Rozsudok – Ostatné ,
Potvrdzujúce Judgement was issued on Tuesday, February 24, 2026

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 25Co/50/2025

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4124213599
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 02. 2026
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Malíková

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2026:4124213599.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Malíkovej a členiek senátu

JUDr. Renáty Pátrovičovej a JUDr. Denisy Šaligovej v právnej veci žalobkyne: A. B., nar. XX. XX. XXXX,
bytom C. D. XXXX/XX A., E. - D., zastúpená: JUDr. Stanislav Pavol, PhD., advokát so sídlom Šancová
58, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 42 171 067, proti žalovanému: F. B., nar. XX. XX. XXXX,
bytomC.X,zastúpený:JUDr.MartinKákoš,advokátsosídlomBernolákova1546/32,Topoľčany,IČO:42
201 659, o náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu s príslušenstvom,
o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nitra (ďalej „súd prvej inštancie“) zo dňa 19. júna
2025 č.k. 51C/62/2024-148 (ďalej „rozsudok súdu prvej inštancie“), takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti (bod II.) a v časti náhrady
trov konania (bod III.) p o t v r d z u j e .

Žalobkyňa má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v plnom rozsahu, o výške
ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zastavil konanie v časti o zaplatenie 3 600 eur (výrok I.),
uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 12 600 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,15%
ročne od 27. 12. 2024 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II.) a žalobkyni

priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 56% (výrok III.).
1.1. Za preukázaný mal skutkový stav, z ktorého zistil, že žalobkyňa a žalovaný sú bývalí manželia,
pričom ich manželstvo bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Topoľčany sp. zn. 7C/301/20123
zo dňa 12. 12. 2013, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 05. 02. 20214. Strany sporu sú podielovými
spoluvlastníkmi nehnuteľností nachádzajúcich sa v katastrálnom území C., zapísaných na liste
vlastníctva číslo XXX ako parcela registra „C“ číslo 108 - zastavané plochy a nádvoria o výmere
484 m2, parcela číslo 109 - záhrady o výmere 1075 m2 a rodinného domu G. H. X C. E. C. H.

XXX (ďalej len predmetné nehnuteľnosti), a to každý v podiele 1. Ich podielové spoluvlastníctvo bolo
zrušené rozsudkom Okresného súdu Topoľčany sp. zn. 6C/221/2015 zo dňa 28. 04. 2017 v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 5Co/263/2017 zo dňa 27. 06. 2018 a to tým spôsobom,
že bol nariadený predaj predmetných nehnuteľností a výťažok mal byť rozdelený medzi žalobkyňu a
žalovaného každému v 1. K predaju predmetných nehnuteľností doteraz nedošlo. Žalovaný užíva celé
predmetné nehnuteľnosti, vrátane rodinného domu. Žalobkyňa svoj spoluvlastnícky podiel z dôvodu
užívania celej nehnuteľnosti žalovaným, neužíva, od predmetnej nehnuteľnosti nemá kľúče. Žalobkyňa

si uplatnila náhradu za znemožnenie užívania jej spoluvlastníckeho podielu celkom v sume 12 600
eur (1/2 ceny mesačného nájmu vo výške 700 eur, t.j. 350 eur mesačne a za 36 mesiacov (tri roky))
a úroky z omeškania od 27. 12. 2024, t.j. odo dňa podania žaloby. Žalobkyňa v priebehu konania vzala
žalobu v časti o zaplatenie 3 600 eur späť, nakoľko sa pôvodne domáha zaplatenia sumy 16 200 eur,vychádzajúc z mesačného nájmu vo výške 900 eur. Zo znaleckého posudku vyplýva v danej lokalite
výška nájmu porovnateľných rodinných domov vo výške 750 eur mesačne.
1.2. Po právnej stránke napadnutý rozsudok odôvodnil ustanoveniami 3 ods. 1, § 136 ods. 1, § 137

ods. 1 Občianskeho zákonníka (zákon číslo 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), § 3 Nariadenia
Vlády Slovenskej republiky číslo 87/1995 Zb., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka (ďalej len „nariadenie vlády“), § 151 ods. 2 Civilného sporového poriadku (zákon číslo
160/2015 Z.z., ďalej len „CSP“).
1.3. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie konštatoval, že žalovaný užíva celé

predmetné nehnuteľnosti, vrátane rodinného domu, ktorá skutočnosť je zároveň dôvodom jej neužívania
žalobkyňou. Aj z výpovede žalovaného vyplýva, že dom obýva on sám, užíva jeho kuchyňu, obývačku,
sociálne zariadenie, a z výpovedí svedkov vyplýva, že aj v ostatných častiach domu sa nachádzajú
veci žalovaného. Žalobkyňa v dome nebola od jej odchodu zo spoločnej domácnosti (ešte za trvania
manželstva). Z tohto domu žalovaný dochádza do práce, v dome riadne býva a užíva ho celý. Táto
skutočnosť t.j. užívanie domu žalovaným, je zároveň dôvodom jeho neužívania žalobkyňou. Na základe

vykonaného dokazovania, súd prvej inštancie považoval prípadný návrh, resp. ponuku žalovaného,
aby žalobkyňa užívala daný rodinný dom s tým, že on bude obývať garáž s letnou kuchyňou, za
neakceptovateľnú. Dôvodil, že od žalobkyne nemožno spravodlivo požadovať, aby na túto ponuku
žalovaného reflektovala, predovšetkým s poukazom na pravidlo dobrých mravov podľa 3 ods. 1
Občianskeho zákonníka. Vykonaným dokazovaním, vrátane výsluchov svedkov F. I., J. B. B., ako

aj výsluchu žalobkyne, bolo preukázané, že žalovaný sa k žalobkyni počas manželstva dopúšťal
fyzického i psychického násilia. Za takejto situácie nemožno od žalobkyne spravodlivo požadovať, aby
prípadnúponukužalovanéhoprijalaažilavpredmetnomrodinnomdomesožalovanýmvbezprostrednej
blízkosti. Svedecké výpovede svedkov I. a J. B. sú podporené aj sms komunikáciou medzi svedkyňou
I. a žalovaným, z ktorých vyplýva, že svedkyňa nemá kľúče od nehnuteľnosti, pričom sa snažila so

žalovaným riešiť odpredaj nehnuteľností. Svedecké výpovede v časti popísania spolužitia žalobkyne a
žalovaného, vrátane fyzických útokov žalovaného na žalobkyňu, sú potvrdené aj výpoveďami týchto
svedkov už v rámci rozvodového konania strán sporu v konaní Okresného súdu Topoľčany sp. zn.
7C/301/2013 a to konkrétne zápisnicou z pojednávania zo dňa 12. 12. 2013.
1.4. Žalovaný s tvrdeniami žalobkyne nesúhlasil, predovšetkým nesúhlasil s výškou mesačného nájmu

za predmetné nehnuteľnosti. Žalobkyňa výšku mesačného nájmu preukázala predloženými inzerátmi.
Žalovaný napriek nesúhlasu s touto výškou, nepredložil ani neoznačil žiadne dôkazy o neprimeranosti
tejto ceny, ani neuviedol, akú sumu považuje za primeranú. Z ustanovenia § 151 Civilného sporového
poriadku (zákon číslo 160/2015 Z.z., ďalej „CSP“), totiž vyplýva, že stranu sporu zaťažuje procesné
bremeno popretia skutkových tvrdení protistrany. Na popretie skutkových tvrdení sa kladú určité

kvalitatívne nároky. Za podmienok uvedených v § 151 ods. 2 CSP musí popierajúca strana uviesť vlastné
tvrdenia. Pre kvalitu popretia skutkových tvrdení teda platia rovnaké požiadavky ako pre predkladanie
skutkových tvrdení (§ 150 ods. 1).
1.5. Súd prvej inštancie preto vychádzal z výšky nájmu porovnateľných nehnuteľnosti v katastrálnom
území C. tak, ako bola preukázaná žalobkyňou predloženými ponukami na inzertnom portáli, t.j zo sumy

700 eur mesačne. Uložil žalovanému zaplatiť žalobkyni náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu
svojhospoluvlastníckehopodielu 1cenymesačnéhonájmuzaobdobietrochrokovpredpodanímžaloby
t. j. mesačný nájom 700 : 2 = 350 eur x 36 mesiacov = 12 600 eur. V zmysle § 57 ods. 2 Občianskeho
zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. zároveň uložil žalovanému aj povinnosť
zaplatiť žalobkyni úroky z omeškania a to odo dňa podania žaloby t.j od 27. 12. 2024, hoci do omeškania

sa žalovaný s úhradou náhrady za jednotlivé mesiace, predchádzajúce žalobe, dostal už skôr.
1.6. Vzhľadom na späťvzatie časti žaloby žalobkyňou, v časti o zaplatenie 3 600 eur, súd prvej inštancie
konanie v tejto časti zastavil.
1.7. Súd prvej inštancie sa bližšie nezaoberal tvrdeniami žalovaného ohľadom investícií do predmetného
rodinného domu, nakoľko tieto nie sú predmetom sporu v zmysle podanej žaloby, a predmetom sporu

sa nestali ani na základe žiadneho procesného úkonu žalovaného. Dokazovanie ohľadom nich by
znamenalo neúčelné predlžovanie konania bez relevancie k rozhodnutiu vo veci samej, čo obdobne
platí k rôznym alternatívam rozdelenia predmetných nehnuteľností, ako boli uvedené znalcami v konaní
tunajšieho súdu sp. zn. TO-6C/221/2015.
1.8. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 2 v spojení s ustanovením §

256 ods. 1 CSP, nakoľko zastavenie konania v časti o zaplatenie sumy 3 600 eur z procesného hľadiska
zavinila žalobkyňa. Úspech žalobkyne v konaní preto predstavuje 77,78% a úspech žalovaného 22,22%.
Po odpočítaní úspechu žalovaného od úspechu žalobkyne tak predstavuje výsledný úspech žalobkyne
v tomto spore (po zaokrúhlení na celé euro) 55,56%, v ktorom rozsahu jej súd prvej inštancie priznalproti žalovanému nárok na náhradu trov konania, s tým, že o konkrétnej výške náhrady rozhodne súd
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník, do 60 dní od právoplatnosti tohto rozsudku (§ 262
ods. 2 CSP).

2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol odvolaním žalovaný. Dôvodil, že súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniami (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP)
a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1
písm. h/ CSP).
2.1. Dôvodil, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým

zisteniam v tom, že žalovaný v posudzovanom období predmetné nehnuteľnosti užíval nad rámec svojho
spoluvlastníckeho podielu. Napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
keď žalobkyni priznal náhradu za neužívanie spoločnej veci v rozsahu jej spoluvlastníckeho podielu za
stavu, že žalovaný nijako nebránil žalobkyni v užívaní spoločných nehnuteľností a žalobkyňa sa ani
žiadnym spôsobom nedomáhala užívania svojho podielu faktickým výkonom práva.
2.2. Žalobkyňa neuniesla bremeno jej tvrdenia, že nemá umožnený prístup do spoločnej nehnuteľnosti

žiadnym spôsobom. Nepreukázala, že žalovaný jej bráni v užívaní spoločných nehnuteľností,
nepredložila žiadny dôkaz o tom, že by požadovala od žalovaného užívanie nehnuteľnosti a že ona
nemá umožnený prístup do spoločnej nehnuteľnosti. Nebol splnený základný predpoklad pre priznanie
náhrady žalobkyni, ktorá nepreukázala, že žalovaný predmetné nehnuteľnosti užíval nad rámec svojho
podielu. Súd prvej inštancie dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a nesprávne právne posúdil

dôvodnosť tohto nároku, keď dospel k záveru, že žalovaný dom obýva sám a užíva ho celý a uvedená
skutočnosť je dôvodom ich neužívania žalobkyňou, z ktorého dôvodu jej vznikol nárok na náhradu za
neužívanie spoločnej veci. Žalobkyňa neprejavila žiaden záujem nehnuteľnosť užívať a žalovaný jej ani
žiadnym spôsobom nebránil v užívaní spoločných nehnuteľností. Naopak, žalovaný ponúkal žalobkyni
dohodu o užívaní spoločných vecí tak, aby žalobkyňa užívala rodinný dom s tým, že on bude spoločné

nehnuteľnosti užívať v menšom rozsahu, a to garáž s letnou kuchyňou.
2.3. Žalovaný nesúhlasí ani so záverom súdu prvej inštancie, že od žalobkyne nie je možné spravodlivo
požadovať spoločné užívanie nehnuteľností, a to s poukazom na výpovede svedkov F. I., J. B. B., ako
aj žalobkyne, nakoľko žalovaný sa k žalobkyni počas ich manželstva dopúšťal fyzického i psychického
násilia. V tejto súvislosti poukázal na ustálenú judikatúru, z ktorej vyplýva, že dôvod, pre ktorý

spoluvlastník prípadne spoločnú vec neužíva, nie je právne významný (uznesenie Najvyššieho súdu
SR sp.zn. 6Cdo/184/2010, 3Cdo/218/2017). Dodal, že podielové spoluvlastníctvo strán sporu vzniklo na
základe Dohody o vyporiadaní BSM zo dňa 06. 08. 2014 a teda ku konaniu v rozpore s dobrými mravmi,
ku ktorému malo dochádzať počas manželstva strán sporu, ktoré bolo právoplatne rozvedené dňa 05.
02. 2014, malo dochádzať ešte pred vznikom tohto podielového spoluvlastníctva. Žalobkyňa sa stala

dobrovoľne podielovou spoluvlastníčkou týchto nehnuteľností. Žalobkyňa preto nemá nárok na náhradu
za neužívanie spoločných nehnuteľností z dôvodu, že ich nechce užívať so žalovaným. Nič jej nebránilo
realizovať výkon rozhodnutia predajom nehnuteľností.
2.4. Žalobkyňa potvrdila, že kľúče od nehnuteľnosti mala, ktoré neskôr stratila a od žalovaného
nežiadala, aby jej nehnuteľnosti sprístupnil na užívanie a neprejavila žiadny reálny záujem tam bývať.

Nebolo preukázané, že by žalovaný bránil žalobkyni v užívaní týchto nehnuteľností, ani skutočnosť, že
by žalovaný počas trvania podielového spoluvlastníctva sa k nej dopúšťal konaní v rozpore s dobrými
mravmi. Žalobkyňa nežiadala žalovaného, aby sa vysťahoval z týchto nehnuteľností, aby ona po
rovnakú dobu mohla tieto nehnuteľnosti výlučne užívať, čím by došlo k odstráneniu preukážky. Nie je
možné považovať za spravodlivé a zodpovedajúce dobrým mravom, aby spoluvlastník bol povinný platiť

druhému spoluvlastníkovi náhradu vo forme nájmu za to, že tento druhý spoluvlastník nemá záujem
spoločnú vec užívať z dôvodu zlých vzťahov so spoluvlastníkom a ani sa nedomáha užívania spoločnej
veci faktickým výkonom práva. Súd prvej inštancie sa vôbec námietkou žalovaného, že žalobkyni
v užívaní jej podielu nebránil, nezaoberal.
2.5. Žalovaný sa nestotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že užíva celú nehnuteľnosť. Namietal,

že užíva iba kuchyňu, obývačku a sociálne zariadenie. Svedkovia F. I. a J. B. B. boli v nehnuteľnosti
naposledypredštyrmirokmi,uviedli,ževizbebolpočítač,vspálniboloniečonasušenie.Tietovýpovede
však nepreukazujú, že by v rozhodnom období celý dom bol v užívaní žalovaným. Svedok J. uviedol,
že v dome sú tri izby a obývačka, kuchyňa a sociálne zariadenie. Žalovaný užíva obývačku, kde má
posteľ, v ostatných miestnostiach je jedna skriňa a posteľ. Ak teda žalovaný užíva iba jednu izbu –

obývačku, v ktorej spáva, kuchyňu a sociálne zariadenie, nemožno mať za preukázané, že užíva celý
dom. Okolnosť, že v týchto izbách je nábytok, ich užívanie zo strany žalovaného to nepreukazuje a ani
netvorí prekážku v ich užívaní osobitne vytvorenou žalovaným pre žalobkyňu.2.6.Záveromdodal,ževobdobí,zaktoréžalobkyňapožadujenáhradu,aanipočascelejdobyexistencie
ich podielového spoluvlastníctva, nebola žalobkyňa žiadnym konaním žalovaného vylúčená z užívania
spoločnej veci a jej neužívanie nebolo z dôvodu, že by žalovaný žalobkyni v užívaní nejako bránil.

Žalobkyni nevznikol preto nárok na náhradu a súd prvej inštancie nesprávne právne posúdil dôvodnosť
tohto nároku.
2.7. Navrhuje, aby odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie tak, že žalobu žalobkyne
zamietne a prizná žalovanému nárok na náhradu trov konania, alternatívne aby napadnutý rozsudok
zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného nevyjadrila.
4. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, zákon číslo 160/2015 Z.z.,
ďalej len „CSP“), po zistení, že odvolanie bolo podané stranou, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie
vydané a v zákonom stanovenej lehote (§ 359, § 362 ods. 1 CSP) a zistení, že odvolanie spĺňa náležitosti
§ 363 a nasl. CSP, preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, viazaný rozsahom a dôvodmi
odvolania (§ 379 ods. 1 CSP, § 380 ods. 1 CSP), skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie

(383 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania, s verejným vyhlásením rozsudku (§ 385 ods.1,
§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Súd prvej inštancie
správne zistil skutkový stav a vec správne posúdil po právnej stránke, preto odvolací súd napadnutý
rozsudok ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

5. Predmetom konania v danej veci je žaloba žalobkyne, ktorou sa domáhal náhrady za neužívanie
spoločnej veci. Dôvodila tým, že so žalovaným sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností, ktoré
podielové spoluvlastníctvo bolo zrušené a bol nariadený ich predaj s tým, že výťažok z predaja bude
rozdelený rovnakým dielom. Podielové spoluvlastníctvo bolo rozhodnutím súdu zrušené v roku 2018.
K predaju nehnuteľnosti doteraz nedošlo. Nehnuteľnosti užíva žalovaný. Žalobkyňa žiadala náhradu za

neužívanie nehnuteľností vo výške nájmu porovnateľných nehnuteľností v katastrálnom území C. a to
v sume 700 eur mesačne za celú nehnuteľnosť, t.j. 1 je 350 eur a za 36 mesiacov, spolu 12 600 eur.

5.1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobe žalobkyne vyhovel a zaviazal žalovaného
zaplatiť žalobcovi sumu 12 600 eur s úrokom z omeškania vo výške 8,15% od 27. 12. 2024 do

zaplatenia. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že z vykonaného dokazovania vyplýva, že nehnuteľnosť
užíva výlučne žalovaný, čo potvrdil aj vo svojom výsluchu. Túto skutočnosť potvrdili aj svedkovia, pričom
žalobkyňa v dome nebola od jej odchodu zo spoločnej domácnosti. Žalovaný dochádza z domu do
práce, v dome riadne býva a užíva ho celý. Od žalobkyne nie je možné spravodlivo požadovať, aby bola
v blízkosti žalovaného a užívala s ním spoločne predmetnú nehnuteľnosť, a to vzhľadom na jeho fyzické

a psychické násilie voči žalobkyni počas trvania manželstva. Žalobkyňa nemá kľúče od predmetnej
nehnuteľnosti.

5.2. S rozsudkom súdu prvej inštancie sa nestotožnil žalovaný. Namieta, že žalobkyňa žiadnym
spôsobom nepreukázala, že jej bráni v užívaní nehnuteľnosti, že celú nehnuteľnosť výlučne užíva

sám a že nemá vôbec žiadny prístup k nehnuteľnosti. Naopak, sám jej navrhol, že on bude užívať
garáž a letnú kuchyňu, pričom ona môže užívať celý dom. Navrhuje rozsudok súdu prvej inštancie pre
nedostatočne zistený skutkový stav a nesprávne právne posúdenie veci zmeniť a žalobu žalobkyne
zamietnuť, resp. zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a rozhodnutie.

5.3. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného nevyjadrila.

6. Podľa § 387 ods.1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne
správne.
Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s

odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie
správnostidôvodovnapadnutéhorozhodnutia,prípadnedoplniťnazdôrazneniesprávnostinapadnutého
rozhodnutia ďalšie dôvody.

7. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania, ktoré mu predchádzalo, odvolania

žalovaného, súc viazaný dôvodmi podaného odvolania, dospel k záveru, že v danej veci súd prvej
inštancie vykonal dostatočné dokazovanie, jednotlivé dôkazy vyhodnotil a na ich závere vec aj správne
právne posúdil. Následne vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom, s ktorým sa odvolací súd v plnom
rozsahu stotožnil a preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil. Zároveň odvolací súd konštatuje, žesúd prvej inštancie podľa § 220 CSP rozsudok aj v dostatočnej miere a správne tak po právnej, ako aj
skutkovej stránke odôvodnil, s ktorým odôvodnením sa v plnom rozsahu stotožnil a preto na správnosť
týchto dôvodov ďalej, podľa § 387 ods. 2 CSP, iba poukazuje.

7.1. Odvolací súd iba poznamenáva, že je potrebné mať na zreteli, že konanie pred súdom prvej
inštancie a odvolacím súdom tvorí jeden celok a určujúca spätosť rozsudku odvolacieho súdu
s potvrdzovaným rozsudkom vytvára ich organickú (kompletizujúcu) jednotu. Ak preto následne odvolací
súd v plnom rozsahu odkáže na dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie stačí, ak v odôvodnení
rozsudku iba poukáže na relevantné skutkové zistenia a stručne zhrnie právne posúdenie veci;

rozhodnutie odvolacieho súdu v sebe tak zahŕňa po obsahovej stránke aj odôvodnenie rozsudku súdu
prvej inštancie.
8. Ustanovením § 387 CSP je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného
odôvodneniarozhodnutia.Možnosťvypracovaniatakéhotoodôvodneniajepodmienenátým,žeodvolací
súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvej inštancie a to po skutkovej ako
aj právnej stránke; ak sa odvolací súd čo i len čiastočne nestotožní s týmito závermi, neprichádza do

úvahy vypracovanie skráteného odôvodnenia. Môže síce doplniť dôvody uvedené v rozhodnutí súdu
prvej inštancie, toto doplnenie však nemôže byť v rozpore so závermi súdu prvej inštancie, môže ho
iba dopĺňať v tom zmysle, že závery odvolacieho súdu iba podporia odôvodnenie súdu prvej inštancie.
Odvolací súd musí odpovedať na podstatné a právne dôvody odvolania a nemôže sa obmedziť len
na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne na zdôraznenie správnosti

napadnutého rozhodnutia doplniť ďalšie dôvody.

9. Odvolací súd, stotožniac sa tak s výrokom napadnutého rozsudku, ako aj jeho dostatočným a
podrobným odôvodnením, viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania, iba na zdôraznenie
správnosti tohto rozhodnutia dodáva, že spoluvlastnícky podiel vyjadruje mieru, ako sa spoluvlastníci

podieľajú na právach a povinnostiach, vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci. Skutočnosť,
že ide o spoluvlastnícky vzťah znamená, že práva každého spoluvlastníka sú obmedzené právami
ostatných spoluvlastníkov. O hospodárení so spoločnou vecou rozhodujú spoluvlastníci väčšinou
počítanou podľa veľkosti podielov (§ 139 ods. 2 veta prvá Občianskeho zákonníka). Pod pojmom
hospodárenie so spoločnou vecou možno chápať i užívanie spoločnej veci. I keď zákonodarca

v uvedenom ustanovení použil termín hospodárenie, z celkovej koncepcie ustanovenia § 139
Občianskeho zákonníka vyplýva, že ním mienil upraviť práva a povinnosti spoluvlastníkov navzájom,
teda v rámci spoluvlastníckeho vzťahu. Takým právom spoluvlastníka nepochybne je aj užívanie
spoločnej veci. Pojem hospodárenie so spoločnou vecou znamená využívanie hmotných prostriedkov
pre uspokojovanie hmotných potrieb nielen priamo užívanie veci podielovým spoluvlastníkom, ale aj

nepriamo napríklad daním veci do nájmu, či získaním peňažného, či iného prínosu.

10.Súdprvejinštanciesprávneposudzovaluplatnenýnárokpodľa§137ods.1Občianskehozákonníka,
podľa ktorého, podiel vyjadruje mieru, ako sa spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach,
vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci. Zároveň správne interpretoval toto ustanovenie,

vychádzajúc z názoru, že ak spoluvlastník neužíva (nemôže užívať) spoločnú vec v rozsahu,
zodpovedajúcom jeho spoluvlastníckemu podielu, obohatenie druhého spoluvlastníka (ostatných
spoluvlastníkov), spočíva v užívaní väčšieho rozsahu predmetu spoluvlastníctva, než ktorý zodpovedá
jeho (ich) spoluvlastníckemu podielu.

11. Nárok spoluvlastníka na náhradu za neužívanie spoločnej veci, v rozsahu spoluvlastníckeho podielu,
vyplýva z ustanovenia § 137 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Nevyhnutým predpokladom je užívanie
tejto veci druhým spoluvlastníkom (ostatnými spoluvlastníkmi) nad rozsah jeho (ich) spoluvlastníckeho
podielu. Neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu spoluvlastníkom musí byť dôsledkom jej
užívania druhým spoluvlastníkom nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu. Len v takomto prípade

sa spoluvlastník, užívajúci spoločnú vec nad rozsah spoluvlastníckeho podielu podieľa na prisvojovaní
si úžitkovej hodnoty veci vo väčšej miere, než zodpovedá jeho podielu, t.j. dochádza k nadužívaniu
spoločnej nehnuteľnosti jedným podielovým spoluvlastníkom.

12. V predmetnej veci v konaní nebolo sporným, že medzi stranami sporu bola najskôr uzavretá dohoda

o vyporiadaní BSM, v rámci ktorej predmetné nehnuteľnosti nadobudli strany sporu do podielového
spoluvlastníctva, každý v podiele 1. Následne, v roku 2018 došlo súdnym rozhodnutím k zrušeniu
tohto podielového spoluvlastníctva, ktoré bolo vyporiadané tak, že bol nariadený predaj nehnuteľnosti
a následné rozdelenie výťažku medzi strany sporu rovnakým dielom. Žiadna dohoda medzi stranamisporu o užívaní predmetnej nehnuteľnosti uzavretá nebola. V danom prípade išlo o faktický stav, keď
žalobkyňa sa z nehnuteľnosti, v dôsledku jej fyzického a psychického týrania, odsťahovala. Násilie voči
žalobkyni bolo preukázané jednak v rozvodovom konaní a tiež výpoveďami svedkov v tomto konaní.

Taktiežmožnosúhlasiťsozáveromsúduprvejinštancie,žepraktickyodrozvodumanželstvavroku2014
predmetné nehnuteľnosti výlučne užíva sám žalovaný. Túto skutočnosť však aj sám žalovaný v tomto
konaní vo svojich výpovediach viackrát potvrdil, keď uviedol, že nehnuteľnosť užíva on sám. Okrem toho
bolo užívanie celej nehnuteľnosti potvrdené aj svedkami, deťmi strán sporu. V neposlednom rade tomu
nasvedčuje tiež skutočnosť, že tak žalobkyňa, ako aj dcéra strán sporu navrhli žalovanému odkúpenie

jeho spoluvlastníckeho podielu, avšak on sám žiadal za jeho podiel sumu vysoko prevyšujúcu hodnotu
tohto podielu, sumu 80 000 až 160 000 eur. Naopak, on bol ochotný žalobkyni za jej podiel vyplatiť
maximálne sumu 20 000 eur.

13. Žalovaný v priebehu konania, ako aj v podanom odvolaní namieta, že nebránil žalovanej
nasťahovať sa do predmetnej nehnuteľnosti. Súd prvej inštancie, podľa názoru odvolacieho súdu

správne skonštatoval, že vzhľadom na zlé vzájomné vzťahy, hlavne pre násilie zo strany žalovaného
voči žalobkyni, by nebolo spravodlivé od žalobkyni požadovať, aby bývala spolu v jednej nehnuteľnosti
so žalovaným. Skutočnosť, že zo strany žalobkyne nebolo možné spoločne zdieľať nehnuteľnosť so
žalovaným pre jeho násilnú povahu, bolo preukázané tak konaním o rozvode manželstva strán sporu,
akoajvýsluchomichdetí. Ztohtodôvoduniejepretomožnésúhlasiťstvrdenímžalovaného,uvedeného

v podanom odvolaní, že dôvod, pre ktorý žalobkyňa prípadnú spoločnú nehnuteľnosť neužívala, nie je
právne významný. Súd prvej inštancie tak správne prihliadal na okolnosti, za ktorých ukončila žalobkyňa
užívaniespoločnéhodomu,keďvočinejpoužiltakfyzické,akoajpsychickénásilie.Niejepredstaviteľné,
že žalobkyňa, voči ktorej bol žalovaný agresívny, fyzicky ju napadol, psychicky týral, by s ním zdieľala
užívanie spoločnej nehnuteľnosti, a to napriek tomu, že žalovaný tvrdí, že jej v tom nebránil. Za situácie,

že žalovaný od roku 2014 nehnuteľnosť výlučne sám užíva, čo potvrdil aj vo svojich výpovediach v tomto
konaní, nebol ochotný odpredať svoj podiel žalobkyni ani deťom, je toto jeho tvrdenie bez akejkoľvek
právnej relevancie.

14. Odvolací súd sa nestotožnil ani s tvrdením žalovaného, že žalobkyňa nepreukázala

rozsah jeho užívania spoločnej nehnuteľnosti, nepreukázala jeho nadužívanie nad rámec jeho
spoluvlastníckeho podielu. Spoluvlastnícky podiel predstavuje mieru, sa spoluvlastníci podieľajú na
právach a povinnostiach spoločnej veci a ide teda o podiel ideálny, a ak nehnuteľnosť užíval žalovaný
a zároveň je preukázané, že nehnuteľnosť žalobkyňa neužívala, môže z tejto situácie vzísť len taký
skutkový a právny záver, v zmysle ktorého žalovaný užíval aj podiel žalobkyne a spoločnú nehnuteľnosť

užíval nad rozsah, vyplývajúci mu zo spoluvlastníckeho podielu.

15. Pokiaľ ide o výšku požadovanej náhrady, odvolací súd považoval za nespornú uplatnenú výšku
náhrady za užívanie spoluvlastníckeho podielu, pričom vychádzal zo skutočnosti, že túto samotnú výšku
žalovaný nerozporoval, ani neprodukoval žiaden dôkaz na preukázanie inej výšky nájmu porovnateľnej

nehnuteľnosti. Výšku nenamietal ani v podanom odvolaní.

16. Ustanovenie § 387 ods. 3 CSP ukladá odvolaciemu súdu vysporiadať sa s podstatnými námietkami
odvolateľa, uvedenými v podanom odvolaní. Dôvodil, že súd prvej inštancie dospel na základe
vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP) a rozhodnutie

súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP).

16.1. Z obsahu podaného odvolania odvolateľom jednoznačne vyplýva námietka, že súd prvej inštancie
nedostatočne zistil skutkový stav a na jeho základe dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365
ods. 1 písm. f/ CSP).

16.1.1. Skutkový stav zisťuje súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním. Dokazovanie je časť
civilného súdneho konania, v rámci ktorej si súd vytvára poznatky potrebné na rozhodnutie vo veci.
Právomoc konať o veci, ktorej sa návrh týka, v sebe obsahuje právomoc posúdiť, či a aké dôkazy na
zistenie skutkového stavu sú potrebné a akým spôsobom sa zabezpečí dôkaz na jeho vykonanie (I.

ÚS 52/03). V dokazovaní sa súd obmedzuje len na zisťovanie poznatkov o skutkových okolnostiach,
ktoré zakladajú a odôvodňujú prejednávaný nárok. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej
hodnotí vykonané dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Aktuálna procesná
právna úprava vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, majúcej základ v ústavnom princípenezávislosti súdov. Táto zásada, vyplývajúca z čl. 15 Základných princípov CSP, normatívne vyjadrená
v § 191 ods. 1 CSP znamená, že záver, ktorý si sudca z vykonaných dôkazov robí, je vecou jeho
vnútorného presvedčenia a jeho logického myšlienkového postupu. Postup sudcu ale neznamená,

že sudca nie je viazaný ústavnými princípmi predvídateľnosti a zákonnosti rozhodnutia. Naopak,
konečné meritórne rozhodnutie musí vykazovať logickú, funkčnú a teleologickú zhodu s priebehom
konania (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M. a
kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C. H. Beck, 2016, 729 s.). Pri hodnotení dôkazov
je súd viazaný skutkovým stavom veci, a teda nie je prípustný eklektický a neopodstatnený výber

dôkazov smerujúci k jednostranným záverom. Zásada voľného hodnotenia dôkazov je totiž limitovaná
požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami súdu získanými v procese dokazovania, úvahami
súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi závermi (I. ÚS 114/2008).

16.1.2.K namietanému pochybeniu v procese dokazovania odvolací súd ešte uvádza, že pokiaľ
súd nevykonal v priebehu civilného konania všetky aj iné dôkazy na zistenie rozhodujúcich

skutočností, nedostatočne zistil skutkový stav alebo nesprávne vyhodnotil niektorý dôkaz, nemožno
to v zásade považovať za procesnú vadu konania znemožňujúcu realizáciu procesných oprávnení
strany. Predmetná judikatúra najvyššieho súdu bola a je akceptovaná aj ústavným súdom napr. v
rozhodnutiach sp. zn. I. ÚS 65/2020, III. ÚS 171/2018, II. ÚS 202/2020, II. ÚS 108/2020, II. ÚS 153/2019,
II. ÚS 465/2017, IV. ÚS 511/2020. Na druhej strane však ústavný súd napr. v rozhodnutí sp. zn. III.

ÚS 332/09 tiež vyslovil názor, že nevykonanie navrhovaného dôkazu, ktorý by mohol mať vplyv na
posúdenie skutkového stavu, ktorý z doteraz vykonaných dôkazov nemožno bezpečne ustáliť, možno
kvalifikovať ako porušenie práva na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy. Zásadám
spravodlivého procesu v zmysle čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane
základných ľudských práv a slobôd (ďalej len ,,Dohovor“) totiž zodpovedá požiadavka, aby súdmi

urobené skutkové zistenia a prijaté právne závery boli riadne (dostatočne) a zrozumiteľne (logicky)
odôvodnené. V práve na spravodlivý proces je obsiahnutá aj ďalšia ústavná zásada (čl. 47 ods. 3 ústavy
a čl. 6 Základných princípov CSP) a to „rovnosť zbraní“ v civilnom konaní, ktorá všeobecne zahŕňa tiež
rovnosť bremien, ktoré sú na strany sporu kladené a ktoré nesmie byť neprimerané (IV. ÚS 468/2018).
Z práva na spravodlivý súdny proces vyplýva aj podľa Európskeho súdu pre ľudské práva povinnosť

súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi na vykonanie dôkazov strán s výhradou,
že majú význam pre rozhodnutie (rozhodnutie vo veci Kraska proti Švajčiarsku z 29. apríla 1993, II.
ÚS 410/06). Vykonané dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Jednotlivý dôkaz hodnotí z hľadiska jeho dôležitosti, relevancii vo
vzťahu k zisťovaným skutočnostiam, zákonnosti a pravdivosti. Po individuálnej selekcii následne súd

hodnotívšetkydôkazyvovzájomnejsúvislosti.Knesprávnymskutkovýmzisteniamvykonanýchdôkazov
súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov alebo porušením pravidiel
formálnej logiky.

16.1.3. V danom prípade po preskúmaní napadnutého rozhodnutia odvolací súd dospel k záveru, že

odvolateľom spochybnená hodnotiaca úvaha (resp. jej výsledok) súdu prvej inštancie zodpovedá
zásadám formálnej logiky a je aj preskúmateľná. V posudzovanej veci z rozhodnutia súdu prvej
inštancie je zrejmý jeho myšlienkový postup pri hodnotení dôkazov, výsledkom ktorého bol určujúci
skutkový záver, podľa ktorého žalovaný predmetnú nehnuteľnosť užíval výlučne sám, v dôsledku
čoho žalovaná neužívala svoj spoluvlastnícky podiel. V odôvodnení rozhodnutia súd prvej inštancie

uviedol okolnosti, ktoré vzal za preukázané a z ktorých vychádzal, je z neho zrejmé, že dôkazy
hodnotil jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti s dôrazom na to, že žalovaný žiadne dôkazy na popretie
tvrdení žalobkyne nepredložil a ani nenavrhol súdu prvej inštancie ich vykonanie. Odvolací súd
opakovane uvádza, že z vykonaného dokazovania jasne vyplývalo, že predmetnú nehnuteľnosť užíva
výlučne žalovaný, v dôsledku čoho ju neužíva žalobkyňa. Sám žalovaný potvrdil jeho výlučné užívanie

nehnuteľnosti. Za situácie, že žalovaný žiadnym dôkazom a tým účinne nepoprel tvrdenia žalobkyne
o jeho výlučnom užívaní, jeho námietka, že žalovanej nebránil v užívaní nehnuteľnosti zostáva iba
v rovine jeho subjektívneho tvrdenia. Podľa názoru odvolacieho súdu spôsob, akým súd prvej inštancie
dospel k tomuto rozhodujúcemu skutkovému zisteniu, zodpovedá ustanoveniu § 191 CSP v spojení
s ustanovením § 185 CSP. Úvahy, ktorými sa v rámci hodnotenia dôkazov riadil, sú v súlade so

zásadami formálnej logiky, pričom výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá tomu, čo malo byť nimi
zistené. Vzhľadom na vyššie uvedené závery, podľa názoru odvolacieho súdu procesný postup súdu
prvej inštancie prebiehal v zmysle právnej úpravy Civilného sporového poriadku. Takýmto procesným
postupom súdu prvej inštancie preto podľa odvolacieho súdu nedošlo k tomu, že by súd znemožnilžalovanému, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že by tým došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces.

16.2. Odvolateľ v podanom odvolaní namieta, že súd nesprávne zistil skutkový stav veci spočívajúci
v tom, že on nebránil žalobkyni užívať nehnuteľnosť a žalobkyňa nepreukázala žiadnym dôkazom, že
užíval nehnuteľnosť nad svoj spoluvlastnícky podiel.

16.2.1. K tejto námietke sa vyjadril tak súd prvej inštancie, ako aj odvolací súd v tomto rozhodnutí.

Odvolací súd iba dodáva, že skutočnosť, že žalovaný užíval výlučne sám celú nehnuteľnosť, v dôsledku
čoho ju preukázateľne žalobkyňa neužívala, zakladá sama o sebe nárok žalobkyne na náhradu za
neužívanie spoločnej veci. Žalovaný mal k dispozícii celú nehnuteľnosť, jeho námietka, že užíval
iba svoj spoluvlastnícky podiel, spočívajúci v užívaní kuchyne, obývačky a sociálneho zariadenia, je
v danom prípade bez právneho významu, nakoľko mal k dispozícii celú nehnuteľnosť, vrátane garáže,
či ostatných priestorov predmetnej nehnuteľnosti. Námietky odvolateľa odvolací súd vyhodnotil ako

účelové a nedôvodné.

16.3. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h/ CSP (rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci), je daný vtedy, ak súd vec nesprávne právne posúdil. Právnym
posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený

skutkový stav, teda vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa
príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav (skutkové zistenie). O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak použil iný
právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho
vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podriadenia skutkového stavu

pod právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu). Použitie
správneho ustanovenia ale neznamená iba opísanie jeho dikcie, ale jeho správne priradenie k zistenému
skutkovému stavu alebo - povedané inak - posúdením veci po právnej stránke treba rozumieť výklad o
tom, z ktorých ustanovení zákona súd vychádzal.
16.3.1.Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku nezistil nesprávnu aplikáciu právnych

noriem. Žalovaný nekonkretizoval o akú mylnú aplikáciu a ktorých právnych noriem zo strany súdu
prvej inštancie malo ísť. Súd prvej inštancie vec správne právne posúdil a na správne zistený skutkový
stav aplikoval správne právne normy. Z tohto dôvodu odvolací súd nevzhliadol tento odvolací dôvod
a námietku odvolateľa vyhodnotil ako nedôvodnú a účelovú.
17. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny

podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil a námietky odvolateľa uvedené v podanom odvolaní, vyhodnotil ako
nedôvodné a účelové.

18.O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods.1 CSP v spojení
s ustanovením § 255 ods. 1 CSP tak, že úspešnej žalobkyni priznal nárok na náhradu trov odvolacieho

konania voči žalovanému, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím.

Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj
vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP), to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba,

ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jejzamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c)
dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).