Rozsudok – Zodpovednosť za škodu pri výkone… ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, September 24, 2025

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 15Co/95/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1121202552
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Mészárosová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2025:1121202552.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Mészárosovej a členov

senátu JUDr. Silvie Walterovej a Mgr. Zity Leimbergerovej, v právnej veci žalobcu: P.. X. V. D. Q. P.
H. , H. M. XX.XX.XXXX, R. C. Z. Č.. XXX, zastúpený: JUDr. Rudolf Fajbík, advokát, Banská Štiavnica,
Dobšinského č. 14, proti žalovanej: Slovenská republika, v mene ktorej koná Sociálna poisťovňa,
Bratislava, Ul. 29. augusta č. 8, IČO: 30 807 484, o zaplatenie 346,92 € s príslušenstvom, na odvolanie
žalovanejprotirozsudkuMestskéhosúduBratislavaIVzodňa15.mája2024,č.k.B1-10C20/2021-231,
takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok Mestského súdu Bratislava IV zo dňa 15. mája 2024, č. k. B1-10 C 20/2021-231, p o t v

r d z u j e .

II. Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.1. Rozsudkom zo dňa 15.5.2024, č. k. B1-10 C 20/2021-231, súd prvej inštancie vyhovel žalobe
žalobcu a žalovanej uložil povinnosť zaplatiť mu sumu 160,12 € spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania
od 26.3.2021 do zaplatenia, sumu 92,31 €, spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania od 16.12.2021
do zaplatenia, sumu 94,49 € spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania od 30.5.2023 do zaplatenia,
všetko v lehote 15 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku a žalobcovi priznal vo vzťahu k žalovanej

nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil Čl.
47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, § 1 písm. a), c), § 2 písm. a), b), § 3 ods. 1, ods. 2, § 6 ods.
1, ods. 2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1, ods. 4, § 17 ods. 1, § 18 ods. 1, ods. 3 zákona č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“). V odôvodnení uviedol, že žalobou doručenou súdu dňa
9.4.2021 sa žalobca voči žalovanej domáhal nároku na náhradu škody pôvodne v sume 160,12 € spolu
s príslušenstvom, titulom vydania nezákonných rozhodnutí organizačnými zložkami žalovanej. V žalobe

uviedol, že bol účastníkom administratívneho konania vedeného organizačnými zložkami žalovanej pod
číslom XXXXXXXXXXX, v ktorom bolo vydané prvostupňové rozhodnutie dňa 27.2.2018 a o odvolaní
rozhodol nadriadený subjekt dňa 28.5.2018. Rozhodnutia vydané organizačnými zložkami žalovanej
boli zrušené rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 27 Sa 13/2018, ktorý nadobudol
právoplatnosť dňa 14.8.2019. Dôvodom zrušenia rozhodnutí bola ich nezákonnosť konštatovaná súdom
v odôvodnení predmetného rozsudku, konkrétne v bode 29. odôvodnenia. Ďalej uviedol, že išlo o
rozhodnutie správneho súdu, ktorý v zmysle § 6 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej

len „S.s.p.“) preskúmal zákonnosť rozhodnutí žalovanej. Podľa žalobcu zrušené nezákonné rozhodnutia
žalovanej v sebe konzumovali aj nesprávny úradný postup, teda chyby v priebehu administratívneho
konania. Dôvodil, že požiadal žalovanú o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody v zmysle
§ 15 a § 16 zákona č. 514/2003 Z. z. Obsahom žiadosti o predbežné prerokovanie nároku bol nárokna náhradu škody v zmysle ustanovenia § 18 zákona č. 514/2003 Z. z., podľa ktorého náhrada škody
zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom
bolo vydané nezákonné rozhodnutie. Súčasťou trov konania boli trovy právneho zastúpenia, ktoré

právny zástupca žalobcu vyčíslil v zmysle advokátskej tarify ako odmenu za dva úkony právnej pomoci
po 70,85 € - za úkony prevzatie a príprava zastúpenia, vyhotovenie odvolania a náhradu hotových
výdavkov za dva režijné paušály po 9,21 €, celkovo žalobcovi vznikol nárok na náhradu škody 160,12
€, keďže trovy právneho zastúpenia zaplatil zvolenému právnemu zástupcovi. Žalovaná dňa 26.3.2021
doručila právnemu zástupcovi žalobcu písomné vyrozumenie o predbežnom prerokovaní nároku, z

ktorého vyplýva, že žalovaná nárok na náhradu škody žalobcu neuznáva. Podľa žalobcu sú splnené
podmienky pre uplatnenie jeho nároku tak, že existujú rozhodnutia žalovanej, ktoré pre nezákonnosť
boli zrušené súdom, v príčinnej súvislosti s nezákonnými rozhodnutiami žalovanej vznikla
žalobcovi škoda v podobe trov právneho zastúpenia, ktoré vynaložil v administratívnom
konaní po vydaní rozhodnutí žalovanou. Žalobca zároveň konštatoval, že trovy právneho zastúpenia
zaplatil právnemu zástupcovi, ktorý žalobcu v administratívnom konaní na základe splnomocnenia

udeleného mu žalobcom zastupoval. Uviedol, že žalovaná jeho nárok neuznala z dôvodu, že podľa jej
vyjadrenia, rozhodnutia neboli zrušené podľa § 191 ods. 1 písm. g) S.s.p., preto má žalovaná za to, že
neboli zrušené pre ich nezákonnosť. Žalobca sa s takýmto odôvodnením žalovanej nestotožnil práve
s poukazom na rozsudok vydaný Krajským súdom v Banskej Bystrici a zároveň s tým, že akýkoľvek
dôvod zrušenia rozhodnutia orgánu verejnej správy podľa S.s.p. znamená, že vydané rozhodnutie je

nezákonné. Žalobca sa nestotožnil ani s argumentáciou žalovanej, keď konštatovala
v rámci predbežného prerokovania nároku na náhradu škody, že jej rozhodnutia boli zrušené len v
dôsledku rozdielnych názorov na právne posúdenie konkrétnych právnych otázok. Žalobca v žalobe
dôvodil, že mu nemožno uprieť právo na právnu pomoc a právne zastúpenie, a z tohto dôvodu išlo
o účelne vynaložené trovy konania. Nárok na ich náhradu v rámci administratívneho konania podľa

ustanovenia § 203 zákona o sociálnom poistení mu nevznikol, avšak mal za to, že tento nárok mu
vznikol v zmysle zákona č. 513/2004 Z. z., keď v administratívnom konaní žalovaná vydala nezákonné
rozhodnutia, ktoré v dôsledku podaného opravného prostriedku boli zrušené súdom a zákon č.
513/2004 Z. z. zahŕňa v sebe nárok na náhradu škody aj vo vzťahu k nároku na náhradu trov konania,
ktoré žalobcovi vznikli v konaní, v ktorom nezákonné rozhodnutia boli vydané a následne

príslušným súdom ako nezákonné zrušené. Nárok na náhradu škody si uplatnil aj spolu s úrokom z
omeškania s poukazom na ustanovenie § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. odo dňa oznámenia
negatívneho výsledku predbežného prerokovania nároku na náhradu škody žalovanou v jej písomnom
podaní, ktoré bolo právnemu zástupcovi žalobcu doručené dňa 26.3.2021. Spolu so žalobou súdu
doručil rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie zo dňa 27.2.2018, číslo XXXXXXXXXXX, rozhodnutie

generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne zo dňa 28.5.2018, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
č. k. 27 Sa 13/2018-52, zo dňa 11.6.2019, žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody
zo dňa 1.3.2021, doručovanú Sociálnej poisťovni, ústrediu, písomné oznámenie Sociálnej poisťovne
o predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody zo dňa 24.3.2021.
1.2. Žalovaná v písomnom vyjadrení konštatovala, že žalobca dňa 22.12.2017 spísal žiadosť o

priznanie starobného dôchodku, ktorý mu rozhodnutím Sociálnej poisťovne číslo XXXXXXXXXXX, zo
dňa 27.2.2018, nebol priznaný. Rozhodnutie bolo potvrdené druhostupňovým rozhodnutím generálneho
riaditeľa Sociálnej poisťovne zo dňa 28.5.2018, ako vecne správne. Žalovaná uviedla, že žalobca
voči obom rozhodnutiam podal správnu žalobu, ktorej Krajský súd v Banskej Bystrici vyhovel vydaním
rozsudku č. k. 27 Sa 13/2018-52, zo dňa 11.06.2019,

rozhodnutia žalovanej zrušil a vec vrátil žalovanej na ďalšie konanie. Žalovaná vo vyjadrení uviedla,
že Sociálna poisťovňa opäť rozhodla o žiadosti žalobcu o priznanie starobného dôchodku rozhodnutím
zo dňa 18.12.2019, ktorým opäť žalobcovi nárok na starobný dôchodok nepriznala. Rozhodnutie bolo
ako vecne správne potvrdené rozhodnutím generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne zo dňa 12.3.2020.
Voči predmetným rozhodnutiam opäť žalobca podal správnu žalobu, no v čase vypracovania písomného

vyjadrenia k obsahu žaloby o jeho správnej žalobe nebolo súdom v správnom konaní rozhodnuté.
Žalovaná uviedla, že nárok na náhradu škody podľa zákona č.
514/2003 Z. z. je možné priznať iba v prípade kumulatívneho splnenia troch zákonných podmienok, t.
j. pri existencii nezákonného rozhodnutia, za existencie škody a príčinnej súvislosti medzi nezákonným
rozhodnutím a požadovanou škodou. Žalobca si nárok na náhradu škody uplatňuje podľa ustanovenia

§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. titulom nezákonného rozhodnutia a s poukazom na ustanovenie
§ 18 ods. 1 uvedeného zákona. Pojem nezákonného rozhodnutia nie je v zákone č. 514/2003 Z. z.
definovaný. Rozhodnutia, ktoré Krajským súdom v Banskej Bystrici boli zrušené, nie je možné samo
o sebe považovať za nezákonné najmä, ak sú založené na ústavne udržateľnom výklade zákona č.461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. Vždy je nutné skúmať všetky podmienky nároku na
náhradu škody, pričom je potrebné prihliadnuť najmä na možné výnimočné okolnosti prípadu, v dôsledku
ktorých nemusí zrušenie rozhodnutia nevyhnutne vyplývať z nezákonnej povahy tohto rozhodnutia, či z

jeho rozporu s objektívnym právom, ale môže byť odôvodnené spornosťou právnej otázky zásadného
významu vo veci, na ktoré riešenia sa rôznia kvalifikované názory, pričom žiadny z týchto názorov
nemôže byť posúdený ako rozporný s objektívnym právom. V tomto kontexte žalovaná poukázala na
nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 159/2012. Spornou otázkou v konaní o nároku
na priznanie starobného dôchodku v prospech žalobcu bolo posúdenie, či obdobie

jeho zamestnania u zamestnávateľa v roku 1999 patrí do zvýhodnenej pracovnej kategórie 1.AA, čím by
žalobca splnil podmienky pre skoršie dosiahnutie dôchodkového veku, alebo toto zamestnanie patrí do
III. kategórie, preto žalobca podmienky pre skoršie dosiahnutie dôchodkového veku nespĺňal. Žalovaná
poukázala na obsah rozsudku vydaného Krajským súdom v Banskej Bystrici č. k. 27 Sa 13/2018-52, zo
dňa 11.6.2019, ktorý ako prioritné kritérium pre posúdenie kategórie zamestnania žalobcu v roku 1999
určil druh ním vykonávanej práce, pričom takýto postup odôvodnil znením bodu 19. odôvodnenia nálezu

ústavného súdu č. k. I. ÚS 306/2010-30, zo dňa 8.12.2010. Ďalej poukázala na skutočnosť, že medzi
prípadom žalobcu a prípadom, ktorý riešil ústavný súd sú evidentné skutkové odlišnosti. Poukázala na
rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7 So 198/2011, zo dňa 13.12.2012, ktorý
sa týkal skutkovo totožného prípadu ako bol prípad žalobcu. V tomto kontexte uviedla, že rovnaký
skutkový stav bol v dvoch prípadoch posúdený príslušnými súdmi úplne odlišne a Krajský súd v Banskej

Bystrici, ako rozhodujúce kritérium posudzoval výlučne druh vykonávanej práce, bez prihliadnutia na
status zamestnávateľa žalobcu a Najvyšší súd Slovenskej republiky ako prioritné kritérium určil status
zamestnávateľa, ktorý musí byť viazaný rezortným zoznamom zamestnaní zaradených do I. a II.
pracovnej kategórie. Poukázala na to, že právna otázka týkajúca sa posúdenia obdobia zamestnania vo
zvýhodnenej pracovnej kategórii je posudzovaná súdmi odlišne, pričom žiadny z týchto názorov nemôže

byť v súčasnosti posúdený ako rozporný s objektívnym právom a z tohto dôvodu, aj keď
došlo k zrušeniu rozhodnutí Sociálnej poisťovne súdom, nie je možné tieto rozhodnutia považovať za
nezákonné. Zároveň uviedla, že v konaní o starobnom dôchodku nespôsobila žalobcovi žiadnu škodu,
pretože nárok na starobný dôchodok žalobcovi zatiaľ nevznikol a jeho žiadosti o priznanie starobného
dôchodku nebolo vyhovené ani ďalšími v súčasnosti právoplatnými rozhodnutiami. V tomto kontexte

uviedla, že nárok uplatnený žalobcom nepovažuje za súladný so zmyslom a účelom inštitútu náhrady
škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Ak žalobcovi rozhodnutím žalovanej nevznikla žiadna reálna
škoda na jeho dôchodkových nárokoch, ale naopak neexistencia jeho nároku na starobný dôchodok
bola opakovane potvrdená, pričom konanie o starobnom dôchodku z dôvodu podania správnej žaloby
žalobcom stále pokračuje, je požiadavka žalobcu na náhradu trov konania okrem rozporu so zmyslom

a účelom zákona č. 514/2003 Z. z. tiež v rozpore s dobrými mravmi. Podľa žalovanej nie sú doposiaľ
zistené a preukázané skutočnosti, ktoré by odôvodňovali nárok žalobcu na náhradu škody, ani prípadný
nesprávny úradný postup, respektíve nebolo vydané nezákonné rozhodnutie, a teda nie sú preukázané
základnézákonnépredpokladyvznikunárokunanáhraduškody-atovydanienezákonnéhorozhodnutia
žalovanou,prípadnenesprávnyúradnýpostupžalovanej,vznikškody,jejvýška,príčinnásúvislosťmedzi

vznikom škody a konaním žalovanej. Žiadala žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu
zamietnuť.
1.3. Žalobca argumentáciu žalovanej považoval za nesprávnu a zotrval na tvrdení, že rozhodnutia ňou
vydané boli zrušené z dôvodu ich nezákonnosti. Zároveň uviedol, že správny súd už druhýkrát zrušil
rozhodnutia žalovanej ako nezákonné, a to rozsudkom vydaným pod č. k. 27 Sa 3/2020-66, zo dňa

11.5.2021, v ktorom neuznal jej argumentáciu. Doručil súdu rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici
vydaný pod č. k. 27 Sa 3/2020-66, zo dňa 11.5.2021, ktorým tento zrušil rozhodnutia generálneho
riaditeľa Sociálnej poisťovne, ústredie, číslo XXXXXXXXXX, zo dňa 12.3.2020 a rozhodnutie Sociálnej
poisťovne, ústredie, číslo 58101469140, zo dňa 18.12.2019 a vec vrátil prvostupňovému orgánu
žalovanej na ďalšie konanie.

1.4. Žalovaná zotrvala na argumentácii, že jej rozhodnutia vydané v administratívnom konaní nie je
možné považovať za nezákonné rozhodnutia, a preto nie sú kumulatívne splnené všetky predpoklady
pre priznanie nároku na náhradu škody uplatnenej žalobcom žalobou.
1.5. Žalobca v písomnom podaní doručenom súdu dňa 13.1.2022 uviedol, že žalovaná po vrátení
veci správnym súdom pokračovala v administratívnom konaní a opäť, podľa názoru žalobcu, vydala

nezákonné rozhodnutia dňa 18.12.2019 a 12.3.2020, ktoré boli opäť správnym súdom v konaní
rozsudkomč.k.27Sa3/2020-66,zodňa11.5.2021zrušenéakonezákonné.Uplatnilsinároknanáhradu
škody spôsobenej konaním žalovanej - nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v odvolacom
administratívnom konaní vo vzťahu k vyhotoveniu odvolania zo dňa 7.1.2020, a to v celkovej sume 92,31€ podľa advokátskej tarify, za úkon právnej pomoci v sume 81,69 € a režijný paušál 10,62 €. Zároveň
uviedol, že žalovanú požiadal o predbežné prerokovanie nároku, no žalovaná jeho žiadosť vyhodnotila
s negatívnym výsledkom. Zároveň žiadal o pripustenie rozšírenia žaloby tak, aby súd žalovanú zaviazal

nielen na zaplatenie nároku na náhradu škody v pôvodne žalovanej sume 160,12 € spolu s
príslušenstvom, ale aj na zaplatenie sumy 92,31 € spolu s 5 % percentným ročným úrokom z omeškania
od 16.12.2021. Spolu s písomným podaním doručil súdu rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie,
zo dňa 18.12.2019, rozhodnutie generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne zo dňa 12.3.2020, rozsudok
Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 27 Sa 3/2020-66, zo dňa 11.5.2021, ktorým tieto rozhodnutia boli

zrušené, žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 10.11.2021, doručovanú
žalovanej, písomné oznámenie žalovanej o predbežnom prerokovaní nároku na náhradu
škody zo dňa 15.12.2021.
1.6. Súd prvej inštancie uznesením č. k. 10 C 20/2021-158, zo dňa 18.1.2022 pripustil zmenu žaloby
v zmysle návrhu žalobcu.
1.7. Žalovaná zotrvala na svojich skorších vyjadreniach, uviedla, že vo veci žiadosti žalobcu o starobný

dôchodok opäť rozhodla dňa 17.8.2021, pričom nárok na starobný dôchodok žalobcovi opätovne
nepriznala. Rozhodnutie zo dňa 17.8.2021 bolo ako vecne správne potvrdené rozhodnutím generálneho
riaditeľa Sociálnej poisťovne zo dňa 2.11.2021. Správnej žalobe žalobcu Krajský súd v Banskej Bystrici
vyhovel a rozsudkom č. k. 27 Sa 23/2021-57, zo dňa 25.10.2022 jej rozhodnutia
zo dňa 17.8.2021 a zo dňa 2.11.2021 zrušil a vec jej vrátil na ďalšie konanie. Konštatovala, že o nároku

žalobcu na priznanie starobného dôchodku ešte nerozhodla. Uviedla, že predmetné rozhodnutia boli
súdom zrušené s poukazom na ustanovenie § 191 ods. 1 písm. d/, e/, f/ Správneho súdneho poriadku
z dôvodu nepreskúmateľnosti, nedostatočne zisteného skutkového stavu a pre rozpor s obsahom
administratívneho spisu. K výške žalobcom požadovanej škody uviedla, že nesúhlasí s jeho právnym
výkladom k náhrade škody za trovy vynaložené za úkon právnej služby - prevzatie a

príprava zastúpenia. Poukázala na to, že jej bola uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn.
27 Sa 13/2018, zo dňa 11.6.2020 uložená povinnosť nahradiť žalobcovi trovy súdneho konania tvorené
nákladmi na jeho právne zastúpenie. Medzi tieto trovy súdneho konania bol zaradený aj právny úkon
prevzatie a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom. Ide v rámci konania
o odvolaní a aj v rámci súdneho konania z obsahového hľadiska o rovnaký právny úkon v rovnakej

veci, týkajúci sa totožných účastníkov konania a nie je možné žalobcom uplatnené trovy za prevzatie
a prípravu právneho zastúpenia uhradiť duplicitne aj v rámci odvolacieho konania proti rozhodnutiu
žalovanej zo dňa 27.8.2018, ak už tieto trovy boli žalovanou uhradené v rámci trov súdneho konania.
Advokát žalobcu sa mohol objektívne s meritom veci oboznámiť iba raz, a preto v súlade so zmyslom a
účelominštitútunáhradytrovkonaniabymalažalovanáuhradiťtrovyzaprávnyúkonprevzatiaaprípravy

zastúpenia tiež iba raz v rámci trov súdneho konania. Podľa žalovanej nárok na náhradu škody vo forme
trov odvolacieho konania vo výške 80,06 € za prevzatie a prípravu zastúpenia nie je možné uznať aj z
dôvodu, že škoda žalobcovi v tomto rozsahu reálne nevznikla, keďže tieto trovy mu už boli nahradené
v rámci správneho súdneho konania. V konaní o starobnom dôchodku žalobcovi nespôsobila žiadnu
škodu, pretože nárok na starobný dôchodok žalobcovi zatiaľ nevznikol. Žiadosti žalobcu o priznanie

starobného dôchodku nevyhovela ani ďalšími, v súčasnosti právoplatnými rozhodnutiami. Uplatnenie
nároku žalobcu na náhradu trov konania v tejto situácii žalovaná nepovažovala za súladné so zmyslom a
účelom inštitútu náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Žalovaná mala za to, že ak rozhodnutím
žalobcovi nevznikla žiadna reálna škoda na jeho dôchodkových nárokoch, ale naopak neexistencia jeho
nároku na starobný dôchodok bola opakovane potvrdená, pričom konanie o starobnom dôchodku

z dôvodu podania správnej žaloby žalobcom stále pokračuje, je uplatnený nárok žalobcu na náhradu
trov konania aj v rozpore s dobrými mravmi. Spolu s vyjadrením doručila súdu uznesenie
Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 27 Sa 13/2018-76, zo dňa 11.6.2020,
v zmysle ktorého bola zaviazaná na náhradu trov konania v prospech žalobcu v správnom konaní.
1.8. V priebehu konania žalobca doručil súdu písomné podanie, ktorým rozšíril žalobu o

zaplatenie sumy 94,49 € spolu s úrokom z omeškania vo výške 9 % ročne od 30.5.2023. Zároveň
doručil súdu rozhodnutie vydané Sociálnou poisťovňou, ústredie, zo dňa 27.7.2023, ktorým mu bol
starobnýdôchodokpriznaný.Zároveňdoručilsúdulistinnýdôkazsoznačenímosobnýlistdôchodkového
poistenia žalobcu, ako aj žiadosť o predbežné prerokovanie nároku zo dňa 19.4.2023, oznámenie
žalovanej o predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody zo dňa 23.5.2023, rozsudok Krajského

súdu v Banskej Bystrici č. k. 27 Sa 23/2021-57, zo dňa 25.10.2022, ktorým boli zrušené rozhodnutia
generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne zo dňa 2.11.2021 a rozhodnutie Sociálnej poisťovne, ústredie,
zodňa17.8.2021,rozhodnutiagenerálnehoriaditeľaSociálnejpoisťovnezodňa2.11.2021arozhodnutie
Sociálnej poisťovne, ústredie, zo dňa 17.8.2021, ktorými bola zamietnutá žiadosť o priznanie starobnéhodôchodku žalobcu. Súd uznesením č. k. B1-10 C 20/2021-226, zo dňa 3.5.2024, pripustil rozšírenie
žaloby o zaplatenie sumy 94,49 € spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania od 30.5.2023 do zaplatenia.
1.9.1. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že do náhrady škody podľa § 18 ods. 1 a

ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. treba zahrnúť náhradu trov konania, ktoré žalobcovi vznikli výhradne
v súvislosti s vedením administratívneho konania vedeného žalovanou. Pre posúdenie tohto nároku je
podstatným, či trovy v administratívnom konaní boli v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím
vydaným žalovanou. Ustálená judikatúra vypovedá, že náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania,
ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie. Škodou

sa v zmysle § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka rozumie ujma, ktorá nastala, alebo ktorá sa prejavuje
v majetkovej sfére poškodeného, t. j. spočíva v zmenšení majetkového stavu a je objektívne vyjadriteľná
v peniazoch. Pre účely náhrady škody za zodpovednosť štátu treba za poškodeným účelne vynaložené
náklady na zaplatenie odmeny advokátovi považovať náklady v rozsahu tarifnej odmeny. Vychádzajúc
z existencie nezákonného rozhodnutia žalobcovi patrí náhrada skutočnej škody, ktorá zahŕňa náhradu
trov konania, ktoré žalobcovi vznikli v súvislosti s jeho zastupovaním zvoleným právnym zástupcom v

administratívnom konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie žalovanou, keďže v príčinnej
súvislosti s nezákonným rozhodnutím došlo k zmenšeniu majetkového stavu žalobcu zaplatením trov
právneho zastúpenia zvolenému advokátovi.
1.9.2. Súd prvej inštancie konštatoval, že predmetom konania je nárok žalobcu na náhradu trov
právneho zastúpenia v celkovej výške 346,92 €, ktoré mu vznikli v súvislosti s

jeho zastupovaním zvoleným právnym zástupcom v administratívnom konaní vedenom žalovanou,
v ktorom boli vydané rozhodnutia žalovanou a ktoré v dôsledku podaných opravných prostriedkov
žalobcom v rámci správneho konania ako právoplatné boli z dôvodu ich nezákonnosti opakovane
zrušené rozhodnutiami súdu v správnom konaní. Žalobca v konaní preukázal zaplatenie týchto trov
právnemu zástupcovi (táto skutočnosť medzi stranami sporu nebola sporná). Administratívne konanie

je samostatným konaním a žalobca v zmysle citovaného Článku 47 ods. 2 ústavy mal právo nechať sa
zastúpiť ním zvoleným advokátom, ktorý realizoval nevyhnutné štyri úkony právnej pomoci. Tieto úkony
právnej pomoci boli realizované účelne a hospodárne. Zvolený právny zástupca žalobcu zastupoval
v administratívnom konaní účelne, keď voči nezákonným rozhodnutiam vydaných organizačnými
zložkami žalovanej podal opakovane opravné prostriedky a rozhodnutia vydané organizačnými zložkami

žalovanej boli ako nezákonné zrušené v následných konaniach vedených v správnom konaní pred
súdom, v ktorých samostatne boli žalobcovi voči žalovanej priznané nároky na náhradu trov konania,
keďže žalobca aj v súdnom konaní bol voči žalovanej v celom rozsahu úspešný. Trovy konania v
rámci administratívneho konania pozostávali zo štyroch úkonov právnej pomoci: prevzatie a príprava
zastúpenia, vyhotovenie odvolania á 70,85 €, ako aj náhrady hotových výdavkov za dva režijné paušály

á 9,81 €, vypracovanie odvolania zo dňa 7.1.2020 á 81,69 €, režijný paušál 10,62 €, vypracovanie
odvolania zo dňa 2.9.2021 á 83,62 €, režijný paušál 10,87 €. Žalobca zvolenému právnemu zástupcovi
vyčíslené trovy konania zaplatil, čo žalovaná počas vedenia konania nerozporovala. Žalobcovi nárok na
náhradu trov právneho zastúpenia vznikol na základe tej skutočnosti, že v administratívnom
konaní vedenom organizačnými zložkami žalovanej boli vydané opakovane nezákonné rozhodnutia.

Nezákonnosť rozhodnutí vydaných žalovanou bola konštatovaná rozsudkami Krajského súdu v Banskej
Bystrici, konkrétne v rozsudku č. k. 27 Sa 13/2018-52, zo dňa 11.6.2019, v bode 29.
odôvodnenia, vo vzťahu k vydaným prvým rozhodnutiam žalovanej dňa 28.5.2018 a dňa 27.8.2018,
ktorými žalovaná zamietla žiadosť žalobcu o starobný dôchodok. Nezákonnosť rozhodnutí vydaných
žalovanou dňa 12.3.2020 a dňa 18.12.2019 bola konštatovaná v rozsudku Krajského súdu

v Banskej Bystrici č. k. 27 Sa 3/2020-66, vydaného dňa 11.5.2021, konkrétne v
bode 31. odôvodnenia. Nezákonnosť rozhodnutí vydaných žalovanou dňa 17.8.2021 a 2.11.2021 bola
konštatovaná opäť súdom v správnom konaní a to rozsudkom zo dňa 25.10.2022,
č. k. 27 Sa 23/2021-57, v bode 40. odôvodnenia. Týmito rozhodnutiami bolo zároveň rozhodnuté tak,
že súd žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 100 % v súdnom

konaní. Žalobca žalovanú požiadal, v zmysle §15 zákona č. 514/2003 Z. z., o predbežné prerokovanie
nároku na náhradu škody titulom vydania nezákonných rozhodnutí organizačnými zložkami žalovanej
v administratívnom konaní, avšak s negatívnym výsledkom. Žalovaná túto skutočnosť počas vedenia
konania nerozporovala. Žalobcovi teda vzniklo oprávnenie domáhať sa nároku na náhradu škody titulom
nezákonného rozhodnutia vydaného v administratívnom konaní žalovanou, keďže rozhodnutia vydané

organizačnými zložkami žalovanej boli ako nezákonné súdom opakovane zrušené v správnom konaní.
1.9.3. Súd prvej inštancie mal na základe vykonaného dokazovania za preukázané kumulatívne
splnenie podmienok vzniku zodpovednosti žalovanej za škodu, ktorej náhrady sa žalobca v konaní
voči žalovanej domáha. Súd konštatoval, že žalovaná v administratívnom konaní vydala opakovanenezákonné rozhodnutia, ktoré v rámci vedenia správneho konania boli zrušené rozsudkami Krajského
súdu v Banskej Bystrici (č. k. 27 Sa 13/2018-52, zo dňa 11.6.2019, ktorým boli zrušené rozhodnutia
vydané organizačnými zložkami žalovanej dňa 27.2.2018 a dňa 28.5.2018, č. k. 27 Sa 3/2020-66, zo dňa

11.5.2021, ktorým boli zrušené rozhodnutia vydané organizačnými zložkami žalovanej dňa 18.12.2019
a dňa 12.3.2020, č. k. 27 Sa 23/2021-57, zo dňa 25.10.2022, ktorým boli zrušené rozhodnutia vydané
organizačnou zložkou žalovanej dňa 17.8.2021 a dňa 2.11.2021). Súd prvej inštancie v kontexte s
nálezom Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 159/2012, zo dňa 3.7.2012 uviedol,
že pojem nezákonné rozhodnutie v zmysle zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone

verejnej moci zahŕňa nielen rozhodnutia súdov, ale aj rozhodnutia správnych orgánov. V tejto súvislosti
Ústavný súd Slovenskej republiky poukázal na skutočnosť, že nezákonnosť súdneho rozhodnutia nie
je samostatným dôvodom mimoriadneho opravného prostriedku v rámci občianskeho
súdneho konania, na rozdiel od nezákonnosti právoplatného rozhodnutia správneho orgánu, ktoré môže
byť konštatované v rámci konania o preskúmanie zákonnosti a postupu správneho orgánu
v správnom súdnictve. Ústavný súd v tomto kontexte uviedol, že sa žiada rozlišovať medzi výkladom

nezákonnosti rozhodnutia súdu a správneho orgánu pre účely zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci. Ústavný súd uviedol, že pravidlá občianskeho súdneho konania výslovne
nevymedzujú ani povinnosť a ani oprávnenie súdu rozhodujúceho na základe mimoriadneho opravného
prostriedku o zrušení právoplatného rozhodnutia súdu zrušiť toto rozhodnutie z dôvodu nezákonnosti,
jeho nezákonnosť konštatovať vo výroku, respektíve uviesť výsledok tohto posúdenia v odôvodnení

svojho rozhodnutia.
1.9.4. Ďalej súd prvej inštancie v odôvodnení uviedol, že vo vzťahu k náhrade škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím základné podmienky vzniku nároku na náhradu škody ustanovuje § 6 ods.
1 zákona č. 514/2003 Z. z. a to tým, že ustanovuje ako predpoklad na náhradu škody, okrem iného
vydanie nezákonného rozhodnutia a ďalej jeho zrušenie pre nezákonnosť príslušným orgánom. Tieto

podmienky sú splnené vtedy, ak je vydané rozhodnutie následne zrušené na to príslušným orgánom
práve z dôvodu nezákonnosti. Z takéhoto zrušujúceho rozhodnutia musí byť
dôvod zrušenia skoršieho rozhodnutia zrejmý. Vo vzťahu k argumentácii Ústavného súdu Slovenskej
republiky súd konštatoval, že Krajský súd v Banskej Bystrici právoplatné rozhodnutia žalovanej v
dôsledku podaných opravných prostriedkov žalobcom, prostredníctvom zvoleného právneho zástupcu,

opakovane zrušil z dôvodu ich nezákonnosti, čím je naplnený prvý predpoklad pre vznik
zodpovednosti žalovanej za vznik škody na strane žalobcu. Žalobca zvolenému právnemu zástupcovi,
ktorý ho zastupoval v administratívnom konaní, v ktorom boli vydané nezákonné rozhodnutia, trovy
právneho zastúpenia zaplatil, zaplatením ktorých žalobcovi vznikla škoda na jeho majetku, čím je
naplnený druhý predpoklad žalovanej za vznik škody na strane žalobcu. Súd prvej inštancie mal

preukázaný aj tretí predpoklad pre vznik zodpovednosti žalovanej za vznik škody na majetku žalobcu
a to príčinnú súvislosť medzi vydaním nezákonných rozhodnutí v
administratívnom konaní organizačnými zložkami žalovanej a vznikom škody na strane žalobcu, keďže,
ak by v administratívnom konaní nezákonné rozhodnutia neboli organizačnými zložkami žalovanej
vydané, žalobca by nebol nútený si zvoliť právneho zástupcu, ktorý ho v administratívnom konaní

úspešne zastupoval a ktorému žalobca trovy právneho zastúpenia zaplatil. Žalobca si v prejednávanej
veci uplatnil len nárok na náhradu škody titulom náhrady trov právneho zastúpenia, ktoré mu vznikli v
administratívnom konaní tým, že si zvolil právneho zástupcu, ktorý ho v tomto konaní zastupoval a ktorý
v prospech žalobcu vykonal štyri úkony právnej pomoci. Právny zástupca tieto úkony právnej pomoci
realizoval dôvodne, hospodárne a účelne, keďže dosiahol svojím konaním to, že následne v

správnom konaní rozhodnutia vydané žalovanou v administratívnom konaní boli z dôvodu nezákonnosti
zrušené. Žalobca ako poškodený v administratívnom konaní si mohol zvoliť, aký rozsah škody, ktorá mu
vznikla, si voči žalovanej uplatní. Žalobca sa rozhodol voči žalovanej uplatniť si len nárok na náhradu
trov právneho zastúpenia, ktoré právnemu zástupcovi zaplatil. Súd priznal žalobcovi nárok na náhradu
trov právneho zastúpenia v celom rozsahu a tento nárok nekrátil vo vzťahu k argumentácii žalovanej,

že žalobcovi by patril nárok na náhradu trov právneho zastúpenia len za tri úkony právnej pomoci -
vypracovanie odvolaní voči rozhodnutiam vydaných v administratívnom konaní, avšak, podľa žalovanej,
len za predpokladu kumulatívneho preukázania ďalších dvoch podmienok vzniku jej zodpovednosti
podľa zákona č. 514/2003 Z. z., a nie aj za úkon prevzatie a príprava zastúpenia. Súd prvej inštancie
konštatoval, že účtovaný úkon právnej služby za prevzatie a prípravu zastupovania si právny zástupca

žalobcu vyčíslil správne, keďže ide o samostatný úkon právnej pomoci v rámci administratívneho
konania, ktoré je samostatným konaním a v ktorom mal žalobca podľa Čl. 47 ods. 2
ústavy, ako aj podľa zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991
Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov právo, aby ho vadministratívnom konaní zastupoval ním zvolený právny zástupca. Následne v rámci súdneho konania
žalobcovi boli priznané nároky na náhradu trov konania voči žalovanej, avšak len výhradne v súvislosti
s vedením súdneho konania, ktoré nároky boli priznané v rozsahu ustanovení S.s.p. a vyúčtovania trov

právneho zastúpenia zvoleným právnym zástupcom žalobcu, aj za úkon právnej pomoci prevzatie a
príprava zastúpenia, ktorý úkon právnej pomoci sa vzťahoval výhradne k poskytnutiu právnej pomoci
právnym zástupcom žalobcu v samostatnom súdnom konaní.
1.9.5. Súd prvej inštancie žalobcovi nárok na náhradu škody priznal aj spolu s úrokom z omeškania
a zaviazal žalovanú na zaplatenie náhrady škody v sume 160,12 € spolu s 5 % ročným úrokom z

omeškania od 26.3.2021 do zaplatenia, v sume 92,31 € spolu s 5 % ročným úrokom z omeškania od
16.12.2021 do zaplatenia, v sume 94,49 € spolu s 9 % ročným úrokom z omeškania od 30.5.2023
do zaplatenia. Uviedol, že žalovaná dátumy omeškania so zaplatením peňažných nárokov určené
žalobcom v žalobe počas vedenia konania nerozporovala, žalobcom uplatnené nároky v konaní
predbežne prerokovala, no počas predbežného prerokovania žalobcovi uplatnené nároky na náhradu
škody nereparovala a žalobcu odkázala na súdne konanie. Žalovaná sa tak s

plnením peňažného nároku dostala do omeškania.
1.10. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi vo vzťahu k žalovanej nárok na náhradu trov konania v
rozsahu sto percent z dôvodu, že žalobca v konaní mal plný úspech (§ 255 ods. 1 C.s.p.,
§ 262 ods. 1 C.s.p.).

2.1. Proti rozsudku súdu prvej inštancie, v celom jeho rozsahu, podala v zákonnej lehote odvolanie
žalovaná. Namietala, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala
jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§
365 ods. 1 písm. b/ C.s.p.) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p.). Poukázala na to, že žalobca si v konaní uplatnil

nárok na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., keďže jej rozhodnutia zo dňa 27.2.2018,
zo dňa 18.12.2019 a zo dňa 17.8.2021, v spojení s druhostupňovými rozhodnutiami generálneho
riaditeľa Sociálnej poisťovne, boli zrušené rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 27
Sa 23/2021, zo dňa 25.10.2022. Žalobca výšku škody určil vo výške trov vynaložených na právne
zastúpenie, ktoré mu vznikli v rámci troch odvolacích konaní proti jej rozhodnutiam zo dňa 27.2.2018,

18.12.2019 a 17.8.2021. Dôvodila, že v rámci doterajšieho konania opakovane
namietala existenciu nezákonnosti ňou vydaných, vyššie označených rozhodnutí o starobnom dôchodku
žalobcu v spojení s druhostupňovými rozhodnutiami generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne
(ďalej len „rozhodnutia o starobnom dôchodku“), avšak súd prvej inštancie sa s jej argumentáciou
nestotožnil a rozhodnutia o starobnom dôchodku označil za nezákonné. Žalovaná nepovažuje uvedené

rozhodnutia o starobnom dôchodku za nezákonné, a preto v konaní pred súdom prvej inštancie
poukázala na skutočnosť, že ich zrušenie samo osebe nepredstavuje porušenie práv poškodeného,
najmä ak sú rozhodnutia o starobnom dôchodku založené na ústavne udržateľnom výklade zákona
č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. Vždy je totiž nutné skúmať všetky podmienky nároku na
náhradu škody, pričom je potrebné prihliadať aj na možné výnimočné okolnosti prípadu, v dôsledku

ktorých nemusí zrušenie rozhodnutia nevyhnutne vyplývať z nezákonnej povahy tohto rozhodnutia, či z
jeho rozporu s objektívnym právom, ale môže byť odôvodnené spornosťou právnej otázky zásadného
významu vo veci, na ktorej riešenia sa rôznia kvalifikované názory, pričom žiadny z týchto názorov
nemôže byť posúdený ako rozporný s objektívnym právom. Tieto výnimočné okolnosti nepopierajú
objektívny charakter zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím žalovanej, iba

vymedzujú rozsah pojmu nezákonné rozhodnutie, ktorého interpretácia je zverená všeobecným súdom
(viď nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 159/2012, zo dňa 3.7.2012). Pokiaľ
súd prvej inštancie k argumentácii žalovanej vo vzťahu k tomuto nálezu ústavného súdu uvádza, že
je potrebné rozlišovať medzi nezákonnosťou súdneho rozhodnutia a rozhodnutia správneho orgánu pri
podávaní mimoriadneho opravného prostriedku, odvolateľka namieta, že súd prvej inštancie nezaujal

stanoviskokjejtvrdeniu,ževtomtoprípadesúsplnenévýnimočnéokolnosti,kedyskutkovorovnakýspor
týkajúci sa posudzovania obdobia dôchodkového zabezpečenia vo zvýhodnenej pracovnej kategórii
bol príslušnými súdmi posúdený úplne odlišne. Ústavný súd a Najvyšší súd Slovenskej republiky totiž
obdobie zamestnania vo zvýhodnenej pracovnej kategórii neposúdili rovnako, pričom žiadny z týchto
názorov nemôže byť posúdený ako rozporný s objektívnym právom. Krajský súd v Banskej Bystrici

sa opakovane priklonil k aplikácii záverov nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS
306/2010, zo dňa 8.12.2010, pričom nezohľadnil, že v obdobnej veci rozdielne
rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 7 So 198/2011, zo
dňa 13.12.2012. Táto výnimočná okolnosť podľa názoru žalovanej vylučuje, aby boli jej rozhodnutia ostarobnom dôchodku označené za nezákonné iba preto, že krajský súd namiesto rozsudku Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky akceptoval závery plynúce z nálezu Ústavného súdu Slovenskej
republiky, najmä ak žiadne z týchto súdnych rozhodnutí nie je v rozpore s objektívnym právom. Z

uvedeného dôvodu odvolateľka nepovažuje odvolaním napadnutý rozsudok za riadne a dostatočne
odôvodnený, čím dochádza k porušeniu jej práva na spravodlivý súdny proces (viď napr. bod 8. až 12.
odôvodneniauzneseniaNajvyššiehosúduSlovenskejrepublikysp.zn.7Cdo7/2020,zodňa28.1.2021).
Odvolateľka ďalej vytýkala súdu prvej inštancie, že nezaujal stanovisko ani k jej tvrdeniu, že vznesenie
nároku na náhradu trov konania zo strany žalobcu nie je súladné so zmyslom a účelom inštitútu náhrady

škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., resp. v súlade s dobrými mravmi, nakoľko žalobcovi nespôsobila
žiadnu reálnu škodu a uhradila mu všetky vzniknuté nároky. Absencia vyjadrenia súdu prvej inštancie
k predmetnej otázke súladu uplatneného nároku žalobcu s účelom právnej normy,
resp. s dobrými mravmi, preto rovnako vedie k nedostatočnému odôvodneniu napádaného rozsudku,
čím dochádza k ďalšiemu porušeniu jej práva na spravodlivý proces.
2.2. Pokiaľ ide o odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ C.s.p. odvolateľka vytýkala súdu prvej

inštancie, že nezohľadnil skutočnosť, že rozhodnutia o starobnom dôchodku neboli správnym súdom
zrušené podľa ustanovenia § 191 ods. 1 písm. g/ S.s.p., ktoré umožňuje zrušiť rozhodnutie práve z
dôvodu, že došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej
správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej.
Žalovaná preto nepovažuje za právne udržateľný názor súdu prvej inštancie o nezákonnosti rozhodnutí

o starobnom dôchodku, nakoľko podmienka zrušenia rozhodnutia, resp. opatrenia orgánu verejnej
správy z dôvodu jeho nezákonností je výslovne uvedená iba v ustanovení § 191 ods. 1 písm. g/ S.s.p.
Podľa odvolateľky súd prvej inštancie v napádanom rozsudku nesprávne právne posúdil aj otázku
týkajúcu sa práva žalobcu na náhradu trov konania za právny úkon prevzatie a príprava zastúpenia.
Žalovanej už uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 27 Sa 13/2018, zo dňa 11.6.2020,

bola uložená povinnosť nahradiť žalobcovi trovy správneho súdneho konania tvorené nákladmi na jeho
právne zastúpenie. Medzi tieto trovy správneho súdneho konania bol zaradený aj právny úkon prevzatie
a príprava zastúpenia vrátane prvej porady s klientom. Nakoľko ide v rámci konania o odvolaní
a aj v rámci správneho súdneho konania z obsahového hľadiska o rovnaký právny úkon v rovnakej veci,
týkajúci sa totožných účastníkov konania, nie je možné žalobcom uplatnené trovy za prevzatie a prípravu

právneho zastúpenia uhradiť duplicitne aj v rámci odvolacieho konania proti rozhodnutiu žalovanej zo
dňa 27.2.2018, ak už tieto trovy boli žalovanou uhradené v rámci trov správneho súdneho konania.
Advokát žalobcu sa mohol objektívne s meritom veci oboznámiť iba raz, a preto súlade so zmyslom
a účelom inštitútu náhrady trov konania by mala žalovaná uhradiť trovy za právny úkon prevzatia a
prípravy zastúpenia tiež iba raz, a to už urobila v rámci náhrady trov správneho súdneho konania. Z

dôvodu nesprávneho právneho posúdenia uvedenej otázky súdom prvej inštancie bol preto žalobcovi
napádaným rozsudkom vo forme náhrady škody duplicitne priznaný nárok na náhradu trov za prevzatie
a prípravu zastúpenia, ktorý mu už bol skôr uhradený v rámci správneho súdneho konania.
2.3. Žalovaná odvolaciemu súdu navrhla, aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. K odvolaniu žalovanej sa vyjadril žalobca. Nesúhlasil s tvrdením žalovanej, že došlo k porušeniu jej
práva na spravodlivý proces v dôsledku nedostatočného odôvodnenia rozsudku. Odôvodnenie rozsudku
považuje za dostatočne rozsiahle, obsahuje všetky rozhodujúce tvrdenia strán, stanovisko súdu i právnu
kvalifikáciu. Je dostatočne určité, zrozumiteľné a presvedčivé. Rovnako aj

právne posúdenie veci súdom je správne a právny názor žalovanej je neakceptovateľný. Namietol ako
nesprávny názor žalovanej, že administratívne rozhodnutia neboli v konaní zrušené pre nezákonnosť.
Podľa názoru žalobcu ide vždy o nezákonnosť rozhodnutia, aj keď príčiny nezákonnosti ako vlastnosti
rozhodnutia môžu byť rôzne. Žalovaná si vybrala len jednu z možných príčin nezákonnosti, ktorá sa týka
porušenia procesných predpisov (ustanovení o konaní) a úplne ignoruje ostatné zákonom definované

príčiny, či dôvody nezákonnosti. Obdobne posúdenie právneho úkonu prevzatia a prípravy zastúpenia
v administratívnom konaní vykonal súd správne, názor žalovanej je neudržateľný, poukázal na svoje
vyjadrenie k tejto otázke v priebehu konania. Podľa žalobcu žalovaná buď nepochopila obsah a zmysel
nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky, na ktorý poukazuje, alebo účelovo tento zmysel prekrúca.
Žalobca napadnutý rozsudok považuje za vecne správny, zákonný a spravodlivý. Navrhol odvolaciemu

súdu, aby ho potvrdil v celom rozsahu.4. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadrila žalovaná, obsah jej vyjadrenia sa argumentačne v celom rozsahu
zhoduje s odvolaním proti rozsudku súdu prvej inštancie, odvolateľka zotrvala na svojom odvolacom
návrhu.

5. Ďalšie vyjadrenia do spisu doručené neboli.

6. Odvolací súd preskúmal vec, súc pritom viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§
470 ods. 1, ods. 2, § 379, § 380 ods. 1 C.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania, keďže

neboli splnené zákonné podmienky pre jeho nariadenie (nebolo potrebné doplniť, resp. zopakovať
dokazovanie, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem; § 385 ods. l C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie
žalovanej nie je dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 24. septembra 2025; o termíne verejného
vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom (§ 378 ods. 1, § 219 ods. 1,
ods. 3, § 385 ods. 1 C.s.p.). Rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil (§ 387 ods. l, ods.
2, ods. 3 C.s.p.) a keďže sa stotožňuje s dôvodmi rozsudku ako správnymi, rozsudok odvolacieho súdu

už ďalšie dôvody neobsahuje. Na zdôraznenie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd
ale považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné.

7. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

8. Podľa § 387 ods. 2 C.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

9. S poukazom na vyššie citované ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p., prihliadajúc na obsah súdneho spisu
a z neho vyplývajúci skutkový stav, sa odvolací súd, nezistiac v procesnom postupe súdu prvej inštancie
žiadnevady,vcelomrozsahuposkutkovejaprávnejstránkestotožňujesdôvodmijehorozsudku,ktorým
žalobe v celom rozsahu vyhovel. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, ktorého

výsledky aj náležite v súlade s § 191 C.s.p. zhodnotil, na skutkové zistenia aplikoval
správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie
aj podrobne a náležite v súlade s § 220 ods. 2 C.s.p. odôvodnil. V odôvodnení svojho rozsudku sa
súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré
boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Zaoberal sa podstatnými tvrdeniami sporových strán,

vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané, a ktoré nie, pričom všetky svoje závery
riadne zdôvodnil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri
hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil
ani právo sporových strán na spravodlivý proces, keďže v hodnotení skutkových zistení neabsentuje
žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom

v celom súhrne posúdil a aj podrobne vyhodnotil. Vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia bol presvedčivý, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú
príslušný záver o vyhovení žalobe. S odôvodnením rozhodnutia súdom prvej inštancie sa odvolací súd
stotožňuje a konštatuje jeho správnosť (§ 387 ods. 2 C.s.p.). Keďže v takomto prípade nie je potrebné
dôvody už vyslovené opakovať, v ďalšom na ne iba poukazuje a vyjadrí sa len k

odvolacím námietkam žalovanej.

10.1. Žalovaná v odvolaní namietala existenciu nezákonných rozhodnutí, keď ňou vydané rozhodnutia
o starobnom dôchodku žalobcu nepovažovala za nezákonné. V tejto súvislosti poukázala na nález
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 159/2012, zo dňa 3.7.2012 a odôvodnenie súdu

prvejinštancie,odvolávajúcesanauvedenýnález.Odvolacísúdvtejtosúvislostikonštatuje,žesúdprvej
inštancie správne poukázal na podstatné a pre prejednávanú vec relevantné závery ústavného súdu,
predovšetkým záver, že nezákonnosť súdneho rozhodnutia nie je samostatným dôvodom pre aplikáciu
mimoriadnehoopravnéhoprostriedkuvrámciobčianskehosúdnehokonania,narozdielodnezákonnosti
právoplatného rozhodnutia správneho orgánu, ktoré môže byť konštatované v rámci konania o

preskúmanie zákonnosti a postupu správneho orgánu v správnom súdnictve. Z uvedeného je možné
vyvodiť záver, že v prípade rozhodnutí správnych orgánov je nezákonnosť samostatným dôvodom
mimoriadneho opravného prostriedku. Skutočnosť, že práve nezákonnosť rozhodnutia správneho
orgánu je dôvodom podania správnej žaloby a zároveň dôvodom zrušenia právoplatného rozhodnutiasprávneho orgánu vyplýva aj z ustanovení Správneho súdneho poriadku. Podľa § 6 ods. 1 S.s.p.
správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov
verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú

ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto
zákonom. Zároveň podľa § 27 ods. 1 prvá veta S.s.p. pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia orgánu
verejnejsprávyaleboopatreniaorgánuverejnejsprávysprávnysúdnanávrhžalobcuposúdiizákonnosť
skôr vydaného rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo opatrenia orgánu verejnej správy, z ktorého
preskúmavané rozhodnutie alebo opatrenie vychádza, ak bolo preň skôr vydané rozhodnutie alebo

opatrenie záväzné a ak skôr vydané rozhodnutie alebo opatrenie nebolo samostatne možné preskúmať
správnym súdom podľa § 6 ods. 2 S.s.p. Napokon, aj ustanovenie § 182 ods. 1 písm. e) S.s.p., ktoré
obsahuje náležitosti správnej žaloby, stanovuje, že v správnej žalobe sa musia, okrem všeobecných
náležitostí podania podľa § 57, uviesť dôvody žaloby, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych
skutkových a právnych dôvodov žalobca považuje napadnuté výroky rozhodnutia alebo opatrenia za
nezákonné (ďalej len „žalobné body“). Ak teda v prejednávanej veci bolo právoplatné rozhodnutie

žalovanej o nepriznaní starobného dôchodku v rámci súdneho konania o správnej žalobe
zrušené, nepochybne ho možno považovať za nezákonné v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z., a to bez
ohľadu na to, že podľa argumentácie žalovanej vychádzalo „iba“ z iného právneho názoru (v
dôsledku rozdielnej judikatúry najvyššieho súdu a ústavného súdu), keďže zohľadnenie výnimočných
okolností v danom prípade neprichádza do úvahy. V dôsledku vyššie uvedeného je potom bez právneho

významu aj dôvod zrušenia rozhodnutia správneho orgánu (podľa § 191 ods. 1 písm. g/ S.s.p.).
Odvolací súd poukazuje aj na to, že nezákonnosť rozhodnutia správneho orgánu bola konštatovaná v
súdnom rozhodnutí, podľa ktorého „rozhodnutie žalovanej nebolo vydané v súlade so zákonom“.
10.2. Žalovaná v odvolaní namietala, že súd prvej inštancie nezaujal stanovisko ani k jej tvrdeniu, že
uplatnenie nároku na náhradu trov konania zo strany žalobcu nie je súladné so zmyslom a účelom

inštitútu náhrady škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., resp. v súlade s dobrými mravmi, keďže
žalovaná žalobcovi nespôsobila žiadnu reálnu škodu a uhradila mu všetky vzniknuté nároky. Odvolací
súd v tejto súvislosti poukazuje na to, že pri ustálení zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci sa (okrem iného) uhrádza skutočná škoda, ktorá zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených
trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie (§ 18

ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.). Žalobcovi v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie (t.
j. v konaní pred správnym orgánom) preukázateľne vznikla škoda v podobe vynaložených trov konania
(trovy právneho zastúpenia). Ak žalovaná argumentovala tým, že žalobcovi uhradila všetky vzniknuté
nároky, uvedené nemá vplyv na nárok žalobcu na náhradu škody v podobe trov
právneho zastúpenia, ktoré mu vznikli v príčinnej súvislosti s nezákonným rozhodnutím. Súd prvej

inštancie správne vyhodnotil, že nárok žalobcu je nárokom na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím žalovanej podľa zákona č. 514/2003 Z. z.
10.3. Žalovaná v odvolaní namietala aj výšku priznanej náhrady, dôvodila, že odmenu advokáta za
úkon právnej služby - prevzatie a príprava zastúpenia, vrátane prvej porady s
klientom, ktorá bola predmetom uplatneného nároku na náhradu škody, už žalobcovi uhradila v rámci

správneho súdneho konania, keďže podľa jej názoru ide o rovnaký právny úkon. Odvolací súd zhodne
s názorom súdu prvej inštancie má za to, že žalobca si v rámci trov konania predstavujúcich vzniknutú
škodu správne vyčíslil odmenu za úkon právnej služby prevzatie a príprava zastúpenia, keďže ide o úkon
právnej služby v administratívnom konaní, ktoré je samostatným konaním, pričom k priznaniu náhrady
trov konania došlo výhradne v súvislosti s vedením súdneho konania. Zastupovanie

advokátom je potrebné odlišovať v administratívnom konaní a v konaní pred súdom. I
keď v danom prípade súdne konanie prebiehalo v dôsledku napadnutia rozhodnutia správneho orgánu
mimoriadnym opravným prostriedkom vo forme správnej žaloby, tieto konania nemožno stotožňovať.
Prevzatie aprípravazastúpeniatvorísamostatnýúkonprávnejslužbyakovadministratívnom
konaní, tak v konaní pred súdom. Žalobcovi preto patrí náhrada škody spočívajúcej v trovách právneho

zastúpenia, ktoré mu vznikli v konaní pred správnym orgánom, a to vo výške odmeny za štyri úkony
právnej služby, a to prevzatie a príprava zastúpenia, vyhotovenie odvolaní (proti rozhodnutiam žalovanej
zo dňa 27.2.2018, 18.12.2019 a 17.8.2021), ktorú odmenu si žalobca vypočítal v súlade s vyhláškou
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a
náhradáchadvokátovzaposkytovanieprávnychslužieb(§11ods.4a§16ods.3)nasledovne:prevzatie

a príprava zastúpenia, vyhotovenie odvolania á 70,85 €, ako aj náhrada hotových výdavkov
za dva režijné paušály á 9,21 € (spolu 160,12 €), vypracovanie odvolania zo dňa 7.1.2020 - 81,69 €,
režijný paušál 10,62 €,vypracovanie odvolania zo dňa 2.9.2021 - 83,62 €, režijný paušál 10,87 €.10.4. Ako vecne a právne správny potvrdil odvolací súd aj výrok rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým
tento plne procesne úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % podľa
§ 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 C.s.p.

11. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. l, § 255 ods.
1 v spojení s § 262 ods. 1 C.s.p. Žalobca bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný, preto mu
odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

12. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 10 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o
zmene a doplnení niektorých zákonov, § 393 ods. 2 C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C.s.p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C.s.p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v

tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 C.s.p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C.s.p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§

435 C.s.p.).