Uznesenie – Vydržanie ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, January 29, 2026

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 26Co/32/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4223201363
Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Pavol Pilek
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2026:4223201363.3

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Pavla Pileka a členov senátu
JUDr. Romana Greguša a JUDr. Mareka Olekšáka, v právnej veci navrhovateľa: 1/ A. B. C., D., nar.
XX.XX.XXXX, bytom E. F. XXX/XX, XXX XX C., 2/ G. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom E. F. XXX/XX,
XXX XX C., 3/ H. D., nar. XX.XX.XXXX, bytom B. I. XXXX/X, XXX XX J., v konaní navrhovatelia
zastúpení: JUDr. Jarmila Funtová, advokátka, so sídlom Piaristická 2, 949 01 Nitra, IČO: 33 707 791

za účasti: 1/ Slovenská republika, v zast. Slovenským pozemkovým fondom, so sídlom Búdková 36,
817 15 Bratislava, IČO: 17 335 345, 2/ Západoslovenská distribučná, a.s., so sídlom Čulenova 6,
816 47 Bratislava, IČO: 36 361 518, 3/ LESY Slovenskej republiky, štátny podnik, so sídlom Námestie
SNP 8, 975 66 Banská Bystrica, IČO: 36 038 351, o návrhu na vydanie rozhodnutia o potvrdení
vydržaniavlastníckehoprávaknehnuteľnostiam,oodvolanínavrhovateľav2.av3.radeprotiuzneseniu
Okresného súdu Komárno č. k. 10Vyd/2/2023 - 254 zo dňa 7. mája 2025 v spojení s opravným

uznesením Okresného súdu Komárno č. k. 10Vyd/2/2023 - 279 zo dňa 22. mája 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd uznesenie Okresného súdu Komárno č. k. 10Vyd/2/2023 - 254 zo dňa 7. mája 2025
v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Komárno č. k. 10Vyd/2/2023 - 279 zo dňa 22. mája
2025 v napadnutej časti p o t v r d z u j e .

II. Žiadny z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Návrhom doručeným súdu prvej inštancie dňa 03.05.2023 sa navrhovatelia domáhali potvrdenia
vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území D., zameraná
ako pozemok parc. reg. „C“ č. XXXX/XX - orná pôda o výmere 50.750 m2, Geometrickým plánom č.
44538359-93/2019 geodetom K. I., overeným Okresným úradom Komárno, katastrálnym odborom, dňa
08.08.2019 pod č. XXX/XX, odčlenená z pozemku parc. reg. „C“ č. XXXX/X, v podiele 1/1, zapísaný

v LV č. XX v prospech štátu Slovenská republika, totožný s pridelenou parc. č. XXXX/XXX - roľa o výmere
51.957 m2 (poznámka v GP, že vlastnícke práva k parc. č. XXXX/XX sú zapísané na LV C-KN č. XX ako
časť parcely XXXX/X a ako parc. č. XXXX/XXX, pôvodne evidovaná vo vložke č. XXXX, pôvodné k. ú.
L.). Navrhovatelia sa domáhali potvrdenia vydržania vlastníckeho práva k nehnuteľnosti v prospech A.
B. C., M. C., D., nar. XX.XX.XXXX, v podiele 1 ku dňu 11.05.2015, potvrdenia vydržania vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti v prospech G. C. M. C., nar. XX.XX.XXXX, v podiele 1 ku dňu 20.04.2017 a v

prospech H. D. M. D., nar. XX.XX.XXXX, v podiele 1, z toho podiel 1 ku dňu 19.06.2006 a podiel 1 ku dňu
20.04.2017. Navrhovatelia v podanom návrhu uviedli, že nehnuteľnosť bola štátom pridelená právnym
predchodcom navrhovateľov L. D. a D. M. D., t. j. rodičom navrhovateľky 3/ a jej sestry N. C., M. D., zomr.
XX.XX.XXXX, L. navrhovateľa 1/ a L. navrhovateľa 2/. O nadobudnutí pozemkov sa navrhovateľom
zachovali doklady o tom, že L. a D. D. boli po ich presídlení do obce L. C., t. č. D., pridelené pozemky
na základe Výmeru č. 1433/47-V/B vydaného Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy

- sekcia B dňa 19.02.1947, a to okrem pozemkov parc. č. XXXX/X - roľa o výmere 21.148 m2, parc.
č. XXXX/X - roľa o výmere 48.807 m2, parc. č. XXXX/X - roľa o výmere 2.380 m2, parc. č. XXXX/X -stavebná plocha o výmere 2.884 m2 aj parc. č. XXXX/XXX - roľa o výmere 51.957 m2, v katastrálnom
území L.. Právni nástupcovia L. D., zomr. XX.XX.XXXX a v tom čase žijúca prídelkyňa D. D. učinili
vyhlásenie o vydržaní vlastníckeho práva pred notárom. Prídelkyňa D. D., M. D., nar. XX.XX.XXXX a

jej N. A. N. C., M. D., nar. XX.XX.XXXX a navrhovateľka 3/, boli účastníčkami osvedčenia, spísaného
do Notárskej zápisnice sp. zn. N 37/96, NZ 141/96, vydanej dňa 19.06.1996 Mgr. Ivetou Grellovou,
notárkou so sídlom v Nitre, na základe ktorej pozemky v katastrálnom území L., okrem parc. č. XXXX/
X - roľa o výmere 21.148 m2, parc. č. XXXX/X - roľa o výmere 48.807 m2, aj parc. č. XXXX/XXX - roľa
o výmere 51.957 m2 nadobudli tak, že pozemky parc. č. XXXX/X, XXXX/X, XXXX/XXX nadobudli D.

D., M. D. v podiele 1/2, A. N. C., M. D. v podiele 1/4 a navrhovateľka 3/ v podiele 1/4. A. N. C., M. D.
zomrela dňa XX.XX.XXXX. Podľa Osvedčenia o dedičstve č. 38D/187/2004, Dnot 94/2004, vydaného
dňa 11.05.2005 Okresným súdom Košice II, notárom JUDr. Pavlom Semjanom, právoplatným dňom
11.05.2005, neidentické pozemky v kat. úz. D. okrem iných i parc. č. XXXX/XXX v podiele 1/4 zdedil
navrhovateľ 1/, t. j. L. nebohej A. N. C. M. D.. Prídelkyňa D. D., M. D., zomrela dňa XX.XX.XXXX. V
dedičskom konaní vedenom na OS Nitra pod sp. zn. 22D/909/2006, jej patriace pozemky nadobudnuté

Notárskou zápisnicou č. 65/97 dedili navrhovatelia 2/ a 3/, a to na základe Osvedčenia o dedičstve
22D/909/2006, Dnot 177/06 zo dňa 20.04.2007. Pri tomto dedení sa navrhovatelia 2/ a 3/ domnievali,
že v tomto dedičskom konaní rovným dielom nadobúdajú všetok nehnuteľný majetok patriaci D. D.,
vrátane pozemku parcely „E“ č. XXXX/XXX, ktorý jej náležal podľa notárskej zápisnice N 37/96 v podiele
1/2. Z pridelených pozemkov sú t. č. po prídelcoch vysporiadané len parc. „E“ č. XXXX/X, XXXX/X,

zapísané v LV č. XXXX pre k. ú. D. v prospech navrhovateľa 1/ v podiele 1/4, navrhovateľa 2/ v podiele
1/4 a navrhovateľky 3/ v podiele 1/2 ako i pridelený pozemok parc. č. XXXX/X - stavebná plocha o
výmere2884m2,vytvorenýzparc.č.XXXX/XX,XX,XX,XX,XX,XX,XX,zameranýGPakoparc.registraC
č. XXXX/XX,XX,XX,XX,XX,XX,XX,XX, v prospech navrhovateľa 1/. Predmetný pozemok nie je zapísaný
v prospech navrhovateľov, ani v prospech ich právnych predchodcov, ale je zapísaný pre katastrálne

územie D. na LV č. XX v prospech vlastníckeho práva štátu - SR.

1.1. Okresný súd Komárno ako súd prvej inštancie uznesením č. k. 10Vyd/2/2023 - 107 zo dňa
11.01.2024 potvrdil, že navrhovatelia A. B. C., D., nar. XX.XX.XXXX, E. F. XXX/XX, C., G. C.,
nar. XX.XX.XXXX, E. F. XXX/XX, C. a H. D., nar. XX.XX.XXXX, O. B. I. XXXX/X, J. ako podieloví

spoluvlastníci nadobudli vydržaním vlastnícke právo k nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom
území D., parc. reg. „C“ parcelné č. XXXX/XX - orná pôda o výmere 50.750 m2, zameranej
Geometrickým plánom č. 44538359-93/2019 geodetom K. I., overeným Okresným úradom Komárno,
dňa 08.08.2019 pod č. 751/19 nasledovne: A. B. C., D., nar. XX.XX.XXXX, E. F. XXX/XX, C. v podiele
1 dňom 11.05.2015, G. C., nar. XX.XX.XXXX, E. F. XXX/XX, C. v podiele 1 dňom 20.04.2017 a H. D.,

nar. XX.XX.XXXX, O. B. I. XXXX/X, J. v podiele 1, z toho podiel 1 dňom 19.06.2006 a podiel 1 dňom
20.04.2017 (výrok I.); rozhodol o tom, že žiadny z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania (výrok
II.). Krajský súd v Nitre ako odvolací súd uznesením č. k. 26Co/39/2024 – 243 zo dňa 30.01.2025 zrušil
predmetné uznesenie v znení opravného uznesenia Okresného súdu Komárno č. k. 10Vyd/2/2023 –
177 zo dňa 10.04.2024 a vrátil mu vec na ďalšie konanie z dôvodu, že súd prvej inštancie nedopatrením

nezohľadnil preukázateľne včas uplatnené námietky účastníka v 1. rade. Súd prvej inštancie mal
v ďalšom konaní znovu posúdiť, či sú splnené predpoklady na nadobudnutie vlastníckeho práva
k predmetným nehnuteľnostiam titulom vydržania navrhovateľmi, pričom mal zohľadniť predmetné
námietky a riadne sa mal s nimi vysporiadať.

1.2. Okresný súd Komárno uznesením označeným v záhlaví (ďalej len „napadnuté uznesenie“) potvrdil,
že navrhovatelia A. B. C., D., nar. XX.XX.XXXX, E. F. XXX/XX, C. a H. D., nar. XX.XX.XXXX, O.
B. I. XXXX/X, J. ako podieloví spoluvlastníci nadobudli vydržaním vlastnícke právo k nehnuteľnosti
nachádzajúcej sa v katastrálnom území D., parc. reg. „C“ parcelné č. XXXX/XX - orná pôda o
výmere 50.750 m2, zameranej Geometrickým plánom č. 44538359-93/2019 geodetom K. I., overeným

Okresným úradom Komárno, dňa 08.08.2019 pod č. 751/19 nasledovne: A. B. C., D., nar. XX.XX.XXXX,
E. F. XXX/XX, C. v podiele 1 uplynutím 10 rokov od právoplatnosti Osvedčenia o dedičstve sp. zn.
38D/187/2004, dňom 11.05.2015 a H. D., nar. XX.XX.XXXX, O. B. I. XXXX/X, J. v podiele 1 uplynutím
10 rokov od vydania Notárskej zápisnice sp. zn. N 37/96, NZ 141/96, dňom 19.06.2006 (výrok I.); vo
zvyšnej časti návrh zamietol (výrok II.); rozhodol o tom, že žiadny z účastníkov nemá nárok na náhradu

trov konania (výrok III.).

1.3. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil primárne ustanoveniami: § 134 ods. 1, 2,
3 a 4 zákona č. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej len „Občianskyzákonník“); § 52, § 359a, § 359c ods. 1, 2 a 3, § 359h ods. 1, 2, 3 a 4, § 359i ods. 1, 2 a 3, § 359j ods.
1 a 2, § 359k ods. 1, 2 a 3 zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok v znení neskorších
predpisov (ďalej len „CMP“).

1.4. Napadnutý rozsudok súd prvej inštancie v podstate odôvodnil tým, že za domnelý titul nadobudnutia
vlastníctva považuje Výmer z 19.02.1947 vydaný Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej
reformy, sekcia „B“ v Bratislave, notársku zápisnicu N 37/96, NZ 141/96 vydanú notárkou Mgr. Ivetou
Grellovou a dedičské rozhodnutie - Osvedčenie o dedičstve sp. zn. 38D/187/2004 po A. N. C.

(zomr. XX.XX.XXXX). Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané,
že právni predchodcovia navrhovateľa 1/ nadobudli vlastnícke právo k nehnuteľnosti titulom vydržania,
a to na základe Notárskej zápisnice zo dňa 19.06.1996. Na základe tejto skutočnosti mal súd prvej
inštancie za osvedčené navrhovateľom 1/, že ku dňu 11.05.2015 splnil hmotnoprávne podmienky pre
nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, keďže v dobrej viere nadobudol nehnuteľnosť smrťou
svojej manželky a v dobrej viere mal predmetnú nehnuteľnosť aj oprávnene v držbe. Súd prvej inštancie

preto dospel k záveru, že navrhovateľ 1/ pri zachovaní náležitej opatrnosti, nemal a ani nemohol mať
pochybnosti o užívaní nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nadobudol. Konštatoval, že rovnaké dôvody
sa vzťahujú aj na čiastočné vyhovenie potvrdenia vydržania nehnuteľnosti navrhovateľke 3/ na základe
notárskej zápisnice N 37/96. V čase vydania tejto zápisnice notárom išlo o zákonný nadobúdací titul, čo
súd prvej inštancie ilustroval príkladmo na tom, že na č.l. 210 je navrhovateľka 3/ na základe rovnakého

titulu k inej nehnuteľnosti riadne zapísaná ako spoluvlastníčka. Súd prvej inštancie nepovažoval za
dôvodné námietky Slovenského pozemkového fondu (ďalej len „SPF“), pretože mal za to, že zrušenie
prídelu bolo vydané okresným národným výborom, ktorý nebol na ich vydanie oprávnený podľa v tom
čase platných predpisov, keďže bol absolútne vecne nepríslušný orgán bez právomoci s poukazom na
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd SR“) sp. zn. 1Cdo/64/2000.

Súd prvej inštancie poukázal na to, že zo zápisnice MNV Marcelová zo dňa 19.08.1950 v spojení
so zápisnicou zo dňa 05.11.1957 (predloženými účastníkom 1/) nevyplýva, akých pozemkov, prídelov
a výmerov sa mali týkať; tieto zápisnice neobsahujú žiadne parcelné číslo a ani iné identifikačné znaky
pozemkov. Súd prvej inštancie sa zároveň stotožnil s navrhovateľmi v tom, že odovzdanie pôdy do
užívania JRD, socialistickej, resp. inej poľnohospodárskej organizácii, neprerušili plynutie vydržacej

doby a doba držby navrhovateľov, ktorí si do nej započítavajú okrem doby užívania JRD, socialistickou,
resp. inou poľnohospodárskou organizáciou, aj dobu, po ktorú pozemok užíval A. B. B. – F. (s poukazom
na ust. § 18 ods. 3 zákona č. 293/1992 Zb.). Ďalej dal súd prvej inštancie do pozornosti, že SPF žiadnymi
dôkazmi odporujúcimi dobromyseľnosti navrhovateľov nepodporil svoje tvrdenia o užívaní nehnuteľnosti
inými osobami.

1.5. Súd prvej inštancie vo vzťahu k návrhu na vydanie rozhodnutia o potvrdení vydržania vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam, a to pozemku parcely reg. „C“ parcelné č. XXXX/XX - orná pôda o výmere
50.750 m2, zameraným Geometrickým plánom č. 44538359-93/2019 vyhotoveným geodetom K. I.,
overeným Okresným úradom Komárno dňa 08.08.2019 pod č. 751/19 uviedol, že navrhovatelia 2/

a 3/ v časti návrhu (podiele 1 vychádzajúc z dedičského rozhodnutia 22D/909/2006) neosvedčili
nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti titulom vydržania. Pri predmetnom dedení sa
domnievali, že dedičským konaním nadobúdajú všetok nehnuteľný majetok, patriaci D. D., rovným
dielom,atoajpozemokpar.Eč.XXXX/XXX,ktorýjejnáležalpodľanotárskejzápisniceN37/96vpodiele
1. Súdu prvej inštancie z obsahu spisu vyplynulo, že navrhovateľ 2/ a navrhovateľka 3/ v dedičskom

konaní vedenom na Okresnom súde Nitra pod sp. zn. 22D 909/2006, dedili pozemky patriace prídelkyni
D. D., a to notárskou zápisnicou 65/97. Z osvedčenia súdu prvej inštancie vyplynulo, že predmetom
dedičstva, konkrétna nehnuteľnosť nebola medzi aktívami dedičstva uvedená. Navrhovatelia 2/ a 3/
neozrejmili súdu prvej inštancie ako mohli byť (pri zachovaní, čo i len minimálnej miery obozretnosti)
presvedčení o tom, že predmetom dedičského konania mali byť aj parcely, ktoré boli predmetom

notárskejzápisniceN37/96,NZ141/96,vzhľadomnajednoznačnýobsahosvedčeniaodedičstvesp.zn.
22D/909/2006. Súd prvej inštancie konštatoval, že potvrdením vydržania nie je možné nahradiť konanie
o dedičstve. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. 52 CMP, tak že žiaden
z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

2. Proti napadnutému uzneseniu v spojitosti s opravným uznesením uvedeným v záhlaví, podali
navrhovateľ 2/ a navrhovateľka 3/ (spolu aj len „navrhovatelia“ alebo „odvolatelia“) v zákonnej lehote
a v rozsahu výroku II. odvolanie domáhajúc sa, aby odvolací súd napadnuté uznesenie vo výroku II.
zmenil a návrhu vyhovel tak, že podielovými spoluvlastníkmi pozemku par. C č. XXXX/XX – orná pôdao výmere 50.750 m2 v katastrálnom území D., zameraného Geometrickým plánom č. 44538359-93/2019
geodetom K. I., Okresným úradom Komárno overeným dňa 08.08.2019 pod č. 751/19, vydržaním sú:
G. C. M. C. v podiele 1 dňom 20.04.2017, t. j. uplynutím doby 10 rokov odo dňa 20.04.2007 – od

vydania osvedčenia o dedičstve sp. zn. 22D/909/2006 po F. L. D. D. M. D., zomretej XX.XX.XXXX;
H. D. M. D. v podiele 1 dňom 20.04.2017, t. j. uplynutím doby 10 rokov odo dňa 20.04.2007 – od
vydania dedičského rozhodnutia Osvedčenia o dedičstve sp. zn. 22D/909/2006 po L. D. D. M. D., zomr.
XX.XX.XXXX. Alternatívne navrhli, aby odvolací súd výrok II. napadnutého uznesenia zrušil a vec vrátil
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň navrhli, aby odvolací súd v prípade, že boli podané

námietkyzostranyodvolateľa,tietopodľaust.§359hods.4CMPodmietolzdôvoduabsencienáležitostí
podľa odseku 3. Napadnuté uznesenie považovali za nesprávne z odvolacích dôvodov podľa ust. § 365
ods. 1 písm. b), d) a h) CSP a podľa ust. § 62 ods. 1 CMP.

2.1. V odvolaní uviedli, že sa odvolávajú proti bodu 47. napadnutého uznesenia. Pôvodné rozhodnutie
súdu prvej inštancie považovali za rozporné s napadnutým uznesením. Konštatovali, že sú laici v rámci

znalostíproblematikyknehnuteľnostiam,nemajúprávnevzdelaniealeboinégeodetickéznalosti,apreto
trvali na tom, že v čase dedenia mali za to, že zdedili pozemky nadobudnuté zápisnicou. Vzhľadom
na to, že mali vedomosť o tom, že ich právna predchodkyňa D. D. vlastnila nehnuteľnosti, ktoré boli
obsiahnuté v zápisnici, tak im pri dedení postačovalo uvedenie spisovej značky notárskej zápisnice
vdedičskomrozhodnutí.Malizato,žepredmetomdedeniavroku2006bolivšetkynehnuteľnostipatriace

ich právnej predchodkyni aj tie nadobudnuté prídelom, vrátane sporného pozemku. Tohto dedičského
konania sa nezúčastnil navrhovateľ 2/, ktorý bol zastúpený p. P. Q.. Uviedli, že ako laici nerozlišovali
číselné označenie notárskej zápisnice v dedičskom rozhodnutí, postačovala im vedomosť o tom, že
v dedičskom konaní sa prejednávajú nehnuteľnosti patriace ich právnej predchodkyni. Mali za to, že
súdu prvej inštancie dostatočným spôsobom ozrejmili na základe čoho sa domnievali, že predmetom

dedenia bola predmetná nehnuteľnosť. Argumentáciu súdu prvej inštancie spočívajúcu v tom, že sporná
nehnuteľnosť nebola medzi aktívami dedičstva uvedená, považovali za nesprávnu, keďže ak by bola
táto nehnuteľnosť v dedičstve menovite uvedená, dedičia by pozemok priamo zdedili a nebolo by
potrebné toto konanie. Osvedčenie o dedičstve sp. zn. 22D/909/2006 považovali odvolatelia za domnelý
titul nadobudnutia majetku v súlade s judikatúrou Slovenskej republiky. Boli toho názoru, že v tomto

konaní sa majú preukazovať len okolnosti svedčiace o poctivosti nadobudnutia vlastníckeho práva a nie
platný titul tohto nadobudnutia alebo riadny prechod vlastníctva. Poukázali na to, že v prípade I. výroku
napadnutého uznesenia súd prvej inštancie uznal za domnelý titul nadobudnutia vlastníckeho práva
titulom vydržania dedičské rozhodnutie, ale v prípade II. výroku neprihliadol na iné dedičské rozhodnutie.
Navrhovatelia konštatovali, že nedostatok právneho titulu pre účely vydržania sám o sebe nemôže

zapríčiniť nedobromyseľnosť držiteľa, ale môže byť len jedným z dôkazov preukazujúcich oprávnenosť
držby. Navrhovatelia tak zdôraznili, že pri dobromyseľnosti je potrebné preukázanie objektívneho
presvedčenia, že mu vec patrí a nemôže byť relevantné, že nesplnil zákonné podmienky. Navrhovatelia
sa taktiež vyjadrili v súvislosti s námietkami podanými zo strany SPF. Považovali ich za irelevantné,
pričom súd prvej inštancie na ne neprihliadol. Zároveň uviedli, že štát ich viackrát poškodil, čím im vznikli

nemalé finančné výdavky. Poukázali na to, že sa snažili vec riešiť mimosúdnou dohodu, na ktorú však
SPF nepristúpil. Odvolatelia v tejto súvislosti popísali celý priebeh skutkových okolností.

2.2. Ďalej odvolatelia konštatovali, že navrhovatelia a ich právni predchodcovia nemali na základe
akej skutočnosti pri normálnej bežnej objektívnej opatrnosti nadobúdať dôvodné presvedčenie, že im

nehnuteľnosť, ktorá je predmetom vydržania, patrí. SPF mal vedomosť o tom, že navrhovatelia už pred
podaním návrhu spochybňovali vlastnícke právo Slovenskej republiky. Navrhovatelia s vedomím, že
vydržanie nenahrádza dedičské konanie, podali v roku 2020 návrh na prejednanie sporného pozemku
v dedičskom konaní po D. D., teda po uplynutí doby vydržania navrhovateľov 2/ a 3/. Mali za to, že
SPF nepreukázal, že vecné práva Slovenskej republiky sú vydržaním vlastníckeho práva navrhovateľov

dotknuté. Navrhovatelia konštatovali, že osvedčili nimi tvrdené skutočnosti zakladajúce splnenie
predpokladov pre nadobudnutie vlastníckeho práva titulom vydržania, pričom SPF tieto skutočnosti
nijakým spôsobom nespochybnil. Osvedčenie skutočností zároveň nepovažovali za rovnocenné s ich
dokázaním.Záverompoukázalinato,ževtýchtokonaniachsúdnemusídodržovaťformalizovanýpostup
štandardného dokazovania, osvedčené skutočnosti spĺňajú atribút vysokej pravdepodobnosti.

3. Podaním zo dňa 09.06.2025 účastník 1/ reagujúc na odvolanie navrhovateľov 2/ a 3/ uviedol,
že sa pridržiava doterajších vyjadrení a stotožňuje sa s bodom 47. napadnutého uznesenia súdu
prvej inštancie. Bol toho názoru, že navrhovatelia sa nemali na základe akej skutočnosti domnievať,že dedičským konaním po D. D. nadobúdajú predmetnú nehnuteľnosť. Z osvedčenia o dedičstve
jednoznačne vyplýva, ktoré nehnuteľnosti boli predmetom dedenia, pričom dotknutá nehnuteľnosť
medzi nimi nie je vyslovene uvedená. Poukázal na to, že v čase, keď SPF v listine Stanovisko

k žiadosti o mimosúdnu dohodu zo dňa 19.10.2020, SPFS581889/2019/600 uznal nároky navrhovateľov
akonštatoval,žesajednáoduplicitnévlastníctvoSPFanavrhovateľov,nedisponovallistinnýmidôkazmi,
ktoré boli predložené z jeho strany v tomto súdnom konaní, a ktoré mu boli doručené zo Štátneho archívu
v Nitre, Archív Komárno.

4. Krajský súd v Nitre ako odvolací [(§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení
neskorších predpisov (ďalej len „CSP“)], po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou
v zákonom stanovenej lehote (§ 36 2 CSP), a že spĺňa náležitosti podľa ust. § 365 a nasledujúce CSP,
preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a
§ 380 CSP) ako aj skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 CSP), bez nariadenia
odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru o nedôvodnosti odvolania

navrhovateľov 2/ a 3/.

5. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

6. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Podľa § 134 ods. 1 Občianskeho zákonníka, oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju

má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o
nehnuteľnosť.

8. Podľa § 359a CMP, konaním o potvrdení vydržania je konanie o potvrdení vydržania vlastníckeho
práva k nehnuteľnosti alebo konanie o vydržaní práva zodpovedajúceho vecnému bremenu.

9. O naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle ust. § 365 ods. 1 písm. b) CSP pôjde vtedy, ak nesprávny
procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá
odôvodní záver o tom, že celé konanie sa nejaví ako spravodlivé. Ústavnoprávna doktrína považuje
právo na spravodlivý proces za tzv. výsledkové právo. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť

hodnotené v kontexte celého konania. Príkladom porušenia práva na spravodlivý proces je relevantná
intenzita nedostatkov odôvodnenia súdneho rozhodnutia.

10. Odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP sa týka akéhokoľvek pochybenia v procesnom
postupe súdu, ktoré nie je subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody. Ale len za predpokladu, že

predmetné pochybenia mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Príkladom tejto vady sú
pochybenia vo vykonanom dokazovaní, porušenie viazanosti súdu inými rozhodnutiami alebo posúdenie
predbežnej otázky v rozpore s existujúcim rozhodnutím príslušného orgánu, nesprávne realizovaná
manudukčná povinnosť súdu.

11. Právne posúdenie veci predstavuje činnosť súdu spočívajúcu v podriadení zisteného skutkového
stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho
vzťahu. Pri tejto činnosti súd rieši questio iuris (právne otázky), pričom ich riešeniu predchádza riešenie
questio facti (skutkové otázky), respektíve zistenie skutkového stavu. Vo všeobecnosti sa za nesprávne
považuje právne posúdenie, keď na zistený skutkový stav súd neaplikoval príslušnú právnu normu

(t. j. úplne opomenul aplikovať príslušnú právnu normu), alebo aplikoval nesprávnu právnu normu
(t. j. namiesto príslušnej právnej normy aplikoval normu inú), prípadne správne určenú právnu normu
nesprávne interpretoval, alebo ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval.

12. Civilný mimosporový poriadok dopĺňa ďalší odvolací dôvod, a to, že súd prvej inštancie nesprávne

alebo neúplne zistil skutočný stav veci. Tento odvolací dôvod úzko súvisí s vyšetrovacím princípom a
so záujmom zistiť skutočný stav veci (§ 35 CMP), čo sa sleduje nielen v prvoinštančnom konaní, ale aj
v odvolacom konaní v mimosporových konaniach na rozdiel od sporového konania, kde súd rozhoduje
na základe skutkového stavu (§ 215 CSP), pretože platí prejednací princíp.13. Odvolací súd v odvolacom konaní po vykonaní meritórneho odvolacieho prieskumu napadnutého
uznesenia dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a z takto zisteného

skutkovéhostavuurobilajsprávnyprávnyzáverasvojerozhodnutieajsprávneavrozsahudostatočnom
pre jeho preskúmanie odôvodnil.

14. Z uvedených dôvodov sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého
uznesenia v napadnutom výroku, a preto sa s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 CSP v odôvodnení

tohto rozhodnutia obmedzuje primárne iba na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
uzneseniavnapadnutejčastisúduprvejinštancie,atobeztoho,abyodvolacísúdtietodôvodyopakoval.

15. Na zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého uznesenia súdu prvej inštancie podľa ust. § 387
ods. 2 CSP a za účelom vysporiadania sa s podstatnými tvrdeniami navrhovateľov 2/ a 3/ uvedenými
v odvolaní, odvolací súd in medias res dopĺňa nasledovné:

16. Inštitút vydržania predstavuje originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva na základe
dlhodobej dobromyseľnej držby veci. Jeho účelom je zjednotenie faktického stavu, v rámci ktorého
sa oprávnený držiteľ veci vzhľadom ku všetkým okolnostiam domnieva, že je jej vlastníkom, so
stavom právnym, pri ktorom sa držba veci stane súčasťou výkonu vlastníckeho práva. Vydržanie

súčasne odstraňuje právnu neistotu spojenú s vadami alebo nedostatkom nadobúdacieho titulu,
ak oprávnený držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti nemohol o týchto vadách vedieť alebo sa,
naopak, mohol domnievať, že nadobúdací titul riadne existuje. Tým, že je vydržanie originárnym
spôsobom nadobudnutia vlastníctva, sa posilňuje aj postavenie vydržateľa ako vlastníka, pretože ten
totiž neodvodzuje svoje vlastnícke právo od svojho predchodcu. Predpoklady vydržania podľa ust. §

134 Občianskeho zákonníka sú: (i) oprávnenosť držby; (ii) subjekt vydržania (iii) spôsobilý predmet;
(iv) vydržacia doba (nepretržitosť držby a dĺžka doby držby). Spôsobilým predmetom vydržania sú
nesporne veci, hnuteľné, či nehnuteľné. Z vydržania sú však vylúčené tie veci, ktoré môžu byť výlučne
vo vlastníctve štátu alebo zákonom určených právnických osôb. Spôsobilým subjektom vydržania je
každá osoba, ktorá je spôsobilá nadobudnúť vlastnícke právo (fyzická osoba, právnická osoba, štát).

Vydržacia doba je tri roky u hnuteľných vecí a desať rokov u nehnuteľností, pričom začína plynúť
uchopením veci do oprávnenej držby a jej uplynutím dochádza za splnenia ostatných zákonných
predpokladov k vzniku vlastníctva. Počas plynutia vydržacej doby musí byť oprávnená držba nepretržitá
a musí existovať počas celej dĺžky vydržacej doby.

17. K námietke odvolateľov spočívajúcej v tom, že vyššie uvedené pôvodné rozhodnutie súdu prvej
inštancie zrušené odvolacím súdom je rozporné s napadnutým uznesením, keďže v pôvodnom
rozhodnutí súd prvej inštancie návrhu v celom rozsahu vyhovel a v napadnutom uznesení ho v časti
zamietol, odvolací súd uvádza, že túto námietku považuje za nedôvodnú. Odvolací súd v tejto rovine
poukazuje vo všeobecnosti na účinky zrušenia rozhodnutia, ktoré de facto vyjadrujú zánik existencie

rozhodnutia, čo do výroku, ako aj odôvodnenia. Účelom zrušenia rozhodnutia v danom prípade bolo
odstránenie zistených procesných pochybení a vytvorenie priestoru pre nové, zákonu zodpovedajúce
posúdenie veci. Na základe tejto skutočnosti súd prvej inštancie nie je viazaný svojím predchádzajúcim
právnym názorom vysloveným vo svojom pôvodnom, zrušenom rozhodnutí, ale len právnym názorom
odvolacieho súdu prezentovanom v zrušujúcom rozhodnutí (§ 391 ods. 2 CSP). V danom prípade sa

odvolací súd vo svojom zrušujúcom rozhodnutí nevyjadril k právnym záverom súdu prvej inštancie;
predmetom zrušenia bol procesný nedostatok spočívajúci v tom, že súd prvej inštancie nezohľadnil
námietkyúčastníkakonania,apretomalsúdprvejinštancieopätovneposúdiť,čisúsplnenépredpoklady
na nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam titulom vydržania navrhovateľmi
so zohľadnením námietok účastníka 1/. Teda mal znova komplexne posúdiť samotný návrh ako celok,

pričom po zohľadnení týchto námietok mohol dospieť k rozdielnemu skutkovému a právnemu posúdeniu
veci. Odvolací súd dodáva, že rozdielny výsledok konania po zrušení rozhodnutia nepredstavuje
vnútorný rozpor, ale zákonný dôsledok nového posúdenia veci. V tomto prípade sa nejedná o situáciu,
keď by súd prvej inštancie v rámci toho istého rozhodovania menil svoje predbežné právne posúdenie
veci. Zánikom rozhodnutia zanikli aj jeho účinky vrátane v ňom vyslovených právnych záverov, a preto

súd prvej inštancie nebol povinný osobitne vysvetľovať odklon od právneho názoru vysloveného v
zrušenom rozhodnutí; jeho povinnosť pozostávala v opätovnom posúdení veci s riadnym odôvodnením
nového rozhodnutia.18. V ďalšom odvolací súd konštatuje, že argumentáciu odvolateľov vo vzťahu k námietkam SPF
považuje za irelevantnú, keďže jednak sa s týmito námietkami vysporiadal súd prvej inštancie
v napadnutom uznesení, zároveň sa netýkajú zamietajúcej časti návrhu, respektíve nepredstavovali

ratio decidendi napadnutého rozhodnutia. Podstatou rozhodnutia v súvislosti s napadnutým výrokom
bola skutočnosť neosvedčenia nadobudnutia vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti titulom
vydržania zo strany navrhovateľov 2/ a 3/. Odvolatelia ďalej namietali, že navrhovateľ 2/ nebol osobne
prítomný v dedičskom konaní pri prejednávaní dedičstva, ale zastupoval ho zástupca. Odvolací súd
aj túto námietku vyhodnotil ako nedôvodnú s poukazom na inštitút zastúpenia a na jeho samotnú

podstatu, ktorá vo všeobecnosti spočíva v tom, že právne účinky konania zástupcu nastávajú priamo
zastúpenému. Táto námietka z tohto dôvodu ostáva v rovine irelevantnosti. Zároveň odvolatelia
namietali, že v prípade prvého výroku napadnutého uznesenia súd prvej inštancie vzal do úvahy
domnelý titul, ale v prípade druhého výroku iné rozhodnutie v rámci dedičského konania ako domnelý
titul nezohľadnil. Odvolací súd poznamenáva, že odvolatelia svoje odvolanie nesmerovali voči prvému
výroku napadnutého uznesenia a ani z obsahu odvolania táto skutočnosť nevyplýva. Na margo veci

odvolací súd dodáva, že súd prvej inštancie v rámci prvého výroku zohľadnil aj iné skutočnosti, a preto
takátokomparáciavýrokovnapadnutéhorozhodnutiajesamaosebeirelevantná,otoviackeďodvolanie
ani nesmeruje voči I. výroku napadnutého uznesenia, ako ani voči odôvodneniu s ním spojeného.

19. Odvolatelia uviedli, že trvajú na tom, že v čase dedenia mali za to, že zdedili pozemky nadobudnuté

notárskou zápisnicou, teda narážali na to, že aj dotknutý pozemok, ktorý je predmetom zamietajúcej
časti napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie. Odvolací súd v súvislosti s touto námietkou dospel
k záveru, že navrhovatelia odvolaním len vyjadrovali svoju nespokojnosť s výsledkom konania. Odvolací
súd konštatuje, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strán sporu (v
tomto prípade účastníkov konania) vrátane ich dôvodov a námietok, pričom je tento názor rešpektovaný

rozhodovacou činnosťou Ústavného súdu Slovenskej republiky (II. ÚS 4/94, II. ÚS 3/97, I. ÚS 204/2010).
Takisto ani do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (respektíve práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nepatrí právo
sporovej strany na rozhodnutie v súlade s jej právnym názorom (m. m. II. ÚS 218/02, I. ÚS 3/97),
ani právo dožadovať sa toho, aby súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných

predpisov, ktoré sporová strana predkladá (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 284/08).
Odvolací súd teda nie je viazaný právnym názorom strán sporu a nerozhoduje na základe nespokojnosti
strany s výsledkom konania (obdobne aj v mimosporovom konaní). Odvolatelia vo svojom odvolaní
zotrvali na skutkových a právnych tvrdeniach, ktoré však neboli v konaní preukázané. Vo všeobecnosti
dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli

preukázané jeho tvrdenia, že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech (viď
uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Obo/52/2010 zo dňa 24.06.2010). Odvolací súd v tejto rovine
dodáva, že aj v mimosporovom konaní zaťažuje navrhovateľa procesná zodpovednosť za osvedčenie
tvrdených skutočností.

20. Odvolatelia svoju argumentačnú líniu primárne postavili na tom, že sa domnievali, že predmetom
dedenia sú všetky nehnuteľnosti s poukazom na osvedčenie o dedičstve (sp. zn. 22D/909/2006),
ktoré malo predstavovať domnelý titul. Odvolací súd poukazuje na to, že právny titul ako taký pre
nadobudnutie vlastníckeho práva nemusí reálne existovať (Najvyšší súd Českej republiky, sp. zn.
22 Cdo 1398/2000), ale musí byť minimálne v rovine domnelého titulu. V danom príde však je

existujúci právny titul (osvedčenie o dedičstve), ktorý priznáva určitý rozsah práv k nehnuteľnostiam
(na základe dohody dedičov). Z predmetného osvedčenia nevyplýva, že by bola jeho obsahom aj
sporná nehnuteľnosť, čo ani odvolatelia nerozporovali, ale len konštatovali, že si mysleli, že predmetom
dedenia v roku 2006 sú všetky nehnuteľnosti patriace D. D., ich právnej predchodkyne. Namietali,
že sú laici bez právneho vzdelania, nerozlišovali číselné označenie notárskej zápisnice v dedičskom

rozhodnutí. Odvolací súd konštatuje, že nie je možné časť existujúceho právneho titulu považovať za
domnelý titul, teda je potrebné predmetný titul nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam
posudzovať ako celok, teda ako existujúci. V tomto prípade je namieste aplikovať zásadu rímskeho
práva vigilantibus iura scripta sunt (právo patrí bdelým), podľa ktorej držiteľ veci musí konať s primeranou
opatrnosťou a nemôže sa spoliehať na vlastnú mylnú predstavu o právach k veci. Skutočnosť, že

si navrhovatelia „mysleli“ nie je možné považovať za dobromyseľnú držbu a ani to, že nerozlišovali
číselné označenie notárskej zápisnice. Nestačí len subjektívne presvedčenie držiteľa veci, že mu
vec patrí, ale je potrebná dobromyseľnosť držiteľa veci hodnotiť objektívne. V súlade s ustálenou
judikatúrou platí, že tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí a že s ňou nakladal ako s vlastnou, musíbyť podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých možno usúdiť, že jeho presvedčenie bolo po celú
vydržaciu dobu dôvodné (R 8/1991). V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 1VObdo/2/2020 zo dňa zo dňa 27.04.2021, podľa ktorého „Senát obchodnoprávneho

kolégia najvyššieho súdu poukázal na to, že subjektívna dobrá viera, ako psychický stav, či vnútorné
presvedčenie subjektu samé osebe nemôže byť predmetom dokazovania (Cpj 51/84, R 45/1986), avšak
predmetom dokazovania môžu byť skutočnosti vonkajšieho sveta, prostredníctvom ktorých sa vnútorné
presvedčenie prejavuje navonok, teda okolnosti, z ktorých možno vyvodiť presvedčenie nadobúdateľa
o dobrej viere, že mu vec patrí. Či držiteľ veci je dobromyseľný, treba hodnotiť vždy objektívne.

Nestačí jeho subjektívne presvedčenie, že mu vec patrí. Rozhodujúce pritom je, či držiteľ pri normálnej
opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte rozumne
požadovať, mal, mohol mať alebo nemal, prípadne nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec patrí
(rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 2Cz/57/87).“. Posúdenie dobrej viery držiteľa je právnym záverom,
ktorý súd vyvodzuje z objektívne zistených skutkových okolností, a nejde teda o otázku založenú len
na subjektívnom tvrdení účastníka (viď rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 22 Cdo

1426/2002). Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že samotné tvrdenie odvolateľov o ich subjektívnom
presvedčení nemožno považovať za dostatočné na osvedčenie dobromyseľnej držby. S prihliadnutím
na všetky okolnosti objektívne mohli mať navrhovatelia pochybnosti, že sporná nehnuteľnosť patrí do
ich vlastníctva. Tým pádom nie je možné ich držbu vyhodnotiť ako dobromyseľnú. Na základe týchto
skutočností sa odvolací súd stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie o zamietnutí časti

návrhu v tom, že navrhovatelia neosvedčili nadobudnutie vlastníckeho práva k predmetnej nehnuteľnosti
titulom vydržania.

21. Odvolací súd dáva do pozornosti, že ak sa navrhovatelia domnievali, že predmetná nehnuteľnosť
mala byť predmetom dedičstva, mohli sa ochrany svojho tvrdeného vlastníckeho práva domáhať

žalobou na určenie vlastníckeho práva podľa ust. § 137 CSP (určovacou žalobou). V konkrétnom
prípade odvolatelia vychádzali z vlastného presvedčenia, že sporná nehnuteľnosť patrila do dedičstva
po ich právnej predchodkyni D. D.. Vzhľadom na vyššie uvedené (odsek 20.), takéto subjektívne
presvedčenie samo osebe nemôže osvedčiť dobromyseľnú držbu. Inštitút vydržania predstavuje
originárny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva, pri ktorom dochádza k vzniku vlastníckeho práva

nezávisle od právneho predchodcu, a to za splnenia zákonom ustanovených podmienok (odsek 16.).
Konanie o potvrdení vydržania podľa Civilného mimosporového poriadku je osobitným konaním, ktorého
predmetom je posúdenie, či navrhovateľ osvedčil splnenie týchto zákonných predpokladov, pričom
nemôže svojou povahou slúžiť ako nástroj na preskúmanie alebo zmenu výsledku dedičského konania
a zároveň nemôže suplovať absenciu preukázania nadobudnutia vlastníckeho práva dedičstvom.

Pokiaľ navrhovatelia vychádzali z presvedčenia, že sporná nehnuteľnosť bola predmetom dedičstva po
poručiteľke, išlo o otázku rozsahu nadobudnutia vlastníckeho práva dedičstvom ako derivatívneho titulu.
Takáto otázka nemôže byť riešená prostredníctvom konania o potvrdení vydržania, ktorého predmetom
je skúmanie splnenia podmienok originárneho nadobudnutia vlastníckeho práva. Predmetné konanie
teda nemá slúžiť ako prostriedok na dodatočné rozšírenie alebo korekciu rozsahu dedičstva určeného

v dedičskom konaní. Odvolatelia teda nemohli svojím subjektívnym domnienkam prisudzovať právnu
účinnosť a tým osvedčiť dobromyseľnosť držby.

22. Na záver ako obiter dictum odvolací súd konštatuje, že je potrebné mať na zreteli, že odôvodnenie
súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemusí odpovedať na každú námietku alebo argument v

opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú
nevyhnutné na doplnenie dôvodov rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS 78/05).
Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď
na každý argument účastníka konania (II. ÚS 76/07).

23. Na základe vyššie uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru o vecnej správnosti
napadnutého uznesenia v napadnutej časti súdu prvej inštancie, pričom nevzhliadol žiadny
z navrhovateľov namietaných odvolacích dôvodov, a preto ho ako vecne správne v napadnutej časti
potvrdil podľa ust. § 387 ods. 1 CSP.

24. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle ust. § 52 CMP tak, že žiaden
z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania.

25. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné (§ 357 CSP a contrario).
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 - § 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom
alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ

musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť
spísané advokátom. Povinnosť byť zastúpený advokátom neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, ak je dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa alebo
akjedovolateľvsporochsochranouslabšejstranypodľadruhejhlavytretejčastitohtozákonazastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.