Uznesenie – Majetok ,
Potvrdené Judgement was issued on Tuesday, January 27, 2026

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 8To/102/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7625010030
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Miroslav Baňacký, PhD.
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2026:7625010030.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Miroslava Baňackého, PhD. a
sudcov JUDr. Martina Michalanského a JUDr. Miroslava Majerníka, na verejnom zasadnutí konanom v
Košiciach dňa 27. januára 2026, v trestnej veci proti obžalovanej ml. A. B., pre prečin krádeže podľa §
212 ods. 1 písm. d) Tr. zák., o odvolaní prokurátora, proti rozsudku Okresného súdu Spišská Nová Ves
sp. zn. 1T/7/2025 zo dňa 17.06.2025 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. z a m i e t a odvolanie prokurátora.

o d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Spišská Nová Ves sp. zn. 1T/7/2025 zo dňa 17. júna 2025 ml. A. B., nar.XX.XX.XXXX
v C. D. E., trvale bytom F. XXX, t.č. v Reedukačnom centre Levoča, uznal vinnou zo skutku právne
kvalifikovaného ako prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. d) Tr. zák., ktorého sa dopustila na tom
skutkovom základe, že

dňa 9.10.2024 v čase okolo 17:15 hod. v obci F., G. C. D. E. na štrkovej ceste prechádzajúcej cez lúku
v miestnej časti Stupy pristúpila k maloletému H., nar. XX.XX.XXXX a opakovane ho žiadala, aby jej
dal všetky jeho veci a peniaze, čo on odmietol, pokračoval ďalej chôdzou v snahe vyhnúť sa jej, ktorá
ho však aj naďalej nasledovala, za križovatkou na miestnej asfaltovej komunikácií pri plechovom plote
ho odzadu dobehla, chytila mu ruksak, ktorý mal zavesený na pleciach, potiahla ho smerom k sebe a

tým ho priviedla do záklonu, následkom silného potiahnutia sa rozzipsoval zips na ruksaku, a tak z
neho vybrala igelitovú tašku žltej farby, v ktorej sa nachádzal jeden pár kopačiek zn. Puma čiernobielej
farby, plavky a uterák a s týmito vecami sa ihneď rozbehla preč, čím takto svojim konaním spôsobila
poškodenému I. G. škodu vo výške 69,85, - eur.

Súd ju za to odsúdil podľa § 212 ods. 1 Tr. zákona s použitím § 36 písm. j/, písm. l/ Tr. zákona, § 38

ods. 2 Tr. zákona, § 117 ods.1 Tr. zákona na trest odňatia slobody v trvaní 3 (tri) mesiace.

Podľa § 49 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona jej výkon trestu podmienečne odložil.

Podľa § 119 ods.1 Tr. zákona určil skúšobnú dobu v trvaní 1 (jeden) rok.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie prokurátor, ktorý v písomných dôvodoch odvolania uviedol
nasledovné.

Objektívna stránka skutkovej podstaty trestného činu lúpeže podľa § 188 Tr. zákona spočíva v použití
buď násilia alebo hrozby bezprostredného násilia, pričom táto činnosť slúži páchateľovi ako prostriedok
na prekonanie kladeného alebo očakávaného odporu napadnutej osoby. Nie je však podmienkou, aby

napadnutý kládol odpor, napríklad ak si je vedomý fyzickej prevahy útočníka alebo útočníkov a z obavy
pred ďalším násilím odpor radšej vôbec neprejavuje a podrobuje sa úplne vôli páchateľa.Násilím sa rozumie použitie fyzickej sily na prekonanie alebo zamedzenie
kladeného alebo očakávaného odporu. Násilie alebo hrozba bezprostredného násilia sú prostriedkom
na zmocnenie sa cudzej veci, preto musia predchádzať zmocneniu sa cudzej veci.

Zo spáchania skutku je obžalovaná ml. A. B. usvedčovaná predovšetkým výpoveďou mal. D.O, nar.

XX.XX.XXXX, svedkyne J. B. a nepriamo výpoveďou svedka - poškodeného I. G..

Maloletý H., nar. XX.XX.XXXX označil obžalovanú ml. ako jedinú osobu, ktorá od neho pýtala, aby jej
dal veci, ktoré má pri sebe a taktiež uviedol, že obžalovaná ml. sa za ním rozbehla a chcela mu vziať
ruksak, ktorý mal na ramenách. Ako sa o to pokúšala, zatiahla ním dozadu do záklonu a tým sa ruksak
rozzipsoval a odtiaľ mu vytiahla žltú tašku, v ktorej mal čierne kopačky značky Puma, uterák a plavky.

Svedkyňa maloletá J. B. vo svojej výpovedi uviedla, že
obžalovaná ml. A. B. ukradla jednému chlapcovi z tašky, čo ťahala, mal na chrbte, veci, a to kopačky,
gaču a ručník a následne utekali preč.

Svedok - poškodený I. G. na hlavnom pojednávaní potvrdil, že jeho syn mu uviedol, že obžalovaná sa
za ním rozbehla a zozadu ho potiahla za ruksak, pričom sa uvoľnili oba zipsy, a tak vytiahla igelitovú
tašku zn. Billa, v ktorej sa nachádzali kopačky značky Puma, plavky a uterák. Ešte pred samotným
odcudzením tašky, sa mu obžalovaná pokúsila strhnúť z pleca ruksak, čo sa jej vtedy nepodarilo.

Svedkyňa K. B. na hlavnom pojednávaní síce poprela, aby obžalovaná ml. A. B. ťahala ruksak, ktorý mal
poškodený zavesený na pleciach, ale uvedený rozpor s jej výpoveďou v prípravnom konaní nevedela
vierohodným spôsobom vysvetliť.

Aj napriek tomu, že kamerový záznam nezaznamenáva priebeh zmocnenia sa veci, použitie násilia

obžalovanou ml. A. B. v úmysle zmocniť sa veci je preukázané výpoveďou mal. H., nar. XX.XX.XXXX,
z ktorej vyplýva, že obžalovaná ml. zatiahla maloletým dozadu do záklonu v úmysle strhnúť mu ruksak,
ktorý mal na chrbte z ramien, ale keďže sa jej to nepodarilo, po rozzipsovaní mu vzala žltú igelitku,
ktorá bola v ruksaku. Aj keď maloletý následkom konania obžalovanej nespadol na zem a ani neutrpel
žiadne zranenia, pre naplnenie znakov objektívnej stránky skutkovej podstaty trestného činu lúpeže,

intenzita násilia nerozhoduje. Dodáva, že ani výnimočne malá intenzita násilia nemôže byt' dôvodom
pre kvalifikáciu činu ako trestného činu krádeže podľa § 212 Tr. zákona, pretože o taký trestný čin
môže ísť len v prípade, že sa páchateľ zmocní cudzej veci bez použitia akéhokoľvek násilia, resp.
vyhrážky bezprostredného násilia. Nižšia intenzita násilia len znižuje stupeň nebezpečnosti trestného
činu lúpeže pre spoločnosť, čo možno vyjadriť pri ukladaní trestu (na rozhodnutie R 55/1980). Použitie

násilia obžalovanou je zrejmé aj zo spôsobu spáchania skutku, keď samotný poškodený uviedol, že po
tom, čo ho obžalovaná spolu s K. B., J. B. a A. B. nasledovali, zrýchlil krok a obžalovaná sa od skupinky
menovaných osôb odčlenila a rozbehla sa za ním (čo je zrejmé aj z analýzy kamerového záznamu),
pričom následne mu chcela vziať celý ruksak, ktorý mal na ramenách, preto ním potiahla, čo ho priviedlo
do záklonu a keďže sa jej to nepodarilo, vzala len žltú igelitovú tašku po tom, čo sa mu ruksak v dôsledku

tohto potiahnutia rozzipsoval.

V súvislosti s konštatovaním samosudcu, že konanie obžalovanej nevyhodnotil ako také, pri ktorom
bolo použité násilie alebo hrozba bezprostredného násilia a konanie obžalovanej právne kvalifikoval ako
prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. d) Tr. zákona uvádza nasledovné.

Podľa ustálenej judikatúry (R19/1972), neočakávané vytrhnutie veci z ruky nie je ešte násilím v zmysle
ustanovenia § 188 Tr. zákona, a preto privlastnenie si cudzej veci tým, že sa jej páchateľ zmocní
týmto spôsobom, ešte nie je lúpežou podľa § 188 Tr. zákona. Za násilie v zmysle § 188 Tr. zákona
by však už bolo potrebné považovať také počínanie páchateľa, pri ktorom páchateľ prekonáva odpor

napadnutého, napr. tým, že vecou myká. Z vykonaného dokazovania teda vyplýva, že obžalovaná sa
snažila poškodenému strhnúť celý ruksak, ktorý mal zavesený na ramenách, chytila ho celý a zatiahla
ním, čím ho priviedla do záklonu, keď sa jej nepodarilo stiahnuť ho, vzala tašku, ktorú mal vo vnútri
ruksaku, ktorý sa potiahnutím rozzipsoval. Nemožno teda hovoriť o neočakávanom vybratí igelitovejtašky z ruksaku poškodeného, nakoľko mu predchádzalo aktívne násilne konanie obžalovanej voči
osobe poškodeného, hoci nízkej intenzity, spočívajúce v tom, že po tom, čo sa obžalovaná rozbehla za
poškodeným, ho potiahla dozadu v úmysle získať celý ruksak, ktorý mal zavesený na ramenách.

Vzhľadom na uvedené považuje podané odvolanie za odôvodnené.

Na podklade odvolania prokurátora, krajský súd podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a
odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť

postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil nasledovné.

V konaní, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku postupoval okresný súd v súlade s ustanoveniami
Trestného poriadku a vykonal na hlavnom pojednávaní všetky potrebné dôkazy, majúce význam pre
rozhodnutie o vine a treste, tieto dôkazy vyhodnotil v súlade s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. por. a dospel
tak ku správnym skutkovým a právnym záverom.

V odôvodnení napadnutého rozsudku v súlade s ustanovením § 168 ods. 1 Tr. por. okresný súd jasne
a zreteľne vyložil, ktoré skutočnosti vzal za dokázané, o ktoré dôkazy oprel svoje skutkové zistenia
a akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov, pričom sa dôsledne zaoberal aj
obhajobou obžalovaného.

Krajský súd si v celom rozsahu osvojil správne a zákonné odôvodnenie napadnutého rozsudku, nemal
žiadne pochybnosti o závere okresného súdu, že obžalovaný sa dopustil konania tak, ako je to uvedené
vo výrokovej časti napadnutého rozsudku a keďže sa so závermi okresného súdu stotožňuje, tak na
ne, ako na správne a zákonné v podrobnostiach poukazuje.

Krajský súd v prvom rade poukazuje na judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle
ktorej rozhodnutie okresného súdu a krajského súdu tvoria jeden celok (I. ÚS 141/04) a v zmysle tohto
právneho názoru krajský súd tak v stručnosti poukazuje na zistený skutkový stav a na právny rozbor
a právny záver okresného súdu.

Odvolací súd posúdil odvolanie prokurátora a konštatuje, že s jeho právnou argumentáciou, týkajúcou
sa vymedzenia objektívnej stránky lúpeže, definovania znaku násilia, posudzovania časového momentu
a intenzity použitého násilia z pohľadu naplnenia skutkovej podstaty tohto trestného činu, sa v celom
rozsahu stotožňuje.

Prokurátor v predmetnom skutku vidí naplnenie skutkovej podstaty trestného činu lúpeže, pretože
podľa jeho názoru ide o použitie násilia úmysle zmocniť sa cudzej veci v tom, že po tom čo sa
obžalovaná za poškodeným rozbehla s úmyslom vziať mu ruksak, zatiahla ním dozadu do záklonu
poškodeného a tým sa ruksak rozzipsoval a odtiaľ mu vytiahla žltú tašku, v ktorej boli veci poškodeného,

čo vyplýva zo samotnej výpovede poškodeného. Prokurátor poukazuje aj na výpovede ďalších svedkov,
ktorí potvrdzujú prakticky potiahnutie poškodeného za ruksak dozadu a zmocnenie sa veci. Z výpovedí
následneformulujezáver,podľaktoréhoobžalovanásasnažilastrhnúťcelýruksak, ktorýmalpoškodený
na ramenách chytila ho celý a zatiahla ním, čím ho priviedla do záklonu a keď sa jej nepodarilo stiahnuť
ruksak, vzala tašku, ktorú mal vo vnútri ruksaku, ktorý sa potiahnutím rozzipsoval.

S poukazom na rozhodnutie R 19/1972 konštatuje, že v predmetnom skutku nemožno hovoriť
o neočakávanom vybratí igelitovej tašky, ale o aktívnom násilnom konaní obžalovanej nízkej intenzity
v úmysle zmocniť sa cudzej veci, ktoré predchádzalo samotnému zmocneniu sa veci. Pred samotným
vyhodnotením tejto časti argumentácie a v záujme správneho rozlíšenia, či ide o trestný čin krádeže

alebo o lúpeže, je nutné si v teoretickej rovine zjednotiť, že to, čím sa uvedené trestne činy od seba
jednoznačne odlišujú, je otázka prítomnosti násilia, resp. hrozby bezprostredného násilia a časový
okamih, kedy toto násilie, resp. hrozbu páchateľ použije. Pri trestnom čin lúpeže je prítomnosť násilného
prvku bytostne spätá s naplnením skutkovej podstaty tohto trestného činu, pričom použitie násilia, resp.
hrozby násilím musí predchádzať samotnému zmocneniu sa veci. Na druhej strane pri trestnom čine

krádeženásiliesanevyžadujevkaždomjednomprípade,avšakajkrádežmôžebyťspáchanázapoužitia
násilia alebo hrozby násilia, avšak tu naopak, samotné zmocnenie sa veci musí predchádzať tomuto
prejavu násilia.Najnáročnejšie na posúdenie sú potom pochopiteľne prípady, ak použitie násilia, resp. hrozby
bezprostredného násilia sa časovo posúva do okamihu zmocňovania sa cudzej veci. Práve takýmto
prípadom je aj predmetný skutok, pričom odvolací súd pri formulovaní svojich úvah, vychádzal z

rozhodnutia, na ktorý poukázal aj odvolateľ, nakoľko ide o dlhodobo rešpektované rozhodnutie, ktoré
jednoznačne ustálilo, že neočakávané vytrhnutie veci z ruky nie je násilím v zmysle § 188 ods. 1 Tr.
zák., avšak na druhej strane za násilie je možné považovať, keď páchateľ v takejto situácii myká vecou
a tak sa snaží prekonať odpor poškodeného.

Skutok, ktorý je predmetom tohto konania odvolací súd analyzoval z hľadiska tohto rozhodnutia,
hľadajúc podobnosti a rozdiely medzi nimi a opieral sa o nasledujúce úvahy. Konanie obžalovanej
spočívajúce v potiahnutí ruksaku dozadu súd vnímať ako práve to konanie, ktorým páchateľ, v zmysle
dotknutého judikátu, sa snaží o vytrhnutie veci iného. Tento, nazvime to „fyzický útok“ obžalovanej
hodnotí súd ako útok malej intenzity, nakoľko v jeho dôsledku síce dochádza k zakloneniu poškodeného,
avšak poškodený nepadá na zem a ani inak nestráca rovnováhu. Súd má za to, že tak ako v prípade,

keď páchateľ neočakávane vytrhne z ruky vec iného, sa môže stať, že ruka poškodeného môže
dôsledkom tohto vtrhnutia „vyletieť hore“ alebo urobiť nejaký pohyb, v našom posudzovanom prípade
takýto následok nastáva záklonom poškodeného. Podstatné však je to, že o násilie v takom, zmysle ako
sa to vyžaduje pri lúpeži, v zmysle úvah judikátu nepôjde, pretože obžalovaná nemyká s vecou a ani
nijak inak nebojuje s poškodeným, a teda neprekonáva žiadny odpor zo strany poškodeného. Pokiaľ by

to bolo inak, teda že trhá, vykrúca poškodeného, udiera ho alebo inak fyzicky pôsobí na poškodeného,
alebo mu v tom čase hrozí bezprostredným násilím, museli by sme priznať, že ide o násilie v takej
kvalite a v takom časovom rámci, ktorá v požadovanej miere napĺňa znak skutkovej podstaty trestného
činu lúpeže. Z vykonaného dokazovania však nie sú preukázané žiadne takéto okolnosti skutku, tzn.
žiadne útoky, hrozby, udieranie, ani pád, či spôsobenie nejakých aspoň minimálnych zranení. Navyše

žiaden zo svedkov nevypovedal, nič konkrétnejšie, aká intenzita záklonu to bola, ako dlho bol poškodený
v záklone, či bol obmedzený v pohybe a podobne. Ako už súd uviedol, nedošlo ani k pádu poškodeného,
čo by mohlo evokovať záver, že poškodený nachádzajúci sa na zemi je v polohe, kde páchateľ nad
ním získava kontrolu a rozhodovanie poškodeného je obmedzené a teda je ohrozený záujem chránený
predmetným ustanovením § 188 ods. 1 Tr. zák.

Ak by sme mali jednoznačne a nepochybne preukázané, že týmto záklonom obžalovaná dostala
poškodeného do polohy, v ktorej bola obmedzená jeho schopnosť pohybu, resp. sa mu týmto záklonom
spôsobovala fyzická bolesť, súd by nemal problém uznať, že išlo o násilie, ktorým sa zasahovalo do
osobnej slobody rozhodovania poškodeného, presne ako je formulovaný objekt daného trestného činu.

Ale nič také preukázané nebolo. Je pravda, že v skutkovej vete obžaloby sa uvádza formulácia, že
obžalovaná po tom, čo priviedla poškodeného do záklonu, využila jeho neschopnosť brániť sa v tejto
pozícii. Uvedená okolnosť však nebola potvrdená výpoveďou žiadneho zo svedkov vypočutých na
hlavnom pojednávaní pred sudom. V prípravnom konaní jedine otec poškodeného svedok I. G. uviedol,
že jeho syna po potiahnutí prehlo dozadu a nevedel sa nijako brániť tomuto jej konaniu. Pravdepodobne

uvedené tvrdenie svedka I. G. viedlo prokurátora k použitiu uvedenej formulácie do skutkovej vety
obžaloby, avšak je nutné si uvedomiť, že nejde o očitého svedka, o okolnostiach stíhaného skutku
vypovedá sprostredkovane podľa toho, čo mu uviedol samotný maloletý poškodený a pred súdom
uvedené tvrdenie v skutočnosti už nezopakoval. Z výpovede maloletého poškodeného, ktorá bola
prečítaná na hlavnom pojednávaní nevyplýva, že by svedok nejak konkrétnejšie popísal tento záklon

v tom zmysle, že by išlo o výrazný a intenzívne obmedzujúci záklon, ktorý by bolo možné vyhodnotiť ako
získanie dominancie obžalovanej nad ním a obmedzenie jeho osobnej slobody rozhodovania. Odvolací
súd nevidel dôvod odstraňovať uvedený rozpor vo výpovedi svedka I. G., nakoľko išlo len o odvodený
dôkaz a navyše ohľadom danej okolnosti ojedinelý dôkaz a preto pokiaľ by sme túto svedeckú výpoveď
posudzovali v spojitosti s ďalšími vykonanými dôkazmi, museli by pripustiť aplikáciu zásady „in dubio

pro reo“ a osvojiť si záver, že išlo len o záklon, ktorý nezodpovedá po významovej stránke znaku násiliu
v § 188 ods. 1 Tr. zák.

Na základe uvedeného má súd za to, že išlo v podstatných okolnostiach o identický prípad, aký riešil
aj dotknutý judikát a preto aj v tomto posudzovanom prípade má za to, že nedošlo k spáchaniu lúpeže,

pretože nejde také násilie, aké má namysli ustanovenie § 188 ods. 1 Tr. zák.. Navyše samotného
ruksaku sa obžalovaná nezmocnila, čo samozrejme nie je nevyhnutné na naplnenie skutkovej podstaty
trestného činu lúpeže. Obžalovaná sa zmocnila veci z ruksaku, ktorý sa otvoril v dôsledku jej konania,
tedapotiahnutiadozaduakeďužbolotvorený,vybralaznehotašku.Totovybratieveci bezprostrednepopotiahnutí za ruksak dozadu ( ktoré súd vníma ako neočakávané vytrhnutie v zmysle vyššie uvedeného
judikátu) kvalitou a svojou materiálnou podstatou vníma odvolací súd ako súčasť tohto potiahnutia, ktoré
ako už bolo uvedené má charakter „vytrhnutia veci“. Vychádzajúc z uvedeného potiahnutie ruksaku,

následné zaklonenie poškodeného a okamžité bezprostredné vytiahnutie veci z ruksaku, ktorý sa
v dôsledku potiahnutia otvoril, vyhodnotil krajský súd ako skutok obdobný nečakanému vytrhnutiu veci
atedaakoobdobnýprípadakoten,ktorýriešilspomínanýjudikát.Podľakonečnéhoposúdeniakrajského
súdu, v predmetnom skutku išlo vlastne o prisvojenie si cudzej veci zmocnením, pričom išlo o vec, ktorú
mal poškodený pri sebe, teda tak ako to vyhodnotil aj okresný súd.

Pre úplnosť súd považuje za potrebné doplniť svoje úvahy aj v tom smere, že hypoteticky poškodený
mohol rezignovať na kladenie akéhokoľvek odporu v dôsledku toho, že si uvedomoval prevahu
útočníka, resp. osôb, ktoré sa nachádzali namieste činu spolu obžalovanou a preto potom, čo bol
dobehnutý a potiahnutý za ruksak do záklonu, stratil odvahu a pasívne umožnil zmocnenie sa jeho
vecí obžalovanou. Na pripustenie takejto alternatívy, by v prvom rade nemalo dôjsť k okamžitému

a bezprostrednému vytiahnutiu veci z ruksaku a za ďalšie by sme potrebovali mať detailnejšie
preukázané, čo sa dialo medzi zaklonením a zmocnením sa vecí. Keby poškodený vypovedal v takomto
duchu t. j., že sa bál a nechcel si privodiť nejaký útok na svoju osobu alebo inú ujmu resp. keby sme
mali preukázané, že v tom čase keď poškodený už stál, obžalovaná evidentne danú situáciu vnímala
ako podrobenie sa poškodeného jej osobe, teda by bolo nepochybné, že poškodený nemá možnosť

riadne vykonávať svoju slobodu rozhodovania a za týchto okolností by sa obžalovaná zmocnila jeho
veci, bolo by dôvodné pripustiť, že išlo o lúpež a jej fyzicky útok eliminoval akýkoľvek predpokladaný
odpor poškodeného, avšak ako bolo uvedené, museli by sme mať trochu inú dôkaznú situáciu, ktorá by
nám lepšie popísala takýto stav bezbrannosti poškodeného.

Z uvedených dôvodov vyhodnotil odvolací súd odvolanie prokurátora ako nedôvodné
a nespochybňujúce správnosť a zákonnosť napadnutého rozsudku.

Vzhľadom na vyššie uvedené dôvody, krajský súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti
tohto rozhodnutia, pričom toto uznesenie bolo prijaté hlasovaním senátu v pomere 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný
prostriedok nie je prípustný.