Rozsudok – Pracovné právo ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Friday, December 19, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 16CoPr/14/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1423201734
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 12. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Majerský

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1423201734.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Majerského a sudkýň

JUDr. Ivany Štiftovej a Mgr. Daniely Drnákovej, v spore žalobcu: D.. F. A., Z.. X.X.XXXX, X. XX,
B., zastúpeného: CLS Čavojský & Partners, s.r.o., Zochova 6-8, Bratislava, IČO: 36 854 972, proti
žalovanému: Pôdohospodárska platobná agentúra, Hraničná 12, Bratislava, IČO: 30 794 323, o
určenie neplatnosti okamžitého skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, na odvolanie žalovanej
proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV č. k. 22Cpr/1/2023-285, zo dňa 25.8.2025, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie potvrdzuje.

II. Žalobcovi priznáva proti žalovanej plný nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým medzitýmnym rozsudkom súd prvej inštancie určil, že okamžité skončenie
štátnozamestnaneckého pomeru žalovanej so žalobcom listom zo dňa 3.4.2023, č. 66833/2023/121/67,
je neplatné (výrok I.); rozhodol, že o zvyšku nároku žalobcu rozhodne konečným rozsudkom (výrok II.)
s tým, že o trovách konania súd rozhodne v konečnom rozsudku, ktorým rozhodne o celom uplatnenom
nároku žalobcu (výrok III.).

2. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 2.6.2023 domáhal určenia

neplatnosti okamžitého skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu na základe Oznámenia o
okamžitom skončení zo dňa 3.4.2023, č. 66833/2023/121/67 a toho, že štátnozamestnanecký pomer
žalobcu k žalovanej trvá aj naďalej, a priznania nároku na funkčný plat v sume 2.336,50 eura,
vrátane nároku na úroky z omeškania vo výške 8,50 % ročne (do 9.5.2023), resp. 8,75 % ročne
(od 10.5.2023), odo dňa splatnosti funkčného platu za daný kalendárny mesiac v období odo dňa
neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru do dňa opätovného zaradenia žalobcu do
štátnejslužby.Žalobuodôvodniltým,ženazákladeslužobnejzmluvyč.240/891/2006uzatvorenejmedzi

žalobcom a žalovanou dňa 1.6.2006 v znení neskorších dodatkov (ďalej aj len ako “Zmluva“) vznikol
žalobcovi štátnozamestnanecký pomer, na základe ktorej žalobca pre žalovanú ako služobný úrad
vykonával funkciu: štátny radca (Manažér posudzovania projektov v stálej štátnej službe), organizačný
útvar: Odbor vyhodnocovania ŽoNFP a kontroly obstarávania, Sekcia projektových podpôr. Dôvodom
okamžitého skončenia štátnozamestnaneckého pomeru mala byť skutočnosť, že žalobca ako štátny
zamestnanec sa mal dopustiť závažného porušenia služobnej disciplíny tým, že „pri komunikácii s
priamo nadriadeným vedúcim zamestnancom na vyššom stupni riadenia nepostupoval so zásadami

slušného správania, komunikoval nezdvorilo a zároveň sa tomuto vedúcemu zamestnancovi vyhrážal
a vyvíjal naňho psychický nátlak“, pričom „Svoje konanie odmietol oľutovať, odmietol sa ospravedlniť
a zároveň sa odmietol akokoľvek zaviazať svoje správanie do budúcna zlepšiť. Štátny zamestnanec
vo svojich vyhrážkach naďalej pokračoval, pričom tieto vyhrážky štátneho zamestnanca navodzujúriziko fyzickej konfrontácie s uvedeným vedúcim zamestnancom iniciovanej zo strany štátneho
zamestnanca“ (ďalej aj len ako “skončenie štátnozamestnaneckého pomeru“). Doručeniu Oznámenia o
okamžitom skončení predchádzalo doručenie Upozornenia na závažné porušenie služobnej disciplíny

zo dňa 3.4.2023, č. 72707/2023/120 (ďalej aj len ako “Upozornenie“). Právny zástupca žalobcu
listom zo dňa 4.5.2023 oznámil žalovanej, že skončenie štátnozamestnaneckého pomeru na základe
Oznámenia o okamžitom skončení považuje za neplatné z dôvodov uvedených v oznámení, ako
aj v tejto žalobe (ďalej aj len ako “Oznámenie o neplatnosti skončenia“); Oznámenia o neplatnosti
skončenia bolo žalovanej doručené dňa 9.5.2023. Súčasťou Oznámenia o neplatnosti skončenia (i)

bola požiadavka žalobcu, aby ho žalovaná opätovne zaradila do štátnej služby a aby mu umožnila
plnenie povinností vyplývajúcich z jeho štátnozamestnaneckého pomeru, inak si nároky z neplatného
skončenia štátnozamestnaneckého pomeru uplatní žalobou na súde, vrátane návrhu, aby súd rozhodol
o tom, že okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru je neplatné, (ii) bol aj návrh žalobcu
na skončenie jeho štátnozamestnaneckého pomeru dohodou. Listom zo dňa 18.5.2022 (správne malo
byť na liste uvedené „2023“), č. 78526/2023/123, 84977/2023, ktorý bol právnemu zástupcovi žalobcu

doručený dňa 22.5.2023, žalovaná oznámila žalobcovi, že skončenie štátnozamestnaneckého pomeru
na základe Oznámenia o okamžitom skončení považuje za platné, a súčasne vzhľadom na to, že
skončenie štátnozamestnaneckého pomeru na základe Oznámenia o okamžitom skončení považovala
za platné, nevyhovela požiadavke žalobcu, aby ho žalovaná opätovne zaradila do štátnej služby a
aby mu umožnila plnenie povinností vyplývajúcich z jeho štátnozamestnaneckého pomeru a neprijala

ani návrh na skončenie štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu na základe dohody (ďalej aj len ako
“Vyjadrenie k oznámeniu o neplatnosti“).
3. Pokiaľ ide o stručný obsah napadnutého rozhodnutia (§ 393 ods. 2 C. s. p.), súd prvej inštancie
uviedol, že skonštatoval, že podľa § 80 zákona č. 55/2017 o štátnej službe (účinnom v rozhodnom čase,
ďalej len „zákon o štátnej službe“) okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru musel služobný

úrad ako aj štátny zamestnanec urobiť písomne, musel v ňom byť skutkovo vymedzený jeho dôvod tak,
aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, pričom uvedený dôvod sa nesmel dodatočne meniť
a muselo byť v ustanovenej lehote doručené druhej strane, inak bolo neplatné. V okamžitom skončení
štátnozamestnaneckého pomeru danom žalobcovi žalovaná dôvod okamžitého skončenia skutkovo
vymedzila len veľmi všeobecne, preto je neurčité najmä z dôvodu, že nedostatočným spôsobom

vymedzuje skutok, ktorým malo podľa názoru žalovanej dôjsť k závažnému porušeniu služobnej
disciplíny. Pre platnosť právneho úkonu, ktorý smeruje ku skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru
je nevyhnutne potrebné, aby tento obsahoval opis skutku, ktorý má zakladať porušenie služobnej
disciplíny takým spôsobom a v takom rozsahu, aby nebol zameniteľný s iným skutkom. V Oznámení o
okamžitom skončení absentuje opis skutku, ktorý by bol nezameniteľný s iným skutkom, a to napríklad

z toho dôvodu, že absentujú údaje o tom, kedy malo dôjsť ku konaniu, ktoré je považované za
závažné porušenie služobnej disciplíny, absentuje uvedenie miesta, na ktorom malo dôjsť k takémuto
konaniu a absentuje aj bližší opis samotného konania, respektíve skutkového deja, ktorý bol zo
strany žalovanej posúdený ako závažné porušenie služobnej disciplíny. Dôvod na okamžité zrušenie
pracovného pomeru musí byť v zrušovacom prejave uvedený takým spôsobom, aby bolo zrejmé,

aké sú skutočné dôvody, ktoré druhého účastníka pracovného pomeru vedú k tomu, že rozväzuje
pracovný pomer, a aby sa súčasne rešpektoval § 55 Zákonníka práce. Neuvedenie dôvodu na okamžité
zrušenie pracovného pomeru už uvedeným spôsobom sa prejaví tými dôsledkami, že okamžité zrušenie
pracovnéhopomerubudeneplatné.Ksplneniuhmotnoprávnejpodmienkyplatnostiokamžitéhozrušenia
pracovného pomeru je teda potrebné, aby dôvod okamžitého zrušenia pracovného pomeru bol určitým

spôsobom konkretizovaný uvedením skutočností, v ktorých účastník vidí naplnenie zákonného dôvodu
tak, aby nemohli vzniknúť pochybnosti z akého dôvodu sa pracovný pomer okamžite zrušuje. Uvedené
predstavuje porušenie § 80 zákona č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe, ktorý je záväzný aj pre žalovanú.
Upozornenie nie je súčasťou Oznámenia o okamžitom skončení a teda nie je možné prostredníctvom
Upozornenia suplovať absentujúce obsahové náležitosti v Oznámení o okamžitom skončení. Právnym

úkonom, ktorým dochádza k okamžitému skončeniu štátnozamestnaneckého pomeru je Oznámenie o
okamžitom skončení, a ako aj na iné právne úkony, aj na tento sa vzťahuje Občiansky zákonník v znení
neskorších predpisov, najmä ustanovenia upravujúce základné podmienky platnosti právneho úkonu,
ako je určitosť právneho úkonu (§ 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka).

3.1 Súd prvej inštancie ďalej poukázal na skutočnosť, že z Oznámenia o okamžitom skončení ani z iných
dokladov nevyplýva, že Oznámenie o okamžitom skončení bolo zo strany žalovanej vopred prerokované
so zástupcami zamestnancov, ktorí u neho pôsobia, t. j. so Základnou organizáciou odborového zväzu
pracovníkov poľnohospodárstva na Slovensku pri Pôdohospodárskej platobnej agentúre. Uvedené je vrozpore s Čl. 11 ods. 1 v spojení s Čl. 32 ods. 2 písm. a) Služobného poriadku. Porušenie uvedenej
povinnosti spôsobuje neplatnosť Oznámenia o okamžitom skončení (§ 172 ods. 2 zákona o štátnej
službe a Čl. 10 ods. 1 Služobného poriadku). Vo Vyjadrení k oznámeniu o neplatnosti žalovaná k

námietke žalobcu uvedenej v tomto písmene (i) uviedla, že Oznámenie o okamžitom skončení bolo
prerokované so zástupcami zamestnancov, ktoré sa malo uskutočniť dňa 3.4.2023 predtým, ako bolo
doručenéžalobcovi.Žalovanávšakoprerokovanínepredložilažiadnedôkazy,apretosúdprvejinštancie
považoval túto povinnosť žalovanej za nesplnenú, resp. za nepreukázanie splnenia danej zákonnej
hmotnoprávnej požiadavky platnosti okamžitého skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. Len zo

samotnej skutočnosti, že pri doručovaní Oznámenia o okamžitom skončení žalobcovi bola prítomná
predsedníčka Základnej organizácie odborového zväzu pracovníkov poľnohospodárstva na Slovensku
pri Pôdohospodárskej platobnej agentúre, nie je možné vyvodiť záver o tom, že k prerokovaniu došlo
pred doručením danej písomnosti žalobcovi. Ani zo Záznamu o prerokovaní zo dňa 3.4.2023 táto
skutočnosť nevyplýva.

3.2 Podľa § 109 zákona o štátnej službe, služobný úrad vydá služobný poriadok po predchádzajúcom
súhlase zástupcov zamestnancov, inak je neplatný. V služobnom poriadku služobný úrad najmä bližšie
upraví služobné podmienky ustanovené týmto zákonom a upraví, ktoré porušenie povinností štátneho
zamestnancasapovažujezazávažnéporušenieslužobnejdisciplíny.Zcitovanéhoustanoveniavyplýva,
že povinnou súčasťou Služobného poriadku je úprava porušení povinností štátneho zamestnanca,

ktoré sa považuje za závažné porušenie služobnej disciplíny. Podľa Čl. 23 ods. 3 písm. x) Služobného
poriadku sa za menej závažné porušenie služobnej disciplíny považuje „hrubá urážka medzi štátnymi
zamestnancami spočívajúca najmä v hanlivých výrokoch a vulgarizmoch, prípadne vyhrážanie sa inému
štátnemu zamestnancovi“. Vychádzajúc z opisu konania, ktoré žalovaná uviedla v Upozornení a v
Oznámení o okamžitom skončení (bez ohľadu na skutočnosť, že žalobca tento opis rozporuje), aj

podľa názoru súdu prvej inštancie malo byť toto konanie zo strany žalovanej podľa Čl. 23 Služobného
poriadku hodnotené ako menej závažné porušenie služobnej disciplíny, ktoré nemôže byť dôvodom na
okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru (§ 79 zákona o štátnej službe a Čl. 10 v spojení
s Čl. 23 ods. 7 Služobného poriadku). Pokiaľ žalovaná argumentovala tým, že Služobný poriadok
stanovuje len príkladný výpočet situácií, ktoré sú považované za závažné porušenie služobnej disciplíny,

a teda že nejde o taxatívny výpočet a každú situáciu je potrebné posudzovať individuálne; súd prvej
inštancie sa s touto argumentáciou nestotožnil z dôvodu, že z § 109 zákona o štátnej službe vyplýva, že
Služobný poriadok musí obsahovať úpravu toho, ktoré porušenie povinností štátneho zamestnanca sa
považuje za závažné porušenie služobnej disciplíny. Z citovaného ustanovenia nevyplýva, že Služobný
poriadok môže obsahovať iba príkladmý výpočet toho, aké konanie, resp. porušenie povinností štátneho

zamestnanca sa považuje za závažné porušenie služobnej disciplíny; znenie zákona vyžaduje taxatívny
výpočet. Bez ohľadu na to, či zákon o štátnej službe umožňuje alebo neumožňuje len príkladmý
výpočet porušení povinností štátneho zamestnanca, ktoré sa považuje za závažné porušenie služobnej
disciplíny; súd prvej inštancie poukázal na to, že v prípade konania, ktorého sa mal dopustiť žalobca
dňa 29.3.2023 nejde o konanie, ktorého klasifikácia by v Služobnom poriadku absentovala, a preto by

bolo potrebné uplatniť analógiu pri jeho klasifikovaní. Práve naopak, zo znenia Služobného poriadku
jednoznačne vyplýva, že podľa Čl. 23 ods. 3 písm. x) Služobného poriadku sa za menej závažné
porušenie služobnej disciplíny považuje „hrubá urážka medzi štátnymi zamestnancami spočívajúca
najmä v hanlivých výrokoch a vulgarizmoch, prípadne vyhrážanie sa inému štátnemu zamestnancovi“.
Z opisu konania žalobcu tak, ako je uvedené v Oznámení o okamžitom skončení (t. j. nepostupovanie

v súlade so zásadami slušného správania sa, nezdvorilá komunikácia a vyhrážanie sa), a ktoré bolo
zo strany žalovanej klasifikované ako závažné porušenie služobnej disciplíny, vyplýva, že napĺňa
znaky porušenia, ktoré je klasifikované podľa Čl. 23 ods. 3 písm. x) Služobného poriadku ako
menej závažné porušenie, ktoré nemôže byť dôvodom na okamžité skončenie štátnozamestnaneckého
pomeru. V tomto smere považoval za potrebné poukázať aj na samotnú formuláciu uvedenú v citovanom

ustanoveníSlužobnéhoporiadku,ktorávyžadujevyššiumieru„nevhodnosti“správaniasanato,abybola
klasifikovaná ako menej závažné porušenie služobnej disciplíny (pozri slová „hrubá urážka“, „hanlivé
výroky“, „vulgarizmy“ a „vyhrážanie sa inému štátnemu zamestnancovi“). Podľa súdu prvej inštancie
konanie žalobcu jednoznačne napĺňa znaky menej závažného porušenia, bolo nedôvodné klasifikovať
ho ako závažné porušenie a následne vykonať právny úkon smerujúci k neplatnému okamžitému

skončeniu jeho štátnozamestnaneckého pomeru. Zastával názor, že už len vyššie uvedené je samo o
sebe dostatočným dôvodom na určenie neplatnosti Oznámenia o okamžitom skončení. Pri hodnotení
konania žalobcu, ktoré žalovaná považovala za porušenie služobnej disciplíny, žalovaná nedodržala Čl.
23 ods. 1 Služobného poriadku, ktorý upravuje limity pre hodnotenie závažnosti porušenia služobnejdisciplíny (napríklad žalovaná nezohľadnila doterajší prístup žalobcu ako štátneho zamestnanca k
plneniu povinností a k dodržiavaniu obmedzení, nezohľadnil skutočnosť, že nevznikla škoda, ako ani
skutočnosť, že nešlo o opakované porušenie služobnej disciplíny a neboli zohľadnené ani okolnosti,

za akých malo údajne dôjsť k porušeniu služobnej disciplíny). Súd prvej inštancie v každom prípade
negatívne hodnotil výhražné prejavy žalobcu voči riaditeľovi sekcie P.. K. O.. Na strane druhej však
vyjadril presvedčenie, že tie výroky vyslovil len v dôsledku momentálneho psychického vypätia a
indispozície ako sám uviedol, že: ,,povedal, to čo povedal, no nebolo to z jeho strany myslené tak, ako
to bolo povedané“. Ani výpovede v konaní vypočutých svedkov nepotvrdili, že konanie žalobcu bolo

takého charakteru, povahy a intenzity, že by odôvodňovalo okamžité skončenie štátnozamestnaneckého
pomeru. Preto, napriek predmetným verbálnym prejavom žalobcu, že konanie žalobcu v inkriminovanom
incidente i jeho následné konanie je nedôvodné vyhodnotiť ako závažné porušenie služobnej disciplíny,
majúce za následok tú najkrajnejšiu formu skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, ktorou je
jeho okamžité skončenie. Obrazne povedané, človek je na ulici, ktorý stav by s určitosťou nechcel
zažiť ani jeden zo štátnych zamestnancov žalovanej. Súd prvej inštancie nevidel dôvod nemožnosti

ukončenia štátnozamestnaneckého pomeru so žalobcom dohodou, ako to žalobca navrhol. Jedná
sa o zamestnanca s výborným plnením služobných povinností, odborne zdatným, dôkazom čoho je
skutočnosť, že sa jedná o zamestnanca, ktorý bol vedením osobitne zvýhodňovaný a mal najvyšší plat
na odbore. Doposiaľ uňho nebolo zaznamenané žiadne agresívne ani iné nevhodné a neprimerané
správanie, práve naopak. Uvedený incident možno považovať za exces, ktorý objektívne nemôže mať

za následok to, čo nastalo, teda okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru so žalobcom.
Poukázal tiež na vyjadrenie žalovanej, ktorá okrem iného uviedla, že obdobného konania sa žalobca
v predchádzajúcom období nedopustil a dané konanie žalobcu samo o sebe považuje za menej
závažné porušenie služobnej disciplíny, ale po zohľadnení ďalších okolností vzniknutej situácie bolo
dôvodné jeho konanie hodnotiť ako závažné porušenie. Podľa ustálenej judikatúry, samotné hodnotenie

intenzity porušenia povinnosti zamestnanca závisí od konkrétneho zamestnávateľa (služobného úradu)
s prihliadnutím na konkrétne okolnosti prípadu, charakter vykonávanej práce, osobu zamestnanca, jeho
postoj k plneniu služobných úloh, intenzitu a spôsob porušenia služobných povinností, situáciu v ktorej
k porušeniu služobnej disciplíny došlo, ako aj dôsledky porušenia služobných povinností vo vzťahu k
jeho zamestnávateľovi (napr. vznik škody); v tejto súvislosti je významný § 109 zákona o štátnej službe

(t. j. povinnosť v služobnom poriadku bližšie upraviť, ktoré porušenie povinností štátneho zamestnanca
sa považuje za závažné porušenie služobnej disciplíny). Skutočnosti uvedené v písmene (i) vyššie
neboli v potrebnom rozsahu zo strany žalovanej zhodnotené, pretože žalovaná nezohľadnila najmä
tieto skutočnosti: konkrétne okolnosti prípadu, situáciu, v ktorej k porušeniu služobnej disciplíny došlo
a intenzita a spôsob porušenia služobných povinností - pred dňom 29.3.2023. Žalobca sa nedopustil

žiadneho konania, ktoré by bolo zo strany žalovanej hodnotené ako porušenie služobnej disciplíny,
pričomkonaniežalobcudňa29.3.2023,ktorébolozostranyžalovanejhodnotenéakozávažnéporušenie
služobnej disciplíny nebolo realizované na verejnosti, ale v kancelárii vedúceho zamestnanca bez
prítomnosti iných zamestnancov alebo osôb, charakter vykonávanej práce, osobu zamestnanca, jeho
postoj k plneniu služobných úloh. Žalobca bol dlhodobo hodnotený ako nadpriemerný zamestnanec

pri plnení služobných povinností (napríklad za rok 2022 bol výsledok služobného hodnotenia žalobcu
zo dňa 26.1.2023 „vynikajúce“ s dosiahnutým počtom bodov 92 z celkového možného počtu bodov
100); podľa opisu štátnozamestnaneckého miesta účinného od 1.2.2022 žalobca vykonával funkciu
štátny radca - Manažér posudzovania projektov v stálej štátnej službe, ktorej najnáročnejšia činnosť
bola charakterizovaná ako „Koordinovanie celoštátneho alebo medzištátneho subsystému súvisiaceho s

čerpanímprostriedkovEurópskejúniesdôsledkamizarozhodnutiasceloštátnymalebomedzinárodným
dosahom na úrovni iného orgánu štátnej správy s celoštátnou pôsobnosťou“; žalobca teda vykonával
náročnú pracovnú náplň, ktorá bola spojená s priamou zodpovednosťou za oprávnenosť čerpania
verejných prostriedkov. V tomto smere súd prvej inštancie poukázal na pomerne rozsiahlu a ustálenú
judikatúru najvyšších súdnych autorít Slovenskej republiky, napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.

zn. 5Cdo/74/2008, sp. zn. 3Cdo/316/2009 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2CoPr/7/2013.
Žalobca si bol vedomý toho, že nemá nárok na poskytnutie pracovného (služobného) voľna a ani na
priznanie odmeny, ale v tomto smere poukázal súd prvej inštancie na zaužívanú prax u žalovanej, že v
prípade, ak zamestnanec vykonával prácu nad rozsah služobného času, zamestnávateľ priznával nárok
na čerpanie náhradného voľna a rovnaký záver platí aj vo vzťahu k rozhodovaniu o priznaní nároku na

odmenu. Podľa § 111 ods. 1 písm. l) zákona o štátnej službe, je štátny zamestnanec povinný sa slušne
správať voči ostatným štátnym zamestnancom a iným zamestnancom - porušenie tejto povinnosti je
podľa Služobného poriadku hodnotené ako menej závažné porušenie služobnej disciplíny. Podľa § 111
ods.1písm.o)zákonaoštátnejslužbe,ještátnyzamestnanecpovinnýplniťďalšiepovinnostipodľatohtozákona, pričom nie je ani v Upozornení a ani v Oznámení o okamžitom skončení zo strany žalovanej
identifikované, ktoré konkrétne ďalšie povinnosti podľa zákona o štátnej službe (t. j. iné povinnosti ako
povinnosti podľa § 111 ods. 1 zákona o štátnej službe), mali byť zo strany žalobcu porušené. Ak týmito

inými povinnosťami mali byť povinnosti podľa § 5 ods. 5 Etického kódexu, potom povinnosti podľa
písmena e) Etického kódexu (t. j. povinnosť komunikovať zdvorilo a v súlade s pravidlami slušného
správania) a písmena g) Etického kódexu (t. j. povinnosť nezastrašovať iného zamestnanca ani na
neho nevyvíjať psychický nátlak) sú subsumované svojou povahou pod základnú povinnosť podľa §
111 ods. 1 písm. l) zákona o štátnej službe a nie je ich možné považovať za porušenie ďalšej (inej)

povinnosti tak, ako to vyžaduje § 111 ods. 1 písm. o) zákona o štátnej službe. Okrem uvedeného je
podstatnou aj tá skutočnosť, že podľa § 5 Etického kódexu štátny zamestnanec je uvedené povinnosti
povinný plniť pri vykonávaní štátnej služby, pričom štátna služba je definovaná v § 6 zákona o štátnej
službe ako činnosť, ktorou štátny zamestnanec v rozsahu ustanovenom zákonom o štátnej službe
alebo osobitným predpisom plní úlohy štátneho orgánu pri vykonávaní štátnej správy alebo plní úlohy
pri vykonávaní štátnych záležitostí v služobnom úrade v príslušnom odbore štátnej služby alebo bez

určenia odboru štátnej služby a ktorá zahŕňa riadenie, rozhodovanie, odbornú prípravu návrhov zákonov,
odbornú prípravu koncepčných dokumentov a strategických dokumentov a pod. Vzhľadom na uvedené
a okolnosti konania žalobcu dňa 29.3.2023 možno prijať záver, že ku konaniu žalobcu nedošlo pri
plnení úloh štátnej služby, preto záver o porušení Etického kódexu nie je dôvodný. Okrem uvedeného
je potrebné opätovne zdôrazniť, že okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru je výnimočné

opatrenie, ktoré má nasledovať až potom, ak nie je možné skončenie štátnozamestnaneckého pomeru
z dôvodu porušenia služobnej disciplíny výpoveďou podľa § 75 ods. 1 písm. g) zákona o štátnej službe.
Žalovaná túto skutočnosť žiadnym spôsobom nezohľadňovala. V neposlednom rade súd prvej inštancie
poukázal na skutočnosť, že ani v Oznámení o okamžitom skončení štátnozamestnaneckého pomeru
ani v Upozornení na závažné porušenie služobnej disciplíny nie je uvedené a špecifikované, o aké

konkrétne závažné porušenie služobnej disciplíny zo strany žalobcu sa jednalo. Nemožno to preto
vyhodnotiť inak, ako fakt, že konanie žalobcu nie je možné subsumovať pod žiadnu zo skutkových
podstát závažných porušení služobnej disciplíny (Čl. 23 ods. 6 Služobného poriadku). Záverom súd
prvej inštancie poukázal aj na vyjadrenie žalovanej, ktorá uviedla, že ak by sa žalobca za svoje
konanie dňa 29.3.2023 ospravedlnil a zaviazal sa na to, že takéto konanie sa nebude v budúcnosti

opakovať, potom „pravdepodobne by ani nemuselo dôjsť k upozorneniu žalobcu na porušenie služobnej
disciplíny“, a v prípade, ak by sa neospravedlnil (keďže nikoho k tomu nie je možné nútiť), potom „by
pravdepodobne nasledovalo zo strany žalovanej upozornenie na menej závažné porušenie služobnej
disciplíny“. Aj táto skutočnosť preukazuje, že v posudzovanom prípade sa nejednalo o také konanie
žalobcu, ktoré by odôvodňovalo použitie tak výnimočného a krajného opatrenia, akým je okamžité

skončenie štátnozamestnaneckého pomeru.

4. Na uvedenom základe za použitie § 74 Zákonníka práce, § 78 ods. 1, § 80, § 109 ods. 1, ods. 2,
§ 111 ods. 1 písm. l), písm. o), § 117 ods. 3, § 118 ods. 3 písm. a), písm. b), § 172 ods. 2 zákona
č. 55/2017, Čl. 11, Čl. 20 ods. 5, Čl. 23 ods. 2, Čl. 23 ods. 3 písm. x), Čl. 23 ods. 7, Čl. 32 ods. 2

písm. a) Služobného poriadku, Čl. 5 ods. 5 písm. e), písm. g) Etického kódexu, považoval súd prvej
inštancie okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru žalovanej so žalobcom zo dňa 3.4.2023
na základe Oznámenia o okamžitom skončení za neplatné. O zvyšku nároku žalobcu súd prvej inštancie
rozhodne v konečnom rozsudku, v ktorom rozhodne o trovách konania

5. Proti medzitýmnemu rozsudku podala žalovaná odvolanie a žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej
inštancie zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Podstatným zhrnutím skutkových
tvrdení a právnych argumentov jej odvolania (§ 393 ods. 2 C. s. p.) bola námietka, že súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie
súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietala, že súd prvej

inštancie vec nesprávne právne posúdil, keď konanie žalobcu zo dňa 29.3.2023 a jeho následné
vyjadrenia zo dňa 30.3.2023 neposúdil ako závažné porušenie služobnej disciplíny v zmysle § 117
zákona o štátnej službe. Nevysporiadal sa so všetkými vykonanými dôkazmi, resp. ich hodnotenie je
neúplné a jednostranné. Podľa judikatúry Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 3Cdo/233/2012) za závažné
porušenie pracovnej disciplíny možno považovať také správanie zamestnanca, ktoré je objektívne

spôsobilé narušiť pracovné vzťahy a dôveru medzi zamestnávateľom a zamestnancom, a to aj vtedy, ak
nedošlo k vzniku škody. Napadnutý rozsudok je tiež založený na nesprávnych skutkových zisteniach,
nakoľko z vykonaného dokazovania nepochybne vyplynulo, že žalobca sa správal voči nadriadenému
zamestnancovi nezdvorilo, vyhrážal sa mu a vyvíjal naňho psychický nátlak, čím objektívne vytvorilriziko fyzickej konfrontácie. Takéto konanie je potrebné hodnotiť ako konanie napĺňajúce znaky
závažnéhoporušeniaslužobnejdisciplíny.NajvyššísúdSRvrozhodnutísp.zn.5Cdo/34/2009zdôraznil,
že pri posudzovaní dôvodov okamžitého skončenia pracovného pomeru je potrebné prihliadať aj

na povinnosť zamestnávateľa zabezpečiť ochranu ostatných zamestnancov a predchádzať rizikám
ohrozenia ich bezpečnosti a zdravia. Súd prvej inštancie neaplikoval § 80 zákona o štátnej službe
správnym spôsobom, keď dovodil neurčitosť dôvodu skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, hoci
z oznámenia o okamžitom skončení i z vykonaného dokazovania bolo zrejmé, aké konanie bolo
dôvodom tohto skončenia. Súd prvej inštancie zároveň nesprávne bagatelizoval povinnosť žalovanej

ako služobného úradu dbať na ochranu bezpečnosti a zdravia ostatných štátnych zamestnancov
na pracovisku. Ignoroval pritom, že žalobca opakovane deklaroval svoju pripravenosť riešiť spor
fyzickou konfrontáciou, čo odôvodňovalo okamžitý zásah zamestnávateľa. Ústavný súd SR vo svojom
náleze sp. zn. I. ÚS 331/09 uviedol, že pri posudzovaní zákonnosti skončenia pracovného (resp.
štátnozamestnaneckého) pomeru je potrebné zohľadniť nielen práva dotknutého zamestnanca, ale aj
povinnosť zamestnávateľa zabezpečiť riadny chod úradu a ochranu ostatných zamestnancov.

6. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny
potvrdiť. Z údajov uvedených v odvolaní vyplýva, že napadnutý rozsudok bol žalovanej doručený
dňa 25.8.2025, pričom odvolanie malo byť vyhotovené dňa 9.9.2025, teda v posledný deň lehoty na
doručenie odvolania na súd. Z odvolania nie je zrejmé, kedy bolo na súd reálne doručené, a preto

navrhol, aby odvolací súd v odvolacom konaní preveril aj skutočnosť, či odvolanie bol podané včas.
Taktiež žiadal preveriť, či odvolanie podpísané za žalovanú „v z. F.. Z. V., bolo vykonané za žalovanú
oprávnenou osobou. Namietal, že z odvolania nie je zrejmé v akom rozsahu žalovaná podala odvolanie
proti rozsudku, čo je v rozpore s § 363 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
„C. s. p.“), ktorý vyžaduje, aby v odvolaní bolo popri všeobecných náležitostiach podania uvedené

(okrem iného) aj v akom rozsahu sa rozsudok napáda. Rozsudok obsahuje tri výroky, pričom žalovaná
nedefinovala rozsah v akom podáva odvolanie. Žalobca bol názoru, že v odvolaní nie sú dostatočne
vymedzenéaniodvolaciedôvody(§365C.s.p.),čojetaktiežjednouzpodstatnýchnáležitostíodvolania,
pričomtýmitodôvodmijeodvolacísúd(rovnakoakorozsahomodvolania)viazaný.Pokiaľideojudikatúru
uvedenú v odvolaní, žalobcovi nebolo zrejmé, na aké rozhodnutia sa žalovaná chcela odvolať a čo chcel

nim v odvolacom konaní preukázať (t. j. aké chyby v konaní súdu prvej inštancie namieta), pretože (i)
v prípade rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/233/2012, ide o uznesenie Najvyššieho súdu
SR vydané v exekučnej veci, teda ide o konanie, ktoré nesúvisí s pracovnoprávnymi vzťahmi alebo
štátnozamestnaneckými vzťahmi; (ii) v prípade rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/34/2009,
ide o uznesenie Najvyššieho súdu SR vydané v konaní o splnenie povinnosti zo záväzkového právneho

vzťahu, teda ide o konanie, ktoré nesúvisí s pracovnoprávnymi vzťahmi alebo štátnozamestnaneckými
vzťahmi; (iii) v prípade nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 331/09, ide o nález Ústavného súdu
SR vydaný v konaní, ktorým sa namietalo porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v prípade
žaloby o náhradu škody na motorovom vozidle z dôvodu premlčania nároku, teda ide o konanie,
ktoré nesúvisí s pracovnoprávnymi vzťahmi alebo štátnozamestnaneckými vzťahmi (zdroj ASPI).

Rozhodnutia, ktoré žalovaná cituje v odvolaní je buď neexistujúca alebo nerelevantná na toto konanie, t.
j. spisová značka je existujúca a aj priraditeľná k danému súdu, ale obsahovo dané rozhodnutia/judikáty
nesúvisia s predmetom tohto konania a už vôbec neobsahujú výroky tak, ako ich uviedla žalovaná
v odvolaní, teda (i) „za závažné porušenie pracovnej disciplíny možno považovať také správanie
zamestnanca, ktoré je objektívne spôsobilé narušiť pracovné vzťahy a dôveru medzi zamestnávateľom

a zamestnancom, a to aj vtedy, ak nedošlo k vzniku škody“, (ii) „pri posudzovaní dôvodov okamžitého
skončenia pracovného pomeru je potrebné prihliadať aj na povinnosť zamestnávateľa zabezpečiť
ochranu ostatných zamestnancov a predchádzať rizikám ohrozenia ich bezpečnosti a zdravia“ a (iii)
„pri posudzovaní zákonnosti skončenia pracovného (resp. štátnozamestnaneckého) pomeru je potrebné
zohľadniť nielen práva dotknutého zamestnanca, ale aj povinnosť zamestnávateľa zabezpečiť riadny

chod úradu a ochranu ostatných zamestnancov.

7. Žalovaná v odvolacej replike uviedla, že odvolanie bolo podané včas a bolo podpísané oprávnenou
osobou konajúcou za žalovanú, a preto je potrebné považovať ho za procesne spôsobilé. Po
opakovanom overení citovanej judikatúry žalovaná uviedla, že rozhodnutia sp. zn. 5Cdo/34/2009 a

sp. zn. I. ÚS 331/09 sú reálne existujúce a publikované v právnych databázach ASPI a JASPI.
Tieto rozhodnutia obsahujú právne závery, ktoré sú relevantné aj pre daný prípad, a to najmä pokiaľ
ide o (i) princípy posudzovania závažného porušenia pracovnej disciplíny (analogicky použiteľné
na závažné porušenie služobnej disciplíny podľa § 71 zákona č. 55/2017 Z. z. zákona o štátnejslužbe) a (ii) požiadavku riadne zisteného skutkového stavu a vydanie preskúmateľného odôvodnenia
rozhodnutí všeobecných súdov ako súčasť práva na spravodlivý proces. V rozhodnutí sp. zn.
5Cdo/34/2009 Najvyšší súd SR zdôraznil, že pri hodnotení závažnosti porušenia pracovnej disciplíny

je potrebné prihliadať na konkrétne okolnosti prípadu, charakter porušenia, jeho následky a postavenie
zamestnanca. Tento právny záver je aplikovateľný aj v štátnozamestnaneckých vzťahoch, keďže ich
právna povaha je obdobná pracovnoprávnym pomerom. Rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS
331/09 zároveň potvrdzuje, že súdy sú povinné vysporiadať sa so všetkými podstatnými námietkami
účastníkov konania a rozhodnutia musia byť dostatočne a preskúmateľne odôvodnené. Tento princíp

je významný najmä v odvolacom konaní, keďže žalobca tvrdí, že argumenty žalovanej sú irelevantné.
Naopak, žalovaná bola presvedčená, že tieto námietky sú právne relevantné a súd je povinný sa s
nimi riadne vysporiadať. Zároveň však žalovaná priznala aj administratívne pochybenie citovaného
rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/233/2012, čo však nemení nič na tom, že predmetné odvolanie je dôvodné,
bolo podané v zákonnej lehote a na príslušný súd.

8. Žalobca v odvolacej duplike uviedol, že žalovaná síce pri citovaní rozhodnutia sp. zn. 3Cdo/233/2012
pochybila, avšak zotrval na tom, že zvyšné rozhodnutia uvedené v odvolaní pod sp. zn. 5Cdo/34/2009 a
sp. zn. I. ÚS 331/09 sú reálne existujúce a publikované v právnych databázach ASPI a JASPI. Žalobca
opätovne tieto tvrdenia žalovanej rozporoval s tým, že žalovaná citované rozhodnutia nepriložila ako
prílohu k odvolacej replike napriek tomu, že vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že citované rozhodnutia v

odvolaní sa v spomenutých právnych systémoch nenachádzajú.

9.Odvolacísúdviazanýrozsahomadôvodmiodvolania(§379,§380ods.1C.s.p.)preskúmalrozsudok
súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalovanej bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §
385 ods. 1 a contrario C. s. p., keďže sa nejednalo o prípad, v ktorom by bolo potrebné zopakovať alebo

doplniťdokazovanieanariadeniepojednávaniasinevyžadovalanidôležitýverejnýzáujemarozhodnutie
súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil (§ 387 ods. 1 C. s. p.). Rozsudok verejne vyhlásil dňa
19.12.2025 (§ 387 ods. 1, § 219 ods. 3 C. s. p.).

10. Odvolací súd konštatuje, že napadnutý medzitýmny rozsudok súdu prvej inštancie bol žalovanej

doručený 25.8.2025 a odvolanie doručila súdu prvej inštancie v elektronickej podobe s autorizáciou
podľa osobitného predpisu dňa 9.9.2025, v 15. deň lehoty na podanie odvolania, t. j. včas a súčasne
oprávnenou osobou, nakoľko odvolanie žalovanej bolo podané zamestnankyňou F.. Z. V., ktorá bola
v spore poverená žalovanou na zastupovanie žalovanej vo všetkých právnych veciach týkajúcich sa
žalovanej (o. i.) v rozsahu práv a povinností podľa Civilného sporového poriadku.

11. Z obsahu žaloby vyplýva, že žalobca sa žalobou domáha určenia neplatnosti okamžitého skončenia
štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu na základe Oznámenia o okamžitom skončení zo dňa
3.4.2023, č. 66833/2023/121/67 a toho, že štátnozamestnanecký pomer žalobcu k žalovanej trvá aj
naďalej, a priznania nároku na funkčný plat v sume 2.336,50 eura, vrátane nároku na úroky z omeškania

vo výške 8,50 % ročne (do 9.5.2023), resp. 8,75 % ročne (od 10.5.2023), odo dňa splatnosti funkčného
platu za daný kalendárny mesiac v období odo dňa neplatného skončenia štátnozamestnaneckého
pomeru do dňa opätovného zaradenia žalobcu do štátnej služby

12. Podľa § 214 ods. 1, ods. 2 C. s. p., ak je to účelné, súd môže rozhodnúť najskôr len o základe

alebo dôvode uplatneného procesného nároku medzitýmnym rozsudkom; súd môže na návrh strany
medzitýmnym rozsudkom rozhodnúť, či tu je, alebo nie je právo, od ktorého celkom alebo sčasti
závisí rozhodnutie vo veci samej. Predpokladom vydania medzitýmneho rozsudku je účelnosť. Vydanie
medzitýmneho rozsudku je účelné spravidla vtedy, keď by si určenie výšky nároku vyžadovalo podrobné
a časovo náročné dokazovanie, pričom sa javí byť účelné v prvom rade ustálenie otázky opodstatnenosti

uplatneného nároku, napr. pri náhrade škody. Pokiaľ je súd toho názoru, že je základ alebo dôvod
žaloby opodstatnený, t. j. je tu právo, od ktorého celkom alebo sčasti závisí rozhodnutie vo veci samej,
vydá medzitýmny rozsudok, v ktorého výroku konštatuje, že uplatnený základ alebo dôvod žaloby je
opodstatnený, a zároveň uvedie, že o výške nároku rozhodne v konečnom rozsudku.

13. V posudzovanej veci súd prvej inštancie rozhodol o základe nároku medzitýmnym rozsudkom
a určil, že okamžité skončenie štátnozamestnaneckého pomeru žalovanej so žalobcom listom č.
66833/2023/121/67, zo dňa 3.4.2023, je neplatné; z dôvodov, že (i) v Oznámení o okamžitom skončení
štátnozamestnaneckého pomeru nie je skutkový dôvod okamžitého skončenia vymedzený spôsobom av rozsahu, aby nebol zameniteľný s iným skutkom; že (ii) okamžité skončenie štátnozamestnaneckého
pomeru nebolo vopred prerokované so zástupcami zamestnancov; a že (iii) konanie, ktorého sa mal
žalobca dopustiť nemalo byť hodnotené ako závažné porušenie pracovnej disciplíny, ale ako menej

závažné porušenie pracovnej disciplíny, pričom každý z uvedených dôvodov samostatne spôsobuje
neplatnosť okamžitého skončenia štátnozamestnaneckého pomeru.

14. Preto ak žalovaná v odvolaní, namietajúc nesprávne právne posúdenie a nesprávne skutkové
zistenia,brojilaprotizáveromsúduprvejinštancietvrdením,žežalobcasadopustilzávažnéhoporušenia

pracovnej disciplíny a zároveň, že dôvod okamžitého skončenia štátnozamestnaneckého pomeru
bol vyjadrený určito; potom vo vzťahu k podstatným tvrdeniam žalovanej v odvolaní, s ktorými sa
odvolací súd musí v odôvodnení vysporiadať (§ 387 ods. 3 C. s. p.) hodno podotknúť, že ide o
nedôvodnú argumentáciu a to s poukazom na správne vyhodnotenie skutkových a právnych okolností
vedúcich k určeniu neplatnosti okamžitého skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu, keďže
dôvod neplatnosti spočívajúci v neprerokovaní okamžitého skončenia štátnozamestnaneckého pomeru

žalobcu so zástupcom zamestnancov (§ 171 zákona č. 55/2017 Z. z. v spojení s § 74 Zákonníka
práce) žalovaná v odvolaní ničím nespochybnila. Ak samostatný dôvod neplatnosti okamžitého
skončenia štátnozamestnaneckého pomeru žalobcu sub (ii) uvedený v odseku vyššie nebol odvolaním
žalovanej napadnutý, tak z hľadiska výsledku odvolacieho konania je bez právnej relevancie posúdenie
správnosti záverov súdu prvej inštancie o neplatnosti skončenia štátnozamestnaneckého pomeru

žalobcu spočívajúcich v dôvodoch sub (i) a (iii) uvedených v odseku vyššie.

15. Odhliadnuc od uvedeného sa žiada odvolaciemu súdu doplniť, že ani argumenty odvolania žalovanej
namietajúce správnosť vyhodnotenia neplatnosti okamžitého skončenia štátnozamestnaneckého
pomeru by neboli spôsobilými spochybniť správnosť týchto záverov súdu prvej inštancie. Obsah

odvolania žalovanej totiž nespĺňa kritérium vecnej kritiky argumentov, resp. dôvodov, na ktorých založil
súd prvej inštancie napadnuté rozhodnutie. Žalovaná vyčítala súdu prvej inštancie, že nesprávne právne
posúdil závažnosť porušenia pracovnej disciplíny a nevysporiadal sa so všetkými dôkazmi, resp. ich
hodnotenie je neúplné a jednostranné, avšak v odvolaní neuvádza s akými dôkazmi sa súd prvej
inštancie nevysporiadal, v čom bolo hodnotenie vykonaných dôkazov zo strany súdu prvej inštancie

neúplné a prečo bolo jednostranné. Vágnou bola tiež odvolacia námietka, že žalobca svojím konaním
objektívne vytvoril riziko fyzickej konfrontácie, ktoré je potrebné hodnotiť ako závažné porušenie
pracovnej disciplíny; ide o izolované tvrdenie (konštatovanie) žalovanej, ale nie o argument proti
konkrétnym dôvodom prezentovaným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, ktoré súd prvej inštancie
rozvinul v odseku 49 svojho rozhodnutia. Rovnaký náhľad by bolo potrebné zaujať aj vo vzťahu

k námietke bagatelizovania povinnosti žalovanej dbať na ochranu bezpečnosti a zdravia ostatných
štátnych zamestnancov, keďže súd prvej inštancie mal ignorovať skutočnosť, že žalobca opakovane
deklaroval pripravenosť riešiť spor fyzickou konfrontáciou. A rovnako aj tvrdenie, že dôvod okamžitého
skončenia mal vyplývať z oznámenia o okamžitom skončení ako aj z vykonaného dokazovania; avšak z
ktorých častí oznámenia mal dôvod okamžitého skončenia vyplývať, ako mal byť vyjadrený slovom, a z

akých konkrétnych dôkazov, žalovaná v odvolaní neuviedla. Napokon, pokiaľ ide o žalovanou citované
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/34/2009 a Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 331/2009,
odvolací súd dospel k rovnakým záverom ako žalobca, pretože žalovanou citované rozhodnutia
sa vôbec nedotýkali pracovnoprávnych otázok, resp. povinnosti súdu sa vysporiadať s podstatnými
námietkami účastníkov konania; teda že deklarovaný obsah týchto rozhodnutí nezodpovedá tomu, ako

houvádzažalovaná.Tentostavvšaknemožnopripísaťpúhejospravedlniteľnejnepozornosti,nakoľkona
použiteľnosti týchto rozhodnutí žalovaná zotrvala aj v odvolacej replike po tom, ako žalobca vo vyjadrení
na tento nedostatok upozornil.

16. A pretože žalovaná v podanom odvolaní neuviedla žiadne ďalšie relevantné skutočnosti, s ktorými

by sa nevyrovnal už súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, odvolaciemu súdu sa
javí úloha vysporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní (§ 387 ods. 3 C. s. p.) ako
kontraproduktívna a neúčelná, keďže žalovanou prezentované „podstatné tvrdenia“ v odvolaní boli vo
všetkých súvislostiach zodpovedané v argumentácii súdu prvej inštancie.

17. Posúdenie veci odvolacím súdom sa tak odráža v jasnom a zrozumiteľnom zodpovedaní všetkých
právnych a skutkovo relevantných otázok v odôvodnení napadnutého medzitýmneho rozsudku súdu
prvej inštancie. Na uvedenom základe neboli z povahy veci právne irelevantné odvolacie námietky
žalovanej vecne spôsobilé privodiť zmenu napadnutého medzitýmneho rozsudku súdu prvej inštancie.18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 C. s. p.
v spojení s § 255 ods. 1 C. s. p. tak, že žalobcovi priznal proti žalovanej plný nárok na náhradu trov

odvolacieho konania, nakoľko mal v odvolacom konaní plný úspech.

19. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.) v
lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C. s. p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).