Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Zmeňujúce Judgement was issued on Thursday, January 14, 2026

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 3Cob/167/2022

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1112221760
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Štefan Zelenák

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2026:1112221760.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Štefana Zelenáka a členov

senátu JUDr. Marty Šašinkovej a Mgr. Radoslava Prutkaya, v právnej veci žalobcu: FirsPhone, v.o.s.,
Sobieskeho 10, 943 01 Štúrovo, IČO: 51 937 786, proti žalovanému: Prima banka Slovensko, a.s.,
Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, práv. zast. SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o., Štefánikova
8, 811 05 Bratislava, IČO: 36 853 186 a práv. zast. Škubla & Partneri s.r.o. Digital Park II, Einsteinova
25, 851 01 Bratislava, IČO: 36 861 154 o zaplatenie 1.081,289,24 EUR, o odvolaní žalovaného proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava I, č.k. 33Cb/126/2012-539 zo dňa 21.6.2018, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I, č.k. 33Cb/126/2012-539 zo dňa

21.6.2018 m e n í tak, že žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom (v poradí druhým) súd prvej inštancie uložil pôvodnému žalovanému
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.081.289,24 Eur v lehote do troch dní od právoplatnosti tohto
rozsudku a nahradiť žalobcovi 100 % trov konania, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.

2. Súd prvej inštancie pôvodne rozsudkom č.k. 33Cb/126/2012-436 zo dňa 4.4.2016 (v poradí prvým)
žalobu zamietol. Zo zisteného skutkového stavu, ktorý medzi stranami nebol sporný, vyplynulo, že
pôvodný žalovaný a obchodná spoločnosť KENTI s.r.o. uzatvorili dňa 22.12.2005 rámcovú zmluvu
na uzatváranie obchodov s investičnými nástrojmi, na základe ktorej dochádzalo k obchodovaniu na
finančnomtrhu,pričompodmienkourealizácietýchtoobchodovbolozloženiepeňažnýchprostriedkovna
kolaterálové účty vedené pôvodným žalovaným. V dôsledku realizovaných menových obchodov vznikla
spoločnosti KENTI s.r.o. strata, ktorú táto spoločnosť následne uznala formou notárskej exekučnej

zápisnice zo dňa 4.6.2009 so splatnosťou dlhu ku dňu 11.6.2009. Keďže k úhrade dlhu nedošlo, žalobca
podal návrh na vykonanie exekúcie, na základe ktorého bolo dňa 30.6.2009 začaté exekučné konanie
vedené súdnym exekútorom pod sp. zn. Ex 1164/2009. V jeho priebehu bol pôvodnému žalovanému
doručený príkaz na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke, pričom následne došlo
aj k zaisteniu peňažných prostriedkov povinného na základe príkazu prokurátora. Pôvodný žalovaný
podal návrh na vylúčenie majetku z exekúcie, ako aj návrhy na odklad a zastavenie exekúcie, o ktorých
neboloprávoplatnerozhodnuté,keďžepozačatíkonkurznéhokonaniavočispoločnostiKENTIs.r.o.bolo

exekučné konanie najskôr prerušené a po vyhlásení konkurzu uznesením zverejneným v Obchodnom
vestníku dňa 12.6.2012 podľa § 48 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii ex lege
zastavené. Na tomto základe súd prvej inštancie dospel k záveru, že pôvodný žalovaný nemal povinnosť
postupovať podľa § 96 ods. 3 Exekučného poriadku ani v období medzi zrušením zaistenia peňažnýchprostriedkov a začatím konkurzného konania, keďže o podaných návrhoch pôvodného žalovaného
nebolo do rozhodného času právoplatne rozhodnuté.

3. Na základe odvolania žalobcu Krajský súd v Bratislave uznesením č.k. 1Cob/169/2016-471 zo
dňa 31.5.2017 rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolací súd
vytkol súdu prvej inštancie, že sa nezaoberal otázkou existencie a právnej povahy tvrdeného záložného
práva pôvodného žalovaného k peňažným prostriedkom povinného, najmä tým, či záložné právo vzniklo
zákonom predpísanou formou, či medzi účastníkmi došlo k uzavretiu záložnej zmluvy, resp. či boli

peňažné prostriedky zverené pôvodnému žalovanému do úschovy. Súčasne zdôraznil potrebu posúdiť
tvrdené postavenie pôvodného žalovaného ako záložného veriteľa aj v kontexte konkurzného konania
vedeného proti spoločnosti KENTI s.r.o., najmä so zreteľom na spôsob, akým si pôvodný žalovaný
uplatnil svoje pohľadávky v konkurze.

4. Uznesením č. k. 33Cb/126/2012-487 zo dňa 11.9.2017 súd prvej inštancie rozhodol o pokračovaní

v konaní s právnym nástupcom pôvodného žalovaného, ktorým sa stala Prima banka Slovensko, a. s. /
súčasný žalovaný/.

5. Po zrušení prvého rozsudku súdu prvej inštancie žalovaný zotrval na svojej obrane, podľa ktorej
pri exekúcii prikázaním pohľadávky z účtu v banke postupoval lege artis, a to s ohľadom na účinky

návrhu na odklad exekúcie. Poukázal tiež na svoju procesnú obranu v rámci exekučného konania,
ktorou spochybňoval legitimitu vedenia exekúcie aj samotný exekučný titul, najmä s poukazom na
existenciu záložného práva k pohľadávkam z účtov a na spornosť vymáhanej pohľadávky žalobcu.
Uviedol, že žalobca existenciu jeho pohľadávky voči spoločnosti KENTI s.r.o. nerozporoval, pričom táto
bola priznaná rozhodcovským rozsudkom Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie

zo dňa 28.4.2011, sp. zn. II/2010-5611.

6. Žalovaný zároveň namietal, že žalobca svoj nárok opieral výlučne o tvrdenie, že mu po doručení
exekučného príkazu nebol v rozpore s § 96 ods. 3 Exekučného poriadku vyplatený zostatok na účte
povinného, bez toho, aby tvrdil iné porušenie povinností alebo rozpor konania žalovaného s dobrými

mravmi. V nadväznosti na pokyny odvolacieho súdu zotrval žalovaný aj na stanovisku, že návrhy podané
dňa31.7.2009malirovnakéhmotnoprávneaprocesnoprávneúčinkybezohľadunačasichzaevidovania
súdom, pričom vyznačenie hodiny a minúty na podacej pečiatke nemalo v danom prípade právny
význam.

7. Pôvodný žalovaný v podaní zo dňa 3.12.2012 uviedol, že objektívne nemohol exekučný príkaz
a príkaz na úhradu trov exekúcie splniť, keďže Okresná prokuratúra Bratislava I dňa 30.7.2009
vydala príkaz na zaistenie bankových účtov spoločnosti povinného vedených právnym predchodcom
pôvodného žalovaného, nakoľko svojím uznesením zo dňa 30.7.2009 začala trestné stíhanie na
podnet pôvodného žalovaného. V období od júla 2009 do apríla 2011 prebiehalo trestné stíhanie

vyšetrovateľkou Okresného riaditeľstva Policajného zboru Bratislava I, ktorá dňa 21.3.2011 vydala
uznesenie pod číslom ORP-999/OEK-B1-2009 KV, ktorým trestné stíhanie zastavila. Pôvodný žalovaný
podal dňa 28.3.2011 sťažnosť proti rozhodnutiu o zastavení trestného stíhania a následne Okresná
prokuratúra Bratislava I dňa 12.4.2011 podanú sťažnosť pôvodného žalovaného zamietla ako
nedôvodnú. Okresná prokuratúra Bratislava I dňa 12.4.2011 vydala príkaz na zrušenie zaistenia

bankových účtov spoločnosti povinného vedených pôvodným žalovaným. Pôvodný žalovaný ani po
vydaní príkazu na zrušenie zaistenia bankových účtov spoločnosti povinného finančné prostriedky z
bankových účtov nevyplatil súdnemu exekútorovi, a to napriek platnému exekučnému príkazu a príkazu
na úhradu trov exekúcie zo dňa 18.8.2009 pod sp. zn. Ex 1164/09.

8. Súd prvej inštancie po vrátení veci odvolacím súdom rozhodol /v poradí druhým/ rozsudkom
zo dňa 21.6.2018, č.k. 33Cb/126/2012-539, ktorým uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
sumu 1.081.289,24 Eur a nahradiť mu trovy konania v plnom rozsahu. Právne posúdil nárok žalobcu
najmä podľa § 37 ods. 1, § 55 ods. 1, § 56 ods. 2 a 5 a § 103 Exekučného poriadku. Na základe
doplneného dokazovania dospel k záveru, že tvrdenie žalovaného o existencii záložného práva k

peňažnýmprostriedkomnakolaterálovýchúčtochnebolopreukázané.Zvykonanýchdôkazovvyplynulo,
že v rozhodnom období nebolo zriadené žiadne záložné právo v prospech banky, a to ani na
základe rámcovej zmluvy, ani registráciou v Notárskom centrálnom registri záložných práv. Rovnako v
konkurznom konaní si žalovaný neuplatňoval pohľadávky ako zabezpečené.9. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa návrhom doručeným
súdu dňa 9.7.2012 domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by súd uložil pôvodnému žalovanému

povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.081.289,24 Eur. Svoj nárok odôvodnil tým, že dňa 30.6.2009 ako
oprávnený podal návrh na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi JUDr. Martinovi Hermanovskému,
so sídlom Moskovská 18, Bratislava, proti povinnému - spoločnosti KENTI s.r.o., so sídlom Štefánikova
61, Brno, Česká republika, IČO: 60 720 808, a to za účelom vymoženia istiny vo výške 1.079.489,68 Eur,
trov právneho zastúpenia v exekučnom konaní vo výške 1.783,06 Eur a poplatku za vydanie poverenia

vo výške 16,50 Eur, teda pohľadávky v celkovej sume 1.081.289,24 Eur. Okresný súd Bratislava I
vydal dňa 8.7.2009 súdnemu exekútorovi poverenie na vykonanie exekúcie. Následne súdny exekútor
dňa 24.7.2009 pod sp. zn. Ex 1164/09 vydal upovedomenie o začatí exekúcie a zároveň v ten istý
deň vydal príkaz na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke. Týmto príkazom uložil
právnemu predchodcovi pôvodného žalovaného, spoločnosti VOLKSBANK Slovensko, a.s., so sídlom
Vysoká 9, Bratislava, povinnosť po jeho doručení zablokovať peňažné prostriedky na bankových účtoch

povinného vedených u pôvodného žalovaného do výšky pohľadávky žalobcu. Pôvodný žalovaný prevzal
uvedený príkaz na začatie exekúcie dňa 24.7.2009. V ten istý deň súdny exekútor listom požiadal
pôvodného žalovaného o poskytnutie súčinnosti, konkrétne o oznámenie aktuálneho stavu bankových
účtov povinného. Pôvodný žalovaný dňa 31.7.2009 informoval súdneho exekútora, že vedie bankové
účty povinného, a zároveň mu oznámil zostatky na jednotlivých účtoch ku dňu 28.7.2009. Dňa 18.8.2009

vydal súdny exekútor pod sp. zn. Ex 1164/09 exekučný príkaz spolu s príkazom na úhradu trov exekúcie,
ktorým uložil právnemu predchodcovi pôvodného žalovaného povinnosť po jeho doručení, v súlade s §
96 ods. 3 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti, vyplatiť z bankových
účtov povinného vedených u pôvodného žalovaného vymáhanú pohľadávku žalobcu na účet súdneho
exekútora. Pôvodný žalovaný tento exekučný príkaz prevzal dňa 18.8.2009.

10. Súd prvej inštancie zároveň konštatoval, že v čase podania excindačnej žaloby žalovaný nemal
voči spoločnosti KENTI s.r.o. žiadnu splatnú pohľadávku, keďže ich splatnosť nastala až v septembri
2009, a preto bola excindačná žaloba podaná predčasne. Táto bola následne zamietnutá rozsudkom
Okresného súdu Bratislava I zo dňa 3. 7. 2012, sp. zn. 35Cb/101/2009, z dôvodu vyhlásenia konkurzu

na majetok povinného. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že podanie excindačnej žaloby podľa § 55
Exekučného poriadku nemá za následok prerušenie ani odklad exekúcie, a preto bol žalovaný povinný
splniť exekučný príkaz zo dňa 18. 8. 2009 a vyplatiť žalobcovi pohľadávku podľa § 96 ods. 3 Exekučného
poriadku. Keďže žalovaný nebol aktívne legitimovaný na podanie návrhu na odklad exekúcie podľa § 56
Exekučného poriadku a nepreukázal existenciu záložného práva k pohľadávkam, neexistovala žiadna

zákonná prekážka brániaca plneniu exekučného príkazu. Súd prvej inštancie zároveň uviedol, že postup
žalovaného,ktorýnapriektomupohľadávkunevyplatil,predstavovalzneužitiepráva,keďžejehokonanie
smerovalo k zmareniu účelu exekúcie, ktorým je včasné vymoženie pohľadávky oprávneného.

11. Proti rozsudku súdu prvej inštancie č.k. 33Cb/126/2012-539 podal žalovaný v zákonnej lehote

odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d) a h) C.s.p. a navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, prípadne aby ho zmenil tak, že žalobu
v celom rozsahu zamietne. Namietal nesprávne právne posúdenie veci a porušenie práva na spravodlivý
proces a uviedol, že dňa 31.7.2009 podal excindačnú žalobu, ktorou sa domáhal vylúčenia peňažných
pohľadávok z kolaterálových účtov spoločnosti KENTI s.r.o., keďže tieto prostriedky slúžili výlučne na

úhradu reálne vzniknutej straty z obchodovania na finančnom trhu vo februári 2009. Túto stratu žalovaný
uhradil z vlastných zdrojov a kolaterál mohol použiť až v dohodnutých termínoch splatnosti v septembri
a októbri 2009. Skutočnosť, že jeho pohľadávka nebola v čase podania excindačnej žaloby splatná,
podľajehonázorunebránilajejpodaniu.Pohľadávkabolanáslednepriznanározhodcovskýmrozsudkom
zo dňa 28.4.2011. Žalovaný tvrdil, že samotné podanie excindačnej žaloby zakladalo jeho aktívnu

legitimáciu na podanie návrhu na odklad exekúcie a že pri exekúcii postupoval lege artis. Namietal,
že súd prvej inštancie po vrátení veci rozhodol v rozpore s kasačnou záväznosťou právneho názoru
odvolacieho súdu a bez náležitého odôvodnenia sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe. Zároveň
uviedol, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil jeho postup ako zneužitie práva, hoci v čase doručenia
exekučného príkazu objektívne nemohol plniť pre zaistenie finančných prostriedkov a ani následne

neexistovala pohľadávka povinného voči banke, ktorú by bolo možné exekvovať. Poukázal aj na
absenciu predbežného právneho posúdenia podľa § 181 ods. 2 C.s.p. a na nedostatočné odôvodnenie
rozhodnutia, čím podľa jeho názoru došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.12. Písomným podaním zo dňa 9.9.2018 sa k odvolaniu žalovaného vyjadril žalobca, ktorý sa s
napadnutým rozsudkom v celom rozsahu stotožnil. Uviedol, že súd prvej inštancie správne dospel
k záveru, že žalovaný nebol aktívne legitimovaný na podanie návrhov na zastavenie ani na odklad

exekúcie, pričom súdny exekútor vydal exekučný príkaz v súlade s Exekučným poriadkom. Podanie
excindačnej žaloby zo strany žalovaného nemalo účinky prerušenia ani odkladu exekúcie a nemalo
vplyv ani na povinnosť žalovaného splniť exekučný príkaz. Žalobca zdôraznil, že žalovaný bol povinný
vyplatiť pohľadávku podľa § 96 ods. 3 Exekučného poriadku a tým, že tak neurobil, porušil svoju zákonnú
povinnosť, v dôsledku čoho je podľa § 103 Exekučného poriadku povinný zaplatiť žalobcovi sumu,

na ktorú by mal nárok v exekučnom konaní. Podľa žalobcu žalovaný v odvolaní len opakuje tvrdenia
uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie, ktoré boli riadne vyvrátené vykonaným dokazovaním
a súdom správne vyhodnotené ako nedôvodné. Žalobca zároveň odmietol tvrdenia žalovaného o
porušení práva na spravodlivý proces, keďže súd prvej inštancie podľa jeho názoru vykonal riadne
a dostatočné dokazovanie v súlade s pokynmi odvolacieho súdu a svoje rozhodnutie primerane a
presvedčivo odôvodnil. Z uvedených dôvodov žalobca navrhol, aby odvolací súd podľa § 387 C.s.p.

napadnutý rozsudok potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v plnom
rozsahu.

13. Krajský súd v Bratislave rozsudkom z 18.4.2019, č. k. 1Cob/156/2018-726, potvrdil rozsudok
Okresného súdu Bratislava I z 21.6.2018, č. k. 33Cb/126/2012-539, ktorým bola žalovanému uložená

povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.081.289,24 Eur a nahradiť mu trovy konania v plnom rozsahu.
Zároveň zamietol návrh žalovaného na prerušenie odvolacieho konania a priznal žalobcovi nárok na
náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

14. Odvolací súd sa v tomto rozhodnutí v celom rozsahu stotožnil so skutkovými aj právnymi závermi

súdu prvej inštancie. Konštatoval, že výsledok trestného konania nemá prejudiciálny význam pre
rozhodnutie o poddlžníckej žalobe, a preto nebol dôvod na prerušenie odvolacieho konania podľa
§ 162 ods. 1 písm. a) C.s.p. Z vykonaného dokazovania odvolací súd uzavrel, že exekučný príkaz
vydaný súdnym exekútorom dňa 18.8.2009 bol vydaný v súlade s Exekučným poriadkom, riadne
doručený žalovanému a nebol nikdy zrušený. Jeho doručením vznikla žalovanému ako banke povinnosť

postupovať podľa § 96 Exekučného poriadku a vyplatiť vymáhanú pohľadávku oprávnenému. Banka
nebola oprávnená posudzovať zákonnosť exekučného príkazu ani odmietnuť jeho splnenie. Odvolací
súd zdôraznil, že podanie excindačnej žaloby nemá za následok prerušenie ani odklad exekúcie a
žalovaný nebol aktívne legitimovaný na podanie návrhu na odklad exekúcie, keďže toto oprávnenie
patrí výlučne povinnému. Žalovaný zároveň nepreukázal existenciu žiadneho práva, ktoré by vylučovalo

exekúciu na pohľadávku povinného voči banke, vrátane tvrdeného záložného práva. V čase doručenia
exekučného príkazu sa na účtoch povinného nachádzali dostatočné finančné prostriedky a nešlo o
prostriedky vylúčené z exekúcie. Povinnosť banky plniť nie je podmienená jej inými právnymi vzťahmi s
povinným ani existenciou vlastnej pohľadávky voči nemu. Na základe uvedeného odvolací súd potvrdil,
že boli splnené všetky zákonné predpoklady pre úspešné uplatnenie poddlžníckej žaloby podľa § 103

Exekučného poriadku.

15. Proti druhému a tretiemu výroku rozsudku odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie, ktorého
prípustnosť odôvodnil ustanoveniami § 420 písm. a), e) a f) C.s.p., ako aj § 421 ods. 1 písm. a)
a b) C.s.p. Namietal najmä nedostatok právomoci súdov, rozhodovanie vylúčeným sudcom alebo

nesprávne obsadeným súdom, ako aj porušenie práva na spravodlivý proces v dôsledku nesprávneho
procesného postupu odvolacieho súdu. V dovolaní uviedol, že odvolací súd podľa jeho názoru založil
svoje rozhodnutie na odlišných právnych záveroch než súd prvej inštancie, doplnil skutkový stav bez
vykonania dokazovania a bez nariadenia pojednávania, čím mu znemožnil uplatniť jeho procesné práva.
Zároveň namietal, že po vyhlásení konkurzu na majetok povinného nebolo možné viesť konanie o

poddlžníckej žalobe, a preto súdy nemali právomoc vo veci konať a rozhodovať. Prípustnosť dovolania
vyvodzoval aj z tvrdeného odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, ako aj z potreby
vyriešenia právnej otázky, ktorá podľa jeho názoru nebola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu
doposiaľ vyriešená, a to otázky prednosti údajne nezákonne vydaného exekučného príkazu pred
účinkami podaného návrhu na odklad exekúcie. V tejto súvislosti poukázal najmä na rozhodnutia

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3MCdo/20/2010 (R 48/2012) a Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 472/2015.
Navrhol zrušenie rozhodnutí súdov oboch stupňov a odklad ich vykonateľnosti.

16. Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu navrhol jeho zamietnutie podľa § 448 C.s.p.17. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením zo dňa 28. novembra 2019, sp. zn. 5Obdo/73/2019,
dovolanie žalovaného odmietol a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov dovolacieho konania. Dovolací

súd dospel k záveru, že dovolanie nie je procesne prípustné ani podľa § 420 písm. f/ C.s.p., keďže
odvolací súd žalovanému neznemožnil uplatnenie jeho procesných práv. Zároveň uviedol, že žalovaným
vymedzené právne otázky podľa § 421 ods. 1 písm. a/ a b/ C.s.p. neboli pre rozhodnutie odvolacieho
súdu rozhodujúce, keďže predmetom konania bolo posúdenie splnenia predpokladov poddlžníckej
žaloby podľa § 103 Exekučného poriadku. Z tohto dôvodu nemohli založiť prípustnosť dovolania, keďže

nešlo o právne otázky, na ktorých by napadnuté rozhodnutie spočívalo.

18. Žalovaný sa ústavnou sťažnosťou podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky a § 122 a nasl. zákona
č.314/2018Z.z.oÚstavnomsúdeSlovenskejrepubliky,doručenouÚstavnémusúduSRdňa17.2.2020,
domáhal vyslovenia porušenia svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 a
2 Ústavy Slovenskej republiky, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č.k. 1Cob 156/2018-726 z 18.4.2019, ako aj porušenia
základných práv podľa čl. 20 ods. 1, čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a práva podľa čl. 1 Dodatkového protokolu uznesením Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky č. k. 5 Obdo 73/2019 z 28.11.2019.

19. Z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 394/2020 z 23.3.2021 vyplýva, že rozhodujúcim
dôvodom záveru o porušení základných práv sťažovateľky bolo nezohľadnenie účinkov vyhlásenia
konkurzu na majetok dlžníka (povinného) na konanie o poddlžníckej žalobe. Ústavný súd zdôraznil,
že vyhlásením konkurzu nastupujú účinky podľa § 48 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, t. j.

na majetok podliehajúci konkurzu nemožno počas konkurzu začať exekučné konanie a už začaté
exekučné konania sa vyhlásením konkurzu ex lege zastavujú, pričom ide o právnu skutočnosť, ktorú sú
všeobecné súdy povinné skúmať a zohľadniť ex offo. Keďže poddlžnícka žaloba je procesne odvodená
od exekúcie (oprávnený ňou uplatňuje pohľadávku povinného vo vlastnom mene na účel uspokojenia
vlastnej vymáhanej pohľadávky), zastavenie exekúcie má za následok zánik procesného oprávnenia

oprávneného pokračovať v takomto uplatnení a obnovu aktívnej legitimácie povinného ako veriteľa
pohľadávky; pokračovanie v meritórnom posudzovaní predpokladov poddlžníckej žaloby bez vyvodenia
týchto účinkov preto ústavný súd vyhodnotil ako postup odporujúci ústavnému imperatívu konať iba na
základe zákona, vedúci k arbitrárnosti a vnútornej rozpornosti rozhodnutia, a tým k porušeniu práva na
súdnu ochranu a spravodlivý proces.

20. Najvyšší súd Slovenskej republiky v nadväznosti na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
a viazaný jeho právnym názorom (§ 134 ods. 2 zákona č. 314/2018 Z. z.) uznesením č. k.
2Obdo/35/2021-1234 zo dňa 21.6.2022 rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 1Cob/156/2018-726
zo dňa 18.4.2019 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Najvyšší súd pritom výslovne akceptoval

záver, že po vyhlásení konkurzu na majetok povinného a ex lege zastavení exekučného konania nebol
vytvorený procesný priestor na meritórne rozhodovanie o poddlžníckej žalobe, keďže ide o nárok, ktorý
je svojou povahou bezprostredne a neoddeliteľne viazaný na existenciu a trvanie exekučného konania.
Zároveň zdôraznil, že krajský súd je v ďalšom konaní povinný rešpektovať nielen účinky konkurzu na
procesnú legitimáciu strán, ale aj jeho dopad na samotnú prípustnosť ďalšieho procesného postupu, a

nemôže pokračovať v individuálnom presadzovaní nároku spôsobom, ktorý by obchádzal zákonom.

21. Krajský súd v Bratislave uznesením č. k. 3Cob/167/2022-1286 zo dňa 3.7.2024 rozhodol, že v
konaní bude pokračovať s právnym nástupcom pôvodného žalobcu, spoločnosťou FirstPhone, v.o.s.

22. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací nariadil na prejednanie veci pojednávanie na termín
14.1.2025 v zmysle § 385 ods. 1 C.s.p. Žalobcovi bolo predvolanie na toto pojednávanie, spolu s
poučením o následkoch nedostavenia sa doručené dňa 11.12.2025. Žalobca sa na pojednávanie
nedostavil, svoju neúčasť neospravedlnil a ani nepožiadal o odročenie pojednávania. Súd preto v súlade
§ 180 C.s.p. rozhodol, že pojednávanie vykoná bez prítomnosti žalobcu.

23. Odvolací súd v súlade s § 384 ods. 1 C.s.p. zopakoval dokazovanie oboznámením obsahu listín
uvedených v zápisnici z pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je dôvodné.24. V podaní, ktoré bolo súdu doručené dňa 12.1.2026, ako aj na pojednávaní, ktoré sa konalo dňa
16.1.2023 žalovaný prostredníctvom svojich právnych zástupcov poukázal na to, že medzi žalobcom
a žalovaným nevznikol žiadny hmotnoprávny vzťah veriteľa a dlžníka, keďže poddlžnícka žaloba má

výlučne procesný charakter a nevedie k zmene veriteľa pohľadávky. Jej existencia je neoddeliteľne
viazaná na trvanie exekučného konania, pričom vyhlásením konkurzu na majetok povinného bolo
exekučné konanie podľa § 48 zákona o konkurze a reštrukturalizácii ex lege zastavené. V dôsledku toho
žalobca stratil procesné oprávnenie viesť poddlžnícku žalobu a individuálne sa domáhať uspokojenia
svojej pohľadávky mimo konkurzného režimu. Tento právny názor výslovne potvrdil aj Ústavný súd

Slovenskej republiky v náleze sp. zn. I. ÚS 394/2020, keď konštatoval, že po vyhlásení konkurzu
neexistuje procesný priestor na meritórne rozhodovanie o poddlžníckej žalobe. Pokračovanie v tomto
konaní by preto predstavovalo neprípustné obchádzanie princípu kolektívneho uspokojenia veriteľov a
preto žalovaný žiadal, aby súd konanie procesne ukončil.

25. Podľa § 388 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené

podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

26. Podľa § 390 písm. a), b) C.s.p., odvolací súd sám rozhodne vo veci, ak rozhodnutie súdu prvej
inštancie bolo už raz odvolacím súdom zrušené, vec bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie
a odvolací súd koná a rozhoduje o odvolaní proti novému rozhodnutiu súdu prvej inštancie.

27. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku ako aj celého obsahu spisového materiálu a
odvolania žalovaného, vyjadrení v odvolacom konaní, dospel k záveru, že žalobu žalobcu je potrebné
zamietnuť.

28. Poddlžnícka žaloba predstavuje osobitný procesný prostriedok, prostredníctvom ktorého sa v
rámci exekúcie vykonávanej prikázaním inej peňažnej pohľadávky umožňuje oprávnenému domáhať sa
splnenia pohľadávky povinného voči jeho dlžníkovi. Jej podstatou nie je vznik nového hmotnoprávneho
záväzku medzi oprávneným a poddlžníkom, ale výlučne procesné oprávnenie oprávneného uplatniť
pohľadávku povinného vo vlastnom mene a na vlastný účet na účely uspokojenia vymáhanej

pohľadávky. K zmene veriteľa v hmotnoprávnom zmysle nedochádza; povinný zostáva aj naďalej
veriteľom pohľadávky, pričom na oprávneného prechádza iba právo túto pohľadávku procesne
uplatniť. Aktívna vecná legitimácia oprávneného na podanie poddlžníckej žaloby vzniká doručením
exekučnéhopríkazudlžníkovipovinného,ktorýmmubolauloženápovinnosťvyplatiťsplatnúpohľadávku
oprávnenému, a jej trvanie je neoddeliteľne viazané na existenciu a trvanie exekučného konania.

Poddlžnícka žaloba tak predstavuje osobitný spôsob výkonu exekúcie a jej existencia je od exekučného
konania procesne odvodená. Zánikom exekúcie zaniká aj procesné oprávnenie oprávneného na
individuálne uplatňovanie pohľadávky povinného.

29. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 9.7.2012

domáhal zaplatenia sumy 1.081.289,24 Eur z titulu poddlžníckej žaloby, pričom svoj nárok odvodzoval
od exekučného konania vedeného súdnym exekútorom pod sp. zn. EX 1164/2009 proti povinnému -
spoločnosti KENTI s. r. o. V rámci tohto exekučného konania bol právnemu predchodcovi žalovaného
ako banke doručený exekučný príkaz prikázaním pohľadávky z účtu povinného, na základe ktorého
žalobca tvrdil porušenie povinnosti podľa § 96 ods. 3 Exekučného poriadku. V priebehu exekučného

konania však došlo k vyhláseniu konkurzu na majetok povinného spoločnosti KENTI s. r. o. Uznesením
Okresného súdu Bratislava I zo dňa 5.6.2012, zverejneným v Obchodnom vestníku dňa 12.6.2012, bol
na majetok povinného vyhlásený konkurz, čím v súlade s § 48 zákona o konkurze a reštrukturalizácii
došlo k ex lege zastaveniu predmetného exekučného konania.

30. Z uvedeného vyplýva, že v čase podania žaloby na súd už exekučné konanie neexistovalo, keďže
bolo zo zákona zastavené účinkami vyhlásenia konkurzu. Žalobca tak už v čase podania žaloby nebol
nositeľom procesného oprávnenia uplatňovať pohľadávku povinného voči žalovanému, keďže jeho
aktívna vecná legitimácia bola neoddeliteľne viazaná na trvanie exekúcie. Zánikom exekučného konania
došlo k zániku tohto procesného oprávnenia a k obnoveniu výlučnej legitimácie povinného, resp. po

vyhlásení konkurzu správcu konkurznej podstaty, ako veriteľa predmetnej pohľadávky.

31. Poddlžnícka žaloba je sporovým konaním vedeným podľa Civilného sporového poriadku, v ktorom
súd rozhoduje o uplatnenom nároku meritórne. Skutočnosť, že žalobca v čase podania žaloby stratil,resp. vôbec nebol nositeľom aktívnej vecnej legitimácie, nepredstavuje procesnú prekážku konania,
ale ide o nedostatok hmotnoprávnej povahy, ktorý sa prejavuje v samotnom posúdení dôvodnosti
uplatneného nároku. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie preto nemôže byť a ani nie je dôvodom

na zastavenie konania, ale výlučne dôvodom na zamietnutie žaloby. Zastavenie konania prichádza
do úvahy len v zákonom výslovne ustanovených prípadoch, najmä ak existuje niektorá z procesných
prekážok, pri ktorých zákon vylučuje meritórne rozhodnutie, ako je napríklad nedostatok procesnej
subjektivity, nedostatok procesnej spôsobilosti, prekážka litispendencie alebo rei iudicatae, späťvzatie
žaloby, nezaplatenie súdneho poplatku alebo iný zákonom ustanovený dôvod. V posudzovanom prípade

však takáto procesná prekážka zistená nebola, súd bol oprávnený o žalobe konať a rozhodnúť;
nedostatok aktívnej vecnej legitimácie sa však musel prejaviť zamietnutím poddlžníckej žaloby ako
vecne nedôvodnej.

32. Odvolací súd pri opätovnom rozhodovaní vychádzal z právnych názorov vyslovených v náleze
Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 394/2020 a v nadväzujúcom uznesení Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Obdo/35/2021, ktorými boli predchádzajúce rozhodnutia v tejto veci
zrušené. V zmysle § 134 ods. 1 a 2 zákona č. 314/2018 Z. z. je všeobecný súd v ďalšom konaní
viazaný právnym názorom ústavného súdu, ako aj právnym názorom dovolacieho súdu vysloveným v
zrušujúcom rozhodnutí.

33. Aj z uvedených rozhodnutí jednoznačne vyplýva, že po vyhlásení konkurzu a ex lege zastavení
exekučného konania je potrebné tieto účinky zohľadniť pri posudzovaní aktívnej vecnej legitimácie
oprávneného v konaní o poddlžníckej žalobe. Vzhľadom na tieto záväzné právne závery, ako aj na
zistený skutkový stav, odvolací súd dospel k záveru, že žalobca v čase podania žaloby už nebol
nositeľom práva uplatniť predmetný nárok, a preto jeho žaloba nemohla byť úspešná.

34. Na základe uvedeného odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v súlade s § 388 C.s.p. zmenil
tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozsudku.

35. O nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods.

1 a§ 262 ods. 1 C.s.p. tak, že úspešnému žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov
prvoinštančného, odvolacieho a dovolacieho konania v celom rozsahu, keďže bol v odvolacom konaní
plne úspešný. S poukazom na ust. § 262 ods. 2 C.s.p., o výške náhrady trov odvolacieho konania
rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným
uznesením, ktorý vydá súdny úradník.

36. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3: 0 (§ 393 ods. 2 veta druhá
C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1, C.s.p.). Dovolateľ musí byť
v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané

advokátom (§ 429 ods. 1, C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,
proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 C.s.p.).