Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 24, 2026

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/40/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4324203585
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2026:4324203585.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Malíkovej a členiek senátu

JUDr. Renáty Pátrovičovej a JUDr. Denisy Šaligovej v právnej veci žalobcov: 1/ A. B., nar. XX. XX.
XXXX, bytom C. XXX, 2/ D. B., nar. XX. XX. XXXX, bytom C. XXX, obaja zastúpení: Advokátska
kancelária JUDr. Peter Rybár, s.r.o., so sídlom Kuzmányho 29, Košice, IČO: 47 234 466, proti žalovanej:
Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Račianska
ulica 71, Bratislava, IČO: 00 166 073, o zaplatenie 7 279,47 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalobcov
v prvom a v druhom rade a o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Levice (ďalej „súd prvej
inštancie“) zo dňa 30. apríla 2025 č.k. 16C/44/2024 – 182 (ďalej „rozsudok súdu prvej inštancie“), takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti (výrok II.), v napadnutej
zamietajúcej časti (výrok IV. a VI.) p o t v r d z u j e a v časti náhrady trov konania (výrok III., V., VII.),
napadnutý rozsudok m e n í tak, že žalovaná má voči žalobcom nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 37,36%, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím.

Nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva žiadnej strane sporu.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutýmrozsudkomsúdprvejinštanciezamietolnávrhnaprerušeniekonania(výrokI.).Žalovanej
uložil povinnosť zaplatiť žalobcom v prvom a v druhom rade spoločne a nerozdielne sumu 2 279,47

eura spolu s úrokom z omeškania vo výške 8,65% ročne zo sumy 2 279,47 eura od 07. 10. 2024 do
zaplatenia,dotrochdníodprávoplatnostirozsudku(výrokII.).Žalobcomvprvomavdruhomradepriznal
nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% voči žalovanej (výrok III.). Žalobu žalobcu v prvom rade
o zaplatenie sumy 2 500 eur s príslušenstvom zamietol (výrok IV.). Žalovanej voči žalobcovi v prvom
rade priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% (výrok V.). Žalobu žalobkyne v druhom rade
o zaplatenie sumy 2 500 eur s príslušenstvom zamietol (výrok VI.) a žalovanej voči žalobkyni v druhom
rade priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% (výrok VII.).

1.1. Za preukázaný mal skutkový stav, z ktorého zistil, že Okresný súd Levice pod sp. zn.: 12Er/79/2012,
viedol voči žalobcom v prvom a v druhom rade exekučné konanie, ktorého podkladom bol Rozhodcovský
rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej asociácie sp. zn.: II/2010 - 7692 zo dňa
20. 05. 2011, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 16. 06. 2011 a vykonateľnosť dňa 19. 06. 2011 (ďalej
aj „exekučný titul“). V zmysle predmetného rozhodcovského rozsudku boli žalobcovia (tam v postavení
žalovaných) povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť spoločnosti EOS KSI Slovensko, s.r.o., sumu vo

výške 4 383,82 eura, úroky z omeškania vo výške 9% ročne zo sumy 3 205,90 eura od 05. 11. 2009
do zaplatenia a náhradu trov rozhodcovského konania vo výške 148,60 eura a to do troch dní odo
dňa právoplatnosti rozhodcovského rozsudku. Okresný súd Levice dňa 24. 05. 2012 vydal poverenie
na výkon exekúcie. Dňa 22. 03. 2017 súd návrh povinného v prvom rade na zastavenie exekúciea jej vyhlásenie za neprípustnú uznesením zamietol. Predmetné uznesenie bolo zrušené dňa 11. 12.
2019 z dôvodu, že vo veci rozhodol nesprávne obsadený súd. Následne Okresný súd Levice dňa 07.
08. 2020 opätovne návrhy povinného v prvom rade na zastavenie exekúcie a vyhlásenie exekúcie za

neprípustnú zamietol. O odvolaní povinného v prvom rade rozhodol odvolací súd dňa 16. 05. 2023 sp.zn.
12CoE/5/2023 tak, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie
a rozhodnutie. Exekučné konanie bolo ukončené vymožením pohľadávky, príslušenstva a trov exekúcie.
Súdny exekútor vrátil poverenie dňa 18. 09. 2023.

1.1.1. Z konečného vyúčtovania exekučného konania EX 17123/11 zo dňa 14. 08. 2023, vyplýva odmena
súdneho exekútora vo výške 1 448,50 eura, náhrada hotových výdavkov vo výške 451,23 eura a 20%
DPH z trov exekúcie vo výške 379,74 eura, celkom tak titulom trov súdneho exekútora bola vymožená
suma vo výške 2 279,47 eura.

1.1.2. Žalobcovia adresovali žalovanej dňa 18. 04. 2024 žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na

náhraduškodyspôsobenejnesprávnymúradnýmpostupom,ktorousavočižalovanejdomáhalispoločne
a nerozdielne zaplatenia skutočnej škody vo výške 2 279,47 eura, a tiež nemajetkovej ujmy vo výške 5
000 eur, z toho pre každého zo žalobcov sumu 2 500 eur, spolu náhradu škody vo výške 7 279,47 eura.

1.1.3. Žalovaná na žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody reagovala listom zo dňa

02. 10. 2024, s tým, že po posúdení všetkých relevantných skutočností a dostupných listín dospela k
záveru, že nebolo preukázané kumulatívne splnenie zákonných predpokladov vzniku nároku na náhradu
škody, resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci a to z dôvodu nepreukázania
existencie nesprávneho úradného postupu zakladajúceho nárok na náhradu škody podľa zákona č.
514/2003 Z. z., na základe čoho vyhodnotil predmetnú žiadosť ako nedôvodnú. Záverom žalovaná

žalobcom oznámila, že predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy je týmto
ukončené.

1.1.4. Podanou žalobou sa žalobcovia v prvom a v druhom rade domáhajú zaplatenia sumy 7 279,47
eura, z toho sumy 2 279,47 eura titulom náhrady škody za zaplatené trovy exekútora a sumy 5 000 eur

titulom nemajetkovej ujmy, každý zo žalobcov v sume 2 500 eur.

1.2. Po právnej stránke napadnutý rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 497 Obchodného zákonníka
(zákon číslo 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov), § 2 písm. a/, písm. b/ zákona číslo 258/2001
Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy o splátkovom úvere, § 52

ods. 1, ods. 2, ods. 3, § 53 ods. 1, ods. 2, ods. 4, § 40 ods. 1, ods. 3, § 43a ods. 1, § 43c ods. 1, § 44
ods. 1, § 45 ods. 1, § 46 ods. 2, § 121 ods. 3, § 442 ods. 3, § 451 ods. 2, § 517 ods. 2 Občianskeho
zákonníka (zákon číslo 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), § 4 ods. 1, ods. 2, ods. 3 zákona číslo
244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, § 44 ods. 2 zákona
číslo233/1995Z.z.osúdnychexekútorochaexekučnejčinnosti(Exekučnýporiadok)vzneníúčinnomod

01.01.2012,§1,§2,§3ods.1,§4ods.1písm.a/,§9ods.1,ods.3,ods.4,ods.6,§15ods.1,§16ods.
4, § 17 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4, § 18 ods. 2 zákona číslo 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 514/2003 Z.z.), §
3 Nariadenia Vlády Slovenskej republiky číslo 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „nariadenie“), § 151 ods. 1, § 232 ods.

3, § 164 Civilného sporového poriadku (zákon číslo 160/2015 Z.z., ďalej len „CSP“).

1.3. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie konštatoval, že voči žalobcom v prvom
a v druhom rade bolo vedené na Okresnom súde Levice pod sp.zn. 12Er/79/2012 exekučné konanie,
ktorého podkladom bol Rozhodcovský rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu Slovenskej bankovej

asociácie sp. zn.: II/2010 - 7692 zo dňa 20. 05. 2011, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 16. 06.
2011 a vykonateľnosť dňa 19. 06. 2011. Okresný súd Levice vydal súdnemu exekútorovi poverenie s
vykonaním exekúcie zo dňa 24. 05. 2012. Exekučné konanie bolo ukončené vymožením pohľadávky s
príslušenstvom a to vrátane trov exekúcie.

1.4. Žalovaná v priebehu konania namietala, že sporná exekúcia nebola vyhlásená za neprípustnú, ani
zastavená, preto absentuje akýkoľvek podklad pre konštatovanie záveru o neexistencii exekučného
titulu a nezákonnosti, resp. neprípustnosti vedenia exekučného konania. Súd prvej inštancie k tejto
námietke konštatoval, že v zmysle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2020,sp. zn.: 3Cdo 127/2018, v spore o náhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci je civilný súd
oprávnený prejudiciálne vyriešiť otázku, či v žalobe uvedený úradný postup orgánu verejnej moci je
nesprávnym úradným postupom podľa § 9 ods. 1 veta prvá zákona č. 514/2003 Z.z. a preto pristúpil

k preskúmaniu postupu exekučného súdu.

1.5. Povinnosť exekučného súdu preskúmať žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie, návrh
na vykonanie exekúcie a exekučný titul, vyplývala z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku
v znení účinnom do 31. 03. 2017. Táto povinnosť vyplývala tiež už z ustálenej judikatúry vyšších

súdnych autorít, napr. z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/146/2011 zo dňa 13. 10. 2011,
podľa ktorého rozhodnutie, ktoré nie je exekučným titulom, nie je spôsobilé byť podkladom pre nútený
výkon rozhodnutia (exekúciu). Pokiaľ oprávnený v návrhu na vykonanie exekúcie označí za exekučný
titul rozsudok rozhodcovského súdu, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný riešiť otázku, či
rozhodcovské konanie prebehlo na základe uzavretej rozhodcovskej zmluvy. Obdobné závery boli
prijaté aj v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 3Cdo/122/2011 z 09. 02. 2012.

Najvyšší súd Slovenskej republiky však už vo svojom rozhodnutí sp. zn.: 3Cdo/164/1996, publikovanom
v Zbierke stanovísk pod č. R 58/1997 uviedol, že „súdna exekúcia môže byť nariadená len na základe
titulu, ktorý je vykonateľný po stránke formálnej a materiálnej. Ak bude exekúcia podľa titulu, ktorý
tieto požiadavky nespĺňa, aj napriek tomu nesprávne nariadená, musí byť v každom štádiu konania i
bez návrhu zastavená.“ Krajský súd v Nitre vo svojom zrušujúcom uznesení, sp. zn.: 12CoE/5/2023

- 171 zo dňa 16. 05. 2023, ktorým zrušil uznesenie súdu prvej inštancie, ktorým súd prvej inštancie
návrh povinného na zastavenie exekúcie a na povolenie odkladu exekúcie zamietol, okrem iného
poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 6ECdo/31/2013 zo dňa 05.
03. 2014, v zmysle ktorého pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu z iného, než spotrebiteľského
právneho vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto

konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť
rozhodcovskej zmluvy (§ 21 ods. 2) a aby žalobou podanou na príslušnom súde sa domáhal zrušenia
rozhodcovského rozsudku pre neplatnosť rozhodcovskej zmluvy (§ 40 ods. 1 písm. c/), vylučujú
skúmanie právomoci rozhodcovského súdu v exekučnom konaní. V týchto ustanoveniach sa totiž
premieta klasická rímska právna zásada (princíp) „vigilantibus iura scripta sunt“ („práva patria bdelým“

alebo „nech si každý stráži svoje práva“ alebo „zákony sú písané pre bdelých“). Nevyužitie postupu
podľa týchto ustanovení v iných, než spotrebiteľských veciach, znamená stratu možnosti skúmať a
spochybňovať rozhodcovskú zmluvu a tým aj právomoc rozhodcovského súdu v exekučnom konaní,
pretože inak by tieto ustanovenia strácali svoj zmysel - boli by nadbytočné. Ak je však predmetom
rozhodcovskéhokonaniasporzospotrebiteľskéhoprávnehovzťahu,tentozáverneplatí.Užvrozhodnutí

sp.zn. 6Cdo 1/2012 dovolací súd uviedol, že princíp „vigilantibus iura sripta s unt“ v spotrebiteľských
veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností) ustupuje dôležitejšiemu
princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania,
ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy
podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný

skúmať existenciu alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto
smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci neúčinnosť, a teda
nezáväznosť tohto exekučného titulu.

1.6. Preskúmaním rozhodcovskej doložky obsiahnutej vo všeobecných obchodných podmienkach, súd

prvejinštanciedospelkzáveru,žerozhodcovskýrozsudokniejespôsobilýmexekučnýmtitulom,pretože
rozhodcovský súd nemal právomoc ho vydať. Rozhodcovská doložka nebola dojednaná platne a na
základe neplatnej rozhodcovskej doložky nie je možné založiť právomoc rozhodcovského súdu. Ak teda
exekučný titul vydal rozhodcovský súd, ktorý nemal právomoc vo veci konať, potom toto rozhodnutie je
zdanlivé, ničotné, nikoho nezaväzujúce a nevykonateľné.

1.7. Za situácie, ak exekučný súd pred udelením poverenia na vykonanie exekúcie vyššie uvedený
exekučný titul nepreskúmal a žiadosť o udelenie poverenia podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku pre
rozpor exekučného titulu so zákonom uznesením nezamietol, dopustil sa podľa § 9 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z. z. nesprávneho úradného postupu. Skutočnosť, že exekučný súd nepostupoval správne

bola napokon konštatovaná aj v zrušujúcom uznesení Krajského súdu v Nitre sp. zn.: 12CoE/5/2023 -
171 zo dňa 16. 05. 2023. Nepreskúmanie exekučného titulu pred vydaním poverenia je v danom prípade
jednoznačne nesprávnym úradným postupom, a teda porušením právnou normou ustanoveného
postupu a síce postupu zakotveného v § 44 ods. 2 Exekučného poriadku.1.8. Súd prvej inštancie sa nestotožnil s argumentáciou žalovanej, že v danom prípade ide o postup
podľa § 9 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z., keďže exekučný súd v konkrétnom prípade nezhromažďoval

ani nepripravoval podklady pre vydanie rozhodnutia, v ktorom by sa následne vady a nedostatky
postupu prejavili. Výsledkom postupu exekučného súdu spočívajúceho v prieskume žiadosti o udelenie
poverenia, návrhu a exekučného titulu po doručení návrhu na vykonanie exekúcie je totiž buď vydanie
poverenia na vykonanie exekúcie alebo vydanie uznesenia, ktorým sa udelenie poverenia na vykonanie
exekúcie zamietne. V danom prípade došlo v dôsledku nesprávneho úradného postupu súdu k vydaniu

poverenia na vykonanie exekúcie, ktoré poverenie však nie je rozhodnutím. Ako uviedol Najvyšší súd
Slovenskej republiky vo svojom uznesení sp. zn.: 5Cdo/205/2011 zo dňa 01. 02. 2012, „poverenie
na vykonanie exekúcie je individuálny právno-aplikačný akt, ktorý má priame právne účinky len voči
osobe súdneho exekútora. Ide o procesný úkon exekučného súdu adresovaný súdnemu exekútorovi, na
základe ktorého súdny exekútor môže začať vykonávať exekúciu (§ 36 ods. 2 druhá veta Exekučného
poriadku) a ktorým súdny exekútor preukazuje svoje oprávnenie exekúciu vykonávať. Poverenie na

vykonanie exekúcie však nemá priame právne účinky voči osobe povinného, preto povinný voči nemu
ani nemôže využiť žiadne opravné prostriedky (§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku), (viď napr. rozhodnutie
III. ÚS 45/08).“ Keďže v danom prípade postup exekučného súdu nebol zavŕšený rozhodnutím, voči
ktorému by bol prípustný opravný prostriedok, keď úkony úradného postupu k vydaniu rozhodnutia
neviedli, nemožno dospieť podľa názoru súdu prvej inštancie k inému záveru, než že nepreskúmaním

exekučného titulu a vydaním poverenia na vykonanie exekúcie, sa súd dopustil nesprávneho úradného
postupu. Skutočnosť, či teda podali žalobcovia námietky voči upovedomeniu o začatí exekúcie, je preto
právne irelevantná, keď do tohto štádia konanie nebyť nesprávneho úradného postupu, nemuselo vôbec
dôjsť. Prvý predpoklad vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a síce
nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, tak považoval súd prvej inštancie za splnený.

1.9. K argumentácii žalobcov, že exekučný súd o návrhu na zastavenie exekúcie rozhodol po viac ako
piatichrokochodjehopodaniaapoôsmichrokochodvydaniapoverenianavykonanieexekúcie,vrátane
argumentácie, že exekučný súd ani po vrátení veci odvolacím súdom exekúciu promptne neodložil
ani nezastavil, konštatoval, že podľa § 9 ods. 3 zákona 514/2003 Z.z., pri posudzovaní nesprávneho

úradného postupu súdu spočívajúceho v porušení povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v
zákonom ustanovenej lehote, v nečinnosti pri výkone verejnej moci alebo v zbytočných prieťahoch
v konaní, možno vychádzať len z výsledkov vybavenia sťažnosti na prieťahy, žiadosti o prešetrenie
vybavenia sťažnosti na prieťahy, z právoplatného rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní, ktorým
sa rozhodlo o tom, že sudca sa dopustil disciplinárneho previnenia, ktoré má za následok prieťahy v

súdnom konaní, právoplatného rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorým sa rozhodlo, že
bolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov alebo z právoplatného rozhodnutia
Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorým Ústavný súd Slovenskej republiky
konštatoval, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Tieto skutočnosti však
v konaní neboli ani len tvrdené, a tiež preukázané.

1.10.Vdôsledkuvymoženiasumynazákladeneplatnéhoexekučnéhotituluvzniklažalobcommajetková
škoda spočívajúca vo vymožených trovách súdneho exekútora, pozostávajúcich z odmeny súdneho
exekútora vo výške 1 448,50 eura, z hotových výdavkov exekútora vo výške 451,23 eura a DPH
vo výške 379,741 eura, spolu 2 279,47 eura. Takto vzniknutá škoda je v priamej príčinnej súvislosti

s nesprávnym úradným postupom exekučného súdu, nakoľko ak by preskúmal exekučný titul, musel
by dospieť k záveru, že tento je zdanlivý, ničotný a nevykonateľný a žiadosť o udelenie poverenia by
musel podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku pre rozpor exekučného titulu so zákonom zamietnuť.
Zamietnutím žiadosti o udelenie poverenia by k výkonu exekúcie nedošlo a nevznikli by trovy súdneho
exekútora a teda majetková škoda žalobcom, o ktorú sa reálne zmenšil ich majetok. Medzi nesprávnym

úradným postupom súdu a škodou je tak priamy a bezprostredný vzťah príčiny a následku. Súd prvej
inštancie tiež konštatoval splnenie aj ďalších dvoch predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu a to
existenciu škody a tiež príčinnú súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vzniknutou škodou.
Poukázal na rozhodnutie NS SR sp.zn. 5Cdo/67/2018, 5Cdo/301/2009.

1.11. Opačný názor zastal súd prvej inštancie k nároku žalobcov v prvom a v druhom rade na náhradu
nemajetkovej ujmy. Konštatoval, že hoci je pravdou, že exekučné konanie na základe rozhodcovského
rozsudku vôbec nemalo byť vedené, neznamená to, že žalobcovia neboli povinní splniť si svoje zmluvné
povinnosti tak, ako sa v zmluve o splátkovom úvere zaviazali. Konečná splatnosť úveru bola dojednanána 10. 06. 2009, žalobcovia si svoj záväzok nesplnili a to ani do podania žiadosti o udelenie poverenia
dňa 19. 01. 2012. K vymoženiu zmluvných nárokov vrátane trov exekúcie došlo až v roku 2023, teda
po viac ako 14 rokoch od konečnej splatnosti úveru. Súd prvej inštancie nevzhliadol žiadny preukázaný

zásah do osobnej, rodinnej alebo majetkovej sféry žalobcov, ani skutočnosť, že by exekúcia spôsobila
reálne vážne zmenšenie ich majetku tak, že by sa to mohlo odraziť aj na možnostiach zabezpečovania
ich základných životných potrieb, resp. potrieb rodiny. Práve naopak, v dôsledku porušenia zmluvných
povinností zo strany žalobcov, bolo potrebné domáhať sa výkonu rozhodnutia. Nič na tom nemení ani
skutočnosť, že žalobkyňa v druhom rade bola dlhodobo nezamestnaná a príjem rodiny pozostával iba

z príjmu žalobcu v prvom rade. Voči žalobcom sa viedli súčasne viaceré exekučné konania. Žalobcovia
nepreukázali, že práve toto exekučné konanie bolo podstatnou príčinou, ktorá sa podieľala na vzniku
tvrdeného nepriaznivého dôsledku. Žalobcovia tak žiadnym spôsobom nepreukázali, že by vedením
sporného exekučného konania došlo k zásahu do ich osobnostnej sféry akýmkoľvek spôsobom a už
vôbec nie v takej intenzite, aby to odôvodňovalo priznanie náhrady nemajetkovej ujmy.

1.12. Súd prvej inštancie sa zaoberal aj konkurenciou náhrady škody a bezdôvodného obohatenia.
Dospel k záveru, že v prejednávanej veci sa žalobcovia nemohli domáhať vydania bezdôvodného
obohatenia voči súdnemu exekútorovi, v dôsledku čoho nemožno hovoriť o konkurencii nároku na
náhradu škody a nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. V danom prípade sa exekúcia skončila
vymožením pohľadávky spolu s príslušenstvom a to vrátane trov exekúcie ešte predtým, ako exekučný

súd rozhodol o návrhu na zastavenie exekúcie po zrušujúcom uznesení krajského súdu. Preto súdny
exekútor nevystupoval voči povinným ako účastník exekučného konania, ale ako nositeľ verejnej moci
vykonávajúci exekučnú činnosť, v dôsledku čoho na jeho strane nemohlo dôjsť k bezdôvodnému
obohateniu tak, ako to má na mysli § 451 Občianskeho zákonníka, nakoľko nie je naplnená žiadna
zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia. Ak teda na strane súdneho exekútora bezdôvodné

obohatenie nevzniklo, žalobcovia sa svojho nároku titulom bezdôvodného obohatenia domáhať voči
nemu nemohli, a preto nemožno hovoriť o konkurencii tohto nároku s nárokom na náhradu škody. V tejto
súvislosti súd prvej inštancie poukázal aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. III. ÚS 424/2023
zo dňa 25. 01. 2024, v ktorom poukázal na vzťah medzi exekútorom a poškodeným v exekučnom
konaní v intenciách rozhodnutia najvyššieho súdu R 74/2016 (sp. zn. 3Cdo/75/2015 z 23. marca 2016).

Predmetné rozhodnutie vo svojej právnej vete rieši to, že zodpovednosť súdneho exekútora za škodu
podľa Exekučného poriadku a zodpovednosť štátu za škodu podľa zákona o zodpovednosti za škodu,
ktorá bola spôsobená exekútorom pri jeho činnosti, sa vzájomne nevylučujú a žiadna nemá prioritu (ide
o rozhodnutie relevantné pre exekučné konania začaté do 31. marca 2017).

1.13. K nálezu Ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 165/2012, na ktoré poukazovala žalovaná, súd prvej
inštancie dodal, že ústavný súd konštatoval, že: „postavenie súdneho exekútora v exekučnom konaní v
súvislosti s rozhodovaním o trovách exekúcie alebo odmene súdneho exekútora je potrebné posudzovať
odlišne od jeho postavenia vykonávateľa verejnej moci, ktoré má pri realizácii úkonov exekučného
konania“. V konaní, v ktorom exekučný súd rozhoduje o trovách exekúcie a odmene exekútora, je

exekútor účastníkom konania. „Pokiaľ ide o odmenu súdneho exekútora, súdny exekútor koná vo
vlastnom mene, na vlastný účet, a preto môže byť v tomto postavení subjektom zodpovedným z
bezdôvodného obohatenia.“ Tento záver však ústavný súd konštatoval práve vo vzťahu k skutkovej
situácii, kde sa na exekútora hľadelo ako na účastníka konania v časti trov konania exekútora, nie ako
na vykonávateľa verejnej moci (a takto to aj vyplýva zo zverejnenej právnej vety).

1.14.Súdprvejinštancienazákladevšetkýchuvedenýchskutočnostíkonštatoval,ževšetkypredpoklady
vzniku zodpovednosti za škodu spôsobenú orgánom verejnej moci, pokiaľ ide o nárok titulom majetkovej
ujmy boli preukázané, preto zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcom majetkovú škodu vo výške 2 279,47
eura. Zároveň im priznal aj nimi požadovaný úrok z omeškania vo výške 8,65% ročne zo sumy 2 279,47

eura od 07. 10. 2022 do zaplatenia, t.j. odo dňa doručenia oznámenia o neuspokojení ich nároku zo
strany žalovanej v predbežnom prejednaní. Úrok z omeškania je v súlade s ustanovením § 3 ods. 1
nariadenia, nakoľko úroková sadzba ECB ku dňu 07. 10. 2024 bola vo výške 3,65% ročne, zvýšenie
o 5 percentuálnych bodov podľa tohto ustanovenia zakladá nárok vo výške 8,65% ročne.

1.15. Súd prvej inštancie zamietol návrh žalobcov na prerušenie konania, ktoré žiadali prerušiť do
skončenia k vedeného na Mestskom súde Bratislava IV. pod sp.zn. 38Csp/35/2024, v ktorom sa
domáhajú zaplatenia sumy 7 158,72 eura titulom bezdôvodného obohatenia veriteľa, získaného na
základe spornej zmluvy o splátkovom úvere.1.16. O nároku na náhradu trov konania v časti o zaplatenie sumy 2 279,47 eura s príslušenstvom
rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP a žalobcom v prvom a v druhom rade ako strane

v konaní úspešnej v tejto časti v celom rozsahu, priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v
rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením podľa § 262 ods.
2 CSP po právoplatnosti tohto rozsudku. O nároku na náhradu trov konania v časti žaloby žalobcu prvom
rade o zaplatenie sumy 2 500 eur s príslušenstvom rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP
a žalovanej, ako strane v konaní úspešnej v tejto časti, v celom rozsahu, priznal voči žalobcovi v prvom

rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd
samostatnýmuznesenímpodľa§262ods.2CSPpoprávoplatnostitohtorozsudku.Onárokunanáhradu
trov konania v časti žaloby žalobkyne v druhom rade o zaplatenie sumy 2 500 eur s príslušenstvom
rozhodol súd podľa § 255 ods. 1 CSP a žalovanej, ako strane v konaní úspešnej v tejto časti, v celom
rozsahu, priznal voči žalobkyni v druhom rade nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. O výške
náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením podľa § 262 ods. 2 CSP po právoplatnosti

tohto rozsudku.

2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadla odvolaním žalovaná a to v časti výroku II, výroku III., V.,
VII.. Dôvodil, že súd prvej inštancie že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva

na spravodlivý proces (§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP).

2.1. Žalovaná v podanom odvolaní dôvodila, že súd prvej inštancie pri posudzovaní a rozhodovaní
o zodpovednostnom titule pochybil, taktiež pochybil pri posudzovaní náhrady majetkovej škody

a existencii priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti, čo zakladá odvolací dôvod podľa § 365 ods.
1 písm. h/ CSP. Zároveň namieta, že súd prvej inštancie napadnutý rozsudok v časti priznanej náhrady
majetkovej škody, ako aj v časti posúdenia priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti nedostatočne
odôvodnil, čím je naplnený odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ CSP.

2.2. V danom prípade súd prvej inštancie nesprávne posudzoval ako otázku predbežnú postup súdu
v exekučnom konaní, ktorý by sa v konečnom dôsledku mal prejaviť vo vydaní samotného rozhodnutia
s konštatovaním záveru o neexistencii exekučného titulu a nezákonnosti, resp. neprípustnosti vedenia
exekučného konania (nie vo veci porušenia povinnosti urobiť úkon!). Podľa žalovanej to predstavuje
neprípustnýzásahdoskutkovýchokolností,ktorésúv predmetnomexekučnomkonaníobjektívnedané,

a to, že exekúcia vedená na Okresnom súde Levice pod sp.zn. 12Er/79/2012 bola skončená vrátením
poverenia. Za situácie, že exekučné konanie bolo právoplatne skončené vrátením poverenia, nemôže
byť otázka posúdenia existencie nesprávneho úradného postupu, ktorý v konečnom dôsledku vedie
k záveru o neprípustnosti vedenia samotnej exekúcie, dodatočne riešená v súdnom konaní o náhradu
škody. Žalovaná je toho názoru, že súd prvej inštancie týmto svojím postupom zasiahol do nezávislosti

a nestrannosti vlastnej súdnej moci. Absencia rozhodnutia súdu o neprípustnosti, resp. nezákonnosti
vedenia exekučného konania na základe vydaného poverenia Okresným súdom Levice v konaní sp.zn.
12Er/79/2012 je dôvodom na zamietnutie žaloby.

2.3. Žalovaná v priebehu konania poukazovala na skutočnosť, že postup súdu pri vydávaní poverenia

nie je možné považovať za právno – aplikačný postup, ktorý má priame právne účinky na poškodeného,
resp. žalobcov. Pokiaľ štátny orgán zisťuje či posudzuje predpoklady pre vydanie rozhodnutia,
zhromažďuje podklady (dôkazy) pre rozhodnutie, hodnotí zistené skutočnosti, ide o činnosť priamo
smerujúcu k vydaniu rozhodnutia, kedy prípadné nesprávnosti či vady tohto postupu sa potom prejavia
práve v obsahu rozhodnutia a môžu byť posudzované jedine z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu

spôsobenú nezákonným rozhodnutím (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 31. 05. 2011, sp. zn.
6Cdo/115/2010). Táto argumentácia vychádza aj z dôvodovej správy k zákonu č. 514/2003 Z. z., v ktorej
sa okrem iného uvádza, že „zákon nedefinuje pojem nesprávny úradný postup. V rámci uvedeného
ustanovenia sa riešia tie prípady vzniku škôd, ktoré vznikli inou ako rozhodovacou činnosťou.“ Inak
povedané postup Okresného súdu Levice pri preskúmavaní žiadosti o vydanie poverenia, ktorý sa plne

prejavil vo vydaní poverenia, nie je v zmysle zák. č. 514/2003 Z. z. spôsobilý predstavovať nesprávny
úradný postup, ktorým by mohla byť žalobcom spôsobená akákoľvek škoda a preto je rozsudok v
tejto časti nesprávny, založený na nesprávnom právnom posúdení veci, ktoré je v rozpore s ustálenourozhodovacou praxou dovolacieho súdu, čím došlo k naplneniu odvolacieho dôvodu podľa § 365 ods.
1 písm. h/ CSP.

2.4.Opakovaneodvolateľkapoukázalanato,žepoverenienavýkonexekúcienevykazujepriameprávne
účinky voči osobe povinného, takéto účinky vykazuje len voči osobe súdneho exekútora. Nesprávnym
úradným postupom exekučného súdu nie je vydanie poverenia na vykonanie exekúcie. Preto sa nemôže
stotožniť s názorom súdu prvej inštancie o nesprávnom úradnom postupe Okresného súdu Levice
spočívajúcom v nedostatočnom preskúmaní exekučného titulu pri rozhodovaní o návrhu na vydanie

poverenia ako právnom titule zakladajúcom právo na náhradu škody podľa § 9 zákona č. 514/2003 Z.z.
Samotné vydanie poverenia exekútorovi na výkone exekúcie nemohlo samo o sebe v žiadnom prípade
spôsobiť akúkoľvek škodu. V tejto súvislosti poukázala na uznesenie ÚS SR sp.zn. III. ÚS 45/2008.

2.5. Ďalej žalovaná v podanom odvolaní dôvodila, že ak by žalobcovia, ako povinní, podali námietky
voči upovedomeniu o začatí exekúcie a boli by už v nich tvrdili skutočnosti, ktoré nakoniec viedli

k vyhláseniu exekúcie za neprípustnú a k jej zastaveniu, musel by sa súd nimi zaoberať. Práve z dôvodu,
že upovedomenie o začatí exekúcie je prvým úkonom v rámci exekučného konania, ktoré môže voči
povinným vyvolať právne účinky, je spôsob a intenzita hájenia svojich práv voči nemu zo strany žalobcov
relevantná. Opačný právny záver súdu prvej inštancie preto predstavuje nesprávne právne posúdenie
veci. Žalovaná je preto toho názoru, že žalobcovia, ako povinní nepostupovali v exekúcii s dostatočnou

opatrnosťou a nedostatočne hájili svoje práva, čím prispeli k tomu, že exekúcia vôbec prebiehala a
za tejto situácie nemôžu zavinenie za vznik škody pripisovať nesprávnemu úradnému postupu. Keďže
žalobcovia nepreukázali, že by si uplatnili voči doručenému upovedomeniu o začatí exekúcie riadny
opravný prostriedok - námietky voči exekúcii, nemožno mať za splnený predpoklad pre vznik nároku
na náhradu škody podľa § 6 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. Žalobu bolo preto potrebné zamietnuť už

z dôvodu absencie akéhokoľvek zásahu orgánu verejnej moci vo veci žalobcov, bez potreby skúmania
splnenia podmienky vzniku škody a existencie príčinnej súvislosti medzi neexistentným zásahom
a tvrdenou škodou.

2.6. Žalovaná sa nestotožnila ani so záverom súdu prvej inštancie v časti priznanej náhrady majetkovej

škody a je toho názoru, že súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil, že žalobcovia sa nemohli domáhať
vydania bezdôvodného obohatenia od súdneho exekútora, čím je daný odvolací dôvod podľa § 365 ods.
1 písm. h/ CSP. Súdny exekútor môže byť subjektom, ktorý sa môže bezdôvodne obohatiť, osobitne
za situácie, ak sa toto obohatenie týka jeho odmeny a trov. Odmena exekútora za výkon exekučnej
činnosti predstavuje odplatu poskytovanú súdnemu exekútorovi za výkon jeho činnosti, ktorú si exekútor

uplatňuje vo vlastnom mene, na vlastný účet a sám za seba, preto nemožno v otázke odmeny exekútora
argumentovať jeho postavením ako vykonávateľom verejnej moci.

2.7. Žalovaná v podanom odvolaní dôvodila tiež tým, že už v priebehu konania poukázala na to,
že návrh na odklad a zastavenie exekúcie bol súdu doručený až dňa 16. 02. 2015 a 20. 02. 2015,

avšak iba žalobcom v prvom rade, pričom žalobkyňa v druhom rade bola pasívna. Ďalej uviedla,
že priamou príčinou vzniku exekučného konania bolo to, že žalobcovia si nesplnili svoj záväzok
riadne a včas. Nie je preto možné hovoriť o vzniku exekučných trov a následnom z menšení majetku
v jedinej a priamej príčinnej súvislosti s vydaním poverenia na výkon exekúcie, resp. s nesprávnym
úradným postupom súdu. Súd prvej inštancie však v odôvodnení napadnutého rozsudku na uvedenú

argumentáciu rezignoval, s uvedenými námietkami žalovanej sa nezaoberal, čo spôsobuje zmätočnosť
a nepreskúmateľnosť rozhodnutia v časti priznanej náhrady majetkovej škody, ako aj v časti posúdenia
existencie priamej a bezprostrednej príčinnej súvislosti. Tým je daný odvolací dôvod podľa § 365 ods.
1 písm. b/ CSP.

2.8. Žalovaná sa nestotožnila ani s výrokmi o náhrade trov konania. Súd prvej inštancie rozhodol
tromi samostatnými výrokmi. S rozdelením náhrady trov konania na majetkovú a nemajetkovú časť
sa žalovaná nestotožnila a je toho názoru, že pre takýto spôsob rozhodovania primárne neexistuje
právny základ v procesnej právnej úprave a rozhodnutie o trovách konania samostatnými výrokmi vo
vzťahu ku každému nároku spôsobí neprehľadnosť a zmätočnosť pri rozhodovaní o konkrétnej výške

trov konania na strane žalovanej a žalobcov. Zároveň bude takýto výrok súdu v praxi nevykonateľný
a neaplikovateľný. Z takto priznanej náhrady trov konania nie je možné jednoznačne určiť, ako
sa následne bude postupovať pri vyčíslení náhrady trov za jednotlivé úkony. Záver o náhrade trov
konania prijatý súdom prvej inštancie tak neumožňuje strane sporu posúdiť, či je strana sporuv konkrétnom výroku úspešná alebo neúspešná a spôsobuje stav právnej neistoty takého rozsahu, že ho
je možné považovať za porušenie práva na spravodlivý proces, čo je odvolacím dôvodom podľa § 365
ods. 1 písm. b/ CSP a rozsudok je tiež aj v tejto časti založený na nesprávnom právnom posúdení veci,

čo je odvolacím dôvodom podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP. Poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR sp.zn. 7Cdo/339/2021, Krajského súdu Bratislava sp.zn. 14Co/75/2024, Ústavného súdu SR sp.zn.
III. ÚS 115/2023, III. ÚS 430/2020. V súlade so znením ustanovenia § 255 CSP za základ uplatneného
nároku možno považovať sumu 7 279,47 eura. Úspech žalobcov v konaní tak predstavuje spolu 31,32%,
keď v konaní mali úspech len v priznanej náhrade majetkovej škody vo výške 2 279,47 eura (2 279,47

eura zo 7 279,47 eura). Úspech žalovanej tak logicky predstavuje 68,68%, keďže súd žalobu v časti
uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v celom rozsahu zamietol (5 000 eur zo 7279,47
eura). Celkový (čistý) úspech žalovanej tak predstavuje 37,36% (68,68% - 31,32%). S prihliadnutím
na uvedené by mal potom súd dospieť k záveru, vyjadrenom v jednom výroku, že žalovaná má voči
žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu 37,36%. Uvedený postup by bol bezpochyby v
záujme spravodlivého usporiadania veci a zároveň by bol postupom zákonným v zmysle § 255 ods. 1,

ods. 2 CSP.

2.9. Navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v časti výroku II., výroku III., V., VII. zrušil
a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

3. Rozsudok súdu prvej inštancie napadli aj žalobcovia v prvom a v druhom rade, a to konkrétne voči
výrokom IV., V., VI. a VII., ktorými súd zamietol ich žalobu v časti náhrady nemajetkovej ujmy a v časti
súvisiacich trov konania. Dôvodili tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP) a súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP).

3.1. Žalobcovia v prvom a v druhom rade sa nestotožnili s argumentáciou súdu prvej inštancie, ktorou
nevzhliadol dôvod na náhradu nemajetkovej ujmy, ktorú si v konaní uplatnili. Dôvodili, že už iba samotná
skutočnosť, že exekúcia bola vedená voči žalobcom po dobu viac ako 10 rokov, predstavuje intenzívny
zásah do ich osobnostných a majetkových práv. Žalobcom bola v rámci exekúcie vymožená celá

pohľadávka veriteľa, pričom táto exekúcia nemala byť ani len začatá, nie ešte aby došlo k vymoženiu
akýchkoľvek finančných prostriedkov. Je zrejmé, že tento stav spôsobil Okresný súd Levice, keď svojim
nesprávnym úradným postupom vydal poverenie na vykonanie exekúcie a túto následne nezastavil ani
na návrh žalobcu v prvom rade. Žalobcovia nemali k dispozícii iné prostriedky procesnej obrany ako
tie, ktoré využili. Súd prvej inštancie nezohľadnil ani skutočnosť, že v rámci exekúcie bola vymožená

v prospech oprávneného suma vo výške 9 438,19 eura, z toho trovy exekúcie predstavujú sumu
2 279,47 eura a v prospech oprávneného suma 7 158,72 eura. Vzhľadom na to, že predmetná exekúcia
ani nemala byť vedená, trvala po dobu 11 rokov, v dôsledku nesprávneho úradného postupu bolo
žalobcom vymožených takmer 10 000 eur, nie je možné konštatovať, že exekúcia nemala vplyv na ich
život a nespôsobila reálne zmenšenie ich majetku, čo sa odrazilo aj na možnosti zabezpečovania ich

vlastných potrieb. Žalobcovia uviedli, že si museli uťahovať opasky, obdobie exekúcie bolo pre nich
deprimujúce, psychicky náročné, žalobkyňa v druhom rade istú dobu nemala zamestnanie a práve
to bolo pre ňu náročnejšie. Z príjmu žalobcu v prvom rade boli vykonávané zrážky zo mzdy a to
v rámci viacerých exekúcií. Z tohto jediného príjmu bolo v rámci exekúcie ukracované. Žalobcovia
síce neuvádzali konkrétnosti, v ktorých bol obmedzený ich každodenný život, ale práve z ich vyjadrení

je možné vnímať pocit, ktorý žalobcovia z uvedeného obdobia mali. Bolo to obdobie plné strachu
a stresu, pričom si museli ukracovať každodenné potreby. Trvajú na tom, že samotné konštatovanie
nesprávneho úradného postupu Okresného súdu Levice nie je postačujúce a nie je možné ho napraviť
inak. Žalobcovia sú toho názoru, že vznik nemajetkovej ujmy dostatočne preukázali, pričom výška
náhrady a jej posúdenie je v kompetencii súdu. Účelom ustanovenia § 17 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z.

je práve spravodlivé zadosťučinenie v dôsledku zásahu do osobnostných a majetkových práv žalobcov.
Odmietnutie priznania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je popretím účelu tohto ustanovenia.

3.2. Žalobcovia v prvom a v druhom rade ďalej v podanom odvolaní namietajú nedostatočné
odôvodnenie napadnutého rozsudku v tejto časti, čím sa rozsudok stal nepreskúmateľným. Súd prvej

inštancie neuviedol rozhodujúce skutočnosti, pre ktoré nevyhovel žalobe žalobcov v rozsahu náhrady
nemajetkovej ujmy, nezohľadnil intenzitu tohto zásahu a ani jeho dĺžku. Toto rozhodnutie nespĺňa
parametre riadne a dostatočne odôvodneného rozhodnutia, keď súd prvej inštancie neuviedol žiadnerelevantné dôvody, pre ktoré žalobu zamietol. Napádané rozhodnutie vykazuje znaky arbitrárnosti
a svojvôle a odôvodnenie nie je v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP.

3.3. Žalobcovia v prvom a v druhom rade navrhujú, aby odvolací súd zrušil výrok IV., V., VI. a VII.
Napadnutého rozsudku a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.

4.Žalovanákodvolaniužalobcovvprvomavdruhomradevpísomnomvyjadreníuviedla,žezpodaného
odvolania nevyplýva, aká vada konania mala byť naplnená. Žalobcovia poukazujú iba na nedostatočne

odôvodnené rozhodnutie v časti zamietnutia náhrady nemajetkovej ujmy. Žalovaná zdôrazňuje, že
sa plne stotožňuje s rozhodnutím súdu prvej inštancie, s jeho odôvodnení vo vzťahu k posúdeniu
a následnému zamietnutiu uplatneného nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Rozsudok v tejto časti
obsahuje dostatočné a preskúmateľné odôvodnenie.

4.1. Žalovaná ďalej poukazuje na skutočnosť, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nevzniká

automaticky, jej vznik nemožno odôvodňovať tvrdeným vznikom majetkovej škody v tomto konaní
a všeobecné tvrdenia nemôžu hodnoverným spôsobom preukázať existenciu konkrétnych negatívnych
dopadov u žalobcov a tým vznik nemajetkovej ujmy a dôvodnosť výšky uplatnenej náhrady. V konaní
o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy sú práve žalobcovia zaťažení dôkazným bremenom
ohľadom vzniku nemajetkovej ujmy a výšky jej náhrady, pričom musia preukázať konkrétny negatívny

prejav nemajetkovej ujmy vo svojej osobnostnej sfére. Dôvodom na zamietnutie uplatneného
nároku na náhradu nemajetkovej ujmy bolo neunesenie dôkazného bremena zo strany žalobcov.
Poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 9Cdo/259/2021, 6Cdo/44/2017, 7cdo/145/2011,
2Cdo/30/2019, 2Cdo/68/2017, 8Cdo/191/2020, 4Cdo/19/2020, 7Cdo/263/2020, 5Cdo/58/2021, zo
záverov ktorých vyplýva, že žalobca, domáhajúci sa náhrady nemajetkovej ujmy musí na konkrétnych

skutkových okolnostiach preukázať, že škoda mu skutočne vznikla, že zásah nielen mohol, ale aj
skutočne vyvolal následnú reakcie v jeho súkromnom živote vrátane kvality života, v rodinnom prostredí,
profesionálnej sfére, či v inom prostredí. Len ak sú tieto skutočnosti nesporne preukázané, súd môže
skonštatovať, že žalobca uniesol bremeno tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu a vyvodiť z toho jeho úspech
vkonaní.Samotnáskutočnosť,žežalobcoviasanestotožňujúsvyhodnotenímvykonanéhodokazovania

zo strany súdu prvej inštancie, automaticky neznamená, že došlo k naplneniu odvolacieho dôvodu podľa
§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP.

4.2. Žalovaná sa nestotožnila ani s argumentáciou žalobcov v prvom a v druhom rade týkajúcej
sa nedostatočného odôvodnenia napadnutého rozsudku v časti zamietnutia ich návrhu na náhradu

nemajetkovej ujmy. Je toho názoru, že súd prvej inštancie nepriznanie náhrady nemajetkovej ujmy
zrozumiteľným spôsobom zdôvodnil, uviedol prečo tvrdenia žalobcov ohľadom negatívnych následkov
nemal preukázané, zdôvodnil, akým spôsobom vyhodnotil dôkazy prezentované žalobcami. Len
samotné tvrdenia žalobcov, že náležite preukázali rozsah nepriaznivých následkov vo svojich životoch,
žiadnym relevantným spôsobom nespochybňujú závery súdu prvej inštancie, ku ktorým dospel na

základe riadneho a podrobného dokazovania a jeho vyhodnotenia. Závery súdu prvej inštancie ohľadom
nepriznania náhrady nemajetkovej ujmy sú teda riadne odôvodnené a zohľadňujú osobitosti daného
prípadu.

5. Žalobcovia v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedli, že nárok na náhradu majetkovej

škody žalobcov bol v konaní dostatočným spôsobom preukázaný a podporený právnou úpravou, jej
logickým a gramatickým výkladom, ako aj aktuálnou rozhodovacou praxou súdov. Odvolanie žalovanej
je v celom rozsahu nedôvodné, zavádzajúce a v rozsiahlej miere dezinterpretujúce závery súdu
v napádanom rozhodnutí, ale aj právnu úpravu a rozhodovaciu prax súdov.

5.1. Žalovaná sa účelovo snaží o dezinterpretáciu judikátu Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/127/2018.
Zákon 514/2003 Z.z. v ustanovení § 2 písm. b/ vymedzuje základné pojmy, z ktorých jedným z nich
je aj vymedzenie orgánu verejnej moci. V tomto kontexte je potom zrejmé, že aplikovanie judikátu R
2/2021 je absolútne dôvodné a aplikovateľnosť tohto rozhodnutia nie je možné spochybniť. Aj ďalšie
tvrdenia žalovanej sú zavádzajúce, nakoľko napádané rozhodnutie žiadnym spôsobom nepredstavuje

neprípustný zásah do skutkových okolností. Exekučný súd mal povinnosť pred vydaním poverenia
preskúmať exekučný titul, čo sa v prejednávanom prípade nestalo. Povinnosť vyplývala z ustanovenia
§ 44 ods. 2 Exekučného poriadku, ale aj z rozhodovacej praxe súdov, napr. z uznesenia NS SR sp.zn.
3Cdo/146/2011, Ústavného súdu SR sp.zn. IV. ÚS 55/2011. Postupom, keď exekučný súd nepreskúmalexekučný titul, sa dopustil nesprávneho úradného postupu. Túto skutočnosť konštatoval aj Krajský
súd v Nitre v zrušujúcom rozhodnutí sp.zn. 12CoE/5/2023. Súd prvej inštancie správne konštatoval, že
Okresný súd Levice nedodržal povinnosť ex offo preskúmať súlad/rozpor exekučného titulu, ktorá mu

priamo vyplývala z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Len subjektívny nesúhlas žalovanej
s rozhodnutí súdu v tejto časti automaticky nezakladá dôvod pre zamietnutie žaloby.

5.2. V ďalšej argumentácii žalovaná účelovo oddeľuje postup súdu smerujúci k vydaniu poverenia
od samotnej exekúcie, akoby vydanie poverenia v podstate nemalo žiadne právne účinky, nemalo

pre povinného žiadnu relevanciu, nezaložilo žiadnu zodpovednosť exekučného súdu. Žalovanou
uvádzaná argumentácia o nepreukázaní predpokladu vzniku nároku na náhradu škody je mylná. Škoda
žalobcomvzniklavdôsledkunesprávnehoúradnéhopostupuzostranysúdu,tedapovinnosťvyplývajúca
z ustanovenia § 6 ods. 2 žalobcom ani nevznikla a nezaväzovala ich. Rovnako tak s ohľadom na vydanie
overenia na vykonanie exekúcie, nie je rozhodnutím v pravom slova zmysle, ale ide o procesný postup.
Rovnako je týmto procesným úkonom i upovedomenie o začatí exekúcie. Ustanovenie § 6 ods. 2 zákona

514/2003Z.z.odkazujenaopravnýprostriedokprotinezákonnémurozhodnutiuanieprotinezákonnému
postupu, preto ani v prípade, ak by nezákonnosť voči žalobcom mala nastať až vydaním upovedomenia
o začatí exekúcie, pre vznik škody by sa nevyžadovalo preukázanie splnenia povinnosti podľa § 6
ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. Poukázali na rozhodnutie NS SR sp.zn. 6Cdo/124/2012. Dodali, že
exekučný súd postupoval v rozpore so zákonom a rozhodovacou praxou súdov, keď ignorujúc kogentnú

právnu úpravu nepodrobil rozhodcovský rozsudok kontrole a napriek tomu vydal poverenie na vykonanie
exekúcie, ktoré vzhľadom na rozhodnutie Krajského súdu Nitra sp.zn. 12CoE/5/2023 a prejudiciálne
posúdenie súdu prvej inštancie v tomto konaní, nemalo byť vydané. Žalobcovia trvajú na tom, že vo
veci konajúci súd správne posúdil postup súdu ako nesprávny úradný postup, ktorým vznikla žalobcom
majetková škoda.

5.3. Žalovaná v podanom odvolaní opätovne poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS
165/2012 napriek tomu, že už súd prvej inštancie konštatoval nerelevantnosť použitia tohto rozhodnutia
na prejednávaný prípad. Taktiež sa nestotožnili s argumentáciou žalovanej, týkajúcej sa náhrady trov
konania. Dôvodia, že ide iba o jej subjektívnu nespokojnosť.

6. Žalobcovia v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovanej k ich odvolaniu iba poukázali na skutočnosť,
že samotná exekúcia je objektívne zásahom do majetkovej sféry povinnej osoby, v prejednávanej veci
o to viac, že ňou boli postihnutí manželia a exekúcia priamo zasiahla do majetkovej sféry ich rodiny,
rodinného rozpočtu. Predmetná exekúcia pritom nemala byť ani začatá. Už tieto skutkové okolnosti, ako

aj vymoženie celej pohľadávky, vrátane trov exekúcie predstavujú intenzívny zásah do práv žalobcov.
Žalobcovia svoje tvrdenia preukázali v konaní, pričom ich súd prvej inštancie vôbec nezohľadnil a závery
súdu prvej inštancie nemajú oporu v skutkovom stave ani vo vykonanom dokazovaní.

7. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, zákon číslo 160/2015 Z.z.,

ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolania boli podané stranami v častiach, v neprospech ktorých bolo
rozhodnutie vydané a v zákonom stanovenej lehote (§ 359, § 362 ods. 1 CSP) a zistení, že odvolania
spĺňajú náležitosti § 363 a nasl. CSP, preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, viazaný
rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 ods. 1 CSP, § 380 ods. 1 CSP), skutkovým stavom tak, ako ho
zistil súd prvej inštancie (383 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania, s verejným vyhlásením

rozsudku (§ 385 ods.1, § 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcov v prvom a v druhom
rade v časti nepriznania náhrady nemajetkovej ujmy, ako aj odvolanie žalovanej vo vyhovujúcej časti, nie
sú dôvodné. Súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a vec správne posúdil po právnej stránke,
preto odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Odvolací
súd zmenil podľa § 388 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti náhrady trov konania.

8. Predmetom konania v danej veci je žaloba žalobcov v prvom a v druhom rade, ktorou sa domáhajú
náhrady majetkovej škody a náhrady nemajetkovej ujmy za nesprávny úradný postup Okresného súdu
Levice, ktorého sa mal dopustiť tým, že pred vydaním poverenia súdnemu exekútorovi neskúmal
exekučnýtitul,čijevsúladesozákonom.Keďženazákladeneplatnéhoexekučnéhotitulubolavykonaná

exekúcia a dlžná suma pre oprávneného bola v plnom rozsahu vymožená, vznikla žalobcom v prvom
a v druhom rade škoda v podobe vymožených trov exekúcie v sume 2 279,47 eura. Zároveň žiadajú
nahradiť nemajetkovú ujmu vo výške 5 000 eur z dôvodu utrpenej ujmy v podobe výkonu exekúcie
a zníženia ich majetkových pomerov, utrpenia najmä psychickej ujmy.8.1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie návrh žalobcov v prvom a v druhom rade na prerušenie
konania zamietol. Žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcom v prvom a v druhom rade spoločne

a nerozdielne sumu 2 279,47 eura s úrokom z omeškania vo výške 8,65% ročne od 07. 10. 2024,
v časti náhrady nemajetkovej ujmy žalobu žalobcov zamietol. Dôvodil predovšetkým tým, že v dôsledku
nepreskúmania exekučného titulu, ktorým bol rozhodcovský rozsudok exekučným súdom pred vydaním
poverenia, došlo na základe vydaného poverenia súdnemu exekútorovi k výkonu exekúcie a exekúcia
bola zastavená až v dôsledku vymoženia pohľadávky napriek tomu, že odvolací súd zrušil uznesenie

exekučnéhosúdu,ktorýmzamietolžiadosťpovinnéhovprvomradenazastavenieexekúcieavyhlásenie
exekúcie za neprípustnú. V danom prípade teda k výkonu exekúcie vôbec nemalo dôjsť, ak by exekučný
súd riadne preskúmal súlad exekučného titulu so zákonom. Nemajetkovú ujmu zamietol z dôvodu, že
žalobcovia v prvom a v druhom rade neuniesli dôkazné bremeno svojich tvrdení o neprimeranom zásahu
do ich osobnostných práv v dôsledku výkonu exekúcie.

8.2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadli odvolaním žalobcovia v prvom a v druhom rade a to v časti
týkajúcej sa zamietnutia ich žaloby na náhradu nemajetkovej ujmy. Dôvodili tým, že už samotný výkone
exekúcie je náročný tak po materiálnej, ako aj psychickej stránke, zasiahol do ich osobnostných práv,
ktoré skutočnosti v priebehu konania jednak tvrdili a tým aj preukázali. Počas trvania exekúcie si museli
uťahovať opasky, nakoľko žalobkyňa v druhom rade bola určitý čas bez zamestnania a celá rodina mala

iba príjem zo zamestnania žalobcu v prvom rade, čo bolo hlavne psychicky veľmi náročné. Žiadajú v tejto
časti zrušiť napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a rozhodnutie.

8.3. Rozsudok súdu prvej inštancie napadla odvolaním aj žalovaná. Namietala nepreskúmateľnosť
napadnutého rozsudku, nedostatočné odôvodnenie a nesprávnosť argumentácie súdu prvej inštancie.

Dôvodila tým, že exekúcia v danom prípade nebola vyhlásená za neprípustná, nebola zastavená z tohto
dôvodu, ale bola zastavená z dôvodu vymoženia pohľadávky. Taktiež sa nestotožnila s tým, že súd
prvej inštancie ako predbežnú otázku riešil otázku postupu súdu v exekučnom konaní. Namieta, že
nesprávnym úradným postupom exekučného súdu nie je vydanie poverenia na vykonanie exekúcie.
Nestotožnila sa so záverom súdu prvej inštancie o nesprávnom úradnom postupe exekučného súdu.

Žalovaná namieta nesprávne právne posúdenie aj v časti priznanej náhrady škody žalobcom v prvom
a v druhom rade s tým, že žalobcovia vznik majetkovej škody relevantným spôsobom nepreukázali.
Je toho názoru, že žalobcovia sa mali domáhať vydania bezdôvodného obohatenia zo strany súdneho
exekútora. Žalovaná sa nestotožnila ani s výrokom súdu prvej inštancie o náhrade trov konania.

9.Podľa § 387 ods.1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.

Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s
odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie

správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

10. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania, ktoré mu predchádzalo, odvolania
žalobcov a žalovanej, súc viazaný dôvodmi podaných odvolaní, dospel k záveru, že v danej veci súd

prvej inštancie vykonal dostatočné dokazovanie, jednotlivé dôkazy vyhodnotil a na ich závere vec aj
správne právne posúdil. Následne vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom, s ktorým sa odvolací súd
v plnom rozsahu stotožnil a preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Zároveň odvolací súd konštatuje,
že súd prvej inštancie podľa § 220 CSP rozsudok aj v dostatočnej miere a správne tak po právnej, ako aj
skutkovej stránke odôvodnil, s ktorým odôvodnením sa v plnom rozsahu stotožnil a preto na správnosť

týchto dôvodov ďalej, podľa § 387 ods. 2 CSP, iba poukazuje.

10.1.Odvolací súd iba poznamenáva, že je potrebné mať na zreteli, že konanie pred súdom prvej
inštancie a odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu
s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak preto následne odvolací

súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie stačí, ak v odôvodnení
rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci;
rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu
prvej inštancie.11.Ustanovením § 387 CSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodneniarozhodnutia.Možnosťvypracovaniatakéhotoodôvodneniajepodmienenátým,žeodvolací

súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako
aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do
úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu
prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho
iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie.

Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti
napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.

12. Obaja odvolatelia v podaných odvolaniach namietajú nedostatočné odôvodnenie napadnutého
rozsudku, žalobcovia v prvom a v druhom rade v časti nepriznanej náhrady nemajetkovej ujmy

a žalovaná vo vyhovujúcej časti priznania náhrady majetkovej škody. Odvolací súd preto pred predtým,
ako preskúmal napadnutý rozsudok, skúmal, či súd prvej inštancie nezaťažil konanie vadou konania,
namietanou stranami sporu, spočívajúcou v nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku súdu
prvej inštancie.

12.1. Žalobcovia, ako aj žalovaná, vo svojich odvolaniach namietajú nepreskúmateľnosť napadnutého
rozsudku, dôvodiac jeho nedostatočným odôvodnením, v čom vidia procesnú vadu konania v zmysle
§ 365 ods. 1 písm. b/ CSP. Odvolací súd poukazuje na stálu rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, v danom prípade konkrétne na rozhodnutie sp.zn. 3Cdo 118/2016, v ktorom
dovolací súd uviedol, že: „nepreskúmateľnosť rozhodnutia bola už dávnejšou judikatúrou najvyššieho

súdu (R 111/1998) považovaná za procesnú vadu („inú vadu konania“), nezakladajúcu prípustnosť
dovolania. Správnosť takého nazerania na právne dôsledky nepreskúmateľnosti potvrdili viaceré
rozhodnutia ústavného súdu o sťažnostiach proti tým rozhodnutiam najvyššieho súdu, ktoré zotrvali
na právnych záveroch súladných s R 111/1998 (viď napríklad rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 364/2015, II.
ÚS 184/2015 a III. ÚS 288/2015). Ústavný súd v náleze z 30. januára 2013 sp. zn. III. ÚS 551/2012

konštatoval, že „sa väčšinovým názorom svojich senátov priklonil k tej judikatúre najvyššieho súdu,
ktorá prijala záver, že nedostatok riadneho odôvodnenia rozsudku nezakladá vadu konania podľa § 237
O.s.p., ale len tzv. inú vadu konania podľa § 241 ods. 2 písm. b/ OSP.“. Obdobne argumentoval ústavný
súd v uznesení zo 14. januára 2015 sp. zn. III. ÚS 1/2015 a tiež v uznesení z 26. augusta 2015 sp.
zn. I. ÚS 364/2015. Na rokovaní občianskoprávneho kolégia najvyššieho súdu, ktoré sa uskutočnilo 3.

decembra 2015, bolo prijaté zjednocujúce stanovisko, právna veta ktorého znie: „Nepreskúmateľnosť
rozhodnutia zakladá inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ OSP. Výnimočne, keď písomné
vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu,
môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1 písm. f/ OSP“. Toto
stanovisko, ktoré bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej

republiky pod R 2/2016.

12.2.Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že obsah spisu nedáva žiadny podklad pre to, aby
sa na daný prípad uplatnila druhá veta tohto stanoviska, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety
a týka sa výlučne len celkom ojedinelých prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa judikatúry

Európskeho súdu pre ľudské práva. O taký prípad ide v praxi napríklad vtedy, keď rozhodnutie súdu
neobsahujevôbecžiadneodôvodnenie,alebokeďsavyskytli„vadynajzákladnejšejdôležitostipresúdny
systém” (pozri Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku 2009), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej,
že mala za následok „justičný omyl“ (Ryabykh proti Rusku, rozsudok z roku 2003).“

12.3. Žalobcovia v podanom odvolaní namietajú tiež arbitrárnosť napadnutého rozsudku v časti
nepriznanej náhrady nemajetkovej ujmy. V tejto súvislosti, ale tiež aj v súvislosti s namietanou
nepreskúmateľnosťou napadnutého rozsudku, jeho nedostatočného odôvodnenia, odvolací súd tiež
poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky, ktorý vo viacerých svojich rozhodnutia,
ale napr. aj v rozhodnutí sp.zn. III. ÚS 44/2022 uviedol, že arbitrárnosť sa v zásade môže prejavovať vo

dvoch podobách. Procesná arbitrárnosť je hrubým alebo opakovaným porušením zásadných ustanovení
právnych predpisov upravujúcich postup orgánu verejnej moci, hmotnoprávna arbitrárnosť sa prejavuje
ako extrémny nesúlad medzi právnym základom pre rozhodovanie veci a závermi orgánu verejnej moci,
ktoré sú vo vzťahu k tomuto právnemu základu neobhájiteľné všeobecne akceptovateľnými výkladovýmipostupmi (II. ÚS 576/2012). Z judikatúry ústavného súdu tiež vyplýva, že arbitrárnosť všeobecných
súdov je najčastejšie daná rozporom súvislostí ich právnych argumentov a skutkových okolností
prejednávaných prípadov s pravidlami formálnej logiky alebo absenciou jasných a zrozumiteľných

odpovedí na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j.
s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. IV. ÚS 115/03). Uvedené nedostatky
pritom musia dosahovať mieru ústavnej relevancie, teda ich intenzita musí byť spôsobilá porušiť niektoré
z práv uvedených v čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. O zjavnú neodôvodnenosť alebo
arbitrárnosť súdneho rozhodnutia ide spravidla vtedy, ak sa zistí taká interpretácia a aplikácia právnej

normyzostranysúdu,ktorázásadnepopieraúčelavýznamaplikovanejprávnejnormy,aleboakdôvody,
na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá
formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore
s princípmi spravodlivosti (III. ÚS 305/08, IV. ÚS 150/03, I. ÚS 301/06).

12.4. Uvedené stanovisko sa vzťahuje aj vady konania pred súdom prvej inštancie, na ktoré odvolací

súd musí prihliadať aj bez návrhu. Civilný sporový poriadok, upravuje odvolací dôvod, odňatie možnosti
konať pred súdom v ustanovení § 365 ods.1 písm. b/ CSP, a po jeho zistení umožňuje odvolaciemu
súdu podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP napadnuté rozhodnutie zrušiť. Odvolací súd po preskúmaní
napadnutého rozsudku v danej veci však nezistil žalobcami ani žalovanou namietanú vadu konania,
pretože rozhodnutie súdu prvej inštancie obsahovalo náležitosti § 220 ods. 2 CSP, obsahovalo dôvody

a úvahy, na základe ktorých v danej veci rozhodol. Súd prvej inštancie sa v napadnutom rozsudku
podrobne zaoberal splnením podmienok pre konštatovanie nesprávneho úradného postupu, zaoberal
sa existenciou a teda samotným nesprávnym úradným postupom, vyhodnotil existenciu škody, ako
aj existenciu príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody žalobcom.
Na druhej strane správne rozhodol aj v časti náhrady nemajetkovej ujmy a toto svoje rozhodnutie aj

dostatočným spôsobom, jasne a zrozumiteľne odôvodnil. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku
reagoval aj na podstatné námietky strán sporu prednesených v rámci konania.

12.5.Námietku žalobcov a žalovanej, týkajúcu sa nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia
a následného odňatia možnosti strane sporu konať pred súdom, vyhodnotil ako účelovú

a neopodstatnenú.

13. Odvolací súd, stotožniac sa tak s výrokom napadnutého rozsudku, okrem výroku o náhrade trov
konania, ako aj jeho dostatočným a podrobným odôvodnením, viazaný rozsahom a dôvodmi podaného
odvolania, iba na zdôraznenie správnosti tohto rozhodnutia dodáva:

14. Podľa zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (č. 514/2003 Z.
z.), zodpovedá štát za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, tiež za vzniknutú nemajetkovú
ujmu; tejto zodpovednosti sa nemôže zbaviť (§ 3 ods. 2). Zadosťučinenie sa poskytne v peniazoch,
ak nemajetkovú ujmu nebolo možné nahradiť inak a samotné konštatovanie porušenia práva by sa

nejavilo ako dostačujúce. Pri stanovení výšky primeraného zadosťučinenia sa prihliadne najmä k osobe
poškodeného, k závažnosti vzniknutej ujmy a k okolnostiam, za ktorých k nemajetkovej ujme došlo,
závažnosti následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote a spoločenskom uplatnení (§ 17
ods. 2 a 3 cit. zákona). Štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom (§ 9 ods.
1 cit. zákona).

14.1. Ústavnoprávny základ nároku jednotlivca na náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom vychádza nielen z čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ale
aj z čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, teda z princípov materiálneho právneho štátu. Štát musí
niesť absolútnu objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov verejnej moci, ktorým zasiahli

do základných práv jednotlivca. Štát totiž nemá slobodnú vôľu, ale je povinný prísne a bezvýhradne
dodržiavať právo (teda nie iba zákon) v jeho ideálnej (škodu nespôsobujúcej) interpretácii a aplikácii.

15. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku ďalej odvolací súd iba poznamenáva, že
predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, je

súčasné, kumulatívne splnenie troch základných predpokladov, a to: 1/ nesprávny úradný postup, 2/
vznik škody ako majetkovej, či nemajetkovej ujmy, 3/ príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným
postupom a vznikom škody.15.1.Nesprávnym úradným postupom sa rozumie porušenie pravidiel pre správanie sa štátneho orgánu
pri jeho činnosti a spravidla ide o postup, ktorý s rozhodovacou činnosťou nesúvisí. Podľa konkrétnych
okolností môže ísť o akúkoľvek činnosť spojenú s výkonom právomoci štátneho orgánu, ak pri nej, alebo

v jej dôsledku, dôjde k porušeniu pravidiel predpísaných právnymi normami pre správanie sa štátneho
orgánu alebo k porušeniu poriadku určeného povahou a funkciou postupu. Nesprávnym úradným
postupom je aj porušenie povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom určenej lehote.
O „úradný“ postup ide vtedy, ak tak postupujú osoby, ktoré plnenia úlohy štátneho orgánu, a pokiaľ
tento postup slúži výkonu štátnej (verejnej) moci. Všeobecne a v súlade s ustálenou súdnou praxou

možno nesprávny úradný postup vymedziť tak, že ide o porušenie právnou normou ustanoveného
predpísaného postupu štátneho orgánu, resp. o porušenie účelu postupu štátneho orgánu, ktorý - či už
súvisí s rozhodovacou činnosťou štátneho orgánu, alebo s ňou nesúvisí – nenašiel svoj bezprostredný
výraz vo vydanom rozhodnutí. Pod termín „postup“ možno subsumovať ako konanie (činnosť) štátneho
orgánu, tak aj jeho nekonanie, nečinnosť, alebo opomenutie, (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp.zn. 4Cdo 24/2004, R 23/2011).

15.2.Posudzujúcdanúvecvzmyslevyššieuvedenejsúdnejpraxe,odvolacísúd,zhodnesosúdomprvej
inštancie konštatuje splnenie všetkých podmienok pre náhradu škodu žalovanému z titulu nesprávneho
úradného postupu.

15.2.1. Prvá podmienka, existencia nesprávneho úradného postupu v danom prípade spočíva v tom,
že Okresný súd Levice pred vydaním poverenia na výkon exekúcie (dňa 24. 05. 2012) nepreskúmal
v dostatočnej miere súlad exekučného titulu so zákonom a súdnou praxou. Odvolací súd v tejto súvislosti
poukazuje na sled udalostí v danej veci, v dôsledku ktorých je potrebné konštatovať nesprávny úradný
postup Okresného súdu Levice. Poverenie na výkon exekúcie vydal Okresný súd Levice dňa 24. 05.

2012. Dňa 22. 03. 2017 rozhodoval súd o návrhu žalobcu v prvom rade na odklad exekúcie a na
zastavenie exekúcie a jej vyhlásenie za neprípustnú, o ktorom návrhu rozhodoval vyšší súdny úradník,
pričom oba návrhy zamietol. V dôsledku nesprávne obsadeného súdu (o návrhoch nemohol rozhodovať
vyšší súdny úradník, ale sudca), bolo uznesenie zo dňa 22. 03. 2017 až dňa 12. 11. 2019 zrušené.
Následne bolo o návrhoch žalobcu v prvom rade zo dňa 20. 02. 2015 rozhodnuté uznesením zo

07. 08. 2020 tak, že oba návrhy povinného boli zamietnuté. V dôsledku odvolania rozhodoval Krajský
súd Nitra, ktorý uznesením zo dňa 16. 05. 2023 zrušil predmetné uznesenie Okresného súdu Levice
a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom konštatoval nesprávnosť postupu tohto súdu, keď nepodrobil
súdnemu prieskumu exekučný titul, ktorým bol rozhodcovský rozsudok. Kým Okresný súd Levice
opätovne rozhodol o návrhoch žalobcu v prvom rade (povinného), exekúcia bola ukončená vymožením

pohľadávky a vrátením poverenia súdnym exekútorom dňa 18. 09. 2023.

15.2.2. V dôsledku toho, že Okresný súd Levice, ako súd exekučný, nepreskúmal správne
a v dostatočnej miere exekučný titul (rozhodcovský rozsudok, právoplatný dňa 16. 06. 2011),v tom
smere, či je spôsobilým titulom pre výkon exekúcie, čím porušil ustanovenie § 44 ods. 2 Exekučného

poriadku sa jednoznačne dopustil nesprávneho úradného postupu. Predmetný rozhodcovský rozsudok,
ktorý bol exekučným titulom, však bol vydaný v rozpore so zákonom. Ak by exekučný súd bol riadne
preskúmal rozhodcovský rozsudok tak, ako mu to ukladal nielen zákon, ale aj už vtedy platná judikatúra
(napr. uznesenie NS SR sp.zn. 3Cdo/122/2011, 3Cdo/146/2011, rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn.
IV. ÚS 55/2011), k výkonu exekúcie by vôbec nebolo došlo, nakoľko súd by musel zamietnuť žiadosť

o vydanie poverenia. Skutočnosť, že Okresný súd Levice nepostupoval správne, keď nepreskúmal
exekučný titul, a to aj s poukazom na skutočnosť, že v danom prípade v osobe povinných išlo
o spotrebiteľov, bola konštatovaná aj v uznesení Krajského súdu Nitra sp.zn. 12CoE/5/2023, ktorým
zrušil uznesenie Okresného súdu Levice, ktorým zamietol návrh povinného v prvom rade (v tomto
prípade žalobcu v prvom rade) na odklad exekúcie a zastavenie exekúcie práve z dôvodu neplatnosti

exekučného titulu. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku sa podrobne zaoberal splnením tejto
podmienky, t.j. nesprávnym úradným postupom zo strany Okresného súdu Levice, v napadnutom
rozsudku, konkrétne v bode 56., 59., 60. Odôvodnenie splnenia prvej podmienky pre konštatovanie
nesprávneho úradného postupu a pre náhradu škody bolo súdom prvej inštancie uvedené v dostatočnej
miere, bolo jasné, určité a zrozumiteľné. Súd prvej inštancie podrobne vysvetlil, akými úvahami sa

riadil, prečo došlo k nesprávnemu úradnému postupu zo strany Okresného súdu Levice pred vydaním
poverenia na výkon exekúcie a prečo tento postup súdu je možné charakterizovať ako nesprávny úradný
postup. Odvolací súd sa s týmto záverom súdu prvej inštancie v plnom rozsahu stotožnil a na tieto
dôvody tiež poukazuje.15.3. Druhou podmienkou pre priznanie nároku na náhradu škody v dôsledku nesprávneho úradného
postupu je existencia škody. Aj splnením tejto podmienky sa súd prvej inštancie v napadnutom
rozhodnutí zaoberal, konkrétne v bode 61., keď konštatoval, že z konečného vyúčtovania exekučného

konania vznikla majetková škoda spočívajúca v prostredníctvom exekúcie vymožených trovách súdneho
exekútora. V tejto súvislosti je potrebné konštatovať, že je nesporné, že výkonom exekúcie, ktorá vôbec
nemala byť vykonaná, vymožením trov exekúcie, došlo k zmenšeniu majetku žalobcov, ako povinných
a to v rozsahu 2 279,47 eura, ktorá suma vyplýva z vyúčtovania súdneho exekútora. Vzhľadom na
skutočnosť, že predmetná exekúcia vôbec nemala byť vykonaná, vymožením (zaplatením) tejto sumy

súdnemu exekútorovi, vznikla žalobcom majetková škoda. Z tohto dôvodu bola splnená aj druhá
podmienka pre náhradu škody, t.j. existencia majetkovej škody.

15.4. Treťou podmienkou, splnenie ktorej je nevyhnutné pre náhradu škody, je príčinná súvislosť
medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Otázka príčinnej súvislosti medzi určitým
protiprávnym konaním a konkrétnou škodou je otázkou skutkovou. Jej existenciu zisťuje súd, ktorý

so zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení
otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom)
a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie
zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka, v čom konkrétne spočíva škoda (majetková
ujma), za ktorú je požadovaná náhrada. Práve vo vzťahu medzi konkrétnou ujmou poškodeného (ak

vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne), prípadne inou skutočnosťou (ak bola tvrdená
a preukázaná), sa zisťuje príčinná súvislosť.

15.4.1. Protiprávny úkon nemusí byť jedinou príčinou vzniku škody (kumulatívna kauzalita), stačí, že
je jednou z príčin, a to príčinou dôležitou, podstatnou a značnou. Treba tiež rozlíšiť, či v konkrétnom

prípade viac skutočností v jednom okamihu spolupôsobilo na vzniku toho istého škodlivého následku
(konkurenčnákauzalita)alebočijednaskutočnosťvylučujedruhú,prípadnečinovouskutočnosťoudošlo
k prerušeniu pôvodného dejového sledu. V tejto súvislosti možno poukázať aj na Princípy európskeho
deliktného práva (Principiles of European Tort Law - PETL), ktoré (ako dielo popredných predstaviteľov
európskej civilistiky z prostredia akademickej obce i právnej praxe) právnicky vymedzujú príčinnú

súvislosť ako predpoklad zodpovednosti za škodu (porovnaj E. F., G. H. et al., Prokazování příčinné
souvislosti multikauzálních škod, Univerzita Karlova v Prahe 2010, str. 89). Podľa týchto princípov, ak
určitá skutočnosť viedla neodvratne k spôsobeniu škody, následná skutočnosť, ktorá by sama spôsobila
tú istú škodu, nemôže byť braná do úvahy.

15.4.2.Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba škodu izolovať zo všeobecných súvislostí a skúmať,
ktorá príčina ju vyvolala. Pritom nie je rozhodujúce časové hľadisko, ale vecná súvislosť príčiny a
následku; časová súvislosť ale napomáha pri posudzovaní vecnej súvislosti. V postupnom slede javov
je každá príčina niečím vyvolaná (sama je následkom niečoho) a každý ňou spôsobený následok sa
stáva príčinou ďalšieho javu. Zodpovednosť však nemožno robiť závislou na neobmedzenej kauzalite.

Atribútom príčinnej súvislosti je totiž „priamosť“ pôsobenia príčiny na následok, pri ktorej príčina priamo
(bezprostredne) predchádza následku a vyvoláva ho. Vzťah príčiny a následku musí byť preto priamy,
bezprostredný, neprerušený; nestačí, ak je iba sprostredkovaný. Pri zisťovaní príčinnej súvislosti treba v
dôsledku toho skúmať, či v komplexe skutočností prichádzajúcich do úvahy ako (priama) príčina škody
existuje skutočnosť, s ktorou zákon spája zodpovednosť za škodu. Otázku príčinnej súvislosti rovnako

vykladajú aj rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn.: R 21/1992, 6MCdo/16/2012, 3MCdo/21/2011,
8Cdo/71/2017.

15.4.3.Otázka príčinnej súvislosti medzi určitým protiprávnym konaním a konkrétnou škodou je otázkou
skutkovou. Jej existenciu zisťuje súd, ktorý so zreteľom na konkrétne okolnosti vyhodnocuje, či tu

príčinná súvislosť je alebo nie. Pri riešení otázky príčinnej súvislosti je právnym posúdením veci
vymedzenie, medzi akou ujmou (ako následkom) a akou skutočnosťou (ako príčinou) tejto ujmy má byť
príčinná súvislosť zisťovaná. Pre posúdenie zodpovednosti za škodu má preto zásadný význam otázka,
v čom konkrétne spočíva škoda (majetková ujma), za ktorú je požadovaná náhrada. Práve vo vzťahu
medzi konkrétnou ujmou poškodeného (ak vznikla) a konkrétnym konaním škodcu (ak je protiprávne),

prípadne inou skutočnosťou (ak bola tvrdená a preukázaná), sa zisťuje príčinná súvislosť.

15.4.4. Tieto závery vyplývajú z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Cdo/142/2021.15.5. Súd prvej inštancie vychádzajúc aj z týchto záverov, sa príčinnou súvislosťou medzi nesprávnym
úradným postupom a vznikom škody zaoberal a podrobne ju odôvodnil v bode 61. napadnutého
rozsudku. So splnením aj tejto podmienky, ako aj s odôvodnením sa odvolací súd v plnom rozsahu

stotožnil a na toto odôvodnenie ďalej iba poukazuje. Odvolací súd iba dodáva, že za situácie, ak by
exekučný súd bol podrobil súdnemu prieskumu rozhodcovský rozsudok, ktorý bol exekučným titulom,
musel by zákone dospieť k záveru, že tento nie je spôsobilým byť exekučným titulom a nevydal by
poverenie súdnemu exekútorovi na výkon exekúcie. V dôsledku nemožnosti vykonania exekúcie by
nevznikli trovy exekúcie, ktoré predstavujú v tomto konaní majetkovú škodu a žalobcom, ako povinným,

by žiadna škoda, spočívajúca v zmenšení majetku, nevznikla. Z uvedeného jednoznačne vyplýva
príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom súdu a existenciou škody.

16. Aj v dôsledku týchto záverov odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil so záverom súdu prvej
inštancie, ktorým priznal žalobcom v prvom a v druhom rade náhradu škody, spočívajúcej v trovách
exekúcie, vo výške 2 279,47 eura.

17. Žalobcovia sa podanou žalobou domáhali aj náhrady nemajetkovej ujmy v dôsledku nesprávneho
úradného postupu Okresného súdu Levice. Z povahy tohto nároku však vyplýva, že presné stanovenie
výšky plnenia je závislé vždy od úvahy súdu. Ustanovenie § 17 zákona o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci (514/2003 Z.z.) upravuje právo na náhradu nemajetkovej ujmy

spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci alebo nesprávnym úradným postupom
orgánu verejnej moci. V tomto ustanovení zákonodarca stanovil niektoré kritériá na určenie výšky
nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako aj hornú hranicu tejto náhrady. Pre vznik práva na náhradu
nemajetkovej ujmy, je nevyhnutné, aby boli súčasne naplnené tri základné predpoklady, ktorými sú
nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, existencia nemajetkovej ujmy a kvalifikovaná príčinná

súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom nemajetkovej ujmy. Výška nemajetkovej ujmy
sa určuje voľnou úvahou súdu s prihliadnutím najmä na osobu poškodeného, jeho doterajší život
a prostredie, v ktorom žije a pracuje, závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo,
závažnosťnásledkov,ktorévzniklipoškodenémuvsúkromnomživotazávažnosťnásledkov,ktorévznikli
poškodenému v spoločenskom uplatnení.

17.1. Súd prvej inštancie sa pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy týmito kritériami riadil a podľa
nich aj viedol svoju úvahu pri rozhodovaní, keď v konečnom dôsledku žalobu žalobcov v tejto časti
zamietol. Konkrétne v bode 62. napadnutého rozsudku konštatoval, že žalobcovia neuniesli dôkazné
bremeno ich tvrdenia, najmä s poukazom na zásah do ich osobnostných práv konštatujúc, že nezistil

také objektívne dôvody, pre ktoré by sa žalobcovia mohli cítiť poškodenými, keď s poukazom na všetky
okolnosti nemohla byť zasiahnutá ich dôstojnosť česť, dobrá povesť, či iné hodnoty. Odvolací súd
sa s týmto záverom stotožnil a na tieto dôvody poukazuje. Dodáva iba, že len tvrdenie žalobcov
o zásahu do ich osobnostných práv, do ich rodinného života, či narušenia kvality ich života v dôsledku
výkonu exekúcie, resp. už samotný výkon exekúcie je dôvodom na náhradu nemajetkovej ujmy, bez

preukázania ďalšími dôkazmi a skutočnosťami, je iba v rovine ich subjektívnych tvrdení a pocitov.
Skutočnosť, že žalobcovia nemali iba túto jednu exekúciu, ale mali ich viac, je jedným z dôvodov na
zamietnutie ich návrhu na náhradu nemajetkovej ujmy. Pri existencii viacerých exekúcií nie je možné
jednoznačne preukázať, akým spôsobom táto konkrétna exekúcia zasiahla do ich osobnostných práv,
ako boli poškodení v rámci rodinného života, či pri uspokojovaní životných potrieb. Zároveň ešte dodáva,

že žalobcovia si zobrali úver, finančné prostriedky, pričom tieto finančné prostriedky spotrebovali na
nejaký účel, teda mali z nich prospech, avšak ich veriteľovi v určenej lehote na základe zmluvy nevrátili,
boli vymožené až predmetnou exekúciou. Aj z týchto dôvodov sa odvolací súd stotožnil, že žalobcovia
nepreukázali splnenie podmienok pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy.

18. Vzhľadom na uvedené dôvody sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožnil so závermi súdu prvej
inštancie týkajúcich sa priznania náhrady škody žalobcom v prvom a v druhom rade a tiež s nepriznaním
náhrady nemajetkovej ujmy.

19. Odvolací súd sa však nestotožnil s rozhodnutím súdu prvej inštancie o náhrade trov konania. Súd

prvej inštancie rozhodol o náhrade trov konania tromi samostatnými výrokmi, pričom svoje rozhodnutie
vôbec riadne neodôvodnil. Uviedol iba, že rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP.19.1. Po preskúmaní výroku o náhrade trov konania odvolací súd dospel k záveru jednak o jeho
nepreskúmateľnosti, ale aj o jeho nesprávnosti. Trovy konania rieši Civilný sporový poriadok
v ustanovení § 255 a nasledujúce.

Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

19.2. Súd prvej inštancie síce toto ustanovenie aplikoval, avšak v skutočnosti podľa neho nepostupoval,
keď nezohľadnil mieru úspechu a neúspechu strán sporu, ale trovy konania priznal tromi samostatnými

výrokmi. Pre takýto spôsob rozhodovania o náhrade trov konania neexistuje žiadny právny základ
v Civilnom sporovom poriadku. Tým, že súd prvej inštancie rozhodol tromi výrokmi, spôsobil v časti
náhrady trov konania neprehľadnosť a aj nevykonateľnosť. Nie je totiž celkom odvolaciemu súdu jasné,
ako by postupoval súd prvej inštancie pri vyčíslení náhrady trov konania za jednotlivé úkony, ktoré úkony
by pridelil ku ktorému výroku. Pri väčšine úkonov nie je totiž možné určiť, ktorého úkonu právneho
zástupcu sa týkali, či sa týkali náhrady majetkovej škody alebo nemajetkovej ujmy, keď spravila išlo

o úkon právnej služby, v ktorom sa právny zástupca vyjadroval k obom nárokom. Taktiež sporná by
bola účasť na pojednávaní, keďže sa tu riešili oba nároky žalobcov. Z takéhoto rozhodnutia súdu prvej
inštancie o náhrade trov konania nie je možné určiť, ktorá strana bola v spore úspešná, resp. nie je
možné určiť mieru úspechu a neúspechu strany sporu. Súd prvej inštancie mal preto zohľadniť mieru
úspechu a neúspechu jednej zo strán sporu a podľa tohto určenia priznať aj náhradu trov konania avšak

jedným výrokom.

19.3. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn.
7Cdo/339/2021, podľa ktorého: „Ustanovenie § 255 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP ukladá súdu
povinnosť rozhodnúť o nároku na náhradu trov konania jedným výrokom, ktorým sa konanie končí

a to ako o celku, pri zohľadnení pomeru úspechu, teda povinnosť o nároku na náhradu trov konania
aj v takomto prípade (kumulácia nároku na náhradu škody a nemajetkovej ujmy) rozhodnúť jedným
výrokom, a to pomerom“. S poukazom aj na toto rozhodnutie odvolací súd sa s rozhodnutím súdu prvej
inštancie o náhrade trov konania nestotožnil.

19.4. Žalobcovia sa v tomto konaní domáhali náhrady majetkovej škody v sume 2 279,47 eura, v ktorej
časti boli úspešní. Ďalej sa domáhali náhrady nemajetkovej ujmy, spolu vo výške 5 000 eur, v ktorej
časti boli neúspešní a v tejto časti bola úspešná žalovaná. V súlade s ustanovením § 255 CSP za
základ uplatneného nároku je potrebné považovať sumu 7 279,47 eura, čo predstavuje 100%. Úspech
žalobcov(2279,47eura)predstavuje31,32%,úspechžalovanejtakpredstavuje68,68%,keďženáhradu

nemajetkovej ujmy v sume 5000 eur zamietol. Z uvedeného vyplýva, že pomer úspechu a neúspechu
žalobcov je v pomere 31,32% (úspech):68,68% (neúspech), z ktorého pomeru vyplýva, že úspešnejšou
v konaní bola žalovaná, pričom jej čistý úspech predstavuje 37,36% (68,68-31,32). Z tohto dôvodu
odvolací súd zmenil podľa § 388 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v časti náhrady trov konania tak,
že žalovaná má voči žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu 37,36%. O výške týchto trov

konania rozhodne samostatným uznesením súd prvej inštancie vyšším súdnym úradníkom.

20. Ustanovenie § 387 ods. 3 CSP ukladá odvolaciemu súdu vysporiadať sa s podstatnými námietkami
odvolateľa, uvedenými v podanom odvolaní.

21. Odvolanie podali žalobcovia v prvom a v druhom rade a to v časti nepriznania náhrady nemajetkovej
ujmy. Dôvodili, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§
365 ods. 1 písm. d/ CSP)a súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym
skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP).

21.1. Odvolací dôvod týkajúci sa vady konania (§ 365 ods. 1 písm. d/ CSP) dopadá na pochybenia
v procesnom postupe súdu, ktoré nie sú subsumovateľné pod ostatné odvolacie dôvody, avšak len za
predpokladu, že mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

21.1.1. Žalobcovia v podanom odvolaní konkrétne nešpecifikovali akej vady konania sa mal súd prvej

inštancie dopustiť. Namietajú, že už len vedenie samotnej exekúcie po dobu 11 rokov je dôvodom pre
ich nárok. Po celú dobu exekúcie museli žalobcovia znášať strach, stres, ukracovať každodenné potreby
a preto ich nárok na spravodlivé zadosťučinenie pre nesprávny úradný postup Okresného súdu Levice,
nakoľko exekúcia vôbec nemala byť vykonaná, je oprávnený. Nešpecifikujú, akej vady konania sa malsúd prvej inštancie dopustiť. Z tohto dôvodu odvolací súd nevedel posúdiť správnosť domáhania sa
tohto odvolacieho dôvodu. Ich dôvody uvedené v podanom odvolaní smerujú k odvolaciemu dôvodu
podľa písm. f/ § 365 ods. 1 CSP.

21.2. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ CSP spočíva v nesprávnom zistení skutkového
stavu. Skutkový stav zisťuje súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním. Dokazovanie je časť civilného
súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci. Právomoc
konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť, či a aké dôkazy na zistenie

skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I. ÚS 52/03). V
dokazovaní sa súd obmedzuje len na zisťovanie poznatkov o skutkových okolnostiach, ktoré zakladajú
a odôvodňujú prejednávaný nárok. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané
dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Aktuálna procesná právna úprava
vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, majúcej základ v ústavnom princípe nezávislosti
súdov. Táto zásada, vyplývajúca z čl. 15 Základných princípov CSP, normatívne vyjadrená v § 191

ods. 1 CSP znamená, že záver, ktorý si sudca z vykonaných dôkazov robí, je vecou jeho vnútorného
presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Postup sudcu ale neznamená, že sudca nie
je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia. Naopak, konečné meritórne
rozhodnutie musí vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom konania (Števček, M.,
Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a kol. Civilný sporový poriadok.

Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 729 s.). Pri hodnotení dôkazov je súd viazaný skutkovým stavom
veci, a teda nie je prípustný eklektický a neopodstatnený výber dôkazov smerujúci k jednostranným
záverom. Zásada voľného hodnotenia dôkazov je totiž limitovaná požiadavkou nadväznosti medzi
skutkovými zisteniami súdu získanými v procese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia
dôkazov a jeho právnymi závermi (I. ÚS 114/2008).

21.2.1.K namietanému pochybeniu v procese dokazovania odvolací súd ešte uvádza, že pokiaľ
súd nevykonal v priebehu civilného konania všetky aj iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich
skutočností, nedostatočne zistil skutkový stav alebo nesprávne vyhodnotil niektorý dôkaz, nemožno
to v zásade považovať za procesnú vadu konania znemožňujúcu realizáciu procesných oprávnení

strany. Predmetná judikatúra najvyššieho súdu bola a je akceptovaná aj ústavným súdom napr. v
rozhodnutiach sp. zn. I. ÚS 65/2020, III. ÚS 171/2018, II. ÚS 202/2020, II. ÚS 108/2020, II. ÚS 153/2019,
II. ÚS 465/2017, IV. ÚS 511/2020. Na druhej strane však ústavný súd napr. v rozhodnutí sp. zn. III.
ÚS 332/09 tiež vyslovil názor, že nevykonanie navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na
posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno

kvalifikovať ako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy. Zásadám
spravodlivého procesu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
základných ľudských práv a slobôd (ďalej len ,,Dohovor“) totiž zodpovedá požiadavka, aby súdmi
urobené skutkové zistenia a prijaté právne závery boli riadne (dostatočne) a zrozumiteľne (logicky)
odôvodnené. V práve na spravodlivý proces je obsiahnutá aj ďalšia ústavná zásada (čl. 47 ods. 3 ústavy

a čl. 6 Základných princípov CSP) a to „rovnosť zbraní“ v civilnom konaní, ktorá všeobecne zahŕňa tiež
rovnosť bremien, ktoré sú na strany sporu kladené a ktoré nesmie byť neprimerané (IV. ÚS 468/2018).
Z práva na spravodlivý súdny proces vyplýva aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva povinnosť
súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou,
že majú význam pre rozhodnutie (rozhodnutie vo veci Kraska proti Švajčiarsku z 29. apríla 1993, II.

ÚS 410/06). Vykonané dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Jednotlivý dôkaz hodnotí z hľadiska jeho dôležitosti, relevancii vo
vzťahu k zisťovaným skutočnostiam, zákonnosti a pravdivosti. Po individuálnej selekcii následne súd
hodnotívšetkydôkazyvovzájomnejsúvislosti.Knesprávnymskutkovýmzisteniamvykonanýchdôkazov
súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov alebo porušením pravidiel

formálnej logiky.

21.2.2. V danom prípade po preskúmaní napadnutého rozhodnutia odvolací súd dospel k záveru, že
odvolateľmi spochybnená hodnotiaca úvaha (resp. jej výsledok) súdu prvej inštancie zodpovedá
zásadám formálnej logiky a je aj preskúmateľná. V posudzovanej veci z rozhodnutia súdu prvej inštancie

jezrejmýjehomyšlienkovýpostupprihodnotenídôkazov,výsledkomktoréhobolurčujúciskutkovýzáver,
podľa ktorého žalobcovia nepreukázali zásah do osobnej, rodinnej alebo majetkovej sféry žalobcov,
nevzhliadol, že by exekúcia spôsobila reálne vážne zmenšenie ich majetku tak, aby sa to odrazilo aj
na možnostiach zabezpečovania základných životných potrieb rodiny, ako to iba tvrdili žalobcovia. Vodôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol okolnosti, ktoré vzal za preukázané a z ktorých
vychádzal, je z neho zrejmé, že dôkazy hodnotil jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti s dôrazom na to,
že žalobcovia, okrem ich tvrdenia, žiadne dôkazy na preukázanie zásahu do ich osobnostných práv,

nepredložili a ani ich vykonanie nenavrhli.

21.2.3. V prípade nároku na náhradu nemajetkovej ujmy dôkazné bremeno zaťažuje žalobcov, ktorí
musia jednoznačným spôsobom preukázať, že nimi uvádzaný nesprávny úradný postup exekučného
súdu mal za následok taký zásah do ich osobnostných, rodinných, profesijných práv, že do spôsobilo

minimálne minimálnu ujmu. Žalobcovia však takýto zásah jednoznačne nepreukázali, dôkazné bremeno
založili iba na svojich tvrdeniach, najmä na tvrdení, že si museli uťahovať opasky. Odvolací súd iba
dodáva, že žalobcovia mali viacero exekúcií a nie je možné jednoznačne povedať, že iba táto predmetná
exekúcia zasiahla do ich osobnostných práv tak, aby tento zásah bol spôsobilý vyvolať ujmu, ktorú
žalobcovia tvrdia. Bez preukázania týchto tvrdení, je námietka žalobcov uvedená v podanom odvolaní
iba v rovine ich subjektívnych pocitov. Odvolací súd v tejto súvislosti iba dodáva, že už z ustálenej súdnej

praxe vyšších súdnych autorít vyplýva, že z bremena tvrdenia pre žalobcu vyplýva dôkazné bremeno
preukázať skutočnosti svedčiace o existencii škody a zásahu. Ak sa domáha náhrady nemajetkovej
ujmy, musí na konkrétnych skutkových okolnostiach preukázať, že škoda mu skutočne vznikla, že zásah
nielen mohol, ale aj skutočne vyvolal následnú reakciu v jeho súkromnom živote, vrátane kvality života.
Len ak sú tieto skutočnosti nesporne preukázané, súd môže skonštatovať, že žalobca uniesol bremeno

tvrdenia, ako aj bremeno dôkazu a vyvodiť z toho jeho úspech v konaní (napr. rozhodnutia Najvyššieho
súdu SR sp.zn. 9Cdo/259/2021, 6Cdo/44/2017, 7Cdo/145/2011l, 2Cdo/30/2019, 2Cdo/68/2017,
8Cdo/191/2020, 4Cdo/19/2020, 7Cdo/263/2020, 5Cdo/58/2021). Žalobcovia však jednoznačne tieto
okolnosti nepreukázali, zostali iba v rovine ich subjektívnych tvrdení. Podľa názoru odvolacieho súdu
spôsob, akým súd prvej inštancie dospel k tomuto rozhodujúcemu skutkovému zisteniu, zodpovedá

ustanoveniu § 191 CSP v spojení s ustanovením § 185 CSP. Úvahy, ktorými sa v rámci hodnotenia
dôkazov riadil, sú v súlade so zásadami formálnej logiky, pričom výsledok hodnotenia dôkazov
zodpovedá tomu, čo malo byť nimi zistené. Vzhľadom na vyššie uvedené závery, podľa názoru
odvolacieho súdu procesný postup súdu prvej inštancie prebiehal v zmysle právnej úpravy Civilného
sporového poriadku. Takýmto procesným postupom súdu prvej inštancie preto podľa odvolacieho súdu

nedošlo k tomu, že by súd znemožnil žalobcom, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej
miere, že by tým došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

21.3. Žalobcovia v podanom odvolaní svoje námietky smerujú k samotnému pochybeniu exekučného
súdu a tiež k nedostatočnému odôvodneniu napadnutého rozsudku v tejto časti. Námietkou

nepreskúmateľnosti sa zaoberal už odvolací súd v tomto rozhodnutí a na tieto dôvody poukazuje.
Dodáva iba, že v danom prípade súd prvej inštancie rozhodnutie v časti nepriznania náhrady
nemajetkovej ujmy riadne, jasne a zrozumiteľne v bode 62. odôvodnil, uviedol, akými úvahami sa
riadil a z akého dôvodu dospel k záveru o tom, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno ich tvrdení
a nepreukázali zásah do ich osobnostných práv.

21.4. Odvolací súd dodáva, že nemusí dať odpoveď na všetky námietky a argumenty žalobcov, ale iba
na tie, ktoré sú podstatné pre rozhodnutie v danej veci. Z uvedených dôvodov odvolací súd námietky
žalobcov v prvom a v druhom rade vyhodnotil ako nedôvodné a účelové.

22. Odvolanie proti rozsudku súdu prvej inštancie podala aj žalovaná a to voči vyhovujúcej časti a časti
trov konania. Dôvodí tým, že súd prvej inštancie znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces (§ 365 ods. 1
písm. b/ CSP) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP).

22.1. Odvolací dôvod pod písm. b/ § 365 ods. 1 CSP vidí žalovaná v tom, že súd prvej inštancie
v časti priznanej náhrady majetkovej škody, ako aj v časti posúdenia priamej a bezprostrednej príčinnej
súvislosti nedostatočne odôvodnil.

22.1.1. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b/ (súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
strane, aby uskutočnila jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na
spravodlivý proces), je daný vtedy, ak je na strane súdu taký závažný procesný postup, ktorým sa strane
znemožní realizácia tých jej procesných práv, ktoré jej Civilný sporový poriadok priznáva, a to v takejmiere, že dôjde k porušeniu práva na spravodlivý proces. Základné právo na súdnu ochranu podľa
článku 46 ods. 1 Ústavy SR zaručuje, že každý sa môže domáhať zákonom stanoveným spôsobom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne

Slovenskej republiky. Článok 48 ods. 2 Ústavy SR zakotvuje právo každého, aby sa jeho vec prerokovala
bezzbytočnýchprieťahov,vjehoprítomnostiaabysamoholvyjadriťkuvšetkýmvykonávanýmdôkazom.
Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému prístup k súdu a tomu zodpovedajúcu povinnosť
súdu vo veci konať. Ak fyzická, či právnická osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí
umožniť stať sa stranou sporu so všetkými tomu zodpovedajúcimi právami, ale aj povinnosťami, ktoré

z jej postavenia v konaní (žalobca, či žalovaný) vyplývajú. (Nález Ústavného súdu II.ÚS 14/2001, II.ÚS
132/02, III.ÚS 171/2006). Podľa článku 6/ CSP ods. 1 strany sporu majú v konaní rovné postavenie
spočívajúce v rovnakej miere možnosti uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej
obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom
vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu. Ustálená judikatúra Európskeho súdu pre
ľudské práva (ESĽP) opakovane poukazuje na tzv. princíp rovnosti zbraní (spravodlivé súdne konania),

t.j. aby každej procesnej strane bola daná primeraná možnosť predniesť svoju záležitosť za podmienok,
ktoré ju nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície ako protistranu. Spravodlivé súdne konanie
zahŕňa aj možnosť procesných strán predložiť všetky dôkazy potrebné na to, aby v konaní uspeli, právo
vyjadriť sa k predloženým dôkazom a právo zúčastniť sa pojednávania a ako opakovane judikoval
Ústavný súd SR, že súčasťou základného práva na spravodlivý proces je aj právo strany sporu na

také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré dáva zrozumiteľne odpoveď na všetky skutkové a právne
otázky súvisiace s predmetom sporu.

22.1.2. Žalovaná porušenie jej procesných práv vidí v tom, že rozsudok súdu prvej inštancie bol v časti
priznania náhrady majetkovej škody a v časti príčinnej súvislosti nedostatočne odôvodnený, čo zakladá

nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku. Odvolací súd sa nepreskúmateľnosťou rozsudku zaoberal
už v tomto rozhodnutí a na tieto dôvody iba poukazuje.

22.2. Druhým odvolacím dôvodom bolo nesprávne právne posúdenie predmetnej veci zo strany súdu
prvej inštancie.

22.2.1. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci), je daný vtedy, ak súd vec nesprávne právne posúdil. Právnym
posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený
skutkový stav, teda vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa

príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný
právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho
vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia skutkového stavu
pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu). Použitie

správneho ustanovenia ale neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale jeho správne priradenie k zistenému
skutkovému stavu alebo - povedané inak - posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o
tom, z ktorých ustanovení zákona súd vychádzal.

22.2.2. Žalovaná nesprávne právne posúdenie v danej veci vidí v tom, že súd prvej inštancie posudzoval

ako otázku predbežnú postup súdu v exekučnom konaní, ktorý by sa v konečnom dôsledku mal
prejaviť vo vydaní samotného rozhodnutia s konštatovaním záveru o neexistencii exekučného titulu
a nezákonnosti, resp. neprípustnosti vedenia exekučného konania, čo predstavuje neprípustný zásah do
skutkových okolností, ktoré sú v predmetnom exekučnom konaní objektívne dané. Zároveň nesprávne
aplikoval rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/127/2018.

22.2.3. Odvolací súd sa s názorom žalovanej nestotožnil. Predmetné rozhodnutie jednoznačne hovorí,
že v spore o náhradu škody spôsobenej výkonom verejnej moci je civilný súd oprávnený prejudiciálne
vyriešiť otázku, či postup orgánu verejnej moci je nesprávnym úradným postupom. Súd prvej inštancie
presne takto postupoval, keď ako prejudiciálnu otázku riešil, či postup exekučného súdu Levice pri

vydaní poverenia na výkon exekúcie súdnemu exekútorovi bol v súlade so zákonom, resp. či exekučný
titul bol vydaný v súlade so zákonom a tomuto zákonu sa neprieči. Je nesporné, že aby súd prvej
inštancie dospel k záveru o správnosti/nesprávnosti postupu exekučného súdu, ako prejudiciálnu otázku
si musel tento jeho postup vyriešiť. Exekučný súd bol pred vydaním poverenia súdnemu exekútorovipovinný ex offo skúmať, či exekučný titul bol vydaný v súlade so zákonom. Táto povinnosť mu jednak
vyplývala z ustanovenia § 44 ods. 2 Exekučného poriadku a tiež už z ustálenej rozhodovacej praxe
súdov napr. rozhodnutie NS SR sp.zn. 3Cdo/146/2011. Tým, že exekučný súd Levice si túto povinnosť

nesplnil, exekučný titul, ktorým bol rozhodcovský rozsudok a ktorý bol vydaný v rozpore so zákonom
nepreskúmal, jednoznačne pochybil a dopustil sa tak nesprávneho úradného postupu. Súd prvej
inštancie preto správne konštatoval, že Okresný súd Levice si túto povinnosť nesplnil, keď nepreskúmal
ex offo exekučný titul. V žiadnom prípade nie je možné konštatovať, že postup súdu prvej inštancie pri
riešení prejudiciálnej otázky predstavuje neprípustný zásah do skutkových okolností. Na tom nič nemení

ani skutočnosť, že exekúcia bola skončená vymožením pohľadávky. Táto skutočnosť môže viesť iba
k skúmaniu, či došlo k bezdôvodnému obohateniu súdneho exekútora alebo k vzniku škody žalobcom.
Iba subjektívny nesúhlas žalovanej s rozhodnutím súdu prvej inštancie v tejto časti nezakladá dôvod
na vyhovenie jej odvolaniu. Z tohto dôvodu odvolací súd námietku žalovanej neakceptoval a vyhodnotil
ju ako nedôvodnú.

22.3. Žalovaná sa v podanom odvolaní zaoberá skutočnosťou, že postup súdu pri vydávaní poverenia
nie je možné považovať za právno-aplikačný postup, ktorý má priame právne účinky na poškodeného.
Pokiaľ štátny orgán zisťuje, či posudzuje predpoklady pre vydanie rozhodnutia, zhromažďuje podklady
pre rozhodnutie, hodnotí zistené skutočnosti, ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia,
kedy prípadné nesprávnosti či vady tohto postupu sa prejavia práve v obsahu rozhodnutia a môžu

byť posudzované iba z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím –
rozsudokNajvyššiehosúduSRsp.zn.6Cdo/115/2010.PostupOkresnéhosúduLevicepripreskúmavaní
žiadosti o vydanie poverenia, ktorý sa plne prejavil vo vydaní poverenia, nie je v zmysle zákona číslo
514/2003 Z.z. spôsobilý predstavovať nesprávny úradný postup a preto je rozsudok súdu prvej inštancie
nesprávny.

22.3.1.Odvolacísúdsastoutonámietkounestotožnil.Podľa§36ods.2Exekučnéhoporiadkuexekučné
konanie sa začína dňom, v ktorom bol exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie. Podľa §
44 Exekučného poriadku exekútor však môže začať vykonávať exekúciu až udelením poverenia na
jej vykonanie. Z uvedenej právnej úpravy teda jednoznačne vyplýva, že na to, aby vôbec bolo možné

vykonávať exekúciu, musí súd vydať súdnemu exekútorovi poverenie na jej výkon. Exekučný súd
však podľa § 44 ods. 2 Exekučného poriadku musí zo zákona (ex offo) preskúmať, či exekučný titul
je v súlade so zákonom, či zákonu neodporuje, resp. či nie je v rozpore so zákonom. Presne túto
povinnosť si Okresný súd Levice, ktorý je exekučným súdom, nesplnil. Zákon č. 514/2003 Z.z. nedefinuje
pojem nesprávny úradný postup. V rámci neho sa riešia tie prípady vzniku škôd, ktoré vznikli inou

ako rozhodovacou činnosťou. Preto je možné konštatovať, že postup exekučného súdu, ktorý smeruje
k vydaniu poverenia súdnemu exekútorovi na výkon exekúcie, je práve takýmto prípadom. Je nesporné,
že poverenie nie je možné jednoznačne považovať za rozhodnutie v právnom slova zmysle. Nie je preto
možná konštatácia, že zodpovednosť za škodu v prípade postupu orgánu verejnej moci v rozpore so
zákonom, smerujúcim k vydaniu poverenia, by mohlo byť nezákonným rozhodnutím. Vydanie poverenia

na výkon exekúcie predstavuje procesný postup súdu smerujúci k nútenému výkonu rozhodnutia, bez
ktorého by tento výkon rozhodnutia exekúciou nebolo možné vykonať. V danom prípade nie je možná
aplikáciarozhodnutiaNajvyššiehosúduSRsp.zn.6Cdo/115/2010,nakoľkovdanomprípadedošlopráve
k vydaniu poverenia nesprávnym postupom súdu, ktorý v rozpore so zákonom nepreskúmal exekučný
titul. Keďže poverenie pre výkon exekúcie nie je rozhodnutím v právnom slova zmysle, nemôže byť

nezákonným rozhodnutím, avšak bez tohto rozhodnutia súdny exekútor nemôže vykonávať exekúciu.
Z tohto dôvodu preto odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade sa Okresný súd Levice
nepreskúmaním exekučného titulu dopustil nesprávneho úradného postupu. Námietku žalovanej preto
odvolací súd neakceptoval a vyhodnotil ju ako nedôvodnú.

22.4. Žalovaná ďalej namieta, že poverenie na výkon exekúcie nevykazuje priame právne účinky voči
osobe povinného a preto nesprávnym úradným postupom exekučného súdu nie je vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie.

22.4.1. Odvolací súd sa s týmto názorom stotožnil. Ibaže v danom prípade nie je nesprávnym

úradným postupom vydanie poverenia, ale nesprávnym úradným postupom exekučného súdu bola
skutočnosť, že nepreskúmal exekučný titul, v dôsledku čoho vydal poverenie na vykonanie exekúcie,
ktoré poverenie vydané nemalo byť. V danej veci škoda žalobcom vznikla v dôsledku vydania poverenia
bez predchádzajúceho preskúmania exekučného titulu, ktorý bol vydaný v rozpore so zákonom. Jenesporné, že samotné vydanie poverenia na výkon exekúcie nemohlo žalobcom spôsobiť žiadnu škodu,
avšak ďalší následok tohto úkonu – vydania poverenia, ktoré vôbec nemalo byť vydané, už škodu mohlo
spôsobiť a aj spôsobilo tým, že exekúcia vôbec nemala byť vykonávaná. Konštatovanie, že exekučný

súd postupoval v rozpore so zákonom a rozhodovacou praxou súdov, keď nepodrobil rozhodcovský
rozsudok súdnemu prieskumu a vydal poverenie na vykonanie exekúcie, je nesporne správne. K tomuto
záveru dospel aj Krajský súd v Nitre, keď v predmetnej exekučnej veci zrušil uznesenie Okresného súdu
Levice, ktorým zamietol návrh povinného na odklad exekúcie a zastavenie exekúcie.

22.5. Žalovaná ďalej namieta, že v prípade, ak by žalobcovia boli podali námietky voči upovedomeniu
o začatí exekúcie, súd by sa týmito námietkami musel zaoberať ex offo, pričom by došlo k pozastaveniu
výkonu exekútora.

22.5.1. Odvolací súd k tejto námietke žalovanej iba dodáva, že žalobcovia v prvom a v druhom rade
vystupovalivtejtoexekučnejveciakospotrebitelia,občania,ktorínemajúprávnickévzdelanieanemuseli

si byť vedomí následkov, ktoré by podaním námietok mohli dosiahnuť. Za pozornosť stojí i skutočnosť,
že žalobcovia mali viacero exekúcií, nemuseli vedieť, ako sa majú voči nezákonnej exekúcii brániť
a je potrebné tiež prihliadnuť na to, či mali dostatok finančných prostriedkov na zabezpečenie právnej
pomoci, práve pre viacero exekúcií. Z tohto dôvodu sa odvolací súd stotožnil so záverom súdu prvej
inštancie a tento záver nepovažuje za nesprávne právne posúdenie, nakoľko súd prvej inštancie správne

aplikoval správnu právnu normu a vyvodil z nej správny právny záver. Nesúhlasí tiež s názorom
žalovanej, že už z dôvodu absencie akéhokoľvek zásahu orgánu verejnej moci vo veci žalobcov, mal
žalobu zamietnuť. Iba dodáva, že v danej veci ide o spotrebiteľov, kedy je súd zo zákona povinný skúmať
exekučný titul a ak by tak bol postupoval, dospel by k záveru o rozpore exekučného titulu so zákonom
a poverenie by nevydal. Námietku žalovanej neakceptoval a vyhodnotil ju ako nedôvodnú.

22.6. Žalovaná v podanom odvolaní namieta tiež priznanú majetkovú škodu vo výške 2 279,47 eura.
Vytýka súdu prvej inštancie záver o nerelevantnosti použitia nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS
165/2012 a o konkurencii náhrad škody a bezdôvodného obohatenia súdneho exekútora.

22.6.1. Odvolací súd po preskúmaní rozhodnutia, odvolania ako aj rozhodnutia Ústavného súdu SR
dospel k záveru o správnosti záveru súdu prvej inštancie, že ústavný súd v tomto rozhodnutí riešil iný
skutkový stav, a to práve vo vzťahu k skutkovej situácii, kde sa na exekútora hľadelo ako na účastníka
konania v časti trov konania exekútora a nie ako na vykonávateľa verejnej moci. Odvolací súd iba
dodáva, že ak by sa malo uvažovať o vydaní bezdôvodného obohatenia zo strany exekútora v danej

veci, muselo by byť jednoznačne preukázané, že k bezdôvodnému obohateniu súdneho exekútora
došlo jednou zo skutkových podstát bezdôvodného obohatenia uvedeného v ustanovení § 451 a nasl.
Občianskeho zákonníka. Vzhľadom na to, že exekučnú súd súdnemu exekútorovi vydal poverenie na
výkon exekúcie, súdny exekútor exekúciu vykonal, pohľadávku od žalobcov vymohol, nie je splnený
žiadny predpoklad pre bezdôvodné obohatenie súdneho exekútora. Vzhľadom na to, že exekúcia

skončila vymožením pohľadávky, súdny exekútor sa na úkor žalobcov neobohatil, preto nie je možné
od neho vymáhať toto obohatenie. Naopak, keďže exekúcia vôbec nemala byť vykonaná, exekučný súd
nemal vydať poverenie, vykonaním exekúcie a vymožením trov exekúcie vznikla žalobcom v tejto výške
škoda. V danej veci možno dať do pozornosti rozhodnutie Ústavného súdu SR sp.zn. II. ÚS 225/2017, zo
záverov ktorého vyplýva, že: „Po zrušení exekučného titulu sťažovateľovi síce vznikol voči štátu nárok zo

zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci v rozsahu vymožených trov exekúcie, nie
však nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia voči súdnej exekútorke“. Obdobné závery boli prijaté
v rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR sp.zn. 3Cdo/199/2009, či krajských súdov. Je nesporne pravdivé
tvrdenie žalovanej, že aj súdny exekútor môže byť subjektom, ktorý sa môže bezdôvodne obohatiť,
osobitne za situácie, ak sa toto obohatenie týka jeho odmeny a trov, avšak nie za situácie, že exekúciu

ukončil vymožením pohľadávky a odmena a trovy boli vyčíslené v súlade s právnymi predpismi. V danom
prípade sa však exekúcia skončila vymožením pohľadávky a neboli zistené pochybenia pri vyčíslení
odmeny a trov. Z tohto dôvodu odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že v danom
prípade nedošlo k bezdôvodnému obohateniu súdneho exekútora, ale ku škode žalobcov.

22.7. Žalovaná v podanom odvolaní tiež namieta, že návrh na odklad a zastavenie exekúcie boli podané
iba žalobcom v prvom rade ako povinným v prvom rade. Preto ak by došlo k zastaveniu exekúcie iba
voči povinnému v prvom rade, exekúcia by naďalej bola vedená voči povinnej v druhom rade (žalobkyňa
v druhom rade).22.7.1. Odvolací súd túto hypotetickú námietku považuje za nedôvodnú. Exekučný súd by v prípade
riadneho preskúmania návrhu a žiadosti povinného v prvom rade, musel skúmať exekúciu aj z pohľadu

možnosti jej vykonania a za situácie, že by skúmal dôsledne aj exekučný titul, musel by dospieť k záveru
o jej neopodstatnenosti a nezákonnosti.

22.8. Žalovaná namieta, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s jej námietkou, že priamou príčinou
vzniku exekučného konania a s tým spojených trov exekúcie bolo to, že žalobcovia si nesplnili svoj

záväzok riadne a včas, preto nie je možné hovoriť o ich škode, či zmenšení majetku, čím sa rozsudok
súdu prvej inštancie stal nepreskúmateľným.

22.8.1. Odvolací súd k tejto námietke iba poznamenáva, že súd nemusí dať odpoveď na všetky
argumenty a tvrdenia strán sporu, je povinný zaoberať sa podstatnými skutočnosťami pre rozhodnutie
v danej veci. Ak súd prvej inštancie nedal odpoveď na túto otázku žalovanej, nie je to vadou

konania spôsobujúcou nesprávne rozhodnutie vo veci. Táto argumentácia žalovanej nie je v danej
veci podstatnou argumentáciou, nakoľko základnou skutočnosťou je práve nesprávny úradný postup
Okresného súdu Levice, ktorý pred vydaním poverenia v rozpore so zákonom a platnou judikatúrou
nepreskúmal exekučný titul a nesprávne vydal poverenie na vykonanie exekúcie. Z tohto dôvodu
námietku žalovanej neakceptoval.

22.9. Žalovaná namietala aj rozhodnutie o trovách konania z dôvodu, že súd prvej inštancie rozhodol
tromi výrokmi o náhrade trov konania, pričom pre takýto spôsob rozhodovania neexistuje právny základ
v procesnej právne úprave o trovách konania. Takéto rozhodnutia spôsobí neprehľadnosť, zmätočnosť
pri rozhodovaní o konkrétnej výške trov konania.

22.9.1. Odvolací súd v tejto časti odvolania vyhovel námietkam žalovanej a rozhodnutie o náhrade trov
konania zmenil tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

23. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny vo

veci samej podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a námietky odvolateľov uvedené v podaných odvolaniach,
vyhodnotil ako nedôvodné. V časti náhrady trov konania napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil
tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

24.O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods.1 CSP v spojení

s ustanovením § 256 CSP tak, že žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko
každá zo strán sporu podala odvolanie, ktorému odvolací súd nevyhovel a preto každá zo strán sporu
bola v časti úspešná a v časti neúspešná. Z tohto dôvodu rozhodol tak, že žiadna zo strán sporu nemá
nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,

ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,
ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej
zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)

dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpenýosobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa

(§ 429 ods. 2 CSP).