Rozsudok – Spotrebiteľské zmluvy ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Thursday, February 4, 2026

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 10Csp/192/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8125209055
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Sedláková

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2026:8125209055.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd v Prešove sudkyňou JUDr. Michaelou Sedlákovou v spore žalobcu: Všeobecná úverová

banka, a.s., skrátený názov: VÚB, a.s., so sídlom Mlynské nivy 1, 829 90 Bratislava-Ružinov, IČO:
31 320 155, právne zastúpeného Advokátskou kanceláriou Gallo, s. r. o., IČO: 36 715 352, so sídlom
Jilemnického 4012/30, 036 01 Martin proti žalovanému: A. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX, XXX
XX C., o zaplatenie 872,37 eur s príslušenstvom takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 344,05 eur s úrokom z omeškania vo výške 5
% ročne zo sumy 344.05 eur od 21.01.2026 do zaplatenia, a to všetko v lehote 3 dní od právoplatnosti
rozsudku.

II. V prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a.

III. Žalobca n e m á nárok na náhradu trov konania a žalovanému sa ich náhrada n
e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 30.10.2025 domáhal voči žalovanému zaplatenia istiny
872,37 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z uvedenej sumy od 28.02.2023 do zaplatenia.

2. Nárok odôvodnil tým, že so žalovaným uzatvoril 30.08.2022 zmluvu o pôžičke vo výške 1035,89 eur
na kúpu konkrétneho tovaru uvedeného v zmluve. Žalovaný sa zaviazal poskytnutú pôžičku splatiť 72
mesačnými splátkami po 22,97 eur až do celkovej sumy pôžičky 1653,84 eur. Doposiaľ však zaplatil len
245,94 eur. Žalobca ho preto predžalobnou upomienkou zo dňa 22.01.2023 vyzval na úhradu dlžných
splátokazároveňhoupozornil,ževopačnomprípadebudeoprávnenýúverzosplatniť.Kúhradedlžných
splátok nedošlo, preto žalobca úver dňa 21.02.2023 zosplatnil, čo žalovanému oznámil listom zo dňa
22.02.2023. Žalovanú sumu vyčíslil ako rozdiel istiny úveru 1118,31 eur a úhrad žalovaného 245,94 eur.

3. Žalovanému bola doručená žaloba na vyjadrenie dňa 04.12.2025, doposiaľ sa však k žalobe písomne
nevyjadril.

4. V danom prípade sa jedná o spotrebiteľský spor podľa § 290 CSP. V zmysle citovaného ustanovenia
spotrebiteľský spor je spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy
alebo súvisiaci so spotrebiteľskou zmluvou.

5. V spotrebiteľskom spore nie je potrebné nariadiť pojednávanie, ak ide iba o otázku jednoduchého
právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a hodnota sporu bez príslušenstva
neprevyšuje 1.000 eur (§ 297 písm. b/ CSP).6. Podľa § 151 ods. 1 CSP skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú
za nesporné.

7. Keďže v tomto prípade bolo predmetom konania zaplatenie sumy 281,21 eur, išlo o otázku
jednoduchého právneho posúdenia a skutkové tvrdenia strán neboli sporné, súd na prejednanie sporu
v súlade s § 297 písm. b/ CSP nenariadil pojednávanie a v zmysle § 219 ods. 3 CSP rozsudok verejne
vyhlásil dňa 04.02.2026 o 11.15 hod. Miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na

úradnej tabuli súdu a webovej stránke súdu od 13.01.2026.

8. Súd na základe skutkových tvrdení žalobcu a na základe vykonaného dokazovania zmluvou
o viazanom spotrebiteľskom úvere zo dňa 30.08.2022, prehľadom splátok a úhrad, predžalobnou
upomienkou s doručenkou, oznámením o vyhlásení okamžitej splatnosti úveru, reportom sociálnej
poisťovne, výpisom z registra klientskych informácií (SRBI) a ďalším spisovým materiálom zistil tento

skutkový stav:

9. Dňa 30.08.2022 bola uzavretá prostriedkami diaľkovej komunikácie medzi stranami sporu zmluva
o spotrebiteľskom úvere pod č. 1000224649, ktorou žalobca ako veriteľ poskytol žalovanému ako
dlžníkovi spotrebiteľský úver. V úvodnej časti zmluvy sú údaje o žalovanom, z ktorých vyplýva, že je

ženatý, nemá nezaopatrené dieťa, typ bývania vlastníctvo bez hypotéky, je zamestnaný u konkrétneho
zamestnávateľa na dobu neurčitú s priemerným čistým mesačným príjmom 480 eur.

10. Konkrétne zmluvné podmienky sú uvedené v bode III. zmluvy označenej ako „predmet financovania
úveru“ a to nasledovne: druh úveru – viazaný spotrebiteľský úver na kúpu tovaru – Apple IPhone 13

mini za kúpnu cenu 1.035,89 eur; akontácia 0 eur; výška úveru 1.035,89 eur; počet splátok 72; splátka
22,97 eur; celková čiastka 1.653,63 eur; fixná ročná úroková sadzba 18,46 % a RPMN vo výške 18,44
%; prvá splátka splatná 20.09.2022 a všetky ďalšie vždy k 20. dňu v mesiaci a ako doba trvania zmluvy
je uvedených 72 mesiacov alebo do splatenia všetkých záväzkov klienta podľa zmluvy.

11. V časti IV. je uvedený sprostredkovateľ ako predajca vrátane zákazníckeho servisu určeného aj na
vybavovanie reklamácií.

12. V časti IX. bode 9.2 si účastníci zmluvy dohodli vyhlásenie okamžitej splatnosti úveru v prípade, ak
je klient v omeškaní s úhradou jednej splátky alebo čiastočného plnenia jednej splátky počas obdobia

dlhšieho ako 3 mesiace a to za podmienok uvedených v § 53 ods. 9 a § 665 Občianskeho zákonníka.

13. Podľa prehľadu splátok a úhrad žalovaný zaplatil len necelých 11 splátok po 22,97 eur (zaplatil 2
splátky po 22,97 eur a 8 splátok po 25 eur). Na splátkach teda zaplatil spolu 245,94 eur.

14. Predžalobnou upomienkou zo dňa 22.01.2023 žalobca vyzval žalovaného na úhradu nedoplatku na
splátkach vo výške 68,91 eur s tým, že ak do 11.02.2023 nedôjde k úhrade tejto sumy, veriteľ bude
oprávnenýúverzosplatniť.Tentolistbolžalovanémudoručený26.01.2023.Dlžnésplátkyvšakneuhradil,
preto žalobca úver predčasne zosplatnil ku dňu 21.02.2023. Doručenka predložená nebola.

15. Súd vyzval žalobcu na preukázanie splnenia jeho povinností upravenej v § 11 ods. 2 zákona
č.129/2010 Z.z. (všetky doklady a výstupy z registrov, ktorými sa overovala bonita žalovaného). Žalobca
v odpovedi uviedol, že v prejednávanom prípade bol vykonaný prepočet schopnosti splácať, pričom
poukázal na výsledok schvaľovania Quatro. Vychádzajúc z tohto reportu bol na poskytnutie sumy
1.035,89 eur s požadovanou splátkou 22,97 eur akceptovaný zo strany žalobcu čistý príjem 480 eur,

výdavky 142 eur, životné minimum 234,42 eur, rodinné výdavky fixné 308,09 eur a finančná rezerva
6,94 eur, ktorú bližšie nevysvetlil. Keďže výsledkom porovnania príjmov a výdavkov je suma vyššia ako
je výška schválenej splátky, žiadosť bola schválená. Odborná starostlivosť pri posudzovaní schopnosti
žalovanéhosplácaťposkytnutýúver(t.j.priposudzovaníbonityžalovaného)bolapodľanehozachovaná.

16. Žalobca predložil report zo Sociálnej poisťovne, z ktorého vyplýva, že za posledné 3 mesiace mal
žalovaný priemerný vymeriavací základ aspoň 542 eur. Doložil aj výpis z registra klientskych informácií
SRBI, podľa ktorého žalovaný splácal 3 úvery s mesačnými splátkami celkovo 142 eur, zároveň z neho
vyplýva, že žalovanému bola 3 x odmietnutá žiadosť o poskytnutie úveru, a to v roku 2018,2019 a 2021.17. Podľa verejne dostupného výpočtu čistej mzdy od 01.01.2022 do 31.12.2022 hrubá mzda
(vymeriavací základ) vo výške 542 eur predstavuje v čistom sumu 380,20 eur.

18. Zistený skutkový stav takto právne posúdil:

19. Podľa § 52 ods. 1 zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), spotrebiteľskou
zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

20. Podľa § 52 ods. 3 OZ, dodávateľ je osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy
koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

21. Podľa § 52 ods. 4 OZ, spotrebiteľ je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej
zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

22. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy
30.08.2022 (ďalej len „ZoSÚ“), spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie
peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej

platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi. Spotrebiteľský úver podľa
tohto zákona možno poskytnúť len bezhotovostným prevodom finančných prostriedkov na platobný účet
spotrebiteľa alebo na účet stavebného sporiteľa, poštovým poukazom, ktorého adresátom je spotrebiteľ
alebo platobným prostriedkom vydaným na meno spotrebiteľa; tým nie je dotknuté bezhotovostné
poskytnutie viazaného spotrebiteľského úveru podľa § 15 alebo poskytnutie spotrebiteľského úveru

bezhotovostne na splatenie iného úveru alebo úverov úhradou veriteľovi oprávnenému poskytovať
úver podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu. Spotrebiteľským úverom sú aj mladomanželský
úver podľa osobitného predpisu, niektoré stavebné úvery a iné úvery podľa osobitného predpisu a
nezabezpečené úvery poskytované spotrebiteľom na účely rekonštrukcie nehnuteľnosti určenej na
bývanie, pričom ustanovenia osobitných predpisov týkajúce sa poskytovania týchto úverov tým nie sú

dotknuté; obmedzenie hornej hranice výšky úveru podľa odseku 3 písm. f) sa na tieto úvery nevzťahuje.

23. Podľa § 2 písm. d) ZoSÚ, zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje
poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky
vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom.

24. Podľa § 7 ods. 1, 2 ZoSÚ, veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred
zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou
starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver, pričom berie do úvahy najmä dobu,
na ktorú sa poskytuje spotrebiteľský úver, výšku spotrebiteľského úveru, príjem spotrebiteľa a prípadne

aj účel spotrebiteľského úveru. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné
a pravdivé údaje potrebné na posúdenia schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver; tým nie
je dotknuté právo veriteľa využívať informácie o spotrebiteľovi z príslušnej databázy za podmienok
ustanovených osobitným zákonom.

25. Podľa § 7 ods. 4 ZoSÚ, veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka
zahraničnej banky sú povinní s vynaložením odbornej starostlivosti na účely posudzovania schopnosti
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver získavať a účelne využívať údaje o spotrebiteľských úveroch a
úveroch na bývanie podľa osobitného predpisu tak, aby boli splnené podmienky podľa odsekov 16 a 17.

26. Podľa § 7 ods. 16 ZoSÚ veriteľ je povinný postupovať pri poskytovaní spotrebiteľského úveru na
základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere obozretne a ponúkať a poskytovať spotrebiteľské úvery a)
spôsobom, ktorý nepoškodzuje spotrebiteľov, a b) s odbornou starostlivosťou; vynaloženie odbornej
starostlivosti je veriteľ povinný hodnoverne preukázať.

27. Podľa § 7 ods. 17 ZoSÚ vynaložením odbornej starostlivosti sa rozumie najmä to, že veriteľ
a) poskytne spotrebiteľovi informácie pred uzatvorením zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa § 4 a 5,
b) posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver s ohľadom na získané informácie o
spotrebiteľovi; ak je veriteľom veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a pobočkazahraničnej banky, posúdi schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver najmä s ohľadom na údaje
získané z jedného alebo viacerých registrov, do ktorých poskytujú údaje veritelia, ktorých počet sa
rovná aspoň dvojtretinovej väčšine veriteľov, ktorými sú veritelia podľa § 20 ods. 1 písm. a), ktorí sú

zverejnení v zozname veriteľov podľa § 8a, banky, zahraničné banky a pobočky zahraničných bánk, v
čase posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver.

28. Podľa § 7 ods. 19 ZoSÚ, veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a
pobočka zahraničnej banky sú povinní určiť, dodržiavať a pravidelne prehodnocovať limit pre ukazovateľ

schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver a limit na podiel výšky celkovej zadlženosti k príjmu.

29. Podľa § 7 ods. 20 ZoSÚ, na výpočet ukazovateľa schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver
sa použijú tieto položky:
a) čistý príjem spotrebiteľa,
b)nákladynazabezpečeniezákladnýchživotnýchpotriebspotrebiteľaaosôb,vočiktorýmmáspotrebiteľ

vyživovaciu povinnosť,
c) výška splátky spotrebiteľského úveru a
d) peňažné záväzky znižujúce príjem spotrebiteľa.

30. Podľa § 7 ods. 27 ZoSÚ, veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná banka a pobočka

zahraničnej banky sú povinní na účely podľa odseku 19 použiť dostatočné, primerané a aktuálne
informácie o príjmoch, nákladoch na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb,
voči ktorým má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť, peňažných záväzkoch spotrebiteľa, výške celkovej
zadlženosti a ďalšie informácie o finančnej a ekonomickej situácii spotrebiteľa. Informácie o príjme
podľa prvej vety je potrebné overovať preukázateľným spôsobom prostredníctvom interných zdrojov

alebo externých zdrojov, ktoré sú nezávislé od spotrebiteľa. Veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a),
banka, zahraničná banka a pobočka zahraničnej banky sú povinní bez súhlasu spotrebiteľa, len
na splnenie účelu posúdenia schopnosti spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver a na účely podľa
odseku 19, elektronicky overiť informácie súvisiace s príjmom spotrebiteľa v Sociálnej poisťovni, a
to prostredníctvom prevádzkovateľa registra. Veriteľ podľa § 20 ods. 1 písm. a), banka, zahraničná

banka a pobočka zahraničnej banky overujú len informácie súvisiace s príjmom spotrebiteľa, ktoré
vopred získali od spotrebiteľa, u ktorého sa posudzuje schopnosť splácať spotrebiteľský úver. Náklady
na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým má spotrebiteľ
vyživovaciu povinnosť, je nevyhnutné posudzovať s ohľadom na životné minimum ustanovené
osobitným predpisom a na príjem spotrebiteľa.

31. Podľa § 9 ods. 1 ZoSÚ zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu. Každá zmluvná
strana dostane najmenej jedno jej vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu,
ktoré je dostupné spotrebiteľovi. Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí byť v záhlaví zreteľne označená
názvom zmluvy, ktorý obsahuje slová „spotrebiteľský úver“ v príslušnom gramatickom tvare.

32. Podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa
Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti:
a) druh spotrebiteľského úveru,
b) obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o právnickú osobu, alebo meno, priezvisko,

miesto podnikania alebo adresu trvalého pobytu a identifikačné číslo veriteľa, ak ide o fyzickú osobu;
ak je spotrebiteľský úver ponúkaný alebo zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavieraná prostredníctvom
finančného agenta, zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahuje aj údaje o ňom v rozsahu údajov ako u
veriteľa, podľa toho, či ide o finančného agenta právnickú osobu alebo fyzickú osobu,
c) meno, priezvisko, rodné číslo a adresu trvalého pobytu spotrebiteľa; ak spotrebiteľ nemá pridelené

rodné číslo, uvedie sa dátum narodenia,
d) dobu trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
e) celkovú výšku a konkrétnu menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie,
f) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, a cenu tovaru alebo
služby, ak ide o spotrebiteľský úver vo forme odloženej platby za tovar alebo poskytnutú službu alebo

ak ide o zmluvu o viazanom spotrebiteľskom úvere,
g) úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, podmienky, ktoré upravujú jej uplatňovanie, index alebo
referenčnú úrokovú sadzbu, na ktorý je výška úrokovej sadzby spotrebiteľského úveru naviazaná, ako aj
časovéobdobia,vktorýchdochádzakzmenevýškyúrokovejsadzbyspotrebiteľskéhoúveru,podmienkya spôsob vykonania tejto zmeny; ak sa za rôznych podmienok uplatňujú rôzne úrokové sadzby
spotrebiteľského úveru, uvádzajú sa tieto informácie o všetkých uplatniteľných úrokových sadzbách
spotrebiteľského úveru,

h) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané
na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky
predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov,
i) výšku, počet, frekvenciu splátok a prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým
nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia,

j) právo spotrebiteľa vyžiadať si výpis z účtu vo forme amortizačnej tabuľky podľa odseku 5, ak sa
amortizuje istina na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere na dobu určitú, a to bezplatne a kedykoľvek
počas celej doby trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
k) súhrnný prehľad, ktorý obsahuje lehoty a podmienky splácania úrokov a súvisiacich pravidelných a
nepravidelných poplatkov, ak sa poplatky a úroky majú platiť bez amortizácie istiny,
l) prípadne poplatky za vedenie jedného alebo viacerých účtov, na ktorých sa zaznamenávajú

platobné transakcie a čerpania, ak je otvorenie účtu povinné, spoločne s poplatkami za používanie
platobných prostriedkov na platobné transakcie a čerpania a inými poplatkami vyplývajúcimi zo zmluvy
o spotrebiteľskom úvere a podmienkami, za akých sa tieto poplatky môžu zmeniť,
m) úrokovú sadzbu, ktorá sa použije v prípade omeškania spotrebiteľa s platením splátok, a spôsob jej
úpravy a prípadné poplatky pri neplnení zmluvy o spotrebiteľskom úvere,

n) upozornenie týkajúce sa následkov nesplácania spotrebiteľského úveru,
o) veriteľom vyžadované ručenie alebo poistenie,
p) výšku poplatkov hradených spotrebiteľom za úkony notára, ak sú veriteľovi známe,
q) informácie o právach podľa § 15 a podmienky ich uplatnenia,
r) právo na splatenie spotrebiteľského úveru pred lehotou splatnosti, postup pri takom splatení

spotrebiteľského úveru a spôsob určenia výšky poplatku za splatenie spotrebiteľského úveru pred
lehotou splatnosti podľa § 16,
s) spôsob zániku záväzku zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
t) informáciu o možnosti mimosúdneho riešenia sporov zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere,
u) právo na odstúpenie od zmluvy o spotrebiteľskom úvere, lehotu, počas ktorej možno toto právo

uplatniť, a ďalšie podmienky jeho vykonania vrátane informácie o povinnosti spotrebiteľa zaplatiť
čerpanú istinu a príslušný úrok podľa § 13 ods. 3, ako aj o výške úroku za deň alebo o spôsobe jej
výpočtu,
v) názov a adresu príslušného orgánu dohľadu podľa § 23.

33. Podľa § 11 ods. 1 citovaného zákona poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a
bez poplatkov, ak
a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1,
b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. d), e), g) až i), l) a p),
c) zmluva o spotrebiteľskom úvere formou povoleného prečerpania, ktorý sa musí splatiť na požiadanie

alebo do troch mesiacov, neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. d), e), g) a § 10 ods. 1 písm.
b) a c) alebo
d) v zmluve o spotrebiteľskom úvere je uvedená nesprávne ročná percentuálna miera nákladov v
neprospech spotrebiteľa,
e) veriteľ spotrebiteľský úver poskytne inak ako bezhotovostným prevodom finančných prostriedkov

na platobný účet spotrebiteľa, poštovým poukazom, ktorého adresátom je spotrebiteľ alebo platobným
prostriedkom vydaným na meno spotrebiteľa a nejde o bezhotovostné poskytnutie viazaného
spotrebiteľského úveru podľa § 15 alebo poskytnutie spotrebiteľského úveru bezhotovostne na splatenie
iného úveru alebo úverov úhradou veriteľovi oprávnenému poskytovať úver podľa tohto zákona alebo
osobitného predpisu,

f) veriteľ v zmluve o spotrebiteľskom úvere neuvedie všetky plnenia, ktoré pre spotrebiteľa vyplývajú z
poskytnutia spotrebiteľského úveru alebo s ním súvisia,
g) ročná percentuálna miera nákladov spotrebiteľského úveru prekračuje najvyššiu prípustnú výšku
odplaty stanovenej podľa osobitných predpisov.

34. Podľa § 11 ods. 2 ZoSÚ, ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods. 1, nie je
oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého
porušenia povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé
porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľombez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez prihliadnutia
na údaje z príslušnej databázy alebo registra na účely posudzovania schopnosti spotrebiteľa splácať
spotrebiteľský úver. Za hrubé porušenie povinnosti podľa § 7 ods. 1 sa považuje aj porušenie

ustanovení § 7 ods. 19 až 42.

35. Podľa § 15 ods. 1 ZoSÚ, zmluva o viazanom spotrebiteľskom úvere je zmluva o spotrebiteľskom
úvere, v ktorej sa dojednáva spotrebiteľský úver výhradne na financovanie zmluvy o kúpe konkrétneho
tovaru alebo poskytnutí konkrétnej služby, pričom tieto dve zmluvy tvoria obchodný celok.

36. V predmetnej právnej veci je nepochybné postavenie účastníkov ako dodávateľa a spotrebiteľa,
čo plynie aj zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere, kde ako druh je uvedený viazaný spotrebiteľský úver.
Žalobca vystupoval ako osoba konajúca v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej
činnosti a žalovaný ako fyzická osoba pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekonala v rámci
predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti.

37. Súd skúmal, či nenastala fikcia o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru podľa § 11 ods. 1, 2
citovanéhozákonaakeďžeideozákonnúfikciu,tánastávazozákonazdôvodovuvedenýchvcitovanom
zákonnom ustanovení, teda bez ohľadu na to, či spotrebiteľ ju namieta, a súd je povinný sa ňou zaoberať
ex offo.

38. Z vykonaného dokazovania vyplýva, že v zmluve o viazanom spotrebiteľskom úvere bola dohodnutá
úroková sadzba vo výške 18,46 %. Zároveň je zrejmé, že ročná percentuálna miera nákladov (ďalej len
„RPMN“) bola uvedená vo výške 18,44 %. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že v zmysle § 2 písm.
i) ZoSÚ RPMN predstavuje celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom vyjadrené

ako ročné percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru podľa § 19, pričom celkovými nákladmi
spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom sú všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a
poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom
úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov (§ 2 písm. g) ZoSÚ). Vychádzajúc
z uvedeného možno prijať záver, že údaj o RPMN uvedený veriteľom v zmluve je zjavne nesprávny,

nezohľadňujúci zmysel a účel zavedenia inštitútu RPMN do spotrebiteľských zmlúv, t. j. informovať
spotrebiteľa o celkovej výške nákladov spojených so spotrebiteľským úverom (úrokov, vrátane všetkých
poplatkov), čo RPMN uvedená v zmluve jednoznačne nemôže zohľadňovať, pretože len samotná
dohodnutá úroková sadzba vo výške 18,46 % ju prekračuje, čím v nej nemôžu byť logicky zahrnuté
všetky náklady na poskytnutie tohto úveru, ktoré sú špecifikované v čl. III. a X zmluvy.

39. Účelom ustanovenia § 9 ods. 2 písm. h) ZoSÚ bolo to, aby bol spotrebiteľ zrozumiteľne informovaný
o ročnej percentuálnej miere nákladov ako o jednom z najdôležitejších údajov pre spotrebiteľa, pretože
zohľadňuje všetky náklady, ktoré musí spotrebiteľ za úver uhradiť, a preto je najlepším indikátorom
posúdenia výhodnosti či nevýhodnosti úveru. Povinnosťou žalovaného vystupujúcemu v postavení

dodávateľa bolo postupovať voči spotrebiteľovi s odbornou starostlivosťou, a teda uviesť údaj o RPMN
zodpovedajúci skutočnosti (teda zohľadňujúci všetky náklady s poskytnutím tohto úveru spojené), keďže
dodávateľjevporovnanísospotrebiteľomprofesionálomsoskúsenosťamiavýraznelepšímipoznatkami
v oblasti, v rámci ktorej vyvíja podnikateľskú činnosť. V prejednávanej veci je síce výška RPMN v zmluve
uvedená, ale v nesprávnej výške v neprospech spotrebiteľa.

40. Zároveň je potrebné zdôrazniť aj to, že pri údaji o RPMN sa musia uviesť všetky predpoklady použité
na jeho výpočet, teda nestačí len uvedenie jeho výšky.

28. V tomto smere súd poukazuje na to, že dňa 23.01.2025 Súdny dvor EÚ rozhodol rozsudkom vo

veci C-677/23 o návrhu na začatie prejudiciálneho konania, podaného rozhodnutím Krajského súdu v
Prešove z 12.10.2023. Z bodov tohto rozsudku vyplýva :
,,58. Pokiaľ ide o povinnosť uviesť tieto rôzne predpoklady v zmluve o úvere v súlade s článkom
10 ods. 2 písm. g) smernice 2008/48, z judikatúry uvedenej v bode 30 tohto rozsudku vyplýva, že táto
povinnosť má zabezpečiť, aby sa spotrebiteľ mohol oboznámiť so svojimi právami a povinnosťami.

59. Toto uvedenie tak musí spotrebiteľovi umožniť overiť, či obchodník správne vypočítal RPMN, a ak
nie,uplatniťsvojepráva,najmäprávonaodstúpenieodzmluvystanovenévčlánku14smernice2008/48,
pričom lehota na uplatnenie tohto odstúpenia od zmluvy sa predĺži v prípade porušenia požiadaviekstanovených v článku 10 tejto smernice, ako aj ostatných práv stanovených vo vnútroštátnej právnej
úprave, ako sankcia prijatá v súlade s článkom 23 uvedenej smernice.
60. V tejto súvislosti Súdny dvor rozhodol, že podstatný význam má povinnosť uviesť v zmluve o

úvere najmä náležitosti, ako je RPMN uvedená v článku 10 ods. 2 písm. g) smernice 2008/48 (rozsudok
z 09. 11. 2016, Home Credit Slovakia, C-42/15, EU:C:2016:842, bod 70)
61. Na základe tejto judikatúry treba konštatovať, že uvedenie predpokladov použitých na výpočet
RPMN v zmluve o úvere má tiež, najmä z dôvodov uvedených v bodoch 58 a 59 tohto rozsudku, pre
spotrebiteľa zásadný význam.

62. Keďže neuvedenie týchto náležitostí v zmluve o úvere môže spochybniť možnosť spotrebiteľa
posúdiť rozsah svojho záväzku, sankcia spočívajúca v zániku nároku veriteľa na úroky a poplatky
stanovená vo vnútroštátnej právnej úprave sa musí považovať za primeranú v zmysle článku 23
smernice 2008/48 (pozri v tomto zmysle rozsudok z 09. 11. 2016, Home Credit Slovakia, C-42/15,
EU:C:2016:842, bod 71).
63. Vzhľadom na to, že, ako bolo pripomenuté v bode 55 tohto rozsudku, predpoklady použité na

výpočet RPMN môžu byť zložité, je potrebné ich zrozumiteľne, stručne a výslovne uviesť v zmluve
o úvere, pričom samotná možnosť spotrebiteľa identifikovať ich na základe prečítania jednotlivých
ustanovení tejto zmluvy nepostačuje.
64. Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy treba na tretiu otázku odpovedať tak, že článok 10
ods. 2 písm. g) smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že predpoklady použité na výpočet

RPMN musia byť výslovne uvedené v zmluve o úvere a v tejto súvislosti nestačí, aby ich spotrebiteľ
mohol sám identifikovať preskúmaním podmienok tejto zmluvy.
Z týchto dôvodov Súdny dvor (siedma komora) rozhodol takto 2. Článok 10 ods. 2 písm. g) smernice
2008/48,zmenenejsmernicou2011/90,samávykladaťvtomzmysle,žepredpokladypoužiténavýpočet
ročnej percentuálnej miery nákladov (RPMN) musia byť výslovne uvedené v zmluve o úvere a v tejto

súvislosti nestačí, aby ich spotrebiteľ mohol sám identifikovať preskúmaním podmienok tejto zmluvy.“

30. Z obsahu zmluvných článkov je nepochybné, že v predmetnej zmluve o spotrebiteľskom úvere
tento údaj chýba (štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere, ani informácia o RPMN
a priemernej RPMN nie sú v zmysle čl XI. bod 11.2 zmluvy o spotrebiteľskom úvere súčasťou uzavretej

zmluvy), nie je výslovné uvedené, aké predpoklady boli použité pre výpočet RPMN. Rozloženie údajov o
výške úveru, splátky, intervale, počte a termíne splátok, úrokovej sadzby do jednotlivých článkov zmluvy
na splnenie povinnosti uvedenia všetkých predpokladov použitých na výpočet tejto ročnej percentuálnej
miery nákladov nepostačovalo. Účelom tohto ustanovenia je totiž to, aby spotrebiteľ pochopil údaj o
RPMN a aby mal informáciu o tom, ktoré údaje sa použijú pre jej výpočet. Je potrebné uviesť, ktoré údaje

sú relevantné pre výpočet, a teda pre výšku RPMN, že sa vychádza pri v tomto údaji z výšky úveru, počtu
splátok, výšky mesačnej splátky, či už s poistením alebo bez poistenia a podobne a tieto predpoklady
pre výpočet RPMN musia byť v zmluve uvedené bez ohľadu na to, že jednotlivé tieto údaje sú v
zmluve uvedené, ale len preto, že predstavujú inú povinnú náležitosť zmluvy. Logickým výkladom týchto
ustanovení je potrebné dospieť k záveru, že splnením povinnej náležitosti zmluvy vo forme uvedenia

všetkých predpokladov použitých pre výpočet RPMN nie je, ak jednotlivé údaje potrebné pre výpočet
RPMN sú v zmluve uvedené ako iná jej povinná náležitosť, inak by zákonodarca nemal dôvod duplicitne
uvádzať pri absencii týchto jednotlivých povinných náležitostí, či už ohľadom výšky úveru alebo výšky a
počtu mesačnej splátky, ale aj ohľadom uvedenia všetkých predpokladov pre výpočet RPMN sankciu vo
forme bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Uvedený záver vyplýva aj z rozhodnutia Krajského súdu

v Prešove sp. zn. 5CoCsp 16/2024.

32. So zreteľom na uvedené je možné konštatovať, že v predmetnej zmluve chýba uvedenie všetkých
predpokladov použitých pre výpočet RPMN (§ 9 ods. 2 písm. h/ ZoSÚ), a zároveň je RPMN v zmluve
o spotrebiteľskom úvere uvedená nesprávne v neprospech spotrebiteľa, v dôsledku čoho zo zákona

nastáva fikcia o bezúročnosti a bezpoplatkovosti podľa § 11 ods. 1 písm. b) a d) ZoSÚ.

41. Súd sa následne zaoberal tým, či žalobca splnil svoju povinnosť konať s odbornou starostlivosťou pri
poskytovaní úveru žalovaného vyplývajúcej z § 7 ods. 1, 19 až 42 zákona č. 129/2010 Z.z. a s poukazom
na § 11 ods. 2 vetu druhú až štvrtú citovaného zákona.

42. Vykonaným dokazovaním súd dospel k záveru, že žalobca v konaní nepreukázal
napriek predchádzajúcej výzve postup, že postupoval s odbornou starostlivosťou pri posudzovaní
schopnosti žalovaného splácať poskytnutý úver. Žalobca síce do vydania tohto rozsudku odpovedal navýzvu súdu, avšak dodané dôkazy hodnoverne preukazujúce postup v súlade s § 7 ZoSÚ nemožno
považovať za postačujúce.

43. Cieľom § 7 ods. 1 v spojitosti s § 11 ods. 2 ZoSÚ je dosiahnuť, aby dodávateľ vzal na zreteľ
existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky, tak i skutočnosti, ktoré možno na základe
informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať. Dôraz pri
posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a
na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka,

aká bude potrebná pre splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver
sa vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania do budúcna. Nejde však pritom o
získanie stopercentnej istoty, že úver bude v budúcnosti splatený, pretože nie je možné s istotou
vylúčiť, že spotrebiteľ dostane výpoveď z pracovného pomeru, dlhodobo ochorie a pod. Z uvedeného je
zrejmé, že cieľom zákonodarcu bolo efektívne zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní
svoje záväzky riadne splácať. Z textu zákona o spotrebiteľských úveroch vyplýva, že informácie pre

rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám a to aj v
spolupráci so žiadateľom o úver. Pri získavaní relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej
schopnosti spotrebiteľa tak veriteľ vychádza ako z informácií dodaných spotrebiteľom (a samozrejme
ním aj preukázaných), tak z informácií, ktoré získava z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa
takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich dostatočnosť a rozhodnúť, či a ktoré informácie je

nevyhnutné ďalej overovať. Za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z
ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Spotrebiteľ je povinný
poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Táto povinnosť však nezbavuje
veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne
si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a takto získané

informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako
situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom/domácom
rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať
splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný/
domáci rozpočet a to ako stranu príjmov,

tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver (t.j. konkrétne príjmy
zo zamestnaneckej alebo inej činnosti, konkrétne náklady na bývanie, dopravu, domácnosť alebo
nezaopatrené deti). Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej
schopnosti nepostačuje (porov. rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. 7CoCsp 16/2021, rozsudok
Okresného súdu Prešov sp.zn. 9Csp 1/2022, tiež Okresného súdu Bardejov sp. zn. 7Csp 80/2020).

44. Význam skúmania bonity spotrebiteľov je zdôrazňovaný aj v judikatúre Súdneho dvora Európskej
únie, pričom súd musí ex offo preskúmať dodržanie povinnosti veriteľa v zmysle ust. § 7 ods. 1 ZoSÚ
(porov. rozsudky Súdneho dvora Európskej únie C-679/18, tiež C-449/13, C- 303/20).

45. Z článku 8 ods. 1 smernice 2008/48 vyplýva, že pred uzavretím zmluvy o úvere je veriteľ povinný
posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa, pričom táto povinnosť môže prípadne zahŕňať nahliadnutie do
príslušnej databázy. Cieľom tejto povinnosti je tiež posilniť zodpovednosť veriteľa a zabrániť poskytnutiu
úveru nebonitným spotrebiteľom (pozri v tomto zmysle rozsudky z 18. decembra 2014, CA Consumer
Finance, C-449/13, EU:C:2014:2464, bod 43; zo 6. júna 2019, Schyns C-58/18, EU:C:2019:467, bod

40, a z 5. marca 2020, OPR-Finance, C-679/18, EU:C:2020:167, bod 20). Taká povinnosť tým, že
má chrániť spotrebiteľov pred rizikami nadmerného zadlženia a platobnej neschopnosti, má pre nich
zásadný význam (pozri v tomto zmysle rozsudky zo 6. júna 2019, Schyns, C-58/18, EU:C:2019:467, bod
41, a z 5. marca 2020, OPR-Finance, C-679/18, EU:C:2020:167, bod 21, ako aj citovanú judikatúru).

46. Vo vzťahu splneniu si povinnosti skúmať bonitu spotrebiteľa ako najdôležitejšej predzmluvnej
povinnosti veriteľa žalobca predložil zmluvu o spotrebiteľskom úvere, z ktorej sú zrejmé údaje klienta
opísané v bode 9 tohto rozsudku, výpis z registra SRBI a potvrdenia zo Sociálnej poisťovne.

47. Z predložených dôkazov je zrejmé, že veriteľ dôsledne nezisťoval ani príjem žalovaného, ani jeho

výdavky. Žalobca síce preukázal, že príjem žalovaného sa snažil overiť dopytom do Sociálnej poisťovne,
avšak z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobca vychádzal z deklarovaného čistého príjmu
žalovaného vo výške 480 eur napriek tomu, že z reportu od Sociálnej poisťovne vyplývalo, že žalovaný
mal za posledné 3 mesiace vymeriavací základ (t.j. celkový príjem, z ktorého sa počítajú odvody nazdravotné a sociálne poistenie - pre zamestnancov je vymeriavacím základom ich hrubá mzda) vo výške
542 eur, čomu zodpovedá čistá mzdy vo výške 380 eur. Na základe uvedeného možno prijať záver, že
žalobca si informácie súvisiace s deklarovaným príjmom žalovaného ako spotrebiteľa (z ktorého výšky

pri poskytnutí úveru vychádzal) preukázateľne neoveril.

48. Ďalej poukazuje súd, že povinnosťou žalobcu ako dodávateľa je zisťovať nielen príjem, ale aj
výdavky. Pri skúmaní výdavkov musí veriteľ vykonať audit domáceho rozpočtu dlžníka, aby splnil
povinnosť odbornej starostlivosti. Na výzvu súdu žalobca uviedol, že pri posudzovaní výdavkov

vychádzal zo sumy životného minima v čase posudzovania žiadosti vo výške 234,42 eur a dopytu do
registra klientskych informácií SRBI. Súd poukazuje na to, že síce z predložených dôkazov vyplýva,
že žalobca uskutočnil dopyt do úverového registra, avšak nepreukázal kedy a či vôbec veriteľ zisťoval
aj ďalšie bežné výdavky žalovaného (osobný/domáci rozpočet), napr. na domácnosť, stravu, bývanie,
dopravu, lieky, telefón atď.

49. Žalobca podľa názoru súdu podcenil skúmanie výdavkov žalovaného, ak sa obmedzil len na výšku
sumy životného minima na jednu dospelú osobu. Zo samotnej zmluvy o spotrebiteľskom úvere pritom
jednoznačne vyplýva, že v čase žiadosti o úver bol žalovaný ženatý. Túto skutočnosť však žalobca pri
výpočte sumy životného minima vôbec nezohľadnil, keď vychádzal len zo sumy životného minima na
jednu dospelú osobu. Vychádzajúc z verejne dostupných registrov je pri tom zrejmé, že suma životného

minima v roku 2022 predstavovala 234,42 eur mesačne, ak ide o jednu plnoletú fyzickú osobu, 163,53
eur mesačne, ak ide o ďalšiu spoločne posudzovanú plnoletú fyzickú osobu. Ak by teda žalobca rátal
so sumou životného minima na žalovaného a ďalšiu spoločne posudzovanú osobu, bolo by možné
jednoznačne konštatovať, že už samotná suma životného minima na rodinu žalovaného (234,42 +
163,53 = 397,95 eur) a mesačné výdavky na splátky ďalších úverov (142 eur) by prevyšovali príjmy

žalovaného, a teda jeho schopnosť splácať úver by bola prakticky nulová, čo sa napokon pri splácaní
úveru aj prejavilo.

50. V nadväznosti na uvedené poukazuje súd na to, že čiastka životného minima predstavuje
štátom uznanú minimálnu hranicu peňažných príjmov fyzických osôb potrebných k zabezpečeniu výživy

a ostatných základných osobných potrieb. Avšak nereflektuje konkrétnu čiastku, ktorú k zabezpečeniu
svojich individuálnych základných potrieb musí vynaložiť potencionálny žiadateľ o úver. Nepokrýva
najmä výdavky na bývanie, ktoré ju mnohokrát niekoľkonásobne prevyšujú. Rovnako nereflektuje ďalšie
nutné výdavky, ako napríklad zrážky zo mzdy, náklady vyvolané zdravotným stavom, či výživné. Z tohto
dôvodu je potrebné bezvýhradne trvať na požiadavke individualizovaného posudzovania schopnosti

splácať úver, pri ktorej poskytovateľ musí brať na zreteľ konkrétnu situáciu konkrétneho spotrebiteľa.
Uvedený záver vyplýva i z rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 9 As 127/2024 zo
dňa 13.08.2024, na ktoré súd v plnom rozsahu poukazuje.

51. Základné výdavky sú teda výsostne individuálnou záležitosťou a veriteľ je povinný ich zisťovať

a preverovať, pričom tieto náklady nemožno stotožniť so životným minimom, ale je nevyhnutné
vychádzať z reálnych výdavkov, nakoľko štandard každého žiadateľa o úver je iný. (porov. rozsudok
Krajského súdu v Prešove zo dňa 23.01.2025, sp. zn. 8CoCsp 3/2024)

52. Súdu je zrejmé z jeho činnosti, že žalobca na výzvu súdu, aby preukázal skúmanie schopnosti

splácať úver spotrebiteľa vo vzťahu k výdavkovej časti uvádza, že vychádzal zo sumy životného minima.
Je tomu tak v predmetnej veci, ako aj v iných právnych veciach žalobcu (veci vedené na Okresnom
súde Prešov pod sp. zn. 10Csp 4/2024, 10Csp 7/2024, 11Csp 96/2024, 18Csp 143/2022, 18Csp
153/2022, 9Csp 100/2022 z rozsudku cit: „Zo zmluvy však vyplýva, že žalovaný nezisťoval priemerné
mesačné výdavky žalovaného na živobytie /SIPO, strava, doprava do práce, lieky, telekomunikačné

služby a pod./ a súdu je zároveň známe, že toto zisťovanie v divíziách Consumer Finance Holding a
Quatro bez ďalšieho nahrádza údajom o životnom minime.“). Uvedené svedčí o ignorovaní zákonnej
povinnosti dodávateľa úverových produktov na finančnom trhu. Z ust. § 7 ods. 27 veta posledná ZoSÚ
plynie, že náklady na zabezpečenie základných životných potrieb spotrebiteľa a osôb, voči ktorým
má spotrebiteľ vyživovaciu povinnosť, je nevyhnutné posudzovať s ohľadom na životné minimum

ustanovené osobitným predpisom a na príjem spotrebiteľa, nie sa tejto zákonnej povinnosti zbaviť
odkazom na životné minimum, nakoľko to nie je ratio zákona a tento postup nezohľadňuje individuálnosť
životnej situácie toho ktorého spotrebiteľa a jeho rodiny.53. Vo vzťahu k nevyhnutnosti skúmania výdavkov spotrebiteľa pri posudzovaní schopnosti splácať úver
súd naviac poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33Cdo 2178/2018-77
z 25.7.2018, cit.: „Povinnost posouzení úvěruschopnosti spotřebitele chrání nejen spotřebitele samého

před negativními důsledky neschopnosti úvěr splácet, ale zprostředkovaně také společnost jako celek,
neboť předchází negativním sociálním důsledkům předlužení a insolvence v podobě pádu spotřebitele a
osob na něm závislých do veřejné sociální sítě, narušení rodinných a sociálních vztahů atd. V neposlední
řadě chrání i pozici věřitelů samých, neboť odborné posouzení úvěruschopnosti spotřebitele při žádosti
o další úvěr snižuje riziko věřitelů, kteří témuž spotřebiteli poskytli úvěry či jiné služby již dříve. Proto

zákon, konkrétně zákon o spotřebitelském úvěru (jeho § 9 odst. 1) stanoví, že věřitel je povinen při
posouzení úvěruschopnosti spotřebitele postupovat s odbornou péčí. Lze přisvědčit odvolacímu soudu,
že věřitel nedostojí povinnosti stanovené mu zákonem o spotřebitelském úvěru, tedy nepostupuje s
odbornou péčí při posouzení schopnosti spotřebitele splácet spotřebitelský úvěr, vyjde-li z objektivně
nedoloženého osobního prohlášení dlužníka o jeho osobních, výdělkových a majetkových poměrech.
Na tom nic nemění, že dlužník není evidován v databázích dlužníků. Již gramatickým a logickým

výkladem § 9 odst. 1 zákona o spotřebitelském úvěru lze dovodit, že dostatečnými nejsou míněny
informace získané toliko od spotřebitele. Odborná péče předpokládá údaje, které dlužník věřiteli uvedl,
ověřit, resp. objektivně podložit minimálně potvrzením zaměstnavatele dlužníka (srov. D., E. F. G., J.:
Zákon o spotřebitelském úvěru a o změně některých zákonů č. 145/2010 Sb. Komentář. 1. vydání.
Praha: C. H. Beck, 2011, s. 98-109, ISBN 9788074001185). Nepochybně klíčová je i povinnost věřitele

využívat veřejně dostupné informace, jakými jsou například státem publikované údaje o životním a
existenčním minimu podle zákona č. 110/2006 Sb., o životním a existenčním minimu, a o průměrných
výdajích obyvatelstva (databáze Českého statistického úřadu), a tyto porovnávat se známými nebo
od spotřebitele zjištěnými (ne pouze tvrzenými) informacemi o jeho příjmech a výdajích. To ostatně
dovodil ve svém rozhodnutí ze dne 1.4. 2015, sp. zn. 1 As 30/2015, i Nejvyšší správní soud, jehož

závěry použil na podporu své argumentace již odvolací soud v napadeném rozhodnutí. Závěr odvolacího
soudu dovozující, že spokojila-li se žalobkyně s nedoloženým prohlášením žalovaného o jeho osobních,
výdělkových a majetkových poměrech a nahlédnutím do registru dlužníků, nedostála povinnosti věřitele
ve smyslu ustanovení § 9 odst. 1 zákona o spotřebitelském úvěru, je správný.“

54. Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobca si nezískal, teda následne ani nevyhodnotil a ani
neoveril informácie o bonite klienta, z ktorých by bol schopný zistiť objektívny obraz o žiadateľovej
finančnej situácii. Nedôsledne zisťoval, a preto ani nezohľadnil príjem a výdavky žalovaného, aj keď mal
objektívnu možnosť si ich pred poskytnutím úveru overiť. Podľa názoru súdu všetky tieto skutočnosti
vo svojom súhrne preukazujú hrubé porušenie povinnosti veriteľa posúdiť s odbornou starostlivosťou

schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver (§ 11 ods. 2 ZoSÚ).

55. Tento záver je podporený aj rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. 3Co/153/2019: „Je nutné
konštatovať, že ustanovenie § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. súd v súlade s požiadavkou odbornej
spôsobilosti veriteľa vykladá tak, že bonita dlžníka musí byť skúmaná cez zisťovanie jeho príjmov

a výdavkov ako aj jeho lustráciou cez príslušné databázy. Nevykonanie jedného z týchto postupov
znamená hrubé porušenie odbornej starostlivosti. Ako vyplýva z prejednávanej veci, overenie bonity
dlžníka nebolo dostatočné. Postup žalobcu bol iba formálny a nezodpovedal odbornej starostlivosti.
Žalobca nemal preukázaný príjem žalovanej hodnovernými dokladmi, napriek tomu mu poskytol úver.
Žalobca sa nezaujímal, aké má žalovaná výdavky na živobytie a či mu teda zostáva dostatok finančných

prostriedkov na splácanie úveru. V konaní žalobca nepreukázal splnenie si povinnosti uloženej mu ust. §
7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. Keďže žalobca hrubo porušil zákonom stanovenú povinnosť, v zmysle
§ 11 ods. 2 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov“.

56. Rovnako súd poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10CoCsp/6/2022 cit.: „Len

samotné zhromaždenie informácií o klientovi, a navyše neúplné, nemožno samo o sebe považovať
za náležité splnenie si povinnosti vyplývajúcej z ust. § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch.
Odvolací súd zastáva názor, že príjem aj rodinný stav klienta môžu byť vyhovujúce, ale
pokiaľ veriteľ nepozná celkový objem výdavkov klienta, nemôže urobiť záver o tom, či klient je alebo
nie je schopný splácať požadovaný úver. Bez toho, aby žalovaný skúmal aj iné aspekty,

nemohol si utvoriť reálny obraz o majetkovej situácii žalobcu, potrebnej pre posúdenie schopnosti
žalobcu splácať dlh zo zmluvy. Z dikcie zákona: „posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver“ logicky vyplýva, že s odbornou starostlivosťou schopnosť
spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver nie je možné bez porovnania mesačných príjmov a výdavkovžiadateľa. Vychádzajúc z doterajších výsledkov vykonaného dokazovania odvolací súd v súlade so
súdom prvej inštancie dospel k záveru, že žalobca ako veriteľ v danej veci hrubo porušil svoje
povinnosti pri overovaní bonity žalobcu ako spotrebiteľa v zmysle § 7 ods. 1 zákona o spotrebiteľských

úveroch čo v spojení s § 11 ods. 2 druhá veta zákona o spotrebiteľských úveroch spôsobuje
bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Žalovaný si na základe získaných informácií nemohol vytvoriť
dostatočný obraz o platobnej schopnosti žalobcu, keď síce si obstaral údaje o príjme žalobcu a časti
výdavkov spočívajúcich v splátkach úverov, lízingov (a pod.), avšak ohľadom iných výdavkov žalobcu
(bývanie a pod.), už žalovaný postupoval nedostatočne, keď akceptáciou výdavku 20,- Eur

mesačne uvedeného žalobcom, si žalovaný bez náležitého zistenia skutočných výdavkov žalobcu,
nemohol vytvoriť dostatočný platobný obraz o platobnej schopnosti žalobcu, potrebnej pre posúdenie
schopnosti žalobcu splácať dlh zo zmluvy.“

57. Žalobca teda predloženými dôkazmi nepreukázal, že by konal s vynaložením odbornej starostlivosti
pri posudzovaní schopnosti spotrebiteľa splácať úver. V tomto smere súd poukazuje na judikatúru

Súdneho dvora Európskej únie cit.: „Je však potrebné zdôrazniť, že dodržiavanie tejto zásady by
bolo porušené, ak by dôkazné bremeno nesplnenia povinností upravených v článkoch 5 a 8 smernice
2008/48 zaťažovalo spotrebiteľa. Tento totiž nedisponuje prostriedkami, ktoré by mu umožňovali
preukázať, že veriteľ mu jednak neposkytol informácie podľa článku 5 tejto smernice a jednak neoveril
jeho úverovú bonitu. Naopak účinné vykonanie práv priznaných smernicou 2008/48 zabezpečuje

vnútroštátna právna úprava, podľa ktorej je veriteľ v zásade povinný preukázať pred súdom správny
výkon týchto predzmluvných povinností. Cieľom takéhoto pravidla je zaistiť, ako uvádza bod 21 tohto
rozsudku, ochranu spotrebiteľa, bez neprimeraného poškodenia práva veriteľa na spravodlivý proces.
Ako totiž uvádza v bode 35 svojich návrhov generálny advokát, obozretný veriteľ si musí byť vedomí
nevyhnutnosti zbierania a uchovania dôkazov o splnení svojich informačných povinností a povinnosti

poskytnúť vysvetlenia.“ (bod 27 a 28 rozsudku Súdneho dvora Európskej únie C-449/13).

58. Súd majúc na zreteli vyššie uvedené skutočnosti vychádzal súd zo záveru o nemožnosti
predčasného zosplatnenia úveru a keďže považoval porušenie povinnosti žalobcu v intenzite hrubého
porušenia povinnosti v súvislosti so zisťovaním a preverovaním schopnosti žalovaného splácať úver,

úver posúdil aj z týchto dôvodov ako bezúročný a bez poplatkov (§ 11 ods. 2 ZoSÚ). Zosplatnenie je
preto neplatným právnym úkonom podľa § 39 Občianskeho zákonníka.

59. Vzhľadom na vyššie uvedené závery a spomínanú fikciu o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru
súd mal za to, že žalovaný je povinný vrátiť žalobcovi len istinu úveru 1.035,89 eur bez zmluvných úrokov

a poplatkov. Keďže bolo dohodnutých 72 splátok znamená to, že jedna splátka predstavuje 14,39 eur
(1.035,89:72). Žalobca má však nárok len na nezaplatené splátky zročné ku dňu rozhodnutia súdu, čo
znamená, že ku dňu rozhodnutia súdu mal žalovaný zaplatiť 41 splátok, čo predstavuje sumu 589,99
eur (14,39 x 41). Doposiaľ žalovaný uhradil na predmetný úver 245,94 eur, preto považoval súd za
opodstatnené vyhovieť žalobe len v časti o zaplatenie sumy 344,05 eur (589,99-245,94) a vo zvyšku ju

ako nedôvodnú z vyššie uvedených dôvodov zamietol.

60. Súd ex offo sa zaoberal aj tým, či niektoré splátky nie sú premlčané s poukazom na § 54a, § 101
a § 103 OZ.

61. Podľa § 101 OZ, pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná
a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.

62. Podľa § 103 OZ, ak bolo dohodnuté plnenie v splátkach, začína plynúť premlčacia doba jednotlivých
splátok odo dňa ich zročnosti. Ak sa pre nesplnenie niektorej zo splátok stane zročným celý dlh (§ 565),

začne plynúť premlčacia doba odo dňa zročnosti nesplnenej splátky.

63. Trojročná premlčacia lehota plynie od zročnosti tej ktorej nezaplatenej splátky. V tomto prípade,
žalovaný sa dostal prvýkrát do omeškania s 18. splátkou splatnou 20.02.2024, čo znamená, že pri tejto
najstaršej nezaplatenej splátke trojročná premlčacia lehota uplynula až 21.02.2027 a keďže žaloba bola

podaná dňa 30.10.2025, ani jedna z prisúdených splátok nie je premlčaná.

64. Súdu je známa nejednotná rozhodovacia prax najvyšších súdnych autorít, a to tak Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky i Ústavného súdu Slovenskej republiky vo vzťahu k posúdeniu otázky aplikácie „neultra petitum“ v prípade posúdenie zosplatnenia ako neplatného a priznania splatných splátok do času
vyhlásenia rozsudku.

65. Z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Cdo/317/2021 zo dňa 28.09.2022, vyplýva cit.: 15.
Dovolateľka ďalej namietala, že odvolací súd rozhodol v spore ,,ultra petitum”, keď žalobkyni priznal
nárok z titulu úhrady zmluvne dohodnutých splátok, hoci ona žiadala o priznanie zosplatneného úveru
ako celku a to bez zmeny žaloby vo vzťahu ku skutkovým okolnostiam. 15.1 Aj túto námietku vyhodnotil
dovolacísúdakoneopodstatnenú.Žalobnýnávrh(petit)jeobligatórnounáležitosťoužaloby(§132ods.1

CSP). Súd je viazaný týmto žalobným návrhom, čo znamená, že ho nemôže prekročiť a prisúdiť viac, než
čoho sa strany domáhajú (tzv. zásada ,,ne ultra petitum”). Z dispozičného princípu vyplýva, že žalobca v
žalobnom návrhu vymedzuje predmet konania po skutkovej stránke, a týmto jeho vymedzením je súd v
zásadeviazaný.Vprejednávanejveciodvolacísúdneporušilzásadu,,neultrapetitum”,pretožerozhodol
v intenciách žalobného návrhu a priznal žalobkyni len tú žalovanú peňažnú pohľadávku, ktorej sa v
spore domáhala. Nedošlo ani k prekročeniu výšky v spore uplatnenej pohľadávky, ale ani k prekročeniu

vymedzeného predmetu konania z hľadiska skutkových okolností. Samotným zosplatnením dlhu sa
totiž nezmení podstata a ani existencia zmluvného nároku, ktorý aj po zosplatnení vychádza stále z
rovnakého skutkového a právneho základu (t.j. zmluvy o pôžičke, porušenia povinnosti žalovaným plniť).
Dôsledkomzosplatneniatedaniejezánikčizmenazáväzkuakotakého,dlžníkovistáleostávapovinnosť
plniť v rovnakom rozsahu, následkom zosplatnenia je len zmena splatnosti záväzku a vznik práva

veriteľa žiadať splnenie celého dlhu naraz. O to skôr ostáva zachovaná pohľadávka veriteľa v prípade,
ak zosplatnenie nebolo platné a nárok veriteľa bolo potrebné posudzovať bez ohľadu na zosplatnenie
podľa pôvodných zmluvných dojednaní. Navyše otázka posúdenia splatnosti pohľadávky a počiatku
plynutia premlčacej doby predstavuje otázku právnu, ktorú súd posudzuje v rámci zásady ,,iura novit
curia”teda,,súdpoznáprávo”.Aktedaodvolacísúddospelkzáveru,žezosplatneniedlhuneboloplatné,

preto posudzoval premlčanie z pohľadu pôvodných zmluvných dojednaní, teda bez ohľadu na tvrdené
zosplatnenie, nedošlo k neprípustnému prekročeniu žalobného petitu, ale len k aplikácii práva na zistený
skutkový stav.

66. Rovnako tak súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

4Obdo/36/2023 z 31.10.2024 cit: „39. Zistiac vyššie opísané okolnosti, dovolací súd nevzhliadol
pochybenie v procesnom postupe súdu prvej inštancie, ani súdu odvolacieho, ktorý postup
prvoinštančného súdu (síce v neprospech dovolateľov) potvrdil, ale toto svoje rozhodnutie riadne
zdôvodnil. Na doplnenie dovolací súd uvádza, že zmenou žaloby v zmysle § 140 ods. 1, 2 CSP je
návrh, ktorým sa rozširuje uplatnené právo alebo sa uplatňuje iné právo; zmenou žaloby je i podstatná

zmena alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností potvrdených v žalobe. V posudzovanom prípade
nejde o „modifikovaný“ postup prvoinštančného súdu v konaní, nakoľko tento nepriznal žalobcovi ani
viac, než koľko uplatnil žalobným návrhom (a teda nejde o kvantitatívnu zmenu), ani mu nepriznal
niečo iné, než čo by vyplývalo zo skutkového stavu zistiteľného z obsahu spisu (a teda nejde ani o
kvalitatívnu zmenu). Podľa názoru dovolacieho súdu, v prejednávanej veci nešlo ani o podstatnú zmenu

alebo doplnenie rozhodujúcich skutočností tvrdených v žalobe. Ako je uvedené vyššie, žalobca svoj
nárok odvodzuje od zmluvy o úvere, ktorý sa žalovaní zaviazali splatiť v 48-ich mesačných splátkach vo
výške 141,40 eur; z predložených listín súd zistil, že žalovaní na splatenie úveru uhradili 2.333,40 eura,
ktorú okolnosť žalovaní v konaní nepopreli, zároveň nepreukázali, že žalobcovi po vyhlásení okamžitej
splatnosti ponúkli akékoľvek čiastkové plnenie, o ktoré by sa žalobcom v žalobnom petite uplatnený

dlh vo výške 4.456,80 eura znížil. Súd prvej inštancie zohľadnil neúčinnosť žalobcovho oznámenia o
okamžitej splatnosti úveru, ktorá okolnosť sa premietla do nepriznania časti úrokov z omeškania, ktoré
žalobca požadoval z celej sumy nesplateného úveru po neúčinnom predčasnom zosplatnení úveru.
Súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal z dôkaznej situácie vyplývajúcej z obsahu spisu, a to
tak listinných dôkazov založených v spise, vrátane žaloby aj jeho písomných príloh, ako aj výpovedí na

pojednávaní súdu prvej inštancie, konanom 25. apríla 2024, ktorého sa zúčastnila konateľka žalovaného
v 1. rade a zároveň žalovaná v 2. rade a právny zástupca žalovaných. Žalovaní cestou svojho právneho
zástupcu v rámci záverečnej reči zotrvali na svojom návrhu žalobu zamietnuť tvrdiac, že žalobca nemal
dôvod úver zosplatniť a požadovať tak celé plnenie a že v dôsledku oznámenia okamžitej splatnosti
žalovaní nemali možnosť úver uhrádzať v splátkach. Z výsluchu právneho zástupcu žalovaných a jeho

záverečnej reči nevyplynulo, že by veriteľovi, t. j. žalobcovi, akékoľvek čiastkové plnenie dlhu ponúkli. 40.
Dovolací súd pre úplnosť poukazuje na zistenie odvolacieho súdu vyplývajúce z vypočutia zvukového
záznamu vyhotoveného na pojednávaní súdu prvej inštancie, kedy súd v rámci predbežného právneho
posúdenia veci konštatoval, že aj v príade, ak by nedošlo k riadnemu vyhláseniu predčasnej splatnostiúveru, podľa zmluvy mal byť predmetný úver uhradený v splátkach najneskôr do 29. februára 2020 a
v danom prípade aj prípadná neplatnosť či neúčinnosť vyhlásenia predčasnej splatnosti by mala vplyv
len na úroky z omeškania. 41. Prekročením návrhu a porušením dispozičného princípu by bolo podľa

názoru dovolacieho súdu priznanie iného plnenia, ako toho, ktoré žalobca v žalobnom petite požadoval
alebo priznanie plnenia na základe iného skutkového stavu, ako toho, ktorý tvrdil žalobca v žalobe a bol
predmetom dokazovania v súdnom konaní (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 25Cdo/1934/2001 z
31. júla 2003). V danom prípade skutočnosť, že žalovaní ani do dňa rozhodnutia prvoinštančného súdu
svoj dlh vyplývajúci zo zmluvy o úvere ani čiastočne nesplatili, vyplynul - ako je už uvedené vyššie -

z obsahu spisu. Súd preto žalobu obsahovo, či už kvantitatívne alebo kvalitatívne nerozšíril, nepriznal
viac, než bolo žalobou uplatnené a pokiaľ aj áno, v danej časti súd žalobu zamietol.“ Uvedený právny
názor prešiel aj kontrolou ústavnosti (porov. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III.
ÚS 160/2025-31).

67. Opačný právny názor vyplýva z rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad aj

z rozhodnutia sp. zn, 4Cdo 85/2021 cit: „20. Vychádzajúc z vyššie opísaného procesného stavu dovolací
súd dospel k záveru, že odvolací súd svojím postupom pri posudzovaní žalobou uplatneného nároku
žalobkyne prekročil rámec ňou vymedzeného petitu, pretože jej priznal plnenie z iného skutkového
základu, než aký bol vymedzený v žalobnom návrhu. Aj keď sa bezpochyby žalobkyňa domáhala
priznania plnenia z rovnakej zmluvy, aká bola oboznámená prvoinštančným a odvolacím súdom, po

skutkovej stránke v žalobe jasne tvrdila, že došlo k zosplatneniu poskytnutého úveru a v uvedenom
smere produkovala k svojim tvrdeniam aj dôkazy. Súd prvej inštancie žalobe vyhovel, majúc za to, že
k zosplatneniu úveru došlo, avšak odvolací súd bol naopak názoru, že zosplatnenie úveru je neplatné.
Pokiaľ napriek uvedenému bez procesnej aktivity žalobkyne, ktorá sa na jediné pojednávanie nariadené
odvolacím súdom nedostavila, tejto priznal časť uplatneného nároku v spore (spolu s príslušenstvom),

v ktorom nemohol prekročiť návrhy strán (§ 216 CSP), naviac s ochranou slabšej strany, ktorou bol
žalovaný, porušil tým zásadu „ne ultra petitum“, čím porušil právo žalovaného na spravodlivý proces.“

68. Tiež z rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 528/2024 plynie cit: „23. Na
tomtomiesteústavnýsúdhodnotínámietkusťažovateľky,ktorounegujezáveropostupeultrapetitumlen

odkazomnato,žejejboloprisúdenémenej,akožiadalavžalobe,sohľadomnarozhodovacoučinnosťou
najvyššieho súdu a ústavného súdu judikovanú nemožnosť priznať plnenie z iného skutkového stavu,
ako toho, ktorý bol v žalobe tvrdený žalobcom, za prima facie nedôvodnú. Rovnako nedôvodný je aj
odkaz sťažovateľky na skutočnosť, že zo samotných skutkových zistení vyplynulo, že pohľadávka z
úverovej zmluvy nie je splnená, keďže z dispozičného princípu, ktorý ovláda civilné sporové konanie,

vyplýva, že žalobca v žalobnom návrhu vymedzuje predmet konania po skutkovej a právnej stránke a
týmtojehovymedzenímjesúdvzásadeviazaný.Zuvedenéhodôvodumátedapreposúdeniedodržania
zásady viazanosti súdu petitom rozhodujúci význam skutkový základ tak, ako ho vymedzil žalobca v
žalobe, pričom tento je nosným pre skutkové zistenia, z ktorých súd následne pri právnom posúdení
vychádza. 24. Napokon ani odkaz sťažovateľky na § 293 CSP, ktorý chráni spotrebiteľa tým, že si

môže byť istý predmetom sporu, nie je dôvodný. Legislatívne ukotvená nemožnosť zmeny žaloby v
spotrebiteľskej agende totiž nevylučovala možnosť sťažovateľky v záujme vyhnúť sa neúspechu v spore
pri existujúcom vedomí o pochybnostiach preukázania zosplatnenia úveru, aby vo veci podala žalobu
o zaplatenie nezaplatených dlžných splátok.“

69. Súd sa do času zjednotenia rozhodovacej praxe najvyšších súdnych autorít prikláňa k názoru,
že v prípade posúdenia prejudiciálnej otázky platnosti, resp. neplatnosti zosplatnenia a následného
priznania splatných splátok (v súdenej veci iba čo do istiny, keďže úver bol posúdený ako bezúročný
a bezpoplatkový) nie je kvantitatívnou ani kvalitatívnou zmenou žaloby, preto rozhodol tak, ako je
uvedené vo výroku rozsudku.

70. Podľa § 517 ods. 1 vety prvej OZ dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní.

71.Podľa§517ods.2OZ,akideoomeškaniesplnenímpeňažnéhodlhu,máveriteľprávopožadovaťod
dlžníkapopriplneníúrokyzomeškania,akniejepodľatohtozákonapovinnýplatiťpoplatokzomeškania;

výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.72. Podľa § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z. výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych
bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platnej k 1. dňu omeškania s
plnením peňažného dlhu.

73. Žalobca uplatnil úroky z omeškania nie od zročnosti jednotlivých splátok, ale z celkovej zosplatnenej
sumy, a preto v súlade s dispozičnou zásadou v konaní súd priznal úroky z omeškania z celej prisúdenej
sumy, ktorá sa stala v celosti splatnou až splatnosťou poslednej prisúdenej splátky, čo bola splátka
splatná 20.01.2026. Súd teda priznal úroky z omeškania odo dňa nasledujúceho po splatnosti tejto

poslednej splátky, a preto žalobu zamietol v prevyšujúcej časti aj ohľadom úrokov z omeškania, ktoré
žalobca uplatňoval od skoršieho dátumu, avšak vychádzal z neplatného zosplatnenia úveru.

74. Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj
bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

75. Podľa § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný,
súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov
konania právo.

76. O nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté podľa § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 2 CSP.

Žalobca bol v spore úspešný v podiele 39,6 % a žalovaný v podiele 60,41 %. Žalobca ako procesne
neúspešná strana nárok na náhradu trov konania nemá. Žalovanému by vzhľadom na pomerný úspech
v konaní prináležala náhrada trov konania, súd mu však ich náhradu nepriznal. Náhradu trov konania
totiž žalovaný nežiadal a ani mu preukázateľne žiadne trovy konania nevznikli, preto súd v súlade s čl.
17 Základných princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu a za použitia pomyselnej normy podľa

čl. 4 ods. 2 Základných princípov CSP rozhodol tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznáva.
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom
súdePrešovpísomnev2vyhotoveniach.Vodvolanísauvediektorémusúdujeurčené,ktohorobí,ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje, uvedie sa spisová značka. Ďalej sa uvedie proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie

dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané. Rozsah v akom
sa rozhodnutie napáda môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k

porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie
rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g)zistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustnéďalšie prostriedkyprocesnejobranyaleboďalšie
prostriedky procesného útoku,
ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie
exekúcie podľa Exekučného poriadku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom
súdePrešovpísomnev2vyhotoveniach.Vodvolanísauvediektorémusúdujeurčené,ktohorobí,ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje, uvedie sa spisová značka. Ďalej sa uvedie proti ktorému rozhodnutiu
smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie musí byť podpísané. Rozsah v akom
sa rozhodnutie napáda môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 364 CSP rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Podľa § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,

e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g)zistenýskutkovýstavneobstojí,pretožesúprípustnéďalšie prostriedkyprocesnejobranyaleboďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Podľa § 365 ods. 2 CSP odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že
právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu
uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa § 365 ods. 3 CSP odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie
exekúcie podľa Exekučného poriadku.