Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Thursday, January 21, 2026

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Co/176/2024

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7118210790
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Dana Popovičová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2026:7118210790.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dany Popovičovej a členiek

senátu JUDr. Gizely Majerčák a JUDr. Aleny Mikovej v spore žalobkyne: A. A. A., nar. XX. XX. XXXX,
bytomvB.C.D.XXX,zastúpenejJUDr.MartinouKožárovouJenčovou,advokátkousosídlomvPrešove,
Slovenská 69, proti žalovaným: 1/ Cumulus, s.r.o., so sídlom v Košiciach, Rastislavova 45, IČO: 36 217
417, 2/ Univerzitná nemocnica L. Pasteura Košice, so sídlom v Košiciach, Rastislavova 43, IČO: 00 606
707,zastúpenáALENAZADÁKOVÁ-advokát,s.r.o.,sosídlomvKošiciach,Kováčska245/32,zaúčasti
intervenienta na strane žalovaného v 2. rade: KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group,
so sídlom v Košiciach, Čajakova 1, IČO: 00 585 441, v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní

žalovaného v 2. rade proti rozsudku Mestského súdu Košice zo dňa 20.8.2024, č.k. 15C/24/2018-949
takto

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok vo vyhovujúcom výroku vo vzťahu k žalovanému v 2. rade a vo výroku o trovách
konania vo vzťahu medzi žalobkyňou a žalovaným v 2. rade.

Žalobkyňa má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v 2. rade v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia
uložilžalovaným1/,2/povinnosťspoločneanerozdielnezaplatiťžalobkynititulomnáhradynemajetkovej

ujmy 35.000 eur v lehote 15 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovaným 1/, 2/ uložil povinnosť spoločne
a nerozdielne nahradiť žalobkyni trovy konania v rozsahu 100%. Intervenientovi nárok na náhradu trov
konania nepriznal.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala vo vzťahu k žalovaným 1/, 2/ uloženia
povinnosti zaplatiť jej spoločne a nerozdielne titulom náhrady nemajetkovej ujmy 35.000 eur.

3. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že žalobkyňa žalobu oprela o tvrdenie, že počas
svojho tehotenstva dňa 19.04.2016 bola vyšetrená v internej ambulancii žalovaného v 1. rade kvôli
zvýšenému krvnému tlaku. Vykonaným vyšetrením bol zistený záver: Hypertenzia v gravidite? Syndróm
bieleho plášťa. Odporúčaná bola kontrola. Pri kontrolnom vyšetrení dňa 21. 4. 2016 bol konštatovaný
záver: Syndróm bieleho plášťa, Gravidita 28. týždeň. Normotenzívna - skôr hypotenzná. Doporučenie:
nevyžaduje antihypertenzíva, doma dostatočný príjem tekutín. Dňa 29. 4. 2016, po ďalších vyšetreniach
v gynekologickej ambulancii bola žalobkyňa v rámci ústavnej pohotovostnej služby vyšetrená v internej

ambulancii žalovaného v 2. rade. Jej stav bol po vyšetrení hodnotený ako arteriálna hypertenzia v
gravidite, gravidita 29. týždeň, odporúčané bolo gynekologické vyšetrenie a liečba vysokého krvného
tlaku liekom Dopegyt. Následne bola žalobkyňa vyšetrená v ambulancii gynekologicko - pôrodníckeho
oddelenia žalovaného v 2. rade. Udávala, že od rána necítila pohyby plodu, ale v čase vyšetrenia ichuž opäť cítila, nekrvácala, kontrakcie neboli prítomné. Pri USG vyšetrení bol zistený 3-týždňový sklz v
raste plodu a na CTG zázname bol prítomný podozrivý typ krivky, tlak krvi bol 150/100 mmHg, v moči
bola prítomná bielkovina. Stav bol hodnotený ako gravidita v 29/1, TG, preeklampsia. Vnútromaternicová

retardácia rastu plodu, silentný typ CTG krivky, Rh negativita. Žalobkyňa bola odoslaná na hospitalizáciu
na gynekologicko - pôrodnícku kliniku žalovaného v 2. rade, kde bola prijatá o 23.10 h na pôrodnú sálu.
O 23.29 h bola pacientka napojená na CTG monitor - prítomný bol silentný typ krivky - hyporeaktívny
záznam. Dňa 30. 4. 2016 bolo pokračované v kontrole stavu pacientky, na CTG zázname pretrvával
silentný typ krivky, tlak krvi bol 155/97 mmHg. O 00.47 h bolo vykonané konziliárne vyšetrenie, na

základe ktorého bol stav žalobkyne hodnotený ako artériová hypertenzia v gravidite, gravidita 29.
týždeň. Odporúčané bolo začatie liečby liekom Dopegyt. Napriek aplikovanej antihypertenzívnej liečbe
u žalobkyne pretrvával chorobne vysoký krvný tlak. Za účelom urýchlenia dozrenia nezrelých pľúc plodu
pre prípad predčasného ukončenia tehotenstva bol podaný liek Diprophos. Po ďalších vyšetreniach
bolo USG vyšetrením potvrdené vnútromaternicové úmrtie plodu. Tehotenstvo bolo ukončené cisárskym
rezom, pri ktorom bol o 20.00 h v 29. týždni gravidity porodený mŕtvy plod mužského pohlavia. Podľa

pitevného nálezu plodu bola bezprostrednou príčinou úmrtia intrauterinná asfyxia plodu z neznámej
príčiny.

4. Žiadosťou o prešetrenie postupu zo dňa 27.10.2016 sa žalobkyňa obrátila na Úrad pre dohľad
nad zdravotnou starostlivosťou, pobočka Košice, ktorý konštatoval, že interné vyšetrenia žalobkyne v

dňoch 19.04.2016 a 21.04.2016 v internej ambulancii Cumulus, s.r.o. neboli realizované v dostatočnom
rozsahu a správne, keď pacientke bola stanovená nesprávna diagnóza bez potrebnej objektivizácie
a následne nebola ordinovaná adekvátna farmakologická liečba hypertenzie v gravidite. Vo vzťahu
k žalovanému v 2. rade uviedol, že nesprávne bol vyhodnotený stav plodu žalobkyne, ktorý na
základe CTG záznamov vykazoval známky nie začínajúcej, ale už prebiehajúcej hypoxie plodu. Zaujatím

vyčkávajúceho stanoviska a neadekvátnym vyhodnotením CTG záznamov bol postup žalovaného v
2. rade z medicínskeho pohľadu nesprávny. Neboli zohľadnené známky závažnej vnútromaternicovej
hypoxie plodu, ktoré indikovali, bez ohľadu na dĺžku gravidity či hypotrofiu plodu, ukončenie tehotnosti
cisárskym rezom. Zdravotná starostlivosť tak nebola poskytnutá pacientke správne. Žalobkyňa sa
domáha voči žalovaným náhrady nemajetkovej ujmy, keďže v 29. týždni tehotenstva z dôvodu

nesprávnych zdravotných postupov týchto žalovaných prišla o svoje prvé dieťa, ktoré bolo očakávané
a ku ktorému si počas tehotenstva vytvorila silný vzťah a spolu s manželom a celou rodinou sa na neho
tešila. Strata dieťaťa u nej spôsobila depresívne stavy, pocity smútku a zlyhania, s ktorými sa musela
dlho vyrovnávať. Z dôvodu, že jej bola vykonaná sekcia, prišla o možnosť pokúšať sa o ďalšie dieťa v
časovom období jedného roka. Z dôvodu poskytnutej zdravotnej starostlivosti zo strany žalovaných non

lege artis jej tak vznikla nemajetková ujma, spočívajúca v porušení fyzickej a morálnej integrity.

5. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní a po právnom posúdení veci v zmysle § 11, § 13, §
15, § 16, § 100 ods. 1, § 101, § 415, § 420 Občianskeho zákonníka, § 3 ods. 2, § 4 ods. 1, 3 zák. č.
576/2004 Z.z., berúc do úvahy právny názor odvolacieho súdu vyslovený v uznesení Krajského súdu

v Košiciach zo dňa 19.1.2022 sp. zn. 9C/48/2021 dospel k záveru, že žaloba je opodstatnená, preto
jej vyhovel a žalovaných 1/, 2/ zaviazal spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni nemajetkovú ujmu vo
výške 35.000 eur.

6. Vychádzajúc z toho, že žalobkyňa v tomto konaní vo vzťahu k žalovaným uplatnila nárok na

náhradu nemajetkovej ujmy titulom ochrany osobnosti v zmysle § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka
tvrdiac, že žalovaní zasiahli do práva žalobkyne na zdravie, dôstojnosť a súkromie neposkytnutím
zodpovedajúcej zdravotnej starostlivosti, následkom čoho žalobkyňu postretla strata očakávaného
dieťaťa, súd prvej inštancie zameral dokazovanie na zodpovedanie otázky, či v danom prípade žalovaní
1/, 2/ nesú zodpovednosť za takýto neoprávnený zásah. Súd prvej inštancie následne skúmal, či je

daná existencia príčinnej súvislosti medzi zásahom do chránených práv žalobkyne a protiprávnosťou
tohto zásahu, ktorá sa prejavila v strate šance žalobkyne porodiť živé dieťa. Zodpovedanie týchto otázok
bolo vyjadrené Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou v oznámení o výsledkoch šetrenia
podnetu žalobkyne zo dňa 3.5.2017, podľa záverov ktorého u dohliadaných subjektov (žalovaných 1/,
2/) bolo zistené porušenie ust. § 4 ods. 3 zák. č. 576/2004 Z.z. V ďalšom súd zameral dokazovanie na

zodpovedanie otázky, či pri správnom postupe (lege artis) žalovaných 1/, 2/ mala žalobkyňa možnosť
porodiť živé dieťa.7. Súd prvej inštancie sa pri zodpovedaní nastolených otázok oprel o záver znalkyne v odbore
zdravotníctvo a farmácia, odvetvie gynekológia a pôrodníctvo A. E. C., ktorá v znaleckom posudku č.
1/2002 zo dňa 11.5.2020 v znení jeho doplnenia zo dňa 30.9.2022 uviedla, že príčinou smrti dieťaťa

žalobkyne bola intrauterinná (vnútromaternicová) asfyxia plodu. Jej príčinou bola pravdepodobne
neliečená hypertenzia, na ktorú nasadla preeklampsia, ktorá tiež nebola včas diagnostikovaná a liečená.
Skutočnosť, že hypertenzia nebola liečená, prispela k prehlbovaniu hypoxie a rastovej retardácie plodu.
Tým je daná príčinná súvislosť medzi non lege artis postupom žalovaného v 1. rade a stratou šance
žalobkyne porodiť živé dieťa. Ak by bol žalovaný v 1. rade nasadil správnu liečbu, nedošlo by k zhoršeniu

zdravotného stavu matky aj plodu a matka by mala šancu porodiť živé dieťa. Na záveroch tohto
znaleckého skúmania zotrvala znalkyňa A. E. C. aj pri svojej výpovedi pred súdom. Z takto vykonaného
dokazovania súd vyvodil zodpovednosť žalovaného 1.

8. Vo vzťahu k žalovanému v 2. rade za rozhodujúce súd prvej inštancie považoval závery Znaleckého
posudku č. 04/2024 zo dňa 3.5.2024, ktorý vypracoval súdny znalec pre odbor zdravotníctvo

a farmácia, odvetvie gynekológia a pôrodníctvo F. A. G. H., F.. A., podľa záverov ktorého, pokiaľ je na
kardiotokografickom zázname pravidelná akcia srdca plodu, tak i napriek patologickému záznamu je
možné a pravdepodobné, že by sa plod pri adekvátnom manažmente a skoro vykonanom cisárskom
reze narodil živý. Čím skôr by cisársky rez bol vykonaný, tým menší by bol hypoxický inzult pre
plod. Teda skoršie ukončenie gravidity po prijatí žalobkyne na kliniku by podľa súdneho znalca zvýšilo

šance plodu na prežitie a vyčkávací postup nebol zákonný a správny. Aplikácia kortikoidov a následný
expektačný postup nemôžu byť nadradenými pri rozhodovaní o ukončení tehotenstva z indikácie
hypoxie plodu. Manažment gravidity pani A. u žalovaného v 2. rade s kontinuálnym patologickým
kardiotokografickým záznamom pri hypertenzii optimálne nereagujúcej na zvolenú liečbu považoval
súdny znalec za nesprávny a teda non lege artis. Znalecký tím pod vedením F. H. konštatoval v

znaleckom posudku skutočnosti, ktoré sú pre záver o príčinnej súvislosti medzi nesprávnym postupom
žalovaného v 2. rade a stratou šance žalobkyne porodiť živé dieťa dostačujúce. Tento znalecký posudok,
i keď má silu listinného dôkazu, možno považovať podľa názoru súdu prvej inštancie za dostačujúci
a podstatný, pretože zohľadňoval a bral do úvahy aj výsledok prešetrenia podnetu Úradu pre dohľad
nad zdravotnou starostlivosťou a jeho závery, pričom sa vyjadroval aj k záverom znaleckého posudku

A. C. a k jeho doplnku.

9. Na základe tohto vykonaného dokazovania súd uzavrel, že v danom prípade zdravotná starostlivosť
nebola žalobkyni zo strany žalovaného v 2. rade v období od 29.4.2016 do 30.4.2016 poskytnutá
správne z dôvodu nesprávneho vyhodnotenia monitorovania stavu plodu, t.j. nesprávneho vyhodnotenia

ohrozenia plodu vnútromaternicovou hypoxiou a neskorého ukončenia tehotnosti pri jednoznačných
známkach ohrozenia plodu vnútromaternicovou hypoxiou.

10. S poukazom na nález Ústavného súdu ČR III. ÚS 3067/2013 zo dňa 20.12.2016 mal za to, že
pre úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti sa nevyžaduje vyvolanie konkrétnych následkov

zásahu, stačí, že zásah je objektívne spôsobilý narušiť alebo aspoň ohroziť práva chránené ust. § 11
Občianskeho zákonníka.

11. Vyhodnotiac všetky relevantné skutkové okolnosti, a to, že včasná a účinná diagnostika a následný
ďalší postup v liečbe boli spôsobilé zabrániť, resp. obmedziť riziko poškodenia zdravia, resp. úmrtie

dieťaťa, dospel k záveru, že zdravotný stav žalobkyne bol zaťažený nesprávne poskytnutou zdravotnou
starostlivosťou žalovanými 1,2 a neeliminované riziko sa naplnilo úmrtím jej dieťaťa. Mal za to, že
je neadekvátne požadovať od žalobkyne, aby preukázala so stopercentnou istotou, že príčinou smrti
dieťaťa bol postup žalovaných non lege artis. V tej súvislosti poukázal na závery Ústavného súdu SR
vyslovené v náleze sp. zn. II. ÚS 716/2016 zo dňa 24.10.2017 a zdôraznil, že pre úspešné uplatnenie

práva na ochranu osobnosti sa nevyžaduje vyvolanie konkrétnych následkov zásahu proti chránenému
záujmu ale postačuje, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť alebo aspoň ohroziť práva chránené
v ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka.

12.Nietpochýbotom,žežalobkyňamalazákonnýnároknazabezpečeniezodpovedajúceholiečebného

procesu, ktorý by zodpovedal požiadavke na postup odborného zdravotného personálu lege artis. Pokiaľ
tento predpoklad naplnený nebol, v dôsledku čoho bola významne znížená šanca dieťaťa na prežitie,
bez ohľadu na preukázanie percentuálneho vyjadrenia tohto zníženia ide o zásah do osobnostných práv
žalobkyne. Smrťou dieťaťa došlo k závažnému neoprávnenému zásahu do práva na ochranu osobnosti,ktorý spočíva v obmedzení súkromného a rodinného života, keď smrťou dieťaťa rodičia stratia navždy
možnosť viesť s dieťaťom rodinný a súkromný život, pričom trauma zo smrti dieťaťa je neodstrániteľná.

13.PokiaľžalovanínamietalizáveryznaleckéhodokazovaniaznalcaF.A.G.H.,F..A.,znaleckýposudok
s inými závermi súdu nepredložili a ani nemali ďalšie návrhy na doplnenie dokazovania.

14. Pokiaľ žalovaní vzniesli námietku premlčania uplatneného nároku tvrdiac, že žalobkyňa až podaním
zo dňa 14.4.2022 odstránila vady žaloby, súd prvej inštancie uviedol, že zo žaloby podanej na súde

dňa 24.9.2018 vyplýva, že ňou žalobkyňa žiadala zaviazať žalovaných na náhradu nemajetkovej ujmy
spoločne a nerozdielne. Žalobkyňa v priebehu konania nepodala návrh na zmenu žaloby v zmysle §
139 a nasl. C.s.p.

15. Zodpovednosť žalovaných posúdil súd ako solidárnu s odkazom na uznesenie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 3Cdo/187/2013 zo dňa 11.2.2016, podľa ktorého ak do práva na ochranu osobnosti fyzickej

osoby neoprávnene zasiahne viacero osôb, možno na takýto prípad analogicky aplikovať ust. § 483 ods.
1 Občianskeho zákonníka o solidárnej zodpovednosti.

16. Pokiaľ ide o výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ustálil, že zo strany žalovaných bolo zasiahnuté
do osobnostných práv žalobkyne, a to predovšetkým do práva na súkromie a práva na rodinný

život výrazným spôsobom. Žalobkyňa prišla v začiatkoch tehotenstva o svoje prvé dieťa, ktoré bolo
očakávané. Strata dieťaťa v prípade žalobkyne znamená ujmu, ktorá je trvalá a neodstrániteľná a ide
o ujmu závažnú. Nárok na náhradu nemajetkovej ujmy má túto ujmu zmierniť. V danom prípade nie
je podľa názoru súdu morálna satisfakcia postačujúca a preto ustálil, že žalobkyni vznikol nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Pri určení výšky tejto náhrady postupoval podľa § 13 ods. 3

Občianskeho zákonníka a prihliadal na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a okolnosti, za ktorých
k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo.

17. Vychádzal pritom z toho, že smrť dieťaťa znamenala pre žalobkyňu ujmu, ktorá je trvalá
a neodstrániteľná a peniazmi nenahraditeľná. Stratu dieťaťa žalobkyňa pociťovala ako závažnú

a psychicky zaťažujúcu situáciu, psychickú bolesť zo strany blízkeho človeka. Pri určení výšky peňažnej
náhrady prihliadol na nenapraviteľný následok vzniknutý v dôsledku úmrtia dieťaťa a dôsledky, ktoré
táto ujma vyvolala. Zohľadnil, že pôvodcom zásahu bol jednak prevádzkovateľ zdravotnej starostlivosti
a jednak poskytovateľ zdravotnej starostlivosti, teda miesta, kde pacienti prichádzajú s dôverou, že im
bude poskytnutá adekvátna lekárska starostlivosť a profesionálne, v súlade s lekárskou etikou. Prihliadol

aj k všeobecnej prevenčnej povinnosti v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka a dospel k záveru, že za
primeranú je potrebné považovať výšku náhrady nemajetkovej ujmy stanovenú sumou 35.000,- eur.

18. V tej súvislosti zohľadnil, že žalobkyňa bola v čase vzniku ujmy vo veku 32 rokov, v 29. týždni
tehotenstva a prišla o svoje prvé dieťa, ktoré bolo očakávané a ku ktorému si počas tehotenstva vytvorila

silný vzťah a veľmi sa na neho s manželom a celou rodinou tešila. Strata dieťaťa u nej spôsobila
depresívne stavy, pocity smútku a zlyhania, s ktorými sa musela vyrovnávať. Nezanedbateľné je, že
žalobkyni bola vykonaná sekcia, čo znamenalo, že o ďalšie dieťa sa mohla pokúšať až po roku.

19. Pokiaľ ide o okolnosti zásahu prihliadol na to, že žalobkyňa bola pred pôrodom zdravá,

nič nenasvedčovalo skutočnosti, že by pôrod mohol dopadnúť negatívne. Počas gravidity nebola
hospitalizovanáamalalegitímneočakávania,žeporodízdravédieťa.Pokiaľbypersonálžalovanéhov2.
rade ako erudovaný postupoval v zmysle zák.č. 576/2004 Z.z., zohľadnil by súčasné poznatky lekárskej
vedy a konal v súlade so štandardnými postupmi, nedošlo by k závažnému pochybeniu počas pôrodu.
Súdny znalec F. A. H. v znaleckom posudku konštatoval, že je pravdepodobné, že pri adekvátnom

manažmente by sa plod narodil živý. Čím skôr by cisársky rez bol vykonaný, tým menší by bol hypoxický
inzult pre plod.

20. Zohľadnil aj aktuálnu judikatúru súdov (rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19.9.2017
sp. zn. 5Co/272/2016 a rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 12.10.2013 sp. zn. 25Co/1/2023),

ktorými bola priznaná nemajetková ujma pri podobných skutkových okolnostiach vo výške 60.000,- eur
a v druhom prípade manželke 30.000,- eur a synom po 15.000,- eur za smrť pacienta.21. Žalovaný v 2. rade namietal, že strata šance na život nenarodeného dieťaťa ako samostatne
chránený statok sa prejavuje tak, že je vyčíslená v konkrétnom percentuálnom ponímaní. Táto teória so
sebouprinášaajistéšpecifikumatýmjeto,žežalobcovi,tedapoškodenému,nemôžebyťnikdypriznaná

plná náhrada škody, ale vždy len taká pomerná časť, ktorá prislúcha vyčíslenej, resp. stanovenej
stratenej šanci. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Ústavného súdu ČR sp. zn. I. ÚS 1919/08 zo
dňa 12. 8. 2008, ktoré sa odvoláva na prípad Gregg proti Scott, kde lekár nesprávne diagnostikoval
zápal nosných dutím namiesto zhubnej formy nádoru, pričom šanca na uzdravenie sa v nasledujúcich
10 rokoch znížila zo 42 % na 25 %. Súd v tejto veci zamietol žalobu z dôvodu, lebo žalobca nepreukázal,

že bolo viac než pravdepodobné, že by k takémuto následku nedošlo, ak by sa podrobil vyšetreniu hneď
po návšteve u žalovaného.

22. V súvislosti s touto argumentáciou súd prvej inštancie bol toho názoru, že teória straty šance
má rozhodujúci význam pri posúdení príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom
a následkom. Žalobkyňa sa v prejednávanej veci nedomáha náhrady škody, ale žiada nemajetkovú ujmu

titulom ochrany osobnosti, ide teda o dva samostatné inštitúty, pre priznanie ktorých je potrebné naplniť
aj iné zákonné predpoklady.

23. Žalovaným uložil preto povinnosť zaplatiť žalobkyni nemajetkovú ujmu spoločne a nerozdielne a na
plnenie stanovil lehotu 15 dní od právoplatnosti rozsudku, ktorú považoval za primeranú vzhľadom na

ekonomický charakter žalovaných.

24. O trovách konania rozhodol v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. a úspešnej žalobkyni priznal plnú náhradu
trov konania voči neúspešným žalovaným.

25. Proti tomuto rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalovaný v 2. rade z dôvodov podľa § 365
ods. 1 písm. b/, d/, f/ a h/ C.s.p. a odvolaciemu súdu navrhol, aby rozsudok zrušil a vrátil vec súdu prvej
inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V dôvodoch odvolania uviedol, že rozsudok považuje
za nedostatočne odôvodnený. Súd sa nevyporiadal s námietkami žalovaného v 2. rade. Dôkazné prvky
svedčiace v prospech žalobkyne kládol do popredia a v podstate len na nich založil svoje rozhodnutie.

Vyhol sa hodnoteniu skutočností svedčiacich v prospech žalovaného v 2. rade a preto ich nemohol
hodnotiť. Opomenul dôležité skutočnosti prípadu, ktoré do dôvodov svojho meritórneho rozhodnutia
nepojal a nevyhodnotil ich. Súd prvej inštancie sa v rozhodnutí vôbec nevyproiadal s argumentáciou
žalovaného v 2. rade uvedenou v podaní zo dňa 4.6.2024, keď tvrdil, že súdom ustanovený znalec
v znaleckom posudku č. 4/2024 nezodpovedal otázku, ktorá mu bola zadaná a ktorá má význam

pre konanie, keď nevyjadril percentuálne tzv. stratu šance na život nenarodeného dieťatka. Vzhľadom
k tomu, že gynekológ nie je odborne spôsobilý vyjadrovať sa k otázkam neonatológie, bolo jeho
povinnosťou pribrať si k otázke odborného konzultanta. Strata šance porodiť živé dieťa ako samostatne
chránený statok sa prejavuje tak, že je vyčíslená v konkrétnom percentuálnom ponímaní. Táto teória so
sebou prináša aj isté špecifikum a tým je, že žalobcovi (poškodenému) nemôže byť nikdy priznaná plná

náhrada škody, ale vždy len taká pomerná časť, ktorá prislúcha vyčíslenej, resp. stanovenej stratenej
šanci.VtejsúvislostipoukázalnauznesenieÚstavnéhosúduČRzodňa12.8.2008sp.zn.I.ÚS/1919/08,
ktoré rozhodnutie sa odvoláva na prípad Gregg proti Scott, kde lekár nesprávne diagnostikoval zápal
nosných dutín namiesto zhubnej formy nádoru, pričom šanca na uzdravenie sa v nasledujúcich 10 rokov
znížila zo 42 % na 25 %. Prvostupňový súd zamietol žalobu z dôvodu, že žalobca nepreukázal, že bolo

viac než pravdepodobné, že by k takémuto následku nedošlo, ak by sa podrobil vyšetreniu ihneď po
návšteve u žalovaného. Na tomto príklade je možné vidieť, že strata šance je síce konkrétne vyčíslená,
no samotná príčinná súvislosť, aj keď je neistá, musí spĺňať určité kritériá kvality a musí presiahnuť určitú
hranicu pravdepodobnosti. Tiež poukázal na rozsudok NS SR zo dňa 31.3.2021 sp. zn. 5Cdo/107/2019
v súvislosti s dôkaznou situáciou. Za nesprávny postup súdu považoval, pokiaľ námietky k znaleckému

posudku č. 4/2024 nezaslal dotknutému znalcovi na vyjadrenie. Súd sa nezaoberal ani vznesenou
námietkou premlčania uplatneného nároku a nevysvetlil, prečo sám uznesením vyzval žalobkyňu na
opravu vád žalobného návrhu. Stalo sa tak podaním zo dňa 21.9.2018, keď uviedol, aby špecifikovala,
či žiada od žalovaných samostatné plnenie. Žalobkyňa odstránila vady podaním zo dňa 14.4.2022.
Pokiaľ súd pri stanovení spoločnej zodpovednosti žalovaných poukázal na judikát, tento riešil zásah do

nemajetkovejujmypoškodenéhospôsobenýtrestnýmčinomajehopodkladomboltrestnýrozsudok,kde
vina žalovaných už bola nesporná. Na použitie ustanovení o spoločnej zodpovednosti a nerozlučnom
spoločenstve žalovaných je nevyhnutné, aby boli splnené všetky predpoklady zodpovednosti a aby
obaja žalovaní sa svojím konaním podieľali na úmrtí nenarodeného dieťatka žalobkyne. Ak čo u lenu jedného zo žalovaných chýba predpoklad zodpovednosti, t.j. preukázanie, že poskytnutá zdravotná
starostlivosť spôsobila smrť nenarodeného dieťaťa, znamená to, že sa nemôže jednať o nerozlučné
spoločenstvo. Pokiaľ ide o zodpovednosť žalovaného v 1. rade, súd sa opieral o znalecký posudok A.

C. v znení jej doplnku, ktorá vyvrátila zodpovednosť žalovaného v 2. rade. Súd nevysvetlil, prečo časť
tohto posudku použil ako podklad pre svoje rozhodnutie, pokiaľ ide o žalovaného v 1. rade. Súd nemôže
selektívne vybrať len časti znaleckého posudku a ostatné ignorovať. Súd ignoroval aj procesnú obranu
žalovaného v 1.rade ohľadom spoluzavinenia žalobkyne a touto sa nezaoberal. Do odôvodnenia len
skopíroval záverečné vyjadrenie žalobkyne a tým úplne odignoroval procesnú obranu žalovaných. Záver

o dôvodnosti nároku na náhradu nemajetkovej ujmy založený na predpoklade porušenia povinnosti
je absolútne nepreskúmateľný a neobstál by ani v prípade, ak by k neprimeranému zásahu do
osobnostných práv navrhovateľa naozaj došlo (nález Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS/288/2017).
Súd konal v rozpore s § 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka, keď nevychádzal zo závažnosti vzniknutej
ujmy a okolností, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo. Samotná
závažnosť ujmy nie je jediným a výlučným kritériom na určenie výšky nemajetkovej ujmy v peniazoch.

Musí sa prihliadať aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. Súd uviedol, že pre nemajetkovú
ujmu nie je rozhodujúce zavinenie, nakoľko táto sa posudzuje bez ohľadu na zavinenie. Opomenul
v tom smere prihliadať na judikatúru (uznesenie ÚS ČR 315/01 zo dňa 10.5.2022), keď otázka miery
zavinenia pôvodcu zásahu pre stanovenie výšky nemajetkovej ujmy sa stáva zásadným spôsobom
spoluurčujúcim a bezpochyby i jedným z kľúčových hľadísk pre stanovenie výšky nemajetkovej ujmy

(viď rozhodnutia NS ČR sp. zn. 30Cdo/4842/2010, nález ÚS ČR I/1586/2009, uznesenie ÚS zo dňa
20.5.2022 sp. zn. I.ÚS/315/2001 a rozsudok NS ČR sp. zn. 30Cdo/2625/2007). Pokiaľ ide o primeranosť
náhrady nemajetkovej ujmy s poukazom na rozsudok NS SR sp. zn. 4Cdo/171/2005 uviedol, že
je nepredstaviteľné, aby výška nemajetkovej ujmy presahovala výšku odškodnenia obetí násilných
trestných činov. Súd sa nevysporiadal s otázkou, prečo uprednostnil peňažnú satisfakciu pred morálnou.

Rozhodnutiejepotrebnépovažovaťzajednostranné,pretožesúdzobraldoúvahylendôkazyvprospech
žalobkyne a nezaoberal sa navrhnutým dôkazom, ktorý mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu
z hľadiska tvrdenia žalovaného.

26. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu navrhla potvrdiť rozsudok ako vecne správny a priznať nárok na

náhradu trov odvolacieho konania. Dôvody uvedené súdom prvej inštancie, o ktoré oprel rozhodnutie
vo veci považuje za vecne správne. Žalobkyňa sa v danom prípade nedomáhala náhrady škody,
ale predmetom konania bol nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, preto nemôže obstáť argument
žalovaného 2, že žalobkyni nepatrí plná náhrada škody, ale len pomerná časť, ktorá prislúcha vyčíslenej,
resp. stanovenej stratenej šanci. Závery A. C. vo vzťahu k žalovanému v 2. rade boli vyvrátené

znaleckým posudkom F. H. F.. A. a jeho znaleckého tímu. Závery tohto znaleckého posudku sú
v súlade so závermi Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Neobstojí ani argumentácia
žalovaného 2 o spoluzavinení žalobkyne, keďže zodpovednosť v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka
je zodpovednosťou objektívnou, čo znamená, že vzniká na objektívnom základe, bez ohľadu na
zavinenie. Obaja žalovaní postupovali non lege artis, čo bolo v konaní preukázané. Súd prvej inštancie

dostatočným spôsobom odôvodnil výšku priznanej náhrady nemajetkovej ujmy v súlade s ust. § 13 ods.
2 Občianskeho zákonníka.

27. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací prejednal odvolanie žalovaného v 2. rade bez nariadenia
pojednávaniavzmysleust.§385ods.1zák.č.160/2015Z.z.Civilnýsporovýporiadok(ďalejlen„C.s.p.“),

v rozsahu danom v ust. § 379 C.s.p., teda len vo vzťahu k žalovanému v 2. rade, ktorý podal odvolanie
(ide o solidárny záväzok žalovaných, ktorí tvoria samostatné procesné spoločenstvo v zmysle § 76
C.s.p.) a § 380 C.s.p., z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie
žalovaného v 2. rade nie je opodstatnené.

28. Rozsudok je vo výroku vo vzťahu k žalovanému 2 vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle
ust. § 387 ods. 1 C.s.p., potvrdil.

29. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 21.1.2026 o 9.45 hod.
v pojednávacej miestnosti č. dverí 210/II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia

rozhodnutia boli zverejnené dňa 15.1.2026 na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu
v Košiciach v zmysle ust. § 219 ods. 3 C.s.p.30. Odvolací súd po preskúmaní odvolania žalovaného v 2. rade dospel k záveru, že odvolacie dôvody
nie sú naplnené.

31. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie
skutkového stavu, z vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých založil
svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, súd sa nedopustil
nesprávneho procesného postupu, ktorým by znemožnil strane uskutočňovať jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a konanie netrpí vadou, ktorá

by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Rozsudok nie je zaťažený ani vadou
nepreskúmateľnosti a arbitrárnosti, keďže jeho odôvodnenie zodpovedá požiadavkám uvedeným v §
220 ods. 2 C.s.p., vrátane vysporiadania sa s námietkami strán sporu pri stanovení primeranej náhrady
nemajetkovej ujmy, vychádzajúc aj z rozhodovacej praxe súdov.

32. Správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací súd

stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.).

33. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie dáva odpovede na argumenty uvádzané žalovaným 2/
v odvolaní. Žalovaný 2/ pritom uvádza skutočnosti, ktoré už boli uvedené pred súdom prvej inštancie
a s ktorými sa súd náležite a správne vyporiadal pri rozhodovaní vo veci, preto odvolacie námietky nie

sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku.

34. K dôvodom uvedeným v napadnutom rozsudku a k odvolacím námietkam žalovaného 2/ odvolací
súd dopĺňa nasledovné:
V danej veci sa žalobkyňa domáhala voči žalovaným náhrady nemajetkovej ujmy, spôsobenej

neoprávnenýmzásahomdoprávanaochranujejosobnostivzmysle§11anasl.Občianskehozákonníka
tvrdiac, že žalovaní nesú zodpovednosť za to, že ako zdravotnícke zariadenia jej poskytli zdravotnícke
služby (vyšetrovacie, diagnostické a liečebné úkony) non lege artis, teda v rozpore so zákonom,
v dôsledku čoho u nej došlo k strate očakávaného dieťaťa.

35. Výsledky dokazovania vykonaného na súde prvej inštancie podľa názoru odvolacieho súdu svedčia
o správnosti záveru súdu prvej inštancie o tom, že v danom prípade boli naplnené predpoklady
zodpovednosti žalovaného v 2. rade za vznik nemajetkovej ujmy žalobkyni, ktorými sú: 1. Protiprávne
konanie alebo opomenutie, teda porušenie povinnosti zdravotníckeho zariadenia uloženej zákonom
alebo iným všeobecne záväzným právnym predpisom, 2. Škodlivý následok, zvyčajne ide o spôsobenie

ujmy na zdraví, v niektorých prípadoch postačuje len ohrozenie právom chráneného záujmu, v našom
prípade vznik nemajetkovej ujmy a 3. Príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním alebo opomenutím
a škodlivým následkom.

36. Nemožno sa stotožniť s argumentom žalovaného v 2. rade, že súd prvej inštancie nesprávne

vyhodnotil vykonané dôkazy resp., že tieto vyhodnotil v prospech žalobkyne bez toho, aby sa zaoberal
argumentmi žalovanej strany. Vo vzťahu k žalovanému v 2. rade závery znaleckého posudku č. X/
XXXX, ktorý vypracoval v súdnom konaní súdny znalec F. A. G. H., F., A., jednoznačne potvrdzujú,
že zvolenú liečbu zo strany žalovaného v 2. rade je potrebné považovať za nesprávnu, teda non lege
artis, pričom znalec jednoznačne konštatoval, že i napriek patologickému záznamu plodu bolo možné

a pravdepodobné, že by sa plod pri adekvátnom manažmente a skoro vykonanom cisárskom reze
narodil živý. Pokiaľ ide o závery A. E. C. v znaleckom posudku č. 1/2002 vo vzťahu k žalovanému
v 2. rade, a to pokiaľ ide o jeho zodpovednosť vo vzťahu k porušeniu povinnosti ustanovenej zákonom
poskytnúť zdravotnú starostlivosť riadne, je potrebné uviesť, že k týmto sa vyjadril znalec F. A. G. H. F..
A. v znaleckom posudku č. 04/2024 v odpovedi na otázku č. 3.

37. Odvolací súd v tej súvislosti dodáva, že znalkyňa A. E. C. v znaleckom posudku č. 1/2020
v odpovedi na otázku č. 6 síce uviedla, že na gynekologicko-pôrodnícku kliniku bola žalobkyňa prijatá
už s rozvinutou preeklampsiou, jej ťažko nezrelý plod trpel chronickou hypoxiou a zaostával v raste.
Tentostavnebolspôsobenýposkytnutouzdravotnoustarostlivosťou,pretonemožnototopracoviskobrať

na zodpovednosť za „intrauterinné úmrtie plodu“. Znalkyňa však tento svoj záver bližšie nezdôvodnila
a nevyjadrila sa ani k ďalšej starostlivosti poskytnutej žalobkyni po prijatí na pracovisko žalovaného
v 2. rade. Oproti tomu výsledky znaleckého skúmania znaleckým posudkom č. 04/2024 je potrebné
považovať za dostatočné a úplné vo vzťahu k zodpovednosti žalovaného v 2. rade, keď týmto znaleckýmposudkom boli odstránené nedostatky a nejasnosti a tiež námietky strán sporu po oboznámení sa so
závermi znaleckého posudku č. 1/2020 A. E. C..

38. Správne sa súd prvej inštancie vo vzťahu k posúdeniu zodpovednosti žalovaného v 2. rade priklonil
ku konkrétnemu znaleckému posudku č. 04/2024 ako jednému z dôkazných prostriedkov v súlade s ust.
§ 191 C.s.p. Nemožno súdu prvej inštancie vytknúť, že za hodnovernejší dôkaz považoval znalecký
posudok č. 04/2024, ktorého závery sú úplné a dostatočné pre posúdenie zodpovednosti žalovaného
2 pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti.

39. Pokiaľ ide o hodnotenie znaleckého posudku, toto podlieha zásade voľného hodnotenia dôkazov;
žiaden dôkaz nemá zákonom predpísanú silu. Súd nemôže hodnotiť správnosť odborných záverov
znaleckého posudku a nahrádzať tak znalca; môže výsledky znaleckého dokazovania hodnotiť vo
vzťahu ku skutkovým okolnostiam, ktoré vyplynuli z iných dôkazov; môže hodnotiť znalca, skutočnosť,
či posudok vychádza zo správneho skutkového stavu, či posudok zodpovedá skutočnostiam, ktoré

mu súd na posúdenie určil; súd môže hodnotiť presvedčivosť posudku, čo do jeho úplnosti, pokiaľ
ide o zadanie posudku a logické odôvodnenie znaleckých záverov a jeho súlad, prípadne nesúlad
s ostatnými vykonanými dôkazmi. Súd nemôže nekriticky prevziať závery znaleckého posudku bez
toho, aby ich hodnotil v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov. Jednou z okolností, ktoré je
súd oprávnený vo vzťahu k znaleckému dokazovaniu skúmať je, či mal znalec dostatok relevantných

podkladov pre vypracovanie znaleckého posudku.

40. Súd prvej inštancie sa uvedenými závermi riadil a vychádzal z nich. Pri konkurencii dvoch znaleckých
posudkov vo vzťahu k posúdeniu zodpovednosti žalovaného v 2. rade vychádzal zo znaleckého posudku
č. 04/2024, ktorý je potrebné považovať v tomto smere za úplný a presvedčivý, na rozdiel od znaleckého

posudku č. 1/2002, ktorý pri skúmaní tejto otázky je potrebné považovať za neúplný a argumentačne
nedostatočný. Nemožno sa preto stotožniť s odvolacou argumentáciou, že súd prvej inštancie hodnotil
znalecký posudok č. 1/2002 izolovane a že vybral si len niektoré jeho časti, ktoré použil pri rozhodnutí
vo veci.

41. Pokiaľ ide o vyjadrenie žalovaného 2/ zo dňa 4.6.2024 k záverom znaleckého posudku, v ktorom
žalovaný 2/ vytýka znalcovi, že ohľadom otázky tzv. straty šance na život nenarodeného dieťaťa si
neprivzal konzultanta z príslušného odboru neonatológie je potrebné uviesť, že z bodu V. znaleckej
doložkyznaleckéhoposudkuč.04/2024vyplýva,žeznalecF.A.G.H.,F.,A.zapísanývzoznameznalcov
v odvetví gynekológie a pôrodníctvo si za účelom zodpovedania otázok zadaných mu uznesením súdu

pribral k spolupráci dvoch súdnych znalcov – konzultantov A. A. I., F., znalkyňu zapísanú v zozname
znalcov pre odbor zdravotníctvo a farmácia, odvetvie gynekológia a pôrodníctvo a A. C. A. B., znalca
zapísaného v zozname znalcov pre odbor zdravotníctvo a farmácia, odvetvie gynekológia a pôrodníctvo.
V spolupráci s týmito dvomi súdnymi znalcami – konzultantmi bol znalec schopný zodpovedať všetky
súdom ustanovené otázky.

42. Žalovaný 2/ žiadnym spôsobom nezdôvodnil, z akého dôvodu bolo potrebné prizvať aj ďalšieho
konzultanta z odboru neonatológie.

43. Nemožno sa ani stotožniť s názorom žalovaného 2/, že by súd v odôvodnení rozsudku sa

nevyporiadal s jeho argumentáciou v tomto podaní zo dňa 4.6.2024, keď namietal, že stratu šancu je
potrebné vyčísliť v percentuálnom ponímaní, nakoľko súd sa s touto otázkou v odôvodnení rozsudku
vyporiadal. Rovnako sa vyporiadal aj s názorom Ústavného súdu ČR vyslovenom v rozhodnutí sp.zn.
I.ÚS 1919/08. V tomto podaní žalovaný 2/ vzniesol aj námietku premlčania uplatneného nároku, s ktorou
sa súd prvej inštancie vyporiadal v bode 45. odôvodnenia rozsudku. V tej súvislosti odvolací súd

zdôrazňuje, že žalobkyňa už v žalobe podanej na súde prvej inštancie dňa 24.9.2018 sa domáhala
vo vzťahu k žalovaným plnenia spoločne a nerozdielne, nemôže preto obstáť odvolacia argumentácia
žalovaného 2/, že žalobkyňa v priebehu konania zmenila požadovaný spôsob plnenia vo vzťahu
k žalovaným, a tým by malo dôjsť k zmene žaloby. Tvrdená výzva súdu zo dňa 21.9.2018 nie je obsahom
spisu a aj v prípade jej existencie by táto skutočnosť nič nemenila na tom, čoho sa žalobkyňa v konaní

domáhala. Samotná tá skutočnosť, že súd nezaslal námietky žalovaného 2/ k znaleckému posudku
samotnému znalcovi bez toho, aby bolo potrebné, aby sa znalec k týmto námietkam vyjadril, nemožno
považovať za pochybenie súdu prvej inštancie.44. Príčinná súvislosť medzi dvomi javmi je taký vzťah, keď prvý jav je príčinou druhého a druhý
následkom prvého. Druhý jav v prípade existujúcej príčinnej súvislosti by nemohol nastať bez prvého.
O vzťah príčinnej súvislosti (kauzálny nexus) ide vtedy, ak je medzi protiprávnym konaním škodcu

a vznikom škody vzťah príčiny a následku. Ak bola príčinou vzniku škody iná skutočnosť, zodpovednosť
za škodu nevznikne. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti je potrebné skúmať, či v komplexe skutočností
prichádzajúcich do úvahy ako príčiny škody existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť.
Pritom nemusí ísť o príčinu jedinú, ale postačuje ak ide o jednu z príčin, ktorá sa podieľa na nepriaznivom
následku,oodškodneniektoréhoide,atoopríčinuhlavnú,dôležitú,podstatnúaznačnú(viďrozhodnutie

NS SR sp. zn. 3Cdo/130/2010 a rozsudok NS ČR sp. zn. 25Cdo/1222/2012).

45. Správne súd prvej inštancie poukázal v odôvodnení rozsudku na nález Ústavného súdu SR
sp. zn. II.ÚS/716/2016, v ktorom ústavný súd okrem iného uviedol: „príčinná súvislosť predstavuje
základný konštrukčný prvok zodpovednostnej skutkovej podstaty, na ktorom je vybudovaný systém
súkromnoprávnej zodpovednosti za škodu, a ktorej preukázanie v súdnom konaní je jedným

z predpokladov úspešného uplatňovania zodpovednostných nárokov žalobcu proti žalovanému.
Skutočnosť, že dotknutá hmotnoprávna, ako aj procesnoprávna úprava normatívne nevymedzuje
pojem, podstatu, ako aj rozhodujúcu mieru dôkazu o existencii príčinnej súvislosti medzi príčinou a jej
následkom, tak hľadanie odpovede na tieto otázky je primárne úlohou aplikácie práva, prejavujúcej sa
v rozhodujúcej činnosti orgánov verejnej moci. Určenie príčinnej súvislosti tak nielen z tohto hľadiska

predstavuje v procese dokazovania pomerne náročnú úlohu, ktorá z pohľadu základnej procesnej
konštrukcie, na ktorej je vybudovaný systém sporového konania, zaťažuje žalobcu. ... Z povahy
problémov súvisiacich so zmyslovým spoznávaním minulých javov nie je spravidla nikdy možné 100%-
ne potvrdiť existenciu alebo priebeh určitého skutkového deja, ktorý sa už odohral, a preto určitá miera
neistotybudeskorovždyvpriebehujehodokazovaniaprítomná.Zuvedenéhopotomacontrariovyplýva,

že absolútna istota nepripúšťajúca žiadne ani teoretické pochybnosti o inom priebehu udalostí, nemôže
byť v zásade ako miera dôkazu požadovaná, ak takáto požiadavka zároveň stavia stranu zaťaženú
dôkaznýmbremenomdoobjektívneneprekonateľnýchdôkaznýchproblémov.Uvedenéplatíotoviac,že
kauzalita medzi skúmanými javmi určitého skutkového deja predstavuje taký jeho prvok, ktorý v zásade
nie je ani zmyslovo ani bezprostredne a objektívne pozorovateľný, a preto jeho prítomnosť možno

spravidla predpokladať iba na základe určitého kvantitatívneho stupňa pravdepodobnosti, a to obvykle
na základe predchádzajúcich skúseností založených na ustálenom priebehu rozhodujúcich dejov“.

46. S poukazom na vyššie citovaný záver ústavného súdu je neadekvátne od žalobkyne požadovať
v konaní preukázať so 100%-nou istotou, že príčinou smrti jej dieťaťa bol práve postup žalovaného

2/ non lege artis. Žalovaný v 2. rade aj podľa názoru odvolacieho súdu musí niesť zodpovednosť
za to, že ako medicínske zariadenie, ktorému žalobkyňa dôverovala ohľadom poskytnutia adekvátnej
zdravotnej starostlivosti vytvoril priestor na tak závažné pochybnosti o poskytnutí adekvátnej zdravotnej
starostlivosti, ktorú skutočnosť je potrebné zohľadniť na ťarchu žalovaného v 2. rade a nie v neprospech
žalobkyne. V znaleckom posudku č. X/XXXX bolo znalcom jednoznačne konštatované, že adekvátne

poskytnutie zdravotnej starostlivosti žalovaným v 2. rade v podobe skoršieho ukončenia gravidity
(bezprostredne po prijatí na kliniku) by zvýšilo šance plodu na prežitie. Znalec tiež uviedol, že
percentuálne vyjadrenie (o koľko) je nemožné určiť. Na druhej strane znalec poznamenal, že hypoxické
podmienky plodu, ktoré boli jasne diagnostikované kardiotokografickým záznamom už pri príjme
pacientky u žalovaného 2/ by nakoniec mohli aj tak viesť k smrti, eventuálne k trvalým ťažkým

následkom pre plod (s dôrazom na poškodenie centrálneho nervového systému) v krátkom čase po
vykonanom cisárskom reze alebo počas cisárskeho rezu. Znalec však súčasne uviedol, že pokiaľ je na
kardiotokografickom zázname pravidelná akcia srdca plodu, tak aj napriek patologickému záznamu je
možné a pravdepodobné, že by sa plod pri adekvátnom manažmente a skorom vykonanom cisárskom
reze narodil živý. Čím skôr by cisársky rez bol vykonaný, tým menší by bol hypoxický inzult pre plod.

Súdny znalec z odborného vyjadrenia konzultanta ÚDZS F. J. vybral, že v danom prípade je možné
konštatovať, že zdravotná starostlivosť a úkony s tým spojené v súvislosti s poskytovaním zdravotnej
starostlivosti žalobkyni v rámci prenatálnej starostlivosti žalovaným 2/ neboli realizované adekvátne
a správne, a to v zmysle nesprávneho hodnotenia a monitorovania stavu matky a plodu, v spojitosti
s poskytovaním špecifickej ústavnej zdravotnej starostlivosti, z nesprávneho vyhodnotenia ohrozenia

plodu hypoxiou a neskorého ukončenia tehotnosti pri známkach plodu hypoxiou, z čoho vyplýva, že
žalobkyni bola poskytnutá zdravotná starostlivosť nesprávne, teda non lege artis. Monitorovanie plodu
nebolo počas hospitalizácie správne vyhodnotené. Neboli zohľadnené známky závažnej intrauterinnejhypoxie plodu, ktoré indikovali, bez ohľadu na dĺžku gravidity, či hypotrofiu plodu, ukončenie tehotnosti
cisárskym rezom.

47. Vychádzajúc z takto vykonaného dokazovania aj podľa názoru odvolacieho súdu pre vznik
zodpovednosti za protiprávne konanie, vrátane príčinnej súvislosti žalovaným 2/ je v danom prípade
rozhodujúce, že včasná a účinná diagnostika a následný ďalší postup v liečbe boli spôsobilé (mohli)
zabrániť alebo čo najviac obmedziť riziko vzniku škody na zdraví a živote poškodenej a jej dieťaťa,
k čomu nedošlo, nakoľko zdravotný stav žalobkyne ako poškodenej a jej dieťaťa bol zaťažený nesprávne

poskytnutou zdravotnou starostlivosťou žalovaným 2/ a neeliminované riziko sa v danom prípade
naplnilo úmrtím dieťaťa žalobkyne.

48. Názor žalovaného 2/, že bez matematického vyjadrenia šance žalobkyne porodiť živé dieťa nie je
možné priznať žalobkyni náhradu nemajetkovej ujmy, nemôže obstáť. V tejto súvislosti totiž nemožno
prehliadať, že žalovaný 2/, v rukách ktorého bol život pacienta, ktorý mal chrániť, bol povinný urobiť

všetko, čo je vzhľadom na aktuálny stav medicíny objektívne schopný urobiť a je spravodlivé požadovať,
že bude pri liečbe postupovať lege artis, čím splní aspoň základnú povinnosť predchádzať škodám
na živote a zdraví v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka, pretože za jej porušenie nutne musí
niesť zodpovednosť, najmä ak medicínsky následok správneho postupu mohol mať vplyv na vývoj
zdravotného stavu poškodenej a jej dieťaťa, čo bolo v danom prípade preukázané.

49. Matematické vyjadrenie predpokladu šance na prežitie dieťaťa žalobkyne, teda presné
kvantifikovanie teórie pravdepodobnosti je v danom prípade vylúčené vzhľadom na názor vyplývajúci zo
záverov znaleckého posudku č. 04/2024, keď znalec jednoznačne uviedol, že percentuálne vyjadrenie
nie je možné v danom prípade určiť, ale aj z dôvodu, že v danom prípade bola preukázaná tá skutočnosť,

že žalovaný 2/ porušil základnú povinnosť riadnej diagnostiky zdravotného stavu žalobkyne v čase jej
hospitalizácie a neposkytol jej adekvátnu liečbu. V danom prípade nebola preukázaná tá skutočnosť,
že zdravotný stav žalobkyne a jej dieťaťa bol už v čase hospitalizácie tak závažný, že ani pri poskytnutí
zdravotnej starostlivosti lege artis nebolo možné zabrániť úmrtiu jej dieťaťa.

50. Pokiaľ žalovaný 2/ v odvolaní poukazuje na závery uznesenia Ústavného súdu SR vyslovené
v rozhodnutí sp.zn. I.ÚS 1919/08, ústavný súd v tomto rozhodnutí problematizoval doterajší náhľad
konštantnej judikatúry na 100%-né preukázanie príčinnej súvislosti v medicínsko-právnych sporoch
a odporučil využitie niektorých spravodlivejších doktrín, napr. doktrínu tzv. „straty šance“ či „straty
očakávaní“, podľa ktorej súd pomeruje či odhaduje pravdepodobnosť dosiahnutia určitých šancí. Podľa

ústavného súdu „vzhľadom k tomu, že pojem príčinná súvislosť nie je právnymi predpismi v ČR
nijak definovaná, nič nebráni judikatúre českých súdov, aby požiadavku „100%-nej“ preukazovanej
príčinnej súvislosti prehodnotila a prijala adekvátnejší a realistickejší výklad „spôsobenia škody“, ktorý by
vyrovnával slabšie postavenie poškodených. Závery prvostupňového súdu o „100%-nom“ preukázaní
objektívne príčinnej súvislosti sa javili ústavnému súdu ako nereálne, pretože sú nedosiahnuteľné

a neudržateľné. Určovať v lekárskych postupoch jednoduchý vzťah príčiny a následku je samé o sebe
veľmi obtiažne. Podstatou lekárstva je vlastne vstupovať do celého reťazca príčin a následkov, do
procesov, ktoré prebiehajú v ľudskom tele a vonkajším zásahom tieto procesy ovplyvňovať, meniť ich
smer, pôsobenie atď. Zásah lekára tak vlastne sám o sebe mení „prirodzený beh vecí“ v ľudskom tele,
zasahuje do komplexných vzťahov príčiny a následkov. I v prípade aktívneho konania lekára, ktorý zvolí

určitý liečebný postup, je veľmi obtiažne, ba vylúčené stanoviť, či tento postup bol nad všetku rozumnú
pochybnosť jedinou možnou príčinou škodlivého stavu, ktorý nastal. O to obtiažnejšie je to v prípade
opomenutia, kedy lekár nezvolí postup, ktorý na základe súčasných a dostupných znalostí lekárstva
zvoliť mohol a mal. Preukázať, že práve a len toto opomenutie tvorí so škodlivým následkom ničím
nerušený vzťah, je v podstate nemožné. V dôsledku toho je výrazne oslabené postavenie poškodeného.

51. Vychádzajúc z okolností samotnej veci správne súd prvej inštancie stanovil solidárnu zodpovednosť
žalovaných a tých zaviazal plniť žalobkyni spoločne a nerozdielne. Takýto spôsob plnenia oprel o ust. §
438 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré je možné v súlade s názorom Najvyššieho súdu SR sp. zn.
3Cdo/187/2013 aplikovať aj v prípade nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. V danom prípade nebolo

na mieste určiť pomernú (delenú) zodpovednosť žalovaných, keďže z dokazovania vykonaného na súde
prvej inštancie nebolo možné stanoviť mieru účasti jednotlivých žalovaných na spôsobení nemajetkovej
ujmy žalobkyni. V danom prípade neboli zistené ani žiadne mimoriadne okolnosti, ktoré by odôvodňovali
stanoviť pomernú zodpovednosť žalovaných, preto pokiaľ samotná žalobkyňa preferovala priznať jejnárok v režime pasívnej solidarity, správne súd prvej inštancie uložil žalovaným nahradiť nemajetkovú
ujmu žalovaným spoločne a nerozdielne.

52.Vdanomprípadeajpodľanázoruodvolaciehosúdubolinaplnenézákonnépredpokladyprepriznanie
náhradynemajetkovejujmyžalobkynivpeniazochpodľaust.§13ods.2Občianskehozákonníka,pričom
správne súd prvej inštancie stanovil výšku priznanej nemajetkovej ujmy v súlade s ust. § 13 ods. 2
Občianskeho zákonníka tak, aby táto bola primeraná.

53. Pokiaľ ide o výšku nemajetkovej ujmy, odvolací súd pripomína, že táto je vecou voľnej úvahy súdu,
ktorá musí byť odôvodnená a musí mať svoj základ v zistenom skutkovom stave ohľadom zákonom
predvídaných kritérií, ktorými sú ako správne uviedol súd prvej inštancie závažnosť vzniknutej ujmy
a okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo (§ 13 ods. 3 Občianskeho zákonníka). V tej súvislosti
odvolací súd pripomína, že každý prípad je potrebné posudzovať striktne individuálne, a to aj s ohľadom
na to, že určenie výšky nemajetkovej ujmy je výlučne vecou posúdenia a úvahy súdu.

54.Uloženiezadosťučineniavpeniazochplnísatisfakčnúfunkciu,pretojetrebapociťovanieaprežívanie
tejto nemajetkovej ujmy hodnotiť vždy objektívne, prihliadnuc ku konkrétnej situácii, za ktorej k
neoprávnenému zásahu došlo, ako aj k osobe postihnutej. Uplatnenie konkrétneho a diferencovaného
objektívneho hodnotenia znamená, že o zásahu do práva na súkromie spolu s priznaním nároku na

nemajetkovú ujmu v peniazoch pôjde len vtedy, keď z konkrétnej situácie, za ktorej k neoprávnenému
zásahu do osobnosti fyzickej osoby došlo, ako i s prihliadnutím k záujmom dotknutej fyzickej osoby,
možno spoľahlivo vyvodiť, že by vzniknutú nemajetkovú ujmu vzhľadom k jej intenzite, rozsahu a trvaniu
ako závažnú pociťoval každý, nachádzajúci sa na mieste a v postavení postihnutej fyzickej osoby.

55. Súd prvej inštancie pri určení výšky nemajetkovej ujmy vychádzal z kritérií stanovených zákonom
a svoje úvahy, z ktorých vychádzal pri priznaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy dostatočným
spôsobom ozrejmil v bodoch 47 až 53 odôvodnenia rozsudku. Úvahu súdu prvej inštancie v tomto smere
odvolací súd považuje za správnu a výstižnú, plne sa s dôvodmi uvedenými súdom prvej inštancie
stotožňuje a na tieto v plnej miere poukazuje. Pri určení výšky nemajetkovej ujmy súd prvej inštancie

zohľadnil aj rozhodovaciu prax krajských súdov tak, ako vyplýva z bodu 52 odôvodnenia rozsudku
aktýmtodôvodomodvolacísúddopĺňa,žesúplnevsúladesaktuálnourozhodovacoupraxouKrajského
súdu v Košiciach, keď tento v rozsudku zo dňa 23.9.2021 sp. zn. 5Co/152/2020 potvrdil rozsudok súdu
prvej inštancie vo výroku o priznaní náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 30.000 eur za podobných
skutkovýchokolností,keďvdôsledkunesprávneposkytnutejzdravotnejstarostlivostižalobkynizostrany

zamestnancov žalovanej ako zdravotníckeho zariadenia došlo k úmrtiu plodu žalobkyne.

56. Obmedzenie výšky náhrady nemajetkovej ujmy je stanovené zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci tak, že táto náhrada nesmie byť vyššia ako
náhrada poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu, toto

obmedzenie sa však netýka posudzovaného prípadu. Preto námietka žalovaného 2/ v tomto smere
nemôže obstáť.

57. Zo všetkých týchto dôvodov odvolací súd postupom podľa § 387 ods. 1 C.s.p. potvrdil rozsudok vo
vyhovujúcom výroku vo vzťahu k žalovanému 2/ a v súvisiacom výroku o trovách konania vo vzťahu

medzi žalobkyňou a žalovaným 2/ ako vecne správny.

58.Otrováchodvolaciehokonaniarozhodolodvolacísúdpodľa§396ods.1C.s.p. vspojenís§255ods.
1 C.s.p. a úspešnej žalobkyni priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania vo vzťahu k neúspešnému
žalovanému 2/.

59. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní

vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky: a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom

rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje

dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len proti
dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech

bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), a to v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia
odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané
opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej
opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie,

proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh)
(§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba
a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do
uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky
procesného útoku a procesnej obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a

včasnosti podaného odvolania (§ 435 CSP).