom spracúvaní ich osobných údajov. Žalobca nemal žiadnu možnosť ovplyvniť
výber sprostredkovateľa ani „personálne rošády" sprostredkovateľov, ktorí sú zároveň obchodnými

zástupcami žalovanej v roku 2014 ako na to správne poukazuje prvoinštančný súd. V slede a
nadväznosti skutkových zistení je ťažké určiť konkrétnu mieru administratívnej zodpovednosti na
protiprávnomspracúvanízainteresovanýchsubjektov.Akžalovanátvrdí,ženebolointernoupovinnosťou
subjektov pri odovzdávaní agendy vypracovávať odovzdávacie protokoly (čo je prinajmenšom divné),
potom nevieme, či postupy spracúvania sporných dát žalobcu a ďalších dotknutých osôb nedodržala

I. R. (ktorá ako obchodný zástupca v mene žalovanej vytvorila dokumenty) alebo Q. G., ktorý po
nej prevzal obchodné zastúpenie alebo N. D. (ktorého pracovník spôsobil bezpečnostný incident). N.
D. sa v administratívnom konaní vedenom proti nemu Úradom vyjadril, že „predmetnú dokumentáciu
nevytvoril, ani písomne neprebral a nemal k nej vzťah ani ako prevádzkovateľ alebo sprostredkovateľ“.
Nevieme, prečo interný vzťah žalovanej a jej sprostredkovateľov má riešiť žalobca, ktorý má zmluvný

vzťah iba so žalovanou. Ak si žalovaná vybrala svojho obchodného zástupcu (sprostredkovateľa) musí
niesť zodpovednosť voči svojim zákazníkom za jeho konanie. Žalovaná teda objektívne zodpovedá za
zásah do súkromia žalobcu. Bolo by v rozpore s logikou nastavenia zodpovednostných vzťahov, ak by
žalovaná nemala niesť voči svojim zákazníkom žiadnu zodpovednosť za zásah do ich súkromia (pre
porušenie ochrany osobných údajov) len preto, že priamym pôvodcom zásahu je žalovanou poverený

sprostredkovateľ (obchodný zástupca) vykonávajúci výhradné obchodné zastúpenie (franšízu) v mene a
naúčetžalovanej.Platítoajzasituácie,akbyžalovanáneporušilažiadneustanoveniezákonaoochrane
osobných údajov (na čo sa odvoláva žalovaná v dôsledku zastavenia administratívneho konania voči
nej). V dôsledku objektívnych dopadov zodpovednosti pri ochrane osobnosti podľa civilného kódexu
musí žalovaná niesť voči žalobcovi zodpovednosť aj za konanie osoby, ktorú si vybrala pre spracúvanie

dát svojich klientov.

Žalobca považoval za výstižné a správne odôvodnenie pasívnej legitimácie žalovanej prezentované
súdom prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku.

Ťažiskom argumentácie žalovanej o absencii jej pasívnej legitimácie je rozhodnutie Úradu z 23. 08. 2018
č.k. 00144/2018 v spojení s rozhodnutím predsedníčky Úradu z 18. 09. 2018 č.k. 00465/2018, ktorým
bolo zastavené administratívne konanie proti žalovanej. Žalovaná vyčíta súdu prvej inštancie, že sa s
týmito rozhodnutiami nevysporiadal. V argumentácii žalovanej badať podstatný myšlienkový posun, keďcitované rozhodnutia Úradu v konaní pred súdom prvej inštancie považovala zásadne za také, ktorými
je súd v zmysle § 193 CSP viazaný.
Žalobca je presvedčený, že žalovaná zamieňa (celkom tendenčne) administratívnu zodpovednosť

založenú na subjektívnom princípe so zodpovednosťou občianskoprávnou, ktorá má objektívny
charakter. Súd prvej inštancie sa podrobne vysporiadal s administratívnymi rozhodnutiami týkajúcimi
sa bezpečnostného incidentu a zdôraznil rozdiel medzi občianskoprávnou a administratívnou
zodpovednosťou pri porušení pravidiel ochrany osobných údajov, pričom bezpečnostný incident označil
ako „skutkový základ protiprávneho konania" v rovine súkromného práva.

Administratívne rozhodnutia Úradu o zastavení konania voči žalovanej nie sú pre súd v zmysle §
193 CSP záväzné a nemajú vplyv na vyvodenie občianskoprávnej zodpovednosti žalovanej. Napriek
uvedenému súd prvej inštancie správne poukázal aj na (z dokazovania pred súdom) zistené „niektoré
skutočnosti", ktorými sa Úrad v správnom konaní nezaoberal a ktoré by mohli mať význam aj pri
posudzovaní administratívnej zodpovednosti žalovanej.
Žalovaná vo svojom odvolaní tvrdí, že „Nedostatky v súvislosti s archiváciou zákazníckej dokumentácie,

ktoré uvádza súd prvej inštancie (dokumenty sa nachádzali v predajni v Stropkove od roku 2014
a neboli vyexpedované do centrálneho archívu žalovanej v stanovenom termíne), sú s ohľadom na
neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcov právne irelevantné. Uvedené požiadavky, resp.
podmienky na archiváciu zákazníckej dokumentácie, ktoré mal sprostredkovateľ žalovaného splniť a
nesplnil, resp. nedodržal, vyplývajú totiž výlučne zo zmluvy a z interných právnych predpisov žalovanej.

Porušenie zmluvy, či uvedených interných právnych predpisov žalovanej pri nakladaní s osobnými
údajmi obchodným zástupcom (sprostredkovateľom) je vo vzťahu k dotknutým osobám relevantné len
a výlučne v prípade, ak takéto porušenie predstavuje zároveň (súčasne) vo vzťahu k týmto osobám aj
porušenie platných právnych predpisov, osobitne potom zákona o ochrane osobných údajov". Žalobca
konštatuje, že uvádzané skutočnosti nie sú právne irelevantné skutkové okolnosti, ako sa to snaží

prezentovať žalovaná, ale ide o významné porušenie štandardných postupov archivácie u žalovanej
(ktoré sama žalovaná prijala), ktorých zanedbanie viedlo v slede príčinných súvislostí k bezpečnostnému
incidentu a zásahu do osobnostných práv žalobcov.

K existencii zásahu do súkromia žalobcu k tvrdeniam žalovanej, že „Žalobca v konaní do dnešného dňa

ani len nedokázal identifikovať, nieto ešte preukázať, údajnú nemajetkovú ujmu, ktorá mu vznikla, v čom
táto spočíva, resp. akú má povahu a intenzitu, alebo ako sa prejavila, či prípadne stále prejavuje v jeho
nemajetkovej sfére, v čom spočíva jej závažnosť a pod. Žalobca teda neuniesol ohľadom existencie
údajnej jemu vzniknutej nemajetkovej ujmy (a jej závažnosti ako zákonného predpokladu pre priznanie
nemajetkovej ujmy) svoje dôkazné bremeno“, žalobca uviedol, že s touto argumentáciou nie je možné

súhlasiť, pretože súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne analyzoval ujmu
žalobcu, jej právnu podstatu a negatívne dopady na veľký počet dotknutých osôb. Žalovaná v odvolaní
tendenčne zľahčuje význam bezpečnostného incidentu a „upravuje" skutkové okolnosti. Nevieme z
akých dôkazov vychádzala žalovaná pri konštatovaní svojho odvolania „Podotýkame, že dokumenty
obsahujúce osobné údaje žalobcov (ako aj ďalších dotknutých osôb) našiel jeden zo žalobcov E. A.

D., pričom tieto v čase ich nálezu boli uložené v neporušenej (neotvorenej) archívnej krabici a celkom
zjavne jediná osoba, ktorá túto archívnu krabicu do toho času otvorila a preskúmala jej obsah bol E. A.
D., čo je zrejmé z fotodokumentácie nachádzajúcej sa v spise (pozri vyjadrenie dotknutej osoby E. A.
D., zápisnica z pojednávania zo dňa 16. 05. 2019, str. 2, konanie 6C/29/2018)".
Zo žiadnej časti výpovede E. A. D., ani z fotodokumentácie nevyplýva, že dokumenty boli „uložené v

neporušenej (neotvorenej) archívnej krabici", avšak pre žalovanú z toho vyplynul prirodzený záver, že
„celkom zjavne jediná osoba, ktorá túto archívnu krabicu do toho času otvorila a preskúmala jej obsah
bol E. A. D.". Z obsahu fotodokumentácie však vyplýva pravý opak, archívna krabica bola nie uložená,
ale pohodená a otvorená v neuzamknutom sklade (priehľadnej kovovej klietke), ku ktorej mal prístup
neobmedzený počet nepovolaných osôb.

Žalovanávodvolaníteoretizujeo(ne)závažnostispôsobenejujmyapotrebeskúmaťindividuálnedopady
na každú z dotknutých osôb osobitne. Žalovaná dala v odvolaní do pozornosti (v súvislosti s výškou
náhrady) prípad českého internetového obchodu www.mall.cz, ktorému unikli do digitálneho priestoru
osobné údaje viac než 735 000 zákazníkov. Vo veci bolo rozhodnuté Rozsudkom Mestského súdu v
Prahe z 29. 08. 2019 č.k. 22 Co 147/2019-155, ktorým ako odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

rozsudku Obvodného súdu pre Prahu 7 z 21. 01. 2019.
Z bodu 14 odôvodnenia citovaného rozsudku Mestského súdu v Prahe vyplýva, že „Právo na informačné
sebaurčenie je súčasťou práva na súkromie výslovne garantovaného článkom 10 ods. 3 Listiny
základných práv a slobôd. Ide o právo jednotlivca rozhodnúť podľa vlastnej úvahy, či, prípadne v akomrozsahu, akým spôsobom a za akých okolností majú byť skutočnosti a informácie z jeho osobného
súkromia sprístupnené iným subjektom (viď Nález Ústavného súdu zo dňa 22. marca 2011, sp.zn.
Pl. ÚS 24/10). Iba žalobcovi teda svedčí právo rozhodnúť o tom, komu, v akej podobe a kombinácii

poskytne svoje osobné údaje. Napriek tomu, že žalobca sám zverejnil niektoré zo svojich osobných
údajov na verejne prístupných internetových stránkach, nešlo nikdy o spojenie týchto údajov najmenej s
heslom k zákazníckemu účtu žalovanej. Zverejnením dát v kombinácii: meno, priezvisko, telefónne číslo,
emailová adresa a heslo k účtu v dôsledku úniku z databázy žalovanej bolo teda porušené žalobcove
právo na informačné sebaurčenie, čím bolo neprípustne zasiahnuté do súkromia. Tento zásah, resp.

nemajetkovú ujmu tým na strane žalobcu vyvolanú je namieste podľa ustanovení § 2951 ods. 2, §
2956 a § 2957 o.z. odčiniť. Odvolací súd vzhľadom k okolnostiam, kedy prihliadol k významnému
postaveniu žalovanej na trhu (a tak rozsahu dát, ktoré spracúva) a keď zohľadnil všetky funkcie
satisfakcie vrátane funkciu prevenčno sankčnej, dospel zhodne so súdom prvého stupňa k záveru, že je
namieste žalobcovi poskytnúť zadosťučinenie v peniazoch, pretože iný spôsob zadosťučinenia nezaistí
skutočnéadostatočneúčinnéodškodneniespôsobenejujmy.Odvolacísúdsastotožnilsosúdomprvého

stupňa, že primeranou výškou zadosťučinenia je čiastka 10 000 Kč". Ústavná sťažnosť spoločnosti I.
A., H. proti citovanému rozsudku Mestského súdu v Prahe bola Uznesením Ústavného súdu ČR sp.zn.
II. ÚS 4015/19 zo dňa 09. 01. 2020 odmietnutá.
Keďže Listina základných práv a slobôd je súčasťou právneho (ústavného) poriadku Slovenskej
republiky (Ústavný zákon č. 23/1991 Zb.) je potrebné konštatovať, že aj v predmetnej právnej veci

došlo u každého zo žalobcov sprístupnením osobných údajov v kombinácii: meno, priezvisko, adresa
bydliska, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu, telefónne číslo, číslo SIM karty a vlastnoručný podpis,
a to neobmedzenému počtu neoprávnených osôb k porušeniu práva na informačné sebaurčenie podľa
článku 10 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, čím bolo neprípustne zasiahnuté do súkromia
žalobcov.

Právo na rešpekt k súkromnému životu a právo na informačné sebaurčenie sú podrobne analyzované
v Náleze pléna Ústavného súdu ČR sp.zn. Pl. ÚS 24/10 z 22. 03. 2011 bod VII.. Vyplýva z neho,
že „Primárnou funkciou práva na rešpekt k súkromnému životu je zabezpečiť priestor pre rozvoj
a sebarealizáciu individuálnej osobnosti. Vedľa tradičného vymedzenia súkromia v jeho priestorovej
dimenzii (ochrana obydlia v širšom slova zmyslu) a v súvislosti s autonómnou existenciou a verejnou

mocou nerušenou tvorbou sociálnych vzťahov (v manželstve, v rodine, v spoločnosti), právo na rešpekt
k súkromnému životu zahŕňa i garanciu sebaurčenia v zmysle zásadného rozhodovania jednotlivca o
sebe samom. Inými slovami, právo na súkromie garantuje rovnako právo jednotlivca rozhodnúť podľa
vlastného uváženia, či, príp. v akom rozsahu, akým spôsobom a za akých okolností majú byť skutočnosti
a informácie z jeho osobného súkromia sprístupnené iným subjektom. Ide o aspekt práva na súkromie

v podobe práva na informačné sebaurčenie, výslovne garantovaný čl. 10 ods. 3 Listiny".
Žalovaná v konaní smerovala svoje otázky k žalobcovi k zisteniu, v čom u neho spočíva nemajetková
ujma, ako ju pociťuje, či eviduje konkrétne negatívne následky na svoju osobu a podobne.
Právo na súkromie v zmysle garancie práva na informačné sebaurčenie je objektívnou kategóriou a pri
jeho porušení sa rovnako dotýka každého, koho osobné údaje boli zneužité, pričom subjektívne pocity

dotknutých osôb nie sú dôležité.
Práve v tejto súvislosti je možné poukázať aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR z 29.06.2011 sp.zn.
4Cdo/232/2010, z ktorého vyplýva, že „Za závažnú ujmu treba podľa právneho názoru dovolacieho
súdu považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo,
intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky považuje za ujmu značnú. Pritom však nie sú

rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda či by predmetnú ujmu takto v danom
mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj každá iná fyzická
osoba.

K výške prisúdenej relutárnej náhrady žalobca uviedol, že žalovaná v odvolaní namieta neadekvátnosť

súdom priznanej výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy a na porovnanie predkladá argumentáciu
o odškodňovaní obetí trestných činov, poukazuje na metodiku Najvyššieho súdu ČR pri priznávaní
nemajetkovej ujmy a dáva do pozornosti aj rozsudok ESĽP vo veci Kontrová proti Slovenskej republike
alebo už spomínanú kauzu českého internetového obchodu www.mall.cz. Žalobca poukazuje na
absolútne nevhodnú komparatistiku a to aj s poukazom na súdom prvej inštancie citovaný Nález

Ústavného súdu SR z 09. 11. 2016 sp.zn. I. ÚS 689/2014 a vo vzťahu k odškodňovaniu obetí trestných
činov aj s poukazom na Rozsudok Súdneho dvora EÚ zo 16. 07. 2020 vo veci C-129/19 Presidenza
del Consiglio dei Ministri. Vo veci českého internetového obchodu www.mall.cz unikli údaje zákazníkov
omnoho „nižšej kvality" než v súdenej veci. V každom prípade sú však pre posúdenie závažnosti zásahuvýznamné práve skutočnosti, že došlo k zneužitiu takmer 500 originálnych dokumentov s osobnými
údajmi dotknutých osôb a to ich neoprávneným sprístupnením neobmedzenému počtu nepovolaných
osôb, pričom išlo o najcitlivejšie osobné identifikátory (vrátane rodného čísla) vrátane spôsobu, akým

k zneužitiu došlo a časom trvania bezpečnostného incidentu. Aj postoj žalovanej k bezpečnostnému
incidentu vo vzťahu k dotknutým osobám aj vo vzťahu k ospravedlňovaniu konania sprostredkovateľa
a významné postavenie žalovanej na slovenskom telekomunikačnom trhu sú skutočnosťami, na ktoré
súd pri určovaní výšky nemajetkovej ujmy správne prihliadal.
Opätovne je treba zdôrazniť aj konštatovanie Úradu v rozhodnutí z 09. 03. 2018 č.k. 00103/2018-Op-7,

podľa ktorého „Negatívnym následkom neoprávneného sprístupnenia je samotný vznik rizika pre práva
a slobody fyzických osôb, a to najmä strata kontroly nad svojimi osobnými údajmi, a ďalšie riziká s
rôznym stupňom pravdepodobnosti a závažnosti, ktoré by mohli čo i len viesť k ujme, či už majetkovej
alebo nemajetkovej, a to najmä pokiaľ takáto spracovateľská operácia môže viesť napríklad ku krádeži
totožnosti, podvodu alebo finančnej strate, poškodeniu dobrého mena, strate dôvernosti osobných
údajov, alebo akémukoľvek hospodárskemu alebo sociálnemu znevýhodneniu. Predmetné spracúvanie

zahŕňalo veľké množstvo citlivých osobných údajov a malo, alebo čo i len mohlo mať negatívne dôsledky
na veľký počet dotknutých osôb".
Aj keď si žalobca uplatňoval touto žalobou náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 5.000,- eur uvedomil
si, že právo na ochranu osobnosti je sudcovským právom, kedy súd podľa voľnej úvahy prihliada na
jednotlivé vzťahy a argumenty prichádzajúce do úvahy a tieto hodnotí stále so zreteľom na špecifiká

konkrétnej právnej veci. Žalobca akceptuje rozhodnutie súdu prvej inštancie, že považoval za primeranú
výšku finančného zadosťučinenia práve sumu 3.300,- eur (správne bolo prvých 2.500,- eur – poznámka
odvolacieho súdu) a v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.
Na druhej strane žalobca súhlasil s konštatovaním súdu prvej inštancie vo vzťahu k právoplatne
priznanej náhrade 110,- eur vo veci OS Svidník 6C/29/2018, že „vzhľadom na významné postavenie

žalovanej na telekomunikačnom trhu ani zďaleka nenapĺňa preventívnu, satisfakčnú ani sankčnú
funkciu, ktorú by mala spravodlivá relutárna náhrada spĺňať a že odvolacím súdom priznaná náhrada
pôsobí vo verejnosti práve naopak, je nespravodlivo neprimeraná a nebude nútiť prevádzkovateľov
organizačných systémov správať sa voči citlivým údajom svojich klientov zodpovedne".

K otázke nároku žalobcu na plnú výšku trov konania žalobca nesúhlasil s argumentáciou žalovanej, aj
keď je pravdou, že terajšia procesná úprava civilného konania neobsahuje identické znenie pôvodného
§ 142 ods. 3 OSP, podľa ktorého:

„Aj keď mal účastník vo veci úspech len čiastočný, môže mu súd priznať plnú náhradu trov konania, ak

mal neúspech v pomerne nepatrnej časti alebo ak rozhodnutie o výške plnenia záviselo od znaleckého
posudku alebo od úvahy súdu; v takom prípade sa základná sadzba tarifnej odmeny advokáta vypočíta
z výšky súdom priznaného plnenia.“
Napriek skutočnosti, že nový procesný kódex neobsahuje ustanovenie obdobné § 142 ods. 3 OSP,
nemožno pripisovať akýkoľvek procesný neúspech na ťarchu žalobcu.

Okrem gramatického znenia a výkladu zákona sa právo dotvára tzv. „sudcovským výkladom" v
medziach ustanovených všeobecnými podmienkami uvedenými v zákone, za splnenia ktorých môže
dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru o náhrade trov konania, než by plynul z použitia všeobecných
zásad pri náhrade trov konania.
Podľa čl. 4 CSP: „Ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia

tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu
vecčodoobsahuaúčelunajbližšiuposudzovanejprávnejveci.Aktakéhoustanovenianiet,súdprejedná
a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom, a to s prihliadnutím
na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva tento zákon, tak, aby výsledkom
bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú

rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít."
V zmysle ustálenej rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít, ak bolo nepriznanie náhrady
nemajetkovej ujmy v peniazoch dané úvahou súdu alebo vyplýva z výsledkov znaleckého dokazovania,
tak aj v prípade, keď mal navrhovateľ formálne úspech len čiastočný prichádza do úvahy plná náhrada
trov konania (uznesenie Ústavného súdu SR zo dňa 15. 12. 2009 sp. zn. II. ÚS 418/09-22, nález

Ústavného súdu SR zo dňa 23. 01. 2014 sp. zn. IV. ÚS 599/2013-60).
Žalobca poukázal na závery právnej náuky pri aplikácii § 255 CSP: „Zásadu úspechu vo veci treba
uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu (sudcovské právo) alebo od
znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bolapriznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou
zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Napríklad
pri sporoch o ochranu osobnosti býva pravidlom, že si žalobca svoju nemajetkovú ujmu ocení spravidla

vyššie, ako na koľko mu ju odhadne súd podľa výsledkov vykonaného dokazovania. Nebolo by však
celkom spravodlivé a v súlade so satisfakčnou funkciou nemajetkovej ujmy požadovať od žalobcu, aby
svoju ujmu podceňoval iba preto, aby potom nemusel hradiť trovy konania. Pri rozhodovaní o náhrade
trov konania v tomto prípade treba rozlíšiť, čo je základné a čo sprevádzajúce (pozri k tomu napr. nález
Ústavného súdu ČR, III. ÚS 170/99). Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva

bolo zasiahnuté. Výška nemajetkovej ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Rovnako odborná otázka
posudzovaná znalcom (prípadne aj viacerými znalcami) môže presahovať možnosti strany sporu, ktorá
napr. výšku škody „iba" odhaduje. Aj tu je zrejme primárnym fakt, že škoda bola spôsobená; jej výška
nasleduje.
Vhodným riešením potom bude, že žalobca má právo na plnú náhradu trov konania, avšak výlučne
iba z prisúdenej sumy (nie zo sumy žalovanej). Priznanie plnej náhrady trov konania výlučne z

prisúdenej sumy je v tomto prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu „úspech vo veci" (§ 255CSP),
keďže ten, ako je uvedené vyššie, sa skúma čo do právneho základu, a nie čo do výšky priznaného
nároku." (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol.,
Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, str. 926 - 927)
Rovnaký záver pri rozhodovaní o náhrade trov konania podľa Civilného sporového poriadku vyplýva aj z

rozhodnutí krajských súdov, pričom príkladmo poukázal na Rozsudok Krajského súdu v Trnave zo dňa
13.12.2017 sp. zn. 10Co/191/2017, z ktorého citoval a na rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa
16.04.2018 sp. zn. 23Co/83/2017, z ktorého tiež citoval.
Obdobne odvolacie súdy o náhrade trov konania rozhodli aj v uznesení KS Prešov zo dňa 07. 02. 2019
č.k. 5Co/17/2019-174, v rozsudku KS Banská Bystrica zo dňa 11. 09. 2018 sp.zn. 14Co/93/2018, v

uznesení KS Bratislava zo dňa 23. 02. 2018 sp.zn. 14Co/17/2017.
Aj po rekodifikácii civilného procesu v zmysle uvedeného je potrebné posudzovať otázku náhrady trov
konania v prípade čiastočného procesného (ne)úspechu, ak výrok rozhodnutia na plnenie závisel od
úvahy súdu alebo znaleckého posudku, v intenciách § 142 ods. 3 OSP, a to na základe interpretácie
všeobecného ustanovenia § 255 CSP v súlade s čl. 2 ods. 1, čl. 3 ods. 1a čl. 4 CSP, o čom svedčí aj

dôvodová správa k CSP. (Porovnaj: SEDLAČKO, F., Rekodifikácia civilného procesného práva: Trovy
konania a ich náhrada. Bulletin slovenskej advokácie, 2016, č. 3, s. 4).

Podľa dôvodovej správy k § 249 CSP (pozn. súčasný § 255 CSP, pretože číselné označenie paragrafov
v osobitnej časti už nekorešponduje so schváleným znením, keďže v legislatívnom procese došlo k

posunutiu paragrafov z dôvodu vloženia nových): „V tomto ustanovení sa premieta zásada úspechu
v spore ako esenciálne kritérium priznania náhrady trov konania. V sporovom konaní je kritérium
procesného úspechu prvoradým kritériom posudzovania náhrady trov konania, čomu zodpovedá i
systematické začlenenie tohto ustanovenia. Podľa tohto kritéria môže súd priznať náhradu trov konania
v plnej výške aj v prípade, ak súd priznal nárok úspešnej strane, avšak nie v požadovanej výške.

Ide o prípady, kedy výška nároku závisí od úvahy súdu. Príkladom je náhrada nemajetkovej ujmy v
sporoch o ochranu osobnosti - určenie, že bola porušená zásada rovnakého zaobchádzania a povinnosť
žalovaného sa ospravedlniť priznané boli, avšak náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch nebola
priznaná v požadovanej výške."

Pre prípad, že sa odvolací súd nestotožní s argumentáciou žalovanej ohľadom trov konania žalovaná
navrhuje aplikovať ustanovenie § 257 CSP a trovy konania žalobcovi nepriznať alebo tieto primerane
znížiť.

Tvrdíme, že pre takýto postup odvolacieho súdu nie sú splnené zákonné podmienky.

Podľa § 257 CSP: „Výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného
zreteľa".

Pre aplikovanie citovaného ustanovenia CSP musia byť naplnené osobitné okolnosti konkrétneho

prípadu. Musia byť naplnené výnimočné okolnosti a dané dôvody hodné osobitného zreteľa.Na strane žalovanej neexistujú žiadne sociálne aspekty, v dôsledku ktorých by sa mohla žalovaná dostať
v prípade priznania náhrady trov konania do závažnej majetkovej situácie, pretože ide o ekonomicky
silnú nadnárodnú spoločnosť.

Pri hodnotení postoja žalovanej pred začatím konania a v priebehu konania je potrebné poukázať na
to, že žalovaná bola ohľadom tohto bezpečnostného incidentu v mene ďalších dotknutých osôb (vo
veci OS SK 6C/29/2018) oslovená s ponukou mimosúdnej dohody, ktorú neprijala. Už po právoplatnom
rozhodnutí v skupinovej veci s rovnakým skutkovým a právnym základom (OS Svidník 6C/29/2018), v

ktorej odvolací súd konštatoval danosť právneho základu nároku žalobcov bola žalovaná opätovne aj zo
strany prvoinštančného súdu aj zo strany právneho zástupcu žalobcu vyzývaná k mimosúdnej dohode,
avšak zatiaľ bez úspechu. Žalovaná doposiaľ (napriek rozhodnutiu odvolacieho súdu o danosti nároku
žalobcovvoveciOSSvidník6C/29/2018)neakceptujenárokžalobcunanáhradunemajetkovejujmy,čím
znemožňuje akékoľvek rokovanie o mimosúdnej dohode. V odvolaní prezentované prepočty výšky trov
sú absolútne nehodnoverné a hypotetické vzhľadom ku skutočnosti, že vo viacerých veciach rovnakého

skutkového a právneho základu ešte nebolo vykonané ani jedno pojednávanie. Práve z tohto dôvodu v
snahe nenavyšovať trovy konania sa prístup žalovanej k mimosúdnej dohode javí ako nezrozumiteľný.
Na druhej strane táto kváziargumentácia žalovanej s uvádzaním astronomických trov sa celkom cielene
snaží pôsobiť na nie práve ušľachtilé ľudské vlastnosti. Táto argumentácia je aj výrazne nepoctivá,
pretože žalovaná sama žiada pre prípad úspechu vo veci priznať náhradu trov právneho zastúpenia v

plnom rozsahu (viď zápisnica z pojednávania).
Z dôvodov uvádzaných v tomto podaní považoval žalobca odvolanie žalovanej proti rozsudku
prvoinštančného súdu zo 30. 05. 2022 č.k. 4C/29/2019-237 za nedôvodné pri oboch napadaných
výrokoch (I., III.) a napadnutý rozsudok považoval za vecne správny.
S poukazom na uvedené navrhol, aby odvolací súd o odvolaní žalovanej rozsudkom rozhodol takto:

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. čo do povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi
nemajetkovú ujmu vo výške 2.500,- eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III., ktorým bola žalobcovi priznaná proti
žalovanej náhrada trov konania v plnom rozsahu, o ktorých výške bude rozhodnuté po právoplatnosti
rozsudku samostatným uznesením. Žalobcovi p r i z n á v a proti žalovanej náhradu trov odvolacieho

konania v plnom rozsahu, o výške ktorých bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným
uznesením.

K vyjadreniu žalobcu k odvolaniu žalovanej sa vyjadrila žalovaná. Naďalej zastáva stanovisko, že
miestne príslušným súdom na konanie v prvej inštancii v prípade žaloby žalobcov na ochranu osobnosti

je podľa § 13 CSP všeobecný súd žalovanej, to jest v tomto prípade mal vo veci konať a rozhodnúť
Okresný súd Bratislava II. Žalovaná preto naďalej zotrváva na svojom stanovisku, že v tomto prípade
neboli splnené procesné podmienky konania požadované príslušnými ustanoveniami CSP, nakoľko vo
veci konal a rozhodoval miestne nepríslušný súd. Zároveň tým, že tento súd vo veci konal a rozhodol,
aj napriek tomu, že nebol súdom miestne príslušným, došlo k porušeniu základného práva žalovanej na

zákonného sudcu podľa článku 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.
Žalobca k uvedenej argumentácií žalovanej v odvolaní uvádza, že súdny spor v ktorom súd prvej
inštancie vydal odvolaním žalovanej napadnutý rozsudok, sa dotýka pomerne mladých odvetví práva
(spotrebiteľské právo, právo na ochranu osobných údajov), ktoré so sebou často prináša ústup
niektorých vžitých právnych princípov z pohľadu súčasnosti dôležitejším právnym princípom a to napr.

ochrane spotrebiteľa. Žalobca v tejto súvislosti dáva potom do pozornosti rozhodnutia Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „NS SR“) a to konkrétne rozhodnutia pod spis. zn. 5Cdo 61/2012 a
spis. zn. 6 M Cdo 9/2012. Aj keď to exaktne z argumentácie žalobcu nevyplýva, súd prvej inštancie pri
posudzovaní právnej otázky, či v prípade žaloby žalobcu na ochranu osobnosti ide o spor spotrebiteľský,
postupoval podľa žalobcu správne, pretože oproti vžitým právnym princípom, ktoré sa uplatňujú pri

ochrane osobnosti (či už hmotnoprávnych alebo procesných) a ktorými v konaní argumentuje žalovaná,
zohľadnil prednostne pred uvedenými vžitými právnymi princípmi princíp ochrany spotrebiteľa. Žalobca
v tejto súvislosti potom poukazuje na vyššie uvedené rozhodnutia NSSR.
Predmetné rozhodnutia NS SR sa týkajú aplikácie princípov „ignorantia iuris non excusat“ (neznalosť
zákona neospravedlňuje) a „vigilantibus iura scripta sun“ (práva patria len bdelým). Čo je však z

týchto rozhodnutí NS SR viac ako zrejmé a čo žalobca opomenul pri svojej argumentácií spomenúť je
skutočnosť, že k prelomeniu vyššie uvedených princípov v prospech princípu ochrany spotrebiteľa, došlo
pri uvedených rozhodnutiach bez akýchkoľvek pochybností výlučne iba vo veciach spotrebiteľských! NS
SR sa v uvedených rozhodnutiach totiž zaoberal neprijateľnosťou rozhodcovskej zmluvy v zmluvách ospotrebiteľskom úvere v súvislosti s posudzovaním otázky, či je exekučný súd oprávnený, resp. dokonca
povinný skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy v prípade, ak spotrebiteľ nevyužil
možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy podľa zákona o rozhodcovskom

konaní a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku
so zákonom znamenajúci nevykonateľnosť tohto exekučného titulu. Zmluva o spotrebiteľskom úvere
je, ako už vyplýva aj z jej pomenovania, bez akýchkoľvek pochybností, zmluvou spotrebiteľskou.
Právnym základom nárokov spotrebiteľa vo veciach posudzovaných uvedenými rozhodnutiami NS
SR je teda existencia spotrebiteľskej zmluvy, pričom v prípade v prípade otázky platnosti, resp.

prijateľnosti rozhodcovskej zmluvy išlo o otázku, ktorá nevyhnutne právne súvisela s existenciou
samotnej spotrebiteľskej zmluvy. Naopak, v prípade žalobcu, jeho právo na ochranu osobnosti existuje
samostatne, nebolo založené záväzkovým vzťahom a ani neodvíja svoju existenciu od záväzkového
vzťahu. Právo na ochranu osobnosti a z neho vyplývajúce právo na peňažnú náhradu nemajetkovej
ujmy (v prípade splnenia zákonných podmienok) nie je nejakým typom akcesorického (súvisiaceho -
vedľajšieho) nároku, ktorý by svoj právny základ (existenciu) odvodzoval od uzavretej spotrebiteľskej

zmluvy alebo ktorý by v tomto smere s ňou súvisel. Žalovaná v tejto súvislosti opakovane poukázala
na rozhodnutie NS SR zo dňa 17. 02. 2011, spis, zn.: 5 Cdo 265/2009, v ktorého odôvodnení na str. 3
sa uvádza, že „právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch je jednorazové právo a toto nemožno
podriadiť pod inštitút záväzkových vzťahov a predstavuje právo na osobitnú formu ochrany osobnosti
fyzickej osoby neviazanú na žiadne iné právo.“ ! Spotrebiteľské právo na rozdiel od práva na ochranu

osobnosti ie zásadne záväzkovej povahy!
Je teda potrebné dôsledne diferencovať medzi spotrebiteľskými spormi a inými prípadnými spormi,
ktoré môže spotrebiteľ viesť s dodávateľom (ako je napr. spor na ochranu osobnosti medzi žalobcom
a žalovanou). Prioritizáciu princípu ochrany spotrebiteľa je možné uplatňovať len a výlučne v
spotrebiteľských a nie v iných veciach. Z uvedených dôvodov je vyššie uvedená argumentácia žalobcu,

ktorou obhajuje správnosť postupu súdu prvej inštancie, ktorý spor na ochranu osobnosti prejednal a
rozhodol ako spor spotrebiteľský, právne neudržateľná. Z uvedeného dôvodu je aj poukaz žalobcu na
predmetné rozhodnutia NSSR právne bezpredmetný.
Žalovaná v súvislosti s vyššie uvedeným poukázala aj na súdny spor ohľadom žaloby na náhradu
nemajetkovej ujmy v prípade internetového obchodu mall.cz, na ktorý poukazuje tak žalovaná ale aj

žalobcovia (pozri napr. časť IV. stanoviska žalovanej). Napriek tomu, že žalobca v tomto prípade uzavrel
s prevádzkovateľom internetového obchodu kúpnu zmluvu, ktorá je spotrebiteľskou zmluvou, prípadne
aj inú spotrebiteľskú zmluvu (napr. zmluvu o spotrebiteľskom úvere), tento spor nebol českými súdmi
prejednávaný ako spor spotrebiteľský. Identické zásady ochrany spotrebiteľa, či už hmotnoprávne alebo
procesnoprávne, sa pritom uplatňujú rovnako aj v Českej republike (harmonizované právo EÚ). Aj to,

okrem iného, potvrdzuje správnosť právnej argumentácie žalovanej, že v prípade žaloby žalobcu na
ochranu osobnosti ide o spor, ktorý nie je spotrebiteľským sporom.
Napokon aj Krajský súd v Prešove (ďalej len „KS PO“) ako odvolací súd v skutkovo a právne identickej
veci (žaloba Bc. Senaja a ďalších 42 žalobcov voči žalovanej, rozsudok KS PO zo dňa 30.03.2021. č.
k. 13Co/7/2021) k námietke miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Svidník, ktorú uplatnila žalovaná

celkom jednoznačne uviedol (bod 25 odôvodnenia rozsudku), že miestna príslušnosť Okresného súdu
Svidník je daná z iných dôvodov než tento uvádza v rozsudku (to jest z iných dôvodov než existencia
spotrebiteľského sporu), pretože podľa jeho názoru je Okresný súd Svidník príslušný z dôvodu, že v jeho
obvodenastalaskutočnosť,ktorázakladáprávožalobcovnanáhraduškody(nemajetkovúujma=škoda).
Takýto právny názor, teda že nejde v tomto prípade o spotrebiteľský spor, zaujal KS PO aj v ďalších

skutkovo a právne identických veciach (žaloba K. U.. rozsudok KS PO zo dňa 07.09. 2022, sp.zn.
XXXX/XX/XXXX, žaloba J. V., v rozsudok KS PO zo dňa 27.10.2022, sp.zn. XXX/XX/XXXX, žaloba S.
A., rozsudok KS PO zo dňa 27.10.2022, sp.zn. XXX/XX/XXXX, žaloba I. M. L. a ďalších 11 žalobcov,
rozsudok KS PO zo dňa 27.10.2022, sp.zn. XXX/XX/XXXX, ako aj vo všetkých ďalších rozsudkoch KS
PO, ktorými tento k dnešnému dňu rozhodol v skutkovo a právne identických veciach žalobcov), ktorý k

námietke miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Svidník, ktorú uplatnila žalovaná celkom jednoznačne
uviedol, že miestna príslušnosť Okresného súdu Svidník je daná z iných dôvodov než tento uvádza v
rozsudku (to jest z iných dôvodov než existencia spotrebiteľského sporu), pretože podľa jeho názoru
je Okresný súd Svidník príslušný z dôvodu, že v jeho obvode nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo
žalobcov na náhradu škody (nemajetkovú ujma=škoda).

Žalovaná k uvedenému uviedla, že sa nestotožňuje ani s týmto právnym názorom KS PO a v konaní
podaním zo dňa 24. 05. 2022 poukázala na nález Ústavného súdu SR (ďalej len US SR) zo dňa 26.
10. 2012, sp.zn. IV.ÚS 345/2012, ako aj na uznesenie Najvyššieho súd SR (ďalej len „NS SR“) dokonca
v uznesení zo dňa 31. 07. 2019, spis, zn.: 2CdoGp/1/2017, ktorým rozhodol o dovolaní generálnehoprokurátora, z ktorých je zrejmé, že je potrebné rozlišovať medzi žalobou na ochranu osobnosti s
náhradou nemajetkovej ujmy a žalobou na náhradu škody (pozri bod 34 a 36 odôvodnenia uznesenia).
Žalovaná v tejto súvislosti ďalej poukázala na všetky svojej vyjadrenia k tejto otázke tak, ako uvádza v

časti I. svojho odvolania, na ktorých v plnom rozsahu zotrváva a z uvedeného dôvodu má naďalej za to,
že Okresný súd Svidník nie je miestne príslušný na prejednanie žaloby žalobcu na ochranu osobnosti
voči žalovanej. Žalovaná naďalej zastáva stanovisko, že nie je v tomto konaní pasívne legitimovaná,
pretože nie je daná jej zodpovednosť za neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti žalobcu.
V tejto súvislosti žalovaná poukazuje na všetky svoje vyjadrenia k tejto otázke tak, ako uvádza v časti

II. jej odvolania.
Žalobca považuje argumentáciu žalovanej za selektívne tendenčnú a často zavádzajúcu, či nepravdivú.
Žalovaná musí odmietnuť tvrdenia žalobcu o tom, že by používala selektívne, tendenčné či zavádzajúce
argumenty. Žalovaná pri svojej argumentácii o neexistencii jej pasívnej legitimácie v tomto spore
primárne poukázala na príslušné ustanovenia samotného zákona o ochrane osobných údajov platného
v čase, kedy došlo k bezpečnostnému incidentu, podľa ktorého § 8 ods. 8 a § 19 sprostredkovateľ sám

zodpovedá za bezpečnosť spracúvaných osobných údajov dotknutých osôb.
Žalovaná potom na podporu svojej argumentácií o nedostatku pasívnej legitimácie na jej strane a
právnej zodpovednosti sprostredkovateľa za bezpečnosť spracúvaných osobných údajov poukázala na
rozhodnutie predsedníčky Úradu na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky (ďalej len „úrad“) zo
dňa 22.11.2018, č. k. 00465/2018, ktorým potvrdila rozhodnutie úradu zo dňa 23.08.2018, číslo konania

00144/2018 (ďalej len „rozhodnutia úradu“), z ktorého odôvodnenia na str. 12 potom citovala. Žalobca
však v tejto súvislosti vo svojom vyjadrení tvrdí, že uvedený princíp „akejsi“ delenej zodpovednosti
sa týka iba oblasti súvisiacej so stanovením práv, povinností a základných zásad spracúvania
osobných údajov (stanovenie presných pravidiel), čiže administratívnej (správnej) zodpovednosti v
rovine verejného práva. S uvedenými tvrdením žalovaná nesúhlasí.

V prvom rade žalovaná predpokladá, že ak predsedníčka orgánu dozoru na ochranu osobných údajov s
celoslovenskou pôsobnosťou vo svojom rozhodnutí konštatuje, že v zákone o ochrane osobných údajov
sa presadzuje delená zodpovednosť medzi prevádzkovateľom a sprostredkovateľom za nedodržanie
bezpečnostných opatrení, tak nepôjde o nejakú pochybnú právnu konštrukciu, ktorú si vymyslela
žalovaná, ako sa to snaží navodiť žalobca. Ďalej žalovaná nesúhlasila s interpretáciou žalobcu, že

v prípade zodpovednosti sprostredkovateľa za bezpečnosť spracúvaných osobných údajov podľa § 8
ods. 8 a § 19 zákona o ochrane osobných údajov, ide len o administratívnu (správnu) zodpovednosť
sprostredkovateľa v rovine verejného práva. Žalovaná opakovane poukázala na skutočnosť, že zákon
o ochrane osobných údajov je tzv. zmiešanej povahy (ako sú napr. Zák. č. 452/2021 z. o elektronických
komunikáciách, či Zák. č. 251/2012 Z. z. o energetike) a nie iba administratívnej povahy ako to

interpretuje žalobca, ktorú argumentáciu si osvojil aj súd prvej inštancie (bod 80 odôvodnenia rozsudku).
To znamená, že okrem noriem správneho práva (vrátane administratívnej zodpovednosti), upravuje
tento zákon aj občianskoprávne vzťahy - práva a povinnosti dotknutých osôb, prevádzkovateľa a
sprostredkovateľa v súvislosti so spracúvaním osobných údajov, ako aj zodpovednosť prevádzkovateľa
a sprostredkovateľa za bezpečnosť spracúvania osobných údajov dotknutých osôb voči samotným

dotknutým osobám. Na podporu tejto argumentácie o tzv. zmiešanej povahe zákona o ochrane
osobných údajov žalovaná napr. poukazuje na už zmienený zákon o elektronických komunikáciách,
ktorý je rovnakej (zmiešanej) povahy ako zákon o ochrane osobných údajov. Podľa § 88 zákona o
elektronických komunikáciách podnik je povinný preniesť a aktivovať číslo účastníkovi v čo najkratšom
možnom čase; účastníkovi, ktorý uzatvoril zmluvu o prenose čísla do nového podniku, musí byť číslo

aktivované do jedného pracovného dňa. Podľa § 88 ods. 14 zákona o elektronických komunikáciách
podnik, ktorý počas procesu prenášania čísla spôsobil, že číslo bolo prenesené oneskorene alebo
bolo prenesené k inému podniku proti vôli účastníka, je povinný poskytnúť účastníkovi kompenzáciu;
právo na náhradu škody nie je týmto dotknuté. V prípade porušenia povinnosti podniku preniesť
číslo účastník v lehote ustanovenej zákonom (správny delikt) uloží tomuto Úrad pre reguláciu

elektronických a poštových služieb podľa § 124 ods. 3 zákona o elektronických komunikáciách pokutu
od 200,- eur až do 5% z obratu podniku za predchádzajúce účtovne obdobie. Zároveň účastník
môže voči podniku vzniesť občianskoprávny nárok na náhradu škody, ktorá mu vznikla porušením
zákonnej povinnosti zabezpečiť prenesenie čísla v ustanovenej lehote (občianskoprávny delikt). Aj
z uvedeného príkladu je zrejmé, že ustanovenia zákona o ochrane osobných údajov upravujúce

zodpovednosť sprostredkovateľa za bezpečnosť osobných údajov neupravujú len jeho administratívnu
zodpovednosť v prípade porušenia tejto povinnosti ale obdobne ako je tomu pri zákone o elektronických
komunikáciách aj jeho občianskoprávnu zodpovednosť priamo voči dotknutým osobám, vrátane
zodpovednosti za majetkovú či nemajetkovú ujmu, ktorú im porušením tejto povinnosti sprostredkovateľspôsobil. Administratívnoprávna zodpovednosť sprostredkovateľa za porušenie povinnosti zabezpečiť
bezpečnosť spracúvaných osobných údajov sa prejaví v pokute, ktorú mu uloží orgán dohľadu podľa
príslušných ustanovení zákona o ochrane osobných údajov a jeho občianskoprávna zodpovednosť sa

prejaví u prípadnom uplatňovaní nároku dotknutých osôb na náhradu majetkovej či nemajetkovej ujmy,
ktorá im bola spôsobení porušením povinnosti sprostredkovateľa vo vzťahu k bezpečnosti spracúvaných
osobných údajov dotknutých osôb.
Žalovaná v tejto súvislosti poukázala na skutočnosť, že základným predpokladom vyvodenia
zodpovednosti subjektu (s výnimkou tzv. prípadov osobitnej zodpovednosti ako sú napr. zodpovednosť

za škodu spôsobenú prevádzkou, či zodpovednosť zamestnávateľa za pracovný úraz) je totiž
porušenie právnej povinnosti, ktorej je takýto subjekt nositeľom. Bez porušenia právnej povinnosti
zo strany povinného subjektu nemôže nastať vo vzťahu k nemu vyvodenie právnej zodpovednosti
(občianskoprávnej, administratívnoprávnej, či trestnoprávnej) a to bez ohľadu na to, či je táto
zodpovednosť objektívna (zodpovednosť za výsledok bez ohľadu na zavinenie) alebo subjektívna
(zodpovednosťzazavinenéporušeniepovinnosti),nakoľkoprávnazodpovednosťjezásadnenásledkom

(sankciou) za porušenie povinnosti. Tam kde niet porušenia povinnosti zo strany jej nositeľa, nemôže
byť, s výnimkou už zmienených prípadov tzv. osobitnej zodpovednosti, voči nemu vyvodená akákoľvek
zodpovednosť. A to je aj prípad žalovanej voči ktorej bolo podľa rozhodnutí úradu konanie o ochrane
osobných údajov zastavené a to z dôvodu, že v priebehu konania úrad nezistil v príčinnej súvislosti
medzi vznikom bezpečnostného incidentu ku ktorému došlo na strane sprostredkovateľa žalovanej

(spoločnosti N.) pri likvidácii dokumentov obsahujúcich osobné údaje dotknutých osôb vrátane žalobcu
a plnením zákonných povinností žalovanej porušenie zákona. Inými slovami úrad skonštatoval, že
žalovaná v súvislosti so spracúvaním osobných údajov dotknutých osôb v súvislosti s predmetným
bezpečnostným incidentom (vrátane žalobcu) neporušila svoje povinnosti podľa zákona o ochrane
osobných údajov. V súvislosti so Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 95/46/ES zo dňa 24.

10. 1995 o ochrane fyzických osôb v súvislosti so spracúvaním osobných údajov a o voľnom pohybe
týchto údajov (ďalej len „Smernica“) je potrebné konštatovať, že smernice ako prameň práva EÚ sú
záväzné pre členské štáty vzhľadom na dosiahnutý výsledok, pričom forma a metóda dosiahnutia
daného výsledku sa ponecháva na členské štáty. Pretože smernice nezaväzujú a nezakladajú práva
priamo fyzickým ani právnickým osobám, vyžaduje sa ich implementácia do vnútroštátneho právneho

poriadku, ktorej úlohou je zabezpečovať harmonizáciu právnych predpisov členských krajín EÚ. Je
na členských štátoch, akým spôsobom zabezpečia dosiahnutie cieľa určeného smernicou. Účelom
ustanovenie článku 22 a 23 bod 1 Smernice (na ktorý poukazuje žalobca) je zabezpečiť pre dotknuté
osoby právo na náhradu škody (kompenzáciu), ktorú dotknutá osoba utrpela ako dôsledok nezákonnej
operácie spracovania alebo akéhokoľvek činu nezlučiteľného s prijatými vnútroštátnymi predpismi.

Zároveň podľa článku 23 bod 2 Smernice, kontrolór (slovensky zákon o ochrane osobných údajov
používa namiesto termínu kontrolór termín prevádzkovateľ) môže byť vyňatý od tohto záväzku, buď
úplne alebo čiastočne, ak dokáže, že nie je zodpovedný za udalosť spôsobujúcu škodu. Účel sledovaný
Smernicou (zabezpečenie kompenzácie pre dotknuté osoby) bol znením zákona o ochrane osobných
údajov, ktorý okrem zodpovednosti samotného prevádzkovateľa za bezpečnosť spracúvaných osobných

údajov zavádza tiež priamu zodpovednosť sprostredkovateľa za bezpečnosť spracúvaných osobných
údajov v rozsahu ním vykonávaných spracovateľských operácii, nepochybne dosiahnutý. Dotknutá
osoba sa mohla podľa vtedy platného zákona o ochrane osobných údajov v okolnostiach konkrétneho
prípadu domáhať náhrady škody spôsobenej porušením povinnosti zabezpečiť ochranu jej osobných
údajov od prevádzkovateľa alebo od sprostredkovateľa, prípadne aj od obidvoch súčasne. Príklon k

priamej zodpovednosti sprostredkovateľov za bezpečnosť spracúvaných osobných údajov vzhľadom
na ich častokrát kľúčovú úlohu v procese spracúvania osobných údajov a rozsah nimi vykonávaných
spracovateľských operácií (častokrát subjekty. ktorých hlavným predmetom činnosti je spracúvanie dát
a informácií pre tretie osoby, vrátane osobných údajov, ako sú naor. poskytovatelia cloudových služieb)
potom potvrdilo aj aktuálne platné Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady 2016/679 z 27. 04. 2016

- GDPR, ako správne uvádza aj žalobca.
Žalobcaďalejudáva,ženemalžiadnumožnosťovplyvniťvýbersprostredkovateľaanipersonálnerošády
sprostredkovateľov. Žalovaná dosť dobre nerozumie tejto výhrade žalobcu, v zmysle zákona o ochrane
osobných údajov je výber sprostredkovateľov a ich zmena výlučným rozhodnutím prevádzkovateľa,
dotknuté osoby do tohto rozhodovacieho procesu zo zákona nijakým spôsobom nevstupujú. Dotknuté

osoby musia byť podľa zákona o ochrane osobných údajov prevádzkovateľom informované o jeho
sprostredkovateľoch, ktorú povinnosť si žalovaná riadne splnila. Žalobca ďalej uvádza, že v slede
a nadväznosti skutkových zistení je ťažké určiť konkrétnu mieru administratívnej zodpovednosti na
protiprávnom spracúvaní zainteresovaných subjektov, vzhľadom k tomu, že pri odovzdávaní agendypri zmene sprostredkovateľov neboli vypracované odovzdávacie protokoly, potom sa nevie, či postupy
spracúvania sporných dát dotknutých osôb, vrátane žalobcu nedodržala I. R. (ktorá dokumenty vytvorila)
alebo Q. G., ktorý po nej prevzal obchodné zastúpenie alebo ELSIG (ktorého pracovník spôsobil

bezpečnostný incident). Žalobca si kladie otázku, prečo by mal riešiť interný vzťah žalovanej a jej
sprostredkovateľov, keď má zmluvný vzťah iba so žalovanou. V súvislosti s touto argumentáciou
žalovaná uvádza, že rozhodujúcou skutočnosťou pre spôsob, akým sa určujú prostriedky, spôsob a
účely spracúvania osobných údajov, a teda aj pre zodpovednosť za konanie prevádzkovateľa alebo
sprostredkovateľa je pohltený tzv. funkčným prístupom, čo v praxi z pohľadu zákona o ochrane osobných

údajov znamená, že je irelevantné, kto dokumenty vytvoril a komu boli prípadne následne odovzdané,
rozhodujúce je len a výlučne to. kto v čase bezpečnostného incidentu fakticky vykonával spracovateľské
operácie. Dotknuté osoby nemusia riešiť vzťahy medzi prevádzkovateľom a jeho sprostredkovateľmi,
požadované informácie o spracúvaní ich osobných údajov, vrátane informácií o sprostredkovateľoch,
je im v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona o ochrane osobných údajov kedykoľvek povinný
na ich žiadosť poskytnúť prevádzkovateľ, k ochrane práv dotknutých osôb sú určené aj ďalšie právne

prostriedky predpokladané zákonom o ochrane osobných údajov a dotknuté osoby sa napokon môžu
obrátiť na úrad aj s podnetom na začatie konania o ochrane osobných údajov tak, ako to napokon urobila
aj jedna z dotknutých osôb.
Ustanovenie § 3 ods. 3 zákona o ochrane osobných údajov podľa ktorého týmto zákonom nie je dotknuté
právo na ochranu osobnosti na ktoré poukazuje žalobca, je potrebné chápať tak, že ak bolo v súvislosti

so spracúvaním osobných údajov fyzickej osoby zasiahnuté do jej práva na ochranu osobnosti (napr.
v prípade porušenie povinnosti bezpečného spracúvania osobných údajov), môže sa takáto osoba
domáhať ochrany osobnosti podľa § 11 až 16 Občianskeho zákonníka. Inak povedané, práva dotknutej
osoby na ochranu podľa § 28 a nasl. zákona o ochrane osobných údajov ako osobitného právneho
predpisu nevylučujú uplatnenie práv na ochranu osobnosti podľa všeobecného právneho predpisu,

ktorým je v tomto prípade Občiansky zákonník. Tak tomu je napokon aj v prípade žalobcu, ktorý podal
žalobunaochranuosobnosti,pričomsvojnároknazaplateniepeňažnejnáhradyodvodzujeodporušenia
povinnosti podľa § 19 zákona o ochrane osobných údajov (bezpečnosť spracúvania osobných údajov),
za ktoré porušenie podľa jeho názoru zodpovedá žalovaná.
V súvislosti s aplikáciou § 3 ods. 3 zákona o ochrane osobných údajov na túto vec podľa žalobcu

zistíme, že zákon o ochrane osobných údajov nerieši občiansko-právnu zodpovednosť žalovanej za
zásah do osobnostných práv dotknutých osôb, ale iba odkazuje na príslušné ustanovenia civilného
kódexu. Žalovaná predsa nikdy nespochybňovala v konaní fakt, že pri vyvodzovaní občianskoprávnej
zodpovednosti za zásah do osobnostných práv žalobcov je potrebné aplikovať civilný kódex. Čo však
ale žalovaná tvrdila a tvrdí je, že základným predpokladom pre vyvodenie právnej zodpovednosti

za nemajetkovú ujmu je porušenie povinnosti (protiprávny zásah do osobnostných práv žalobcov) a
žalovaná opakovane uviedla (a skonštatoval to právoplatne aj úrad), že v súvislosti s bezpečnostným
incidentom neporušila žiadnu zo svojich povinností pri spracúvaní osobných údajov dotknutých osôb,
vrátane žalobcu vyplývajúcich zo zákona o ochrane osobných údajov, od ktorého porušenia žalobca
odvodzuje zodpovednosť žalovanej a svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanej a teda

zaň nie je právne zodpovedná, resp. nie je v tomto spore pasívne legitimovaná. Ako už žalovaná
opakovane uviedla, podľa § 8 ods. 8 zákona o ochrane osobných údajov sprostredkovateľ je povinný
dodržiavať povinnosti ustanovené prevádzkovateľovi v jeho § 5 ods. 1, g 6 ods. 2 písm. c) až i), § 6
ods. 4, 5, 19 (zodpovednosť za bezpečnosť osobných údajov) až 26, ak tento zákon neustanovuje inak.
V zmysle vyššie uvedeného potom podľa § 19 zákona o ochrane osobných údajov sprostredkovateľ

vo vzťahu k dotknutým osobám priamo zodpovedá za bezpečnosť spracúvania ich osobných údajov,
pričom v tejto súvislosti je povinný sprostredkovateľ chrániť spracúvané osobné údaje dotknutých
osôb pred ich poškodením, zničením, stratou, zmenou, neoprávneným prístupom a sprístupnením,
poskytnutím alebo zverejnením, ako aj pred akýmikoľvek inými neprípustnými spôsobmi spracúvania.
Z prípadného porušenia povinností sprostredkovateľa od ktorého žalobca odvodzuje svoj nárok na

náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanej, ktorú argumentáciu si súd prvej inštancie osvojil, za
ktoré sprostredkovateľ dotknutým osobám priamo zodpovedá, teda nemôže byť vyvodená právna
zodpovednosť žalovanej, vrátane jej občianskoprávnej zodpovednosti.
K zodpovednosti žalovanej ako prevádzkovateľa za konanie ňou spracúvaním osobných údajov
povereného sprostredkovateľa za ktorého musí podľa žalobcu žalovaná niesť zodpovednosť táto

uvádza, že v tomto prípade nie je možné analogicky použiť § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa
ktorého škoda je spôsobená právnickou alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti
tými, ktorých na túto činnosť použili. Podľa § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka občianskoprávne
vzťahy, pokiaľ nie sú osobitne upravené ani týmto ani iným zákonom, sa spravujú ustanoveniamitohto zákona, ktoré upravujú vzťahy obsahom a účelom im najbližšie. Ako už žalovaná opakovane vo
svojich vyjadreniach v konaní uviedla, spracúvanie osobných údajov upravuje osobitný zákon o ochrane
osobných údajov podľa ktorého § 8 ods. 8 a § 19 vo vzťahu k dotknutým osobám sprostredkovateľ

priamo zodpovedá za bezpečnosť spracúvania ich osobných údajov. Z prípadného porušenia povinností
sprostredkovateľa od ktorých žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy voči
žalovanej, za ktoré sprostredkovateľ dotknutým osobám priamo zodpovedá, teda nemôže byť vyvodená
právna zodpovednosť žalovanej, vrátane jej občianskoprávnej zodpovednosti.
Podľa žalobcu rozhodnutia úradu, ktorými úrad konanie voči žalovanej právoplatne zastavil a to

z dôvodu, že v priebehu konania nezistil v príčinnej v súvislosti medzi vznikom bezpečnostného
incidentu ku ktorému došlo na strane sprostredkovateľa žalovanej (spoločnosti N. D.) pri likvidácii
dokumentov obsahujúcich osobné údaje dotknutých osôb vrátane žalobcu a plnením zákonných
povinností predstavujú ťažisko argumentácie žalovanej o absencií jej pasívnej legitimácie. Žalovaná
v prvom rade poukázala v súvislosti s neexistenciou jej pasívnej legitimácie v tomto konaní na
osobitnú zákonnú úpravu, ktorú obstarával zákon o ochrane osobných údajov platný v čase vzniku

bezpečnostného incidentu, podľa ktorého za prípadné porušenie povinnosti sprostredkovateľa zaistiť
bezpečnosť spracúvaných osobných údajov dotknutých osôb zodpovedá v rozsahu vykonávaných
spracovateľských činností priamo sprostredkovateľ. Nad rámec tejto argumentácie žalovaná opakovane
poukázala, že úrad na základe podnetu jednej z dotknutých osôb posúdil v správnom konaní plnenie
povinností žalovanej vyplývajúcich so zákona o ochrane osobných údajov vo vzťahu k osobným údajom

osôb dotknutých bezpečnostným incidentom a konštatoval, že žalovaná v súvislosti s predmetným
bezpečnostným incidentom neporušila svoje povinnosti podľa zákona o ochrane osobných údajov.
V súvislosti s rozhodnutiami úradu potom žalovaná trvá na tom, že súd prvej inštancie nijakým
spôsobom neodôvodnil, prečo výrok právoplatného rozhodnutia kompetentného štátneho orgánu (a
jeho odôvodnenie) o tom, že žalovaná v súvislosti s nakladaním s osobnými údajmi dotknutých osôb

vrátane žalobcu neporušila povinnosti jej vyplývajúce zo zákona o ochrane osobných údajov (od
ktorých porušenia žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanej), je z
pohľadu posúdenia otázky jej právnej zodpovednosti za zásah irelevantný. Žalovaná potom v súvislosti s
uvedenými rozhodnutiami úradu a nedostatkami v riadnom odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie
osobitne poukázala na ust. § 194 CSP podľa ktorého otázku o ktorej má právomoc rozhodovať iný orgán

verejnejmociakoorgánpodľa§193CSP.môžesúdsámposúdiť,nemôževšakonejrozhodnúť.Podľa§
194 ods. 2, ak bolo o otázke podľa ods. 1 toho istého ustanovenia rozhodnuté, súd na takéto rozhodnutie
prihliadne a vysporiada sa s ním v odôvodnení rozhodnutia.
V tomto prípade takýmto rozhodnutím, ktoré má na mysli ust. §194 ods. 2 CSP, je bez akýchkoľvek
pochybnosti rozhodnutie úradu, ktorým tento právoplatne konštatoval, že žalovaná v súvislosti so

spracúvaním osobných údajov dotknutých osôb v súvislosti s predmetným bezpečnostným incidentom
(vrátane žalobcu) neporušila svoje povinnosti podľa zákona o ochrane osobných údajov (od ktorých
porušenia žalobca odvodzuje svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanej). V tomto prípade
teda ide o tzv. prejudiuciálnu otázku (či žalovaná porušila alebo neporušila jej povinnosti vyplývajúce
zo zákona o ochrane osobných údajov), ktorá bola už vyriešená k tomu zo zákona povolaným štátnym

orgánom (existencia právoplatného rozhodnutia v tejto veci). Súd síce môže danú prejudiciálnu otázku
posúdiť aj inak, ako kompetentný štátny orgán, no v takomto prípade sa kladú zvýšené nároky na
kvalitatívnu stránku odôvodnenia rozhodnutia vo veci samej. Dikciu zákona (§ 194 ods. 2 CSP),
podľa ktorej súd na takéto rozhodnutie prihliadne a vysporiada sa s ním v odôvodnení rozhodnutia
nemožno vykladať inak, iba tak, že súd túto otázku nemôže opomenúť v odôvodnení rozsudku náležíte a

presvedčivo vyargumentovať. Aj keď súd môže danú prejudiciálnu otázku posúdiť inak ako kompetentný
štátny orgán, platí požiadavka, aby orgány verejnej moci rozhodovali o rovnakých otázkach zásadne
rovnako.
Preto je žiadúce aby súd v zásade vychádzal z rozhodnutí na to kompetentných orgánov, a len ako ultima
ratio prikročil v odôvodnených prípadoch ku korekcií záverov iných kompetentných orgánov (bližšie

pozri Komentár k Civilný sporový poriadok, autori Števček, Ficová, Baricová, Mesiarkinová, Bajánková,
Tomašovičakol.,vydavateľstvoC.H.Beck,rokvydania2016).Žalovanázotrvávanasvojomstanovisku,
že súd prvej inštancie sa s predmetnými rozhodnutiami nevysporiadal tak, ako mu to ukladá § 194 ods.
2 CSP.
V tejto súvislosti poukázala aj na rozsudok Mestského súdu v Prahe zo dňa 29. 08. 2019, č. k.

22Co/147/2019-155, ktorým ako odvolací súd rozhodol o odvolaní proti Obvodnému súdu pre Prahu
7 z 21. 01. 2019 v kauze internetového obchodu mall.cz, na ktorý poukazuje aj žalobca. V bode 11
odôvodnenia rozsudku Mestský súd v Prahe uvádza, že správne rozhodnutie je nevyhnutné v súlade s
prezumpciou správnosti správnych rozhodnutí potrebné považovať za bezvadné. teda majúce právneúčinky, pokiaľ nie sú stanoveným postupom opravené alebo zrušené. Súd mimo rámec správneho
súdnictva nie je oprávnený skúmať vecnú správnosť správneho aktu a môže overiť iba to. či ide vôbec o
správny akt, či sa teda nejedná o tzv. paakt. či bol tento akt vydaný v medziach právomoci príslušného

orgánu a či je právoplatný a vykonateľný. Tento právny názor Mestského súdu v Prahe dáva žalovaná
do pozornosti aj v súvislosti s tým, že žalovaná namietala vo svojom odvolaní zákonnosť postupu súdu
prvej inštancii, ktorý spochybnil právoplatné rozhodnutie u konaní o ochrane osobných údajov vydané
k tomu zo zákona povolaným štátnym orgánom, čo jednoznačne nie je v jeho právomoci. Bližšie v tejto
súvislosti pozri časť II. odvolania žalovanej.

K údajnému zamieňaniu (celkom tendenčnému) administratívnej zodpovednosti so zodpovednosťou
občianskoprávnou, ako tvrdí žalobca, žalovaná opakovane uvádza, že tam kde niet porušenia povinnosti
zo strany jej nositeľa, nemôže byť, s výnimkou prípadov tzv. osobitnej objektívnej zodpovednosti,
voči nemu vyvodená akákoľvek zodpovednosť, či už občianskoprávna, administratívnoprávna alebo
trestnoprávna. A úrad právoplatne skonštatoval, že žalovaná v súvislosti so spracúvaním osobných
údajov dotknutých osôb v súvislosti s predmetným bezpečnostným incidentom (vrátane žalobcu)

neporušila svoje povinnosti podľa zákona o ochrane osobných údajov.
Žalovaná naďalej zotrvala na stanovisku, že nedostatky v súvislosti s archiváciou zákazníckej
dokumentácie, na ktoré poukazuje žalobca a ktoré uvádza aj súd prvej inštancie (dokumenty sa
nachádzalivpredajnivStropkoveodroku2014anebolivyexpedovanédocentrálnehoarchívužalovanej
v stanovenom termíne), sú s ohľadom na neoprávnený zásah do osobnostných práv žalobcu právne

irelevantné. Uvedené požiadavky, resp. podmienky na archiváciu zákazníckej dokumentácie, ktoré mal
sprostredkovateľ žalovaného splniť a nesplnil, resp. nedodržal, vyplývajú totiž výlučne zo zmluvy a z
interných právnych predpisov žalovanej. Porušenie zmluvy, či uvedených interných právnych predpisov
žalovanej oň nakladaní s osobnými údajmi obchodným zástupcom (sprostredkovateľom) je vo vzťahu
k dotknutým osobám relevantné len a výlučne v prípade, ak takéto porušenie predstavuje zároveň

(súčasne) vo vzťahu k týmto osobám aj porušenie platných právnych predpisov, osobitne potom zákona
o ochrane osobných údajov. Povinnosť zabezpečiť osobné údaje pred ich neoprávneným sprístupnením
nepovolanýmosobámjemožnétakpriamovznačkovejpredajni,kdetakčionakdochádzakspracúvaniu
osobných údajov účastníkov, prípadne na inom na to vhodnom mieste. Skutočnosť, že dokumenty s
osobnými údajmi sa mali podľa interných predpisov nachádzať v centrálnom archíve je preto právne

2017, kedy boli dokumenty dotknutých osôb, vrátane žalobcu, omylom umiestnené zamestnancom
obchodného zástupcu do skladu na papierový odpad za predajňou, sa dokumenty nachádzali v
značkovej predajni bez akejkoľvek možnosti prístupu k týmto dokumentom (a osobným údajom žalobcu)
zo strany k tomu neoprávnených osôb.
K vyššie uvedenému ešte žalovaná uvádza, že podľa zistení úradu v konaní ochrane osobných údajov

voči žalovanej ako prevádzkovateľovi (pozri bližšie rozhodnutie predsedníčky úradu o rozklade zo
dňa 22.11.2018, č. k. 00465/2018, str. 12) obchodné zastúpenie sprostredkovateľa počnúc dňom
30.11.2012 (rešpektujúc prechod práv a povinností na právneho nástupcu sprostredkovateľa na základe
Dohody o prevode práv a záväzkov) do 09.02.2017 nevykazovalo znaky porušenia zákona o ochrane
osobných údajov, porušenie nastalo preukázateľne dňom 09.02.2017, kedy navrhovateľ Bc. Senaj našiel

v neuzamknutom sklade medzi papierovým odpadom archívnu krabicu, ktorá obsahovala dokumenty s
osobnými údajmi.
Pokiaľ ide o otázku pasívnej legitimácie žalovanej táto v tejto súvislosti ďalej poukazuje na všetky svojej
vyjadreniaktejtootázketak,akouvádzavčastiII.svojhoodvolania,naktorýchvplnomrozsahuzotrvala.
Žalovaná nijakým spôsobom nezľahčuje význam bezpečnostného incidentu a neupravuje skutkové

okolnosti. Žalovaná vychádza z fotodokumentácie založenej v spise žalobcom a rovnako tak z výpovede
nálezcu dokumentov - jednej z dotknutých osôb - E. A. D., z ktorých podľa názoru žalovanej je zrejmé,
že jedinou osobou ktorá archívnu krabicu po jej uložení do priestoru na papierový odpad otvorila a
preskúmal bol E. A. D., ktorý ju ešte v deň nálezu odovzdal právnemu zástupcovi JUDr. Ambrózovi
Motykovi. E. A. D. na pojednávaní dňa 16. 05. 2019 (pozri zápisnica str. 2) uviedol, že si šiel zobrať

do skladu krabie krabicu na nákup a na zemi uvidel krabicu s logom Orange, potom ju zdvihol (zrejme
bola nepoškodená - poznámka žalovanej) a potom ako ju zdvihol zistil, že sa jedná o osobné údaje
(zrejme podľa nápisu na krabici - poznámka žalovanej). Potom si ju prelistoval (archívnu krabicu otvoril -
poznámka žalovanej) a zistil, že sa v nej nachádzajú aj dokumenty s jeho osobnými údajmi. Uvedenému
sledu udalostí a záverom žalovanej nasvedčuje aj fotodokumentácia, kde na prvej snímke (príloha č. 1

stanoviskažalovanej)jearchívnakrabicauzavretáanadruhejsnímke(príloheč.astanoviskažalovanej)
je už archívna krabica otvorená.
Žalovaná v odvolaní podľa žalobcu teoretizuje o (ne) závažnosti spôsobenej ujmy a potrebe skúmať
individuálne dopady na každého žalobcu osobitne. Keďže žalovaná dala v odvolaní do pozornosti (vsúvislosti s výškou náhrady) prípad českého internetového obchodu mall.cz, žalobca preto v súvislosti s
existenciou zásahu do jeho osobnostných práv poukazuje na bod 14 odôvodnenia rozsudku Mestského
súdu v Prahe, podľa ktorého zverejnením dát v kombinácii meno, priezvisko, telefónne číslo, e-

mailová adresa a heslo účtu v dôsledku úniku z databázy žalovanej bolo porušené žalobcovo právo na
informačné sebaurčenie, čím bolo neprípustné zasiahnuté do súkromia. Tento zásah, resp. nemajetkovú
ujmu tým na strane žalobcu vyvolanú je namieste podľa § 2951 ods. 2, § 2956 a § 2957 OZ odčiniť.
Žalobca potom v tejto súvislosti dáva do pozornosti tiež Nález pléna Ústavného súdu ČR sp. zn. PI. ÚS
24/10 z 22. 03. 2011 podľa ktorého právo na súkromie garantuje rovnako právo jednotlivca rozhodnúť

podľa vlastného uváženia, či, prípadne vakom rozsahu, akým spôsobom a za akých okolností majú byť
skutočnosti a informácie z jeho osobného súkromia sprístupnené iným subjektom. Ide o aspekt práva
na súkromie v podobe práva na informačné sebaurčenie, výslovne garantovaných či. 10 ods. 3 Listiny.
Podľa žalobcu právo na súkromie v zmysle práva na informačné sebaurčenie je objektívnou kategóriou
a pri jeho porušení sa rovnako dotýka každého, koho osobné údaje boli zneužité, pričom subjektívne
pocity dotknutých osôb nie sú dôležité.

Žalovaná v prvom rade konštatovala, že pri svojej argumentácií o základných predpokladoch pre
vznik zodpovednosti za nemajetkovú ujmu vychádza výlučne z východísk prezentovaných odbornou
literatúrou, publikovanými stanoviskami právnych, resp. vedeckých právnických autorít a v neposlednom
rade aj z konštantnej judikatúry slovenských súdov. Žalovaná v tejto súvislosti vo svojom odvolaní
poukázala napr. na rozhodnutie NS SR zo dňa 17. 02. 2011, sp. zn. 5 Cdo 265/2009. Takýto postup

rozhodneniejemožnéoznačiťzateoretizovanie.Žalobcacelkomzbytočnevtejtočastisvojhovyjadrenia
k odvolaniu žalovanej dokazuje, že sprístupnením jeho osobných údajov y kombinácii meno, priezvisko,
adresa bydliska, rodné číslo, číslo občianskeho preukazu, telefónne číslo, číslo SIM karty a vlastnoručný
podpis, a to neobmedzenému počtu neoprávnených osôb, došlo k porušeniu jeho práva na informačné
sebaurčenie. Žalovaná nikdy predsa netvrdila a ani netvrdí, že by sprístupnením vyššie uvedených

osobných údajov nepovolaným osobám nebolo došlo k neoprávnenému zásahu do práva na ochranu
osobnosti žalobcu. Žalovaná len tvrdila a aj naďalej tvrdí, že nie je tým subjektom, ktorý protiprávne
zasiahol do osobnostných práv žalobcu (bližšie pozri časť II. stanoviska žalovanej).
Čo však žalovaná tvrdí je to, že je potrebné (napr. aj podľa vyššie uvedeného rozhodnutia NSSR)
rozlišovať medzi porušením právnej povinnosti (protiprávnym zásahom do osobnostných práv) a

vznikom, resp. existenciou nemajetkovej ujmy, ktorá je vyvolaná (je v príčinnej súvislosti s protiprávnym
zásahom do osobnostných práv, pretože to nie je jedna a tá istá skutočnosť. Nie každý protiprávny úkon
ma totiž automaticky za následok vznik škody (ujmy) a to či už majetkovej alebo nemajetkovej.
Z už uvádzaného rozhodnutia Mestského súdu v Prahe je zrejmé, že zverejnením dát v kombinácii
meno, priezvisko, telefónne číslo, e-mailová adresa a heslo účtu y dôsledku úniku z databázy žalovanej

bolo porušené žalobcovo právo na informačné sebaurčenie, čí bolo neprípustné zasiahnuté do súkromia
(tento záver nepochybne platí aj v prípade žalobcu v tomto konaní). Avšak nemajetková ujma, ktorá
vznikla žalobcovi ako následok tohto protiprávneho zásahu do jeho práva na súkromie, spočívala potom
vtom, že tento žalobca bol obťažovaný nevyžiadanými telefonátmi a e-mailami, stratou času, ktorý musel
napr. venovať zmenou hesiel vo svojich užívateľských účtoch, ktorý by inak mohol venovať rodine či

práci (potrebu zmenu hesiel a z toho vyplývajúcu stratu času odvolací súd neakceptoval), žalovaný tiež
trpel obavami v súvislosti s možným zneužitím údajov. A toto je to, na čo celý čas v konaní poukazuje
žalovaná, to jest to, že žalobca jemu vzniknutú nemajetkovú ujmu do dnešného dňa ani len riadne
nepomenoval, nieto ešte aby iu preukázal. V konaní nebolo riadne zistené a preukázané v čom spočíva
nemajetková ujma žalobcu, akú má u neho povahu a intenzitu, ako sa prejavila, či ešte stále prejavuje

a pod. Aj KS PO ako odvolací súd v konaní o odvolaní žalovanej voči rozsudku OS SK v skutkovo a
právne identickej veci žalobcu S. A. v rozsudku zo dňa 27. 10. 2022, sp.zn. 9Co/44/2022 v bode 16.
odôvodnenia uviedol, že žalobca netvrdil a nepreukázal žiadny konkrétny následok v jeho subjektívnej
osobnostnej sfére.
Pokiaľ ide o otázku existencie nemajetkovej ujmy na strane žalobcu žalovaná v tejto súvislosti ďalej

poukazuje na všetky svojej vyjadrenia k tejto otázke tak, ako uvádza v časti III. svojho odvolania, na
ktorých v plnom rozsahu zotrváva.
V súvislosti s námietkou žalovanej ohľadom neadekvátnosti súdom priznanej výšky peňažnej náhrady,
ktorá v tejto súvislosti poukazuje napr. na metodiku Najvyššieho súdu Českej republiky pri priznávaní
nemajetkovej ujmy, či rozsudkom ESĽP vo veci L. voči Slovenská republika, či už na spomínanú kauzu

českého internetového obchodu mall.cz, žalobca zastáva stanovisko, že žalovaná používa absolútne
nevhodnú komparatistiku. Žalobca v tejto súvislosti poukazuje potom na Nález ÚS SR z 09. 11. 2016,
spis. zn.: I. ÚS 689/2014 (v zhode s rozsudkom súdu prvej inštancie) a vo vzťahu k odškodňovaniu
obetí trestných činov aj s poukazom na Rozsudok Súdneho dvora EÚ zo 16. 07. 2020 vo veci C-129/19 Presidenza del Consiglio dei Ministri (ďalej len „rozsudok Súdneho dvora“). Vo veci českého
internetového obchodu mall.cz potom žalobca uvádza, že v tomto prípade unikli údaje zákazníkov
omnoho „nižšej kvality“ než v súdenej veci.

ÚS SR vo svojom náleze uvádza, že optimalizácia medzi základnými funkciami primeraného
zadosťučinenia a špecifikum každého jednotlivého prípadu vylučujú pevnú zákonom ustanovenú
štandardizáciu sadzieb či hraníc (či minimálnu alebo maximálnu), exaktnú metodiku výpočtu alebo
existenciu nejakého bodového ohodnotenia, na základe ktorých by sa výška relutárnej náhrady
priznávanej súdom stanovovala a ktoré môžu byť v žalobách žiadané. Stanovenie výšky náhrady je

tak preto zo zákona vecou voľnej úvahy súdov, ktorá musí byť odôvodnená a musí mať svoj základ
v zistenom skutkovom stave týkajúcom sa obidvoch zákonom predvídaných kritérií, t. j. závažnosti
vzniknutej ujmy i okolností, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka). Pri
úvahe o primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch je rovnako nevyhnutné prihliadať na
samotný účel a funkcie tohto inštitútu pri ochrane osobnosti. Primárnou je funkcia satisfakčná, ale je tu aj
funkcie preventívno-satisfakčná, ktorú by mala relutárna náhrada plniť z hľadiska špeciálnej a generálnej

prevencie, medzi nimi by mal existovať vzťah komplementarity (navzájom sa dopĺňajú, posilňujú) i vzťah
konkurencie.
Podľa rozsudku Súdneho dvora paušálnu náhradu, ktorá sa priznáva obetiam sexuálneho násilia na
základe vnútroštátneho systému odškodňovania obetí úmyselných násilných trestných činov, nemožno
kvalifikovať ako „spravodlivú a primeranú, v zmysle smernice 2004/80, pokiaľ je stanovená bez toho,

aby sa prihliadalo na závažnosť následkov, ktorá má spáchaný trestný čin vo vzťahu k obetiam, a teda
nepredstavuje primeraný príspevok na náhradu spôsobenej nemajetkovej ujmy.
Žalovanánezdieľanázoržalobcu,žebypoužívalanevhodnúkomparatistiku.Žalovanejjepredsazrejmé,
že výška peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy je vecou voľnej úvahy súdov. Na strane druhej však
táto voľná úvaha súdu musí byť konfrontovaná s požiadavkou predvídateľnosti a v súlade s princípom

legitímneho očakávania účastníkov a musí sa opierať o zákonné pravidlo, že peňažná náhrada má byť
primeraná. Princíp proporcionality potom vyžaduje, aby súdy v sporoch pri stanovovaní výšky náhrady
porovnali čiastky tejto náhrady prisúdené v iných prípadoch, a to nielen v obdobných, ale i v ďalších,
u ktorých išlo o zásah do iných osobnostných práv. Inými slovami, spôsob, ako je možné dosiahnuť
relatívne spravodlivé vyčíslenie výšky relutárnej náhrady, je zohľadnenie čiastok v iných porovnateľných

konaniach. Žalovaná sa podrobne venovala podmienkam pre priznanie peňažnej náhrady, jej výšky, ako
aj spôsobu, akým by mal súd postupovať pri riešení tejto otázky vo svojom podaní zo dňa 12. 03. 2021.
Argumentácia žalovanej v tomto jej podaní v plnom rozsahu vychádza z materiálov prezentovaných na
seminári Justičnej akadémie SR konaného dňa 17. - 18. októbra 2019 venovanom tejto problematike v
rámci celoživotného vzdelávania sudcov.

Metodika Najvyššieho súdu Českej republiky (ďalej len „NS ČR') pre určovanie výšky peňažnej
náhrady nemajetkovej ujmy má svoju výpovednú hodnotu, aj keď sú v nej uvedené pevné sumy, čo
nekorešponduje s vyššie uvedeným nálezom ÚS SR. Táto metodika bola totiž pripravená NS ČR
v spolupráci so spoločnosťou medicínskeho práva, zástupcami poisťovateľov a ďalších právnických
a lekárskych profesií, pričom pri jej príprave sa zohľadňovali aj sumy peňažných náhrad judikované

českými súdmi. Žalovaná opakovane poukázala na to, že podľa konštantnej judikatúry Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), pri určovaní náhrady za porušovanie osobnostných
práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za telesné zranenia alebo ktorá je
priznávaná obetiam násilných trestných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných práv
by nemala bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady

za telesné zranenia alebo násilné činy. V tomto zmysle má žalovaná za to. že predmetná metodika je
použiteľná v zmysle konštantnej judikatúrv ESĽP minimálne za účelom demonštrácie neprimeranosti a
nespravodlivosti súdom prvej inštancie žalobcom priznanej výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy.
Žalovaná nerozumie, prečo žalobca v súvislosti s rozsudkom ESĽP vo veci Kontrová voči Slovenská
republika na ktorý poukazuje žalovaná, dáva do pozornosti rozsudok Súdneho dvora, nakoľko tento

sa, okrem iného, zaoberal otázkou spravodlivosti a primeranosti paušálnej náhrady, ktorá sa priznáva
obetiam sexuálneho násilia na základe vnútroštátneho systému odškodňovania obetí úmyselných
násilných trestných činov (napr. v Slovenskej republike je takýto systém prezentovaný Zák. č.
247/2017 Z. z. o obetiach trestných činov). Pritom výška odškodného pre pani L. bola určená ESĽP
mimo mechanizmu vnútroštátneho odškodňovania obetí, ktorý je v podmienkach Slovenskej republiky

prezentovaný už vyššie spomenutým zákonom. Rovnako však ako v prípade metodiky NSČR je aj
tento rozsudok ESĽP podľa názoru žalovanej použiteľný za účelom demonštrácie neprimeranosti a
nespravodlivosti súdom prvej inštancie žalobcovi priznanej výšky peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy.Žalovaná však vo svojom podaní zo dňa 12. 03. 2021 demonštrovala neprimeranosť a nespravodlivosť
žalobcami požadovanej výšky peňažnej náhrady aj viacerými rozsudkami slovenských súdov, na ktoré
upriamila pozornosť súdu po tom, ako jej právny zástupca naštudoval niekoľko desiat rozhodnutí

slovenských súdov vo veciach peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy.
Žalobca v súvislosti s vecou českého internetového obchodu mall.cz, kde súd priznal žalobcovi peňažnú
náhradu jemu vzniknutej nemajetkovej ujmy z titulu úniku jeho osobných údajov v sume 10.000,- Kč
(aktuálne cca. 410,- eur), poukazuje na skutočnosť, že v tomto prípade unikli osobné údaje zákazníkov
omnoho „nižšej kvality“ než v súdenej veci.

Žalovaná ďalej konštatovala, že v prípade internetového obchodu mall.cz v porovnaní so súdenou vecou
neunikli v žiadnom prípade osobné údaje „nižšej kvality" ako uvádza žalobca. Osobné údaje, ktoré unikli,
resp. ku ktorým bolo možné získať prostredníctvom užívateľského mena a hesla prístup v žiadnom
prípade neboli tzv. „nižšej kvality“, ako uvádza žalobca. Nehľadiac na skutočnosť, že v tomto prípade
je neporovnateľný aj rozsah úniku údajov (735 956 dotknutých osôb), ako aj skutočnosť, že osobné
údaje unikli do digitálneho priestoru, kde sa k nim mohol získať prístup každý (vrátane subjektov z

tretích krajín), na rozdiel od osobných údajov obsiahnutých v dokumentoch umiestnených do priestoru
na papierový odpad, kde k nimi objektívne mohol získať prístup len veľmi limitovaný počet subjektov.
Napokon aj KS PO v už zmienenom rozsudku zo dňa 27. 10. 2022 vo veci žaloby žalobkyne A. voči
žalovanej, spis, z n.: XXX/XX/XXXX (pozri bod 16 odôvodnenia rozsudku) uviedol, že nie ie adekvátne
stotožňovať únik osobných údajov do digitálneho priestoru s nezabezpečením neprístupnosti údajov v

príručnom sklade. To isté konštatoval aj KS PO v rozsudku zo dňa 27. 10. 2022 vo veci žaloby M. L. a
ďalších 11 žalobcov, spis, zn.: 8Co/34/2022 (pozri bo 48 odôvodnenia rozsudku).
V porovnaní s výškou peňažnej náhrady priznanej v tomto prípade českými súdmi ktorá je 10.000,00 -
Kč (aktuálne cca. 410,- eur) predstavuje suma 2.500,- eur priznaná žalobcovi súdom prvej inštancie 6
násobok tejto sumy, čo sa v okolnostiach obidvoch prípadov javí ako suma celkom zjavne neprimeraná a

nespravodlivá a podľa názoru žalovanej súd prvej inštancie pri určení peňažnej náhrady v takejto výške
doslova „uletel“.
Žalovaná tiež poukazuje na skutočnosť, že okrem rozsudku KS PO v skutkovo a právne identickej veci
E. A. D. a ďalších 42 žalobcov, na ktorý poukázala žalovaná vo svojom odvolaní, ktorý priznal každému
zo žalobcov sumu vo výške 110,- eur ako sumu primeranú a spravodlivú, KS PO ako odvolací súd

rozhodol právoplatne medzičasom aj o ďalších odvolaniach žalovanej (k dnešnému dňu spolu vo veci
69 žalobcov) v skutkovo a právne identický žalobách žalobcov voči žalovanej (pozri vyššie v časti I.
vyjadrenia). V týchto rozsudkoch KS PO (s výnimkou rozsudku KS PO zo dňa 29. 11. 2022, spis, zn.
XXXX/XX/XXXX - tu súd priznal žalobcovi sumu 500,- eur) rovnako tak priznal žalobcom sumu 110,- eur
ako sumu primeranú a spravodlivú.

KS PO ako odvolací súdu v konaní o odvolaní žalovanej voči rozsudku OS SK vedenom pod spis, zn.
XXX/XX/XXXX v už zmienenej veci žaloby S. A. v bode 15 odôvodnenia rozsudku v súvislosti s výškou
peňažnej náhrady priznanej žalobkyni súdom prvej inštancie (2.175,- eur) napr. výslovne skonštatoval,
že suma priznaná súdom prvej inštancie nezodpovedá zisteným okolnostiam a v žiadnom prípade
nezodpovedá princípu proporcionality. Podľa KS PO dĺžka protiprávneho konania, ktorá skončila vo

februári 2017. nebola ustálená, činnosť žalovanej nevykazuje znaky vysokej intenzity protiprávneho
konania alebo toho, že by v jeho prípade išlo o konanie, cieľom ktorého bolo úmyselné narušenie
chránených osobnostných práv.
Pokiaľ ide o otázku výšky nemajetkovej ujmy priznanej súdom prvej inštancie žalobcovi, žalovaná v tejto
súvislosti ďalej poukazuje na všetky svojej vyjadrenia k tejto otázke tak, ako uvádza v časti IV. svojho

odvolania, na ktorých v plnom rozsahu zotrváva.
Pokiaľ ide o trovy konania, ktoré súd prvej inštancie priznal žalobcovi v plnom rozsahu, žalovaná naďalej
zastáva stanovisko, že vzhľadom ku skutočnosti, že žalobca bol v spore len čiastočne úspešný, nemá
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
Žalovaná zdôrazňuje, že aj v prípadoch žaloby na ochranu osobnosti s požiadavkou na náhradu

peňažnej náhrady, či v iných druhoch sporov, kde výška náhrady závisí od úvahy súdu, musí niesť
žalobca zodpovednosť (aspoň čiastočnú) za výsledok sporu. Zásada úspechu vo veci, resp. jej aplikácia
v rozhodovacej činnosti súdov, na ktorej je postavená právna úprava náhrady trov konania CSP, by
mala mať aj preventívny účinok, to jest aby strany zámerne nenadhodnocovali výšku sporu takým
spôsobom, aby bola vylúčená možnosť mimosúdnej dohody a následne aby odmena advokáta bola

čo najvyššia. Žalovaná v tomto smere poukazuje na už žalobcom uvedenú odbornú literatúru (Civilný
sporový poriadok. Komentár. Praha. C.H. Beck. 2016). kde sa na str. 926 uvádza, že „nemožno však
opomenúť ani fakt, že strany zámerne výšku sporu nadhodnotia, aby napr. odmena advokáta bola čo
najvyššia a pod. Súdna prax sa v takomto prípade prikláňala k nepriznaniu trov, a to najmä s ohľadomna zastúpenie strany advokátom, ktorý má poznať aspoň bežnú judikatúru v žalovanej veci, a napriek
tomu, že bol žalobca v základe sporu úspešný, takýto výkon práva by ho nemal chrániť a náhradu trov
konania nepriznávala nikomu alebo postupovala podľa zásady úspechu“. K tomu pozri napr. aj Svoboda,

K. Smolík P., Levy J. Šínova R a kol. Občanský soudní rád. Komentár. 1 vydanie. C. H. Beck. 2013.
str. 496.
V tejto súvislosti žalovaná poukazuje napríklad aj na Rozsudok Krajského súdu v Žiline zo dňa 23.
07. 2020. sp. zn. 10Co/21/2020 podľa ktorého nie je možné konštatovanie dôvodnosti nároku na
finančné zadosťučinenie priznať bezhranične dominantný význam v tom zmysle, že bez ohľadu na

porovnanie nárokovanej a súdom určenej výšky náhrady bude žalobca vždy v spore úspešnou stranou
s nárokom na náhradu trov konania. Takýto prístup by aj vo veciach ochrany osobnosti prehliadal
elementárne hľadisko spravodlivého usporiadania vzťahov medzi stranami. Nemožno síce zaťažiť
žalujúce subjekty procesnou zodpovednosťou za presné predvídanie výsledku, rovnako však nemožno
prehliadať uplatňovanie si absolútne nereálnych a stavu veci (osobitne tvrdeniam samotných dotknutých
subjektov) nezodpovedajúcich nárokov. Poukazujeme aj na to. že na tento rozsudok poukazuje tiež aj

odborná literatúra (pozri naor. Trovy súdneho konania, Mar. Barbora Maaočová. Eurokódex, s. r. o., júl
2021, str. 319). Žalovaná má za to, že vyššie uvedeného je aj prípad žalobcu, ktorý si na žalovanej
uplatňuje celkom zjavne neprimeranú sumu peňažného zadosťučinenia vo výške 5.000,- eur, pričom
odvolacísúdprávoplatnejudikujevužzmienenýchskutkovoaprávneidentickýchveciachakoprimeranú
sumu 110,- eur (t.j. takmer 50 násobne nižšiu suma než žalobcom žalobou požadovaná suma!!!).

Žalovaná má za to, že v prejednávanej veci ide o rovnakú situáciu, ako je vyššie popísaná. Žalobca
zastúpený advokátom uplatňuje voči žalovanej zjavne premrštenú sumu peňažnej náhrady, ktorá od
samotného počiatku vylučovala medzi nimi akúkoľvek možnosť mimosúdnej dohody, nakoľko sumu vo
výške 5.000,- eur s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu a jeho následky by dobrovoľne neuhradil
nikto. Žalovaná tak bola do súdneho sporu dotlačená.

Argumentáciu o možnej mimosúdnej dohode, ktorou argumentuje žalobca, resp. jeho právny zástupca,
považuje žalovaná v tejto fáze, resp. v tomto stave veci, za vyslovene účelovú. Právny zástupca má totiž
už vzhľadom na stav konaní „zarobené“ a zároveň v diskusii správnym zástupcom žalovanej deklaroval,
že čo sa týka dohody, resp. kompromisu ohľadom výšky trov konania (spočívajúcich výlučne z trov
právneho zastúpenia), nevidí tu žiadny priestor na dohodu. Opätovne podotýkame, že trovy právneho

zastúpenia len vo veci žaloby Bc. Senaja a ďalších 42 žalobcov boli súdom prvej inštancie určené
vo výške 50.877,60 eur. Suma viac ako 200.000,- eur, ktorú bude musieť žalovaná vyplatiť právnemu
zástupcovi žalobcov (ak súdy budú o trovách konania rozhodovať v doterajšej línií), je kvalifikovaným
odhadom žalovanej a to vzhľadom na celkový počet zastupovaných žalobcov (k dnešnému dňu spolu
165 žalobcov) a celkový počet úkonov vo veci, ktorý sa dá predpokladať nakoľko ide o skutkovo a právne

identické veci s identickým priebehom civilného sporového konania.
K požiadavke žalovanej aby súd aplikoval § 257 CSP a žalobcovi nepriznal alebo aspoň znížil trovy
konania žalobca uvádza, že na strane žalovanej neexistujú žiadne sociálne aspekty, v dôsledku ktorých
by sa mohla žalovaná dostať v prípade priznania trov konania do závažnej majetkovej situácie, pretože
ide o ekonomicky silnú nadnárodnú spoločnosť. K uvedenému žalovaná uvádza, že dôvodmi hodnými

osobitného zreteľa podlá § 257 CSP v žiadnom prípade nie sú iba sociálneho charakteru. Ako už
vyplýva z vyššie uvedeného ako aj z argumentácie žalovanej uvedenej v odvolaní a navyše podopretej
judikatúrou (Uznesenie Ú S SR sp. zn. II. ÚS 113/2019 z 06. 06. 2019. Nález Ú S ČR. sp. zn. I.
ÚS/3923/2011 zo dňa 29. 03. 2012). dôvody pre aplikáciu § 257 CSP môžu byť rôzneho charakteru
(pozri už spomínaný Nález ÚS ČR. sp. zn. I.ÚS/3923/2011 zo dňa 29. 03. 2012)

Pokiaľ ide o dôvod pre aplikáciu S 257 CSP. ktorý spočíva v skutočnosti, že v konaní vo veci žaloby
žalobcusavzhľadomnapočetďalšíchidentickýchkonaníohľadomžalôbďalšíchžalobcovopakujeveľký
počet obsahovo aj formálne tých istých úkonov, kedy naor. každé ďalšie podanie na súd vyžaduje len
zmenu mena, bydliska, dátumu narodenia žalobcu, spisovej značky a dátumu podania oproti podaniu
použitému v inom konaní (identické žaloby, repliky, vyjadrenia k duplike a pod.), žalovaná poukazuje

aj na Uznesenie NS SR, sp. zn. 6 MCdo 5/2013 zo dňa 19. 03. 2014 podľa ktorého trovy konania
vzniknuté zastupovaním advokátom v tzv. hromadných (skutkovo a právne takmer totožných) veciach,
kde sa obsah jednotlivých podaní vyhotovených advokátom, mení len o aktualizáciu a individualizáciu tej
ktorej veci, nemožno považovať za trovy nevyhnutne (účelne) vynaložené na riadne uplatňovanie alebo
bránenie práva na súde. Predmetné rozhodnutie NS SR prešlo dokonca aj kontrolou ústavnosti, kedy

US SR Uznesením II. US 739/2014-11 zo dňa 06. 11. 2014 sťažnosť sťažovateľa Združenie na ochranu
občana spotrebiteľa HOOS v tejto veci (mimochodom zastúpeného tým istým právny zástupcom ako
žalobca) odmietol ako zjavne neopodstatnenú.Argumentáciu žalobcu, že keďže žalovaná sama žiada pre prípad úspechu vo veci priznať náhradu trov
konania v plnom rozsahu, je výrazne nepoctivá, musí žalovaná odmietnuť. Žalobcovi zrejme uniklo, že
žalovaná vo svojom odvolaní k časti o trovách konania uvádza, že ňou uvedená argumentácia ohľadom

rozhodovania o trovách konania platí v plnom rozsahu aj pre prípad, že by súd žalobu žalobcu v plnom
rozsahu zamietol.
Žalovaná v súvislosti s touto otázkou ďalej poukázala na všetky svoje vyjadrenia k tejto otázke tak, ako
uvádza v časti V. svojho odvolania, na ktorých v plnom rozsahu zotrváva.
Záverom ešte žalovaná poukázala na skutočnosť, že vzhľadom na veľký počet skutkovo a právne

identických žalôb vyplývajúcich z toho istého bezpečnostného incidentu (165 žalobcov) požiadala v jej
vyjadrení k žalobe zo dňa 30.06.2020 súd prvej inštancie o spojenie vecí podľa § 166 CSP. Žalovaná
týmtožiadaodvolacísúd,aby zvážilmožnosťspojeniavecíaspoňvpriebehuodvolaciehokonania.Mala
za to, že takéto procesné opatrenie je jednoznačné odôvodnené požiadavkou na hospodárnosť konania.
Na základe vyššie uvedených skutočností žalovaná v plnom rozsahu zotrval na podanom odvolaní a
jeho dôvodoch.

Odvolacísúdnazákladepodanéhoodvolaniapreskúmalrozsudoksúduprvejinštanciespoluskonaním,
ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. § 379 a nasledujúcich CSP, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa ust. § 385 CSP a contrario v napadnutej časti s tým, že miesto a
čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Prešove dňa

20.09.2023 a zistil, že odvolanie žalovaného je čiastočne dôvodné a čiastočne dôvodné nie je.

146. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v
ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie
odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal

suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a
povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.

147. K námietke nesprávne zisteného skutkového stavu odvolací súd uvádza, že dokazovanie je
procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich

následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe
ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci a z ktorého potom vychádza a na ktorý následne
aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu,
ktorý objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania,
pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je

významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena,
ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS
SR sp. zn. 4Cdo/256/2012). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade
so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže
bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah

opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné
úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade s platným
procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje
svoj nárok alebo sa bráni proti jeho uplatneniu, prípadne štádia civilného procesu. Podľa názoru
odvolacieho súdu táto odvolacia námietka naplnená nebola.

148. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd poznamenáva, že právnym posúdením
je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce

aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových
záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010).

149. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností vyvodil
aj správny právny záver. Neplatí to však vo vzťahu k otázke primeranosti priznanej nemajetkovej ujmy.

150. Žalovaná namietala miestnu nepríslušnosť Okresného súdu Svidník. V tejto súvislosti odvolací
súd uvádza, že predmetom konania je nárok majúci základ v porušení práva na ochranu osobnosti v
zmysle ust. § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka s uplatnením požiadavky na náhradu nemajetkovejujmy. Preto dôležitým pre posúdenie námietok žalovaného bolo vyhodnotenie charakteru nároku, či nie
je vo svojej podstate nárokom korešpondujúcim s nárokom na náhradu škody, kde môže platiť miestna
príslušnosť daná na výber podľa ust. § 19 písm. b/ CSP, kde pri všeobecnom súde žalovaného na

konanie je príslušný aj súd v obvode ktorého nastala skutočnosť, ktorá zakladá právo na náhradu škody.
V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na princípy európskeho deliktného práva, ktoré predstavujú
v interpretačnej rovine podporný prameň, aj keď majú základ v súkromnej iniciatíve a preto ich treba
vziať do úvahy (Ústavný súd Českej republiky, nález Pl. ÚS 16/04 zo 4.5.2005) je škodou, ktorá je
spôsobená inému jednak škoda majetková ale aj nemajetková; nemajetková škoda predstavuje ujmu na

slobode, dôstojnosti alebo iných osobných právach (Diel VI., hlava 10, oddiel 3, článok 10:301 ods.1).
Podľa odvolacieho súdu z uvedeného nevyplýva iné ako to, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy na
osobných právach je možné subsumovať pod pojem škoda. Z vykonaného dokazovania je nepochybné,
že udalosť úniku dokladov s osobnými údajmi, ktorá zakladá nárok, ktorý bol predmetom konania,
nastala v súvislosti s osobnými dátami, t.j. osobnými právami žalobcu, čo ani sporné nebolo, ide tak
o udalosť zakladajúcu nárok na náhradu škody čím bola daná miestna príslušnosť Okresného súdu

Svidník na základe § 19 písm. b) CSP. Preto námietka žalovanej, že Okresný súd Svidník, teraz Okresný
súd Bardejov – pracovisko Svidník, nie je príslušný na prejednanie a rozhodnutie veci, nie je dôvodná.

151. Za nedôvodnú považuje odvolací súd i námietku žalovanej, ktorá namietala svoju pasívnu
legitimáciu v spore. Súd prvej inštancie sa v bodoch 89 a nasledujúcich zaoberal otázkou vecnej

legitimácie strán i pasívnej legitimácie žalovanej. S názorom súdu prvej inštancie sa odvolací súd
stotožňuje a odvolaciu námietku žalovanej vo vzťahu k nedostatku jej pasívnej legitimácie nepovažuje
za dôvodnú.

152. Žalobca ako ďalšie poškodené fyzické osoby boli v právnom vzťahu (spotrebiteľskom) so žalovanou

a osobné údaje odovzdali v súvislosti s poskytovanými telekomunikačnými službami práve žalovanej.
Je nepodstatné, že žalovaná konala prostredníctvom svojich obchodných zástupcov, pretože medzi
žalobcom a obchodným zástupcom žalovanej v súvislosti so spracovávaním osobných údajov žalobcu
nevznikolžiadenprávnyvzťah.Právnyvzťah,vrámciktoréhodošloklegitímnemuodovzdaniuosobných
údajov žalobcu (a tým vznikla povinnosť a zodpovednosť ich riadneho a zákonného spracovávania),

vznikol na zákonnom základe (§ 56 ods. 3 zák. č. 351/2011 Z. z. o elektronických komunikáciách v znení
neskoršíchpredpisov)lenmedzižalobkyňouažalovanou,pretoibažalovaná(niejejobchodnýzástupca)
musí niesť za porušenie ochrany osobných údajov žalobkyne občianskoprávnu zodpovednosť, ktorá je v
podmienkach súkromnoprávnej ochrany osobnostných práv žalobcu založená na objektívnom princípe,
a to v plnom rozsahu.

153. Odvolací súd sa osobitne zaoberal otázkou primeranosti nároku na náhradu nemajetkovej
ujmy, pričom žalovaná vo svojom odvolaní primeranosť tohto nároku namietala zásadným spôsobom.
Odvolací súd mal za to, že existuje v danom prípade nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, pretože došlo
k vystaveniu osobných údajov žalobkyne nepovoleným osobám. Jedná sa o neoprávnený zásah do jej

práv na ochranu osobnosti, lebo je to v rozpore s objektívnym právom. Tento zásah vykazuje znaky
závažnosti, čo znamená, že nepostačuje zadosťučinenie podľa ust. § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka.
Podľa názoru odvolacieho súdu vzhľadom na charakter incidentu je dôvodné priznať žalobcovi právo
na nemajetkovú ujmu v peniazoch. Skutočne tak, ako to vyhodnotil i súd prvej inštancie satisfakcia v
zmysle požiadavky na upustenie od neoprávneného zásahu sa v danom prípade javí ako nepostačujúca.

Berúc do úvahy jednotlivé okolnosti v prejednávanej veci v kontexte s faktormi princípov európskeho
deliktného práva, článok 3:201 a to predvídateľnosť škody v okamihu jej vzniku rozumnou osobou,
pričom v okamihu jej vzniku sa zohľadňuje konkrétny časový a priestorový vzťah medzi škodovým
konaním a jeho následkami alebo rozsah škody vo vzťahu k následkom takého konania, povaha a
hodnota chráneného záujmu, dôvod zodpovednosti, rozsah bežných životných rizík a ochranný účel

normy, ktorá bola porušená odvolací súd dospel k záveru, že sumu, ktorú priznal súd prvej inštancie
nemožno považovať za zodpovedajúcu okolnostiam, pričom táto nezodpovedá princípu proporcionality,
ktorý patrí medzi všeobecné právne zásady. Tieto síce nie sú v právnych predpisov výslovne obsiahnuté,
ale v európskej právnej kultúre sa uplatňujú. Porušením pravidla proporcionality môže dôjsť k zásahu do
ústavne zaručených práv. Konkrétne ide o právo na súdnu ochranu v zmysle článku 36 ods. 1 Listiny. Z

výsledkov vykonaného dokazovania vyplýva, že dĺžka protiprávneho konania, ktorá skončila vo februári
2017 nebola ustálená. Činnosť žalovanej nevykazuje znaky vysokej intenzity protiprávneho konania
alebo toho, že by v jej prípade išlo o konanie, cieľom ktorého bolo úmyselné narušenie chránených
osobnostných práv. Jednalo sa však o zásah, ktorý bol objektívne spôsobilý narušiť alebo ohroziťpráva chránené v ust. § 11 Občianskeho zákonníka. Tu sa ani nevyžaduje vyvolanie následkov. Ide o
skutočnosť, ktorá je podľa názoru odvolacieho súdu dôležitá pre posudzovanie opodstatnenosti náhrady
ujmy v peniazoch a v kontexte s významným postavením žalovanej na telekomunikačnom trhu, ako aj

vzhľadom na preventívnu ochranu segmentu, ktorý je osobitne chránený. Tými sú osobné údaje.

154. Súd prvej inštancie v rámci voľnej úvahy konštatoval, že prihliadal na vzájomné vzťahy jednotlivých
uvedených argumentov aj na význam chráneného záujmu, špecifiká zásahu do práv žalobcu a veľkého
množstva ďalších dotknutých osôb a v snahe spravodlivo vyvážiť satisfakčnú aj preventívno- sankčnú

funkciu relutárnej náhrady určil sumu 2.500,- eur pre žalobcu ako sumu primeranú.

155. Súd prvej inštancie zohľadnil, z dôvodov primeranosti, pri stanovení výšky náhrady nemajetkovej
ujmy zákon č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v
znení neskorších predpisov. Aj keď v tejto súvislosti sa žiada podotknúť, že predmetným zákonom štát
realizuje svoju politiku odškodňovania obetí trestných činov z verejných zdrojov, preto nie je náležité

vyčerpávajúco aplikovať tento právny predpis (ani odvodzovať z neho rôzne vzorce) na rozhodovanie
o náhrade nemajetkovej ujmy súkromnoprávnom spore.

156. V rozhodnom období, kedy došlo k zásahu do práv žalobcu to bola suma podľa vyššie uvedeného
predpisu 4.350,- eur. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 2.500,-

eur, ktorá približne zodpovedá polovici uvedenej sumy odškodnenia obetí násilných činov, prihliadal
pritom k preventívnej, sankčnej a predovšetkým satisfakčnej funkcií peňažnej náhrady nemajetkovej
ujmy. Symbolická náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 110,- eur (ako vo veci 6C/29/2018) tieto funkcie
podľa názoru súdu nespĺňa a nemá požadovaný účinok. Symbolická náhrada nemajetkovej ujmy by
vzhľadom na všetky okolnosti tejto veci , ktoré vyplynuli z vykonaného dokazovania bola v rozpore

so zásadou všeobecnej spravodlivosti, javila by sa ako neprimeraná a žalovanej by sa „nedotkla“
spôsobom, ktorý by ju motivoval k zodpovednosti pri nakladaní s osobnými údajmi klientov.

157.Odvolacísúdmázato,žesuma,ktorúpriznalsúdprvejinštancienezodpovedáokolnostiamveciani
princípu proporcionality, ktorý patrí medzi všeobecné právne zásady. Odvolací súd jednoznačne súhlasí

s právnym názorom odvolacieho súdu tak ako to vyslovil vo veci sp.zn. 13Co/7/2021, 13Co/30/2022,
alebo aj 1Co/25/2022 a 9Co/44/2022, 5Co/42/2022, 5Co/34/2022, 6Co/3/2023 a ďalšie, že čo sa
týka stanovenia primeranej výšky finančnej náhrady je nutné vychádzať z judikatúry súdov Slovenskej
republiky vo vzťahu k priznaným nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy, ktoré sa zvyčajne priznávajú
pozostalým po osobách, ktoré boli usmrtené pri dopravných nehodách, či zo zákonnej právnej úpravy,

ktorá upravuje nároky poškodených z trestných činov tak ako to uviedla žalovaná vo svojom odvolaní.
Vo vzťahu k takto stanovenej výške nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sa javí odvolaciemu súdu
priznaná náhrada zo strany súdu prvej inštancie ako neprimerane vysoká. Aj odvolací súd poukazuje na
to, že pri náhradách nemajetkovej ujmy pri pozostalých z dopravných nehôd sa tieto sumy pohybujú cca
15.000,- až 20.000,- eur pri príbuzných v priamom rade, čo však samozrejme závisí od individuálnych

okolností prípadu, no berúc do úvahy takto priznané sumy ako aj berúc do úvahy nároky, ktoré sú
priznávané osobám ako obetiam trestných činov, je nepochybné, že miera zásahu do osobnostných práv
v tomto prípade je nepomerne nižšia. Podľa názoru odvolacieho súdu možno hovoriť o rozsahu cca 10 %
zozákladupriznanéhopreobetenásilnýchtrestnýchčinov(4.350,-eur).(§12ods.3Zákonač.274/2017
Z.z.). Zároveň je nutné brať do úvahy to, že v danom prípade nedošlo k zásahu do osobnostných

práv žalobcu, došlo len k potencionálnej možnosti ich ohrozenia, čo nepochybne odôvodňuje ďalšie
zníženie minimálne na hodnotu 50 % z vyššie uvedenej úvahy, t.j. 435/2, t.j. cca 220,- eur. Zároveň
neboli zistené ani dôvody ako škandalizácia žalobcu opakovane či zvyšovanie intenzity konania, alebo
úmyselné konanie žalovaného, čím je dôvodné túto sumu ponížiť o 50 %, t.j na 110,- eur.

158. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav, ale zo zistených skutočností v časti
prijal nesprávny právny záver. Správne rozhodol i o trovách konania. Na jeho odôvodnenie v bode
121-124 poukazuje v plnom rozsahu i odvolací súd. Preto odvolací súd potvrdil rozsudok v napadnutej
časti, t.j. vo výroku I., a to v časti uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť žalobkyne nemajetkovú ujmu
vo výške 110,- eur, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku, a vo výroku III., podľa ust. § 387 ods. 1, 2

CSP. Zároveň odvolací súd zmenil rozsudok vo zvyšku výroku I. tak, že v prevyšujúcej vyhovujúcej časti
žalobu zamietol v zmysle ust. § 388 CSP.159. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1, 2 CSP v spojení s ust.
§ 255 CSP. Z ustálenej judikatúry súdov Slovenskej republiky vyplýva, že zásadu úspechu vo veci treba
uplatniť aj na konania, ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu. V týchto prípadoch nejde o procesne

neúspešného žalobcu ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ho totiž
zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu. Pri rozhodovaní
o náhrade trov konania je preto potrebné rozlíšiť čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné
sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a
nadväzujúca. Žalobcu bolo preto nevyhnutné považovať za plne procesne úspešnú keď mala úspech

čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia vyplývajúca z tohto jej procesného úspechu
závisela výlučne od úvahy súdu.

160. Úvaha žalovanej o pomernom úspechu vo veci je teda nesprávna. Odvolací súd tak, ako súd prvej
inštancie (aj keď to priamo v dôvodoch rozhodnutia neviedol, neznamená to, že sa tým nezaoberal),
nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa na aplikáciu § 257 CSP. Žalovaná mala za to, že pri určovaní

trov konania, ktoré v tomto prípade spočívajú výlučne v trovách právneho zastúpenia, by mal súd využiť
svoje moderačné právo, podľa ust. § 257 CSP a trovy konania žalobcovi nepriznať respektíve tieto
aspoň primerane znížiť. Argumentovala, že priznané trovy konania viac ako 10 - násobne prevyšujú
výšku možnej náhrady nemajetkovej ujmy, pričom v tomto prípade ide o peňažné plnenie, ktoré
bude vyplatené výlučne právnemu zástupcovi žalobcov. Vzhľadom na celkový počet žalobcov 165.,

odhadovala žalovaná výšku trov právneho zastúpenia, ktorému bude musieť právneho zástupcovi
žalobcov v sume na 200.000,- eur. Situácia ak trovy konania následne prevyšujú judikovanú čiastku je
možné označiť za výnimočnú, odôvodňujúcu aplikáciu ust. § 257 CSP. Odvolací súd má za to, že dôvody,
ktoré uvádza žalovaná vo svojom odvolaní, ktorými navrhuje rozhodnúť o trovách konania v zmysle ust.
§257CSPsúvovzťahukdanejvecinepoužiteľné.Zust.§257CSPvyplýva,ževýnimočnesúdneprizná

náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Jednou zo skupín prípadov, v
ktorých aplikácia tohto ustanovenia prichádza do úvahy tak, ako to vyplýva z Komentára k CSP, sú
prípady charakteristické sociálnym aspektom., ktorý vystupuje do popredia vtedy, keď povinná strana
sporunemôžeuhradiťnáhradutrovkonaniazdôvodov,ktorésamanezavinila,aleboichmôžeuhradiťlen
s veľkými ťažkosťami. V takých prípadoch súd zohľadňuje osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery

oboch strán. Prihliada na postoj strán v konaní a prípadne iné okolnosti, a môže dospieť k záveru o
úplnom nepriznaní trov konania úspešnej strane, alebo o nepriznaní čiastočnom, a to právo s ohľadom
na intenzitu preukázaných dôvodov hodných osobitného zreteľa. Takéto dôvody odvolací súd nezistil.
V danom prípade sa podľa odvolacieho súdu nejedná ani o výnimočnosť spočívajúcu v okolnostiach
danej veci, ani v okolnostiach strán sporu, pričom zobral do úvahy, že kritériá pre nepriznanie náhrady

trov konania prichádzajú do úvahy len výnimočne, a má sa to vykladať prísne reštriktívne. Rozhodnutie
o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP sa nesmie javiť ako neprimeraná tvrdosť voči
subjektom konania, a nesmie odporovať dobrým mravom. Podľa názoru odvolacieho súdu v danom
prípade sa o neprimeranú tvrdosť vo vzťahu k žalovanej nejedná, a rozhodnutie o trovách konania
ani neodporuje dobrým mravom. Preto žalobcovi patrí plná náhrada trov tak prvoinštančného ako aj

odvolacieho konania s tým, že o ich výške rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením (§
262 ods. 2 CSP).

161. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3 : 0 .

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustné odvolanie.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods.
2 CSP).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu
treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné

doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 CSP).Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Information regarding the judgement were obtained from the original document, which was most recently updated on Mar 14, 2026. Link to the original document may not work anymore, because the portal of the Ministry of Justice may have published the document under this link for only a certain period of time.

Rozsudok – Ochrana osobnosti , Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, September 28, 2023

Rozsudok – Ochrana osobnosti ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, September 28, 2023