Rozsudok – Ostatné ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Judgement was issued on Friday, March 21, 2025

Súd: Okresný súd Levice
Spisová značka: 15C/6/2022
Identifikačné číslo súdneho spisu: 4322200759

Dátum vydania rozhodnutia: 21. 03. 2025
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Mariana Pondelová

ECLI: ECLI:SK:OSLV:2025:4322200759.16

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

21 15C/6/2022

A.:B.:C.:XXXX:XXXXXXXXXX.XX

15C/6/2022- 822
IČS: XXXXXXXXXX

file_0.png

file_1.wmf

ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Levice, sudkyňou Mgr. Marianou Pondelovou, v spore žalobcu: D. E. F., nar. XX.XX.XXXX,
bytom G. H. I. XX, XXX XX J., zastúpený spoločnosťou: FAIRSQUARE advokátska kancelária s. r. o., so
sídlom Lazaretská 3/A, 811 08 Bratislava, IČO: 47 232 544, v mene ktorej koná konateľ a advokát JUDr.

Pavol Horňák, PhD., LL.M, proti žalovanej: Slovenská republika – Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, so sídlom Račianska 71, 813 11 Bratislava, IČO: 00 166 073, o náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom a alternatívnom petite žaloby, takto

r o z h o d o l :

21 15C/6/2022

A.:B.:C.:XXXX:XXXXXXXXXX.XX
15C/6/2022- 822
IČS: XXXXXXXXXX

r o z h o d o l :

I. Žalobu z a m i e t a.

II. Žalovanej p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %. O výške
náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie v lehote do 60 dní po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník o d ô v o d n e n i e :

58 15C/6/2022

A.:B.:C.:XXXX:XXXXXXXXXX.XX
15C/6/2022- 822
IČS: XXXXXXXXXX

O d ô v od n e n i e

1. Okresnému súdu Levice (ďalej len „súd“ alebo „okresný súd“) bola dňa 24.02.2022 doručená žaloba
žalobcu, ktorou sa domáhal uloženia žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu škody titulom
nezákonného rozhodnutia a nesprávneho úradného postupu žalovanej v sume 51.334,70 Eur spolu
s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 16.02.2022 do zaplatenia. Žalobca si zároveň uplatnil

aj nárok na náhradu trov konania.

2. V žalobe žalobca uviedol, že dňa 16.11.2010 poverený príslušník odboru Inšpekčnej služby sekcie
Kontroly a inšpekčnej služby podľa § 199 ods. 1 Trestného poriadku pod ČVS-SKIS-78/IS-1-SV-2010,
začal trestné stíhanie vo veci prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona v súbehu

s prečinom Výtržníctvo podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, na tom skutkovom základe, že
dňa 16.10.2010 v presne nezistenom čase od 00.00 hod. do 01.00 hod. v priestoroch disco baru Bowling
v Leviciach, doposiaľ nestotožnená osoba fyzicky napadla poškodeného D. G. B., a to tým spôsobom,
že ho viackrát udrela päsťou do oblasti tváre a nosa, následkom čoho mal poškodený utrpieť zranenia -
podľa lekárskej správy z NsP Levice zo dňa 16.10.2010 o 01:03 hod. zlomeninu nosných kostí s dobou

liečenia a PN cca 2 až 3 týždne. Dňa 16.03.2011 bolo voči osobe žalobcu v rámci trestného konania
vznesené obvinenie podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku na skutkovom základe, ako to vyplýva
z uznesenia. Dňa 30.03.2011 žalobca podal sťažnosť voči uzneseniu, pričom sťažnosť bola uznesením
Vojenskej prokuratúry zo dňa 15.04.2011 zamietnutá ako nedôvodná a dňa 15.04.2013 bol v rámci
uvedeného trestného konania povereným príslušníkom SKIS MVSR podaný návrh na podanie obžaloby,

ktorý nebol zo strany prokurátora Okresnej prokuratúry v Leviciach akceptovaný a preto bol vyšetrovací
spis poverenému príslušníkovi SKIS MVSR vrátený na doplnenie vyšetrovania. Dňa 27.05.2013 bol
v rámci trestného konania povereným príslušníkom SKIS MVSR opätovne podaný návrh na podanie
obžaloby adresovaný Okresnej prokuratúre v Leviciach.

2.1. Žalobca ďalej uviedol, že dňa 08.10.2013 bola okresnému súdu podaná obžaloba zo dňa
26.09.2013, v rámci ktorej bolo navrhnuté rozhodnúť trestným rozkazom. Okresný súd pod sp. zn.
2T/159/2013zodňa30.01.2014vydaltrestnýrozkaz,protiktorémudňa14.02.2014podalžalobcaodpor,
v dôsledku čoho bolo súdom nariadené hlavné pojednávanie. Dňa 09.01.2015 bol žalobca rozsudkom
č. k. 2T/159/2013 - 363 zo dňa 09.01.2015 (ďalej aj „rozsudok č. 1“) podľa § 285 písm. b) Trestného

poriadku oslobodený spod obžaloby. Proti rozsudku č. 1, hneď po jeho vyhlásení dňa 09.01.2015,
podal odvolanie prítomný prokurátor Okresnej prokuratúry Levice, ktoré do dňa konania verejného
zasadnutia Krajského súdu v Nitre (ďalej aj „odvolací súd“) neodôvodnil, resp. odvolaciemu súdu
odôvodnenie príslušného odvolania nebolo doručené. Odôvodnenie odvolania prokurátora Okresnej
prokuratúry v Leviciach bolo vypracované až dňa 06.08.2015, ktoré bolo doručené okresnému súdu

dňa 07.08.2015. Odvolací súd uznesením pod sp. zn. 4To/70/2015 zo dňa 11.08.2015 (ďalej len
„uznesenie č. 1“) zrušil napadnutý rozsudok č. 1, vec vrátil súdu prvého stupňa, aby predmetnú vec
v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol, pričom v rámci uvedeného rozhodnutia bolo súdu
prvého stupňa okrem iného vytknuté, že odôvodnenie rozsudku č. 1 je v rozpore s kritériami určenými
Trestným poriadkom s ustanovením § 168 ods. 1 Trestného poriadku, nakoľko v odôvodnení rozsudku č.

1 absentujú predovšetkým úvahy, ktorými sa súd prvého stupňa spravoval, keď posudzoval dokazované
skutočnosti – podľa žalobcu nesprávny úradný postup.

2.1.1. Následne proti uzneseniu odvolacieho súdu žalobca, prostredníctvom svojho obhajcu, podal
na Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie z dôvodu uvedených v § 371 ods. 1 písm. c),

písm. d) Trestného poriadku, na podklade ktorého bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky zo dňa 09.02.2016 ps. zn. 2Tdo6/2016 konštatované, že konaním súdu prvého stupňa
„bolo porušené právo na spravodlivý proces“. Uvedeným spôsobom bolo podľa žalobcu porušené
právo na obhajobu, nakoľko senát odvolacieho súdu zrušil oslobodzujúci rozsudok č. 1 okresného

súdu, bez možnosti vyjadrenia sa obhajcu k odvolaniu prokurátora – nesprávny úradný postup, keď
rozhodol na neverejnom zasadnutí, ktoré bolo deň pred tým, ako bolo doplnené dovolanie prokurátora,
doručené odvolaciemu súdu. Odvolací súd teda na neverejnom zasadnutí rozhodoval bez písomného
odôvodnenia odvolania a s konečnou účinnosťou rozhodol o odvolaní, hoci toto podľa žalobcu nebolo
právne účinné podané. Žalobca má zato, že odvolací súd v danom prípade konal nad svoje oprávnenie,

pretože pri kontradiktórnosti konaní je zásada oficiality obmedzená naplnením dôvodov ustanovenia §
371ods.1Trestnéhoporiadku.Žalobcaďalejuviedol,žeodvolacísúdnemalpodmienkunapreskúmanie
rozsudku, pretože prokurátor ako odvolateľ nevytkol ani proti postupu, ani výroku súdu žiadnu chybu.
Dôvody odvolania boli preukázané v zmysle § 371 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, pretože konaním
sudcu prvého stupňa a následne senátu odvolacieho súdu bolo právo na obhajobu zásadným spôsobom
porušené.

2.2. Žalobcapoukázalnanáslednýrozsudokokresnéhosúduč.k.2T/159/2013–467zodňa23.08.2016
(ďalejaj „rozsudokč.2“),kedyuž aležalobca boltotožnýmsudcomuznanývinným,atonazákladetých
istých dôkazov, na podklade ktorých bol okresným súdom v predchádzajúcom konaní oslobodený spod
obžaloby. Rozsudkom č. 2 bol žalobca odsúdený podľa § 364 ods. 1 Trestného zákona za porušenie § 38

ods. 2, § 36 písm. j), § 37 písm. h) Trestného zákona na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov,
pričom podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona súd výkon trestu odňatia slobody podmienečne
odložil podľa § 50 ods. 1,2 Trestného zákona na skúšobnú dobu 12 mesiacov. Voči rozsudku č. 2 podal
žalobca odvolanie, doplnené obhajcom, o ktorom rozhodol odvolací súd uznesením č. k. 4 To/96/2016
– 514 zo dňa 23.01.2017 (ďalej aj „uznesenie č. 2“) tak, že zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu

prvého stupňa, aby ju v potrebnom rozsahu znova prejednal a rozhodol, pričom v odôvodnení odvolací
súd konštatoval, že prvostupňový súd pri prejednaní predmetnej trestnej veci nepostupoval dôsledne
a odvolací súd zistil po splnení svojej prieskumnej povinnosti, že napadnutý rozsudok je potrebné
zrušiť najmä preto, že bolo porušené právo obhajoby, čo malo za následok náležité nevyrovnanie sa so
všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie, v dôsledku toho vznikli pochybnosti o správnosti

a úplnosti skutkových zistení – podľa žalobcu opäť neprávny úradný postup.

2.3. V poradí tretím rozsudkom č. k. 2T/159/2013 – 543 zo dňa 03.10.2017 (ďalej aj „rozsudok č. 3“) súd
opäť uznal žalobcu vinného zo spáchania úmyselného prečinu výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a)
Trestného zákona v jednočinnom súbehu s úmyselným prečinom ublíženia na zdraví podľa § 156 ods.

1 Trestného zákona, pričom žalobca bol odsúdený podľa § 364 ods. 1 Trestného zákona za použitia
§ 38 ods. 2, § 36 písm. j), § 37 písm. h) Trestného zákona na úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 6
mesiacov; a podľa § 49 ods. 1 písm. a) Trestného zákona bol výkon trestu podmienečne odložený na
skúšobnú dobu 12 mesiacov - podľa § 50 ods. 1 Trestného zákona.

2.3.1. Žalobca ďalej uviedol, že opätovne podal odvolanie, o ktorom odvolací súd rozhodol rozsudkom
č. k. 4To/28/2018 – 624 zo dňa 06.09.2018 (ďalej aj „oslobodzujúci rozsudok odvolacieho súdu“)
tak, že žalobcu oslobodil spod obžaloby zo dňa 08.10.2013, pretože skutok nie je trestným činom.
Vzhľadom ale k ustanoveniu § 20 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, nebolo možné
vec postúpiť na prejednanie priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. b)

citovaného zákona. V tejto súvislosti žalobca poukázal opäť na odôvodnenie odvolacieho súdu v jeho
oslobodzujúcom rozsudku v ktorom odvolací súd konštatuje, že prvostupňový súd sa nevysporiadal zo
všetkými okolnosťami dôležitými pre rozhodnutie, ako aj konštatoval, že jeho úvahy nie sú správne -
podľa žalobcu – nesprávny úradný postup. Žalobca poukázal aj na to, že odvolací súd sa stotožnil
s tvrdením obhajoby, že skutok nie je trestným činom, pričom zároveň bolo skonštatované, že „nebola

vyvrátená obhajoba obžalovaného na existenciu jeho zranení, že útok poškodeného bol vyprovokovaný
zo strany poškodeného (zranenia obžalovaného, k mechanizmu vzniku ktorého sa znalec vyjadril tak, že
nie je možné určiť, či toto zranenie vzniklo pri údere do oblasti nosa inej soby alebo toto zranenie vzniklo
útokom iného na osobu obžalovaného. Najmä a to je potrebné zvýrazniť, že je preukázané ovplyvnenie
poškodeného alkoholickými nápojmi“

3. Ďalej bolo v žalobe uvedené, že v rámci trestného konania podal dňa 16.11.2012 podnet na
preskúmanie postupu policajta adresovaný Okresnej prokuratúre v Leviciach, dňa 11.06.2013 podnet na
preskúmanie postupu prokurátora okresnej prokuratúry v Leviciach, adresovaný Generálnej prokuratúreSlovenskej republiky, dňa 27.08.2013 podnet na preskúmanie postupu prokurátora Krajskej prokuratúry
v Nitre, adresovaný Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky, pričom upovedomenie o spôsobe
vybaveniapodnetuKrajskejprokuratúryvNitrezodňa12.08.2013,sp.zn.3KPt347/13-7,konštatovanie

vzniknutých prieťahov - opäť podľa žalobcu nesprávny úradný postup.

4. V čl. 2 žaloby žalobca citoval príslušné články Ústavy SR, odkázal aj na dohovor o ochrane ľudských
práv a slobôd, odkazoval a citoval aj na príslušné § - ové znenia zákona č. 514/2003 Z. z. a aj zákona
č. 40/1964 Zb. – Občiansky zákonník.

5. V čl. 3 žaloby, žalobca poukázal na predbežné prerokovania nároku na náhradu škody, kde uviedol,
že dňa 24.08.2021 bola Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej aj „MS SR“ alebo
„žalovaný“) z jeho strany zaslaná žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody, ktorá
bola MS SR prijatá dňa 26.08.2021. Tu žalobca poukázal na to, že v žiadosti bolo uplatnenie nároku na
náhradu škody, ktorá bola spôsobená nezákonným rozhodnutím (vznesenie obvinenia) a nesprávnym

úradným postupom súdu. V tomto článku bolo ďalej uvedené, že pre prípad, ak by nebol akceptovaný
nárok navrhovateľa (žalobcu) - poškodeného na uspokojenie nemajetkovej ujmy podľa zákona č.
514/2003 Z.z., tak si žalobca uplatňuje nárok alternatívne v zmysle § 11 a § 13 zákona č. 40/1964 Zb.
Žalobca poukázal aj na to, že v ďalšej časti týkajúcej sa prípravného konania, bola žiadosť o predbežné
prerokovanie návrhu na náhradu škody zaslaná Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky.

6. Odpoveď zo strany MS SR bola žalobcom prevzatá dňa 02.09.2021, v ktorej zo strany MS SR
bolo uvedené, že: 1/ nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy má byť žiadateľom uplatňovaný
titulom nezákonného rozhodnutia, titulom uznesenia o vznesení obvinenia vydaného sekciou kontroly
a inšpekčnej služby Ministerstva vnútra SR, I. inšpekčným oddelením odboru inšpekčnej služby zo dňa

16.03.2011, ČVS: SKIS -78/IS -1-SV-2010; 2/ žiadateľ fakticky viaže vznik škody ako i nemajetkovej
ujmy len na vedenie trestného stíhania iniciovaného uznesením o vznesení obvinenia. Všetky negatívne
následky trestného stíhania, ako i majetková škoda v podobe nákladov vynaložených na právne
zastupovanie, mali žiadateľovi z hľadiska kauzality vzniknúť výlučne v súvislosti s vedením predmetného
trestného stíhania v prípravnom konaní. Žalovaný za danej situácie s prihliadnutím na ustálenú

rozhodovaciu prax súdov v otázke odškodňovania trestne stíhaných osôb, považoval nárok uplatňovaný
žiadateľom za nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy vzniknutej výlučne titulom nezákonného
rozhodnutia - uznesenia o vznesení obvinenia. K tvrdeniam žiadateľa o neprimeranej dĺžke trestného
stíhania jeho osoby, a to tak v časti „predsúdneho" konania, ako aj v časti „súdneho" konania bolo
uvedené, že v danom prípade, za jednoznačnej absencie naplnenia zákonnej podmienky podľa § 9 ods.

2 ZoZŠ v podobe autoritatívneho a právne záväzného konštatovania existencie nesprávneho úradného
postupu v podobe prieťahov v konaní súdu, či neprimeranej dĺžky súdnej časti trestného konania, na to
oprávneným orgánom verejnej moci, je potrebné túto časť deklarovaného nároku považovať za výlučne
akcesorickú vo vzťahu k nároku uplatňovanému titulom nezákonného rozhodnutia - „nezákonným
trestným stíhaním". Zároveň bolo zo strany MS SR poukázané na skutočnosť, že žiadateľ bol po celý

čas trestného stíhania stíhaný na slobode, ergo nenachádzal sa vo výkone väzby, pričom zároveň v jeho
prípade nedošlo ani len k čiastočnému výkonu trestu, pretože žiaden trest nebol žiadateľovi právoplatne
súdom uložený. 3/ Za daných skutkových okolností, ktoré boli vymedzené samotným žiadateľom v jeho
žiadosti zastávalo MS SR v upovedomení stanovisko, že v danom prípade nie je orgánom príslušným na
predbežné prerokovanie žiadosti, kde zároveň bolo poukázané aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR

zo dňa 30. 03. 2011. sp. zn. 3 Cdo 194/2010, z ktorého vyplýva, že: „Zákon č. 514/2004 Z. z. výslovne
neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby. Judikatúra
dospelakzáveru,žeideošpecifickýprípadzodpovednostištátuzaškoduspôsobenúzačatímavedením
trestného stíhania, pri ktorom treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy
zodpovednosti za škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím." Nezákonné rozhodnutie bolo v danom

rozhodnutí bližšie špecifikované na strane 5 citovaného rozhodnutia, kde bolo uvedené: „.....ten, proti
komu bolo trestné stíhanie zastavené, alebo ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, má podľa § 1
až § 4 zákona č. 58/1969 Zb. zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení
obvinenia (R 35/1991).“ 4/ Ďalej bolo zo strany žalovanej uvedené aj, že nárok uplatňovaný žiadosťou
je nárok na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia, v prípade ktorého má za štát

konať Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Podľa názoru žalovanej vyjadreného v odpovedi,
škoda (nemajetková ujma) mohla žiadateľovi v danom prípade vzniknúť nanajvýš v príčinnej súvislosti
s uznesením o vznesení obvinenia, ktoré bolo vydané SKIS MV SR, a ktoré pripadá do úvahy ako
jediný potenciálny právny titul uplatneného nároku na náhradu škody a nemajetkovú ujmu. Žalovaný vosvojom upovedomení poukázal aj na zákonné ustanovenie § 4 ods. 1 písm. f) ZoZŠ, podľa ktorého vo
veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu
Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, ak škodu spôsobil štátny orgán podľa osobitného predpisu

v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo správnom konaní. Ďalej bol uvedený aj odkaz
na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 14. 10. 2015 sp. zn. 8Cdo/289/2014 publikovaný v Zbierke
stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR pod č. 1/2016., z ktorého vyplýva: „ak v trestnom
konaní, ktoré sa neskončilo právoplatným odsúdením obžalovaného, prokurátor zamietol sťažnosť proti
uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a podal v

trestnej veci obžalobu príslušnému súdu, orgánom konajúcim v mene štátu vo veci náhrady škody podľa
§ 4 ods. 1 písm. f/zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení zákona č. 412/2012 Z. z. je od 1. januára 2013 Generálna
prokuratúra Slovenskej republiky. Na prípadnú zmenu orgánu konajúceho v mene štátu prihliadne v
takomto konaní súd z úradnej povinnosti.“

6.1. S prihliadnutím na to, že škoda mala byť spôsobená rozhodnutím o trestnom stíhaní žiadateľa, za
(ne)zákonnosť ktorého primárne nesie zodpovednosť v súlade s ustanovením § 230 ods. 1 zákona č.
301/2005 Z. z. Trestný poriadok prokurátor, a s ním spojenými skutočnosťami, pričom v danej trestnej
veci bola podaná obžaloba, mala žalovaná za to, že orgánom príslušným na konanie v mene štátu v
predmetnej veci je v súlade s § 4 ods. 1 písm. f) ZoZŠ výlučne Generálna prokuratúra Slovenskej

republiky.

7. Žalobca ďalej v žalobe uviedol, že s názorom vyjadreným žalovanou v odpovedi na predbežné
prerokovanie jeho nároku na náhradu škody sa nestotožnil a žalovanej zaslal svoje stanovisko, v ktorom
uviedol:

7.1 K bodu 1/ - ako to vyplýva aj zo žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody,
žalobcovi mala byť spôsobená škoda orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej mocí a to najmä:
•uznesenímovzneseníobvineniapodľa§206ods.1Trestnéhoporiadkuzodňa16.03.2011,•uznesením
podľa § 193 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku prokurátora Vojenskej obvodnej prokuratúry Bratislava

sp. zn. OPv 300/10 zo dňa 15.04.2011 /zamietnutie sťažnosti proti vzneseniu obvinenia/,•obžalobou
Okresnej prokuratúry 2Pv 662/11 zo dňa 26.09.2013, •trestným rozkazom Okresného súdu Levice sp.
zn. 2T/159/2013 zo dňa 30.01.2014, •rozsudkom Okresného súdu v Leviciach sp. zn. 2T/159/2013 zo
dňa 09.01.2015, •rozsudkom Okresného súdu v Leviciach sp. zn. 2T/159/2013 zo dňa 03.10.2017,
•rozsudkom Okresného súdu v Leviciach sp. zn. 2T/159/2013 zo dňa 23.08.2016, •uznesením Krajského

súdu v Nitre sp. zn. 4To/70/2015 zo dňa 11.08.2015, •spôsobenými prieťahmi v rámci uvedeného
trestného konania (prípravné konanie, súdne konanie). Prvé dve rozhodnutia sú podľa žalobcu
len čiastočným vyjadrením žalovanej, ktoré ale nezodpovedá jednotlivým čiastkovým porušeniam,
špecifikovaným v žiadosti, v dôsledku ktorých došlo k majetkovej a nemajetkovej škode poškodeného
žiadateľa.

7.2 K bodu 2/ vyjadrenia MS SR žalobca uviedol, že ako poškodený neviaže vznik majetkovej škody
a nemajetkovej škody výlučne na uznesenie o vznesení obvinenia, pričom tieto tvrdenia MS SR zo
žiadnej časti jeho žiadosti ani nevyplýva. Žalobca vo svojej odpovedi poukázal na to, že vznik majetkovej
škody a nemajetkovej škody viaže na celý priebeh trestného stíhania a teda okrem iného na postup
zodpovedných orgánov verejnej moci, ako ja na rozhodnutia, ktoré boli vydané počas celého priebehu

trestného stíhania. Tu žalobca poukázal na § 10 ods. 14 Trestného poriadku, podľa ktorého trestné
stíhanie je úsek od začatia trestného stíhania až do právoplatného rozsudku v danej veci. Podľa žalobcu
preto nie je preto možné sa zbaviť zodpovednosti za orgány verejnej moci, t.j. za príslušných sudcov,
ktorí pojednávali a rozhodovali v rámci predmetného trestného konania a presunúť tak zodpovednosť
lennaorgányčinnévtrestnomkonaníGPSRatolenpreto,žezákladomatedapôvodtrestnéhostíhania

je v prípravnom konaní. Žalobca uviedol, že príslušný konajúci samosudca nebol žiadnym spôsobom
viazaný obžalobou prokurátora v danom trestnom konaní, ale má samostatné nezávislé postavenie,
ktorý nie je povinný prijať predmetnú obžalobu s ktorou sa skutkovo alebo právne nestotožňuje. Žalobca
citoval ustanovenia § 241 ods.1 písm. b), § 214 ods. 1, § 215 ods. 1 Trestného poriadku. Podľa žalobcu,
ak konajúci samosudca ale prijal obžalobu a vydal trestný rozkaz, tak utvrdil konajúceho prokurátora,

ktorý podával v danej veci obžalobu, o správnosti jeho rozhodnutia tak po vecnej ako aj právnej
stránke. Žalobca poukázal aj na to, že v priebehu súdneho konania sudca vydal opakovane odsudzujúce
rozsudky - rozhodnutia v predmetnej veci, ktorým predchádzal nesprávny postup, zlé vyhodnotenie
tak skutkového stavu ako aj právneho a podľa žalobcu nepostupoval v zmysle objektívneho práva.Žalobca poukázal aj na to, že rozhodnutie zákon č. 514/2003 Z. z. nedefinuje, ale v správnom konaní
ide o správny akt bez ohľadu na to, či ide o rozhodnutie povahy konštitutívnej alebo deklaratórnej;
zodpovednosť sa vzťahuje na tú časť rozhodnutia, ktorá je spôsobilá nadobudnúť právoplatnosť.

Podľa žalobcu za nezákonné treba považovať také rozhodnutie, ktoré je v rozpore s objektívnym
právom a preto takýmto rozhodnutím (podľa žalobcu) je v rámci uvedeného trestného konania každý
odsudzujúci rozsudok konajúceho súdu prvého stupňa, ako aj oslobodzujúci rozsudok súdu prvého
stupňa, pretože samosudca ho nebol schopný zákonne odôvodniť, a síce jeho oslobodzujúci verdikt
na danom skutkovom základe bol správny, avšak nebol náležité zdôvodnený. Žalobca tiež uviedol,

že v rámci súdneho konania vedeného na okresnom súde, ako aj na odvolacom súde boli vydávané
individuálne právne akty /rozsudky, uznesenia/, ktoré je nutné považovať za rozhodnutia resp. za
nezákonné rozhodnutie, ktorým predchádzal nesprávny úradný postup konajúceho okresného súdu. Tu
žalobca poukázal na to, že v každom uznesení odvolacieho súdu, ktorým bol spis vrátený na ďalšie
konanie okresnému súdu, sú definované porušenia ustanovení Trestného poriadku okresným súdom, či
už po vecnej, ale aj právnej stránke a teda podľa žalobcu bol identifikovaný nesprávny úradný postup.

7.2.1. Podľa žalobcu úradný postup nie je možné v právnom predpise upraviť do najmenších
podrobností, treba správnosť úradného postupu posudzovať aj z hľadiska účelu k dosiahnutiu, ktorého
postup štátneho orgánu smeruje. Potom k nesprávnemu úradnému postupu môže dôjsť nielen pri
úkonoch v rámci činnosti, pri ktorej štátny orgán nerozhoduje, ale tiež v rámci jeho rozhodovacej
činnosti. Nesprávnym úradným postupom môže byť aj nevydanie alebo oneskorené vydanie rozhodnutia

v dôsledku porušenia stanovených lehôt alebo primeraných lehôt na jeho vydanie, lebo znaky
nesprávneho úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu alebo jeho činnosť, ktorá nie je
vykonanávstanovenejlehotealebovlehote,ktorázodpovedáprávunaprejednanievecibezzbytočných
prieťahov.
7.3 K bodu III vyjadrenia MS SR: žalobca vyslovil nesúhlas so stanoviskom MS SR, že MS SR

nie je orgánom príslušným na prerokovanie žiadosti s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR
zo dňa 30. 3. 2011, sp. zn. 3 Cdo 194/2010, ktorý ale podľa žalobcu nie je možné použiť na toto
konanie, keďže sa týkal síce tiež oslobodenia, ale z dôvodu, že nebolo dokázané, že sa stal
skutok, pre ktorý bol obžalovaný stíhaný. Podľa žalobcu jeho právna vec je úplne odlišná, keďže on
bol opakovane odsúdený. Rovnako konanie, ktoré bolo predmetom rozhodnutia Najvyššieho súdu

SR malo podľa žalobcu diametrálne odlišný priebeh a to či už z pohľadu dĺžky trestného konania, ale
aj z pohľadu samotného priebehu súdneho konania, nakoľko v rámci konania vedeného na okresnom
súde bol žalobca (ako obžalovaný) opakovane rozsudkami neprávoplatne odsúdený. K oslobodeniu
došlo z dôvodu, že skutok, pre ktorý sa viedlo trestné konanie 7 rokov, nie je trestným činom. Žalobca
opakovane uviedol, že konajúcemu samosudcovi nič nebránilo správne kvalifikovať predmetný skutok,

nakoľko v žiadnom prípade nebol viazaný právnou kvalifikáciou prokurátora Okresnej prokuratúry v
Leviciach, avšak zo strany zákonného sudcu došlo podľa žalobcu k nesprávnemu vyhodnoteniu
skutkového a právneho stavu v danej trestnej veci, teda podľa žalobcu došlo k opakovanému vydaniu
nezákonného rozhodnutia (odsudzujúce rozsudky).
7.4 K bodu IV vyjadrenia MS SR, - podľa žalobcu rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 14. 10.

2015 sp. zn. 8Cdo/289/2014, ktorý uvádza MS SR v rámci svojho listu, obdobne, ako je to aj v bode
III, aj tento rozsudok sa podľa žalobcu zaoberá úplne odlišným skutkovým stavom, ako je to v rámci
trestného konania, kde bol žalobca opakovane odsúdený okresným súdom. Rozsudok Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky zo 14. októbra 2015 sp. zn. 8 Cdo 289/2014 bol vydaný vo veci žaloby, ktorou
sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanej Slovenskej republike povinnosť nahradiť mu škodu, ktorá

vznikla zaplatením odmeny a náhrady hotových výdavkov advokátovi, ktorý ho zastupoval v trestnom
konaní, ktoré sa neskončilo jeho právoplatným odsúdením; samosudca po preskúmaní obžaloby jeho
trestnú vec postúpil podľa § 241 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku príslušnému správnemu orgánu,
pretože nejde o trestný čin, ale ide o skutok, ktorý by mohol byť priestupkom. Žalobca má preto zato, že
tak ako samosudca v rámci uvedeného konania v zmysle § 241 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku vec

postúpil príslušnému správnemu orgánu, tak mal postupovať aj samosudca v rámci konania, v ktorom
bol opakovane odsúdený, čo sa však nestalo, nakoľko tak ako už žalobca uviedol, on bol opakovane
odsúdený. Podľa žalobcu mal samosudca v rámci konania, v ktorom bol opakovane odsúdený, aj
iné zákonné možnosti po posúdení predmetného skutku, tak po vecnej, ako aj po právnej stránke,
avšak on prijal obžalobu a teda sa stotožnil s predmetnou obžalobou. Žalobca opakovane poukázal na

uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Tdo 6/2016 zo dňa 09.02.2016 v jeho trestnej veci, z ktorého
citoval: „Napriek skutočnosti, že sa možno stotožniť s argumentáciou obvineného, ktorý namieta postup
súdu prvého stupňa v štádiu pred rozhodnutím odvolacieho súdu o podanom odvolaní, ktorým bolo
porušené právo na spravodlivý proces, dovolanie bolo podané proti rozhodnutiu, proti ktorému nie jeprípustné, a preto Najvyšší súd SR na neverejnom zasadnutí podľa § 382 písm. f) Trestného poriadku
dovolanie obvineného odmietol“. Na základe uvedeného aj Najvyšší súd SR konštatuje porušenia práva
na spravodlivý proces konajúcim súdom prvého stupňa, (nesprávny úradný postup). Vedenie trestného

stíhania na základe nezákonného uznesenia o jeho začatí odôvodňuje s ohľadom najmä čl. 46 ods. 3
Ústavy a čl. 3 Listiny - právo na náhradu aj nemajetkovej ujmy takto stíhanej osoby. Podľa žalobcu
tým, že došlo k jeho oslobodeniu spod obžaloby, je možné konštatovať, že úradný postup okrem
iných, aj orgánov verejnej moci v rámci súdneho prvostupňového konania bol nesprávny, ktorý je na
podklade odvolania oprávnenej osoby konštatovaný aj odvolacím súdom v príslušných rozhodnutiach,

ako aj dovolacím súdom v citovanom rozhodnutí. Objektívna forma zodpovednosti štátu je spojená aj
s nesprávnym úradným postupom, ktorým je porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre
postup štátneho orgánu pri jeho činnosti.
8. Čo sa týka spôsobenej majetkovej a nemajetkovej škody tu žalobca uviedol, že v dôsledku
vedenia nezákonného trestného stíhania orgánmi verejnej moci prípravného konania, si žalobca zvolil
obhajcu (prvotne D. K., neskôr D. K.), a to jednak z dôvodu uplatňovania účinnej a kvalifikovanej

obhajoby, ale v neposlednom rade aj z toho dôvodu, že v čase prebiehajúceho trestného konania
bol príslušník Policajného zboru, pričom popri výkone služobnej činnosti študoval na vysokej škole
Akadémie Policajného zboru v Bratislave a preto služby advokátskej kancelárie z dôvodu vyťaženosti,
boli pre jeho účinnú obhajobu nevyhnutnosťou. V dôsledku uvedeného v spojitosti s vyplácaním
faktúr za poskytnuté právne služby advokátskych kancelárii došlo k úbytku majetku žalobcu v rozsahu

preukázateľne vynaložených finančných nákladov na trovy obhajoby v celkovej sume 1.694,70 Eur
(prípravné konanie a súdne konanie). Na procesné úkony sa žalobca dostavoval v rámci osobného
voľna, dovoleniek, prípadne služobného voľna hlavne na úkor času stráveného so svojou rodinou.
Nemajetková škoda vznikla žalobcovi v dôsledku samotného trestného stíhania, ako aj neprávoplatných
odsudzujúcich rozhodnutí súdov, pričom tento stav naďalej trvá, keďže dané trestné stíhanie žalobcovi

stále zasahuje do osobnej integrity, ohrozuje a poškodzuje jeho česť, povesť, bezúhonnosť, vplýva
na jeho pracovný život, ako aj spoločenské postavenie a to aj po právoplatnom oslobodzujúcom
rozsudku odvolacieho súdu. Žalobca uviedol aj, že od roku 2011 bol neustále atakovaný, konfrontovaný,
či už zo strany kolegov, nadriadených, ale aj inými osobami či už v pracovnom živote, tak aj v
súkromnom živote. Celú situáciu týkajúcu sa stíhania jeho osoby, ako aj neskorších neprávoplatných

odsudzujúcich rozsudkov súdu prvého stupňa ťažko znášal sám, a aj jeho najbližšia rodina. Žalobca je
v súčasnosti stále príslušníkom Policajného zboru a poškodenie dobrej povesti spôsobené uvedeným
trestným stíhaním, neskôr odsúdením, neustále poškodzuje jeho dobrú povesť, nakoľko aj po vyhlásení
oslobodzujúceho rozsudku je stále neoprávnene kriminalizovaný a zároveň je ako OČTK pri výkone
služobnej činnosti nedôvodne spochybňovaný, atakovaný, kriminalizovaný v dôsledku stíhania jeho

osoby. To, že žalobca bol obžalovaný, je verejne dohľadateľná informácia, a preto žalobca má za to,
že uvedeným trestným stíhaním bude do konca služobného pomeru, v rámci ktorého je zaradený ako
staršívyšetrovateľšpecialistaNárodnejkriminálnejagentúryPrezídiaPolicajnéhozboru,kriminalizovaný
rôznymi osobami vystupujúcimi v rámci vyšetrovacích spisov, ktoré sú mu pridelené na realizáciu, ktorí
spochybnenie jeho osoby budú využívať na vlastné osobné ciele, pričom k takémuto konania už aj došlo.

V tejto súvislosti žalobca poukázal na konanie L. OISZ-2019 vedené sekciou Kontroly a inšpekčnej
služby MV SR, v rámci ktorého bolo podané trestné oznámenie, a v rámci ktorého bol vyšetrovateľom
inšpekčnej služby žalobca vypočutý ako podozrivá osoba, pričom po zákonnom poučení a oboznámení
sa s predmetnom výsluchu zistil, že oznamovateľ daného trestného oznámenia (advokát zapísaný v
SAK) účelovo uvádzal nesúvisiace skutočnosti týkajúce sa práve toho, že žalobca bol v minulosti

obžalovaný, čím bezdôvodne spochybňoval a kriminalizoval jeho osobu.

9. Žalobca v žalobe poukázal aj na to, že trestným konaním, ktoré trvalo 7 rokov, bolo zasahované
do jeho ústavných práv, preto je žalobca názoru, že predmetné bezdôvodné - účelové a nezákonné
trestnéstíhanie,závažnýmspôsobomajnaďalejohrozujejehoústavnépráva.Vrámcitrestnéhokonania

vedeného voči jeho osobe žalobca síce nebol zadržaný resp. vo výkone väzby, avšak má za to, že už
samotná dĺžka trestného konania mu priniesla 7 rokov života v napätí, v neistote, v obave o svoju
budúcnosť a s pocitom bezmocnosti, ale veriac vo svoju preukazovanú nevinu pri skutkovo, ale aj
rozsahom dokazovania jednoduchom prípade. Podľa žalobcu došlo v jeho prípade k vážnemu zásahu
do jeho práv garantovaných Ústavou Slovenskej republiky, Dohovorom o ochrane ľudských práv a

slobôd a Listinou základných práva a slobôd. Žalobca poukázal aj na to, že dlhých 7 rokov čelil
rôznym atakom v súvislosti s predmetným trestným konaním a to nie len on, ale aj jeho najbližšia
rodina, ktorá celú situáciu vnímala veľmi ťažko. Verili v jeho nevinu, ktorú musel preukazovať 7 rokov,
pričom aj po tak dlhej dobe nedošlo k záverečnému konštatovaniu, že skutok nespáchal on, ale „len“ku konštatovaniu, že skutok, pre ktorý bol trestne stíhaný, nie je trestným činom. Predmetný skutok,
vzhľadom na ustanovenie § 20 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, nebolo možné postúpiť na
prejednanie priestupku, nakoľko ustanovenie § 20 ods. 2 Trestného poriadku sa vzťahuje na priestupky

spáchané po 01.02.2014 a teda kto sa dopustil daného priestupku, nebolo zodpovedané. Žalobca má
za to, že je to dôsledok spôsobených prieťahov v trestnom konaní, ako aj nesprávne vyhodnotenie
skutkového stavu. Popísaným konaním orgánov činných v trestnom konaní, ako aj konajúcich súdov
Slovenskej republiky, bola žalobcovi spôsobená tak majetková (trovy právneho zastúpenia), ako aj
nemajetková škoda (nesprávny úradný postup).

10. Podľa žalobcu samotné konštatovanie (a to po 7 rokoch), že skutok pre ktorý sa viedlo trestné
konanie nie je trestným činom, ako zadosťučinenie nepostačuje. Žalobca je toho názoru, že orgány
činné v trestnom konaní si nesplnili svoju zákonnú povinnosť a to konať z úradnej povinnosti a na
základe jeho zranení, v nadväznosti na vykonané dokazovanie – nesprávny úradný postup. Žalobca
poukázal aj na správy ošetrujúcich lekárov k jeho zraneniam, ale aj závery samotných znaleckých

posudkov t. j. znalecký posudok č. 033/2011 vypracovaným znalcom G. H. H. a znalecký posudok č.
6/2012 vypracovaný E. G. E. J., CSc, z ktorých vyplývajú ešte v čase prípravného konania rozpory s
výpoveďou osoby označovanej v rámci daného trestného konania ako poškodený.

11. Vo vzťahu k záverom znalca G. H. H., týkajúcich sa obmedzenia na obvyklom spôsobe života

poškodeného, tieto sú podľa žalobcu nejednoznačné, pričom tento znalec sa prevažne zaoberal
zraneniami poškodeného. Zo znaleckého posudku č. 6/2012 vypracovaného E. G. E. J., CSc, ktorý bol
predložený žalobcom orgánom činným v trestnom konaní ešte dňa 19.04.2013 vyplýva, že poškodený
jednoznačne nebol obmedzený na obvyklom spôsobe života, pričom to bol práve žalobca, ktorý bol
v dôsledku spôsobených zranení obmedzený na obvyklom spôsobe života v trvaní 3-4 týždňov. Tu

žalobca uviedol, že na vznesenie obvinenia postačuje vyššia miera pravdepodobnosti, avšak na podanie
obžaloby musí byť skutok spoľahlivo zistený, pričom žalobca má za to, že už v prípravnom konaní
vznikali (vrátene vyššie uvedených skutočností) vážne a zásadné pochybnosti a to jednak o spôsobe
ako došlo k predmetnému skutku, kto koho napadol a kto konal v nutnej obrane, ale aj v samotnej
kvalifikácii predmetného skutku, čo sa odzrkadlilo až po 7 rokoch trestného konania, kedy Krajský súd

v Nitre žalobcu oslobodil spod obžaloby, pretože skutok, pre ktorý sa viedlo trestné konanie nie je
trestným činom. Žalobca opäť zdôraznil, že v dôsledku tohto trestného konania bol rôznymi spôsobmi
obmedzovaný v súkromnom, osobnom živote, ale aj v pracovnom živote. Žalobca uviedol, že žil v
neustálom napätí, vyčerpaný, v strese, trpel nespavosťou - jednak v dôsledku obavy o zdravie svojich
rodičov, ktorí situáciu ohľadom jeho trestného stíhania veľmi ťažko znášali, ale aj z dôvodu procesných

úkonov,akoajzočakávaniavýsledkutrestnéhokonaniaastýmsúvisiacejhrozbyukončeniaslužobného
pomeru v Policajnom zbore a to len preto, že sa žalobca bránil voči trvajúcemu útoku osoby označovanej
v danom trestnom konaní, ako poškodený.

12. Práve v dôsledku tohto trestného konania, žalobca nemohol ani len pomyslieť na založenie

vlastnej rodiny, keďže jeho budúcnosť bola jedna veľká neznáma. V prípade, ak by došlo k ukončeniu
služobného pomeru, by musel v 38 rokoch budovať svoje pracovné zázemie od začiatku, kedy sa ale
vytvárať rodinné zázemie nedá. Žalobca zopakoval, že hlavne jeho rodičia celú situáciu - týkajúcu sa
predmetného trestného konania, veľmi ťažko znášali. Verili v jeho nevinu a vedeli, že vyhodnotenie
celého skutku z daného večera kompetentnými osobami, je krivdou voči jeho osobe, keďže najlepšie

poznajú žalobcovu povahu a vedeli, že by nikdy nikoho nenapadol, pretože je nekonfliktná osoba.

13. Ďalej bolo v žalobe uvedené, že aj v práci bol neustále atakovaný zo strany nadriadených,
kolegov, ale aj v súkromnom živote zo strany okolia, kedy musel neustále dookola vysvetľovať celú
situáciu ohľadom predmetného skutku s tým, že veľa kolegov z práce, nadriadení funkcionári sa ho aj

zastali, ale našiel sa aj taký nadriadený, ktorý chcel, aby bol so žalobcom ukončený služobný pomer,
pretože podľa neho, v dôsledku trestného stíhania žalobca vrhá zlé svetlo na celé oddelenie.
K reálnemu ukončeniu jeho pracovného pomeru nedošlo len z dôvodu, že sa nejednalo o nadriadeného
s personálnou právomocou.

14. Žalobca poukázal aj na svoju finančnú situáciu, podľa ktorej ako príslušník PZ v Bratislave v
danom období poberal mesačný plat v sume cca 700,00 Eur, a po zaplatení čiastkových faktúr za
poskytnuté právne služby advokátskou kanceláriou a iných pravidelných bežných mesačných výdavkov,
sa v určitých mesiacoch dostával aj do veľmi zložitej finančnej situácie, v ktorej mu finančne vypomáhalijeho rodičia. V danom období musel žalobca bývať na policajnej ubytovni v Bratislave. Jeho kolegovia
- spolužiaci, s ktorými bol po ukončení štúdia na Akadémii Policajného zboru naďalej v kontakte, si
kupovali vlastné byty, zakladali si rodiny, načo žalobca nemohol ani pomyslieť, pretože bol neustále pod

hrozbou núteného ukončenia služobného pomeru z dôvodu procesného postavenia v prebiehajúcom
trestnom konaní. Žalobca ďalej uviedol, že po dlhej úvahe sa až v roku 2015 odhodlal, že si kúpi formou
hypotekárneho úveru vlastnú nehnuteľnosť, ale aj to nie v meste výkonu svojho povolania (vzhľadom na
špecifickosť realitného trhu v Bratislavskom kraji), ale z dôvodu možných komplikácii, ak by predmetné
trestné konanie skončilo v jeho neprospech, tak sa rozhodol kúpiť finančne menej náročnú nehnuteľnosť

v rodnom meste v Leviciach.

15. Čo sa týka profesijného rastu žalobcu, tu bolo uvedené, že v období od roku 2011 až do roku 2017 sa
nemohol nikde profesionálne posunúť, pretože, keď na služobných pohovoroch ozrejmil svoju situáciu v
súvislosti s trestným stíhaním, tak mu bolo oznámené, aby sa ohlásil potom, keď bude oslobodený spod
obžaloby. K uvedenému došlo napríklad aj v období keď sa snažil prestúpiť z Okresného riaditeľstva

Policajného zboru v Bratislave II na Okresné riaditeľstvo Policajného zboru v Leviciach.

16. V rámci služobného zaradenia na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru v Bratislave II, sa
žalobca na vlastnú žiadosť v roku 2013 nechal preložiť z operatívneho oddelenia na oddelenie
vyšetrovania. Až v marci 2017 sa mu podarilo po úspešnom absolvovaní vyšetrenia na polygrafe

tzv. detektor lži a psychodiagnostického vyšetrenie kariérne postúpiť na Národnú kriminálnu agentúru
Prezídia Policajného zboru, kde bol služobne zaradený ako starší vyšetrovateľ špecialista. Nemajetková
škoda predstavuje zásah do inej ako majetkovej sféry poškodeného – žalobcu, a môže tak predstavovať
rôzne negatívne následky do osobnostnej integrity poškodeného vplývajúce na jeho česť, vážnosť,
povesť, doterajší súkromný a pracovný život, rodinné vzťahy, spoločenské uplatnenie a iné.

17. Tu žalobca poukázal aj na to, že skutok pre ktorý bolo vedené predmetné trestné konanie je v
podstate bežnou agendou tak základných útvarov Policajného zboru, ako aj prvostupňových súdov,
bez akejkoľvek zložitosti veci. Uviedol tiež, že účastníci predmetného trestného konania sa vždy riadne
dostavili na pojednávanie až na jeden prípad, kedy musel príslušný súd požiadať o súčinnosť príslušné

OO PZ, pre účely zabezpečenia svedka k výsluchu. Čo sa týka prípravného konania, tak isto zo
strany procesných strán nedochádzalo k žiadnym obštrukciám. V rámci prípravného konania bolo
vypočutých celkovo 12 osôb, pričom v rámci súdneho konania bolo vypočutých celkovo 15 osôb.
Žalobca uviedol, že trestne stíhaný bol od marca 2011 do septembra 2018, kedy bol právoplatne
oslobodený spod obžaloby s tým, že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

je príkazom pre všetky štátne orgány na také konanie, ktoré vytvára právnu istotu pre subjekty práva.
Žalobca poukázal na to, že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zákonodarca
zabezpečuje prostredníctvom procesnoprávnych inštitútov, ktoré sú štátne orgány, vrátane všeobecných
súdov, povinné efektívne a vecne správne využívať. Základným právom účastníka konania je, aby
bolo vo veci rozhodnuté bez zbytočných prieťahov v konaní. Základnou povinnosťou súdu a sudcu

je preto zabezpečiť taký procesný postup v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej
neistoty. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia
neodstraňuje, keďže k stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo
iným,zákonompredvídanýmspôsobom,ktorýznamenánastolenieprávnejistotyinak,akoprávoplatným
rozhodnutím súdu ( IV. ÚS 221/04). Ústavou garantované právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov sa podľa žalobcu naplní zásadne až právoplatným rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom
sa osoba domáhala odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich práv.

18. Žalobca v tomto smere prijal záver, že prieťahy v konaní sú trvajúcim protiprávnym stavom až
do právoplatnosti rozhodnutia vo veci a v každom okamihu ich existencie dochádza k rovnakému

porušovaniu toho istého práva zaručeného čl. 48 ods. 2 Ústavy. Za porušenie zásady prejednania veci
bez zbytočných prieťahov, ktoré je vo svojom dôsledku nesprávny úradný postup, možno považovať
taký postup v konaní, kedy doba jeho priebehu nezodpovedá zložitosti, skutkovej a právnej náročnosti
prejednávanej veci. Žalobca uviedol aj, že všeobecne možno za nesprávny úradný postup označiť každý
postup štátneho orgánu, ktorý pri výkone verejnej moci postupuje v rozpore so všeobecne záväznými

právnymi predpismi, alebo v rozpore so zásadami výkonu verejnej moci. Za nesprávny právny postup
možno tiež považovať, ak orgán, ktorý je zo zákona povinný vo veci rozhodovať, nedodrží lehoty
stanovenej zákonom na rozhodnutie, lehoty na doručenie písomného vyhotovenia rozhodnutia aleboporuší všeobecné ustanovenia procesných predpisov, ktoré zakotvujú povinnosť vybavovať veci včas
a bez zbytočných odkladov.

19. Žalobca ďalej poukázal aj na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu, ktorý v súlade so svojou
doterajšou judikatúrou pri posúdení prieťahov v trestnom konaní zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými
sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania a
postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prerokúvanej veci, pričom
v trestnom konaní podľa žalobcu došlo k spôsobeniu nemajetkovej škody jednak neprimeranou

dĺžkou trestného konania, na ktorú žalobca počas celého trestného konania, či už v prípravnej fáze,
ako aj v konaní pred súdom preukázateľne poukazoval. „K otázke, či (ne)možno priznať osobe, ktorej
trestné stíhanie bolo ukončené inak než právoplatným odsúdením náhradu škody spočívajúcu v náhrade
nemajetkovej ujmy za vedenie trestného stíhania na základe nezákonného uznesenia o jeho začatí
sa vyjadril Ústavný súd Slovenskej republiky už v rozhodnutí z 24. januára 2017 sp. zn. III. ÚS
754/2016 (žalovaná v ústavnej sťažnosti namietala nemožnosť aplikácie čl. 5 Dohovoru v prípade

nemajetkovej ujmy spôsobenej trestným stíhaním). V tomto rozhodnutí vyslovil názor, podľa ktorého
„vedenie trestného stíhania na základe nezákonného uznesenia o jeho začatí bez ohľadu na to, či bolo
vydané za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb., alebo za účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z. odôvodňuje
s ohľadom najmä na čl. 46 ods. 3 Ústavy a čl. 36 ods. 3 listiny, právo na náhradu nemajetkovej
ujmy takto stíhanej osoby, pokiaľ jej táto v príčinnej súvislosti s vedením trestného stíhania vznikla.“

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti má žalobca za to, že sú splnené podmienky na uplatnenie
si nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, keďže žalobca bol obvinený, obžalovaný
a neskôr opakovane neprávoplatne odsúdený za skutok, ktorý nespáchal, a to na základe pochybenia
jednak orgánov činných v trestnom konaní a následne aj príslušných súdov – nesprávny úradný postup.

Uvedený skutok, pre ktorý sa viedlo trestné konanie voči žalobcovi, nie je trestným činom, pričom
tento skutok vykazuje znaky priestupku, avšak z dôvodu, že od spáchania skutku uplynuli 2 roky, tak
nedošlo k jeho postúpeniu na prejednanie. Podľa žalobcu, práve v dôsledku spôsobených prieťahov,
už nie je možné ani zistiť, kto sa daného priestupku vôbec dopustil – nesprávny úradný postup. Podľa
žalobcu orgány činné v trestnom konaní a následne ani súd nepostupovali tak, aby bol spoľahlivo

zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, čím podľa žalobcu konali v rozpore s
ustanovením § 2 ods. 10, ods. 12 Trestného poriadku – tiež nesprávny úradný postup. Podľa žalobcu
boli od začiatku celého trestného konania zle vyhodnotené dôkazy, a to či už zo strany orgánov činných
v trestnom konaní, tak aj zo strany súdu.

20. Žalobca uviedol, že konal v nutnej obrane, pričom bol napadnutý osobou, ktorej bolo neodôvodnene
priznané procesné postavenie poškodeného. Túto skutočnosť mal žalobca tvrdiť počas celého trestného
konania. Ďalej v rámci trestného konania nemali byť zohľadnené ani jeho preukázateľné zranenia
zdaného incidentu,ktorévzniklivdôsledkubráneniasapredútokomosobyoznačovanejakopoškodený
– nesprávny úradný postup. V rámci konania žalobca využíval všetky prípustné opravné prostriedky,

nad rámec prípustnosti bol využitý aj mimoriadny opravný prostriedok v rámci ktorého bolo Najvyšším
súdom SR skonštatované, že konanie, ktoré predchádzalo vydaniu rozhodnutia Krajského súdu v Nitre
má prvky nespravodlivého procesu. Ďalej boli podané žiadosti o preskúmanie postupu policajta podľa
§ 210 Trestného poriadku, preskúmanie postupu okresného prokurátora v Leviciach ako aj krajského
prokurátora v Nitre, v rámci ktorých boli okrem iného uvedeným subjektom vytýkané prieťahy v danom

trestnomkonaní.Žalobcamázato,ževjehotrestnejvecinebolarešpektovanákľúčovázásadatrestného
konania in dubio pro reo - v pochybnostiach v prospech obvineného, pričom pochybnosti, že sa skutok
stal tak, ako ho popisoval poškodený nepochybne boli, a to už od začiatku samotného trestného konania.

21.Žalobcaopakovanepoukázalnato,že muvzniklaškoda atonajmä:•trestnýmrozkazomOkresného

súdu Levice sp. zn. 2T/159/2013 zo dňa 30.01.2014, •rozsudkom Okresného súdu v Leviciach sp.
zn. 2T/159/2013 zo dňa 09.01.2015, •rozsudkom Okresného súdu v Leviciach sp. zn. 2T/159/2013 zo
dňa 03.10.2017, •rozsudkom Okresného súdu v Leviciach sp. zn. 2T/159/2013 zo dňa 23.08.2016,
•nesprávnym úradným postupom v rámci celého súdneho konania, •spôsobenými prieťahmi v rámci
uvedeného trestného konania / súdne konanie/. Čo sa týka skutočnej škody, jedná sa o náklady na

obhajobu žalobcu, kde žalobca poukázal na faktúru č. XX/XXXX - AK D. K. na sumu 45,67 Eur, faktúru
č. 16/2019 - M. D. K. na sumu 181,76 Eur , faktúru č. XXX/XXXX - M. D. K. na sumu 53,20 Eur,
faktúru č. XXX/XXXX - M. D. K. na sumu 228,23 Eur, faktúru č. XXX/XXXX - M. D. K. na sumu114,17 Eur, faktúru č. XXX/XXXX - M. D. K. na sumu 215,66 Eur, faktúru č. XXX/XXXX - M. D. K. na
sumu 160,86 Eur, e -mail - AK JUDr. K. na sumu 164,02 Eur, e -mail - M. D. K. na sumu 171,13 Eur.

22. Ďalej mala žalobcovi vzniknúť aj škoda pozostávajúca z ušlého zárobku o ktorý mal žalobca prísť
v priamej príčinnej súvislosti s tým, že sa voči jemu viedlo nedôvodné trestné konanie. Tento nárok
podľa žalobcu ale nie je možné presne vyčísliť a preto si ho žalobca uplatnil v rámci nemajetkovej ujmy,
nakoľko služobný/kariérny postup, ktorý mu bol znemožnený alebo výrazne sťažený, zasiahol aj do jeho
oprávnených záujmov.

23. Nemajetková ujma mala žalobcovi vzniknúť pre dôvody popisované v žalobe a skutočnosť, že
uvedené nedôvodné konanie výrazne zasiahlo osobný život žalobcu, jeho spoločenský život a život jeho
rodiny, kedy nedôvodné trestné konanie na žalobcu a jeho okolie vplývalo stresujúco a obmedzujúco.
Dané nedôvodné trestné konanie ho obmedzovalo tak, ako to žalobca uviedol vyššie, pri plánovaní
budúcnosti, bývaní a pod.
24. Na výzvu súdu žalobca doplnil svoju žalobu dňa 09.06.2022, kde sa vyjadril k výpočtu škody,

ktorú si v žalobe proti žalovanému uplatnil a ktorá mala podľa žalobcu vzniknúť v príčinnej súvislosti
s nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom orgánu štátu v celkovej sume 51.334,70
Eur. Vyčíslená škoda podľa žalobcu pozostáva z majetkovej ujmy v sume 1.334,70 Eur a nemajetkovej
ujmy v sume 50.000 Eur tak, ako to vyplýva zo žaloby, pričom finančná ujma v sume 1.334,70 Eur
pozostáva z trov právneho zastúpenia v rámci súdneho konania, ktoré žalobca musel vynaložiť z dôvodu

nezákonnéhotrestnéhostíhaniaanesprávnehoúradnéhopostupu,takkonajúcichsúdov,akoajorgánov
činných v trestnom konaní. Na jej preukázanie boli k žalobe predložené ako prílohy všetky faktúry
advokátskej kancelárie, ktoré žalobca musel v súvislosti s jeho obhajobou vyplatiť. Žalobca uviedol, že
ak by konajúce orgány postupovali zákonne a nedochádzalo by k nesprávnemu úradnému postupu, ako
aj k nezákonným rozhodnutiam, nemusel by žalobca vynaložiť žiadne finančné prostriedky.

25. Čo sa týka spôsobnej nemajetkovej škody, túto si žalobca uplatnil proti žalovanej v sume 50.000,00
Eur a má sa jednať o satisfakciu za spôsobenú škodu nesprávnym postupom a nezákonnými
rozhodnutiami konajúcich súdov. Žalobca uviedol, že nemajetkovú škodu je možno vyjadriť okrem iného
aj ako škodu na osobnostných právach, povesti, cti a dôstojnosti. Žalobca zopakoval, že počas celého
konania bol v stave právnej neistoty a strachu z odsúdenia a tým pádom aj ukončenia služobného

pomeru, čo negatívne zasahovalo nielen do výkonu jeho práce, ale aj súkromného života, pričom sa
ale jedná o trvajúci stav v nadväznosti na skutočnosti popísané v žalobe, kedy aj po právoplatnom
oslobodení spod obžaloby bol osočovaný a kriminalizovaný advokátkou v rámci iného vyšetrovania,
ktoré žalobca realizoval ako vyšetrovateľ Policajného zboru. Žalobca tiež zopakoval, že do nemajetkovej
ujmy zahrnul aj ušlý zárobok, resp. súvisiace škody, nakoľko je priamo spojený s dôsledkami v žalobe

popísaného nesprávneho úradného postupu a nezákonných rozhodnutí. Rovnako žalobca v doplnení
žaloby zopakoval a doplnil, že v čase, keď bol žalobca služobne zaradený na Okresnom riaditeľstve
Policajného zboru v Bratislave II, bol oslovený, či by nechcel prestúpiť na Okresné riaditeľstvo
Policajného zboru v Leviciach, avšak v rámci pohovoru, kedy ozrejmil funkcionárovi príslušného útvaru
svoju situáciu v dôsledku uvedeného trestného stíhania, mu malo byť oznámené, že sa má ozvať

potom, ak bude právoplatne oslobodený spod obžaloby. Podľa žalobcu je potom možné uviesť, že to bol
následok porušenia jeho dobrej povesti v dôsledku uvedeného trestného konania. Práve z uvedeného
dôvodu do nemajetkovej škody zahrnul žalobca aj ušlý zárobok, ktorý ale nie je možné exaktne
kvantifikovať, avšak už samotný fakt, že mohol pracovať vo svojom rodnom mieste, kde má rodinné
zázemie, tak mohol byť v značnej výhode oproti tomu, ako musel ostať v Bratislave a bývať na ubytovni

(t.j. okrem iného úspora nákladov, viac voľného času a pod.). Ďalej pri určení výšky nemajetkovej
škody žalobca vychádzal z okolností prípadu, jeho špecifickostí, ako aj z pohľadu jeho zamestnania ako
verejného činiteľa a preto je možné povedať, že sa jedná o trváci stav ohrozujúci jeho vážnosť, dobrú
povesť a to jednak v služobnom pomere, ale aj v súkromnom živote. Ak by bol dodržaný zákonný postup,
tak by nedošlo ani k majetkovej a ani k nemajetkovej škode na úkor jednak žalobcovho majetku, ako aj

na úkor jeho osobnostných a súvisiacich práv.
26. Žalobca uviedol, že pri určení výšky nemajetkovej ujmy prihliadal na svoj doterajší život a prostredie
v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za následkov, ktoré mu vznikli v
spoločenskom uplatnení. Na záver žalobca uviedol, že každé trestné stíhanie je vážnym zásahom do
profesijného a aj osobného života jednotlivca. Ak by nedošlo k nesprávnemu úradnému postupu a k

vydaniu nezákonných rozhodnutí, nedošlo by ani k ujme. Rozhodujúci je výsledkom trestného konania,
pričom právoplatný oslobodzujúci rozsudok bol vyhlásený Krajským súdom v Nitre až dňa 06.09.2018 a
to za totožnej dôkaznej situácii, ktorá bola známa už v prípravnom konaní. Žalobca mal byť oslobodený
preto, že skutok pre ktorý sa viedlo trestné stíhanie (od dňa 16.11.2010 t. j. začatie trestného stíhaniavo veci do 06.09.2018 právoplatné oslobodenie spod obžaloby) nie je trestným činom. Podľa žalobcu je
neprípustné, aby v právnom štáte kompetentné orgány konajúce v mene štátu neprevzali zodpovednosť
za vniknutú ujmu v dôsledku vedenia trestného stíhania voči jednotlivcovi za skutok, ktorý po tak dlhej

dobe vyhodnotia, že sa nejedná o trestný čin a to na základe tých istých dôkazov, ktoré boli známe už
v prípravnom konaní.
27. Okresnému súdu bolo na jeho výzvu doručené vyjadrenie žalovanej, v ktorom bolo uvedené, že
považuje nárok žalobcu za nesprávne uplatnený, keďže tento je de iure možné právne kvalifikovať
výlučne ako nárok na náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím - uznesením o vznesení

obvinenia, zodpovednosť za ktoré môže niesť v zmysle úpravy len Generálna prokuratúra SR. Voči
žalovanej (Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom spravodlivosti SR) teda nárok nemožno
uplatňovať tak, ako to učinil žalobca. Žalovaná poukázala na čl. 46 ods. 3 a 4 Ústavy SR (ďalej len
„Ústava“): (3), podľa ktorého má každý právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom. Ďalej
poukázala na čl. 36 ods. 3 a 4 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „Listina“): podľa ktorého (3)

Každý má právo na náhradu škody, ktorú mu spôsobilo nezákonné rozhodnutie súdu, iného štátneho
orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávny úradný postup. V zmysle uvedených ustanovení
je právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným výkonom verejnej moci ústavou garantovaným
právom, ktoré ale nemožno vykladať ako právo absolútne, uplatniteľné voči štátu bez splnenia
akýchkoľvek zákonných podmienok. Ani Ústava ani Listina nezakotvujú automatický právny nárok na

náhradu škody v prípade akéhokoľvek nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu
orgánu verejnej moci, ale zakotvujú právo domáhať sa náhrady škody, ktorá mala byť takto spôsobená.
Procesný mechanizmus uplatňovania tohto práva nie je upravený ani v Ústave, ani v Listine, ale na
základe zákonnej delegácie je precizovaný v ZoZŠ, ktorý podrobne upravuje podmienky, za ktorých je
štátnositeľomhmotnoprávnejzodpovednostizaškoduspôsobenúprivýkoneverejnejmoci.Preúspešné

uplatnenie nároku na náhradu takto spôsobenej škody sa v zmysle ZoZŠ vyžaduje kumulatívne splnenie
nasledujúcich predpokladov: 1. existencia nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného
postupu, ktoré možno považovať za „škodnú udalosť“, a ktoré predstavujú tzv. právny titul nároku na
náhradu škody, 2. vznik škody, 3. existencia príčinnej súvislosti medzi nezákonným rozhodnutím orgánu
štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom a škodou

28. Žalovaná poukázala aj na to, že ak nie je naplnený čo i len jeden z uvedených predpokladov,
zodpovednostný vzťah medzi štátom a subjektom domáhajúcim sa náhrady škody neexistuje.
Obligatórnou súčasťou uplatnenia nároku na náhradu škody je v zmysle § 15 ZoZŠ žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody výsledkom ktorého môže byť, že štátny orgán príslušný na
toto predbežné prerokovanie na základe posúdenia žiadateľom uplatneného nároku dospeje k záveru

o dôvodnosti tohto nároku a požadovanú náhradu škody žiadateľovi vyplatí, v opačnom prípade, ak
príslušný orgán v zákonom ustanovenej šesťmesačnej lehote žiadosti nevyhovie, má žiadateľ právo
obrátiť sa prostredníctvom žaloby so svojim nárokom na súd. Žalovaná ďalej poukázala aj na to, že
súdne konanie, v ktorom sa rozhoduje o takto uplatnenom nároku je typickým sporovým konaním o
splnenie povinnosti v zmysle § 137 písm. a) CSP a ako typické sporové konanie sa toto konanie riadi

o. i. zásadou kontradiktórnosti, čo znamená, že strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia
dôležité pre rozhodnutie vo veci a tieto tvrdenia náležite preukázať. V opačnom prípade nemôžu byť v
spore úspešnými. Otázka orgánu konajúceho za štát v konaní o náhradu škody spôsobenej pri výkone
verejnej moci je podľa žalovanej úzko previazaná s charakterom právneho titulu tohto nároku, t. j. pre
určenie, ktorý orgán verejnej moci má za žalovaný štát v takomto konaní vystupovať je rozhodujúce,

akým spôsobom mala byť žalobcovi škoda spôsobená, a ktorý orgán verejnej moci mal žalobcovi škodu
spôsobiť. Tieto skutočnosti je povinný tvrdiť a preukázať samotný žalobca, vzhľadom k čomu sám
vo veľkej miere určuje, ktorý orgán bude zastupovať štát v kompenzačnom konaní. Zo žalobcových
skutkových tvrdení obsiahnutých v žalobe je podľa názoru žalovanej ( ktorý bol prezentovaný už
aj v štádiu predbežného prerokovania žiadosti žalobcu), možné dospieť výlučne k záveru, že škoda

mohla byť žalobcovi spôsobená nanajvýš nezákonným rozhodnutím podľa § 3 ods. 1 písm. a) ZoZŠ.
Za toto rozhodnutie žalobca v žalobnom návrhu označil uznesenie povereného príslušníka Sekcie
kontroly a inšpekčnej služby MV SR, Odboru inšpekčnej služby zo dňa 16. 3. 2011, ČVS: B./N. (ďalej
aj „Uznesenie o vznesení obvinenia“), ktorým bolo žiadateľovi vznesené obvinenie pre podozrenie zo
spáchania prečinu ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona v jednočinnom súbehu

s prečinom výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona. Z podrobne popisovaného
priebehu trestného konania (ktorý žalovaný nerozporuje) je potom zrejmé, že trestné stíhanie žalobcu
vedenénazákladeUzneseniaovzneseníobvineniaboloukončenéoslobodenímžalobcuspodobžaloby
Okresného prokurátora Levice z 8. 10. 2013, č. 2Pv 662/11-28, a to rozsudkom Krajského súduv Nitre zo dňa 6. 9. 2018, č. k. 4To/28/2018-624, právoplatný dňa 6. 9. 2018. Žalovaná zastáva
názor, že žalobca svoj nárok napriek rozsiahlej (avšak nesprávnej) právnej kvalifikácii obsiahnutej v
žalobe (resp. prezentovanej žalobcom už v procese predbežného prerokovania nároku) odvíja, resp.

tento možno právne kvalifikovať výlučne ako nárok uplatnený titulom nezákonného rozhodnutia -
Uznesenia o vznesení obvinenia vydaného Sekciou kontroly a inšpekčnej služby, Odborom inšpekčnej
službyMinisterstvavnútraSR.Rozsiahleodôvodneniežalobcomdeklarovanéhonesprávnehoúradného
postupu orgánov činných v trestnom konaní, resp. súdov konajúcich v trestnej veci žalobcu, žalovaný
nepovažuje za relevantné vo vzťahu k ustáleniu kvalifikovaného právneho titulu nároku na náhradu

škody (nemajetkovej ujmy). Podstatou žalobcom uplatneného nároku je, že voči žalobcovi bolo vedené
trestné stíhanie na základe Uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré bolo ukončené právoplatným
oslobodením žalobcu spod obžaloby. Tu žalovaná poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo
dňa 30. 3. 2011, sp. zn. 3 Cdo 194/2010, z ktorého vyplýva, že: „Zákon č. 514/2004 Z. z. výslovne
neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby. Judikatúra
dospelakzáveru,žeideošpecifickýprípadzodpovednostištátuzaškoduspôsobenúzačatímavedením

trestného stíhania, pri ktorom treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy
zodpovednosti za škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím.“ Nezákonné rozhodnutie pritom bližšie
špecifikoval na str. 5 citovaného rozhodnutia, kde uviedol, že „ ... ten, proti komu bolo trestné stíhanie
zastavené, alebo ten, kto bol oslobodený spod obžaloby, má podľa § 1 až § 4 zákona č. 58/1969 Zb.
zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia (R 35/1991).“ Ďalej bol

citovaný aj § 4 ods. 1 písm. a), b) a f) ZoZŠ a bolo poukázané na to, že sťažnosť žalobcu podaná
proti Uzneseniu o vznesení obvinenia bola zamietnutá ako nedôvodná prokurátorom vojenskej obvodnej
prokuratúry zo dňa 15. 4. 2011. V zhode so svojím stanovisko zo štádia predbežného prerokovania
nároku žalobcu, žalovaná poukázala na právne stanovisko vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu
SR zo dňa 14. 10. 2015, sp. zn. 8Cdo/289/2014 (publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a

rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 6/2016), v zmysle ktorého: „Ak v trestnom konaní, ktoré
sa neskončilo právoplatným odsúdením obžalovaného, prokurátor zamietol sťažnosť proti uzneseniu
vyšetrovateľa Policajného zboru alebo povereného príslušníka Policajného zboru a podal v trestnej veci
obžalobu príslušnému súdu, orgánom konajúcim v mene štátu vo veci náhrady škody podľa § 4 ods.
1 písm. f/ zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o

zmene niektorých zákonov v znení zákona č. 412/2012 Z.z. je od 1. januára 2013 Generálna prokuratúra
Slovenskej republiky. Na prípadnú zmenu orgánu konajúceho v mene štátu prihliadne v takomto konaní
súd z úradnej povinnosti.“, teda tak, ako tomu bolo aj v tomto konaní.
29. V časti nesprávneho úradného postupu súdov v trestnom konaní, ktorý mal spočívať v zbytočných
prieťahoch v konaní, žalovaná poukázala na § 9 ods. 1 a ods. 2 ZoZŠ, ktorý bol citovaný. Práve

z odkazom na zákonné znenie je jednoznačným spôsobom zakotvené pravidlo, v zmysle ktorého
súd konajúci o nároku na náhradu škody nie je oprávnený posudzovať otázku vzniku zbytočných
prieťahov v inom súdnom konaní. Pri riešení tejto otázky môže, resp. je povinný vychádzať len z
výsledkov prieskumu iného, na to oprávneného orgánu. Tu žalovaná uviedla aj, že v zmysle citovaného
zákonného ustanovenia § 9 ods. 2 ZoZŠ týmito orgánmi môžu byť výlučne: 1/predseda súdu rozhodujúci

o sťažnosti na prieťahy, 2/ predseda krajského súdu alebo Ministerstvo spravodlivosti SR rozhodujúci o
žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, 3/disciplinárny senát, príp. iný orgán vyvodzujúci
disciplinárnu zodpovednosť za prieťahy v konaní, 4/ Európsky súd pre ľudské práva alebo 5/ Ústavný
súd Slovenskej republiky. V danom prípade sa jedná o taxatívny výpočet, a preto podľa žalovaného
žiaden iný orgán verejnej moci vrátane súdu konajúceho v kompenzačnom konaní takouto právomocou

nedisponuje. Pokiaľ by totiž súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska
existencie zbytočných prieťahov ako predbežnú otázku, znamenalo by to absurdný záver umožňujúci
všeobecným súdom preskúmavať zákonnosť a správnosť úradného postupu iných všeobecných súdov,
pričom uvedené by mohlo smerovať k neprípustnému porušeniu inštančného princípu v súdnictve
v ktorej súvislosti žalovaná uviedla, že vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú

v prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). V prípade,
ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR, jeho postup by mal byť preskúmavaný
súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a len potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov
v súdnom konaní sú oprávnené iba zákonom zmocnené orgány. V prípade, ak si osoba, ktorá sa

domnieva, že bola poškodená nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci spočívajúcom
v zbytočných prieťahoch v konaní, uplatňuje nárok na náhradu škody, je teda povinná existenciu
takéhoto nesprávneho úradného postupu preukázať s ohľadom na § 9 ods. 2 ZoZŠ. Samotné tvrdenie
poškodeného o tom, že súd sa mal dopustiť zbytočných prieťahoch v konaní, je právne irelevantné, anemá vo vzťahu k posúdeniu existencie nesprávneho úradného postupu žiadnu smerodajnú hodnotu.
Žalovaná zopakovala, že súd v kompenzačnom konaní nie je oprávnený hodnotiť správnosť či
nesprávnosť postupu iného súdu, keďže za týmto účelom sú na predmetný postup oprávnené iné orgány

verejnej moci. Podľa žalovanej, žalobca v rámci svojho procesného útoku jednoznačne nepreukázal
existenciu rozhodnutia príslušného orgánu (§ 9 ods. 2 ZoZŠ), na základe ktorého by mohol súd konajúci
o náhrade škody identifikovať v konaní Okresného súdu Levice, sp. zn. 2T/159/2013 nesprávny úradný
postup tak, ako ho žalobca deklaruje. Žalobcove tvrdenia o zbytočných prieťahoch v konaní súdov samé
osebe považuje žalovaná za nedostatočné pre posúdenie otázky existencie nesprávneho úradného

postupu, keďže o tejto otázke môže rozhodovať len na to zo zákona oprávnený orgán (napr. predseda
súdu pri sťažnosti na prieťahy v konaní alebo Ústavný súd SR rozhodujúci o ústavnej sťažnosti). Navyše
podľažalovanej, zbytočnéprieťahyniesúžalobcomanizrozumiteľneodôvodnenéariadnevymedzené,
ale sú iba subjektívnym spôsobom žalobcom generalizované v žalobe. Vzhľadom na uvedené, ako aj
s ohľadom na právnu úpravu vzťahujúcu sa na otázku zastupovania štátu v kompenzačnom konaní
a jej súdny výklad, je žalovaný toho názoru, že v súdnom konaní o žalobcom uplatnenom nároku na

náhradu škody (rovnako ako to bolo ním prezentované aj v rámci predbežného prerokovania tohto
nároku), má za Slovenskú republiku konať Generálna prokuratúra SR. Tu žalovaná dala do pozornosti
súdu, že je povinnosťou súdu, bez zreteľa na označenie orgánu verejnej moci obsiahnutého v žalobe,
zabezpečiť, aby bol štát v kompenzačnom konaní zastúpený príslušným orgánom verejnej moci v súlade
s príslušnými právnymi predpismi, a následne konať len s takýmto oprávneným orgánom.

30. Práve s ohľadom na takto prezentovaný právny názor sa žalovaná domnievala, že z jeho
strany nie je potrebné sa v tomto štádiu konania, za aktuálnej procesnej situácie podrobne
vyjadrovať k vecnej stránke žalobou uplatneného nároku, a to aj s ohľadom na skutočnosť, že
predbežné prerokovanie žalobcovho nároku nebolo uskutočnené ministerstvom, ale s najväčšou
pravdepodobnosťou Generálnou prokuratúrou SR, ktorá má za Slovenskú republiku v tomto prípade

konať. Vzhľadom k absencii predbežného prerokovania žalobou uplatneného nároku na náhradu škody
s ministerstvom, relevantné vyjadrenie ani nie je možné zo strany žalovanej aktuálne poskytnúť,
pretože ministerstvo nebolo podrobne oboznámené s trestnými spismi vzťahujúcimi sa na vec žalobcu.
Z opatrnosti však žalovaná uviedla, že žalobcom uplatnený nárok sa jej javí ako nedôvodný, a to
predovšetkým z dôvodu nepreukázania zákonných podmienok pre priznanie nároku na náhradu škody

a nemajetkovej ujmy podľa ZoZŠ. Čo sa týka náhrady trov obhajoby v trestnom konaní štátom, tu
žalovaná poukázala aj na relevantnosť právneho titulu nároku na náhradu škody, ale aj na nevyhnutnosť
preukázania, že žalobca bol skutočne zastúpený právnym zástupcom, aké konkrétne úkony tento
právny zástupca v rámci zastupovania žalobcu vykonal (pričom nestačí len ich vymenovanie, ale
vyžaduje sa aj preukázanie ich uskutočnenia), čo je logickou súčasťou dôkaznej povinnosti žalobcu

v civilnom sporovom konaní. Ďalej bolo potrebné preukázať, že zo strany žalobcu došlo aj k úhrade
peňažných prostriedkov za obhajobu, a to relevantným dôkazným prostriedkom. Až následne by bolo
možné posudzovať, ktoré úkony právnej služby boli vykonané účelne, a teda prichádzala by do úvahy
kompenzácia ich úhrady štátom. Za aktuálnej situácie (po podaní žaloby a jej doplnení) v tejto časti
žalovaná považovala nárok žalobcu za nepreukázaný.

31. Čo sa týka výšky žiadanej nemajetkovej ujmy, tu bolo poukázané na § 17 ods. 4 ZoZŠ, ktorý bol tiež
citovaný. Žalovaná uviedla, že osobitným predpisom podľa citovaného ustanovenia § 17 ods. 4 ZoZŠ
sa rozumie zákon č. 215/2006 Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, ktorý
bol s účinnosťou od 1. 1. 2018 nahradený zákonom č. 274/2017 Z. z. o obetiach trestných činov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 274/2017 Z. z.“). Podľa citovaného § 13

zákona č. 274/2017 Z. z. Celková suma odškodnenia poskytnutá podľa tohto zákona nesmie presiahnuť
päťdesiatnásobok minimálnej mzdy.
32. Vo svojom vyjadrení žalovaná uviedla aj, že žalobca bol právoplatne oslobodený spod obžaloby
dňa 6. 9. 2018. Eventualita posudzovania vzniku nemajetkovej ujmy je v prípade žalobcu viazaná
práve na tento moment, a v zmysle citovaného ustanovenia § 17 ods. 4 ZoZŠ je limitácia odškodnenia

nemajetkovej ujmy daná v sume 50-násobku minimálnej mzdy za rok 2018, ergo v sume 24.000,00
Eur. Priznanieakejkoľveknáhradyprevyšujúcejuvedenúsumuvdanomprípadeneprichádzadoúvahy,
bolo by jednoznačne rozhodnutím contra legem, a zároveň by nenašlo žiadnu oporu ani v rozhodovacej
praxi súdov v obdobných veciach. Pokiaľ žalobca požaduje náhradu nemajetkovej ujmy v sume 50.000,
00 Eur, táto suma prevyšuje zákonom ustanovené maximum možnej náhrady nemajetkovej ujmy

o 26.000,00 Eur. Čo sa týka nároku na úrok z omeškania z náhrady nemajetkovej ujmy, žalovaná
poukázala na závery ustálenej súdnej praxe, v zmysle ktorých nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
vzniká až momentom právoplatnosti rozhodnutia o jeho priznaní, t. j. zodpovednostný subjekt (v tomto
prípade žalovaný) sa do tohto momentu nemôže dostať do omeškania s platením náhrady nemajetkovejujmy. Logickým dôsledkom vyplývajúcim z tohto právneho stavu je, že v rozhodnutí o priznaní nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy nie je možné žalovanú zaviazať na zaplatenie úroku z omeškania z
platenia tejto náhrady. Tieto závery boli podporené s odkazom predovšetkým na rozsudok Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. 6. 1998, sp. zn. 1 Co 15/97 (publikovaný v Zbierke stanovísk a
rozhodnutí NS SR pod č. R 45/2000). Žalovaná ďalej uviedla, že rozhodnutie súdu o priznaní nároku na
náhradu nemajetkovej ujmy vo všeobecnosti (ale osobitne i podľa ZoZŠ) má, čo sa týka vzniku takéhoto
nároku, konštitutívny účinok a preto nárok na náhradu nemajetkovej ujmy poškodenému vzniká až
momentom právoplatnosti takéhoto rozhodnutia a povinný subjekt sa do omeškania s platením náhrady

nemajetkovej ujmy môže dostať až nesplnením si v takomto rozhodnutí uloženej povinnosti na plnenie.
Z uvedeného dôvodu preto podľa žalovanej nie je možné žalobcovi priznať nárok na zaplatenie úroku
z omeškania už v rozhodnutí o uložení povinnosti na náhradu nemajetkovej ujmy.
33. Žalovaná ďalej považuje žalobu aj za procesne imperfektnú z dôvodu, že žalobca nesprávne
označil orgán verejnej moci, ktorý má v tomto prípade konať za žalovaný štát. Najskôr je podľa názoru
žalovaného nevyhnutné odstrániť tento procesný nedostatok, a s poukazom na právne titulu žalobou

uplatneného, podľa žalovaného v tomto konaní má za Slovenskú republiku vystupovať Generálna
prokuratúra SR. Tu bolo poukázané aj na povinnosť súdu zabezpečiť, aby konanie prebehlo s orgánom
verejnej moci, ktorý je oprávnený na zastupovanie Slovenskej republiky podľa príslušného právneho
predpisu, t. j. § 4 ZoZŠ, pričom takýto postup by zároveň reflektoval aj spravodlivé usporiadanie
procesných vzťahov aj s ohľadom na skutočnosť, že proces predbežného prerokovania žiadosti žalobcu

predchádzajúcej ním podanej žalobe, neprebehol na Ministerstve spravodlivosti SR, ale na Generálnej
prokuratúre SR. Žalovaná preto navrhla žalobu zamietnuť (čl. 442 – 446).
34. Žalobca sa na výzvu súdu vyjadril k vyjadreniu žalovaného podaním doručeným súdu dňa
27.09.2022 (čl. 455-457), v ktorom uviedol, že v plnom rozsahu zotrváva na žalobe zo dňa 23.02.2022
proti žalovanému - Slovenskej republike - MS SR. Ďalej uviedol, že sa nestotožňuje s právnym

názorom žalovanej, ktorý podľa jeho názoru vychádza z nesprávneho posúdenia skutkového stavu.
Žalobca poukázal na to, že síce bol na hlavnom pojednávaní prvotne oslobodený, avšak z dôvodu, že
zákonný sudca nevedel náležite zdôvodniť svoje rozhodnutie, bol oslobodzujúci rozsudok okresného
súdu odvolacím súdom zrušený pre absenciu náležitostí, ktoré už boli popísané v žalobe. Žalobca
poukázal aj na to, že odvolací súd sa až v roku 2018 v rámci oslobodzujúceho rozsudku v podstate

stotožnil s oslobodením (rozsudok č. 1), ktoré bolo ale z dôvodu nesprávneho úradného postupu
zákonného sudcu okresného súdu zrušené, ku ktorému oslobodzujúcemu rozsudku odvolacieho súdu
došlo ale po opakovaných odsudzujúcich rozsudkoch prvostupňového súdu. Žalobca nevidí dôvod,
prečo by za pochybenia konajúcich súdov mala niesť zodpovednosť Generálna prokuratúra Slovenskej
republiky. Jednotlivé konania zákonného sudcu (tak ako boli popísané v žalobe), podľa žalobcu napĺňajú

znaky nesprávneho úradného postupu.
34.1. Za nesprávny úradný postup je nutné považovať okrem iných procesných pochybení, už
špecifikovaných v žalobe, aj každé jedno predlžovanie súdneho konania, kedy nebol vyhlásený
oslobodzujúci rozsudok, ktorý by nadobudol právoplatnosť, resp. kedy bolo nariadené hlavné
pojednávanie. Tu žalobca poukázal na to, že ak by zákonný sudca správne vyhodnotil predloženú

obžalobu, tak by túto obžalobu neprijal, ale by vec postúpil podľa § 241 ods. 1 písm. b/ Trestného
poriadku príslušnému správnemu orgánu, pretože nejde o trestný čin, ale ide o skutok, ktorý by mohol
byť priestupkom, čo sa ale nestalo.
34.2. Podľa žalobcu rozsudky, ktoré uvádzala žalovaná vo svojom vyjadrení, tieto sa zaoberajú úplne
odlišným skutkovým stavom : -skutkový stav vychádzajúci z Rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky sp. zn. 3 Cdo 194/2010 je v stručnosti založený na tom skutkovom základe, že obvinená
osoba podala sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia, ktorá bola zamietnutá, následne došlo k
podaniu obžaloby dňa 30.03.2007, pričom Okresný súd Prešov rozsudkom zo dňa 11.07.2007 sp. zn. 5 T
32/2007, ktorý nadobudol právoplatnosť 27.07.2007, žalobkyňu oslobodil spod obžaloby; -skutkový stav
z Rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 14. 10. 2015 sp. zn. 8Cdo/289/2014, je založený na tom, že

sa žalobca domáhal, aby súd uložil žalovanej Slovenskej republike povinnosť nahradiť mu škodu, ktorá
vznikla zaplatením odmeny a náhrady hotových výdavkov advokátovi, ktorý ho zastupoval v trestnom
konaní, ktoré sa neskončilo jeho právoplatným odsúdením; samosudca po preskúmaní obžaloby jeho
trestnú vec postúpi podľa § 241 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku príslušnému správnemu orgánu,
pretože nejde o trestný čin, ale ide o skutok, ktorý by mohol byť priestupkom. Podľa žalobcu je teda

skutkový stav v rozsudkoch, na ktoré poukazuje MS SR úplne odlišný, ako je skutkový stav popísaný
v samotnej žalobe, pretože žalobca bol opakovane odsudzovaný konajúcim prvostupňovým súdom.
Žalobcapoukázalnato,žezmyslomaúčelomzákonaozodpovednostizaškodujestanoviťvsúladesčl.
16ods.3ÚstavySlovenskejrepublikypodmienky,zaktorýchvznikáprávonanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutímsúdu,štátnehoorgánu, čiorgánuverejnejsprávyalebonesprávnymúradným
postupom a to spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému
spôsobená škoda spôsobom, ktorý sa neskôr ukázal ako nezákonný.

35. Žalobca poukázal aj na ustálenú súdnu prax, podľa ktorej v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z.,, štát
zodpovedá aj za škodu, ktorá bola spôsobená začatím trestného stíhania, ale aj samotným vedením
trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsudzujúcim rozsudkom. Čo sa týka nezákonného
rozhodnutia, tak týmto je rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom
Slovenskej republiky alebo záväzkami Slovenskej republiky vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej

zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná a bolo z dôvodu nezákonnosti zrušené alebo zmenené
príslušným orgánom. Žalobca je toho názoru, že nezákonné rozhodnutie a nesprávny úradný postup
a s tým spojená právna zodpovednosť za vzniknutú škodu príslušným orgánom, predstavujú relatívne
samostatné nároky odlišujúce sa okolnosťami, ktoré odôvodňujú ich vznik, obsah, rozsah, právne
následky s nimi spojené, zánik, vrátane premlčania týchto práv. Konanie zodpovedného orgánu, ktoré
je nesprávny úradným postupom, môže byť ukončené vydaním nezákonného rozhodnutia. V prípade

uvedenej kumulácie je podľa žalobcu ale potrebné rozlišovať, či príčinou vzniku škody bolo nezákonné
rozhodnutie, alebo nesprávny úradný postup. O úradný postup ide vtedy, ak tak postupujú osoby,
ktoré plnia úlohy štátneho orgánu a ak tento postup slúži výkonu štátnej moci. Žalobca zopakoval,
že úradný postup nie je spravidla možné v právnom predpise upraviť do najmenších podrobností a
správnosť úradného postupu treba posudzovať aj z hľadiska účelu, k dosiahnutiu ktorého postup

štátneho orgánu smeruje. K nesprávnemu úradnému postupu môže dôjsť tak v rámci rozhodovacej
činnosť, tak aj pri úkonoch v rámci ktorých štátny orgán nerozhoduje. Rovnako žalobca zopakoval už
tvrdené, že nesprávny úradný postup môže byť aj nevydanie rozhodnutia alebo oneskorené vydanie,
lebo znaky úradného postupu má aj nečinnosť štátneho orgánu alebo je činnosť, ktorá nie je vykonávaná
zákonne v stanovenej lehote alebo v lehote, ktorá zodpovedá právu na prejednanie veci bez zbytočných

prieťahov. Za nesprávny úradný postup sa považuje činnosť príslušných orgánov, ktorá je v rozpore so
zákonomatedajehokonkrétnymustanovením,keďpríslušnýorgánporušujesvojepovinnostistanovené
právnym predpisom, ale aj taký postup správneho orgánu, ktorý síce je v súlade so zákonom, ale v
rámci možnosti danej mu v rámci správneho uváženia postupuje v rozpore s účelom zákona. Žalobca
uviedol, že všeobecne za nesprávny úradný postup je možné označiť každý postup štátneho orgánu,

ktorý pri výkone verejnej moci postupuje v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi alebo
so zásadami výkonu verejnej moci. Za nesprávny úradný postup možno tiež považovať aj nečinnosť
štátnychorgánovasprávnychúradov.Akorgán,ktorýjezozákonapovinnývovecirozhodovať,nedodrží
lehoty stanovené zákonom na rozhodnutie, lehoty na doručenie písomného vyhotovenia rozhodnutia
alebo poruší všeobecné ustanovenia procesných predpisov, ktoré zakotvujú povinnosť vybavovať veci

včas a bez zbytočných odkladov, ide o nesprávny úradný postup. Štát má zodpovedať za škodu za
predpokladu, že poškodenému vznikla škoda, ktorá je v príčinnej súvislosti s takýmto postupom, teda ak
je nesprávny postup orgánu štátu so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku. Podľa názoru žalobcu
kompetentné orgány pri rozhodovaní o náhrade škody sú povinné postupovať vo vzťahu k poškodenému
s ohľadom na konkrétne skutkové okolnosti daného prípadu. Každé trestné stíhanie predstavuje

významný zásah do súkromného a osobného života. Po dobu trestného stíhania je obvinenému sťažený
spoločenský, pracovný a rodinný život v dôsledku straty dôvery v jeho osobu a aj preto, že po dobu
trvania trestného stíhania je udržovaný v stave neistoty ohľadom svojho budúceho životného uplatnenia.
Psychická záťaž ktorá trestné stíhanie sprevádza môže vyvolať trvalé zdravotné následky, ktoré sa môžu
prejaviť až v neskoršom čase. Žalobca uviedol aj, že objektívna forma zodpovednosti štátu je spojená aj

s nesprávnym úradným postupom, ktorým je porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre
postup štátneho orgánu pri jeho činnosti. Žalobca zotrval na svojom tvrdení, že uvedeným konaním mu
bola spôsobená tak majetková škoda (trovy konania), ako aj nemajetková škoda v dôsledku spôsobenia
morálnej škody, škody na cti, povesti, ktorú ale nie je možné presne vyčísliť. Žalobca stále pracuje ako
príslušník Policajného zboru – orgán činný v trestnom konaní a táto udalosť bude stále jeho súčasťou

aj v služobnom pomere a kariére, ako aj v súkromnom živote, pretože podľa žalobcu bude vždy touto
udalosťou kriminalizovaný. Tu žalobca poukázal na jeden príklad, keď po vyhlásení oslobodzujúceho
rozsudku, kedy v rámci jeho služobného zaradenia rozhodol tak, že sa s tým určité osoby nemohli
zmieriť, tak bolo na jeho osobu podané trestné oznámenie, kde dané osoby využili verejne dostupné
informácie z predmetného trestného konania za účelom bezdôvodného kriminalizovania mojej osoby.

36. Ďalšie vyjadrenie žalovanej – duplika bolo doručené súdu dňa 18.10.2022 (čl. 472-473), v ktorom
žalovaná uviedla, že na svojej procesnej obrane v celom rozsahu zotrváva, jediným do úvahy
pripadajúcim kvalifikovaným právnym titulom žalobcom deklarovaného nároku na náhradu škody za
skutkových okolností, ktoré sú predmetom tohto konania, môže byť výlučne uznesenie o vzneseníobvinenia, na základe ktorého bolo voči žalobcovi vedené trestné stíhanie ukončené jeho právoplatným
oslobodením spod obžaloby. Vychádzajúc z právnej úpravy konania orgánov verejnej moci v mene
žalovaného štátu obsiahnutej v § 4 zákona č. 514/2003 Z. z. je potom orgánom verejnej moci, ktorý

má konať za žalovaný štát, a ktorý zjavne konal o nároku žalobcu aj vo fáze jeho predbežného
prerokovania, Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Žalovaná považuje za spornú otázku, či
možno postup súdov (Okresný súd Levice, Krajský súd v Nitre) pri rozhodovaní v trestnej veci žalobcu
vyhodnocovať ako nesprávny úradný postup podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. Žalovaná v tomto
smere považovala argumentáciu žalobcu obsiahnutú v žalobe ako aj v jeho replike za nesprávnu, a

analogicky poukázala na rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu SR v oblasti posudzovania pochybení
pri vydávaní súdneho rozhodnutia, keď Najvyšší súd SR tvrdí, že takéto prípadné pochybenia nemožno
hodnotiť ako nesprávny úradný postup v zmysle § 9 zákona č. 514/2003 Z. z., pretože sa prejavia v
konečnom výsledku postupu súdu - v rozhodnutí, a z tohto dôvodu sa môžu prejaviť len ako nezákonné
rozhodnutie v zmysle § 5 a 6 zákona č. 514/2003 Z. z., resp. v prípade rozhodovania o vine trestne
stíhanej osoby ako rozhodnutie o treste podľa § 8 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Tu žalovaná poukázala

na rozhodnutie Najvyššie súdu SR, ktorý tento záver bližšie odôvodňuje napr. v rozsudku zo dňa 31.
05. 2011, sp. zn. 6Cdo/115/2010, kde konštatuje: „Ak orgán štátu zisťuje podmienky a predpoklady pre
vydanie rozhodnutia, za týmto účelom zhromažďuje podklady (dôkazy), hodnotí zistené skutočnosti,
tieto právne posudzuje a podobne, ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia;, prípadné
nesprávnosti či vady pri zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu

rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti za škodu môžu byť hodnotené len podľa § 1 až 17 zákona č.
58/1969 Zb. Za nesprávny úradný postup v zmysle § 18 uvedeného zákona teda nie je možné považovať
pochybenie a nedostatky spočívajúce v tom, že štátny orgán pred svojím rozhodnutím nesprávne
vyhodnotil podmienky jeho vydania a že v dôsledku toho je ním vydané rozhodnutie nesprávne a
nemalo byť vydané, prípadne že malo byť vydané v inej podobe či za iných okolností.“ Žalovaná

poukázala aj na obdobné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, v rozsudku zo dňa 30.03.2011, sp.
zn. 3Cdo/220/2010, kde sa konštatuje: „(...) nie každá vada konania zakladá zodpovednosť štátu za
škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym
úradným postupom totiž nezakladajú nedostatky či pochybenia v priebehu konania, ktoré predchádzali
vydaniu rozhodnutia, a to ani za tej situácie, že tieto nedostatky mali za následok vydanie nesprávneho

rozhodnutia. Pokiaľ totiž orgán štátu zisťuje a posudzuje predpoklady pre rozhodnutie, zhromažďuje
a hodnotí podklady pre rozhodnutie, právne ich posudzuje a pod., ide o činnosť priamo smerujúcu k
vydaniu individuálneho správneho rozhodnutia; prípadné nesprávnosti či vady tohto postupu nachádzajú
svoj odraz v obsahu rozhodnutia a môžu byť posudzované len z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu
spôsobenú nezákonným rozhodnutím (§ 5 a nasl. zákona č. 514/2003 Z.z."

37. S odkazom na citovanú judikatúru Najvyššieho súdu SR je žalovaná preto toho názoru, že
žalobcom namietané pochybenia súdov pri rozhodovaní o obžalobe podanej voči jeho osobe (nesprávne
odôvodnenie prvého oslobodzujúceho rozsudku okresného súdu, predlžovanie súdneho konania, zlé
vyhodnotenie podanej obžaloby, nepostúpenie veci príslušnému správnemu orgánu atď.) jednoznačne
nemožno posudzovať ako nesprávny úradný postup súdov, pretože všetky tieto údajné (žalobcom

subjektívne vnímané) pochybenia, našli svoj odraz práve vo vydaných súdnych rozhodnutiach, z
ktorých ani jedno nenapĺňa definičné znaky nezákonného rozhodnutia, resp. rozhodnutia o treste,
ktoré by bolo spôsobilým podkladom pre konštituovanie nároku na náhradu žalobcom deklarovanej
škody. Čo sa týka prieťahov v konaní, tak v tomto smere žalovaná odkázala na svoje predchádzajúce
vyjadrenie, v ktorom sa podrobne zaoberala aj možnosťou vyhodnocovania zbytočných prieťahov v

konaní súdov vo veci žalobcu, pričom podľa žalovanej je nesporné (žalobca to nijakým spôsobom
nevyvrátil), že v danom prípade nie je preukázaná existencia rozhodnutia príslušného orgánu (§ 9
ods. 2 ZoZŠ), na základe ktorého by mohol súd konajúci o náhrade škody identifikovať v konaní
vedenom pod sp. zn. 2T/159/2013 nesprávny úradný postup tak, ako ho žalobca deklaruje. Názor
žalobcu, že závery z rozhodnutí Najvyššieho súdu SR, na ktoré žalovaná poukazovala vo svojom

vyjadrení k žalobe, nemajú byť aplikovateľné v tomto prípade, pretože najvyšší súd sa zaoberal „úplne
odlišným skutkovým stavom", považuje žalovaná za nesprávny, keďže žalobcov prípad je typickým
prípadom, kedy došlo k právoplatnému oslobodeniu osoby trestne stíhanej na základe uznesenia o
vznesení obvinenia vydanom orgánmi činnými v trestnom konaní, po zamietnutí sťažnosti voči takémuto
rozhodnutiu, a následnom podaní obžaloby zo strany prokuratúry. Žalovaná poukázala na to, že žalobca

nerešpektuje skutočnosti, že v rámci ním preukázaného skutkového stavu nedošlo k jeho právoplatnému
odsúdeniu a následnému zrušeniu právoplatného súdneho rozhodnutia, nespôsobuje zmenu právnej
úpravy na vec sa vzťahujúcej. V časti posudzovania majetkovej škody ako aj nemajetkovej ujmy
podľa žalovanej, žalobca vo svojej replike neuviedol žiadne nové skutočnosti, a preto len odkázal nasvoje vyjadrenie k žalobe. V závere svojho vyjadrenia žalovaná zhrnula svoju obranu v nasledovných
bodoch: - žalobcovi bolo vznesené obvinenie orgánmi činnými v trestnom konaní, sťažnosť voči
ktorému bola prokurátorom zamietnutá a následne bola na žalobcu prokurátorom podaná obžaloba, -

žalobca bol spod obžaloby právoplatne oslobodený, pričom v súdnom konaní nebol príslušným orgánom
konštatovaný žiaden nesprávny úradný postup súdu, ako ani nedošlo k zrušeniu či zmene žiadneho
právoplatného súdneho rozhodnutia vydaného v neprospech žalobcu (ergo k vydaniu rozhodnutia
o treste podľa § 8 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.), - žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody
a nemajetkovej ujmy na Ministerstve spravodlivosti SR, ktoré z dôvodu svojej nepríslušnosti žiadosť

žalobcu postúpilo Generálnej prokuratúre SR, ktorá zjavne žiadosť riadne predbežne prerokovala a
nárok žalobcu neuspokojila, - žalobca podal žalobu voči Slovenskej republike zastúpenej Ministerstvom
spravodlivosti SR, ktoré v danom prípade jednoznačne nie je orgánom verejnej moci, ktorý má v zmysle
§ 4 zákona č. 514/2003 Z. z. zastupovať štát v tomto konaní.
38. Na pojednávaní dňa 31.05.2023 sa právny zástupca žalobcu pridržiaval písomných vyjadrení a
tiež skutkového stavu v nich popísaných. Uviedol, že podstatou tohto konania je, že v súdnom štádiu

trestného konania, v ktorom bol žalobca v postavení obžalovaného, bolo žalovaným, resp. príslušnými
súdmi vedené trestné konanie voči žalobcovi, ktoré bolo vedené nesprávne. Spôsobilo to žalobcovi
majetkovú, ako aj nemajetkovú ujmu. Právny zástupca žalobcu uviedol, že žalobca nebol v čase
podania žaloby právne zastúpený a svoj nárok oprel o náhradu škody vzniknutej titulom nezákonného
rozhodnutia a škody vzniknutej titulom nesprávneho úradného postupu, pričom tak urobil z dôvodu

procesnej opatrnosti. Ďalej právny zástupca žalobcu uviedol, že v štádiu trestného konania bolo
vydané iba jedno právoplatné rozhodnutie, a to oslobodzujúci rozsudok odvolacieho súdu, ktorým
súd konštatoval, že skutok, ktorého sa mal žalobca dopustiť, nie je trestným činom. Čo sa týka
nesprávneho úradného postupu, tu právny zástupca žalobcu poukazoval v súvislosti s § 9 ods. 1
zákona č. 514/2003 Z. z. na demonštratívny výpočet pod ktorý spadajú komisívne, ako aj omisívne

konania, resp. nekonania štátneho orgánu, ktorým sú aj súdy. Zopakoval, že nesprávnym úradným
postupom má byť to, že: - okresný súd mohol a mal počas súdneho konania postupovať v zmysle §
241 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku (ďalej „TP“) a teda postúpiť vec inému orgánu, nakoľko boli
splnené podmienky podľa § 214 ods. 1 TP a teda výsledky vyšetrovania preukázali, že nejde o trestný
čin, ale ide o skutok, ktorý mohol byť priestupkom, - ďalej okresný súd mohol a mal počas súdneho

konania postupovať v zmysle § 241 ods. 1 písm. c) TP a teda trestné stíhanie zastaviť, nakoľko boli
splnené podmienky podľa § 215 ods. 1 TP a teda skutok nebol trestným činom a nebol dôvod na
postúpenie veci. Podľa právneho zástupcu žalobcu okresný súd ale nerešpektoval jeho povinnosť na
postup v zmysle § 241 ods. 1 písm. b) a c) TP, teda jedná sa o nesprávny úradný postup, ktorý
pretrvával počas celého súdneho konania, - ďalej za nesprávny úradný postup možno jednoznačne

považovať početné pochybenia okresného súdu a aj Krajského súdu v Nitre, a to konkrétne trestný
rozkaz vydaný OS Levice zo dňa 30.01.2014, ďalej rozsudok okresného súdu zo dňa 09.01.2015,
ktorým súd síce oslobodil žalobcu spod obžaloby, avšak rozsudok bol zrušený nadriadeným súdom
z dôvodu nedostatočného a nesprávneho odôvodnenia rozsudku. Nesprávnym úradným postupom je aj
postup odvolacieho súdu vyjadrený v uznesení zo dňa 11.08.2015, ktorým zrušil oslobodzujúci rozsudok

okresného súdu, avšak bez toho, aby bolo v momente rozhodnutia odvolacieho súdu vôbec žalobcovi
doručené odôvodnenie odvolania prokurátora voči rozsudku okresného súdu, čo bolo porušením práva
žalobcu na obhajobu. Opäť bolo poukázané na to, že uvedené pochybenie konštatoval aj Najvyšší súd
SR vo svojom rozhodnutí o dovolaní. Ďalej súd rozsudkom z 23.08.2016 odsúdil žalobcu a to výlučne
na základe tých istých dôkazov, na základe ktorých ho ten istý samosudca v minulosti oslobodil pričom

v dôsledku podaného odvolania krajský súd dňa 23.01.2017 opätovne zrušil rozsudok okresného súdu,
podľa právneho zástupcu žalobcu z dôvodu nesprávneho postupu súdu, ktorý spočíval v tom, že bolo
porušené právo obhajoby, - okresný súd opätovne uznal žalobcu vinným rozsudkom z 03.10.2017, a na
podklade podaného odvolania Krajský súd Nitra dňa 06.09.2018 zmenil rozsudok okresného súdu a
oslobodil žalobcu spod obžaloby, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že súd sa nevysporiadal so všetkými

okolnosťami dôležitými pre rozhodnutie a, že právne úvahy súdu nie sú správne.
38.1 Právny zástupca žalobcu vyjadril nesúhlas s tvrdením žalovanej, že konajúcim orgánom v mene
SR by mala byť Generálna prokuratúra SR, kde poukázal na to, že nemožno každý postup súdov
v súdnom štádiu trestného konania automaticky „zvaliť“ na OČTK, ktoré konali v predsúdnom
štádiu. To, že trestné konanie začalo vznesením obvinenia, ktoré bolo nezákonným rozhodnutím,

nemôže akýmkoľvek spôsobom ospravedlniť nesprávny úradný postup súdov, a žalovaná sa týmto
spôsobom nemôže vyviniť, resp. zbaviť svojej zodpovednosti. Právny zástupca žalobcu sa nestotožnil
ani s argumentáciou žalovaného s poukazom na rozsudok NS SR sp. zn,. 3Cdo/194/2010, keďže
skutkový stav v predmetnom rozsudku nie je možné aplikovať na posudzovaný skutkový stav, pretožev danom rozsudku neprišlo k žiadnemu nesprávnemu úradnému postupu súdov, išlo o nezákonné
rozhodnutie o vznesení obvinenia. Právny zástupca žalobcu sa nestotožňuje ani s argumentáciou
žalovaného rozsudkom NS SR sp. zn. 8Cdo/289/214, keďže rovnako nedošlo k nesprávnemu úradnému

postupu súdov. Čo sa týka rozsudku NS SR sp. zn. 6Cdo/115/2010 ktorý hovorí, že nesprávny úradný
postup sa subsumuje pod nezákonné rozhodnutie s týmto sa právny zástupca síce stotožňuje, avšak
aj toto rozhodnutie je podľa neho absolútne nepoužiteľné. Tu právny zástupca žalobcu poukázal na to,
že žalovaná na jednej strane tvrdí, že nezákonným rozhodnutím je uznesenie o vznesení obvinenia a
zároveň na druhej strane tvrdí, že nesprávny úradný postup súdov sa má v ňom odraziť. Takýto výklad

je podľa právneho zástupcu žalobcu nelogický už len z časového hľadiska. Pokiaľ sa má nesprávny
úradný postup prejaviť len v nezákonnom rozhodnutí súdu, avšak ak konečné a právoplatné rozhodnutie
súdu (v tomto prípade to bol oslobodzujúci rozsudok odvolacieho súdu) je zákonné a správne, tak by
to malo znamenať, že súdy sa v takomto prípade nemôžu dopustiť nesprávneho úradného postupu, čo
je opäť nelogické a inštitút nesprávneho úradného postupu by tak stratil akékoľvek opodstatnenie. Pri
tejto príležitosti právny zástupca žalobcu poukázal na rozsudok NS SR 6Cdo/115/2010 (ktorý podľa

žalobcu žalovaná účelovo necitovala) z ktorého vyplýva „Aj keď podľa uvedených ustanovení nie je
vylúčená zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, vykonaným v rámci
činnosti rozhodovacej je pre túto formu zodpovednosti určujúce, že úkony tzv. úradného postupu sami
o sebe k vydaniu rozhodnutia nevedú, a ak je rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu
neodrazí. Z toho hľadiska je nesprávny úradný postup súvisiacim s rozhodovacou činnosťou napr.

nevydanie či oneskorené vydanie rozhodnutia prípadne iná nečinnosť štátneho orgánu či iné vady
v spôsobe vedenia konania“. Ďalej bolo poukázané aj na rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp.
zn. 3Co/329/2011 z ktorého bolo citované: „V prípadoch ak postup orgánu verejnej moci bol nesprávny,
avšak ak zároveň tento nesprávny postup bol zavŕšený vydaním samotného rozhodnutia, ktoré z tohto
titulu možno považovať za nezákonné, platí, že sa možno domáhať náhrady škody a nemajetkovej ujmy

len z titulu nezákonného rozhodnutia, nakoľko takého nezákonné rozhodnutie v sebe subsumuje aj
nesprávny úradný postup.
38.2. V tomto prípade ale nesprávny úradný postup nemožno subsumovať pod nezákonné rozhodnutie,
nakoľkosavňomneodrazil,atedažalobcasprávnežalujenáhraduškodyztitulunesprávnehoúradného
postupu okresného súdu a aj krajského súdu, z ktorého dôvodu je potom žalovaný je vecne legitimovaný.

38.3. Pri zdôvodnení ujmy – majetkovej aj nemajetkovej, tak majetková ujma spočíva v trovách konania
a podľa právneho zástupcu žalobcu bola aj riadne vyčíslená a preukázaná v písomných podaniach
žalobcu, a to v sume 1.334,70 Eur. Zvyšná časť uplatňovaného nároku žalobcu v sume 50.000,00 Eur je
nemajetkováujmažalobcu,ktorámuvzniklavdôsledkunesprávnehoúradnéhopostupuokresnéhosúdu
a aj Krajského súdu Nitra. Tu právny zástupca žalobcu poukázal na § 17 ods. 2 zákona o zodpovednosti

zaškoduspôsobenúprivýkoneverejnejmoci.Poukázalopäťajnato,žeTrestné stíhanietrvalotakmer7
rokov,čo vplývalonajmänaosobnýapracovnýživotžalobcu–zopakoval viaceré neúspešné pohovory,
ktorých neúspech spočíval vo fakte, že bolo voči nemu vedené trestné stíhanie, teda žalobca nemohol
kariérne rásť. Ďalej trestné stíhanie vplývalo stresujúco aj na rodinu žalobcu, ako aj na samotného
žalobcu, bol vo finančnej nestabilite, nemohol si zodpovedne založiť rodinu, lebo by ju nemohol finančne

zabezpečiť. Právny zástupca žalobcu zopakoval tvrdenia vyplývajúce aj z písomného podania, že v
dôsledku nesprávneho úradného postupu žalovanej nie je možné ani celú vec uzavrieť tým, že bude
konštatované, že žalobca skutok, a teda priestupok nespáchal, nakoľko skutok už nemožno prejednať
v priestupkovom konaní z dôvodu jeho premlčania. Podľa právneho zástupcu žalobcu, žalobca pri tom
nekonal protiprávne, bol napadnutý osobou pod vplyvom alkoholu a konal v nutnej obrane, čo chcel

a mohol preukázať v priestupkovom konaní, avšak bolo mu to znemožnené v dôsledku nesprávneho
úradného postupu súdov, za ktoré konanie nesie zodpovednosť práve žalovaná.
38.4. Dôsledkom toho je, že žalobca bol a stále je nálepkovaný ako útočník, čo nie je pravda, avšak
žalobca to v dôsledku konania, resp. nekonania žalovanej nemôže podložiť akýmkoľvek autoritatívnym
rozhodnutím. V ďalšom sa právny zástupca vyjadril aj k otázke výšky nemajetkovej ujmy s odkazom

na konštantnú judikatúru. Právny zástupca preto vyslovil názor, že prišlo k vzniku škody, porušeniu
povinností ktorým je nesprávny úradný postup žalovaného, a medzi týmito dvomi zložkami existuje
príčinná súvislosť a teda žalobca má nárok na náhradu škody v zmysle žalobného petitu, ktorá suma je
odrazom toho, aké následky pociťoval žalobca na svoj osobný a pracovný život.
39. Právny zástupca žalobcu na tomto vyjadrení výslovne uviedol, že čo sa týka nesprávneho úradného

postupu spočívajúceho v prieťahoch v konaní tak, podľa jeho názoru prieťahy v danom úseku konania
boli, avšak žalobca nemá o tomto autoritatívne rozhodnutie.
39.1. Na tomto pojednávaní bol vykonaný aj výsluch žalobcu, ktorý uviedol, že súhlasí s vyjadrením
svojhoprávnehozástupcu.Nesúhlasilskonštatovanímžalovanej, že vovecináhradyškodyjepríslušnána konanie v mene štátu výlučne Generálna prokuratúra. V ostatnom sa vyjadrenie žalobcu zhodovalo
s už uvádzanými skutočnosťami vo svojich písomných vyjadreniach. Poukázal na to, že mal záujme
pracovať na úrade boja proti korupcii Prezídia PZ, čo bolo práve v období uvedeného trestného konania.

V čase, keď došlo k predmetnému trestnému stíhaniu, ale aj v súčasnosti pracuje ako príslušník PZ -
v súčasnosti ako vyšetrovateľ PZ, pričom predmetné konanie ma stále negatívny dopad na jeho osobu,
hoci bol právoplatne oslobodený spod obžaloby. Z dôvodu, že bolo voči jeho osobe vznesené obvinenie,
je vedený aj v operatívno-taktickej evidencii policajného zboru páchateľov trestnej činnosti. Spôsobenú
nemajetkovú ujmu považuje za určité zadosťučinenie za ujmu, ktorá mu vznikla v dôsledku nesprávneho

úradného postupu v rámci trestného konania.
40. Žalobca uviedol aj, že nedošlo k pozastaveniu výkonu činnosti v jeho prípade, avšak mal vedomosť
o tom, že kroky smerujúce k tomu už boli vedené (ukončenie pracovného pomeru). Nestalo sa tak len
s prihliadnutím na výsledky jeho doterajšie práce. Čo sa týka pozastavenia kariérneho rastu, poukázal
na to, že sa uchádzal o pozíciu operatívca na operatívnom oddelení odboru boja proti korupcii, asi
v r. 2008-2009, presne to však nevedel uviesť, s tým, že vtedy tam nastúpiť nemohol, keďže nemal

ukončené VŠ vzdelanie II. stupňa, nakoľko v rámci prijímacieho procesu došlo k presystematizovaniu
tabuľkových tried a tým, že mal vzdelanie I. stupňa, nemohol nastúpiť na danú triedu. Bolo to ešte
v období pred vznesením obvinenia. Následne, nakoľko jeho kolega z kancelárie nastúpil v presne
nešpecifikovanom období na daný útvar, kedy sa pýtal nadriadených na jeho osobu, tak mu bolo cez
kolegu oznámené, že by tam mohol nastúpiť až po úspešnom absolvovaní prijímacieho procesu a až

potom, kedy bude mať trestné stíhanie úspešne právoplatne ukončené - oslobodením. Vysokoškolské
vzdelanie II. stupňa žalobca dokončieval v r. 2011 alebo 2012, kedy už bol vlastne trestne stíhaný.
Vzhľadomkprebiehajúcemutrestnémustíhaniusaužsám,zvlastnejiniciatívny nepokúšaloinýkariérny
rast, pretože v osobnom spise už tento záznam mal. Čo sa týka prestupu do Levíc, tak tu doplnil žalobca
len to, že dôvodmi bola skutočnosť, že by sa mu znížili náklady a bol by aj bližšie k rodičom – rodine.

40.1. V odpovediach na otázky kladené žalobcovi zo strany jeho právneho zástupcu uviedol,
že pravdepodobne nedošlo k ukončeniu pracovného pomeru z dôvodu jeho osoby a výsledkov
dosahovaných v práci, zopakoval, že pociťoval hrozbu počas celého trestného konania, počas ktorého
sa mu dostalo aj osočovania, že je bitkár, bol terčom posmeškov, rôznych atakov, a pod., k jeho

postúpeniu došlo až v roku 2017 po tom, ako úspešne absolvoval detektor lži a psychotesty, ak by bol
zaradený do vyššej platovej triedy, aký by dosahoval plat, k tomu sa vyjadriť nevedel. Jeho rodina túto
celú situáciu vnímala veľmi ťažko, ale nedošlo k narušeniu vzájomných vzťahov, rodičia mali obavy,
čo bude s ním, dopad jeho evidencie v operatívno technickej evidencii páchateľov uviesť nevedel, ako
ani sa nevedel vyjadriť k tomu, či tento záznam je možné v budúcnosti vymazať. V poslednom období

už nezaznamenal dopady na svoju osobu v dôsledku daného trestného stíhania, tie, ktoré evidoval, už
popisoval.
41. Žalovaná na tomto pojednávaní vo svojich výpovediach zotrvala na svojom stanovisku
prezentovanom v písomných vyjadreniach. Poukázala na to, že žalobca nedisponuje kvalifikovaným
právnym titulom v podobe nezákonného rozhodnutia resp. rozhodnutia o treste a ani nesprávneho

úradného postupu tak, ako to ilustruje žalobca vo svojej žalobe. Uviedla, že otázka existencie
nezákonného rozhodnutia v podobe uznesenia o vznesení obvinenia nemôže byť predmetom tohto
konania a to obzvlášť za situácie, keď si žalobca z tohto titulu uplatnil formálne samostatný, avšak podľa
názoru žalovaného ten istý nárok voči štátu zastúpenému Generálnou prokuratúrou, ktoré konanie je
vedené okresným súdom pod spisovou značkou 12C/6/2022. Žalovaná sa nestotožnila ani s vyjadrením

právneho zástupcu žalobcu a má zato, že žalobca len duplicitne vytvára právne tituly. Navyše podľa
názoru žalovaného nie je v kompetencii civilného súdu posudzovať správnosť alebo nesprávnosť
postupu súdov v trestnom konaní. Žalovaný sa nestotožnil ani s tvrdením o vyviňovaní, pretože
jednoznačne nie je daný právny titul.
42.Dňa27.06.2023bolosúdudoručenévyjadreniežalovanej (čl.520-525),vktoromuviedla,ženaďalej

považuje v konaní za nesporné, že žalobcov nárok je odvíjaný výlučne od nesprávneho úradného
postupu súdu (súdov), a nie od nezákonného rozhodnutia (keďže žiadne rozhodnutie súdu, ktoré by
napĺňalo zákonné atribúty v tomto ohľade v trestnom konaní vydané nebolo).
43. K nerešpektovaniu povinnosti súdu postupovať v zmysle § 241 ods. 1 písm. b), písm. c) Trestného
poriadku – čo žalobca uvádza ako nesprávny úradný postup okresného súdu a teda vytýka

nepostúpenie veci po preskúmaní obžaloby príslušnému orgánu, resp. nezastavenie trestného stíhania
žalovaná uviedla, že žalobcom deklarovaný nesprávny úradný postup jednak nemôže byť ani len
predmetom prieskumu civilného súdu v konaní o náhradu škody, ktorý nemá právomoc posudzovať
správnosťčinesprávnosťpostupuarozhodovaniatrestnéhosúduvsamostatnomkonaní,aautoritatívneo nej rozhodovať, pokiaľ táto nebola vyhodnotená na to príslušným orgánom (trestným súdom) v
samotnom trestnom konaní. Odhliadnuc od tejto skutočnosti, k čomu sa už žalovaná vyjadrila najmä
vo svojej duplike zo dňa 18.10.2022, postup súdu smerujúci k vydaniu rozhodnutia - ergo napr. právne

hodnotenieveci(vdanomprípadeposúdeniepodmienokpodľa§241Trestnéhoporiadku)nikdynemôže
byť subsumovaný pod nesprávny úradný postup v zmysle § 9 zákona č. 514/2003 Z. z., keďže tento
sa vždy prejaví v následne vydanom rozhodnutí súdu, a na účely posudzovania dôvodnosti nároku
na náhradu škody môže byť vyhodnocovaný len ako (eventuálne) nezákonné rozhodnutie (v prípade
trestného konania i rozhodnutie o treste, ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe). V danom

prípade je však nesporné, čo v rámci svojho prednesú nepoprel ani žalobca, a na čo reagoval súd v
rámci predbežného právneho posúdenia veci, že k vydaniu akéhokoľvek nezákonného rozhodnutia (či
rozhodnutia o treste v zmysle § 3 ods. 1 písm. c) zákona č. 514/2003 Z. z.) v trestnom konaní vedenom
voči žalobcovi nedošlo. Žalovaná poukázala aj na závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho súdu
SR zo dňa 1. 5. 2011, sp. zn. 4Cdo/24/2004 (publikovaný pod č. R 23/2011), za nesprávny úradný
postup (súdu) možno považovať také porušenie právnou normou ustanoveného predpísaného postupu

štátneho orgánu, resp. porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktoré nenašlo svoj bezprostredný
výraz vo vydanom rozhodnutí. Žalovaná poukázala na to, že žalobca v celom konaní len spochybňuje
rozhodnutia vydávané okresným súdom, resp. aj Krajským súdom v Nitre, bez toho, že by čo i len jedno
z týchto rozhodnutí bolo zrušené alebo zmenené po nadobudnutí právoplatnosti, a teda by napĺňalo
definičné znaky nezákonného rozhodnutia (alebo rozhodnutia o treste). Žalovaná opäť poukázala na

samostatného konanie vedené okresným súdom pod spisovou značkou 12C/6/2022 a zotrvala na svojej
argumentácii, v zmysle ktorej žalobcom namietané „pochybenia súdov pri rozhodovaní o obžalobe“
podanej voči jeho osobe jednoznačne nemožno posudzovať ako nesprávny úradný postup súdov,
pretože všetky tieto údajné pochybenia, našli svoj odraz práve vo vydaných súdnych rozhodnutiach, z
ktorých ani jedno nenapĺňa definičné znaky nezákonného rozhodnutia, resp. rozhodnutia o treste, ktoré

by bolo spôsobilým podkladom pre konštituovanie nároku na náhradu žalobcom deklarovanej škody.
Žalovaná zopakovala, že civilný súd konajúci o nároku na náhradu škody na takéto rozhodovanie
ani nemá právomoc, pretože by tým neprípustným spôsobom revidoval priebeh a výsledok trestného
konania vedeného nezávislým súdom, čím by nesporne zasiahol tak do nezávislosti súdnej moci, ako
by aj porušil princíp právnej istoty v súvislosti s právoplatnosťou skončeného trestného konania.

44. Čo sa týka údajných „početných pochybení“ okresného súdu a Krajského súdu v Nitre, za
ktoré žalobca označuje (i) trestný rozkaz vydaný Okresným súdom Levice dňa 30. 1. 2014, rozsudok
Okresného súdu Levice zo dňa 9. 1. 2015, (iii) uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 11.8.2015
— tu žalobca namieta nedoručenie odôvodnenia odvolania prokurátora žalobcovi, (iv) rozsudok
Okresného súdu Levice zo dňa 23. 8. 2016, (v) uznesenie Krajského súdu v Nitre zo dňa 23. 1. 2017

a (vi) rozsudok Okresného súdu Levice zo dňa 3. 10. 2017; k tomuto žalovaná uviedla, že sa jedná
len o žalobcom subjektívne vnímané „početné pochybenia" súdov, ktorú sú ale výlučne neprávoplatné
rozhodnutia trestného súdu (súdov), ktoré rovnako nemožno v žiadnom prípade vyhodnocovať ako
nesprávny úradný postup. Žalovaná zopakovala, že žalobca žiadnym titulom v podobe nezákonného
rozhodnutia nedisponuje. Žiadne z týchto rozhodnutí nemožno považovať za nezákonné rozhodnutie ani

za rozhodnutie o treste, ktoré by čo i len teoreticky mohlo byť kvalifikovaným a relevantným podkladom
pre konštituovanie žalobcom deklarovaného nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy.
45. K ďalším tvrdeniam žalovaná uviedla, že aj z konštatovania právneho zástupcu žalobcu na
pojednávaní konanom dňa 31.03.2023 v smere, „že vedenie trestného stíhania bolo nezákonné a
nesprávne, vyplýva aj zo samotnej skutočnosti, že žalobca bol spod obžaloby oslobodený rozsudkom

KS v Nitre, pričom KS v Nitre konštatoval, že nejde o trestný čin, ale o priestupok.“ – iba podporuje
záver, že žalobca si svoj nárok uplatňuje výlučne ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím – uznesením o vznesení obvinenia, na základe ktorého bolo voči nemu vedené trestné
stíhanie, a svojou rozsiahlou no nesprávnou argumentáciou k neexistujúcemu nesprávnemu úradnému
postupu sa snaží umelo vytvoriť právne tituly v podobe pochybení súdov, ktorých právna kvalifikácia

tak, ako ju prezentuje v rámci svojho procesného útoku, je v zmysle úpravy obsiahnutej v zákone č.
514/2003 Z. z., ako i v nadväzujúcej súdnej praxi, jednoznačne neprípustná. Žalovaná opäť poukázala
na samostatné konanie vedené pod spisovou značkou 12 C/6/2022, v ktorom je posudzovanie nároku
na náhradu škody a nemajetkovej ujmy z titulu uznesenia o vznesení obvinenia. Čo sa týka tvrdenia
žalobcu, že „Súdy mali mnoho príležitostí vydať rozhodnutie, resp. vykonať úkon, ktorým by buď v

zmysle § 241 ods. 1 písm. b) TP postúpili vec na príslušný správny orgán, nakoľko skutok nebol
trestným činom, alebo v zmysle § 241 ods. 1 písm. c) TP vec zastavili z dôvodu, že skutok nie je
trestný čin. Súdy však nekonali, nevydali ani jedno z uvedených rozhodnutí, čím postupovali nezákonne
a dopustili sa nesprávneho úradného postupu“ je z hľadiska právnej kvalifikácie irelevantným, vnútornerozporným (samotný žalobca nie je schopný identifikovať ako mali súdy podľa neho postupovať keď
uvádza dve alternatívy), ktoré nemá na posúdenie veci a „založenie“ titulu zodpovednosti žalovanej
za nesprávny úradný postup s ohľadom na § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. žiadny vplyv, a navyše

z neho opätovne vyplýva iba to, že žalobca napáda rozhodovaciu činnosť súdov, ktorá nemôže
byť posudzovaná ako nesprávny úradný postup. Žalovaná sa ohradila k tvrdeniu, že konštantne
namieta svoju „pasívnu vecnú legitimáciu“, ktoré tvrdenie považuje za nesprávne, keďže otázka
pasívnej vecnej legitimácie (aký subjekt je žalovaným) v konaní nikdy nebola sporná, pretože týmto
subjektom je štát – Slovenská republika. Žalovaná (Slovenská republika zastúpená Ministerstvom

spravodlivosti SR) v rámci svojej procesnej obrany od počiatku spochybňovala oprávnenie, resp.
povinnosť Ministerstva spravodlivosti SR v tomto prípade konať podľa § 4 zákona č. 514/2003 Z. z.,
reflektujúc práve na žalobcom vytvorenú právne nekonformnú situáciu, kedy žalobca si svoj nárok
uplatňuje výlučne z titulu nezákonného rozhodnutia – uznesenia o vznesení obvinenia, a iba umelo
vytvára ďalšie právne tituly v podobe nesprávneho úradného postupu (nesprávnych úradných postupov)
súdu, ktoré de iure v danej veci nemožno identifikovať. Zo strany Ministerstva spravodlivosti SR sa

nejedná o žiadne „zvaľovanie“ zodpovednosti za postup súdov na orgány činné v trestnom konaní, ale o
zákonne konformné vyhodnotenie žalobcom tvrdených skutočností zohľadňujúce príslušnú súdnu prax
v danej oblasti, ktorú žalobca subjektívne odmieta rešpektovať. O žiadnom zbavovaní zodpovednosti
žalovaného za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom v danom prípade nemožno ani
len uvažovať, pretože primárne samotný žalobca žiaden relevantný a kvalifikovaný nesprávny úradný

postup súdov nepreukázal.
46. Žalovaná v tomto vyjadrení uviedla aj, že ak žalobca spochybňuje jej poukázanie na rozhodnutie
NS SR, sp. zn. 3Cdo/194/2010, zrejme nepochopil procesnú obranu, ktorá poukazovala práve na
to, že obdobne ako v prípade žalobcu, ak je nárok uplatňovaný z titulu nezákonného rozhodnutia
- uznesenia o vznesení obvinenia, za žalovaný štát koná spravidla Generálna prokuratúra SR. K

žiadnemu nesprávnemu úradnému postupu, obdobne ako v odkazovanom prípade, nedošlo ani v
prípade žalobcu. Spochybňovanie ďalších odkazovaných rozhodnutí Najvyššieho súdu SR zo strany
žalobcu žalovaná považuje taktiež za nesprávne, za nepochopenie podstaty týchto rozhodnutí, a na
tomto svojom poukaze na predmetné rozhodnutia, v celom rozsahu zotrváva. Rovnako podľa žalovanej
žalobca nepochopil procesnú jej obranu, keď na pojednávaní uviedol: že: „Žalovaný vlastne tvrdí,

že na jednej strane je nezákonným rozhodnutím uznesenie o vznesení obvinenia a zároveň na druhej
strane tvrdí, že nesprávnom úradnom postupe súdov sa má v ňom odraziť“ – pretože žalovaná takéto
tvrdenie nikdy v rámci svojej procesnej obrany neuviedla. Podstatou nedôvodnosti nároku žalobcu je
neexistencia ním subjektívne a nepodložené deklarovaného nesprávneho úradného postupu, avšak de
facto namietaním zákonnosti rozhodovania súdov, o ktorej niet žiadnych pochýb (žiadne nezákonné

rozhodnutie, ktoré by bolo spôsobilým právnym titulom nároku na náhradu škody vydané v konaní súdov
nebolo). Pokiaľ žalobca poukázal na rozsudok Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. 3Co/329/2011, z
ktorého citoval príslušnú časť, podľa žalovanej si absolútne tým iba protirečil s celým svojím dovtedajším
prednesom, keďže tým explicitne pripustil správnosť obrany žalovanej, že ak je postup orgánu verejnej
moci (súdu) zavŕšený vydaním rozhodnutia - ako je tomu v prípade každého čiastkovo vytýkaného

„nesprávneho“ úradného postupu súdov u žalobcu - platí, že sa možno domáhať náhrady škody a
nemajetkovej ujmy len z titulu nezákonného rozhodnutia, nakoľko takéto nezákonné rozhodnutie v sebe
subsumuje aj nesprávny úradný postup. Podľa žalovanej je celkom nespochybniteľné, že žalobcom
vytýkané „nesprávne“ úradné postupy (opísané vyššie) sa v každom jednom prípade mohli odraziť
nanajvýš v súdmi vydaných rozhodnutiach, a preto tvrdenie žalobcu, že: „V našom prípade však

nesprávny úradný postup okresného súdu a Krajského súdu v Nitre nemožno subsumovať pod
nezákonné rozhodnutie, nakoľko sa v ňom neodrazil, je v zjavnom rozpore s objektívnou realitou a s
právnou úpravou zodpovednosti štátu za škodu. Čo sa týka preukazovania vzniku majetkovej škody,
tu poukázala žalovaná na to, že tomuto nebol venovaný doposiaľ takmer žiadny priestor, čo by bolo
s ohľadom na zrejmú absenciu právneho titulu žaloby podľa žalovanej aj nadbytočné. Z opatrnosti

žalovaná ale uviedla, že v tejto časti v celom rozsahu zotrváva na svojej už produkovanej procesnej
obrane - pre možnosť náhrady trov obhajoby v trestnom konaní štátom sa vyžaduje (samozrejme okrem
existencie relevantného právneho titulu nároku na náhradu škody), aby žalobca v konaní o náhradu
škody preukázal, že skutočne bol zastúpený právnym zástupcom, aké konkrétne úkony tento právny
zástupca v rámci zastupovania žalobcu vykonal (pričom nestačí len ich vymenovanie, ale vyžaduje

sa aj preukázanie ich uskutočnenia), čo je logickou súčasťou dôkaznej povinnosti žalobcu v civilnom
sporovom konaní. Ďalej bolo podľa žalovanej potrebné preukázať, že zo strany žalobcu došlo k úhrade
peňažných prostriedkov za obhajobu, a to relevantným dôkazným prostriedkom. Až následne bolo
možné posudzovať, ktoré úkony právnej služby boli vykonané účelne, a teda prichádza do úvahykompenzácia ich úhrady štátom. Nárok žalobcu na náhradu trov obhajoby v trestnom konaní je podľa
žalovanej ale jednoznačne nepreukázaný.
47. Čo sa týka nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, tak tento je podľa žalovanej uplatnený

a odôvodňovaný výlučne z nezákonného rozhodnutia - uznesenia o vznesení obvinenia a naň
nadväzujúceho trestného stíhania žalobcu. Celý prednes žalobcu k nemajetkovej ujme bol preto de facto
len reprodukciou odôvodnenia nemajetkovej ujmy tak, ako je toto uvedené v žalobe o náhradu škody
zo dňa 23. 02. 2022 podanej žalobcom voči žalovanej Slovenskej republike - zastúpenej Generálnou
prokuratúrouSR(12C/6/2022). Tubolokonštatované,že ak žalobcautrpelakúkoľvekujmu,mohlotomu

tak byť len a výlučne v súvislosti s uznesením o vznesení obvinenia a nadväzujúcim trestným stíhaním,
a nie s tým, že Okresný súd Levice napr. nepostupoval v zmysle § 241 ods. 1 písm. b) Trestného
poriadku. Samotný žalobca na viacerých miestach v rámci svojej výpovede (resp. kópie odôvodnenia
žalobypodanejvočiSlovenskejrepublikezastúpenejGenerálnouprokuratúrouSR)uvádza,žedôvodom
jeho ujmy bolo trestné stíhanie ako také - je potom neprípustné, aby ako príčina ujmy bol ustálený
(navyše neexistujúci) nesprávny úradný postup súdu. Skutočnosť, že žalobca vzal časť žaloby podanej

voči Slovenskej republike zastúpenej Generálnou prokuratúrou SR späť, je úplne irelevantná pre toto
konanie. Žalovaná poukázala na podstatnú skutočnosť, že žalobca nedisponuje právnym titulom v
podobe nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch v súdnom konaní
- je teda nespochybniteľné, že jeho nárok nemožno právne hodnotiť ani v týchto intenciách (podľa
§ 9 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z. z.). K obsahu samotnej výpovede žalobcu žalovaná uviedol, že

sa jedná o subjektívne (resp. objektívne neoveriteľné) tvrdenia samotného žalobcu o negatívnych
následkoch, ktoré sú fakticky viazané výlučne na vedenie trestného stíhania. Celá táto výpoveď je
podľa názoru žalovanej vo vzťahu k neexistujúcemu nesprávnemu úradnému postupu irelevantná. S
ohľadom na uvedené, zotrvávajúc na svojej doterajšej procesnej obrane, žalovaná trvá na názore, že
nárok žalobcu tak, ako je uplatňovaný v tomto konaní, je bezdôvodný v celom rozsahu primárne pre

absenciu akéhokoľvek kvalifikovaného právneho titulu. Žalovaná zopakovala, že žalobca od civilného
súdu požaduje neprípustnú revíziu priebehu trestného konania, ktorá by bola v absolútnom rozpore
nielen so zákonom č. 514/2003 Z. z., ale aj s princípom právnej istoty. Žalovaná opakovane poukázal
na to, že v tomto konaní žalobca bez akéhokoľvek právneho podkladu nárok na náhradu škody
umelo rozširuje aj na v skutočnosti neexistujúci a nepreukázaný nesprávny úradný postup súdov. Podľa

žalovanej je takáto žaloba v celom rozsahu neopodstatnená, a žalovaná preto zotrváva na návrhu,
aby súd túto žalobu v celom rozsahu zamietol. Žalobcom navrhované dokazovanie výsluchom svedkov
(G. D. F. a D. G. D.) žalovaná považuje za nadbytočné a nehospodárne, a navrhla súdu, aby takéto
dokazovanie nevykonal.
48. Žalobca sa k vyjadreniu žalovaného vyjadril podaním doručeným súdu dňa 17.07.2023 ( č.l.

532-535), v ktorom reagoval na podľa neho nesprávne tvrdenie žalovanej, a to konkrétne tvrdenie
(str. 2 vyjadrenia žalovanej), že: „Na pojednávaní uskutočnenom vo veci dňa 31. 05. 2023 došlo zo
stranyžalobcupodľanázoružalovanejkmodifikáciinímuplatnenéhonároku,keďtento(prostredníctvom
svojho právneho zástupcu) upravil odôvodnenie svojho nároku prenesením podstaty ním deklarovaného
nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy na nesprávny úradný postup...“. Podľa žalobcu uvedené

konštatovaniežalovanej aleniejezaloženénapravde,amáísťofabuláciuzostranyžalovanej. Žalobca
poukázal na to, že od počiatku, t. j. od podania žaloby (a predtým aj pri predbežnom prerokovaní nároku
poškodeného na náhradu škody) veci odôvodňoval svoj nárok na náhradu škody titulom nezákonného
rozhodnutia a nesprávnym úradným postupom, pričom pre vylúčenie akýchkoľvek pochybností uviedol,
že na tomto aj trvá.

48.1. Ad 1.) Žalobca sa nestotožnil s tvrdením žalovanej, že civilný súd nemá právomoc posudzovať
správnosťčinesprávnosťpostupuarozhodovaniatrestnéhosúduvsamostatnomkonaní,aautoritatívne
o nej rozhodovať. Okrem toho, že žalovaná toto svoje tvrdenie ničím nepodporuje, žiadnou právnou
argumentáciou, toto tvrdenie žalobca považuje za nesprávne a v priamom rozpore so znením zákona č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Tu žalobca odcitoval § 3

ods. 1 a 2 zákona. S odkazom na znenie zákona má žalobca za to, že je to práve okresný súd, ktorý má
povinnosť rozhodovať o nároku žalobcu s tým, že sa nestotožnil ani s tvrdením žalovanej podľa ktorého:
„civilný súd konajúci o nároku na náhradu škody na takéto rozhodovanie ani nemá právomoc, pretože
by tým neprípustným spôsobom revidoval priebeh a výsledok trestného konania vedeného nezávislým
súdom, čím by nesporne zasiahol tak do nezávislosti súdnej moci, ako by aj porušil princíp právnej

istoty v súvislosti s právoplatnosťou skončeného trestného konania“, keďže rozhodnutím okresného
súdu v ich veci nepríde a nemôže v žiadnom prípade ani prísť k revidovaniu rozhodnutia trestného súdu
(vedené pod sp. zn. 2T/159/2013), ktoré je už právoplatné a konečné. Okresný súd v tomto prípadenerozhoduje ani vine a ani o trestne žalobcu a jeho rozhodnutím sa už právoplatné rozhodnutie ani
nezmení, či nereviduje.

48.1.1.Žalobca sa nestotožňuje ani s tvrdením žalovanej podľa ktorého: postup súdu smerujúci k
vydaniu rozhodnutia - ergo napr. právne hodnotenie veci (v danom prípade posúdenie podmienok
podlá § 241 Trestného poriadku) nikdy nemôže byť subsumovaný pod nesprávny úradný postup v
zmysle § 9 zákona č. 514/2003 Z. z., keďže tento sa vždy prejaví v následne vydanom rozhodnutí
súdu, a na účely posudzovania dôvodnosti nároku na náhradu škody môže byť vyhodnocovaný len

ako (eventuálne) nezákonné rozhodnutie“. Tu žalobca uviedol, že žalovaná (nepochybne účelovo)
neguje akýkoľvek význam inštitútu nesprávneho úradného postupu, keď tvrdí, že nesprávny úradný
postup sa vždy prejaví v rozhodnutí a toto nezákonné rozhodnutie v sebe subsumuje nesprávny
úradný postup. V takom prípade je otázne, aký by mal mať podľa názoru žalovaného účel inštitút
nesprávneho úradného postupu? Žalobca si myslí, že v tomto prípade ide nepochybne o nesprávnu
interpretáciuaakbyboloratiolegiszákonodarcusubsumovaťnesprávnyúradnýpostuppodrozhodnutie

v každom prípade, v prvom rade by sa ani nezavádzal do zákona inštitút nesprávneho úradného
postupu. Možno pripustiť, že nesprávny úradný postup sa subsumuje pod a prejaví sa v nezákonnom
rozhodnutí, ktoré završuje celý proces, ktorý možno nazvať „úradný postup“. Avšak v tomto prípade
nebolo rozhodnutie Krajského súdu Nitra, ktorým bol žalobca oslobodený spod obžaloby nezákonným
rozhodnutím, iba rozhodnutím, ktoré považuje žalobca za zákonné. Žalobca uviedol, že mu nevznikla

škoda v dôsledku rozhodnutia Krajského súdu Nitra, ktorým bol žalobca oslobodený spod obžaloby
ergo nejde o nezákonné rozhodnutie. Žalobca poukázal aj na Rozsudok KS v Bratislave z 04.12.2014,
sp. zn. 3Co/329/201, podľa ktorého: „V prípadoch, ak postup orgánu verejnej moci bol nesprávny, avšak
ak zároveň tento nesprávny postup bol zavŕšený vydaním samotného rozhodnutia, ktoré z tohto titulu
možno považovať za nezákonné, platí, že sa možno domáhať náhrady škody a nemajetkovej ujmy len z

titulu nezákonného rozhodnutia, nakoľko takéto nezákonné rozhodnutie v sebe subsumuje aj nesprávny
úradný postupu.“ Ak by žalobca pripustil správnosti argumentácie žalovanej, tak by nastala absurdná
situácia, kedy sa orgán verejnej moci síce dopustil nesprávneho úradného postupu, ale bolo vydané
rozhodnutie, ktoré je zákonné, a teda poškodenému by nevznikol nárok na náhradu škodu z titulu
nezákonného rozhodnutia a podľa argumentácie žalovanej by poškodenému nevznikol ani nárok z titulu

nesprávneho úradného postupu. Takýto výklad je podľa žalobcu ale proti účelu zákona, ako aj proti
ústavou garantovaným právam.

48.1.2. Žalobca poukázal aj na to, že zákon myslí na konflikt inštitútov nesprávneho úradného postupu
a nezákonného rozhodnutia v § 9 ods. 3 Zákona, podľa ktorého: „Za nesprávny úradný postup sa

nepovažuje ani úradný postup, ktorý spočíva v úkonoch orgánu verejnej moci v rámci súdneho konania
alebo iného konania, ktorými sa zhromažďovali alebo popravovali podklady pre vydanie rozhodnutia
a ktorého vady a nedostatky sa prejavili vo vydanom rozhodnutí tohto orgánu verejnej moci, a tieto
vadyanedostatkyjemožnéodstrániťuplatnenímriadnychalebomimoriadnychopravnýchprostriedkov.“
Následne žalobca uviedol, že v tomto prípade sa vady a nedostatky neprejavili v konečnom rozhodnutí

(oslobodzujúcom rozsudku KS Nitra), ale toto konečné rozhodnutie KS Nitra ich iba identifikovalo,
keď bolo konštatované, že skutok nie je trestným činom. Taktiež tieto vady a nedostatky nebolo
možné odstrániť uplatnením riadnych alebo mimoriadnych opravných prostriedkov (Žalobca v postavení
obžalovaného nemal ani zákonnú možnosť podať riadne alebo mimoriadne opravné prostriedky v tomto
štádiu konania, t. j. po vydaní oslobodzujúceho rozsudku KS Nitra). Argumentácia žalovanej je teda v

konflikte s § 9 ods. 3 zákona.
48.1.3. Žalobca zotrval na svojom stanovisku a tvrdení, že súdy sa dopustili nesprávneho úradného
postupu a tento nesprávny úradný postup nie je možné subsumovať pod žiadne nezákonné rozhodnutie.
48.1.4. Čo sa týka argumentácie žalovanej s odkazom na rozsudok NS SR so sp. zn. 4Cdo/24/2004, z
ktorého vyextrahoval právnu vetu: za nesprávny úradný postup (súdu) možno považovať také porušenie

právnou normou ustanoveného predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. porušenie účelu postupu
štátneho orgánu, ktoré nenašlo svoj bezprostredný výraz vo vydanom rozhodnutí“, pričom ale uvedená
právna veta podporuje práve žalobcovu argumentáciu, nakoľko nesprávny úradný postup žalovaného
sa neprejavil bezprostredne vo vydanom rozhodnutí, a teda v zmysle uvedeného rozhodnutia NS SR
možno hovoriť o nesprávnom úradnom postupe. Žalobca poukázal na to, že sa jedná o konštantnú

judikatúru súdnych autorít (obdobný názor bol vyjadrený aj v Rozsudku NS SR z 31. mája 2011, sp.
zn. 6 Cdo 115/2010: „Aj keď podľa uvedených ustanovení nie je vylúčená zodpovednosť štátu za škodu
spôsobenú nesprávnym úradným postupom vykonaným v rámci činnosti rozhodovacej, je pre túto formuzodpovednosti určujúce, že úkony tzv. úradného postupu samy osebe k vydaniu rozhodnutia nevedú, a
ak je rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazí.
48.1.5. Podľa žalobcu z uvedeného hľadiska je nesprávnym úradným postupom súvisiacim s

rozhodovacou činnosťou napríklad nevydanie či oneskorené vydanie rozhodnutia, prípadne iná
nečinnosť štátneho orgánu či iné vady v spôsobe vedenia konania. Žalovaná síce tvrdí, že vady konania
našli svoj výraz v konečnom rozhodnutí. Netvrdí, že v konečnom rozhodnutí, avšak žiadnym spôsobom
to nešpecifikuje aké vady a ako sa odrazili v rozhodnutí KS Nitra. Z povahy vád konania (zakladajúcich
nároky z nesprávneho úradného postupu) ani nie je možné, aby sa odrazili v konečnom rozhodnutí.

Žalobca potvrdil, že prebieha aj iné konanie vedené okresným súdom pod spisovou značkou 12C/6/2022
v ktorom konaní je Slovenská republika zastúpená Generálnou prokuratúrou SR. Žalobca poukázal
ale na nesprávnosti tvrdenia žalovanej v dvoch rovinách a síce, že v konaní 12C/6/2022 si žalobca
neuplatňuje nárok na náhradu škodv vzniknutej titulom nezákonného rozhodnutia, a (ii) v konaní na
tunajšom súde vedenom pod sp. zn. 12C/6/2022 nie je uplatňovaná škoda vzniknutá v súvislosti s celým
trestným konaním, ale iba jeho predsúdnou časťou.

48.2. Ad 2.) Žalobca poukázal aj na ďalšie tvrdenia žalovanej, ktorý sa vyjadril k „početným
pochybeniam“ súdov, pričom tvrdí, že tie majú povahu neprávoplatných rozhodnutí. S tým žalobca
súhlasí a nepovažuje to za diskvalifikujúci moment vo vzťahu k nároku žalobcu, nakoľko pri nesprávnom
úradnom postupe nemusí figurovať právoplatné rozhodnutie ako pri nezákonnom rozhodnutí. Avšak
žalobca nesúhlasí a popiera tvrdenia žalovanej, že to nemôže byť považované za nesprávny úradný

postup, pričom trvá na svojom stanovisku, v ktorom popisoval pochybenia súdov tak, ako boli
špecifikované v predchádzajúcich vyjadreniach žalobcu a žalobca zotrval na tom, že sa jedná o
nesprávny úradný postupom zakladajúci nárok žalobcu na náhradu škody z titulu nesprávneho
úradného postupu.
48.3. Žalobca sa nestotožnil ani s ostatnými tvrdeniami žalovanej a zotrval na tom, že vedenie trestného

stíhania bolo nezákonné a nesprávne, čo vyplýva aj zo samotnej skutočnosti, že žalobca bol spod
obžaloby oslobodený rozsudkom KS v Nitre, pričom KS v Nitre konštatoval, že nejde o trestný čin, ale
o priestupok. Žalobca odmieta argumentáciu žalovanej, že len vytvára právne tituly a že by si mohol
svoj nárok uplatňovať len z titulu nezákonného rozhodnutia. Vyššie citované tvrdenie má iba poukázať
na nesprávnosť úradného postupu súdov, nakoľko ak by odvolací súd v trestnom konaní potvrdil závery

súdu nižšej inštancie, tak by súd nižšej inštancie postupoval správne, t. j. úradný postup by nebol
nesprávny. Bolo to však opačne a Krajský súd Nitra ako odvolací súd v trestnom konaní dospel k iným
záverom, a to, že súd nižšej inštancie nekonal správne. K tvrdeniu žalovanej, že samotný žalobca nie je
schopný identifikovať ako mali súdy podľa neho postupovať keď uvádza dve alternatívy, a to podľa § 241
ods. 1 písm. b) TP postúpiť vec na príslušný správny orgán, nakoľko skutok nebol trestným činom, alebo

podľa § 241 ods. 1 písm. c) TP vec zastaviť z dôvodu, že skutok nie je trestný čin, žalobca uviedol, že
nie je pravda, že by žalobca nevedel ako majú súdy postupovať, ale tieto alternatívne postupy súdov boli
použiteľné inak v rozličnom čase. A/: ak by priestupok nebol ešte premlčaný, súdy mali v zmysle § 241
ods. 1 písm. b) TP postúpiť vec na príslušný správny orgán alebo B:/ ak bol priestupok už premlčaný,
súdy mali v zmysle § 241 ods. 1 písm. c) TP vec zastaviť z dôvodu, že skutok nie je trestný čin.

48.3.1. Čo sa týka ďalšieho tvrdenia žalovanej, tieto sú podľa žalobcu účelovo nepravdivé a žalobca
ich popiera. Žalobca zopakoval, že si neuplatňuje svoj nárok výlučne z titulu nezákonného rozhodnutia,
ale uplatňuje si svoj nárok (už od predbežného prerokovania nároku na náhradu škody) z titulu
nezákonného rozhodnutia a z titulu nesprávneho úradného postupu. Žalobca sa nestotožnil ani
s tvrdením žalovanej, že ak je nesprávny úradný postup zavŕšený rozhodnutím (podľa názoru

žalovanej akýmkoľvek rozhodnutím, t. j. zákonným aj nezákonným), nesprávny úradný postup sa v ňom
subsumuje. Takýto záver ale nie je korektný, nakoľko nesprávny úradný postup sa musí bezprostredne
odraziť v nezákonnom (a iba nezákonnom rozhodnutí, nie v zákonnom) rozhodnutí, aby sa mohol
nesprávny úradný postup subsumovať pod nezákonné rozhodnutie. Z toho a contrario vyplýva, že ak
sa nesprávny úradný postup odrazí v inom ako nezákonnom rozhodnutí, nesprávny úradný postup nie

je možné subsumovať pod toto rozhodnutie, a teda poškodený si môže uplatňovať nárok na náhradu
škody titulom nesprávneho úradného postupu, inak by poškodený nemal možnosť žalovať vady konania
žiadnym spôsobom a prišlo by k odopretiu spravodlivosti (denegatio iustitiae).
48.3.2. Podľa žalobcu majetková ujma je dostatočne preukázaná a keďže návrhom dokazovania bol
aj trestný spis 2T/159/2013, bude aj dostatočne preukázané skutočné zastúpenie žalobcu v trestnom

konaní ku ktorému vyjadreniu boli zároveň predložené aj doklady preukazujúce vykonané úhrady za
jednotlivé faktúry (čl. 536 -539).
49. Z odpovede zaslanej Okresnou Prokuratúrou Levice (čl. 627) vyplýva, že žiadosť o predbežné
prerokovanie nároku na náhradu škody bola vybavená Generálnou prokuratúrou dňa 07.02.2022 podč. VI/4 Gc 94/21/1000 – 8 tak, že Generálna prokuratúra SR konštatovala, že vo veci tejto žiadosti
neboli splnené zákonné podmienky pre uspokojenie uplatnených nárokov na náhradu škody podľa § 15
zákona č. 514/2003 Z. z. Vyjadrenie bolo žalobcovi doručené dňa 15.02.2022. Celá znenie odpovede

je žurnalizované v spise na č.l. 641 z ktorého vyplýva, že žalobcom uplatnený nárok na náhradu škody
je potrebné považovať za premlčaný.
50. Na pojednávaní konanom dňa 31.07.2024 žalobca zotrval na svojich doterajších vyjadreniach.
51. Na svojej procesnej obrane na tomto pojednávaní zotrvala ja žalovaná. Ďalej uviedla, že v časti,
ktorá sa týka trestného konania prebiehajúceho pred súdom - nenamietali tú skutočnosť, že MS SR

by nebolo oprávneným subjektom konať za SR, poukázal na predchádzajúce vyjadrenia, kde v prípade,
ak bola podaná obžaloba a konanie sa skončilo právoplatným oslobodzujúcim rozsudkom, subjektom
oprávneným konať za SR je Generálna prokuratúra a keďže je potrebné považovať celé trestné
konanie za jeden celok, tak z toho dôvodu preto aj postúpili žiadosť o predbežné prejednanie sporu
Generálnej prokuratúre SR. Zástupca žalovanej zopakoval, že skutočnosti tvrdené žalobcom vo vzťahu
k námietkam na postup súdu, tieto sú vykonštruované, nespĺňajú ani zákonné predpoklady nesprávnosti

vúradnompostupe,apretosaktomutoaninevyjadroval.Ďalejzástupcaviedol,ženieještandardné,aby
takto došlo k rozdeleniu uplatnených nárokov vyplývajúcich z jedného trestného konania, pretože ak je
konštatované nezákonné rozhodnutie, to v sebe pokrýva celé trestné konanie, teda aj časť prebiehajúcu
pred súdom, ako aj zopakoval, že okresný súd v tomto konaní nie je oprávnený preverovať správnosť
postupu v trestnom konaní (čl. 654 -656).

52. K doručeným listinám z trestného spisu 2T/159/2013 sa žalovaná vyjadrila písomným podaním
doručeným súdu dňa 10.09.2024 (čl. 697 – 699) kde v prvom rade bol spochybnený procesný postup
súdu. čo sa týka doručovaných listín jedná sa o - (I) uznesenie MV SR, sekcie kontroly a inšpekčnej
služby, odboru inšpekčnej služby zo dňa 14. 4. 2011 o pribratí znalca do trestného konania, (II) časť
znaleckého posudku vypracovaného znalcom G. H. H. dňa 15. 5. 2011 (titulná strana a časť III. záver

znaleckého posudku), (III) časť znaleckého posudku vypracovaného znalcom E. G. E. J., F. dňa 30.
01. 2012 (titulná strana a časť III. záver znaleckého posudku), (IV) oznámenie o vypovedaní plnej moci
advokátaG.E.K.zodňa11.4.2013,(V)časťzápisniceohlavompojednávanínaOkresnomsúdeLevice
zo dňa 9. 1. 2015, (VI) zaslanie odôvodnenia odvolania zo dňa 10. 8. 2015, (VII) dovolanie žalobcu
zo dňa 11. 11. 2015, (VIII) časť zápisnice o hlavom pojednávaní na Okresnom súde Levice zo dňa 23.

8. 2016, (IX) časť zápisnice o hlavom pojednávaní na Okresnom súde Levice zo dňa 14. 6. 2017, (X)
časť zápisnice o hlavom pojednávaní na Okresnom súde Levice zo dňa 3. 10. 2017 a (XI) zápisnicu o
verejnom zasadnutí na Krajskom súde v Nitre zo dňa 6. 9. 2018.
52.1. V tejto súvislosti žalovaná v prvom rade poukázala na to, že ani jedna z týchto listín, resp.
oboznámenie ani jednej z týchto listín, nebolo navrhnuté žiadnou zo strán sporu ako dôkaz v tomto

konaní. Ďalej zopakovala, že akákoľvek vecná revízia či hodnotenia výsledkov postupu trestného súdu
v inom konaní je v tomto konaní zo strany civilného súdu absolútne neprípustná z dôvodu absencie
právomoci civilného súdu na takýto postup. Hodnotenie postupu trestného súdu a konštatovanie
právne záväzných záverov o jeho zákonnosti či nezákonnosti potom už vôbec neprináleží stranám
sporu. Pre prijatie záveru o zákonnosti konania orgánu verejnej moci je nevyhnutné vychádzať zo

zákonom ustanovených podkladov príslušného orgánu verejnej moci (v danom prípade týmto môže
byť výlučne nadriadený trestný súd, resp. súd dovolací). Podľa žalovanej ani jedna z týchto listín
nijak nemení v konaní zistený skutkový stav týkajúci sa priebehu trestného konania vedeného voči
žalobcovi, ktorý navyše v zásade medzi stranami ani nebol sporný. Podstata tohto sporu v aktuálnom
štádiu konania spočíva v právnom posúdení veci, ku ktorému žalovaná už v priebehu konania

niekoľkokrát zaujala jednoznačné stanovisko, v zmysle ktorého dôvodnosť žalobcom uplatneného
nároku na náhradu škody (nemajetkovej ujmy) popiera v celom rozsahu, keďže žalobca neosvedčil
existenciu základných zákonných predpokladov pre možnosť vyvodenia zodpovednosti voči žalovanej
podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z., ktorého aplikácia je v danom prípade pre posúdenie
sporu rozhodujúca. Žalovaná zopakovala, že z priebehu trestného konania vedeného voči žalobcovi

jednoznačne nemožno ustáliť existenciu žiadneho nezákonného rozhodnutia vydaného súdom (t. j.
rozhodnutia, ktoré by bolo bývalo zrušené či zmenené z dôvodu jeho nezákonnosti nadriadeným
orgánom po nadobudnutí právoplatnosti), a rovnako tak ani žiadneho nesprávneho úradného postupu
– v tomto bode žalovaný odkázal aj na svoju procesnú obranu týkajúcu sa posudzovania nesprávneho
úradného postupu, ktorý sa prejaví v rozhodovacej činnosti súdu. Subjektívny nesúhlas žalobcu so

spôsobom procesného postupu súdu v trestnom konaní v žiadnom prípade nezakladá právny titul
v podobe nesprávneho úradného postupu súdu v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Akokoľvek sa
žalobca s takýmto postupom nestotožňuje, nie je to dôvodom na zákonne nekonformné konštruovanie
fakticky neexistujúcich právnych titulov nároku na odškodnenie. Žalovaná opätovne zopakoval, žepodstata celej kauzy žalobcu spočíva v jeho nezákonnom trestnom stíhaní, ktoré bolo vedené na
základe uznesenia o vznesení obvinenia, pričom nárok z tohto titulu si žalobca uplatňuje v samostatnom
konaní, kde v mene žalovaného štátu koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Okrem toho, že

žalobca v predmetnom konaní svoj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy odôvodňuje totožne s nárokom
uplatneným v tomto konaní (znenie skutkového odôvodnenia týchto nárokov, resp. údajne vzniknutej
nemajetkovej ujmy je v zásade rovnaké), nie je v tomto prípade žiaden priestor pre rozširovanie nároku
z nezákonného trestného stíhania aj do tohto konania za súčasného poukazovania na v skutočnosti
neexistujúci nesprávny úradný postup trestného súdu. Žalovaná zdôraznila, že trestné súdy konajúce v

trestnejvecižalobcusanedopustiližiadnehokonania/vydaniarozhodnutianapĺňajúcehodefiničnéznaky
či už nezákonného rozhodnutia podľa § 5 až 8 zákona č. 514/2003 Z. z., ani nesprávneho úradného
postupu podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z. Uvedená skutočnosť je podľa žalovanej s ohľadom na
priebeh súdnej časti trestného konania vedeného voči žalobcovi právne nepochybná. V závere bol
podaný návrh na zamietnutie žaloby a priznania mu nároku na náhradu trov konania voči žalobcovi.
53.Žalobcasakvyššieuvedenémuvyjadreniužalovanejvyjadrildňa22.09.2024(čl.717–720).Žalobca

sanestotožnilstvrdenímžalovanej, žesúdvykonaldôkazy, ktorénebolinavrhnuté.Tužalobcapoukázal
na jeho návrh na vykonanie dôkazu: pripojenie spisu Okresného súdu Levice sp. zn. 2T/159/2013,
a preto postup súdu bol podľa žalobcu v súlade s ustanovením § 185 ods.1 CSP, kedy sa súd rozhodol
vykonať dôkaz práve na základe návrhu žalobcu. Taktiež žalobca nesúhlasil s tvrdením žalovanej,
že konajúci civilný súd by vecne revidoval rozhodnutia trestného súdu v trestnom konaní vedenom

na Okresnom súde Levice pod sp. zn. 2T/159/2013. Vykonaním dôkazu sa v žiadnom prípade nebudú
revidovať, či meniť výsledky trestného konania, ktoré je samozrejme právoplatne ukončené. Pokiaľ
ide o hodnotenie postupu trestného konania, to považuje žalobca za alfu a omegu pri posudzovaní
nesprávneho úradného postupu konajúceho súdu v trestnom konaní, a podľa žalobcu hodnotenie
postupu súdov je inherentná súčasť posúdenia odôvodnenosti nároku žalobcu. Žalobca poukázal na

to, že v predchádzajúcich písomných podaniach, ako aj ústnych vymedzoval identifikovaný nesprávny
úradný postup.
54. Čo sa týka listín, ktoré boli predložené okresným súdom, tak tu žalobca poukázal na to, že z
pohľadu posúdenia nesprávneho úradného postupu zodpovedného štátneho orgánu v časti súdneho
konania je irelevantný znalecký posudok č. 033/2011, ktorý vypracoval znalec G. H. H. na základe

uznesenia podľa § 142 ods. 1 Trestného poriadku povereného príslušníka Policajného zboru odboru
inšpekčnej služby SKIS MV SR zo dňa 14.04.2014, pretože žalobca má za to, že nesprávny úradný
postup, ktorý spočíval v nesprávnom vyhodnotení uvedeného znaleckého posudku sa v danom prípade
odzrkadlil v právoplatnom rozhodnutí podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku zo dňa 16.03.2011. Za
nesprávny úradný postup je možné identifikovať napr. nesprávne vyhodnotený znalecký posudok č.

6/2012 znalca E. G. J. F., ktorý bol predložený Okresnej prokuratúre v Leviciach počas prípravného
konania po vydaní uznesenia o vznesení obvinenia, pričom ani konajúci súd prvého stupňa relevantným
spôsobom nereflektoval na podstatné skutočnosti vyplývajúce zo záverov znalca v nadväznosti na
vykonané dokazovanie. V rámci uvedeného znaleckého posudku, ktorý vypracoval znalec E. G. J. F.,,
ktorý je považovaný z pohľadu odbornosti za medzinárodne uznávaného experta v oblasti medicíny -

odvetvie Chirurgia sú jednoznačne identifikované závery, ktoré nie je možné bagatelizovať. Tu žalobca
zhrnul závery vyplývajúce práve z uvedeného znaleckého posudku, ktoré boli nasledovné:
A/„Poškodený D. B. mohol mať 4-5 dní ťažkosti s dýchaním, mal deformovanú tvár, avšak nebol žiadnym
spôsobom obmedzovaný na obvyklom spôsobe života“;
B/„Poškodený D. G. B. utrpel zlomeninu nosových kostí, ktorá bola ORL ošetrená s celkovou

predpokladanou dobou hojenia 2-3 týždne, čím je úraz charakterizovaný ako ľahký a vzhľadom na
ideálnu repozíciu nepredpokladám trvalé následky“.
C/ Žalobca poukázal aj na relevantné závery vo vzťahu k jeho osobe v nasledovnom znení: „ppráp.
Chujac utrpel zranenie pravej ruky pri otvorenej ruke a nie zovretej, čo je zranenie, ktoré vzniká pri
obrannom mechanizme. Jednoznačne konštatujem, že zranenie Chujaca nevzniklo pri zovretej pästi,

„ppráp. E. F. utrpel ťažkú distorziu interfalangeálneho kĺbu V prsta pravej ruky s odlomením bázy
posledného článku. V prsta pravej ruky a pohmoždenie krčnej chrbtice, „celková dĺžka bude min.
2 mesiace čo definujem ako zranenie ťažké, ktoré s najväčšou pravdepodobnosťou zanechá trvalé
následky v podobe obmedzenia hybnosti prsta pravej ruky, „Jednoznačne konštatujem, že tento typ
úrazumalíčkapravejrukynastávaúderomdovystretejrukyanikdynieúderomzovretoupäsťou“;„Keďže

doba liečenia prekročí 42 dní, úraz charakterizujem ako ťažký, ktorý pravdepodobne zanechá trvalé
následky čo je však možné ohodnotiť až po roku. Poškodený E. F. mal výrazne obmedzenú funkciu
pravej ruky, čím bol min. 3- 4 týždne obmedzovaný v obvyklom spôsobe života. Zranenia E. F. vznikli pri
obrannom mechanizme pri vystretých prstoch pravej ruky a nie pri zovretej pästi“.54.1. Ďalej bol uvedený odkaz na § 123 ods. 2 Trestného zákona, „Ublížením na zdraví sa na účely
tohto zákona rozumie také poškodenie zdravia iného, ktoré si objektívne vyžiadalo lekárske vyšetrenie,
ošetrenie alebo liečenie, počas ktorého bol nie iba na krátky čas sťažený obvyklý spôsob života

poškodeného“ R 21/1984: „Pre záver, že ide o ublíženie na zdraví v zmysle §156 ods. 1 TZ, nie je
nevyhnutné, aby poškodený bol práceneschopný. Rozhodujúca je povaha ujmy na zdraví, najmä akými
príznakmi, ťažkosťami a bolesťami sa prejavuje, v akej intenzite, po aký dlhý čas a do akej miery narušila
jeho zaužívaný spôsob života“
54.2. Podľa žalobcu z uvedeného je zrejmé, že ani na uvedené závery vyplývajúce zo znaleckého

posudku konajúci súd relevantným spôsobom neprihliadal, čo považuje žalobca za nesprávny úradný
postup súdu.
54.3. Žalobca v tomto vyjadrení zosumarizoval pochybenia súdov majúcich podľa žalobcu charakter
nesprávneho úradného postupu nasledovne: -KS v Nitre uznesením zo dňa 11.08.2015 (sp. zn.
4To/70/2015) zrušil odvolaním napadnutý rozsudok OS Levice zo dňa 09.01.2015 (sp zn. 2T159/2013),
pričom prvostupňovým rozhodnutím OS Levice bol Žalobca oslobodený spod obžaloby a KS v Nitre

ako súd odvolací vec vrátil súdu prvému stupňa, pričom v rámci uvedeného rozhodnutia bolo súd
prvého stupňa okrem iného vytknuté, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je v rozpore s kritériami
určeným Trestného poriadku s ustanovením § 168 ods. 1 Trestného poriadku, nakoľko v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia absentujú predovšetkým právne úvahy, ktorými sa súd prvého stupňa
spravoval, keď posudzoval dokázané skutočnosti. -KS v Nitre uznesením zo dňa 11.08.2015 (sp. zn.

4To/70/2015) zrušil odvolaním napadnutý rozsudok OS Levice zo dňa 09.01.2015 (sp zn. 2T159/2013),
pričom prvostupňovým rozhodnutím OS Levice bol žalobca oslobodený spod obžaloby na neverejnom
zasadnutí, pričom KS v Nitre zrušil rozhodnutie prvostupňového súdu deň pred doručením písomného
odôvodnenia odvolania (!) prokurátora a teda KS v Nitre ako odvolací súd s konečnou účinnosťou
rozhodoval o odvolaní prokurátora, hoci toto odvolanie nebolo právne účinne podané a teda konal

nad svoje oprávnenie. Odvolací súd nemal podmienku na preskúmanie rozsudku, pretože prokurátor
ako odvolateľ nevytkol ani postupu ani výroku žiadnu chybu. Týmto flagrantne nesprávnym postupom
KS v Nitre ako odvolacieho súdu bolo porušené právo žalobcu (vtedy v postavení obžalovaného)
na spravodlivý proces. Okrem vyššie uvedeného nesprávny úradný postup spočíval aj v nemožnosti
žalobcu (vtedy v postavení obžalovaného) vyjadriť sa k odvolaniu prokurátora. Nebyť tohto excesu

KS v Nitre je možné predpokladať, že rozsudok OS Levice, voči ktorému smerovalo (neodôvodnené)
odvolanie prokurátora a ktorým bol žalobca oslobodený spod obžaloby by bol odvolacím súdom
potvrdený a žalobca by bol právoplatne oslobodený spod obžaloby, nakoľko prokurátor ako odvolateľ
nevytkol ani postupu ani výroku žiadnu chybu. Žalobcom uvádzané skutočnosti majú byť podľa žalobcu
potvrdené aj Najvyšším súdom SR, ktorý v rámci dovolacieho procesu konštatoval porušenia práva

žalobcu na spravodlivý proces. -Vyššie uvedené rozhodovanie KS v Nitre sa konalo na neverejnom
zasadnutí, na ktorom sa nemal možnosť zúčastniť ani Žalobca ako obžalovaný ani jeho obhajca a konalo
sa v ich neprítomnosti, nakoľko odvolanie prokurátora nebolo nikomu doručené. Následne opätovne
rozhodol ten istý samosudca z OS Levice rozhodnutím zo dňa 23.08.2016 (sp. zn. 2T/159/2013) na
základe totožných dôkazov úplne opačne a odsúdil žalobcu, a to napriek tomu, že skutkový ani právny

stav sa nezmenil, ale v minulosti bol žalobca oslobodený. - KS v Nitre vyššie uvedené rozhodnutie OS
Levice zo dňa 23.08.2016 opätovne zrušil pre podstatnú chybu v konaní, ktorá napadnutým výrokom
rozsudku predchádzala, a to najmä preto, že bolo porušené právo obhajoby. - Následne opätovne
rozhodol ten istý samosudca z OS Levice rozhodnutím zo dňa 03.10.2017 (sp. zn. 2T/159/2013) a
opätovne OS Levice odsúdil žalobcu. Následne na podklade odvolania žalobcu KS v Nitre oslobodil

žalobcuspodobžalobyskonštatovaním,žeprvostupňovýsúdsanevysporiadalsovšetkýmiokolnosťami
dôležitými pre rozhodnutie, pričom konštatoval, že právne úvahy súdu prvého stupňa nie sú správne. -
Dôvodom prečo bol po mnohých rokoch žalobca oslobodený spod obžaloby je to, že údajné protiprávne
konanie žalobcu nenapĺňalo znaky trestného činu ale priestupku, t. j. konanie nebolo trestným činom. OS
Levice teda mohol a mal počas súdneho konania postupovať v zmysle § 241 ods. 1 písm. b) TP, a teda

postúpivecinémuorgánu,nakoľkobolisplnenépodmienkypodľa§214ods.1TP(výsledkyvyšetrovania
alebo skráteného vyšetrovania preukazujú, že nejde o trestný čin, ale ide o skutok, ktorý by mohol byť
priestupkom alebo iným správnym deliktom). - Ak už s plynutím času nebolo možné postupovať podľa
predchádzajúceho odseku OS Levice mohol a mal počas súdneho konania postupovať v zmysle § 241
ods. 1 písm. c) TP, a teda trestné stíhanie zastaviť, nakoľko boli splnené podmienky podľa § 215 ods.

1 TP (skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci). Podľa žalobcu je možné všetky
uvedené body považovať za nesprávny úradný postup v zmysle§ 9 zákona.54.4. Okrem vyššie uvedeného výpočtu nesprávnych úradných postupov žalovaného žalobca ako
nesprávny úradný postup uvádzal aj identifikované prieťahy v konaní, a to upovedomením o spôsobe
vybavenia podnetu Krajskej prokuratúry v Nitre zo dňa 12.08.2013 (sp. zn. 3 KR347/13-7). (tu súd

poukazuje, že sa jedná o predsúdne konanie, na ktoré nie je možné v tomto konaní prihliadnuť, práve
pre žalobcom stanovený predmet konania).

55. Žalovaná sa k vyššie uvedenému vyjadreniu žalobcu vyjadrila písomným podaním doručeným
súdu dňa 24.10.2024 (čl. 727 -731) , v ktorom sa v úvode vyjadril k spôsobu doručovania. Následne,

aj napriek tomu, že žalobca poukázal na svoj návrh na vykonanie dokazovania – pripojenie spisu,
k tomuto „dôkaznému návrhu“ žalovaná uviedla, že tento je sám o sebe nedostatočným podkladom
pre vykonanie dokazovania spôsobom, ako to uskutočnil konajúci súd. Podľa žalovaného pripojenie
trestného spisu do konania samo osebe fakticky nič neznamená, okrem toho, že sa spis fyzicky
nachádzal v pojednávacej miestnosti s tým, že žalobca mal vymenovať konkrétne listiny s návrhom
na ich oboznámenie (napr. prečítaním na pojednávaní alebo zaslaním protistrane na oboznámenie a

vyjadrenie). Takýto postup ale žalobcom navrhnutý nebol.

56. Podľa žalovanej závery znaleckého posudku G. H. H. sa prejavili v „rozhodnutí podľa § 206 ods. 1
Trestného poriadku zo dňa 16.03.2011 – v uznesení o vznesení obvinenia, ktoré, je jediným do úvahy
pripadajúcim právnym titulom v rámci celého skutkového stavu týkajúceho sa „kauzy“ žalobcu, a ktorý

má tvoriť právny titul v inom konaní, pričom jeho posudzovanie podľa žalovaného nepripadá do úvahy
v tomto konaní. Žalovaná považuje analýzu žalobcu vo vzťahu k posudzovaniu znaleckých posudkov
za irelevantnú, keďže predmetom tohto konania nie je revízia rozhodovania trestného súdu, a jeho
spochybňovanie na základe subjektívnych domnienok žalobcu, ale vyhodnotenie, či bol príslušným
orgánom a pre civilný súd záväzným spôsobom skonštatovaný či už nesprávny úradný postup, alebo

či bolo vydané rozhodnutie, ktoré napĺňa znaky niektorého z nezákonných rozhodnutí podľa §§ 5 až 8
zákona č. 514/2003 Z. z. Pokiaľ teda žalobca tvrdí, že: - trestný súd neprihliadal na závery znalca, a toto
má byť nesprávnym úradným postupom – žalovaná uviedla, že ide o spochybňovanie rozhodovacej
činnosti, nie úradného postupu, - odvolací súd zrušil uznesením odvolaním napadnutý rozsudok –
rovnako ide o spochybňovanie rozhodovacej činnosti, nie úradného postupu, - prvostupňový

súd neprávoplatne vydal odsudzujúci rozsudok, ktorým uznal žalobcu za vinného – tiež sa jedná o
spochybňovanie rozhodovacej činnosti, nie úradného postupu, - súd nepostúpil vec inému orgánu alebo
konanie nezastavil – rovnako ide o spochybňovanie rozhodovacej činnosti, nie úradného postupu.

57.Žalovaná uviedla, že k možnosti posudzovania žalobcom vytýkaných pochybení vyjadrovala

opakovane, s jednoznačným ozrejmením právnej úpravy vzťahujúcej sa na oblasť náhrady škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom. Žalobcom predkladaná
právna kvalifikácia týchto pochybení je naďalej v celom rozsahu nesprávna a žalobca existenciu
žiadneho kvalifikovaného nesprávneho úradného postupu podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z. z.
nepreukázal. Súd konajúci o náhrade škody nemá právomoc autoritatívne konštatovať nezákonnosť v

postupe trestného súdu, ktorý sa prejavil v jeho rozhodovacej činnosti. Žalovaná k tomuto uvádza,
že sa nejedná o popieranie práva žalobcu na odškodnenie za trestné stíhanie (ktorým sa v danom
prípade rozumie celé trestné stíhanie od vydania uznesenia o vznesení obvinenia až po právoplatné
oslobodenie žalobcu spod obžaloby), avšak toto odškodnenie v danom prípade (za daných skutkových
okolností) prichádza do úvahy (za predpokladu preukázania splnenia zákonných predpokladov) len

titulom nezákonného rozhodnutia – uznesenia o vznesení obvinenia, konanie o ktorom nároku je vedené
Okresným súdom Levice pod sp. zn. 12C/6/2022. Či už žalobca opodstatnenosť svojho nároku v
predmetnom konaní preukáže alebo nie, nie je v tomto konaní podstatné, pretože v tomto konaní
jednoznačneabsentujerelevantnýprávnyzákladnároku,akoipreukázanievznikuškodyanemajetkovej
ujmy v príčinnej súvislosti s de iure neexistujúcimi právnymi titulmi. Podľa žalovaného uplatňovanie

nárokov na náhradu škody spôsobom, ako činí žalobca, nezodpovedá právnej úprave zodpovednosti
štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a je taktiež rozporné i s početnou rozhodovacou
praxou súdov v Slovenskej republike. Osobitne žalovaný reagoval na posledný odsek na predposlednej
strane vyjadrenia žalobcu, kde žalobca poukazuje na „prieťahy identifikované v upovedomení o spôsobe
vybaveniapodnetuKrajskejprokuratúryvNitrezodňa12.08.2013)“–opätovnesajednápodľažalovanej

o absolútne zavádzajúce tvrdenie žalobcu, pretože toto upovedomenie sa týka preskúmania postupu
prokurátora Okresnej prokuratúry v prípravnom konaní, sp. zn. 2 Pv 662/11, a vôbec sa netýka súdnej
časti trestného konania vedeného voči žalobcovi. Podľa žalovanej tvrdenie žalobcu demonštruje
skutočnosť, že žalobca svojvoľne zamieňa dôvody vzniku ním deklarovaného nároku podľa svojichargumentačných potrieb, keďže v prípade súdnej časti konania nedisponuje žiadnym kvalifikovaným
právnym titulom.

58.Žalovaná uviedla aj, že žalobca opomenul ozrejmiť, ako mu ten-ktorý ním tvrdený (avšak v
skutočnosti neexistujúci) nesprávny úradný postup zasiahol do jeho osobného, rodinného, pracovného
či spoločenského života, a to v inom rozsahu než trestné stíhanie samotné. Takáto špecifikácia nároku
je pritom nevyhnutným predpokladom možnosti konajúceho súdu sa dôsledne a zákonne konformne so
žalobcom uplatneným nárokom vysporiadať.

59. Na pojednávaní konanom dňa 16.12.2024 žalobca uviedol, že po čiastočnom späťvzatí - nárok
uplatnený v konaní 12C/6/2022 je v sume 30.360,00 Eur predstavuje nárok za trestné konanie od
vznesenia obvinenia do podania – prijatia obžaloby. Čo sa týka nároku uplatneného v tomto konaní,
jedná sa o nárok vyplývajúci zo súdneho konania, teda od podania obžaloby až po právoplatné
rozhodnutie krajského súdu - oslobodzujúce. Pre upresnenie petitu žaloby žalobca uviedol, že 50.000,00

Eur predstavuje nemajetková ujma, ktorá mu vznikla aj v dôsledku nemožnosti kariérneho postupu
a stratu na zárobku (ktorá je len hypotetická). Žalobca to považuje za nemajetkovú ujmu - s odkazom
na všetky skutočnosti, ktoré už boli uvedené. Žalobca sumu 50.000,00 Eur - spôsob, resp. akýkoľvek
výpočet ako k tejto sume dospel, bližšie nešpecifikoval, uviedol, že táto suma podľa jeho názoru
zodpovedá všetkým skutočnostiam, ktoré už boli v konaní popísané a mali za následok zásahy do jeho

osobného ako aj pracovného života. V ostatných vyjadreniach sa pridržiaval doterajších písomných, ako
aj ústnych podaní.
60. Na svojich na tomto pojednávaní vyjadreniach zotrvala aj žalovaná, ktorej zástupca uviedol, že
žalobca zvolil neštandardný postup žaloby, keď jedno trestné konanie rozdelil na dva úseky s tým, že
ak by pripadalo do úvahy plnenie štátu, tak jediným dôvodom je nezákonné rozhodnutie – uznesenie

o vznesení obvinenia. Má za to, že súdy vo svojom procese nepochybili a teda nie je tu žiadny titul
v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Vyjadril sa aj k limitácii odškodnenia. Čo sa týka prípadného
nároku podľa § 11 a § 13 O. z. tu poukázal na to, že zákon č. 514/2003 Z. z. je zákonom špeciálnym
k Občianskemu zákonníku, ktorý upravuje nároky z náhrady škody a nemajetkovej ujmy v plnom
rozsahu, a preto aplikácia O. z. nepripadá do úvahy. Aj v tejto časti je potrebné žalobu považovať za

nedôvodnú. V ostatných vyjadreniach sa rovnako pridržiaval svojich doterajších vyjadrení kde zvýraznil
aj, že celý čas sa jednalo o neväzobné trestné stíhanie.
61. Na výzvu súdu žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu písomným podaním doručeným
súdu dňa 06.02.2025 (čl. 800,801), upresnil odsek III žaloby - predbežné právne posúdenie, kde je
uvedené : „...ak by nebol akceptovaný nárok navrhovateľa - poškodeného na uspokojenie nemajetkovej

ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z., tak si poškodený - žalobca uplatňuje nárok alternatívne v zmysle
§11 a §13 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb." , že žalobca uplatňuje nárok alternatívne v zmysle
§11 a §13 Občianskeho zákonníka č. 40/1964 Zb." Z vyššie uvedenej citovanej časti žaloby vyplýva, že
alternatívne žalobca požaduje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle § 11 a § 13 Občianskeho
zákonníka. Pre vylúčenie akýchkoľvek pochybností žalobca zdôraznil, že primáme požaduje priznať

nárok podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
a za predpokladu, že by súd žalobcovi nevyhovel pri tomto nároku podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, tak žalobca alternatívne požaduje priznať
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa § 13 Občianskeho zákonníka, a to vo výške 50.000,00
Eur. Žalobca odôvodnil svoj nárok v zmysle vyššie uvedeného tým, že žalovaný sa dopustil mnohých

pochybení v trestnom procese (ktoré vyčerpávajúco viac krát špecifikovali v žalobe, resp. v písomných
a ústnych vyjadreniach žalobcu na ktoré sa odvoláva). Okrem toho žalobca tiež odôvodňuje svoj nárok
neprimerane dlhým konaním a prieťahmi v konaniach spôsobenými žalovaným v dôsledku čoho celý
trestný proces trval 7 rokov. Uvedené malo za následok, že počas 7 rokov bolo žalobcovi zasahované
do jeho osobnostných práv, ktoré sú predmetom ochrany v zmysle § 11 a § 13 OZ, a to najmä do

občianskej cti, ľudskej dôstojnosti a súkromia žalobcu. Trestné stíhanie trvajúce takmer 7 rokov vplývalo
najmä na osobný a pracovný život žalobcu, a to najmä (i) neúspešné pohovory, nemožnosť kariérneho
postupu žalobcu, (ii) stres pre rodinu žalobcu aj samotného žalobcu, (iii) nemožnosť založiť si rodinu z
dôvodu neistoty a nestability v súkromnom živote žalobcu a z dôvodu zníženia finančných prostriedkov
žalobcu (v dôsledku absencie kariérneho rastu), (iv) neustále neistota a nestabilita v pracovnom živote

v dôsledku konania žalovaného nie je ani možné celú vec uzavrieť tým, že bude konštatované, že
žalobca skutok - priestupok nespáchal, nakoľko skutok už nemožno prejednať v priestupkovom konaní
z dôvodu jeho premlčania. Žalobca pritom nekonal protiprávne, bol napadnutý a konal v nutnej obrane,
čo chcel a mohol preukázať v priestupkovom konaní, avšak bolo mu to znemožnené v dôsledku konaniažalovaného a jeho neoprávneného zásahu do osobnostných práv žalobcu. Dôsledkom tohto je, že
žalobcaboladoposiaľjenálepkovanýakoútočník,čoniejepravda,avšakžalobcatovdôsledkukonania
resp. nekonania žalovaného nemôže podložiť akýmkoľvek rozhodnutím. V zmysle judikatúry (napr.

Rozsudok NS SR, sp. zn. 4Cdo 232/2010, zo dňa 29. júla 2011) za účelom určenia či je nemajetková
ujma existuje je „rozhodujúce to, že by takúto ujmu, vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu
práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie, dopad alebo dôsledky, považovala za značnú každá fyzická
osoba. “ Objektivizovaním existencie nemajetkovej ujmy možno podľa názoru žalobcu jednoznačne
dospieť k tomu, že takú ujmu najmä v osobnom a pracovnom živote a v spoločenskom uplatnení a

v dôstojnosti žalobcu ako pociťuje žalobca, by pociťovala každá osoba v rovnakom postavení a táto
ujma bola zapríčinená v priamom dôsledku (ne)konania žalovaného. Žalobca trvá na svojom nároku na
náhradu škody titulom nesprávneho úradného postupu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Žalobca má za preukázané, že tento nárok žalobcu
existuje, je daný a náhrada škody by mala byť žalobcovi priznaná v zmysle žalobného petitu. Z procesnej
opatrnosti však žalobca navrhol súdu, aby v prípade nepriznania nároku na náhradu škody titulom

nesprávneho úradného postupu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci súd alternatívne vydal rozsudok, ktorým zaviaže žalovaného zaplatiť žalobcovi
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 50.000,00 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5% ročne
od 16.02.2022 do zaplatenia. Rovnako žalobca žiadal nárok na náhradu trov konania.
62. Žalovaná vo svojom poslednom vyjadrení zo dňa 13.03.2025 (čl. 808 -810) reagovala na vyjadrenie

žalobcu zo dňa 06. 02. 2025. Opäť poukázala na to, že zákon č. 514/2003 Z. z., ktorý je lex specialis vo
vzťahu k Občianskemu zákonníku pre prípady posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci, považuje takýto žalobcom želaný postup za absolútne vylúčený. Uviedla,
že právna úprava zakotvená v slovenskom právnom poriadku zreteľne rozlišuje medzi: 1. nárokmi na
náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci podľa ustanovení zákona č. 514/2003 Z. z. – v

takýchto prípadoch sa pred súdmi jedná o tzv. konania o náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej
moci a 2. nárokmi na poskytnutie primeraného zadosťučinenia za porušenie osobnostných práv v
zmysle ustanovení zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej aj „OZ“) – v takýchto prípadoch sa
jedná o konania o tzv. satisfakčných žalobách podľa Občianskeho zákonníka.

62.1. V zmysle vyššie uvedeného je podľa žalovanej tento prípad bez akýchkoľvek pochybností
prípadom nároku na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci podľa zákona č. 514/2003
Z. z. uplatňovaný z titulu trestného stíhania žalobcu, ktoré neskončilo jeho právoplatným odsúdením.
Ide tak o duplicitne uplatnený nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, ktorý si z titulu uznesenia
o vznesení obvinenia ako nezákonného rozhodnutia a naň nadväzujúceho trestného stíhania žalobca

primárne uplatňuje v konaní Okresného súdu Levice, sp. zn. 12C/6/2022. Žalovaný namietol pasívnu
vecnú legitimáciu štátu, s odkazom na § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka podľa ktorého pôvodcom
zásahu je právnická osoba - štátny orgán (orgán verejnej moci), konkrétnym konaním ktorého malo
dôjsť k zásahu do osobnosti. V tomto druhu konaní totiž platí princíp zodpovednosti pôvodcu zásahu za
ujmu spôsobenú na chránených osobnostných právach“, t. j. zodpovednosť za zásah do osobnostných

práv nikdy nemôže niesť štát, ale výlučne subjekt, ktorý sa dopustil konania zasahujúceho do práv
poškodeného.

63. Na poslednom pojednávaní konanom dňa 21.03.2025, na ktorom súd vyhlásil rozsudok, prítomní
žalobca, ako aj žalovaný zopakovali, resp. odkázali na všetky doterajšie tvrdenia vyjadrenia, vrátane

záverečných rečí.

64. Okresný súd na pojednávaní konanom uvedeného dňa vykonal dokazovanie v nasledovnom
rozsahu: Čl. 1-13 žaloba, čl. 21 – 49 žaloba vo formáte Word, čl. 50 UZN z 16.11.2010- začatie trestného
stíhania, čl. 51-52 UZN z 16.03.2011, čl. 53-55 sťažnosť, čl. 56-57 UZN o zamietnutí sťažnosti, čl.

58-59 návrh na podanie obžaloby, čl. 60-61 vyjadrenie OP Levice z 02.05.2013, čl. 62-63 obžaloba
z 26.09.2013, čl. 64-66 trestný rozkaz, čl. 67-69 odpor, čl. 70-77 rozsudok 2T/159/2013 z 9.1.2015, čl.
78-79 odôvodnenie odvolania zo strany OP Levice, čl. 80-86 UZN KS NR 4To70/2015-393 z 11.08.2015,
čl. 87-91 UZN NS SR 2Tdo6/2016 z 9.2.216, čl. 92-102 rozsudok OS LV 2T/159/2013 z 23.08.2016,
čl. 103-109 UZN KS NR 4To96/2016-514 z 23.01.2017, čl. 110-122 rozsudok OS LV 2T/159/2013-543

z 03.10.2017, čl. 123-132 rozsudok KS NR 4To/28/2018-624 z 06.09.2018, čl. 133-137 žiadosť
o preskúmanie postupu policajta z 16.11.2012, čl. 138-141 odpoveď OP LV z 25.03.2013, čl. 142-146
sťažnosť na postup krajského prokurátora z 27.08.2013, čl. 147-149 odpoveď GP SR z 27.08.2013, čl.
150 odpoveď GP SR z 21.06.2013, čl. 151-153 odpoveď Krajská prokuratúra NR z 12.08.2013, čl. 154– 173 žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody z 23.08.2021 adresovaná aj MS
SR aj GP SR, čl. 174-176 odpoveď Ministerstva spravodlivosti z 02.09.2021, čl. 177 -186 stanovisko
žiadateľa – poškodeného k upovedomeniu MS SR zo dňa 02.09.2021, čl. 187-188 podací lístok, čl.

189-201 znalecký posudok č. 033/2011, čl. 202 – 211 ZP č. 6/2012, čl. 212-214 lekárske správy, čl. 215
– 221 faktúry od AK D. D. K. č. 021/2017, 016/2019,2016/235,2016/199,2014/282, 2017/181,2017/122,
čl. 222 – 223 emailová komunikácia, čl. 232 UZN 15C/6/2022 z 27.04.2022 o nevylúčení zákonnej
sudkyne, ppl. 16.05.2022, čl. 238 UZN výzva na špecifikáciu žaloby, čl. 244-245 doplnenie žaloby, čl.
252 – 280 žaloba, čl. 281 – 426 identické prílohy ako boli zaslané spolu s pôvodnou žalobou, uvedené

vyššie, čl. 433 UZN 15C/6/2022 z 08.07.2022 výzva na vyjadrenie sa, čl. 437 žiadosť o predĺženie
lehoty, čl. 441 – 446 vyjadrenie žalovaného, čl. 450 UZN z 02.09.2022 výzva na vyjadrenie, čl. 455
– 457 vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaného, čl. 461 UZN z 30.09.2022 výzva žalovaného na
vyjadrenie sa, čl. 465 – 470 vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaného z 26.09.2022, čl. 471-473
vyjadrenie žalovaného z 18.10.2022, čl. 488 a 492 žiadosť žalobcu o odročenie pojednávania, čl. 508
– 518 zápisnica z 31.05.2023, čl. 519 – 525 vyjadrenie žalovaného v nadväznosti na pojednávanie,

čl. 532 – 535 vyjadrenie žalobcu, čl. 536 čestné prehlásenie o úhradách súm zo dňa 17.07.2023, čl.
537-539 doklad o transakciách zo B. B., čl. 560 zápisnica z pojednávania z 26.07.2023, čl. 562 zápisnica
z pojednávania v konaní 12C/6/2022 z 20.06.2023 na ktorej bol vydaný medzitýmny rozsudok, čl.
564-590 rozsudok z konania 12C/6/2022-318 z 20.06.2023, čl. 603 opravné UZN v konaní 12C/6/2022,
čl. 604-610 odvolanie do medzitýmneho rozsudku z konania 12C/6/2022, čl. 627 odpoveď OP Levice

na dotaz súdu, čl. 640 – 644 odpoveď OP Levice na dotaz súdu spolu so zaslaním vyjadrenia GP
SR vo veci predbežného prerokovania nároku, čl. 645 prvá strana odpovede spolu s doručenkou
preukazujúcou prevzatie 15.02.2022, čl. 654-656 zápisnica z pojednávania z 31.07.2024, čl. 660-694
listiny, ktoré boli zabezpečené z pripojeného trestného spisu 2T/159/2013 podľa referátu na čl. 657,
následne doručené stranám sporu, čl. 697 – 699 reakcia žalovaného na doručené listiny z trestného

spisu, čl. 703-704 žiadosť PZ žalobcu o odročenie pojednávania, čl. 709 rovnaká žiadosť PZ žalobcu,
čl. 716-720 vyjadrenie PZ žalobcu k reakcií žalovaného, čl. 726 – 730 vyjadrenie žalovanej k vyjadreniu
žalobcu, čl. 742 a nasl. listiny z konania 12C/6/2022 žaloba, späťvzatie č. 1 a späťvzatie č. 2,
rozhodnutie odvolacieho súdu na základe podaného odvolania voči medzitýmnemu rozsudku – UZN č.
k. 11Co/1/2024-410 z 11.07.2024 ppl. 22.08.2024, ktorého výroková časť bola prečítaná na pojednávaní

konanom 16.12.2024 , čl. 774 zápisnica o vyhlásení rozsudku z 14.01.2025, čl. 793 výzva PZ žalobcu na
oznámenie, čl. 799 – 801 vyjadrenie PZ žalobcu na výzvu súdu, čl. 808-810 vyjadrenie žalovaného na
vyjadrenie PZ žalobcu, pripojený spis 2T/159/2013- rozhodnutia, ako aj listiny, ktoré boli zabezpečené
a žurnalizované do konania.
65. Z podanej žaloby, príloh, vykonaného dokazovania, pripojeného spisu Okresného súdu 2T/159/2013

obsahujúceho aj vyšetrovací spis, okresný súd zistil nasledovný skutkový a právny stav:
65.1. Žalobca bol obžalovaným v konaní vedenom okresným súdom pod spisovou značkou
2T/159/2013, na skutkovom základe ako vyplýva z obžaloby. Súd má preukázané, že žalobca bol spod
obžaloby oslobodený z dôvodu, že skutok, ktorý mu bol kadený za vinu, nie je trestným činom. Žalobca
má zato, že v priebehu vedenia trestného konania (súdna časť) došlo k viacerým pochybeniam zo strany

súdu tak okresného, ako aj krajského, majúce znaky nesprávneho úradného postupu, ako aj v časti
trestného konania vedeného už pred súdom, boli postupne vydávané nezákonné rozhodnutia, uvedené
v žalobe. Z týchto dôvodov sa preto žalobca (prvotne) postupom podľa zákona č. 514/2003 Z.z. domáha
náhrady škody predstavujúcej nemajetkovú ujmu v sume 50.000,00 Eur a 1.334,70 Eur spolu s prísl.
Alternatívne si tento nárok na sumu 50.000,00 Eur, ako nemajetkovej ujmy, žalobca uplatnil aj postupom

podľa § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka a to pre prípad, ak by nebolo žalobe vyhovené podľa zákona
č. 514/2003 Z. z.
65.1. Žalovaná žalobcom uplatnený nárok považovala za nedôvodný v celom rozsahu, poukazovala na
jediné nezákonné rozhodnutie – a to Uznesenie o vznesení obvinenia, poukazoval na neštandardný
postup žalobcu, ktorý z jedného trestného konania urobil dve, vo vzťahu k nároku na náhradu škody

z predsúdneho konania je vedené konanie pod spisovou značkou 12C/6/2022, a vo vzťahu k nároku
na náhradu škody z konania pred súdom je vedené konanie 15 C/6/2022. Tiež poukázala na to, že
vkonanípredsúdomnebolovydanéžiadnerozhodnutie, ktorébymaloznakynezákonnéhorozhodnutia,
s odkazom na príslušné ustanovenia zákona č. 514/2003 Z. z., ako ani toto konanie nevykazuje známky
nesprávneho úradného postupu – žiadneho, rovnako v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. Žalovaná

taktiež namietala aj výšku uplatneného nároku na náhradu škody s odkazom aj na sumu, ktorá bola
uplatnené v konaní 12 C/6/2022. V časti alternatívneho návrhu tento žalovaná považuje za neprípustný,
keďže zákonč.514/2022Z.z.jelexspecialiskObčianskemuzákonu,tedaposudzovaniejednéhoatoho
istého nároku nemôže byť uskutočnené aj podľa zákona č. 514/2022 Z. z. , ako aj podľa Občianskehozákona. Vo vzťahu k alternatívnemu petitu bola zároveň vznesená aj námietku vecnej nepríslušnosti.
Žalovaná žiadal žalobu zamietnuť v celom rozsahu.
66. V konaní bolo preukázané (čo bolo už aj viac krát uvedené), že na okresnom súde prebieha

okrem konania vedeného pod sp. zn. 15C/6/2022 aj druhé konanie toho istého žalobcu vedeného pod
sp. zn. 12C/6/2022, v ktorom rovnako žaluje Slovenskú republiku (v konaní 12 C/6/2022 konajúcu
prostredníctvom Generálnej prokuratúry SR) tiež titulom nároku na náhradu škody, ktorá mu mala
vzniknúť nezákonným rozhodnutím a nesprávnym úradným postupom v konania vedeného súdom pod
spisovou značkou 2T/159/2013 (v štádiu predsúdneho konania). Neskôr, po čiastočnom späťvzatí bol

vtomtokonaníuplatnenýnároklentitulomnesprávnehoúradnéhopostupu(č.l.757). Zpripojenejžaloby
z konania 12C/6/2022 (čl. 742 a 752) má súd preukázané, že skutkové okolnosti tvrdené žalobcom, sú
v jednom ako aj v druhom konaní v podstate rovnaké s tým, že žalobca si pôvodne uplatnil aj rovnakú
sumu ako nárok na náhradu škody aj v rámci konania 12C/6/2022 - 50.000,00 Eur, ako aj v rámci
tohto konania, tiež 50.000,00 Eur. Rozdiel je v nároku na skutočnú škodu, ktorá pozostáva z faktúry na
obhajobu v prípravnom konaní, ktorá je uplatnená v konaní 12C/6/2022 len v sume 360,00 Eur a v tomto

konaní v sume 1.334,70 Eur. Žalobca rozdelenie nároku na náhradu škody vyplývajúceho z jedného
trestného konania odôvodnil tým, že videl porušenia zákona majúce znaky nesprávneho úradného
postupu, ako aj nezákonného rozhodnutia aj v rámci predsúdneho konania a tiež aj v konaní pred
súdom.
67. Čo sa týka uvedeného rozdelenia nárokov vyplývajúcich z jedného trestného konania, je potrebné

sa stotožniť so žalovanou, ktorá uvádzal, že takýto postup nie je štandardný, keď z jedného a toho
istého trestného konania, v ktorom postupne vykonávajú úkony a vydávajú rozhodnutia aj orgány
činné v trestnom konaní (nielen súdy), avšak stále sa jedná o jedno trestné konanie (trestné stíhanie
bolo začaté v konaní vedenom pod č. ČVS: SKIS-78/IS-1-SV-2010) s odkazom na zákonnú definíciu
trestného konania podľa Trestného poriadku, si žalobca uplatnil nárok na náhradu škody (nemajetkovú

ujmu) v dvoch samostatných civilných konaniach. Rovnako je potrebné dať za pravdu žalovanému, že
existuje možný titul – nezákonného rozhodnutie (uznesenie o vznesení obvinenia), ktorý by pokryl celé
trestné konanie, vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu škody (samozrejme, ak by boli splnené
aj ostatné zákonné predpoklady pre náhradu škody), keďže žalobca bol spod obžaloby oslobodený,
k čomu existuje aj judikatúra, na ktorú žalovaná aj opakovane poukazovala. Dokonca sa skutkové

tvrdenia v týchto dvoch konaniach aj prelínali, pričom aj v konaní 15C/6/2022 žalobca poukazoval na
nesprávny úradný postup orgánov činných v trestnom konaní, poukazoval na konštatované prieťahy
v predsúdnom konaní, a to aj napriek uvedenému rozdeleniu a skutočnosti, že takéhoto konania sa
nedopustili súdy. Uvedené sa opakovalo nielen v prvotnej žalobe, ale aj v ďalších vyjadreniach žalobcu
(jeho právneho zástupcu).

68. Práve z dôvodu týchto nejasností, bol žalobca na pojednávaní konanom dňa 16.12.2024 výslovne
dotázaný na uvedenie predmetu sporu tak v konaní 12C/6/2022, ako aj v konaní 15C/6/2022, kde
uviedol, že v konaní 12C/6/2022 došlo aj k čiastočnému späťvzatiu žaloby a nárok na nemajetkovú
ujmu bol po tomto čiastočnom späťvzatí žaloby uplatnený v sume 30.360,00 Eur z titulu nesprávneho
úradného postupu + skutočná škoda a jedná o nárok za trestné konanie od vznesenia obvinenia do

podania – prijatia obžaloby. Konanie, ktoré je vedené pod sp. zn. 15C/6/2022 je samostatným konaním
práve z toho dôvodu, že žalobca videl pochybenia v postupe súdov, ktoré považuje za nesprávny úradný
postup, ako aj rozhodnutia, ktoré boli súdmi vynesené v rámci už súdneho konania, t. j. od prijatia
obžaloby, až po právoplatné rozhodnutie krajského súdu – oslobodzujúce (čl. 763).
69. Medzi stranami sporu bola sporná otázka aj, či v konaní 15C/6/2022 je uplatnený nárok len z titulu

nezákonného rozhodnutia, alebo len z titulu nesprávneho úradného postupu, resp. aj z nezákonného
rozhodnutia a aj z nesprávneho úradného postupu. Žalovaná v tomto smere poukazovala na to, že
by sa malo jednať len o nezákonné rozhodnutie, avšak takýmto rozhodnutím je uznesenie o vznesení
obvinenia. Žalobca tieto tvrdenia spochybňoval a tvrdil, že od počiatku, ako podal návrh na predbežné
prejednanie jeho nároku, Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky poukazoval a uplatňoval si

nárok na nemajetkovú ujmu aj titulom nezákonných rozhodnutí, ako aj titulom nesprávneho úradného
postupu.Tusúdpoukazujenato,žetietoskutočnostiskutočnevyplývajúajzožaloby,akoajboliuvedené
v žiadosti o predbežné prerokovanie nároku žalobcu na náhradu škody a aj vyjadreniach žalobcu.
V konečnom dôsledku, ak by žalobca aj konštatoval, že nárok je uplatnený len z nesprávneho úradného
postupu, avšak tento by zistený nebol, ale preukázateľne by bolo zistené nezákonné rozhodnutie,

vzhľadom k charakteru sporu, je práve na posúdení súdu, aby vyhodnotil či existuje titul odôvodňujúci
nárok na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.70. Podľa § 166 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. v znení neskorších predpisov, Civilný sporový poriadok
(ďalej len „CSP“), v záujme hospodárnosti konania súd spojí na spoločné konanie také konania, ktoré
sa pred ním začali a skutkovo spolu súvisia, alebo sa týkajú tých istých strán. Ak boli také konania

pridelené viacerým sudcom toho istého súdu, rozhodne o spojení konaní ten sudca, u ktorého sa začalo
konanie skôr.
71. Keďže žalobca svojimi dvoma žalobami voči tomu istému žalovanému subjektu – Slovenská
republika, uplatnil nárok na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., z jedného a toho
istého trestného konania, ktoré je charakterizované úsekom od vznesenia obvinenia, až po konečné

rozhodnutie, vystala otázka možnosti prípadného spojenia týchto dvoch konaní z ktorých konanie
vedené pod sp. zn. 12C/6/2022 začalo skôr. Okresný súd v tomto konaní ale nepodal návrh zákonnej
sudkyni z konania 12C/6/2022 na spojenie veci a to z dôvodu, že aj keď aj v konaní 12C, ako aj v konaní
15C je žalovanou stranou síce Slovenská republika, v každom konaní za Slovenskú republiku vystupuje
iný orgán oprávnený konať za Slovenskú republiku v zmysle príslušných ustanovení zákona č. 514/2003
Z. z. V konaní 12C/6/2022 je týmto orgánom Generálna prokuratúra Slovenskej republiky a v konaní

15C/6/2022 to je Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky. Navyše, s prihliadnutím práve na
rozdelenie jedného trestného konania na predsúdne konanie a na konanie pred súdom, s poukazom aj
na iný predmet konania, pretože žalobca namietal iné nezákonné rozhodnutia a iné nesprávne úradné
postupy (až na to, keď žalobca aj v tomto konaní poukazoval na nesprávny úradný postup aj orgánov
činných v trestnom konaní, čo ale nebolo predmetom konania, vzhľadom na jasne špecifikovaný úsek

trestného konania, od ktorého je uplatnený nárok v tomto konaní) súd takéto spojenie nepovažoval ani
za hospodárne, pretože konajúci orgán by sa mohol vyjadrovať len k tým pochybeniam, ktoré sú v jeho
„kompetencii“ s poukazom na zákon č. 514/2003 Z. z. Súd zároveň hneď po podaní žaloby evidoval
aj inú obranu v oboch konaniach. Súd je preto názoru, že na takéto spojenie neboli splnené zákonné
podmienky, z ktorého dôvodu nezvolil uvedený procesný postup.

72. Podľa § 1 písm. a) a c) zákona č. 514/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov, o zodpovednosti za
škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej aj „zákon“), tento zákon
upravuje písm. a) zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej
moci; c) predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a právo na regresnú náhradu.
73. Podľa § 2 písm. b) na účely tohto zákona, orgán verejnej moci je 1. štátny orgán. Podľa

§ 3 ods. 1 písm. a) – d) štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu,
ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci okrem tretej časti toho zákona pri výkone verejnej
moci a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním, alebo iným pozbavením
osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d)
nesprávnym úradným postupom.

74. Podľa § 3 ods. 2 zákona, zodpovednosti podľa ods. 1 sa nemožno zbaviť.
75. Podľa § 4 ods. 1 písm. a) bod I. a písm. f) zákona, vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu a) Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky, ak 1. škoda vznikla v dôsledku rozhodnutia vydaného súdom, alebo ak škoda bola spôsobená
nesprávnym úradným postupom súdu, f) Generálna prokuratúra Slovenskej republiky ak škodu spôsobil

štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní, alebo v
správnom konaní.
76. V tomto konaní sa Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky od počiatku necítilo byť orgánom
oprávneným na konanie v mene Slovenskej republiky, ktorý názor prejavilo ministerstvo už aj vo
svojej odpovedi na žiadosť o predbežné prerokovanie nároku, ktorá bola doručená okrem Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky aj Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky, datovaná dňom
23.08.2021 (čl. 154 – 173). Z tejto žiadosti má súd preukázané, že žalobca si uplatnil nárok na
nemajetkovú ujmu spolu v sume 100.000,00 Eur, pričom 50.000,00 Eur je uplatnená ako škoda
spôsobená neprimeranou dĺžkou konania a škoda za procesné pochybenia, okrem iných konštatované
aj Najvyšším súdom Slovenskej republiky, a aj Krajským súdom Slovenskej republiky. Táto žiadosť bola

adresovaná práve Ministerstvu spravodlivosti Slovenskej republiky.
77.Vžiadostijeuplatnenýnárokajnasumu50.000,00Eur -ako škodaspôsobenáneprimeranoudĺžkou
trestného konania v prípravnom konaní, ktorú nárok žalobca smeroval voči Generálnej prokuratúre
Slovenskej republiky. Čo sa týka skutočnej škody, táto bola vyčíslená spolu v sume 1.694,70 Eur s tým,
že túto si žalobca uplatňoval tak voči Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, ako aj voči

Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky, keďže bola uvedené v jednej žiadosti (čl. 167).
78. Súd má preukázané, že v rámci konania 12C/6/2022, bol uplatnený nárok na náhradu škody
vyplývajúcu z jednej faktúry v sume 360,00 Eur a zvyšok (1.334,70 Eur) bol uplatnený v konaní
15C/6/2022.79. Z odpovede Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky zo dňa 02.09.2021 vyplýva, že
Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky sa necíti byť orgánom verejnej moci oprávneným na
vecné prerokovanie tejto žiadosti, a preto žiadosť postúpil práve Generálnej prokuratúre Slovenskej

republiky. Už v tejto odpovedi Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky poukázalo na tú
skutočnosť, že sa jedná o nárok na náhradu škodu spôsobenú uznesením o vznesení obvinenia,
a v tom prípade koná za štát Generálna prokuratúra Slovenskej republiky. Rovnaké stanovisko až do
pojednávania konaného dňa 31.07.2024 prezentoval zástupca žalovanej už od začiatku konania vo
svojich písomných vyjadreniach, viď. napr. vyjadrenie na čl. 444 p. v., v ktorom žalovaný uviedol :

„.... je toho názoru, že v súdnom konaní o žalobcom uplatnenom nároku na náhradu škody (rovnako
aj aj v rámci predbežného prerokovania tohto nároku ), má za Slovenskú republiku konať Generálna
prokuratúra Slovenskej republiky. Žalovaná zároveň dáva do pozornosti súdu, že je povinnosťou
súdu, bez zreteľa na označenia orgánu verejnej moci obsiahnutej v žalobe zabezpečiť, aby bol štát
v kompenzačnom konaní zastúpený príslušným orgánom verejnej moci v súlade s príslušnými právnymi
predpismi, a následne konať len s takýmto oprávneným orgánom“. V rovnakom duchu sa vyjadrila

žalovaná aj v ďalšom svojom vyjadrení na čl. 473 p. v., kde bolo uvedené: „Žalobca si uplatnil nárok
na náhradu škody a nemajetkovej ujmy na Ministerstve spravodlivosti Slovenskej republiky, ktoré
z dôvodu svojej nepríslušnosti žiadosť žalobcu postúpilo Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky,
ktorá zjavne žiadosť riadne predbežne prerokovala a nárok žalobcu neuspokojila.“
80. Ako už bolo uvedené, žalovaná až na pojednávaní konanom 31.07.2024 uviedla, že v časti, ktorá

sa týka trestného konania prebiehajúceho pred súdom, nenamietali tú skutočnosť, že Ministerstvo
spravodlivosti SR by nebolo oprávneným subjektom konať za SR. Okresný súd tu poukazuje ale na
samotné predbežné prerokovanie žiadosti, ako aj na už citované vyjadrenia žalovanej, z ktorých
jednoznačne vyplývalo, že Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky malo za to, že v tomto
konaní nie je oprávneným orgánom konať za Slovenskú republiku, a to aj napriek skutočnosti, že od

začiatku žalobca tvrdil, že si uplatňuje nárok za nesprávny úradný postup súdov, ako aj za nezákonné
rozhodnutia, ktoré vznikli v rámci konania pred súdmi. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky
tvrdiac, že v tomto prípade je jediným možným titulom, na základe ktorého si žalobca môže uplatňovať
nárok na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z., - uznesenie o vznesení obvinenia, a to práve
z toho dôvodu, že celé trestné konanie sa skončilo oslobodzujúcim rozsudkom preto spochybňovalo

svojeoprávneniekonaťzaSlovenskúrepublikuvtomtokonaní.Tusúdpoukazujenato,žebolopotrebné
sa pridŕžať tvrdení uvádzaných žalobcom v žalobe a aj napriek tomu, že bolo možné zvoliť postup
uplatnenia nároku na náhradu škody tak, ako ho prezentovala žalovaná, teda pre prípad, ak je vedené
trestné stíhanie voči osobe, ktorá je následne spod obžaloby oslobodená, tak analogicky je potrebné
aplikovať ustanovenie o nároku na náhradu škody vzniknutú z nezákonného rozhodnutia, ktorým je

práve uznesenie o vznesení obvinenia, pokiaľ ale sám žalobca sa rozhodol neuplatniť si tento postup
a zodpovednosť z nezákonného rozhodnutia – uznesenia o vznesení obvinenia nestiahol na celé trestné
konanie (vrátane súdneho), ale súdne konania (a nárok z neho) vyčlenil ako samostatné konanie,
súd je toho názoru, že súd musel vychádzať zo skutkových tvrdení žalobcu, z ktorého dôvodu potom
oprávneným konať za Slovenskú republiku v tomto konaní je práve Ministerstvo spravodlivosti SR, ktoré

v konečnom dôsledku v závere konania túto skutočnosť už ani nenamietalo. Súd poukazuje na to, že
v zmysle už citovaného ustanovenia § 4 ods. 1 písm. f) je jednoznačné, že Generálna prokuratúra
Slovenskej republiky koná v mene štátu vo veci náhrady škody len v tých prípadoch, ak škodu spôsobil
štátny orgán podľa osobitného predpisu v občianskom súdnom konaní, v trestnom konaní alebo v
správnom konaní. Je síce pravda, že trestné konanie v sebe zahŕňa aj úsek konania pred súdom, avšak

aby bola oprávnenou osobou konať v mene Slovenskej republiky Generálna prokuratúra SR, muselo by
sa jednať o škodu, ktorá bola spôsobená štátnym orgánom podľa osobitného predpisu, a tým je zákon č.
153/2001 Z. z. o prokuratúre, konkrétne § 38, podľa ktorého ods. 1 prokuratúru tvoria tieto štátne orgány:
a) generálna prokuratúra, b) krajské prokuratúry, c) okresné prokuratúry. Ak žalobca nepoukazoval na
pochybenie, či už generálnej prokuratúry, krajskej prokuratúry alebo okresnej prokuratúry, ale vyslovene

poukazoval na pochybenia súdov (tak okresného, ako aj krajského), potom je orgánom konajúcim za
Slovenskú republiku práve Ministerstvo spravodlivosti SR - § 4 ods. 1 písm. a) bod I.
81. Podľa § 15 ods. 1 zákona, nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím,
nezákonným zatknutím, zadržaním, alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste,
o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej

nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len „žiadosť“) s príslušným orgánom podľa § 4
a § 11.82. Podľa § 15 ods. 2 zákona, ak bola žiadosť podaná na nepríslušnom orgáne, je tento orgán povinný
bezodkladne ju postúpiť príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky podania žiadosti
zostávajú zachované.

83. Podľa § 16 ods. 1 zákona, zo žiadosti musí byť zrejmé, kto náhradu škody žiada, ktorej veci sa
týka, titul z ktorého sa nároku na náhradu škody domáha, akým spôsobom škoda vznikla a čoho sa
poškodený domáha. V žiadosti a pri uplatnení nároku na náhradu škody na súde je poškodený povinný
uviesť požadovanú výšku náhrady škody, a označiť orgán verejnej moci, ktorý mu škodu spôsobil.
84. Ako vyplýva z citovaných ustanovení zákona, povinnou náležitosťou pred podaním žaloby v zmysle

zákona č. 514/2003 Z. z. je nevyhnutnosť predbežného prerokovania nároku s príslušným orgánom.
V tomto prípade podľa názoru súdu sa žalobca (s prihliadnutím aj na vyššie uvedené ) správne obrátil
so svojou žiadosťou na prerokovanie nároku na náhradu škody práve na Ministerstvo spravodlivosti
Slovenskej republiky, ktoré sa ale necítilo byť príslušným orgánom, a preto žiadosť žalobcu postúpilo
Generálnej prokuratúre Slovenskej republiky. Aj napriek tomu, že Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej
republiky neprejednalo žiadosť po vecnej stránke, okresný súd má za to, že podmienka prerokovania

žiadosti na príslušnom orgáne bola splnená, pretože žalobca nemôže nijakým spôsobom ovplyvniť
postup orgánu, na ktorý sa so svojou žiadosťou obrátil. Pokiaľ je ale preukázané, že žalobca takúto
žiadosť podal, adresoval ju aj príslušnému orgánu, ktorú skutočnosť – prijatie žiadosti Ministerstvo
spravodlivosti Slovenskej republiky ani nespochybňovalo, ako aj uvedené vyplýva z predložených
listinných dokladov, súd konštatuje, že zákonná podmienka predbežného prerokovania žiadosti splnená

je. Navyše súd zistil, že tak v žiadosti, ako aj v žalobe žalobca uvádzal totožné sumy nároku na náhradu
škody tak, ako to vyžaduje § 16 ods. 1 zákona, pričom jeho nárok nebol uspokojený ani čiastočne.
85. Okresný súd prioritne posudzoval nárok žalobcu podľa zákona č. 514/2003 Z. z.. Z obsahu
žaloby je zrejmé, že žalobca žiada náhradu škody tak z nesprávneho úradného postupu, ako aj
nezákonného rozhodnutia/rozhodnutí. Konajúci orgán žalovanej v jednom zo svojich vyjadrení po

pojednávaní konanom dňa 31.05.2023 poukazoval na to, že žalobca sa mal domáhať nároku na náhradu
škody len titulom nesprávneho úradného postupu, s ktorým tvrdením sa žalobca ale nestotožňoval
v následných svojich vyjadreniach. Uvedené vzniklo pravdepodobne z vyjadrenia právneho zástupcu
žalobcu na pojednávaní konanom dňa 31.05.2023, kde poukázal na to, že žalobca oprel svoj nárok
na náhradu škody z dôvodu nezákonného rozhodnutia a z dôvodu nesprávneho úradného postupu,

pričom tiež uviedol, že žalobca v čase podania žaloby nebol právne zastúpený, a preto uviedol oba
tituly z dôvodu procesnej opatrnosti. Právny zástupca sa vo svojom vyjadrení na tomto pojednávaní
ale zameral len na škodu vzniknutú titulom nesprávneho úradného postupu, pričom poukázal na
to, že v štádiu trestného konania bolo vydané iba jedno právoplatné rozhodnutie, a to oslobodzujúci
rozsudok Krajského súdu v Nitre, ktorým súd konštatoval, že skutok, ktorého sa mal žalobca dopustiť

nie je trestným činom. Uvedený rozpor odstraňoval súd už priamo na pojednávaní, keď dotazoval
právneho zástupcu žalobcu na ozrejmenie dôvodu, pre ktorý sa vyjadroval len k nesprávnemu úradného
postupu, na čo právny zástupca reagoval, že trvá na žalobe ako bola podaná, teda nárok v sume
50.000,00 Eur ako nemajetková ujma a v sume 1.334,70 Eur ako skutočná škoda pozostávajúca
z nákladov na obhajobu žalobcu, ktorý je uplatnený tak titulom nároku vyplývajúceho z nezákonných

rozhodnutí vydaných okresným ako aj krajským súdom a vyplývajúci aj z nesprávneho úradného
postupu okresného a tiež krajského súdu. Ako už bolo uvedené, s prihliadnutím na charakter sporu,
pre posúdenie opodstatnenosti nároku, nie je potrebná právna kvalifikácia v smere či nárok vznikol
z nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu, v tomto smere je to práve súd, ktorý
má posúdiť tvrdenia žalobcu a konštatovať o aký prípadný dôvod uplatneného nároku sa jedná a to aj

za predpokladu, ak by žalobca poukazoval na nesprávny úradný postup, a dôvodom by bol nezákonné
rozhodnutie a naopak.

NEZÁKONNÉ ROZHODNUTIE:
86.Podľa§5ods.1zákona,právonanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutímmáúčastník

konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní.
87. Podľa § 6 ods. 1 zákona, ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej
nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda
spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje
o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.

88. Podľa § 6 ods. 2 zákona, právo podľa ods. 1 možno priznať iba vtedy, ak poškodený podal
proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok podľa osobitných predpisov. Splnenie tejto
podmienky sa nevyžaduje, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa.89. Podľa § 6 ods. 3 zákona, ak bola škoda spôsobená nezákonným rozhodnutím, ktoré je vykonateľné
bez ohľadu na právoplatnosť, možno nárok na náhradu škody uplatniť aj vtedy, ak nezákonné
rozhodnutie bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho opravného prostriedku. Ak bolo

vykonateľné rozhodnutie vydané v konaní, na ktoré sa nevzťahujú predpisy o správnom konaní, možno
nárok uplatniť aj vtedy, ak bolo zrušené pre nezákonnosť príslušným orgánom.
90. V citovaných ustanoveniach zákona je jednoznačne zadefinované, aké rozhodnutie má charakter
nezákonnéhorozhodnutia.Musínímbyťrozhodnutieprávoplatné,ktorýmbolaspôsobenáškoda,aktoré
bolo následne zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.

91. Žalobca v žalobe jednoznačne popísal rozhodnutia, ktoré sú podľa neho nezákonné a má sa jednať
o nasledovné 4 rozhodnutia okresného súdu - Trestný rozkaz Okresného súdu Levice z 30.01.2014
a rozsudky Okresného súdu Levice z 09.01.2015, 23.08.2016 a 03.10.2017 (rozsudky č. 1 -3).
92. Súd poukazuje na to, že v tej istej žalobe je uvedené ako nezákonné rozhodnutie aj uznesenie
Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 4To/70/2015 zo dňa 11.08.2015, ktoré rozhodnutie žalobca uvádzal aj
v žiadosti o predbežné prerokovanie jeho nároku na náhradu škody (čl. 165 a 166). Okresný súd sa

preto v rámci nároku na náhradu škodu, ktorá mala byť žalobcovi spôsobená nezákonným rozhodnutím,
zaoberal všetkými rozhodnutiami, ktoré boli uvedené v žalobe, ako aj v žiadosti o prerokovanie nároku
na náhradu škody, teda aj vrátane uznesenia Krajského súdu v Nitre, pod sp. zn. 4To/70/2015 zo dňa
11.08.2015.
93. V tomto prípade jednotlivé rozhodnutia súd posudzoval striktne v súlade s citovaným § 6 ods. 1

zákona, so zameraním sa na tú skutočnosť, či sa jedná o právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda
spôsobená, alebo zároveň sa má jednať o rozhodnutie, ktoré bolo následne zrušené, alebo zmenené
pre nezákonnosť príslušným orgánom. V prípade ak by sa tak stalo, súd, ktorý rozhoduje o náhrade
škody je viazaný rozhodnutím tohto orgánu.
94. Okresný súd má preukázané, že trestný rozkaz Okresného súdu Levice zo dňa 09.01.2014 bol

zrušený v dôsledku podaného odporu zo strany žalobcu v trestnom konaní obžalovaný, (v spise na čl.
296 a 298). Rozsudok č. 1, ktorým bol žalobca oslobodený spod obžaloby, bol v dôsledku podaného
odvolania zo strany prokurátora rovnako zrušený, a to uznesením Krajského súdu Nitra pod sp. zn.
4To/70/2015 – 393 zo dňa 11.08.2015. Následne súd vydal rozsudok č. 2, ktorým žalobcu uznal vinným,
ktorý bol v dôsledku odvolania podaného zo strany samotného žalobcu zrušený, a to uznesením č. k.

4To/96/2016 – 514 zo dňa 23.01.2017. Ďalšie (podľa žalobcu nezákonné rozhodnutie) mal byť rozsudok
okresného súdu č. 3, ktorým rovnako súd žalobcu uznal vinným, a ktorý v dôsledku podaného odvolania
žalobcu bol zrušený v celom rozsahu s tým, že obžalovaný bol oslobodený spod obžaloby Okresného
prokurátora Levice z 08.10.2013, č. 2PV/662/11-28, pre skutok v obžalobe právne kvalifikovaný ako
prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona č. 300/2005 Z. z., v znení zákona

č. 224/2010 Z. z. (ďalej len „trestný zákon“) v jednočinnom súbehu s prečinom ublíženia na zdraví
podľa § 156 ods. 1 trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť na tom skutkovom zákone, že dňa
16.10.2010 v presne nezistenom čase od 00.00 h. do 01.00 h. v priestoroch O. P. P. Q. G. L. R. J.,
v čase svojho osobného voľna, fyzicky napadol D. G. B. tak, že ho viackrát udrel päsťou do oblasti tváre
a nosa, čím mu spôsobil viacpočetnú zlomeninu nosových kostí a čelového výbežku hornej čeľuste vľavo

sposunomkostnýchúlomkov,ktorézraneniasivyžiadalidobupráceneschopnostivtrvaníod16.10.2010
do 08.11.2010 s obmedzením v bežnom spôsobe života, ktoré spočívalo v bolestivosti poraneného nosa,
sťažení dýchania cez nos a v dočasnom zoslabení čuchu, zmenenom výzore tváre, kvôli vzniku opuchu
počas liečby s klesajúcou intenzitou, prechodnom nutkaní na zvracanie a bolestivosti hlavy počas prvých
dní po úraze, pretože skutok nie je trestným činom. Rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 06.09.2019.

95. Z vyššie uvedeného vyplýva, že rozsudky č. 1-3, ako aj trestný rozkaz, na ktorý poukazoval
žalobca, a ktoré kvalifikoval ako nezákonné rozhodnutia, nespĺňajú zákonné kritériá nezákonného
rozhodnutia, pretože ani v jednom prípade sa nejedná o právoplatné rozhodnutia, ktorými by bola
žalobcovi spôsobená škoda, a ktoré následne boli zmenené alebo zrušené pre nezákonnosť príslušným
orgánom. Zároveň sa nejedná o nezákonné rozhodnutia, ktoré by boli vykonateľné bez ohľadu na ich

právoplatnosť,apretosúdtakétorozhodnutianepovažujezanezákonnétak,akoichkvalifikovalžalobca.
96. Čo sa týka uznesenia Krajského súdu v Nitre pod sp. zn. 4To/70/2015-393 zo dňa 11.08.2015, ktorým
súd zrušil napadnutý rozsudok č. 1 okresného súdu (oslobodzujúci), v tomto prípade sa síce jedná
o právoplatné rozhodnutie, avšak toto rozhodnutie nebolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť
príslušným orgánom. V tomto smere súd poukazuje aj na tú skutočnosť, že v tomto prípade žalobca

využil dokonca aj mimoriadny opravný prostriedok a podal dovolanie voči uzneseniu krajského súdu
s tým, že toto dovolanie bolo odmietnuté. Okresný súd sa zaoberal výslovne rozhodnutiami, ktoré
žalobca považoval za nezákonné, pričom dospel k záveru, že všetky žalobcom uvádzané rozhodnutia, či
už v žalobe, alebo v ďalších vyjadreniach, podľa názoru súdu nespĺňajú zákonnú definíciu nezákonnéhorozhodnutia, pretože jednak sa nejedná o právoplatné rozhodnutia, ktoré by následne boli zmenené
pre nezákonnosť, alebo zrušené príslušným orgánom, ako ani sa nejedná o rozhodnutia, ktoré sú
vykonateľné bez ohľadu na ich právoplatnosť a boli bolo zrušené alebo zmenené na základe riadneho

opravného prostriedku.
97. Súd preto konštatuje, že v trestnom konaní (v časti konania pred súdom) nebolo vydané také
rozhodnutie, ktoré by malo charakter nezákonného rozhodnutia.

NESPRÁVNY ÚRADNÝ POSTUP:

98. Zo strany žalobcu bol v konaní namietaný aj nesprávny úradný postup, kde žalobca v prvom rade
a prioritne poukazoval na prieťahy v konaní, ako aj popisoval rôzne skutočnosti, ktoré podľa neho boli
nesprávnym úradným postupom.
99. Podľa § 9 ods. 1 - 4 zákona účinného od 01.07.2023, štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje výkon právomoci orgánom
verejnej moci, pri ktorom dôjde k porušeniu právnou normou ustanoveného predpísaného postupu

alebo k porušeniu účelu, ku ktorému postup orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci smeruje. Za
nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo
vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej
moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov
fyzických osôb a právnických osôb.

(2) Za nesprávny úradný postup sa nepovažuje postup alebo výsledok postupu Národnej rady
Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a
postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm.
b) Ústavy Slovenskej republiky.
(3) Za nesprávny úradný postup sa nepovažuje ani úradný postup, ktorý spočíva v úkonoch orgánu

verejnejmocivrámcisúdnehokonaniaaleboinéhokonania,ktorýmisazhromažďovalialebopripravovali
podklady pre vydanie rozhodnutia a ktorého vady a nedostatky sa prejavili vo vydanom rozhodnutí
tohto orgánu verejnej moci, a tieto vady a nedostatky je možné odstrániť uplatnením riadnych alebo
mimoriadnychopravnýchprostriedkov.Náhraduškodyspôsobenútakýmtoúradnýmpostupomjemožné
uplatniť len podľa § 5 a 6 a za podmienok tam uvedených.

(4) Pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci
alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na
prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného
vdisciplinárnomkonaní,ktorýmsarozhodlootom,žesudcasadopustildisciplinárnehoprevinenia,ktoré

má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým
ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikykonštatoval,žesaporušiloprávonaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov.

100. Podľa § 9 ods. 1 – 2 zákona účinného pred 01.07.2023, štát zodpovedá za škodu spôsobenú
nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti
orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť
orgánuverejnejmociprivýkoneverejnejmoci,zbytočnéprieťahyvkonaníaleboinýnezákonnýzásahdo
práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb; za nesprávny úradný postup sa

nepovažujepostupalebovýsledokpostupuNárodnejradySlovenskejrepublikyprivýkonejejpôsobnosti
podľa čl. 86 písm. a) a d) Ústavy Slovenskej republiky a postup alebo výsledok postupu vlády Slovenskej
republiky pri výkone jej pôsobnosti podľa čl. 119 písm. b) Ústavy Slovenskej republiky.
(2) Pri posudzovaní nesprávneho úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť
úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci

alebo v zbytočných prieťahoch v konaní možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na
prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného
vdisciplinárnomkonaní,ktorýmsarozhodlootom,žesudcasadopustildisciplinárnehoprevinenia,ktoré
má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktorým sa rozhodlo, že bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

alebo z právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým
ÚstavnýsúdSlovenskejrepublikykonštatoval,žesaporušiloprávonaprerokovanievecibezzbytočných
prieťahov.101.Vtejtočastižalobcomuplatnenéhonárokusažalovanánestotožňovalastým,žeokresnýsúdbymal
posudzovať priebeh trestného konania, pretože v tomto smere by bola porušená zásada hierarchického
usporiadania systému súdov, navyše ak žalobca poukazoval na nesprávny postup aj pri rozhodnutí

Krajského súdu v Nitre. Žalobca zas uviedol, že v dôsledku preverenia postupu, na ktorý poukazuje,
nedôjdekinýmzáveromakotým,ktoréužvyplývajúzprávoplatnéhorozhodnutiaKrajskéhosúduvNitre.
Keďže jedným z dôvodov na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 je aj nárok, ktorý vyplýva
z nesprávneho úradného postupu, a za ktorý zodpovedá štát, o ktorom nároku rozhoduje ale okresný
súd, žalobca trval na tom, že je to práve okresný súd, ktorý môže konštatovať nesprávny úradný postup

tak vo vzťahu k postupu okresného súdu, ako aj vo vzťahu k postupu krajského súdu.
102.Akbolopredmetomkonaniaajposúdenienesprávnehoúradnéhopostupu, okresnýsúdbolpovinný
na tvrdenia žalobcu prihliadnuť a sa s nimi aj vysporiadať samozrejme v medziach zákonných možností
vyplývajúcich mu zo zákona č. 514/2003 Z. z. Novelou č. 239/2023 Z. z. účinnou od 01.07.2023 došlo
aj k zmene § 9 oproti predchádzajúcemu zneniu účinnému do 01.07.2023, za účelom komplexnejšej
definície pojmu „nesprávny úradný postup“, jeho presné vymedzenie, aby bolo možné jednoznačne

konštatovať, čo možno pod tento pojem zahrnúť. Zároveň je zvýraznené aj to, čo pod nesprávny úradný
postup nespadá.
103. Ako prvé, na čo žalobca v žalobe opakovane poukazoval, za nesprávny úradný postup žalobca
považuje zbytočné prieťahy v konaní, kde odkazuje na dĺžku trvania konania v rozsahu 7 rokov.
Okresný súd v tomto smere poukazuje na to, že súdu bola obžaloba doručená dňa 08.10.2013, pričom

konanie bolo právoplatne skončené dňa 06.09.2018, t. j. po 5 rokoch. Pokiaľ sám žalobca rozdelil svoj
nárok na konanie predsúdne a konanie pred súdom, bolo potrebné prihliadnuť na dátum podania
obžaloby, ktorým je 08.10.2013, a teda vychádzať z toho, že konanie pred súdom trvalo 5 rokov a nie
7, ako to tvrdil žalobca. Tu súd poukazuje na § 9 ods. 4 zákona (po novele), ktorý je v identickom
znení ako bol § 9 ods. 2 zákona pred novelou, podľa ktorého pri posudzovaní nesprávneho úradného

postupu spočívajúceho v zbytočných prieťahoch, možno v konaní vychádzať len z výsledkov vybavenia
žiadosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia
vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho
previnenia, ktoré má za následok prieťahy v súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho
súdupreľudsképráva,ktorýmsarozhodlo,žeboloporušenéprávonaprerokovanievecibezzbytočných

prieťahov,alebozprávoplatnéhorozhodnutiaÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyoústavnejsťažnosti,
ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov. V rámci súdneho konania bola riešená otázka, či žalobca disponuje takýmto
rozhodnutím, na čo žalobca (jeho právny zástupca) vyslovene na pojednávaní uviedol, že takéto
rozhodnutie k dispozícií nemá, avšak napriek tomu je jednoznačne presvedčený o tom, že v trestnom

konaní prieťahy vznikli. Pokiaľ zákonná úprava § 9 zákona pri konštatovaní nesprávneho úradného
postupu spôsobeného prieťahmi v konaní striktne vyžaduje rozhodnutie niektorého orgánu uvedeného
v citovanom ustanovení zákona, súd sa preto nestotožnil s tvrdením žalobcu, že v trestnom konaní boli
spôsobené aj zbytočné prieťahy, tak, ako to má na mysli zákon č. 514/2003 Z. z. vo vzťahu k náhrade
škody. Konštatovanie žalobcu o nesprávnom úradnom postupe preto nebolo preukázané.

104. Podľa § 241 ods. 1 písm. a) – c) Trestného poriadku účinného v čase vydania rozsudku č. 1,
obžalobu podanú na súde pre prečin a zločin s hornou hranicou trestnej sadzby neprevyšujúcou osem
rokov preskúma samosudca a podľa jej obsahu a obsahu spisu
a) postúpi vec príslušnému súdu, ak nie je sám na jej prejednanie príslušný,
b) postúpi vec inému orgánu, ak sú tu okolnosti uvedené v § 214 ods. 1,

c) trestné stíhanie zastaví, ak sú tu okolnosti uvedené v § 215 ods. 1.

105. V ďalšom žalobca poukázal na nesprávny úradný postup spočívajúci v tom, že súd neaplikoval
ustanovenie § 241 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, a to aj napriek tomu, že boli splnené podmienky
podľa § 214 ods. 1 Trestného poriadku. Rovnako poukázal na to, že súd neaplikoval ustanovenie §

241 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku, a to napriek tomu, že boli splnené podmienky podľa § 215
ods. 1 Trestného poriadku. S poukazom na citované ustanovenie § 241 TP, z ktorého vyplýva, že
obžalobu podanú na súde pre prečin a zločin s hornou hranicou trestnej sadzby neprevyšujúcej 8 rokov
preskúmava samosudca, a podľa jej obsahu a obsahu spisu môže postúpiť vec aj inému orgánu, ak
sú to okolnosti uvedené v § 214 ods. 1, súd dospel k názoru, že zvoliť si určitý procesný postup v tom

ktorom trestnom konaní je len a výlučne na samosudcovi trestného konania a je to jeho možnosťou
a nie povinnosťou (viď zákonná úprava „môže“). Okresný súd, ktorý rozhoduje o nároku na náhradu
škody spôsobenú aj titulom nesprávneho úradného postupu, nie je oprávnený preskúmavať, či v štádiu,
keď bola doručená obžaloba na súd už boli splnené podmienky pre žalobcom naznačovaný procesnýpostup, resp. v neskoršom štádiu, a ak áno, v ktorom štádiu. Takéto oprávnenie a posudzovanie má
len a výlučne samosudca. Ak sa samosudca rozhodol pre iný procesný postup, je to vyjadrením jeho
právneho názoru, ktorý právny názor sa následne prejavil v jeho rozhodnutí.

106. V tejto súvislosti okresný súd dodáva, že k zmene právnej kvalifikácie skutku došlo až po niekoľko
násobnom doplnení dokazovania (teda nie je pravdou, že súd od prijatia obžaloby mal tie isté skutkové
zistenia), dokonca až po tom, ako doplnil dokazovanie aj sám odvolací súd, ktorý vypočúval znalca.
V konaní boli rozporné názory dvoch znalcov, jeden, ktorý bol predložený samotným žalobcom ešte

v rámci vyšetrovacieho konania a druhý, ktorý bol nariadený uznesením MV SR sekcia kontroly
a inšpekčnej služby, odbor inšpekčnej služby v konaní vedenom pod S.:B./N. zo dňa 14.04.2011.
Tieto rozpory boli odstránené až v poslednom výsluchu znalca G. H. H., ktorý vykonal odvolací súd
na verejnom zasadnutí konanom 06.09.2018. Z celého trestného konania – úseku konaného pred
súdom je zrejmé, že tento znalec opakovane pri svojich výpovediach zotrval na záveroch svojho
znaleckého posudku, kde odkazoval na práceneschopnosť poškodeného D. G. B. (ďalej len poškodený)

od 16.10.2010 do 08.11.2010 s tým, že podľa jeho názoru z medicínskeho pohľadu si poranenia
– viacpočetná zlomenina nosových kostí a čelového výbežku hornej čeľuste vľavo, ktoré utrpel D.
G. B. vyžaduje dĺžku PN 2-3 týždne, ak sa nepridružia žiadne komplikácie. Na základe zdravotnej
dokumentácie a telefonickej konzultácie s ošetrujúcou lekárkou poškodeného G. T. znalec nezistil
vznik žiadnych komplikácií. Dĺžka PN u poškodeného bola v súlade s rozhodnutím ošetrujúceho

lekára, a podľa znalca bola adekvátna (č.l. 664, ods. 5). Z pripojených zápisníc z trestného konania
má súd preukázané, že znalec G. H. H. pri každom z výsluchov zotrval na záveroch vyplývajúcich
zo znaleckého posudku – zápisnica o hlavnom pojednávaní z 23.08.2016, na otázku samosudcu po
akú dobu sa poranenie poškodeného prejavovalo znalec uvádza: po dobu jeho liečby a PN (č.l. 679);
zápisnica o hlavnom pojednávaní z 03.10.2017, zopakoval, že zo súdnolekárskeho hľadiska tento úraz

(poškodeného) hodnotí ako ľahký, ktorý si vyžiadal PN od 16.10.2010 do 08.11.2010, teda priemerne
asi tri týždne (č.l. 686). K odklonu od záverov svojho znaleckého posudku v časti trvania doby liečenia
v porovnaní s jeho doterajšími vyjadreniami, došlo až pri jeho výsluchu pred odvolacím súdom dňa
06.09.2018, kde v začiatku znalec tiež uviedol, že na posudku, ktorý vypracoval a ktorý aj predniesol
na hlavnom pojednávaní na okresnom súde trvá, nechce ho žiadnym spôsobom opraviť ani zmeniť

jeho závery (č.l. 690). Následne boli znalcovi kladené doplňujúce otázky, na ktoré znalec odpovedal,
že dĺžka liečby poškodeného zodpovedá dĺžke jeho PN s tým, že závažným spôsobom bol poškodený
obmedzený na obvyklom spôsobe života pár dní po úraze, to znamená, že bolestivosť, aj opuch aj
sťaženie dýchania je najintenzívnejšie pár dní po úraze, resp. hneď po úraze, väčšinou opuch zmizne
do 7 dní, potom intenzita klesá (č.l. 692). Ďalej znalec uviedol, že poškodený nebol obmedzený

v bežných životných potrebách (č.l. 693). Z tohto výsluchu vyplýva aj, že bolestivosť hlavy po úraze
trvá krátko 1-2 dní, oslabenie čuchu bolo subjektívne, ďalej zistené objektívne zoslabenie čuchu nebolo,
resp. poškodený za týmto účelom nevyhľadal lekára (č.l. 693). Až na základe tohto doplňujúceho
výsluchu, keď znalec pripustil možnosť kratšej doby trvania liečby poškodeného z ktorého dôvodu
potom poškodenie poškodeného nevykazovala intenzitu, ktorú vyžaduje skutková podstata prečinu

ublíženia na zdraví. Už len z vyššie uvedeného je zrejmé, že postup súdu, aký prezentoval žalobca
nemohol nastať hneď po prijatí obžaloby, ako ani v priebehu celého súdneho konania, a to až do zmeny
výpovede súdneho znalca. Súd preto konštatuje, že postup súdu namietaný žalobcom v tomto odseku,
nevykazuje znaky nesprávneho úradného postupu, ktorý sa v konečnom dôsledku odrazil v následnom
rozhodnutí/rozhodnutiach súdu (k tomuto viď odôvodnenie aj nižšie).

107. Čo sa týka konštatovania žalobcu, že práve následkom uvedeného postupu už nemohla byť vec
postúpená príslušnému orgánu na posúdenie priestupku, v tejto súvislosti súd uvádza, že obžaloba
bola okresnému súdu doručená 08.10.2013, pričom skutok sa stal 16.10.2010. Z vyššie uvedeného
vyplýva, že obžaloba bola okresnému súdu doručená po 3 rokoch. Prvé rozhodnutie – oslobodzujúci

rozsudok (rozsudok č. 1) súd vydal po vykonanom dokazovaní už dňa 09.01.2015, teda po roku a troch
mesiacov od podania obžaloby. Už v tomto čase ale súd konštatoval vo svojom prvom oslobodzujúcom
rozsudku, že nie je možné vec postúpiť príslušnému orgánu s ohľadom na prekluzívnu lehotu zakotvenú
v § 20 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, podľa ktorého ustanovenia priestupok nemožno prejednať
ak od jeho spáchania uplynuli 2 roky; nemožno ho tiež prejednať, prípadne uloženú sankciu, alebo jej

zvyšok vykonať, ak sa na priestupok vzťahuje amnestia (tak, ako to rovnako konštatoval aj odvolací
súd, vo svojom oslobodzujúcom rozsudku z 06.09.2018). S prihliadnutím na uvedené, aj za predpokladu
právoplatnosti prvého oslobodzujúceho rozsudku, pre žalobcu by nastala rovnaká situácia, aká nastala
po oslobodzujúcom rozsudku vydanom krajským súdom teda, že v priestupkovom konaní by sa jehoskutok už neprejednával. Súd poukazuje aj na to, že vydaniu rozsudku č. 1 predchádzalo vykonanie
dokazovania potrebné k prijatiu záveru o oslobodení žalobcu spod obžaloby z dôvodu, že skutok
nie je trestným činom, teda takýto názor nebolo možné jednoznačne prijať hneď po prijatí obžaloby.

Z uvedeného dôvodu preto rovnako nie je možné prijať záver o nesprávnosti úradného postupu.

108. Súdu neprináleží hodnotiť, ako by dopadlo konanie vo veci prejednania priestupku žalobcu (ak
by k nemu došlo), či by žalobca prípadne v priestupkovom konaní dokázal ním uvádzané tvrdenia, na
čo však súd poukazuje je skutočnosť, že žalobcovi sa ním tvrdené skutočnosti, že skutok nespáchal

akonalvnutnejobranenepodarilodokázaťpočasceléhotrestného konaniaatoaninapriekrozsiahlemu
dokazovaniu, čo vyplýva pripojeného trestného spisu, ktorého súčasťou je aj spis vyšetrovací, a čo
vyplýva aj z odôvodnenie oslobodzujúceho rozsudku Krajského súdu Nitra.

109. Ako ďalší nesprávny úradný postup žalobca namieta skutočnosť, že konajúci súd relevantným
spôsobom neprihliadol na závery znaleckého posudku G. J. (posudok predložený žalobcom). V trestnom

konaní, ako aj v konaní o náhradu škody v dôsledku nesprávneho úradného postupu, žalobca
poukazoval na to, že on nebol agresorom a v rámci spoločnej potýčky použil len nutnú obranu, na ktoré
skutočnosti ale súdy v trestnom konaní neprihliadli.

110. Podľa § 193 zákona č. 160/2015 Z. z. v znení neskorších predpisov, Civilný sporový poriadok (ďalej

len „CSP“), súd je viazaný rozhodnutím ústavného súdu o tom, či určitý právny predpis nie je v súlade s
Ústavou Slovenskej republiky, ústavným zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská
republika viazaná. Súd je tiež viazaný rozhodnutím ústavného súdu alebo Európskeho súdu pre ľudské
práva, ktoré sa týkajú základných ľudských práv a slobôd. Ďalej je súd viazaný rozhodnutím príslušných
orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa

osobitného predpisu, a o tom, kto ich spáchal, ako aj rozhodnutím o osobnom stave, vzniku alebo zániku
spoločnosti.

111. Z obsahu oslobodzujúceho rozsudku odvolacieho súdu vyplýva, že bol spáchaný priestupok tak,
ako bol popisovaný v skutkovej vete a bol spáchaný žalobcom. S prihliadnutím na citované zákonné

ustanovenie, je potom okresný súd týmto rozsudkom viazaný, ako aj dôvodmi v ňom uvedenými. Žiadne
ustanovenie zákona č. 514/2003 Z. z. neoprávňuje súd titulom posudzovania „nesprávneho úradného
postupu“ prijať iný názor, ako je vyslovený v právoplatnom rozsudku, ktorý je pre súd záväzný, a to
ani vtedy, ak nedôjde k žiadnej zmene vo vzťahu k právoplatnému rozsudku, ako to uvádzal žalobca.
V tejto súvislosti okresný súd poukazuje na vyjadrenie žalobcu, kde poukazuje na časť oslobodzujúceho

rozsudku odvolacieho súdu, v ktorom je uvedené, „......že nebola vyvrátená obhajoba obžalovaného
vzhľadom na existenciu jeho zranení, že útok na žalovaného bol vyprovokovaný zo strany poškodeného
(zranenia obžalovaného, k mechanizmu vzniku ku ktorému sa znalec vyjadril tak, že nie je možné určiť,
či toto zranenie vzniklo pri údere do oblasti nosa inej osoby, alebo toto zranenie vzniklo útokom iného
na osobu obžalovaného). Najmä a to je potrebné zvýrazniť, je preukázané ovplyvnenie poškodeného

alkoholickými nápojmi.....“. Z odôvodnenia toho istého oslobodzujúceho rozsudku vyplýva aj, že aj
za použitia materiálneho korektívu bol žalobca oslobodený aj z prečinu výtržníctva, kde odvolací súd
zastal názor, že „konanie obžalovaného bolo vybočením z rámca normálnej reakcie a bolo nevhodným
a nesprávnym prejavom“; pretože súd (odvolací) prihliadol na osobu obžalovaného (žalobcu), ktorý
do uvedeného času bol osobou bezúhonnou, a ktorý sa do daného incidentu nedostal do rozporu so

zákonom, nebol ani priestupkovo postihnutý, a taktiež bol kladne hodnotený svojim zamestnávateľom.
Takto prezentovaný názor (vedúci dokonca k oslobodeniu žalobcu spod obžaloby aj z druhého skutku
z ktorého bol obžalovaný – výtržníctvo), je pre súd záväzný aj v konaní o nároku na náhradu škody a súd
nemážiadneoprávnenieanizákonnúmožnosť, vtomtokonaní zdôvodulennamietaného nesprávneho
úradného postupu sám vyhodnocovať všetky vykonané dôkazy v trestnom konaní. Navyše žalobca

poukazuje len na jeden z nich – ním predložený znalecký posudok, ktorý bol posudzovaný ale aj
v kontexte ostatných dôkazov vykonaných v trestnom konaní (aj svedecké výpovede).

112. Okresný súd v tejto súvislosti ešte poukazuje aj na to, že pokiaľ oslobodzujúci rozsudok
nepreukazoval nevinu žalobcu (pretože mali byť nesprávne vyhodnotené znalecké posudky); tu súd

opakovane uvádza, že skutočnosti týkajúce sa neviny žalobcu bolo možné účinne preukazovať len
v rámci trestného konania s využitím riadnych, ako aj mimoriadnych opravných prostriedkov. Tu sa súd
stotožňuje s tvrdením žalovanej, že okresný súd predsa nemôže (ani v konaní o nároku na náhradu
škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom) posudzovať právnu kvalifikáciu trestných činov,ako aj prehodnocovať príslušnými súdmi prijaté právne závery, keďže uvedené nielenže prekračuje
zákonnú možnosť vyplývajúcu zo zákona 154/2003 Z. z., ale uvedený postup by bol popretím aj zásady
zákonného sudcu. Súd preto ani v tomto prípade nevzhliadol znaky nesprávneho úradného postupu.

113. Čo sa týka namietaného nesprávneho postupu vo vzťahu k rozsudkom č. 1, č. 2 a č. 3 - tak ako
boli popisované zo strany žalobcu (aj na č. l. 718-720), tak v tomto smere súd poukazuje na ustálenú
rozhodovaciu prax (rozhodnutia najvyššieho súdu citované zo strany žalovanej), z ktorých je zrejmé,
že v prípade, ak sa nesprávny úradný postup pretaví do rozhodnutia, tak v takom prípade je možné

domáhať sa náhrady škody len cez nezákonné rozhodnutie. Žalobca správne poukazoval na to, že
musí sa jednať o rozhodnutie, ktorý má charakter nezákonného rozhodnutia, ale nesprávne uviedol,
že by takýmto rozhodnutím malo byť uznesenie o vznesení obvinenia, pretože len toto rozhodnutie
má charakter nezákonného rozhodnutia, čo je ale nelogické z aj časového hľadiska. Poukazoval aj
na to, že v prípade ak sa nesprávny úradný postup nepretaví do nezákonného rozhodnutia, potom
by nemal možnosť uplatniť si nárok na náhradu škody titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý

predchádzal rozhodnutiu a bol do tohto rozhodnutia pretavený, z ktorého dôvodu mal zato, že práve
preto,ženesprávnyúradnýpostupsanepretavildorozhodnutia(nezákonného)jetodôvodnauplatnenie
si ho ako výlučne nároku na neprávny úradný postup.

114. S týmto tvrdením sa súd nestotožňuje, pretože zákonodarca prijal zodpovednosť len za

taký postup, ktorý nebol inak (inými prostriedkami) odstránený. Ak sa nesprávny úradný postup
stal v akejkoľvek forme súčasťou rozhodnutia, ktoré bolo zrušené na základe opravných prostriedkov,
teda nesprávnosť už bola odstránená, zhojená, práve využitím napr. riadneho alebo aj mimoriadneho
opravného prostriedku, preto nemožno takýto postup považovať za nesprávny úradný postup v zmysle
zákona, a to aj napriek tomu, že došlo k určitej nesprávnosti, pretože nevznikol pre žalobcu žiaden

konkrétny následok z tejto nesprávnosti. Uvedené vyplýva jednak z judikatúry, na ktorú poukazoval
žalovaný (citovaná opakovane vyššie), avšak vyplýva to aj zo zmyslu zákona, že zákonodarca nemal
na mysli prijatie zodpovednosti za akékoľvek pochybenie, ktoré nastane v priebehu konania, a ktoré
navyše môže byť sanované iným spôsobom. Takémuto výkladu svedčí aj dôvodová správa k novele
zákona č. 514/2003, konkrétne k § 9 ods. 3 zákona, z ktorej vyplýva, že „sa spresňuje toto

ustanovenie v súlade so súdnou praxou, že ak úradný postup je takej povahy, že sa prejaví vo vydanom
rozhodnutí, a jeho nedostatky je možné odstrániť len uplatnením riadnych, či mimoriadnych opravných
prostriedkov, vyústi do vydania rozhodnutia, ktoré je nezákonné, je potrebné primárne dosiahnuť
zrušenie takéhoto rozhodnutia v rámci prebiehajúceho konania, a až následne uplatňovať právo na
náhradu škodu spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Nesprávny postup orgánu verejnej moci, ktorý

vyústil v nesprávne rozhodnutie, ktoré však nenadobudlo právoplatnosť, ale bolo zrušené odvolacím
orgánom, nezakladá žiadnu objektívnu zodpovednosť štátu, keďže pochybenie orgánu verejnej moci
bolo napravené ešte pred tým, ako rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť“. Z vyššie uvedeného potom
akékoľvek pochybenia, ktoré boli vytýkané, resp. uvádzané žalobcom vo vzťahu k rozsudkom okresného
súdu č. 1-3, nie je možné považovať za nesprávny úradný postup, a to či už v súlade s ustálenou

rozhodovacou praxou, resp. s aktuálnym znením § 9 ods. 3 zákona.

115. Žalobca namietal aj nesprávny úradný postup odvolacieho súdu, ktorého sa mal dopustiť krajský
súd tým, že rozhodoval o odvolaní prokurátora na neverejnom zasadnutí, na ktorom sa nemal možnosť
zúčastniť žalobca ako obžalovaný a ani jeho obhajca. V tomto prípade podľa názoru súdu sa jedná

o obdobné posúdenie, ako je uvedené vyššie, ak by aj bolo potrebné tento postup posudzovať ako
nesprávny, keďže sa pretavil do rozhodnutia odvolacieho súdu, bolo potrebné najskôr dosiahnuť jeho
zrušenie a potom sa domáhať náhrady škody titulom nezákonného rozhodnutia. Keďže k takémuto
zrušeniu nedošlo (a to aj napriek podanému dovolaniu), súd nepovažuje za potrebné sa preto bližšie
týmto dôvodom zaoberať.

116. Ako posledný nesprávny úradný postup žalobca v žalobe namieta postup Krajského súdu v Nitre,
ktorý uznesením zo dňa 11.08.2015 zrušil odvolaním napadnutý rozsudok s tým, že poukazoval na to,
že nemal v čase rozhodnutia doručené písomné odôvodnenie odvolania, ktoré odvolanie podľa žalobcu
nebolo ani právne účinne podané. Podľa žalobcu krajský súd tak konal nad rámec svojho oprávnenia.

Žalobca je toho názoru, že odvolací súd nemal podmienku na preskúmavanie rozsudku č. 1, pretože
prokurátor ako odvolateľ nevytkol ani postupu ani výroku žiadnu chybu. Podľa žalobcu sa jedná o exces
krajského súdu, a v prípade, ak by voči prvému rozsudku Okresného súdu Levice, ktorým bol žalobca
oslobodený spod žaloby, konal odvolací súd súladne so zákonom a tento rozsudok č. 1 by bol potvrdený,žalobca by bol právoplatne oslobodený spod obžaloby (skôr). Žalobca uvádzal, že tieto skutočnosti
sú potvrdené Najvyšším súdom Slovenskej republiky, ktorý v rámci dovolacieho procesu konštatoval
porušenie práva žalobcu na spravodlivý proces.

117. Okresný súd sa ale s týmto tvrdením žalobcu nestotožňuje. Súd poukazuje tiež na rozhodnutie
dovolacieho súdu, z ktorého ale nevyplývajú také závery, ako to tvrdí žalobca. Z odôvodnenia uznesenia
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, č. k. 2Tdo/6/2016-422 zo dňa 09.02.2016 je zrejmé, že všetky
skutočnosti uvádzané aj v tomto konaní vo vzťahu k postupu krajského súdu namietal žalobca aj v rámci

dovolacieho konania a s odkazom na článok XIII Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a práva
na verejné prejednanie veci, v zmysle článku VI ods. 1 dohovoru, poukazoval na chybu odvolacieho
súdu a práve z dôvodu porušenia tohto dohovoru žiadal toto rozhodnutie zrušiť. Dovolací súd dovolanie
ale odmietol, z dôvodu, že sa nejedná o rozhodnutie vo veci samej, voči ktorej je prípustný takýto
opravný prostriedok. V závere (str. 5 uznesenia dovolacieho súdu) uviedol: „Napriek skutočnosti, že sa
možno stotožniť s argumentáciou obvineného, ktorý namieta postup súdu prvého stupňa v štádiu pred

rozhodnutím odvolacieho súdu o podanom odvolaní, ktorým bolo porušené právo na spravodlivý proces,
dovolanie bolo podané proti rozhodnutiu proti ktorému nie je prípustné, a preto Najvyšší súd Slovenskej
republiky na neverejnom zasadnutí podľa § 382 písm. f) Tr. por. dovolanie obvineného odmietol.“

118. Z vyššie uvedeného jednoznačne vyplýva, že dovolací súd nekonštatoval porušenie práva na

spravodlivý proces krajským súdom, ale konštatoval vadu v postupe súdu prvého stupňa, spočívajúcu
v nedoručení samotného odvolania, ktoré dovolanie nemal k dispozícii ale ani krajský súd v čase, keď
rozhodoval o odvolaní len na základe toho, že odvolanie bolo zahlásené prokurátorom bez odôvodnenia.
Takýto postup podania odvolania hneď po vyhlásení rozhodnutia, zákonná úprava trestného poriadku
pripúšťa (čl. 672 spisu). Súd poukazuje na to, že doplnenie odvolania bolo okresnému súdu doručené

dňa 07.08.2015, čo bol piatok (v pripojenom spise 2T/159/2013 na čl. 384), ktoré bolo hneď v pondelok
10.08.2015 zaslané Krajskému súdu v Nitre, keďže spis bol už zaslaný krajskému súdu dňa 16.06.2015
(čl. 673). Krajský súd podľa podacej pečiatky doplnenie odvolania prijal až 12.08.2015 s tým ale, že
o veci rozhodol už deň pred tým 11.08.2015.

119. V tomto smere je potrebné prijať rovnaký právny názor ako pri prejednaní veci odvolacím súdom
na neverejnom zasadnutí, teda, ak by aj postup odvolacieho súdu bol nesprávny, bol premietnutý do
rozhodnutia, a žalobca si mohol uplatniť nárok len z titulu nezákonného rozhodnutia, pričom uznesenie
odvolacieho súdu ale nie je možno považovať za nezákonné (viď odôvodnenie uvedené vyššie).
Opätovnesúdpoukazuje,ževočitomutorozhodnutiubolopodanéajdovolanieanedošlokjehozrušeniu

(čl. 674 a 675), teda dovolací súd mal o všetkých namietaných skutočnostiach vedomosť a uznesenie
ani nezmenil, ani nezrušil, ale dovolanie odmietol. Súd konštatuje, že ani Najvyšší súd SR, ako orgán
nadriadený Krajskému súdu v Nitre, nekonštatoval pochybenie odvolacieho súdu, ako to tvrdí žalobca
vžalobe.Súdsa pretonestotožňujestvrdenímžalobcu,ženatakétokonaniekrajskýsúdnemalmandát,
navyše ak Trestný poriadok pripúšťa podanie odvolania aj bez akéhokoľvek odôvodnenia, čo sa aj stalo

dňa 09.01.2015, o ktorom bolo potrebné jednoznačne rozhodnúť.

120. Čo sa týka nedoručenia odvolania, len pri tomto postupe sa dovolací súd stotožnil s argumentáciou
žalobcu (obžalovaného), že bolo porušené právo na spravodlivý proces, a aj napriek tejto skutočnosti
bolo ale dovolanie odmietnuté, teda odvolací súd sa s uvedenou vadou už vysporiadal. Ak sa táto vada

opäť prejavila v rozhodnutí odvolacieho súdu, potom platí, čo bolo uvedené už v predchádzajúcom
odseku. Podľa názoru súdu preto aj v tejto časti nie je možné považovať konanie prvostupňového
súdu za konanie majúce charakter nesprávneho úradného postupu. V tomto smere súd poukazuje na
odôvodnenie uznesenia odvolacieho súdu, z ktorého je zrejmé, že k zrušeniu rozsudku č. 1 došlo
z procesných dôvodov, ako aj pre nesprávne vyhodnotenie dôkazov. Žalobca síce tvrdí, že ak by mal

možnosť sa k odvolaniu vyjadriť, rozhodnutie odvolacieho súdu by bolo iné (v jeho prospech), čo je
ale len hypotéza žalobcu. Podľa názoru súdu je podstatná aj tá skutočnosť, že ani sám odvolací súd
nemal v čase rozhodnutia k dispozícii odôvodnenie odvolania, teda neprihliadol na jeho dôvody pričom
medzi vadou – nedoručenie odvolania a škodou (ak vznikla) neexistuje ani príčinná súvislosť, pretože
zrušenie oslobodzujúceho rozsudku bolo následkom podaného odvolania o ktorom odvolací súd musel

rozhodnúť.121. S poukazom na uvedené, súd konštatuje, že žiadne z konaní, na ktoré poukazuje žalobca v žalobe
nemá charakter nezákonného rozhodnutia, tak, ako to vyžaduje zákonná úprava § 9, resp. ako to
vyplýva zo žalovaným citovanou judikatúrou.

122. Keďže súd nevzhliadol v časti trestného konania – konanie pred súdom, žiadne nezákonné
rozhodnutie, ako ani v tejto časti trestného konania neexistuje nesprávny úradný postup súdov v zmysle
zákona 154/2003 Z. z., súd preto žalobu považuje za nedôvodnú a v celom rozsahu žalobu zamietol.
Pokiaľ bol zamietnutý nárok na istinu, súd zamietol aj nárok na príslušenstvo, ktoré je len akcesorickým

nárokom k istine.
123. Súd v ďalšom nevykonával navrhnuté dôkazy, tieto zamietol, pretože sa jednalo o dôkazy
vzťahujúce sa len k preukázaniu opodstatnenosti nároku vo vzťahu k žalovanej sume nemajetkovej
ujmy 50.000,00 Eur, ktoré dokazovanie súd považoval už za nadbytočné. Okrajovo súd uvádza, že táto
mala pozostávať aj z ušlého zisku, ktorý aj sám žalobca považoval za hypotetický a preto bol súčasťou
nemajetkovej ujmy. Okrem tohto, že ušlý zisk musí byť riadne preukázaný a nielen hypotetický, súd

poukazuje na výpoveď žalobcu v ktorom uviedol, že sám sa rozhodol nezaujímať sa o kariérny postup
a keď bol oslovený, po absolvovaní detektora lži dokonca aj kariérne postúpil a to ešte počas trvania
trestného konania. Čo sa týka jeho prestupu do Levíc, tak ak sa jednalo o prestup na tú istú pozíciu (ku
ktorej nemalo dôjsť práve z dôvodu trestného konania), tak potom nemožno hovoriť o tom, že žalobcovi
bol zabránený kariérny postup.

124. Napojednávaníkonanomdňa16.12.2024okresnýsúddotazovalžalobcuakojepotrebnévykladať
časť žaloby, kde je uvedené, že pokiaľ nebude tento nárok priznaný podľa zákona č. 514/2003, tak
žalobca si ho uplatňuje podľa § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka. Okresnému súdu sa javilo, že sa
jedná o prepis časti žiadosti o predbežné prerokovanie nároku, ktoré bolo adresované Ministerstvu
spravodlivosti SR, avšak žalobca na túto skutočnosť odpovedať nevedel. Okresný súd pojednávanie

zo dňa 16.12.2024 odročil na vyhlásenie rozsudku. Pokiaľ ale sám žalobca – autor žaloby nevedel
odpovedať, čo je predmetom žaloby, súd upustil od posúdenia tejto časti žaloby a následne bol
prehodnotený postup súdu a súd nepristúpil k vyhláseniu rozsudku skôr, ako nebola táto spornosť
jednoznačne vyriešená priamo žalobcom (jeho právnym nástupcom). Práve s odkazom na tento
procesný postup súd preto zrušil uznesenie, ktorým odročil pojednávanie na vyhlásenie rozsudku (ktorý

procesný postup nevylučuje úprava CSP).
125. Právny zástupca žalobcu v odpovedi na dotaz súdu uviedol, že v prípade ak by jeho nárok nebol
priznanýpodľazákonač.514/2003Z.z.,takhožiadapriznaťalternatívnepodľaObčianskehozákonníka.
126. Žalovaná namietala akúkoľvek prípustnosť posudzovať žalobu aj podľa § 11 a nasl. OZ (viď dôvody
uvedené vyššie). Z opatrnosti žalobca v rámci alternatívneho petitu žaloby žiadal vydať rozsudok

v znení: žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 50.000,-- Eur spolu
s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne od 16.02.2022 do zaplatenia. Žalobca si uplatnil aj nárok
na náhradu trov konania.
127. Podľa § 140 ods. 1 CSP, zmena žaloby je návrh, ktorým sa rozširuje uplatnené právo alebo sa
uplatňuje iné právo.

128. S poukazom na petit žaloby, ktorým je žiadaných tých istých 50.000,00 Eur len titulom iného
právneho predpisu, pričom ale žalobca zotrval aj na pôvodne uvádzaných skutkových okolností, podľa
názoru súdu sa nejedná o zmenu žaloby, preto súd o nej nerozhodoval. V konečnom dôsledku, keďže
v rámci alternatívneho petitu si žalobca neuplatňuje nárok na skutočnú škodu v sume 1.334,70 Eur,
by sa ani nejednalo o zmenu žaloby, ale o späťvzatie. Takýto postup by nastal ale len v prípade, ak

by žalobca netrval na pôvodne uplatnenom nároku a uplatňoval by si len a výlučne nárok na plnenie
v sume 50.000,00 Eur v súlade s § 11 a nasl. OZ. V tomto prípade žalobca opäť zvolil neštandardný
postup a to formu alternatívneho petitu, ktorý je jedným z druhov petitov, ktorým žalobca vyhlasuje, že
namiesto požadovaného plnenia je ochotný prijať iné plnenie. Už zo samotnej definície alternatívneho
petitu je zrejmé, že tak, ako bol koncipovaný žalobcom nemá opodstatnenie v tomto druhu žaloby. Súd

ale prihliadol aj na uvedenú alternatívu a rovnako aj v tejto časti bola žaloba zamietnutá.
129. Podľa § 11 OZ, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia,
občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.

130. Podľa § 13 ods. 1 – 3 OZ, Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od

neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov
a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.(2) Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej
miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo
na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.

(3) Výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti,
za ktorých k porušeniu práva došlo.
131. K tejto časti žaloby súd uvádza, že v občiansko právnych vzťahoch sa uplatňuje zásada, že za
škodu zodpovedá ten, kto ju spôsobil, čo platí aj v prípade nároku uplatneného podľa § 11 a nasl. OZ,
kedy pôvodcom zásahu je právnická osoba - štátny orgán, orgán verejnej moci, ktorého konkrétnym

konaním malo dôjsť k zásahu do osobnosti. Z obsahu žaloby vyplýva (keďže žiadne iné tvrdenia neboli
uvádzané), že týmto subjektom zásahu mali byť súdy, tak okresný, ako aj krajský.
132. Ak žalobca žaluje aj po doplnení ním nazvaného alternatívneho petitu len a výlučne SR –
konajúcuprostredníctvomMinisterstvaspravodlivostiSR,nejednásaoorgán,ktorýjepôvodcomzásahu
apretovtejtočastiniejeanipasívnelegitimovanýmsubjektom.Zároveňžalobcapriuvedenejalternatíve
neuniesol ani dôkazné bremeno preukázania protiprávneho (neoprávneného) zásahu súdov voči jeho

osobe. Tu súd poukazuje na odôvodnenie vo vzťahu k nároku na náhradu škody titulom zákona č.
514/2003 Z. z. z ktorého vyplýva, že žalobca nielenže nepreukázal žiaden zásah voči jeho osobe, nieto
aby preukázal, že sa jednalo o zásah protiprávny.
133. S poukazom na uvedené preto súd rozhodol aj o „alternatívnom“ petite a takýto nárok bol
zamietnutý pre nedostatok pasívnej legitimácie žalovanej vo vzťahu k nároku posudzovanému podľa §

11 a nasl. OZ, ako aj pre neunesenie dôkazného bremena. Rovnako aj v tomto prípade bola zamietnutá
tak istina, ako aj príslušenstvo, ktoré je len akcesorický nárok k istine.
134.Podľa§262ods.1CSPonárokunanáhradutrovkonaniarozhodneajbeznávrhusúdvrozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
135. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

136. V konaní mala plný úspech žalovaná, súd jej preto priznal nárok na náhradu trov konania voči
žalobcovivrozsahu100%.Ovýšketrovkonaniabuderozhodnutépoprávoplatnostirozhodnutia,ktorým
sa konanie končí, tak, ako to vyplýva z druhého výroku tohto uznesenia.

Poučenie:

2 15C/6/2022

A.:B.:C.:XXXX:XXXXXXXXXX.XX
15C/6/2022- 822
IČS: XXXXXXXXXX

P o u č e n i e :

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti
ktorého rozsudku smeruje.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)

a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie

prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada

mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred

súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej
inštancie.

Ak povinný (žalovaný) dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený (žalobca)
môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych

exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov v platnom znení – Exekučný
poriadok).

V Leviciach, dňa 21. marca 2025

Mgr. Mariana Pondelová
Sudkyňa