Uznesenie – Život a zdravie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 28, 2026

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1To/89/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1125012021
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Molnárová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2026:1125012021.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Zuzany Molnárovej a sudcov JUDr.
Petra Šamka a Ing. Mgr. Anny Přikrylovej v trestnej veci obžalovaného T. F. pre zločin neoprávnenej
výroby a obchodovania s omamnou látkou a psychotropnou látkou podľa § 173 ods. 1, ods. 3 písm. a)
Trestného zákona a iné účinného od 06.08.2024, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Mestského
súdu Bratislava I sp. zn. 37T/23/2025 zo dňa 05.09.2025, na verejnom zasadnutí konanom dňa 28.

januára 2026 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolanie obžalovaného T. F., nar. XX.XX.XXXX, zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Mestského súdu Bratislava I zo dňa 05.09.2025 sp. zn. 37T/23/2025 bol obžalovaný T.
F. uznaný vinným zo spáchania zločinu neoprávnenej výroby a obchodovania s omamnou látkou a
psychotropnou látkou podľa § 173 ods. 1, ods. 3 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm.

j) Trestného zákona účinného od 06.08.2024, na tom skutkovom základe, že

- od presne nezisteného času do dňa 03.05.2023 si bez príslušného oprávnenia zadovážil heroín, ktorý
potom neoprávnene prechovával v byte číslo 3 na siedmom poschodí bytového domu na L. XX v F.,
a tento následne po predchádzajúcej dohode v okolí bytového domu prezývaného „T." na L. ulici v
F. opakovane predal osobám Y. I., R. I., E. C., R. H., E. J., R. Z. a N. Y., a to aj napriek tomu, že

heroín je podľa zákona o omamných látkach a psychotropných látkach a prípravkoch v znení neskorších
predpisov zaradený do I. skupiny omamných látok, a menovaný hoci na jeho držbu a nakladanie s ním
nebol v zmysle príslušných právnych predpisov nikdy oprávnený.

Za uvedený trestný čin bol obžalovanému podľa § 173 ods. 3 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2, §
39 ods. 5 Trestného zákona uložený trest odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) roky a 10 (desať) mesiacov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona bol obžalovaný na výkon uloženého trestu zaradený do
ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Podľa § 73 ods. 2 písm. c), § 74 ods. 1 Trestného zákona súd uložil obžalovanému ochranné
protitxikomanické liečenie ústavnou formou.

Proti tomuto rozsudku podal odvolanie v zákonnej lehote obžalovaný, ktoré odôvodnil osobitným
písomným podaním prostredníctvom ustanoveného obhajcu doručeným súdu prvého stupňa dňa
11.09.2025. Obžalovaný uviedol, že uložený trest odňatia slobody považuje vzhľadom na okolnosti
prípadu a osobu obžalovaného za neprimerane prísny. Obžalovaný sa ku skutku bez výhrad priznal,
svoju vinu nespochybňoval a konanie úprimne oľutoval. Tým významne prispel k urýchleniu konania, čo

je významná poľahčujúca okolnosť podľa § 36 písm. l) Trestného zákona. Skutku sa dopustil v čase,
keď bol závislý na omamných látkach. Nešlo o konanie motivované zištnosťou, ale o prejav vlastnejzávislosti. V súčasnosti drogy neužíva, riadne vykonáva uložený trest povinnej práce a aktívne sa
snaží zaradiť späť do spoločnosti. To svedčí o jeho pozitívnej prognóze. Obžalovaný sa nedopúšťal
organizovaného ani systematického predaja, išlo o predaj malého množstva na malej lokalite. Rozsah

jeho konania je neporovnateľný s rozsiahlymi distribučnými sieťami, kde sú ukladané prísnejšie tresty.
Trest takmer 5 rokov sa približuje sankciám ukladaným profesionálnym „dílerom“. U obžalovaného
však ide skôr o konzumenta, ktorý konal pod vplyvom svojej závislosti. Je preto neprimerané ukladať
mu trest v takejto dĺžke trvania. Účelom trestu je aj náprava páchateľa a jeho vedenie k riadnemu
životu. Tento účel možno dosiahnuť aj kratším trestom odňatia slobody, najmä v spojení s ochranným

protitoxikomanickým liečením, ktoré už bolo uložené. Obžalovaný má stabilné rodinné zázemie, snaží
sa o pracovné uplatnenie a riadne vykonáva trest povinnej práce. Dlhoročný výkon trestu by tieto
pozitívne tendencie mohol zničiť a viesť k jeho sociálnej izolácii. Dlhý nepodmienečný trest predstavuje
značnú finančnú záťaž pre štát. Ak existuje reálna možnosť úspešnej resocializácie prostredníctvom
kratšieho trestu a liečby, je to efektívnejšie aj z pohľadu spoločnosti. Súd prvého stupňa uplatnil § 39
ods. 5 Trestného zákona a trest znížil o jednu tretinu. Obžalovaný sa však domnieva, že vzhľadom na

mimoriadne okolnosti prípadu (ľútosť, liečba závislosti, pozitívna prognóza, riadne plnenie povinností)
sú splnené podmienky aj na uplatnenie § 39 ods. 1 Trestného zákona a ďalšie zníženie trestu pod dolnú
hranicu zákonnej sadzby. Vzhľadom na uvedené obžalovaný navrhol, aby odvolací súd v časti výroku o
treste zmenil tak, že obžalovanému uloží trest odňatia slobody v trvaní 3 rokov, so zaradením na výkon
trestu do ústavu s minimálnym stupňom stráženia, pričom uložené ochranné protitoxikomanické liečenie

zostane zachované.

Krajský súd v Bratislave v konaní o odvolaní obžalovaného nariadil verejné zasadnutie, ktorého sa
zúčastnili obžalovaný T. F., jeho obhajca a prokurátorka krajskej prokuratúry.

Obhajca obžalovaného uviedol, že vníma uložený trest ako neprimerane prísny, obžalovaný sa
momentálne zaraďuje do pracovného života, býva u svojej matky, vykonal trest povinnej práce z
predchádzajúceho odsúdenia a drogy neberie.

Prokurátorkakrajskejprokuratúrynavrhlaodvolanieobžalovanéhoakonedôvodnézamietnuť.Rozsudok

súdu prvého stupňa považuje za zákonný a správny vo všetkých jeho výrokoch.

Obžalovaný na verejnom zasadnutí uviedol, že uložený trest považuje za neprimerane prísny, on bol
v podstate zneužitý inými dílermi a drogy mal pre vlastnú potrebu, akurát keď mal drogy pre vlastnú
potrebu, z týchto niečo daroval, boli to jedna alebo dve dávky.

Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 315 Trestného poriadku) primárne konštatoval prípustnosť
odvolania obžalovaného (§ 306 ods. 1 Trestného poriadku) a absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa
§ 316 ods. 1 alebo ods. 3 Trestného poriadku, preto podľa § 317 ods. 1 Trestného poriadku preskúmal
zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako

aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré
neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods.
1 Trestného poriadku, a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného nie je dôvodné.

Povinnosťou odvolacieho súdu na základe revízneho princípu, determinovaným vyššie uvedeným

ustanovením, bolo preskúmanie len tých výrokov, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie a preskúmanie
správnosti postupu konania, ktoré predchádzalo týmto napadnutým výrokom rozsudku. Výnimkou z
uvedenej zásady by bolo to, že by odvolací súd musel prihliadať aj na chyby, ktoré síce odvolaním
neboli vytýkané, ale ktoré by boli takej povahy, že by odôvodňovali (po právoplatnosti rozsudku) podanie
mimoriadneho opravného prostriedku, t. j. dovolania v zmysle § 371 ods. 1 Trestného poriadku.

V nadväznosti na vyššie uvedené, ako aj vzhľadom na podané odvolanie zo strany obžalovaného iba
voči výroku o treste napadnutého rozsudku a z toho vyplývajúceho rozsahu prieskumnej povinnosti,
odvolací súd nepreskúmaval výrok o vine.

Odvolací súd v tomto smere iba konštatuje, že obžalovaný T. F. na hlavnom pojednávaní konanom
05.09.2025 urobil vyhlásenie v zmysle § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, t. j. vyhlásenie,
že je vinný zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe, následne samosudca mestského súdu prijal
vyhlásenie obžalovaného podľa § 257 ods. 7 Trestného poriadku. Je nutné tiež uviesť, že pred prijatímvyhlásenia mestský súd obžalovaného poučil o jeho právach, o zmysle priznania, jeho význame a
prípadnom ďalšom postupe. Súd prvého stupňa obžalovanému položil podľa § 257 ods. 5 a § 333
ods. 3 písm. c), písm. d), písm. f), písm. g), písm. h) Trestného poriadku otázky, na ktoré obžalovaný

odpovedal kladne a až potom mestský súd rozhodol uznesením, že podľa § 257 ods. 7 Trestného
poriadku vyhlásenie obžalovaného prijíma a súčasne podľa § 257 ods. 8 Trestného poriadku vyhlásil,
že dokazovanie v rozsahu v akom obžalovaný priznal spáchanie skutku nevykoná, pričom vykoná len
dôkazy súvisiace s výrokom o treste a ochrannom opatrení.

Vzhľadom na uvedené, nezistiac žiadne procesné pochybenie v postupe prvostupňového súdu v
súvislosti s vyhlásením obžalovaného a jeho prijatím v zmysle § 257 Trestného poriadku, odvolací súd
sa zaoberal iba výrokom o treste.

Pre úplnosť odvolací súd uvádza, že je právom obžalovaného (nejde teda o jeho povinnosť) urobiť
vyhlásenie o vine zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe. Rovnako tak nie sú pri vyhlásení o vine

podstatné motívy, ktoré obžalovaného k urobeniu tohto vyhlásenia viedli (napríklad kalkulácia, že trest
bude miernejší ak na hlavnom pojednávaní urobí vyhlásenie o vine). Pokiaľ obžalovaný urobí vyhlásenie
o vine a súd následne prijme jeho vyhlásenie o vine, potom je takéto vyhlásenie o vine neodvolateľné
a nie je možné ho meniť, či dopĺňať alebo dotvárať z dôvodu nespokojnosti obžalovaného s uloženým
trestom. Ak obžalovaný vyhlási vinu, potom musí očakávať aj trest, ktorý však nemusí zodpovedať jeho

predstave.Pokiaľuloženýtrestnezodpovedápredstaveobžalovaného,môžesícerozsudoksúduprvého
stupňa napadnúť odvolaním, avšak len do výroku o treste.

Trestný zákon vo viacerých ustanoveniach upravuje otázku ukladania trestov, a to jednak pri zásadách
ukladania trestov, jednak pri úprave jednotlivých druhov trestov. Základnými ustanoveniami, ktoré musí

súd pri ukladaní trestu zohľadniť je účel trestu (§ 34 ods. 1 Trestného zákona) a vymedzenie okolností,
na ktoré musí súd prihliadnuť pri určovaní druhu trestu a jeho výmery (§ 34 ods. 4 Trestného zákona).

Účelom trestu je zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej
trestnej činnosti (represívny prvok) a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život

(prvok individuálnej prevencie) a súčasne iných odradí od páchania trestných činov (prvok generálnej
prevencie), pričom trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou (§ 34 ods. 1
Trestného zákona).
Pri určení druhu trestu a jeho výmery má súd prihliadnuť na jednej strane na spôsob spáchania činu,
jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, na druhej strane na osobu

páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy, pričom trest by mal postihovať iba páchateľa tak, aby
bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a blízke osoby (34 ods. 3, ods. 4 Trestného zákona).

Krajský súd po preskúmaní výroku o treste dospel k záveru, že trest uložený obžalovanému za spáchanú
trestnú činnosť bol súdom prvého stupňa ukladaný v súlade so zásadami ukladania trestov.

Pri rozhodovaní o tom, aký druh trestu je nutné obžalovanému uložiť za spáchanú trestnú činnosť,
je potrebné vychádzať z toho, že obžalovaný bol uznaný za vinného za spáchanie zločinu, ktorý
sa skutkovo týkal neoprávneného obchodovania (dílovania) s omamnými a psychotropnými látkami
a to heroínom viacerým osobám, teda cieľom obžalovaného, podľa skutkovej vety výrokovej časti

napadnutého rozsudku, vzhľadom na vyšší počet osôb, ktorým drogy predával, bolo získavanie
finančných prostriedkov za predaj drog týmto osobám, pričom išlo o sedem osôb, ktorým opakovane
a pravidelne drogy predával. Ide teda o úmyselný trestný čin, t. j. obžalovaný sa ho dopustil vedome
(cielene), s úmyslom získať finančné prostriedky za predaj drog, nešlo preto iba napríklad o jednorazové
konanie, ale o vyvíjanie sústavnej protiprávnej činnosti. Vzhľadom k uvedenému nie je možné spáchaný

zločin bagatelizovať, či automaticky vychádzať z toho, že ak sa obžalovaný k spáchanému trestnému
činu priznal, tak je nutné mu ukladať trest za použitia § 39 ods. 1 Trestného zákona. zák. Mestským
súdom zistená poľahčujúca okolnosť totiž nie je jediným hľadiskom pri ukladaní druhu a výmery trestu,
ale nutné je zohľadniť aj vyššie popísané okolnosti prípadu ako aj osobu obžalovaného, ktorý je
recidivista a dopustil sa opakovane nielen majetkových trestných činov ale aj drogových trestných činov,

čo malo taktiež významný vplyv na výmeru ukladaného trestu odňatia slobody.

Odvolací súd je názoru, že trest odňatia slobody uložený obžalovanému mestským súdom za spáchanie
stíhaného skutku je v súlade so zákonom a ide aj o trest primeraný. V tomto smere je nutné uviesť, žekasačným dôvodom výroku o treste by tu mohla byť iba neprimeranosť trestu v zmysle § 321 ods. 1
písm. e) Trestného priadku (a to len prílišná prísnosť trestu, keďže krajský súd preskúmava napadnutý
rozsudok iba na podklade odvolania obžalovaného), avšak neprimeranosť trestu odvolací súd nezistil,

nakoľko mestský súd pri ukladaní trestu zohľadnil všetky zákonné kritériá uvedené v ustanovení §
34 Trestného zákona ako aj postoj obžalovaného k stíhanému trestnému činu. Trest odňatia slobody
uložený obžalovanému za použitia ustanovenia o mimoriadnom znížení trestu pod zákonom stanovenú
dolnú hranicu trestnej sadzby (dolná hranica zákonom stanovenej trestnej sadzby je vo výmere 7 rokov,
pričom táto bola znížená v zmysle § 39 ods. 5 Trestného zákona na výmeru 4 rokov a 10 mesiacov,

teda fakticky takmer na dolnú hranicu mimoriadne zníženej trestnej sadzby), celkom určite nemožno
označiť za trest neprimerane prísny, ktorý by bolo nutné ešte zmierňovať v odvolacom konaní a to najmä
s poukazom na skutočnosť, že obžalovaný sa venoval predaju drog, a to za finančnú odmenu, aby si
zabezpečil príjem pre kúpu drogy pre vlastnú potrebu. Vedome tak uprednostnil páchanie protiprávnej
činnosti odôvodňujúc predaj vlastnou závislosťou namiesto toho, aby sa snažil svojej závislosti zbaviť,
zamestnať sa, dosahovať legálny príjem a byť užitočným členom spoločnosti. Navyše, obžalovaný je

recidivista,ktorýsaužvminulostiopakovanedopustilúmyselnejtrestnejčinnosti(atoajdrogovejtrestnej
činnosti, keďže pre drogový trestný čin bol odsúdený celkovo štyrikrát), pričom ani nepodmienečný trest
a absolvované ambulantné protitoxikomanické liečenie ho nedokázali viesť k riadnemu spôsobu života
ani tresty nespojené s výkonom trestu odňatia slobody (napríklad trest povinnej práce, či podmienečný
trest odňatia slobody).

Mestský súd pri ukladaní druhu a výmery trestu odňatia slobody obžalovanému teda dôsledne zohľadnil
ustálenú poľahčujúcu a priťažujúcu okolnosť ako aj skutočnosť, že obžalovaný na hlavnom pojednávaní
urobil vyhlásenie o vine, ktoré bolo následne súdom prijaté, čo premietol do skutočnosti, že z hľadiska
výmery trestu ukladal obžalovanému trest odňatia slobody takmer na dolnej hranici mimoriadne zníženej

trestnej sadzby a to za použitia ustanovenia § 39 ods. 5 Trestného zákona. Použitie tohto ustanovenia
v prípade vyhlásenia obžalovaného o vine nie je obligatórne, avšak podľa názoru krajského súdu súd
prvého stupňa správne zohľadnil to, že obžalovaný na hlavnom pojednávaní urobil vyhlásenie o vine, čo
bolo možné premietnuť do uloženia trestu odňatia slobody pod dolnú hranicu základnej trestnej sadzby.

Na strane druhej, mestský súd správne zohľadnil aj závažné okolnosti prípadu týkajúce sa obchodovania
s drogami viacerým osobám (siedmym osobám) a to opakovane. Tieto skutočnosti, z ktorých páchanie
trestného činu na viacerých osobách tvorilo u obžalovaného znaky kvalifikovanej skutkovej podstaty
stíhaného trestného činu, nie je možné ignorovať, nakoľko sú taktiež významné pri ukladaní trestu
obžalovanému a to aj v spojení s recidívou obžalovaného. Priznanie obžalovaného a odôvodňovanie

páchania trestného činu svojou závislosťou nie je možné pri ukladaní trestu preceňovať a izolovane
dávať do popredia, bez toho, aby sa vzali do úvahy všetky skutkové okolnosti prípadu, z ktorých sa
následne vyvodzuje závažnosť stíhaného trestného činu.

Krajský súd opakuje, že u obžalovaného zistená poľahčujúca okolnosť bola súdom prvého stupňa

náležite vyhodnotená, nakoľko bola v spojení s vyhlásením obžalovaného o vine dôvodom na uloženie
trestu odňatia slobody obžalovanému pod zákonom stanovenú dolnú hranicu trestnej sadzby, avšak
vzhľadomnazávažnéokolnostiprípaduatrestnúminulosťobžalovanéhoniejemožnémestskýmsúdom
uložený trest odňatia slobody ešte viac znižovať.

Pokiaľ obžalovaný v podanom odvolaní namietal, že z jeho strany išlo o predaj malého množstva na
malej lokalite, čo sa nedá porovnať s rozsiahlymi distribučnými sieťami, tak mu nie je možné dať za
pravdu. Na naplnenie skutkovej podstaty trestného činu podľa § 173 ods. 3 písm. a) Trestného zákona v
spojení s § 138 písm. j) Trestného zákona, teda predaj drog viacerým osobám stačí, aby došlo k predaju
minimálne trom osobám aspoň 1 krát, pričom v prípade obžalovaného bol predaj realizovaný minimálne

siedmym osobám opakovane. Išlo o životný štýl obžalovaného, ktorého jediným cieľom v živote bol
predaj drogy tak, aby si mohol zabezpečiť drogy na vlastné užívanie vzhľadom na jeho silnú a dlhoročnú
závislosť. Len pre úplnosť krajský súd dodáva, že znalkyňa MUDr. Denisa Mészárosová v znaleckom
posudku č. 75/2023 konštatovala, že obžalovaný užíva drogy od 12 rokov, pričom nie je schopný
abstinencie na slobode a po prepustení z výkonu trestu sa k užívaniu omamných a psychotropných

látok vždy vracia. Krajský súd pripúšťa, že trestná činnosť obžalovaného mohla byť do značnej miery
podmienená jeho chorobou, ktorej sa napriek absolvovanému ambulantnému liečeniu nedokázal zbaviť,
keď fungovanie jedinca závislého od drog sa zužuje na zháňanie drogy, jej užitie a následný prežitok
a v súvislosti s rozvojom abstinenčných príznakov na opätovné zháňanie ďalšej dávky návykovej látky.Obžalovaný však prezentoval, že si uvedomuje negatívne účinky užívania drog a zároveň aj rozhodnutie
drogyprestaťužívaťasnahuviesťriadnyživot.Jepochopiteľnelenvjehomoci,čitietosnahypremenína
skutočnosť, no u osôb drogovo závislých je uvedomenie si pravých deštruktívnych účinkov drogy na svoj

organizmus kľúčové. Ako vyplýva z vyššie citovaného znaleckého posudku, obžalovaný má rozvinutú
závislosť na viacerých omamných a psychotropných látkach s prevahou heroínu a metamfetamínu,
deklaruje však snahu o zmenu životného štýlu a má kritický postoj k závislosti, čo pri výkone dlhšieho
trestu bude dostatočne averzívnym faktorom ďalšieho užívania drog obžalovaným. Krajský súd však
konštatuje, že nemožno ospravedlňovať páchanie drogovej trestnej činnosti vlastnou závislosťou a

premietnuť túto skutočnosť do mimoriadneho zníženia trestu podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona.

S poukazom na závažný charakter spáchanej trestnej činnosti ako aj na úmyselné zavinenie
obžalovaného, jeho zištnú pohnútku pri páchaní trestnej činnosti a recidívu sa preto odvolací súd
stotožňuje so súdom prvého stupňa, že z hľadiska druhu trestu je nutné uložiť obžalovanému
nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 4 roky a 10 mesiacov. Uloženie nepodmienečného

trestu odňatia slobody je tu nevyhnutné aj z hľadiska generálnej prevencie trestu, keď spoločnosť
negatívne vníma množstvo tzv. drogových trestných činov, ktoré sú páchané dílermi drog. Trest musí byť
preto aj taký, aby odradil ostatných od páchania rovnakých trestných činov. Uloženie nepodmienečného
trestu odňatia slobody je nevyhnutné aj z hľadiska individuálnej prevencie, t. j. potrebou ochrany
spoločnosti pred obžalovaným, ktorého spôsobom života bolo zjavne obchodovanie s drogami.

Pokiaľ ide o výrok o treste, tak odvolací súd nezistil splnenie zákonných podmienok na mimoriadne
zníženie trestu podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona.

Podľa § 39 ods.1 Trestného zákona ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery

páchateľa má za zo, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej Trestným zákonom bolo pre páchateľa
neprimerane prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, možno
páchateľovi uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom.

K výkladu predmetného ustanovenia je potrebné uviesť, že prísnosť (tvrdosť) zákonom stanovenej

trestnej sadzby nemôže byť sama o sebe okolnosťou, ktorá by odôvodňovala uloženie trestu pod dolnú
hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby (primerane judikatúra - R 24/1966 - III). V tomto smere
odvolací súd pripomína, že ustanovenie § 39 Trestného zákona je nazvané „mimoriadne zníženie trestu“
z čoho možno vyvodiť, že ho možno aplikovať len pri ojedinelých (výnimočných, či mimoriadnych)
okolnostiach, ktoré sa vymykajú z inak bežne sa vyskytujúcich okolností prípadu, či pomerov páchateľa.

V danej trestnej veci obžalovaný vedome (úmyselne) zvolil ľahšiu cestu získania finančných prostriedkov
prostredníctvom páchania závažného protiprávneho konania, ktorého sa dopustil na viacerých osobách.
Krajský súd nezistil žiadne také skutočnosti, ktoré by bolo možné považovať za mimoriadne, či
výnimočné okolnosti prípadu, respektíve pomery páchateľa. Priznanie obžalovaného, skutočnosť, že
nepodával sťažnosti, či inak nespomaľoval trestné stíhanie, respektíve silná závislosť obžalovaného na

omamných a psychotropných látkach nie sú ničím mimoriadnym, ale ide len o bežne sa vyskytujúce
okolnosti.

Nič zo skutkových okolností, či hodnotení osoby obžalovaného nemožno teda vykladať spôsobom, ktorý
by odôvodňoval uloženie trestu odňatia slobody pod zákonom ustanovenú dolnú hranicu trestnej sadzby

podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona.

Nadriadený súd konštatuje, že všetky zistené skutočnosti viedli odvolací súd k záveru, že uloženie trestu
odňatia slobody v uvedenej výmere zodpovedá zákonným kritériám a zásadám určených Trestným
zákonom pre ukladanie trestov. Inými slovami, výrok napadnutého rozsudku o treste odňatia slobody je

vecne správny, zohľadňujúci všetky atribúty významné pre ukladanie trestov.

Čo sa týka zaradenia obžalovaného na výkon trestu odňatia slobody do ústavu na výkon trestu so
strednýmstupňomstráženia,tentovýrokzodpovedáustanoveniu§48ods.2písm.b)Trestnéhozákona,
nakoľko obžalovaný v posledných desiatich rokoch pred spáchaním teraz posudzovaného trestného

činu bol vo výkone trestu odňatia slobody za úmyselný trestný čin.

Vzhľadom na obmedzený revízny princíp uvedený v § 317 ods. 1 Trestného poriadku odvolací súd
nepreskúmaval výrok o ochrannom opatrení, nakoľko tento odvolaním napadnutý nebol.S poukazom na uvedené skutočnosti krajský súd nezistil žiadne kasačné dôvody, pre ktoré by bolo
možné, či nutné zmeniť výrok o treste odňatia slobody v prospech obžalovaného, a preto rozhodol tak,

že odvolanie obžalovaného zamietol ako nedôvodné.

Predmetné rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.