Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Iná povaha rozhodnutia Judgement was issued on Thursday, January 14, 2026

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: 4S/33/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2023200015
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mgr. Juraj Štorcel, PhD., LL.M.

ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2026:2023200015.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mgr. Juraja Štorcela, PhD., LL.M.

(sudca spravodajca) a členov senátu JUDr. Michala Davalu, Ph.D., LL.M. a Mgr. Miroslavy Fodor, v
právnej veci žalobcu: SKCAT, s.r.o., so sídlom Pekná cesta 214/23, 930 39 Zlaté Klasy, IČO: 50 399
667, zastúpený: Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Hlavná 31, 917 01 Trnava,
IČO: 36 865 281, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná č.
63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného 103209439/2022 zo
dňa 24.11.2022, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanému právo na náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

I.
Priebeh administratívneho konania
Stručné zhrnutie napadnutého rozhodnutia

1. Daňový úrad Trnava, pobočka Dunajská Streda (ďalej len „správca dane“) oznámil žalobcovi výkon
daňovej kontroly na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie za rok 2019. Výzvou na

predloženie dôkazov zo dňa 14.02.2022 vyzval správca dane žalobcu v zmysle § 45 ods. 2 písm. d)
zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) na predloženie listín a vysvetlenie
skutočností, ktoré správca dane vo výzve uviedol. Splnomocnený zástupca žalobcu k výzve zaslal
vyjadrenie, v ktorom žiadal o určenie ústneho pojednávania, kde predloží požadované dôkazy. Správca
dane následne vydal dňa 06.05.2022 protokol z daňovej kontroly, pričom vyzval žalobcu, aby sa
v stanovenej lehote vyjadril k protokolu. Žalobca sa k protokolu vyjadril až po uplynutí stanovenej lehoty,

podaním zo dňa 08.07.2022 a súčasne požiadal o odpustenie zmeškania lehoty. Správca dane dňa
04.08.2022 žalobcovi oznámil, že zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.

2. Správca dane vydal rozhodnutie číslo: 102020405/2022 zo dňa 18.07.2022 (ďalej len „prvostupňové
rozhodnutie“), ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane z príjmov právnickej osoby za rok 2019 v sume
XXX.XXX,XX eur a zároveň rozhodol o neuznaní vykázanej daňovej straty na dani z príjmov právnickej
osoby za zdaňovacie obdobie 2019 v sume – XX.XXX,XX eur.

3. Správca dane uviedol, že na základe predložených príjemiek a výdajok zo skladu zistil, že žalobca
zaevidoval nákup 5292 ks a 563 kg použitých katalyzátorov v rôznych jednotkových cenách, a to
od dodávateľov: (i) spoločnosť AUTOVRAKY s.r.o., so sídlom Nitrianska cesta 27, 917 00 Trnava,IČO: 34 141 707 (ďalej len „spoločnosť AUTOVRAKY“), (ii) spoločnosť AUTOVRAKOVISKO s.r.o.,
so sídlom Priemyselná 2721/11, 900 27 Bernolákovo, IČO: 35 686 375 (ďalej len „spoločnosť
AUTOVRAKOVISKO“), (iii) spoločnosť KAT Slovakia, s.r.o., so sídlom Obchodná 39, 811 06 Bratislava –

mestská časť Staré Mesto (v kontrolovanom období aj so sídlom Rybničná 259, 951 22 Alekšince), IČO:
51 976 749 (ďalej len „spoločnosť KAT Slovakia“) a (iv) A. B., s miestom podnikania Rázusova 800/12,
949 01 Nitra, IČO: 467 966 22 (ďalej len „A. B.“). Správca dane zároveň konštatoval, že nakúpené
katalyzátory boli predané odberateľovi do iného členského štátu – spoločnosti KAT-RECYKLING GmbH,
OT Eibau, Haupstraße 53, 027 39 Kottmar, v množstve 16 544 kg.

4. Správca dane mal pochybnosti o tom, či sa zdaniteľné plnenia uskutočnili tak, ako to
bolo deklarované na predložených dokladoch, keďže žalobca deklaroval nákup katalyzátorov ako
náhradných dielov a predával katalyzátory ako odpad. Vo vzťahu k spoločnosti AUTOVRAKY
a spoločnosti AUTOVRAKOVISKO správca dane považoval výdavky za nákup tovaru od týchto
dodávateľov za daňovo uznateľné. Vo vzťahu k spoločnosti KAT Slovakia a Stanislav Bila správca dane

konštatoval, že výdavky za nákup tovaru od týchto dodávateľov neboli daňovo uznateľné.

5. Voči prvostupňovému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie zo dňa 31.08.2022 (ďalej len „odvolanie“),
ktorým napadol výrokovú časť prvostupňového rozhodnutia pre jeho nezákonnosť, a to z nasledujúcich
dôvodov: (i) nesprávne vyhodnotenie skutkového stavu, (ii) nesprávne vyhodnotenie dôkazov, (iii)

porušenie práv žalobcu ako daňového subjektu, (iv) nedostatočné odôvodnenie a (v) nesprávne právne
posúdenie.

6. Na podklade podaného odvolania vydal žalovaný rozhodnutie číslo: 103209439/2022 zo dňa
24.11.2022 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorým prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Žalovaný

poukázal na to, že pokiaľ žalobca v odvolaní tvrdil, že všetky príjmy a výdavky a taktiež podklady
k dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) riadne viedol, zaevidoval do účtovných záznamov
a naplnil požiadavky právnych predpisov, uvedené skutočnosti sa na základe vykonaného dokazovania
nepotvrdili.

7. K námietke žalobcu, že katalyzátory boli nakúpené ako odpad, žalovaný uviedol, že žalobca bol
ako prevádzkovateľ zariadenia na zber odpadov povinný viesť a uchovávať evidenciu o druhoch
a množstve odpadov a o nakladaní s nimi a tiež ohlasovať údaje z evidencie príslušnému orgánu štátnej
správy odpadového hospodárstva. Zároveň žalovaný poukázal na rozhodnutie o udelení súhlasu na
zber odpadov, vydané príslušným okresným úradom, odborom životného prostredia. Žalovaný dospel

k záveru, že žalobca neposkytol správcovi dane vysvetlenie k spôsobu obstarania tovaru, pretože
neozrejmil a nepreukázal, akým spôsobom a kým bol predmetný tovar prepravený a akými vozidlami;
nepreukázal, na ktoré zberné dvory bol tovar vyskladnený a rovnako neposkytol vierohodné, resp.
overiteľné vysvetlenie k spôsobu využitia predmetného tovaru na daňové účely – t. j., že tovar nadobudol
za účelom dosiahnutia, zabezpečenia a udržania zdaniteľných príjmov, keďže v dôsledku neúplne

vedených skladových kariet nepreukázal, že všetky zaúčtované náklady na obstaranie tovaru majú
vecnú súvislosť so zdaniteľnými príjmami. Nedostatok dôkazných prostriedkov vo vzťahu k žalobcom
deklarovanému nákupu tovaru od dodávateľov neodstránil žalobca ani na základe výzvy zo dňa
14.02.2022. S odkazom na uvedené vyhodnotil žalovaný námietku žalobcu o tom, že mu bolo odňaté
právo relevantne sa vyjadriť k zisteniam správcu dane ako neopodstatnenú.

8. Žalovaný uviedol, že nesprávne vedeným účtovníctvom v súvislosti s obstaraním tovaru od
dodávateľov – spoločnosti KAT Slovakia a A. B., teda nepreukazne evidovaným stavom tovaru/zásob,
ako aj nepredložením dostatku dôkazov, sám žalobca prispel k situácii znemožňujúcej preverenie
reálneho základu faktúrami deklarovaného nákupu tovaru a jeho následného použitia na daňové účely

podľa§2písm.e)zákonač.595/2003Z.z.odanizpríjmovvzneníneskoršíchprávnychpredpisov(ďalej
len „zákon o dani z príjmov“). Uviedol, že § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov stanovuje podmienky, ktoré
musia byť pre uznanie výdavku (nákladu) za daňový výdavok (náklad) bezpodmienečne splnené. Popri
predložení účtovných dokladov a ich evidovaní v účtovnej evidencii je ďalšou zásadnou podmienkou,
ktorá musí byť bezpodmienečne splnená, reálne preukázanie dodania tovaru dodávateľmi uvedenými

na predložených účtovných dokladoch, čo však podľa žalovaného nebolo v priebehu daňovej kontroly
a vyrubovacieho konania preukázané. Dôkazné bremeno, ktoré je na strane daňového subjektu, ktorý
si uplatňuje svoje práva v zmysle ustanovení Zákona o dani z príjmov, by bolo splnené vtedy, akby preukázal, že mu bol tovar dodaný nielen predložením faktúr, ale aj potvrdením dodania tovaru
dodávateľmi uvedenými na faktúrach.

9. Žalovaný zdôraznil, že zaplatenie faktúr, ich zaúčtovanie ešte nedokazuje skutočnosť, že plnenie
sa uskutočnilo tak, ako to tvrdí daňový subjekt. Faktúra ako doklad slúži na zaplatenie, avšak všetky
údaje v nej uvedené musia byť preukázateľné v súlade s ustanoveniami zákona o dani z príjmov
a ostatných právnych predpisov. Výsledky vykonaného dokazovania viedli k jedinému záveru, že
žalobca nepreukázal opodstatnenosť zaúčtovania nakúpeného tovaru do nákladov, čím nepreukázal

vecnú súvislosť so zdaniteľnými príjmami. Rozhodujúce pre posúdenie uznateľnosti predmetných
výdavkov bolo to, že žalobca neodstránil pochybnosti správcu dane o reálnom uskutočnení nákupu
od dodávateľov a ich opodstatnenosť zaúčtovania do nákladov. Nepreukázanie tvrdených skutočností
je neunesením dôkazného bremena na strane daňového subjektu, ktorého následkom je neuznanie
tvrdených skutočností za dokázané s príslušnými hmotnoprávnymi následkami.

10. K tvrdeniu žalobcu, že nezodpovedá za konanie tretej osoby, žalovaný uviedol, že pokiaľ si
daňový subjekt uplatňuje daňové výdavky preukázateľným spôsobom, tak je na ňom samotnom, aby
si zabezpečil pre potreby daňovej kontroly dôkazy tak, aby nevznikli pochybnosti o hodnovernosti
predkladaných dokladov a uskutočnení obchodných transakcií. Ak tak daňový subjekt nepostupuje, je
povinný znášať prípadné riziko z nedostatku hodnovernosti dokladov. Žalobca nepredložil také dôkazy

a vysvetlenia, a to ani v priebehu daňovej kontroly, ani v priebehu vyrubovacieho konania, ktorými by
vyvrátil pochybnosti správcu dane o uskutočnení fakturovaného tovaru.

11. Pokiaľ žalobca namietal nedostatočne zistený skutkový stav, žalovaný uviedol, že zásada
objektívnej pravdy, ovládajúca daňové konanie, nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane

viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového
subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností.
Dokazovanie slúži až na následnú verifikáciu. Z vykonaného dokazovania mal žalovaný za zrejmé, že
pri žalobcom predložených dokladoch absentuje reálny základ, čo oprávnene vzbudzuje neodstránené
pochybnosti o preukázateľne vynaložených výdavkoch za prijaté sporné plnenia od dodávateľov, na

základe ktorých si žalobca uplatnil daňové výdavky znižujúce základ dane z príjmov za kontrolované
zdaňovacie obdobie, ako i pochybnosti o vierohodnosti účtovnej evidencie vedenej žalobcom.

12. Vo vzťahu k námietke, že správca dane vyvodil svoje závery s odkazom na zistenia oprávnenosti
vrátenia nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie január 2019 a február 2019,

žalovaný uviedol, že správca dane nevychádzal len z inej daňovej kontroly, ale aj z dokazovania
vykonaného počas výkonu daňovej kontroly na DPH, pričom dané daňové kontroly za zdaňovacie
obdobie január 2019 a február 2019 boli vykonané u žalobcu. Samotný žalobca na viacerých miestach
odvolania poukazuje na vykonanú daňovú kontrolu a odkazuje na správcu dane, ktorý nahliadol do
spisov z daných daňových kontrol, kedy mal možnosť zistiť aj skutočnosť, že náhodným výberom mali

byť vypočutí dodávatelia dodávateľa A. B. (C. D., E. F., G. H., I. J., F. K., L. M.), ktorí si neprevzali
predvolania, čím podľa žalobcu správca dane postupoval v rozpore s § 20 ods. 2 daňového poriadku.
Správca dane nevychádzal z uvedených dôkazov a ani nevychádzal z výpovede Lukáša Bilu.

13. Za nedôvodnú považoval žalovaný aj námietku, že sa správca dane nevysporiadal s návrhom na

vypočutie svedkov – K. B. ml. a N. B.. Správca dane sa v prvostupňovom rozhodnutí jednoznačne
vysporiadal s tým, prečo nevidel dôvod na vypočutie týchto svedkov.

14. K námietke, v rámci ktorej žalobca odkazoval na viaceré rozsudky týkajúce sa dôkaznej povinnosti,
najmä na DPH a týkajúce sa podvodného konania, žalovaný uviedol, že predmetom daňovej kontroly

nebola DPH, ale daň z príjmov právnickej osoby, ktorá má iný právny režim. Nie je možné zamieňať
podmienky na odpočítanie DPH a podmienky na uplatnenie daňových výdavkov na účely dane z príjmov,
pretože ide o dva odlišné druhy daní, upravené samostatnými právnymi predpismi, v ktorých sú
autonómne definované jednotlivé zákonné podmienky a kritériá posudzovania jednotlivých nárokov,
ktoré nemožno zamieňať, či analogicky aplikovať, keď sa jednotlivé právne inštitúty či definície

nezhodujú.

15. Tvrdenie žalobcu, že protokol neobsahoval všetky zákonom stanovené náležitosti, žalovaný
považoval za nedostatočne konkretizované a preukázané tak, aby bolo možné na základe súboruobjektívnych, presne označených dôkazov posúdiť, v čom podľa žalobcu nesprávne skutkové a právne
posúdenie veci spočíva. Z prvostupňového rozhodnutia vyplýva, že správca dane pri jeho vydaní
postupoval podľa príslušných ustanovení daňového poriadku a zákona o dani z príjmov.

16. K námietke žalobcu ohľadom nesprávneho vyhodnotenia dôkazov získaných počas daňovej kontroly
žalovaný uviedol, že táto je neopodstatnená, keďže správca dane vychádzal z dôkazov, ktoré boli
získané zákonným spôsobom, tieto vyhodnotil v súlade s § 3 ods. 3 daňového poriadku, pritom prihliadol
na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

17. K namietanej nepreskúmateľnosti prvostupňového rozhodnutia žalovaný uviedol, že správca dane
preukázané kontrolné zistenia detailne opísal, všetky získané dôkazy vyhodnotil jednotlivo a vo
vzájomnej súvislosti, uviedol použitie právnych predpisov, podľa ktorých rozhodoval a zaoberal sa
námietkami žalobcu. Odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia je zrozumiteľné a v dostatočnej miere
reflektuje na § 63 ods. 5 daňového poriadku. Z prvostupňového rozhodnutia sa možno dozvedieť, akým

spôsobom relevantné skutočnosti správca dane vyhodnotil, o čom konkrétne skutkové zistenie svedčí.
Správca dane stanovil pevné hranice a pravidlá dokazovania, mal jasnú predstavu o tom, preukázanie
akých konkrétnych skutočností sleduje, dbal na to, aby dokazovanie bolo vedené v súlade s platnou
právnou úpravou a následne zo získaných dôkazov vyvodil logické a presvedčivé závery, ktoré sú
súčasťou odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia.

II.
Podstatné zhrnutie argumentov žalobcu

18. Žalobca podal na Krajský súd v Trnave všeobecnú správnu žalobu zo dňa 25.01.2023 (ďalej len

„žaloba“),ktorounapadolnapadnutérozhodnutieaprvostupňovérozhodnutie,atietonavrholzrušiťavec
vrátiť na ďalšie konanie.

19. K nedostatočnému zisteniu skutkového stavu žalobca uviedol, že správca dane napriek opakovanej
snahe nezohľadnil všetky okolnosti týkajúce sa zdaniteľných obchodov. Žalobca evidoval nákup 5292

ks a 563 kg použitých katalyzátorov v rôznych jednotkových cenách od dodávateľov – spoločnosti
AUTOVRAKY, spoločnosti AUTOVRAKOVISKO, spoločnosti KAT Slovakia a A. B. s tým, že tovar bol
nakúpenýakopoužitékatalyzátory,pričomtentotovarbolpredávanývrámcipredmetupodnikania„Kúpa
tovaru na účely jeho predaja konečnému spotrebiteľovi (maloobchod) alebo iným prevádzkovateľom
živnosti(veľkoobchod).“Napredajpoužitéhotovaru,ktorýboldodanýkontrolovanýmidodávateľmi,nieje

potrebné mať povolenie vydané príslušným Okresným úradom, odborom životného prostredia. Zároveň
mal žalobca za to, že je nepochybné, že daný tovar bol dodaný odberateľovi do iného členského štátu.

20. Žalobcovi nebolo zrejmé, u ktorého subjektu bola vykonávaná kontrola na zistenie oprávnenosti
vrátenia nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie január 2019 a február 2019

a týmto bolo odňaté právo sa k tomuto zisteniu vyjadriť. Z obsahu uvedeného dôkazu vyplýva, že
(i) bola potvrdená obchodná spolupráca žalobcu a spoločnosti KAT Slovakia, (ii) bolo potvrdené, že
faktúry vystavené spoločnosťou KAT Slovakia boli riadne zahrnuté do daňového priznania, (iii) A. B.
ako konateľka spoločnosti KAT Slovakia uviedla, že tovar bol nadobudnutý predchádzajúcim konateľom
spoločnosti KAT Slovakia, (iv) predchádzajúci konateľ – H. B. označil najväčších dodávateľov a iné

podrobnosti. Žalobca vo vzťahu k dodávateľovi spoločnosti KAT Slovakia – spoločnosti EKONOMU
uviedol, že ak vznikli akékoľvek pochybnosti ohľadnom plnení medzi spoločnosťou KAT Slovakia
a spoločnosťou EKONOMU, správca dane mal vykonať kontrolu priamo v spoločnosti KAT Slovakia.

21. Vo vzťahu k dodávateľovi – A. B. žalobca uviedol, že rozsah dokazovania bol nedostatočný, pričom

poukázal na to, že správca dane pri údajnej nepreukázateľnosti uplatnených výdavkov vychádzal zo
zistení z daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti vrátenia nadmerného odpočtu alebo jeho časti za
zdaňovacie obdobie január 2019 a február 2019, pričom opomenul uviesť, u ktorého subjektu bola
kontrola vykonávaná, a preto je tento dôkaz zmätočný. Zároveň uviedol, že z vykonaného dôkazu
vyplývajú nasledujúce skutočnosti: (i) predmetom zdaniteľných obchodov od dodávateľa A. B. boli

katalyzátory – náhradný diel v rôznych množstvách, (ii) dodávateľ A. B. presne špecifikoval, akým
spôsobom bol tovar kategorizovaný, akým spôsobom bola určovaná cena, uviedol, kde vykonával svoju
činnosť, popísal spôsob prepravy a pod., (iii) dodávateľ A. B. uviedol, že tovar kupoval od rôznych
subjektov, chodil po mestách a obciach, kde sa pýtal občanov, či nemajú tovar a (iv) mal uzatvorenúso žalobcom zmluvu o spolupráci. Súčasne žalobca uviedol, že všetky faktúry boli uhradené na účet,
označený dodávateľom a je irelevantné, kto je vlastníkom uvedeného účtu, keďže v tomto prípade ide
o dodávateľom určené miesto plnenia, na ktoré si žalobca svoje záväzky plnil. Žalobca mal za to, že

zo strany predmetného dodávateľa bolo dostatočným spôsobom presne opísané, ako boli realizované
zdaniteľné obchody, akým spôsobom tovar nadobudol a akým spôsobom tento tovar priviezol nielen
k sebe na prevádzku, ale aj ako bol tovar prepravený žalobcovi.

22. Žalobca ďalej namietal nedostatočné zistenie skutkového stavu, keď správca dane nevypočul

žalobcom navrhovaných svedkov – K. B. F., N. B., A. B., H. B., A. B.. Správca dane uvedené
dôkazy nevykonal, a to bez toho, aby sa dostatočným spôsobom s týmito návrhmi vysporiadal, či
už v prvostupňovom rozhodnutí alebo následne v napadnutom rozhodnutí. Žalobca nemal možnosť
ovplyvniť, kto sú dodávatelia A. B. a akú evidenciu o nich vedie. Správca dane mal zistiť možnosti
doručenia predvolaní svedkom na výsluch a až po zistenom závere pokračovať v konaní.

23. V priebehu konania neboli úplne a dostatočne zistené skutkové okolnosti, a preto takto
nazhromaždené dôkazy neposkytujú dostatočný podklad pre prijaté závery správcu dane a napadnuté
rozhodnutie je potrebné vnímať ako predčasne vydané, čo vyplýva aj z obsahu administratívneho spisu
a konania správcu dane v rámci dokazovania v priebehu daňovej kontroly.

24. K nesprávnemu právnemu posúdeniu žalobca poukázal na ním vybrané ustanovenia daňového
poriadku a relevantnú judikatúru a uviedol, že správca dane vychádzal zo skutkového stavu zisteného
v rámci daňovej kontroly DPH za zdaňovacie obdobie január 2019 a február 2019, a to napriek
skutočnosti, že tieto daňové konania neboli skončené vydaním právoplatného rozhodnutia. Následne
žalobca poukázal na rozhodnutia ohľadom práva na odpočet dane a na podmienky, kedy môže byť

toto právo zamietnuté. Uviedol, že daňový subjekt nezodpovedá za konanie tretej osoby, ktorej konanie
nemohol nijako ovplyvniť a ani nemal o tomto jej konaní žiadnu vedomosť, ktoré skutočnosti správca
dane žiadnym spôsobom neuvádzal ani nepreukázal.

25. Správca dane postupoval v rozpore s § 3 ods. 3 v spojení s § 24 ods. 2 daňového poriadku, skutkový

stav nebol zistený v súlade so zákonom. Správca dane vychádzal z dôkazov, zistených z daňových
kontrol, predmetom ktorých bolo zistenie DPH za zdaňovacie obdobie január 2019 a február 2019,
avšak tento skutkový stav nebol zistený zákonne. Vzhľadom na to, že konaním žalovaného nedošlo
k odstráneniu uvedených vád konania správcu dane, nemožno akceptovať právne posúdenie a postup
žalovaného, nakoľko úlohou tohto nadriadeného orgánu bolo nezákonný stav odstrániť, resp. uložiť

povinnosť odstrániť tento nezákonný stav.

26. Žalobca poukázal na to, že v prvostupňovom rozhodnutí absentuje riadny výrok, a to z dôvodu, že
výrok prvostupňového rozhodnutia neobsahuje podstatné a zákonom obligatórne určené náležitosti, čím
sa žalovaný vôbec nezaoberal. S poukazom na § 63 ods. 3 písm. d) daňového poriadku uviedol, že

výrok prvostupňového rozhodnutia neobsahuje výrok o náhrade nákladov správy daní, ktoré v konaní
nepochybne vznikli. Výrok prvostupňového rozhodnutia neobsahuje žalobcom citované a zákonom
obligatórne ustanovené náležitosti, je zmätočný a v konečnom dôsledku je výroková časť napadnutého
rozhodnutia nezrozumiteľná, poznačená vadou nezákonnosti a nepreskúmateľnosti.

27. Vzhľadom na postup správca dane nepostupoval v zmysle daňového poriadku, zákona o dani
z príjmov a judikatúry súdov Slovenskej republiky. Žalobca sa opakovane snažil preukázať splnenie
povinností pre akceptovanie výdavkov vynaložených vo vzťahu k dodávateľom – spoločnosti KAT
Slovakia a A. B., avšak správca dane nevykonal žiaden dôkaz po tom ako žalobcovi oznámil, že ním
preukázanétvrdeniasúnedostatočné,nedoplnildokazovanie,atedaneúplnezistilskutkovýstav.Postup

žalovaného, ako aj správcu dane bol v rozpore so zásadou zákonnosti a zistenie skutkového stavu
žalovaným a správcom dane je nedostačujúce na riadne posúdenie veci. V napadnutom rozhodnutí
a v prvostupňovom rozhodnutí absentuje vyhodnotenie dôkazov, a preto je napadnuté rozhodnutie
nepreskúmateľné.

III.
Vyjadrenie žalovaného
Ďalšie podania účastníkov konania
Predchádzajúci priebeh súdneho konania28. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 13.03.2023, pričom navrhol žalobu zamietnuť.
K nedostatočne zistenému skutkovému stavu žalovaný uviedol, že v prípade spoločnosti AUTOVRAKY

a spoločnosti AUTOVRAKOVISKO nebol spochybnený nákup tovaru. Spochybnený bol nákup
katalyzátorov od spoločnosti KAT Slovakia a A. B. z dôvodu, že v celom konaní sa nepreukázalo ich
obstaranie a následne zaúčtovanie v skladovej evidencii žalobcu, ktorá bola vedená formou skladových
kariet. Žalobca deklaroval nákup tovaru ako nákup náhradných dielov, ku ktorým boli pripojené dodacie
listy, z ktorých však nebolo zrejmé, kto tovar odovzdal, kto prijal a na ktorý zberný dvor žalobcu.

Z predložených dokladov nebolo možné zistiť potrebné informácie. Obstaranie tovaru sa nepreukázalo
ani na základe výpovedí svedkov.

29. Žalovaný mal za to, že žalobca neposkytol vysvetlenie k spôsobu obstarania tovaru, pretože
neozrejmil a nepreukázal, akým spôsobom a kým bol predmetný tovar prepravený, akými vozidlami.
Ďalej nepreukázal, na ktoré zberné dvory bol tovar vyskladnený a rovnako neposkytol vierohodné

vysvetlenie k spôsobu využitia predmetného tovaru na daňové účely.

30. Vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu žalovaný uviedol, že správca dane vychádzal
pri svojom rozhodovaní z ustanovení príslušných právnych predpisov, na základe ktorých nebolo
možné prijať záver o opodstatnenom zaúčtovaní nakúpeného tovaru do daňových výdavkov. Správca

dane nezaložil svoje rozhodnutie na nedostatkoch z pohľadu DPH a ani na nedostatkoch zistených
u dodávateľov žalobcu. Zároveň žalovaný uviedol, že nie je možné si zamieňať podmienky na odpočet
DPH a podmienky na uplatnenie daňových výdavkov na účely dane z príjmov, pretože sa jedná o dva
odlišné druhy daní.

31. K nesprávnemu výroku prvostupňového rozhodnutia žalovaný uviedol, že v zmysle § 12 daňového
poriadku dochádza pri správe daní k vzniku určitých nákladov, či už na strane správcu dane alebo
daňového subjektu, pričom musí byť stanovené, kto ich zaplatí. Náklady v určitých prípadoch znáša
správca dane a v určitých daňový subjekt. Prvostupňové rozhodnutie však nebolo rozhodnutím, ktorým
by sa rozhodovalo o nákladoch správy daní, a preto nebolo dôvodné, aby obsahovalo odkaz na § 12

daňového poriadku.

32. Žalovaný ďalej uviedol, že správca dane na strane 2 prvostupňového rozhodnutia poukázal na
nedostatky vedenia skladovej evidencie formou skladových kariet, z ktorých zistil, že skladové ceny
jednotlivých skladových položiek predstavovali nákupné ceny podľa jednotlivých prijatých faktúr, ale

neobsahovali údaje o typovom druhu nakúpeného tovaru. Správca dane zistil, že prehľad obratov
tovarov obsahoval celkovú hodnotu prijatého a vydaného tovaru v skladových cenách podľa skladových
kariet za rok 2019, ale pohyb tovaru na skladových kartách v množstevných jednotkách nebol
predložený. Bola predložená Inventúra skladov s nulovými zostatkami podľa jednotlivých skladov a k
31.12.2019 neboli vykázané zostatky na účtoch. Správca dane poukázal aj na výdavky a príjemky zo

skladu, ako aj na obchodnú maržu v roku 2019. Žalovaný tak mal za to, že nebolo preukázané, kedy
avakommnožstvebolipredanénakúpenékatalyzátory,inakpovedané,čivkontrolovanomzdaňovacom
období súviseli so zdaniteľnými príjmami.

33. Zo strany účastníkov konania neboli doručené žiadne ďalšie písomné podania.

34. Správny súd v Bratislave rozsudkom č. k. TT-14S/9/2023-164 zo dňa 11.10.2023 žalobu zamietol.
Voči uvedenému rozsudku podal žalobca kasačnú sťažnosť zo dňa 18.12.2023, na podklade ktorej
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky vydal rozsudok sp. zn. 4Sfk/10/2024 zo dňa 10.02.2025,
ktorým rozsudok Správneho súdu v Bratislave č. k. TT-14S/9/2023-164 zo dňa 11.10.2023 zrušil a vec

vrátil tunajšiemu súdu na ďalšie konanie.

IV.
Posúdenie podstatných skutkových a právnych argumentov

35. Na základe § 3 ods. 1 a ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a
doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov začal od 01.06.2023 činnosť Správny súd
v Bratislave a súčasne výkon správneho súdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave, Krajského
súdu v Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave vo všetkých veciach, v ktorých jeod 01.06.2023 daná právomoc správnych súdov. Predmetná vec preto zo zákonných dôvodov podľa
predchádzajúcej vety prešla v júni 2023 na Správny súd v Bratislave pod sp. zn. TT-14S/9/2023. Vec sa
po konaní na kasačnom súde vrátila na tunajší súd a je vedená pod sp. zn. 4S/33/2025.

36. Správny súd v Bratislave ako vecne a miestne príslušný správny súd preskúmal žalobu, žalobou
napadnuté rozhodnutie, vrátane postupu v administratívnom konaní v rozsahu žalobných bodov tak, ako
vyplývali z obsahu žaloby (viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby), viazaný právnym názorom Najvyššieho
správneho súdu Slovenskej republiky a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná a s odkazom na §

190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“)
ju zamietol.

37. Správny súd v Bratislave rozhodol na pojednávaní, ktoré bolo nariadené v súlade s § 107 a nasl.
SSP na deň 14.01.2026, pretože bola splnená podmienka uvedená v § 107 ods. 1 písm. a) SSP a za
splnenia podmienok uvedených v § 108 ods. 1 a 2 SSP.

38. Podľa § 493e SSP, v znení účinnom od 01.07.2023, konania začaté a neskončené do 30. júna
2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023; ustanovenie § 493f tým nie
je dotknuté.

39. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych
práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

40. Úlohou správneho súdu v predmetnej veci bolo, na podklade žalobných bodov preskúmať, či
žalobca splnil všetky podmienky pre uznanie daňových výdavkov, najmä či preukázal dodanie tovaru

a vynaloženie nákladov (výdavkov) na dosiahnutie, zaistenie a udržanie jeho zdaniteľných príjmov, t.
j. či tieto náklady možno považovať za daňový výdavok v zmysle § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov
a či správca dane a následne žalovaný postupovali v súlade s príslušnými právnymi predpismi a viedli
daňové konanie v súlade so zásadami správy daní.

Všeobecné východiská

41. Vychádzajúc z § 2 písm. i) a § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov možno konštatovať, že základnými
zákonnými podmienkami pre uznanie daňového výdavku sú (i) vecnosť, (ii) preukázateľnosť vynaloženia
a (iii) zaúčtovanie. Pri podmienke vecnosti je potrebné skúmať, či sú konkrétne výdavky vynaložené

na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov, resp. od 01.01.2016 zdaniteľných príjmov. Pri
podmienke zaúčtovania (zaevidovania) je potrebné skúmať, či bol výdavok aj riadne zaúčtovaný, resp.
zaevidovaný v daňovej evidencii. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 1Sžf/91/2016
zo dňa 19.06.2018 vymedzil podmienky uznateľnosti daňového výdavku podľa zákona o dani z príjmov
nasledovne: „pre daňovú uznateľnosť výdavku sa vyžaduje, aby bol výdavok vynaložený na dosiahnutie,

zabezpečenieaudržaniezdaniteľnýchpríjmov(podmienkavecnosti),musíbyťzaúčtovanývúčtovníctve
alebo v evidencii daňovníka (podmienka zaevidovania) a jeho vynaloženie musí byť daňovníkom riadne
preukázané (podmienka preukázanosti). Ak zákon o dani z príjmov stanovuje limity pre daňové výdavky
inak, potom je na posúdenie daňového výdavku nevyhnutné aj posúdenie tohto obmedzenia alebo
súvisiacich podmienok.“

42. Pri podmienke preukázateľnosti vynaloženia je potrebné skúmať, či daňový subjekt preukázal
(listinne a v prípade vznesených dôvodných pochybností aj inými dôkazmi) vynaloženie/vznik daňových
výdavkov, resp. či takýto výdavok skutočne vznikol (nestačí pritom len realizácia platby). V prípadoch
deklarovaných odplatných nadobudnutí tovaru (výdavok ako kúpna cena) daňové doklady musia

jednoznačnepreukazovaťprijatieplneniaasúčasnejepotrebné,abybolopreukázanéžekprijatiutovaru
deklarovaného v daňovom doklade reálne došlo, a to v rámci dojednaných dodávok tovarov jednotlivými
dodávateľmi (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/45/2015 zo dňa 26.01.2017).
Preukázanosť tak musí byť ako formálna, tak aj materiálna (faktická) – obchodný prípad vo vzťahu
k vynaloženému výdavku sa reálne stal tak, ako je deklarovaný na doklade.

43. Správny súd, s odkazom na judikatúru kasačného súdu (napr. rozsudok Najvyššieho správneho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sfk/41/2021 zo dňa 25.07.2023) a v súvislosti s vyššie uvedenými
podmienkami pre uznanie daňových výdavkov (nákladov) dáva do pozornosti, že dôkazné bremenodaňového subjektu sa viaže práve a len k preukázaniu týchto podmienok. Rovnako aj vznášanie
pochybností správcom dane musí byť smerované k spochybneniu splnenia predmetných podmienok.
Všetky vyššie uvedené podmienky pritom majú objektívny charakter - nie sú viazané na dobrú vieru

daňového subjektu či na jeho obozretnosť. Podmienky uplatnenia daňového výdavku buď objektívne sú
alebo nie sú dané.

44. Na proces daňovej kontroly, určovania a vyrubovania daňových povinností sa vzťahuje všeobecný
daňový procesný predpis - daňový poriadok, pokiaľ zákon o dani z príjmov neupravuje inak. Keďže

procesný režim a postup príslušných orgánov v rôznych daňových otázkach sú spoločné, možno v tomto
rozsahu uplatňovať spoločné procesné daňové zásady a judikatórne závery týkajúce sa procesného
postupu podľa daňového poriadku, pokiaľ osobitný predpis (zákon o dani z príjmov) neupravuje inak.

45. Aj v daňovom konaní týkajúcom sa dane z príjmov preto platí, že dôkazné bremeno na preukázaní
zákonných podmienok daňových oprávnení na úseku dani z príjmov (vrátane uplatnených daňových

výdavkov) prioritne ťaží daňový subjekt (§ 24 ods. 1 daňového poriadku; ako aj napr. rozhodnutia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžf/10/2015 zo dňa 03.02.2016, sp. zn. 6Sžfk/7/2016
zo dňa 27.09.2018, sp. zn. 5Sžfk/15/2018 zo dňa 30.04.2019). Obchodné transakcie pritom nepostačuje
deklarovať len po formálnej stránke (vystavenou faktúrou, zmluvou), predložené doklady musia byť
odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku pochybností preukazuje daňový subjekt. Ak daňový

subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže mu byť
priznané daňové oprávnenie (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžfk/1/2019
zo dňa 21.04.2020, bod 40, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a
rozhodnutí súdov pod R 26/2021; sp. zn. 6Sžfk/20/2018 zo dňa 11.06.2019, body 49 a 50, publikované
v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 6/2020).

K námietke žalobcu ohľadom nedostatočného zistenia skutkového stavu

46. Žalobca dostatočným spôsobom nepreukázal, že výdavky, ktoré si vo vzťahu k dodávateľom
KAT Slovakia a A. B. uplatnil, boli výdavkami, ktoré boli skutočne vynaložené, boli vynaložené v

súvislosti s dosiahnutím, zabezpečením a udržaním zdaniteľných príjmov a ktorý daňovník účtoval v
účtovníctve. Skutočnosť, že predaj použitého tovaru, ktorý bol žalobcovi dodaný, má súvis s predmetom
podnikania „kúpa tovaru na účely jeho predaja konečnému spotrebiteľovi (maloobchod) alebo iným
prevádzkovateľom živnosti (veľkoobchod“)“, sama o sebe neznamená, že žalobca preukázal, že
ním deklarované výdavky boli skutočne vynaložené. Odkaz na voľnú živnosť žiadnym spôsobom

nepreukazuje/nedokazuje, že boli splnené materiálne podmienky pre uznanie daňových výdavkov.
Odkaz na voľnú živnosť predstavuje len formálnu podmienku pre uznanie daňového výdavku, avšak
nepreukazuje skutočné, reálne dodanie tovaru tak, ako to predpokladá aj súdna prax. Zároveň správny
súd uvádza, že ako zo žaloby, tak ani z administratívneho spisu nevyplýva, že by žalobca vo vzťahu k
tejto voľnej živnosti preukázal reálne dodanie tovaru.

47. Správny súd vo vzťahu k spoločnosti KAT dospel k záveru, že ani žalobcom tvrdené skutočnosti
(potvrdená spolupráca žalobcu a tohto dodávateľa; faktúry vystavené spoločnosťou KAT Slovakia
boli riadne zahrnuté do daňového priznania; svedkyňa A. B. uviedla, že tovar bol nadobudnutý
predchádzajúcim konateľom; svedok H. B. označil dodávateľov a podrobnosti) nepotvrdzujú, že žalobca

preukázal, že výdavky boli skutočne vynaložené. Žalobcom prezentované skutočnosti sú všeobecné,
bez akéhokoľvek dostatočného preukázania požadovaných skutočností – vynaloženia výdavkov. Ako
poukázal správny súd vyššie, len formálne doloženie uskutočnenia obchodného prípadu faktúrou,
prípadne dokladmi o úhrade, je bez preukázania skutočného vykonania služieb a tovarov na daňové
účely nepostačujúce. Žalobca podľa záverov správneho súdu poukázal len na formálne skutočnosti, bez

preukázania skutočného nadobudnutia tovarov.
48. Rovnako zistenia týkajúce sa pána A. B., a to že (i) predmetom zdaniteľných obchodov od tohto
dodávateľa boli katalyzátory, (ii) dodávateľ presne špecifikoval kategorizáciu tovaru, (iii) uviedol, že
tovar kupoval od rôznych subjektov a (iv) mal uzatvorená zmluvu o spolupráci, nepreukazujú, že
výdavkyboliskutočnevynaložené.Žalobcomprezentovanéskutočnostisúvšeobecné,bezakéhokoľvek

dostatočného preukázania požadovaných skutočností. Správny súd má za to, že skutočnosť, že A.
B. kupoval tovar od rôznych subjektov a poukázal na jeho kategorizáciu, sama o sebe nepreukazuje
dôvodnosť výdavkov na strane žalobcu, keďže sa jedná o skutočnosti, viažuce sa k A. B.. Zároveň ani
poukázanie na uzatvorenú zmluvu o spolupráci nepreukazuje dôvodnosť vynaložených výdavkov nastrane žalobcu. Ako poukázal správny súd vyššie, len formálne doloženie uskutočnenia obchodného
prípadu faktúrou, prípadne dokladmi o úhrade, je bez preukázania skutočného vykonania služieb
a tovarov na daňové účely nepostačujúce. Žalobca podľa názoru správneho súdu poukázal len na

formálne skutočnosti, bez preukázania skutočného nadobudnutia tovarov. Správca dane a žalovaný
tak správne ustálili, že nebola preukázaná reálnosť dodania tovaru od spoločnosťou KAT Slovakia a
Stanislava Bilu.

49. Ak žalobca na pojednávaní dňa 14.01.2026 (teda po uplynutí lehoty na rozšírenie žalobných

bodov) namietol, že s odkazom na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn.
1Sžfk/16/2021 zo dňa 27.09.2023 nie je spochybnenie identity / postavenia dodávateľa dostatočné na to,
aby nebol žalobcovi deklarovaný výdavok uznaný, správny súd konštatuje, že uvedené rozhodnutie nie
je na predmetný prípad aplikovateľné. Správny súd uvádza, že vo vzťahu k žalobcovi orgány finančnej
správy nespochybňovali identitu / postavenie dodávateľa, ale podmienku reálneho dodania tovarov od
deklarovaných dodávateľov (v žalobcom uvádzanom rozhodnutí sa konštatuje, v bode 38. – „ako je

zrejmé z rozhodnutia správneho súdu (bod. 8 tohto rozhodnutia), správny súd sa sústredil na to, či
osoba uvedená ako dodávateľ na dokladoch reálne dodala predmetný tovar alebo službu daňovníkovi,
čo bolo preukazované prostredníctvom dôkazov o jeho subdodávateľoch“ – vo vzťahu k žalobcovi sa
však uvedené skutočnosti nepreverovali, pričom ako vyplýva z napadnutého rozhodnutia – napr. strana
23, dodávatelia ani nevedeli uviesť, od koho tovary vykupovali – „od občanov, od autičkárov a pod.“).

Je potrebné rozlišovať, či orgány finančnej správy spochybňujú reálnosť dodania tovaru deklarovaným
dodávateľom alebo spochybňujú identitu / postavenie dodávateľa (čo v danom prípade spochybnené
nebolo). Uvedenej žalobnej námietke tak správny súd nemohol prisvedčiť. Nad rámec uvedeného,
len ako obiter dictum správny súd uvádza, že v súčasnosti je pred veľkým senátom Najvyššieho
správneho súdu Slovenskej republiky riešená práve otázka, či je vo vzťahu k dani z príjmov podstatné

aj preukazovanie postavenia, resp. identity dodávateľa (postupujúce uznesenie Najvyššieho správneho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sfk/13/2021 zo dňa 11.11.2024).

50. Správny súd sa nestotožnil ani s opakovaným tvrdením žalobcu o tom, že správca dane opomenul
uviesť, u ktorého daňového subjektu bola kontrola na zistenie oprávnenosti vrátenia nadmerného

odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie január 2019 a február 2019 vykonávaná. Ako vyplýva
z prvostupňového rozhodnutia, napr. na strane 7 prvostupňového rozhodnutia správca dane uviedol,
že „správca dane vykonal daňovú kontrolu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného
odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie január 2019, v priebehu ktorej správca dane vyzval
daňový subjekt...“ Z obsahu prvostupňového rozhodnutia a vo vzťahu k samotnému konceptu tohto

prvostupňového rozhodnutia je zrejmé, že daňovým subjektom sa myslí žalobca. Žalovaný následne v
napadnutom rozhodnutí, napr. na strane 28 napadnutého rozhodnutia uviedol: „rovnako má odvolací
orgán za preukázané, že daňová kontrola na zistenie oprávnenosti vrátenia nadmerného odpočtu alebo
jeho časti za zdaňovacie obdobie január 2019 a február 2019 bola vykonaná u kontrolovaného daňového
subjektu...“Znapadnutéhorozhodnutiajetakzrejmé,žesajednáodaňovékontrolyvykonanéužalobcu.

Nedôvodnosť tohto žalobného bodu je zároveň zrejmá aj z toho, že samotný žalobca na viacerých
miestach v žalobe (napr. na strane 6 žaloby – posledný odsek) poukázal na vykonané daňové kontroly.
Žalobca tak mal nepochybne vedomosť o tom, u akého subjektu bola daňová kontrola za predmetné
zdaňovacie obdobie vykonaná.

51. Správny súd v ďalšom neprihliadal na žalobný bod týkajúci sa spoločnosti EKONOMU, keďže táto
spoločnosť nebola v rámci predmetnej daňovej kontroly kontrolovaná a zároveň správca dane žiadnym
spôsobom nepreveroval vzťah žalobcu a spoločnosti EKONOMU. Zo žaloby zároveň nie je zrejmé, v
čom má tento žalobný bod súvis s prejednávanou vecou. Žalobca poukázal na všeobecné tvrdenie, že
je „žiaduce vykonať daňovú kontrolu priamo u dodávateľa KAT Slovakia, s.r.o.“, a to bez toho, aby tento

žalobný bod akýmkoľvek relevantným spôsobom bližšie odôvodnil.

52. Správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú aj námietku žalobcu o tom, že všetky faktúry boli uhradené
bezhotovostným prevodom na bankový účet označený A. B., ktorý bol dojednaným miestom plnenia.
Správny súd nespochybňuje, že žalobca plnil na miesto plnenia, ktoré bolo určené dodávateľom. Avšak

samotná úhrada faktúry predstavuje znova len formálnu náležitosť uznateľnosti výdavku; samotné
vystavenie faktúry a jej úhrada totižto bez ďalšieho relevantného dokladu nepreukazuje skutočné
dodanie tovaru (teda materiálne splnenie podmienky uznateľnosti výdavku), a teda naplnenie všetkých
podmienok na uznanie daňového výdavku. Samotná úhrada faktúry na uznanie daňového výdavkunepostačuje. Správny súd zdôrazňuje, že predloženie bezhotovostných úhrad nevyvracia pochybnosti
správcu dane.

53. Správny súd sa nestotožnil ani s námietkou týkajúcou sa nevykonania výsluchov žalobcom
navrhovanýchsvedkov.Vychádzajúczprvostupňovéhorozhodnutiaanapadnutéhorozhodnutiasprávny
súd konštatuje, že ako správca dane, tak aj žalovaný sa dostatočným spôsobom vysporiadali s návrhmi
na doplnenie dokazovania a tieto správne vyhodnotili. Oba orgány verejnej správy v rozhodnutiach
uviedli, na základe akého dôvodu nepristúpili k výsluchu navrhovaných svedkov. Žalovaný rovnako

dostatočným a rozumným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré nepristúpil k výsluchu svedkov (uvedené
je konštatované napr. na strane 28 napadnutého rozhodnutia – svedkovia si predvolania neprevzali).
Súčasne žalovaný uviedol (na strane 29 napadnutého rozhodnutia), že svedkovia – A. B., H. B. a A.
B. F.) vypočutí boli, pričom A. B. opakovane. Tu správny súd zdôrazňuje, že správca dane nevykonáva
dokazovanie až do času, kým sa nepreukážu všetky tvrdenia deklarované daňovým subjektom.
Naopak, správca dane verifikuje tvrdenia daňového subjektu a postupuje v súlade so zásadou voľného

hodnotenia dôkazov. Postupu správcu dane a žalovaného v tomto smere niet čo vytknúť.

54. K výsluchu svedkov sa vyjadril aj správca dane v prvostupňovom rozhodnutí (napr. strana 22,
strana 24), pričom rovnako odôvodnenie správcu dane sa nevymyká zásadám logického uvažovania.
Správca dane dostatočným spôsobom uviedol, ako vyhodnotil svedecké výpovede a prečo nepristúpil

k ďalším výsluchom. Zároveň správny súd poukazuje, že samotný žalobca uviedol, že pri navrhnutých
svedkoch boli predvolania buď nedoručené v odbernej lehote alebo boli vrátené s poznámkou „adresát
neznámy“. Zásada voľného hodnotenia dôkazov nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane
viesť dokazovanie. Aplikácia voľného hodnotenia dôkazov, ktoré prislúcha správcovi dane, znamená,
že je na správcovi dane posúdiť a rozhodnúť, ktoré z navrhovaných dôkazov vykoná a ktoré nie a

túto skutočnosť náležite odôvodní. Vo vzťahu k prvostupňovému rozhodnutiu správny súd uvádza, že
správca dane pri vykonaní dokazovania nevybočil zo zákonných medzí, vec prejednal a svoje závery
ohľadom nevykonania výsluchu daných svedkov dostatočným spôsobom odôvodnil, a preto nemožno
žalobcovu námietku vyhodnotiť ako dôvodnú.

55. Súhrnne k tejto časti správny súd konštatuje, že v daňovom konaní má primárne daňový
subjekt dôkaznú povinnosť a dôkazné bremeno na preukázanie zákonných podmienok, ktoré upravuje
zákon o dani z príjmov. Daňový subjekt má dve povinnosti, a to povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje
tvrdenie dokázať. Povinnosť tvrdiť spočíva v samotnom uplatnení svojho práva za splnenia zákonnom
stanovených podmienok, po ktorom nasleduje povinnosť daňového subjektu dokázať svoje tvrdenie

pre prípad daňovej kontroly, čo vyjadruje dôkazné bremeno daňového subjektu. Úlohou správcu dane
je následne verifikovať skutočnosti, ktoré daňový subjekt preukazuje. Ak správca dane identifikuje
konkrétne skutočnosti, ktoré vzbudzujú pochybnosti o tvrdeniach daňového subjektu, predložených
dokladoch alebo údajoch v nich uvedených, je povinný tieto pochybnosti a ich dôvody daňovému
subjektu oznámiť a vyzvať ho na vyjadrenie sa k nim a na opravu alebo doplnenie dokladov, či

objasnenie alebo korekciu údajov (§ 46 ods. 5 daňového poriadku). Ak tak správca dane urobí, je opäť
povinnosť preukazovať svoje tvrdenia (resp. ich korigovať) na strane daňového subjektu. Ten je povinný
preukazovať len skutočnosti, ktoré sám tvrdí a deklaruje (§ 24 ods. 1 v spojení s § 45 ods. 2 písm. e)
daňového poriadku; rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 377/2018 zo dňa
14.11.2018, bod 21; obdobne sp. zn. III. ÚS 401/09 zo dňa 16.12.2009).

56. Ak má daňový subjekt uniesť dôkazné bremeno na preukázanie ním tvrdených skutočností,
nemôže sa spoliehať na výsledky zistení u dodávateľa či výsledky výpovedí svedkov vykonaných z
vôle správcu dane. Na tomto mieste správny súd poukazuje aj na závery rozsudku Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžf/30/2014 zo dňa 17.02.2015 cit. „zásada objektívnej pravdy ovládajúca

daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým
sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní
uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, keďže daňové konanie nie je konaním
vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy
vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť

závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na
skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má správca dane v priebehu konania k dispozícii.“
Preto, ak mal správca dane z už zisteného skutkového stavu ustálený záver o tom, že žalobca neuniesol
dôkazné bremeno, nemožno mu vytýkať nevykonanie namietaných výsluchov zo strany žalobcu.K námietke ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci

57. Žalobca tejto časti svojej žaloby odkázal na ním vybrané ustanovenia daňového poriadku (§ 3, § 24
a § 45), na ním vybranú judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (tieto rozhodnutia sa venovali zásadám dokazovania v daňovom konaní) a uviedol, že žalobca
všetky príjmy a výdavky riadne viedol a znášal do účtovných dokladov. Uvedenú žalobnú námietku
vyhodnotil správny súd ako všeobecná a nedôvodnú.

58. Z tejto časti žaloby nie je zrejmé, v čom konkrétne (teda na základe akých konkrétnych právnych
a skutkových dôvodov) žalobca považuje napadnuté rozhodnutie a prvostupňové rozhodnutie za
nezákonné. Žalobca na strane 8 až 11 žaloby citoval § 3, § 24 a § 45 daňového poriadku, pričom
k danému len všeobecne uviedol, že „v rozpore s daňovým poriadkom skutkový stav správcom dane
nebol zistený v súlade so zákonom, čím trpí celé napadnuté rozhodnutie.“ Absentujú tak v tejto časti

žaloby akékoľvek konkrétne pochybenia, ktoré žalobca orgánom finančnej správy vytýka.

59. Následne žalobca v tejto časti žaloby citoval ním vybrané rozhodnutia – nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 314/2015 zo dňa 16.12.2015 a sp. zn. I. ÚS 241/07 zo dňa 18.09.2008
a rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžo/49/2013 zo dňa 17.12.2014, sp.

zn. 2S/136/2019 zo dňa 22.01.2020, rozsudok sp. zn. 8Sžf/1/2012 zo dňa 30.01.2013, rozsudok
sp. zn. 3Sžf/1/2011 zo dňa 15.03.2011 a rozsudok sp. zn. 7Sšf/41/2013 zo dňa 25.08.2015 –
uvedenými rozhodnutiami žalobca poukazoval na východiská dokazovania v daňovom konaní. Žalobca
síce obsiahlo citoval dané rozhodnutia, avšak žalobca sa obmedzil výlučne na citáciu spomenutých
rozhodnutí, a to bez toho, aby uviedol konkrétne skutočnosti, ktorými by spochybnil závery orgánov

finančnej správy. Jedná sa tak len o všeobecné právne východiská dokazovania, bez toho, aby boli
konkrétnym spôsobom previazané na daňové konanie žalobcu.

60. Tu správny súd uvádza, že žalobný bod musí mať určitú mieru konkretizácie, aby správny súd
mohol vôbec pristúpiť k súdnemu prieskumu. Bolo povinnosťou žalobcu, aby svoje žalobné body

dostatočne konkretizoval, a tým umožnil správnemu súdu prieskum napadnutého rozhodnutia v kontexte
uplatnených žalobných bodov. Ak tak žalobca nevykonal, nesie bremeno neúspechu pri prieskume
žaloby, pretože správny súd nie je oprávnený a ani povinný vyhľadávať konkrétne dôvody žalobného
bodu za žalobcu.

61. Žalobcom podaná žaloba v časti uvedeného žalobného bodu (od strany 8 až po stranu 11)
tak neobsahovala konkrétne skutkové tvrdenia; tvrdenia predpokladané v § 182 ods. 1 písm. e)
SSP nemôžu byť iba typovou charakteristikou „obvyklých“ nezákonností, ale musia predstavovať
jasne individualizovaný, od iných konkrétnych dejov či okolností, odlíšiteľný popis. Ohľadom právnej
argumentácie sa žalobca nemôže uspokojiť len so všeobecným odkazom na určité ustanovenia zákona

bez súvislosti so skutkovými námietkami. Žalobca musí uviesť, aké aspekty dejov či okolností, uvedené
v rámci skutkových tvrdení, považuje za základ ním tvrdenej nezákonnosti. Tým, že žalobca vo vzťahu
k predmetnému žalobnému bodu len odcitoval príslušné zákonné ustanovenia a judikatúru, správny súd
nemohol pristúpiť k prieskumu takto všeobecne koncipovaného žalobnému bodu.

K námietke žalobcu ohľadom využitia zisteného skutkového stavu v rámci daňovej kontroly DPH za
zdaňovacie obdobie 01/2019 a 02/2019

62. Žalobca namietol použitie záverov z daňovej kontroly žalobcu na DPH za zdaňovacie obdobie
01/2019 a 02/2019, a to napriek tomu, že tieto daňové konania neboli skončené vydaním právoplatného

rozhodnutia. Uvedenú žalobnú námietku vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú.

63. Správny súd uvádza, že nie je v rozpore s daňovým poriadkom, ak správca dane využije závery
z protokolov z inej daňovej kontroly žalobcu, a to aj napriek tomu, že tieto konania neboli právoplatne
skončené rozhodnutím. Správca dane toto svoje konanie dostatočným spôsobom odôvodnil a vykonal

to v záujme čo najúplnejšieho zistenia skutkového stavu veci. Uvedené konanie tak predstavuje aj
naplnenie § 24 ods. 2 daňového poriadku, kedy správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby
skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené či najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba
návrhmi daňového subjektu. Orgány finančnej správy pritom jasne odlišovali problematiku DPH adane z príjmov, pričom správny súd nevzhliadol zmiešavanie týchto dvoch odlišných inštitútov (a ani
zmiešavanie terminológie).

64. Možnosť využitia údajov, listín a protokolov z inej daňovej kontroly konštatoval aj kasačný súd (napr.
rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžfk/76/2020 zo dňa 02.02.2022),
ktorý uviedol, že nie je vylúčené, aby ako dôkaz v daňovej kontrole daňového subjektu nemohli byť
použité ako podklady aj listiny z daňovej kontroly týchto iných subjektov, keď takto obstarané podklady
(najmä protokoly z iných daňových kontrol) spĺňajú podmienku dôkazu podľa § 24 ods. 4 daňového

poriadku. Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností
rozhodujúcichpresprávneurčeniedaneačoniejezískanévrozporesovšeobecnezáväznýmiprávnymi
predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky,
verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné
záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

K námietke žalobcu, že právo na odpočet dane môže byť zamietnuté len vtedy, ak sa preukáže, že
platiteľ dane vedel alebo mohol vedieť, že toto plnenie je súčasťou podvodu

65. Žalobca namietol, že žalobca nemal v prípade zdaniteľných obchodov žiadne pochybnosti, nemohol
mať a ani nemal podozrenie o prípadnom podvodnom konaní dodávateľa – spoločnosti KAT Slovakia

a / alebo A. B., a nemôže za takéto konanie niesť zodpovednosť. Uvedenú žalobnú námietku vyhodnotil
správny súd ako nedôvodnú.

66. Správny súd zdôrazňuje, že daňová kontrola bola zameraná na daň z príjmov právnickej osoby za
zdaňovacie obdobie roku 2019 a nie na DPH. Z uvedeného dôvodu tak nebolo možné na predmetnú

daňovú kontrolu aplikovať judikatúru, ako aj právne aspekty, viažuce sa na DPH (a na daňový podvod
súvisiaci s DPH), ako sa toho nesprávne domáhal žalobca, a to ani analogicky. Zároveň Smernica
Rady 2006/112 /ES, na ktorú odkazoval žalobca, sa týka spoločného systému na DPH, a preto je
na prejednávaný prípad neaplikovateľná. Argumentácia žalobcu v tomto smere tak bola irelevantná a
neaplikovateľná.

K námietke žalobcu o absencii výroku v napadnutých rozhodnutiach

67. Žalobca namietol, že v prvostupňovom rozhodnutí absentuje výrok o nákladoch správy daní. Tým, že
prvostupňové rozhodnutie tento výrok neobsahuje, a teda neobsahuje zákonom obligatórne náležitosti,

je výrok prvostupňového rozhodnutia zmätočný a rozhodnutia sú zaťažené vadou nepreskúmateľnosti
a nezákonností. Uvedenú žalobnú námietku vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú.

68. Správny súd uvádza, že podľa § 12 ods. 1 daňového poriadku náklady, ktoré vzniknú pri správe daní
uhrádza príslušný správca dane okrem nákladov, ktoré vznikli daňovému subjektu. Daňový poriadok v §

12 ods. 1 zároveň uvádza, že o uplatňovanom nároku rozhodne príslušný správca dane do 15 dní odo
dňa uplatnenia; ak nárok na úhradu prizná, úhradu v prospech oprávneného poukáže správca dane v
uvedenej lehote. Vychádzajúc z administratívneho spisu správny súd uvádza, že žalobca a ani žiaden
iný subjekt si v zákonom stanovenej lehote náklady neuplatnili, a preto nebol dôvod, aby správca dane
vôbec o nákladoch rozhodoval. Okrem uvedeného správny súd uvádza, že žalobca v žalobe žiadnym

spôsobom nešpecifikoval, o aké náklady sa jedná, v akej výške a na koho strane tieto náklady mali
vzniknúť, a teda, či vôbec existovala potreba o nákladoch rozhodnúť. Rovnako správnemu súdu nebolo
zrejmé,akýmspôsobomsamalaabsenciauvedenéhovýrokunegatívneprejaviťvprávnejsférežalobcu.
Žalobca tak nebol osobou uvedenou v § 12 ods. 2 daňového poriadku, a preto mu náhrada nákladov
nepatrila. Rovnako ani nenastala situácia predpokladaná v § 12 ods. 5 daňového poriadku. Ak sa teda v

celom daňovom konaní o náhrade nákladov správy dane nerozhodovalo (a to z dôvodu, že tieto neboli
uplatnené),neuvedenietejtoskutočnostivovýrokunespôsobujenezákonnosťnapadnutéhorozhodnutia
a ani prvostupňového rozhodnutia (obdobne pozri rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 5Sfk/13/2022 zo dňa 31.01.2024).

K námietke žalobcu ohľadom nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia

69. Žalobca v časti „záver“ namietol, že postup orgánov finančnej správy bol nezákonný, a napadnuté
rozhodnutie je nepreskúmateľné, pretože žalovaný nevysvetlil, prečo vo veci rozhodol tak, ako rozhodol.Podľa žalobcu tak žalovaný a správca dane nereflektovali na požiadavky na obsah odôvodnia
rozhodnutia ustanovené v § 63 ods. 5 daňového poriadku, v napadnutom rozhodnutí žalovaný
neozrejmil, aké závery vyvodzoval z jednotlivých čiastkových dôkazov a z akých podkladov a akými

úvahami sa riadil. Uvedenú žalobnú námietku vyhodnotil správny súd ako nedôvodnú.

70. Žalobca síce namietol nezákonnosť v postupe orgánov finančnej správy a nepreskúmateľnosť
napadnutého rozhodnutia, avšak dané námietky uplatnil vo všeobecnej rovine. Žalobca konkrétne
neozrejmil, v čom je napadnuté rozhodnutie podľa jeho názoru nepreskúmateľné – len všeobecné

odkazy nepostačujú. Naopak, správny súd konštatuje, že z napadnutého rozhodnutia je zrejmé, ako
žalovaný rozhodol, akými úvahami sa riadil a ako sa vysporiadal s námietkami žalobcu. Nemožno tak
žalovanému vytknúť vydanie nepreskúmateľného napadnutého rozhodnutia.

71. Po preskúmaní žaloby a administratívneho spisu správny súd uzatvára, že žalobca neuniesol
svoje dôkazné bremeno, ktoré bolo v prípade preukázania splnenia hmotnoprávnych podmienok, ktoré

upravuje zákon o dani z príjmov, na ňom ako na daňovom subjekte. Orgány finančnej správy postupovali
v súlade s platným právnym stavom, ustálenou súdnou praxou a na podklade dostatočne zisteného
skutkového stavu veci. Vychádzajúc z uvedených skutočností správny súd dospel k záveru, že postup
správcu dane a žalovaného bol súladný so zákonom. Na podklade daného tak správny súd dospel k
záveru o nedôvodnosti podanej žaloby, a preto ju s odkazom na § 190 SSP zamietol.

72. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 168 SSP, keď žalovanému aj napriek úspechu
v súdnom konaní nárok na náhradu trov konania nepriznal, keďže mu žiadne trovy v konaní nevznikli.

73. Toto rozhodnutie senát Správneho súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať prostredníctvom
Správneho súdu v Bratislave na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v lehote 30 dní od jeho
doručenia (§ 443 ods. 2 písm. a) v spojení s § 493e SSP a v spojení s § 145 ods. 2 písm. a) SSP).
Zmeškanie lehoty na podanie kasačnej sťažnosti nemožno odpustiť (§ 443 ods. 5 SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 uviesť a) označenie
napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c)
opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440
sa podáva (ďalej len „sťažnostné body“), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh) (§ 445 ods.

1 SSP).

Sťažnostnébodymožnomeniťlendouplynutialehotynapodaniekasačnejsťažnosti(§445ods.2SSP).

Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil

zákon tým, že a) na rozhodnutie vo veci nebola daná právomoc súdu v správnom súdnictve, b) ten,
kto v konaní vystupoval ako účastník konania, nemal procesnú subjektivitu, c) účastník konania nemal
spôsobilosť samostatne konať pred správnym súdom v plnom rozsahu a nekonal za neho zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej
veci sa už skôr začalo konanie, e) vo veci rozhodol vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený správny

súd, f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, g) rozhodol na základe
nesprávneho právneho posúdenia veci, h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu,
i) nerešpektoval záväzný právny názor, vyslovený v zrušujúcom rozhodnutí o kasačnej sťažnosti alebo
j) podanie bolo nezákonne odmietnuté (§ 440 ods. 1 SSP).

Dôvodkasačnejsťažnostiuvedenývodseku1písm.g)aži)savymedzítak,žesťažovateľuvedieprávne
posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho
posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania
pred správnym súdom (§ 440 ods. 2 SSP).Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné
podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak má sťažovateľ, jeho
zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa; ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d); je
žalovaným Centrum právnej pomoci (§ 449 ods. 1 a 2 SSP).