Rozsudok – Majetok ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, March 4, 2026

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1To/84/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1123013275
Dátum vydania rozhodnutia: 04. 03. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Molnárová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2026:1123013275.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Molnárovej a

sudcov JUDr. Petra Šamka a Ing. Mgr. Anny Přikrylovej, v trestnej veci obžalovaného V. B., pre prečin
neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla podľa § 217 ods. 1 Trestného zákona, o
odvolaní obhajcu obžalovaného proti rozsudku Mestského súdu Bratislava I č.k. 57T/25/2023-309 zo
dňa 14. januára 2025, na verejnom zasadnutí konanom dňa 04. marca 2026, pomerom hlasov 3:0, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d/ Trestného poriadku z r u š u j e sa rozsudok Mestského súdu Bratislava
I č.k. 57T/25/2023-309 zo dňa 14.01.2025.

Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku sa obžalovaný

V. B., nar. XX. XX. XXXX v E. nad K., bytom Z., Y. XXX/X, t.č na neznámom mieste

podľa § 285 písm. b/ Trestného poriadku spod obžaloby Okresnej prokuratúry Bratislava II, č.k. 1Pv
77/22/1102-53 z 15.12.2023, pre skutok právne kvalifikovaný ako prečin neoprávneného používania
cudzieho motorového vozidla podľa § 217 ods. 1 Trestného zákona účinného od 06.08.2024, na

skutkovom základe, že

dňa 03.01.2022 v Z. na K. ul. č. XX/A uzavrel zmluvu o spolupráci a nájme so spoločnosťou F. F.,
s. r. o. a prevzal si od nej služobné osobné motorové vozidlo zn. X. Y., EČV: Z v hodnote 6.000,-
Eur, ktorého je poškodená spoločnosť oprávneným držiteľom, pričom od presne nezisteného času dňa
06.01.2022 používal vozidlo neoprávnene po ukončení doby nájmu a bez zaplatenia nájomného, a od
dňa 08.01.2022 do 17.42 h. dňa 10.01.2022 bez súhlasu uvedenej spoločnosti v rozpore s uzavretou
zmluvou o spolupráci, zmluvou o nájme predmetného motorového vozidla opustil územie Slovenskej

republiky tak, že viedol predmetné vozidlo na trase Čakovec (Chorvátsko), Sesvete (Chorvátsko),
Zagreb (Chorvátsko), Gorizia (Taliansko), Concordia (Taliansko), Camponogara (Taliansko), Porto Viro
(Taliansko), pričom počas jazdy konateľ spoločnosti F. F., s.r.o. po zistení neoprávneného používania
motorového vozidla obvineného telefonicky ako aj prostredníctvom sms správy vyzval, aby sa s
vozidlom vrátil na územie SR, oznámil mu že porušil zmluvné podmienky a zmluva mu je okamžite
vypovedaná, pričom on tieto výzvy ignoroval a pokračoval vo svojej jazde do mesta Rím, kde vozidlo
odparkoval na parkovisku O. H., Pretorio (Taliansko), o čom prostredníctvom sms správy informoval

konateľa poškodenej spoločnosti, ktorému uviedol, že vozidlo je nepojazdné a následne s konateľom
prestal komunikovať, čím svojím konaním poškodenej spoločnosti v súvislosti s neoprávneným použitím
motorového vozidla spôsobil škodu vo výške 736,28,- Eur,

o s l o b o d z u j e ,

pretože skutok nie je trestným činom.Podľa § 288 ods. 3 Trestného poriadku sa poškodená spoločnosť F. F. s.r.o., so sídlom K. XX/A, Z., IČO:
XX XXX XXX s nárokom na náhradu škody odkazuje na civilný proces.

o d ô v o d n e n i e :

Rozsudkom Mestského súdu Bratislava I sp. zn. 57T/25/2023 zo 14.01.2025 bol obžalovaný V. B. (v
konaní proti ušlému podľa § 358 a nasl. Trestného poriadku), uznaný vinným z prečinu neoprávneného
používania cudzieho motorového vozidla podľa § 217 ods. 1 Trestného zákona účinného od 06.08.2024,
na skutkovom základe opísanom v rozsudku.

Podľa § 217 ods. 1 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 2 Trestného zákona mu bol uložený trest

odňatia slobody vo výmere 4 (štyri) mesiace, na výkon ktorého bol zaradený do ústavu na výkon trestu
s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 287 ods. 1 Trestného poriadku mu bola uložená povinnosť nahradiť poškodenej spoločnosti F.
F. s.r.o., so sídlom K. XX/A, Z., IČO: XX XXX XXX, škodu vo výške 736,28€.

Proti tomuto rozsudku podala obhajkyňa obžalovaného, ihneď po jeho vyhlásení na hlavnom
pojednávaní odvolanie, ktorého písomné dôvody boli súdu doručené dňa 23.05.2025, keďže vo veci sa
konalo podľa § 358 a nasl. Trestného poriadku.

Odvolateľ uviedol, že odvolanie smeruje do všetkých výrokov a zastáva presvedčenie, že obžalovaný sa
trestného činu neoprávneného používania motorového vozidla rozhodne nedopustil. Podľa uzatvorenej
zmluvy si poškodená spoločnosť mohla uplatniť dohodnuté sankcie, ak mala za to, že došlo k porušeniu
zmluvných podmienok.

Obhajkyňa v mene obžalovaného zdôraznila, že pre naplnenie znakov žalovaného trestného činu sa
vyžaduje splnenie viacerých podmienok a to, že vozidlo bolo neoprávnene používané na iné účely ako
bolo dohodnuté a zverené a teda bolo potrebné obžalovanému takéto konanie preukázať, čo sa nestalo.

Obžalovaný len používal vozidlo mimo územia Slovenskej republiky, ale nebolo preukázané, že by to

bolo na iný účel ako účel taxislužby.

V nadväznosti na uvedené dala do pozornosti výpoveď svedkyne V. O., podľa ktorej jej obžalovaný
oznámil, že ide zaviesť opatrovateľky, z čoho bolo možné usúdiť, že vozidlo použil na zvedený účel
(taxislužba) a to hoci aj za hranicami Slovenska. Teda dôkazmi nebolo preukázané, že by vozidlo za

hranicami Slovenska používal na iný ako zverený účel. Potom aj z výpovede hore uvedenej svedkyne,
skutočne vozidlo používal na výkon taxislužby a teda nebola naplnená objektívna stránka žalovaného
trestné činu.

Namieta aj spôsob odstúpenia od zmluvy zo strany poškodenej spoločnosti, k čomu upozornila, že sa má

jednať o písomnú výpoveď (zo zmluvy) a doručenie písomnej výpovede obžalovanému osobne, alebo
doručenie písomnej výpovede buď osobne alebo doporučene poštou.

Nestotožňuje sa so spôsobom odstúpenia od zmluvy poškodenou spoločnosťou, t.j. formou sms správy,
pričomupozornila,žepodľauzatvorenejzmluvy,anijednoustanovenienehovoríotom,žeakobžalovaný

prekročí hranice Slovenskej republiky, má sa automaticky za to, že hrubým a podstatným spôsobom
porušil zmluvné podmienky a tým zmluva zaniká. V kontexte s uvedeným dala do pozornosti čl. I. bod
4. zmluvy, v ktorom si spoločnosť vyhradila, že v prípade používania vozidla v zahraničí, zodpovednosť
za vzniknutú škodu nesie obžalovaný a potom si poškodená spoločnosť mohla škodu uplatniť v civilnom
konaní a nie v trestnom konaní.

Odvolateľ zastáva názor, že „V konaní v Trestnej veci bolo preukázané, že Obžalovaný mal s
Poškodenou uzatvorenú riadnu Zmluvu na dobu neurčitú, na základe ktorej bolo Obžalovanému
zverené Vozidlo, ktoré ho oprávňovalo využívať toto Vozidlo ako vozidlo taxislužby. Obžalovaný túto
činnosť aj riadne vykonával. Hoci podľa obsahu Zmluvy mohol Obžalovaný používať Vozidlo mimo

hraníc Slovenskej republiky len s predchádzajúcim súhlasom Poškodenej, používanie Vozidla akovozidla taxislužby za hranicami Slovenskej republiky bez tohto súhlasu ešte neznamená, že došlo k
naplneniu skutkovej podstaty trestného činu neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla.“
a argumenty odvolania zhrnula nasledovne: „Obžalovaný mal s Poškodenou uzatvorenú riadnu Zmluvu

o spolupráci, na základe ktorej mu bolo zverené Vozidlo, Vozidlo bol Obžalovaný oprávnený na základe
Zmluvy používať ako vozidlo taxislužby, obsah Zmluvy pripravovala advokátka kancelária na žiadosť
Poškodenej, Obžalovaný do obsahu Zmluvy nijakým spôsobom nezasiahol a túto v celom rozsahu
akceptoval, Zmluva bola uzatvorená na dobu neurčitú, Poškodená bola oprávnená vypovedať Zmluvu
písomne kedykoľvek bez udania dôvodu, výpoveď od Zmluvy musela byť doručená druhej zmluvnej

strane osobne alebo poštovou doporučenou zásielkou, Poškodená „odstúpila“ od Zmluvy formou SMS
správny, v rámci ktorej uviedla, že momentom prekročenia hraníc Slovenskej republiky došlo k zániku
Zmluvy, pričom takáto skutočnosť nevyplýva zo žiadneho ustanovenia Zmluvy, Obžalovaný využíval
Vozidlo mimo hraníc Slovenskej republiky ako vozidlo taxislužby, teda na zmluvne dohodnutý, a nie na
iný, účel.“

Záverom s poukazom na vyššie vyargumentované navrhla, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok
a sám vo veci rozhodol tak, že obžalovaného spod obžaloby oslobodí, pretože skutok kladený
obžalovanému za vinu, nie je trestným činom.

Predkladacousprávoubolauvedenátrestnávecpredloženátunajšiemusúdunarozhodnutieopodanom

opravnom , a to dňa 19.09.2025.
Odvolací súd v danom momente považuje za významné uviesť, že konanie vedené oproti obžalovanému
V.B.boloužvpriebehuprípravnéhokonaniavedenéakoprotiušlémunapodkladeopatreniaprokurátora
Okresnej prokuratúry Bratislava II č.k. 1Pv 77/22/1102 zo dňa 30.05.2023 a v naznačenom smere
nedošlo ani v konaní pred súdom k zmene, keďže bolo zistené, že obžalovaný sa zdržiava na neznámom

mieste.

Na verejnom zasadnutí obhajca v mene obžalovaného navrhol aby odvolací súd zrušil napadnutý
rozsudok a aby vo veci rozhodol sám tak, že obžalovaného spod obžaloby oslobodí.

Zástupkyňa krajskej prokuratúry považujúc rozhodnutie prvostupňového súdu za zákonné a skutkový
stav za zistený správne, navrhla odvolanie obžalovaného ako nedôvodné zamietnuť.

Podľa § 2 ods. 10 Trestného poriadku: Orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol
zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich

rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány
činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému,
ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili
súdu spravodlivé rozhodnutie.

Podľa § 217 ods. 1 Trestného zákona účinného od 06.08.2024
(1) Kto neoprávnene používa cudzie motorové vozidlo, ktoré mu bolo zverené, potrestá sa odňatím
slobody až na jeden rok.

Podľa § 321 ods. 1 písm. d/ Trestného poriadku

(1) Odvolací súd zruší napadnutý rozsudok aj
d) ak bolo napadnutým rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona,

Podľa § 322 ods. 3 Trestného poriadku
(3) Odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové rozhodnutie urobiť na podklade

skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený alebo doplnený dôkazmi
vykonanými pred odvolacím súdom. V neprospech obžalovaného môže odvolací súd zmeniť napadnutý
rozsudok len na základe odvolania prokurátora, ktoré bolo podané v neprospech obžalovaného; vo
výroku o náhrade škody tak môže urobiť aj na podklade odvolania poškodeného, ktorý uplatnil nárok
na náhradu škody.

Krajský súd v Bratislave v intenciách § 317 Trestného poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť
všetkých výrokov napadnutého rozsudku, proti ktorým mohol odvolateľ podať odvolanie, i správnosťpostupu konania, ktoré predchádzalo rozsudku, prihliadnuc pritom na chyby, ktoré neboli odvolaním
vytýkané a zistil, že odvolanie obžalovaného V. B., podané prostredníctvom obhajkyne, je dôvodné.

Jednou zo základných zásad rekodifikovaného trestného konania je zásada náležitého zistenia
skutkového stavu veci, upravená v § 2 ods. 10 Trestného poriadku, podľa ktorej orgány činné v trestnom
konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v
rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať
dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti

svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch
vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie. Na práve uvedenú základnú zásadu
trestného konania nadväzuje základná zásada deklarovaná v § 2 ods. 12 Trestného poriadku, podľa
ktorej orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho
vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v
ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

Náležité zistenie skutkového stavu veci je nevyhnutným a základným predpokladom pre spravodlivé
rozhodnutie. Zásada náležitého zistenia skutkového stavu veci je veľmi úzko prepojená aj so zásadou
stíhania zo zákonných dôvodov (§ 2 ods. 1 Trestného poriadku), keďže práve náležité zistenie
skutkového stavu veci je predpokladom jednak na to, že trestné stíhanie bolo vedené v súlade so

zákonom, jednak na spravodlivé rozhodnutie vo veci. Primárnym cieľom zásady náležitého zistenia
skutkového stavu veci je umožniť súdu spravodlivé rozhodnutie. Súvisí to s predmetom zákona a jeho
účelom, ktorým je náležité zistenie trestných činov a spravodlivé potrestanie páchateľov a uskutočnenie
spravodlivého procesu.

Z predloženej trestnej veci odvolací súd konštatuje, že Okresnou prokuratúrou Bratislava II bola pod č. k.
1Pv 77/22/1102-53 dňa 15.12.2023 podaná obžaloba na obžalovaného V. B., pre prečin neoprávneného
používania cudzieho motorového vozidla podľa § 217 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Trestného zákona, pričom
zároveň bolo navrhnuté aby súd konal v konaní proti ušlému.

Opatrením Mestského súdu Bratislava I č.k. 57T/25/2023-198 zo dňa 02.01.2023 bolo rozhodnuté, že
sa vo veci proti obžalovanému V. B. bude konať podľa § 360 Trestného poriadku ako proti ušlému.

Obžalovaného v celom konaní obhajovala obhajkyňa JUDr. Mária Šupolová.

Súd prvého stupňa na hlavnom pojednávaní vykonal dokazovanie, a to výsluchom svedkyne V. O.,
z dôvodu úmrtia svedka V. B. prečítal jeho výpoveď z prípravného konania a oboznámením ďalších
listinných dôkazov a rozhodol napadnutým rozsudkom.

Rozsudok odôvodnil nasledovne: „Uvedené neoprávnené konanie - používanie cudzieho motorového

vozidla bolo preukázané jednak výpoveďou svedka poškodeného B. a svedkyne O., ktorí zhodne
uviedli, že obžalovaný podpísal zmluvu o spolupráci a preberací protokol. V predmetnej zmluve je
jednoznačne uvedené, že vodič s vozidlom nie je oprávnený opustiť hranice Slovenska. Na opustenie
územia SR sa vyžadoval minimálne súhlas majiteľov spoločnosti. O tento súhlas obžalovaný nikoho
nepožiadal, a svojvoľne opustil s predmetným vozidlom územie Slovenskej republiky. Obžalovaný

bol opakovane kontaktovaný, že porušuje zmluvu a je vystavený trestnému stíhaniu. Komunikácia
prebiehala v rozhraní 2 dní a následne obžalovaný prestal komunikovať. Vozidlo odstavil v Ríme ako
poškodené. Obžalovaný mal v prípade záujmu možnosť zmluvu pripomienkovať alebo zasahovať do
jej obsahu, dostal ju pred podpisom na preštudovanie a mohol vstúpiť do ustanovení zmluvy a do
konkrétnych podmienok prenájmu. Zmluva o spolupráci bola obžalovanému vypovedaná po zistení, že

prekročil hranice Slovenskej republiky bez súhlasu majiteľa, teda po porušení zmluvy a to telefonicky
a sms správami majiteľom ako zmluvnou stranou. Nevrátením predmetného vozidla majiteľovi sa
obžalovaný dopustil presne konania, ktoré sa snažila obhajoba vyvrátiť, a síce používania motorového
vozidla na iné účely než na aké bolo páchateľovi zverené. Bolo jednoznačne preukázané, že obžalovaný
používal jemu zverené motorové vozidlo na iný než dohodnutý účel. Aj oboznámenými trasovaniami

vozidla a výpismi z kontaktov dispečingu bolo preukázané, že obžalovaný používal motorové vozidlo v
cudzine, v rozpore so zmluvnými podmienkami opustil územie Slovenskej republiky bez súhlasu majiteľa
vozidla. Teda obžalovaný bez právneho dôvodu a v rozpore s dohodou využíval vozidlo mimo územného
obmedzenia, naviac toto vozidlo majiteľovi nevrátil, čím spôsobil majiteľovi vozidla škodu jednak navozidle a jednak v súvislosti s jeho ponechaním mimo SR, v Ríme, teda nákladmi na jeho dopravu na
Slovensko.

Obžalovaný V. B. zneužil poverenie na vedenie motorového vozidla, teda použil vozidlo inak, než bolo
zmluvne dohodnuté /mimo územia SR/ a vozidlo nevrátil, obžalovaný pritom vedel, že porušuje zmluvné
podmienky. Je nutné ďalej konštatovať, že vozidlo sa pri použití už mimo územia SR obžalovaným
pokazilo, čo samotný obžalovaný oznámil telefonicky majiteľovi vozidla, a bolo zanechané v nefunkčnom
stave, je potrebné to pripísať k skutkovým okolnostiam, ktoré zvyšujú závažnosť trestného činu.“

Odvolací súd po preskúmaní celej veci vrátane dôvodov odsudzujúceho rozsudku ako aj odvolacej
argumentácie obhajkyne, zastáva názor, že odvolateľ má sčasti pravdu ak tvrdí, že prvostupňový súd
neprihliadol na všetky relevantné skutočnosti vyplývajúce z vykonaných dôkazov.

Obžalovanému V. B. je obžalobou kladené za vinu, že neoprávnene používal motorové vozidlo zn.

X. Y. EČ: Z., ktoré mu bolo zverené poškodenou spoločnosťou F. F. s.r.o. s tým, že uvedené vozidlo
používal neoprávnene po ukončení doby nájmu a bez zaplatenia nájomného a tiež, že bez súhlasu
poškodenej spoločnosti vozidlo vyviezol mimo územia Slovenskej republiky, čím konal v rozpore so
znením podpísanej zmluvy o prenájme vozidla.

Čo sa týka trestného činu podľa § 217 Trestného zákona znak neoprávnenosti je naplnený aj keď
používanie zverenej veci prekračuje rámec jej zverenia a danú skutočnosť je potrebné v ďalšom konaní
riešiť ako otázku hmotno-právneho charakteru.

V posudzovanej veci je zrejmé, že medzi prenajímateľom vozidla - spoločnosťou F. F. s.r.o. a

obžalovaným (ako fyzickou osobou) bola uzatvorená zmluva o prenájme motorového vozidla a
obžalovaný bol oboznámený s obsahom zmluvy a v podstate aj s prílohou č. 1 (špecifikácia predmetu
nájmu - vozidlo) a prílohou č. 2 (zmluvné podmienky nájmu). Teda prihliadajúc najmä na prílohu č. 2,
bod 4. možno konštatovať, že jej obsahom bolo limitovanie používania uvedeného motorového vozidla
obžalovaným v cudzine, mimo územia Slovenskej republiky. Teda v bode 4. bolo obžalovanému uložené

oprávnenie predmetné vozidlo používať na území Slovenska a mimo jeho územia len s výlučným
predchádzajúcim súhlasom kompetentnej osoby spoločnosti F. F. s.r.o.. Z uvedeného je zrejmé, že
rozsah užívania motorového vozidla obžalovaným bol limitovaný zo strany spoločnosti a dôkazmi
vykonanými aj v konaní pred súdom bolo jasne preukázané, že súhlas na oprávnenie používať vozidlo
mimo Slovenska, jednoznačne obžalovanému, udelený nebol.

Z jeho strany teda došlo k porušeniu bodu 4. prílohy č. 2, s ktorými podmienkami bol riadne oboznámený
a zmluvu dňa 03.01.2022 vlastnoručne podpísal (čl. 84).

Teda i keď bolo používanie vozidla na zverený účel zachované (opak dôkazmi preukázaný nebol), bolo

obžalovanýmvozidlopoužívanéprekročenímrozsahunaužívanie.Totižoprávnenienaužívaniemubolo
udelené na územie Slovenska s tým, že možno vozidlo využiť aj v cudzine, avšak po predchádzajúcom
súhlase majiteľov spoločnosti F. F. s.r.o., ktorý súhlas obžalovaný V. B., nemal a napriek tomu vozidlom
odišiel do cudziny a ako nepojazdné ním bolo odstavené na parkovisku v Taliansku, v Ríme.

V prospech obžalovaného možno uviesť, že po odstavení vozidla v zahraničí, informoval spoločnosť
o mieste kde sa auto nachádza oznámiac aj súradnice jeho umiestnenia s poznámkou, že auto má
poruchu a je nepojazdné, i keď to urobil až potom ako bol kontaktovaný poškodenou spoločnosťou.
Spoločnosť si vozidlo na danom mieste v Ríme našla a po oprave bolo dopravené na Slovensko.

Potom k argumentácii odvolateľa, že vozidlo jednoznačne bolo používané na zverený účel (taxislužba)
a je bez významu, že tak bolo učinené mimo územia Slovenska, krajský súd uvádza, že v tomto smere
nemožno akceptovať tento argument, pretože platí vyššie uvedené, tj. podľa prílohy č. 2 - zmluvné
podmienky nájmu (bod 4.), je jasne definované, že mimo územia Slovenska môže predmet nájmu
používať len so súhlasom kompetentných osôb spoločnosti F. F. s.r.o., ktorý súhlas obžalovanému

udelený nebol.

Zároveň však možno uviesť, že ani zo strany poškodenej spoločnosti neboli dodržané podmienky
uzatvorenej zmluvy o prenájme vozidla. Totiž zo spisu je zrejmé, že nebol dôkladne splnený bod 4.5.článku IV (trvanie zmluvy) v otázke doručovania písomností a v nadväznosti aj bod 4.4.. Poškodená
spoločnosť je oprávnená „odstúpiť od zmluvy iba písomne a len v prípade podstatného porušenia
zmluvných povinností“. Zo strany obžalovaného došlo k podstatnému porušeniu zmluvných povinností,

keďže vozidlo bez vopred získaného súhlasu vyviezol do zahraničia, ale tiež bolo preukázané, že
poškodená spoločnosť odstúpila od zmluvy formou sms zaslanou obžalovanému (čl. 97) s tým,
že okamihom odstúpenia od zmluvy bolo prekročenie hranice (dňa 08.01.2021) obžalovaným na
predmetnom motorovom vozidle bez predchádzajúceho súhlasu, a to i napriek tomu, že podľa bodu
4.5. čl. IV platí „Doručovanie písomností sa vykonáva na adresy zmluvných strán uvedené záhlaví

tejto Zmluvy. Pokiaľ nie je možné doručiť písomnosť na takúto adresu a ak zmluvná strana písomne
neoznámila druhej zmluvnej strane korešpondenčnú, resp. doručovaciu adresu odlišnú od adresy
uvedenej v tejto Zmluve, písomnosť sa považuje za riadne doručenú prevzatím druhou zmluvnou
stranou, odmietnutím písomnosť prevziať alebo uplynutím lehoty 7 dní od odoslania písomnosti, a to
tým momentom, ktorý nastane ako prvý. Výpoveď prípadne odstúpenie od Zmluvy sa vykonáva zásadne
osobným doručením prípadne doporučenou poštovou zásielkou.“

V spise nie je preukázané, že by písomnosť o vypovedaní zmluvy (bod 4.2.) bola doručovaná
obžalovanému tak ako je uvedené v bode 4.5., pričom spoločnosť poznala korešpondenčnú adresu
obžalovaného (pozri prvá strana Zmluvy o spolupráci).

Odvolací súd posudzujúc všetky skutočnosti preskúmavanej trestnej veci dospel k záveru, že je možné

prihliadnuť na ustanovenie § 10 ods. 2 Trestného zákona - princíp ultima ratio.

Uvedený princíp možno vo všeobecnosti chápať aj ako súčasť určitého korektívu s dôsledkom, že o
trestný čin nejde napriek tomu, že boli naplnené formálne znaky skutkovej podstaty trestného činu (tzv.
korekčnýspôsobpoužitiaprincípuultimaratio)atedaprincíppredstavujekorekciutrestnejprotiprávnosti.

Teda z ustanovenia § 10 ods. 2 Trestného zákona vyplýva, že nie každý skutok, ktorý napĺňa znaky
prečinu podľa Trestného zákona, musí byť posúdený ako trestný čin, pričom pre také posúdenie zákon
výslovne vyžaduje, aby závažnosť činu bola vyššia ako nepatrná.

V nadväznosti teda treba poukázať na zásadu chápania trestnej represie ako „ultima ratio“ orgánmi
aplikácie práva, t. j. orgány činné v trestnom konaní a súdy by mali dať prednosť uplatňovaniu
mimotrestnej zodpovednosti pred postihom podľa predpisov trestného práva. Princíp ultima ratio má
funkciu subsidiárnu, ktorá spočíva v tom, že právne predpisy z oblasti trestného práva majú byť
používané len vtedy, pokiaľ použitie iných prostriedkov právneho poriadku neprichádza do úvahy alebo

ich použitie je zjavne neúčelné.
Princíp ultima ratio ako interpretačné pravidlo napomáha vyložiť skutkovú podstatu konkrétneho
trestného činu a to aj jeho formálne znaky podľa ich zmyslu. Má pomôcť k odlíšeniu trestných činov od
deliktov, ktoré by nemali byť považované za trestné činy, alebo inak povedané, ktorými by sa orgány
činné v trestnom konaní, či súdy v trestnom konaní, nemali vôbec zaoberať.

V zmysle § 10 ods. 2 Trestného zákona vyvodenie trestnej zodpovednosti za prečin je podmienené
(okremsplneniapodmienokuvedenýchvinýchustanoveniach)vyššouakonepatrnouzávažnosťoučinu,
ktorá sa zisťuje na základe komplexného vyhodnotenia kritérií uvedených v § 10 ods. 2 Trestného
zákona (spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti, za ktorých bol čin spáchaný, mieru zavinenia

a pohnútku páchateľa). Kritériá určujúce závažnosť činu zákonodarca v § 10 ods. 2 Trestného zákona
vymenoval taxatívne. To má za následok, že pri vyhodnocovaní závažnosti činu vykazujúceho formálne
znaky prečinu za účelom ustálenia záveru, či ide o prečin nie je zákonne možné prihliadať na iné kritériá,
ako sú uvedené v § 10 ods. 2 Trestného zákona.

Teda ak páchateľ svojím konaním naplní zákonné znaky skutkovej podstaty trestného činu, je
povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní a súdu vyvodiť trestnoprávnu zodpovednosť. Pravidlo
„ultima ratio“ možno uplatniť jedine prostredníctvom materiálneho korektívu v rozsahu § 10 ods. 2
Trestného zákona, teda v zmysle platnej a účinnej zákonnej úpravy, len pri prečinoch (judikát R 96/2014).

Potom, ak je závažnosť činu vykazujúceho formálne znaky prečinu nepatrná, nejde o prečin.
Pri určení závažnosti prečinu ako merateľného kritériá materiálneho znaku (materiálneho korektívu) je
potrebné si uvedomiť, že materiálny znak (materiálny korektív) je daný súborom viacerých skutočnosti,
ktoré treba v každom jednotlivom prípade zvážiť ako celok, aj keď v každom jednotlivom prípade môžebyť pomer, s ktorým sa prihliada na tieto jednotlivé skutočnosti a na vzájomný vzťah medzi nimi, rôzny
(k tomu napr. R I/1965, R II/1965, B 11/1/1979).

Jednou z podmienok, ktorá musí byť splnená na to, aby určité protiprávne konanie (skutok) mohlo byť
kvalifikované ako konkrétny prečin, je v zmysle § 10 ods. 2 Trestného zákona aj pozitívny záver o tom, že
závažnosť konania, ktoré inak z formálneho hľadiska napĺňa znaky skutkovej podstaty nejakého prečinu
je vyššia ako nepatrná, tj., významným je stupeň závažnosti.

Na posúdenie závažnosti sú významnými a materiálny korektív je určený: a) spôsobom vykonania činu
a jeho následkami, b) okolnosťami, za ktorých bol čin spáchaný, c) mierou zavinenia páchateľa.

Čo sa týka spôsobu vykonania činu a jeho následku tak je možné konštatovať, že obžalovaný V. B.
motorovýmvozidlom,ktorémalvprenájme,bezsúhlasumajiteľapoškodenejspoločnosti,opustilúzemie
Slovenskaapohybovalsanímvcudzine,pričomuvedenévozidloakonepojazdnéodstavilnaparkovisku

vTaliansku,vRíme(sprázdnoupalivovounádržou),pričompoškodenejspoločnostiuvedenúskutočnosť
oznámil s tým, že auto má poruchu, je nepojazdné a zaslal aj súradnice jeho polohy. Je nutné dodať,
že poškodená spoločnosť auto na danom parkovisku skutočne našla a po odstránení „poruchy“ vozidlo
sa na Slovensku vrátilo po vlastnej osi.

K uvedenému pristúpil fakt, že nepojazdnosť vozidla spočívala v tom, že vozidlo bolo bez pohonných
látok, pričom iné poškodenie na vozidle zistené nebolo, resp. zo strany poškodenej spoločnosti nebolo
zdokladované. Škoda, ktorú spoločnosť uplatnila (pri výsluchu V. B. dňa 15.02.2022) vo výške 1479,78
€ spočívala v „letenka, ubytovanie, diéty, servis vozidla, pokuty za nesprávne parkovanie, náklady na
cestu do BA, pohonné hmoty“, nebola jednotlivými dokladmi preukázaná.

K uvedenému konštatovaniu pristúpil aj už v tomto rozhodnutí uvádzaný spôsob vypovedania zmluvy
zo strany poškodenej spoločnosti.

Teda je možné uzatvoriť, že jak obžalovaný V. B. tak aj spoločnosť F. F. s.r.o. porušili podmienky

uzatvorenej zmluvy o spolupráci (vrátane príloh) zo dňa 03.01.2022 a potom krajský súd dospel k
záveru, že riešiť konanie obžalovaného prostredníctvom trestného práva a stíhať ho ako trestný čin
podľa Trestného zákona, je neadekvátne.

Nemožno ignorovať ani skutočnosť, že došlo k zmene Trestného zákona novelou s účinnosťou od

06.08.2024, čo zohľadnil aj prvostupňový súd, pričom za daný prečin zákonodarca určil trest až na 1 rok.

Záver o tom, či pri prečine je materiálny korektív podľa § 10 ods. 2 Trestného zákona, je záverom
právnym.
Tento právny záver o materiálnom korektíve prečinu sa však musí zakladať na skutkových zisteniach

súdu vyplývajúcich z vykonaného dokazovania rovnako, ako záver o objektívnych a subjektívnych
znakoch prečinu. Skutočnosti významné pre právny záver o tom, či tu je materiálny korektív prečinu,
musia byť predmetom dokazovania práve tak, ako všetky ostatné okolnosti naplňujúce znaky trestného
činu.

Pri zisťovaní okolností, ktoré majú význam pre záver o materiálnom korektíve prečinu, nemožno vopred
prikladať osobitný význam žiadnemu dôkaznému prostriedku, ale na jeho naplnenie treba usudzovať zo
všetkých konkrétnych okolností, za ktorých bol prečin spáchaný a zo všetkých relevantných dôkazov. Z
uvedeného dôvodu potom záver súdu prvého stupňa o tom, že sa jedná o trestný čin, nemožno prijať
a akceptovať.

Vo veci konajúci senát dáva do pozornosti, že pre kvalifikované konanie obžalovaného nesvedčí ani
závažnosť jeho konania, ako to má na mysli ustanovenie § 10 ods. 2 Trestného zákona. Berúc do úvahy
spôsob vykonania činu a jeho následky, okolnosti prípadu, za ktorých bol spáchaný a mieru zavinenia
ako aj pohnútku, uzatvára, že prejednávaný prečin má len formálne znaky žalovanej skutkovej podstaty,
avšak jeho závažnosť je nepatrná.

V tejto súvislosti treba poukázať na zásadu chápania trestnej represie ako „ultima ratio“ orgánmi
aplikácie práva, tj. orgány činné v trestnom konaní a súdy by mali dať prednosť uplatňovaniu mimo
trestnej zodpovednosti pred postihom podľa predpisov trestného pravá. Princíp ultima ratio má funkciu
subsidiárnu, ktorá spočíva v tom, že právne predpisy z oblasti trestného práva majú byť používané lenvtedy, pokiaľ použitie iných prostriedkov právneho poriadku neprichádza do úvahy alebo ich použitie je
zjavne neúčelné.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti odvolací súd rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti
rozsudku, pretože dospel k záveru, že skutok uvedený v obžalobe nie je trestným činom, a preto
obžalovaného V. B. spod obžaloby podľa § 285 písm. b/ Trestného poriadku oslobodil.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný riadny opravný prostriedok.