Rozsudok – Obchodné záväzkové vzťahy ,
Potvrdzujúce, Zrušujúce Judgement was issued on Wednesday, October 31, 2024

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1Cob/24/2023

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6121511007
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 10. 2024
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Marková

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2024:6121511007.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Markovej a členiek

senátu JUDr. Antónie Bednarčík a JUDr. Miriamy Žákovej v právnej veci žalobcu: VISUAL spol. s r.
o., so sídlom A. Mráza 4, 821 03 Bratislava, IČO: 17 331 668, právne zastúpeného: Nechala and
partners s. r. o., so sídlom Einsteinova 21, 851 01 Bratislava - mestská časť Petržalka, IČO: 54 749
565, proti žalovanému: Focus Pro, s.r.o., so sídlom Svetlá 1, 811 02 Bratislava, IČO: 35 793 147, právne
zastúpenému: V4 Legal, s.r.o., so sídlom Tvrdého 783/4, 010 01 Žilina, IČO: 36 858 820, o zaplatenie
4.102,60 eur s príslušenstvom a odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I č.k.
25Cb/15/2022-97 zo dňa 07.09.2022 a odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava

I č.k. 25Cb/15/2022-97 zo dňa 07.09.2022, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. p o t v r d z u j e .

II. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I č.k. 25Cb/15/2022- 97 zo dňa
07.09.2022 v napadnutej zamietajúcej časti vo výroku II. a v súvisiacom výroku III. o nároku na náhradu
trov prvoinštančného konania zrušuje a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava I ako súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom I. výrokom rozhodol, že

žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 1.630,60 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 9
% ročne zo sumy 4.130,60 eur od 25.03.2021 do 03.06.2021, s úrokom z omeškania vo výške 9 %
ročne zo sumy 1.630,60 eur od 04.06.2021 do zaplatenia a paušálnu náhradu nákladov spojených s
uplatnením pohľadávky v sume 40 eur, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku, II. výrokom vo
zvyšku žalobu zamietol a III. výrokom priznal žalovanému právo na náhradu trov konania vo výške
20,50 % voči žalobcovi, pričom o výške náhrady trov konania žalobcu rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny

úradník. Rozhodol tak s poukazom na ustanovenia § 261 ods. 1, § 269 ods. 2, § 369 ods. 2, § 369c ods.
1, § 407 ods. 3 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka (ďalej aj „OBZ“), § 1 ods. 1 a 2 nariadenia
vlády Slovenskej republiky č. 21/2013 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného
zákonníka (ďalej aj „nariadenie“), § 153 ods. 1, 2, 3, § 167 ods. 3, § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 2 zákona
č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).

2. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa návrhom na

vydanie platobného rozkazu doručeným Okresnému súdu Banská Bystrica domáhal proti žalovanému
zaplatenia sumy 4.102,60 eura s príslušenstvom, a to na základe toho, že v zmysle vzájomnej dohody
vykonalžalobcaprežalovanéhodohodnutéprodukčnéslužbyvsúvislostisvydávanímnovínpregrafický
priemysel. Žalobca v návrhu podľa súdu prvej inštancie uviedol, že vystavil žalovanému faktúru č.2021/5/1vovýške4.130,60eur,splatnúdňa24.03.2021afaktúruč.2021/6/1vovýške2.472eur,splatnú
dňa 23.06.2021. Faktúru č. 2021/5/1 uhradil podľa žalobcu žalovaný iba čiastočne, a to úhradou zo dňa
03.06.2021vovýške2.500eur.Zostatokfaktúryč.2021/5/1vovýške1.630,60euranifaktúruč.2021/6/1

vo výške 2.472 eur žalovaný žalobcovi neuhradil. Spolu s istinou si žalobca uplatnil aj úrok z omeškania
vo výške 9,00 % ročne zo sumy 4.130,60 eur od 25.03.2021 do 03.06.2021, úrok z omeškania vo výške
9,00 % ročne zo sumy 1.630,60 eur od 04.06.2021 do zaplatenia, úrok z omeškania vo výške 9,00 %
ročne zo sumy 2.472 eur od 24.06.2021 do zaplatenia a náklady spojené s uplatnením pohľadávky v
sume 40 eur a náhradu trov konania.

3. Súd prvej inštancie ďalej uviedol, že žalovaný v podanom odpore namietal, že žalobca služby,
ktoré údajne poskytol žalovanému nijakým spôsobom nešpecifikoval, či už z hľadiska konkrétnych
služieb alebo z hľadiska výšky odmeny za jednotlivé služby, a preto uvedené faktúry žalovaný nemôže
akceptovať,atoajspoukazomnato,žežalovanémuniejezrejmé,čojepredmetomfakturácie.Žalovaný
podľa súdu prvej inštancie v odpore nepoprel, že mu zo strany žalobcu boli určité služby poskytnuté,

avšak uviedol, že je potrebné preukázať ich skutočný rozsah. Čiastočná úhrada faktúry č. 2021/5/1
bola len prejavom dobrej vôle a zachovania korektných vzťahov medzi stranami sporu, a to aj napriek
skutočnosti, že v uvedenej faktúre nebol preukázaný rozsah poskytnutých služieb.

4. V ďalšej časti rozsudku súd prvej inštancie opísal obsah následných vyjadrení, ústnych prednesov

strán na pojednávaní, výsluchov svedkov a po vykonanom dokazovaní ustálil, že medzi stranami sporu
nebolo sporné, že strany sporu sa ústne dohodli na poskytovaní právnych služieb, že žalobca vystavil
žalovanému faktúru č. 2021/5/1 a faktúru č. 2021/6/1 a že úhradou z 03.06.2021 žalovaný uhradil
žalobcovi sumu 2.500 eur na faktúru č. 2021/5/1. Sporným medzi stranami sporu je podľa súdu prvej
inštancie, či žalovaný je povinný sumy fakturované označenými faktúrami žalobcovi uhradiť.

5. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku uviedol, že vychádzal z tvrdenia žalobcu, že predmetom
fakturácie zo strany žalobcu nebola cena diela, t.j. vydaných novín, ale rozdelenie zisku, ktorý tento
projekt priniesol v pomere 90 : 10 (žalobca : žalovaný). Ak sa žalovaný nezaviazal uhradiť cenu za
vykonané dielo, prichádza podľa súdu prvej inštancie do úvahy jedine uzatvorenie inominátnej zmluvy.

Žalobca vystavil 17.03.2021 žalovanému faktúru č. 2021/5/1, znejúcu na sumu 4.130,60 eur, splatnú
24.03.2021, ktorú žalovaný čiastočne uhradil dňa 03.06.2021 vo výške 2.500 eur. Podľa súdu prvej
inštancie žalovaný uvedené ničím nespochybnil. Pri čiastočnom plnení záväzok zaniká postupne a
ako celok zanikne až splnením poslednej časti. Súd prvej inštancie poukázal na to, že čiastočné
plnenie záväzku má, ale okrem účinkov čiastočného zániku záväzku aj ďalšie významné dôsledky. Ak

dlžník čiastočne plní svoj záväzok, toto plnenie má účinky uznania zvyšku dlhu, za predpokladu, že
možno usudzovať, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok dlhu. Čiastočné plnenie je podľa súdu prvej
inštancie právnym úkonom, ktorý má účinky uznania zvyšnej časti dlhu za podmienok uvedených v §
407 ods. 3 Obchodného zákonníka, teda len za splnenia zákonnej podmienky, že možno usudzovať,
že dlžník plnením uznáva aj zvyšnú časť záväzku. Pre posúdenie splnenia tejto podmienky je potrebné

vziať do úvahy konkrétne okolnosti prípadu. Nie je potom podľa súdu prvej inštancie rozhodujúce,
či dlžník čiastočným plnením zamýšľa spôsobiť uznanie zvyšnej časti záväzku. Usudzovať, že dlžník
čiastočným plnením uznáva zvyšnú časť dlhu, možno z rôznych písomností, ako je korešpondencia
medzi stranami, účtovné doklady, prípadne konkrétne správanie sa dlžníka a pod. V každom prípade
poskytnutie čiastočného plnenia musí byť uskutočnené takým spôsobom, že z konkrétnych okolností

prípadu je možné vyvodiť, že dlžník čiastočným plnením uznal aj zvyšnú časť záväzku. Pri čiastočnom
plnení je preto namieste obozretnosť dlžníka. Súd prvej inštancie ustálil, že ak dlžník nechce svojím
čiastočným plnením spôsobiť uznanie aj zvyšnej časti dlhu, treba to výslovne vyhlásiť. V opačnom
prípade sa môže stať, že hoci to dlžník nezamýšľal, jeho čiastočné plnenie bude mať následky uznania
zvyšnej časti záväzku. Keďže čiastočné plnenie nemusí byť vždy uznaním záväzku - aby tomu tak bolo,

musí byť poskytnuté za takých okolností, že z nich možno v konkrétnom prípade usudzovať to, že jeho
poskytnutím dlžník uznáva aj zvyšok záväzku.

6. Súd prvej inštancie ďalej v odôvodnení rozsudku uviedol, že zo strany žalobcu bola predložená
predžalobná výzva na zaplatenie dlžnej sumy, v ktorej žalobca konštatuje, že žalovaný 03.06.2021

uhradil sumu 2.500 eur, pričom aj napriek prísľubu úhrady zvyšnej časti sumy k tomu nedošlo. Rovnaké
tvrdenia uviedol, podľa súdu prvej inštancie, žalobca aj v predžalobnej výzve z 13.09.2021, v ktorej
spomína aj to, že neuhradenie zvyšnej sumy bolo odôvodnené zo strany žalovaného dočasným
nedostatkom finančných prostriedkov. Vo vyjadrení k odporu žalobca podľa súdu prvej inštanciepoukázal na elektronickú správu žalovaného z 02.06.2021, v ktorej žalovaný uviedol, že faktúru č.
2021/5/1 uhradí na dvakrát, pretože je vo finančnom tlaku. Uvedené tvrdenia žalovaný podľa súdu prvej
inštancie nenamietal. Súd prvej inštancie uviedol, že mu bol až na pojednávaní predložený dôkaz, ktorý

tietotvrdeniapodporuje.Podstatnéjepodľasúduprvejinštanciealeto,žežalovanýtietotvrdeniažalobcu
nenamietal, nesúhlasil ale s nastúpením účinku podľa § 407 Obchodného zákonníka s odôvodnením, že
čiastočná úhrada bola len prejavom na zachovanie dobrých vzťahov. Toto tvrdenia mal podľa súdu prvej
inštancie žalobca rozporovať. K rozporovaniu zvyšku faktúry č. 2021/5/1 podľa súdu prvej inštancie
došlo následne vo výzve na zdržanie sa nekalosúťažného konania z 30.07.2021, ako aj v odpovedi z

30.09.2021 na predžalobnú výzvu. Súd prvej inštancie ustálil, že tieto úkony boli urobené po čiastočnej
úhradevykonanej03.06.2021,apretonemajúžiadnyvplyvpreposúdenieuznaniazáväzku.Zožiadneho
predloženého listinného dôkazu nemožno podľa súdu prvej inštancie vyvodiť záver, že žalovaný v čase
čiastočnej úhrady neuznáva zvyšok dlhu podľa faktúry č. 2021/5/1. Čiastočná úhrada žalovaného na
faktúru č. 2021/5/1 spôsobila uznanie zvyšku dlhu podľa tejto faktúry. Súd prvej inštancie zaviazal
žalovaného na zaplatenie sumy 1.630,60 eur.

7. Súd prvej inštancie žalobcovi priznal aj paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením
pohľadávky v sume 40 eur a to po zohľadnení skutočnosti, že ide o vzťah medzi podnikateľskými
subjektami, t.j. vzťah spadajúci pod režim Obchodného zákonníka a žalovaný sa dostala s úhradou
žalovanej sumy do omeškania.

8. Súd prvej inštancie priznal žalobcovi aj úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 4.130,60 eur
(faktúra č. 2021/5/1) od 25.03.2021 (deň splatnosti faktúry) do 03.06.2021 (deň úhrady sumy 2.500 eur
zo strany žalovanej) a úrok z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 1.630,60 eur (zvyšok uznaného
dlhu čiastočným plnením z 03.06.2021) od 04.06.2021 do zaplatenia.

9. V ďalšej časti napadnutého rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že teória procesného práva
podmieňuje úspech strany sporu v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak o bremeno tvrdiť
skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať.
Súd prvej inštancie vyslovil, že strany sporu majú povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva

pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu. Strana sporu, ktorá neoznačila dôkazy
potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie podľa súdu prvej inštancie nepriaznivé dôsledky v
podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe
vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu sporu, ktorá síce navrhla dôkazy
o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že

dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany sporu. Podľa súdu prvej inštancie zákon
určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, pokiaľ je
určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany sporu nie je
preukázané (v tom zmysle, že súd ho nepovažuje za pravdivé) ani na základe navrhnutých dôkazov,
je pre stranu sporu nepriaznivé rozhodnutie. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno podľa súdu prvej

inštancie vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania.

10. Podľa súdu prvej inštancie žalobca požadoval aj úhradu sumy 2.472 eur na základe faktúry č.
2021/6/1 za produkčné služby za vydanie novín pre grafický priemysel, pričom žalovaný od prvého
úkonu namietal nepreukázanie rozsahu týchto služieb a výšky odmeny za tieto služby. Následne

žalobca podľa súdu prvej inštancie na pojednávaní konanom 07.09.2022 uviedol nové tvrdenia, predložil
dôkazy a navrhol výsluch konateľa žalovaného, ktoré mali byť vzhľadom aj na námietky žalovaného
prezentované už najneskôr vo vyjadrení k odporu žalovaného proti platobnému rozkazu. Okrem toho
bol žalovaný podľa súdu prvej inštancie vo výzve Okresného súdu Banská Bystrica z 03.02.2022 sp.
zn. 39Up/1208/2021 poučený o tom, že na neskôr predložené a oznámené skutočnosti a dôkazy než vo

vyjadrení k podanému odporu nemusí príslušný súd prihliadnuť. Žalobca nevyužil možnosť včas uviesť
tvrdenia, predložiť dôkazy a navrhnúť dôkazy, čím sa vystavil riziku, že súd tieto skutkové tvrdenia,
dôkazy a návrhy na doplnenie dokazovania nebude akceptovať. Nie je podľa súdu prvej inštancie
želateľné, aby sporová strana začala tvrdiť okolnosti, predkladať listiny a navrhovať dôkazy až na
pojednávaní, keď mala dostatok času a priestoru tieto okolnosti uviesť už vo vyjadrení k podanému

odporu. Pripustením výsluchu konateľa žalovaného by došlo k zmareniu pojednávania a vznikla by
potreba vytýčiť ďalšie pojednávanie, a preto súd prvej inštancie konanie koncentroval a na tento návrh
na doplnenie dokazovania neprihliadol. Zároveň žalobca riadne zastúpený advokátom a riadne poučený
o následku neskorého predloženia prostriedkov procesného útoku uviedol nové skutočnosti, predložildôkazy a navrhol dokazovanie výsluchom konateľa žalovaného a obhliadkou novín až na pojednávaní
konanom 07.09.2022, čo nie je včasné. Súd preto konanie koncentroval, t.j. voči žalobcovi vyvodil
sankčné dôsledky a na omeškané úkony neprihliadol. Súd prvej inštancie uviedol, že síce vykonal

výsluch konateľa žalobcu (hoci tento tiež nebol navrhovaný v rámci vyjadrenia k odporu žalovaného),
pričom vychádzal z toho, že strana sporu má právo sa na pojednávaní, na ktorom sa zúčastňuje vyjadriť.
Obsahom výsluchu konateľa žalobcu boli ale opätovne tvrdenia, ktoré už mali byť obsahom podanej
žaloby, a preto súd koncentráciu konania vztiahol aj na tieto tvrdenia. V opačnom prípade, by išlo o
obídenie uplatnenej koncentrácie konania.

11.Súdprvejinštancietedaustálil,žezostranyžalobcunebolounesenébremenotvrdeniaaanidôkazné
bremeno na preukázanie okolnosti fakturovania sumy 2.472 eur faktúrou č. 2021/6/1 zo 16.06.2021.
Faktúra sama o sebe podľa súdu prvej inštancie nie je dostatočným dôkazom, pretože ide o daňový,
účtovnýdoklad.Súdprvejinštanciepoukázal,žetvrdeniastránsporuvrámcikonanianaOkresnomsúde
Banská Bystrica sp. zn. 12CbPv/18/2021 nie sú súdu známe a na predložený rozsudok Okresného súdu

Banská Bystrica sp. zn. 12CbPv/18/2021 sa vzťahuje koncentrácia konania. Ak žalovaný namietal, že
mu nie je známa špecifikácia žalovanej sumy 2.472 eur, bolo vecou žalobcu tvrdiť rozhodujúce okolnosti
a tieto preukázať dôkazmi.

12. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa zásady úspechu v spore tak,

že ustálil úspech žalobcu v sume 1.630,60 eur, čo k žalovanej istine 4.102,60 eur predstavuje úspech
žalobcu 39,75 %. Žalovaný mal úspech v zamietajúcej časti istiny v sume 2.472 eur, čo k žalovanej istine
4.102,60 eur predstavuje úspech žalovaného 60,25 %. Čistý úspech žalovaného súd prvej inštancie
ustálil na 20,50 %.

13. Proti tomuto rozsudku podal žalovaný voči výroku I. v spojení so závislým výrokom III. v zákonnej
lehote odvolanie s poukazom na ustanovenie § 365 ods. 1 písm. b) d) f) h) CSP. Žalovaný uviedol,
že už od začiatku konania poukazoval na skutočnosť, že v časti, v ktorej uhradil faktúru č. 2021/5/1
(t.j. 2.500 eur) v čase úhrady nedisponoval informáciami, že žalobca zásadne porušuje a zasahuje do
jeho práv. Akonáhle sa o uvedenom žalovaný dozvedel, začal sa domáhať ochrany svojich práv súdnou

cestou a údajné pohľadávky žalobcu rozporoval. Žalovaný poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu
ČR 23Cdo 13336/2010, podľa ktorého čiastočné plnenie nespôsobuje uznanie zvyšku dlhu samo o
sebe. Naviac, rozhodovacia prax Najvyššieho súdu ČR rovnako potvrdila, že ustanovenie § 407 ods. 3
Obchodného zákonníka neukladá dlžníkovi, kedy má prejaviť či inak vyjadriť voči veriteľovi svoj nesúhlas
vo vzťahu k zvyšku dlhu. Žalovaný uviedol, že zvyšnú časť pohľadávky rozporoval bezodkladne potom,

ako sa o porušení svojich práv dozvedel, čo potvrdzuje napr. „Výzva na zdržanie sa nekalosúťažného
konania a upustenia od zásahov do autorských práv“ zo dňa 30.07.2021, v ktorej žalovaný, okrem iného,
v celom rozsahu neuznal údajné pohľadávky žalobcu uvedené v „Predžalobnej výzve na zaplatenie
dlžnej sumy“ zo dňa 23.06.2021. Žalovaný teda dal žalobcovi písomne najavo, že jeho pohľadávku
vo zvyšnej časti neuznáva, pričom k uvedenému došlo v kalendárnom mesiaci nasledujúcom po

mesiaci, v ktorom uskutočnil čiastočnú úhradu. Súd prvej inštancie sa podľa žalovaného dopustil
nesprávneho právneho (prípadne aj skutkového) posúdenia, pokiaľ svoje odôvodnenie a rozhodnutie
v danej súvislosti založil na skutočnosti, že pokiaľ žalovaný zvyšok dlhu neuznal, neurobil tak v čase
čiastočnej úhrady. Čiastočné plnenie podľa žalovaného nemá mať účinok uznania záväzku. Pokiaľ
by žalovaný už v čase uskutočnenia čiastočného plnenia vedel, že žalobca nielen, že porušil jeho

práva (duševného) vlastníctva, ale aj (veľmi pravdepodobne) nefakturoval určité služby prostredníctvom
žalovaného (čo bolo jeho zmluvnou povinnosťou), určite by k čiastočnej úhrade nepristúpil. Čiastočnú
úhradu žalovaného preto podľa žalovaného naozaj nemožno posudzovať inak, ako prejav jeho dobrej
viery, pretože s ohľadom na skutočnosti známe v čase čiastočnej úhrady nevedel, že zo strany
žalobcu dochádza k nezákonnému a podvodnému konaniu. Ako vyplýva aj z vyjadrení žalobcu,

zosumarizovaných v bode 6. napadnutého rozsudku, produkčné služby sú všetky služby potrebné na
to, aby noviny vyšli fyzicky v papierovej podobe, a teda napr. aj príprava rôznych článkov. Nie je preto
správne, pokiaľ súd prvej inštancie v rozsudku uvádza, že žalovaný sa nezaviazal platiť za vykonané
dielo a preto nemôže ísť o zmluvu o dielo. Práve naopak, zmluvný vzťah medzi stranami sporu mal aj
prvky zmluvy o dielo (resp. diela na objednávku v zmysle zákona č. 185/2015 Z. z. Autorský zákon).

Žalovaný namietal aj nesprávny procesný postup a iné vady konania. Žalovaný uviedol, že si voči
žalobcovi v konaní vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica, sp. zn. 12CbPv/18/2021 uplatňuje
okrem iného, aby žalobca zaplatil žalovanému sumu vo výške 14.015,80 eur titulom náhrady škody abezdôvodného obohatenia spolu s príslušenstvom a tiež primerané zadosťučinenie vo výške 10.000 eur.
Žalovaný taktiež uviedol, že právoplatne priznané (peňažné) nároky, vyplývajúce z uvedeného konania,
by boli predmetom jednostranného započítania vo vzťahu k akejkoľvek prípadnej pohľadávke žalobcu.

Pokiaľ súd prvej inštancie považoval žalobcom uplatnenú pohľadávku v časti ako dôvodnú, mal v zmysle
§ 162 ods. 1) písm. a) CSP (obligatórne) prerušiť konanie do momentu nadobudnutia právoplatnosti
rozsudku v konaní vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. 12CbPv/18/2021, pretože
do tohto momentu nie je možné rozhodnúť o procesnej obrane žalovaného vo forme jednostranného
započítania.

14. Proti výroku II. a III. rozsudku podal odvolanie prostredníctvom svojho právneho zástupcu aj žalobca
s odkazom na § 365 ods. 1 písm. b, d), f) a h) CSP. V odvolaní opakovane uviedol skutkové tvrdenia,
ktoré uviedol aj v konaní pred súdom prvej inštancie. Ako odvolaciu námietku uviedol, že súd prvej
inštancie v odôvodnení zamietnutia nároku žalobcu na zaplatenie faktúry 2021/6/1 skonštatoval iba
neunesenie dôkazného bremena v zásade len z dôvodu aplikácie zásady koncentrácie konania. Súd

prvej inštancie podľa žalobcu nemal záujem vykonať ani výsluch prítomného konateľa žalobcu, pričom
následne tento umožnil vykonať s tým, že naň prihliadať nebude. Koncentrácia konania je efektívnym
nástrojom ako predísť obštrukciám a zrýchliť konanie, s čím sa dá len súhlasiť a tento účel bol aj
sledovaný jej zaradením do CSP. Aplikácia koncentrácie konania je stále iba možnosťou, ktorú súd
môže využiť. Podľa názoru žalobcu však nikdy nesmie požiadavka na „rýchlosť“ prevážiť požiadavku na

spravodlivé rozhodnutie vo veci a na spravodlivý proces. Nedá sa nespomenúť definícia pojmu právo,
ktorá sa prisudzuje starovekému rímskemu právnikovi Celsovi: ius est ars boni et aequi - právo je umenie
dobra a umenie slušnosti (spravodlivosti), pričom podľa Celsa má byť právo slušné, teda mravné, z čoho
vyplýva, že sa nemá aplikovať mechanicky, ale zaobchádzanie s ním má zodpovedať tomu, čo je podľa
všeobecného nazerania dobré, správne a slušné (mravné).

15. Podaním zo dňa 21.11.2022 sa k odvolaniu žalobcu vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že úhrady
faktúr, ktoré vykonal žalovaný nastali v období, v ktorom nemal žalovaný vedomosť o nekalosúťažnom
konaní žalobcu. Od kedy sa dozvedel, neuhradil zvyšné faktúry vystavené žalobcom. Poukázal na to, že
napriek tomu, že tabuľka celkových tržieb za mesiac január 2021 a február 2021, ktorú žalobca uviedol

v odvolaní, predstavuje neprípustné novoty, taktiež ilustruje, že žalobca porušuje aj dohodu o delení
zisku, ktorú žalobca uviedol v percentuálnom pomere 90:10, keď napr. v januári 2021 vyfakturoval
žalovanému sumu vo výške 1.980 eur aj napriek tomu, že celkové tržby za daný mesiac predstavovali
1.161,52 eur. Žalobca sa snaží v odvolaní poprieť svoju dôkaznú núdzu. Skutočnosť, že sa žalobca
počas konania nepokúsil ozrejmiť jednotlivé fakturované služby smeruje k neuneseniu dôkazného

bremena. Mal za to, že súd s aplikáciou koncentrácie postupoval správne. Navyše súd prvej inštancie
uviedol, že výsluch konateľa žalobcu nepriniesol do konania žiadne nové rozhodné skutočnosti.

16. Žalobca sa podaním zo dňa 23.11.2022 vyjadril k odvolaniu žalovaného. Žalobca uviedol, že
z vyjadrenia žalovaného, že v čase čiastočnej úhrady faktúry č. 2021/5/1 nemal žalovaný informácie

o údajnom porušovaní jeho práv vyplýva, že faktúra bola vystavená riadne a žalovaný ju akceptoval
a chcel uhradiť. Nie je možné právny úkon vykladať s iným úmyslom, než s akým bol vykonaný. Fakticky
svoj záväzok uznal nielen emailom zo dňa 02.06.2021, ale aj čiastočnou úhradou, ku ktorej nepripojil
žiadnu výhradu. Neuznať nárok po emaily zo dňa 02.06.2021 a po čiastočnej úhrade a až v reakcii
na vymáhanie pohľadávky predžalobnou výzvou, nie je ničím iným ako obštrukciou. Žalobca uviedol,

že tým, že žalovaný uviedol, že by nevykonal čiastočnú úhradu ak by vedel, že malo dôjsť k údajným
porušeniam jeho práv zo strany žalobcu, nie je popretá správnosť faktúry. Ani bezodkladnou notifikáciou
žalovaný podľa žalobcu nepoprel, aké mu boli produkčné služby dodané a že za ne má zaplatiť.
Žalobca poprel, žeby šlo o akúkoľvek dohodu v zmysle autorského práva. Nesúhlasil s argumentáciou
žalovaného, že súd prvej inštancie mal prerušiť konanie. Nie je možné pliesť iné nároky žalovaného.

17. Žalovaný opätovne vo vyjadrení zo dňa 12.12.2022 poukázal na závery českej judikatúry vo
veciach čiastočného plnenia záväzku a potenciálneho uznania zvyšku záväzku, podľa ktorých sa
posudzujú všetky okolnosti konkrétneho prípadu a to aj v období pred čiastočným plnením, ako aj
po ňom. Prihliadnuť sa musí na všetky výhrady. Pri posudzovaní rozporovania nároku dlžníkom sa

prihliada na všetky okolnosti konkrétneho prípadu. Dôvody, pre ktoré žalovaný rozporoval uznanie dlhu
čiastočným plnením sa týkajú priamo žalobcu a jeho protiprávneho konania voči žalovanému a teda
sa nejedná o iný nárok. Nejde o domnelý zásah, nakoľko porušenie práv duševného vlastníctva už
bolo potvrdené prvoinštančným súdom v konaní vedenom na Okresnom súde Banská Bystrica podsp. zn. 12CbPv/18/2021. Emailová komunikácia z 23.12.2020 nevyjadruje akúkoľvek vedomosť alebo
oboznámenie sa žalovaného s konkrétnymi činnosťami, ktoré mali tvoriť produkčné služby. Žalovaný
písomne rozporoval uznanie dlhu cca 2 týždne od jeho uskutočnenia. Poukázal na výzvu z 30.07.2021.

Ohľadom prerušenia konania zotrval na uvedených argumentoch.

18. Žalobca uviedol vo vyjadrení zo dňa 27.12.2022, že konanie žalovaného nemožno nazvať konaním
v dobrej viere a v rámci poctivého obchodného styku. Žalovaný v emaily uviedol, že nemá peniaze na
úhradu a realizuje ju v splátkach. Tvrdenia, že žalovaný nevie aké služby a v akej sume mu vlastne

mal žalobca fakturovať, sú podľa žalobcu účelové. Snaha o započítanie je úplne irelevantná. Okresný
súd Banská Bystrica jednak vôbec neustálil hodnotu pohľadávky a navyše celú žalobu zamietol. Všetky
služby pre žalovaného, spôsob fakturácie a výpočet odmeny, ktorú mal žalovaný uhradiť boli jednak
žalovanému aj žalobcovi od počiatku známe a tiež na pojednávaní žalobcom vysvetlené. Žalovaný
uhradil viacero faktúr za úplne rovnaké služby. Noviny vychádzali vždy rovnako. Žalovaný vedel, aká
bola dohoda o odmene. Všetky faktúry boli vystavené vo vzájomnej súčinnosti.

19. Žalovaný uviedol vo vyjadrení zo dňa 02.02.2023, že keď sa dozvedel o zásahu žalobcu do jeho práv,
celkom logicky neuhradil zvyšné faktúry vystavené žalobcom. Žalovaný niekoľkokrát žalobcu informoval,
že ak by došlo k potrebnému objasneniu fakturácie, žalovaný by skutočne vykonané služby uhradil.
Žalobca sa počas celého konania ani len nepokúsil ozrejmiť jednotlivé faktúry.

20. Žalobca uviedol vo vyjadrení zo dňa 20.02.2023, že je znakom špekulatívneho konania dlžníka ak
nerozporuje faktúru po jej dodaní, ale až po výzve na jej úhradu. Žalovaný ju však čiastočne uhradil,
oznámil žalobcovi že nemá peniaze a douhradí ju, keď peniaze bude mať. Rozporoval ju až potom,
keď dostal výzvu na úhradu. Uviedol, že akceptovanie dodaných a fakturovaných služieb je závislé

iba od týchto služieb a nie od iných okolností. Ak by aj došlo k porušeniu práv žalovaného žalobcom,
toto porušenie založí nárok žalovaného voči žalobcovi, ale nijako neovplyvní to, že žalobca dodal
žalovanému služby a žalovaný tieto služby pôvodne uznal. V konaní pred Okresným súdom Bratislava
I žalovaný uvádza, že žalobcovi nič nedlží a zároveň požaduje, aby sa konanie prerušilo do skončenia
konania na Okresnom súde Banská Bystrica, z dôvodu započítania nárokov. Nie je podľa žalobcu

pravda, žeby žalovaný nepoznal fakturované služby. Zo strany dodávateľa išlo vždy o rovnaké služby.

21. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd sa po oboznámení s obsahom spisu, a po preskúmaní
podaných odvolaní a napadnutého rozsudku v medziach limitovaných rozsahom podaných odvolaní
dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je v napadnutej zaväzujúcej časti vo výroku I.

vecne správne. Zároveň odvolací súd dospel k záveru, že v napadnutej zamietajúcej časti vo výroku
II. a v súvisiacom výroku III o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania je odvolanie podané
žalobcom dôvodné a z uvedeného dôvodu rozsudok v časti výroku II. a v súvisiacom výroku III. o nároku
na náhradu trov prvoinštančného konania zrušil a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.

22.Podľa§1ods.2OBZprávnevzťahyuvedenévodseku1saspravujúustanoveniamitohtozákona.Ak
niektoré otázky nemožno riešiť podľa týchto ustanovení, riešia sa podľa predpisov občianskeho práva.
Ak ich nemožno riešiť ani podľa týchto predpisov, posúdia sa podľa obchodných zvyklostí, a ak ich niet,
podľa zásad, na ktorých spočíva tento zákon.

23. Podľa § 261 ods. 1 OBZ táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich
vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti.

24. Podľa § 269 ods. 1 OBZ ustanovenia upravujúce v II hlave tejto časti zákona jednotlivé typy zmlúv

sa použijú len na zmluvy, ktorých obsah dohodnutý stranami zahŕňa podstatné časti zmluvy ustanovené
v základnom ustanovení pre každú z týchto zmlúv.

25. Podľa § 269 ods. 2 OBZ účastníci môžu uzavrieť aj takú zmluvu, ktorá nie je upravená ako typ
zmluvy. Ak však účastníci dostatočne neurčia predmet svojich záväzkov, zmluva nie je uzavretá.

26. Podľa § 323 ods. 1 OBZ ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom
rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa
bola v čase uznania už premlčaná.27. Podľa § 323 ods. 2 OBZ za uznanie nepremlčaného záväzku sa považujú aj právne úkony uvedené
v § 407 ods. 2 a 3 CSP.

28. Podľa § 407 ods. 3 OBZ ak dlžník plní čiastočne svoj záväzok, má toto plnenie účinky uznania zvyšku
dlhu, ak možno usudzovať, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku.

29. Podľa § 536 ods. 1 OBZ zmluvou o dielo sa zaväzuje zhotoviteľ vykonať určité dielo a objednávateľ

sa zaväzuje zaplatiť cenu za jeho vykonanie.

30. Podľa § 153 ods. 1 CSP strany sú povinné uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky
procesnej obrany včas. Prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené
včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo so zreteľom na rýchlosť a
hospodárnosť konania.

31. Podľa § 153 ods. 2 CSP na prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré
strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho
pojednávania alebo vykonanie ďalších úkonov súdu.

32. Podľa § 192 ods. 2 CSP skutočnosť, pre ktorú je v zákone ustanovená domnienka pripúšťajúca
dôkaz opaku, má súd za preukázanú, ak v konaní nevyšiel najavo opak.

33. Podľa § 195 ods. 1 CSP na návrh môže súd nariadiť výsluch strany o tvrdených skutočnostiach, ktoré
v konaní vyšli najavo, ak ich nemožno preukázať inak; ustanovenie § 150 ods. 2 tým nie je dotknuté.

34. Podľa § 387 ods. 1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

35. Podľa § 387 ods. 2 CSP ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

36. Podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby
uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý

proces, ak tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.

37. Na zdôraznenie správnosti výroku I. napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, odvolací súd
uvádza nasledovné: Podľa odvolacieho súdu, súd prvej inštancie správne ustálil záver, že záväzkový
vzťah medzi stranami sporu vznikol na základe inominátnej zmluvy. Ustanovenie § 269 ods. 2 OBZ

umožňuje účastníkom zmluvných vzťahov uzatvoriť aj tzv. nepomenované zmluvy, teda zmluvu, ktorá
nie je upravená ako typ zmluvy v Obchodnom zákonníku, resp. v Občianskom zákonníku. Jednotlivé
typy zmlúv (contractus nominatus) nerozlišujeme podľa toho, ako je konkrétna zmluva označená,
ale dôležitým rozhodným kritériom je jej obsah, ktorým sú upravené povinnosti a práva účastníkov
zmluvy.Pritypovýchzmluvách,jedôležité,abyúčastníciprávnychvzťahovdodržalipodstatnénáležitosti

príslušnej zmluvy, a to pod sankciou jej absolútnej neplatnosti. Právna úprava obchodných záväzkoch
poskytuje ich účastníkom širokú zmluvnú slobodu v podobe nepomenovaných zmlúv (contractus
innominati). Rozhodujúce pre posúdenie súdu prvej inštancie bolo tvrdenie žalobcu, že predmetom
fakturácie nebola cena diela, ale rozdelenie zisku. Obchodný zákonník v ustanovení § 536 OBZ definuje
zmluvuodieloakozmluvu,ktorousazhotoviteľzaväzujevykonaťurčitédieloaobjednávateľsazaväzuje

zaplatiť cenu za jeho vykonanie. Vzhľadom na absenciu dohody strán o cene za predmetnú činnosť, keď
sa žalobca nezaviazal platiť cenu diela, ale strany si mali dohodnúť podiel na zisku, súd prvej inštancie
správne podľa odvolacieho súdu ustálil, že ide o zmluvu inominátnu. Uvedená námietka nemá žiaden
vplyv na závery súdu prvej inštancie.

38. K hlavnej odvolacej argumentácii žalovaného odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie sa
dostatočne a dôvodne vysporiadal s účinkami uznania záväzku v dôsledku čiastočného plnenia zo
strany žalovaného. Ak dlžník plní čiastočne svoj záväzok, má toto plnenie účinky uznania zvyšku
dlhu, ak možno usudzovať, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku. Bolo teda úlohou súdu prvejinštancie posúdiť, či čiastočná platba žalovaného je, alebo nie je uznaním dlhu. Žalovaný v rámci
odvolania uviedol, že nárok žalobcu rozporoval bezodkladne vo „Výzve na zdržanie sa nekalosúťažného
konania a upustenia od zásahov do autorských práv“ zo dňa 30.07.2021. Žalovaný uviedol, že dal

žalobcovi písomne najavo, že jeho pohľadávku vo zvyšnej časti neuznáva, pričom k uvedenému došlo
v kalendárnom mesiaci nasledujúcom po mesiaci, v ktorom žalovaný uskutočnil čiastočnú úhradu. V
dôsledku uvedeného, čiastočné plnenie nemá mať podľa žalovaného účinky uznania dlhu a poukázal
na rozsudok Najvyššieho súdu ČR 23Cdo 13336/2010, podľa ktorého čiastočné plnenie nespôsobuje
uznanie zvyšku dlhu samo o sebe. Súd prvej inštancie sa podľa žalovaného dopustil nesprávneho

právneho(prípadneajskutkového)posúdenia,pokiaľsvojeodôvodneniearozhodnutievdanejsúvislosti
založil na skutočnosti, že pokiaľ žalovaný zvyšok dlhu neuznal, neurobil tak v čase čiastočnej úhrady.
Súd prvej inštancie správne vyvodil záver, že pre posúdenie splnenia podmienky, či možno usudzovať,
že čiastočným plnením dlžník uznáva aj zvyšok dlhu, je potrebné vziať do úvahy konkrétne okolnosti
prípadu. Odvolací súd je toho názoru, že súd prvej inštancie správne vychádzal pri posudzovaní
okolností prípadu zo skutočnosti, že zo strany žalobcu bola predložená výzva na zaplatenie dlžnej sumy,

v ktorej žalobca konštatuje, že žalovaný dňa 03.06.2021 uhradil sumu 2.500 eur, pričom aj napriek
prísľubu úhrady zvyšnej časti sumy, k tomu nedošlo. Rovnaké tvrdenia mal žalobca podľa súdu prvej
inštancie uviesť aj v predžalobnej výzve z 13.09.2021, v ktorej spomína aj to, že neuhradenie zvyšnej
sumy bolo žalovaným odôvodnené dočasným nedostatkom finančných prostriedkov a následne súd
prvej inštancie vychádzal aj z vyjadrenia k odporu žalobcu, kde žalobca poukázal na elektronickú správu

žalovaného z 02.06.2021, v ktorej žalovaný uviedol, že faktúru č. 2021/5/1 uhradí na dvakrát, pretože je
vo finančnom tlaku. Podľa odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne ustálil záver, že žalovaný tieto
tvrdenia žalobcu nesporoval, nesúhlasil však s účinkami v zmysle § 407 OBZ. Uznaním záväzku právo
dlžníka na popretie nároku veriteľa nezaniká. Čiastočným plnením ako uznaním záväzku podľa § 323
ods. 1, 2 OBZ v spojení s ustanovením § 407 ods. 3 OBZ je založená vyvrátiteľná právna domnienka o

trvaní uznaného záväzku v okamihu jeho uznania. Vyvratiteľná domnienka má za následok prenesenie
dôkazného bremena na dlžníka. Bolo teda na žalovanom, aby preukázal neexistenciu nároku žalobcu.
Žalovaný v konaní neuniesol dôkazné bremeno. Žalovaný nepreukázal, žeby z jeho prejavu vyplývala
skutočnosť, že neuznáva zvyšok pohľadávky fakturovanej faktúrou č. 2021/5/1. Zároveň odvolací súd
dodáva, že pre konštatovanie, že čiastočným plnením dlžník neuznáva zvyšok dlhu, musí existovať

konkrétny prejav vôle dlžníka neuznať konkrétny záväzok. Za takéto prejavy nemožno posudzovať
uplatnenie, resp. poukázanie na prípadný protinárok dlžníka voči veriteľovi. To, že dlžník neuznáva
zvyšok dlhu pri čiastočnom plnení nemožno vyvodiť ani vtedy, ak z okolností prípadu vyplýva, že
z prejavu dlžníka je zrejmé, že nárok veriteľa aj vo zvyšku uznáva, avšak následne začne tvrdiť opak.
V tom prípade už nastupuje vyvratiteľná domnienka uznania dlhu a je na dlžníkovi, aby preukázal opak.

Každý právny úkon je prejavom vôle, ktorú je nutné vykladať k okamihu vykonania právneho úkonu. Súd
prvej inštancie svoje závery logicky a dostatočne odôvodnil. Odvolacie námietky žalovaného odvolací
súd nevyhodnotil ako spôsobilé narušiť správnosť záverov súdu prvej inštancie.

39. Odvolací súd dospel k záveru, že odvolacia námietka žalobcu, týkajúca sa výroku II. rozsudku súdu

prvej inštancie je dôvodná. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie svojim postupom
znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva žalobcu na spravodlivý proces. Odvolací súd ako čiastočne dôvodnú vyhodnotil odvolaciu
námietku žalobcu, že súd prvej inštancie iba skonštatoval, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno
z dôvodu aplikácie koncentrácie konania. Odvolací súd dospel k záveru, že postup súdu prvej inštancie,

ktorý pripustil a nariadil výsluch strany, teda vykonal dôkaz na pojednávaní a následne na neho
neprihliada, odníma strane jej procesné práva a dotýka sa práva na spravodlivý proces. Inštitút
koncentráciekonanianemôžebyťvykladanýtak,žesúdpripustívýsluchsvedka,resp.strany anásledne
neprihliadanatentodôkaz.Čiastočnúdôvodnosťuvedenejnámietkyodvolacísúdustálilzdôvodu,ženie
je pravda, že súd prvej inštancie by vo svojich záveroch poukázal iba na aplikáciu koncentrácie konania.

Po aplikácii koncentrácie konania, sa súd prvej inštancie dostatočne vysporiadal s ostatnými tvrdeniami
a predloženými dôkazmi a svoje závery oprel súd prvej inštancie o tvrdenia a dôkazy, ktoré podľa neho
neboli v rozpore so zásadou koncentrácie konania. S uvedenými závermi sa odvolací súd stotožňuje.

40. Odvolací súd sa stotožňuje so samotným zmyslom inštitútu koncentrácie konania, ktorý je dôležitým

prostriedkom procesnej ekonómie. „Ústavný súd už napr. v uznesení č.k. I. ÚS 33/2021 z 26. januára
2021 v súvislosti s údajnou nezákonnou koncentráciou konania zdôraznil, že účelom a zmyslom
koncentrácie v civilnom sporovom konaní (§ 153 a § 154 CSP) je najmä prispieť k naplneniu princípu
procesnej ekonómie vrátane rýchlosti konania, zabrániť zdržiavaniu konania a motivačne pôsobiť nastrany sporu, aby procesné úkony vykonávali včas. Procesný úkon nie je vykonaný včas, ak ho
strana sporu mohla vykonať skôr (objektívne hľadisko), ak by konala starostlivo (subjektívne hľadisko).
Toto pravidlo je lex generalis. Neaplikuje sa, ak osobitná právna úprava poskytuje strane sporu

lehotu na vykonanie určitého procesného úkonu. Ak neexistujú osobitné dôvody, v zásade platí, že
predloženie skutkových tvrdení alebo dôkazných návrhov až na pojednávaní nie je včasné, pretože by
to mohlo znamenať zmarenie účelu už nariadeného pojednávania a požiadavku na nariadenie ďalšieho
pojednávania. Včasnosť predloženia prostriedkov procesného útoku a prostriedkov procesnej obrany
vyhodnocuje v okolnostiach konkrétneho prípadu súd a je ponechané na jeho úvahe, či prípadné

omeškanie procesného úkonu ospravedlní alebo či prijme procesnú sankciu, ktorá spočíva v tom, že
na procesný úkon neprihliadne, a tým mu neprizná procesné účinky. Sudcovská koncentrácia konania
podľa § 153 CSP (na rozdiel od zákonnej koncentrácie konania) je teda v diskrečnej právomoci súdu“.
(uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS 535/2023)

41. Neprihliadanie konajúceho súdu na prostriedky procesného útoku a procesnej obrany z dôvodu

rozporu so zásadou koncentrácie konania je teda v prostredí Civilného sporového poriadku prípustné,
právne komfortné a z pohľadu zásady rýchlosti a hospodárnosti konania aj žiadúce. Uvedené však
nesmie byť v rozpore so spravodlivým prejednaním veci. „Z dikcie § 195 ods. 1 CSP vyplýva,
že výsluch strany môže súd vykonať vtedy, ak tvrdenú skutočnosť nemožno preukázať inak, ide teda
o podporný dôkaz. Zároveň z tohto ustanovenia vyplýva, že tento dôkazný prostriedok súd nariadi

iba vtedy, ak to navrhne strana sporu.“ (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. I. ÚS
79/2022). Výsluch strany sporu je teda podporným dôkazom na preukázanie skutočnosti, ktoré v konaní
vyšli najavo. Od výsluchu strany sporu, je však nevyhnutné oddeliť vyjadrenie strany na pojednávaní.
Odvolací súd sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie, že strana sporu má právo vyjadriť sa na
pojednávaní, na ktorom je účastná. Od uvedeného je však nutné oddeliť inštitút výsluchu strany ako

dôkaznéhoprostriedku.Jevsúladesozásadoukoncentráciekonanianeprihliadaťnadôkazypredložené
v rozpore so zásadou koncentrácie konania a odmietnuť ich vykonanie, avšak nemožno neprihliadať
na dôkaz po tom, čo bol konajúcim súdom prvej inštancie pripustený a riadne vykonaný. Uvedenú
skutočnosť posúdil odvolací súd ako rozpornú s právom na spravodlivý proces.

42. Ďalšiu odvolaciu námietku žalovaného, ktorou namietal, že súd prvej inštancie obligatórne podľa
ustanovenia § 162 ods. 1 písm. a) CSP neprerušil konanie z dôvodu, že na Okresnom súde
Banská Bystrica, sp. zn. 12CbPv/18/2021 si žalovaný uplatňuje, okrem iného, aby žalobca zaplatil
žalovanému sumu vo výške 14.015,80 eur, titulom náhrady škody a bezdôvodného obohatenia spolu
s príslušenstvom a tiež primerané zadosťučinenie vo výške 10.000 eur a že právoplatne priznané

(peňažné) nároky, vyplývajúce z uvedeného konania, by boli predmetom jednostranného započítania
vo vzťahu k akejkoľvek prípadnej pohľadávke žalobcu, odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú.
Argumentácia žalovaného nemá oporu v zákonných ustanoveniach. Skutočnosť, ktorú uvádzal žalovaný
nie je možné subsumovať pod ustanovenie § 162 CSP, ktorý upravuje obligatórnu povinnosť prerušenia
konania. Žalovaným tvrdená skutočnosť, že na inom súde sa vedenie konanie o nároku žalovaného

z iného právneho titulu nezakladá obligatórnu povinnosť súdu prerušiť konanie vo veci. Uvedené by bolo
v rozpore so zásadou rýchlosti a hospodárnosti konania.

43. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd napadnutý rozsudok vo výroku II a v súvisiacom výroku
III. o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania podľa § 389 ods. 1 písm. b) zrušil a vec vrátil

súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, pričom úlohou súdu prvej inštancie bude v predmetnej časti
v intenciách vyššie uvedeného opätovne vec prejednať procesným postupom súladným s príslušnými
zákonnými ustanoveniami a znovu vo veci rozhodnúť s prihliadnutím na zistený skutkový a právny stav
s tým, že povinnosťou súdu prvej inštancie bude opätovne sa dôsledne zaoberať nárokom žalobcu
na úhradu faktúry č. 2021/6/1 a vysporiadať sa s unesením dôkazného bremena jednotlivých strán

sporu. Bude nevyhnutné ustáliť, či žalobca preukázal dôvodnosť uplatneného nároku a to s prihliadnutím
na skutkové závery, ktoré vyplynú z výsluchu žalobcu. Súd prvej inštancie bude povinný podrobne
špecifikovať z akých tvrdení a dôkazov vychádzal. V prípade, že súd prvej inštancie dospeje k záveru, že
žalobca uniesol dôkazné bremeno, bude povinnosťou súdu prvej inštancie rozhodnúť o žalovanej istine
a zároveň rozhodnúť o uplatnenom príslušenstve. V prípade, že súd prvej inštancie dospeje k záveru,

že žalobca neuniesol dôkazné bremeno bude jeho povinnosťou uvedené náležite zdôvodniť.

44. O náhrade trov konania vrátane odvolacieho konania súd prvej inštancie rozhodne v novom
rozhodnutí o veci (§ 396 ods. 3 CSP).45. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č.
757/2004 Z. z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).