Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 28, 2026

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/155/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7118202018
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2026:7118202018.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudkýň

JUDr. Adriany Murínovej a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobkyne: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom
C., D. XXX/XX, zast. Advokátskou kanceláriou Hopferova, s.r.o., so sídlom Košice, Bajzova 2, proti
žalovanému: A. B., nar. XX.X.XXXX, bytom C., D. XXX/XX, zast. E. F. G., Advokátska kancelária so
sídlom Košice, Pollova 32, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, o odvolaní žalobkyne proti
rozsudku Okresného súdu Košice I č.k. 39C/6/2018-389 zo dňa 18.4.2023

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice I (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) napadnutým rozsudkom žalobu
zamietol (I.) a žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania nepriznal (II.).

2. Rozhodol tak v poradí druhým rozsudkom o žalobe v znení jej zmeny (rozšírenia) právnou zást.
žalobkyne na pojednávaní dňa 19.3.2019 (zmenu žaloby súd pripustil uznesením vyhláseným na
pojednávaní dňa 2.11.2021), ktorou sa žalobkyňa domáhala určenia, že je vlastníčkou nehnuteľností:
rodinného domu súp. č. XXX nachádzajúceho sa na parcele reg. „C“ č. 402 vo veľkosti 1/1 a parcely

registra „C“ č. 402 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 809 m2 v spoluvlastníckom podiele 1/2,
zapísaných na liste vlastníctva (LV) č. 1635 v kat. území C., Obec C. - C., H. C. I., ktorú žalobkyňa
skutkovo odôvodnila tým, že dňa 9.7.2004 bola uzavretá darovacia zmluva medzi ňou a jej manželom
E. B., nar. XX.X.XXXX (zomrelým dňa 10.8.2006) ako darcami a obdarovaným A. B., ktorý je ich
synom (spísaná do notárskej zápisnice sp.zn. N 73/2004, Nz 57246/2004 JUDr. Melánie Košovej zo dňa
9.7.2004), na základe ktorej žalovanému darovali rodinný dom súp. č. XXX postavený na parcele č. 402,
zapísaný na LV č. XXXX v kat. území C. a parcelu registra „C“ č. 402 - zastavané plochy a nádvoria o

výmere 809 m2 zapísanú na LV č. XXX v kat. území C., ktoré nehnuteľnosti ku dňu podania žaloby sú
evidované na LV č. XXXX pre kat. územie C., Obec C. - C., H. C. I. vo výlučnom vlastníctve žalovaného,
pričom v darovacej zmluve sa žalovaný zaviazal poskytnúť darujúcim bezodplatné doživotné užívacie
právo k predmetným nehnuteľnostiam, ktorý do rodinného domu sa nasťahoval v auguste 2017 spolu so
synomA.asvojoupriateľkou,jejdvomideťmi,13psamiadvomamačkami.Odvtedyžalobkyňaobývalav
rodinnomdomejednuizbuakuchyňu,pričom(napriekzáväzkužalovanéhovdarovacejzmluve)uhrádza
takmer polovicu nákladov spojených s užívaním domu, napriek jej zlému zdravotnému stavu (dlhodobé

srdcovo-cievne ochorenia) sa žalovaný k nej správa neúctivo (napr. jej povedal, že nie je jeho mama
a zabáva sa na tom, keď ju jeho priateľka uráža a nadáva jej napr. že je stará sviňa, že ju dostane
zdomu)súmyslomtakýmtosprávanímvyvíjaťnaňupsychickýnátlak,abysamaodišlazdomu;žalovaný
sa rozhodol darované nehnuteľnosti predať, ktoré oficiálne ponúka na predaj prostredníctvom realitnejkancelárie, žalobkyňa však v prípade predaja predmetného rodinného domu zostane na ulici, lebo nemá
inú možnosť bývania. Opísané správanie žalovaného žalobkyňa považuje za nevďačné, konanie hrubo
porušujúce dobré mravy a z tohto dôvodu písomnou výzvou zo dňa 14.2.2018, ktorú žalovaný prevzal

dňa16.2.2018,vyzvalažalovanéhonavráteniedarovanýchnehnuteľností,atopolovicerodinnéhodomu
súp. č. XXX a parcely registra „C“ č. 402 - zastavané plochy a nádvoria o výmere 809 m2, evidovaných
na LV č. XXXX v kat. území C., Obec C. - C., H. C. I., čo žalovaný odmietol a darované nehnuteľnosti
jej doposiaľ nevrátil.

3. Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie výsluchom strán sporu a výsluchom svedkov B. C., A. C.
(brat žalobkyne), J. B. (syn žalovaného), K. B. C., F. L. (manželka žalovaného), čestnými prehláseniami
M. K., A. N. a O. P., oboznámením Osvedčenia o dedičstve sp. zn. 15D/331/2006, Dnot 108/2006
zo dňa 14.2.2008 vydaného notárkou A. A. Q. so sídlom v Košiciach vo veci prejednania dedičstva
po por. E. B., nar. XX.X.XXXX, zomrelom dňa 10.8.2006, oboznámením zmluvy o budúcej kúpnej
zmluve uzatvorenej dňa 15.2.2018 medzi žalovaným A. B. ako budúcim predávajúcim a O. a R. P.,

obaja bytom C., B. XXX/XX ako budúcimi kupujúcimi, výpismi z osobného účtu žalobkyne vo VÚB a.s.,
správami Súkromného centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie zo dňa 22.1.2018
a 24.2.2020 z vyšetrenia mal. detí C. a E. C. a oboznámením ďalších listinných dôkazov predložených
stranami a spor právne posudzoval podľa ustanovení § 628 ods. 1 a 2, § 630 a § 597 ods. 2 Občianskeho
zákonníka (ďalej len „OZ“) a § 70 ods. 1 a 2 zákona č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise

vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon).
3.1. V prvom rade súd skúmal, či žaloba je procesne prípustná podľa § 137 písm. c) zákona č. 160/2015
Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) a dospel k záveru, že žalobkyňa preukázala
naliehavý právny záujem na požadovanom určení vlastníckeho práva, nakoľko na príslušnom liste
vlastníctva je ako výlučný vlastník nehnuteľností evidovaný žalovaný, a teda právne postavenie

žalobkyne je neisté, ktorú (neistotu v právnom postavení) možno odstrániť tým, že dôjde k obnoveniu
jej vlastníckeho práva k darovanej nehnuteľnosti a na podklade právoplatného rozsudku deklarujúceho
vlastníckeho právo žalobkyne k nehnuteľnostiam (s účinkami ex nunc, t.j. k okamihu, kedy prejav vôle
darcu o odvolaní daru bol doručený žalovanému), bude vykonaný záznam do katastra nehnuteľností
(§ 34 katastrálneho zákona č. 162/1995 Z.z.) a odstránený tvrdený nesúlad medzi zápisom v katastri

nehnuteľností a skutočným stavom.
3.2. Súd ďalej skúmal aktívnu vecnú legitimáciu žalobkyne a jej právo domáhať sa vrátenia darovanej
nehnuteľnosti v celosti prostredníctvom podanej žaloby na určenie vlastníckeho práva k rodinného domu
súp. č. XXX nachádzajúceho sa na parc. č. 402 v kat. území C. evidovaného na LV č. XXXX v k.ú. C.,
vychádzajúcpriinterpretáciiaaplikáciiust.§630OZzustálenejjudikatúry,podľaktorejpozostalýmanžel

sa môže samostatne domáhať vrátenia celého predmetu daru, s poukazom na špecifický charakter ako
i samotnú podstatu bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej tiež len „BSM“), v ktorom každý
z manželov má vlastnícke právo k celej veci patriacej do BSM a toto je obmedzené rovnakým právom
druhéhomanžela(pozrirozsudokNajvyššiehosúduSRsp.zn.5Cdo255/2007zodňa20.3.2008).Podľa
názoru súdu žalobkyňa je aktívne vecne legitimovanou osobou v danom spore domáhať sa určenia

vlastníckeho práva k rodinnému domu súp. č. XXX v celosti, ktorý v čase darovania patril do BSM
darcov – žalobkyne a jej manžela E. B., nar. XX.X.XXXX, zomrelého dňa 10.8.2006 a žalobkyňa prejav
vôle smerujúci k vráteniu daru voči žalovanému ako obdarovanému vykonala po smrti manžela, teda
po zániku BSM, s účinkami do budúcna (ex nunc). Vo vzťahu k nároku o určenie vlastníckeho práva
k pozemku v spoluvlastníckom podiele 1 – parcela registra „C“ č. 402 - zastavané plochy a nádvoria

o výmere 809 m2, ktorý v čase uzatvorenia darovacej zmluvy bol výlučným vlastníkom darca – neb.
manžel žalobkyne E. B., súd dospel k záveru, že na strane žalobkyne nie je daná aktívna legitimácia
domáhať sa určenia vlastníckeho práva k pozemku z dôvodu, že právo na vrátenie daru k tejto parcele
ako osobné právo darcu E. B., zomr. dňa 10.8.2006, zaniklo v zmysle § 579 ods. 2 OZ jeho smrťou a
pokiaľ žalobkyňa tvrdila, že pozemok bol zakúpený zo spoločných prostriedkov patriacich do BSM, toto

svoje tvrdenie žiadnym spôsobom nepreukázala.
3.3. Konštatoval, že darovacia zmluva upravená v ust. § 628 OZ je dvojstranným právnym úkonom,
ktorého dôsledkom je bezodplatné nadobudnutie vlastníckeho práva na strane obdarovaného, pričom
správanie sa obdarovaného je korigované morálnym záväzkom spočívajúcim v trvalom správaní sa v
súlade s dobrými mravmi, aby zabránil strate vlastníctva daru a svoje vlastnícke právo si uchoval. Ust. §

630 OZ zakotvuje pre darcu možnosť jednostranným úkonom zrušiť právne následky darovacej zmluvy
a za určitých podmienok požadovať od obdarovaného vrátenie poskytnutého daru, avšak v žiadnom
prípade sa tak nemôže stať na základe ľubovôle darcu, preto v záujme zachovania právnej istoty je
možné domáhať sa vrátenia daru iba v špecifických zákonom stanovených prípadoch. Podľa § 630 OZsa vyžaduje naplnenie dvoch skutočností, a to právny úkon darcu, ktorým sa domáha vrátenia daru,
adresovaný a doručený obdarovanému, a predchádzajúce také správanie sa obdarovaného, ktorým
porušuje voči darcovi, prípadne voči členom jeho rodiny dobré mravy, a to kvalifikovaným - hrubým

spôsobom, obvykle ide o porušenie značnej intenzity alebo porušovanie sústavné. Súd zdôraznil, že
právo domáhať sa vrátenia daru je osobným právom darcu, ktoré jeho smrťou zaniká (§ 579 ods. 2 OZ),
dedičia darcu sa preto nemôžu domáhať vrátenia daru a to ani vtedy, ak obdarovaný naplnil znaky v
zmysle ust. § 630 OZ ešte za darcovho života, s výnimkou prípadu, ak darca v priebehu svojho života
urobilvočiobdarovanémuprejavsmerujúcikvráteniudaru.Ďalejuviedol,žeakdarcauplatnísvojeprávo

na vrátenie daru a sú splnené zákonné podmienky pre vrátenie daru, zanikne právny vzťah darovania
priamo zo zákona okamihom doručenia prejavu vôle (výzvy) obdarovanému, t.j. ex nunc. Týmto
okamihom sa ruší darovacia zmluva a obnovuje sa pôvodný právny stav, t.j. vlastnícke právo darcu
k veci za podmienok ustanovených zákonom a obdarovaný, ktorý sa tak stal neoprávneným držiteľom,
je povinný vec vydať (§ 126 ods. 1 OZ). Na platnosť právneho úkonu darcu smerujúceho k vráteniu daru
z hľadiska určitosti je nevyhnutné, aby v ňom darca uviedol konkrétny dôvod vrátenia daru, obsahujúci

popis závadného správania či konania obdarovaného. Zdôraznil, že právo domáhať sa vrátenia daru
nevzniká darcovi pri akomkoľvek nevhodnom správaní sa obdarovaného voči nemu alebo členom
jeho rodiny alebo len pri samotnej nevďačnosti zo strany obdarovaného; toto právo darcovi vzniká pri
takom správaní obdarovaného, ktoré s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho individuálneho prípadu
možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov, akým je porušenie značnej intenzity alebo

porušovanie sústavné (opakované), ktoré svojím trvaním, priebehom, váhou a pôsobením nadobudlo
povahu hrubého porušenia, pričom jeho vonkajším prejavom môžu byť fyzické násilie, hrubé urážky,
neposkytnutie potrebnej pomoci darcovi alebo členom jeho rodiny, hrubý nezáujem a pod., ktoré sa
musí prejavovať objektívne. Úvaha, či konanie obdarovaného možno kvalifikovať ako hrubo porušujúce
dobré mravy, závisí od posúdenia konkrétnych okolností jednotlivého prípadu (na danom mieste a v

danom čase a vo vzájomnom jednaní účastníkov právneho vzťahu) a jeho osobitostí, pričom pre toto
posúdenie nie je rozhodujúci len subjektívny pocit a úsudok darcu (prejav subjektívne pociťovaného
nevďaku), ale objektívne hľadisko, t.j. hodnotenie spoločensky objektivizované, vychádzajúce z definície
pojmu dobrých mravov spoločnosti podľa právnej teórie, pod ktorými možno rozumieť súhrn určitých
etických a kultúrnych všeobecne uznávaných zásad a pravidiel morálneho charakteru, pri ktorých je

daný všeobecný záujem ich rešpektovania vo vzájomných vzťahoch medzi ľuďmi charakterizovaných
vzájomnou slušnosťou, ohľaduplnosťou a vzájomným rešpektovaním. Pri posudzovaní, či konkrétne
správanie sa obdarovaného možno považovať za hrubé porušenie dobrých mravov, treba vychádzať aj
z princípu vzájomnosti, t.j. vziať do úvahy a hodnotiť aj správanie sa samotného darcu v tom zmysle, či
práve jeho správanie alebo členov jeho rodiny nie je príčinou nevhodného správania sa obdarovaného

voči nemu alebo členom jeho rodiny. Zachovanie dobrých vzťahov je totiž vecou vzájomnej tolerancie
oboch, teda darcu aj obdarovaného, prípadne ich rodinných príslušníkov, nielen niektorého z nich. Nie
je možné považovať správanie jedného účastníka k druhému za konanie v rozpore s dobrými mravmi,
keď tento druhý účastník svojím konaním takéto správanie vyvoláva. V takom prípade by sa darca
nemohol úspešne domáhať vrátenia daru, lebo reakciu obdarovaného, i keby bola taktiež nevhodná, by

nebolo možné kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Išlo by v takom prípade o spoločensky
nežiadúcu vzájomnú komunikáciu, ktorú by sotva bolo možné charakterizovať ako hrubé porušenie
dobrých mravov zo strany obdarovaného. Výnimkou by bolo iba také správanie sa obdarovaného, ktoré
by bolo v zrejmom nepomere k správaniu sa samotného darcu.
3.4. V prejednávanej veci prihliadol na nesporné skutočnosti, že darovacia zmluva bola uzavretá dňa

9.7.2004 vo forme notárskej zápisnice č. N 73/2004, Nz 57246/2004 a predmetom daru bol rodinný
dom súp. č. XXX postavený na parc. č. 402 v kat. území C., ktorý v čase darovania bol zapísaný na
LV č. XXXX v kat. území C. v bezpodielovom spoluvlastníctve (ďalej tiež len „BSM“) žalobkyne a jej
t.č. už nebohého manžela E. B. ako darcov, a tiež pozemok parc. č. 402 – zast. plochy a nádvoria o
výmere 809 m2 vo výlučnom vlastníctve neb. manžela žalobkyne E. B., v čase darovania zapísaný

LV č. XXX v kat. území C.. V darovacej zmluve (bod III.) sa obdarovaný A. B. (žalovaný) zaviazal
poskytnúť darujúcim A. B. (žalobkyňa) a E. B., nar. XX.X.XXXX, bezodplatné doživotné užívacie právo
k predmetným nehnuteľnostiam. Žalobkyňa adresovala žalovanému výzvu na vrátenie daru zo dňa
14.2.2018, ktorá bola uskutočnená po smrti jej manžela E. B., zomrelého dňa 10.8.2006, ktorou sa
domáhala vrátenia 1/2 rodinného domu súp. č. XXX nachádzajúceho sa na parcele č. 402 - zastavané

plochy a nádvoria o výmere 809 m2, zapísaného na LV č. XXXX v kat. území C., H. C., okres Košice
I, z dôvodu opísaného nevďačného správania žalovaného, hrubo porušujúceho dobré mravy. Prejav
vôle žalobkyne na vrátenie druhej polovice rodinného domu bol žalovanému (obdarovanému) doručený
v priebehu konania na pojednávaní dňa 19.3.2019, kedy bol prednesený právnou zást. žalobkyne z týchistých dôvodov, aké žalobkyňa uviedla v písomnej výzve na vrátenie daru, doručenej žalovanému dňa
16.2.2018.
3.5. V intenciách uvedených záverov rozhodovacej praxe posudzoval, či žalobkyňou vytýkané nevhodné

správanie a konanie žalovaného voči nej, napĺňalo znaky hrubého porušenia dobrých mravov
zakladajúceho jej právo na vrátenie daru v zmysle § 630 OZ a obnovenie vlastníckeho práva k
darovanej nehnuteľnosti. Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že žalovaný sa do predmetného
rodinného domu k žalobkyni nasťahoval v mesiaci august 2017 so svojím mal. synom J., s priateľkou
K. C. a jej dvoma mal. dcérami ako aj s chovnou stanicou čiváv a 2 mačkami, pričom so žalobkyňou sa

dohodli na užívaní rodinného domu tak, že žalobkyňa zostane bývať na prízemí a žalovaný s rodinou
bude užívať poschodie. Niekedy v novembri 2017 žalobkyňa podpísala listinu predloženú žalovaným, v
ktorejpotvrdilasvojsúhlasstým,abyjejžalovanýkúpildvojizbovýbytvRimavskejSobote(bezuvedenia
dátumu) a žalovaný inzeroval na internete predaj rodinného domu, následne s priateľkou predložili
žalobkyni dve ponuky na kúpu bytu podľa jej požiadaviek, ku ktorým sa žalobkyňa do decembra 2017
ale nevyjadrila. Žalobkyňa tvrdila, že súhlas na kúpu bytu dala žalovanému v tiesni a pod nátlakom,

ktoré tvrdenie v konaní nepreukázala. Súd prvej inštancie zastával názor, že dohoda strán v darovacej
zmluve ohľadne poskytnutia bezodplatného doživotného užívacieho práva žalobkyni k rodinnému domu,
nebránila tomu, aby zmluvné strany dohodou upravili svoje práva novým spôsobom napr. tým, že
by žalovaný poskytol žalobkyni bezodplatné doživotné užívacie právo k inej nehnuteľnosti (hoc aj
v jeho vlastníctve), a pokiaľ sa žalobkyňa obávala straty strechy nad hlavou, mohla sa dožadovať

od žalovaného písomného potvrdenia bezodplatného doživotného užívacieho práva k bytu, ktorý by
žalovaný kúpil prostredníctvom realitnej kancelárie zároveň s predajom domu. Súd prihliadol aj na
skutočnosť, že žalovaný na základe súhlasu žalobkyne uzavrel dňa 15.2.2018 zmluvu o budúcej kúpnej
zmluve týkajúcu sa rodinného domu (ktorá mala byť uzatvorená do 30.9.2018) s tým, že budúci kupujúci
zaplatili prvú splátku kúpnej ceny 5.000,- € na účet sprostredkovateľa pred podpisom zmluvy (ktorá

predstavovala odmenu sprostredkovateľa), a z týchto dôvodov snahu žalovaného o predaj darovaného
domu nepovažoval za správanie hrubo porušujúce dobré mravy. Rovnako nemal preukázané, že by
žalovaný porušil svoj záväzok z darovacej zmluvy poskytnúť žalobkyni bezodplatné doživotné užívacie
právokpredmetnýmnehnuteľnostiam.Vtejtosúvislostiuviedol,ževzmysleuzavretejdohodyžalobkyňa
nemala povinnosť platiť za užívanie rodinného domu a pozemku žalobcovi, prípadne inému vlastníkovi

nájomné, avšak neznamená to, že nemusí (nemusela) uhrádzať žiadne platby za služby spojené s
jej bývaním spojené, pričom pripomenul, že ak rodinný dom užíval okrem žalobkyne aj žalovaný s
rodinou a zvieratami, strany si mali tieto úhrady rozdeliť s prihliadnutím na reálne užívanie konkrétnych
služieb a plnení v súvislosti s užívaním domu. Preto pokiaľ žalovaný žiadal žalobkyňu, aby v čase ich
spolužitia prispievala na tieto platby spojené s užívaním domu, ani uvedené nemožno vyhodnotiť ako

správanie žalovaného hrubo porušujúce dobré mravy, osobitne ak žalobkyňa na platby za služby v
požadovanej výške v skutočnosti neprispievala. Žalobkyňa preukázala len jedinú platbu zaplatenú z jej
účtu dňa 13.11.2017 v sume 300,- € titulom nedoplatku za plyn, pričom z výpovedí strán a svedkov
vyplynulo, že úhrady za služby spojené s užívaním rodinného domu boli častým dôvodom hádok
medzi stranami sporu ako aj medzi žalobkyňou a priateľkou žalovaného. Súd mal tiež preukázané, že

žalovaný doručil žalobkyni pokus o zmier zo dňa 1.12.2017, v ktorom jej vytýkal neustále slovné ataky
z jej strany voči ostatným členom domácnosti, vyvolávanie hádok a vytváranie nezdravej atmosféry
stresujúcej aj psy, že im chodieva do izieb, keď nie sú doma, otvára poštu žalovaného, vyhráža sa deťom
a neustále ich kontroluje, či pozbierali exkrementy po psoch a že v dôsledku konfliktného spolužitia
boli nútení s deťmi navštíviť psychológa, kým ona konzultáciu s psychológom odmietla, a zároveň

vyzval žalobkyňu na upustenie od svojho protiprávneho konania, v opačnom prípade sa z dôvodu
ochrany práv maloletých detí obrátia na orgány činné v trestnom konaní, čo napokon žalovaný so svojou
priateľkou aj urobili a dňa 28.12.2017 podali na žalobkyňu trestné oznámenie z dôvodu, že nadávala
dcéram oznamovateľky, že sú hlúpe a ich matka je zlou matkou a že žalobkyňa uzamknutej spálne
mala odcudziť hotovosť vo výške 160,- €. Následne dňa 6.2.2018 žalovaný s priateľkou podali trestné

oznámenie pre trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby, ktorého sa mala žalobkyňa dopustiť tým, že
od augusta 2007 v rodinnom dome na tri maloleté deti vyvíjala psychický nátlak formou hádok, nadávok,
vulgárneho správania a vyvolávaním strachu. Rozhodnutím H. S. C., odboru všeobecnej vnútornej
správy zo dňa 30.11.2018 bola žalobkyňa uznaná vinnou zo spáchania priestupku proti občianskemu
spolunažívaniu tým, že septembri 2017 vulgárne vynadala K. C., čím úmyselne narušila občianske

spolunažívanie iným hrubým správaním a vo veci priestupku, ktorého sa mala dopustiť odcudzením
160,- €, dokumentov a 4 strán z diára, bolo konanie zastavené. Okresný úrad Košice, odbor opravných
prostriedkov, rozhodnutím zo dňa 16.4.2019 toto rozhodnutie zrušil a vec vrátil na nové prejednanie.
Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie vyvodil záver, že aj keď žalobkyňa nebola uznaná vinnouzo spáchania trestného činu či priestupku, je zrejmé, že svojim správaním sa pričinila o zhoršenie jej
vzťahu so žalovaným tým, že slovne útočila na jemu blízke osoby. Podľa úvahy súdu uvedený záver
podporuje aj správa Súkromného centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie zo dňa

22.1.2018 z psychologického vyšetrenia mal. detí C. a E. C., z ktorej vyplynulo, že obidve deti boli
vypočuté samostatne a podobne bol vypočutý aj J. (syn žalovaného), ktorý opísal konkrétne situácie
manipulovania, vydierania a psychického nátlaku zo strany starej matky počas jeho spolužitia s ňou
v minulosti ako aj zo súčasnosti, pričom uviedol, že z domu unikal kvôli tomu, aby sa vyhol napätým
situáciám s ňou, resp. vzájomným hádkam. Mal. Kiara vypovedala v zhode s matkinými vyjadreniami,

uvádzala detailne situácie, kedy jej stará matka nadávala, vulgárne sa k nej správala, ťahala ju za
vlasy a vyhrážala sa jej, že ak to povie matke, tak oznámi úradom, že jej matka sa o ne (deti) nestará,
na základe čoho maloletá nadobudla pocit, že jej nevlastná babka chce nejako ublížiť. Podľa záverov
psychológa mal. Kiara produkovala symptómy emočne týraného dieťaťa, pričom nebolo u nej zistené
vedomé klamanie. Mal. Jennifer vypovedala v zhode s vyjadreniami svojej staršej sestry. Na základe
uvedeného psychológ odporučil urgentne riešiť bytovú situáciu oddeleným bývaním, aj vzhľadom na

neúnosnú emočnú záťaž, ktorú všetky tri deti prežívajú a ktorá oslabuje ich psychický stav. Zistenia a
závery z psychologického vyšetrenia mal. detí vyplývajúce zo správy Súkromného centra pedagogicko-
psychologického poradenstva a prevencie súd považoval za dôveryhodné, ktoré boli podporené faktom,
že následne sa žalovaný so svojou rodinou z rodinného domu odsťahovali. Z časových súvislostí súd
vyvodil, že písomnej výzve žalobkyne na vrátenie daru zo dňa 14.2.2018 predchádzali pokus o zmier

a trestné oznámenia podané na žalobkyňu zo strany žalovaného a jeho vtedajšej priateľky ako aj
uvedená správa psychológa. Súd považoval za pochopiteľné, že spolužitie s toľkými ľuďmi, 3 deťmi
a zvieratami v dome bolo pre žalobkyňu v jej veku zaťažujúce, malo za následok jej obmedzovanie v
priestore, viac hluku a neporiadku, v dôsledku čoho žalobkyňa mohla byť nervóznejšia a aj nepríjemná,
pričom jej ataky boli dosť intenzívne, čo mohlo vyvolávať nervozitu a rovnako nepríjemné a hrubé

správanie zo strany spolubývajúcich vrátane žalovaného, ktorému už jeden partnerský vzťah (podľa
jeho tvrdenia práve kvôli žalobkyni) stroskotal. Mal za to, že išlo o bežné problémy vyplývajúce so
spolužitia viacerých generačne odlišných osôb, ktoré sa pri normálnej komunikácii, istej dávke tolerancie
a snahy dali riešiť. Neuveril tvrdeniam žalobkyne, že jej správanie a spolužitie bolo bezproblémové,
rovnako neuveril ani tvrdeniam svedka A. C., brata žalobkyne, že úmyslom žalovaného bolo vyštvať

žalobkyňu z domu, keďže v skutočnosti to bol žalovaný, ktorý sa z domu odsťahoval. Podporne súd
poukázal tiež na správu Súkromného centra pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie zo
dňa 24.2.2020, z ktorej vyplýva, že C. C. v tom čase (t.j. dlhú dobu po odsťahovaní) stále prežívala tzv.
flasbacky a nočné mory, ako následok opakovaného emocionálneho tyranizovania zo strany nevlastnej
príbuznej. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázaný len jeden „výraznejší konflikt“ (v súvislosti s

ktorým žalobkyňa vo výzvach na vrátenie daru vytýkala žalovanému vyjadrenie, že nie je jeho mamou),
kedy žalovaný počas návštevy švagrinej a brata žalobkyne „vybuchol“ a na žalobkyňu mal zodvihnúť
ruku (ale nesiahol na ňu) a povedal jej, že je hyena a nie je jeho mama. Po vyhodnotení vykonaných
dôkazov a zistených skutočností súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalobkyňa sama svojim
nevhodným správaním voči žalovanému a jemu blízkym osobám (ktoré mal vykonaným dokazovaním

preukázané) vyvolala nevhodné, neúctivé správanie sa žalovaného, ktoré vyvrcholilo v danom incidente
pri návšteve príbuzných žalobkyne a podľa názoru súdu ani v danej konkrétnej situácii (incidente) nebolo
v zrejmom nepomere k správaniu sa žalobkyne. Na podklade zistených skutočností súd uzavrel, že v
konaní nebolo jednoznačne preukázané, že by žalobkyňou namietané konanie a správanie žalovaného
vzhľadom na preukázané okolnosti vzájomného spolužitia v rodinnom dome a správanie samotnej

žalobkyne, boli takej intenzity alebo trvania, že by nadobudli povahu hrubého porušenia dobrých
mravov, zakladajúceho právo žalobkyne na vrátenie daru. Žiadnym spôsobom nebolo preukázané
tvrdenie žalobkyne, že žalovaný sa zabával na tom, keď ju jeho priateľka/manželka urážala. Pokiaľ
žalovaný s manželkou vyhodili koberec žalobkyne z altánku či v zime ju vymkli z domu alebo vypli
kúrenie, súd nemal preukázané, že by tak urobili úmyselne. Žalobkyňou namietané správanie a nadávky

manželky žalovaného K. C. voči nej, súd nepovažoval za relevantné pre rozhodnutie, nakoľko nejde
o správanie sa žalovaného ako obdarovaného. Ďalšie uvádzané skutky (napr. nájdený psí exkrement
zabalený v servítke pri telefóne, ktorý podľa názoru súdu mohol byť zabudnutou vecou práve v dôsledku
telefonovania) zostali len v rovine tvrdení žalobkyne, ktoré žalobkyňa v písomnej výzve na vrátenie daru
ani neuvádzala. Z týchto dôvodov súd žalobu ako nedôvodnú zamietol.

3.6. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 255 ods. 1 v spojení s § 257 CSP, s prihliadnutím na
výnimočné okolnosti danej veci a dôvody hodné osobitného zreteľa, za ktoré považoval podiel oboch
stránnavznikusporuajehopriebehu,blízkypríbuzenskývzťahstránžalobkyneakomatkyažalovaného
ako jej jediného syna, ktorý v minulosti bol dobrý, pričom k zhoršeniu vzťahu došlo v čase vzájomnéhospolužitia strán aj v súvislosti s príchodom do domácnosti pre žalobkyňu cudzích osôb a zvierat, ktoré
„žalobkyňa neuniesla a vyvolala spoločensky nežiadúcu vzájomnú komunikáciu a správanie, v dôsledku
čoho požiadala žalovaného o vrátenie darovanej nehnuteľnosti“, ktorú žalovaný v súčasnosti reálne

neužíva, avšak zostáva jej vlastníkom. Zároveň súd prihliadal na majetkové, sociálne, zárobkové a
zdravotné pomery strán sporu a dospel k záveru, že nepriznanie náhrady trov žalovanému, ktorý mal
v spore úspech, neohrozí jeho postavenie a výrazne nezhorší jeho finančnú a majetkovú situáciu, kým
naopak uloženie povinnosti žalobkyni k náhrade trov žalovaného by malo výrazne nepriaznivý dopad
na jej finančnú a majetkovú sféru, nakoľko jej jediným príjmom je dôchodok (starobný a vdovský) vo

výške 560,- €, ktorý pokrýva len jej základné životné potreby. Vzhľadom na uvedené dôvody súd prvej
inštancie žiadnej zo strán sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal.

4. Rozsudok napadla včas podaným odvolaním žalobkyňa z odvolacích dôvodov podľa ust. § 365
ods. 1 písm. b), d) a f) CSP, považujúc rozsudok za vecne nesprávny a nepreskúmateľný, pretože
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie a súd svoje rozhodnutie
nedostatočne odôvodnil (§ 220 ods. 2 CSP), v dôsledku toho jej odňal možnosť konať pred súdom
a porušil jej právo na spravodlivý súdny proces, čím je naplnený odvolací dôvod uvedený v § 365
ods. l písm. b) CSP. Podľa presvedčenia žalobkyne hoci je napadnuté rozhodnutie pomerne obsiahle,
súd sa dostatočne nevysporiadal so zásadnými skutočnosťami, ktoré vyšli v konaní najavo, nevysvetlil

dostatočne svoje úvahy, ako dospel k záverom uvedeným v napadnutom rozsudku, pričom na niektorých
miestach odôvodnenia (napr. v bode 67. rozsudku) súd prezentuje len svoje domnienky a dohady. Súd
sa dostatočne nevysporiadal ani s časovou súvislosťou jednotlivých okolností a bral do úvahy v jej
neprospech aj také udalosti, ktoré sa udiali až po období, za ktoré vytýkala žalovanému správanie
sa v príkrom rozpore s dobrými mravmi voči nej a ktoré súd pripísal na jej ťarchu s následkom

zamietnutia žaloby. V rámci odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP vytýkala súdu, že
vykonané dokazovanie nevyhodnotil a všetky okolnosti neposúdil komplexne, pričom vzal do úvahy
aj skutočnosti, ktoré z dokazovania nevyplynuli, konkrétne najmä priestupkové konanie sp.zn. OÚ-
KE-OVVS2-2018/026429 vedené na Okresnom úrade Košice, odbor všeobecnej vnútornej správy, v
ktorom v závere nebola uznaná vinnou zo spáchania priestupku. Poukázala na to, že aj v priestupkovom

konaní platí princíp prezumpcie neviny, pričom Okresný úrad Košice, odbor opravných prostriedkov v
rozhodnutí č. OU-KE-OOPI-2019/021481/GEC zo dňa 16.4.2019 vytýkal orgánu prvého stupňa práve
nedostatočné zistenie skutkového stavu a absenciu rozboru dôkazov, ktoré považoval za rozhodujúce
pre rozhodnutie. Považovala za nepravdepodobné, že by oznamovateľka K. C. podala oznámenie po
takmerpiatichmesiacoch(január2018),odkedysaúdajnemaladopustiťňouuvedenýchskutkov(august

2017), pokiaľ ich vnímala za tak závažné, že ju z nich pred políciou obvinila. Tvrdenia oznamovateľky K.
C. a žalovaného A. B., ktorými bola krivo obvinená z týrania blízkej a zverenej osoby či z krádeže, neboli
preukázané, ako to konštatoval odvolací orgán, pričom aj napriek týmto pochybnostiam si súd závery
orgánu prvého stupňa v priestupkovom konaní osvojil, ako keby bola uznaná vinnou a vyvodil záver, že
sa mala pričiniť o zhoršenie vzťahov. Súd sa vôbec nevysporiadal s otázkou jej bezplatného doživotného

užívania nehnuteľnosti, ku ktorému sa žalovaný zaviazal v darovacej zmluve a uvedené považovala za
zásadný argument pri posudzovaní správania sa žalovaného v rozpore s dobrými mravmi. Žalovaný
nielenže nedodržiaval svoj záväzok, ale dokonca trval na tom, aby hradila minimálne polovicu nákladov
na bývanie, ktorá suma bola zjavne v nepomere ku skutočnosti, že v nehnuteľnosti bývalo ďalších 5
osôb, 10 psov a 2 mačky. Tvrdila, že uhrádzala aj poplatok za UPC, hoci tieto služby nevyužívala,

že žalovaný žiadal od nej úhrady nedoplatkov, ale keď vznikli preplatky, ktoré si ponechal. Nakoľko
všetky služby a médiá boli evidované na meno žalovaného, nevedela sa ani informovať u príslušných
dodávateľov. Pokiaľ sa žalovaný bránil tým, že jej chcel údajne kúpiť byt v Rimavskej Sobote, toto nikdy
nezrealizoval a súhlas s takýmto riešením si od nej vynucoval pod nátlakom a navyše, ak by aj žalovaný
uvažoval o kúpe bytu, tento mal byť jeho vlastníctvom. Uviedla, že žalovanému nemohla dôverovať po

skúsenostiach s tým, ako dodržiava svoje morálne záväzky. Podľa názoru žalobkyne z vykonaného
dokazovania vyplynulo, že žalovaný, hoci ako syn je jej najbližším príbuzným, jej neposkytoval žiadnu
pomoc, ani fyzickú ani finančnú, a preto sa musela obracať na známych. K uvedenému sa vyjadrili
svedkovia p. C., jej brat A. C. ako aj pani P., ktorej čestné prehlásenie súdu predložila. Podľa žalobkyne
je v súlade s dobrými mravmi, aby deti svojim rodičom pomáhali aj bez toho, aby ich o pomoc žiadali,

poskytnutie pomoci považovala za automatické, v súlade so zásadami slušného správania a úcty k
vlastnému rodičovi. Nesúhlasila ani so záverom súdu prvej inštancie, že správanie žalovaného nebolo v
zrejmom nepomere k jej správaniu, nakoľko k hodnoteniu vykonaných dôkazov súd pristúpil selektívne,
osvojil si tvrdenia žalovaného a s jej preukázanými tvrdeniami sa nevysporiadal. Súd postupoval vrozpore s ust. § 191 CSP, pretože nehodnotil každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej
súvislosti a neprihliadal starostlivo na všetko, čo vyšlo počas konania najavo, preto rozhodnutie nemôže
obstáť. Poukázala na svedecké výpovede p. C. a svojho brata p. C. na pojednávaní dňa 22.2.2022,

zktorýchvyplynulo,žeprávep.C.zistila,žežalovanýponúkadomnapredaj,pričomobajasvedkoviaboli
prítomní pri šokujúcom incidente so žalovaným a zhodne vypovedali, že žalovaný vyskočil a v rozčúlení
na ňu dvihol ruku a tiež začal kričať, že je hyena a nie je jeho matka. Podotkla, že dôvodom stretnutia
s bratom, jej švagrinou a žalovaným v daný deň bola snaha o pokojné vyriešenie situácie ohľadom
predaja domu, kedy správanie žalovaného eskalovalo do neúnosných rozmerov, čo bolo pre ňu ako

matku veľmi zraňujúce a bolestivé, a to nielen tento konkrétny incident, ale celkovo dlhodobé správanie
sa žalovaného, ktorý s ňou nechcel tráviť ani len Štedrý večer, pričom ona nemá nikoho iného, žalovaný
je jej najbližšia rodina a prisľúbil jej aj nebohému manželovi, že sa o nich postará a dochová ich v dome,
ktorý svojpomocne postavili. Dodala, že z dôchodku, vo svojom veku a zlom zdravotnom stave si
nevie sama zabezpečiť iné bývanie. Trvala na tom, že správanie žalovaného voči nej bolo úmyselné
a nadobudlo také rozmery, že ju chcel zničiť, ako sa sám vyjadril, pričom bolo v zjavnom nepomere

k jej správaniu, keďže na jej strane neboli preukázané žiadne také prejavy správania, ktoré by bolo
možné čo i len prirovnávať k správaniu sa žalovaného a ktoré by dosahovalo túto intenzitu a dlhodobosť.
Podľa názoru žalobkyne v danom prípade boli naplnené všetky znaky správania sa žalovaného v
rozpore s dobrými mravmi, najmä odmietanie jej osoby ako matky, opakované urážky, neposkytovanie
pomoci, sústavný nezáujem, nedodržiavanie záväzkov, podávanie rôznych nepreukázaných trestných

oznámení, snaha vysťahovať ju z domu dokonca aj hrozba fyzickým násilím. Vzhľadom na uvedené
skutočnosti žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobe vyhovel v celom
rozsahu.

5. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že s manželkou vynaložili veľa úsilia,

aby vyhoveli požiadavke žalobkyne na nové bývanie, poukázal na predložené listinné dôkazy a
skutočnosti obsiahnuté v jeho písomnom vyjadrení z 9.3.2018, ktoré je súčasťou spisu. Podľa
žalovaného nedôvodnosť podanej žaloby je zvýraznená skutočnosťou, že aj keď je výlučným vlastníkom
nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX v k. ú. C., museli sa spolu s manželkou, jej dvoma deťmi a jeho
synom odsťahovať z predmetnej nehnuteľnosti a už niekoľko rokov bývajú v obci T. XXX/X, H. D.. Mal

za to, že žalobkyňa v podanom odvolaní neuviedla žiadne nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali
vplyv na zmenu rozhodnutia v jeho zamietavom výroku (I.). Súd prvej inštancie sa v rozsiahlom rozsudku
podrobne vysporiadal s dôkazmi a vo veci správne a zákonným spôsobom rozhodol. S poukazom na
skutočnosť, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno v danom spore, žalovaný navrhol napadnutý
rozsudok v jeho zamietavom výroku ako vecne správny potvrdiť. Zo skutočnosti, že žalobkyňa podala

proti rozsudku rozsiahle 8 - stranové odvolanie, ktoré vypracovala advokátka zrejme nie bez úhrady
trov za tento úkon, žalovaný vyvodzoval, že žalobkyňa má dostatok finančných prostriedkov, a preto
navrhoval, aby odvolací súd rozsudok v II. výroku zmenil podľa § 388 CSP tak, že žalovanému priznáva
nárok na 100 % náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania proti žalobkyni.

6. Žalobkyňa v odvolacej replike trvala na tom, že žalovaný po nasťahovaní do darovanej nehnuteľnosti
(spolu so svojou manželkou) sa k nej správal takým spôsobom, ktorý sa zjavne vymyká z medzí vzťahu
medzi synom a matkou, ponižoval ju, opakovane urážal, neposkytoval jej pomoc, prejavoval nezáujem,
nedodržiaval záväzky, podával rôzne nepreukázané trestné oznámenia, dokonca jej hrozil fyzickým
násilímasnažilsavysťahovaťjuzdomu,čohosvedkamiboliviacerípríbuzní,ktoríbolivkonanívypočutí.

Zopakovala skutočnosti a argumentáciu uvedenú v podanom odvolaní, na ktorej zotrvala a k námietkam
žalovaného dodala, že v Drienove býva na základe svojho rozhodnutia a rozhodnutia jeho manželky.
Vzhľadom na predmet sporu a správanie žalovaného mala za to, že sú u nej dôvody hodné osobitného
zreteľa pre nepriznanie trov konania žalovanému.

7. Žalovaný v odvolacej duplike v reakcii na repliku žalobkyne uviedol, že v celom rozsahu trvá na
svojich doterajších písomných ako aj ústnych vyjadreniach v predmetnej veci a rezolútne poprel tvrdenie
žalobkyne, že písomný súhlas s kúpou bytu v Rimavskej Sobote uskutočnila pod nátlakom z jeho strany
ajehomanželky.Zanepravdivéoznačiltiežvyjadreniežalobkyne,žesaúdajnedlhodobosnažíodohodu
s ním, o čom nepredložila súdu žiadny relevantný dôkaz. Poukázal na to, že už niekoľko rokov býva

so svojou manželkou a deťmi v obci Drienov č. 157/5 v okrese Prešov, na základe ich rozhodnutia
aj z dôvodu ochrany maloletých detí pred vplyvom žalobkyne, ako aj v záujme vytvorenia zdravého
prostredia na vývoj detí. Zopakoval odvolací návrh, v zmysle ktorého navrhol napadnutý rozsudok
potvrdiť v zamietavom I. výroku vo veci samej ako vecne správny a v II. výroku zmeniť podľa § 388CSP tak, že žalovanému sa priznáva nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania vo
výške 100 % proti žalobkyni.

8. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobkyne ako podané
včas (§ 362 CSP) a oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je
prípustné (§§ 355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario CSP), v rozsahu
vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, z hľadiska odvolaním uplatnených odvolacích dôvodov podľa ust. §
365 ods. 1 písm. b), d) a f) CSP a s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok

konania v zmysle § 380 ods. 2 CSP a dospel k záveru, že súd prvej inštancie vo svojom procesnom
postupe a v úvahe hodnotenia vykonaných dôkazov nepochybil, svoje rozhodnutie náležite odôvodnil
v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP a požiadavkami právnej praxe a správnym spôsobom vec posúdil
po skutkovej i právnej stránke; preto odvolanie žalobkyne z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov
nemožno považovať za opodstatnené a z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok podľa ust.
§ 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil v zamietavom výroku vo veci samej, ako aj v súvisiacom výroku o trovách

konania ako vecne správny.

9. Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 28.1.2026
o 10:05 hod. po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli
a webovej stránke tunajšieho súdu a pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 CSP.

10. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov
a v rozsahu námietok, ktoré žalobkyňa uviedla v podanom odvolaní, pričom nezistil, že by skutkové
zistenia súdu prvej inštancie nezodpovedali vykonaným dôkazom alebo, aby pri svojom rozhodovaní
súd opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, príp. vzal do

úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli alebo
v konaní nevyšli najavo, alebo aby nesprávne interpretoval, príp. aplikoval použitý právny predpis.
Súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového
stavu prejednávanej veci, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa zásad vyplývajúcich z ust. § 191 CSP
a ustálených právnou praxou, náležite posúdil a správne vyhodnotil zistené skutočnosti, spor správnym

spôsobom posúdil aj po právnej stránke a zo zisteného skutkového stavu vyvodil zodpovedajúce
právne závery o právach a povinnostiach sporových strán a správny záver o nedôvodnom uplatnení
nároku na určenie vlastníckeho práva. Po vykonaní a vyhodnotení vykonaného dokazovania súd prvej
inštancie dospel k správnemu záveru, že vytýkané správanie a konanie žalovaného voči žalobkyni
svojou závažnosťou, intenzitou alebo trvaním nenapĺňa znaky hrubého porušenia dobrých mravov,

resp. takého závažného nemorálneho správania žalovaného sa voči darcovi, ktoré by zakladalo právo
žalobkyne na vrátenie daru v zmysle § 630 OZ a obnovenie jej vlastníckeho práva k rodinnému domu,
ktorý žalobkyňa s neb. manželom E. B., zomr. XX.X.XXXX, spoločne darovali žalovanému darovacou
zmluvou uzatvorenou dňa 9.7.2004 do notárskej zápisnice.

11. Na správnosti uvedeného záveru nič nemení ani podané odvolanie žalobkyne, ktoré nie je spôsobilé
spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku a neodôvodňuje prijať rozhodnutie v jej prospech
ako odvolateľa. Skutočnosti a námietky, ktoré žalobkyňa uvádza v podanom odvolaní, namietala už
v prvoinštančnom konaní, tieto boli predmetom dôsledného skutkového a právneho posudzovania veci
zo strany súdu prvej inštancie, ktorý sa s nimi náležite, veľmi podrobne, presvedčivo a v plnom súlade

so zákonom vysporiadal pri rozhodovaní sporu a v dôvodoch odvolaním napadnutého rozsudku.

12. K odvolacím námietkam žalobkyne je potrebné uviesť, že rozhodnutie súdu prvej inštancie
spočíva na právnych záveroch, ktoré boli (sú) právnou praxou už ustálené, podľa ktorých nie každé
nevhodné správanie, ktoré nie je v súlade so spoločensky uznávanými pravidlami slušného správania vo

vzájomnýchvzťahochmedziľuďmi,naplňujeznakyust.§630OZ.Právodarcudomáhaťsavráteniadaru
nevzniká pri akomkoľvek nevhodnom správaní sa obdarovaného, pri prostej nevďačnosti, ani pri menej
významnom porušení pravidiel slušného správania a dobrých mravov zo strany obdarovaného. Právo na
vrátenie daru zakladá len také závadné konanie obdarovaného voči darcovi alebo členom jeho rodiny,
ktoré z hľadiska svojho rozsahu, intenzity alebo trvania, s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho

prípadu nevzbudzuje žiadne pochybnosti o jeho kolízii s dobrými mravmi. Predpokladom aplikácie
ust. § 630 OZ je kvalifikované porušenie morálnych pravidiel konkrétnym správaním obdarovaného,
ktorého stupeň závažnosti je hodnotený podľa objektívnych kritérií, a nielen podľa subjektívneho názorudarcu (pozri napr. R 31/1999, tiež rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Cdo 793/2013 a 33Cdo
1204/2013).

13. Súd prvej inštancie vo svojej úvahe preto správne prihliadal na preukázané závadné správanie
samotnej žalobkyne a jej nežiadúcu komunikáciu vo vzťahu k blízkym osobám žalovaného (mal. dcéram
jeho manželky K. C.), čím sa žalobkyňa pričinila o zhoršenie vzájomných vzťahov, pričom zohľadnil
tiež okolnosti vzájomného spolužitia strán a spolubývajúcich osôb v domácnosti, v kontexte ktorých
a v súlade s princípom vzájomnosti posúdil správanie oboch strán ako problémové a konfliktné aj

z pričinenia (zavinenia) samotnej žalobkyne, resp. prameniace zo spolužitia v rodinnom dome veľkého
počtu osôb s generačnými rozdielmi (s odlišnými názormi, životnými potrebami, postojmi, požiadavkami,
atď. – pozn. odvolacieho súdu), ktoré prostredie i v spojitosti s chovom množstva domácich zvierat (13
psov a 2 mačiek) v rodinnom dome žalobkyňa (aj vzhľadom na svoj vek a nepriaznivý zdravotný
stav) ťažko znášala a správala sa voči žalovanému a spolubývajúcim osobám nepríjemným spôsobom,
vyvolávajúc hádky a konflikty. Pri zvážení všetkých okolností posudzovaného prípadu a zohľadnení tiež

negatívneho postoja a správania žalobkyne (darcu) vo vzťahu k žalovanému a jeho blízkym rodinným
príslušníkom, žalobkyňou vytýkané správanie žalovaného ako obdarovaného voči nej aj podľa názoru
odvolacieho súdu nie je možné kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov. Je potrebné súhlasiť
aj so záverom súdu, podľa ktorého ani vytýkané neúctivé vyjadrenie žalovaného, kedy v prítomnosti
brata a švagrinej žalobkyne B. C. žalobkyni v rozčúlení povedal, že nie je jeho matkou, s ohľadom

na napätú situáciu, vyhrotenú komunikáciou príčin rodinných nezhôd a snahou ich riešenia zo strany
rodinných príslušníkov žalobkyne, samo o sebe nevykazuje znaky hrubého porušenia dobrých mravov
zakladajúceho právo žalobkyne na vrátenie daru. Súd prvej inštancie správne akcentoval v tejto
súvislosti, že obe strany sporu pretrvávajúce vzájomné nezhody v spolužití nedokázali riešiť otvorenou
komunikáciou, s toleranciou a vzájomným pochopením, ale ich riešili konfliktne, vzájomným osočovaním

a urážkami, pričom dlhodobo napätá situácia v rodine nakoniec viedla k odsťahovaniu sa žalovaného
s manželkou a deťmi z rodinného domu a zabezpečeniu samostatného bývania, v záujme vytvorenia
zdravého rodinného prostredia pre výchovu detí.

14. Odvolací súd má za to, že právna úvaha súdu prvej inštancie, ktorou hodnotil výpovede strán sporu

a výpovede svedkov, stranami predložené listinné dôkazy a všetky vykonané dôkazy jednotlivo ako aj
v ich vzájomnej súvislosti, nie je svojvoľná, nepodložená a ani zjavne neprimeraná, nakoľko má zákonný
a racionálny podklad vychádzajúci z predmetu sporu, vykonaných dôkazov a konkrétnych okolností
posudzovaného prípadu. Skutkové a právne závery súdu prvej inštancie zodpovedajú zistenému
skutkovému stavu veci a kritériám pre hodnotenie dôkazov vyplývajúcim z ust. § 191 a nasl. CSP, a preto

sa odvolací súd s nimi v celom rozsahu stotožňuje a zároveň v súlade s § 387 ods. 2 CSP odkazuje na
dôvody preskúmavaného rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré považuje za vecne správne (§ 387 ods.
1 CSP), a tiež úplné z hľadiska posúdenia všetkých kľúčových otázok nastolených v priebehu konania
pred súdom prvej inštancie oboma procesnými stranami (§ 387 ods. 3 veta prvá CSP).

15. K vytýkanému nemorálnemu správaniu manželky žalovaného K. C. (urážky, nadávky, podanie
trestného oznámenia) voči žalobkyni, ktoré súd prvej inštancie nepovažoval za relevantné pre
rozhodnutie, odvolací súd len na potvrdenie správnosti názoru súdu prvej inštancie uvádza, že ust. § 630
OZ nemožno interpretovať rozširujúcim spôsobom tak, že sa ním má trestať správanie sa iných osôb ako
obdarovaného, hoci ide o osoby blízke obdarovanému. Od obdarovaného totiž nie je možné spravodlivo

požadovať, aby znášal sankcie za správanie sa iných osôb voči darcovi, za ktorých sám nezodpovedá
(porov. napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 103/202, publikované v časopise Zo súdnej
praxe č. 63/2004).

16. Podľa záverov právnej praxe za hrubé porušenie dobrých mravov obdarovaným v zmysle § 630

OZ nemožno považovať ani podanie neopodstatneného podnetu na začatie trestného stíhania darcu
(rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 3Cdo 53/2006).

17. Nemožno súhlasiť ani s tvrdením žalobkyne v odvolaní, že pri rozhodovaní súd nevzal do
úvahy výsledok priestupkového konania v jej prospech, iniciovaného na základe trestného oznámenia

žalovanéhoaK.C.ažesiosvojilzáverypriestupkovéhoorgánuprvéhostupňatak,akokebybolauznaná
vinnou zo spáchania priestupku, nakoľko toto tvrdenie nie je pravdivé. Z odôvodnenia preskúmavaného
rozsudku je zrejmé konštatovanie súdu, že nemal preukázané uznanie viny žalobkyne zo spáchania
priestupkov alebo trestných činov, ale za zásadné vo svojej úvahe a prijatých záveroch pokladal výsledkydokazovania vykonaného v danom spore, keď v bode 62. rozsudku argumentoval, cit.: „Aj keď v konaní
nebolo preukázané, že by bola žalobkyňa uznaná vinnou zo spáchania uvedených trestných činov, či
priestupkov, ktoré jej boli kladené za vinu žalovaným a jeho priateľkou, je z nich ako aj z výpovede

žalovaného, svedkyne K. C. a svedka J. B. zrejmé, že sa žalobkyňa pričinila o zhoršenie vzťahu so
žalovaným a že slovne útočila na jemu blízke osoby. Súd tu nemôže opomenúť predovšetkým správu
vyhotovenú Súkromným centrom pedagogicko-psychologického poradenstva a prevencie z 22.1.2018,
podľa ktorej ...“ „Psychologička odporučila riešiť urgentne bytovú situáciu oddeleným bývaním aj
vzhľadom na neúnosnú emočnú záťaž, ktorú všetky tri deti prežívajú a ktorá oslabuje ich psychický stav“.

18. Odvolací súd nezistil ani vady konania, resp. procesného postupu súdu prvej inštancie, ktoré by
mali za následok nesprávne rozhodnutie alebo odňatie možnosti konať pred súdom žalobkyni v takej
miere, že by došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podľa stabilizovanej judikatúry Ústavného
súdu SR všeobecný súd nemôže porušiť základné právo na súdnu ochranu a spravodlivý proces podľa
čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcim postupy

v občianskoprávnom konaní (porov. uznesenie IV.ÚS 399/2012).

19. Neobstojí ani námietka nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku, resp. nedostatočného
odôvodnenia rozhodnutia, nakoľko preskúmavané rozhodnutie súdu prvej inštancie je riadne, veľmi
podrobne, úplne a presvedčivo odôvodnené v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP a kritériami právnej

praxe a v celosti zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným na riadne odôvodnenie súdneho
rozhodnutia. Súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi
tvrdeniami a argumentmi sporových strán, jasne a zrozumiteľne vysvetlil dôvody, na základe ktorých
dospel k skutkovým a právnym záverom, na ktorých založil svoje rozhodnutie, pričom zároveň odkázal
i na závery ustálenej rozhodovacej praxe, od ktorých sa v rozhodnutí neodklonil a rozhodol vo veci

v súlade s požiadavkami spravodlivého procesu a princípu právnej istoty, vyjadreného v čl. 2 ods. 2
Základných princípov CSP. Nie je preto preukázaný ani uplatnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1
písm. b) CSP.

20. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že žalobkyňa podaným odvolaním nedôvodne

uplatnila odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), d) a f) CSP, ktoré v prejednávanej veci
neboli preukázané. Z uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov obsiahnutých v napadnutom rozsudku, na
ktoré odvolací súd odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP, IV. ÚS 350/2009, II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS
372/08), odvolací súd podľa ust. § 387 ods. 1, 2 CSP napadnutý rozsudok v zamietavom výroku vo
veci samej, ako aj v súvisiacom II. výroku o trovách konania, ktorým súd s použitím ust. § 257 CSP

z dôvodov hodných osobitného zreteľa stranám sporu nárok na náhradu trov konania nepriznal, ako
vecne správny potvrdil.

21. O nároku strán na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1
CSP v spojení s § 257 CSP tak, že stranám sporu nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznal

z dôvodov hodných osobitného zreteľa, za ktoré zhodne so súdom prvej inštancie odvolací súd považuje
okolnosti prejednávanej veci, podiel oboch strán na vzniku a priebehu sporu, blízky príbuzenský pomer
strán, jako aj nepriaznivú finančnú a majetkovú situáciu na strane žalobkyne, podrobne uvedené
v odôvodnení napadnutého rozsudku vo vzťahu k výroku o nepriznaní nároku strán na náhradu trov
prvoinštančného konania (bod 64. odôvodnenia), ktoré skutočnosti podľa názoru odvolacieho súdu

odôvodňujú nepriznanie náhrady trov procesne úspešnému žalovanému aj v odvolacím konaní.

22. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní

vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konaťpred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,

aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky: a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje

dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len proti
dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech

bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), a to v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,

proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba
a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej
obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§
435 CSP).