Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy… ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 14, 2026

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Cob/67/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6124237760
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Zelenák

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2026:6124237760.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Zelenáka a členov senátu

JUDr. Marty Šašinkovej a Mgr. Radoslava Prutkaya, v právnej veci žalobcu SIDE Trans, s.r.o., J. Wolkera
2412/26, 052 01 Spišská Nová Ves, IČO: 46 618 155, práv. zast.: Advokátska kancelária VIŠŇOVSKÁ,
s.r.o.,Radničnénámestie279/4,05201SpišskáNováVes,IČO:51284731,protižalovanémuBantoms.
r. o., Galvaniho 15/A, 821 04 Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 50 607 383, práv. zast.: Mgr. Tomáš
Mikelka, Palárikova 15, 811 04 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO:42 138 311, o zaplatenie
11.979,69 EUR s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III, č.k.
62Cb/107/2024-120 zo dňa 6.3.2025 jednohlasne, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III, č.k. 62Cb/107/2024 - 120 zo dňa
6.3.2025 p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobcu zamietol a žalovanému priznal nárok na
náhradu trov konania v plnom rozsahu.
2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa žalobou (pôvodne návrhom na
vydanie platobného rozkazu), doručenou súdu dňa 23.2.2024, domáhal, aby súd zaviazal žalovaného

na zaplatenie žalovanej sumy 11.979,69 EUR s príslušenstvom titulom neuhradených faktúr. Svoju
žalobu odôvodnil tým, že žalovanému vystavil faktúru č. 20231371 na sumu 2.015,60 EUR za prepravu
Bijacovce - SNV (10-tonka), Bijacovce - SNV (osemkola), zhodnotenie stavebného odpadu - činnosť
R5 17 01 01 Betón, faktúru č. 20231468 na sumu 4.488,08 EUR za prepravu osemkola, Gretľa 0-63,
zhodnotenie stavebného odpadu - činnosť R5 17 01 07 Zmesi betónu a tehál, 17 01 01 Betón nad 50
cm, faktúru č. 20231554 na sumu 64,80 EUR za poskytnutú prepravu bagra SNV - Dlhé Stráže, faktúru
č. 20231576 na sumu 1.889,16 EUR za zhodnotenie stavebného odpadu - činnosť R5 17 01 01 Betón,

dopravu, a faktúru č. 20231733 na sumu 3.522,05 EUR za zhodnotenie stavebného odpadu - činnosť
R5 17 01 01 Betón. Žalovaný predmetné faktúry neuhradil.
3. Žalovaný na svoju procesnú obranu v odpore proti platobnému rozkazu poprel existenciu nároku
žalobcu a uviedol, že listom zo dňa 28.8.2023, odoslaným na poštovú prepravu dňa 13.12.2023,
všetky predmetné faktúry žalobcovi vrátil z dôvodu, že medzi žalobcom a žalovaným neexistoval žiadny
zmluvný vzťah, na základe ktorého by mal žalobca vykonať predmet plnenia uvedený v sporných
faktúrach. Žalovaný sa ďalej bránil tým, že žalobca okrem faktúr nepredložil v spore žiadnu zmluvu,

objednávku ani iný dôkaz preukazujúci dohodu o obsahu, rozsahu alebo cene plnenia. Vzhľadom na
uvedené žalovaný navrhol žalobu žalobcu ako nedôvodnú zamietnuť.
4. Žalobca vo svojej žalobnej replike uviedol, že podľa zákona o upomínacom konaní postačuje
pripojiťknávrhufaktúrualeboinúvýzvupodobnejpovahy,ktorousapožadovalosplnenieuplatňovanéhonároku od žalovaného, a vyhlásiť, že uplatňovaný nárok žalobca eviduje vo svojom účtovníctve. Zároveň
poukázal na konanie žalovaného, keď vystavil list, ktorého predmetom je vrátenie faktúr v čase ich
neexistencie, čím malo dôjsť k antidátovaniu jeho písomného podania. Žalovaný sa podľa žalobcu

účelovo vyhýba splneniu svojej povinnosti voči žalobcovi.
5. Výzvou zo dňa 7.8.2024 súd prvej inštancie vyzval žalobcu v súlade s ustanovením § 150 ods. 2
C.s.p. na doplnenie skutkových tvrdení týkajúcich sa žalobou uplatneného nároku v lehote 10 dní od
doručenia výzvy. V predmetnej výzve zároveň súd žalobcu poučil o tom, že je jeho povinnosťou predložiť
všetky dôkazy na preukázanie jeho tvrdení vo vyššie určenej lehote, pričom žalobcovi oznámil, že na

neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy nebude súd prihliadať s poukazom na sudcovskú
koncentráciu konania podľa § 153 C.s.p. V reakcii na výzvu súdu žalobca vo svojom podaní uviedol, že
faktúrami účtoval žalovanému vykonané služby spočívajúce v preprave, zhodnotení stavebného odpadu
a v dodaní tovaru (kamenivo gretľa 0-63). K jednotlivým faktúram predložil denné záznamy o výkone
vozidla, z ktorých je zrejmé, o aké služby žalobcu pre žalovaného išlo, ako aj to, že tieto služby boli
riadne vykonané, o čom svedčia podpisy preberajúceho na denných záznamoch o výkone vozidla.

6. Žalovaný vo svojej žalobnej duplike opätovne uviedol, že na predmet plnenia uvedený vo faktúrach
neuzavrel so žalobcom žiadnu zmluvu ani objednávku. Zároveň doplnil, že uzavrel dve objednávky,
ktorých predmet sa týkal výlučne stavby ČOV Dlhé Stráže a Dravce, za ktoré žalovaný žalobcovi uhradil
tie faktúry, ktoré boli vystavené v súlade s dohodami medzi stranami sporu.
7. Súd prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania ustálil, že žalobca vystavil žalovanému

faktúry č. 20231371, 20231468, 20231554, 20231576 a 20231733 v celkovej sume 11.979,69 EUR.
Žalovaný listom datovaným k 28.8.2023, odoslaným na poštovú prepravu dňa 13.12.2023, všetky
predmetné faktúry žalobcovi vrátil a uviedol mu, že je potrebné k faktúram priložiť objednávky. Žalovaný
sa v konaní konzistentne bránil tým, že ohľadom žalobcom fakturovaných súm neuzavrel so žalobcom
žiadnu zmluvu, a poukázal na to, že žalobca nepredložil ani žiadny dôkaz preukazujúci existenciu

zmluvného vzťahu medzi stranami sporu. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v predmetnom konaní
žalobca neuniesol bremeno tvrdenia

8. Súdprvejinštanciesvojerozhodnutieodôvodniltým,ževychádzalzust.§132ods.1a2a§150C.s.p.
a skúmal najmä, či žalobca vymedzil po skutkovej stránke nárok uplatnený žalobou takým spôsobom,

aby bolo možné skonštatovať, že tento nárok je jednoznačne individualizovaný a že žalobca v jeho
vzťahu uniesol bremeno tvrdenia. Súd prvej inštancie za týmto účelom výzvou zo dňa 7.8.2024 vyzval
žalobcu v súlade s ustanovením § 150 ods. 2 C.s.p. v lehote 10 dní od doručenia výzvy na doplnenie
skutkových tvrdení týkajúcich sa žalobou uplatneného nároku. V predmetnej výzve zároveň súd žalobcu
poučil o tom, že je jeho povinnosťou predložiť všetky dôkazy na preukázanie jeho tvrdení vo vyššie

určenej lehote, pričom mu oznámil, že na neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy nebude
súd prihliadať s poukazom na sudcovskú koncentráciu konania podľa § 153 C.s.p. Žalobca reagoval na
výzvu súdu podaním zo dňa 10.9.2024, v ktorom však nekonkretizoval rozhodujúce skutočnosti týkajúce
sažalobouuplatnenéhonároku,aninešpecifikovalkonkrétnyzáväzkovývzťah,zktoréhobymalžalobou
uplatnený nárok vzniknúť. Žalobca sa obmedzil na poukaz na sporné faktúry a na tvrdenie, že z faktúr a

predložených denných záznamov o výkone vozidla má vyplývať, aké služby mal žalobca pre žalovaného
vykonať. Súd prvej inštancie ustálil, že takýto postup žalobcu, spočívajúci v odkaze na predložené listiny
bez vlastného skutkového vymedzenia nároku, je v priamom rozpore s ustanovením § 132 ods. 2 C.s.p.
Pri svojom rozhodovaní musel rešpektovať jednoznačné a nepochybné znenie uvedeného ustanovenia
a nemohol sám iniciatívne vyvodzovať existenciu určitého zmluvného vzťahu zo žalobcom predložených

listín, keďže žalobca konkrétny zmluvný vzťah medzi stranami netvrdil a neuviedol ho ani v podaní
zo dňa 10.9.2024, a to ani napriek výzve súdu spojenej s hrozbou aplikácie sudcovskej koncentrácie
konania na prípadné oneskorené uvádzanie skutkových tvrdení v ďalšom štádiu konania. Vzhľadom
na uvedené skutočnosti súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca v riadne a včas uplatnených
prostriedkoch procesného útoku, teda v žalobe zo dňa 23.2.2024, v replike zo dňa 23.7.2024 a v podaní

zo dňa 10.9.2024, kvalifikovaným spôsobom neuviedol substancované skutkové tvrdenia, ktoré by tvorili
nevyhnutný predpoklad pre meritórne posúdenie uplatneného nároku. Pre absenciu takýchto tvrdení
nemohol súd prvej inštancie prípadný vzťah medzi žalobcom a žalovaným podradiť pod konkrétny
zmluvný typ, ani posúdiť, aké konkrétne skutočnosti by mali byť predmetom dokazovania. Žalobca sa
v predmetných prostriedkoch procesného útoku obmedzil výlučne na odkaz na ním vystavené faktúry

a ich prílohy, čo súd prvej inštancie vyhodnotil ako nedostatočné. Súd prvej inštancie v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia vyčerpávajúcim spôsobom vysvetlil nielen dôvody neunesenia bremena
tvrdenia na strane žalobcu, ale aj dôvody, pre ktoré nevykonal žalobcom navrhované dôkazy, keďže tieto
boli predložené oneskorene, a to s poukazom na sudcovskú koncentráciu konania podľa § 153 C.s.p.9. Súd prvej inštancie považoval nárok žalobcu za nedôvodný, a preto žalobu v celom rozsahu zamietol.
O nároku na náhradu trov konania rozhodol s poukazom na ust. § 255 ods. 1 C.s.p. a priznal žalovanému

nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

10. Proti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa ust. § 365 ods. 1 písm. e)
až h) C.s.p. a navrhol napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie. Vo vzťahu k záverom súdu prvej inštancie o neunesení bremena tvrdenia uviedol, že

súd prvej inštancie relevantným spôsobom neskúmal prostriedky obrany zo strany žalovaného, okrem
listu žalovaného zo dňa 28.8.2023. Zdôraznil, že medzi stranami sporu bola ústne uzatvorená zmluva o
dieloajednalosaodlhodobúspoluprácu,keďžalobcavykonávalprežalovanéhoslužbyadodávaltovary
na ním prevádzkované stavby, či už v minulosti, alebo aj súvisle so stavbou v obci Bijacovce. Dlhodobú
spoluprácu nepoprel ani žalovaný. Týmito skutočnosťami sa súd prvej inštancie podľa žalobcu žiadnym
spôsobom nezaoberal, rovnako ani tým, že práve žalobcom navrhovaní svedkovia boli súdom prvej

inštancieodmietnutístým,žepodľanázorusúdutítovodičinemohlipreukázaťprávnytitulplnenia.Podľa
názoru žalobcu by však títo svedkovia preukázali, že k činnostiam medzi jednotlivými staveniskami,
ktoré boli v realizácii žalovaným, pravidelne jazdili, prípadne na tieto staveniská dodávali materiál zo
Spišskej Novej Vsi, resp. odvážali odpad na recykláciu do Spišskej Novej Vsi. Súd prvej inštancie
taktiež zamietol vykonať výsluch zamestnanca žalovaného F. H., ktorý podľa tvrdení žalobcu vybavoval

objednávkysožalobcom.Žalobcaďalejuviedol,žeobjednávkysazostranyžalovanéhopravidelneriešili
až dodatočne, a to aj po vykonaní práce, pre účely fakturácie, a k odvolaniu pripojil ďalšie dôkazy, a to
evidenčné listy odpadov, výdajky, dodacie listy a denné záznamy o výkone vozidla. Žalobca mal za to, že
nevykonaním navrhnutých dôkazov súdom prvej inštancie, ktoré boli potrebné na zistenie rozhodujúcich
skutočností, došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý súdny proces. Na podporu svojich tvrdení o

existencii zmluvného vzťahu so žalovaným pri realizácii stavby ČOV a odkanalizovania v obci Bijacovce
predložil ako dôkaz zmluvu o dielo č. 337/2023/DI zo dňa 14.6.2023 uzavretú medzi žalovaným a
Prešovským samosprávnym krajom spolu s rekapituláciou nákladov stavby a potvrdením o jej zverejnení
v Centrálnom registri zmlúv, z ktorej je zrejmé, že žalovaný bol zhotoviteľom stavby pod názvom
„Odkanalizovanie a čistenie odpadových vôd z objektu SOŠ lesnícka vrátane pripravovaného ZSS v obci

Bijacovce“. Taktiež predložil ako ďalší dôkaz objednávku č. OB/24/0095 na právne služby a poukázal
na skutočnosť, že na stránke Prešovského samosprávneho kraja figuruje objednávka č. OB/24/0095 na
právne zastupovanie a právne úkony vo veci odstúpenia od zmluvy o dielo s firmou CEDIS, s.r.o., na
realizáciu stavby „Odkanalizovanie a ČOV z objektu SOŠ lesnícka vrátane pripravovaného zariadenia
sociálnych služieb v obci Bijacovce“. V tejto súvislosti nastolil otázku, či dôvodom na vrátenie faktúr

žalovaným nebolo práve to, že Prešovský samosprávny kraj začal konanie o odstúpení od zmluvy o dielo
č. 337/2023/DI zo dňa 14.6.2023, pričom z postoja žalovaného je podľa žalobcu zrejmé, že došlo až k
objednaniu právnych služieb na riešenie vzniknutej situácie. Žalobca sa ďalej v podanom odvolaní bránil
tým, že zaslal žalovanému list „Odsúhlasenie zostatkov podľa uvedeného rozpisu k dátumu 25.02.2025“
v zmysle inventarizácie pohľadávok a záväzkov podľa § 29 a 30 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve

v znení neskorších predpisov, pričom lehota na vrátenie potvrdenej kópie bola stanovená na 10 dní
od jeho doručenia s upozornením, že v opačnom prípade sa uvedené zostatky budú považovať za
správne. Uviedol, že žalovaný list prevzal dňa 26.2.2025, lehota 10 dní mu uplynula dňa 8.3.2025, v
ktorej žalovaný potvrdenú kópiu žalobcovi nezaslal a zároveň ani uvedené zostatky nijakým spôsobom
nerozporoval, čím je podľa žalobcu preukázané, že žalovaný tieto záväzky voči žalobcovi uznal. Žalobca

zároveň poukázal na skutočnosť, že pre žalovaného súvisle vykonával služby spočívajúce v preprave,
recyklácii a dovoze tovaru na stavbách Dlhé Stráže a Dravce. Tvrdil, že prevážal pre žalovaného betóny
zo stavby v Bijacovciach na stavby v Dlhých Strážach a Dravciach s cieľom znížiť náklady žalovaného
na recykláciu stavebného odpadu. Žalobca je presvedčený, že podaním na výzvu súdu zo dňa 7.8.2024
predložil súdu množstvo dôkazov vrátane kontrolných výkazov DPH, a teda relevantným spôsobom

preukázal vykonané služby a dodaný tovar pre žalovaného na stavbe v obci Bijacovce.
11. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý sa stotožnil s právnym názorom súdu prvej inštancie.
Uviedol, že súd prvej inštancie sa v rozhodnutí podrobne a rozsiahlo vysporiadal so všetkými tvrdeniami
žalobcu, ako aj s jeho návrhmi na vykonanie dokazovania. Podľa žalovaného súd prvej inštancie vec
správne právne posúdil, dospel k správnym skutkovým zisteniam a správne, s prihliadnutím na zásadu

koncentrácie, rovnosť strán a hospodárnosť konania, nevykonal ďalšie navrhované dôkazy. V reakcii
na prostriedky procesného útoku uplatnené žalobcom v odvolaní žalovaný uviedol, že neboli uplatnené
včas, keďže mali byť uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie, a zároveň nejde ani o prípustné
novoty v odvolacom konaní. K listu žalobcu „Odsúhlasenie zostatkov“ žalovaný uviedol, že na tentoprostriedok procesného útoku nie je možné prihliadať z dôvodu nesplnenia podmienok podľa § 366
C.s.p., a aj keby naň súd prihliadal, samotnú nečinnosť žalovaného nemožno považovať za súhlas ani
z nej vyvodzovať uznanie záväzkov, ako to tvrdí žalobca. Žalovaný preto navrhol, aby odvolací súd

napadnutý rozsudok ako vecne správny v celom rozsahu potvrdil.
12. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného, ktoré mu bolo doručené, písomne nevyjadril.

13. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok
(ďalej len C.s.p.) prejednal vec podľa § 380 ods. 1, bez nariadenia pojednávania v medziach daných

rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ust. § 219
ods. 3, C.s.p. oznámený na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave dňa 7.1.2026. Po oboznámení sa
s obsahom spisu súdu prvej inštancie, s dôvodmi odvolania žalobcu, vyjadrením žalovaného, odvolací
súd dospel k záveru, že odvolaniu proti napadnutému rozsudku nie je možné vyhovieť.

14. Podľa § 387 ods. 1, C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

15. Podľa § 387 ods. 2, C.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.
16. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, ako aj celého obsahu spisového materiálu a
odvolania žalobcu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, na
základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil,
pričom svoje rozhodnutie náležite, podrobne a logicky odôvodnil. Odvolací súd preto konštatuje vecnú

správnosť napadnutého rozsudku, stotožňuje sa s dôvodmi v ňom uvedenými a v celom rozsahu na
ne poukazuje.
17. V preskúmavanej veci sa súd prvej inštancie zaoberal žalobným nárokom žalobcu, ktorým sa
domáhal zaplatenia žalovanej sumy voči žalovanému, pričom svoj nárok odvodzoval od neuhradených
faktúr pripojených k žalobe. Žalovaný sa od počiatku konania bránil tým, že ohľadom sporných

faktúr neuzavrel so žalobcom žiadnu zmluvu. Medzi stranami nebolo sporné, že ešte pred podaním
žaloby žalovaný vrátil žalobcovi predmetné faktúry a žiadal ho o predloženie objednávky, resp. iného
dokladu preukazujúceho vznik zmluvného vzťahu (list žalovaného, č. l. 26). Spornou zostala existencia
záväzkového vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, z ktorého by mal žalobou uplatnený nárok vzniknúť.
Žalobca v podanom odvolaní neuvádza skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok zmenu skutkového

stavu zisteného súdom prvej inštancie alebo jeho právneho hodnotenia, pričom zo spisu ani z konania
pred súdom prvej inštancie nevyplýva iný právny záver než ten, ktorý bol vyslovený v napadnutom
rozsudku.
18. Odvolací súd dospel k rovnakému právnemu záveru ako súd prvej inštancie, ktorý správne na
základe vykonaných dôkazov ustálil, že žalobca v konaní neuviedol rozhodujúce skutkové tvrdenia

týkajúce sa žalobou uplatneného nároku, čo viedlo k správnemu záveru, že žalobca neuniesol bremeno
tvrdenia. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď výzvou zo dňa 7.8.2024 (č. l. 39) vyzval žalobcu
na doplnenie skutkových okolností a na predloženie všetkých dôkazov na preukázanie jeho tvrdení v
určenej lehote, pričom ho zároveň poučil, že na neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy
nebude prihliadať s poukazom na sudcovskú koncentráciu konania podľa § 153 C.s.p. Odvolací súd v

zhode so súdom prvej inštancie konštatuje, že žalobca ani v reakcii na túto výzvu nepredložil ďalšie
relevantné skutkové tvrdenia ani dôkazy, ktorými by preukázal existenciu zmluvného vzťahu medzi
sporovými stranami.
19. V reakcii na uvedené odvolací súd pripomína, že sporové konanie je konaním, v ktorom vždy proti
sebe stoja dve strany, ktorých tvrdenia a záujmy sú v zásade protichodné, úloha súdu je práve v tom,

aby na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru o (ne)pravdivosti tvrdení tej-ktorej strany a
prijal právne závery tomu zodpovedajúce. Sporové konanie sa spravuje zásadou koncentrácie konania.
Koncentrácia konania vyžaduje, aby strany sporu vykonali určité procesné úkony v určitej fáze konania,
pričom omeškané procesné úkony sú, resp. môžu byť neúčinné a súd na ne neprihliadne. Civilný
sporový poriadok rozlišuje medzi sudcovskou koncentráciou konania (§ 153 C.s.p.), ktorá je v diskrečnej

právomoci súdu, a zákonnou (§ 154 C.s.p.), ktorá je pre súd a strany obligatórna.

20. Podľa § 153 ods. 1 C.s.p., strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnenévčas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a
hospodárnosť konania.

21. Podľa § 153 ods. 2 C.s.p., na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany,
ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho
pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu.

22. Podľa § 153 ods. 3 C.s.p., ak súd na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej

obrany neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej.
23. V preskúmavanej veci sa súd prvej inštancie zaoberal žalobným nárokom žalobcu, ktorým sa
domáhal zaplatenia žalovanej sumy voči žalovanému, pričom svoj nárok odvodzoval od neuhradených
faktúr pripojených k žalobe. Žalovaný sa od počiatku konania bránil tým, že ohľadom sporných faktúr
so žalobcom žiadnu zmluvu neuzavrel. Medzi stranami nebolo sporné, že ešte pred podaním žaloby
žalovaný vrátil žalobcovi predmetné faktúry a žiadal ho o predloženie objednávky, resp. iného dokladu

preukazujúceho vznik zmluvného vzťahu. Spornou zostala existencia záväzkového vzťahu medzi
žalobcom a žalovaným, z ktorého by mal žalobou uplatnený nárok vzniknúť. Žalobca v podanom
odvolaní neuvádza skutočnosti, ktoré by mohli mať za následok zmenu skutkového stavu zisteného
súdom prvej inštancie alebo jeho právneho hodnotenia, pričom zo spisu ani z konania pred súdom prvej
inštancie nevyplýva iný právny záver než ten, ktorý bol vyslovený v napadnutom rozsudku.

24. Odvolací súd dospel k rovnakému právnemu záveru ako súd prvej inštancie, ktorý správne na
základe vykonaných dôkazov ustálil, že žalobca v konaní neuviedol rozhodujúce skutkové tvrdenia
týkajúce sa žalobou uplatneného nároku, čo viedlo k správnemu záveru, že žalobca neuniesol bremeno
tvrdenia. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď výzvou zo dňa 7.8.2024 (č. l. 39) vyzval žalobcu
na doplnenie skutkových okolností a na predloženie všetkých dôkazov na preukázanie jeho tvrdení v

určenej lehote, pričom ho zároveň poučil, že na neskôr predložené a označené skutočnosti a dôkazy
nebude prihliadať s poukazom na sudcovskú koncentráciu konania podľa § 153 C.s.p. Odvolací súd v
zhode so súdom prvej inštancie konštatuje, že žalobca ani v reakcii na túto výzvu nepredložil ďalšie
relevantné skutkové tvrdenia ani dôkazy, ktorými by preukázal existenciu zmluvného vzťahu medzi
sporovými stranami.

25. Inštitút sudcovskej koncentrácie konania predstavuje zákonný procesný nástroj, ktorého účelom
je zabezpečiť hospodárnosť, rýchlosť a efektívnosť súdneho konania tým, že účastníci sporu sú
povinní uplatniť svoje skutkové tvrdenia a označiť dôkazy v zákonom alebo súdom určenej lehote. V
zmysle ustálenej judikatúry „sudcovská koncentrácia konania slúži na zabránenie neodôvodnenému
predlžovaniu konania a jej aplikácia nemôže byť považovaná za porušenie práva na spravodlivý proces,

pokiaľ účastník konania mal reálnu možnosť svoje procesné práva včas uplatniť“ (porovnaj napr.
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/146/2017).
26. V preskúmavanej veci bol žalobca, rovnako ako aj žalovaný, opakovane poučený o možnosti
aplikácie sudcovskej koncentrácie konania na tie skutkové tvrdenia a návrhy na vykonanie dokazovania,
ktoré nebudú uplatnené včas. Na predloženie ďalších skutkových tvrdení a označenie dôkazov bol

žalobca vyzvaný dokonca osobitnou výzvou súdu prvej inštancie zo dňa 7.8.2024. Na túto výzvu žalobca
síce reagoval, avšak až po uplynutí súdom určenej lehoty, pričom ani v tomto vyjadrení neuviedol
žiadne konkrétne skutkové tvrdenia, z ktorých by bolo možné ustáliť povahu ním uplatneného nároku,
a nepredložil ani neoznačil dôkazy, ktoré by jeho existenciu preukazovali. Nové skutkové tvrdenia,
ako aj návrhy na vykonanie dokazovania, obsahovalo až podanie žalobcu zo dňa 29.1.2025, v ktorom

navrhoval vykonať dokazovanie výsluchom konateľa žalobcu, ako aj výsluchom svedkov. V čase
doručenia tohto podania však už bol vo veci určený termín pojednávania na deň 6.3.2025, pričom
právnemu zástupcovi žalobcu bolo predvolanie na toto pojednávanie doručené dňa 4.1.2025. Ak by
súd prvej inštancie na uvedené podanie prihliadol a rozhodol by sa vykonať žalobcom navrhované
dokazovanie, nevyhnutne by to viedlo k odročeniu pojednávania a k neodôvodnenému predlžovaniu

konania.
27. Za tejto procesnej situácie preto súd prvej inštancie postupoval správne, keď aplikoval sudcovskú
koncentráciu konania podľa § 153 C.s.p., pričom takýto postup nemožno považovať za formalistický ani
za porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces, ale za zákonný dôsledok jeho procesnej pasivity a
oneskoreného uplatňovania procesných práv

28. K odvolacej námietke žalobcu v rozsahu, že preukázal žalobou uplatnený nárok predložením faktúr a
denných záznamov o výkone vozidla, odvolací súd túto skutočnosť vyhodnotil v kontexte s predloženými
dôkazmi,uplatnenousudcovskoukoncentrácioukonania,adospelkzáveru,ževystaveniefaktúrsamoosebe nepreukazuje, že došlo k vzniku konkrétneho záväzkového vzťahu medzi stranami sporu a s akým
obsahom. Súd prvej inštancie správne uzavrel, že žalobca v riadne a včas uplatnených prostriedkoch
procesného útoku (žaloba z 23.2.2024, replika z 23.7.2024 a vyjadrenie z 10.9.2024) neuniesol bremeno

tvrdenia, čiže včas nepreukázal existenciu zmluvného vzťahu medzi sporovými stranami. Keďže si
žalobca nesplnil svoju povinnosť vyplývajúcu z § 153 ods. 1 C.s.p., súd prvej inštancie postupoval
procesne správne, keď vyvodil sankčné dôsledky uvedené v § 153 ods. 2 a 3 C.s.p., a teda na
ďalšie žalobcom omeškané procesné úkony (Návrh žalobcu z 29.1.2025 na doplnenie dokazovania
výsluchom svedkov na č.l. 112 a Vyjadrenie žalobcu vo veci samej z 29.1.2025 na č.l. 117) neprihliadol

a v odôvodnení napadnutého rozhodnutie náležite zdôvodnil, prečo navrhované dôkazy nevykonal.
Odvolací súd uzatvára, že to bol práve žalobca, ktorý sa nesprával procesne zodpovedne a nepredložil
návrh na vykonanie dôkazov včas, t.j. do uplynutia lehoty na zaslanie vyjadrenia na výzvu súdu zo dňa
7.8.2024, a preto zodpovednosť za nevykonanie neskoro navrhovaných dôkazov nesie sám žalobca,
nie súd prvej inštancie. V ďalšom odvolací súd odkazuje na vecne správne, konzistentné a logické
odôvodnenie napadnutého rozsudku.

29. Odvolací súd prisvedčil odvolacej obrane žalovaného v rozsahu, že žalobca v odvolacom konaní
predložilďalšieskutkovétvrdenia,akoajďalšielistinnédôkazy,ktorévkonanípredsúdomprvejinštancie
neprodukoval, a preto odvolací súd tieto tzv. novoty v odvolacom konaní s poukazom na § 366 C.s.p. a
contrario nepripustil ako prípustný prostriedok procesného útoku, keďže nedošlo k naplneniu dôvodov

na ich prípustnosť v odvolacom konaní podľa § 366 C.s.p.

30. V prípade ďalšej odvolacej námietky žalobcu v rozsahu, že žalovaný nereagoval na list žalobcu
„Odsúhlasenie zostatkov podľa uvedeného rozpisu k dátumu 25.02.2025“ a zostatky žiadnym spôsobom
nerozporoval, z čoho žalobca vyvodzoval, že tieto záväzky žalovaný voči žalobcovi uznal, odvolací

súd prisvedčil odvolacej obrane žalovaného v tom, že nejde o uznávací prejav žalovaného vo vzťahu
k sporným záväzkom voči žalobcovi. Odvolací súd zároveň dopĺňa, že žalobca zaslal žalovanému
predmetné odsúhlasenie zostatkov v priebehu konania pred súdom prvej inštancie, teda v čase, keď mal
žalobca vedomosť o procesnom postoji žalovaného k predmetu sporu, a preto nemožno takýto postup
považovať za uznanie záväzkov žalovaného voči žalobcovi.

31. K tvrdeniu žalobcu, že konajúci súd prvej inštancie nadržiaval žalovanému, odvolací súd uvádza,
že takéto pochybenie zo strany súdu prvej inštancie z obsahu spisu nezistil. Naopak, odvolací
súd poukazuje napríklad na odsek 18.2. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ktorý odstraňuje
akékoľvek pochybnosti o údajnom nadržiavaní súdu prvej inštancie strane žalovaného, keďže žalobca
nerešpektoval súdom určenú záväznú lehotu na uvedenie skutkových tvrdení, vyjadrenie zaslal

oneskorene a zároveň žiadnym spôsobom neospravedlnil nedodržanie tejto lehoty, pričom súd prvej
inštancie aj napriek tomu na oneskorené vyjadrenie žalobcu prihliadal. Súd prvej inštancie žiadne
obdobné zvýhodňujúce procesné úkony vo vzťahu k strane žalovaného nevykonal.
32. Odvolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie zodpovedá
požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutí a jeho závery nie sú arbitrárne. Súd prvej inštancie

v odôvodnení uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania,
stanoviská strán k veci, výsledky vykonaného dokazovania, a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na
zistený skutkový stav, a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného
súdu SR, do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd
stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/2004), ani právo

na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby sa rozhodlo v súlade s
jeho požiadavkami (I. ÚS 50/2004). Všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené
účastníkomkonania,alelennatie,ktorémajúprevecpodstatnývýznam,prípadnedostatočneobjasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia (uznesenie NS SR sp. zn. 6Cdo 145/2011 zo dňa 16.11.2011).
33. Vzhľadom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že žalobcom uplatňované odvolacie dôvody

neboli podložené takými relevantnými argumentmi, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť
skutkových a právnych záverov, na ktorých založil súd prvej inštancie svoje rozhodnutie, a preto
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. potvrdil.

34. O nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a

§ 262 ods. 1 C.s.p. tak, že súd žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom
rozsahu, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný. S poukazom na ust. § 262 ods. 2 C.s.p., o výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.35. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 veta druhá
C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1, C.s.p.). Dovolateľ musí byť

v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané
advokátom (§ 429 ods. 1, C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 C.s.p.).