Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Potvrdené Judgement was issued on Wednesday, March 6, 2025

Súd: Mestský súd Bratislava III
Spisová značka: 62Cb/107/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124237760
Dátum vydania rozhodnutia: 06. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Krajči

ECLI: ECLI:SK:MSBA3:2025:6124237760.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

62Cb/107/2024

Mestský súd Bratislava III sudcom JUDr. Milanom Krajčim v spore žalobcu: SIDE Trans, s.r.o., so sídlom
J. Wolkera 2412/26, 052 01 Spišská Nová Ves, IČO: 46 618 155, zastúpeného Advokátskou kanceláriou
VIŠŇOVSKÁ, s.r.o., so sídlom Radničné námestie 279/4, 052 01 Spišská Nová Ves, IČO: 51 284 731,
proti žalovanému: Bantom s. r. o., so sídlom Galvaniho 15/A, 821 04 Bratislava – mestská časť Ružinov,

IČO: 50 607 383, zastúpenému advokátom Mgr. Tomášom Mikelkom, so sídlom Vajnorská 55, 831 03
Bratislava, o zaplatenie 11.979,69 eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

62Cb/107/2024

I. Žalobu zamieta.

II. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou z 23. februára 2024 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť mu
sumu 11.979,69 eur s príslušenstvom.

2. Žalobný návrh odôvodnil žalobca tým, že žalovaný mu neuhradil vystavené faktúry v celkovej výške
11.979,69 eur.
2.1. K žalobe žalobca pripojil faktúry č. 20231371, 20231468, 20231554, 20231576 a 20231733.

3. Žalovaný v odpore proti platobnému rozkazu Okresného súdu Banská Bystrica zo 14. marca 2024,
sp. zn. 40Up/410/2024 navrhol žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietnuť.
3.1. Žalovaný uviedol, že faktúry žalobcu nemali žiadny právny základ, preto tieto faktúry vrátil žalobcovi
listom z 28. augusta 2023, ktorý bol podaný na poštovú prepravu dňa 13. decembra 2023. Žalobca podľa
názoru žalovaného uplatnený nárok žiadnym spôsobom nepreukázal a k návrhu na vydanie platobného
rozkazu nepredložil žiadnu zmluvu, objednávku alebo iný dôkaz preukazujúci dohodu o obsahu, rozsahu
alebo cene plnenia. Žalovaný neuzavrel na predmet plnenia uvedený vo faktúrach, ktoré žalobca

v konaní predložil, žiadnu zmluvu, prípadne objednávku so žalobcom.
3.2. K odporu žalovaný pripojil list z 28 augusta 2023, ktorým vrátil žalobcovi vystavené faktúry.4. Žalobca v replike z 23. júla 2024 uviedol, že podľa zákona o upomínacom konaní postačuje pripojiť
k návrhu faktúru, alebo inú výzvu podobnej povahy, ktorou sa požadovalo splnenie uplatňovaného
nároku od žalovaného a vyhlásiť, že uplatňovaný nárok žalobca eviduje vo svojom účtovníctve. Podľa

názoru žalobcu je konanie žalovaného priam pozoruhodné, keď vystavil list, ktorého predmetom je
vrátenie faktúr v čase ich neexistencie, čím malo dôjsť k antidatovaniu jeho písomného podania.
Žalovaný sa podľa žalobcu účelovo vyhýba splneniu si svojej povinnosti voči žalobcovi.

5. Výzvou zo 7. augusta 2024 súd vyzval žalobcu v súlade s ustanovením § 150 ods. 2 C. s. p. na

doplnenie skutkových tvrdení týkajúcich sa žalobou uplatneného nároku v lehote 10 dní od doručenia
výzvy. V predmetnej výzve zároveň súd žalobcu poučil o tom, že je jeho povinnosťou predložiť
všetky dôkazy na preukázanie jeho tvrdení vo vyššie určenej lehote, pričom žalobcovi oznámil, že na
neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy nebude súd prihliadať s poukazom na sudcovskú
koncentráciu konania podľa § 153 C. s. p.

6. V reakcii na výzvu súdu žalobca v podaní z 10. septembra 2024 uviedol, že faktúrami účtoval
žalovanému vykonané služby spočívajúce v preprave, zhodnotení stavebného odpadu a za tovar
(kamenivo gretľa 0-63). Žalobca následne uviedol, že k jednotlivým faktúram predkladá aj denný záznam
o výkone vozidla, z ktorého je zrejmé, o aké služby žalobcu pre žalovaného išlo, a zároveň že tieto služby
boli riadne vykonané, o čom svedčia podpisy preberajúceho na týchto denných záznamoch o výkone

vozidla.
6.1. K jednotlivým faktúram, ktoré žalobca predložil opätovne, pripojil aj denné záznamy o výkone
vozidla, prípadne evidenčné listy odpadov, výdajku zo skladu.

7. Žalovaný v duplike zo 4. novembra 2024 uviedol, že je to práve žalobca, ktorý v replike a ani

v ďalšom vyjadrení nepredložil žiadnu zmluvu, objednávku, prípadne iný dôkaz preukazujúci dohodu
o obsahu, rozsahu alebo cene plnenia, ktorého cenu si uplatnil faktúrami. Žalovaný opätovne uviedol,
že na predmet plnenia uvedený vo faktúrach neuzavrel žiadnu zmluvu a ani objednávku so žalobcom.
Žalovaný doplnil, že uzavrel dve objednávky, ktorých predmet sa týkal výlučne stavby A. B. C., za ktoré
žalovaný žalobcovi uhradil tie faktúry, ktoré boli vystavené v súlade s dohodami medzi stranami sporu.

8. Na prejednanie sporu nariadil súd pojednávanie na termín dňa 6. marca 2025 o 12:30 hod., ktorého
sa zúčastnili právni zástupcovia strán sporu.

9. Žalobca vystavil na žalovaného faktúru č. 20231371 na sumu 2.015,60 eur, predmetom ktorej bola

fakturácia za prepravu Bijacovce – SNV 10 tonka, za prepravu Bijacovce – SNV osemkola, zhodnotenie
stavebnéhoodpadu–činnosťR5170101Betón;faktúruč.20231468nasumu4.488,08eur,predmetom
ktorej bola fakturácia za prepravu osemkola, Gretľa 0-63, zhodnotenie stavebného odpadu – činnosť
R5 17 01 07 Zmesi betónu tehál, 17 01 01 Betón nad 50 cm; faktúru č. 20231554 na sumu 64,80
eur, predmetom ktorej bola fakturácia za prepravu bagra SNV – Dlhé Stráže; faktúru č. 20231576 na

sumu 1.889,16 eur, predmetom ktorej bola fakturácia za zhodnotenie stavebného odpadu – činnosť
R5 17 01 01 Betón, Doprava; a faktúru č. 20231733 na sumu 3.522,05 eur, predmetom ktorej bola
fakturácia za prepravu, za prepravu, za prepravu, zhodnotenie stavebného odpadu – činnosť R5 17
01 01 Betón. Žalovaný listom datovaným k 28. augustu 2023 (odoslaným na poštovú prepravu dňa
13. decembra 2023) všetky predmetné faktúry žalobcovi vrátil a uviedol mu, že je potrebné k faktúram

priložiť objednávky.

10. Podľa ustanovenia § 132 ods. 1 C.s.p., v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie
označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich
preukázanie a žalobný návrh.

10.1. Opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy (ods. 2).
10.2. Podľa ustanovenia § 150 ods. 1 C.s.p., strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné
a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu.

11. Žalovaný sa v konaní konzistentne bránil tým, že ohľadom žalobcom fakturovaných súm neuzavrel

so žalobcom žiadnu zmluvu, a poukázal na to, že žalobca nepredložil ani žiadny dôkaz preukazujúci
existenciu zmluvného vzťahu medzi stranami sporu, keďže s poukazom na skutočnosť, že žalobca
vystavil na žalovaného faktúry, sa má jednať o zmluvné plnenie (a nie o mimozmluvný nárok na náhradu
škody, prípadne na vydanie bezdôvodného obohatenia).11.1. V nadväznosti na uvedené sa súd zameral na posúdenie, či žalobca existenciu konkrétneho
záväzkového vzťahu so žalovaným, z ktorého má vyplývať žalobou uplatnený nárok, v konaní tvrdil,
a až ak je existencia konkrétneho zmluvného vzťahu tvrdená (bremeno tvrdenia), prichádza povinnosť

tento zmluvný vzťah preukázať (dôkazné bremeno). Z tohto vyplýva, že až v prípade unesenia bremena
tvrdenia žalobcom vo vzťahu k uplatňovanému nároku v konaní prichádza do úvahy vykonávanie
dokazovania k sporným skutočnostiam týkajúcim sa nároku. Inými slovami povedané, ak žalobca
neunesie bremeno tvrdenia, bolo by nadbytočné vykonávať akékoľvek dokazovanie.

12. Nadväzujúc na už vyslovené závery súd považuje za potrebné uviesť, že v každom jednom prípade
je povinnosťou žalobcu žalovaný nárok skutkovo vymedziť a následne tento nárok preukázať. V tejto
súvislosti súd poukazuje na znenie ustanovení § 132 ods. 1 a ods. 2 a § 150 C.s.p.
12.1. V prvom rade súd dáva do pozornosti, že pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností
vsúladesustanovením§132ods.1C.s.p.predstavujesamotnýzákladžaloby.Žalobcamázrozumiteľne
aurčitoopísaťokolnosti,ktoréviedlikpodaniužaloby,tedaskutkovýdej.Tvrdenia,zktorýchmávyplynúť

oprávnenosť uplatneného nároku, by mali byť jednoznačné a konkrétne, aby nemohlo dôjsť k zámene
s iným skutkom. Judikatúra považuje za rozhodujúce skutočnosti údaje, ktoré sú nevyhnutné na to, aby
bolojasné,očomanaakompodklademásúdrozhodnúť.Žalobcamusívžalobeuviesťtakéskutočnosti,
ktorými opíše skutok, na základe ktorého uplatňuje svoj nárok, a to v takom rozsahu, ktorý umožňuje
jeho jednoznačnú individualizáciu, teda vymedziť predmet konania po skutkovej stránke. Ak neuvedie

žalobca v žalobe všetky potrebné tvrdenia, nejde o vadu žaloby, ak v nej opísal aspoň také rozhodujúce
skutočnosti, ktorými bol vymedzený predmet konania po skutkovej stránke. Zákon výslovne uvádza,
že opísanie rozhodujúcich skutočností nemožno nahradiť odkazom na označené dôkazy (k tomu viď aj
BAJÁNKOVÁ, J., In: ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S., BARICOVÁ, J., MESIARKINOVÁ, S., BAJÁNKOVÁ,
J., TOMAŠOVIČ, M. a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár. 2. vydanie. C. H. BECK: Praha, 2022,

s. 530).
12.2. Rovnako tak súd uvádza, že ustanovenie § 150 C. s. p. zakotvuje jednu zo základných
procesných povinností strán sporu, a to povinnosť tvrdiť. Stranu sporu zaťažuje bremeno tvrdenia
(onus dicendi). Schopnosť strany sporu uniesť bremeno tvrdenia spolu s dôkazným bremenom (onus
probandi) je predpokladom pre úspech v spore. Nesplnenie povinnosti tvrdiť, resp. nesplnenie povinnosti

„relevantne“ tvrdiť (uviesť tvrdenia z hľadiska ich kvality pravdivé, úplné, podstatné a rozhodujúce)
má pre stranu sporu procesnoprávnu sankciu. Táto sankcia má podobu prehry sporu. Prejaví sa teda
v meritórnom rozhodnutí veci. Povinnosť strany sporu tvrdiť má kľúčový význam a predstavuje jeden zo
základných princípov civilného procesu (článok 8). Povinnosť tvrdiť podstatné a rozhodujúce skutočnosti
znamená, že je potrebné uviesť všetko to, čo je obsiahnuté v skutkovej podstate hmotnoprávnej

normy (skutočnosti spôsobilé na základe hmotného práva privodiť úspech strany v spore). Hmotné
právo určuje, ktoré skutočnosti sú podstatné a rozhodujúce. Povinnosť tvrdiť podstatné a rozhodujúce
skutočnosti sa v právnej teórii označuje ako povinnosť substancovane tvrdiť, resp. povinnosť uviesť
substancované tvrdenia. Pojem „substancované“ zvýrazňuje, že tvrdenia sú relevantné z hľadiska
hmotného práva (ang. substantial law – hmotné právo). Povinnosť substancovane tvrdiť má charakter

procesného bremena (nem. Substanzierungslast). Zaťažuje toho, kto má procesnú povinnosť tvrdiť,
ale aj toho, kto má procesnú povinnosť poprieť tvrdenia protistrany. Hovoríme potom o povinnosti
substancovane poprieť tvrdenia protistrany. Substancované tvrdenie je také skutkové tvrdenie, ktoré
je možné subsumovať pod konkrétnu hmotnoprávnu normu a je k nemu možné vykonať dokazovanie.
Následkom porušenia povinnosti žalobcu substancovane tvrdiť je zamietnutie žaloby bez dokazovania.

Rovnako platí, že následkom porušenia povinnosti žalovaného substancovane tvrdiť je, že súd bez toho,
aby vykonal dokazovanie, nezohľadní jeho procesnú obranu. Súd nemá čo dokazovať, ak tvrdenie nie je
substancované.Nesubstancovanétvrdeniesanedásubstancovanepoprieť(ktomuviďajBAJÁNKOVÁ,
J., In: ŠTEVČEK, M., FICOVÁ, S., BARICOVÁ, J., MESIARKINOVÁ, S., BAJÁNKOVÁ, J., TOMAŠOVIČ,
M. a kol.: Civilný sporový poriadok. Komentár. 2. vydanie. C. H. BECK: Praha, 2022, s. 615 - 619).

13. Súd v súvislosti s uvedeným odkazuje aj na ustálenú rozhodovaciu prax súdov, z ktorej vyplýva, že
- Účastníci konania nie sú povinní uplatnený nárok, ani obranu proti nemu, právne kvalifikovať, pretože
právna kvalifikácia veci je vecou súdu. Musia ale uviesť rozhodné skutočnosti, ktoré umožnia súdu, aby
uplatnený nárok alebo obranu proti nemu právne kvalifikoval. Súd tak skúma, či tvrdené skutočnosti

možno podriadiť pod hypotézu niektorej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo
možné vyvodiť plnenie, prípadne určiť, či tu žalobcom požadovaný právny vzťah alebo právo je alebo
nie je alebo potvrdiť také skutočnosti, ktoré bránia tomu, aby bolo žalobe vyhovené. Ak účastník uvedie
rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje ním tvrdený nárok alebo obranu proti nemu, ale s týmitoskutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom účastníka a je
povinný posúdiť vec podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav
dopadajú [k tomu viď aj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej v texte len „najvyšší

súd“ v príslušnom gramatickom tvare) z 22. septembra 2010, sp. zn. 5Cdo/196/2009].
- V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník má jednak povinnosť tvrdenia, jednak
dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia
nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou
označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ účastník konania nesplní povinnosť

tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa
rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia
a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného
bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, kedy neboli preukázané
určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci [či už z dôvodu nečinnosti
účastníka, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení stanovenú v § 101

a § 120 ods. 1 vety prvej O.s.p. (v súčasnosti § 132 ods. 1, § 167 ods. 2, ods. 3 a ods. 4, resp. § 267
ods. 1 C.s.p.), alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec]. Okruh rozhodujúcich
skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení, je daný
hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma
zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané), ako

aj nositeľa dôkazného bremena. Tak napríklad v konaní o zaplatenie dlhu z určitej zmluvy má žalobca
(veriteľ) povinnosť bremeno tvrdenia v tom, že so žalovaným (dlžníkom) uzavrel zmluvu, že na jej
základe poskytol žalovanému určité plnenie a že žalovaný za toto plnenie neposkytol riadne a včas
dohodnutú náhradu (odplatu). Na povinnosť tvrdenia nadväzuje povinnosť označiť dôkazy preukazujúce
tvrdené skutočnosti; žalobcu zaťažuje dôkazné bremeno preukázať uzavretie zmluvy a poskytnutie

plnenia podľa nej. Pokiaľ sú tieto skutočnosti preukázané, žalobca uniesol tak bremeno tvrdenia, ako
aj bremeno dôkazu. Žalovaný (dlžník) nie je procesným subjektom, ktorého by sa vyššie spomenuté
procesné povinnosti netýkali; pokiaľ sa chce v konaní úspešne brániť, musí tvrdiť, že za poskytnuté
plnenie zaplatil a na svoje tvrdenie musí označiť dôkazy. Teória v tejto súvislosti hovorí o tzv. presúvaní
dôkazného bremena. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi účastníkov

konania v závislosti na aktuálnom stave (priebehu) konania a na tom, ako právna norma vymedzuje
práva a povinnosti účastníkov hmotnoprávneho vzťahu (k tomu viď aj rozsudok najvyššieho súdu z 22.
septembra 2010, sp. zn. 3MCdo/6/2010).
-Civilnésporovékonaniejeovládanéprejednacouzásadou,vsúladesktoroujeúspechprocesnejstrany
definovanýjejpovinnosťoutvrdeniaanaňounadväzujúcoudôkaznoupovinnosťouaimzodpovedajúcim

korelátom v podobe bremena tvrdenia a dôkazného bremena. Z prejednacej zásady potom následne
vyplýva základné procesné pravidlo, podľa ktorého každá strana je povinná dokazovať skutočnosti
zodpovedajúce znakom právnej normy, ktorá je pre ňu priaznivá a ktorej sa domáha (I. ÚS 24/2019 z
9.6.2020). V civilnom sporovom konaní je súd limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu, ktoré sú
podkladompreurčeniepredmetudokazovania.Podľadovolaciehosúduvtejtosúvislostialeneprichádza

do úvahy, aby predložená listina (listiny) nahradila podstatné skutkové tvrdenia strán konania. Procesná
aktivita a zodpovednosť strán konania by tým bola popretá a prenesená na súd (k tomu viď aj uznesenie
najvyššieho súdu z 25. mája 2022, sp. zn. 1Cdo/188/2021).
- Z ustanovenia § 132 ods. 1 CSP vyplýva povinnosť strán sporu označiť dôkazy ako jednu z náležitostí
žaloby; povinnosťou strany sporu je aj tvrdiť skutkové okolnosti, z ktorých si odvodzuje svoje právo alebo

povinnosť protistrany a označiť dôkazy, ktorými chce preukázať pravdivosť ním tvrdených skutočností
(povinnosť tvrdenia a dôkazná povinnosť). Strana sporu musí uviesť svoje skutkové tvrdenia jasne,
úplne a zrozumiteľne (povinnosť tvrdenia). Táto povinnosť je spojená s dôkazným bremenom, ktorého
nesplnenie má spravidla významné dôsledky pre rozhodnutie vo veci samej; neunesenie dôkazného
bremena totiž znamená neúspešnosť strany v spore. Samotná skutočnosť, či strana sporu vystupuje na

strane žalobcu alebo žalovaného nemá priamy vplyv na jeho povinnosť tvrdiť rozhodujúce skutočnosti
a predložiť alebo označiť dôkazy na svoje tvrdenie; rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena
medzi sporovými stranami v spore závisí na tom, ako právna norma vymedzuje práva a povinnosti
sporových strán. Obvykle platí, že žalobca je v zásade povinný tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré
opodstatňujú jeho ohrozené alebo porušované právo, resp. právom chránený záujem; žalovaný je

povinný (za predpokladu, že chce byť úspešný v spore) tvrdiť a preukazovať skutočnosti, ktoré právo
žalobcu vylučujú. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihujú aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu
v spore; v priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu (k tomu viď
uznesenie najvyššieho súdu z 18. decembra 2024, sp. zn. 5Cdo/47/2023).- Žalobca je povinný v žalobe uviesť také skutočnosti, ktorými vymedzí skutok (skutkový dej), na ktorého
základe uplatňuje svoj nárok, a to v takom rozsahu, ktorý umožňuje jeho jednoznačnú individualizáciu,
teda vymedziť predmet konania po skutkovej stránke (k tomu viď aj uznesenie Najvyššieho súdu Českej

republiky z 15. októbra 2002, sp. zn. 21Cdo/370/2002).
- Relevantné skutkové tvrdenia nemožno nahrádzať len navrhovaním dôkazov, ako tomu bolo v tomto
prípade, nakoľko v prípade absencie relevantných skutkových tvrdení strany sporu nie je potom vôbec
zrejmé, ktoré konkrétne skutočnosti tvoriace obsah procesného útoku alebo procesnej obrany majú byť
navrhovanými dôkazmi preukazované. Strana sporu musí v prvom rade uniesť bremeno tvrdenia, pričom

práve obsah skutkových tvrdení následne výrazným spôsobom determinuje rozhodnutie súdu o tom,
ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná a ktoré nevykoná. Vyššie uvedený princíp jednoznačne vyplýva
z čl. 8 Základných princípov CSP, ktorý zakotvuje povinnosť strán sporu označiť skutkové tvrdenia
dôležité pre rozhodnutie vo veci a tieto podoprieť dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a
podľa pokynov súdu (k tomu viď aj rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 25. januára 2024, sp. zn.
1Cob/73/2022).

- Civilné sporové konanie je ovládané dispozičnou zásadou a začína sa výlučne na základe žaloby.
Žaloba musí obsahovať osobitné náležitosti podania uvedené v § 132 ods. 1 CSP, teda označenie
strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a
žalobný návrh. Žalobca je tiež povinný pripojiť k žalobe dôkazy, ktorých povaha to pripúšťa, okrem tých,
ktoré nemôže bez svojej viny pripojiť (§ 132 ods. 3 CSP). Nesplnenie povinnosti tvrdiť a preukazovať

skutočnosti, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie vo veci samej, neodôvodňujú odmietnutie žaloby pre
jej vady, ale jej zamietnutie po vecnom prejednaní veci. Strana sporu je povinná tvrdiť také skutočnosti,
ktorézakladajúvznikjejpráva,resp.zánikjejpovinnosti.Tietotvrdeniastranysporumožnopovažovaťza
podstatnéarozhodujúce.Právnateóriapretakétoskutočnostipoužívaajpojemsubstancovanétvrdenia.
Povinnosť substancovania je povinnosť úplného a pravdivého opísania skutočností právne relevantných

pre vydanie meritórneho rozhodnutia. Vzhľadom na to, že v civilnom konaní žalobca vymedzuje
uplatnený nárok, a to nielen určením žalobného petitu, ale aj určením rozhodných skutočností, o ktoré
svoje tvrdené právo/nárok opiera. Keďže civilné sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, v
súlade s ktorou je úspech procesnej strany definovaný jej povinnosťou tvrdenia a na ňou nadväzujúcou
dôkaznou povinnosťou, potom z predmetnej zásady následne vyplýva základné procesné pravidlo,

podľa ktorého je každá strana povinná dokazovať skutočnosti zodpovedajúce znakom právnej normy,
ktorá je pre ňu priaznivá a ktorej sa domáha. Z uvedeného zároveň vyplýva, že strana domáhajúca
sa určitých právnych následkov, ponesie aj nepriaznivé dôsledky stavu non liquet - neobjasneného
skutkového stavu, resp. určitej relevantnej skutočnosti (bližšie viď nález ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 24/2019
zo dňa 09.06.2020). Odvolací súd zhodne so súdom prvej inštancie konštatuje, že v časti nároku na

zaplatenie sumy 421,55 Eur žalobca neuniesol bremeno tvrdenia, ani bremeno dokazovania, keďže
neuviedolžiadneskutkovétvrdenia,týkajúcesauplatnenéhonárokuanároknepreukázal.Vnadväznosti
na povinnosť úplne opísať rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje žalobca svoj nárok, je nutné
konštatovať, že iba uvedenie krátených položiek, ktoré všetky ani nevyplývajú z predložených listín, bez
uvedenia ďalších skutočností, nie je možné považovať povinnosť žalobcu vyplývajúcu z § 132 CSP za

splnenú. Zároveň odvolací súd uvádza, že v odvolacom konaní nie je možné dopĺňať tvrdenia, ktoré
mohol žalobca uplatniť už v pôvodnom konaní, predstavujú tak neprípustnú novotu (§ 366 CSP) [k tomu
viď aj rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 2. júla 2024, sp. zn. 2Cob/170/2022].
- Povinnosťou žalobcu bolo rozhodujúce skutočnosti, na ktorých si zakladá uplatnený nárok jednak tvrdiť
a jednak tieto skutočnosti preukázať. Absentujúce skutkové tvrdenia v žalobe nemožno podľa § 132 ods.

2 CSP nahradiť odkazom na označené dôkazy. Predložené dôkazy slúžia na preukázanie tvrdených
skutočností, nie však na to, aby v nich súd prípadne iný subjekt konania vyhľadával tie skutočnosti,
z ktorých by mal uplatnený nárok vyplývať (k tomu viď aj rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 27.
augusta 2024, sp. zn. 5Cob/158/2024).
- Aby strana mohla splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým

splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností
stranou sporu, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou je úzka
vzájomná väzba. Ak strana nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy
právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia,
teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú strana netvrdila, nebude

predmetom dokazovania. Neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre stranu za
následok pre neho nepriaznivé rozhodnutie (k tomu viď aj rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 26.
septembra 2024, sp. zn. 4Cob/140/2022).14. Ako vyplýva z vyššie citovaných doktrinálnych a judikatórnych záverov, v sporovom konaní je
povinnosťou žalobcu uviesť také skutkové tvrdenia, ktoré by mohol súd posúdiť, či žalobcovi nárok
na peňažné plnenie uplatnené žalobou (alebo časť z neho) je možné pri jeho posúdení po právnej

stránke priznať. Ak žalobca neuvedie rozhodujúce skutočnosti (skutkové tvrdenia) ohľadom uplatneného
nároku (napr. v podobe jednoznačného špecifikovania konkrétnej sumy, nárok na zaplatenie ktorej má
vyplývať z konkrétneho zmluvného dojednania medzi stranami sporu), súd si ich nemôže miesto žalobcu
domyslieť len, aby mohol žalobe vyhovieť, keďže to nie je úlohou súdu v kontradiktórnom civilnom
sporovom konaní. Úloha súdu sa obmedzuje na posúdenie rozhodujúcich skutočností uvádzaných

stranami sporu, a ak strana sporu tieto rozhodujúce skutočnosti neuvedie, neunesie bremeno tvrdenia
ohľadom daného nároku, čo sa v konečnom dôsledku prejaví v strate sporu (v prípade žalobcu v
zamietnutí žaloby). Je pritom nepodstatný rozsah listín, ktoré žalobca predloží súdu v konaní, keďže
nie je úlohou súdu (a ani žalovaného) v jednotlivých listinných dôkazoch vyhľadávať skutkové tvrdenia,
ktoré mal žalobca v konaní uviesť, ale ktoré v rámci opisu uplatneného nároku neuviedol. Tu je potrebné
si uvedomiť tú vec, že ak žalobca neuvedie v konaní konkrétne rozhodujúce skutočnosti (jednoznačne

nevymedzí uplatnený nárok), nemôže sa ani žalovaný účinne voči podanej žalobe brániť. Rovnako tak je
potrebné zvýrazniť to, že ak úlohou súdu nie je domýšľať si skutočnosti týkajúce sa uplatneného nároku,
nie je možné spravodlivo požadovať ani od žalovaného, aby si domýšľal rozhodujúce skutočnosti, ak ich
žalobcavkonanívrozporesozákonnoupovinnosťouneuviedol.Zakvalitatívnustránkužaloby,prípadne
ďalších prostriedkov procesného útoku pritom v konaní zodpovedá výlučne žalobca (resp. v internom

vzťahu k žalobcovi jeho právny zástupca), a preto výlučne žalobca zodpovedá za výsledok sporu
v podobe zamietnutia žaloby, ak žalobca neuvedie rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa uplatneného
nároku, t. j. ak neunesie v spore bremeno tvrdenia. Súd dáva do pozornosti, že ak v konaní relevantné
skutkové tvrdenia zo strany žalobcu absentujú, je vylúčené, aby mohol vôbec podriadiť uplatnený nárok
pod určitú, konkrétnu, právnu normu (pod konkrétny zmluvný typ). Nemožnosť tohto podradenia nároku

pre absenciu relevantných tvrdení súdom pod určitú právnu normu bráni súdu zamerať sa na to, čo
konkrétne môže byť medzi stranami sporu sporné, a aké skutočnosti sa majú v rámci dokazovania
preukazovať.

15. Podľa názoru súdu žalobca nevymedzil po skutkovej stránke nárok uplatnený žalobou takým

spôsobom, že by bolo možné skonštatovať, že by bol tento nárok jednoznačne individualizovaný, a že
by ohľadom neho uniesol bremeno tvrdenia.
15.1. Súd poukazuje na to, že v žalobnom návrhu žalobca vo vzťahu k uplatnenému nároku
uviedol výlučne to, že žalobca požiadal advokátsku kanceláriu o poskytnutie právnej pomoci vo veci
neuhradených finančných čiastok v celkovej výške 11.979,69 eur z titulu neuhradených faktúr, pričom

následne len vymenoval jednotlivé faktúry s dátumom ich vystavenia, fakturovanou sumou a dátumom
splatnosti. Takéto vymedzenie v žalobnom návrhu nezodpovedá individualizácii žalobou uplatneného
nároku, ako sa to vyžaduje pre vyslovenie záveru o unesení bremena tvrdenia žalobcom. Z takýmto
spôsobomkoncipovanéhožalobnéhonávrhuniejemožnéžiadnymspôsobomvyhodnotiť,akýkonkrétny
záväzkový vzťah mal byť založený medzi stranami, kedy a s akým obsahom. V žalobe tak žalobca

neuviedol rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa žalobou uplatneného nároku, čo zákonite vedie k záveru,
že žalobca v žalobe neuniesol bremeno tvrdenia.
15.2. V replike z 23. júla 2024 žalobca iba uviedol, že tvrdenia žalovaného v podanom odpore považuje
za účelové, zavádzajúce a celé jeho odôvodnenie za zmätočné, a spochybňoval časové súvislosti
ohľadom listu žalovaného, ktorým žalobcovi vrátil vystavené faktúry. V replike sa žalobca žiadnym

spôsobom nevenoval záväzkovému vzťahu, z ktorého mal údajne žalobou uplatnený nárok vzniknúť.
Keďže ani v replike žalobca rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa žalobou uplatneného nároku, a ani v
replike neuniesol bremeno tvrdenia vo vzťahu k žalobou uplatnenému nároku.

16. Z týchto dôvodov súd využil oprávnenie vyplývajúce mu z ustanovenia § 150 ods. 2 C.s.p. a výzvou

zo 7. augusta 2024 vyzval žalobcu na doplnenie skutkových okolností týkajúcich sa žalobou uplatneného
nároku v lehote 10 dní od doručenia tejto výzvy, pričom súd zároveň vyzval žalobcu, aby predložiť všetky
dôkazy na preukázanie jeho tvrdení v tej istej lehote a uviedol mu, že na neskôr predložené a označené
skutočnosti a dôkazy nebude súd prihliadať s odkazom na sudcovskú koncentráciu konania.
16.1. Podľa názoru súdu predmetná výzva mala žalobcovi – navyše kvalifikovane zastúpenému

advokátskou kanceláriou – signalizovať, že jeho žaloba nie je celkom v poriadku. Pri postupe podľa
ustanovenia § 150 ods. 2 C.s.p. musí súd postupovať citlivo, aby neporušil princíp rovnosti zbraní a aby
pri tejto výzve nezvýhodnil v spore jednu stranu sporu (v danom prípade žalobcu) na úkor druhej strany
sporu (žalovaného). Z tohto dôvodu mohol súd iba vyzvať žalobcu na doplnenie skutkových okolnostítýkajúcich sa žalobou uplatneného nároku a nemohol ho poučiť o tom, v čom konkrétne je jeho žaloba
nesprávna (pričom sa nejedná o dôvod, kedy by prichádzalo do úvahy odmietnutie žaloby podľa § 129
ods. 3 C.s.p. – pozn. súdu), pretože v takom prípade by išlo o poučenie žalobcu, ktoré by bolo vykonané

v rozpore s ustanovením § 160 ods. 3 písm. b/ C.s.p. (navyše nejde o poučenie o procesných právach
a povinnostiach). Za týchto okolnosti bolo výlučne na žalobcovi, resp. jeho právnom zástupcovi, aby
si porovnal text žalobného návrhu (a jeho repliky) so znením ustanovení § 132 ods. 2 a § 150 C.s.p.,
vrátane k ním zodpovedajúcej doktríny, resp. judikatúry.
16.2. Súd uvádza, že žalobca (jeho právny zástupca) naznačeným spôsobom nepostupoval a ani

v podaní z 10. septembra 2024 nekonkretizoval rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa žalobou
uplatneného nároku, keďže ani v predmetnom podaní nešpecifikoval konkrétny záväzkový vzťah,
z ktorého by mal žalobou uplatnený nárok vzniknúť. Aj v predmetnom podaní sa žalobca obmedzil
na faktúry, a na to, že z faktúr a predložených denných záznamov o výkone vozidla má vyplývať,
aké služby mal žalobca pre žalovaného vykonať. Takýto odkaz žalobcu na predložené listiny je pritom
v priamom rozpore s ustanovením § 132 ods. 2 C.s.p., v ktorom zákon jednoznačne nepripúšťa, aby

žalobca nahradil opis rozhodujúcich skutočností odkazom na označené dôkazy. Súd musel pri svojom
rozhodovaní rešpektovať jednoznačné a nepochybné znenie ustanovenia § 132 ods. 2 C.s.p. a nemohol
sám iniciatívne vyhodnotiť existenciu určitého zmluvného vzťahu zo žalobcom predložených listín, keď
žalobca konkrétny zmluvný vzťah medzi stranami netvrdil a neuviedol ho ani v podaní z 10. septembra
2024 na základe výzvy súdu pod hrozbou aplikácie sudcovskej koncentrácie konania na prípadne

oneskorené uvádzanie skutkových tvrdení v ďalšom štádiu konania. Tu je potrebné si uvedomiť, že
ak raz zákon nepripúšťa, aby žalobca nahradil povinnosť uviesť rozhodujúce skutočnosti odkazom na
jednotlivé dôkazy, nemôže tieto rozhodujúce skutočnosti z vlastnej iniciatívy vyhľadávať z predložených
listinných dôkazov ani súd, navyše keď sa nejedná o spor s ochranou slabšej strany a keď žalobcovi
mal kvalifikovanú právnu pomoc v spore poskytnúť ním zvolený právny zástupca.

17. Pre to, aby mohol súd konštatovať, že žalobca si splnil povinnosť tvrdiť, t. j. že v konaní uviedol
substancované tvrdenia, čo v sebe zahŕňa povinnosť úplného a pravdivého opísania skutočností právne
relevantných pre vydanie meritórneho rozhodnutia (čo je podmienkou pre unesenie bremena tvrdenia),
bolopovinnosťoužalobcujednoznačneuviesťkonkrétnyzmluvnývzťah,zktoréhomajúvyplývaťpoložky

uvedené na jednotlivých faktúrach, kedy a akým spôsobom mal byť zmluvný vzťah medzi stranami sporu
vzniknúť uvedením dátumu uzavretia zmluvy, či išlo o zmluvu ústnu alebo písomnú, ak išlo o ústnu
zmluvu, ktoré osoby mali za jednotlivé strany konať, aký bol jeho obsah (aké konkrétne plnenie mal
poskytnúť žalovanému žalobca, a aké konkrétne plnenie mal poskytnúť žalobcovi žalovaný) a ako boli
dohodnuté konkrétne podmienky pre poskytnutie plnenia.

17.1. Predmetné skutočnosti však žalobca v riadne a včas uplatnených prostriedkoch procesného útoku
(vžalobez23.februára2024,vreplikez23.júla2024avovyjadreníz10.septembra2024)neuviedol,čo
znamená, že v konaní kvalifikovaným spôsobom neuviedol substancované tvrdenia, čo je nevyhnutným
predpokladom pre to, aby mohol súd nárok žalobcu meritórne posúdiť. Žalobca sa v predmetných
prostriedkoch procesného útoku obmedzil výlučne na odkaz na ním vystavené faktúry a ich prílohy, čo

považuje súd za nedostatočné, a takýmto spôsobom nemožno dospieť k záveru, že by žalobca v konaní
uniesol bremeno tvrdenia.
17.2. Je potrebné si uvedomiť, že faktúra je len účtovným dokladom a v zásade nie je dôkazom
o existencii zmluvného vzťahu medzi stranami sporu (okrem prípadov, kedy druhá strana samotnú
faktúru podpíše, a kedy faktúra predstavuje zároveň aj dodací list), a aj keď žalobca predloží v konaní

faktúru (faktúry), predmetom konania nie je zaplatenie faktúry, ale predmetom konania je nárok na
zaplatenie zmluvnej odplaty.
17.3. Zároveň pre absenciu substancovaných tvrdení na strane žalobcu nemohol súd prípadný vzťah
medzi žalobcom a žalovaným podradiť pod konkrétny zmluvný typ a nemohol ani posúdiť, aké konkrétne
skutočnosti by mali byť preukazované v rámci vykonávaného dokazovania.

18. Pokiaľ ide o posledné písomné vyjadrenie žalobcu z 29. januára 2025, súd v prvom rade uvádza,
že síce sa v ňom už žalobca (okrem nových dôkazných návrhov) snažil uviesť služby, ktoré mal
žalovanému poskytovať, avšak ani v predmetnom písomnom vyjadrení neuviedol skutočnosti uvedené
vyššie, ktorých uvedenie by bolo nevyhnutné pre pravdivý a úplný opis rozhodujúcich skutočností a pre

unesenie bremena tvrdenia, a teda ani predmetné vyjadrenie žalobcu nemá žiadny vplyv na už vyššie
vyslovené závery súdu.
18.1. Čo je však zásadnejšie, predmetné vyjadrenie realizoval žalobca podľa názoru súdu oneskorene,
až po doručení predvolania na pojednávanie, a preto naň dopadá sudcovská koncentrácia konaniav zmysle ustanovenia § 153 C.s.p. Tu súd poukazuje na to, že pod pojmom prostriedky procesného
útoku a prostriedky procesnej obrany sa v zmysle ustanovenia § 149 C.s.p., ktoré podľa ustanovenia §
153 C.s.p. podliehajú sudcovskej koncentrácii konania, rozumejú nielen dôkazné návrhy, ale aj skutkové

tvrdenia. Aj pre skutkové tvrdenia platí, že ich žalobca má uplatniť včas, a ak žalobca skutkové tvrdenia
včas neuplatní, vystavuje sa riziku, že na ne súd uplatní sudcovskú koncentráciu konania.
18.2. Podľa názoru súdu bolo povinnosťou žalobcu skutkové tvrdenia uvádzané žalobcom vo vyjadrení
z 29. januára 2025 – tu bez ohľadu na to, že sú nedostatočné pre unesenie bremena tvrdenia – uviesť
už v písomnej časti konania, t. j. nie až v čase po doručení predvolania na pojednávanie. Uvedené

platí o to viac v situácii, keď súd žalobcu výzvou zo 7. augusta 2024 výslovne jednak vyzval na
uvedenie skutkových tvrdení vo vzťahu k žalobou uplatnenému nároku, ale zároveň výslovne poučil
žalobcu o sudcovskej koncentrácii konania s určením záväznej lehoty. Pozornosti súdu pritom neušlo, že
žalobca (jeho právny zástupca) nerešpektoval súdom určenú záväznú lehotu, ktorá uplynula uplynutím
dňa 9. septembra 2024 a vyjadrenie zaslal súdu až 10. septembra 2024, pričom žiadnym spôsobom
neospravedlnil nedodržanie záväznej lehoty. Súd napriek tomu na oneskorené vyjadrenie žalobcu z 10.

septembra 2024 prihliadal, čo však nie je možné v prípade jeho vyjadrenia z 29. januára 2025, pričom
právny zástupca žalobcu sa ani len neobťažoval súdu vysvetliť okolnosti, ktoré mu v konaní bránili
v skoršom uvedení skutkových okolností a v skoršom uplatnení dôkazných návrhov.
18.3. Súd poukazuje na to, že takýmto prístupom žalobcu (resp. jeho právneho zástupcu) žalovaný
nemal možnosť sa vyjadriť k žalobcom uvádzaným skutočnostiam a dôkazným návrhom v skoršej časti

konania než na nariadenom pojednávaní, na ktorom právny zástupca žalovaného výslovne navrhol, aby
súd uplatnil sudcovskú koncentráciu konania. Prihliadnutie na vyjadrenie žalobcu z 29. januára 2025 by
v konečnom dôsledku vytvorilo nerovnosť v prístupe k stranám sporu v neprospech žalovaného, keďže
by súd v spore zvýhodnil žalobcu, ktorý si riadne a včas nesplnil povinnosti vyplývajúce mu z Civilného
sporového poriadku, na úkor žalovaného. Rovnako tak súd poukazuje na to, že je povinnosťou strán

sporu už v písomnej časti dať obrazne povedané karty na stôl, kedy sú strany povinné v písomnej
časti konania uviesť už v písomnej časti konania (žalobca v žalobe a replike, žalovaný vo vyjadrení
k žalobe, resp. odpore a duplike) všetky rozhodujúce skutočnosti a predniesť všetky dôkazné návrhy,
čo súvisí s tým, aby súd mohol zvoliť vhodný procesný postup vo veci tak, aby bolo rozhodnuté bez
zbytočných prieťahov a na jedinom pojednávaní (k tomu viď znenie článku 17 Základných princípov

Civilného sporového poriadku a aj ustanovenie § 157 ods. 1 C.s.p.). Keďže v písomnej časti konania – ku
dňu predvolania strán sporu na nariadené pojednávanie – neboli prednesené žiadne návrhy na výsluch
strán a svedkov, a neboli prednesené žiadne návrhy spojené s prípadnou edičnou povinnosťou, súd
len predvolal právnych zástupcov strán sporu, aby mohol na nariadenom pojednávaní v ich prítomnosti
o podanej žalobe rozhodnúť, a nebolo potrebné si vyžiadavať žiadne dokumenty od tretích subjektov,

a taktiež nebolo potrebné realizovať úkony spojené s výsluchmi svedkov (výzvu na zloženie preddavku
na trovy dôkazy, uloženie povinnosti zabezpečiť svedkov, prípadne predvolanie svedkov), v dôsledku
čohojezrejmé,žeakbysúdprihliadalnaobsahvyjadrenia(vyjadrení)žalobcuz29.januára2025,musel
by pojednávanie nariadené na 6. marca 2025 odročiť, čo bez ďalšieho odôvodňuje aplikáciu sudcovskej
koncentrácie konania na oneskorené úkony žalobcu v spore (k tomu viď aj rozsudok Krajského súdu

v Bratislave z 23. januára 2025, sp. zn. 1Cob/8/2024).
18.4. Ako už bolo uvedené vyššie, žalobca mal zo strany konajúceho súdu vytvorenú dodatočnú
možnosť na uvedenie (doplnenie) skutkových tvrdení a dôkazných návrhov v zmysle výzvy zo 7.
augusta 2024. Nemožno pritom opomenúť tú skutočnosť, že procesná obrana žalovaného bola v spore
konzistentná, v duplike žalovaný zopakoval rozhodujúce skutočnosti, ktoré produkoval už v odpore.

Navyše súd považuje za nevyhnutné zvýrazniť, že už pred podaním žaloby žalobca vedel dôvod, pre
ktorý mu žalovaný vystavené faktúry neuhradil, keď v liste, ktorým mu žalovaný vrátil vystavené faktúry,
požadoval predloženie objednávok. Takéto objednávky žalobca však v konaní nepredložil a ani ich
existenciuvovčasnýchprostriedkochprocesnéhoútoku,resp.voneskorenomvyjadreníz10.septembra
2024 v rámci opisu rozhodujúcich skutočností netvrdil, pričom namiesto toho, aby sa žalobca zameral

na obsahovú stránku listu žalovaného doručeného mu v decembri 2023, spochybňoval dátum jeho
spísania a argumentoval jeho antedatovaním, hoci sa s najväčšou pravdepodobnosťou jednalo len
o nedopatrenie pri písaní listu nezmenením uvedeného dátumu, čomu nasvedčuje jeho obsah (vrátenie
faktúr vystavených po 28. auguste 2023) a dátum jeho odoslania na poštovú prepravu (13. december
2023). Žalobca sa však vôbec nevenoval obsahovej stránke listu žalovaného datovaného k 28. augustu

2023 (odoslanému na poštovú prepravu dňa 13. decembra 2023), v ktorom bol jednoznačne uvedený
dôvod vrátenia všetkých faktúr, ktoré predložil žalobca v predmetnom spore na preukázanie svojho
nároku. Súd má za to, že osobitne v situácii, keď výzvou zo 7. augusta 2024 vyzval žalobcu na uvedenie
rozhodujúcich skutočností týkajúcich sa uplatneného nároku, čo žalobca relevantným spôsobomnevyužil a bol pasívny (k tomu viď body 16.2. až 17.3. odôvodnenia rozsudku vyššie), nie je legitímny
dôvod pre to, aby mal žalobca vytvorený dodatočný priestor na produkovanie nových skutkových tvrdení
a nových dôkazných návrhov. Súd v tejto súvislosti odkazuje na uznesenie najvyššieho súdu zo 4.

decembra 2024, sp. zn. 8Cdo/139/2024, v ktorom dovolací súd poukázal na ustanovenie § 153 CSP,
v zmysle ktorého sú strany povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a procesnej obrany včas,
pričom tieto prostriedky nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala so
zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Keďže žalobca neuviedol základné náležitosti žaloby
a to riadnu špecifikáciu svojho nároku spočívajúcu v uvedení konkrétneho právneho titulu, od ktorého

odvodzoval svoj nárok, prvoinštančný súd nemohol poskytnúť žalobcovi ďalšiu lehotu na vyjadrenie sa
a z tohto dôvodu odročiť pojednávanie, nakoľko by tým neúmerne predlžoval konanie a spôsoboval
neodôvodnené prieťahy. Poskytnutie ďalšej lehoty na uvedenie základnej náležitosti žaloby spočívajúcej
v konkretizovaní právneho titulu odôvodňujúceho nárok žalobcu nebolo teda možné, najmä ak žalobca
už bol vyslovene súdom vyzvaný, aby uviedol konkrétny právny titul, od ktorého svoj nárok odvodzuje.
Súd prvej inštancie v konaní postupoval v zmysle § 157 CSP, teda tak, aby sa mohlo rozhodnúť rýchlo a

hospodárne, spravidla na jedinom pojednávaní s prihliadnutím na povahu veci. Závery z predmetného
rozhodnutia možno aplikovať aj na rozhodovaný spor práve s prihliadnutím na to, že mu pre „kvalitatívnu“
stránku žaloby musel súd ešte pred výzvou pre žalovaného na zaslanie dupliky vyzvať žalobcu na
doplnenie skutkových tvrdení týkajúcich sa uplatneného nároku podľa ustanovenia § 150 ods. 2 C.s.p.

19. Súd považuje za potrebné sa vyjadriť k argumentácii žalobcu týkajúcej sa ustanovenia § 3 ods. 3
zákona č. 307/2016 Z. z. Predmetné zákonné ustanovenie podľa názoru súdu nezbavuje povinnosti
žalobcu uviesť v žalobe (v návrhu na vydanie platobného rozkazu) všetky náležitosti predpokladané
vustanovení§132ods.1C.s.p.(ktomuviďznenieustanovenia§15ods.1zákonač.307/2016Z.z.),ale
možno ho vnímať tak, že sa vzťahuje na listiny, ktoré je žalobca povinný k návrhu na vydanie platobného

rozkazu pripojiť. Zároveň súd poukazuje na to, že priamo v ustanovení § 3 ods. 3 zákon č. 307/2016 Z. z.
vyžaduje od žalobcu uviesť rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa uplatneného nároku, čo vyplýva z prvej
vety predmetného ustanovenia, v zmysle ktorej uplatňovaný nárok možno odôvodnene predpokladať,
ak vyplýva zo skutočností uvedených žalobcom a z listín pripojených k návrhu. Na predmetnom závere
nemení nič ani nesprávna prax upomínacieho súdu, ktorý vydá platobný rozkaz aj bez toho, aby

žalobca uviedol rozhodujúce skutočnosti týkajúce sa uplatneného nároku. Navyše súd zvýrazňuje, že
ak v upomínacom konaní podá žalobca návrh na pokračovanie v konaní podľa ustanovenia § 14 ods.
1 zákona č. 307/2016 Z. z., sa ďalšie konanie spravuje výlučne Civilným sporovým poriadkom, a preto
najneskôr pri podaní návrhu na pokračovanie v konanie musí žalobca splniť povinnosti vyplývajúce mu
z ustanovenia § 132 ods. 1 C.s.p., ktoré ak si žalobca nesplní, vystavuje sa riziku straty sporu (napr.

pre neunesenie bremena tvrdenia).

20. Vo vzťahu k tomu, že žalobca neuniesol bremeno tvrdenia, považuje súd za potrebné poukázať aj
na to, že na jednoznačnú otázku súdu, na základe čoho si žalobca uplatňuje nárok voči žalovanému
(v čase od 10:54 zvukového záznamu z pojednávania), právna zástupkyňa žalobcu uviedla, že na

základe poskytnutých služieb, ktoré majú byť podrobne opísané v jednotlivých podaniach. V žiadnom
z písomných podaní však žalobca neuviedol konkrétny záväzkový vzťah, ktorý mal byť podkladom
pre údajné poskytovanie služieb žalobcom žalovanému, pričom ani tvrdené služby neboli žalobcom
jednoznačne špecifikované. Rovnako tak v rámci odpovede na otázku súdu právna zástupkyňa žalobcu
argumentovala dennými záznamami o výkone vozidiel, resp. evidenčnými listmi odpadov, z ktorých

má vyplývať, že žalobca vykonával pre žalovaného súvislo služby. Takúto argumentáciu žalobcu
(jeho právneho zástupkyne) nemôže súd akceptovať, keďže tieto doklady vyhotovené žalobcom mohli
preukazovať, že žalobca vykonával nejakú činnosť, avšak jedná sa o doklady, ktoré jednostranne
vyhotovil žalobca, a ktoré nepreukazujú existenciu zmluvného vzťahu medzi stranami sporu, pričom
je nutné si uvedomiť, že žalovaný už v predsúdnom štádiu požadoval v liste, ktorým žalobcovi vrátil

vystavené faktúry, aby mu žalobca predložil konkrétnu zmluvu, prípadne objednávku na fakturované
práce, ktorú žalobca nepredložil žalovanému v predsúdnom konaní, a nepredložil ju ani v rámci riadne
a včas uplatnených prostriedkoch procesného úkonu (v ktorých existenciu konkrétneho zmluvného
vzťahu medzi stranami sporu ani len nevymedzil a netvrdil). V tejto súvislosti súd odkazuje na
uznesenie najvyššieho súdu z 29. novembra 2018, sp. zn. 5Obdo/64/2017, ktorý uviedol, že doklady,

od ktorých žalobca odvodzuje ním tvrdený rozsah vykonaných prác, boli vystavené bez akejkoľvek
súčinnosti žalovaného, len jednostranne právnym predchodcom žalobcu a z týchto listín nemožno
zistiť prejav súhlasu žalovaného s ich obsahom. Závery z predmetného rozhodnutia sú aplikovateľné
aj na rozhodovaný spor, kedy z listín vypracovaných jednostranne žalobcom nemožno zistiť prejavsúhlasu žalovaného s ich obsahom, a ani prejav súhlasu so vznikom záväzkového vzťahu a následným
poskytovaním „služieb“. Právna zástupkyňa žalobcu navyše výslovne potvrdila (v čase od 12:20
zvukového záznamu z pojednávania), že žiadny podpísaný dokument (t. j. žiadna objednávka

žalovaného) neexistuje.
20.1. Súd musí doplniť, že ani keby mal brať do úvahy oneskorené vyjadrenie žalobcu z 29. januára
2025, nemohol by si utvoriť dostatočný úsudok o tom, akým spôsobom a kedy mal zmluvný vzťah
medzi žalobcom a žalovaným vzniknúť, keďže v ňom žalobca spomína telefonické objednávky a zároveň
aj písomné objednávky, čo pôsobí vnútorne rozporne, o to viac v situácii, keď ani obsahom tohto

oneskoreného vyjadrenia žalobcu nie je špecifikácia toho, kedy a s akým obsahom mal vzniknúť
medzi stranami zmluvný vzťah. Ak právna zástupkyňa žalobcu na pojednávaní tvrdila, že sa jednalo
o telefonické objednávky žalovaného, a že tieto mali byť realizované v dňoch uvedených v záznamoch
o výkone vozidla, kedy mal žalobca údajne poskytnúť žalovanému služby, takéto skutkové tvrdenie
žalobca v riadne uplatnených prostriedkoch procesného útoku neuvádzal, čiže predmetné tvrdenie
nezodpovedá obsahu súdneho spisu. Navyše sa jednalo len o reakciu právnej zástupkyne žalobcu na

predbežné právne posúdenie súdu. Pokiaľ toto tvrdenie právnej zástupkyne žalobcu aj zodpovedalo
skutočnosti, bolo povinnosťou žalobcu ho uviesť v žalobe alebo v replike, prípadne najneskôr v odpovedi
na výzvu súdu zo 7. augusta 2024, a nie až na nariadenom pojednávaní. Okrem toho, takéto tvrdenie
pôsobí účelovo s prihliadnutím na to, že už v decembri 2023 požadoval žalovaný od žalobcu predloženie
objednávok, na čo žalobca zjavne nereflektoval pred podaním žaloby a nereflektoval na to žiadnym

spôsobom ani v čase uplatnenia nároku na súde, kedy žiadne telefonické objednávky žalobca (navyše
zastúpený advokátskou kanceláriou) neuvádzal. Rovnako tak aj v priebehu konania žalovaný už
v odpore namietal, že žalobca nepredložil žiadne listiny preukazujúce existenciu záväzkového vzťahu,
na čo žalobca v replike a ani vo vyjadrení z 10. septembra 2024 žiadnym spôsobom nereagoval,
hoci mu musela byť zrejmá procesná obrana žalovaného. Súd si nemôže pri absencii rozhodujúcich

skutočností zo strany žalobcu domýšľať, že dátum uvedený v jednotlivých listinách je dňom vzniku
záväzkového vzťahu medzi stranami. Na tom istom pojednávaní ešte skôr právna zástupkyňa žalobcu
v nadväznosti na v bode 20. odôvodnenia rozsudku položenú otázku súdu (v čase od 12:56 zvukového
záznamu z pojednávania) uvádzala, že ak bola vyhotovená písomná objednávka, žalovaným potvrdená
objednávka už žalobcovi doručená nebola, objednávky sa mali zo strany žalovaného riešiť až dodatočne

pre účely fakturácie (existencia takejto praxe tiež nebola riadnym a včasným spôsobom zo strany
žalobcu tvrdená – pozn. súdu), avšak konkrétny spôsob a okamih vzniku záväzkového vzťahu ani na
predmetnú otázku súdu právna zástupkyňa žalobcu neuviedla, len sa vyjadrovala neurčito použitím
podmieňovacieho spôsobu.

21. K dôkazným návrhom žalobcu obsiahnutým vo vyjadreniach z 29. januára 2025 (návrh na výsluch
svedkov D. E., F. C., G. E. a H. I.; návrh na vyžiadanie si kontrolného výkazu žalovaného od správcu
dane) súd uvádza, že tieto v konaní nevykonal. Pre nevykonanie týchto dôkazných návrhov platí to isté,
čo pre samotné vyjadrenia žalobcu z 29. januára 2025 a tam uvádzané skutkové tvrdenia (k tomu viď
body 18. až 18.4. odôvodnenia rozsudku vyššie). Predmetné dôkazné návrhy boli zo strany žalobcu

uplatnené oneskorene, ich prípadná realizácia by si vyžadovala odročenie pojednávania, a preto na ne
dopadá sudcovská koncentrácia konania upravená v ustanovení § 153 C.s.p. Žalobca bol o sudcovskej
koncentrácii konania a o následkoch s ňou spojenými riadne poučený konajúcim súdom vo výzve zo 7.
augusta 2024, ktoré bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené dňa 28. augusta 2024.

22. Vzhľadom na vyššie vyslovené závery súd konštatuje, že žalobca neuniesol bremeno tvrdenia
ohľadom žalobou uplatneného nároku, v dôsledku čoho je podaná žaloba nedôvodná.
22.1. Preto súd žalobu žalobcu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol (výrok I.).

23. O trovách konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 255 ods. 1 C.s.p. v spojení s ustanovením §

262 ods. 1 C.s.p., tak, že v konaní plne úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu
trov konania vo výške 100 % (výrok II.).
23.1. O výške náhrady trov konania žalovaného rozhodne súdny úradník súdu prvej inštancie
samostatným uznesením (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie, ktoré možno podať do 15 dní odo dňa jeho doručenia na
Mestskom súde Bratislava III.

Odvolanie má popri všeobecných náležitostiach (§ 127 ods. 1 a ods. 2 C. s. p.) obsahovať, proti
ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje
za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) [§ 363 C. s. p.].

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a/ neboli splnené procesné podmienky,
b/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e/ súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f/ súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g/ zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h/ rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
C. s. p.).