Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, January 27, 2026

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 2Cob/40/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121571027
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Krišková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2026:6121571027.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Kriškovej a členiek

senátu JUDr. Nory Vladovej a JUDr. Viery Malinowskej v právnej veci žalobcu: STAR GASTRO, s.r.o.,
Pečnianska 6, Bratislava 851 01, IČO: 45 435 324, zastúpený: Advokátska kancelária BRHLOVIČ,
s.r.o, Margarétová 1, Bratislava 821 07, IČO: 36 829 951, proti žalovanému: M4slovakia s. r. o.,
Černyševského10,Bratislava-mestskáčasťPetržalka85101,IČO:52188698,zastúpený:Advokátska
kancelária Valach, Kišac, s. r. o., Gogoľova 18, Bratislava 852 02, IČO: 36 663 051, o zaplatenie
3.600,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava III č. k.
26Cb/21/2022 - 112 zo dňa 10.7.2023 takto

r o z h o d o l :

I.KrajskýsúdvBratislaveopravujezáhlavierozsudkuMestskéhosúduvBratislavaIIIč.k.26Cb/21/2022
- 112 zo dňa 10.7.2023 v označení súdu tak, že správne znie: Mestský súd Bratislava III.

II. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava III č. k. 26Cb/21/2022 - 112 zo dňa
10.7.2023 p o t v r d z u j e .

III. Žalobcovi priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Bratislava III rozsudkom č. k. 26Cb/21/2022 - 112 zo dňa 10.7.2023 (ďalej „napadnutý

rozsudok“) uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.600,- Eur spolu s 9,00% p.a. úrokom
z omeškania zo sumy 2.000,- Eur od 16.10.2021 do zaplatenia a zo sumy 1.600,- Eur od 26.10.2021 do
zaplatenia a 40,- Eur paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, všetko do troch
dní odo dňa právoplatnosti tohto rozsudku. Druhým výrokom rozhodol, že žalobca má voči žalovanému
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

2. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal zaplatenia istiny 3.600,-

Eur s príslušenstvom titulom nárokov za činnosť vykonanú v súvislosti so zabezpečovaním podujatia
SFTF v mesiaci september v lokalite Piešťany, Topoľčany, Nitra, Trnava, Pezinok a zabezpečenie
podujatiaSFTFvmesiacioktóbervlokalitáchTrenčianskeTeplice,Bratislava-Hviezdoslavovonámestie
v roku 2021. Za vykonané služby žalobca žalovanému vystavil daňové doklady - faktúry: č. 202107 zo
dňa 01.10.2021, na sumu 4.000,- Eur, splatná dňa 15.10.2021, z ktorej žalovaný uhradil 2.000,- Eur a
č. 202108, zo dňa 18.10.2021, na sumu 1.600,- Eur, splatná dňa 25.10.2021. Žalovaný poprel údajný
nárok žalobcu uvádzaný v žalobe. Nepoprel poskytnutie služieb zo strany žalobcu, ale mal za to, že

za tieto služby zaplatil istinu vo výške 2.000,- Eur. Poukázal na to, že samotné vyúčtovanie odplaty
prostredníctvom faktúr, navyše jednostranne vyfakturovaných žalobcom, existenciu dohody o výške
odplaty nepreukazuje. S ohľadom na uvedené preto žalovaný namietol v celom rozsahu právny dôvod,
ako aj výšku uplatneného nároku.3. Podľa súdu prvej inštancie nebolo sporné, že medzi stranami bola uzatvorená ústna zmluva,
predmetom ktorej malo byť manažérske zabezpečenie podujatia pod názvom „Slovak Food Truck Fest“,

sporný bol rozsah vykonávania týchto služieb a dohodnutá odplata za služby na dennej báze. Za účelom
vyjasnenia otázky výšky odplaty a rozsahu služieb súd vypočul na základe návrhu žalobcu bývalých
konateľov žalovaného Vladimíra Škutu a Miroslavu Tajzerovú.

4. Súd prvej inštancie uviedol, že z dôvodu absencie písomnej formy zmluvy a tvrdenej existencie ústnej

dohody, musel vychádzať predovšetkým z predložených listinných dôkazov a svedeckých výpovedí,
a na základe toho uzavrieť, či medzi žalobcom a žalovaným došlo k dohode o tom, že žalobca bude
zabezpečovať manažérsky uvedené podujatia. Preto bolo v tejto veci pre súd podstatné, aby strany
dôveryhodne preukázali pravdivosť svojich tvrdení, a to najmä okolnosti súvisiace s trvaním záväzku a
spôsobom jeho plnenia. Žalovaný relevantným spôsobom nepoprel, že tieto služby v uvedených dňoch
(podľa prehľadu) nezabezpečoval žalobca, ani to, že tieto služby zabezpečovala aj popri ňom ďalšia

osoba. Súd mal za to, že odmena musela byť rozdielna a navýšená, ak službu vykonával žalobca
sám. Svedok Vladimír Škuta, v rozhodnom čase konateľ žalovaného vo výpovedi potvrdil, že žalobca
vykonával manažérske služby a za vykonané služby mu uhradil len časť. Na jednotlivých festivaloch
žalovaný nerobil žiadne záznamy, preto takýto dôkaz žalobca ani žalovaný nemôže predložiť. Preto
možno ustáliť, že žalobca v ním uvádzané dni vykonával uvedenú manažérsku službu sám.

5. Súd ďalej poukázal na to, že žalobca preukazoval svoje tvrdenia predložením zaplatenej faktúry
č. 202107 zo dňa 01.10.2021 v sume 2.000,- Eur. Žalovaný tvrdil, že z WhatsAppovej komunikácie
nevyplýva dohoda o výške odplaty a na vykonanie čiastočnej úhrady s ohľadom na WhatsAppovú
komunikáciu nemožno aplikovať ustanovenie § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka. Avšak z textu

tejto komunikácie nemožno ustáliť, že sa to týka daňového dokladu faktúry č. 202107. Ak by mal súd
prisvedčiť žalovanému, tak by sa minimálne očakávalo, že žalobcovi zašle správu, že uvedenú faktúru
uhrádza len čiastočne z dôvodu, že bola iná dohoda o cene, aká mala byť dohoda o cene, žalovaný tvrdil,
že v rozpätí 100 - 120 Eur. Ak svedok tvrdil, že práca nebola vykonaná v takom rozsahu, tak je potom
rozpor medzi tvrdením ohľadne výšky odplaty alebo kvality vykonávanej práce. Vykonaná čiastočná

úhrada faktúry č. 202107 zodpovedá dennej sadzbe 200,- Eur. Faktúra č. 202108 nebola uhradená
vôbec ani čiastočne.

6. V tejto súvislosti súd poukázal na tú skutočnosť, že procesná zodpovednosť strany sporu za
preukázanie svojich tvrdení nezaťažuje v konaní len žalobcu, ale aj žalovaného. Dôkazné bremeno v

konaní pred súdom má totiž každá strana, ktorá z existencie tvrdených skutočností odvodzuje pre seba
priaznivé právne dôsledky. To platí obzvlášť v prípadoch, ak má súd rozhodnúť vo veci samej, keď určitá
skutočnosťvýznamnáprerozhodnutiepodľahmotnéhopráva,nebolaprípadnenemohlabyťpredsúdom
preukázaná a keď výsledky hodnotenia predložených dôkazov neumožňujú súdu prijať jednoznačný
záver o pravdivosti tvrdení tej - ktorej sporovej strany, najmä pokiaľ sú tieto tvrdenia celkom protichodné.

Preto bolo povinnosťou žalovaného, aby hodnoverne preukázal, že v konkrétne dni tak ako uviedol
žalobca, činnosť nevykonával, aby preukázal výšku dohodnutej odmeny.

7. S ohľadom na vyššie uvedené považoval súd prvej inštancie nárok žalobcu na zaplatenie faktúr za
služby poskytnuté v súvislosti so zabezpečením manažérskych prác za dôvodný, a preto návrhu žalobcu

v plnom rozsahu vyhovel. Zmluvný vzťah medzi účastníkmi súdneho sporu súd posúdil podľa § 269 ods.
2 Obchodného zákonníka, ako inominátnu zmluvu. Súd zaviazal žalovaného na zaplatenie zákonných
úrokov z omeškania podľa § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka. Doba omeškania je určená nasledujúci
deň po dobe splatnosti faktúry.

8. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP a žalobcovi,
ktorý mal vo veci plný úspech, priznal proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

9. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný odvolanie z nasledujúcich dôvodov: súd prvej
inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam podľa § 365 ods.

1 písm. f) CSP, rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP.10. Mal za to, že v tomto prípade nedošlo čiastočnou úhradou k uznaniu celkového záväzku, a to
z dôvodu, že žalovaný výslovne spochybňoval výšku faktúry č. 202107 vystavenú na sumu 4.000,-
Eur, ktorú uhradil iba v sume 2.000,- Eur. Žalovaný odmietol zaplatiť zvyšnú časť tejto faktúry práve s

odôvodnením, že dohoda o výške odmeny v rozsahu 200,- Eur/deň neexistovala. Pre uvedený rozpor
žalovaný odmietol doplatiť žalobcovi zvyšok fakturovanej sumy. Uvedené podľa neho vyplynulo jednak
z výpovede svedkov, bývalých konateľov žalovaných, ktorí potvrdili, že po vystavení žalovaných faktúr,
boli v časti, v ktorej neboli uhradené, spochybňované a rovnako aj z WhatsApp komunikácie predloženej
žalobcom, v ktorej žalovaný nesúhlasil s výškou faktúr, pričom sám žalobca potvrdil, že dňa 18.10.2021

došlo medzi stranami sporu k výmene názorov ohľadne výšky faktúr. Je toho názoru, že čiastočnou
úhradou nedošlo k uznaniu celkového záväzku aj z dôvodu, že v danom prípade došlo po vystavení
čiastočne uhradenej faktúry č. 202107 zo dňa 01.10.2021, k vystaveniu ďalšej faktúry č. 202108 zo dňa
18.10.2021, tzn. boli vystavené dve faktúry, na základe čoho nemožno bez ďalšieho predpokladať, že
čiastočnou úhradou prvej faktúry č. 202107 došlo automaticky aj k uznaniu faktúry č. 202108. Uvedené
potvrdzuje aj súdna prax najvyšších súdnych autorít.

11. Žalovaný ďalej uviedol, že ak žalobca tvrdil, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi fakturovanú
sumu, bolo jeho procesnou povinnosťou označiť a predložiť súdu relevantný dôkaz preukazujúci
oprávnenosť uplatneného nároku, keďže vystavenie faktúr žalobcom samo o sebe nemôže zakladať
nárok na zaplatenie tejto odplaty. V rámci návrhu na vydanie platobného rozkazu žalobca nepredložil

okremfaktúrjedinýdôkaz,odčohobyodvodzovalprávnydôvodsvojhonárokuakoanidôkazoexistencii
dohody o výške odmeny nad rámec sumy 2.000, - Eur, čo žalovaný namietal už v rámci svojho odporu.

12. Podľa žalovaného, z odôvodnenia rozsudku je zrejmé, že súd v súvislosti s tvrdením žalovaného o
tom, že nad rámec odmeny 2.000,- Eur nevykonal žalobca žiadne práce, zaťažil dôkazným bremenom

žalovaného, aby túto skutočnosť „nevykonávanie činností“, ako aj výšku dohodnutej odmeny preukázal.
V tomto smere poukázal na to, že súd týmto spôsobom neprimerane zaťažil žalovaného dôkazným
bremenom,ktorýodnehožiadalpreukázaťreálnuneexistenciuskutočnosti,atonevykonávaniečinnosti,
preukazovanie ktorej sa pre žalovaného stalo objektívne nemožné. V danom prípade, podľa jeho názoru,
tu ide o negatívnu dôkaznú teóriu, čo zakladalo dôvod na presun dôkazného bremena práve na žalobcu,

ktorý si uplatňoval nárok na zaplatenie za dni podľa ním vytvorenej tabuľky, čo žalovaný popieral, z
dôvodu, že tieto dni žalobca pre neho činnosť nevykonával. Bol to preto žalobca, ktorý mal v tomto
prípade preukázať reálny rozsah odpracovaných dní, k čomu však v tomto prípade nedošlo.

13. Podotkol, že dohoda je právny úkon založený na zhodnom prejave vôle dvoch alebo viacerých

strán smerujúci k vzniku, zmene a zániku práv a povinností. Z predloženej WhatsApp komunikácie
existencia dohody (zhodného prejavu vôle žalobcu a žalovaného) o výške odplaty 200,- Eur/deň
absolútne nevyplynula. Bolo tomuto tak z dôvodu, že žalovaný už v rámci tejto WhatsApp komunikácie
výšku žalobcom uvádzanej odplaty (200,- Eur/deň) vyslovene namietal a s touto nesúhlasil. Uvedenú
komunikáciu preto nemožno zo žiadneho aspektu považovať za dohodu (konsenzus dvoch strán o výške

odmeny).

14. Vzhľadom na uvedené navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie, resp. rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne.

15. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý má za to, že účelovosť a tendenčnosť obrany
žalovaného založenej len na popieraní tvrdení žalobcu najlepšie dokumentuje, že žalovaný dokonca
spochybňuje uzavretie akejkoľvek zmluvy medzi žalovaným a žalobcom. Toto tvrdenie je však v rozpore
s vykonaným dokazovaním, keď obidvaja svedkovia - M. Tejzrová a V. Škuta, ktorí v tom čase pôsobili
ako konatelia žalovaného, potvrdili, že žalobca pre nich vykonával manažérsku činnosť ohľadom nimi

organizovaných eventov. Podotýka, že tak ako v napádanom rozhodnutí správne uviedol aj súd prvej
inštancie, právny poriadok umožňuje uzavrieť túto zmluvu aj v ústnej forme. S ohľadom na uvedené
preto nie je zrejmé, o čo konkrétne opiera žalovaný svoje tvrdenie, že k uzavretiu ústnej zmluvy medzi
žalovaným a žalobcom vôbec nedošlo.

16. Poukázal na to, že mimo existencie akejkoľvek zmluvy medzi žalobcom a žalovaným, žalovaný
v odvolaní opätovne spochybňuje aj účasť žalobcu na festivaloch, ktoré žalobca uvádzal vo svojom
rozpise. Táto námietka neobstojí vo svetle výpovede svedkov -M. Tejzrovej a V. Škutu, ktorí v rozhodnom čase boli konateľmi žalovaného. Obidvaja títo svedkovia
potvrdili, že žalobca pre žalovaného vykonával manažérske služby, pričom ani jeden z nich nespochybnil
žalobcovu účasť na festivaloch, ktoré uvádzal vo svojom rozpise. Zdôraznil, že v prípade svedkov sa

jednalo o osoby, ktoré predmetné festivaly organizovali a preto musia disponovať informáciou o „svojich“
manažéroch, ktorí tieto akcie zabezpečovali.

17. S poukazom na uvedené žalobca navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny.

18. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný podaním zo dňa 31.10.2023 s tým, že zotrval na svojej
argumentácii. Uviedol, že v súlade s rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít je zjavné, že
ak by aj žalovaný celkom bezprostredne po vystavení faktúr neprejavil nesúhlas s výškou faktúr,
automaticky to bez ďalšieho nezakladá domnienku uznania zvyšnej časti záväzku. Napriek uvedenému
má za to, že v konaní bolo preukázané, že žalovaný s doplatením zvyšku faktúry č. 202107 a so
zaplatením celej faktúry č. 202108 nesúhlasil, a to z dôvodu rozporu dohody o výške odplaty, čím nebola

splnená podmienka ustanovená v § 407 ods. 3 Obchodného zákonníka. Na rozdiel od žalobcu je toho
názoru, že z výpovedí svedkov jednoznačne vyplynulo, že po vystavení faktúr boli v časti, v ktorej
neboli uhradené, spochybňované. Uvedené potvrdil dokonca aj sám konateľ žalobcu, p. Macejka, že
došlo medzi stranami sporu k výmene názorov ohľadne výšky vystavených faktúr. Žalobca odvodzoval
svoj nárok s poukazom na jediný listinný dokument, ktorý do konania predložil v podobe WhatsApp

komunikácie zo dňa 18.10.2021, a ním spísanú tabuľku. Z predloženej WhatsApp komunikácie, podľa
jeho názoru, existencia dohody o výške odplaty 200,- Eur/deň absolútne nevyplynula. Ako si je možné
z jej obsahu všimnúť, žalovaný už v rámci tejto komunikácie výšku odplaty (200,- Eur/deň) vyslovene
namietal a s touto nesúhlasil. Práve uvedená skutočnosť vylučuje uzatvorenie, resp. existenciu dohody
o výške takejto odmeny. Podľa žalovaného, ani jeden z dôkazov, ktoré žalobca predložil nepreukazuje

jehoskutkovétvrdeniaohľadompredmetnéhonároku(existenciadohodyovýškeodmeny200,-Eur/deň,
rozsah odpracovaných dní podľa ním doloženej tabuľky), a preto je potrebné konštatovať, že žalobca
neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie skutkových tvrdení.

19. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca, podľa ktorého žalovaný v rámci vyjadrenia opäť len

zopakoval svoju obranu, ktorú už uviedol aj vo svojom úvodnom písomnom vyjadrení a následne
odvolaní (vrátane referencií na identické súdne rozhodnutia) bez toho, aby sa relevantne vysporiadal
so závermi súdu alebo tvrdeniami žalobcu, ktorými boli vyvrátené doposiaľ predložené argumenty
žalovaného.

20. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový
poriadok (ďalej iba CSP) prejednal vec v zmysle § 379 a § 380 ods. 1 CSP v medziach daných rozsahom
a dôvodmi odvolania bez nariadenia pojednávania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v
súlade s § 219 ods. 3 CSP oznámený na úradnej tabuli a na webovej stránke Krajského súdu v Bratislave
v zákonnej lehote najmenej päť dní pred jeho vyhlásením dňa 12.1.2026. Po oboznámení sa s obsahom

spisu súdu prvej inštancie a odvolaním žalovaného dospel odvolací súd k záveru, že odvolaniu nie je
možné vyhovieť.

21. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

22. Podľa § 387 ods. 2 a 3 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie
dôvody. Odvolací súd sa v odôvodnení musí zaoberať aj podstatnými vyjadreniami strán prednesenými v

konaní na súde prvej inštancie, ak sa s nimi nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie.
Odvolací súd sa musí v odôvodnení vysporiadať s podstatnými tvrdeniami uvedenými v odvolaní.

23. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že predmetom sporu je nárok žalobcu na zaplatenie
pohľadávky vo výške 3.600,- Eur s príslušenstvom titulom nároku za činnosť vykonanú v súvislosti

so zabezpečovaním podujatia „SFTF“ v mesiacoch september a október roku 2021. Žalobca vystavil
žalovanému faktúru č. 202107 zo dňa 01.10.2021 na sumu 4.000,- Eur so splatnosťou dňa 15.10.2021,
z ktorej žalovaný uhradil 2.000,- Eur a faktúru č. 202108 zo dňa 18.10.2021, vystavenú na sumu
1.600,- Eur so splatnosťou dňa 25.10.2021. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol tak,že žalovaného zaviazal k úhrade sumy 3.600,- Eur s príslušenstvom, keď dospel k záveru, že žalobca
vykonával činnosť na základe ústne uzatvorenej dohody, pričom žalovaný účinne nepoprel, že žalobca
činnosť nevykonával a nepreukázal inú dohodu o výške odmeny.

24. Predmetom odvolacieho konania bolo posúdiť, či súd prvej inštancie správne právne posúdil
čiastočné plnenie zo strany žalovaného ako uznanie zvyšku dlhu (§ 407 ods. 3 Obch. zák.) a či dospel
na základe vykonaných dôkazov k správnemu záveru, že žalobca nárok preukázal.

25. Odvolací súd sa síce stotožňuje s odvolacou námietkou žalovaného, že súd prvej inštancie
nesprávne právne posúdil čiastočné plnenie zo strany žalovaného ako uznanie zvyšku záväzku, táto
nesprávnosť však nemá vplyv na vecnú správnosť rozhodnutia. Súd prvej inštancie totiž nezaložil
svoje rozhodnutie výlučne na uznaní zvyšku dlhu, ale vykonaným dokazovaním dospel k záveru,
že žalobca nárok preukázal. Žalovaný sa bránil tým, že odmietol zaplatiť zvyšnú časť dlhu práve s
odôvodnením, že dohoda o výške 200,- Eur za deň neexistovala, čo má vyplývať z výpovede svedkov

a Whats App komunikácie. Odvolací súd súhlasí, že z Whats App komunikácie (listinného dôkazu
predloženého žalobcom) vyplývajú rozpory ohľadne výšky odplaty a vykonanej práci, pričom strany
sporu nespochybnili, že ide o komunikáciu týkajúcu sa odmeny za činnosť vykonávanú žalobcom, ktorú
si vyúčtoval predmetnými faktúrami. Vzhľadom na túto komunikáciu nemožno ustáliť, že vykonaním
čiastočnej úhrady uznal žalovaný zvyšok dlhu.

26. Podľa odvolacieho súdu však žalobca preukázal, že bola dohodnutá výška odplaty 200,- Eur za deň
a žalovaný nepreukázal, že dôvodne znížil odmenu uplatnenú faktúrou
č. 202107 a dôvodne neuhradil faktúru č. 202108. Odvolací súd nesúhlasí so žalovaným, že zo
svedeckých výpovedí a Whats App komunikácie existencia dohody o výške odplaty nevyplynula. Toto

jeho tvrdenie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, keďže svedkyňa Miroslava Tajzerová (bývalá
konateľka žalovaného) si na výšku dohodnutej odmeny nevedela spomenúť a svedok Vladimír Škuta
(bývalý konateľ žalovaného) vypovedal, že dohodnutá odplata bola 200,- Eur v prípade, ak práca bude
riadne vykonaná. Z uvedeného teda vyplýva, že žalobca v konaní preukázal dohodnutú výšku odplaty
200,- Eur za deň, pričom žalovaný nepreukázal, že žalovaný svoju činnosť riadne nevykonal. Dôvodom

na krátenie tejto sumy by totiž mohlo byť iba nevykonanie činností v požadovanom rozsahu, resp. vadné
plnenie za predpokladu, že by žalovaný uplatnil právne relevantným spôsobom nejaké zodpovednostné
nároky voči žalobcovi. Žalovaný však nepreukázal, že si včas uplatnil nárok na zľavu titulom vadného
plnenia a z podaného odporu vyplýva, že pôvodne žalovaný nepopieral ani poskytnutie služieb vo
fakturovanom rozsahu, počet dní poprel až vo vyjadrení z 21.6.2022.

27. Civilné sporové konanie je ovládané prejednacou zásadou, v súlade s ktorou je úspech procesnej
strany definovaný jej povinnosťou tvrdenia a na ňou nadväzujúcou dôkaznou povinnosťou a im
zodpovedajúcim korelátom v podobe bremena tvrdenia a dôkazného bremena. Z prejednacej zásady
potom následne vyplýva základné procesné pravidlo, podľa ktorého každá strana je povinná dokazovať

skutočnosti zodpovedajúce znakom právnej normy, ktorá je pre ňu priaznivá a ktorej sa domáha.
Strana domáhajúca sa týchto právnych následkov ponesie aj nepriaznivé dôsledky stavu non liquet
(neobjasneného určitého skutkového stavu, resp. určitej relevantnej skutočnosti), teda procesných
následkovtoho,akokebybolozistené,žeknaplneniuskutkovýchpredpokladovhypotézyprávnejnormy,
ktorej účinkov sa domáhala, nedošlo (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. I. ÚS 24/2019

z 9. júna 2020 uverejnený v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č.
20/2020, zdroj: ustavnysud.sk).

28. V súvislosti s prejednacou zásadou a unesením dôkazného bremena odvolací súd poukazuje na
skutočnosť, že žalobca si predmetnou žalobou uplatnil nárok na zaplatenie odmeny za poskytnuté

služby, pričom svoje skutkové tvrdenia preukazoval listinnými dôkazmi - vystavenými faktúrami.
Žalovaný v podanom odpore výslovne uviedol, že nepopiera poskytnutie služieb, ale má za to, že
za tieto bolo už zaplatené a to sumou 2.000,- Eur. Namietal, že žalobca nepreukázal výšku žalovanej
sumy, nepreukázal existenciu dohody o odplate. Keďže žalovaný poprel dohodu o výške odplaty, táto
skutočnosť sa stala spornou a žalobca na preukázanie svojho nároku navrhol ako dôkazný prostriedok

výsluch svedkov - bývalých konateľov žalovaného a Whats App komunikáciu. Súd prvej inštancie
vyhodnotením týchto dôkazov dospel k správnemu záveru, že dohodnutá bola odmena vo výške 200,-
Eur za deň a žalovaný dôvod krátenia tejto sumy nepreukázal. Ako už bolo uvedené, žalovaný ak
chcel byť v konaní úspešný, bolo jeho povinnosťou preukázať inú výšku odmeny, resp. že žalobcačinnosť riadne nevykonal. Odvolací súd súhlasí, že žalovaný nemôže preukazovať, že žalobca činnosť
nevykonával, môže však preukázať, že nevykonanie činosti v požadovanom rozsahu reklamoval.
Svedeckými výpoveďami pritom bolo preukázané, že voči činnosti žalovaného žiadne konkrétne výhrady

žalovanýneuplatnilapodkladomnapreplateniefaktúrboliodpracovanédni,čosvedkovianespochybnili.
Súd prvej inštancie preto dospel k správnemu záveru, že žalovaný účinne nepoprel, že žalobca činnosť
vykonával.

29. Odvolací súd vzhľadom na uvedené konštatuje, že žalovaný v odvolaní neuviedol žiadne vecne

a právne relevantné dôvody, ktoré by boli spôsobilé privodiť pre neho priaznivé rozhodnutie vo veci.
Odvolací súd preto dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne a podľa §
387 ods. 1 CSP ho potvrdil.

30. Odvolací súd vo výroku I svojho rozhodnutia opravil podľa § 224 CSP záhlavie napadnutého
rozsudku, keďže v záhlaví bol nesprávne označený súd prvej inštancie, čo možno považovať za zrejmú

nesprávnosť.

31. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

32. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

33. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

34. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s §
255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 CSP, keďže žalobca bol v odvolacom konaní úspešný, odvolací súd mu
priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
35. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2, veta druhá CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii.
Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v

rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh),
(§ 428 CSP).