Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Wednesday, January 22, 2026

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 2Co/6/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7122209995
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Oľga Mičietová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2026:7122209995.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Oľgy Mičietovej a sudkýň JUDr.

Anny Slovinskej a JUDr. Zuzany Matyiovej v spore žalobcov: 1/ A. B. C., nar. X.X.XXXX, D., E. F. XXX/
XX, 2/ G. H. I., nar. XX.X.XXXX, J., K. XXX/XX, 3/ I. C., nar. XX.X.XXXX, J., K. XXX/X, 4/ L. C., nar.
XX.X.XXXX, D. H. XXX, 5/ A. J. F., nar. XX.X.XXXX, D., H. XXXX/X a 6/ G. M. C., nar. XX.X.XXXX,
J., K. XXX/XX, všetci zastúpení N. D. O. G. O. K., Košice, Račí potok 2385/3, IČO: 53 769 589 proti
žalovanej Slovenskej republike, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky,
Bratislava, Račianska 71, o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej
moci 150.000 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Mestského súdu Košice sp .zn.

36C/40/2022 z 31. októbra 2024

r o z h o d o l :

Potvrdzuje rozsudok, okrem zamietavého výroku VII.

Priznáva žalobcom 1/ až 6/ proti žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Mestský súd Košice (v ďalšom „súd prvej inštancie“ prípadne „súd“) napadnutým rozsudkom vo
výrokoch I. až VI. uložil povinnosť žalovanej jednotlivo zaplatiť sumy po 15.000 eur žalobcovi 1/
a žalobcovi 6/ a sumy po 30.000 eur žalobkyni 2/ a žalobcovi 3/, 4/ a 5/, vždy spolu s úrokmi z omeškania
5%ročnezdlžnejsumyod4.4.2022aždozaplatenia,výrokomVII.žalobužalobcov1/a6/včastiúrokov

z omeškania vo výške 5 % ročne z dlžnej sumy 15.000 eur od 1.3.2022 do 3.4.2022 a žalobu žalobcov
2/ až 5/ v časti úrokov z omeškania 5 % ročne zo sumy 30.000 eur od 1.3.2022 do 3.4.2022 zamietol
a výrokom VIII. priznal žalobcom 1/ až 6/ nárok na náhradu trov konania proti žalovanej v plnom rozsahu.

2. Rozhodol tak o nároku žalobcov 1/ až 6/, ktorí sa domáhali zaplatenia spolu sumy 150.000 eur titulom
náhrady škody spôsobenej im pri výkone verejnej moci notárom dôvodiac skutkovo tým, že 4.3.2021
ako predávajúci uzavreli kúpnu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod ich spoluvlastníckych podielov

k pozemkom v kat. úz. J. za kúpnu cenu celkom 150.000 eur, pričom na zabezpečenie peňažných
prostriedkov kupujúci vložil do notárskej úschovy na účet notára G. P. D. so sídlom D. XX, D. sumu
kúpnej ceny v plnej výške zriadiac vinkuláciu v prospech predávajúcich, pričom však napriek splneniu
podmienok na vyplatenie kúpnej ceny z notárskej úschovy, im peniaze vyplatené doposiaľ neboli;
dôvodili, že je predpoklad, že boli použité na iný účel ako boli vinkulované.
Žalovaná návrh popierala s tým, že: a/ nevyplatenie finančných prostriedkov zložených do notárskej
úschovy z dôvodu ich použitia na uspokojenie vlastných osobných záujmov osoby vykonávajúcej

právomoc štátneho orgánu, nie je nesprávnym úradným postupom štátneho orgánu ale excesom
konajúcej osoby, za ktorú škodu tým spôsobenú žalovaná podľa zákona č. 514/2003 Z.z. nezodpovedá,
b/ doteraz zistené skutkové okolnosti odôvodňujú záver, že notár prijaté finančné prostriedky použil
na uspokojenie vlastných záujmov, c/ mala za dôvodné predpokladať, že pohľadávka žalobcov môžebyť uspokojená iným spôsobom, ktorý má prednosť pred uspokojením titulom náhrady škody od štátu
a d/ zodpovednosť jej – žalovanej za škodu nevznikla, nárok žalobcovia uplatnili predčasne, mali si
prednostne uplatniť nárok voči notárovi.

Súd vykonal dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi, na základe ktorého zistil skutkový stav
a tento následne právne posúdil aplikujúc naň § 2 ods. 1, § 4 ods. 1, 3, 4, § 3 ods. 1 písm. c/ a § 40
ods. 1 zákona č. 323/1992 Zb. Notársky poriadok, § 3 ods. 1 písm. d/, § 2, § 4 ods. 1 písm. a/ bod 2, §
9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., § 65 ods. 1 písm. c/, ods. 3, 6, § 68 ods. 3, 4, 6 Notárskeho poriadku
a § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.

Za spornú otázku v konaní vymedzil súd otázku vecnej legitimácie strán sporu. Konštatoval, že
žalobcovia aktívnu vecnú legitimáciu odvodzovali od svojho postavenia príjemcov prostriedkov z
notárskej úschovy, ktoré peňažné prostriedky napriek splneniu podmienok od notára neobdŕžali; pasívnu
vecnú legitimáciu žalovanej vyvodili z jej objektívnej zodpovednosti za nesprávny úradný postup notára
ako orgánu verejnej moci. Na základe zápisnice o notárskej úschove z 3.3.2021 sp. zn. N XXX/XXXX,
Knú12/2021súdzistil,žepeňažnéprostriedkyzúschovybolinepochybneprijaténazákladeichvloženia

zložiteľmi a vkladateľmi na osobitný bežný účet vedený v F. Q. na meno notára G. P. D. s označením
Notárska úschova a tieto mali byť vyplatené žalobcom 1/ až 6/ po splnení podmienok na ich vydanie a to
po predložení rovnopisu kúpnej zmluvy s úradne osvedčenými podpismi predávajúcich a výpisu z LV
týkajúceho sa predmetu prevodu, v ktorom bude v časti B LV zapísaná zložiteľka L. D. ako vlastník
predmetuprevoduasúčasnenebudenaLVuvedenážiadnaťarcha,ktorépodmienkyprevydaniepeňazí

z notárskej úschovy boli splnené 27.4.2021, avšak k vydaniu peňazí z nej do času rozhodovania súdu
nedošlo. Súd mal preukázanú aktívnu vecnú legitimáciu žalobcov.
V súvislosti so spochybnením zo strany žalovanej danosti jej pasívnej vecnej legitimácie, t.j.
zodpovednosti štátu a to s poukazom na účel konania notára, ktoré konanie v danom prípade,
dôvodila žalovaná, že nie je možné považovať za nesprávny úradný postup, keďže notár mal použiť

finančné prostriedky z úschovy na iné účely – súkromné a teda ide o exces, t.z. prekročenie rámca
zákonných povinností a za exces pri plnení zákonných povinností nemôže niesť zodpovednosť štát, súd
vychádzajúc zo zákonnej konštrukcie prednosti zodpovednosti štátu pred zodpovednosťou jednotlivca
ako vykonávateľa verejnej moci dospel k záveru, že žalovaná je pasívne vecne legitimovaná. Mal za
to, že hmotnoprávny vzťah medzi žalobcami a žalovanou – štátom je založený na zodpovednosti za

dodržanie zákonného postupu v konaní o notárskej úschove, ktorá sa považuje za výkon notárskej
činnosti, ktorý výkon notárskej činnosti je v zmysle Notárskeho poriadku výkonom verejnej moci. Pokiaľ
ide o otázku zodpovednosti notára za škodu, uviedol súd, že táto je upravená tak v Notárskom
poriadku ako aj v zákone č. 514/2003 Z.z. Mal vzťah Notárskeho poriadku a zákona č. 514/2003 Z.z.
v otázke zodpovednosti za škodu spôsobenú notárom za vzťah lex specialis a lex generalis s tým, že

právna úprava tak vychádza zo zásady prednosti zodpovednosti štátu pred zodpovednosťou notára.
Poznamenal, že ak by došlo k akceptovaniu výkladu žalovanej o primárnej zodpovednosti notára pri
výkone verejnej moci, poprela by sa tým úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci, a teda by došlo k popretiu absolútnej objektívnej zodpovednosti štátu.
Pri posudzovaní otázky, či notár G. P. D. sa pri výkone verejnej moci dopustil nesprávneho úradného

postupu vychádzal súd z ustanovení § 65 a § 68 Notárskeho poriadku, v ktorých konštatoval, že
sa nachádza základ pre normatívne vyjadrenie „správneho úradného postupu“ notára v konaní vo
veciach úschov. Vychádzajúc zo skutkových zistení v danej veci dospel k záveru, že notár G. P. D. sa
nepochybnedopustilnesprávnehoúradnéhopostupu,pretoževkonaníonotárskejúschoveN171/2021,
Knú 12/2021 žalovaná konajúc prostredníctvom notára nedodržala správny úradný postup, pretože pri

nakladaní s peniazmi, ktoré boli predmetom úschovy, nepostupoval notár podľa príkazu, resp. pokynov
zložiteľa – vkladateľa, teda podľa dohody medzi zložiteľom/vkladateľom a žalobcami ako príjemcami,
keďže po preukázaní splnenia podmienok pre vydanie peňazí z úschovy tieto žalobcom 1/ až 6/ ako
príjemcom vydané neboli. Notár porušil § 65 ods. 3 a § 68 ods. 3, 4 Notárskeho poriadku, čím bezo
sporu došlo k nesprávnemu úradnému postupu podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z.

Pokiaľ žalovaná namietala, že štát nemôže niesť zodpovednosť za situácie, keď sa notár zjavne
dopustil excesu vlastným zavineným konaním, t.z. za situácie, že pri výkone právomoci spáchal trestný
čin sledujúc svoje vlastné záujmy, uviedol súd, že z hľadiska v tomto konaní podstatnej/relevantnej
otázky – a to, či došlo alebo nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu, je irelevantné či a z akého
dôvodu, prípadne koho zavinením nedošlo k naplneniu zmyslu a účelu notárskej úschovy. Pre vznik

zodpovednosti štátu je relevantné len to, že správny zákonný postup zo strany štátu realizovaný
vykonávateľom verejnej moci – notárom, nebol dodržaný. Zdôraznil, že zodpovednosť za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci je zákonom č. 514/2003 Z.z. koncipovaná ako zodpovednosť
objektívna, ktorej sa štát nemôže zbaviť (§ 3 ods. 2). Znamená to aj, že ide o zodpovednosť za výsledoka nie za zavinenie. Prenesenie právomoci na notára nemôže byť dôvodom na to, aby sa štát zbavil
objektívnej zodpovednosti za jeho činnosť. Notár je vykonávateľom verejnej moci a v danom prípade mal
súd za zistenú skutočnosť, že nedošlo k naplneniu účelu predmetnej úschovy, pretože notár finančné

prostriedky z úschovy príjemcom (žalobcom 1/ až 6/) nevydal. Súd konštatoval, že tak bol naplnený prvý
predpoklad zodpovednosti štátu za škodu, ktorým je nesprávny úradný postup notára ako vykonávateľa
verejnej moci.
Pokiaľ sa týka druhého predpokladu pre vznik zodpovednosti štátu za škodu, a to existenciu škody,
mal súd za nesporné, že sa majetok žalobcov nezvýšil o sumu 150.000 eur ako hodnotu kúpnej

ceny za predaj nehnuteľnosti v ich podielovom spoluvlastníctve. Sporné však zostalo zodpovedanie
otázky, resp. právne posúdenie tohto „nezväčšenia majetku žalobcov“ a to, či v čase podania žaloby
a rozhodovania súdu bolo možné túto sumu považovať za pohľadávku z titulu škody voči štátu alebo
išlo v danom čase o pohľadávku z titulu bezdôvodného obohatenia voči konkrétnemu notárovi, keďže
sa žalovaná procesne bránila, že žaloba bola podaná predčasne z dôvodu, že škoda žalobcovi ešte
nevznikla, nakoľko štát môže niesť zodpovednosť za škodu až po tom, čo nebude možné nárok

žalobcu uspokojiť z majetku notára. Žalovaná zastala názor, že pred zodpovednosť štátu za škodu
má prednosť uspokojenie nároku z titulu bezdôvodného obohatenia, a to od toho, kto sa ho dopustil
– v danom prípade notár, a teda pokiaľ je možnosť domáhať sa uspokojenia nároku z majetku notára,
nemôže byť splnený zákonný predpoklad vzniku škody. Pokiaľ sa žalobcovia domáhali úhrady spolu
150.000 eur titulom náhrady škody mal súd za nepochybne preukázané, že práve takáto suma bola

prijatá do notárskej úschovy na osobitný bežný účet notára G. D. a jej účelom bola úschova kúpnej
ceny za prevod spoluvlastníckeho práva k predmetu prevodu na základe kúpnej zmluvy zo 4.3.2021
uzavretej medzi žalobcami 1/ až 6/ ako predávajúcimi a kupujúcou L. D., ktorá v konaní o úschove
vystupovala v pozícii zložiteľa, tiež bolo preukázané, že notár konal v rozpore s príkazom zložiteľky
L. D., resp. nekonal v súlade s pokynmi vymedzenými v zápisnici o notárskej úschove a finančné

prostriedky zložené do úschovy napriek nespornému splneniu podmienok na ich vydanie, predávajúcim
nevyplatil. Žalovanou prezentovaný názor o konkurencii nároku na náhradu škody a nároku na
vydanie bezdôvodného obohatenia zhrnutý do záveru, že právo na náhradu škody voči štátu podľa
zákona č. 514/2003 Z.z. nevznikne, kým poškodený má možnosť domáhať sa vydania bezdôvodného
obohatenia voči subjektu, ktorý má povinnosť bezdôvodné obohatenie vydať, nepovažoval súd za

správny. Nestotožnil sa preto s obranou žalovanej o prednostnej zodpovednosti notára voči žalobcom
z titulu bezdôvodného obohatenia a vzniku škody a zodpovednosti štátu až v prípade nemožnosti
uspokojenia nároku od notára ako jednotlivca – vykonávateľa verejnej moci s tým, že takáto podmienka
nevyplýva zo žiadneho ustanovenia zákona č. 514/2003 Z.z. Súd konštatoval, že vzťah z konania
o notárskych úschovách je vzťahom, kde notár voči zložiteľovi a príjemcovi vystupuje z pozície verejnej

moci zverenej mu štátom a tento vzťah má verejnoprávny charakter. Medzi notárom a žalobcami
v danej veci nešlo o súkromnoprávny vzťah ale o vzťah verejnoprávny, v ktorom notár vystupoval ako
nositeľ štátnej/verejnej moci, plnil úlohy štátneho orgánu, ktorou činnosťou na jeho strane nemohlo
dôjsť k bezdôvodnému obohateniu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka. Súd mal za to, že
inštitút bezdôvodného obohatenia ako inštitút súkromného práva nie je možné aplikovať na právne

vzťahy z notárskej úschovy majúcej jednoznačne verejnoprávny charakter. Uviedol, že podstatou
bezdôvodného obohatenia v zmysle jeho subsidiarity je, že sa uplatní výlučne v tom prípade, pokiaľ
nie je možné nerovnováhu v majetkovej sfére reparovať iným spôsobom. Súd uzavrel, že sa s obranou
žalovanej v uvedenom smere nestotožnil.
Považoval za zrejmé, že si žalobcovia uplatnili náhradu skutočnej škody podľa § 17 ods. 1 zákona č.

514/2003 Z.z. Mal za preukázané, že v ich majetkovej sfére došlo ku škode vo výške spolu 150.000 eur
spočívajúcej v nezväčšení ich majetku o túto sumu predstavujúcu kúpnu cenu za predaj nehnuteľnosti
v ich podielovom spoluvlastníctve. Škoda žalobcom už vznikla, keďže ako poškodeným v dôsledku
porušenia povinnosti notára ako orgánu verejnej moci sa ich majetok nezväčšil.
Napokon sa súd zaoberal otázkou príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom notára

a vzniknutou škodou. Posudzoval možné príčiny následku v podobe vzniku škody na majetku žalobcov
v slede dejovej línie od uzavretia kúpnej zmluvy medzi žalobcami ako predávajúcimi a kupujúcou
L. D., cez spísanie zápisnice o notárskej úschove o zložení a prevzatí peňažnej sumy 150.000 eur
notárom na jeho osobitný účet, splnenia podmienok pre vydanie peňazí z notárskej úschovy žalobcami
ako príjemcami, až po vznik škody, ktorá žalobcom vznikla v dôsledku nezväčšenia ich majetku

o predmet notárskej úschovy. Súd ako jedinú bezprostrednú a priamu príčinu tohto následku vzhliadol
nesprávny úradný postup štátu konajúceho prostredníctvom vykonávateľa verejnej moci – notára
Mgr. Kavečanského. Jedinou príčinou, ktorá spôsobila nezväčšenie majetku žalobcov bolo porušenie
povinnosti notára vydať z úschovy peňažnú sumu žalobcom ako príjemcom po splnení podmienok,ktoré boli dohodnuté v zápisnici o notárskej úschove, a ktoré konanie notára má charakter nesprávneho
úradného postupu. Keďže výlučnou, priamou a bezprostrednou príčinou vzniku škody bolo nedodržanie
úradného postupu vykonávateľa verejnej moci – v danom prípade notára, súd uzavrel, že medzi

nesprávnym úradným postupom notára a vznikom škody na majetku žalobcov je daný vzťah príčinnej
súvislosti, čím došlo k naplneniu aj poslednej tretej podmienky zodpovednosti žalovanej za škodu na
majetku žalobcov. Poznamenal, že na tento záver nemá vplyv tá skutočnosť, že si žalobcovia svoj nárok
na rovnakom skutkovom základe uplatnili voči notárovi v trestnom adhéznom konaní. Súd mal za to, že
procesná situácia uplatnenia nároku na náhradu škody voči notárovi v adhéznom konaní a voči štátu

v civilnom konaní nespĺňa, resp. nenapĺňa negatívnu procesnú podmienku – prekážku litispendencie
podľa § 159 CSP a to pre absenciu podmienky totožnosti subjektov.
Súd napokon subsumujúc zistený skutkový stav pod príslušné citované ustanovenia právnych predpisov
mal za preukázané splnenie všetkých predpokladov vzniku nároku žalobcov na náhradu škody a na tom
základe žalobcom voči žalovanej žalovaný nárok v požadovanej a preukázanej výške spolu s úrokmi
z omeškania vo výške 5 % ročne z tej ktorej dlžnej sumy konkrétnemu žalobcovi vždy od 4.4.2022 až do

zaplatenia, priznal. Pokiaľ ide o omeškanie s plnením finančného dlhu, dospel súd v danej veci k záveru,
že sa omeškanie žalovanej začalo dňom jej oznámenie poškodeným/žalobcom, t.j. dňom 4.4.2022, že
nárok na náhradu škody neuspokojí. Na tom základe žalobu v časti o zaplatenie príslušenstva – úrokov
z omeškania od 1.3.2022 do 3.4.2022 zamietol.
V spore v celom rozsahu úspešným žalobcom 1/ až 6/, keďže ich neúspech v spore predstavuje len

zanedbateľnú časť úrokov z omeškania, priznal proti žalovanej nárok na náhradu trov konania v plnom
rozsahu.

3. Proti rozsudku včas podala odvolanie žalovaná, a to v časti jeho výrokov I. až VI., ktorými ju súd
zaviazal zaplatiť jednotlivým žalovaným 1/ až 6/ celkom 150.000 eur spolu s príslušenstvom a v časti

proti výroku VIII., ktorým ju súd zaviazal na náhradu trov konania žalovaným 1/ až 6/, a to z dôvodov
podľa § 365 ods. 1 písm. b/ a h/ CSP.
V úvode dala do pozornosti, resp. poukázala na to, že notár G. P. D. bol 4.8.2021 vyšetrovateľom KR
PZ Košice obvinený pre pokračovací obzvlášť závažný zločin sprenevery podľa § 213 ods. 1, 4 písm.
a/ Trestného zákona v konaní vedenom pod ČVS: KRP-84/2-VYS-KE-2021 za celkovo deväť skutkov,

o.i. za skutok dotýkajúci sa predmetnej úschovy, dodatočne bol obvinený z ďalších dvoch obdobných
skutkov. Uznesením H. M. D. A. z 24.9.2021, sp. zn. 1Pv 177/21/8802 v spojení s opravným uznesením
z 1.10.2021 došlo k zaisteniu majetku obvineného notára v zmysle § 50 ods. 1 písm. a/ Trestného
poriadku. Trestné konanie je vedené na Okresnom súde Košice I pod sp. zn. 8T/2/2022 a nebolo do dňa
podania odvolania ukončené. Poukázala na to, že žalobcovia si žalovaný nárok uplatnili aj v uvedenom

trestnom konaní.
Namietala proti právnemu posúdeniu veci súdom prvej inštancie vo vzťahu k ňou – žalovanou
uplatnenej námietke neexistencie nesprávneho úradného postupu, resp. excesu o notára. Nestotožnila
sa s tým, ako túto námietku posúdil súd prvej inštancie. Mala za to, že je nevyhnutné v prípade
zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci rozlišovať medzi nesprávnym úradným

postupom podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z. a excesom z výkonu verejnej moci, teda konaním
úplne mimo rámca úradného postupu. Tvrdila, že posúdenie veci prezentované súdom v odôvodnení
napadnutého rozsudku vychádza z nepochopenia jej argumentácie ohľadom uvedeného rozlišovania.
V konaní nerozporovala, že výkon notárskej činnosti predstavuje výkon verejnej moci a za splnenia
zákonných podmienok nastupuje zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú notárom pri výkone verejnej

moci, avšak poukázala na to, že v priebehu konania namietala, že konanie tohto notára v tejto konkrétnej
veci nepredstavovalo výkon verejnej moci, a teda ani nesprávny úradný postup; nešlo o činnosť notára
majúcu charakter výkonu verejnej moci, ale išlo o konanie prekračujúce zákonom zverené kompetencie
osôb, ktorým zákon zveril právomoc orgánu verejnej moci. Poukázala na to, že nesprávny úradný postup
je konanie, ktoré vecne a účelovo súvisí s výkonom štátnej moci a smeruje k splneniu úloh a cieľov

štátnehoorgánuatentoúčelacieľjedosiahnutýajpriporušeníurčitýchpravidielaporiadku.Vmomente,
ak konajúca osoba pri výkone právomoci koná úplne mimo rámca úradného postupu, dopustí sa
konania, ktorým môže založiť znaky skutkovej podstaty trestného činu alebo sleduje svoje vlastné
záujmy, účel samotného výkonu štátnej moci je konajúcou osobou zmarený. Mala za to, že pre konanie
je relevantné skúmanie konania notára, nakoľko štát nezodpovedá za konanie osôb, ak konajúce

osoby uspokojovali vlastné záujmy a potreby a ich konanie bolo mimo akéhokoľvek rámca činnosti
orgánu verejnej moci. Za nesporné považovala to, že štát nepreniesol na notára právomoc svojvoľne
nakladať s finančnými prostriedkami prijatými do notárskej úschovy, ani nepreniesol na notára právomoc
použiť tieto finančné prostriedky na súkromné účely, taktiež mala za nesporné, že notár pri prevádzanífinančných prostriedkov na svoje súkromné účely za účelom vyplatenia svojich dlhov nevystupuje
v pozícii vykonávateľa verejnej moci zverenej mu štátom. Mala za nepochybné, že notár s finančnými
prostriedkami zverenými do notárskej úschovy nenakladal ako orgán verejnej moci, ale ako súkromná

osoba konajúca v rozpore so zákonom a výlučne vo svoj prospech. Skutočnosť, že konkrétna osoba je
notárom neznamená, že každej jej konanie/postup je výkonom verejnej moci a že v každom momente
koná ako vykonávateľ verejnej moci. S poukazom na uvedené sa nestotožnila so záverom súdu, že
v danom prípade ide o zodpovednosť jej – žalovanej, a to bez ohľadu skúmania konkrétneho konania
notára.Dodala,žesvojuargumentáciuvkonanípodporilaajpoukazomnarozhodnutieNajvyššiehosúdu

SR sp. zn. 6Cdo/27/2016, v ktorom sa najvyšší súd jednoznačne vyjadril k rozsahu zodpovednosti štátu
za škodu spôsobenú pri prekročení zákonom zverených kompetencií orgánom verejnej moci a v tomto
kontexte prezentoval právny názor, že zákonom č. 514/2003 Z.z. nie je krytá úschova po tom, čo malo
dôjsť k použitiu časti predmetu úschovy za cenu vybočenia z medzí priznaných oprávnení. Tvrdila, že
súd sa žiadnym spôsobom so závermi v tomto rozhodnutí prijatými nevyporiadal, pričom mala za to,
že ide o závery bezpochyby aplikovateľné a smerodajné aj pre posudzovaný prípad. Toto pochybenie

mala za také, ktoré spôsobuje aj nedostatočnosť odôvodnenia, a teda nepreskúmateľnosť rozhodnutia
vo veci, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP. Podľa označeného uznesenia, ak
notár nakladal s predmetom úschovy úplne mimo úradných kompetencií (úplne mimo rámca podmienok
úschovy a nakladal s predmetom úschovy v rozpore s právnymi predpismi a zákonnými povinnosťami
notára), nejde o škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom notára. Dodala, že odkázala aj

na ďalšie rozhodnutia a to rozhodnutia NS ČR sp. zn. 28Cdo/2699/2010 a sp .zn. 25Cdo/670/2005
(v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk zverejnené pod č. 49/2007). Dôvodila, že pri reflektovaní
záverov označených rozhodnutí s prihliadnutím na zistený skutkový stav v tomto konaní mal súd prvej
inštancie dospieť k záveru, že ak notár po prijatí finančných prostriedkov tieto použil ako súkromná
osoba na sanáciu svojich dlhov, takýto prípad nakladania s úschovou predstavuje zjavné vybočenie

z rámca úradného postupu, je excesom konajúcej osoby a nie nesprávnym úradným postupom, za ktorý
zodpovedá štát. Štát nemôže niesť zodpovednosť za excesné konanie, t.j. konanie notára G. D., ktorým
evidentne konal mimo rámca úradného postupu prekračujúc kompetencie zverené mu zákonom.
Žalovaná sa nestotožnila ani s posúdením a definovaním objektívnej zodpovednosti štátu za škodu,
ktoré predniesol súd prvej inštancie. Za nesprávne právne posúdenie veci napĺňajúce odvolací dôvod

podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP mala záver súdu prijatý v odseku 51. odôvodnenia rozsudku, v rámci
ktorého odôvodnenia súd konštatoval, že zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci je zákonom č. 514/2003 Z.z. koncipovaná ako zodpovednosť objektívna, ktorej sa štát nemôže
zbaviť. Mala tento záver súdu za rozporný so záverom, aký prijal Najvyšší súd SR, tým, že súd účelovo
opomenul,žeobjektívnazodpovednosťznamenálento,žeideozodpovednosťbezohľadunazavinenie,

nemá však povahu všeobecného inštitútu. Objektívna zodpovednosť neznamená, že nemôžu existovať
okolnosti, za ktorých zodpovednosť štátu nevznikne.
V ďalšom namietala proti záverom súdu prvej inštancie v súvislosti s otázkou posúdenia vzniku škody.
Poukázala na to, že v priebehu konania rozporovala, že žalobcovia nepreukázali vznik škody, pričom
predčasnosť uplatneného nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. videla v existencii

pohľadávky žalobcov voči notárovi na vydanie bezdôvodného obohatenia, resp. v existencii pohľadávky
preukázateľne uplatnenej v adhéznom konaní. Súd prvej inštancie sa s touto argumentáciou nestotožnil
uvedúc, že inštitút bezdôvodného obohatenia je inštitútom súkromného práva. V tej súvislosti žalovaná
opätovne poukazovala na to, že konanie notára (nevyplatenie financií zložených do notárskej úschovy
z dôvodu ich použitia na uspokojenie vlastných osobných záujmov) nemožno považovať za výkon

verejnej moci, a teda za činnosť notára upravenú v Notárskom poriadku. Preto ani nemožno konštatovať
existenciu verejnoprávneho vzťahu medzi žalobcami a G. P. D.. Trvala na názore, že pokiaľ existuje
právna možnosť domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia, resp. náhrady škody od iného subjektu
(aj v podobe uplatneného nároku v adhéznom konaní), škoda nemohla vzniknúť. Za opakované
naplnenie odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP mala opomenutie povinnosti súdu

posúdiť nárok žalobcov vo svetle relevantnej judikatúry dovolacieho súdu zaoberajúcej sa neexistenciou
vzniku škody, za ktorú by mala zodpovedať žalovaná, ak existuje nárok žalobcov na uplatnenie
nároku na náhradu škody v adhéznom konaní, resp. nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia od
osoby odlišnej od štátu. Poukázala na to, že v konaní namietala, že o škode na strane žalobcov
v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. nemožno hovoriť dovtedy, kým sa nárok žalobcov nestane (bez

ich zavinenia) nevymáhateľným, a teda až v prípade bezúspešného uplatnenia nároku na náhradu
škody v danej veci v adhéznom konaní, a teda preukázania nevymožiteľnosti uplatneného nároku voči
notárovi D., prichádza do úvahy možnosť vzniku reálnej škody na strane žalobcov, kedy môže nastúpiť
zodpovednosť štátu. V súvislosti s týmto názorom uviedla, že poukazovala na judikatúru Najvyššiehosúdu SR (sp. zn. 4Cdo/199/2005), Ústavného súdu SR (sp. zn. II.ÚS 165/2012) ako aj Najvyššieho
súdu ČR (sp. zn. 25Cdo 145/2002), ktorú dôvodila, že je možné doplniť aj odkazmi na rozhodnutia NS
SR sp .zn. 4Cz 110/84 a sp. zn. 1MCdo 8/2007, nález ÚS SR sp. zn. III.ÚS 361/2009, či rozhodnutie

NS ČR sp. zn. 25Cdo/2601/2010. V zmysle uvedenej judikatúry, je nárok na vydanie bezdôvodného
obohatenia, obdobne aj nárok uplatnený v adhéznom konaní, potrebné uplatniť pred nárokom na
náhradu škody. Rovnako v uvedených súvislostiach poukazovala aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 6Cdo/184/2018 z 28.5.2020, v zmysle ktorého, kým žalobca má pohľadávku na vydanie
bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto ho získal, resp. kým nepreukázal bezúspešné domáhanie

sa vydania tohto obohatenia, nie je daný základný predpoklad zodpovednosti štátu za škodu podľa
zákona č. 514/2003 Z.z., a to existencia samotnej škody. Akcentovala, že náhrada škody z výkonu
verejnej moci proti štátu (jeho prípadná zodpovednosť) nemá povahu všeobecného inštitútu, ktorý
by ako jediný reparoval všetky potenciálne škody vzniknuté poškodenému subjektu. Nemožno preto
pripustiť, aby sa poškodení domáhali náhrady škody priamo proti štátu bez toho, aby sa aspoň pokúsili
vymôcť dlžné peniaze od toho, kto sa na ich úkor, a to prípadne aj zapríčinenia štátu, bezdôvodne

obohatil. Pokiaľ má účastník pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči osobe odlišnej
od štátu, škoda mu ešte nevznikla a preto nemôže byť daná zodpovednosť štátu za škodu podľa
zákona č. 514/2003 Z.z. Existencia pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia vylučuje vznik
škody ako majetkovej ujmy. Mala za to, že predmetná ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu,
na ktorú poukázala popiera názor súdu prvej inštancie o nesprávnosti jej záverov ohľadom prednosti

uplatnenia si nárokov titulom bezdôvodného obohatenia a ohľadom predčasnosti uplatneného nároku
na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. označila preto závery prijaté súdom prvej inštancie
týkajúce sa subsidiarity právnej úpravy bezdôvodného obohatenia vo vzťahu k náhrade škody podľa
zákona č. 514/2003 Z.z. za nesprávne právne posúdenie, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 365
ods. 1 písm. h/ CSP. Dala v tej súvislosti do pozornosti aj rozhodnutie NS SR, ktorý uznesením sp.

zn. 1Cdo/128/2019 z 30.3.2020 ako dovolací súd prezentoval právny názor, podľa ktorého právo na
náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci možno uplatniť len vtedy, ak sa dotknutá osoba
nemôže úspešne domáhať práva na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tretej osobe. Súčasne
najvyšší súd z tohto pohľadu opačný právny názor zaujatý v skorších uzneseniach z 21.12.2010 sp.
zn. 2Cdo/48/2010, 2Cdo/155/2011 z 21.12.2011 a sp. zn. 2MCdo/13/2013 z 13.12.2014 označil za

prekonaný ako ojedinelý odklon, vybočenie od už v súčasnosti ustálenej neskoršej súdnej praxe.
Žalovaná argumentovala, že opomenutie súdu posúdiť nárok žalobcov v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z.
a relevantnej judikatúry dovolacieho súdu zaoberajúcej sa neexistenciou vzniku škody nespôsobuje len
nepreskúmateľnosť rozhodnutia (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP), ale predstavuje aj
porušenie princípu predvídateľnosti rozhodovania. V tej súvislosti odkázala na právnu a citovala právnu

vetu nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 275/2018 z 25.6.2019.
S prihliadnutím na uvedené zastala názor, že súdom prijaté právne závery, ktoré prezentoval
v odôvodnení rozsudku, vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci a sú aj dôsledkom
nezohľadneniažalovanouvkonaníopakovaneprezentovanejjudikatúrypodstatnejprerozhodnutieveci.
Pokiaľ sa súd zaoberal posudzovaním otázky (ne)existencie prekážky litispendencie, ktorú nemal

v zmysle § 159 CSP za danú, dôvodila, že nakoľko žiadna zo strán námietku existencie prekážky
litispendencie v konaní nevzniesla, že toto právne posúdenie sa týka jej námietky ohľadom predčasnosti
uplatnenia nároku na náhradu škody v tomto konaní s poukazom na to, že si žalobcovia ako poškodení
uplatnili nárok aj v adhéznom konaní. Mala uvedené odôvodnenie súdu prvej inštancie za dôsledok
nesprávneho právneho posúdenia veci vo vzťahu k vzniku škody a existencii nároku na vydanie

bezdôvodného obohatenia. Akékoľvek posúdenie existencie prekážky začatého konania s prihliadnutím
na charakter konania a ňou vznesené námietky považovala za irelevantné. Nenamietala totiž súbežné
vedenie adhézneho konania a konania o náhradu škody, ale namietala predčasnosť nároku, a teda,
to, že škoda, za ktorú má byť zodpovedný štát, nevznikne skôr ako je preukázaná nemožnosť
uspokojenia pohľadávky iným spôsobom (vrátane adhézneho konania) od subjektu, ktorý získal

majetkový prospech na úkor toho, do majetkovej sféry koho bolo zasiahnuté. Preukázanie nemožnosti
dosiahnuť uspokojenie pohľadávky napríklad titulom bezdôvodného obohatenia v adhéznom konaní
nie je síce podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z., je však
podmienkou pre preukázanie vzniku škody ako jedného zo základných predpokladov vzniku nároku
na náhradu škody podľa predmetného zákona. Dôvodila, že v zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti

súdov, kým majú žalobcovia pohľadávku na vydanie bezdôvodného obohatenia voči tomu, kto ho získal,
resp. kým nepreukázali bezúspešné sa vydania tohto obohatenia, nie je daný základný predpoklad
zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. a dôsledkom predčasného uplatnenia
práva na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. je zamietnutie podanej žaloby. Namietala, že sasúd vôbec nezaoberal a nevyporiadal s tým, že v prípade priznania náhrady majetkovej škody v tomto
konaní a zároveň v prípade, ak súd v odsudzujúcom rozsudku zaviaže notára ako obžalovaného na
náhradu škody žalobcom ako poškodeným, nastane duplicita uspokojenia toho istého nároku. Mala

za to, že aj uvedené predstavuje podstatu jej námietky ohľadom predčasnosti uplatneného nároku na
náhradu škody, ktoré malo viesť k zamietnutiu žaloby o náhradu škody v celom rozsahu. Uzavrela, že
voči notárovi G. P. D. prebieha trestné konanie, v rámci ktorého došlo k zaisteniu jeho majetku, a to práve
za účelom zaistenia nároku poškodených, ktorí si uplatnili nárok na náhradu škody spôsobenej trestným
činom; zaistený bol majetok notára – dva bytové domy s príslušenstvom ako aj finančné prostriedky na

účte notárskeho úradu vo výške 407.105,21 eura a na osobnom účte notára vo výške 4.145,47 eura.
Žalobcovia si uplatnili nárok na náhradu škody aj v adhéznom konaní.
Navrhla, aby odvolací súd z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b/ a h/ CSP rozsudok súdu prvej inštancie
v napadnutom rozsahu zrušil a vrátil vec súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

4. Žalobcovia sa k odvolaniu nevyjadrili.

5. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) na základe odvolania podaného včas žalovanou
ako oprávnenou osobou (§ 362 a § 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné
(§ 355 - 358 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a viazaný
rozsahom odvolania (§ 379 CSP) a odvolacími dôvodmi vymedzenými odvolateľkou (§ 380 a § 365

CSP), preskúmal odvolaním napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a dospel k záveru, že odvolaniu
žalovanej nie je možné vyhovieť, rozsudok v napadnutom rozsahu je vecne správny a ako taký ho preto
potvrdil (§ 387 ods. 1 CSP).

6. Rozsudok bol verejne vyhlásený 22. januára 2026 o 10.10 hod. v pojednávacej miestnosti Krajského

súdu v Košiciach č. dverí 210, o ktorej skutočnosti bol vopred vyvesený oznam na úradnej tabuli a
zároveň zverejnený na webovej stránke tunajšieho súdu 16.1.2026.

7. Odvolateľka odvolaním napadla rozsudok súdu prvej inštancie čo do výrokov I. až VI. zaväzujúcich
ju na poskytnutie žalovaného plnenia žalobcom 1/ a ž 6/ a výroku VIII., ktorým súd priznal žalobcom

proti nej nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Výrok VII., ktorým súd žalobu žalobcov 1/ až
6/ v časti o zaplatenie úrokov z omeškania (za obdobie od 1.3.2022 do 3.4.2022), t.z. v rozsahu nad
výrokmi I. až VI. priznaných úrokov z omeškania od 4.4.2022 do zaplatenia, zamietol, nebol ako taký
predmetom odvolacieho prieskumu a nadobudol právoplatnosť.

8. Žalovaná/odvolateľka dôvodila v odvolaní tým, že jej súd prvej inštancie nesprávnym procesným
postupom znemožnil, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP) a vec nesprávne právne posúdil (§ 365 ods.
1 písm. h/ CSP).
Pokiaľ napádala nesprávny procesný postup súdu dôvodila, že sa súd prvej inštancie nevyporiadal

s judikatúrou, na ktorú v konaní odkazovala, zaoberajúcou sa jednak otázkou či konanie notára úplne
mimo rámec úradného postupu predstavuje (ešte stále) výkon verejnej moci, a teda nesprávny úradný
postup alebo či nejde o exces (vybočenie) z výkonu verejnej moci a tiež otázkou či vôbec vznikla
škoda, za ktorú by mal zodpovedať štát, ak existuje nárok poškodených na uplatnenie náhrady škody
vadhéznomkonaní,resp.nárokpoškodenýchnavydaniebezdôvodnéhoobohateniavočiosobeodštátu

odlišnej.Malazato,žetentoprocesnýnedostatokspôsobil nepreskúmateľnosť rozhodnutiaaporušenie
princípu predvídateľnosti rozhodovania.
Za nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie mala odvolateľka to ako sa súd (nesprávne)
vyporiadal s ňou uplatnenou námietkou neexistencie nesprávneho úradného postupu notára ako orgánu
verejnej moci ako jednej z podmienok pre vznik zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z., keď

neposúdil konanie notára ako exces/vybočenie z (výkonu) verejnej moci, t.z. konanie notára úplne mimo
rámec úradného postupu a teda podľa odvolateľky, nerozlíšil medzi nesprávnym úradným postupom
(ako výkonom verejnej moci) a excesom a konanie notára (ktorý pri nakladaní do notárskej úschovy mu
zverenými finančnými prostriedkami postupoval v rozpore so zákonom a výlučne vo svoj prospech)
vyhodnotil ako nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci.

Nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie videla aj posúdení otázky vzniku škody, ako
jedného z predpokladov pre vznik zodpovednosti štátu, keď sa súd nestotožnil s jej námietkami, resp.
názorom, že pokiaľ existuje právna možnosť domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia, resp.
náhrady škody od iného subjektu (aj v adhéznom konaní), škoda vzniknúť nemohla. Inak povedanétrvala na tom, že škoda, za ktorú má byť zodpovedný štát nevznikne skôr ako je preukázaná nemožnosť
uspokojenia pohľadávky žalobcov iným spôsobom (vrátane adhézneho konania) od subjektu, ktorý
získal majetkový prospech na úkor toho, do majetkovej sféry koho bolo zasiahnuté.

14. Odvolací súd dospel k záveru, že žalovanou uplatnené odvolacie dôvody nie sú naplnené.

15.Nazákladeoboznámeniasasrozsudkomsúduprvejinštancieakoikonaním,ktorévydaniurozsudku
predchádzalo a preskúmaním dôvodov odvolateľky odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie

náležite zistil skutkový stav veci, pričom skutkové okolnosti sporu medzi stranami sporu ani neboli
sporné, vykonal v potrebnom rozsahu adekvátne dokazovanie, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa §
191 CSP a dospel tak k správnym skutkovým zisteniam (ktoré žalovaná ani nenapádala), na ktorých aj
založil svoje rozhodnutie. Zo zisteného skutkového stavu vyvodil správny právny záver, pričom rozsudok
aj náležite odôvodnil a neboli zistené žiadne porušenia procesných práv žalovanej v takej miere, že tým
došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, preto odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil

podľa § 387 ods. 1 CSP.

16. Správne, podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku,
ktorý je dostatočne zrozumiteľný a určitý, a odvolací súd sa v celom rozsahu s jeho dôvodmi stotožňuje
a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP). Odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie dáva odpoveď na

všetky relevantné s predmetom konania súvisiace otázky. Súd dostatočne objasnil skutkový a právny
základ rozhodnutia, náležite vysvetlil svoje úvahy, pre ktoré žalobu považoval za dôvodnú ako
i uviedol dôvody, pre ktoré žalovanou uplatnené námietky nevyhodnotil ako opodstatnené. Správne
sa vyporiadal s otázkou naplnenia zákonných podmienok pre vznik zodpovednosti štátu podľa zákona
č. 514/2003 Z.z. za nesprávny úradný postup notára vystupujúceho, resp. plniaceho úlohy orgánu

verejnej moci, odôvodnil prečo sa nestotožnil s obranou žalovanej, že konanie notára v posudzovanej
veci nepredstavovalo nesprávny úradný postup, ale išlo o exces. Z odôvodnenia sú zrejmé dôvody,
na základe ktorých súd žalobe žalobcov vyhovel a žalovanú titulom danosti zodpovednosti štátu za
nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, v danej veci notára plniaceho úlohy štátu na základe
poverenia štátu, zaviazal na náhradu škody vzniknutej žalobcom.

17. Na správnosti skutkových zistení a právnych úvah súdu prvej inštancie, ako ani na správnosti
dôvodov napadnutého rozsudku nie je spôsobilé nič zmeniť ani podané odvolanie. Odvolacie námietky
žalovanej boli už v prevažnej väčšine predmetom dokazovania a posudzovania v konaní pred súdom
prvej inštancie, ktorý sa s nimi dôsledne pri rozhodovaní danej veci vysporiadal. Ani ďalšie skutočnosti

uvedené v odvolaní neumožňujú odvolaciemu súdu prijať iné závery a nie sú spôsobilé spochybniť
vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Odvolací súd reagujúc na odvolacie námietky žalovanej a na
zdôraznenie správnosti dôvodov napadnutého rozsudku dopĺňa:

18. V súvislosti s odvolacími námietkami a dôvodmi žalovanej/odvolateľky odvolací súd upriamuje

pozornosť najmä odvolateľky na veľkým senátom občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR
prijaté (dňa 24.6.2025) rozhodnutie, v ktorom Najvyšší súd SR ako súd dovolací s poukázaním na
existenciu rozdielnej rozhodovacej činnosti/praxe jednotlivých dovolacích senátov najvyššieho súdu
v otázkach posudzovania predpokladov zodpovednosti za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z.z.
a konkurencie nároku na náhradu škody voči štátu a nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré

otázky je potrebné považovať za rozhodné i pre posudzovanú vec, prijal v rozhodnutí právne závery,
podporujúce správne právne posúdenie súdenej veci súdom prvej inštancie a protichodné odvolacej
argumentácii žalovanej/odvolateľky v podanom odvolaní.
IdeouznesenieveľkéhosenátuobčianskoprávnehokolégiaNajvyššiehosúduSRsp.zn.1VCdo/3/2025
z 24.6.2025, ktorým bol zrušený rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo 7. októbra 2022 sp. zn.

5Co/173/2021 a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Priamo vo výroku uznesenia najvyšší súd
uviedol: „Nie je podmienkou uplatnenia nároku na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení účinnom do 31. decembra
2008, ktorá vznikla z dôvodu nesprávneho úradného postupu orgánu verejnej moci, prednostné
uplatnenie nároku na náhradu škody voči ďalšej osobe spoluzodpovednej za vznik škody v adhéznom

konaní, či uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia.“ Odvolací súd dodáva, že ide
v zmysle § 48 ods. 3 veta prvá CSP o právny názor záväzný pre senáty najvyššieho súdu, a teda logicky
záväzný aj pre súdy nižších stupňov.19. Podľa § 48 ods. 1,3 a 4 CSP, ak senát najvyššieho súdu pri svojom rozhodovaní dospeje k
právnemu názoru, ktorý je odlišný od právneho názoru, ktorý už bol vyjadrený v rozhodnutí iného senátu
najvyššieho súdu, postúpi vec na prejednanie a rozhodnutie veľkému senátu. V uznesení o postúpení

veci odôvodní svoj odlišný právny názor (odsek 1). Veľký senát sa skladá z predsedu senátu a
šiestich sudcov. Právny názor vyjadrený v rozhodnutí veľkého senátu je pre senáty najvyššieho súdu
záväzný. Ak sa senát najvyššieho súdu pri svojom rozhodovaní chce odchýliť od právneho názoru
vyjadreného v rozhodnutí veľkého senátu podľa odseku 2, postúpi vec na prejednanie a rozhodnutie
veľkému senátu (odsek 3). Veľký senát si pred rozhodnutím vo veci vyžiada stanovisko ministra

spravodlivosti Slovenskej republiky, generálneho prokurátora Slovenskej republiky, prípadne ďalších
subjektov (odsek 4).

20. Podľa R 17/2017: „Ustanovenie § 48 CSP dopadá na prípady, v ktorých trojčlenný senát najvyššieho
súdu dospeje k záveru, že je dôvod na odklon od ustálenej rozhodovacej praxe najvyššieho súdu
(stanovísk alebo rozhodnutí uverejnených v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov

Slovenskej republiky) alebo na zmenu právneho názoru vyjadreného v skoršom rozhodnutí trojčlenného
senátu najvyššieho súdu, alebo na odklon od právneho názoru vyjadreného v rozhodnutí veľkého
senátu. Pokiaľ trojčlenný senát dospeje k záveru, že tieto dôvody nie sú dané, vec nepostúpi veľkému
senátu najvyššieho súdu.“

21. NS SR ako súd dovolací , veľký senát občianskoprávneho kolégia v predmetnom prijatom
rozhodnutí sp. zn. 1 VCdo/3/2025 posudzoval, resp. vychádzal z obdobnej skutkovej situácie,
aká nastala v tu posudzovanom spore. Predmetom posudzovania veľkým senátom bola otázka
zodpovednosti štátu za nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, v danej veci notára plniaceho
úlohy štátu na základe poverenia štátu. Išlo o notára, ktorý taktiež s prostriedkami danými mu do

notárskej úschovy nenaložil v súlade s dohodou v notárskej zápisnici, tieto prostriedky použil na iný
účel a bol za to aj odsúdený. V predmetnej veci Krajský súd v Košiciach konajúc ako súd odvolací
zmenilrozsudoksúduprvejinštancie,ktorýmprvostupňovýsúdpriznalžalobcoviakopoškodenémuproti
žalovanej Slovenskej republike, Ministerstvu spravodlivosti SR nárok na náhradu škody v uplatnenej
výške, a to tak, že odvolací súd žalobu zamietol s tým, že nepovažoval konanie notára za výkon

verejnej moci a nesprávny úradný postup, ale mal za to že išlo o vybočenie z výkonu verejnej moci
predstavujúce exces. Dovolací súd riešiac nastolenú otázku predložil vec na rozhodnutie Veľkému
senátu občianskoprávneho kolégia Najvyššieho súdu SR, ktorý si po postúpení veci senátom 8C v
súlade s § 48 ods. 4 CSP vyžiadal stanoviská ministra spravodlivosti Slovenskej republiky, generálneho
prokurátora Slovenskej republiky, Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, Právnickej

fakulty Trnavskej univerzity v Trnave, Právnickej fakulty Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach,
Právnickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici a Fakulty práva Paneurópskej vysokej školy.
Po oboznámení sa so stanoviskami týchto inštitúcií a nadväzujúc na väčšinové zhodné stanoviská s
názorom prezentovaným senátom 8C, s ktorým sa stotožnil aj veľký senát občianskoprávneho kolégia
Najvyššieho súdu SR., veľký senát konštatoval, že v danom prípade podmienky pre uplatnenie nároku

na náhradu škody voči štátu boli splnené. Výkon činnosti notára je výkonom činnosti vo verejnom
záujme v zmysle § 4 ods. 3 Notárskeho poriadku. Notár má postavenie verejného činiteľa a výkon
notárskej činnosti je výkonom verejnej moci, ktorá rozsahovo spadá pod ustanovenie § 3 zákona č.
514/2003 Z.z. Za škodu spôsobenú notárom pri výkone notárskej činnosti je zodpovedná Slovenská
republika.Notárkonajúcivzmyslejehoprávomocijeosobouodlišnouodfyzickejosoby,ktorájenotárom.

Trestnosť konania tretej osoby na konaní notára majúceho znaky nesprávneho úradného postupu alebo
nezákonného rozhodnutia, nemá vplyv na zodpovednosť notára (ako orgánu verejnej moci) za škodu. Z
uvedeného vyplýva, že voči štátu - Slovenskej republike môže v zmysle procesného postupu smerovať
priamo aj nárok na uplatnenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú notárom pri výkone notárskej
činnosti. Voľba uplatnenia medzi trestným a civilným režimom je výlučne na poškodenom, pričom

táto nemení pozíciu osobne pasívne legitimovaného subjektu, voči ktorému má nárok poškodeného
smerovať. V kontexte uvedeného preto veľký senát nepovažoval právny záver odvolacieho súdu o
prednosti uplatnenia nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia pred nárokom na náhradu škody
voči štátu za vecne správny.

22. Neobstojí preto argumentácia žalovanej/odvolateľky o tom, že právo na náhradu škody spôsobenej
pri výkone verejnej moci možno uplatniť len vtedy, ak sa dotknutá osoba nemôže úspešne domôcť práva
na vydanie bezdôvodného obohatenia voči škodcovi.23. Najvyšší súd sa v uvedenom uznesení prijatom veľkým senátom zaoberal všetkými rozhodnutiami,
v ktorých jednotlivé senáty najvyššieho súdu odlišne riešili nastolenú problematiku zodpovednosti štátu
za nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci (notára) s tým, že poukázal aj na nález Ústavného

súdu SR sp. zn. III.ÚS 424/2023-48 z 25.1.2024 vo vzťahu k zodpovednosti súdneho exekútora za
škodu, čo je obdobný prípad ako zodpovednosť notára a dospel k záveru, že z hľadiska postavenia
súdnehoexekútoraavýkonujehočinnostijezrejmé,žesúdnyexekútorvsúvislostisvýkonomexekučnej
činnosti má postavenie verejného činiteľa a vykonávanie exekučnej činnosti je výkonom verejnej moci.
Nie je povinnosťou poškodeného domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia z osobného majetku

exekútora, pretože exekútor vykonáva exekučnú činnosť ako orgán verejnej moci, nie ako súkromná
osoba a vzťah v exekučnom konaní medzi exekútorom a poškodeným je vzťahom verejnoprávnym.
Iná je situácia, ak je majetkový prospech, ktorý predstavuje škodu, v rukách tretej osoby, teda nie u
exekútora ako vykonávateľa verejnej moci. Vtedy je prijateľný výklad, na ktorý poukazuje aj predtým
najvyšší súd, že najskôrsa má táto osoba domáhať vydania bezdôvodného obohatenia voči tretej osobe.
Inak by mohlo dôjsť k zneužívaniu zodpovednosti štátu za škodu výkonom verejnej moci, čo je absolútne

nežiadúce.

24. V posudzovanej veci je evidentné, že G. P. D. ako notár prijal v zmysle Notárskeho poriadku
do notárskej úschov na osobitný bežný účet vedený na meno notára s názvom „Notárska úschova“,
finančné prostriedky vo výške 150.000 eur od zložiteľky L. D. za účelom úschovy kúpnej ceny za

prevod vlastníckeho práva k predmetu prevodu na základe kúpnej zmluvy, ktorá mala byť uzavretá
medzi zložiteľkou ako kupujúcou a žalobcami 1/ až 6/ ako predávajúcimi. Podľa príkazu zložiteľky
mala byť zložená peňažná suma vydaná do 3 dní od splnenia podmienok z notárskej úschovy
príjemcom -žalobcom 1/ až 6/, avšak napriek preukázaniu splnenia podmienok im vydaná nebola.
Notár nepostupoval v súlade s dohodou v notárskej zápisnici, zložené peňažné prostriedky nevydal

žalobcom 1/ až 6/, ale použil vo svoj prospech, došlo tak k nesprávnemu úradnému postupu notára.
Nie je povinnosťou poškodených žalobcov 1/ až 6/, ktorým ako predávajúcim z kúpnej zmluvy ani po
splnení podmienok zložená peňažná suma titulom úhrady kúpnej ceny kupujúcou - zložiteľkou vydaná
nebola, domáhať sa vydania týchto peňazí od notára ako fyzickej osoby z jeho osobného majetku.
V posudzovanom prípade si žalobcovia uplatnili nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym

úradným postupom, nie nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vzniknutého na strane P. D.
ako fyzickej osoby a na takýto výber (uplatnenie nároku na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom) mali žalobcovia podľa názoru odvolacieho súdu s ohľadom na najnovšiu judikatúru,
jednoznačne právo.

25. Odvolací súd uvádza, že v prejednávanej veci v súlade s prezentovaným právnym názorom
veľkého senátu Najvyššieho súdu SR (najnovším), je dôvodné uplatnenie náhrady škody poškodenými
žalobcami 1/ až 6/ voči štátu - Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti SR
ako voči osobe zodpovednej za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom notára, ktorý
porušil zákonom stanovené povinnosti. Formalistický postup v posudzovaní zodpovednosti štátu

by smeroval k obmedzeniu zodpovednosti štátu za škodu s odkazom na judikatúru ústavného
súdu sp. zn. III.ÚS 384/2024, sp. zn. I.ÚS 418/2024. Je teda nesporné, že Slovenská republika
zastúpená Ministerstvom spravodlivosti SR je pasívne legitimovanou pri prejednaní nároku na náhradu
škody spôsobenej výkonom notárskej činnosti. Vzťah/nárok na náhradu škody musí byť sanovaný
poškodeným predávajúcim z kúpnej zmluvy - žalobcom 1/ až 6/ za to zodpovedným subjektom, a to

štátom, ktorý má následne možnosti domáhať sa regresného nároku voči škodcovi, notárovi, či voči
tretej osobe, a to i v prípade solidárnej variácie žaloby na splnenie povinnosti voči týmto osobám.
Vykonávanie notárskej činnosti je výkonom verejnej moci. Ide o zodpovednosť Slovenskej republiky, za
ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR, pričom ide o zodpovednosť objektívnu vznikajúcu ex lege. Na
vplyv zodpovednosti Slovenskej republiky za škodu spôsobenú výkonom notárskej činnosti nemá vplyv

trestnosť konania tretej osoby.

26. .Aj keď sa v predmetnom uznesení prijatom veľkým senátom najvyššieho súdu (sp. zn. 1
VCdo/3/2025 ) nenachádza vo výroku rozhodnutia presná odpoveď na otázku, či konanie notára je
excesom, jednoznačne z kontextu celého rozhodnutia vyplýva, že aj pri takomto prípadnom excese,

keďže skutkové okolnosti prípadu boli takmer totožné (notár použil peňažné prostriedky zložené do
úschovy v rozpore s dohodou v notárskej zápisnici, keď ich previedol na iný účet, resp. účty), je v
tomto konaní pasívne legitimovaná Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti
SR. Notár D. tým, že previedol finančné prostriedky zložené zložiteľkou do notárskej úschovy na inéúčty v rozpore s dohodou a pokynmi uvedenými v notárskej zápisnici, porušil ustanovenie § 68 ods. 3
Notárskeho poriadku, ide teda nesprávny úradný postup.

27. Odvolací súd nemá pochýb o tom, že žalobcom 1/ až 6/ už škoda skutočne vznikla a to práve
postupom notára pri výkone verejnej moci tým, že do notárskej úschovy zložené peňažné prostriedky,
ktoré mal titulom úhrady kúpnej ceny vyplatiť žalobcom 1/ až 6/, použil v rozpore s dohodnutým
účelom; takto pritom použil nielen v tomto prípade na jeho účet do notárskej úschovy zložené peňažné
prostriedky; notársku úschovu neprevzala ani zastupujúca notárka. Je nepochybné, že žalobcom 1/ až

6/ škoda vznikla v priamej príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom notára a sporná nie
je ani výška škody.

28. V kontexte predmetného (poukazovaného) rozhodnutia veľkého senátu Najvyššieho súdu SR,
v ktorom sa najvyšší súd zaoberal jednotlivými rozdielnymi rozhodnutiami rôznych dovolacích senátov
najvyššieho súdu, námietka žalovanej/odvolateľky namietajúcej porušenie jej práva na spravodlivý

proces v dôsledku ponechania bez povšimnutia/nezaoberania sa súdu prvej inštancie rozhodnutiami
najvyššieho, resp. ústavného súdu, na ktoré v konaní poukázala, stratila akékoľvek opodstatnenie,
keďže je zrejmé, že nešlo o žiadnu ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, ale práveže
išlo o rozdielne, resp. nejednotné rozhodovania senátov najvyššieho súdu, ku ktorého zjednoteniu došlo
prijatím predmetného rozhodnutia veľkého senátu najvyššieho súdu.

29. Na základe uvedených dôvodov, ako aj dôvodov uvedených v samotnom napadnutom rozsudku
súdu prvej inštancie, zohľadniac rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 VCdo/3/2025 odvolací súd
podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP rozsudok v odvolaním napadnutých výrokoch vo veci samej a vo výroku
o trovách konania, t.z. okrem výroku VII. rozsudku súdu prvej inštancie, ako vecne správny potvrdil.

30. Podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 a 255 ods. 1 CSP rozhodol odvolací súd o
trovách odvolacieho konania a v odvolacom konaní úspešným žalobcom 1/ až 6/ priznal nárok na ich
náhradu v plnom rozsahu proti žalovanej, ktorá v odvolacom konaní úspech nemala.

31. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerov hlasov: 3 hlasy za (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej

veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej

zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
akichzamestnanecalebočlen,ktorýzanekonámávysokoškolsképrávnickévzdelaniedruhéhostupňa.
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania.
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci.
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.