Rozsudok – Neplatnosť právnych úkonov – Zmluvy… ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, April 30, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Co/130/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1211230952
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Patricia Skotnická

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1211230952.6

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Patricie Skotnickej a členov

senátu JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Miroslavy Saxovej v spore žalobcu: E. E., E..A..O.., B.:
XX XXX XXX, F.B. XX/C, R., zastúpeného FAIRSQUARE advokátska kancelária s. r. o., IČO: 47
232 544, Lazaretská 3A, Bratislava, proti žalovanej: G. R., R.Á. XX, R., zastúpenej advokátom JUDr.
Dušanom Mikulášom, Nejedlého 29, Bratislava, o zaplatenie 33.147,40 eura s príslušenstvom, na
odvolanie žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 18.05.2023, č. k.
11C/152/2012-921, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom zaväzujúcom výroku I., v napadnutej časti

zamietajúceho výroku II. a v súvisiacom výroku III. o náhrade trov konania p o t v r d z u j e.

Žalovanej priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 79,28 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom zo dňa 18.05.2023, č. k. 11C/152/2012-921, uložil žalovanej povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu 3.235 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % od 16.11.2011 do
zaplatenia (výrok I.), vo zvyšku žalobu zamietol (výrok II.) a žalovanej proti žalobcovi priznal nárok na
náhradu trov konania v rozsahu 80,48 % (výrok III.).

2. V odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že pôvodný žalobca v 1. rade (ďalej aj „veriteľ“) a
prvotný žalobca v 2. rade (B.. F. R.) sa žalobou zo dňa 29.12.2011 domáhali voči žalovanej zaplatenia
istiny v sume 17.147,40 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,50 % ročne zo sumy 8.700
eur od 28.08.2011 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9,50 % ročne zo sumy 6.520,80 eura
od 24.11.2011 do zaplatenia, úrokom z omeškania vo výške 9,50 % ročne zo sumy 1.926,60 eura od
21.12.2011 do zaplatenia v prospech pôvodného žalobcu v 1. rade a zaplatenia sumy 16.000 eur spolu
s úrokom z omeškania vo výške 9,50 % ročne od 28.08.2011 do zaplatenia v prospech prvotného

žalobcu v 2. rade. Dôvodili, že pôvodný žalobca v 1. rade a žalovaná spoločne a nerozdielne s p. N.
R. (ďalej aj ako „dlžníci“) uzavreli dňa 26.05.2011 zmluvu o pôžičke v zmysle § 657 zákona č. 40/1964
Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“), na základe ktorej im pôvodný žalobca v 1.
rade poskytol bezúročnú pôžičku v sume 24.700 eur a túto sa zaviazali vrátiť do 28.08.2011; žalovaná
osvedčila svoj podpis na predmetnej zmluve pred notárom dňa 02.06.2011 a prijatie požičanej sumy
potvrdila svojím podpisom na príjmovom pokladničnom doklade dňa 26.05.2011. Pôvodný žalobca v
1. rade vyzval žalovanú dňa 09.11.2011 na vrátenie pôžičky v dodatočne poskytnutej lehote, na ktorú

výzvu žalovaná nereagovala, následne v súlade s článkom III. zmluvy o pôžičke žalovanej vyúčtoval
zmluvnú pokutu vo výške 0,3 % z nevrátenej sumy denne, a to dňa 24.11.2011 v sume 6.520,80 eura za
obdobie od 28.08.2011 do 24.11.2011 a dňa 21.12.2011 v sume 1.926,60 eura za obdobie od 25.11.2011do 21.12.2011. Keďže žalovaná zmluvnú pokutu nezaplatila, dlžná suma zodpovedala sume celkom
33.147,40 eura.

3. Pôvodný žalobca v 1. rade zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 22.12.2011 postúpil časť istiny
pohľadávky v sume 16.000 eur s príslušenstvom na prvotného žalobcu v 2. rade, B.. F. R., ktorý
následne túto pohľadávku postúpil na základe zmluvy o postúpení zo dňa 08.02.2013 na B.. D. T. (ďalej
ako „pôvodný žalobca v 2. rade“); konajúci súd uznesením zo dňa 10.04.2013, č. k. 11C/152/2012-76,
pripustil zmenu na strane žalobcov tak, že namiesto B.. F. R.T. do konania vstúpil B.. D. T. ako žalobca

v 2. rade.

4. Súd prvej inštancie vydal dňa 26.04.2012 platobný rozkaz, proti ktorému podala žalovaná odpor. V
ňom potvrdila uzavretie zmluvy o pôžičke, avšak bez N. R. ako spoludlžníka, pričom potvrdila i prevzatie
požičanej sumy 24.700 eur; túto však vrátila v celej výške, keď na pokyn pôvodného žalobcu v 1. rade v
sms - správe zo dňa 16.07.2011 previedla na bankový účet č. XXXXXXXXXX/XXXX, patriaci spoločnosti

E.E.,E..A..O..,(ďalejlen„účetspoločnostiE.E.,E..A..O..“),vktorejspoločnostipôsobilpôvodnýžalobca
v 1. rade ako konateľ, dňa 26.08.2011 sumu 5.060 eur, dňa 19.09.2011 sumu 6.950 eur, dňa 19.10.2011
sumu 950 eur, dňa 02.11.2011 sumu 1.500 eur, teda celkovo 17.020 eur; zvyšnú sumu 7.680 eur vrátila
do rúk pôvodného žalobcu v 1. rade, čo mienila preukázať svedeckými výpoveďami.

5. Konajúci súd vykonaným dokazovaním zistil, že pôvodný žalobca v 1. rade a žalovaná spolu s jej
vtedajším manželom, N. R., uzavreli zmluvu o pôžičke, s notársky overeným podpisom žalovanej na
zmluve dňa 02.06.2011. Na jej základe sa pôvodný žalobca v 1. rade zaviazal poskytnúť dlžníkom
bezúročnú pôžičku v sume 24.700 eur, a to v hotovosti k rukám dlžníkov, pri podpise zmluvy, a títo
sa zaviazali celú pôžičku vrátiť spoločne a nerozdielne prevodom na účet veriteľa, č. XXXXXXXXXX/

XXXX, a to najneskôr do 28.08.2011; prevzatie pôžičky potvrdila žalovaná dňa 26.05.2011 na príjmovom
pokladničnom doklade. Zmluvné strany sa v zmluve o pôžičke dohodli, že v prípade omeškania dlžníkov
s vrátením pôžičky má veriteľ právo vyúčtovať im spoločne a nerozdielne zmluvnú pokutu vo výške 0,3
% z nevrátenej sumy pôžičky denne. Pôvodný žalobca v 1. rade žalovanú listom zo dňa 09.11.2011,
doručeným jej dňa 14.11.2011, vyzval na vrátenie pôžičky v sume 24.700 eur spolu s príslušenstvom,

spočívajúcom v dohodnutej zmluvnej pokute, a to v lehote 5 dní od doručenia výzvy na bankový účet č.
XXXXXXXXXX/XXXX, na čo žalovaná reagovala listom zo dňa 15.11.2011, uvádzajúc, že dlh uhradila
podľa jeho pokynu na bankový účet spoločnosti E. E., E..A..O.. Pôvodný žalobca v 1. rade žalovanej
vyúčtoval zmluvnú pokutu, a to dňa 24.11.2011 v sume 6.520,80 eura za obdobie od 28.08.2011 do
24.11.2011 a dňa 21.12.2011 v sume 1.926,60 eura za obdobie od 25.11.2011 do 21.12.2011. Následne

pôvodný žalobca v 1. rade zmluvou o postúpení pohľadávky zo dňa 22.12.2011 postúpil na B.. F. R.
časť istiny predmetnej pohľadávky v sume 16.000 eur s príslušenstvom a so všetkými právami s ňou
spojenými, okrem práva na vyúčtovanie zmluvnej pokuty. B.. F. R. zmluvou o postúpení pohľadávky
zo dňa 08.02.2013, postúpil túto pohľadávku so všetkými právami s ňou spojenými, okrem práva na
vyúčtovanie dohodnutej zmluvnej pokuty, na B.. D. T. ako pôvodného žalobcu v 2. rade.

6. Podľa zmluvy o pôžičke zo dňa 15.03.2011 sa pôvodný žalobca v 1. rade zaviazal poskytnúť žalovanej
ako dlžníkovi pôžičku v sume 15.135 eur v hotovosti, k jej rukám, pri podpise predmetnej zmluvy a
žalovaná sa túto zaviazala vrátiť spolu s prípadnými úrokmi z omeškania a zmluvnou pokutou (vo výške
0,1 % z nevrátenej sumy denne) bezhotovostným prevodom na účet veriteľa č. XXXXXXXXXX/XXXX,

a to najneskôr do 15.04.2011; žalovaná overila svoj podpis na predmetnej zmluve pred notárom dňa
24.03.2011.

7. Podľa výpisu z účtu spoločnosti E. E., E..A..O.. žalovaná na tento uhradila dňa 22.07.2011 sumu 945
eur, dňa 04.08.2011 sumu 2.560 eur, dňa 19.08.2011 sumu 950 eur a dňa 19.10.2011 sumu 950 eur;

zároveň dňa 19.09.2011 na predmetný účet vložila G.. G. V. sumu 6.950 eur, s popisom transakcie na
meno a priezvisko žalovanej a dňa 02.11.2011 zaslal na predmetný účet sumu 1.500 eur R. Š.. Podľa
výpisu z účtu vedeného v F. R. K..E.. na majiteľku G. L., ktorý výpis bol adresovaný na žalovanú ako
spoludisponenta, z tohto účtu majiteľka previedla dňa 26.08.2011 sumu 5.060 eur na účet spoločnosti
E. E., E..A..O.., pričom z účtu č. XXXXXXXXXX vedeného na G. L., uskutočnila v období od 16.03.2011

do 15.04.2011 hotovostné výbery celkovo v sume 15.410 eur.

8. Podľa výpisu z účtu žalovanej, vedeného v E. E., K..E.., Č.. Ú.. XXXXXXXXXX/XXXX, vložil pôvodný
žalobca v 1. rade na tento účet dňa 26.05.2011 sumu 10.000 eur, ktorá mala podľa tvrdenia žalovanejpredstavovať časť pôžičky poskytnutej jej na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 26.05.2011; zvyšok v
sume 7.000 eur jej mal pôvodný žalobca v 1. rade odovzdať do rúk v mesiaci apríl 2011, v prítomnosti
jeho manželky, svedkyne R. R..

9.SvedkyňaL.Š.vosvojejvýpovediuviedla,žesajejžalovanápriznalakpôžičkeodpôvodnéhožalobcu
v 1. rade v sume niečo pod 20.000 eur, s vysokým úrokom, ktorú splácala veľmi ťažko v splátkach
cca okolo 2.500 eur; bolo to pred prázdninami v roku 2011. Keď žalovanej peniaze chýbali, vypýtala
si ich od nej, príp. i od jej manžela; svojmu manželovi pritom pôžičku zatajila. I keď svedkyňa nebola

osobne prítomná pri vracaní peňazí z pôžičky, videla ako si žalovaná peniaze chystala, a tieto následne
odovzdávala pôvodnému žalobcovi v 1. rade, bez vystavenia potvrdenia; svedkyňa nevedela uviesť
počet stretnutí, príp. i vkladov na účet. Svedok R. Š. mal o pôžičke od pôvodného žalobcu v 1. rade len
základné informácie poskytnuté žalovanou; malo ísť o sumu 17.000 eur, ktorú si žalovaná požičala za
úrok asi 15 % mesačne. Svedok opísal udalosť, ktorej bol účastný, keď niekedy v mesiaci jún alebo júl
2011 boli spolu s manželkou a deťmi na návšteve u žalovanej a on žalovanej prispel sumou 50

eur, keďže potrebovala odovzdať nejakému pánovi v hotovosti sumu 2.550 eur. Následne videl, že tým
pánom bol pôvodný žalobca v 1. rade, ktorý pri bránke domu žalovanej prevzal od nej peniaze. Žalovaná
neskôr, asi v mesiaci október alebo november 2011 svedka požiadala, aby na účet spoločnosti E. E.
E..A..O.. previedol sumu 1.500 eur ako ďalšiu splátku pôžičky, keďže ona sama sa nevedela dostať na
internet banking; sumu 1.500 eur následne svedok previedol na daný účet, s tým, že na druhý deň mu

žalovaná túto sumu vrátila s konštatovaním, že sa to týkalo problému, o ktorom sa bavili v lete a je to
ďalšia splátka pôžičky.

10. I v konaní vyslúchnutá svedkyňa K. N. potvrdila, že si žalovaná od pôvodného žalobcu v 1. rade
požičiavala peniaze za určitý úrok na nákup tovaru alebo svojich osobných vecí, pričom po splatení

jednej pôžičky si vzala ďalšiu; pôžičky, ktorých bolo viac a boli v sume 2.000 až 3.000 eur pritom splácala
podľa toho, koľko sa jej podarilo ušetriť a ak jej chýbalo napr. 100 eur na splátku, doložila jej peniaze.
Celkovo bola osobne prítomná pri vrátení určitej čiastky 3 až 4 krát. Svedkyňa mala od žalovanej
informáciu aj o úrokoch pôžičiek vo výške 15 % mesačne, čo považovala za zvláštne, nakoľko pôžičky
poskytoval žalovanej jej rodinný priateľ. Osobne bola prítomná pri situácii, keď jej žalovaná pri návšteve

v jej salóne povedala, že čaká na priateľa, ktorý si príde po peniaze, počula, ako tento prišiel a za 5 až
7 minút odišiel. Žalovaná jej tiež povedala, že mu odovzdanie peňazí podpisuje do zošita. Keď videla,
že žalovaná situáciu už nezvládala, zobrala ju k psychiatričke G.. N. G..

11. I svedkyňa G. L., sestra žalovanej, potvrdila, že žalovaná v určitom čase, keď sa intenzívne stretávala

s manželkou pôvodného žalobcu v 1. rade, s ktorou mali spoločné záľuby, prehnane nakupovala, a
to až do takej miery, že mala kabelky jedného strihu vo všetkých farebných odtieňoch; žalovaná si
pritom uvedomovala svoj problém s nakupovaním, ale bolo to silnejšie ako ona. V tom čase jej pôvodný
žalobca v 1. rade začal požičiavať peniaze, a hoci boli priatelia, účtoval jej vysoký úrok. Svedkyňa
mala vedomosť, že žalovaná splácala vždy len jednu pôžičku, nikdy nemala súbežne dve, pričom úver

s úrokmi musela splatiť v priebehu jedného mesiaca, a teda prvá splátka pripadla na druhý deň po
pôžičke. Svedkyňa sa vo svojej výpovedi vyjadrila i k tomu, že zo svojho osobného účtu prevádzala
žalovanej peniaze na ich spoločný účet v Tatrabanke, kde bola žalovaná spoludisponentom, resp. išlo
o účet žalovanej, vedený na meno svedkyne, všetko za účelom, aby žalovaná mohla následne z tohto
účtu vybrať peniaze a zaplatiť splátky bez vedomosti jej manžela.

12. Z výpovede svedkyne R. R., manželky pôvodného žalobcu v 1. rade, súd prvej inštancie zistil,
že žalovaná bola v minulosti jej najlepšou priateľkou a mali spolu veľmi blízky vzťah. Svedkyňa mala
vedomosť o tom, že jej manžel poskytol žalovanej viacero pôžičiek, keďže táto míňala obrovské sumy
peňazí, avšak keďže sa pôžičkami veľmi nezaoberala, nepamätala si v akej sume. Vo vzťahu k poslednej

pôžičke, pri ktorej bola osobne prítomná, uviedla, že k nej došlo v aute pred domom žalovanej, žalovaná
si prevzala od jej manžela peniaze, prepočítala si ich a následne sa ponáhľala naspäť domov, keďže
mali nejakú oslavu; svedkyňa, sediaca na zadnom sedadle, dobre videla odovzdávanú sumu 24.700
eur. Ďalej svedkyňa uviedla, že žalovaná na účet spoločnosti E. E., E..A..O.. previedla nejaký obnos
peňazí, ten súvisel s obchodovaním; svedkyňa žalovanej priniesla luxusné veci za účelom ich predaja a

po jeho realizácii žalovaná utŕženú sumu, po odpočítaní podielu z predaja, poukázala na účet svedkyne.
Svedkyňa si pritom pamätala len na niektoré z predaných vecí, keďže dokopy ich mohlo byť aj 30, pričom
išlo o tie, označené pôvodným žalobcom v 1. rade. Ten v tejto súvislosti uviedol, že zo sumy 18.915 eur,
poukázaných žalovanou celkovo na účet spoločnosti E. E., E..A..O.. titulom splatenia zmluvy o pôžičkezo dňa 15.03.2011 (nie zo dňa 26.05.2011) nad rámec sumy 15.135 eur a príslušenstva v sume 385
eur, žalovaná zaplatila za účelom úhrady za hnuteľné veci v prospech jeho manželky sumu 945 eur za
kabelku M. X. V. E. XX, sumu 950 eur za kabelku G. D. a šatku M. X. Q. a sumu 1.500 eur za kabelku

M. X. V., šatku a topánky I. G. M. E.. Svedkyňa uzavrela, že predošlé pôžičky žalovaná splácala, avšak
keď sa dostala do veľkých finančných problémov, vznikol uvedený spor.

13. Podľa Dohody o predaji - tovarového listu č. 52/2010 medzi spoločnosťou G., E..A..O.. ako
obstarávateľom a R. R. ako objednávateľom bola medzi nimi uzavretá zmluva o obstaraní predaja veci

podľa § 737 Občianskeho zákonníka, pričom vo vzťahu k položke č. 4 označenej ako GML perlové čižmy
konajúci súd zistil, že tieto boli vrátené (dňa 30.03.2011) s podpisom objednávateľky. Podľa Dohody o
predaji - tovarového listu č. 51/2010 medzi totožnými subjektami bola uvedená pod položkou č. 4 kabelka
M. V. E. s minimálnou predajnou cenou 150 eur a maximálnou predajnou dobou dva mesiace.

14. Pôvodný žalobca v 1. rade k platbám na účet spoločnosti E. E. K..E.. v období od 22.07.2011 do

02.11.2011 celkovo v sume 18.915 eur ozrejmil, že žalovaná sa živila predajom second-hand vecí,
pričom i jeho manželka nepotrebné veci predávala cez jej butik. Preto žalovanú požiadal, aby robila
všetky finančné transakcie, i tržby za predaj vecí jeho manželky len cez účet, a to i vo vzťahu k pôžičke.
Poprel pritom prijatie platby v hotovosti v sume 2.550 eur podľa svedeckej výpovede R. Š. dôvodiac,
že nikdy „neinkasoval“ na ruku. Nevedel sa pritom vyjadriť k dátumu úhrady prvej splátky zo zmluvy o

pôžičke, ani ku ďalším konkrétnym úhradám, resp. čo sa vzťahovalo k istine a čo k zmluvnej pokute.

15. Konajúci súd nariadil vo veci znalecké dokazovanie, pričom zo znaleckého posudku č. 2/2017,
vypracovaného dňa 31.01.2017 znalcom z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria, G..
G. Č. (ďalej len „znalecký posudok“), zistil, že žalovaná trpí duševnou poruchou trvalého charakteru,

ktorej príznaky sú charakterizované ako „zmiešané obsesívne myšlienky a konanie“, pričom táto je v
Medzinárodnej klasifikácii chorôb (10. revízia) vedená pod štatistickým kódom F42.2; choroba býva
označovaná i ako oniománia. Uvedená duševná porucha podmienila zmenšenie, nie však vymiznutie
ovládacej zložky konania žalovanej, ktorej miera zmenšenia sa nachádzala v pásme forénznej
významnosti. Rozpoznávacia zložka konania v kontexte s ovládacou zložkou bola rovnako zmenšená,

avšak pre nejestvujúcu poruchu úsudku v zmysle duševnej choroby, nešlo podľa znalca o forénznu
významnosť uvedenej zložky konania. Znalec sa vyjadril i k miere schopnosti žalovanej uvedomovať si
následky svojho konania, konštatujúc, že táto bola v hladine forénzne zmenšenej. Znalec k rozhodujúcej
otázke posúdenia schopnosti žalovanej zvedomiť si následky svojho konania pri podpise zmluvy o
pôžičke zo dňa 26.05.2011 a zmluvy o pôžičke zo dňa 15.03.2011 uviedol, že žalovaná v dôsledku

ním popísanej duševnej poruchy nedokázala dostatočne posúdiť následky svojho konania, t. j. podpisu
zmluvy o pôžičke zo dňa 26.05.2011 a významne nedostatočne dokázala ovládať svoje konanie pri
jej podpise, rovnako pri následnom uznaní svojho podpisu pred notárom. Znalec pri svojom výsluchu
doplnil, že žalovaná trpela duševnou poruchou aj v máji 2011, keďže sa u psychiatra liečila celoživotne,
resp. od roku 1994, ktorú skutočnosť zohľadnil pri skúmaní určitej dynamiky a vyzrievania klinických

príznakov choroby so záverom v stanovení diagnózy F42.2. V jej dôsledku mala žalovaná zmenšenú
ovládaciu zložku konania v hladine forénznej významnosti. Znalec síce zaznamenal údaj o čiastočne
zlepšenom klinickom priebehu duševnej poruchy žalovanej, avšak aj v tomto období u nej pretrvávali
obsesie a kompulzie. I podľa lekárskych záznamov od psychiatra G.. B. K., D.. (zo dňa 06.05.2011)
žalovaná nebola v tom čase v stabilizovanom stave, bola „subdekompenzovaná“, a teda u nej neboli

úplne potlačené klinické príznaky choroby; duševná porucha F42.2 teda nebola v remisii. Pokiaľ išlo
o zaznamenané obsedantno-kompulzívne konštrukcie, tieto boli pozostatkom zaliečenej obsedantno-
kompulzívnej poruchy. Pritom práve obdobie liečby žalovanej u primára G.. K., D.. znalca informovalo o
tom, že žalovaná v tom čase trpela duševnou poruchou, ktorej klinický priebeh bol v čase starostlivosti
tohto psychiatra sledovaný ambulantnou formou a liečený medikamentmi; úspešnosť liečby vyjadrovala

prítomnosť obsedantno-kompulzívnych konštrukcií a obsesie. Znalec v tejto súvislosti zdôraznil, že
diagnózu F42.2 nestanovil len na základe výňatku dokumentácie G.. K., D.., ale z dôvodu, že výsledok
liečby žalovanej ho informoval, že v tom čase trpela prebiehajúcou obsedantno-kompulzívnou poruchou,
a teda výsledok liečby ho oboznamoval o diagnóze na jej začiatku; v máji 2011 sa pritom choroba
žalovanej nenachádzala v remisii. Závažnosť duševnej poruchy žalovanej a ambulantný výsledok jej

liečby v kontexte so štúdiom spisu a klinickým ambulantným psychiatrickým vyšetrením žalovanej ho
viedolnáslednekzáveru,žeklinickýpriebehduševnejporuchyžalovanejvmesiacimáj2011zodpovedal
zmenšeniu jej ovládacej a rozpoznávacej zložky konania v rovine forénznej významnosti. Pokiaľ išlo o
záznam G.. K., D.. zo dňa 22.07.2011 o prepustení žalovanej z ambulantnej liečby, znalec podotkol, žetento nemusel dostatočne reflektovať skutočný stav žalovanej, ktorá svoju situáciu mohla bagatelizovať.
Znalec analyzoval aj možnú účelovosť správania žalovanej, keď táto navštívila v máji 2011 psychiatra,
aby zdokumentovala prejavy svojej duševnej poruchy pre budúcnosť, avšak podklady pre takéto účelové

správanie nezistil.

16. Znalec ďalej uviedol, že duševná porucha F42.2 má vo svojich prejavoch sociálno-existenčné
dôsledky; u žalovanej v tom čase prevládala a jej ovládanie a rozpoznávanie determinovala rýchla
nutkavá túžba po naplnení baženia po nákupe. Zmenšená ovládacia zložka konania žalovanej potom

v kritickom čase podpisu zmlúv forénzne významne prekryla dostatočné vyhodnotenie dôsledkov
zmlúv pre jej osobu. Pokiaľ v znaleckom posudku v súvislosti s otázkou obsahujúcou slovné spojenie
„nepochybne“ použil termín „nedokázala dostatočne“ ovládať svoje konanie, znalec vysvetlil, že
konajúcim súdom použité spojenie smerovalo k právnej rovine odpovede na položenú otázku, čo však
nebolo v jeho kompetencii; preto sa vyjadril za použitia termínu „nedokázala dostatočne“. Vzhľadom k
diagnóze žalovanej bol znalec toho názoru, že táto by podpísala akúkoľvek zmluvu, len aby sa dostala k

peniazom. Záverom znalec konštatoval, že znalecký posudok vypracoval na základe spisu, zdravotnej
dokumentácie žalovanej, jej klinického vyšetrenia, a komplexným hodnotením všetkých podkladov
skonštatoval existenciu uvedenej duševnej poruchy žalovanej.

17. K záľube žalovanej v nakupovaní sa vyjadril i jej bývalý manžel N. R. v čestnom prehlásení zo

dňa 27.03.2018, konštatujúc, že žalovaná bola nákupmi luxusných vecí priam posadnutá, pričom na
tieto chodievala spolu so svedkyňou R. R.. Sám zvykol žalovanej dávať vreckové, dokonca i vyššie
sumy mimo vreckového, bez toho, aby si uvedomil, že celkovo mohla ním poskytnutá suma peňažných
prostriedkov presahovať 15.000 eur mesačne. O pôžičkovom vzťahu medzi žalovanou a pôvodným
žalobcom v 1. rade nemal vedomosť, dozvedel sa o ňom až dodatočne.

18. Súd prvej inštancie rozhodol o veci prvý krát rozsudkom zo dňa 28.06.2018, č. k. 11C/152/2012-636,
tak, že žalobu pôvodného žalobcu v 1. rade a žalobu pôvodného žalobcu v 2. rade zamietol a žalovanej
priznal proti pôvodnému žalobcovi v 1. rade a pôvodnému žalobcovi v 2. rade nárok na náhradu
trov konania v rozsahu 100 %. Predmetný rozsudok na odvolanie pôvodných žalobcov Krajský súd v

Bratislave uznesením zo dňa 31.03.2022, sp. zn. 3Co/82/2019, zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie.

19. Podľa odvolacieho súdu postupoval konajúci súd správne, keď prihliadal na obsah a závery
znaleckého posudku, ktorý pôvodní žalobcovia kvalifikovaným spôsobom nespochybnili. Pokiaľ

odvolatelia, zrejme v snahe spochybniť závery znalca G.. Č., poukazovali na to, že žalovaná v
rozhodnom čase vykonávala funkciu konateľky spoločnosti G. E..A..O.. a nespochybnila žiaden zo
svojich (iných) právnych úkonov, odvolací súd upriamil pozornosť na výpoveď znalca, ktorý na
pojednávaní dňa 14.09.2017 uviedol, že existenciu duševnej poruchy žalovanej treba posudzovať
(a on ju posudzoval) výlučne z aspektu konkrétnej činnosti (uzavretie zmlúv o pôžičke) vykonanej

žalovanou v rozhodnom čase (marec - máj 2011); duševná porucha sa teda u žalovanej prejavila práve
v súvislosti s jej snahou získať finančné prostriedky na uspokojenie nutkavej túžby po nakupovaní,
ktorú nevedela ovládať, a teda táto jej duševná porucha nemala vplyv na iné oblasti a činnosti ňou
vykonávané. V tejto súvislosti sa odvolací súd stotožnil s argumentáciou konajúceho súdu, ktorý návrh
pôvodných žalobcov na výsluch G.. B. K., D.., ako svedka vyhodnotil ako nedôvodný; ak bolo účelom

navrhovaného dokazovania spochybniť znalecké závery G.. Č. týkajúce sa analýzy duševného stavu
a zdravia žalovanej s jej dopadom na ňou konkrétne vykonané právne úkony, tak G.. K., D.. by sa
v pozícii svedka nemohol vyjadrovať k tejto výsostne odbornej stránke veci. Odvolací súd v ďalšom
poukázal na obsah odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie, v ktorom v úvahe o tom, že žalovaná v
čase vykonania právnych úkonov trpela duševnou poruchou, ktorá ju robila na tieto úkony neschopnou,

zohľadnil nielen obsah a závery znaleckého posudku ako jedného z dôkazných prostriedkov, ale hodnotil
i ostatné vykonané dôkazy, najmä výpoveď žalovanej a ňou navrhnutých svedkov, výpoveď svedkyne
R. R., čestné prehlásenie bývalého manžela žalovanej a napokon i výpoveď pôvodného žalobcu v
1. rade; títo vnímali rovnako, že záľuba žalovanej v nakupovaní prerástla do fázy „posadnutosti“, pre
ktorúbolaochotnádokoncazatajovaťpôžičkypredpomernesolventnýmmanželom.Posúdiacvykonané

dôkazy samostatne, ako aj v ich vzájomnej súvislosti v zmysle s § 191 ods. 1 C.s.p. za súčasného
prihliadania na okolnosti, ktoré vyšli v konaní najavo, konštatoval konajúci súd absolútnu neplatnosť
zmluvy o pôžičke zo dňa 26.05.2011 a zo dňa 15.03.2011 v zmysle § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Konajúci súd pritom dospel k prezentovanému názoru komplexným posúdením tak odborných záverovznalca, ako aj ostatných vykonaných dôkazov, ktoré s ním korešpondovali a odvolací súd sa s ním
stotožnil. Pokiaľ žalovaná prijala plnenie na základe takto neplatných právnych úkonov, ňou prevzaté
prostriedky predstavujú bezdôvodné obohatenie v zmysle § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré

bola povinná vydať. Za účelom splnenia tejto povinnosti bolo potrebné ustáliť a preukázať rozsah, v
akom bezdôvodné obohatenie vzniklo (bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno na strane odvolateľov) a
následne ustáliť a preukázať i rozsah jeho vrátenia (bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno na strane
žalovanej). Odvolací súd sa nestotožnil s hodnotením konajúceho súdu, ktorý nemal preukázaný rozsah,
v akom sa žalovaná bezdôvodne obohatila, v dôsledku čoho nemohol následne dospieť k záveru

ohľadne sumy, ktorú bola povinná vrátiť; jeho závery potom považoval za predčasné. Poukázal na to,
že žalovaná vo svojej výpovedi na pojednávaní dňa 24.03.2015 potvrdila vedomosť o pôžičke (zmluve o
pôžičke) zo dňa 15.03.2011, s tým, že si bližšie okolnosti, t. j. kedy ju podpísala, kedy a akým spôsobom
peniaze z nej poskytnuté v sume 15.135 eur vrátila, nepamätala; poznamenala však, že ju určite splatila,
pričom pri úhrade pôžičky boli prítomné i iné osoby. Následne na pojednávaní dňa 19.11.2015 jej
právna zástupkyňa argumentovala splatenie tejto pôžičky výbermi z F. K..E.., uskutočnenými v období

od 16.03. do 15.04.2011, v celkovej sume 15.410 eur; pôvodný žalobca v 1. rade poprel, že predmetné
výbery bez ďalšieho nijako nepreukazujú splatenie tejto pôžičky. I keď na ďalšom pojednávaní dňa
09.02.2016 právna zástupkyňa žalovanej namietala, žeby žalovaná uznala poskytnutie plnenia na
túto konkrétnu zmluvu, v ďalšom priebehu konania sa sústredila na preukázanie splnenia záväzku zo
zmluvy o pôžičke zo dňa 15.03.2011, tvrdiac, že túto splatila úhradami poskytnutými v hotovosti do rúk

pôvodného žalobcu v 1. rade. Odvolací súd sa nestotožnil s tvrdením konajúceho súdu, že vo vyjadrení
zo dňa 08.09.2017 žalovaná výslovne poprela skutkové tvrdenia pôvodného žalobcu v 1. rade o obsahu
záväzku zo zmluvy o pôžičke zo dňa 15.03.2011, keď procesnou obranou („žalovaná popiera vyššie
uvedené zavádzajúce skutkové tvrdenia protistrany“) reagovala na jeho argumentáciu ohľadne účelu
úhrady sumy celkovo 3.395 eur, zo sumy 18.915 eur, označenej ako predaj hnuteľných vecí patriacich

jeho manželke. Žalovaná v predmetnom vyjadrení pritom, i s poukazom na výbery z účtu patriaceho
svedkyni G. L., uzavrela, že na základe zmluvy o pôžičke zo dňa 15.03.2011 mala vrátiť celú pôžičku v
sume 15.135 eur najneskôr do 15.04.2011; keďže posledný výber z účtu v sume 1.500 eur realizovala
svedkyňa dňa 15.04.2011, mala za to, že predmetnú pôžičku splatila riadne a včas. Tieto skutkové
tvrdenia žalovanej, ako i vyjadrenia jej právnej zástupkyne, doplnené o výpisy z účtu a o výpoveď

svedkyne G. L., ostali konajúcim súdom, pri ustaľovaní rozsahu prijatého bezdôvodného obohatenia,
bez povšimnutia; odvolací súd podotkol, že konajúci súd od pôvodného žalobcu v 1. rade v tomto smere
ani nezisťoval skutkové tvrdenia týkajúce sa zmluvy o pôžičke zo dňa 15.03.2011 a jej výšky, hoci
následne predčasne uzavrel, že tieto žalovaná poprela. Nedostatky v postupe, ako aj v myšlienkovej
úvahe konajúceho súdu, viedli následne k predčasnému, a tým (zatiaľ) k nesprávnemu záveru o tom,

že pôvodní žalobcovia v konaní nepreukázali rozsah žalovanou prijatého plnenia z neplatnej zmluvy o
pôžičke zo dňa 15.03.2011, ktorá okolnosť mala za následok, že súd prvej inštancie následne neustálil,
akú sumu mala žalovaná z tejto časti bezdôvodného obohatenia vrátiť. Na uvedenom základe sa
konajúci súd ďalej nezaoberal tvrdeniami žalovanej, že plnenie z neplatnej zmluvy o pôžičke zo dňa
15.03.2011 vrátila pôvodnému žalobcovi v 1. rade, a to ňou deklarovaným spôsobom (výberom z účtu

svedkyne G. L. a následným odovzdaním do rúk pôvodného žalobcu v 1. rade), ktorý pôvodní žalobcovia
rozporovali; súčasne namietali, že žalovaná plnila z tohto titulu až platbami, ktorými deklarovala splnenie
záväzku z neplatnej zmluvy o pôžičke zo dňa 26.05.2011.

20. Odvolací súd ďalej uviedol, že súd prvej inštancie vo vzťahu k zmluve o pôžičke zo dňa 26.05.2011,

ktorú vyhodnotil správne ako neplatný právny úkon v zmysle § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka,
konštatoval, že pôvodní žalobcovia nepreukázali výšku tvrdeného bezdôvodného obohatenia v sume
24.700 eur; priklonil sa na stranu žalovanej majúc za to, že táto v konaní s istotou preukázala prevzatie
istiny len v sume 17.000 eur od pôvodného žalobcu v 1. rade. Základ jeho myšlienkovej
úvahy pritom tvoril 1/ výpis z účtu žalovanej v SLSP, a.s., podľa ktorého pôvodný žalobca v 1. rade dňa

26.05.2011, t. j. v deň pôžičky, vložil na tento účet sumu 10.000 eur, bez podania nespochybniteľného
vysvetlenia tejto transakcie, ako i 2/ výpovede žalovanou navrhovaných svedkov, ktorí mali podporiť
dôveryhodnosť jej procesnej obrany. I tento konajúcim súdom prijatý záver považoval
odvolacísúdzatiaľzapredčasný,atýmzanesprávny.Ozrejmil,žezobsahuspisuvyplýva,žežalovanáv
odpore proti platobnému rozkazu zo dňa 16.05.2012 výslovne potvrdila existenciu záväzkového vzťahu

s pôvodným žalobcom v 1. rade, ako i to, že od neho prevzala sumu 24.700 eur. Zároveň uviedla,
že prevzatú sumu 24.700 eur vrátila v celej výške na účet spoločnosti E. E., E..A..O.. Žalovaná pritom
opísala i konkrétne skutočnosti vzťahujúce sa k splneniu záväzku, keď dňa 04.08.2011 vrátila sumu
2.560 eur, dňa 26.08.2011 sumu 5.060 eur, dňa 19.09.2011 sumu 6.950 eur, dňa 19.10.2011 sumu 950eur a dňa 02.11.2011 sumu 1.500 eur (dokopy 17.020 eur), s tým, že zvyšok v sume 7.680 eur vrátila
do rúk pôvodného žalobcu v 1. rade, čo chcela preukázať výsluchom svedkov; vrátenie celej prijatej
sumy (24.700 eur) žalovaná rovnako potvrdila i v odpovedi na predžalobnú výzvu zo dňa 15.11.2011.

Následne vo svojej výpovedi poprela prevzatie sumy 24.700 eur, uvádzajúc, že v skutočnosti prijala
len sumu 17.000 eur v celosti, a to v apríli 2011, v prítomnosti svedkyne R. R.. Až v záverečnom
vyjadrení zo dňa 22.03.2018 žalovaná špecifikovala, že pôvodný žalobca v 1. rade jej v apríli 2011
poskytol len časť z pôžičky v sume 7.000 eur v hotovosti, ktorej zvyšok v sume 10.000 eur jej poukázal
dňa 26.05.2011 na jej bankový účet v E., K..E.., s tým, že v máji 2011 dodatočne podpísala písomne

vyhotovenú zmluvu o pôžičke, na ktorej v júni 2011 overila svoj podpis. Súd prvej inštancie, hoci v
odôvodnení napadnutého rozhodnutia poukázal na prvotný postoj žalovanej k dôvodnosti žaloby, t. j.
že prevzatie sumy 24.700 eur nepoprela, následné rozpory v jej tvrdeniach (prevzatie sumy popierala,
tvrdiac, že prijala len sumu 17.000 eur v celosti v apríli 2011, potom uviedla, že obdržala len sumu
7.000 eur v apríli 2011 a zvyšok v sume 10.000 eur na účet v banke v máji 2011) nijako nevyhodnotil,
keď len poukázal na výpoveď svedkov Š., ktorí nemali konkrétne vedomosti o jednotlivých pôžičkách

žalovanej, resp. informácie, ktorými disponovali, mali sprostredkovane od žalovanej. Odvolací súd súdu
prvej inštancie tiež vytkol, že kontext žalovanou uvádzaných „nových“ tvrdení nevyhodnotil vo väzbe
na celý obsah výpovedí ňou označených svedkov. Tí pritom, rovnako ako svedkyňa K. N., opisovali
ako vlastnými zmyslami vnímali (každý samostatne) fyzické odovzdávanie splátky bližšie neoznačenej
pôžičky žalovanou (t. j. v hotovosti, do rúk) pôvodnému žalobcovi v 1. rade prevažne v období máj až

jún 2011, resp. pred letnými prázdninami 2011 (svedok R. Š.F. potvrdil i transfer sumy 1.500 eur zo
dňa 02.11.2011 - pozn. odvolacieho súdu). Pokiaľ súd prvej inštancie za dôkaz o prevzatí odvolateľmi
deklarovanej sumy 24.700 eur žalovanou nepovažoval výpoveď svedkyne R. R., dôvodiac, že táto mala
právny záujem na výsledku sporu, vyjadrenie pôvodného žalobcu v 1. rade (pôžičky pre žalovanú vnímal
tak, že ich v podstate dáva manželke) podľa mienky odvolacieho súdu bez ďalšieho nediskvalifikovalo

svedkyňu z hľadiska jej dôveryhodnosti; túto nebolo možné vyvodiť ani z toho, že si svedkyňa bližšie
nepamätala okolnosti všetkých pôžičiek poskytnutých pôvodným žalobcom v 1. rade, resp. nepamätala
si ani „dátum svojej svadby“. Obe procesné strany pritom zhodne tvrdili, že svedkyňa bola osobne
účastná pri prevzatí finančných prostriedkov z neplatnej zmluvy o pôžičke zo dňa 26.05.2011 žalovanou,
i keď každý v rôznej výške, a preto jej svedectvo treba považovať za kľúčový dôkazný prostriedok; za

účelom posúdenia objektívnosti jej svedeckej výpovede v tejto časti je však potrebné túto skúmať a
konfrontovať s viacerými inými, objektívne zadokumentovanými skutočnosťami a dôkazmi. Až uceleným
a komplexným zhodnotením všetkých vykonaných dôkazov možno potom ustáliť, v akom rozsahu sa
žalovaná bezdôvodne obohatila na úkor pôvodného žalobcu v 1. rade (z titulu neplatnej zmluvy o pôžičke
zo dňa 26.05.2011) a je povinná prijaté plnenie vydať. So zreteľom na zistené nedostatky odvolací súd

uložil súdu prvej inštancie vec opätovne prejednať, so zameraním sa na skutočnosti, ktoré ostali medzi
stranamisporné,atoosobitnekbezdôvodnémuobohateniuprijatémutitulomneplatnejzmluvyopôžičke
zo dňa 25.06.2011, ako aj zo dňa 15.03.2011, a to v závislosti od rozhodujúcich skutkových tvrdení
pôvodných žalobcov, ako i žalovanej a ich vyhodnotenia. Odvolací súd pritom zdôraznil, že okolnosti
preukazujúce poskytnutie plnenia z neplatnej zmluvy o pôžičke, vrátane jeho výšky, zaťažujú v konaní

žalobcu, kým dôkazné bremeno ohľadne jeho vrátenia, svedčí strane žalovanej. Odvolací súd podotkol,
že zo zhodných tvrdení sporových strán zatiaľ vyplynulo, že pôvodný žalobca v 1. rade označil účet
spoločnosti E. E., E..A..O.. ako platobné miesto na splnenie záväzku(ov) žalovanej v sms-komunikácii
so žalovanou (sms zo dňa 16.07.2011). Pokiaľ na tento účet vykonala dňa 19.09.2011 G. V. vklad sumy
6.950 eur, s poznámkou, ktorú tvorilo meno a priezvisko žalovanej, nemožno mať pochybnosti, že z

jej strany išlo o plnenie v prospech žalovanej. Rovnako nemožno mať pochybnosti o tom, že pokiaľ
dňa 02.11.2011 previedol svedok Branislav Štuka na účet spoločnosti E. E., E..A..O.. E. 1.500 eur, táto
nepredstavovala úhradu za topánky I. G. M. E., keďže podľa Dohody o predaji - Tovarový list č. 52/2010
tieto spoločnosť G., E..A..O.. vrátila svedkyni R. R., ktorú skutočnosť potvrdila svedkyňa i vo svojej
výpovedi.

21. Súd prvej inštancie po vrátení veci vyžiadal od žalobcu (jeho vstup do konania bol pripustený
uznesením odvolacieho súdu zo dňa 11.11.2021, č. k. 3Co/82/2019-839 - pozn,. odvolacieho súdu)
opis rozhodujúcich skutočností; tento žalobca podaním doručeným konajúcemu súdu dňa 06.10.2022
obmedzil iba na vyjadrenie, že trvá na všetkých svojich doterajších tvrdeniach a navrhol vykonať

kontrolné znalecké dokazovanie. Žalovaná s navrhovaným kontrolným znaleckým dokazovaním
nesúhlasila.22. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 3 ods. 1, § 37 ods. 2, § 38 ods. 2, § 451 ods. 1,
ods. 2, § 512, § 524 ods. 1, § 559 ods. 1, § 567 ods. 1 Občianskeho zákonníka, pričom zotrval na
závere, že zmluva o pôžičke zo dňa 26.05.2011, ako aj zmluva o pôžičke zo dňa 15.03.2011 predstavujú

absolútne neplatné právne úkony v zmysle § 38 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Vychádzajúc zo
znaleckého posudku znalca z odboru zdravotníctvo a farmácia, odvetvie psychiatria, G.. G. Č., mal bez
pochybností za preukázané, že žalovaná podpísala označené zmluvy (urobila tieto právne úkony) v
duševnej poruche, ktorá ju robila na tieto právne úkony neschopnou; znalec v posudku, doplneného
o jeho výpoveď, jednoznačne potvrdil túto právne významnú skutočnosť, ktorá bola predmetom jeho

odborného posúdenia. Konajúci súd sa so závermi znaleckého posudku celkom stotožnil, majúc za
to, že znalec akceptovateľne, dostatočne presvedčivo, dôveryhodne a logicky odpovedal aj na otázky
kladené mu pri výsluchu právnym zástupcom žalobcu, ako aj súdom. Znalec pritom nijako nepripustil,
že by iný znalec mohol posúdiť duševný stav žalovanej inak, keď len uviedol, že sa za iného znalca
nevie vyjadriť, čo je úplne pochopiteľné; nemožno od znalca požadovať, aby sa zaručil za iného znalca,
že sa s obsahom jeho posudku stotožní. Napokon, v každom znaleckom posudku je osobný vklad toho

ktorého znalca, jeho pohľad a vlastné posúdenie. Pokiaľ je toto posúdenie rozhodujúcich skutočností
dostatočne presvedčivé, čo do jeho úplnosti vo vzťahu k zadaniu, logického odôvodnenia jeho záverov a
jeho súladu s ostatnými vykonanými dôkazmi, tak znalecký posudok ako dôkaz v súdnom konaní obstojí;
tak tomu podľa mienky súdu prvej inštancie bolo i v prejedávanej veci, keďže závery posudku G.. Č. boli
náležiteodôvodnené,podloženéobsahomnálezu,znalecprihliadalkuvšetkýmskutočnostiam,sktorými

bolo potrebné sa vysporiadať, odôvodnenie posudku zodpovedalo pravidlám logického myslenia, pričom
ním prijaté závery neboli v rozpore ani s výsledkami ostatných dôkazov; práve naopak, boli s nimi v
úplnom súlade. Konajúci súd konkrétne poukázal na výpoveď žalovanej, ňou navrhnutých svedkov,
svedkyne R. R.O., ako aj pôvodného žalobcu v 1. rade, keď všetci vypovedali o „probléme“ žalovanej
s nakupovaním. I jej bývalý manžel p. Dušan Barczi uviedol, že žalovaná bola priam „posadnutá“

nákupmi luxusných vecí, pričom na tieto chodila so svedkyňou R. R.. Samotná „záľuba“ v nakupovaní
značkovýchvecísícenemusíznamenaťduševnúporuchu,avšakviaceréokolnosti,ktorévyšlivpriebehu
konania najavo, svedčili v súhrne o závislosti žalovanej. Išlo najmä o utajovanie pôžičiek žalovanou
pred vtedajším manželom, značná solventnosť jej rodiny, ktorá nebola zjavne odkázaná na pôžičky,
vyhľadanie odbornej psychiatrickej pomoci už v čase pred podaním žaloby, pričom účelovosť tohto

postupu žalovanej znalec výslovne pri výsluchu vylúčil. Napokon, neobstála ani námietka žalobcu, že
žalovaná pôsobila ako konateľka spoločnosti G. E..A..O.. a uzatvárala i iné, nie bežné právne úkony,
nakoľko znalec výslovne uviedol, že jej duševnú poruchu posudzoval len vo vzťahu ku konkrétnym
právnym úkonom (t. j. zmluvám o pôžičke), ktorých účel vo vzťahu k charakteru duševnej poruchy
žalovanej mal rozhodujúci a signifikantný význam.

23. Súd prvej inštancie podotkol, že nevykonal žalobcom navrhovaný dôkaz výsluchom G.. K.,
ošetrujúceho lekára žalovanej v období od 06.05.2011 do 22.07.2011, ako svedka, keďže tento
sa nemohol vyjadrovať k tomu, či žalovaná trpela duševnou poruchou vo vzťahu ku konkrétnemu
posudzovanému právnemu úkonu. Rovnako nepristúpil k žalobcom navrhovanému dokazovaniu

kontrolným znaleckým posudkom, nakoľko ho žalobca nenavrhol včas. Pokiaľ išlo o znalecké
dokazovanie znalcom z odboru grafológie, navrhované žalovanou ohľadom pravosti jej podpisu na
príjmovom pokladničnom doklade zo dňa 26.05.2011, tento dôkaz nevyhodnotil v jej neprospech.

24. V ďalšom sa konajúci súd zaoberal ustálením rozsahu, v akom bezdôvodné obohatenie na

strane žalovanej vzniklo, ako i ustálením rozsahu jeho vrátenia žalobcovi. Poznamenal, že sporové
strany neuviedli žiadne nové skutkové tvrdenia, ani (doplňujúci) opis rozhodujúcich skutkových tvrdení,
nádväzne na to nenavrhli doplnenie dokazovania, a preto na daný účel vychádzal z už vykonaného
dokazovania, berúc do úvahy právny názor odvolacieho súdu, ktorým bol v zmysle § 391 ods. 2 C.s.p.
viazaný. Súd prvej inštancie mal za preukázané, že žalovaná prijala od pôvodného žalobcu v 1. rade

plnenie na základe prvej zmluvy o pôžičke zo dňa 15.03.2011, ako aj na základe zmluvy o pôžičke zo
dňa 26.05.2011, ktoré z dôvodu absolútnej neplatnosti zmlúv predstavuje bezdôvodné obohatenie na
jej strane, nakoľko vzniklo plnením z neplatného právneho úkonu. Pokiaľ išlo o rozsah tohto obohatenia
konajúci súd vyhodnotil ako preukázané, že na základe neplatnej zmluvy o pôžičke zo dňa 15.03.2011
žalovaná prijala plnenie v sume 15.135 eur. V tomto smere vychádzal zo znenia samotnej zmluvy, a

to i napriek tomu, že na jej základe ako neplatného právneho úkonu nenastali právne účinky, čo však
ešte neznamenalo, že zmluva ako listina nemala žiadnu vypovedaciu schopnosť. Za dôkaz preukazujúci
prijatie tohto plnenia vyhodnotil i samotnú výpoveď žalovanej na pojednávaní dňa 24.03.2015, v ktorej
potvrdila vedomosť o predmetnej pôžičke, bez toho, aby si bližšie pamätala jej okolnosti, t. j. kedy jupodpísala, kedy a akým spôsobom peniaze z nej poskytnuté v sume 15.135 eur vrátila. Bola si však
istá, že ju určite splatila, pričom pri týchto úkonoch boli prítomné i iné osoby. Následne na pojednávaní
dňa 19.11.2015 právna zástupkyňa žalovanej argumentovala splatenie tejto pôžičky výbermi z F. K..E..

uskutočnenýmivobdobíod16.03.do15.04.2011vcelkovejsume15.410eur.Sozreteľomnaopakované
výpovede strán sporu, ako aj svedkov M. L., L.. Š., R.. Š., K.. N., konajúci súd ustálil, že pôvodný
žalobca v 1. rade opakovane poskytoval žalovanej pôžičky, ktoré vrátila, pričom jej poskytol novú pôžičku
vždy až po úhrade tej predošlej, považujúc v spojení s hotovostnými výbermi v období od 16.03.2011
(deň po podpise zmluvy o pôžičke) do 15.04.2011 (deň splatnosti pôžičky) v celkovej sume 15.410 eur

plnenie za vrátené, a to v sume 275 eur nad rámec prijatého plnenia (15.410 eur - 15.135 eur). Uvedený
záver konajúci súd ustálil aj s ohľadom na meniace sa výpovede strán, najmä pôvodného žalobcu
v 1.rade, ktorý sa najskôr vyjadril, že nikdy neinkasoval na ruku (na pojednávaní dňa 19.11.2015),
neskôr uvádzajúc, že prijímal od žalovanej aj hotovostné splátky (na pojednávaní dňa 09.11.2017), keď
hotovostné plnenia potvrdzovali i výpovede svedkov L.. Š., R.. Š., K.. N. K. G.. L.; títo síce priamo
odovzdávanie peňazí pôvodnému žalobcovi v 1. rade nevideli, ale nachádzali sa v blízkosti týchto

úkonov, resp. v inej miestnosti a svojimi zmyslami uvedené úkony vnímali. Konajúci súd nepovažoval
za dôveryhodné tvrdenie žalobcu, že v čase poskytnutia pôžičky zo dňa 26.05.2011 žalovaná ani z časti
nevrátila plnenie z pôžičky zo dňa 15.03.2011, keď zohľadnil, že pôvodný žalobca v 1.rade až do podania
žaloby žalovanú žiadnym spôsobom nevyzval na jej vrátenie, nevyúčtoval jej zmluvnú pokutu, hoci pri
pôžičke zo dňa 26.05.2011 tak urobil opakovane. Žalovaná pritom neuniesla dôkazné bremeno ohľadne

tvrdených skrytých úrokoch v čiastke 15.135 eur, a to ani za pomoci svedkov, keďže títo iba prezentovali
názor ovplyvnený tým, čo sa od žalovanej dozvedeli.

25. Pokiaľ išlo o plnenie prijaté na základe neplatnej zmluvy o pôžičke zo dňa 26.05.2011, podľa názoru
konajúcehosúduzvykonanéhodokazovaniavyplynulo,žežalovanáobdržalasumu24.700eur.Ivtomto

prípade vychádzal zo znenia zmluvy zo dňa 26.05.2021 a k nej sa viažuceho pokladničného dokladu,
keď len samotná neplatnosť zmluvy ešte neznamenala, že táto ako listina nemala žiadnu vypovedaciu
hodnotu.Napokon,zadôkazpreukazujúciprijatietohtoplneniasúdprvejinštanciepovažovalivyjadrenie
žalovanej v odpore proti platobnému rozkazu, v ktorom potvrdila prijatie tejto sumy, neskôr však svoju
obranu rôzne menila. Konajúci súd ozrejmil, že vo svojej prvej vlastnej výpovedi (dňa 14.05.2013)

žalovaná výslovne uviedla, že obdržala len sumu 17.000 eur, ktorej prevzatie podporne ako sumy nižšej
ako 24.700 eur síce potvrdili aj svedkovia Katarína a R. Š.F., avšak títo neboli prítomní pri odovzdaní
peňazí. Znalec G.. Č. vo svojom výsluchu uviedol, že žalovaná by bola podpísala „hocijakú zmluvu“
s cieľom získať peniaze na nakupovanie. Vyhodnotiac uvedené v korelácii s ostatnými dôkazmi a
skutočnosťami, ktoré vyšli v konaní najavo najmä, že pre žalovanú bolo dôležité získať čo najvyšší obnos

peňazí, aby splnila svoju nákupnú mániu, a hoci pre duševnú poruchu nevedela posúdiť dôsledky svojho
konania, určite peniaze v sume deklarovanej v zmluve prevzala, inak by ju nepodpísala, mal za to, že v
opačnom prípade by nebol splnený účel, ktorý zrejme svojim konaním sledovala, a to nutkavú potrebu
nakupovať.

26. Pokiaľ išlo o tvrdenie žalovanej v záverečnom vyjadrení, že od pôvodného žalobcu v 1. prevzala
iba sumu 7.000 eur, keď na jej účet jej vložil čiastku 10.000 eur, ku ktorej sa pôvodný žalobca v 1.
rade najskôr nevedel vyjadriť, neskôr deklaroval, že táto suma nesúvisí s predmetom konania, ale so
situáciou, keď žalovaná bola s jeho manželkou vo Viedni a nezostalo im ani na parkovanie, preto jej
poskytol krátkodobú finančnú výpomoc, súd prvej inštancie konštatoval, že uvedené len preukazuje, že

pôvodný žalobca v 1. rade opakovane poskytoval žalovanej pôžičky. Za dôkaz preukazujúci prevzatie
plnenia v sume 24.700 eur súd prvej inštancie považoval i svedeckú výpoveď svedkyne R. R., ktorá
jediná bola prítomná pri odovzdávaní peňazí, a i podľa názoru odvolacieho súdu jej svedectvo bolo
potrebné považovať za kľúčový dôkazný prostriedok. So zreteľom na uvedené konajúci súd ustálil,
že žalovaná prevzala od pôvodného žalobcu v 1. rade čiastku 24.700 eur v hotovosti, za prítomnosti

svedkyne R. R., pričom sumu 10.000 eur, vloženú na účet žalovanej hodnotil ako transakciu nesúvisiacu
s predmetom konania; dodal pritom, že ani v tomto prípade žalovaná neuniesla dôkazné bremeno
skrytých úrokov v čiastke 24.700 eur.

27. Vo vzťahu k rozsahu splatenia plnenia prijatého žalovanou titulom bezdôvodného obohatenia súd

prvej inštancie na základe vykonaného dokazovania ustálil, že žalovaná pôvodnému žalobcovi v 1. rade
vrátila sumu spolu 21.465 eur. Táto pozostávala z platieb v sume 18.915 eur poukázaných na bankový
účet žalobcu a sumy 2.550 eur prijatej v hotovosti podľa výpovede svedka R. Š.. Svedok potvrdil, že
žalovaná pred ním prerátala sumu 2.500 eur a on jej poskytol naviac 50 eur; sumu 2.550 eur v celostipotom odovzdala pôvodnému žalobcovi v 1. rade. Bezhotovostný príjem finančných prostriedkov v sume
18.915 eur preukazovali platby, a to čiastka 945 eur zo dňa 22.07.2011, vklad žalovanej v sume 2.560
eur dňa 04.08.2021, čiastka 950 eur zo dňa 19.08.2021, prevod sumy 5.060 eur z účtu G. L. (na ktorom

bola žalovaná spoludisponentom) dňa 26.08.2021, vklad sumy 6.950 eur od G. V. dňa 19.09.2021,
vklad žalovanej v sume 950 eur dňa 19.10.2021 a prevod sumy 1.500 eur z účtu R. Š.F. dňa 02.11.2021,
na účet spoločnosti E. E., E..A..O.., ktorý podľa zhodných tvrdení sporových strán označil pôvodný
žalobca v 1. rade v sms-komunikácii so žalovanou (sms zo dňa 16.07.2011) ako platobné miesto v
zmysle § 567 Občianskeho zákonníka na splnenie záväzku(ov) žalovanej. Pokiaľ na tento účet vykonala

dňa 19.09.2011 G. V. vklad sumy 6.950 eur, s poznámkou, ktorú tvorilo meno a priezvisko žalovanej,
nemožno mať pochybnosti, že z jej strany išlo o plnenie v prospech žalovanej. Rovnako nemožno mať
pochybnosti o tom, že pokiaľ dňa 02.11.2011 previedol svedok R. Š. na účet spoločnosti E. E., E..A..O..
sumu 1.500 eur, išlo plnenie v mene žalovanej.

28. Pôvodní žalobcovia pritom nepreukázali, že prevod sumy 945 eur dňa 22.07.2021, sumy 950 eur

dňa 19.08.2021 a sumy 1.500 eur dňa 02.11.2011 zodpovedali tržbám manželky pôvodného žalobcu v 1.
rade (945 eur za úhradu kabelky M. X. V. E. XX, 950 eur za kabelku G. D. a šatku M. X. Q. a suma 1.500
eur za kabelku M. X. V. a šatku a topánky I. G. M. E.). V tomto smere konajúci súd poukázal na žalovanou
predložené dohody o predaji - tovarové listy, uzatvárané spoločnosťou G. E..A..O.. ako obstarávateľom
s manželkou pôvodného žalobcu v 1. rade. Podľa nich nepresiahla minimálna kúpna cena kabeliek nikdy

sumu 250 eur, pričom topánky zn. I. G. M. E. obdržala svedkyňa R. späť dňa 30.03.2011 a v súvislosti
s platbou zo dňa 02.11.2011 svedok R. Š. na pojednávaní dňa 26.05.2015 uviedol, že ju na bankový
účet žalobcu previedol na žiadosť žalovanej za účelom splatenia časti jej pôžičky; napokon, žalovaná v
danom vzťahu vystupovala nie ako fyzická osoba, ale ako konateľka spoločnosti G. E..A..O..

29. So zreteľom na skutočnosť, že žalovaná preukázateľne uhradila pôvodnému žalobcovi v 1. rade
spolu sumu 21.465 eur, zohľadniac ňou prijaté plnenie v sume 24.700 eur, bola povinná žalobcovi vrátiť
zostávajúcu časť v sume 3.235 eur (24.700 eur - 21.465 eur), na ktorej splnenie ju súd prvej inštancie
výrokom I. rozsudku zaviazal.

30. Súd prvej inštancie ozrejmil, že pôvodný žalobca v 1. rade dňa 22.11.2011 postúpil časť svojej
pohľadávky na p. F. R., ktorý dňa 08.02.2013 postúpil svoju pohľadávku na pôvodného žalobcu v 2.
rade. Nakoľko v čase postúpenia existovala časť z postúpenej pohľadávky v sume 3.235 eur, súd
prvej inštancie vyhodnotil ako platné postúpenie pohľadávky v tejto časti, a to i napriek tomu, že išlo o
pohľadávku z bezdôvodného obohatenia, a nie zo zmluvy o pôžičke. V nadväznosti na to považoval za

nedôvodnú námietku neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky z dôvodu zmeny právnej kvalifikácie
titulu postúpenia, prihliadajúc i na jej neurčitosť. Žalobca sa pritom v dôsledku postúpenia pohľadávok
z pôvodného žalobcu v 1. rade a pôvodného žalobcu v 2. rade dňa 05.11.2018 stal nositeľom žalovanej
pohľadávky.

31. Súd prvej inštancie vyhodnotil za nedôvodnú i námietku premlčania vznesenú žalovanou, nakoľko
k vzniku bezdôvodného obohatenia došlo dňa 26.05.2011, pričom pôvodný žalobcovia podali žalobu na
súd dňa 29.12.2011, a teda v rámci premlčacej doby v zmysle § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka.

32. Súd prvej inštancie v súlade s ustanovením § 563 Občianskeho zákonníka a § 3 ods. 1 nariadenia

vlády SR č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho zákonníka, zaviazal
žalovanú spolu s istinou 3.235 eur i na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9,25 % zo sumy 3.235
eur od 16.11.2011 do zaplatenia. Mal za to, že pôvodný žalobca v 1. rade doručil výzvu na plnenie
zo dňa 09.11.2011 žalovanej dňa 15.11.2011, a preto sa táto ocitla v omeškaní s plnením peňažného
dlhu dňom 16.11.2011 (deň nasledujúci po doručení výzvy). Konajúci súd potom zaviazal žalovanú k

zaplateniu úroku z omeškania vo výške 9,25 % zo sumy 3.235 eur od 16.11.2011 do zaplatenia; základná
úroková sadzba Európskej centrálnej banky ku dňu omeškania bola vo výške 1,25 % ročne, preto úrok
z omeškania predstavoval 9,25 %.

33. Súd prvej inštancie rozhodol o nároku na náhradu trov konania v súlade s § 255 ods. 2 v spojení s

§ 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanej priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu
80,48 %. Dôvodil, že žalobca bol v konaní úspešný v časti zaplatenia sumy 3.235 eur, kým žalovaná
mala úspech v zamietnutej časti zaplatenia sumy 29.912,40 eura, čo predstavovalo jej úspech v rozsahu
90,24 % (podiel 29.912,40 eura a 33.147,40 eura) a neúspech v rozsahu 9,76 % (podiel 3.235 eur a33.147,40 eura), v ktorom rozsahu bol úspešný žalobca. Čistý úspech žalovanej predstavoval potom
80,48 % (90,24 % - 9,76 %).

34. Proti časti zamietajúceho výroku II. rozsudku súdu prvej inštancie a výroku III. o náhrade trov konania
podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d),
e), f) a h) C.s.p. Dôvodil, že i keď súd prvej inštancie v bode 80. odôvodnenia deklaroval postup podľa
usmernení odvolacieho súdu a ustálil rozsah poskytnutého, ako i vráteného plnenia podľa výsledkov
dokazovania vykonaného pred prvým rozhodnutím vo veci, berúc do úvahy i právny názor odvolacieho

súdu, ktorým je viazaný, v skutočnosti len písomne a následne i ústne na súdnom pojednávaní vyzval
sporové strany, či majú návrhy na doplnenie dokazovania a keďže žiadne nemali, pristúpil k jeho
ukončeniu. Prvoinštančný súd tak v rozpore s pokynom odvolacieho súdu len nanovo vyhodnotil všetky
tvrdenia a dôkazy, ktoré mal k dispozícii už nadriadený súd. Podľa mienky žalobcu mal konajúci súd
pristúpiť k výsluchu sporových strán a následne, v zmysle usmernenia odvolacieho súdu, ustáliť tie
tvrdenia, ktoré budú predmetom ďalšieho dokazovania na základe návrhov procesných strán, k čomu

však nepristúpil.

35. Žalobca okrajovo podotkol, že súd prvej inštancie dospel k záveru o absolútnej neplatnosti zmluvy
o pôžičke zo dňa 15.03.2011, ako i zo dňa 26.05.2011, ku ktorému vyhodnoteniu sa z dôvodu
hospodárnosti konania nemienil bližšie vyjadrovať; mal však za to, že mal a mohol nariadiť kontrolný

znalecký posudok, ktorého vykonanie navrhol pred posledným pojednávaním.

36. Žalobca sa v ďalšom zameral na podľa neho nesprávne závery konajúceho súdu ohľadne výšky
vrátených plnení z jednotlivých zmlúv. Súd prvej inštancie založil argumentáciu o preukázaní vrátenia
pôžičiek na nepresvedčivých, nepodložených a stručných úvahách, bez toho, aby sa vysporiadal s

otázkami, na ktorých riešenie ho vyzýval i odvolací súd. Konkrétne vo vzťahu k vráteniu plnenia zo
zmluvy o pôžičke zo dňa 15.03.2011 sa konajúci súd odvolal na výpovede svedkov (L., Š., Š., N.),
obmedziac sa na konštatovanie, že títo síce vrátenie pôžičky nevideli, ale samotné úkony vnímali
svojimi zmyslami, a práve to ho presvedčilo. Žiadna z výpovedí svedkov pritom nepotvrdila, že by
žalovaná plnila pôvodnému žalobcovi v 1. rade titulom zmluvy o pôžičke zo dňa 15.03.2011; napokon

o tejto skutočnosti nepredložila žiaden iný dôkaz ani žalovaná. Akékoľvek závery prvoinštančného
súdu o vrátení čo len časti tejto pôžičky potom predstavujú len nesprávne hypotézy a domnienky;
uvedenému pritom nasvedčoval i bod 83. odôvodnenia napadnutého rozsudku. Žalobca nevzhliadol
žiaden rozpor v jeho tvrdeniach prednesených na pojednávaní dňa 19.11.2015 a 09.11.2017 (najskôr
poprel inkasovanie peňazí na ruku, pripustiac neskôr takú možnosť u menších súm) dôvodiac, že

pôvodný žalobca v 1. rade vypovedal v tomto smere konzistentne. Súd prvej inštancie opomenul, že
na zmluve o pôžičke zo dňa 26.05.2011 figuroval ako spoludlžník bývalý manžel žalovanej z dôvodu
nevysporiadania predchádzajúcej pôžičky, čo napokon vyplynulo i z obsahu súdneho spisu. Nezohľadnil
tiež, že žalovaná bola „šopoholička“, potrebovala neustále peniaze na nákupy, a preto bolo u nej úplne
normálne predpokladať, že požiadala o ďalšiu pôžičku bez splatenia tej predchádzajúcej. Pôvodný

žalobca v 1. rade sa pritom nesprával inak pri poskytnutí pôžičky zo dňa 15.03.2011 ako pôžičky zo
dňa 26.05.2011, kedy vyzval žalovanú na jej úhradu až takmer dva a pol mesiaca po lehote splatnosti.
Domnienky konajúceho súdu ohľadne vrátenia pôžičky v sume 15.135 eur vyvracala podľa žalobcu i
skutočnosť, že žalovaná na túto pôžičku bezdôvodne uhradila platby v období od 16.03. do 15.04.2011,
t. j. pred lehotou jej splatnosti. Konajúci súd sa pritom nezamyslel nad tým, prečo by overovala podpis na

zmluve ako vlastný dňa 24.03.2011, ak by z tejto zmluvy plnila už 8 dní predtým. Na uvedenom základe,
ozrejmiac obsah výpovedí svedkov, bol žalobca toho názoru, že žalovaná ako dlžník nedokázala
predložiť jediný dôkaz potvrdzujúci, že na zmluvu o pôžičke zo dňa 15.03.2011 plnila.

37. Pokiaľ išlo o pôžičku v sume 24.700 eur, vo vzťahu, ku ktorej konajúci súd deklaroval vrátenie sumy

spolu 21.465 eur, rozčleniac túto na sumu 18.915 eur, poskytnutú na bankový účet a sumu 2.500 eur
(správne má byť 2.550 eur - pozn. odvolacieho súdu) v hotovosti, žalobca zotrval na tom, že sumou
18.915 eur žalovaná splatila predchádzajúcu pôžičku zo dňa 15.03.2011. Pripomenul, že žalovaná
predniesla návrhy na doplnenie dokazovania ohľadne vrátenia príslušnej sumy až potom, ako sa o
zmluve o pôžičke zo dňa 15.03.2011 zmienil pôvodný žalobca v 1. rade; už len táto skutočnosť robila

potom procesnú obranu žalovanej nedôveryhodnou. Pokiaľ by i z dôvodu hospodárnosti pripustil, že
časť zo sumy 18.915 eur bola určená na úhradu v poradí prvej pôžičky, žalobca rozporoval sumu 5.060
eur poukázanú z účtu svedkyne G. L.. Podľa jeho názoru žalovaná nijakým spôsobom nepreukázala ani
to, že platba v sume 6.950 eur zo dňa 19.09.2011 na účet spoločnosti E. E. E..A..O.. slúžila na účelysplatenia zmluvy o pôžičke, ktorá je predmetom konania; napokon, k tejto platbe žalovaná nepredložila
žiaden dôkaz, nenavrhla vypočuť žiadneho svedka, pričom uvedenie len mena žalovanej v popise
platby samo osebe nepreukazuje, že táto slúžila na úhradu zmluvy o pôžičke. Žalovaná mala k tejto

otázke navrhnúť výsluch svedkyne G. V.; tvrdenie žalovanej tak zostalo len v rovine jej nepreukázaného
tvrdenia. Podľa žalobcu konajúci súd pochybil, keď považoval i sumu 2.500 eur (správne má byť 2.550
eur-pozn.odvolaciehosúdu)akosplátkupôžičky,atovýlučnelennazákladesvedeckejvýpovedeR.Š.;
z nej však podľa žalobcu vyplynulo, že svedok len z diaľky videl odovzdanie nejakých peňazí pôvodnému
žalobcovi v 1. rade, keďže pri ich preberaní osobne nebol prítomný, a teda nič konkrétne nevidel a

nepočul. Svedok pritom ani netvrdil, že peniaze boli odovzdané titulom pôžičky zo dňa 26.05.2011.

38. Žalobca uzavrel, že vzhľadom na to, že prvoinštančný súd zaviazal žalovanú len na zaplatenie časti
žalovanej sumy vo výške 3.235 eur, navrhol, aby odvolací súd postupom podľa § 390 C.s.p.
rozhodol i o jej povinnosti zaplatiť mu sumu 24.700 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25 %
ročne od 28.08.2011 do zaplatenia a sumu 3.285,80 eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 9,25

% ročne od 24.11.2011 do zaplatenia.

39. Proti výroku I. a III. rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie
žalovaná z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) C.s.p. Dôvodila, že konajúci súd nesprávne posúdil
platby vykonané vo vzťahu k reálne prevzatej sume. Od pôvodného žalobcu v 1. rade totiž prijala

len sumu 17.000 eur, keď zostávajúca časť predstavovala skryté úroky. V nadväznosti na znalecké
dokazovanie mal konajúci súd povinnosť preskúmať nielen platnosť zmluvy o pôžičke, ale i na ňu
nadväzujúcich dokladov, a to ňou podpísaný príjmový doklad. Tento síce znel na sumu 24.000 eur
(správne má byť 24.700 eur - pozn. odvolacieho súdu), avšak z vykonaného dokazovania vyplynulo, že
v skutočnosti prevzala len sumu 17.000 eur, a túto pôvodný žalobca v 1. rade neskôr postúpil zmluvou

o postúpení pohľadávky ďalej. Súd prvej inštancie pritom nesprávne právne posúdil i samotnú cesiu
pohľadávky. V tejto súvislosti žalovaná ozrejmila, že pôvodný žalobca v 1. rade postúpil na prvotného
žalobcu 2. rade pohľadávku v sume 16.000 eur s prísl. titulom zmluvy o pôžičke a následne ju tento
postúpil na B.. D. T.. Počas odvolacieho konania pôvodní žalobcovia postúpili im patriace pohľadávky
voči žalovanej na súčasného žalobcu, ktorý je podľa všeobecne dostupných zdrojov dlžný štátu na

daniach sumu 34.848,64 eura a nachádza sa v úpadku. Vzhľadom na to, že pôvodní žalobcovia postúpili
zmluvami o postúpení pohľadávku z titulu zmluvy o pôžičke, o ktorej neplatnosti rozhodol konajúci súd,
nemôže ostať v platnosti ani postúpenie pohľadávky z tohto titulu; prípadný nárok z bezdôvodného
obohatenia by si mohol uplatňovať len pôvodný žalobca v 1. rade, ak by preukázal reálne odovzdanie
žalovanej sumy 24.700 eur. V nadväznosti na uvedené žalovaná považovala všetky zmluvy o postúpení

pohľadávky, na základe ktorých došlo v konaní k zmene osoby žalobcu, za absolútne neplatné. Podľa
mienky žalovanej musí byť každá prevádzaná pohľadávka v zmluve náležite individualizovaná a musí
existovať v čase uzavretia zmluvy. I keď v zmysle ustálenej judikatúry možno prevádzať aj pohľadávky
z bezdôvodného obohatenia, taká pohľadávka by musela byť identifikovaná ako pohľadávka majúca
základ v bezdôvodnom obohatení. Žalovaná uzavrela, že v prípade postúpenia pohľadávky titulom

absolútne neplatného právneho úkonu nedochádza k jej prevodu; taká pohľadávka potom nemôže byť
predmetom postúpenia, keďže má iný charakter. Na uvedenom základe žalobca nedisponoval aktívnou
vecnou legitimáciou v spore. Žalovaná preto navrhla, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutej zaväzujúcej časti tak, že žalobu zamietne a priznal jej i náhradu trov konania.

40. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej označil jej argumentáciu za vágnu a nedôvodnú.
Žalovaná tvrdenia o prevzatí sumy 17.000 eur, s tým, že zvyšok predstavovali skryté úroky, nepodporila
výsledkami vykonaného dokazovania. Konajúci súd pritom podrobne vyhodnotil tie dôkazy preukazujúce
prevzatiecelejsumy24.700euržalovanou.Neoprávnenoubolaijejnámietkaspochybňujúcajehovecnú
legitimáciu na vydanie bezdôvodného obohatenia. Ozrejmil, že pri podaní žaloby vystupoval pôvodný

veriteľspoluspostupníkomB..F.R.,naktoréhoprešlapohľadávkatitulomnárokunavráteniefinančných
prostriedkov, ktoré boli žalovanej poskytnuté na základe zmluvy o pôžičke. Ak túto zmluvu ako základ
nároku konajúci súd vyhodnotil za neplatnú, potom pôvodný veriteľ a následne i postupníci boli aktívne
vecne legitimovaní na priznanie povinnosti vrátenia poskytnutých finančných prostriedkov, a to bez
ohľadu na právnu kvalifikáciu, ku ktorej konajúci súd dospel.

41. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu zotrvala na tom, že žalobca ako nadobúdateľ pohľadávok
titulom zmluvy o pôžičke, ktoré konajúci súd vyhodnotil za absolútne neplatné právne úkony, si vtomto konaní nemôže uplatňovať nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalobca teda platne
nenadobudol žiaden peňažný nárok, čo mala potvrdzovať i ustálená judikatúra.

42. Žalobca v reakcii v podaní zo dňa 14.09.2023 zopakoval, že na postupcov prešla pohľadávka titulom
nárokunavráteniefinančnýchprostriedkov,ktoréboliposkytnutéžalovanejnazákladezmluvyopôžičke.
Ajvprípade,žetátozmluvaopôžičkeakozákladnárokubolasúdmivyhodnotenáakoneplatná,žalobca,
ako aj pôvodní veritelia, boli aktívne vecne legitimovaní v spore. Pokiaľ sa žalovaná odvolávala na
ustálenú judikatúru, túto žiadnym spôsobom nekonkretizovala, a taká zjavne ani neexistuje. Žalobca

podotkol, že žalovaná nepreukázala presný dátum a čas podania odvolania, a preto aj s ohľadom na
obsah súdneho spisu považoval ňou podané odvolanie za podané oneskorene. Na uvedenom základe
žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý výrok I. rozsudku súdu prvej inštancie potvrdil.

43. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal rozsudok
súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu, prejednal odvolanie procesných strán, podané v oboch

prípadoch v zákonom stanovenej lehote, keď na základe zistenia konajúceho súdu (č. l. 958, č. l. 982)
žalovaná podala opravný prostriedok dňa 01.06.2023, pričom rozsudok jej bol doručený prostredníctvom
právneho zástupcu dňa 18.05.2023, bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a
contrario) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k
záveru, že odvolania dôvodné nie sú. Odvolací súd rozsudok verejne vyhlásil dňa 30.04.2025 (§ 378

ods. 1 C.s.p. v spojení s § 219 ods. 3 C.s.p.).

44. V prvom rade odvolací súd udáva, že vychádzajúc z obsahu žalobcovho odvolania tento nenapadol
celý výrok II. rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým vo zvyšku jeho žalobu zamietol. V odvolacom návrhu
totiž žiadal, aby odvolací súd zmenil časť zamietajúceho výroku II. a žalovanú zaviazal na zaplatenie

sumy 27.985,80 eura (hoci zamietnutá suma predstavovala sumu 29.912,40 eura spolu s prísl.) spolu
s úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 24.700 eur od 28.08.2011 do zaplatenia a s
úrokom z omeškania vo výške 9,25 % ročne zo sumy 3.285,80 eura od 24.11.2011 do zaplatenia, čo
potom predstavuje i žalobcom vymedzený rozsah odvolania (zamietnutý bol pritom úrok z omeškania
vo výške 9,25 % ročne zo sumy 24.700 eur od 28.08.2011 do 15.11.2011, úrok z omeškania vo výške

0,25 % ročne zo sumy 21.465 eur (24.700-3.235 eur) od 16.11.2011 do zaplatenia, úrok z omeškania
vo výške 9,5 % ročne zo sumy 6.520,80 eura od 24.11.2011 do zaplatenia a úrok z omeškania vo výške
9,5 % ročne zo sumy 1.926,60 eura od 21.12.2011 do zaplatenia - pozn. odvolacieho súdu). Odvolací
súd v rámci odvolacieho prieskumu vychádzal zo žalobcom vymedzeného rozsahu, v akom nesúhlasil
so zamietajúcim výrokom II. rozsudku súdu prvej inštancie; žalovaná napadla vyhovujúci výrok I. tohto

rozsudku.

45. Odvolací súd zdôrazňuje, že bol viazaný nielen rozsahom, ale i uplatnenými dôvodmi odvolania (§
380 ods. 1 C.s.p.), a preto sa zaoberal iba tými odvolacími dôvodmi a ich obsahovým vymedzením,
ktoré žalobca, rovnako ako aj žalovaná, v odvolaní výslovne uviedli a skutkovo vymedzili. Pri viazanosti

dôvodmi odvolania neprichádzalo do úvahy, aby potom sám odvolací súd vyhľadával konkrétne vady
rozhodnutia alebo postupu súdu prvej inštancie v neprospech strany, ktorá v tomto smere voči
rozhodnutiu konajúceho súdu nič nenamietala a žiadne nedostatky nešpecifikovala. Odvolací súd v tejto
súvislosti osobitne poukazuje na to, že žalobca v odvolaní, v časti nazvanej „B. Iné vady rozsudku“ síce
sumarizoval skutkové a právne závery konajúceho súdu, okrem iného i ohľadne neplatnosti zmluvy o

pôžičke zo dňa 15.03.2011, ako i zo dňa 26.05.2011, súčasne však výslovne uviedol, že sa touto otázkou
zaoberať nebude, keď sa sústredil na tú časť napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, v rámci ktorej
dospel k nesprávnym záverom ohľadne výšky plnení vrátených žalovanou z oboch zmlúv. Zohľadniac,
že žalobca sám v odvolaní skutkovo nevymedzil prípadné dôvody nesúhlasu s posúdením neplatnosti
zmlúv o pôžičke konajúcim súdom, odvolaciemu súdu neprináležalo preskúmavať správnosť prijatých

záverov. Hodno doplniť, že žalobca neozrejmil ani dôvody, pre ktoré zotrval na potrebe vykonania
kontrolného znaleckého dokazovania, ktorý návrh konajúci súd zamietol z dôvodu jeho nepredloženia
včas.

46. Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou žalobcu, ktorou konajúcemu súdu vytýkal,

že nerešpektoval usmernenie nadriadeného súdu, keď za účelom ustálenia rozsahu poskytnutého a
vráteného plnenia (z neplatnej zmluvy o pôžičke) vychádzal len z tých tvrdení procesných strán a
dôkazov, ktoré boli doposiaľ vykonané, nepristúpiac k výsluchu strán; neustálil napokon ani, ktoré z ich
tvrdení budú predmetom ďalšieho dokazovania.47. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že konajúci súd po vrátaní veci na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie výzvou zo dňa 05.09.2022 vyzval žalobcu prostredníctvom jeho právneho zástupcu, aby

sa v stanovenej lehote vyjadril k predmetu konania (vrátenie plnenia poskytnutého titulom zmluvy o
pôžičkezodňa26.05.2011-pozn.odvolaciehosúdu),uviedolpodstatnéarozhodujúceskutkovétvrdenia
a v nadväznosti na to označil, resp. predložil dôkazy na ich preukázanie; obdobnú výzvu adresoval
i žalovanej. Právny zástupca žalobcu v reakcii v podaní zo dňa 05.10.2022 zotrval na doterajších
tvrdeniach. Navrhol súčasne vykonať kontrolné znalecké dokazovanie vo vzťahu k znaleckému posudku

súdom ustanoveného znalca, a to len so strohým poukazom na všetky už prednesené námietky.
Vzhľadom na to, že žalobca na výzvu konajúceho súdu nedoplnil rozhodujúce skutkové tvrdenia, keď
v tomto smere len zotrval na už prednesených vyjadreniach, pričom i podľa zvukového záznamu zo
súdneho pojednávania dňa 20.04.2023 jeho právny zástupca „vnímal, že skutkové tvrdenia mohol
uviesť“, upriamujúc pritom pozornosť primárne na povinnosť žalovanej ozrejmiť ňou tvrdené skryté úroky
v pôžičkách, konajúci súd nepochybil, keď pri ustálení rozsahu bezdôvodného obohatenia bral zreteľ

a vychádzal len z v konaní už prezentovaných skutkových tvrdení sporových strán a tieto vyhodnotil
vo väzbe na vykonané dokazovanie, tak ako napokon uviedol i v odôvodnení napadnutého rozsudku
(viď bod 81.). Súd prvej inštancie nebol povinný pristúpiť k výsluchu procesných strán ako mylne
argumentoval žalobca, keď taký návrh nepredniesla ani jedna z nich, pričom k takému úkonu ho
nezaviazal (napokon ani nemohol) odvolací súd v zrušujúcom uznesení. Súd je totiž oprávnený aj bez

návrhu vykonať len dôkaz, ktorý vyplýva z verejných registrov a zoznamov, ak tieto nasvedčujú, že
skutkové tvrdenia strán sú v rozpore so skutočnosťou; iné dôkazy bez návrhu nevykoná (§ 185 ods.
2 C.s.p.); výsluch sporových strán nepatrí do kategórie dôkazov, ku ktorých vykonaniu by mohol súd
pristúpiť i bez procesnej iniciatívy strán.

48. Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním ustálil, že žalovaná prijala od pôvodného žalobcu v
1. rade na základe neplatnej zmluvy o pôžičke zo dňa 15.03.2011 sumu 15.135 eur. Tieto zistenia a na
ich základe prijaté závery žalobca v odvolaní nespochybnil, keď jeho námietky smerovali voči záverom
ohľadne vrátenia poskytnutého plnenia žalovanou v celom rozsahu, ktorým odvolací súd nemohol
priznať úspech.

49. V prvom rade hodno uviesť, že žalovaná uviedla rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa vrátenia
plnenia z titulu neplatnej zmluvy o pôžičke zo dňa 15.03.2011 (viď vyjadrenie na pojednávaní dňa
19.11.2015, ako i vyjadrenie na č. l. 392) konštatujúc, že v období od 16.03. do 15.04.2011 uskutočnila
výberyhotovosti(vkonkrétnedni),ktorýmisplatilavporadíprvúpôžičkuposkytnutúpôvodnýmžalobcom

v 1. rade. V reakcii na jeho námietku (že výbery z účtu nepreukazujú splatenie pôžičky) žalovaná
navrhla na preukázanie svojich tvrdení výsluch svedkyne G. L.. Menovaná svedkyňa vo svojej výpovedi
(na pojednávaní dňa 09.11.2017 na č. l. 395) potvrdila, že zo svojho osobného účtu v F. R., K..E..
prevádzala na iný účet, ktorého spoludisponentom bola žalovaná, finančné prostriedky, ktorých výber
v deklarovaných dňoch a sumách žalovaná následne použila na splatenie aktuálnej pôžičky; za iným

účelom ako splatenie pôžičky jej pritom peniaze nepoukázala. Svedkyňa (rovnako ako svedkyňa N.)
deklarovala, že žalovaná mala vždy len jednu pôžičku, a teda k prijatiu ďalšieho finančného obnosu od
pôvodného žalobcu v 1. rade pristúpila až po splatení predchádzajúcej pôžičky (viď tvrdenie žalovanej v
rámci výpovede na č. l. 107, detto č. l. 208), ktorú okolnosť žalobca v konaní nijako dôkazne nevyvrátil.
I keď sa svedkyňa L. bezprostredne nezúčastnila odovzdania a prevzatia peňažnej hotovosti pôvodným

žalobcom v 1. rade v rozhodnom období, potvrdila, že to bolo v čase, kedy žalovaná peniaze z účtu
vybrala,pričomonasedelavautealebosanablízkuvenovalamaloletejdcére;išloochvíľkovúzáležitosť.
Svedkyňa tak obsahom svedeckej výpovede potvrdila tie rozhodujúce skutočnosti ohľadne výberu
peňazí z bankového účtu v F. R., K..E.., jeho účelu a následného odovzdania sumy celkovo 15.410 eur
pôvodnému žalobcovi v 1. rade v deklarovanom období. Len nedostatok osobnej prítomnosti svedkyne

pri jednotlivých úkonoch prevzatia peňažnej hotovosti bez ďalšieho, t. j. bez iného dôkazu o opaku, nie je
spôsobilý vyvrátiť pravdivosť žalovanou popisovanej chronológie a spôsobu vrátenia plnenia z neplatnej
zmluvy o pôžičke zo dňa 15.03.2011, ktoré práve obsah svedeckej výpovede G. L. potvrdzuje, a to bez
toho, aby bol v rozpore s iným v konaní vykonaným dôkazom. Treba zdôrazniť, že žalobca v konaní
neprodukovalinýrozhodujúcidôkazvyvracajúciskutkovétvrdeniažalovanejtýkajúcesavráteniaplnenia

v sume 15.410 eur. Napokon, výpovede (i ostatných) svedkov v súhrne vytvárali kompaktný celok, a to
pokiaľ išlo o frekvenciu poskytovania pôžičiek pôvodným žalobcom v 1. rade (viazanú na
splatenie tej predchádzajúcej), ako i o preberanie finančných obnosov od žalovanej (nielen na účet, ale
i v hotovosti). Napokon, splneniu povinnosti žalovanej z titulu neplatnej zmluvy o pôžičke nasvedčuje isamotný postoj pôvodného žalobcu v 1. rade, ktorý vo svojej myšlienkovej úvahe zohľadnil i súd prvej
inštancie; pôvodný žalobca v 1. rade žalovanú vôbec nevyzýval na vrátenie plnenia poskytnutého z
titulu neplatnej zmluvy o pôžičke zo dňa 15.03.2021. Pokiaľ žalobca spochybňoval splnenie povinnosti

žalovanej ešte pred lehotou splatnosti stanovenou v písomnej zmluve (na 15.04.2011), odvolací súd
pripomína, že vzhľadom na závery o jej neplatnosti nebol medzi stranami platne dohodnutý ani termín jej
splatnosti. Neobstojí ani argumentácia žalobcu, že práve z dôvodu, že zmluva zo dňa 15.03.2011 nebola
žalovanou vysporiadaná, trval na tom, aby v písomnej zmluve o pôžičke zo dňa 26.05.2011 figuroval
ako spoludlžník jej bývalý manžel; žalobca totiž v konaní pred súdom prvej inštancie zdôvodňoval jeho

prítomnosť v zmluve tým, že ho on sám o to požiadal pre prípad požičania väčšieho obnosu peňazí (viď
výpoveď pôvodného žalobcu v 1. rade na pojednávaní 14.05.2013).

50. So zreteľom na vyššie uvedené sa odvolací súd stotožnil so záverom konajúceho súdu, že žalovanej
sa skutkovými tvrdeniami, ktoré boli preukázané i vykonaným dokazovaním, podarilo preukázať, že
pôvodnému žalobcovi v 1. rade vrátila plnenie, ktoré jej poskytol na základe neplatnej zmluvy o pôžičke

zo dňa 15.03.2011 v rozsahu 15.135 eur.

51. Pokiaľ išlo o rozsah prijatého a vráteného plnenia z titulu neplatnej zmluvy o pôžičke zo dňa
26.05.2011, hodno uviesť, že kým žalovaná odvolacou argumentáciou spochybňovala prijatie sumy
24.700 eur, zotrvajúc na tom, že v skutočnosti prevzala len sumu 17.000 eur, resp. v hotovosti obdržala

sumu7.000eurasumu10.000eurjejpôvodnýžalobcav1.radevložilnabankovýúčet,žalobcanamietal
nesprávnosť záverov konajúceho súdu ohľadne vrátenia sumy celkovo 21.465 eur; vzhľadom na to, že
prevažujúca časť jeho argumentácie mala základ v tom, že časť z danej sumy vo výške 18.915 eur bola
použitá na vrátenie pôžičky zo dňa 15.03.2011, s ktorou argumentáciou sa odvolací súd vysporiadal
vyššie vyhodnotiac ju za neopodstatnenú, sústredil sa v ďalšom na preskúmanie odvolacej námietky

žalobcu, ktorou popieral platby zo dňa 19.09.2011 v sume 6.950 eur, sumy 5.060 eur z účtu G. L. a sumy
2.550 eur (nie 2.500 eur ako nesprávne uvádzal žalobca - pozn. odvolacieho súdu) dňa 02.11.2011.

52. Odvolací súd sa v prvom rade nestotožnil s tvrdením žalovanej, že titulom neplatnej zmluvy o
pôžičke zo dňa 26.05.2011 prijala od pôvodného žalobcu v 1. rade plnenie len v sume 17.000 eur (a nie

24.700 eur). V tomto smere súd prvej inštancie správne bral zreteľ nielen na písomný zmluvný dokument
(listinu) zo dňa 26.05.2011, ktorý i keď vyhodnotený ako neplatný právny úkon, disponoval určitou
vypovedacou hodnotou, ale i na v konaní prezentované tvrdenia sporových strán, pričom zohľadnil i
svedeckúvýpoveďR.R.,ktorúobesporovéstranyzhodneoznačilizaočitéhosvedkaprevzatiafinančnej
hotovosti práve v sume 24.700 eur. Zhodnotením meniacich sa skutkových tvrdení najmä žalovanej, v

kontexte s vykonaným dokazovaním, dospel pritom k správnemu k záveru, že žalovanej sa v konaní
nepodarilo spochybniť tvrdenia žalobcu, že od pôvodného veriteľa fakticky prevzala finančnú hotovosť v
sume 24.700 eur. Napokon, žalovaná argumentáciou použitou v odvolaní nijako nenarušila predostretú
myšlienkovú úvahu konajúceho súdu vychádzajúcu zo zhodnotenia vykonaného dokazovania, osobitne
anivýpoveďsvedkyneR.R.,ktorúužvzrušujúcomuzneseníoznačilodvolacísúdzakľúčovú;predmetná

svedkyňa totiž bola účastná a vlastnými zmyslami vnímala situáciu odovzdania a prevzatia peňazí
medzi pôvodným žalobcom v 1. rade a žalovanou. Pokiaľ išlo o rozsah plnenia vráteného žalovanou,
ktorú ustálil konajúci súd na sumu 21.465 eur, odvolací súd udáva, že správne v tejto sume zohľadnil
i prevod sumy 5.060 eur z účtu svedkyne G. L. dňa 26.08.2011; jeho realizáciu v prospech žalovanej
potvrdila v rámci výsluchu samotná svedkyňa. Konajúci súd nepochybil ani keď zohľadnil prevod sumy

6.950 eur z účtu G. V. dňa 19.09.2011, ku ktorému sa odvolací súd postačujúco vyjadril v uznesení
zo dňa 31.03.2022, sp. zn. 3Co/82/2019, (viď bod 53.). Odvolací súd zotrváva na tom, že pokiaľ bol
prevod uvedenej sumy vykonaný s poznámkou, ktorú tvorilo meno a priezvisko žalovanej, nemožno
mať pochybnosti o tom, že išlo o plnenie v prospech žalovanej; v tomto smere potom nebolo potrebné
navrhovať výsluch označenej svedkyne. Pokiaľ išlo o odovzdanie sumy 2.550 eur, ku ktorému sa v

rámci výpovede vyjadroval svedok R. Š., odvolací súd udáva, že svedok podrobne opísal udalosť z leta
2011, ktorú vnímal vlastnými zmyslami; svedok potvrdil, že videl ako si žalovaná pripravovala hotovosť
vo výške 2.550 eur na jej odovzdanie pôvodnému žalobcovi v 1. rade, ako i to, ako s ňou odchádzala
na stretnutie s ním a vrátila sa z neho bez tejto hotovosti, z čoho možno jednoznačne usudzovať, že
finančný obnos v sume 2.550 eur žalovaná odovzdala pôvodnému žalobcov v 1. rade; vrátenie sumy

6.950 eur, sumy 5.060 eur na účet spoločnosti E. E., E..A..O.., ako i odovzdanie sumy 2.550 eur do rúk
pôvodnému žalobcovi v 1. rade pritom spadalo do časového obdobia po poskytnutí plnenia z neplatnej
zmluvy o pôžičke zo dňa 26.05.2011, v rámci ktorého mala žalovaná prijaté plnenie veriteľovi vrátiť.53. A napokon, ako nedôvodnú vyhodnotil odvolací súd námietku žalovanej ohľadne neplatnosti zmluvy
o postúpení pohľadávky, a tým absencie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu.

54. Odvolací súd v prvom rade udáva, že postúpenie pohľadávky zmluvou v zmysle §
524 a nasl. Občianskeho zákonníka predstavuje typickú dobrovoľnú cesiu, ktorá je prejavom autonómie
slobodnej vôle kontrahentov. V dôsledku postúpenia dochádza k prevodu pohľadávky z jej pôvodného
majiteľa ako postupcu, na nového nadobúdateľa ako postupníka. Ide o dvojstranný právny úkon bez
účasti dlžníka, ktorého súhlas sa na postúpenie pohľadávky nevyžaduje a ktorý nemusí byť o postúpení

vôbec informovaný. Práva a povinnosti dlžníka zo záväzkového vzťahu nie sú v zásade postúpením
pohľadávky nijako dotknuté (princíp identity pohľadávky). Zákon osobitne chráni postavenie dlžníka, keď
neumožňuje postúpenie pohľadávky, ktorej obsah by sa zmenou veriteľa zmenil a zachováva dlžníkovi
aj vo vzťahu k postupníkovi všetky námietky proti pohľadávke, ktoré mohol uplatniť. Postúpením
pohľadávky dochádza v rámci záväzkového vzťahu k tzv. singulárnej sukcesii, ktorá má hmotnoprávne
účinky. Právnym nástupcom (sukcesorom) pôvodného veriteľa sa v rozsahu postúpeného práva na

plnenie stáva postupník. Predmetom postúpenia môže byť akákoľvek pohľadávka v zmysle práva na
plnenie voči dlžníkovi, pokiaľ jej postúpenie nevylučuje Občiansky zákonník alebo iný právny predpis.
Zmluvou o postúpení pohľadávky sa z hľadiska jej účinkov totiž vždy prevádza iba konkrétne právo
postupcu na plnenie voči dlžníkovi. Zákon pritom nevyžaduje, aby zmluva deklarovala i správny dôvod
vzniku pohľadávky, či jej právnu kvalifikáciu; v tomto smere je potrebné, aby pohľadávka bola v zmluve

dostatočne identifikovaná a tak nebola zameniteľná s inou pohľadávkou postupcu voči dlžníkovi (k tomu
aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2Cdo 125/2018, sp. zn. 1MObdo V 6/2006).

55. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, keď predmetom postúpenia je vždy konkrétne právo na plnenie
voči dlžníkovi, ktoré bolo dostatočne identifikované tak v zmluve o postúpení pohľadávky zo dňa

22.12.2011, uzavretej medzi pôvodným veriteľom a prvotným žalobcom v 2. rade, v
zmluve o postúpení pohľadávky zo dňa 08.02.2013 medzi prvotným žalobcom v 2. rade a B.. D. T.L. ako
pôvodným žalobcom v 2. rade (pohľadávka v sume 16.000 eur spolu s príslušenstvom z titulu zmluvy
o pôžičke zo dňa 26.05.2011 voči žalovanej, resp. dlžníkom), ako i v následnej zmluve o postúpení
pohľadávky zo dňa 05.11.2018 uzavretej jednotlivo pôvodným žalobcom v 1. rade ako postupcom a

žalobcom ako postupníkom (pohľadávka v sume 17.147,40 eura, s úrokom z omeškania vo výške 9,50
% ročne zo sumy 8.700 eur od 28.08.2011 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 9,50 % ročne
zo sumy 6.520,80 eura od 24.11.2011 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 9,50 % ročne
zo sumy 1.926,60 eura od 21.12.2011 do zaplatenia) a pôvodným žalobcom v 2. rade ako postupcom
a žalobcom v pozícii postupníka (pohľadávka v sume 16.000 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške

9,50 % ročne zo sumy 16.000 eur od 28.08.2011 do zaplatenia), je odvolací súd toho názoru, že len
samotné právne posúdenie neplatnosti písomnej zmluvy o pôžičke zo dňa 25.06.2011, nespôsobuje i
neplatnosť cesie pohľadávky. Žalobca sa stal nositeľom práva zo zmluvy o postúpení pohľadávky, ktorá
bola dostatočne a nezameniteľne špecifikovaná, keď bolo zrejmé medzi kým a v akej výške došlo k jej
cesii, pričom existencia tejto pohľadávky (minimálne v rozsahu 24.700 eur) bola v konaní preukázaná;

len samotná skutočnosť, že konajúci súd dospel k záveru o neplatnosti písomnej zmluvy o pôžičke zo
dňa 26.05.2021 nemá potom za následok, že neexistoval právny dôvod plnenia. Napokon, za situácie,
keď je pohľadávka dostatočne identifikovaná ako nezameniteľná, nie je potrebné právny dôvod jej vzniku
v písomnej zmluve ani uvádzať. Pokiaľ súd rozhoduje o nároku na plnenie na základe skutkových zistení,
umožňujúcich podradiť uplatnený nárok po právnej stránke pod inú hmotnoprávnu normu, než ako

uvádza žalobca, je povinnosťou súdu posúdiť vec podľa príslušných ustanovení a o nároku rozhodnúť,
a to bez ohľadu na to, aký právny dôvod plnenia uvádza žalobca. Ako bude nárok, ktorého predmetom
je postupovaná pohľadávka, súdom posúdený, či bude dôvodný alebo nie a v akej výške a z akého
právneho titulu, je otázka, ktorá s platnosťou samotnej cesie nesúvisí. Ak je pohľadávka v zmluve o
postúpení identifikovaná dostatočne určito, je zmluva platná, i keď neskôr vyjde najavo, že sa jedná o

pohľadávku z iného právneho titulu, napríklad z titulu bezdôvodného obohatenia (k tomu rozhodnutie
Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. 32Odo 523/2005, sp. zn. 33Odo 1615/2006, sp. zn. 29Odo 775/2004).

56. Sumarizáciou všetkých vyššie uvedených skutočností možno uzavrieť, že súd prvej inštancie
nepochybil, pokiaľ žalovanej uložil povinnosť vrátiť žalobcovi sumu 3.235 eur s prísl. a vo zvyšku žalobu

žalobcu ako nedôvodnú zamietol. Vzhľadom na túto skutočnosť odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie v napadnutom zaväzujúcom výroku I., ako i v napadnutej časti zamietajúceho výroku II. a v
súvisiacom výroku III. o náhrade trov konania v zmysle § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil.57. Je pritom notorietou, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami
sporu, len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a
právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu, tak ako tomu bolo v

prejednávanej veci.

58. Odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov odvolacieho konania podľa § 396 ods. 1 C.s.p. v
spojení s § 255 ods. 2 C.s.p. a § 262 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanej, ktorá bola v odvolacom konaní
prevažne úspešná, priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 79,28

%.Vzhľadomnarozsahodvolaníbolopredmetomodvolaciehokonaniazaplateniesumy31.220,80eura,
nakoľko žalobca napadol zamietajúci výrok rozsudku súdu prvej inštancie čo do sumy 27.985,80 eura
(žiadalpriznať24.700eur+3.285,80eurasprísl.),pričomžalovanánesúhlasilasozaväzujúcimvýrokom
o povinnosti zaplatiť sumu 3.235 eur (27.985,80 + 3.235 = 31.220,80 eura). Žalobca nebol úspešný
s odvolaním do sumy 27.985,80 eura s prísl., čo predstavuje úspech žalovanej v rozsahu 89,64 % a
žalovaná nebola úspešná s odvolaním do sumy 3.235 eur, čo predstavuje úspech žalobcu v rozsahu

10,36 %; čistý úspech žalovanej potom predstavuje 79,28 % (89,64 % - 10,36 %).

59. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon

pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).