Rozsudok – Ochrana osobnosti ,
Potvrdené Judgement was issued on Thursday, October 2, 2024

Súd: Okresný súd Trnava
Spisová značka: 17C/48/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2122206241
Dátum vydania rozhodnutia: 02. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Johana Máčajová

ECLI: ECLI:SK:OSTT:2024:2122206241.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Trnava sudkyňou JUDr. Johanou Máčajovou v právnej veci žalobcu: A. B. C., nar.

XX.XX.XXXX, trvale bytom D. E. XX, D., proti žalovanému: F. A., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom D.
XX, G., zast.: KADUC & PARTNERS s.r.o., IČO: 50 290 762, Trojičné námestie 4, Trnava, o žalobe na
ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu zamieta.

II. Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Podaním doručeným súdu dňa 29.09.2022 označeným ako žaloba na ochranu osobnosti podľa § 11
Občianskeho zákonníka sa žalobca domáha voči žalovanému ospravedlnenia v znení: „Žalovaný je

povinnýverejnesaospravedlniťžalobcovizaneoprávnenýzásahdojehoprávanaochranuosobnostido
3dníodprávoplatnostirozsudku,atoformouverejnéhovyhláseniavykonanéhomasovýmiinformačnými
prostriedkami nasledovného znenia za prítomnosti tlmočníka slovenského posunkového jazyka: Ja- F.
A., sa týmto ospravedlňujem Vám, pán B. C., za svoje nepravdivé vyhlásenie, že „si ten pán účtoval za
jednu takú tlačovú konferenciu, že 5 hodín tlmočenia. Jedenkrát si účtoval 30 eur, inokedy 50, inokedy
60 eur na hodinu" prednesené verejne dňa 14. 10.2020 na tlačovej besede Úradu vlády SR, a za
citovú ujmu, ktorú som Vám jeho verejným vyhlásením spôsobil." Žalobca tiež žiada uložiť povinnosť

žalovanému v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 30. 000,- eur
titulom náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Zároveň si žalobca uplatnil nárok na náhradu trov
konania.

2. Svoj návrh odôvodnil žalobca tým, že je prezidentom občianskeho združenia „Slovenský zväz
posunkujúcich“, IČO: 42 153 191, so sídlom D. XX, zapísaného v registri občianskych združení vedenom
MV SR pod reg. č. VVS/1-900/90-31122 (ďalej ako „SZP"). V súvislosti s pandémiou koronavírusu

COVID-19 v marci 2020 kontaktoval Ministerstvo vnútra SR (ďalej MV SR) so žiadosťou, aby bol
na tlačových konferenciách vysielaných v celonárodnej televízii prítomný aj tlmočník slovenského
posunkového jazyka stojaci priamo vedľa rečníka, aby nepočujúci mali priamy prístup k aktuálnym
informáciám. Situáciu s tlmočením do slovenského posunkového jazyka riešila Sekcia krízového
riadenia MV SR. Žalobca osobne koordinoval prítomnosť tlmočníkov na tlačovej konferencii, vykonával
aj supervíziu tlmočenia. Tlmočenie vykonávali p. H. I., p. J. K., L. M. A. a p. A. M.. Po prvých dvoch
vykonaných tlmočeniach v mene tlmočníkov otvoril otázku úhrady odmeny za vykonané tlmočenie,

uvedené sa však následne začalo z dôvodov na strane MV SR komplikovať, pričom tlmočníci nemali za
vykonané tlmočenie zaplatenú odmenu po dobu viac ako 6 mesiacov.
V druhej polovici augusta 2020 prestal Úrad vlády SR pozývať na tlmočenie tlačových besied žalobcom
zabezpečených tlmočníkov, žalovaný dňa 14.08.2020 objednaného a pripraveného tlmočníka z tlačovejbesedy vykázal. Dňa 02.09.2020 v mene dotknutých tlmočníkov urobili pokojný štrajk pred Úradom
vlády SR s cieľom okamžitého obnovenia tlmočenia do posunkového jazyka na tlačových besedách a
urýchleného vyriešenie platby pre tlmočníkov. MV SR zaslalo oficiálnu objednávku na tlmočenie a na

jej podklade „SZP" dňa 08.09.2020 vystavil prvú a jedinú faktúru na úhradu dohodnutej odmeny pre
tlmočníkov, celá fakturovaná suma bola následne vyplatená dotknutým tlmočníkom. Už táto situácia,
ktorú žalobca osobne nezapríčinil, mu bola v tom čase nedôvodne kladená za vinu, a to nielen rôznymi
nepočujúcimi, ale aj verejne známymi osobnosťami z oblasti politiky. Vo facebookových príspevkoch bol
očierňovaný a verejne ohováraný ako ten, kto je nespoľahlivý, nečestný a neférový človek. V komunite

nepočujúcich je žalobca jeden z lídrov, verejne známa osobnosť, v súvislosti s touto kauzou sa medzi
nepočujúcimi začali šíriť názory, že on svojím konaním (zvolaním štrajku) zhoršil celú situáciu, že
nebol schopný zmluvne vyriešiť otázku platieb za poskytnuté tlmočnícke služby. Osobitne ho uráža
facebookový príspevok A. B. N., A., A., predsedu Bratislavského samosprávneho kraja z 10.09.2020 a
následný súhlasný príspevok p. G. M. (riaditeľka Nadačného fondu Telekom) z 10.09.2020, v ktorých
ho vykresľujú ako niekoho, kto sa chce na úkor tlmočníkov obohatiť. Hoci Úrad vlády SR po jeho

iniciatíve obratom uzatvoril s každým z pôvodných štyroch tlmočníkov aj osobitné dohody o vykonaní
práce, zároveň uzavrel dohody aj s ďalšími piatimi tlmočníkmi, pričom ani jeden z pôvodných tlmočníkov
nebol odvtedy objednaný Úradom vlády SR na výkon tlmočenia. Dňa 14.10.2020 sa uskutočnila tlačová
beseda žalovaného a vlády k novej schéme štátnej pomoci Prvá pomoc+. Žalovaný na otázku novinára,
„prečo nie sú tlmočené do posunkovej reči všetky tlačovky a prečo nie sú volaní na tlmočenie pôvodní

štyria tlmočníci, odkedy poukázali na to, že im Úrad vlády niekoľko mesiacov nezaplatil za prácu?",
odpovedal nasledovne (doslovný citát): "Poviem takto, k tým pôvodným štyrom tlmočníkom, nebudem
sa vyjadrovať k tým ľuďom, ale jeden človek ich manažoval. A bolo to aj zverejnené na sociálnych
sieťach. Výkaz za to tlmočenie, po prvé tam nebola... bolo v nejakom vákuu medzi ministerstvom
vnútra a úradom vlády. Podľa toho, čo som sa dozvedel, ten pán si účtoval za jednu takú tlačovú

konferenciu, že 5 hodín tlmočenia. Jedenkrát si účtoval 30 eur, inokedy 50, inokedy 60 eur na hodinu,
a to asi uznáte, že nie je s kostolným poriadkom. Takže, keď sa niekto nevie spratať do kože a
potom ohovára kade-tade, tak Úrad vlády zabezpečil iných tlmočníkov." (ďalej ako „Vyhlásenie"). Ešte
v ten deň sa žalobca vo svojom mene aj verejne vyjadril k celej kauze a žiadal, aby sa mu žalovaný
verejne ospravedlnil, nestalo sa tak. Vyhlásenie žalovaného sa nezakladá na pravde, šokovalo ho, akým

arogantným spôsobom si žalobca verejne dovolil komentovať ho a priamo v médiách útočiť na jeho
osobu. Žalovaný bol v tom čase predsedom vlády SR, ktorého názory nekriticky preberajú obyčajní ľudia
z radov počujúcej aj nepočujúcej verejnosti. Vyhlásenie žalovaného vníma ako zjavne neoprávnený
zásah do jeho práva na ochranu osobnosti, v dôsledku ktorého bola v značnej miere znížená jeho
dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti. Vyhlásenie žalovaného verejne odznelo na tlačovej besede Úradu

vlády SR vysielanej naživo v celoštátnych televíziách, bolo objektívne spôsobilé negatívnym spôsobom
poznačiť vnímanie jeho osoby v očiach širokej verejnosti, t. j. znížiť dôveryhodnosť, serióznosť,
poctivosť, spoľahlivosť, vážnosť a slušnosť žalobcu v spoločnosti. Keďže následok neoprávneného
zásahu žalovaného do žalobcových osobnostných práv nie je možné v súčasnosti žiadnym spôsobom
zvrátiť alebo zmeniť, pričom došlo k závažnému zásahu do osobnostných práv s následkom vzniku

nemajetkovej ujmy, ktorú by za konkrétnej situácie vzhľadom na jej intenzitu, rozsah a trvanie ako
závažnú pociťoval každý nachádzajúci sa na žalobcovom mieste, žalobca si voči žalovanému okrem
verejného ospravedlnenia uplatňuje aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Ako prílohy žalobca
priložil početnú mailovú komunikáciu, prepisy článkov zverejnených v denníku Nový čas, faktúru č.
XXXXXXXX zo dňa 08.09.2020, FB príspevky a komentáre, dohodu o vykonaní práce tlmočníkov č.

184/2020 zo dňa 21.09.2020 (pozn. súdu- zle čitateľná).

3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k podanej žalobe zo dňa 03.02.2023 (č.l. 71 spisu) uvádza, že s
tvrdeniami žalobcu zásadne nesúhlasí a popiera ich. Napádaný výrok nedosahuje takú intenzitu, aby
bolo možné označiť ho za formálne alebo obsahovo difamujúci, resp. v neprimeranej miere zasahujúci

do osobnostných práv žalobcu. Žalovaný napádaný výrok neprezentoval ako skutkové tvrdenie, čomu
nasvedčuje aj predvetie tvoriace súčasť napádaného výroku: „Podľa toho, čo som sa dozvedel...“,
zároveň zo žalobcom opísaného skutkového stavu veci a z predložených dôkazov vyplýva, že žalovaný
sa na riešení kauzy týkajúcej sa omeškania s úhradami odmien jednotlivých tlmočníkov slovenského
posunkového jazyka priamo neangažoval, problematiku ani spolu nekonzultovali. Tvrdenia žalovaného

neboli prezentované ako skutkové tvrdenia či snáď difamujúce výroky so zámerom žalovaného
znevážiť a zneuctiť žalobcu. Z dôkazu č. 7 je zrejmé aj to, že žalovaný prejavil v súvislosti so
vzniknutými okolnosťami ohľadom absencie tlmočníkov empatický prístup, čo je v príkrom rozpore s
negatívnym obrazom, ktorý sa snaží žalobca vo svojej žalobe „vykresliť“. Napádaný výrok žalovanéhomá prevažne charakter subjektívneho postoja autora– žalovaného, jedná sa o hodnotiaci úsudok,
ktorého nepravdivosť, resp. pravdivosť nie je možné preukazovať(uzn. NS SR sp. zn.: 4 Cdo 149/2009).
Žalobca označil v žalobe svoju osobu (tzn. seba samého) za verejne známu osobnosť, s týmto stavom je

spájaná potenciálna vyššia miera kritiky v spoločnosti. Žalovaný akceptuje, že aj osoby verejne známe
sa môžu domáhať ochrany osobnosti, pokiaľ niektoré vyjadrenie či tvrdenie považujú za nepravdivé,
pravdu skresľujúce a spôsobujúce neoprávnený zásah do ich osobnostných práv, so zvýšenou mierou
pozornosti upriamovanou na verejne známe osobnosti je neoddeliteľne spätý aj predpoklad vyššej miery
kritiky týchto osôb (rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.: 6Co/114/2017, uzn. NS SR sp. zn.:

8Cdo/115/2019).
Žalobca od žalovaného nepožaduje len ospravedlnenie, ale aj náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
vo výške 30.000,- eur, pričom túto odôvodňuje len veľmi stroho, resp. žiadnym konkrétnym dôkazom
nepreukázal, že jeho dôstojnosť alebo vážnosť v spoločnosti bola v značnej miere znížená, napr.
formou straty na zárobku alebo iným kvantifikovateľným spôsobom. Povesť žalobcu nijak neutrpela, jeho
požiadavku na zaplatenie finančnej satisfakcie je neprimeraná, neodôvodnená a ničím nepreukázaná,

jedná sa len o snahu žalobcu získať majetkový prospech na úkor žalovaného. Žaloba obsahuje sériu
skutkových tvrdení, ktoré jednak žiadnym spôsobom nesúvisia s osobou a konaním žalovaného,
resp. so žalovaným nárokom, časť je aj preukázateľne nepravdivá. Napríklad to, že žalovaný dňa
14.8.2020 vopred objednaného a pripraveného tlmočníka dal zo svojej tlačovej besedy vykázať, pričom
žalobca v rozhovore uskutočnenom dňa 3.9.2020 pre denník SME v rámci rubriky Rozhovory ZKH

uviedol (presnejšie 5:28 minúta až 7:35 minúta), že sa s odstupom času dozvedel, že dôvodom
tohto kroku žalovaného bola snaha o zabezpečenie iného technického riešenia vo forme iného
umiestnenia tlmočníka na tlačovej besede, z dôvodu výhrady Žalovaného, keďže nebolo možné
uskutočniť detailný záber na prezentáciu. Žalovaný poukazuje na bezpredmetnosť a irelevantnosť
dokumentácie predloženej k žalobe v rámci dôkazov – takmer všetky označené dôkazy (až na dôkazy

č. 10 a 11) časovo, chronologicky predchádzajú napadnutému výroku a nie je zrejmé, akým spôsobom
s napadnutým výrokom vecne súvisia, resp. čo nimi žalobca preukazuje. Osobitne dôkaz č. 8, ktorým
de facto samotný žalobca preukazuje, že negatívny verejný obraz o jeho osobe existoval už v období
pred formulovaním/prezentovaním napadnutého výroku. Žalobca si nesplnil ani elementárnu povinnosť,
a to preukázať existenciu napadnutého výroku. Z výroku nie je možné jednoznačne a nezameniteľne

identifikovať osobu, ktorej sa týka, nakoľko žalovaný nemenuje žalobcu, ale spomína len všeobecne
akéhosi „pána“, čoho dôsledkom je aj nejednoznačne, mätúco a chybne formulovaný žalobný petit.
Žalobca nepreukázal, že by napadnutý výrok súvisel s jeho osobou a ani to, že by bežný, priemerný
adresát (divák/poslucháč) tlačovej besedy dokázal identifikovať v označení „ten pán“ osobu žalobcu.
Zároveň je v žalobnom návrhu tendenčne „vytrhnutá“ len časť vety, ktorá žalobcovi vyhovuje a sú

eliminované tie časti vety (výroku), ktoré oslabujú jeho argumentáciu [najmä časť „Podľa toho, čo som
sa dozvedel, (....)“ ako aj záver výroku: „(...) a to asi uznáte, že nie je s kostolným poriadkom“.] Tvrdenia
žalobcu obsiahnuté v žalobe sú neopodstatnené, hypotetické, nepreukázané a účelovo skombinované.
Žalovaný navrhuje žalobu zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania voči žalobcovi.

4. Žalobca v rámci repliky vo svojom podaní zo dňa 17.05.2023 (č.l. 81 spisu) uviedol, že nesúhlasí s
tým, že ním napádané vyhlásenie žalovaného nedosahovalo takú intenzitu, aby mohlo byť označené
za difamujúce. Rovnako nesúhlasí s tým, že žalovaný prezentoval len svoj hodnotiaci úsudok, išlo o
verejné prednesenie nepravdivého skutkového tvrdenia, ktoré žalovaný vyhlásil v priamom televíznom
prenose na jeho adresu. On preukázal všetky relevantné skutkové okolnosti veci, z ktorých jednoznačne

vyplýva kto, o kom, čo, kde, kedy a ako hovorí, t. j. čoho sa napadnuté Vyhlásenie žalovaného týka a v
akom konkrétnom kontexte bolo žalovaným verejne prednesené, tiež to, že Vyhlásenie žalovaného je
nepravdivé. Okolo ním zvolaného štrajku tlmočníkov bolo veľa mediálnej publicity - ako iniciátor štrajku
vystupoval len on, on tlmočníkov pred úradmi ako ich poverená osoba zastupoval. Bol jedinou osobou,
ktorá sa s touto vecou v povedomí širšej verejnosti spájala a tiež jedinou osobou, ktorá tlmočenie do

slovenského posunkového jazyka na tlačových besedách manažovala. Bolo preto evidentné, o kom
žalovaný na tlačovej besede hovorí a kto je objektom jeho nepravdivého Vyhlásenia. Žalovaný ako
vtedajší predseda vlády SR mohol a mal mať z titulu výkonu svojej funkcie informáciu o skutočnom stave
vecí, nemal žiadne rozumné dôvody pre to, aby uvedené vyhlásenie verejne predniesol a ani sa nemohol
dôvodne spoliehať na to, že ním uvádzané difamačné Vyhlásenie by mohlo byť pravdivé. Žalovaný však

nebol na jeho adresu kritický, žalovaný klamal a vykreslil ho ako nečestného človeka, ktorý sa snažil
na tejto situácii zarobiť. Odmieta, že by sa uplatneným nárokom na náhradu nemajetkovej ujmy chcel
obohatiť.5. Žalovaný v rámci dupliky vo svojom podaní zo dňa 21.07.2023 (č.l. 88 spisu) nespochybnil
ani nepoprel, že by napádaný výrok na tlačovej besede uskutočnenej dňa 14.10.2020 prezentoval.
Žalobca ako osoba verejného záujmu je spätá s vyššou mierou záujmu verejnosti, ako aj so zvýšenou

mierou tolerancie voči kritickým názorom vysloveným na adresu žalobcu, musí tak požívať vyššiu
mieru tolerancie voči kritickým názorom, akým bol názor vyslovený žalovaným v rámci napádaného
výroku (ESĽP rozh. Handyside vs. Spojené kráľovstvo zo dňa 12.7.2001, ÚS SR nález zo dňa
4.3.2010 pod sp. zn.: II. ÚS 326/09). Žalovaný zdôrazňuje, že ním prezentovaný napádaný výrok
je možné vnímať ako hodnotiaci úsudok, typické vyjadrením subjektívneho postoja autora a ich

diferenčným prvkom, ktorý ich odlišuje od faktov, je práve možnosť dokazovania ich pravdivosti, a
teda pravdivosť hodnotiaceho úsudku nemožno dokazovať. Primeranosť kritiky čo do obsahu, formy
a miesta (použitými výrazmi, formuláciami, spojeniami) znamená, že nevybočuje z medzí nutných k
dosiahnutiu sledovaného a zároveň spoločensky uznávaného účelu (cieľa). Práva na ochranu osobnosti
sa samozrejme môžu domáhať aj politici a ostatne verejne činné osoby, no kritériá posúdenia skutkových
tvrdení a hodnotiacich úsudkov sú v ich prípadoch omnoho mäkkšie v prospech pôvodcov týchto

výrokov, nakoľko osoba vstúpiaca na verejnú scénu musí počítať s tým, že ako osoba verejne známa
bude pod drobnohľadom verejnosti, ktorá sa zaujíma o jej profesionálny ako aj súkromný život a
súčasne ho hodnotí, zvlášť, ak ide o osobu, ktorá spravuje verejné záležitosti. Žalovaný zdôrazňuje, že
napádaný výrok neobsahoval konkrétny údaj, z ktorého by bola osoba žalobcu priamo identifikovateľná,
tiež neobsahuje žiadny expresívny alebo inak hanlivý výraz hanobiaci či difamujúci osobu žalobcu.

Nemajetková ujma je nástrojom odstránenia ujmy nemateriálneho charakteru, túto je potrebné presne
určiť a špecifikovať, a to na podklade faktov preukazujúcich rozsah týchto nehmotných strát. Žalobca
neuviedol žiadny dôkaz, či došlo k zhoršeniu jeho spoločenského postavenia, strate zamestnania
alebo inému sťaženiu jeho života, ktoré by reálne aj odôvodňovalo priznanie nemalej peňažnej
čiastky ako náhrady nemajetkovej ujmy. Žalobca sa prezentuje ako osoba s absolútne poškodeným

spoločenským postavením, avšak svojich údajných nárokov sa domáha takmer po dvoch rokoch odo
dňa odprezentovania napádaného výroku. Uvedené konanie má tendenčný charakter, čo potvrdzuje
jeho záver o neopodstatnenosti žaloby.

6. Súd vec prejednal v zmysle § 180 Civilného sporového poriadku na pojednávaní konanom dňa

26.06.2024 a dňa 02.10.2024, vypočul strany sporu, resp. ich zástupcov, pričom vykonal dokazovanie
oboznámením sa s listinnými dôkazmi: žalobný návrh, vyjadrenie žalovaného zo dňa 03.02.2023,
vyjadrenie žalobcu- replika zo dňa 17.05.2023, vyjadrenie žalovaného zo dňa 21.07.2023, prepis
z tlačovej besedy zo dňa 14.10.2020, mailová komunikácia predložená žalobcom, prepisy článkov
zverejnených v denníku Nový čas, faktúra č. XXXXXXXX zo dňa 08.09.2020, FB príspevky a komentáre,

dohody o vykonaní práce tlmočníkov, ako aj ďalšími listinnými dôkazmi založenými v súdnom spise, z
ktorých ustálil nasledovný skutkový a právny stav veci:

7. Žalobca v pozícii prezidenta občianskeho združenia „Slovenský zväz posunkujúcich“ koordinoval
prítomnosť tlmočníkov na tlačových konferenciách v súvislosti s pandémiou koronavírusu COVID-19 v

marci 2020. Po tom, čo nastal stav, že tlmočníci nemali za vykonané tlmočenie zaplatenú odmenu po
dobu viac ako 6 mesiacov, dňa 02.09.2020 v mene dotknutých tlmočníkov sa konal pokojný štrajk pred
Úradom vlády SR, následne „SZP" dňa 08.09.2020 vystavil jedinú faktúru na úhradu dohodnutej odmeny
pre tlmočníkov, celá suma bola vyplatená dotknutým tlmočníkom. Dňa 14.10.2020 sa konala tlačová
beseda vlády, na ktorej predseda vlády- žalovaný na otázku novinára, ohľadne absencie tlmočníkov na

tlačovýchkonferenciáchvsúvislostisneuhradenýmifaktúrami,odpovedalnasledovne(citácia):"Poviem
takto, k tým pôvodným štyrom tlmočníkom, nebudem sa vyjadrovať k tým ľuďom, ale jeden človek ich
manažoval. A bolo to aj zverejnené na sociálnych sieťach. Výkaz za to tlmočenie, po prvé tam nebola...
bolo v nejakom vákuu medzi ministerstvom vnútra a úradom vlády. Podľa toho, čo som sa dozvedel,
ten pán si účtoval za jednu takú tlačovú konferenciu, že 5 hodín tlmočenia. Jedenkrát si účtoval 30 eur,

inokedy 50, inokedy 60 eur na hodinu, a to asi uznáte, že nie je s kostolným poriadkom. Takže, keď sa
niekto nevie spratať do kože a potom ohovára kade-tade, tak Úrad vlády zabezpečil iných tlmočníkov."
Žalobca má za to, že vyjadrením žalovaného bolo zasiahnuté do jeho osobnostných práv a vznikla
mu škoda vo forme nemajetkovej ujmy, nakoľko bola v značnej miere znížená jeho dôveryhodnosť a
vážnosť v spoločnosti. Žalovaný uvedené tvrdenia popiera, výrok podľa neho nedosahuje takú intenzitu,

aby bolo možné označiť ho za difamujúci, resp. v neprimeranej miere zasahujúci do osobnostných práv
žalobcu. Nárok na nemajetkovú ujmu považuje zo strany žalobcu za nepreukázaný.8. Žalobca v rámci prednesu žaloby na pojednávaní dňa 26.6.2024 uviedol, že jeho reputácia bola
výrokom žalovaného poškodená, čo ovplyvnilo jeho život v súvislosti so spoluprácou s rôznymi
partnermi (napr. nadácia L. a G.), títo nechceli s ním spolupracovať, neboli podporené rôzne projekty

finančnými dotáciami, ak sa tam vyskytlo jeho meno, nemohol zastupovať a spolupracovať pre komunitu
nepočujúcich, čo ohrozilo aj organizáciu, v ktorej pracoval. Uvedená organizácia je nezisková, bola
veľmi potrebná podpora ako dovtedy, do toho obdobia fungovali bez problémov. Postupne sa obáva zo
straty zamestnania, pretože finančná podpora je obmedzená. On si veľmi dlho svoje meno v komunite
nepočujúcich budoval, sám sa vzdelával v zahraničí, spolupracoval a participoval na rôznych projektoch

aj v rámci zahraničia, snažil sa lobovať za práva nepočujúcich, všetky tieto možnosti sú momentálne
obmedzené, jeho život sa komplexne zrútil ako domino. Ako príklad uviedol volebné zhromaždenie
organizácií osôb so sluchovým postihnutím v r. 2022, kedy bol podporený ako zástupca tejto organizácie
v počte 1 hlas. Ak porovná tú situáciu, ktorá bola pred negatívnou medializáciou, kedy bol na 5 rokov
zvolený ako zástupca organizácií so sluchovým postihnutím a po medializácií, bol by rád v tejto funkcii
pokračoval, avšak dostal podporu v počte len 1 hlasu. To, že ide konkrétne o osobu žalobcu vyplýva

z článkov: ,,Kauza tlmočníkov“ do posunkového jazyka, o článok z PLUS, nie je uvedený dátum, to je po
negatívnej medializácií a ďalší článok je zo dňa 15.10.2020 zo stránky TOPKY.sk. V uvedených článkoch
je uvedené nielen jeho meno, ale aj jeho fotografia. Tvrdenia o tom, že účtoval raz 30,- eur, raz 50,-
eur alebo 60,- eur, sú nepravdivé. Pokiaľ sú nejaké písomné dôkazy o týchto tvrdeniach, že on žiadal
nejaké takéto sumy, tak by to malo byť predložené. Po negatívnej medializácii úrad vlády zabezpečil

iných tlmočníkov, pričom tlmočníci obetovali nielen svoje zdravie v rámci toho obdobia, nevedeli čo ich
čaká, informácie o covide neboli vtedy komplexné, obetovali čas, úrad vlády týchto tlmočníkov odstavil
a zabezpečil iných tlmočníkov. Táto situácia bola skutočne poškodzujúca, z tohto dôvodu žiada verejné
ospravedlnenie aj finančné odškodnenie. Žalobca založil do spisu ďalšie listiny- mailová komunikácia,
vyjadrenie žalobcu zo dňa 15.10.2020 - zdroj Topky, TASR ako reakcia na vyjadrenie žalovaného

(č.l.100-112).

9. Zástupca žalovaného v rámci vyjadrenia na pojednávaní poprel, že napádaný výrok mal difamujúci
charakter, že by žalovaný arogantným spôsobom okomentoval žalobcu, že by napádaný výrok bol
v značnej miere znevažujúci dôstojnosť, vážnosť, dôveryhodnosť, serióznosť, poctivosť, či spoľahlivosť

žalobcu, taktiež osobu žalobcu nejakým spôsobom nehanil, neočierňoval, neohováral. Peňažná čiastka
predstavujúca náhradu nemajetkovej ujmy nie je odôvodnená alebo preukázaná. Poukazuje aj na tzv.
Test proporcionality, v prípade zodpovedania otázky „Kto?“ predniesol napádaný výrok je zrejmé, že to
bola osoba žalovaného, v tom čase pôsobiaci v pozícii predsedu SR a v súčasnosti poslanec NR SR.
Zodpovedanie otázky „o Kom?“- z napádaného výroku osobu žalobcu nemožno presne identifikovať,

keďže nebol zmienený žiadny identifikačný údaj a poukazujúc na náhľad bežného občana k veci, tento
iba s ťažkosťou mohol osobu žalovaného identifikovať. K otázke „Čo?“- sa jednalo o subjektívny postoj
autora, o hodnotiaci úsudok, a teda nejde o skutkové tvrdenie, či difamujúci výrok, pričom pravdivosť
alebo nepravdivosť hodnotiaceho úsudku sa nedokazuje. K otázke „Kedy?“- išlo o pandemické obdobie
- covid 19, a miesto „Kde?“- tlačová beseda – Úradu vlády SR uskutočnená dňa 14.10.2020. Na otázku

„Ako?“- je potrebné odpovedať, že tento výrok nebol prednesený osočujúco, urážlivo a neabsolvoval
vulgarizmy, ani iným spôsobom neznevažoval osobu žalobcu. Žalovaný prezentoval výrokom informácie
sprostredkované, ktoré sa dozvedel, čo vyplýva zo samotného výroku. Žalobca nikdy žalovaného
nekontaktoval ohľadne skutkových okolností a ani ich nikdy nekonzultoval. Osoba žalobcu bola
medializovaná aj zo strany iných osôb, na ktoré sám žalobca poukazoval, napr. osoba B. N., ktorý

žalobcu výslovne menoval, čo je podstatný rozdiel od napádaného výroku. K náhrade nemajetkovej
ujmy žalovaný uvádza, že žalobca nepreukázal ani ohrozenie, a už vôbec nie existenciu ujmy a jeho
tvrdenia sú v rovine dohadov. Nároky žalobcu považuje žalovaný za neodôvodnené, nedôvodné
a neprimerané, navrhuje žalobu žalobcu zamietnuť a žalobcovi uložiť povinnosť nahradiť trovy konania.

10. Z výsluchu svedka p. B. B. na otázky strany žalovaného vyplynulo, že v období marec až október
2020 bol vedúcim Úradu vlády SR, počas rokovaní vlády využívali služby tlmočníkov do posunkovej
reči, tieto služby zabezpečovalo MV SR v spolupráci s úradom vlády. Žalovaný bol v tom čase
premiérom. Uvedený mediálny spor svedok vnímal ako nepríjemný. Zamestnanci ho upozornili na
nesprávne účtovanie za jednotlivé služby zo strany dodávateľa, doručili mu podklad k vyúčtovaniu, že

takto sa to v štáte nemôže robiť, on s tým súhlasil, že nemôže dodávateľ účtovať raz tak, raz inak,
netransparentným spôsobom. Informácie o tom poskytol aj premiérovi. Keď spolupráca končila, ozrejmil
aj dôvod, kvôli čomu sa také veci dejú. Z uvedeného obdobia si vyhotovil aj obrazový záznam, odfotil si,
ako to účtovali. Súdu predložil odfotený materiál ako oficiálny podklad na vyúčtovanie za dodané služby.Z uvedeného vyplýva, že nesedí jednotková cena za tlmočenie. Na začiatku je napr. za 3 hod. 200,- eur,
ďalej za 10 hod. 600,-eur, za 4 hod. 200,-eur, samozrejme ani forma nebola dobrá. Následkom bolo aj
ukončenie spolupráce.

Na otázku súdu, čo si myslí svedok o súvislosti s ním predloženým dokladom - vyúčtovaním a uvedenou
faktúrou vystavenou MV SR zo dňa 08.09.2020 (č.l.35 spisu) uviedol, že je presvedčený, že práve táto
faktúra vyúčtovala uvedené služby na ním predloženom doklade. Nevedel upresniť, akou sumou boli
faktúrované hodiny tlmočenia, nakoľko ide o faktúru vystavenú MV SR, on bol štatutárom vlády, nemá
vedomosť, že by existovali iné oficiálne výkazy ako ním predložený dokument.

Žalobca odmietol všetky tvrdenia zo strany svedka, predložený dokument nebol oficiálnym dokumentom
k fakturácií. Na otázka súdu, či žalobca pozná dokument predložený svedkom uviedol: „Áno, musím
povedať, že som ho videl, ale oficiálne nebol odovzdaný, niekto ho odovzdal médiám, prvýkrát som
ho videl, keď bol odovzdaný, myslím, Novému času. Toto bol dokument viacerých osôb, kde sme
spracovávali, akým spôsobom by mali byť odmeňovaní tlmočníci, nebol odovzdaný ako oficiálne
vyúčtovanie. Vyslovene išlo o útok na mňa.“

11. Z rozsiahlej mailovej komunikácie (č.l. 4-34 spisu) vyplýva proces riešenia zabezpečenia tlmočníkov
počas tlačových konferencií žalobcom a MV SR v období pandémie covid 2019, ako aj riešenie otázky
úhrad za tlmočenie v posunkovom jazyku.

12. Z faktúry vystavenej dodávateľom -Slovenský zväz posunkujúcich pre odberateľa - MV SR zo dňa
08.09.2020 ( č.l. 35 spisu) vyplýva vyfaktúrovaná suma celkovo 12.700,- eur, t.j. za 363 hodín pri
jednotkovej cene 35,- eur.

13. Z dohody o vykonaní práce č. 184/2020 (č.l. 40 zmluva) zo dňa 21.09.2020 medzi Úradom vlády SR

a p. H. I. vyplýva z č.l. IV. odmena vo výške 26,56 eur za hod. brutto.

14. Z vyjadrenie žalovaného k cenotvorbe zo zdroja TASR z článku „ Ako vznikli sumy“ (na č.l. 105)
vyplýva, že žalobca objasňoval, že tzv. papier súm za tlmočenie nebola faktúra, ale obyčajný pracovný
návrh, ktorý niekto z MV SR poslal do médií, čo nebolo fér. Objasnil, že nakoniec sa vyrokovala s MV SR

odmena 35,- eur za hodinu tlmočenia, na základe čoho bola vystavená faktúra vyplatená tlmočníkom.
Žalobca tiež uviedol, že z uvedenej sumy nemal nič vyplatené.

15. V záverečnej reči žalobca zopakoval svoju argumentáciu, má za to, že vyhlásenie žalovaného
predstavuje neoprávnený zásah do jeho osobnostných práv, následky zásahu nie je možné zvrátiť ani

zmeniť, vzhľadom na intenzitu a rozsah zásahu zotrváva aj na náhrade nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Poukazuje na to, že suma odmeny za tlmočenie do posunkového jazyka nie je upravená žiadnym
zákonom, je to vec dohody medzi stranami.

16. V záverečnej reči žalovaný zopakoval argumentáciu ohľadne nedôvodnosti a nepreukázania nároku

žalobcu. Napádaný výrok považuje výlučne za hodnotiaci úsudok prezentujúci subjektívny postoj jeho
autora. Test proporcionality ukázal, že sloboda prejavu žalovaného prevážila osobnostné práva žalobcu.
Žalovanýnikdy nevyslovil,aninenaznačil,žežalobcaohľadnevyplácaniaodmienmalnasituáciizarobiť,
či vykresľovať ho ako nečestného človeka, poukazoval len na disproporcie pri vyplácaní odmien.

17. Podľa čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavy“),, pri obmedzovaní základných
práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na
ustanovený cieľ.

Podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy, nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je zaručená. Obmedzená môže byť

len v prípadoch ustanovených zákonom.

Podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti,
osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena.

Podľa čl. 26 ods. 1,2 Ústavy, sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Každý má právo
vyjadrovať svoje názory slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne
vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Vydávanie tlačenepodlieha povoľovaciemu konaniu. Podnikanie v odbore rozhlasu a televízie sa môže viazať na
povolenie štátu. Podmienky ustanoví zákon.

Podľa čl. 26 ods. 4 Ústavy, slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť
zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných,
bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti.

Podľa čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na slobodu

prejavu. Toto právo zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlenky
bezzasahovaniaštátnychorgánovabezohľadunahranice.Tentočlánoknebráništátom,abyvyžadovali
udeľovanie povolení rozhlasovým, televíznym alebo filmovým spoločnostiam.

Podľačl.10ods.2Dohovoruoochraneľudskýchprávazákladnýchslobôd,výkontýchtoslobôd,pretože
zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam obmedzeniam

alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon, a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v
záujme národnej bezpečnosti, územnej celistvosti, predchádzania nepokojom a zločinnosti, ochrany
zdravia alebo morálky, ochrany povesti alebo práv iných, zabráneniu úniku dôverných informácií alebo
zachovania autority a nestrannosti súdnej moci.

Podľa § 11 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov (ďalej „Občiansky
zákonník“), fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti
a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo

od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto
zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie.

Podľa § 13 ods. 2 OZ, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto,
že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická

osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Podľa § 151 ods. 1 a 2 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú
za nesporné. (1) Ak strana poprie skutkové tvrdenia, ktoré sa týkajú jej konania alebo vnímania, uvedie
vlastné tvrdenia o predmetných skutkových okolnostiach, inak je popretie neúčinné. (2)

Podľa § 153 ods. 1 až 3 CSP, strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené
včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a
hospodárnosťkonania.(1)Naprostriedkyprocesnéhoútokuaprostriedkyprocesnejobrany,ktoréstrana

nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania
alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. (2) Ak súd na prostriedky procesného útoku alebo prostriedky
procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v odôvodnení rozhodnutia vo veci samej. (3)

Podľa § 191 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy

v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

18. Osobnostné práva možno zaradiť do skupiny osobných práv nemajetkovej povahy. Občiansky
zákonník ich upravuje ako súhrn subjektívnych práv, ktoré slúžia na ochranu jednotlivých zložiek
osobnosti človeka. V ustanovení § 11 Občiansky zákonník upravuje demonštratívny výpočet jednotlivých

chránených stránok osobnosti človeka, ktorý umožňuje popri práve na ochranu života, zdravia,
občianskej cti, svojho mena a prejavov osobnej povahy zahrnúť aj iné práva, ktoré sa týkajú osobnosti
človeka, najmä právo na ochranu osobnej slobody, meno, slobodu prejavu, ľudskú dôstojnosť a vážnosť
osoby, rešpektovanie rodinného života, ochranu osobného súkromia, ochranu prejavov osobnej povahy,
ochrany svojej podoby, ochranu vnútornej a intímnej stránky osobnosti, zdravé životné prostredie,

ochranu tela zahrňujúcu oblasť medicíny a ochranu pred klamlivou reklamou.

19.Ustanovenie§13Občianskehozákonníkaupravujeprostriedkyochranyosobnosti.Súkromnoprávny
delikt neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti je deliktom ohrozujúcim alebo porušujúcim(ak došlo k dokonaniu skutku). Skutková podstata súkromnoprávneho deliktu neoprávneného zásahu
do práva na ochranu osobnosti spočíva v dvoch pojmových znakoch, ktoré musia byť splnené
súčasne. Je to predovšetkým neoprávnenosť zásahu a objektívna spôsobilosť zásahu ohroziť alebo

porušiť osobnostné právo. Zavinenie sa ani v jednom z uvedených prípadov nevyžaduje. Rovnako sa
nevyžaduje, aby bola spôsobená nemajetková alebo majetková ujma.

20. Na vznik občianskoprávnej sankcie za nemajetkovú ujmu spôsobenú neoprávneným zásahom do
osobnostifyzickejosobymusiabyťsplnenézákonnépredpoklady,ktorýmisú:a)existenciazásahu,ktorý

vyvolalalebobolobjektívnespôsobilývyvolaťujmuspočívajúcuvporušeníaleboohrozeníosobnostných
práv chránených ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka, b) neoprávnený (protiprávny) charakter
tohto zásahu, c) existencia príčinnej súvislosti medzi zásahom a vzniknutou ujmou. Nenaplnenie
ktoréhokoľvek z týchto predpokladov potom vylučuje možnosť vzniku sankcií podľa ustanovenia § 13
Občianskeho zákonníka.

21. Základným predpokladom na vyvodenie zodpovednosti za zásah do osobnostných práv je teda
aj neoprávnenosť zásahu. Neoprávneným zásahom do práva na ochranu osobnosti je konanie, ktoré
zasahuje do práv chránených ustanovením §11 Občianskeho zákonníka, a ktoré je v rozpore s právami
a povinnosťami pôvodcu zásahu stanovenými právnym poriadkom. V určitých prípadoch o neoprávnený
zásah do osobnosti fyzickej osoby nejde, a to ani vtedy, ak by sa zásah zdanlivo javil ako odporujúci

objektívnemu právu. Hovoríme o okolnostiach vylučujúcich neoprávnenosť, resp. o okolnostiach, ktoré
porušenie, resp. ohrozenie osobnosti fyzickej osoby ospravedlňujú. O neoprávnenosť zásahu nejde
spravidla v prípade: a) privolenia dotknutej osoby, b) ak k zásahu došlo v rámci výkonu iného
subjektívneho práva stanoveného zákonom, c) ak ten, kto sa ho dopúšťa, plní svoju právnu povinnosť
alebo vykonáva svoje právo, d) tzv. zákonných licencií uvedených v ustanovení § 12 Občianskeho

zákonníka. O neoprávnenosť zásahu do osobnosti fyzickej osoby nejde okrem iného v prípadoch, kde je
zásah dovolený (resp. jeho možnosť je predpokladaná) zákonom, ak súčasne neboli prekročené medze
stanovené zákonom. Súd má za to, že práve v súdenom prípade nejde o neoprávnený zásah práve
z uvedeného dôvodu.
22. Ako bolo uvedené, žalobca - prezident občianskeho združenia „Slovenský zväz posunkujúcich“,

sa podanou žalobou v tomto konaní domáha verejného ospravedlnenia a finančného odškodnenia
vo výške 30.000,- eur ako náhrady za ujmu mu spôsobenú žalovaným v tom čase premiérom SR,
za jeho vyhlásenie zo dňa 14.10.2020 prednesené na tlačovej besede vlády vysielanej naživo v
celoštátnej televízii za výrok citovaný v bode 2 odôvodnenia, uvedené vyhlásenie žalovaného vníma
ako neoprávnený zásah do jeho práva na ochranu osobnosti, v dôsledku ktorého bola v značnej

miere znížená jeho dôveryhodnosť, vážnosť v spoločnosti, prednesené tvrdenie označuje za nepravdivé
skutkové tvrdenia v neprimeranej miere zasahujúce do osobnostných práv žalobcu. Základným
predpokladom vyvodenia zodpovednosti za ujmu spôsobenú neoprávneným zásahom do osobnosti
fyzickej osoby v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka je preukázanie existencie neoprávneného zásahu,
resp. protiprávneho charakteru tohto zásahu.

23. Subjektom zodpovednosti v súdenom prípade je žalobcom označený žalovaný, ktorý v čase
prednesu napádaného výroku pôsobil z pozície politika – premiéra - tzn. osoby tzv. absolútne verejného
záujmu vyjadrujúceho sa k veci verejného záujmu. Z uvedeného vyplýva, že vyslovením uvedeného
namietaného výroku došlo ku kolízii dvoch ústavných práv, a to na jednej strane práva na ochranu

osobnosti žalobcu garantovaného v čl. 19 Ústavy SR a na strane druhej práva na slobodu prejavu
žalovaného garantovaného v čl. 26 Ústavy SR.

24. Pri riešení konkurencie práva na informácie a slobody prejavu na strane jednej a práva na ochranu
osobnosti na strane druhej je treba vychádzať z toho, že v oboch prípadoch ide o základné ústavné

práva. Pri súbežnej realizácii oboch týchto ústavných práv musí dôjsť k obmedzeniu práva jedného
v prospech zachovania práva druhého. Rozpor medzi právom na informácie a právom na ochranu
osobnosti nie je neprekonateľný, treba hľadať možnosť súladu zachovania práva na ochranu osobnosti
bez nadmerného obmedzenia práva na informácie a s ním súvisiacu slobodu prejavu.

25. Keďže právo na slobodu prejavu a právo na ochranu osobnosti sú rovnako garantované Ústavou
SR ako aj Dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd, riešenie konfliktu medzi týmito právami
vyžaduje, aby súd s prihliadnutím na okolnosti prípadu zvážil význam proti sebe stojacich záujmov
a to, či jednému právu nebola bezdôvodne daná prednosť pred druhým. Rozhodnutie súdu musívychádzať zo zásady proporcionality a do práva na slobodu prejavu zasahovať, len ak je to nevyhnutné.
Ústavný súd SR obmedzenie akéhokoľvek základného práva alebo slobody, a teda aj slobody prejavu,
považuje za ústavne akceptovateľné len vtedy, ak ide o obmedzenie, ktoré bolo ustanovené zákonom,

resp. na základe zákona, zodpovedá niektorému ustanovenému legitímnemu cieľu a je nevyhnutné v
demokratickej spoločnosti na dosiahnutie sledovaného cieľa, t. j. ospravedlňuje ho existencia naliehavej
spoločenskej potreby, a je primerané, t. j. je v súlade so zásadou proporcionality. Obmedzenie práva
na slobodu prejavu v prípade jeho stretu s právom na ochranu osobnosti má vo všeobecnosti zákonný
podklad v §11 a nasl. Občianskeho zákonníka a sleduje aj legitímny cieľ, ktorým je ochrana osobnosti.

Rozhodujúcou otázkou pre posúdenie jeho akceptovateľnosti v konkrétnom prípade je preto otázka
jeho primeranosti, teda či obmedzenie práva na slobodu prejavu zodpovedá zásade proporcionality.
Na tento účel judikatúra ESĽP i Ústavného súdu SR využíva test proporcionality založený na hľadaní
odpovedí na otázky KTO, O KOM, ČO, KDE, KEDY a AKO v danom prípade „hovoril“, resp. uverejnil
informáciu. Z judikatúry ESĽP možno vyvodiť základné princípy a kritériá, z ktorých treba vychádzať
pri riešení kolízie práva na slobodu prejavu s právom na ochranu osobnosti, ide predovšetkým o

nasledovné základné princípy a kritériá aplikované ESĽP: - kľúčová úloha médií, ktoré sú „strážnym
psom“ demokracie a veľmi prísne posudzovanie každého zásahu do slobody prejavu médií (Castells
v. Španielsko, rozsudok z 23.4.1992 č. 11798/85, Blasdet Tromso a Stensaat v. Nórsko, rozsudok z
20.5.1999 č. 21980/93), - zvýšená ochrana šíreniu informácií a myšlienok o veciach verejného záujmu
(Thorgeir Thorgersion v. Island, rozsudok z 25.6.1992 č. 13778/88), - väčšia miera kritiky osôb verejne

známych a verejne činných (Lingens v. Rakúsko, Castells v. Španielsko, Thorgeir Thorgersion v. Island,
Thomav.Luxembursko, rozsudok z 29.3.2001 č.38432/97, Dalban v. Rumunsko, rozsudok z 28.9.1999
č. 28114/95), rozlišovanie, či informácia je skutkovým tvrdením alebo hodnotiacim úsudkom a vysoká
miera ochrany hodnotiacich úsudkov (Nilsen a Johnsen v. Nórsko, rozsudok z 25.11.1999 č. 23118/93,
Feldek v. Slovensko, rozsudok z 12.7.2001 č. 29032/95), - vychádzanie hodnotiacich úsudkov z určitého

skutkového základu (De Haes a Gijsels v. Belgicko, rozsudok z 24.2.1997 č. 19983/92, Feldek v.
Slovensko), - ochrana nielen obsahu prejavu, tvrdenia, či myšlienky, ale aj spôsobu, Lingens v. Rakúsko,
Handyside v. Spojené kráľovstvo), - zvýšená ochrana tvrdení urobených v dobrej viere a právo médií
a ospravedlniteľný omyl (Sunday Times v. Spojené kráľovstvo, rozsudok z 26.11.1991 č. 13166/87,
Fressoz a Roire v. Francúzsko, rozsudok z 21.1.1999 č. 29183/95, Goodwin v. Spojené kráľovstvo,

rozsudok z 27. 3. 1996 č. 17488/90, Colombani v. Francúzsko, rozsudok z 25. 6. 2002 č. 51279/99, Flux
v. Moldavsko, rozsudok z 3.7.2007 č. 31001/03, Zakharov v. Rusko, rozsudok z 5.10.2006 č. 14881/03),
- predvídateľnosť a primeranosť sankcie za poškodenie dobrej povesti (Hachette Filipacchi Associés v.
Francúzsko, rozsudok z 14.6.2007 č. 71111/01, Steur v. Holandsko, rozsudok z 28.10.2003 č. 39657/98,
Steel a Morris v. Spojené kráľovstvo, rozsudok z 15.2.2005 č. 68416/01, Lepojič v. Srbsko, rozsudok z

6.11.2007 č. 13909/05).

26. V danom prípade v súlade s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky ako aj Európskeho
súdu pre ľudské práva súd aplikoval test okolností prejavu a test proporcionality, ktorého cieľom je
posúdenie primeranosti zásahu prejavu do základného práva dotknutej osoby s ohľadom na jeho účel,

keď zároveň treba vychádzať z toho, že verejná diskusia o verejných veciach by mala podliehať, pokiaľ
ide o prezentované subjektívne názory, len minimálnej miere zásahu zo strany súdu. Súd aplikáciu
uvedenéhotestuproporcionality dospelkzáveru,žejepotrebnédaťprednosťslobodeprejavu,zktorého
dôvodu žalobu ako nedôvodnú zamietol.

27. Pri zodpovedaní otázky „KTO?“ zásah do práva na ochranu osobnosti vykonal, z vykonaného
dokazovania vyplýva, že žalovaný je politikom, v čase vyslovenia napádaného výroku bol predsedom
vlády SR. Postavenie politika uvedenej úrovne je typická vysokou aktivitou v oblasti vyjadrovania sa
k veciam verejným, ktoré majú byť práve prostredníctvom volených politických zástupcov spravované,
či dozorované. Prejavy politikov predstavujú nezastupiteľný hlas v rámci verejnej diskusie, či jej

nastoľovania, o rôznorodých otázkach spoločnosti a verejného záujmu. Žalovaný je tak legitímnym
subjektom na presadzovanie ústavného práva slobody prejavu, osobou absolútne verejného záujmu,
nakoľko plní zásadnú úlohu pri informovaní verejnosti o veciach verejného záujmu, čím sa vytvárajú
podmienky na kontrolu verejnej moci zo strany verejnosti, ktorá je predpokladom fungovania
demokratickej spoločnosti. Súd je tak názoru, že vyjadrenia politikov požívajú zvýšenú ochranu čo

do slobody prejavu, zároveň však treba mať na zreteli, že nesmú účelovo smerovať k osobným
útokom a cielenej difamácii. Vyjadrenie žalovaného však podľa názoru súdu nepresiahlo hranicu
neprimeranosti, nebolo tak zásahom neprimeraným. Žalovaný v pozícii politika je legitímnym subjektom
na presadzovanie slobody prejavu, pričom na to, aby sa ospravedlnilo obmedzenie politického prejavusa vyžadujú silné dôvody. Pri zodpovedaní otázky „KTO?“ pri aplikácii testu proporcionality prevážilo
právo žalovaného na slobodu prejavu nad právom žalobcu na ochranu osobnosti.

28. Pri zodpovedaní otázky „o KOM?“ bol zásah do práva na ochranu osobnosti vykonaný, vyplýva,
že žalobca bol predsedom združenia- Slovenského zväzu posunkujúcich. Miera posúdenia skutkových
tvrdení, či hodnotiacich úsudkov sa mení podľa charakteristiky osoby adresáta. Aj ked definícia osôb
verejného záujmu neexistuje, na priblíženie obsahu možno hovoriť o osobách absolútne verejného
záujmu (viď žalovaný) a osoby relatívneho verejného záujmu, ktorých sféra záujmu zo strany verejnosti

nie je tak široká, týka sa užšej záujmovej skupiny z rôznych dôvodov.
Sám žalobca sa v podanej žalobe označoval ako verejne známa osoba minimálne v kruhoch
komunity osôb posunkujúcich- nepočujúcich, bol jedinou osobou, ktorá v danom čase tlmočenie do
slovenského posunkového jazyka na tlačových besedách manažovala. Súd tak žalobcu vyhodnotil
ako osobu relatívne verejného záujmu (napriek tomu, že v napádanom výroku nebol označený
menom a priezviskom), kde rovnako platí, že hranice prípustnej kritiky sú širšie, podobne ako pri

osobách v obdobnom postavení (politici, poslanci, iní vysokí štátni funkcionári). Verejní činitelia a osoby
v obdobnom postavení musia vo všeobecnosti strpieť zvýšenú kontrolu verejnosti nad činnosťou, ktorú
vykonávajú, vyššiu mieru kritiky v porovnaní s „bežným občanom“, čo sa tak vzťahuje aj na osobu
žalobcu, ktorý musí akceptovať zvýšený záujem verejnosti o svoju osobu a vo zvýšenej miere tolerovať
aj prípadné kritické názory vyslovené na jeho adresu. Súčasne treba uviesť, že žalobca mal svojím

postavením ako osoby verejne známej, reálne uľahčený prístup k médiám, pričom túto možnosť i reálne
využil, ako vyplýva zo žaloby i z listín - tlačová beseda – Reakcia na F. A. 9.11.2015 (čl. 45-49), keď
na vyjadrenie žalovaného reagoval žalobca ešte v rovnaký deň a žiadal žalovaného o ospravedlnenie,
a teda v danom prípade i samotná verejnosť mala v aktuálnom čase zverejnenia informácií možnosť
utvoriť si názor na relevanciu vyjadrení žalovaného. Z uvedeného je zrejmé, že reálnym dopadom

vyjadrení žalovaného bolo faktické nastolenie verejnej diskusie o spornej téme financovania tlmočníkov
pri tlačových besedách vlády SR. Aj pri zodpovedaní na otázku „o Kom?“ tak následne prevážilo právo
žalovaného na slobodu prejavu nad právom žalobcu na ochranu osobnosti, nakoľko hranice prípustnosti
oprávnenej kritiky vo vzťahu k verejne činnej osobe sú širšie ako k osobe súkromnej. Súd je toho názoru,
že vyjadrením žalovaného bola nastolená téma financovania platieb za činnosť tlmočníkov, k tejto sa

žalobcaverejnevyjadril,čímnastolilverejnúdiskusiu,súdsanestotožňujesnázoromžalobcuuvedeným
v žalobe, že vyjadrenia žalovaného nekriticky preberajú obyčajní ľudia z radov počujúcej aj nepočujúcej
verejnosti.

29.Prizodpovedaníotázky„ČO?“boloobsahomnamietanéhovyjadreniažalovaného,súdvyhodnocuje,

akých záležitostí sa informácia týka, rozlišuje sa, či ide o informáciu o súkromí dotknutej osoby,
alebo o informáciu o veciach verejného záujmu, pri informovaní ktorých má spravidla prednosť
sloboda prejavu. V súdenej veci je zrejmé, že vyjadrenia žalovaného sa týkali témy financovania,
resp. uhrádzania odmien tlmočníkov pri tlačových besedách vlády SR z verejných financií, resp.
transparentnosti a zákonnosti vyúčtovania odmien, a teda s tým súvisiaceho nakladania s finančnými

prostriedkami štátu. Žalobou napadnuté výroky sa tak týkali nepochybne témy všeobecného záujmu,
ktorá jednoznačne púta pozornosť a záujem verejnosti. Pri posudzovaní aj tohto aspektu testu
proporcionality tak prevážilo právo žalovaného na slobodu prejavu pred právom žalobcu na ochranu
osobnosti. Uvedené výroky nemožno hodnotiť ako osobné útoky s cieľom difamácie žalobcu ako
súkromnej osoby, predmetom kritiky, tak ako to vyplýva aj z formulácie podozrení zo strany žalovaného

bolo poukázať na pochybnosti, resp. nejasnosti pri vyúčtovaní odmien tlmočníkov, za ktoré zodpovedal
žalobca, ako osoba uvedených tlmočníkov zastrešujúca.

30. Ohľadne zodpovedania otázky „KEDY?“ boli výroky vyslovené, sú dôležité časové súvislosti
zverejnených výrokov a tvrdených následkov. Nebolo sporné, že žalovaný vyslovil napádané výroky na

tlačovej besede vlády dňa 14.10.2020. Nebolo tiež sporné to, že v čase vyslovenia výrokov bol žalovaný
predsedom vlády, pričom jeho verejné pôsobenie ako osoby abolútneho verejného záujmu, ako už bolo
uvedené, je vecou legitímneho verejného záujmu. Vo vzťahu k času zverejnenia výrokov žalovaným
súd poukazuje na skutočnosť, že žalobca podal na súde žalobu na ochranu osobnosti dňa 29.09.2022,
t.j. takmer dva roky po verejnom vyslovení výrokov žalovaným, čo má pre súd vplyv na posudzovanie

potenciálnej ujmy, ktorá mohla žalobcovi vzniknúť. Možná ujma spôsobená žalobcovi sa plynutím času
môže zmenšovať a súdy na to majú v rozhodovacej činnosti prihliadať, uvedené skonštatoval i ESĽP v
rozsudku Flux proti Moldavsku (vo veci bola žaloba podaná 1 rok po zverejnení napadaného tvrdenia
v novinách). Ohľadne časovej súvislosti výroku a vzniku potencionálnej ujmy je nutné tiež uviesť, žesám žalobca už v žalobe poukazoval na negatívne články o jeho osobnosti aj zo strany iných verejne
činných osôb - napr. facebookový príspevok A. B. N., A., A., predsedu Bratislavského samosprávneho
kraja z 10.09.2020 a následný súhlasný príspevok p. G. M. (riaditeľka Nadačného fondu Telekom) z

10.09.2020,vktorýchžalobcuvykresľujúakoniekoho,ktosachcenaúkortlmočníkovobohatiť.Rovnako
článok ,,Kauza tlmočníkov“ do posunkového jazyka, a článok z PLUS obsahujúci kritické názory na
žalobcu ( p. O., L. N.), je z dátumu 9.9.2020, teda pred napádanými výrokmi, nie po nich, ako tvrdil
žalobca na pojednávaní. Je teda zrejmé, že nie je jasná ani priama časová súvislosť negatívneho obrazu
žalobcu vo vzťahu s financovaním tlmočníkov s napádaným vyjadrením žalovaného.

31. Pri zodpovedaní otázky „KDE?“ boli výroky zverejnené, vo všeobecnosti platí, že čím hromadnejšie
sa informácia distribuuje, tým vyššia je ochrana osobnostných práv. V tomto prípade boli výroky
vyslovené žalovaným na tlačovej besede vlády vysielanej naživo v celoštátmej TV , teda médiami
s celoštátnou sledovanosťou, boli adresované a dostupné širokému publiku, čo ide na ťarchu
zodpovednosti žalovaného za starostlivé zváženie vyslovených formulácii, podozrení a ich konkrétnej
slovnej podoby. Uvedené kritérium je však nutné vyhodnotiť komplexne, a to aj v kontexte s osobou

autora, ktorého privilegované postavenie neutralizuje kritérium miesta vyslovenia sporného výroku,
z hľadiska slobody prejavu má potom autor vyššiu mieru ochrany svojho práva ako osoba tvrdiaca zásah
do osobnostných práv.

32.Prizodpovedaníotázky„AKO?“boliinformácieformulované,ideozodpovedanie,čivdanomprípade

ide z hľadiska formulácie výrokov o skutkové tvrdenia alebo hodnotiace úsudky (nález ÚS SR sp. zn.
II. ÚS 439/2016 z 27. októbra 2016). Uvedené je významné z hľadiska posudzovania limitov slobody
prejavu, keď platí, že existenciu faktov možno preukázať, zatiaľ čo pravdivosť hodnotiacich úsudkov
nepripúšťa dôkazy (porov. Feldek v. Slovenská republika, č. 29032/95, rozsudok ESĽP z 12. 7. 2001). Aj
keď hodnotiaci úsudok vzhľadom na svoj subjektívny charakter vylučuje dôkaz pravdy, musí vychádzať

z dostatočného faktického základu (Jerusalem v. Rakúsko, č. 26958/95, rozsudok ESĽP z 27. 2. 2001).
Ak v konkrétnom prípade sú z hľadiska ústavnej akceptovateľnosti posudzované hodnotiace úsudky, tak
je ochrana výrokov takéhoto charakteru z hľadiska slobody prejavu s ohľadom na konkrétne okolnosti
prípadu intenzívnejšia ako v prípade uverejnenia faktov (skutkových tvrdení), ktoré sa môžu ukázať
neskôr ako nepravdivé.

33. Súd posúdil namietané výroky a skonštatoval, že výroky vyslovené žalovaným sú hodnotiace
úsudky žalovaného, pričom k uvedenému záveru ho vedú žalovaným použité formulácie a slovné
spojenia, napr. „podľa toho, čo som sa dozvedel“, „a to asi uznáte, že nie je s kostolným poriadkom“,
„...keď sa niekto nevie spratať do kože“, „ohovára kade-tade“. Z celkového vyjadrovania žalovaného

(jednoduchá rétorika, slová ako „podľa toho, čo som sa dozvedel“, „asi uznáte“), je potom zrejmé, že
ide o informácie, ktoré získal sporostredkovane, nastoľuje otázky, vyjadruje podozrenia a uvažuje o
možných príčinách nastolenej problematiky v spojení s dostupným faktickým základom. Pri zhodnotení
výrokov ako hodnotiacich úsudkov súd neskúmal samotnú pravdivosť jednotlivých výrokov, ale to,
či existuje faktický základ, oprávňujúci žalovaného vôbec otvárať tému s vyslovovaním akýchkoľvek

podozrení ohľadne učtovania odmien tlmočníkov. Žalovaný ako základ svojich úvah poukazoval na
rôznosť účtovaných súm za 1hod. tlmočenia, a to jedenkrát 30, inokedy 50, inokedy 60 eur za hodinu...
Tak, ako to vyplynulo aj z vykonaného dokazovania, súd má za to, že uvedené podozrenia boli vyslovené
práve v súvislosti s listinou predloženou svedkom na pojednávaní (č.l. 167 spisu), z ktorej skutočne
vyplynuli nejednotné sumy za účtovanie tlmočníkov. Aj keď žalobca popiera, že by šlo o oficiálny podklad

k vyučtovaniu, že nešlo o faktúru, ale len obyčajný pracovný návrh (vyjadrenie na č.l. 105 spisu- zdroj:
TASR s názvom: “Ako vznikli sumy“) vypracovaný okrem iných aj jeho osobou (žalobcom), ktorý sa
dostal do médií, existenciu uvedeného dôkazu ako takého nepoprel. Ak teda žalovaný z uvedeného
pracovného návrhu odmeňovania tlmočníkov vychádzal, pričom žiaden iný oficiálny doklad ako podklad
k vyúčtovaniu tlmočníkov neexistuje a nebol predložený žiadnou zo strán konania, je možné hovoriť

otom,ženímvyslovenýhodnotiaciúsudokmalnapokonzákladvpravdivomskutkovomdeji.Vykonaným
dokazovaním mal súd preukázaný uvedený faktický základ spočívajúci v nejanosti ohľadne reálneho
účtovania za tlmočenie, keď sám žalobca poukazuje na problematiku nevyplácania odmien tlmočníkov
za 6 mesiacov, pričom následne svedkom predložený dokument uvádza skutočne rôzne sumy účtovania
(za 3 hod. 200,- eur, za 7 hod. 400,- eur, za 10 hod. 600,-eur), čo reálne môže vzbudzovať pochybnosti

o správnosti účtovania. Súd má za to, že z uvedených dôvodov žalovaný mohol nadobudnúť legitímne
podozrenie z nejasností ohľadne vyúčtovania odmien za tlmočenie z verejných financií, keď napokon
medzi stranami vzťahu neexistoval žiadny zmluvný základ k ohodnoteniu tlmočníkov za tlmočenie. Až
následne boli uzatvorené zmluvy s tlmočníkmi, tie sa však vzťahovali na výkon pre budúce obdobia.Je potrebné naviac upriamiť pozornosť aj na použitý slovník žalovaného, ktorý v žiadnom prípade
nie je expresívny, útočný a arogantný, tak ako žalobca v žalobe uvádza, cieľom žalovaného určite
nebolo žalobcu osočovať, resp. označovať ho za nečestného človeka, ktorý sa mal týmto spôsobom

na činnosti tlmočníkov obohatiť. Vyjadrenie žalovaného tak bolo súdom vyhodnotené ako hodnotiaci
úsudok, navyše majúci svoj pravdivý skutkový základ, pričom takéto vyjadrenia požívajú vyššiu mieru
ochrany z hľadiska slobody prejavu, ako v prípade uverejnenia faktov.

34. Súd tak konštatuje, že vykonaním testu proporcionality a po zodpovedaní na jednotlivé otázky

okolností namietaného prejavu žalovaného v konkrétnom súdenom prípade, po zhodnotení dôkazov
jednotlivo a aj vo vzájomnej súvislosti, vo všetkých aspektoch testu proporcionality právo žalovaného
na slobodu prejavu prevážilo nad právom žalobcu na ochranu osobnosti. Výroky napádané žalobcom
nepredstavovali ani difamujúce skutkové tvrdenia, či neprípustné hodnotiace úsudky, nemali tak
potenciálzasiahnuťdoosobnostnýchprávžalobcu.Navyvodeniezodpovednostizanamietanýzásahdo
osobnosti fyzickej osoby tak absentuje: neoprávnený (protiprávny) charakter tohto prejavu žalovaného,

rovnako tak aj spôsobilosť zásahu vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnostných
práv chránených ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka. Ak teda absentujú oba predpoklady
na vyvodenie zodpovednosti, je zrejmé, že nemôže existovať ani príčinná súvislosť medzi nimi. Pri
zodpovední otázky KEDY pri aplikácii testu proporcionality súd opätovne poukazuje na negatívne
články o osobe žalobcu vyskytujúce sa pred napádaným výrokom žalovaného, z čoho vyplýva, že

absentuje aj príčinná súvislosť medzi vyjadreniami žalovaného a tvrdeným znížením cti a dôstojnosti
žalobcu v spoločnosti. Vyjadrenie žalovaného nie je neprimeranou kritikou žalobcu k dosiahnutiu účelu
uvedenej kritiky, resp. k nastoleniu diskusie o verejnej téme. Z uvedeného dôvodu súd žalobný návrh ako
nedôvodný zamietol, a to vrátane priznania nemajetkovej ujmy v peniazoch (ak neexistuje neoprávnený
zásah, tento logicky nemohol spôsobiť ujmu, a už vôbec nie ujmu závažnú). Žalobca navyše žiadnu

konkrétnu ujmu ani nepreukázal, vyjadrenia o existencii ujmy zostali iba v rovine nepreukázaných tvrdení
35. V súvislosti s uvedeným súd poukazuje aj na článok 19 ods.2 Ústavy SR, ktorý zaručuje ochranu
súkromného a rodinného života len pred takým zasahovaním, ktoré je neoprávnené; pod neoprávneným
zasahovaním je potrebné rozumieť také zasahovanie, ktoré nemá základ v zákonnej úprave, nesleduje
legitímny cieľ, nedbá na podstatu a zmysel obmedzovaného základného práva a slobody alebo nie je

nevyhnutným a primeraným opatrením na dosiahnutie legitímneho cieľa (nález Ústavného súdu SR
sp.zn. II ÚS 55/1998 zo dňa 18.10.2001).

36. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania a citovaných zákonných ustanovení, súd má za to, že
žalobu žalobcu je nutné ako nedôvodnú zamietnuť. Žalobný nárok uplatnený žalobcom v tomto konaní

nebol preukázaný, nakoľko absentujú základné predpoklady na úspešné vyvodenie zodpovednosti za
nemajetkovú ujmu spôsobenú neoprávneným zásahom do osobnosti fyzickej osoby, a to existencia
neoprávneného (protiprávneho) zásahu, rovnako aj spôsobilosť zásahu vyvolať ujmu.

37. Keďže sa žalobcovi v konaní nepodarilo preukázať žalobným návrhom uplatnený nárok, súd ho

v celom rozsahu zamietol, tak ako je uvedené vo výroku I. rozsudku.

38. Podľa § 251 CSP, trovy konania sú všetky preukázané, odôvodnené a účelne vynaložené výdavky,
ktoré vzniknú v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.

Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

39. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol v zmysle § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 Civilného
sporového poriadku. Nakoľko žalovaný mal vo veci plný úspech, vznikol mu nárok na náhradu trov
konaniavočižalobcovi,atovplnomrozsahu.Ovýškenáhradytrovkonaniarozhodnesúdprvejinštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník v zmysle § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku.

Poučenie:Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého
rozsudku smeruje. Podanie treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden
rovnopis s prílohami mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis

s prílohami. Ak sa nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy
toho, kto podanie urobil.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti
odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,

c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.