Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Zrušujúce Judgement was issued on Thursday, January 21, 2026

Súd: Správny súd v Banskej Bystrici
Spisová značka: 2Sf/63/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 0824100880
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mgr. Katarína Haviarová

ECLI: ECLI:SK:SpSBB:2026:0824100880.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu senátu JUDr. Mgr. Kataríny

Haviarovej (sudkyňa spravodajkyňa) a členov senátu JUDr. Petra Piroša a JUDr. Miroslavy Štefčekovej,
v právnej veci žalobcu: DOXX - Stravné lístky, spol. s r.o., so sídlom Kálov 356, 010 01 Žilina, IČO:
36 391 000, právne zastúpený: Nomus s.r.o., so sídlom: Havlíčkova 16, 811 04 Bratislava - mestská
časť Staré Mesto, IČO: 54 489 750, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so
sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného
č. 102193388/2024 zo dňa 06. augusta 2024 a č. 102193895/2024 zo dňa 06. augusta 2024, takto

r o z h o d o l :

I. Súd rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 102193388/2024 zo dňa

06. augusta 2024, ako aj rozhodnutie Daňového úradu Žilina č. 100991532/2024 zo dňa 27. marca 2024
z r u š u j ea vec vracia orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie.

II. Súd rozhodnutie žalovaného Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 102193895/2024 zo dňa
06. augusta 2024, ako aj rozhodnutie Daňového úradu Žilina č. 100991618/2024 zo dňa 27. marca 2024
z r u š u j ea vec vracia orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie.

III. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu dôvodne vynaložených trov konania v úplnom
rozsahu, v sume, aká bude vyčíslená v uznesení o výške trov konania vydanom po právoplatnosti tohto
rozsudku, a to v lehote 15 dní od právoplatnosti uznesenia o výške trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

Administratívne konanie

1. U žalobcu ako u daňového subjektu bola vykonaná daňová kontrola dane z pridanej hodnoty
(ďalej aj len „DPH“) za zdaňovacie obdobie január až december 2015. O výsledku daňovej kontroly
Daňový úrad Žilina (ďalej aj len „správca dane“ alebo „prvostupňový orgán“) vyhotovil Protokol č.

100059125/2019 zo dňa 07.01.2019 (ďalej len „Protokol“). Na základe výsledkov daňovej kontroly
uvedenýchvProtokolesprávcadanevydalprvérozhodnutiazajednotlivémesiace(zdaňovacieobdobia)
roku 2015, ktorými žalobcovi vyrubil rozdiel DPH za zdaňovacie obdobia január až december 2015,
pretože žalobcovi neuznal odpočítanie DPH z predložených dodávateľských faktúr od dodávateľa
TALUX, s.r.o., Bratislavská 613/13, 010 01 Žilina, IČO: 36 441 821 (ďalej len „TALUX“) za čistiace
a upratovacie práce v priestoroch pobočiek za jednotlivé mesiace roku 2015 a od dodávateľa Inštitút
vzdelávania a starostlivosti, s. r. o. /skrátene IVAS/, Hálková 2968/22, 010 01 Žilina, IČO: 36 441 406

(ďalej len „IVAS“) za servis a konzultačné služby v oblasti IT za jednotlivé mesiace roku 2015. Na základe
odvolaní žalobcu žalovaný prvé rozhodnutia správcu dane zrušil a veci mu vrátil na ďalšie konanie.2. Na základe výsledkov daňovej kontroly uvedených v Protokole a výsledkov zistených správcom
dane v rámci vyrubovacieho konania, ktoré nasledovalo po odvolacích konaniach, správca dane vydal
v poradí druhé prvostupňové rozhodnutia za jednotlivé mesiace roka 2015, ktorými žalobcovi vyrubil

rozdiel na DPH z dôvodu porušenia § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“ alebo „zákon č. 222/2004 Z. z.“) z dôvodu
nesplnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočet DPH. Proti týmto rozhodnutiam podal žalobca
odvolania, o ktorých žalovaný rozhodol tak, že ich všetky zamietol. Následne žalobca podal voči všetkým
týmto rozhodnutiam žalovaného správne žaloby, o ktorých rozhodoval Krajský súd v Žiline, ktorý správne

žaloby voči rozhodnutiam žalovaného, týkajúcich sa zdaňovacích období január, február, marec, apríl,
jún, júl, september, október, november a december 2015, zamietol a po zrušení týchto rozhodnutí
kasačným súdom opätovne predmetné žaloby zamietol Správny súd v Banskej Bystrici rozsudkom
č. k. 2Sf/45/2024 zo dňa 09.04.2024. O správny žalobách podaných žalobcom proti rozhodnutiam
žalovaného, týkajúcim sa zdaňovacích období máj 2015 a august 2015 Krajský súd v Žiline rozhodol
rozsudkami č. k. 30S/20/2021 zo dňa 20. februára 2023 a 30S/22/2021 zo dňa 20.02.2023 tak, že

rozhodnutia žalovaného aj správcu dane zrušil a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie, pričom
uviedol, že v ďalšom konaní musí správca dane prijať jednoznačný záver, či došlo k porušeniu zákona o
DPH,alebodošlokdaňovémupodvodualebozneužitiuprávaadostatočneodôvodniťsvojerozhodnutie.
Konštatoval, že ak daňový subjekt splnil všetky podmienky v zákone č. 222/2004 Z. z. a preukázal reálne
existenciu plnenia, avšak správca dane preukázateľne zistil, že dodanie IT služieb je spojené s daňovým

podvodom, o ktorom daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť, potom dôvodom pre neuznanie práva
daňového subjektu na odpočítanie DPH nie je porušenie § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., ale účasť
na daňovom podvode. Čo sa týka odpočítania dane z faktúry vystavenej dodávateľom TALUX, s.r.o.,
ktorej predmetom sú čistiace a upratovacie práce v priestoroch pobočiek za 05/2015 a 08/2015, a to
na základe Zmluvy o dielo zo dňa 31.03.2009 a dodatkov, Krajský súd v Žiline sa stotožnil s právnym

názorom správcu dane ako aj druhostupňového orgánu.

3. Správca dane po vrátení vecí vydal rozhodnutia č. 100991532/2024 zo dňa 27.03.2024 (zdaňovacie
obdobie máj 2015) a č. 100991618/2024 zo dňa 27.03.2024 (zdaňovacie obdobie august 2015), ktorými
vyrubil žalobcovi rozdiel DPH za zdaňovacie obdobia máj 2015 a august 2015 (ďalej aj len „prvostupňové

rozhodnutia“ alebo „rozhodnutia správcu dane“), pretože žalobcovi neuznal odpočítanie DPH z ním
predložených dodávateľských faktúr od dodávateľa TALUX, nakoľko vykonaným dokazovaním nebolo
preukázané skutočné dodanie fakturovaných služieb, v dôsledku čoho nedošlo ani k vzniku daňovej
povinnosti ani práva žalobcu na odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z..
Zároveň správca dane neuznal žalobcovi odpočítanie DPH z ním predložených dodávateľských faktúr

od dodávateľa IVAS z dôvodu účasti žalobcu na podvodnom reťazci spoločností, v ktorom došlo k
daňovému úniku. Správca dane prijal záver, z ktorého vyplýva, že žalobca bol súčasťou fakturačného
reťazca, v ktorom došlo k daňovému úniku, ktorý bol výsledkom podvodného konania. Z uvedeného
dôvodu správca dane postupoval v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ, ktorá sa zaoberá zamietnutím
práva na odpočítanie dane v prípade, ak nebola spochybnená reálna existencia plnenia, pričom správca

dane zistil, že plnenie, ktoré žalobca prijal, bolo súčasťou daňového podvodu, o ktorom žalobca mal
alebo mohol vedieť.

4. Správca dane v prvostupňových rozhodnutiach uviedol, že v ďalšom konaní po vrátení veci Krajským
súdom v Žiline požiadal o výstupy z analytického systému kontrolných výkazov v rámci celého

dodávateľského reťazca, pričom zistil, že v obchodnom reťazci NLT, spol. s r.o. - Inštitút vzdelávania a
starostlivosti, s. r. o. /skrátene IVAS/ - DOXX – Stravné lístky, spol. s r.o. došlo k narušeniu neutrality
DPH (daňovému úniku). Daňový subjekt NLT, spol. s r.o. uviedol v časti B2 kontrolného výkazu za
zdaňovacie obdobie máj 2015 prijaté plnenia od dodávateľa N-N STAV s.r.o., IČO: 43 789 994, a za
zdaňovacie obdobie august 2015 od dodávateľov N-N STAV s.r.o., a UNITATE, s.r.o., IČO: 46 836 713,

pričom deklarovaní dodávatelia tieto plnenia voči spoločnosti NLT, spol. s r.o. nepriznali. Správca dane
nazákladerozsudkovKrajskéhosúduvŽilinevykonaltzv.AXEL-Kitteltestnazistenieúčastiavedomosti
žalobcu na daňovom podvode. Správca dane mal za to, že kladne zodpovedal na všetky 4 otázky:
1. Z posudzovaných zdaniteľných obchodov vznikol daňový únik, a to na stupni N-N STAV s.r.o. – NLT,
spol. s r.o., resp. UNITATE, s.r.o., - N LT, spol. s r.o.,

2. Daňový únik bol dôsledkom podvodného konania – daňový subjekt NLT, spol. s r.o. si uplatnil
odpočítanie DPH z prijatých plnení od dodávateľov N-N STAV s.r.o. a UNITATE, s.r.o., avšak uvedení
dodávatelia tieto plnenia voči odberateľovi NLT, spol. s r.o. nepriznali,3. Posudzovaný zdaniteľný obchod daňového subjektu DOXX – Stravné lístky, spol. s r.o. bol s
podvodným konaním spojený – u žalobcu došlo de facto k umelému zníženiu vlastnej daňovej povinnosti
na výstupe,

4. Kontrolovaný daňový subjekt o podvodnom konaní mal a mohol vedieť - nepostupoval primerane
obozretne, keď nezveril zabezpečenie, resp. priamo vykonávanie takýchto odborných činností svojmu
zamestnancovi A. B. C., ktorého pracovnou náplňou ako IT manažéra bolo zabezpečenie chodu
IT infraštruktúry, ale inému subjektu, ktorý na to využíval ďalších subdodávateľov, o ktorých mal
navyše konateľ daňového subjektu DOXX – Stravné lístky, spol. s r.o. vedomosť. Naopak, o týchto

subdodávateľoch nemal vedomosť IT manažér A. C., ktorý im mal prideľovať prístupy. Navyše vzdialená
správa mala byť vykonávaná tak, aby o tom nevedeli zamestnanci daňového subjektu DOXX – Stravné
lístky, spol. s r.o., a teda logicky ani A. C., čo je tiež samo osebe neobvyklé.

5. Voči prvostupňovým rozhodnutiam sa žalobca odvolal. O podaných odvolaniach žalobcu rozhodol
žalovaný rozhodnutiami č. 102193388/2024 zo dňa 06. augusta 2024 a č. 102193895/2024 zo dňa

06. augusta 2024 (ďalej aj len „napadnuté rozhodnutia“ alebo „rozhodnutia žalovaného“), ktorými
rozhodnutia správcu dane potvrdil. Žalovaný ako odvolací orgán sa stotožnil so zisteným skutkovým
stavom a právnym posúdením veci správcom dane o neopodstatnenosti práva na odpočítanie dane,
pričom v napadnutých rozhodnutiach zhrnul administratívne konanie a odvolacie dôvody uvedené
žalobcom v odvolaniach, ktoré vyhodnotil ako neopodstatnené. Vo vzťahu k dodávateľovi IVAS

zopakoval odpovede na otázky kladené v zmysle Axel-Kittel testu a konštatoval, že z vykonaného
dokazovania je nesporné, že obchody žalobcu boli spojené s podvodným konaním, keď žalobca v
nadväznosti na obchodný reťazec, v ktorom došlo k daňovému úniku a narušeniu princípu neutrality
dane, uplatnil právo na odpočítanie dane z predmetného obchodu. Správca dane dostatočne zistil
existenciu chýbajúcej dane. Na základe vedomostného testu preukázal objektívne skutkové okolnosti,

svedčiace tomu, že žalobca mal alebo mohol vedieť o podvode. V preskúmavanom prípade bola
dôvodom zamietnutia práva na odpočítanie dane z plnení od spoločnosti IVAS účasť žalobcu na
obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom.

6. Ohľadom dodávateľa TALUX žalovaný v odôvodneniach napadnutých rozhodnutí uviedol, že z

vykonaného dokazovania vyplynulo, že v rokoch 2015 až 2017 spoločnosť TALUX nevykonávala
upratovacie a čistiace práce pre žalobcu na jeho pobočkách v Trnave, Nitre, Trenčíne, Košiciach a
Prešove, ale vykonávala čistiace a upratovacie práce na adrese D. XXX, E., kde sa nachádza centrála
žalobcu a jeho pobočka v Žiline. Faktúra predstavuje formálnu deklaráciu dodaného plnenia, v tomto
prípade však zo strany spoločnosti TALUX nedošlo k dodaniu plnenia uvedeného v predmete faktúry.

Plnenie, na ktoré poukázal žalobca, sa od fakturovaného plnenia odlišovalo nielen miestom plnenia,
ale aj samotným rozsahom. Údaj o rozsahu poskytnutého plnenia sa na faktúre uvádza ako 1 súbor. V
prípade čistiacich a upratovacích prác sa jedná o nejasný údaj. Vychádzalo sa preto zo zmluvy o dielo
zo dňa 31.03.2009 a jej dodatku č. 1, na ktorú faktúra odkazuje. V zmluve o dielo zo dňa 31.03.2009
vrátane dodatku č. 1 sa uvádza, že cena za plnenie v sume 995,83 Eur (bez DPH)/mesiac zahŕňa bežné

upratovanie kancelárskych priestorov pobočiek 5 x v týždni/1 hod. Upratovanie sa týkalo 5-tich pobočiek
s tým, že na jednej pobočke sa mali realizovať čistiace a upratovacie práce v rozsahu 5 hodín/týždeň,
čo znamenalo, že spoločnosť TALUX mala v zmysle predmetnej zmluvy o dielo realizovať čistiace práce
v celkovom rozsahu 25 hodín týždenne (počet pobočiek x počet hodín do týždňa na jednu pobočku =
5 x 5 = 25). Ako vyplýva z predložených pracovných listov a výpovede pani F. G., upratovanie sa na

centrále žalobcu a jeho pobočky v Žiline realizovalo denne od 7,00 hod. do 11,00 hod., čo je do týždňa
iba 20 hodín. Základnou hmotnoprávnou podmienkou, ktorej splnenie je potrebné pre uznanie nároku
na odpočítanie DPH, je materiálna existencia fakturovaného plnenia, ktorá sa v predmetnom konaní
nepreukázala. Žalovaný, s poukazom na závery uvedené v rozsudkoch Krajského súdu v Žiline, potvrdil
správnosť postupu správcu dane, keď z predmetného fakturovaného plnenia neuznal žalobcovi nárok

na odpočítanie DPH z dôvodu porušenia § 49 ods. 1 zákona o DPH.

7. K námietke žalobcu ohľadom odlišného postupu správcu dane v prípade zdaňovacích období
05/2017 a 08/2017 žalovaný uviedol, že v uvedených obdobiach správca dane skonštatoval splnenie
hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane, pričom v uvedených obdobiach nezistil v obchodnom

reťazci narušenie neutrality DPH, nakoľko nebol identifikovaný daňový únik. Uvedené prípady sa teda
odlišujú od tohto zdaňovacieho obdobia, kde bola narušená neutralita DPH (bol identifikovaný daňový
únik). Podľa žalovaného sa teda nejedná o zrovnateľné prípady, pri ktorých by bolo dôvodné aplikovať
ust. § 3 ods. 9 Daňového poriadku.8. Záverom žalovaný uviedol, že preskúmaním spisového materiálu, rozhodnutia správcu dane a
odvolacích námietok dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutia správcu dane a konanie, ktoré

predchádzalo ich vydaniu, sú v súlade s požiadavkami príslušných zákonných ustanovení. Rozhodnutia
správcu dane v súlade s § 63 ods. 5 Daňového poriadku obsahujú odôvodnenie, skutočnosti, ktoré
boli podkladom rozhodnutí, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami žalobcu, úvahy ovplyvňujúce
hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo. Správca dane zistené
skutočnostivyhodnotiljednotlivoavovzájomnýchsúvislostiachaprijalprávnyzáver,pričompostupovalv

súladesozákonomoDPH,predmetnýmirozsudkamiKrajskéhosúduvŽilineasjudikatúrouNajvyššieho
správneho súdu SR a Súdneho dvora EÚ. Námietky žalobcu, uvedené v odvolaní, preto nezakladajú
dôvod na zrušenie rozhodnutí správcu dane.

Zhrnutie argumentov žalobcu – žalobné body

9. Správnymi žalobami podanými v zákonnej lehote sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti
rozhodnutí žalovaného, ako aj rozhodnutí správcu dane, vrátane postupu, ktorý im predchádzal, ich
zrušenia z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. c), d), f) a g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho
poriadkuvzneníneskoršíchpredpisov(ďalejlen„SSP“)avráteniavecisprávcovidanenaďalšiekonanie
a rozhodnutie. Zároveň si uplatnil náhradu trov konania.

10. Podľa názoru žalobcu žalovaný a správca dane nesprávne právne posúdili vec, keď deklarovali
účasť žalobcu na obchodnom reťazci s podvodným konaním, o ktorom mal a mohol vedieť, v dôsledku
čoho odňali žalobcovi právo na odpočet DPH. Len skutočnosti uvedené v bode 20. žalôb samé o
sebe nemôžu zakladať objektívne preukázanie možnej vedomosti o účasti na daňovom podvode.

Orgány finančnej správy v rozpore s § 3 daňového poriadku nezohľadnili dôkazy predložené žalobcom,
neprihliadali na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Dôkazná povinnosť správcu dane nespočíva
vo vyvolaní formálnej pochybnosti, ale je povinnosťou správcu dane zistiť a preveriť všetky podstatné
skutočnostikontrolovanejdaňovejveci.Keďžetaksprávcadaneneučinil,bolopovinnosťoužalovanéhos
uvedenou vadou sa zákonným spôsobom vysporiadať, a nielen účelovo deklarovať údajné preukázanie

účasti žalobcu na daňovom podvode na základe svojvoľných záverov nemajúcich oporu vo vykonanom
dokazovaní.

11. Stručná aplikácia Axel Kittel testu v napadnutých rozhodnutiach, bez reálneho preukázania
uvádzaných záverov, ktoré aj v zmysle judikatúry SD EÚ majú byť podmienkou pri jeho aplikácii, sama

o sebe nepostačuje na vyvodenie záveru o účasti žalobcu na daňovom podvode, resp. o možnej
vedomosti o obchodnom reťazci s podvodným konaním. V kontexte preukázania možnej vedomosti
o účasti žalobcu na daňovom podvode je neprípustné, aby sa právne vyhodnocovanie skutočností
žalovanýmuskutočnilovýhradnevosféretretíchsubjektov,beználežitéhoaodôvodnenéhopreukázania
vzájomnej spojitosti uvádzaných záverov vo vzťahu k žalobcovi v pozícií daňového subjektu. Postup

žalovaného je v rozpore so zákonom aj s ustálenou judikatúrou najvyšších súdnych autorít, na ktorú už
žalobca poukázal v odvolaniach proti prvostupňovým rozhodnutiam. Záver žalovaného a správcu dane
o účasti žalobcu v obchodnom reťazci s podvodným konaním nemožno založiť len na nešpecifikovaných
zisteniach a zovšeobecneniach formujúcich domnienku, ale na základe objektívnych skutočností, jasne
preukazujúcich, že zdaniteľná osoba, ktorej bol poskytnutý tovar či služba zakladajúca právo na

odpočítanie dane, vedela alebo mala vedieť, že sa týmto nadobudnutím tovaru alebo prijatím týchto
služieb zúčastní na transakcii predstavujúcej daňový podvod týkajúci sa DPH zo strany dodávateľa
alebo iného hospodárskeho subjektu. Bolo povinnosťou daňových orgánov, spočívajúcou v dôkaznom
bremene, na podklade vykonaného dokazovania vyvodiť jasné a zrozumiteľné právne závery o tých
skutočnostiach, ktoré v konkrétne uvedených prípadoch zreteľne preukazujú nedbanlivosť žalobcu.

Orgány finančnej správy takto nepostupovali.

12. Žalobca namietal, že jeho možná vedomosť o účasti na daňovom podvode nemôže byť preukázaná
nezrovnalosťou medzi predmetom činnosti a predmetom zmluvy o dielo, ako na to poukazuje žalovaný.
Žalovaný záverom vyhodnocuje skutkový stav nepravdivo a priamo v neprospech žalobcu ako daňového

subjektu vo vzťahu k vedomostnému testu, ignorujúc tak autonómiu vôle účastníkov obchodnoprávnych
vzťahov, pričom pochybnosti žalovaného o výbere obchodného partnera nemôžu mať dôkaznú hodnotu
a preukazovať vedomosť žalobcu o účasti na obchodnom reťazci s podvodným konaním. To, že „A. B. C.
uviedol, že nepozná ani spoločnosti, ktoré vystupovali ako subdodávatelia, t. j. ani spoločnosť BETAMAKs.r.o. Taktiež nepozná osoby A. H., I., pána I. H. a ani pani G. H.“ vyhodnotil žalovaný jednostranne
a v neprospech žalobcu, keď uviedol, že sa uvedené „javí veľmi neštandardné a nezodpovedajúce
bežnej praxi, nakoľko A. C. v rámci svojej pracovnej náplne poskytoval aj prístupy potrebné na

vzdialený servis v oblasti IT“. Z vykonaného dokazovania bola utajenosť predmetných služieb dodávky
jednoznačne potvrdená, pričom subjektívny názor žalovaného o obvyklosti či neobvyklosti konania
žalobcunemápreukazujúcicharaktervovzťahukvedomostnémutestuanemôžemaťväčšiuvýpovednú
hodnotu, ako len tú, že prideľovanie pracovných úloh a zverejňovanie informácií o detailoch obchodných
záväzkov je výlučnou právomocou žalobcu v pozícií zamestnávateľa. Ani pochybnosť o tom, že

subdodávateliaoslovenídodávateľomIVASmalislužbyvykonávaťvutajenomrežime,aleinídodávatelia
nevykonávalislužbyvutajenomrežime,nemávýpovednúanidôkaznúhodnotuvovzťahukvedomostnej
sfére žalobcu. V súlade s judikatúrou SD EÚ, ak sa preukáže, že vo veci samej došlo k dodaniu
tovaru, nemožno považovať skutočnosť, že sa reťazec transakcií vedúcich k týmto dodaniam z
ekonomického hľadiska nejaví ako racionálny alebo primerane odôvodnený, alebo skutočnosť, že si
niektorý z účastníkov tohto reťazca nesplnil svoje daňové povinnosti, za také, že sú samy o sebe

daňovým podvodom. Žalobca poukázal na závery vyslovené v rozsudkoch Najvyššieho správneho súdu
Slovenskej republiky (ďalej aj „NSS SR“) sp. zn. 3 Sžfk 15/2020 z 30. 06. 2022 a sp. zn. 1Sžfk/16/2020
z 24. 08. 2022, aj v uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „ÚS SR“) sp. zn. IV. ÚS
86/2022, zo dňa 15. 02. 2022.

13. K obchodnoprávnemu vzťahu so spoločnosťou IVAS žalobca uviedol, že v rámci autonómie
vôle aplikujúcej sa v súkromnoprávnych vzťahoch je výber konkrétneho účastníka zmluvného vzťahu
výhradnou dispozíciou subjektov súkromnoprávnych vzťahov. Predmetná zmluva o dielo bola medzi
žalobcom a spoločnosťou IVAS dohodnutá ešte bývalým majiteľom a konateľom žalobcu, pánom
C., a konateľom spoločnosti IVAS, pánom A. F. H., I.. Ako vyplýva z výpovede A. F. H., uvedený

záväzkový vzťah predstavuje niekoľkoročnú obchodnú spoluprácu. Žalobca už počas daňového konania
uviedol, že obchodné vzťahy medzi žalobcom a spoločnosťou IVAS sa začali v auguste 2008, t. j.
pred kontrolovaným obdobím a uzatvorenie viacerých obchodných záväzkov a transakcií, špecificky
182 záväzkov a transakcií v celkovej hodnote 2 665 996,87 eur, svedčí o stabilite a legitímnom
úmysle oboch strán spolupracovať, a nie o vytváraní obchodného reťazca, v ktorom došlo k narušeniu

neutrality DPH. Svedok A. F. H. sa v zápisnici o ústnom pojednávaní č. 102026810/2018 zo dňa
11.10.2018 vyjadril, že predmetom fakturovaného IT servisu boli skôr konzultácie, ako čo napraviť, resp.
zmeniť v počítačoch. Nehľadiac na špecifiká náročnosti a odbornosti poskytovaných služieb, žalobca
nadväzujúc na autonómiu vôle súkromnoprávnych vzťahov uzatvára, že nie je neobvyklým postupom
v obchodnoprávnych vzťahoch v prípade nedostatku materiálno-technickej či personálnej vybavenosti

zabezpečiť splnenie záväzkov prostredníctvom ďalších subjektov. Podľa judikatúry SD EÚ sú zdaniteľné
osobyoprávnenézvoliťsitakúorganizačnúštruktúruatakýspôsobuskutočňovaniaplnení,aképovažujú
za najvhodnejšie pre svoju hospodársku činnosť a na účely obmedzenia svojich daňových nákladov
(rozsudok vo veci WebMindLicenses, C-419/14, bod 42.).

14. Podľa ustálenej judikatúry SD EÚ zamietnutie práva na odpočítanie dane je výnimkou z uplatnenia
základnej zásady, ktorú predstavuje toto právo, a je povinnosťou daňových úradov z právneho hľadiska
dostatočne preukázať, že nastali objektívne skutočnosti, na základe ktorých je možné domnievať sa, že
sazdaniteľnáosobadopustilapodvodualeboževedelaalebomalavedieť,žekonanie,naktoréodkazuje
na podporu svojho práva na odpočítanie, je súčasťou takéhoto podvodu. Žalobca sa nestotožňuje

so závermi žalovaného a popiera, že bol účastníkom daňového úniku, ktorý vznikol v predmetnom
obchodnom reťazci v dôsledku podvodného konania, a o uvedenej skutočnosti nemohol mať vedomosť.
Záver o vedomosti žalobcu o podvodnom konaní je nepodložený a formalisticky založený len na
konštatácii žalovaného o tom, že žalobca pri preverovaní svojho obchodného partnera nepostupoval
s náležitou opatrnosťou a starostlivosťou. Skutočnosť, že zosnulý pán C. mal vedomosť o tom, že

dielo budú realizovať tretie osoby, pričom sa nepreukázalo, že uvedené osoby preveril predtým, ako
im dal prístupy v súvislosti s dodaním IT služieb, nemožno bezdôvodne pripisovať na ťarchu žalobcu
a týmto postupom deklarovať nedodržanie náležitej obozretnosti na strane žalobcu. Nemožno zaťažiť
daňový subjekt, ktorý nadobudne tovar alebo službu v dobrej viere od svojho dodávateľa a za dodaný
tovar alebo službu riadne zaplatí a splní si všetky svoje účtovné a daňové povinnosti, aby v súvislosti

s každou transakciou de facto i de iure kontroloval celý dodávateľský reťazec a splnenie povinností
tretích subjektov, s ktorými nie je v žiadnom priamom vzťahu (subdodávatelia), keď daňový subjekt
nemá objektívnu možnosť v takom rozsahu „skontrolovať“ ani len svojho dodávateľa, nieto ešte jeho
subdodávateľov. Nie je možné na úkor žalobcu v postavení daňového subjektu pričítať okolnosti, ktorénastali ex post u tretích daňových subjektov a takto následne žalobcovi vyčítať nedostatok obozretnosti
či nedostatok odbornej starostlivosti Rovnako na ťarchu žalobcu nemôže byť pričítané ani konanie či
nekonanie iných tretích daňových subjektov, keďže daňový subjekt toto konanie či nekonanie osôb, s

ktorými žalobca nebol v obchodno-právnom vzťahu, nemá možnosť ovplyvniť. Nedodržanie odbornej
starostlivosti žalobcom nebolo preukázané. Žalobca poukázal na závery vyplývajúce z rozsudkov SD
EÚ vo veciach Aquila Part Prod Com, C-512/21, bod 52; Mahagében a Dávid, C-80/11 a C-142/11, bod
60 a 61; Paper Consult, C-101/16, bod 51; C - 285/11 Bonik; C-18/13 Maks Pen; C-354/03 Optigen Ltd;
C-353/03 Fulcrum Electronics Ltd; C-484/03 Bond House Systems Ltd.

15. Žalobca dôvodil, že orgány finančnej správy na neho nezákonne preniesli dôkazné bremeno vo
vzťahu k tretím subjektom (subdodávateľom spoločnosti IVAS) a vedomosti o účasti na daňovom
podvode, ktoré majú znášať orgány finančnej správy. Napadnuté rozhodnutie sa opiera o skutočnosti
na strane tretích subjektov, ktoré žalobca nemal ako a ani nemohol (objektívne) ovplyvniť, napr. ako
skutočnosť, že daňový subjekt BETAMAK si uplatnil odpočítanie DPH z prijatých plnení od dodávateľa

NBTEL, avšak dodávateľ NBTEL tieto plnenia voči odberateľovi BETAMAK nepriznal. Žalovaný aj
správca dane nesprávne interpretovali § 24 ods. 1 daňového poriadku, z ktorého nemožno vyvodiť
dôkaznébremenožalobcuajvovzťahukprávnymvzťahomainýmskutočnostiamnastranedodávateľov
či subdodávateľov, s ktorými žalobca nikdy neuzatvoril záväzkový vzťah a o ktorých existencii sa
dozvedel až v rámci skutočností, ktoré mu predostrel správca dane počas daňovej kontroly. Žalobca

nemá ani nemôže mať žiadnu zákonnú povinnosť dokazovať to, čo má v prvom rade dokazovať
samotný tretí daňovník (platca DPH), lebo žalobca ako daňový subjekt má povinnosť tvrdenia a dôkaznú
povinnosť iba vo vzťahu k tým skutočnostiam, ktoré sám tvrdí, ktoré dal do svojho priznania DPH
za príslušné zdaňovacie obdobie a nie vo vzťahu k tým skutočnostiam a tým tvrdeniam, ktoré sa
týkajú položiek či údajov daných či nedaných do priznania DPH, či daných či nedaných do kontrolného

výkazu zo strany iného tretieho nekontaktného a nespolupracujúceho daňovníka, čo je podstatou tzv.
negatívnej dôkaznej teórie. Skutočnosti týkajúce sa vedenia účtovníctva a s tým súvisiacich úkonov
tretích daňových subjektov daňovník nemá žiadnym spôsobom možnosť ani schopnosť ovplyvňovať a
sú vecou uvedených tretích spoločností a príslušného správcu dane. Túto vadu konania neodstránil
ani žalovaný v napadnutých rozhodnutiach. Skutočnosti vyplývajúce z predošlého konania ako tie, že

niektorý z dodávateľov v reťazci v čase daňovej kontroly je nekontaktný, nevypovedal, bol jeho obchodný
podiel prevedený na inú spoločnosť, došlo k zmene jeho konateľa, neviedol riadne účtovníctvo, či
nepodal daňové priznanie, nemôžu byť automaticky bez ďalšieho vyhodnotené v neprospech iného
daňového subjektu. Za tejto situácie, keď žalobca ako daňový subjekt predložil dostatočné dôkazy za
účelom preukázania reálneho uskutočnenia zdaniteľných plnení, bol prvostupňový orgán a následne

aj žalovaný povinný k týmto dôkazom prihliadnuť, vyvodiť z nich príslušné skutkové závery a až tak
pristúpiť k vyhodnoteniu splnenia podmienok pre odpočítanie DPH žalobcom. Žalobcovi nemôže byť
na ťarchu, že neuniesol svoje dôkazné bremeno, keď v rozsahu, ktorý možno rozumne vyžadovať,
predložil všetky relevantné a potrebné listinné dôkazy a označil relevantných svedkov. V tejto súvislosti
žalobca poukázal na nález ÚS SR sp. zn. I. ÚS 259/2022-37 z 12. 10. 2022. Žalobca rozporoval, že

napadnuté rozhodnutia aj prvostupňové rozhodnutia sa zakladajú na neunesení dôkazného bremena vo
vzťahu k dobromyseľnosti, odbornej starostlivosti, obozretnosti a opatrnosti, ktoré viedli správcu dane
a žalovaného k extenzívnemu a ústavne nonkonformnému prenosu dôkazného bremena na žalobcu,
o preukázaní skutočností na strane tretích subjektov a vyvrátení domnienok a účelne vyvolaných
pochybností na strane orgánov finančnej správy, a to napriek povinnosti orgánov finančnej správy zistiť

skutkový stav presne a úplne. Postup žalovaného, ktorý svoje závery vedúce k odňatiu práva žalobcu na
odpočet DPH založil na skutočnostiach spočívajúcich v porušení povinností na strane tretích subjektov,
ľubovoľne hodnotil dôkazy, formálne spochybnil dôkazy predložené žalobcom preukazujúcich jeho
dobromyseľnosť a odbornú starostlivosť, nemohol viesť k správnemu právnemu posúdeniu veci. Pokiaľ
mali orgány finančnej správy pochybnosti o dôkaznej hodnote žalobcom predložených a označených

dôkazov, došlo k presunu dôkazného bremena na správcu dane v tom smere, že bolo jeho povinnosťou
preukázať dôkazmi existenciu takých skutočností, ktoré vierohodnosť, preukázateľnosť, správnosť či
úplnosť účtovníctva, evidencie či iných záznamov úplne vyvracajú. Orgány finančnej správy postupovali
v rozpore so smernicou Rady 2006/112/ES z 28. 11. 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty
(článkom 167, článkom 168 písm. a), článkom 178 písm. a), článkom 220 ods. 1 a článkom 226), keď

zamietli žalobcovi právo na odpočet DPH bez toho, aby objektívne preukázali, že žalobca vedel alebo
mal vedieť, že plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany
osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca.16. Podľa názoru žalobcu napadnuté i prvostupňové rozhodnutia trpia nepreskúmateľnosťou. Žalovaný
sa dostatočne nevysporiadal s odvolacími námietkami žalobcu a porušil zásady daňového poriadku,
dokazovania a materiálnych náležitostí odôvodnenia rozhodnutia. Požiadavku určitosti, zrozumiteľnosti

a preskúmateľnosti rozhodnutia podľa § 63 daňového poriadku by spĺňalo také rozhodnutie, v ktorom
by zo strany odvolacieho orgánu boli uvedené skutočnosti, na základe ktorých je možné posúdiť,
z akého dôvodu považoval zistený skutkový stav za dostatočný, hoci jednotlivé dôkazy vykonané v
konaní boli navzájom protichodné a súčasne odmietol vykonať ďalšie žalobcom navrhnuté dôkazy. Z
hľadiska právneho posúdenia veci žalovaným napadnuté rozhodnutia vypĺňajú len všeobecné odkazy

na judikatúru a rozhodnutie sa obmedzuje len na formálnu aplikáciu tzv. Axel Kittel testu za účelom
strojeného naplnenia judikatórnych požiadaviek na odôvodnenie rozhodnutia o odmietnutí práva na
odpočet DPH. V napadnutom i prvostupňovom rozhodnutí absentujú riadne podložené závery, z ktorých
by zrejmé, ktoré konkrétne skutočnosti vo vzťahu k žalobcovi boli rozhodujúce pre rozhodnutie vo
veci a akými úvahami sa žalovaný a aj správca dane pri ich vyhodnotení riadili. Žalovaný a rovnako
aj správca dane v odôvodnení rozhodnutí predovšetkým pochybili pri preukázaní skutočností, že sa

žalobca vedome podieľal na podvodnom konaní, resp. že z dôvodu zanedbania jeho povinností -
primeranej ostražitosti (due diligence) mohol, resp. mal vedieť, že sa na podvodnom konaní podieľa,
pričom povinnosť preukázania tejto skutočnosti im uložil vo svojich rozsudkoch Krajský súd v Žiline.
Formálne podradenie takejto konštatácie pod štvrtú otázku Axel Kittel testu nenapĺňa obsahovú
požiadavku preukázania kladných odpovedí v súlade s judikatúrou, ktorú žalovaný v napadnutých

rozhodnutiach uvádza. Žalovaný v napadnutých rozhodnutiach len formálne odkazuje na prevzatie
dôkazného bremena správcom dane a preukázanie, že došlo k daňovému podvodu, a vo zvyšnej
časti len deklaruje pochybnosti na strane žalobcu (neobvyklosti obchodného vzťahu z pohľadu správcu
dane), v dôsledku ktorých prichádza k nepodloženému záveru o neunesení dôkazného bremena a
zároveň tieto pochybnosti žalovaného a správcu dane smerujú k dodávateľovi žalobcu a tiež jeho

subdodávateľom. Žalovaný opomenul, že ak správca dane prijme záver o účasti žalobcu na daňovom
podvode, je nevyhnuté, aby jednoznačne identifikoval subjekt, u ktorého malo dôjsť k daňovému úniku,
ktorý je súčasťou podvodu na DPH, vyhodnotil a jednoznačne uviedol, v čom spočíval daňový podvod,
ako aj poukázal na objektívne skutočnosti a dôkazy, na základe ktorých žalobca mohol alebo mal
vedieť, že sa zúčastňuje na plnení poznačenom daňovým podvodom. Napadnuté ani prvostupňové

rozhodnutia sa v odôvodnení nijako relevantne nevyrovnávajú s dôkazmi a argumentáciou žalobcu
ohľadom preukázania dostatočnej obozretnosti a dobromyseľnosti. Napadnuté rozhodnutia sú len
konštatáciou vopred indikovaného záveru správcu dane o údajnej vedome nedbanlivostnej účasti
žalobcu na daňovom podvode.

17. Orgány finančnej správy porušili § 63 ods. 5 Daňového poriadku, keďže odôvodnenie napadnutých aj
prvostupňových rozhodnutí je všeobecné, bez nadväznosti na konkrétne zdaňovacie obdobie. Správca
dane ani žalovaný nešpecifikovali jednotlivé skutočnosti a dôkazy na konkrétne zdaňovacie obdobie,
ale popisným všeobecným spôsobom vypracovali odôvodnenie, ktoré následne paušálne použili na
odôvodnenie ďalších rozhodnutí v jednotlivých kontrolovaných zdaňovacích obdobiach rokov 2015,

2016 a 2017. Odôvodnenia neobsahujú konkrétne úvahy správcu dane a žalovaného, ktoré ich
viedli k tomu, aby rozhodli tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozhodnutí. Najmä odôvodnenie
napadnutých rozhodnutí je formalistické, nedáva odpovede na žalobcom vymedzené zásadné otázky v
rámci jeho odvolacej argumentácie a táto vada je zosilnená tým, že žalovaný sa absolútne svojvoľne
rozhodol odignorovať rozhodnutia a právne závery najvyšších súdnych autorít, ktoré svedčali odvolacej

argumentácii žalobcu a podporovali ju v plnom rozsahu.

18.Žalobcauviedol,ževpredmetnejvecibolnedostatočneaneúplnezistenýskutkovýstavveciazávery
prijaté na základe nesprávne vyhodnoteného skutkového stavu boli bez odôvodnenia konkrétnych
záverov vo vzťahu k žalobcovi premietnuté do napadnutých a prvostupňových rozhodnutí; tento postup

je nezákonný a nezlučiteľný s právom na spravodlivý proces. Správca dane založil svoje prvostupňové
rozhodnutia na domnienke o nedbanlivostnej účasti žalobcu na obchodnom reťazci s podvodným
konaním, ale tento záver je v rozpore so skutkovým stavom vyplývajúcim z administratívnych spisov.
Žalovaný prvostupňové rozhodnutia potvrdil a sám len formalisticky prijal záver o možnej vedomosti
žalobcu o účasti na daňovom podvode.

19. Pri aplikácii Axel Kittel testu žalovaný uvádza, že vo vzťahu k prvej podmienke má existenciu
daňového úniku za preukázanú odkazujúc na subdodávateľský reťazec. Uvedené je podľa názoru
žalobcu v rozpore s obsahom daňových spisov, keďže z nich preukázateľne vyplýva, že žalobca sisvoje právo na odpočet DPH uplatňoval v súlade s § 49 a nasl. zákona o DPH. Žalovaný sa nijako
nevysporiadal s tým, na základe akých konkrétnych skutočností a dôkazov má za preukázaný opak,
a taktiež pochybil, keď odpočet DPH subsumoval pod daňový únik na strane žalobcu napriek tomu,

že z dôkazov v podobe faktúr, vyjadrení a výpovedí svedkov, vyplýva opak. Uvedené platí aj vo
vzťahu k záverom v nadväznosti na druhú podmienku Axel Kittel testu. Žalovaný, porušujúc povinnosť
náležitého odôvodnenia rozhodnutia, konštatuje, že uskutočnené transakcie nezodpovedajú bežným
obchodným podmienkam s odkazom na fakturácie tretích subjektov a dodávateľa žalobcu, pričom nijako
nepoukazuje na to, akým spôsobom a na podklade akých skutočností má za preukázané, že konanie

žalobcu nezodpovedá bežným obchodným podmienkam. Žalobca v tomto kontexte vidí zrejmý rozpor so
skutkovým stavom vyplývajúcim z daňových spisov, predovšetkým s poukazom na fakt, že dlhotrvajúci
niekoľkoročný obchodný vzťah medzi žalobcom a jeho dodávateľom z podstaty veci preukazuje bežný
obchodný vzťah indikujúci pravý opak. Aj vyhodnotenie tretej a štvrtej podmienky Axel Kittel testu je
formalistické a v rozpore s administratívnymi spismi. Údajné podvodné konanie, ktoré sa snažil žalovaný
aj správca dane bez bližšieho vytvoriť, je hypotetické, pričom ani jeden bod testu nemá oporu vo

vykonanom dokazovaní. Z rozhodnutí SD EÚ vyplýva, že nestačí, aby vo vzťahu k zainteresovaným
podnikateľským subjektom správca dane preukázal ekonomicky „neobvyklý“ reťazec, ale musí sa u
každého zúčastneného preukázať aj vedomosť o podvodnom konaní v rámci daného reťazca, k čomu
nedošlo.

20. Žalobca namietal aj podstatné porušenie ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktorého
sa orgány finančnej správy dopustili tým, že nekonali v súlade so základnými zásadami daňového
konania, keď jednostranným spôsobom vyhodnotili dôkazy výlučne v neprospech žalobcu (aj keď
sa týkali tretích subjektov, ktoré neboli obchodnými partnermi žalobcu), nebrali do úvahy žalobcom
predložené relevantné dôkazy a vyjadrenia a počas daňovej kontroly pri získavaní rozhodujúcich

skutočností postupovali bez akejkoľvek súčinnosti so žalobcom a svoje zistenia prezentované vo
svojich rozhodnutiach založili izolovane iba na predpokladoch, domnienkach či dokonca fabuláciách o
nedbanlivostnej účasti žalobcu na obchodnom reťazci poznačenom podvodným konaním.

21. Ďalej žalobca namietol, že orgány finančnej správy porušili § 61 ods. 1 písm. a) daňového poriadku.

Správca dane bol povinný ex offo prerušiť prebiehajúce vyrubovacie konanie, keďže boli začaté konania
na Najvyššom správnom súde SR vedené pod sp. zn.: 1Sfk/134/2022, 2Sfk/110/2022, 1Sfk/135/2022,
ktorých predmetom prieskumu boli rozhodnutia žalovaného o skutkovo totožných faktúrach, predmetoch
plnenia aj o skutkovo totožnom obchodnom reťazci s podvodným konaním, v ktorom došlo k narušeniu
neutrality DPH, pričom tieto konania možno za daných okolností subsumovať pod tzv. konania o

predbežnej otázke, ako to predpokladá uvedené ustanovenie.

Vyjadrenia žalovaného k správnym žalobám žalobcu

22. Žalovaný vo vyjadreniach k správnym žalobám argumentoval obdobne ako v napadnutých
rozhodnutiach a navrhol správne žaloby zamietnuť. K námietke žalobcu ohľadom neprerušenia
odvolacieho konania žalovaným z titulu vedenia kasačných konaní na Najvyššom správnom súde SR
žalovaný uviedol, že žalovaný v rámci druhého odvolacieho konania rozhodol vo veci odvolaní žalobcu
proti rozhodnutiam správcu dane na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia rokov 2015, 2016 a

2017 a to tak, že rozhodnutia správcu dane potvrdil. Žalobca podal proti týmto rozhodnutiam žalovaného
správne žaloby. Jednalo sa celkovo o 34 žalôb. V 26 prípadoch Krajský súd v Žiline zrušil rozhodnutie
žalovaného z dôvodu procesných pochybení (nekompletnosť predloženého administratívneho spisu,
informácie získané z Obchodného registra SR a Informačného systému Finančnej správy,...), ktoré
mali za následok nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia. Proti týmto rozsudkom podal žalovaný

kasačné sťažnosti. V 8 prípadoch Krajský súd v Žiline zrušil rozhodnutie žalovaného a rozhodnutie
správcu dane z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci (porušenie hmotnoprávnych podmienok
pre uplatnenie nároku na odpočítanie DPH, resp. podvodné konanie). Proti týmto 8 rozsudkom žalovaný
nepodal kasačné sťažnosti a uvedené rozsudky sa stali právoplatnými. Správca dane vo svojich 8
rozhodnutiach (vydaných v rámci tretieho vyrubovacieho konania), ktoré mali väzbu na predmetných 8

rozsudkov Krajského súdu v Žiline, premietol závery z týchto rozsudkov do svojich rozhodnutí. Uvedené
sa vzťahuje aj na DPH za zdaňovacie obdobie 05/2015 a 08/2015. V prípade podaných kasačných
sťažnosti žalovaný tiež uviedol, že Najvyšší správny súd SR uznal dôvodnosť námietok žalovaného
smerovaných proti tvrdeniu Krajského súdu v Žiline o nepreskúmateľnosti napadnutých rozhodnutí aneúplnosti administratívnych spisov, a preto rozsudky Krajského súdu v Žiline postupne ruší a vracia
Správnemu súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie. Z vyššie uvedených dôvodov nebolo podľa
žalovaného potrebné v tomto prípade prerušovať odvolacie konania (DPH za zdaňovacie obdobie

05/2015 a 08/2015).

Vyjadrenia žalobcu k vyjadreniam žalovaného k správnym žalobám (repliky)

23. Žalobca v replikách zopakoval podstatu skutkovej a právnej argumentácie uvedenej v správnych

žalobách.

24. Žalovaný právo podať vyjadrenia k replikám žalobcu (tzv. dupliky) nepodal.

Konanie pred správnym súdom

25. Správny súd v Banskej Bystrici uznesením č. k. 2Sf/63/2024-83 zo dňa 12.11.2025, právoplatným
dňa 29.11.2025, spojil na spoločné konanie veci, ktoré začali na Správnom súde v Banskej Bystrici pod
sp. zn. 2Sf/63/2024 a sp. zn. 2Sf/64/2025, s tým, že tieto veci budú ďalej vedené v spoločnom konaní
pod spoločnou spisovou značkou 2Sf/63/2024.

26. Správny súd vo veci rozhodol rozsudkom bez nariadenia pojednávania, nakoľko pojednávanie
nežiadal žiaden z účastníkov konania a správny súd nezistil žiaden z dôvodov uvedených v ustanovení
§ 107 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len
„SSP“), pre ktorý by bolo potrebné v predmetnej veci pojednávanie nariadiť. Miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku súd zverejnil postupom v zmysle § 137 ods. 4 SSP dňa 13.01.2026. Rozsudok

bol vyhlásený vyvesením jeho skráteného písomného vyhotovenia bez odôvodnenia na úradnej tabuli
tunajšieho súdu dňa 21.01.2026 podľa § 137 ods. 3 SSP.

27. Správny súd v Banskej Bystrici ako vecne príslušný podľa § 10 SSP a miestne príslušný podľa §
13 ods. 1 SSP preskúmal žalobami napadnuté rozhodnutia žalovaného, im predchádzajúce rozhodnutia

správcu dane, ako aj postup daňových orgánov, a to v rozsahu a z dôvodov uplatnených v žalobách (§
134 ods. 1 SSP), pričom dospel k záveru, že správne žaloby žalobcu sú dôvodné, preto rozhodnutia
žalovaného zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP, ako aj rozhodnutia správcu dane podľa 191 ods.
3 SSP a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie podľa § 191 ods. 4 SSP. Súdny prieskum na
základe predmetnej žaloby nie je absolútny, je limitovaný rozsahom žalobných bodov, ktorými je správny

súd viazaný v zmysle § 134 ods. 1 SSP, keďže sa nejedná o žiadnu z výnimiek uvedenú v odseku 2
citovaného ustanovenia.

Relevantné zákonné ustanovenia

28. Podľa § 2 ods. 1 zákona o DPH; Predmetom dane je
a) dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení
zdaniteľnej osoby,
b) poskytnutie služby (ďalej len "dodanie služby") za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou
osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby,

c) nadobudnutie tovaru za protihodnotu v tuzemsku z iného členského štátu Európskej únie (ďalej len
"členský štát"),
d) dovoz tovaru do tuzemska.

29. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH; daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

30. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH; právo odpočítať daň z tovaru alebo služby vzniká platiteľovi v deň,
keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

31. Podľa § 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH; platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť,

daň z tovaru a služieb, ktorú použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov
3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov
a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.32. Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH; právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ
uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a/ má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

33. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku; pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných
právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pri tom na zachovávanie práv a právom
chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

34. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku; správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý

dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe
daní vyšlo najavo.

35. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku; daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv
na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných
podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie

bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť,
správnosť a úplnosť evidencie a záznamov, ktoré je povinný viesť.

36.Podľa§24ods.2Daňovéhoporiadku;správcadanevediedokazovanie,pričomdbá,abyskutočnosti
nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi

daňových subjektov.

Posúdenie opodstatnenosti žaloby - podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov súdom

37. Predmetom súdneho prieskumu správnym súdom v tejto veci sú rozhodnutia žalovaného,

ktorými potvrdil rozhodnutia správcu dane o vyrubení rozdielu na dani z pridanej hodnoty žalobcovi
za zdaňovacie obdobia máj 2015 a august 2015, keď žalobcovi nepriznal odpočítanie dane
z dodávateľských faktúr od dodávateľa IVAS z dôvodu účasti žalobcu na daňovom podvode a od
dodávateľa TALUX z dôvodu porušenia ust. § 49 ods. 1 zákona o DPH, keďže nepreukázal reálne
dodanie upratovacích služieb fakturovaných žalobcovi.

38. Správny súd po preskúmaní napadnutých rozhodnutí zistil, že žalovaný a správca dane vo vzťahu
k dodávateľovi IVAS nepriznali žalobcovi odpočet DPH za zdaňovacie obdobia máj 2015 a august
2015 z dôvodu, že došlo k podvodu, na ktorom sa žalobca zúčastnil z dôvodu neobozretnosti. Orgány
finančnej správy vo vzťahu k preverovaným dodávateľským faktúram od spoločnosti IVAS nespochybnili

dodanie fakturovaných IT služieb žalobcovi, skutočnosť, že služby boli dodané iným platiteľom DPH, že
žalobca tieto služby použil na účely svojich vlastných zdaniteľných plnení, ani neuviedli, že by žalobca
nepredložil požadované doklady na preukázanie deklarovaných obchodov, ktorých predmetom bolo
dodanie predmetných IT služieb. Prvostupňové a napadnuté rozhodnutia súd teda založené na tom, že
posudzované zdaniteľné obchody žalobcu boli spojené s podvodným konaním, o ktorom žalobca mohol

vedieť, ak by bol primerane obozretný.

39. Z vlastnej rozhodovacej činnosti správny súd vie, že za ostatné zdaňovacie obdobia roku 2015 (t.
j. január, február, marec, apríl, jún, júl, september, október, november a december 2015) za tej istej
skutkovej situácie nebol žalobcovi priznaný odpočet DPH vo vzťahu k dodávateľovi IVAS z dôvodu, že

vykonaným dokazovaním nebolo preukázané skutočné dodanie fakturovaných služieb, v dôsledku čoho
nedošlo ani k vzniku daňovej povinnosti ani k vzniku práva žalobcu na odpočítanie DPH podľa § 49 ods.
1 zákona o DPH, t. j. odpočet DPH bol odmietnutý na základe nesplnenia hmotnoprávnych podmienok
pre priznanie práv a na odpočet DPH, s čím sa stotožnil aj správny súd v rozsudku č. k. 2Sf/45/2024 zo
dňa 09.04.2025, na ktorý týmto v plnej miere odkazuje.

40. Správny súd považuje za potrebné poukázať na to, že v rámci daňového konania je potrebné
rozlišovať medzi požiadavkou na preukázanie (i) hmotnoprávnych podmienok priznania práva na
odpočítanie DPH (alternatívne oslobodenia od dane), (ii) formálnych podmienok priznania práva na
odpočítanie, (iii) odopretím nároku na odpočítanie DPH alebo oslobodenia od dane z dôvodu daňového

podvodu a (iv) odopretím nároku na odpočítanie DPH alebo oslobodenia od dane z dôvodu zneužitia
práva.41. Hmotnoprávnymi podmienkami pre priznanie práva na odpočet dane sú požiadavky, aby (i) daňový
subjekt nárokujúci si odpočet bol zdaniteľnou osobou, (ii) tovar alebo služby, na ktorých zakladá právo
na odpočítanie dane, boli dodané, alebo poskytnuté inou zdaniteľnou osobou a (iii) aby zdaniteľná

osoba dotknuté tovary alebo služby následne použila na účely svojich vlastných zdaniteľných plnení, čo
vyplýva, z čl. 168 písm. a) Smernice Rady č. 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme
dane z pridanej hodnoty (Ú.v.EÚ L 347, 2006). Nárok na odpočítanie DPH vzniká príjemcovi plnenia
za predpokladu kumulatívneho splnenia týchto hmotnoprávnych podmienok. Pokiaľ tieto podmienky
nie sú splnené, právo na odpočítanie DPH môže byť odopreté (rozsudok sp. zn. 8 Sžfk 16/2020 zo

dňa 25.08.2022, bod 25.; rozhodnutia Súdneho dvora EÚ, napr. vo veci Senatex zo dňa 15.09.2016,
C-518/14, bod. 28.; vo veci Vikingo Fővállalkozó zo dňa 03.09.2020, C-610/19, bod 43.; vo veci
Kemwater Prochemie zo dňa 09.12.2021, C-154/20, bod 24.).

42. Pri posudzovaní splnenia podmienok daňového podvodu je potrebné vychádzať z ustálenej
judikatúry Súdneho dvora Európskych spoločenstiev (ďalej aj len „SD ES“), pričom z rozhodnutia SD ES

vo veci účastníkov Axel Kittel, Recolta Recycling SPRL sp.zn. C-439/04 a C-440/04 zo dňa 06.07.2006
možno vyvodiť kritériá pre posúdenie účasti daňového subjektu na daňovom podvode (nedovolenom
daňovom úniku) na účely rozhodnutia o pripustení uplatnenia práva na právo na odpočítanie dane. Na
to, aby mohol byť odopretý nárok na odpočet z titulu účasti daňového subjektu na daňovom podvode,
musia byť kladne zodpovedané nasledujúce štyri kumulatívne položené otázky :

- Vznikol z posudzovaných zdaniteľných obchodov daňový únik?
- Ak áno, je tento daňový únik dôsledkom podvodného konania?
- Pokiaľ je únik na dani dôsledkom podvodného konania, boli posudzované zdaniteľné obchody
daňového subjektu s týmto konaním spojené?
- Ak boli posudzované zdaniteľné obchody spojené s podvodným konaním, vedel o tom alebo mohol

a mal vedieť daňový subjekt?

43. Správny súd po preskúmaní napadnutých rozhodnutí zistil, že tieto boli založené na tom, že žalobca
sa zúčastnil podvodu z dôvodu svojej neobozretnosti. Žalovaný však v napadnutých rozhodnutiach
nijakým spôsobom neodôvodnil svoje závery o účasti žalobcu na podvode, a to vo vzťahu k ostatným

rozhodnutiam žalovaného za zdaňovacie obdobia roku 2015, v ktorých konštatoval na základe tých
istých skutkových okolností a právnej úpravy, nesplnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie
dane žalobcom, a to konkrétne druhej hmotnoprávnej podmienky (existencia materiálneho plnenia).
Podľa správneho súdu tak napadnuté rozhodnutia žalovaného vo vzťahu k ostatným rozhodnutiam,
vychádzajúcim z toho istého skutkového základu, vyznievajú zmätočne a rozporujú si, pričom správca

dane a žalovaný len jednoducho uviedli, že v daných prípadoch (zdaňovacie obdobie máj 2015 a august
2015) nezaložili rozhodnutie na nesplnení hmotnoprávnych podmienok, ale na podvode, čím, podľa
správneho súdu, porušili ust. § 3 ods. 9 Daňového poriadku, podľa ktorého správca dane dbá na
to, aby pri rozhodovaní v skutkovo zhodných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Totiž, ak
správca dane skúma a poukáže na nesplnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie DPH,

účasť na daňovom podvode sa už nepreukazuje. V daných zdaňovacích obdobiach roku 2015 (máj,
august) pri prijatí záveru o účasti žalobcu na podvode totiž správca dane a žalovaný vychádzali
z toho istého skutkového stavu, tých istých zmlúv, výpovedí svedkov a konateľov spoločností a ďalších
dôkazov, na základe ktorých rozhodnutia v ostatných zdaňovacích obdobiach roku 2015 (január, február,
marec, apríl, jún, júl, august, september, október, november a december 2015) založili na nesplnení

hmotnoprávnych podmienok pre priznanie odpočtu DPH. Správca dane ani žalovaný takýto postup
a odklon od predchádzajúcich záverov neodôvodnili.

44. Pokiaľ správca dane a žalovaný poukazovali na rozsudky Krajského súdu v Žiline č. k. 30S/20/2021
zo dňa 20. februára 2023 a 30S/22/2021 zo dňa 20.02.2023, je potrebné poukázať na to, že

predmetnými rozsudkami boli zrušené rozhodnutia žalovaného a správcu dane z dôvodu, že vo vzťahu
k sporným faktúram vystaveným dodávateľom IVAS nie je možné v zmysle aktuálnej judikatúry Súdneho
dvora EÚ odmietnuť odpočítanie dane len z dôvodu, že daňový subjekt nevie preukázať, že ním
deklarovaný dodávateľ zabezpečil dodanie prostredníctvom subdodávateľských subjektov, resp. tieto
subjekty stotožniť (čo bolo v zrušených rozhodnutiach žalovaného a správcu dane dôvodom nepriznania

odpočtu DPH). Ďalej uviedol, že žalovaný v napadnutých rozhodnutiach vo všeobecnosti odkazuje na
zásady dokazovania v daňovom konaní a povinnosti daňovníka, avšak nesprávne právne vyhodnocuje
skutočnosť dodania služby v nadväznosti na nemožnosť dodania služby deklarovaným dodávateľom
na faktúre z dôvodu nepreukázania dodania fakturovaných plnení v reťazci. Následne zaviazal správcudane, aby v ďalšom konaní prijal jednoznačný záver, či došlo k porušeniu zákona o DPH, alebo
došlo k daňovému podvodu alebo zneužitiu práva a dostatočne odôvodniť svoje rozhodnutie. Správny
súd má za to, že uvedenými rozsudkami Krajský súd v Žiline nenariadil správcovi dane založiť svoje

rozhodnutia na podvode, ale zrušil jeho rozhodnutia (a rozhodnutia žalovaného), pretože boli založené
na nesplnení hmotnoprávnych podmienok v súvislosti s nepreukázaním daňového subjektu, že ním
deklarovaný dodávateľ zabezpečil dodanie prostredníctvom subdodávateľských subjektov, resp. tieto
subjekty stotožniť. Správca dane mal na základe rozsudkov Krajského súdu v Žiline znovu vyhodnotiť
splnenie všetkých hmotnoprávnych podmienok pre odpočet DPH, a iba v prípade že by opätovným

vyhodnotením správca dane dospel k záveru, že tieto hmotnoprávne podmienky sú splnené, mohol
skúmať možnú účasť žalobcu na podvode, pričom svoje rozhodnutie mal riadne odôvodniť. Správca
dane však neodôvodnil, prečo za rovnakej skutkovej situácie vyhodnotil v niektorých zdaňovacích
obdobiach hmotnoprávne podmienky za splnené a v iných nie.

45. Skúmanie splnenia hmotnoprávnych podmienok alebo účasti na podvode má významný dopad

na daňové konanie aj z dôvodu prenosu dôkazného bremena. Pri preukazovaní hmotnoprávnych
podmienok pre priznanie práva na odpočítanie dane dôkazné bremeno zaťažuje daňový subjekt, pričom
v prípade preukazovania účasti na podvode, príp. zneužití práva, zaťažuje dôkazné bremeno daňové
orgány.

46. V daňovom konaní má dôkaznú povinnosť prioritne daňový subjekt. Správca dane dokazovanie
vykonáva, vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane.
Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získava poznatky a informácie
o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne rozhodnutie. Správca dane nie je pri
dokazovaní viazaný iba návrhmi daňových subjektov, je však povinný zistiť skutkový stav veci čo

najúplnejšie. Daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Z uvedeného vyplýva, že je to práve daňový
subjekt, ktorý nesie dôkazné bremeno a dôkazy navrhuje, na druhej strane správca dane autonómne
rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aj to, aké závery vyvodí
z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada
objektívnej pravdy. V zmysle týchto zásad sú príslušné orgány verejnej správy povinné postupovať.

47. Správny súd pritom poukazuje na skutočnosť, že prenos dôkazného bremena medzi daňovým
subjektom a správcom dane má svoje pravidlá. „Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné
povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti
realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom

spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť
(dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť
dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne
spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom
možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len

na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho
pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom
konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje
praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej.“ (rozhodnutie
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 377/2018 zo dňa 14. novembra 2018, bod 21;

obdobne sp. zn. III. ÚS 401/09 zo dňa 16. decembra 2009).

48. Správny súd tiež poukazuje na rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR zo dňa 5Sfk/37/2021 zo
dňa30.05.2023,vktoromsauvádza:„Kotázkedôkaznéhobremenaexistujepočetnáavzásadestabilná
rozhodovacia prax kasačného súdu, vyjadrená napríklad v rozsudkoch sp.zn. 1Sžf/10/2015 zo dňa 3.

februára 2016, sp.zn. 6Sžfk/7/2016 zo dňa 27. septembra 2018, sp.zn. 5Sžfk/15/2018 zo dňa 30. apríla
2019 a iné. Z ustanovenia § 24 ods. 1 Daňového poriadku vyplýva, že z dôvodu ľahkej zneužiteľnosti
práva na odpočet dane je dôkazným bremenom na preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok
prioritne zaťažený práve daňový subjekt, ktorý si toto právo uplatňuje. Obchodné transakcie pritom
nepostačuje deklarovať len po formálnej stránke (vystavenou faktúrou a zmluvou), predložené doklady

musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku pochybností preukazuje daňový subjekt.
Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže
byť nárok na odpočet dane uznaný (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9 Sžfk
1/2019 zo dňa 21. apríla 2020, bod 40, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky a rozhodnutí súdov pod R 26/2021; sp. zn. 6 Sžfk 20/2018 zo dňa 11. júna 2019, body 49 a
50, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R
6/2020).“ Uvedené závery vyplývajú aj z aktuálnej rozhodovacej praxe Najvyššieho správneho súdu SR,

rozhodnutia sp. zn. 3Sfk/33/2021 zo dňa 25.07.2023, bod 46.; sp. zn. 5Sfk/12/2022 zo dňa 21.11.2023,
bod 25.

49. Správny súd ďalej poukazuje na rozsudok sp. zn. 1Sžfk/99/2017 zo dňa 20.08.2019, v ktorom
NajvyššísúdSRuvádza,že„Aksprávcadanedospejekzáveru,žeideopodvodnékonaniesnásledkom

daňového úniku, resp. existenciu umelej konštrukcie, ktorá je zachytená v ustanovení § 3 ods. 6
Daňového poriadku, potom je správca dane sám zaťažený dôkazným bremenom, a musí objektívne
preukázať v zmysle relevantnej judikatúry Súdneho dvora (napríklad rozsudok v spojených veciach
sp.zn. C-80/11 Mahagében a C-142/11 Dávid), že žalobca vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie
zakladajúce nárok na odpočítanie DPH je súčasťou daňového podvodu zo strany tohto vystaviteľa alebo
iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. Tento záver vychádza zo všeobecného

predpokladu, že daňový subjekt sa nemôže podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem
práva Európskej únie.“

50. Z vyššie uvedeného vyplýva, že pre rozhodnutie o priznaní, či nepriznaní odpočtu DPH musia
mať daňové orgány ustálené, či dôvodom nepriznania odpočtu DPH je nesplnenie hmotnoprávnych

podmienok alebo zneužitie práva, či participovnie žalobcu na daňovom podvode. S touto skutočnosťou
úzko súvisí aj prenos dôkazného bremena, ktorý v prípade nesplnenia hmotnoprávnych podmienok
leží na žalobcovi, avšak pokiaľ správca dane dospeje k záveru, že hmotnoprávne podmienky pre
odpočet DPH sú splnené, môže túto DPH nepriznať len v prípade, že sám preukáže účasť daňového
subjektu na daňovom podvode (či už aktívnu alebo pasívnu). V predmetných veciach nie je táto otázka

jednoznačne vyriešená, keď žalobca na základe rovnakého skutkového stavu ako pri rozhodnutiach za
zdaňovacie obdobia január, február, marec, apríl, jún, júl, september, október, november a december
2015 bez ďalšieho v napadnutých rozhodnutiach (za zdaňovacie obdobia máj 2015 a august 2015)
dospel k záveru, že žalobca bol účastný podvodu z dôvodu neobozretnosti.

51. Žalobca tiež namietal porušenie predpisov o konaní pred orgánmi finančnej správy, ktorého sa mali
dopustiť tým, že nekonali v súlade so základnými zásadami daňového konania, keď jednostranným
spôsobom vyhodnotili dôkazy výlučne v neprospech žalobcu (aj keď sa týkali tretích subjektov, ktoré
neboli obchodnými partnermi žalobcu), nebrali do úvahy žalobcom predložené relevantné dôkazy a
vyjadrenia a počas daňovej kontroly, pri získavaní rozhodujúcich skutočností postupovali bez akejkoľvek

súčinnosti so žalobcom a zistenia prezentované vo svojich rozhodnutiach založili izolovane iba na
predpokladoch, domnienkach či dokonca fabuláciách o nedbanlivostnej účasti žalobcu na obchodnom
reťazci poznačenom podvodným konaním. Uvedené námietky správny súd považuje za nedôvodné.
Žalobca nekonkretizoval, ktoré dôkazy podľa neho orgány finančnej správy účelovo vyhodnotili v jeho
neprospech a aké skutočnosti týmito dôkazmi podľa neho boli preukázané; nekonkretizoval dôkazy ním

predložené resp. označené, s ktorými sa orgány finančnej správy nezaoberali. Pokiaľ žalobca tvrdil, že
dôkazy vykonané v konaní boli navzájom protichodné a správca dane odmietol vykonať ďalšie žalobcom
navrhnuté dôkazy, toto svoje tvrdenie nijako bližšie neozrejmil, keďže v tomto žalobnom bode neuvádza,
ktorédôkazybolivovzájomnomrozporealeboprípadne,ktorédôkazynezohľadnenéžalovanýmsvedčili
v prospech žalobcu a správny súd takúto vadu v postupe správcu dane ani žalovaného nevzhliadol.

Správny súd nezistil, že by orgány finančnej správy dôkazy hodnotili výlučne v neprospech žalobcu,
ani že by dôkazy predložené (označené) žalobcom ignorovali, ani že by žalobcovi na ťarchu pričítali
skutočnosti zistené ohľadne tretích subjektov. Z administratívneho spisu je zrejmé, že správca dane
dodržal zásadu súčinnosti so žalobcom ako daňovým subjektom, keď konateľ žalobcu bol vyslúchnutý,
žalobca bol oboznamovaný so zistenými skutočnosťami s poskytnutím možnosti sa k nim vyjadriť,

pričom správca dane ani žalovaný nenechali vyjadrenia žalobcu bez ich vyhodnotenia. Vzhľadom na
nekonkrétnosť tohto žalobného bodu správny súd nemal možnosť bližšie naň reagovať. Vo vzťahu
k dodávateľskej faktúre od spoločnosti TALUX orgány finančnej správy jasne formulovali relevantné
pochybnosti, z ktorých vyvodili udržateľný záver, že fakturované upratovacie služby v kontrolovanom
zdaňovacom období žalobcovi neboli dodané. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí vysporiadal

s dôkazmi predloženými žalobcom a vysvetlil, prečo nepreukazujú dodanie fakturovaných služieb
žalobcovi. Ani v jednom prípade nešlo len o domnienky orgánov finančnej správy, ale o skutočnosti, ktoré
vyplynuli z dokazovania vykonaného správcom dane v dostatočnom rozsahu. Žalobca konkrétne záveryžalovanéhonerozporuje,lenprezentujevlastnéhodnoteniedôkazov,zktoréhopodľanehovyplývazáver
o splnení podmienok na odpočítanie DPH.

52. Žalobca tiež namietal porušenie § 61 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku dôvodiac, že správca
dane neprerušil daňové konanie z dôvodu prebiehajúcich konaní vedených na Najvyššom správnom
súde SR, ktorých predmetom prieskumu boli rozhodnutia žalovaného o skutkovo totožných plneniach.
Správny súd uvádza, že v zmysle § 61 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku správca dane preruší daňové
konanie, ak má vedomosť, že sa začalo konanie o predbežnej otázke. Predbežnú otázku upravuje

§ 22 ods. 1 Daňového poriadku, podľa ktorého, ak sa pri správe daní vyskytne otázka, o ktorej už
právoplatne rozhodol iný príslušný orgán, je správca dane takýmto rozhodnutím viazaný, inak si môže
o takejto otázke urobiť úsudok alebo dať inému príslušnému orgánu podnet na začatie konania s
výnimkou otázky, či bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo otázky osobného stavu fyzickej osoby. Za
predbežnú otázku tak možno považovať otázku potrebnú pre rozhodnutie v konkrétnej daňovej veci, o
ktorej je oprávnený rozhodnúť iný orgán. Za takúto predbežnú otázku nemožno považovať rozhodnutie

správneho súdu, ktorý preskúmava zákonnosť rozhodnutia daňových orgánov o vyrubení dane za iné
zdaňovacie obdobia, hoci by sa v rámci neho posudzoval rovnaký druh plnenia na základe totožnej
zmluvy. Rozhodnutie správcu dane totiž nevychádza zo záverov zistených v iných daňových konaniach
týkajúcich sa iných zdaňovacích období a správca dane by ani v prípade existencie takéhoto súdneho
rozhodnutia ním nebol viazaný. Preto správca nebol povinný prerušiť konanie z dôvodu prebiehajúcich

konaní na Najvyššom správnom súde SR, keďže tieto nepredstavovali predbežnú otázku pre jeho
rozhodnutie v zmysle daňového poriadku a tým pádom nedošlo k porušeniu ustanovení o konaní pred
správcom dane a žalovaným, ktoré by spôsobovali nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.

53. Vo vzťahu k viacerým všeobecne uplatneným žalobným námietkam správny súd záverom uvádza,

že súdny prieskum zákonnosti správneho rozhodnutia je ovládaný dispozičnou zásadou. Rozsah
súdneho prieskumu zákonnosti rozhodnutia správneho orgánu je daný žalobnými dôvodmi nezákonnosti
(s výnimkou prípadov uvedených v § 134 ods. 2 SSP). Správny súd nie je oprávnený za žalobcu
všeobecne uplatnené dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia konkretizovať podľa zistení z
obsahu administratívneho spisu a napadnutých rozhodnutí, ani žalobné dôvody nezákonnosti podľa

týchto zistení dopĺňať. Z toho plynie, že všeobecne uplatnené námietky nezákonnosti v rámci žalobných
bodov neumožňujú správnemu súdu uskutočniť prieskum zákonnosti napadnutého rozhodnutia, pretože
práve rozsahom a dôvodmi žaloby je súd pri prieskume limitovaný a súčasne aj vedený (§ 134 ods. 1
SSP).Žalobcavoviacerýchžalobnýchbodochsvojejsprávnejžalobypredložilvšeobecnékonštatovania
a vlastné názory týkajúce sa niektorých záverov žalovaného v odôvodnení napadnutého rozhodnutia,

čo bez vyjadrenia jasného súvisu týchto námietok so zákonnosťou napadnutého rozhodnutia (teda k
otázke v čom sa žalovaný mýlil a z akých dôvodov, pokiaľ rozhodol spôsobom uvedeným v napadnutom
rozhodnutí), vo svojej podstate nie je ničím iným len vyjadrením nesúhlasu s hodnotením žalovaného.
Samotný fakt, že tieto závery nie sú v súlade s jeho názormi, však nepreukazuje ich nezákonnosť.
Takto uplatnené žalobné dôvody neumožňovali súdny prieskum zákonnosti, pretože žalobné námietky

sú nekonkrétne a všeobecné.

54. Správny súd z vyššie uvedených dôvodov v medziach žalobných námietok konštatuje, že napadnuté
rozhodnutia žalovaného vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci, a preto ich zrušil podľa §
191 ods. 1 písm. c) SSP, ako aj rozhodnutia správcu dane podľa 191 ods. 3 SSP a vec vrátil správcovi

dane na ďalšie konanie podľa § 191 ods. 4 SSP a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie podľa §
191 ods. 4 SSP.

55. V ďalšom konaní žalovaný zohľadní vyslovený právny názor správneho súdu a bude postupovať
tomu zodpovedajúcim procesným spôsobom, vrátane vykonávaného dokazovania. Je na správcovi

dane, aby jednoznačne ustálil dôvod nepriznania odpočítania DPH v predmetných veciach a tento
podporil relevantnými skutkovými zisteniami vychádzajúcimi z daňovej kontroly pri akceptovaní
a uplatňovaní dôkazného bremena, ktoré zodpovedá zistenému dôvodu nepriznania odpočítania DPH.
Následne tomu musí zodpovedať aj riadne odôvodnenie rozhodnutí žalovaného, ktoré budú obsahovať
racionálne úvahy, ktoré ho viedli k vydaniu týchto rozhodnutí. Právnym názorom, ktorý vyslovil správny

súd v zrušujúcom rozsudku je v ďalšom konaní orgán verejnej správy viazaný v zmysle § 191 ods.
6 SSP. Táto viazanosť však nie je absolútna a v zásade platí do nezmenenia sa rozhodnej skutkovej
a právnej situácie.56. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP, podľa ktorého správny súd prizná
žalobcovivočižalovanémuprávonaúplnúalebočiastočnúnáhradudôvodnevynaloženýchtrovkonania,
akmalžalobcavovecicelkomalebosčastiúspech.Žalobcabolvkonaníplneúspešný,pretomusprávny

súd priznal úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania a zaviazal žalovaného na ich náhradu.
O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods.2 SSP).

57. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

57. Toto rozhodnutie prijal senát správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Tento rozsudok nadobúda právoplatnosť uplynutím lehoty jedného mesiaca od doručenia rozsudku
alebo podaním kasačnej sťažnosti proti tomuto rozsudku (§ 145 ods. 2 písm. a) SSP).

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť (§ 438 ods. 1 SSP, § 439 ods. 1 SSP a § 439

ods. 3 SSP a contr.), ktorá má odkladný účinok (§ 446 ods. 2 písm. a) SSP).

O kasačnej sťažnosti rozhoduje kasačný súd – Najvyšší správny súd SR (§ 438 ods. 2 SSP). Kasačnú
sťažnosť je potrebné podať na Správnom súde v Banskej Bystrici (§ 444 ods. 1 SSP) v lehote do jedného
mesiaca od doručenia rozhodnutia oprávnenému subjektu (§ 443 ods. 1 SSP).

Podľa § 445 ods. 1, 2 SSP, (1) v kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania
podľa § 57 uviesť
a) označenie napadnutého rozhodnutia,
b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,

c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"),
d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

(2) Sťažnostné body možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti.

Podľa § 449 ods. 1, 2 SSP, (1) sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej
sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa alebo opomenutého
sťažovateľa musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosti podľa odseku 1 neplatia, ak

a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na
kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d),
c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.