Rozsudok – Žaloby proti právoplatným… ,
Zrušené Judgement was issued on Friday, January 16, 2026

Súd: Správny súd v Bratislave
Spisová značka: BA-5S/30/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 1020200177

Dátum vydania rozhodnutia: 16. 01. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Michaela Machová, Ph.D.
ECLI: ECLI:SK:SpSBA:2026:1020200177.3

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

BA-5S/30/2020

Správny súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Michaely Machovej, Ph.D.
a členov senátu JUDr. Lukáša Galla a JUDr. Natálie Stahovcovej (spravodajkyne), v právnej veci
žalobcu: Mesto Rajec, so sídlom: Námestie SNP 2, 015 22 Rajec, IČO: 00 321 575, zastúpeného:

Mgr. Zuzanou Motúzovou, advokátkou, so sídlom Grösslingová 62, 811 09 Bratislava, IČO: 51 827 450,
proti žalovanému Úrad na ochranu osobných údajov Slovenskej republiky, Hraničná 12, Bratislava, o
preskúmanie zákonnosti rozhodnutia č. 00390/2019-Op-5 zo dňa 29.11.2019, takto

r o z h o d o l :

BA-5S/30/2020

I. Správny súd rozhodnutie žalovaného č. 00390/2019-Op-5 zo dňa 29.11.2019 z r u š u j e a vec v r
a c i a žalovanému na ďalšie konanie.

II. Žalobcovi súd p r i z n á v a voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

BA-5S/30/2020I. Priebeh administratívneho konania a dôvody napadnutého rozhodnutia

1. Žalovaný vykonal u žalobcu z vlastného podnetu kontrolu spracúvania osobných údajov podľa §
90 a nasl. zákona č. 18/2018 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých
zákonov v relevantnom znení (ďalej len „zákon o ochrane osobných údajov“) a článku 57 ods. 1 písm. a)
Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2016/679 (ďalej len „Nariadenie“). Žalovaný vydal dňa

27.08.2019 rozhodnutie č. 00722/2019-Os-8, ktorým žalobcovi uložil pokutu vo výške 10 000,00 eur a
opatrenia na nápravu (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) za tam opísané konanie žalobcu uvedené
v skutkovej vete.

2. Na základe včas podaného rozkladu žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu, rozhodol žalovaný
ako druhostupňový orgán rozhodnutím č. k. 00390/2019-Op-5 zo dňa 29.11.2019 (ďalej len „napadnuté

rozhodnutie“) tak, že podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok)
v relevantnom znení (ďalej len „správny poriadok“) prvostupňové rozhodnutie zmenil aj vo vzťahu ku
skutkovej vete správneho deliktu a žalobcovi podľa § 102 ods. 1 písm. f) zákona o ochrane osobných
údajov a článku 58 ods. 2 písm. i) Nariadenia v spojení s článkom 83 ods. 5 písm. a) Nariadenia
uložil pokutu vo výške 9 000,00 eur za konanie žalobcu špecifikované v skutkovej vete napadnutého

rozhodnutia nasledovne:

„- za porušenie zásady transparentnosti podľa článku 5 ods. 1 písm. a) Nariadenia, ktorého sa
prevádzkovateľ v čase výkonu kontroly (26.09.2018) dopustil tým, že v zázname o spracovateľských
činnostiach nešpecifikoval právny základ spracúvania osobných údajov kamerovým informačným

systémom a neposkytol informácie o monitorovaní dotknutých osôb v mieste vstupu do priestoru
monitorovaného prostredníctvom kamerového informačného systému,

za porušenie zásady minimalizácie uchovávania podľa článku 5 ods. 1 písm. e) Nariadenia, ktorého
sa prevádzkovateľ dopustil tým, že v čase výkonu kontroly (26.09.2018) uchovával osobné údaje

dotknutých osôb dlhšie, ako to bolo vzhľadom na ním stanovený účel spracúvania osobných údajov
potrebné a nevyhnutné,...“,

pričom žalobcovi vyhovel vo vzťahu k ďalšiemu správnemu deliktu, za ktorý mu bola v prvostupňovom
rozhodnutí uložená súhrnná pokuta za porušenie zásady zákonnosti podľa článku 5 ods. 1 písm. a)

Nariadenia z dôvodu nepredloženia testu proporcionality k spracúvaniu osobných údajov zamestnancov
(pozn. v odôvodnení napadnutého rozhodnutia je na str. 11 zmätočne táto zásada označená ako
zásada zodpovednosti) s odkazom na čl. 5 ods. 2 Nariadenia. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí
konštatoval, že žalobca sa tohto správneho deliktu nedopustil, nakoľko test proporcionality predložil
v čase výkonu kontroly. Napadnutým rozhodnutím bolo zároveň žalobcovi uložené opatrenie, aby

bezodkladne,najneskôrvlehotedo10dníododňanadobudnutiaprávoplatnostirozhodnutia,poskytoval
informácie podľa článku 13 Nariadenia vo vzťahu k dotknutým osobám najneskôr momentom vstupu
dotknutých osôb do monitorovaných priestorov, inak spracúvanie osobných údajov podľa článku 58 ods.
2 písm. f) Nariadenia zakáže. Zároveň bola uložená povinnosť prevádzkovateľa v lehote do 15 dní odo
dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia informovať úrad o prijatých opatreniach.

3. V časti týkajúcej sa posúdenia porušenia zásady transparentnosti a zásady minimalizácie
uchovávania osobných údajov sa druhostupňový orgán s právnym názorom prvostupňového orgánu
stotožnil. Potvrdil, že umiestnenie piktogramov s informáciou o monitorovaní až pod samotnými
kamerami neumožňovalo informovanie dotknutých osôb už pred vstupom do monitorovaného

priestoru, čím došlo k porušeniu článku 13 Nariadenia. Druhostupňový orgán ďalej poukázal na
Usmernenie Európskeho výboru na ochranu osobných údajov č. 3/2019 o spracúvaní osobných
údajov prostredníctvom kamerových zariadení (ďalej len „Usmernenie 3/2019“), ktoré upravuje lehoty
uchovávania maximálne do 72 hodín a v ojedinelých prípadoch o niekoľko dní navyše. V odôvodnení
rozhodnutia je ďalej uvedené, že žalobca si ako prevádzkovateľ stanovil lehotu 7 dní, ktorú bol schopný

dodržiavať až na jeden prípad, kedy v rámci výkonu kontroly bola identifikovaná jedna nahrávka
uchovávaná dlhšie ako 20 dní.4. Druhostupňový orgán vo vzťahu k záznamom o spracovateľských činnostiach v napadnutom
rozhodnutí viedol, že hoci žalobca formálne disponoval dokumentom označeným ako „Záznamy o
spracovateľských činnostiach“, ktorý však neobsahoval zákonom požadované náležitosti, keďže v ňom

nebol presne a dostatočne špecifikovaný právny základ jednotlivých spracúvaní, najmä v súvislosti s
prevádzkou kamerového systému. Podľa názoru druhostupňového orgánu nestačí, aby prevádzkovateľ
všeobecne uviedol, že spracúvanie sa vykonáva na základe určitých právnych predpisov (v prípade
žalobcu bol ako právny základ uvedený zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník, ďalej len „Občiansky
zákonník“ a zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce, ďalej len „Zákonník práce“), ak tento právny

základ nie je konkretizovaný a odôvodnený vo vzťahu ku konkrétnemu účelu a rozsahu spracúvania.
Žalovaný ako druhostupňový orgán v napadnutom rozhodnutí poukázal na to, že žalobca v časti
záznamov týkajúcich sa monitorovania priestorov kamerovým systémom uviedol len všeobecný odkaz
na ochranu majetku a bezpečnosť osôb, bez toho, aby bol v dokumente uvedený konkrétny právny
základ podľa článku 6 ods. 1 písm. f) Nariadenia. Takéto vedenie záznamov podľa druhostupňového
orgánu nezabezpečuje dostatočnú transparentnosť spracúvania ani neumožňuje preukázať súlad s

princípom zodpovednosti podľa článku 5 ods. 2 Nariadenia. Druhostupňový orgán preto konštatoval, že
žalobca si nesplnil povinnosť viesť záznamy o spracovateľských činnostiach v predpísanom rozsahu.

5. Pri určovaní výšky uloženej pokuty druhostupňový orgán v napadnutom rozhodnutí poukázal na
článok 83 ods. 2 Nariadenia a § 104 ods. 3 zákona o ochrane osobných údajov, pričom uviedol,

že podrobne zohľadnil povahu, závažnosť a dĺžku trvania porušenia, počet dotknutých osôb, mieru
zodpovednosti prevádzkovateľa, kategórie dotknutých osobných údajov, mieru spolupráce žalobcu s
úradom, ako aj prijatie nápravných opatrení po zistení porušenia. V odôvodnení uviedol, že hoci
došlo k porušeniu základných zásad spracúvania osobných údajov, rozsah zistených nedostatkov
bol relatívne obmedzený a negatívne následky pre dotknuté osoby sa nepreukázali. Ako priťažujúcu

okolnosť zohľadnil zásah do samotných základných zásad spracúvania, ktoré predstavujú základný
pilier zákonnosti spracúvania osobných údajov. Ako poľahčujúce okolnosti vzal do úvahy spoluprácu
žalobcu počas kontroly, jeho aktívny prístup k náprave zistených nedostatkov, vypracovanie testu
proporcionality a skutočnosť, že porušenie zásady minimalizácie uchovávania sa týkalo len jediného
záznamu. Na základe týchto kritérií druhostupňový orgán znížil pokutu uloženú prvostupňovým orgánom

z 10 000 eur na 9 000 eur a považoval ju za primeranú, preventívnu a nelikvidačnú. Pri hodnotení
závažnosti porušenia zdôraznil povahu a charakter zistených nedostatkov, najmä porušenie zásady
transparentnosti a zásady minimalizácie uchovávania, ako aj ich možný dopad na práva dotknutých
osôb. V tejto súvislosti uviedol, že prevádzkovateľ bol povinný zabezpečiť, aby dotknuté osoby boli
riadne informované o spracúvaní osobných údajov najneskôr v čase ich získania, a aby osobné údaje

neboli uchovávané dlhšie, ako je nevyhnutné na účel ich spracúvania. Z vykonaných zistení vyplynulo,
že v čase kontroly informačné piktogramy neplnili funkciu tzv. prvej vrstvy informovania podľa článku 13
Nariadeniaausmerneniaktransparentnosti,pretoženeobsahovalipodstatnéúdajeoúčelespracúvania,
o totožnosti prevádzkovateľa ani o právach dotknutých osôb. Zároveň bola zistená nesúladná dĺžka
uchovávania záznamu oproti interne stanovenej sedemdňovej lehote, keď bol identifikovaný jeden

záznam uchovávaný po dobu 20 dní. K dĺžke trvania a povahe protiprávneho stavu druhostupňový
orgán uviedol, že nejde o jednorazový, okamžite pominutý zásah, ale o stav, ktorého trvanie má vplyv
na potenciálne následky pre práva dotknutých osôb, a preto bola dĺžka a charakter trvania hodnotená
ako priťažujúca okolnosť. Súčasne však konštatoval, že neboli preukázané konkrétne negatívne
následky, ako majetková alebo nemajetková ujma, krádež identity či finančná škoda. Pri posudzovaní

rozsahu a kontextu spracúvania prihliadol aj na technické parametre a pokrytie systému – kamerový
systém zahŕňal 18 kamier s možnosťou optického priblíženia, umiestnených vo verejne prístupných aj
interných priestoroch mesta – keďže rozsah spracúvania a počet potenciálne dotknutých osôb majú
priamy vplyv na závažnosť porušenia zásad spracúvania osobných údajov. Z poľahčujúcich okolností
výslovne zohľadnil, že spracúvanie sa týkalo bežných osobných údajov (nie osobitných kategórií

podľa článku 9 Nariadenia), že nebolo preukázané opakované porušovanie právnych povinností ani
získanie majetkového prospechu a že nedošlo k nespolupráci s úradom. Zároveň upozornil, že
samotné dodatočné odstránenie zistených nedostatkov po kontrole nemožno automaticky hodnotiť ako
poľahčujúcu okolnosť v prospech prevádzkovateľa, pretože ide len o splnenie zákonnej povinnosti,
pričom spôsob, akým sa úrad o porušení dozvedel (z vlastnej iniciatívy prevádzkovateľa alebo na

základe podnetu tretej osoby), môže byť naopak v určitých prípadoch hodnotený ako priťažujúci faktor.
Pri individualizácii výšky pokuty druhostupňový orgán uviedol, že ju stanovil po zvážení všetkých kritérií
podľačlánku83ods.2Nariadeniasozreteľomnapovahu,závažnosťadĺžkutrvaniaporušenia,skutočný
dopad na práva dotknutých osôb, ako aj s prihliadnutím na veľkosť subjektu, jeho postavenie ako orgánuverejnej moci a finančné možnosti. Ďalej zohľadnil absenciu predchádzajúcich porušení, absenciu zisku
z protiprávneho konania a ochotu žalobcu spolupracovať s úradom. Na tomto základe pokutu uloženú
prvostupňovým orgánom znížil z 10 000,00 eur na 9 000,00 eur, pričom výslovne zdôraznil, že stanovená

suma plní represívnu funkciu – teda trestá porušenie právnych povinností – ako aj preventívnu funkciu
v rovine individuálnej a generálnej prevencie. V závere odvolací orgán rekapituloval, že pri určovaní
výšky sankcie vychádzal z rámca čl. 83 Nariadenia a z metodiky vyjadrenej v usmerneniach Európskeho
výboru pre ochranu osobných údajov (ďalej len „EDPB“), ktorý bol zriadený Nariadením a vydáva
usmernenia a odporúčania pre uplatňovanie Nariadenia. Zdôraznil, že ukladanie pokút prebieha v rámci

diskrečnej právomoci, avšak v zákonných limitoch a pri rešpektovaní zásad logickej úvahy; čl. 83 ods.
2 Nariadenia obsahuje taxatívny zoznam kritérií, ktoré je orgán povinný pri ukladaní a určovaní výšky
sankcie zohľadniť (povaha, závažnosť a dĺžka porušenia, počet dotknutých osôb, kategórie údajov,
úmysel/neopatrnosť, kroky na nápravu, predchádzajúce porušenia, spolupráca, finančné pomery a
pod.).

II. Správna žaloba

6. Žalobca sa včas podanou žalobou zo dňa 31. januára 2020 doručenou Krajskému súdu v Bratislave
(ďalej len „krajský súd“) dňa 31. januára 2020, domáhal preskúmania napadnutého rozhodnutia
a navrhol, aby správny súd rozsudkom upustil od uloženia sankcie, ak súd dospeje k záveru, že

nie sú splnené podmienky na upustenie od uloženia sankcie, aby správny súd zmenil výšku sankcie
tak, že uloženú pokutu výrazne zníži. Žalobca v žalobnom návrhu nenavrhoval zrušenie napadnutého
rozhodnutia a vrátenie veci žalovanému. Zo žalobných bodov však vyplýva, že žalobca nenapáda len
samotnú výšku uloženej sankcie, ale namieta aj správnosť právneho posúdenia toho, či sa dopustil
správnych deliktov.

7. Vo vzťahu k správnemu deliktu, ktorého sa podľa napadnutého rozhodnutia žalobca dopustil tým,
že v zázname o spracovateľských činnostiach nešpecifikoval právny základ spracúvaných osobných
údajov kamerovým informačným systémom, žalobca predovšetkým namietal záver žalovaného, podľa
ktorého neuvedením presného odkazu na ustanovenie článku 6 ods. 1 nariadenia GDPR v zázname

o spracovateľských činnostiach porušil zásadu transparentnosti podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) Nariadenia.
Takéto hodnotenie považoval za príliš formalistické a neopodstatnené. Nariadenie podľa žalobcu
neustanovuje povinnosť v spracovateľských záznamoch citovať konkrétny článok GDPR, ale len
povinnosť informovať dotknuté osoby o právnom základe spracúvania. Tento právny základ bol podľa
žalobcu uvedený, keďže v zázname o spracovateľských činnostiach označil relevantné vnútroštátne

právne predpisy, najmä § 3 a § 5 Občianskeho zákonníka a Zákonník práce, ktoré mu ukladajú
povinnosť zabezpečiť ochranu života, zdravia, majetku a verejného poriadku. Takéto spracúvanie má
podľa žalobcu oporu v zákone, a teda je zákonné v zmysle čl. 6 ods. 1 písm. c) a e) Nariadenia.
Uvedenie presného písmena článku 6 Nariadenia v záznamoch spracovateľských činností by podľa
žalobcu nijako neprispelo k lepšej informovanosti dotknutých osôb, pretože bežný občan nerozumie

právnym označeniam ustanovení. Naopak, odkaz na konkrétne zákony, ktoré upravujú povinnosti obce
chrániť život, zdravie a majetok, je pre dotknuté osoby zrozumiteľnejší a spĺňa účel transparentnosti.
Žalobca sa dovolával aj stanoviska Úradu na ochranu osobných údajov Českej republiky, ktorý považuje
uvedenie vnútroštátnych právnych predpisov za postačujúce.

8. K správnemu deliktu, ktorého sa podľa napadnutého rozhodnutia žalobca dopustil tým, že
neposkytol informácie o monitorovaní dotknutých osôb v mieste vstupu do priestoru monitorovaného
prostredníctvom kamerového informačného systému, žalobca uviedol, že tento záver nie je správny.
Poukázal na to, že v čase kontroly neexistovali žiadne záväzné právne predpisy ani usmernenia
upravujúce formu a rozsah informovania pri kamerových systémoch, keďže Nariadenie ani zákon

o ochrane osobných údajov túto otázku výslovne neupravujú. Tvrdil, že informačnú povinnosť splnil
primerane, keď informácie o spracúvaní osobných údajov zverejnil na webovom sídle mesta a
v monitorovaných priestoroch umiestnil piktogramy. Tento postup podľa žalobcu zodpovedá tzv.
vrstvenému prístupu odporúčanému Pracovnou skupinou pre ochranu jednotlivcov pri spracúvaní
osobných údajov podľa článku 29 smernice 95/46/ES (ďalej len „WP29“) v usmernení k transparentnosti

z 29.11.2017. Žalobca v súvislosti s tým ďalej poukazuje na to, že neexistencia jednotných pravidiel
pre kamerové systémy spôsobila právnu neistotu, ktorú potvrdzuje aj judikatúra Najvyššieho správneho
súdu Českej republiky a to rozsudok sp. zn. 1 As 113/2012. Neskoršie vydané Usmernenie 3/2019 podľa
žalobcu dokazuje, že ani samotné orgány ochrany údajov nepovažovali právnu úpravu za dostatočnejasnú.Ztohodôvodužalobcanamietal,ženemožnospätnevyžadovaťplneniepovinností,ktorýchobsah
v čase kontroly nebol ustálený. Splnenie informačnej povinnosti bolo podľa neho dostatočné, keďže
dotknuté osoby mali možnosť oboznámiť sa s informáciami na webovom sídle aj v mieste monitorovania.

9. K správnemu deliktu, ktorého sa žalobca podľa napadnutého rozhodnutia dopustil tým, že uchovával
osobné údaje dotknutých osôb dlhšie ako to bolo, vzhľadom na prevádzkovateľom stanovený účel
spracúvania osobných údajov, potrebné a nevyhnutné poukázal na to, že v čase výkonu kontroly bol
len jeden kamerový záznam uchovávaný 20 dní, išlo o jednorazové pochybenie spôsobené ľudským

faktorom, ktoré nemalo pre dotknuté osoby žiadne následky. Išlo o jediný záznam, pričom žiadny
iný záznam neprekročil žalobcom interne stanovenú lehotu 7 dní. Takéto ojedinelé pochybenie podľa
žalobcu nemožno považovať za porušenie zásady spracúvania, ale za technickú chybu. Podľa žalobcu
správny orgán nemôže takéto jednorazové zlyhanie sankcionovať.

10. V súvislosti s uloženou pokutou žalobca namietal, že žalovaný ako priťažujúcu okolnosť nesprávne

hodnotil porušenie základných zásad spracúvania. Čl. 83 ods. 2 Nariadenia podľa žalobcu neuvádza
porušenie zásad ako samostatnú priťažujúcu okolnosť, ale ide o kritérium pre určenie výšky pokuty.
Žalobca ďalej zdôraznil, že išlo o prvý prípad po nadobudnutí účinnosti Nariadenia, kedy sa snažil
implementovať nové zákonom uložené povinnosti, pričom zistené nedostatky bezodkladne odstránil.
Ďalej namietal, že uložením finančnej sankcie je v konečnom dôsledku postihnuté mesto ako

verejnoprávny subjekt financovaný z verejných zdrojov, čo odporuje zásade efektívnosti a primeranosti.
Pokuta podľa žalobcu v tomto prípade neplní preventívnu funkciu, keďže žalobca konal v dobrej viere,
z vlastnej iniciatívy spolupracoval s úradom a po kontrole prijal nápravné opatrenia. Uviedol, že cieľom
správneho trestania je dosiahnuť nápravu a preventívny účinok, ktoré boli v jeho prípade splnené už
samotným prejednaním veci a prijatím nápravných opatrení. Z toho dôvodu zastával názor, že žalovaný

mal v rámci svojej diskrečnej právomoci rozhodnúť podľa článku 58 ods. 2 písm. a) a b) Nariadenia tak,
že mu mal uložiť len upozornenie alebo napomenutie.

11. V tejto súvislosti žalobca poukázal aj na ustanovenie § 198 ods. 1 písm. b) SSP, podľa ktorého môže
správny súd pri splnení podmienok upustiť od uloženia sankcie, ak účel správneho trestania možno

dosiahnuť aj bez jej uloženia. Žalobca preto navrhol, aby súd uplatnil inštitút sankčnej moderácie podľa
§ 198 ods. 1 písm. b) SSP a v zmysle zásady proporcionality a primeranosti sankcií upustil od uloženia
pokuty vo výške 9 000,00 eur, prípadne ju nahradil napomenutím ako miernejším opatrením, ktoré
zohľadňuje preventívny charakter správneho trestania a povahu žalobcu ako verejnoprávneho subjektu
financovaného z verejných zdrojov. Žalobca namietal neprimeranosť uloženej pokuty a tvrdil, že zistené

porušenia nepredstavujú také závažné pochybenia, ktoré by odôvodňovali uloženie sankcie v uloženej
výške. Žalobca navrhol, aby súd – ak neupustí od uloženia sankcie úplne – rozhodol o znížení uloženej
pokuty na primeranú výšku, ktorá by zohľadňovala preventívny charakter správneho trestania, povahu
žalobcu ako verejnoprávneho subjektu a jednorazový, bezvýznamný charakter zistených nedostatkov.

I. Vyjadrenie žalovaného a žalobcu, ďalší priebeh súdneho konania

12. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 22.04.2021 navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť.
Žalovaný uviedol, že žalobné dôvody sú obsahovo zhodné s námietkami, ktoré žalobca uplatnil už v
rozklade proti rozhodnutiu prvostupňového orgánu. Žalovaný zdôraznil, že v konaní bolo preukázané

porušenie povinností prevádzkovateľa podľa článku 13 Nariadenia, keď žalobca ako prevádzkovateľ
kamerového systému neposkytol dotknutým osobám primerané a včasné informácie o spracúvaní ich
osobných údajov, čím porušil zásadu transparentnosti podľa článku 5 ods. 1 písm. a) Nariadenia.
Žalovaný ďalej uviedol, že v informačných oznamoch chýbal právny základ spracúvania podľa článku 6
Nariadenia, ako aj základné údaje o účele spracúvania, identite prevádzkovateľa a právach dotknutých

osôb. Podľa žalovaného povinnosť uvádzať právny základ spracúvania je nevyhnutnou súčasťou
transparentnosti, a preto nemožno súhlasiť s názorom žalobcu, že jeho neuvedenie predstavovalo
len formálny nedostatok. Žalovaný uviedol, že pri výklade článkov 13 a 14 Nariadenia vychádzal
z Usmernenia WP29, prijatého dňa 11.04.2018, ktoré bolo neskôr potvrdené EDPB. Podľa tohto
usmernenia je povinnosť poskytnúť dotknutej osobe informácie v tzv. „prvej vrstve“ základnou súčasťou

naplnenia zásady transparentnosti, zákonnosti a spravodlivosti spracúvania.

13. K tvrdeniu žalobcu, že jeho informačné piktogramy spĺňali požiadavky Nariadenia, žalovaný
uviedol, že tieto nespĺňali požiadavku prvej vrstvy informovania, pretože obsahovali len symbolkamery bez doplňujúcich údajov o prevádzkovateľovi, účele spracúvania a právach dotknutých osôb.
Takto nastavený informačný systém podľa žalovaného neumožňoval dotknutej osobe získať základné
informácie ešte pred vstupom do monitorovaného priestoru. Žalovaný zdôraznil, že ide o povinnosť,

ktorá bola známa a aplikovaná už pred účinnosťou Nariadenia, a ktorá sa v praxi uplatňuje od roku
2002. Prevádzkovateľ má teda dlhodobú možnosť prispôsobiť informačné oznámenia technickým a
právnym požiadavkám. Skutočnosť, že žalobca poskytol informácie až po začatí kontroly, nemožno
považovať za splnenie zákonnej povinnosti, ale len za dodatočnú nápravu. Pokiaľ žalobca namietal,
že Nariadenie explicitne neustanovuje presný postup naplnenia zásady transparentnosti, žalovaný

uviedol, že hoci usmernenia WP29 majú odporúčací charakter, ich účelom je výklad právnych povinností
vyplývajúcich z Nariadenia a zabezpečenie jednotnej aplikačnej praxe v rámci členských štátov
Európskej únie. Povinnosť zvoliť vhodný spôsob poskytovania informácií je podľa žalovaného na strane
prevádzkovateľa, ktorý musí preukázať, že informácie podľa článku 13 Nariadenia boli poskytnuté
spôsobom zodpovedajúcim povahe spracúvania a okolnostiam prípadu.

14. K zásade transparentnosti žalovaný uviedol, že jej naplnenie nie je možné dosiahnuť formálnym
uvedením odkazu na Nariadenie bez poskytnutia konkrétnych informácií dotknutej osobe. Piktogram,
ktorý neobsahuje žiadne vysvetlenie o účele a právnom základe spracúvania, nie je podľa žalovaného
spôsobilý naplniť účel prvej vrstvy informovania.

15. K námietke neprimeranosti uloženej sankcie žalovaný uviedol, že postupoval v rámci diskrečnej
právomoci v medziach stanovených článkom 83 Nariadenia a v súlade s Usmernením k používaniu a
stanovovaniu správnych pokút, prijatým WP29 dňa 03.10.2017. Pokutu vo výške 9 000,00 eur považoval
za primeranú, preventívnu a nelikvidačnú. Závažnosť konania žalobcu spočíva podľa žalovaného v
tom, že žalobca neposkytol dotknutým osobám ani prvú vrstvu informácií pri vstupe do monitorovaných

priestorov, čím porušil ich právo na súkromie a ochranu osobných údajov. Žalovaný sa odvolal na princíp
individuálnej zodpovednosti a zdôraznil, že účelom sankcie nie je len represia, ale aj prevencia, a to tak v
rovine individuálnej, ako aj generálnej. Pri určovaní výšky pokuty prihliadal na charakter porušenia, dĺžku
trvania, rozsah spracúvania a okolnosti prípadu, ako aj na poľahčujúce faktory – spoluprácu žalobcu a
prijatie nápravných opatrení.

16. Na podporu svojho postupu žalovaný odkázal na zásadu proporcionality a na konštantnú judikatúru,
podľa ktorej nemožno namietať porušenie základných práv len z dôvodu neúspechu v konaní, ani
rušiť rozhodnutie pre formálne vady, ktoré nemohli mať vplyv na zákonnosť vecného záveru. Záverom
žalovaný uviedol, že postupoval nezávisle a nestranne, v súlade so svojím zákonným poslaním

chrániť práva a slobody dotknutých osôb pri spracúvaní osobných údajov, pričom dôsledne rešpektoval
kritériá proporcionality a primeranosti podľa článku 83 ods. 2 Nariadenia. Navrhol, aby súd žalobu ako
nedôvodnú zamietol a žalobcovi nepriznal náhradu trov konania.

17.Žalobcavreplikezodňa29.04.2020uviedol,žezotrvávanažalobnýchdôvodoch.Kotázkeprávneho

základu spracúvania osobných údajov žalobca uviedol, že dotknuté osoby boli o právnom základe
spracúvania informované odkazom na príslušné osobitné právne predpisy. Žalobca zdôraznil, že čl. 13
Nariadenia nestanovuje formu, akou má byť právny základ uvedený, ani neukladá prevádzkovateľom
povinnosťcitovaťkonkrétnyodsekčl.6Nariadenia.Žalobcatiežpoukázalnato,žeanisamotnýžalovaný
vo svojich vzorových dokumentoch (zverejnených na jeho webovom sídle) právny základ neuvádza

spôsobom, ktorý požaduje od žalobcu. Ak žalovaný pri výkone dozoru aplikuje prísnejší výklad ako
ten, ktorý vyplýva z jeho vlastných vzorov, narúša tým princíp právnej istoty. Žalobca ďalej zdôraznil,
že v čase vykonania kontroly absentovali usmernenia týkajúce sa plnenia informačnej povinnosti v
súvislosti s kamerovými systémami, pričom metodické usmernenie EDPB (Usmernenie 3/2019) bolo
schválené až po predmetnej kontrole, v dôsledku toho postupoval podľa svojich najlepších vedomostí a

schopností s cieľom zabezpečiť transparentnosť spracúvania osobných údajov. V súvislosti so zásadou
minimalizácie uchovávania osobných údajov žalobca uviedol, že žalovaný v rozhodnutí neuviedol, akým
spôsobom mal vplyv prípad dlhšieho uchovávania údajov na výšku uloženej pokuty, a úvahy o menej
závažnom charaktere tejto časti porušenia predniesol až v súdnom konaní. Takýto postup sťažuje
účastníkovi účinnú procesnú obranu v správnom konaní. K výške uloženej pokuty žalobca uviedol,

že žalovaný neprihliadol na to, že kamerový systém bol prevádzkovaný za účelom ochrany verejného
poriadku, majetku a bezpečnosti osôb, záznamy boli uchovávané po obmedzenú dobu, prístup mali len
poučené osoby, systém nebol prepojený na vzdialené prístupy a existoval reálny prínos spracúvania pri
objasňovaní priestupkov a trestných činov.18. Žalovaný nevyužil možnosť vyjadriť sa k replike žalobcu.

19. Keďže žalobca v žalobných dôvodoch nenamietal vady správneho trestania, ktoré správny súd
v konaní zistil, správny súd v súlade s ustanovením § 196 SSP účastníkom konania oznámil, že sú dané
vady správneho trestania podľa § 195 písm. c) SSP spočívajúce v nedostatočnej špecifikácii deliktov
uvedených vo výroku žalobou napadnutého rozhodnutia a to najmä vo vzťahu ku konkretizácii údajov,
ktoré majú obsahovať popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, prípadne

uvedením iných skutočností, ktoré sú potrebné na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným. Súd
vyzval žalobcu a žalovaného, aby sa k týmto vadám vyjadrili.

20. Žalobca sa k vadám správneho trestania písomne vyjadril podaním zo dňa 17.11.2025, v ktorom
k jednotlivým výrokom napadnutého rozhodnutia uviedol, že pri nich chýba označenie spôsobu, miesta
a času spáchania správnych deliktov tak, aby neboli zameniteľné s inými skutkami.

21. Žalovaný sa na výzvu súdu vyjadril písomným podaním zo dňa 25.11.2025, v ktorom poukázal na
judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky týkajúcu sa náležitostí skutkovej vety rozhodnutí o
správnychdeliktochazdôraznil,žehociskutkovávetaniejetotožnásprávnouvetou,musísdostatočnou
mierou určitosti vyjadrovať všetky skutkové okolnosti rozhodujúce pre právnu kvalifikáciu skutku tak, aby

skutok nemohol byť zameniteľný s iným. Žalovaný uviedol, že napadnuté rozhodnutie tieto požiadavky
spĺňa, pričom v tomto podaní jednotlivé skutky podrobne rozvádza a konkretizuje.

22. K uvedeniu času spáchania správneho deliktu žalovaný uviedol, že ako dozorný orgán podľa zákona
č. 18/2018 Z. z. o ochrane osobných údajov a podľa Nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ)

2016/679 vykonal u žalobcu z úradnej moci kontrolu spracúvania osobných údajov, pričom samotná
kontrola bola vykonaná dňa 26.09.2019. Výsledky kontroly boli zachytené v protokole o kontrole č.
00081/2018-Ui-1 zo dňa 05.03.2019. Podľa žalovaného je týmto dátumom jednoznačne určený časový
rámec, ku ktorému sa viažu všetky zistené porušenia povinností žalobcu ako prevádzkovateľa osobných
údajov.

23. Pokiaľ ide o výrok, ktorým bol žalobca uznaný vinným zo správneho deliktu spočívajúceho v
spracúvaní osobných údajov kamerovým informačným systémom bez určenia primeraného právneho
základu, žalovaný uviedol, že skutok je dostatočne individualizovaný všetkými zákonom vyžadovanými
znakmi. Opis skutku podľa žalovaného spočíva v tom, že žalobca ku dňu kontroly spracúval osobné

údaje fyzických osôb prostredníctvom kamerového informačného systému bez toho, aby mal určený
konkrétny právny základ spracúvania podľa čl. 6 Nariadenia. Miestom spáchania skutku je mesto
Rajec, konkrétne kamerový informačný systém mesta Rajec špecifikovaný v bezpečnostnej smernici
pre používanie kamerového systému. Čas spáchania skutku žalovaný vymedzil dňom 26.09.2019, teda
dňom výkonu kontroly. Spôsob spáchania skutku podľa žalovaného spočíval v aktívnom prevádzkovaní

kamerového systému, prostredníctvom ktorého žalobca získaval, zaznamenával a uchovával obrazové
záznamy osôb nachádzajúcich sa v monitorovaných priestoroch, pričom právny základ spracúvania
bol v dokumentácii žalobcu uvedený len neurčitým odkazom na všeobecné právne predpisy. Žalovaný
zdôraznil, že žalobca nepreukázal splnenie podmienok ani verejného záujmu podľa čl. 6 ods. 1 písm.
e) Nariadenia, ani oprávneného záujmu podľa písm. f) tohto ustanovenia, keďže nedisponoval testom

proporcionality a nepreukázal vyváženosť medzi sledovaným účelom a základnými právami dotknutých
osôb.

24. Pokiaľ ide o výrok týkajúci sa porušenia povinnosti obmedzenia uchovávania osobných údajov,
žalovaný uviedol, že skutok je v napadnutom rozhodnutí konkretizovaný opisom spočívajúcim v tom, že

žalobca uchovával kamerové záznamy dlhšie, ako bola ním samotným deklarovaná doba uchovávania.
Miestom spáchania skutku je opätovne mesto Rajec, konkrétne kamerový informačný systém mesta
Rajec. Čas spáchania skutku žalovaný určil ku dňu 26.09.2019, keď bolo pri kontrole zistené, že najstarší
uchovávaný záznam pochádza zo dňa 06.09.2019, teda že doba uchovávania dosahovala približne
dvadsať dní, hoci v bezpečnostnej smernici bola určená doba uchovávania v rozsahu siedmich dní.

Spôsob spáchania skutku podľa žalovaného spočíval v tom, že žalobca prekročil vlastnú, ním určenú
dobu uchovávania osobných údajov, čím porušil zásadu obmedzenia uchovávania podľa čl. 5 ods. 1
písm. e) Nariadenia.25. Vo vzťahu k výroku o porušení povinnosti poskytovať dotknutým osobám transparentné informácie
o monitorovaní kamerovým informačným systémom žalovaný uviedol, že skutok je opísaný ako
neposkytovanie informácií o spracúvaní osobných údajov v mieste vstupu do monitorovaného

priestoru. Miestom spáchania skutku je mesto Rajec, konkrétne monitorované priestory vymedzené v
bezpečnostnej smernici pre používanie kamerového systému. Čas spáchania skutku žalovaný opätovne
viazal na deň výkonu kontroly, teda 26.09.2019. Spôsob spáchania skutku podľa žalovaného spočíval v
tom, že informačné piktogramy boli umiestnené až pod kamerami alebo v ich tesnej blízkosti, prípadne
neboli umiestnené vôbec, čím k poskytnutiu informácií dochádzalo až po vstupe dotknutých osôb do

monitorovaného priestoru, teda po získaní ich osobných údajov. Zároveň tieto piktogramy neobsahovali
informácie vyžadované čl. 13 Nariadenia, najmä identifikáciu prevádzkovateľa, účely spracúvania a
odkaz na úplné informácie. Žalovaný zdôraznil, že tieto zistenia sú podrobne zdokumentované v
protokole o kontrole vrátane rozsiahlej fotodokumentácie.

26. Záverom žalovaný poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej výrok

rozhodnutia o správnom delikte musí byť formulovaný tak, aby z neho bolo jednoznačne zrejmé, akého
správnehodeliktusasankcionovanýsubjektdopustilapodľaakéhoustanoveniazákonamubolasankcia
uložená, pričom nie je nevyhnutné, aby výrok obsahoval úplné a podrobné vecné, časové a miestne
vymedzenie skutku, pokiaľ skutok nemôže byť zameniteľný s iným. Žalovaný má za to, že napadnuté
rozhodnutie tieto požiadavky spĺňa, skutky sú v ňom opísané dostatočne určito a nezameniteľne, a preto

navrhol, aby súd žalobu ako nedôvodnú zamietol a účastníkom konania nepriznal náhradu trov konania.

IV. Relevantná právna úprava

27. Podľa prechodného ustanovenia § 493e SSP v znení účinnom od 01.07.2023, konania začaté a

neskončené do 30. júna 2023 sa dokončia podľa tohto zákona v znení účinnom do 30. júna 2023;
ustanovenie § 493f tým nie je dotknuté.

28. Podľa § 135 ods. 1 SSP, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti
rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.

29. Podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP, správny súd rozsudkom zruší napadnuté rozhodnutie orgánu
verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy, je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo
nedostatok dôvodov.

30. Podľa § 195 písm. c) SSP, správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a
dôvodmižaloby,akideozákladnézásadytrestnéhokonaniapodľaTrestnéhoporiadku,ktoréjepotrebné
použiť na správne trestanie.

31. Podľa čl. 5 ods. 1 písm. e) Nariadenia, osobné údaje musia byť uchovávané vo forme, ktorá

umožňuje identifikáciu dotknutých osôb najviac dovtedy, kým je to potrebné na účely, na ktoré sa
osobné údaje spracúvajú; osobné údaje sa môžu uchovávať dlhšie, pokiaľ sa budú spracúvať výlučne na
účely archivácie vo verejnom záujme, na účely vedeckého alebo historického výskumu či na štatistické
účely v súlade s článkom 89 ods. 1 za predpokladu prijatia primeraných technických a organizačných
opatrení vyžadovaných týmto nariadením na ochranu práv a slobôd dotknutých osôb („minimalizácia

uchovávania“).

32. Podľa čl. 6 ods. 1 písm. e) Nariadenia, spracúvanie je zákonné vtedy a iba v tom rozsahu, keď je
nevyhnutné na splnenie úlohy realizovanej vo verejnom záujme alebo pri výkone verejnej moci zverenej
prevádzkovateľovi.

33. Podľa čl. 12 ods. 1 Nariadenia, prevádzkovateľ prijme vhodné opatrenia s cieľom poskytnúť dotknutej
osobe všetky informácie uvedené v článkoch 13 a 14 a všetky oznámenia podľa článkov 15 až 22 a
článku 34, ktoré sa týkajú spracúvania, a to v stručnej, transparentnej, zrozumiteľnej a ľahko dostupnej
forme, formulované jasne a jednoducho, a to najmä v prípade informácií určených osobitne dieťaťu.

Informácie sa poskytujú písomne alebo inými prostriedkami, vrátane v prípade potreby elektronickými
prostriedkami. Ak o to požiadala dotknutá osoba, informácie sa môžu poskytnúť ústne za predpokladu,
že sa preukázala totožnosť dotknutej osoby iným spôsobom.34. Podľa čl. 13 ods. 2 písm. b) Nariadenia, okrem informácií, ktoré sa uvádzajú v odseku 1,
prevádzkovateľ poskytne dotknutej osobe pri získavaní osobných údajov tieto ďalšie informácie, ktoré
sú potrebné na zabezpečenie spravodlivého a transparentného spracúvania:

b) existencia práva požadovať od prevádzkovateľa prístup k osobným údajom týkajúcim sa dotknutej
osoby a práva na ich opravu alebo vymazanie alebo obmedzenie spracúvania, alebo práva namietať
proti spracúvaniu, ako aj práva na prenosnosť údajov.

35. Podľa čl. 83 ods. 7 Nariadenia, bez toho, aby boli dotknuté nápravné právomoci dozorných orgánov
podľa článku 58 ods. 2, každý členský štát môže stanoviť pravidlá, či a v akom rozsahu sa môžu správne
pokuty uložiť orgánom verejnej moci a verejnoprávnym subjektom zriadeným v danom členskom štáte.

36. Podľa § 102 ods. 1 písm. a) a f) zákona o ochrane osobných údajov, ak úrad zistí porušenie
práv dotknutej osoby alebo nesplnenie povinností pri spracúvaní osobných údajov ustanovených

týmto zákonom alebo osobitným predpisom pre oblasť ochrany osobných údajov účastníkom konania,
rozhodnutím môže

a) uložiť opatrenia na nápravu a lehotu na vykonanie nariadeného opatrenia podľa odseku 3, ak je to
dôvodné a účelné,

f) uložiť pokutu podľa § 104.

37. Podľa § 104 ods. 2 písm. a) zákona o ochrane osobných údajov, úrad môže uložiť pokutu do 20 000
000 eur, alebo ak ide o podnik do 4 % celkového svetového ročného obratu za predchádzajúci účtovný

rok, podľa toho, ktorá suma je vyššia, tomu, kto nesplnil alebo porušil niektorú zo základných zásad
spracúvania osobných údajov vrátane podmienok súhlasu podľa § 6 až 14, § 16 a § 52 až 58 alebo
podľa čl. 5 až 7 a čl. 9 Nariadenia.

38. Podľa §104 ods. 1 zákona o ochrane osobných údajov, úrad môže uložiť pokutu do 10 000 000

eur, alebo ak ide o podnik do 2% celkového svetového ročného obratu za predchádzajúci účtovný rok,
podľa toho, ktorá suma je vyššia, prevádzkovateľovi, vrátane orgánu verejnej moci a verejnoprávnym
inštitúciám, za neplnenie alebo porušenie niektorej z povinností podľa čl. 25 až 39 Nariadenia.

39. Podľa čl. 30 od. 1 Nariadenia, každý prevádzkovateľ a v príslušnom prípade zástupca

prevádzkovateľavediezáznamyospracovateľskýchčinnostiach,zaktoréjezodpovedný.Tietozáznamy
musia obsahovať všetky tieto informácie:
a) meno/názov a kontaktné údaje prevádzkovateľa a v príslušnom prípade spoločného prevádzkovateľa,
zástupcu prevádzkovateľa a zodpovednej osoby;
b) účely spracúvania;

c) opis kategórií dotknutých osôb a kategórií osobných údajov;
d) kategórie príjemcov, ktorým boli alebo budú osobné údaje poskytnuté, vrátane príjemcov v tretích
krajinách alebo medzinárodných organizácií;
e) v príslušných prípadoch prenosy osobných údajov do tretej krajiny alebo medzinárodnej organizácii
vrátane označenia predmetnej tretej krajiny alebo medzinárodnej organizácie a v prípade prenosov

uvedených v článku 49 ods. 1 druhom pododseku dokumentáciu primeraných záruk;
f) podľa možností predpokladané lehoty na vymazanie rôznych kategórií údajov;
g) podľa možností všeobecný opis technických a organizačných bezpečnostných opatrení uvedených
v článku 32 ods. 1.

40. Podľa čl. 30 ods. 3 a ods. 4 Nariadenia, záznamy uvedené v odsekoch 1 a 2 sa vedú v písomnej
podobe vrátane elektronickej podoby. Prevádzkovateľ alebo sprostredkovateľ a v príslušnom prípade
zástupca prevádzkovateľa alebo sprostredkovateľa na požiadanie sprístupnia záznamy dozornému
orgánu.

V. Konanie na správnom súde a právne posúdenie veci správnym súdom

41. Na základe § 3 ods. 1, ods. 3 zákona č. 151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov začal od 1. júna 2023 činnosť Správnysúd v Bratislave a súčasne výkon súdnictva prešiel z Krajského súdu v Bratislave, Krajského súdu v
Nitre a Krajského súdu v Trnave na Správny súd v Bratislave vo všetkých veciach, v ktorých je od 1.
júna 2023 daná právomoc správnych súdov. Predmetná vec bola preto zo zákonných dôvodov podľa

predchádzajúcej vety dňa 07.06.2023 náhodným výberom pridelená na prejednanie a rozhodnutie do
senátu 5S Správneho súdu v Bratislave (ďalej len „súd“, príp. „správny súd“). V súlade s Rozvrhom
práce Správneho súdu v Bratislave na rok 2025 v znení Dodatku č. 3 účinného od 01.07.2025 bola vec
náhodným výberom pridelená na prejednanie a rozhodnutie do novovzniknutého senátu 10S správneho
súdu.

42. Správny súd ako súd príslušný na konanie, po vyhodnotení, že správna žaloba je prípustná (§ 6,
§ 7 SSP), bola podaná včas (§ 181 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 178 ods.1 SSP), obsahovala
zákonom stanovené náležitosti (§ 57, § 182 SSP), po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu a
administratívnehospisu,preskúmalnapadnutérozhodnutievmedziachžalobnéhonávrhuapodstatných
žalobných bodov (§ 134 ods. 1 SSP v spojení s § 183 SSP), ako aj postup predchádzajúci jeho vydaniu,

zohľadňujúc § 195 SSP, vychádzajúc zo stavu existujúceho v čase právoplatnosti rozhodnutia (§ 135
ods. 1 SSP) a zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy (§ 197 SSP), za splnenia
procesných podmienok (§107 ods. 1 písm. a) SSP) vec prejednal na pojednávaní dňa 16.01.2026.

43. Predmetom súdneho prieskumu je v tomto prípade rozhodnutie o uložení sankcie za spáchanie

správneho deliktu, ide teda o vec správneho trestania (§ 194 ods. 1SSP). Podľa § 195 písm. c)
SSP sa na veci správneho trestania primerane vzťahujú základné zásady trestného konania podľa
zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku (ďalej len „Trestný poriadok“) medzi ktoré patrí právo na
obhajobu (§ 2 ods. 9 Trestného poriadku), pričom jednou z garancií práva na obhajobu je aj požiadavka
podrobného oboznámenia osoby obvinenej zo spáchania správneho deliktu s povahou a dôvodmi

obvinenia vzneseného voči nej, ktorá sa premieta aj do požiadavky náležitej formulácie skutku, z ktorého
spáchania je v rámci správneho trestania osoba obvinená. Efektívne využitie práva na obhajobu je
priamo závislé od znalosti obvinenej osoby, čo je jej kladené za vinu (porov. rozsudok Najvyššieho
správneho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 8Sžhk/2/2021 zo dňa 28.02.2023).

44. Základný princíp trestného konania, ktorým je právo na obhajobu je ďalej premietnutý aj v § 206 ods.
1 Trestného poriadku, podľa ktorého musí byť obvinenie vyjadrené skutkovou vetou, ktorá obsahuje opis
konania, jeho čas, miesto a spôsob tak, aby bolo zrejmé, čo je predmetom obvinenia. Práve skutková
veta v trestnom konaní určuje rozsah dokazovania a rámec obhajoby (§ 34 Trestného poriadku). Skutok,
ktorým sa mal subjekt dopustiť porušenia povinnosti musí byť preto vymedzený konkrétne, jednoznačne

a nezameniteľne. Právna kvalifikácia sama osebe neumožňuje obvinenému pochopiť rozsah a povahu
konania, ktoré sa mu kladie za vinu; tento rozsah určuje vždy skutkový opis. Označenie konania len
opisnýmalebohodnotiacimpojmomneumožňujeidentifikovaťpodstatukonania,ktoréjesankcionované,
pokiaľ z výroku rozhodnutia nevyplývajú konkrétne skutkové okolnosti. Výrok rozhodnutia musí byť
zrozumiteľný a určitý sám osebe, bez toho, aby bolo potrebné vyhľadávať alebo dopĺňať skutkový základ

z odôvodnenia rozhodnutia alebo administratívneho spisu (porov. rozsudok Najvyššieho správneho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Ssk/11/2025 zo dňa 27.08.2025). Výrok rozhodnutia je časťou aktu
verejnej moci, ktorá zakladá práva a povinnosti účastníka konania, určuje predmet sankčného postihu
a je podkladom pre výkon rozhodnutia. Ak skutková veta vo výroku chýba alebo je formulovaná tak, že
nie je možné jednoznačne identifikovať konanie, ktoré je predmetom sankcie, má táto vada za následok

nielen nemožnosť preskúmania zákonnosti rozhodnutia, ale aj zásah do práva na obhajobu, keďže
účastník nemôže konkrétne namietať, popierať ani dokazovať skutkové tvrdenia, ktoré nie sú určite
vymedzené. Neurčitosť skutku vo výrokovej časti rozhodnutia predstavuje preto vadu, ktorá spôsobuje
jeho nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP.

45. Správny súd v predmetnej veci správneho trestania nad rámec žalobných bodov a v súlade s §
196 SSP preskúmal napadnuté rozhodnutie vo vzťahu k dodržaniu základných zásad trestného konania
podľa Trestného poriadku, ktoré je potrebné v dnom prípade použiť a zameral sa na posúdenie určitosti
výrokovej časti rozhodnutia s poukazom na uvedené základné zásady trestného konania. Z výrokovej
časti napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalobcovi bola uložená úhrnná sankcia vo výške 9 000,00

eur za (i) porušenie zásady transparentnosti, ktorého sa podľa výroku napadnutého rozhodnutia dopustil
tým, že „v zázname o spracovateľských činnostiach nešpecifikoval právny základ spracúvania osobných
údajov kamerovým informačným systémom a neposkytol informácie o monitorovaní dotknutých osôb v
mieste vstupu do priestoru monitorovaného prostredníctvom kamerového informačného systému“, a (ii)za porušenie zásady minimalizácie uchovávania podľa článku 5 ods. 1 písm. e) Nariadenia, ktorého sa
prevádzkovateľ dopustil tým, že „uchovával osobné údaje dotknutých osôb dlhšie, ako to bolo vzhľadom
na ním stanovený účel spracúvania osobných údajov potrebné a nevyhnutné“. Súd dospel k záveru,

že z takto vymedzeného opisu konania (skutkovej vety), ktorým sa mal žalobca dopustiť porušenia
povinností podľa Nariadenia nie je možné určiť akým konkrétnym konaním sa mal žalobca správneho
deliktu dopustiť.

46. Zo skutkovej vety v napadnutom rozhodní týkajúcej sa porušenia povinnosti špecifikovať právny

základ spracúvania osobných údajov v zázname o spracovateľských činnostiach („v zázname o
spracovateľských činnostiach nešpecifikoval právny základ spracúvania osobných údajov kamerovým
informačným systémom “) je možné vyvodiť, že právny základ spracúvania osobných údajov
kamerovým informačným systémom v zázname o spracovateľských činnostiach úplne absentoval (nebol
špecifikovaný). Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia a rovnako aj z administratívneho spisu
pritom vyplýva, že žalobca právny základ v zázname o spracovateľských činnostiach uvedený mal,

ale podľa správneho orgánu tento právny základ nebol uvedený v súlade s Nariadením. Špecifikácia
toho, či prevádzkovateľ spracúva osobné údaje bez právneho základu alebo síce na základe právneho
základu ale bez toho aby bol uvedený v záznamoch o spracovateľských činnostiach alebo je uvedený
nesprávne, má význam aj pri právnej kvalifikácii tohto správneho deliktu, ktorá je naviazaná na
rozhodnutie o výške sankcie, nakoľko Nariadenie, aj zákon o ochrane osobných údajov toto v právnej

úprave správnych deliktov priamo rozlišujú. V prípade nesprávne uvedeného alebo absentujúceho
právneho základu v zázname o spracovateľských operáciách, ak súčasne právny základ de facto
existuje, zákon aj Nariadenie toto konanie kvalifikujú ako porušenie čl. 30 Nariadenia, za ktoré môže byť
uložená pokuta podľa §104 ods. 1 zákona o ochrane osobných údajov vo výške do 2% obratu, resp.
1 000 000,00 eur (porovnaj rozsudok Súdneho dvora EÚ C-60/22 zo dňa 04.05.2023, bod 69). Žalovaný

však v napadnutom rozhodnutí toto konanie kvalifikoval podľa § 104 ods. 2 s možnosťou uloženia
sankcie do 4% obratu resp. 2 000 000,00 eur, teda ako konanie pri ktorom dochádza k spracúvaniu
osobných údajov bez existencie právneho základu, čo je v rozpore s textom samotnej skutkovej vety
vo výroku napadnutého rozhodnutia (neuvedenie právneho základu, nie jeho absencia ako taká).
Nezrozumiteľnosť výroku a aj samotného odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je ďalej podporená

aj samotným vyjadrením žalovaného k vadám správneho trestania zo dňa 17.11.2025, keď žalovaný
uvádzal,žežalobcaspracúvalosobnéúdajebezprávnehozákladuabeztestuproporcionality,čojevšak
opäť v rozpore s odôvodnením napadnutého rozhodnutia na str. 11, kde žalovaný uviedol, že žalobca
sa nedopustil porušenia zákona vo vzťahu k neexistencii testu proporcionality.

47. V ďalšej časti skutkovej vety výroku napadnutého rozhodnutia je konanie žalobcu špecifikované
tak, že žalobca „neposkytol informácie o monitorovaní dotknutých osôb v mieste vstupu do priestoru
monitorovaného prostredníctvom kamerového informačného systému“. Z takto opísaného skutku
nevyplýva, akým kamerovým systémom, resp. v ktorom priestore a v akom rozsahu sa mal žalobca
tohto správneho deliktu dopustiť. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva uvedenie názvov

niektorých kamier a ulíc, resp. častí verejného priestranstva, ktoré druhostupňový orgán uvádza len
príkladom, žalovaný vo výroku nešpecifikuje ani presný spôsob označenia monitorovania verejného
priestranstva, ktorým sa žalobca mal dopustiť porušenia povinností. Z administratívneho spisu
a z vyjadrenia žalovaného k vadám správneho trestania zo dňa 17.11.2025 je zrejmé, že žalobca mal
celkovo 18 kamier a porušenie bolo identifikované na rôznych miestach. Skutková veta preto nie je

dostatočne určitá a nešpecifikuje konanie žalobcu tak, aby nebolo zameniteľné s iným. Predmetné
konanie je upresnené vo vyjadrení žalovaného k vadám trestania, kde žalovaný špecifikoval (uviedol
počet kamier, údaj o tom, že piktogramy kamier boli umiestnené až priamo pod kamerami bez zvedenia
údajov o prevádzkovateľovi).

48. Rovnako, aj ďalšia skutková veta, podľa ktorej žalobca „uchovával osobné údaje dotknutých osôb
dlhšie ako to bolo, vzhľadom na prevádzkovateľom stanovený účel spracúvania osobných údajov,
potrebné a nevyhnutné“ nie je dostatočne určitá. Z takto formulovaného skutku nie je možné zistiť, ktoré
osobné údaje žalobca uchovával dlhšie ako bolo potrebné, najmä či išlo údaje získané kamerovým
systémom, alebo iným spôsobom, či išlo o údaje obrazovej podoby alebo vyplývajúce z písomností,

aký bol ich rozsah, či išlo o jeden prípad alebo niekoľko prípadov v určitom období. Tieto informácie
nie je možné zistiť ani z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, ktoré nie je jednoznačné ani v tom,
či druhostupňový orgán považuje celé uchovávanie osobných údajov stanovené žalobcom na dobu 7
dní za porušenie Nariadenia alebo za toto porušenie považuje len uchovávania jedného záznamu podobu 20 dní, ktoré je spomenuté v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. V tomto smere správny súd
považuje rozhodnutie za nepreskúmateľné aj na účely posúdenia správnej úvahy pri ukladaní sankcie.

49. Pokiaľ žalovaný argumentuje, že skutok bol bližšie špecifikovaný v záznamoch z kontroly a jednotlivé
údaje je možné zistiť z odôvodnenia rozhodnutia, správny súd považuje za potrebné pripomenúť, že
otázkou náležitostí výroku rozhodnutia správneho orgánu, najmä vo vzťahu k požiadavke konkretizácie
skutku, sa vo svojej rozhodovacej činnosti opakovane zaoberali tak Ústavný súd Slovenskej republiky,
ako aj Najvyšší súd Slovenskej republiky. V tejto súvislosti možno poukázať napríklad na rozsudok

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 7Sžo/77/2016, v ktorom tento súd judikoval, že otázka
úplnej špecifikácie skutku vo výroku rozhodnutia o uložení sankcie predstavuje jednu zo základných
náležitostí rozhodnutia správneho orgánu. Uvedený záver korešponduje aj s ďalšou judikatúrou
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, napríklad s rozsudkom sp. zn. 8Sž/18-24/2011, z ktorej vyplýva,
že úplná identifikácia skutku z hľadiska vecného, časového a miestneho nie je samoúčelnou formalitou,
ale nevyhnutným predpokladom zákonnosti rozhodnutia. Jednotlivé skutkové údaje sú rozhodné pre

určenie totožnosti skutku, vylučujú pre ďalšie obdobie možnosť zámeny skutku a možnosť opakovaného
postihu za rovnaký skutok, pritom je potrebné odmietnuť úvahu o tom, že postačí, ak tieto náležitosti
sú uvedené len v odôvodnení rozhodnutia. (porov. rozsudok Najvyššieho správneho súdu, sp.zn.
4Sfk/15/2023). Z uvedeného teda vyplýva, že pokiaľ žalovaný skutok, za ktorý uložil sankciu, vo
výroku napadnutého rozhodnutia nešpecifikoval v rozsahu umožňujúcom jeho jednoznačnú identifikáciu

akonkretizáciukonania,ktorýmsamalžalobcadopustiťsprávnehodeliktuatietorozhodujúcenáležitosti
nahradil odkazom na obsah záznamu z kontroly alebo ich uviedol v odôvodnení rozhodnutia, ide o vadu
výroku(rozhodnutia)spočívajúcuvjehonepreskúmateľnosti;špecifikáciukonaniatedanestačívymedziť
v zázname z kontroly či v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Navyše zo samotného odôvodnenia
napadnutého rozhodnutia nebolo v tomto prípade jednoznačné, akým presným konaním sa mal žalobca

dopustiť uvedeného správneho deliktu, ako je uvedené vyššie v bodoch 46. - 48. rozsudku.

50. Po preskúmaní napadnutého rozhodnutia správny súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie
trpí závažným nedostatkom výrokovej časti, spočívajúcim v absencii riadneho skutkového vymedzenia
konania, v ktorom správne orgány vzhliadli porušenie povinností žalobcu, výrok rozhodnutia neobsahuje

presné, úplné a nezameniteľné vymedzenie skutku, pre ktorý bola žalobcovi uložená sankcia, čo
viedlo k porušeniu práva žalobcu na obhajobu. Z uvedeného dôvodu správny súd považuje napadnuté
rozhodnutie za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a podľa § 191 ods. 1 písm. d) Správneho
súdneho poriadku napadnuté rozhodnutie zrušil. Súd vzhľadom na kompetencie žalovaného v rámci
konania o rozklade nepovažoval za potrebné v záujme dosiahnutia účelu tohto súdneho konania zrušiť

prvostupňové rozhodnutie.

51. Keďže napadnuté rozhodnutie je zaťažené vadou nepreskúmateľnosti spočívajúcu v nedostatočne
určitej a presnej špecifikácie skutku vo výroku rozhodnutia, správny súd sa už nemohol zaoberať
žalobnými námietkami smerujúcimi k vecnej zákonnosti napadnutého rozhodnutia vrátane námietok

týkajúcich sa posúdenia splnenia zákonných podmienok pre uloženie sankcie a primeranosti uloženej
sankcie, a to z dôvodu, že správny súd nie je oprávnený nahrádzať činnosť správneho orgánu
vlastnou úvahou a nemôže pristúpiť k preskúmaniu jeho vecnej správnosti v prípade nepreskúmateľnosti
rozhodnutia, teda v prípade, ak chýba základný zákonný podklad pre takýto prieskum..

52. V ďalšom konaní žalovaný vymedzí a konkretizuje okolnosti spáchaného deliktu v novom rozhodnutí
tak, aby neboli zameniteľné s iným konaním a boli dostatočne určité a konkrétne, teda aby nemohli
vyvolať žiadne pochybnosti a ich výklad bol jednoznačný. Skutkovú vetu správneho deliktu je potrebné
vymedziť v kontexte judikatúry uvedenej v bodoch 43 a 44 tohto rozsudku tak, aby bolo zrejmé akým
konkrétnym konaním/spôsobom sa mal žalobca správneho deliktu dopustiť. Žalovaný zároveň opätovne

a dôsledne posúdi konanie žalobcu vo vzťahu k porušeniu jednotlivých povinností.

53. O trovách konania rozhodol správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP v zmysle zásady úspechu a v
konaní úspešnému žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu.

54. Tento rozsudok prijal senát Správneho súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP).Poučenie:

BA-5S/30/2020

Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť, ktorú je možné podať v lehote 30 dní odo dňa
jeho doručenia na Správny súd v Bratislave (§ 443 ods. 1 SSP v znení účinnom do 30.6.2023 v spojení

s § 493e SSP).

V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a)
označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené,
c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440

SSP sa podáva (sťažnostné body) a d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh). Sťažnostné body
možno meniť len do uplynutia lehoty na podanie kasačnej sťažnosti (§ 445 SSP).

Kasačnú sťažnosť môže podať účastník konania a osoba zúčastnená na konaní podľa § 41 ods. 2 SSP,
ak bolo rozhodnuté v ich neprospech (§ 442 ods. 1 SSP). Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej

sťažnostizastúpenýadvokátomvzmysle§449ods.1SSP.Kasačnásťažnosťainépodaniasťažovateľa
musia byť spísané advokátom. Povinné zastúpenie advokátom v kasačnom konaní sa nevyžaduje, ak
má sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje,
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, alebo ide o konania o správnej žalobe podľa § 6
ods. 2 písm. c) a d) SSP, alebo je žalovaným Centrum právnej pomoci.