Uznesenie – Ostatné ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Friday, January 30, 2026

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15Co/136/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1220201067
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2026

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zita Leimbergerová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2026:1220201067.2

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zity Leimbergerovej a členiek
senátu JUDr. Evy Mészárosovej a JUDr. Silvie Walterovej, v právnej veci žalobkyne: Z. Ť. B. Ž. G. N.
B. , H. XX.X.XXXX, R. C. C., A. Č.. X, proti žalovaným: v 1. rade: N. Ť. B. Ž. G. N. , H. X.X.XXXX, R.
C. C., Č.V. Č.. X, zastúpený spoločnosťou: LAWS, s.r.o., IČO: 36 729 078, Bratislava, Špitálska č. 10,
za ktorú koná JUDr. Róbert Lenčéš a v 2. rade: Tatra banka, a.s., IČO: 00 686 930, Bratislava, Hodžovo

námestie č. 3, zastúpená spoločnosťou: Dentons Europe CS LLP, organizačná zložka, IČO: 36 861 351,
Bratislava, Bottova č. 7939/2A, za ktorú konajú JUDr. Juraj Gyárfáš, PhD., L.LM. a JUDr. Peter Kubina,
o zaplatenie sumy 657.534,57 €, na odvolanie žalobkyne proti uzneseniu Mestského súdu Bratislava IV
zo dňa 10. júla 2023, č. k. B2-7C 19/2020-558, takto

r o z h o d o l :

I. Uznesenie Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 10. júla 2023, č. k. B2-7C 19/2020-558,
vo výroku IV., ktorým žalovanému v 2. rade priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, m

e n í tak, že žalovanému v 2. rade náhradu trov provoinštančného konania n e p r i z n á v a .

II. Žalobkyni náhradu trov odvolacieho i dovolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie konanie zastavil (výrok I.); zrušil zabezpečovacie
opatrenie Okresného súdu Bratislava II č. k. 29 C 59/2019-121, zo dňa 15.10.2019, ktoré nadobudlo

právoplatnosť dňa 24.2.2020 v spojení s uznesením Krajského súdu v Bratislave č. k. 7 Co 16/2020-310,
zo dňa 6.2.2020 (výrok II.); žalovanému v 1. rade nepriznal nárok na náhradu trov konania (výrok III.) a
žalovanému v 2. rade priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok IV.).

2. Rozhodnutie vo výrokoch I. a II. právne odôvodnil ustanoveniami § 144, § 145 ods. 1, § 146 ods. 1, §
336 ods. 4 a § 335 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“) a vecne tým, že vzhľadom

na späťvzatie žaloby žalobkyňou v celom rozsahu, v nadväznosti na súhlas oboch žalovaných, konanie
zastavil a zároveň v súlade s citovanými zákonnými ustanoveniami zrušil nariadené zabezpečovacie
opatrenie.

3. O trovách konania rozhodol právne podľa ustanovení § 256 ods. 1 a § 257 C.s.p. a dôvodil, že
žalobkyňa procesne zavinila zastavenie konania späťvzatím žaloby, preto majú žalovaní nárok na

náhradu trov konania. S ohľadom na skutočnosť, že obsahom dohody o urovnaní uzatvorenej medzi
žalobkyňou a žalovaným v I. rade je aj záväzok, že každá zo strán si bude uhrádzať svoje samostatne
a nebudú požadovať priznanie nároku na náhradu trov konania, rozhodol tak, že žalovanému v 1. rade
nárok na náhradu trov konania nepriznal. Čo sa týka žalovaného v 2. rade, žalobkyňa navrhovala,
aby mu súd nepriznal nárok na náhradu trov konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa. V tejto
súvislosti poukazovala najmä na svoj vek, v prípade priznania nároku hrozbu exekučných konaní.

Uviedla tiež, že v dôsledku uloženia takejto povinnosti by sa ako maloletá bez svojej viny dostala
do postavenia dlžníka, a to ešte pred nadobudnutím plnoletosti. Keďže zastavenie konania zavinilažalobkyňa bez uvedenia dôvodu a so žalovaným v 2. rade nedošlo k žiadnej dohode o urovnaní, pričom
vek a prípadná nepriaznivá finančná situácia, či hrozba exekúcie nie sú dôvodom hodným osobitného
zreteľa, žalovanému v 2. rade priznal náhradu trov konania v plnom rozsahu, keď má ísť o výnimočnú

situáciu, akou však predmetná vec nie je.

4. Proti tomuto rozhodnutiu podala včas žalobkyňa odvolanie v rozsahu jeho výroku IV., v ktorom
dôvodila, že súd prvej inštancie jej nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočňovala jej
patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces; konanie má

inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. b/, d/, h/ C.s.p.). Uviedla, že vzala
žalobuspäťzdôvodumimosúdnehourovnaniasporusožalovanýmv1.rade,pričomsazároveňdohodli,
že v prípade, ak súd zastaví konanie, nebude si žiadna zo strán nárokovať náhradu trov
konania, čo žalovaný v 1. rade potvrdil. V späťvzatí žaloby zároveň navrhla súdu, aby pre vážny dôvod
hodný osobitného zreteľa nepriznal náhradu trov konania ani jednej zo strán, a teda ani žalovanému v

2. rade. Súd prvej inštancie napriek vyššie uvedenej požiadavke žalobkyne výrokom IV. napadnutého
uznesenia priznal žalovanému v 2. rade náhradu trov konania v celom rozsahu. V zmysle
ustálenej judikatúry najvyšších súdnych autorít dôvodom na použitie ustanovenia § 257 C.s.p. môžu
byť okolnosti hodné osobitného zreteľa, ktoré Civilný sporový poriadok neuvádza, ani exemplifikatívne.
To však neznamená, že tým vytvára priestor na voľnú úvahu súdu. Pri skúmaní, či existujú dôvody

hodné osobitného zreteľa, treba prihliadnuť na osobné, zárobkové, majetkové a iné pomery účastníkov
(správne označenie - sporových strán - poznámka odvolacieho súdu), procesný postoj strán, a to
na obidvoch stranách sporu, okolnosti, ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nárokov, pričom hranice
sudcovskej úvahy sú dané účelom právnej úpravy náhrady trov konania, ktorá jej nepriznanie úspešnej
strane sporu pripúšťa len ako výnimku zo všeobecného procesného princípu zodpovednosti za výsledok

sporového konania. Žalobkyňa zhrnula, že teda jestvujú dve podmienky, ktoré musia byť pre uplatnenie
uvedeného ustanovenia splnené, a to výnimočné okolnosti a dôvody hodné osobitného zreteľa. S
poukazom na uvedené konštatovanie súdu v bode 13. odôvodnenia napadnutého uznesenia je v
priamom rozpore s ustálenou praxou najvyšších súdnych autorít. Má za to, že v danej veci sú dané
výnimočné dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania, ktoré spočívajú

jednak v okolnostiach na strane žalobkyne (je maloletým dieťaťom, nemá žiadny príjem a teda nie
je spôsobilá priznaný nárok na náhradu trov konania uhradiť, pričom s poukazom na hodnotu sporu
bude tento nárok predstavovať niekoľko tisíc eur, čo by pre žalobkyňu bolo likvidačné a pôsobí značne
neprimeranou tvrdosťou) a tiež v okolnostiach na strane žalovaného v 2. rade (je bankou a jeho osobné,
majetkové a príjmové pomery sú v absolútnom nepomere k pomerom žalobkyne, nepriznanie nároku

na náhradu trov konania nijakým spôsobom neovplyvní majetkové pomery žalovaného v 2. rade). K
okolnostiam danej veci zdôraznila, že žaloba bola podaná dôvodne, nešlo o bezúspešné bránenie práva.
V dôsledku konania žalovaných sa jej majetok znížil o sumu, ktorú dôvodne žalovala. Ustanovenie § 257
C.s.p. je podľa žalobkyne možno tiež vnímať ako nástroj na modifikáciu (zjemnenie) prísnych ustanovení
o náhrade trov konania, ktorých aplikáciou v určitých prípadoch dochádza k neprimeranej tvrdosti, tak

ako práve v tomto prípade. Ak sa však odvolací súd nestotožní so žalobkyňou uvádzanými dôvodmi
pre nepriznanie nároku na náhradu trov konania žalovanému v 2. rade v celom rozsahu, žalobkyňa
navrhla, aby odvolací súd využil túto modifikáciu a žalovanému v 2. rade priznal nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 30 %. Odvolaciemu súdu navrhla napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie vo
výroku IV. zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie, alebo ho zmeniť tak, že žalovanému v 2. rade neprizná

náhradu trov konania, eventuálne zmeniť tak, že žalovanému v 2. rade prizná nárok na náhradu trov
konania v rozsahu 30 %.

5. Žalovaný v 1. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že s odvolaním žalobkyne sa plne
stotožňuje a je názoru, že v danom prípade by súd mal prihliadať na okolnosti hodné osobitného zreteľa,

a to osobné postavenie žalobkyne, jej majetkové pomery v kontexte predpokladanej výšky trov konania,
ktoréboliajdôvodom,prektorýsavrámcidohodyourovnanívzdalžalovanýv1.radenárokunanáhradu
trovkonania,resp.súhlasil sichvzdanímsa.Súdbymaltiežprihliadaťnavýnimočnosťazávažný
dôvod, ktorým je sociálne postavenie žalobkyne, t. j. skutočnosťou, že je maloletá, stále nezaopatrená
a bez príjmu, kedy by sa dôsledkom priznania náhrady trov konania voči žalovanému v 2. rade dostala

do ťažkej sociálnej situácie s hrozbou exekučných konaní, a to ešte pred nadobudnutím plnoletosti.
Žalovaný v 1. rade má za to, že súd v danom prípade nevzal na zreteľ tieto výnimočné okolnosti prípadu.
Aj žalovaný v 1. rade má za to, že v danom prípade je potrebné, aby súd prihliadol na najlepší záujem
maloletého dieťaťa. Ako sporová strana a zároveň aj ako otec (zákonný zástupca) žalobkynesa pripojil k odvolaciemu návrhu, t. j. aby odvolací súd napadnuté uznesenie vo výroku IV. zrušil, resp.
zmenil tak, že žalovanému v 2. rade nepriznáva nárok na náhradu trov konania, prípadne
žalovanému v 2. rade priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 30 %.

6. Žalovaný v 2. rade vo vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedol, že napadnuté uznesenie považuje za
vecne a obsahovo správne a žiadal náhradu trov konania v celom rozsahu.

7. Uznesením zo dňa 31. októbra 2023, č. k. 15Co/120/2023-586 Krajský súd v Bratislave napadnuté

uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku IV., ktorým žalovanému v 2. rade priznal nárok na náhradu trov
konania v plnom rozsahu, potvrdil (výrok I.); žalovanému v 1. rade nárok na náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal (výrok II.) a žalovanému v 2. rade priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania
v rozsahu 100 %.

8. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 30.6.2025, sp. zn. 7Cdo/78/2024, vo výroku I.

zrušil uznesenie Krajského súdu v Bratislave z 31.10.2023, sp. zn. 15Co/120/2023 a vec mu vrátil na
ďalšie konanie a vo výroku II. zrušil uznesenie Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 8.12.2023 č. k.
B2-7C/19/2020-591. V bode 17. odôvodnenia uviedol, že: „V kontexte uvedeného je nepochybné, že aj
napriek výslovnému príkazu v § 387 ods. 3 CSP vysporiadať sa s podstatnými tvrdeniami uvedenými v
odvolaní, sa odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal s kľúčovými tvrdeniami žalobkyne v

odvolaní. Uvedené platí predovšetkým o tých námietkach žalobkyne, ktoré z pohľadu rešpektovania jej
práva na spravodlivý proces možno označiť za hlavné a ktoré si vyžadovali špecifickú odpoveď. Išlo o
argumentáciu, v rámci ktorej žalobkyňa v odvolaní oponovala tým, že „sociálne postavenie žalobkyne
ako maloletej, ktorá je ešte stále nezaopatrená a bez príjmu je osobitným dôvodom na to, aby súd
náhradu trov konania ... nepriznal žiadnej zo sporových strán.“ Ďalej namietala názor prvostupňového

súdu, že „vek, prípadná nepriaznivá finančná situácia, či hrozba exekúcie nie je dôvodom hodným
osobitného zreteľa, pre ktorý súd neprizná náhradu trov konania. Má ísť o výnimočnú situáciu, akou
však predmetná vec nie je.“ V tomto ohľade poukázala na názor ústavného súdu (I. ÚS 440/2018, I.
ÚS 76/2015) podľa ktorého pri skúmaní, či existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, treba prihliadnuť
na „osobné, zárobkové, majetkové a iné pomery účastníkov, procesný postoj účastníkov ... okolnosti,

ktoré viedli k súdnemu uplatneniu nárokov ... Takými dôvodmi sú práve aj neexistencia príjmu, osobné,
majetkové pomery strán sporu, ako aj neprimeraná tvrdosť.“ V ďalšom poukazovala na okolnosti na
strane žalobkyne, žalovanej 2/ a danej veci - „...je maloletým dieťaťom a nemá žiadny príjem ... ani iné
finančné možnosti ... priznaný nárok na náhradu trov konania bude ... predstavovať niekoľko tisíc eur,
čo vo vzťahu k sociálnym, osobným, príjmovým a majetkovým pomerom žalobkyne ... pôsobí značne

neprimeranou tvrdosťou ... osobné, majetkové a príjmové pomery žalovanej 2, ktorá je bankou, sú v
absolútnom nepomere k uvádzaným pomerom žalobkyne ... žaloba bola podaná dôvodne, pričom nešlo
o bezúspešné bránenie práva ... späťvzatie žaloby nebolo uskutočnené z dôvodu, že by nemala byť
žalobkyňa vo veci úspešná v celom rozsahu voči obom žalovaným ... .“ Dovolací súd dospel k záveru, že
na strane žalobkyne (dovolateľky) došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle ustanovenia

§ 420 písm. f) Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.s.p.“). Táto skutočnosť je okolnosťou, pre ktorú
musí dovolací súd dovolaním napadnuté rozhodnutie vždy zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní
postihnutom tak závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované za správne. Preto dovolací súd
uznesenie odvolacieho súdu zrušil (§ 449 ods. 1 C.s.p.) a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 450 C.s.p.).
Rovnakozrušilnanapadnutéodvolacierozhodnutienaviazanéuznesenieprvoinštančnéhosúdu,ktorým

tento zaviazal žalobkyňu k úhrade trov konania žalovanému v 2. rade. Obiter dictum považoval dovolací
súd za potrebné dať do pozornosti odvolacieho súdu ďalšiu námietku žalobkyne, týkajúcu sa odlišného
rozhodnutia odvolacieho súdu zo dňa 29.11.2023, sp. zn. 2Co/82/2023, ktoré v podobných skutkových
a právnych súvislostiach sa týkalo sestry žalobkyne, pričom poukázal na závery nálezu Ústavného súdu
Slovenskej republiky zo dňa 21.11.2017, sp. zn. III. ÚS 289/2017, podľa ktorých: „.. súd má poznať svoju

vlastnú judikatúru, t. j. aj rozhodnutia iných sudcov (resp. senátu) toho istého súdu a túto judikatúru musí
zohľadniť bez ohľadu na to, či na ňu samotné strany sporu poukazujú. Naopak, postoj všeobecných
súdov vyznačujúci sa odlišnosťou prístupu k prejednávaným veciam, ktoré sú v podstate identické,
bez toho, aby svoj odklon odôvodnili, je prejavom svojvôle, ktorá odporuje spomínanému základnému
princípu materiálneho právneho štátu.“

9. Odvolací súd preskúmal vec, v ktorej je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, bez nariadenia
odvolacieho pojednávania podľa § 378 ods. 1, § 379, § 380 C.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie
žalobkyne je dôvodné.10. Z obsahu spisu vyplýva, že napadnuté konanie bolo zastavené v dôsledku späťvzatia žaloby zo
strany (v tom čase maloletej) žalobkyne. Žalobkyňa ako dominus litis disponuje po začatí konania

subjektívnym právom vziať žalobu späť a v prípade splnenia zákonných podmienok tým dosiahnuť
zastavenie konania alebo jeho časti bez meritórneho rozhodnutia (§ 145 C.s.p.). Ide súčasne o
úkon fakultatívny, keďže žiadne ustanovenie právneho poriadku neukladá žalobkyni povinnosť vziať
podanú žalobu späť za akýchkoľvek podmienok. Žalobca (vo všeobecnosti) nie je povinný uviesť dôvod
späťvzatia žaloby a zákon samotnú legitimáciu na späťvzatie žaloby žiadnym konkrétnym dôvodom

nepodmieňuje. Z hľadiska komplexného vnímania sporového konania je však samotná príčina, ktorá
viedla žalobcu k späťvzatiu žaloby, do značnej miery relevantná. Možno preto považovať za vhodné,
aby žalobca už priamo v podaní, ktorým vezme žalobu späť, uviedol dôvod späťvzatia žaloby, ak má
tento dôvod právny význam v zmysle procesných predpisov. Vzhľadom na aplikáciu zásady oficiality pri
rozhodovaní o náhrade trov konania musí mať súd pri posudzovaní procesného zavinenia v zmysle §
256 ods. 1 C.s.p. preukázané, či došlo v konečnom dôsledku k zastaveniu konania z dôvodu na strane

žalovaného. Z formálneho hľadiska je procesné zavinenie zastavenia konania pri späťvzatí žaloby vždy
na strane žalobcu, ktorý ako jediný môže vziať žalobu späť a tento úkon realizuje na vlastnú procesnú
zodpovednosť. Tento reštriktívny záver však nemožno bez ďalšieho generalizovať pri rozhodovaní
súdu o náhrade trov konania. Ak žalovaný svojím správaním, spočívajúcim predovšetkým v splnení
žalovanej povinnosti po začatí konania, vyvolá u žalobcu nevyhnutnosť späťvzatia žaloby, považuje sa

na účely náhrady trov konania žalovaný za stranu, ktorá procesne zavinila zastavenie konania (Števček,
M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový
poriadok, Komentár. Praha : C. H. Beck, 2016, s. 531). V prípade zastavenia súdneho konania nemôže
konanie dospieť do štádia meritórneho rozhodovania. Preto nemožno k určeniu, kto vznik nákladov
súdneho konania spôsobil, použiť kritérium úspechu vo veci a týmto kritériom sa stáva práve zavinenie

toho (chápané v čisto procesnom slova zmysle), kto zavinil, že súdne konanie neskončilo meritórnym
rozhodnutím. Kritérium procesného zavinenia potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to
vo vzťahu medzi tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala, a
skutočnosťou, pre ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť s tým, aby konanie bolo zastavené.
Inými slovami, použitý termín „zavinenie“ nemožno interpretovať - čo zodpovedá aj ustálenej judikatúre

- v doslovnom jazykovom zmysle, ale vo vzťahu príčinnej súvislosti, v ktorom príčinou je správanie
účastníka konania, teda aj jeho prejav vôle spočívajúci v späťvzatí návrhu (m. m. III. ÚS 292/2010).

11. Odvolací súd s poukazom na vyššie uvedené konštatuje, že z obsahu spisu nepochybne vyplýva,
že žalobkyňa vzala žalobu späť z dôvodu, že sa so žalovaným v 1. rade dohodla tak, že namiesto

finančných prostriedkov bude vlastníčkou, resp. podielovou spoluvlastníčkou bytu, ktorý žalovaný v
1.rade nadobudol zo žalovaných finančných prostriedkov. S ohľadom na okolnosti danej veci je potom
potrebné vyhodnotiť, že žalobkyňa v modifikovanom rozsahu dosiahla žalobou primeranú satisfakciu
tým, že namiesto žalovaných finančných prostriedkov sa stala podielovou, resp. výlučnou vlastníčkou
nehnuteľnosti, ktorú mal žalovaný v 1. rade nadobudnúť zo žalovaných finančných prostriedkov

(odvolací súd nemal k dispozícii mimosúdnu dohodu, a preto vychádza iba z komunikácie strán sporu
nachádzajúcej sa v súdnom spise). Je teda nepochybné, že žalobkyňa dosiahla v modifikovanom
rozsahu úspech vo veci. Preto aj vo vzťahu k výroku o trovách konania bolo potrebné posudzovať danú
vec s ohľadom na úspech, resp. neúspech žalobkyne a rozhodovať o trovách konania s poukazom na
ustanovenie § 256, resp. § 257 C.s.p. tak, ako namietala žalobkyňa, s argumentáciou ktorej vyslovil

súhlas aj dovolací súd, pričom odvolací súd je v zmysle ustanovenia § 455 C.s.p. viazaný právnym
názorom dovolacieho súdu.

12. Je opätovne potrebné zdôrazniť, že konanie nemohlo dospieť do štádia meritórneho rozhodovania a
kritérium procesného zavinenia potom treba posudzovať z objektívneho hľadiska, a to vo vzťahu medzi

tým, čo žalujúca strana v konaní požadovala, resp. akého výsledku sa domáhala a skutočnosťou, pre
ktorú žalujúca strana neskôr vzala žalobu späť. V danom prípade žalobkyňa namietala, že žalovaný v
2. rade porušil hlavne Zákon o rodine (§ 35) tým, že uskutočnil redemáciu (vyplatenie podielových listov
v zmysle zákona č. 203/2011 Z. z. o kolektívnom investovaní) bez predchádzajúceho súhlasu súdu,
pričom výplatu finančných prostriedkov poukazoval priamo na účet žalovaného v 1. rade. Skutočnosť, či

by bola žalobkyňa vo veci samej úspešná aj voči žalovanému v 2. rade odvolací súd neposudzuje, avšak
na druhej strane je treba uviesť, že procesný úspech žalobkyne spočívajúci v nadobudnutí vlastníckeho
práva k nehnuteľnostiam voči žalovanému v 1.rade sa dotýka v určitom rozsahu aj žalovanej v 2. rade,
nakoľko za tejto procesnej situácie možno hovoriť o tom, že žalobkyňa bola takpovediac „nútená“ presprávanie sa žalovaného v 1. rade zobrať celú žalobu (aj voči žalovanému v 2. rade) späť, a preto
nemožno konštatovať, že žalobkyňa procesne, s ohľadom na okolnosti danej veci zavinila zastavenie
konania. Na druhej strane nemožno hovoriť ani o tom, že pre správanie sa žalovaného v 2. rade vzala

žalobkyňa svoju žalobu späť. S poukazom na vyššie uvedené má odvolací súd za to, že v danom
prípade s ohľadom na procesnú situáciu, ktorá v danej veci nastala, je potrebné aplikovať ustanovenie
§ 257 C.s.p., podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa. Účelom ustanovenia § 257 C.s.p. je umožniť súdu zmierniť dôsledky právnych
noriem upravujúcich náhradu trov konania zavedením moderačného absolučného práva. V súlade

s argumentáciou žalobkyne je možno uzavrieť, že v prejednávanom prípade existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa, ktoré odôvodňujú nepriznanie trov konania žalovanému v 2. rade, ktoré dôvody
spočívajú jednak vo vyššie popísanej procesnej situácii, ale taktiež v tom, že v danom prípade išlo
o maloletú žalobkyňu (ktorá nadobudla plnoletosť až v predchádzajúcom odvolacom konaní) a ktorá
ako doposiaľ nezaopatrená je závislá na výživnom od svojich rodičov a nemá možnosť dosahovať
samostatný príjem. Podľa odvolacieho (i dovolacieho) súdu zaťažiť za tejto situácie žalobkyňu náhradou

trov konania, a to aj s ohľadom na skutočnosť, že žalovaný v 2.rade je bankou a jej majetková podstata
je neporovnateľná so situáciou žalobkyne, by nebolo „spravodlivé“. Preto možno uzavrieť, že aplikácia
uvedeného ustanovenia podľa názoru odvolacieho súdu neodporuje dobrým mravom a nejde ani o
neprimeranú tvrdosť voči žalovanému v 2. rade.

13. Na základe uvedených skutočností odvolací súd napadnuté uznesenie vo výroku týkajúceho sa
nároku na náhradu trov konania vo vzťahu k žalovanému v 2. rade postupom podľa § 388 C.s.p. zmenil,
tak, že žalovanému v 2. rade náhradu trov prvoinštančného konania nepriznal.

14.Onárokunanáhradutrovodvolaciehoadovolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľarovnakých

kritérií a napriek tomu, že žalobkyňa bola v rámci odvolacieho i dovolacieho konania úspešná, bolo
potrebné posúdiť okolnosti danej veci a žalobkyni vo vzťahu žalovanému v 2. rade nepriznať nárok
na náhradu trov odvolacieho ani dovolacieho konania, a to hlavne s poukazom na to, že správanie sa
žalovaného v 2.rade nebolo dôvodom pre späťvzatie žaloby zo strany žalobkyne. Na druhej strane,
tak ako bolo vyššie uvedené, procesná situácia, ktorá v predmetnej veci vyvstala je tak špecifická, že

„najspravodlivejšie“ sa javí v danej veci to, aby žiadna sporová strana nemala nárok na náhradu trov
konania. S ohľadom na vyššie uvedené odvolací súd s poukazom na ustanovenie § 257 C.s.p. žalobkyni
nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

15. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o

zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011, § 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená aleboc) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za

nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v

tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§

435 C.s.p.).